012012 - Prešovská univerzita v Prešove

František Čitbaj
kódexov sa týkajú práve týchto misií. Obsahom misijného poslania Cirkvi
je odovzdávanie depozitu viery, pokladu, ktorý Cirkev dostala od svojho
učiteľa Ježiša Krista. Tento poklad má duchovný obsah, ale rozhoduje
o celom ľudskom živote, pretože ak človek prijme vieru, mení sa celý jeho
život. Preto sa má evanjelizácia konať tak, aby v sebe obsahovala neporušenú
vieru a mravy. Cirkev si bola už od svojho počiatku vedomá svojho
misijného poslania. Svedčia o tom už apoštoli. Počas niekoľkých stáročí
sa však Cirkev svojou činnosťou rozšírila do celej vtedajšej Rímskej ríše.
Už v VII. storočí však vieme, že misijné iniciatívy mal aj pápež Gregor
Veľký (590 – 604), ktorého Cirkev Východu nazýva Dvojeslov. Bol to on,
čo vyslal do Anglicka opáta Benediktínov sv. Augustína, spolu so štyristo
mníchmi, so zámerom misijnej činnosti. Neskôr každý misionár, ktorý
odchádzal na misie odoberal sa do Ríma, aby od pápeža dostal požehnanie
a kánonickú misiu. V roku 1622 ustanovil pápež Gregor XV. Kongregáciu
šírenia viery, ktorá mala za úlohu organizovať misijnú činnosť. V 20.
stor. nastal veľký rozvoj misii. Na misijných územiach už začala vznikať aj
domorodá cirkevná hierarchia. Súčasné kódexy kánonického práva v normách
o misiách a zvlášť osobitné normy, ktoré sú obsiahnuté v Inštrukciách
Quum huic (8. decembra 1929) a Relationes in territoriis (24. februára
1969) kladú od počiatku veľký dôraz na zriaďovanie cirkevných štruktúr.
Vyžadujú preto, aby sa v misijných krajinách zriaďovali farnosti, dekanáty
a tiež aby sa zriaďovali právnické osoby na spôsob diecéz. Vývoj cirkevnej
organizácie v misijných krajinách je výsledkom úspechu ohlasovania
a preto aj prechádza niekoľkými fázami:
Najprv vznikne autonómna misia, ktorá je priamo podriadená Kongregácii
pre evanjelizáciu národov. Reprezentuje ju cirkevný predstavený
– misionár. Je to často jeden alebo niekoľko domov, v ktorých misionár
žije a vykonáva svoju službu ohlasovania. Keď sa prostredníctvom ohlasovania
a vyučovania misionárov misia začne rozvíjať a vznikne početnejšie
cirkevné spoločenstvo, zriaďuje sa vyšší stupeň organizácie pod názvom
apoštolská prefektúra. Na jej čele stojí apoštolský prefekt, ktorý zvyčajne
nie je biskupom. Misijné územie je ešte slabo rozvinuté, je tam ešte stále
malý počet veriacich a vlastných pastierov. Keď je služba ohlasovania aj
naďalej úspešná a počet duchovenstva a veriacich sa zväčšuje a teda misijné
územie sa dostatočne rozvíja, zriaďuje sa apoštolský vikariát. Riadi ho
apoštolský vikár. Poslednou etapou je ustanovenie eparchie alebo diecézy.
Riadiaca moc apoštolského vikára a apoštolského prefekta je riadna,
podobná ako moc diecézneho biskupa, ale nie je vlastná. Vykonáva ju
totiž nie vo vlastnom mene, ako eparchialny alebo diecézny biskup, ale
v mene pápeža. Aj z tohto procesu vyplýva, že bez služby ohlasovania by
Kristovo Evanjelium nemohlo prenikať do nových krajín.
160