012012 - Prešovská univerzita v Prešove

Michal Hospodár
čosi viac. Skutočnosť je však komplikovanejšia. Možno povedať, že to,
k čomu rozum prichádza, prestáva byť pravdou len vtedy, keď človek
v nepochopiteľnej zaslepenosti začína hlásať, že len to, na čo rozum prišiel,
je pravdou, že to je celá pravda, že tzv. vedecký obraz sveta je úplným,
vyčerpávajúcim obrazom.
Je potrebné zopakovať: protiklad medzi týmito „dvomi pravdami“
nejestvuje. Keď sa stretávame s protikladom, ide o zdanlivý protiklad.
Vyplýva on alebo z primitívnej, príliš naivnej interpretácie právd viery,
alebo z rovnako primitívnej interpretácie poznania, z príliš povrchného
prijímania hypotéz za isté poznatky. Pravdy viery nemusia byť v súlade
s takou, alebo onakou vedeckou teóriou, avšak nie s faktami ustálenými
a dokázanými prostredníctvom vedy. Vedecké teórie totiž môžu byť mylné
alebo nepresné. Koniec koncov, každá vedecká teória je len istým,
väčším alebo menším, priblížením sa k pravde. Ak niekto napríklad tvrdí,
že vedecká anatómia nezistila jestvovanie duše, takéto tvrdenie znepokojuje
katolíka len v najmenšom stupni, pretože prirodzenosť duše nie je
prístupná anatómii. Naopak, keby namiesto toho anatómia tvrdila, že našla
dušu s pomocou svojich výskumných metód a nástrojov, muselo by to
katolíka veľmi vážne znepokojiť a priviesť k presvedčeniu, že má do činenia
s maniakom alebo šarlatánom. 6
Vážne reflexie osvetľujú záležitosť dogmy, ktorá vzbudzuje tak veľa
nechuti a odporu zo strany neveriacich ľudí, pre ktorých je dogma akýmsi
zásadným ohraničením slobody ľudského rozumu. V očiach viery tu znova
nejestvuje protiklad medzi autonómiou mysle a dogmou. Dogma, prostredníctvom
Cirkvi sformulovaná definícia zjavenej pravdy, sa často dotýka
právd, ktoré sú ľudskému rozumu neprístupné, a teda nachádzajúcich
sa nejakým spôsobom mimo jeho územia. Predovšetkým však dogma,
ako formulácia pravdy pochádzajúcej prostredníctvom Cirkvi od Boha, má
garanciu absolútnej pravdivosti, dáva absolútnu istotu, a teda zmenšuje
možnosť omylu, zväčšuje slobodu ľudskej mysle v tom zmysle, v akom
už nadobudnuté poznanie predstavuje premostenie k ďalšiemu poznaniu.
Pre veriaceho katolíka pozerajúceho sa na dogmu vo svetle viery – z vnútra
Cirkvi, dogma nie je problémom.
Etika a sloboda
Záležitosť zdanlivého konfliktu medzi rozumom a vierou dnes iste
nepredstavuje najdôležitejšiu príčinu toho, čo sa nazýva pohoršením –
faktom Cirkvi. Väčšiu rolu tu možno zohráva záležitosť ohraničenia slobody
človeka prostredníctvom Cirkvi v oblasti konania – v etickej oblas-
6 Por.: K. Barth, The Epistle of the Romans, Oxford, Oxford University Press, 1977, s. 267-
268.
146