012012 - Prešovská univerzita v Prešove

František Čitbaj
latinskú sv. omšu, výstavbou chrámov podľa Európskeho vzoru a spôsobom
ohlasovania, ktorý je typický v Európe. Tak vznikali v Katolíckej
cirkvi prvé pokusy, ktoré hľadali opačný postup. Približovať sa k jednotlivým
kultúram cez ich vlastný jazyk, zavádzať do obradov eucharistickej
liturgie ich vlastné kultúrne zvyklosti a pod. Tie isté princípy sa však majú
využívať aj pri novej evanjelizácii tradičných kresťanských národov. Tento
spôsob ako inkulturovať Katolícku cirkev do života jednotlivých národov
bez narušenia ich vlastnej kultúrnej sebaidentifikácie našiel svoje potvrdenie
na Druhom vatikánskom koncile, kde sa legitimizovali nielen tieto
formy misijného účinkovania, ale zároveň sa potvrdila aj právoplatnosť
ostatných liturgických tradícii a obradov, ktoré existujú v Katolíckej cirkvi.
Oni sú vlastne výsledkom prenikania národných kultúr do jednotlivých
liturgických tradícii a z nich vznikajúcich obradov. V dekréte Druhého
vatikánskeho koncilu sa preto konštatuje, že jednotlivé miestne cirkvi tak
východné, ako aj západné, sa medzi sebou síce odlišujú obradmi, čiže
liturgiou, cirkevnou disciplínou a duchovným dedičstvom, predsa sú rovnako
zverené dušpastierskemu vedeniu rímskeho pápeža a preto sú rovnaké
čo do dôstojnosti, takže ani jedna z nich nemá prednosť pred inými
pre svoj obrad a všetky majú tie isté práva aj tie isté povinnosti, i čo sa
týka hlásania evanjelia po celom svete pod správou rímskeho pápeža. 24
V Katechizme Katolíckej cirkvi sa zasa hovorí, že slávenie liturgie má zodpovedať
duchu a kultúre rozličných národov. Zmysel tohto princípu spočíva
v tom, že Kristovo tajomstvo sa stáva „vyjavené všetkým národom, aby
poslušne prijali vieru“ (Rim 16, 26). Vo všetkých kultúrach ho preto treba
ohlasovať, sláviť a prežívať tak, aby ich neodstránilo, ale vykúpilo a zdokonalilo.
25 Treba povedať, že pre východné katolícke cirkvi tento nový trend
mal nesmierny význam, pretože už od stredoveku sa často vykryštalizovali
ako cirkvi národné, ktoré prenášali do pôvodných liturgických tradícií
vlastné kultúrne zvyklosti tak, ako sa počas stáročí vytvárali. Duch Druhého
vatikánskeho koncilu sa aj týmito zásadami postaral o ich nový rozvoj.
Na druhej strane je potrebné zachovávať patričnú ostražitosť, pretože ako
upozorňuje Ján Pavol II.v svojom apoštolskom liste Vicesimus quintus
annus, kde hovorí, že liturgická rozmanitosť môže byť prameňom obohatenia,
ale môže vyvolať aj napätia, vzájomné nepochopenia, ba aj schizmy.
Je zrejmé, že v tejto oblasti rozmanitosť nesmie škodiť jednote a môže sa
prejaviť len v rámci vernosti spoločnej viere, sviatostným znakom, ktoré
Cirkev dostala od Krista, a hierarchického spoločenstva. Prispôsobovanie
24 OE 3.
25 KKC 1204.
162