012012 - Prešovská univerzita v Prešove

THEOLOGOS 1/2012 | ŠTÚDIE
ti. Katolícka etika je tu pochopená ako systém príkazov a zákazov, ktoré
zväzujú ľudskú prirodzenosť, obmedzujú ľudskú slobodu, stoja v opozícii
k životu. Inou záležitosťou je, že dnes, zoči-voči katastrofám, ku ktorým
nás priviedla sloboda človeka, zbankrotoval naivný optimizmus v ohodnotení
ľudskej prirodzenosti a hrozí skôr prehnaný pesimizmus, ktorý by
chcel priviesť človeka k dobru silou, viažuc ho do železných okov autoritatívnej
organizácie. Vo vzťahu k obidvom týmto extrémnym a falošným
stanoviskám si zasluhuje pozornosť katolícke poňatie etických problémov,
ktoré nielenže nezmenšuje oblasť slobody človeka – ale naopak – vychováva
ho k čo najplnšej slobode. 7
Základom etiky je dogma. Etická norma, norma ľudského postupovania
sa opiera o pravdu o človeku. Katolícka etická norma sa vyvádza
z prirodzeného práva. Pritom prirodzené právo nie je podľa náuky Cirkvi
niečím, čo je dané ľudskej prirodzenosti zvonka – ako zaväzujúce, ale je
vložené do ľudskej prirodzenosti ako je vnútorné právo. Ak etická norma
musela byť pozitívne vyjadrená, tak preto, že ľudskú prirodzenosť charakterizuje
rozum a sloboda, a že ako učí história človeka, človek zneužil svoju
slobodu, čím voviedol do svojej prirodzenosti – prostredníctvom prvotného
hriechu – nesúlad. To spôsobilo, že ľudské city sa nepodriaďujú vôli
a vôľa nie vždy počúva rozum.
V ohodnotení ľudskej prirodzenosti tu nemáme do činenia s optimizmom,
ani s pesimizmom, ale s realizmom. Ľudská prirodzenosť nie je
pokazená vo svojej podstate, je v nej len istý nesúlad. V dôsledku toho
nie je ona ani dobrá, ani zlá. Je však povolaná k dobru a môžu k tomuto
dobru smerovať, môže rekonštruovať v sebe stratený súlad – s pomocou
vlastného úsilia, s pomocou milosti. K tomu vlastne slúžia etické normy,
ktorých úlohou je výchova k čoraz väčšej slobode, k zastupovaniu slobody
výberu slobodou autonómie. To znamená, že namiesto udržiavania sa
na prvotnej úrovni slobody výberu medzi dobrom a zlom, sa posúvame
– cestou stáleho vyberania dobra – na úroveň vyššie zorganizovanej slobody
autonómie, slobody riadenia sa vlastným právom – prijatým právom.
Právom, ktoré vo chvíli, kedy bolo dobrovoľne prijaté, nielenže prestáva
byť ohraničením, prestáva ťažiť jeho nátlak, ale stáva sa zväčšením oblasti
pravdivej slobody.
Nakoniec je potrebné pripomenúť, že nie podrobné etické normy –
príkazy, či zákazy – predstavujú podstatu kresťanskej etiky. Oni majú len
sekundárny význam a sú odvodené od hlavného a všetko zahŕňajúceho
prikázania kresťanstva – prikázania lásky k Bohu a k blížnemu. Že toto prikázanie
na základe svojej prirodzenosti zväčšuje oblasť slobody človeka,
ohraničujúc ju len od egoizmu, či nenávisti, je zrejmé.
7 L. Boff, Church: Charism and Power, New York, Crossroad, 1985, časť 1 a 2.
147