012012 - Prešovská univerzita v Prešove

Ľubomír Petrík
Pod homíliou rozumieme takú kázeň, v ktorej sa vychádza z posvätného
textu prečítaného Božieho slova alebo liturgického textu, majúc pritom
pred očami aj slávené tajomstvo, aj zvláštne potreby poslucháčov. 2
Existujú samozrejme aj tematické a cyklické kázne na rôzne témy. Nie sú
úplne vylúčené, avšak homília má exkluzívne postavenie. O to skôr, že je
pružná a ohybná, to znamená, že ňou možno ľudí oboznámiť s akoukoľvek
témou. Teda homília nie je iba exegézou biblického textu, ale je spojená
s aplikáciou na konkrétny život človeka. Aplikácia má aj spoločenský
záber. Nemožno ju však zneužiť napr. na politikárčenie, hoci kňaz môže,
ba je povinný poukázať aj na otázky verejného života. Z kazateľskej činnosti
sa však nesmie stratiť kerygma! Kázeň sa stáva homíliou predovšetkým
skrze kerygmu, ktorá v nej musí silne zaznieť. Teda dobrá homília
je taká, v ktorej sa ľudí dotkne živý, zmŕtvychvstalý Ježiš Kristus, lebo On
sám, ukrižovaný a vzkriesený, je radostnou zvesťou. Preto dobrý kazateľ
vo vzťahu k Ježišovi hovorí a koná so sv. Jánom Krstiteľom: „On musí
rásť a mňa musí ubúdať“ (Jn 3, 30). „Potrebné je, aby bolo veriacim jasné,
že kazateľovi leží na srdci ukazovať na Krista, ktorý má byť stredobodom
homílie.“ 3 Takto môže zmýšľať a toto robiť iba človek dialógu, inými slovami
prorok, teda ten, kto iným zviditeľňuje Krista. Pri homílii „sa služobník
musí stať aj prorokom.“ 4 Vhodné je tu použiť aj ďalšie slová Pánovho Predchodcu,
s ktorými sa kazateľ potrebuje stotožniť: „Ja nie som Mesiáš, ale
som poslaný pred ním. Ženích je ten, kto má nevestu. A ženíchov priateľ,
ktorý je pri ňom a počúva ho, veľmi sa raduje zo ženíchovho hlasu“ (Jn 3,
28 – 29). Kazateľ nesmie byť zamilovaný do svojho, ale do Ježišovho hlasu.
Preto je pri ňom a počúva ho. To platí pri príprave homílie, ale v skutočnosti
aj pri jej prednese.
Pri príprave si kňaz kladie otázky: „«O čom hovoria prednesené čítania?
Čo hovoria mne osobne? Čo mám povedať spoločenstvu vzhľadom
na jeho konkrétnu situáciu?».“ 5 Kňaz nemôže v homílii teoretizovať, pasovať
sa do role najmúdrejšieho, najsčítanejšieho, najschopnejšieho, ponúkať
svoje predstavy, pohľady a nálady, pretože on nie je Mesiáš. Ním
je iba Ježiš Kristus. Iba On má slová večného života, iba On je pravda,
iba od Neho prichádza život. Najprv sám kazateľ potrebuje vidieť Krista
vo svojom živote, aby ho mohol zviditeľňovať iným. „Kňaz nesmie nikdy
učiť svoju vlastnú múdrosť, ale vždy musí ísť o Božie slovo, ktoré pobáda
2 Porov. VRABLEC, J.: Homiletika. Trnava : SSV v CN Bratislava, 1987, s. 31 – 32.
3 BENEDIKT XVI.: Verbum Domini. Posynodálna apoštolská exhortácia o Božom slove
v živote a poslaní Cirkvi. Trnava : SSV, 2011, čl. 59.
4 BISKUPSKÁ SYNODA: Posolstvo Božiemu ľudu na záver Biskupskej synody o Božom
slove. In: Edícia dokumenty Svätej stolice. Trnava : SSV, 2009, čl. 7.
5 BENEDIKT XVI.: Verbum Domini. Posynodálna apoštolská exhortácia o Božom slove
v živote a poslaní Cirkvi. Trnava : SSV, 2011, čl. 59.
178