full text - Prešovská univerzita v Prešove
full text - Prešovská univerzita v Prešove
full text - Prešovská univerzita v Prešove
You also want an ePaper? Increase the reach of your titles
YUMPU automatically turns print PDFs into web optimized ePapers that Google loves.
ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES 7<br />
UNIVERSUM<br />
2 0 0 7
ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES VOL. 7/2007<br />
Zostavil:<br />
Redakčná rada:<br />
Martin Pekár<br />
Milan Belej (Prešov)<br />
Imrich Belejkanič (Prešov)<br />
Roman Holec (Bratislava)<br />
László Koszta (Szeged)<br />
Albert Kotowski (Bonn)<br />
Rastislav Kožiak (Banská Bystrica)<br />
Imrich Michnovič (Prešov)<br />
Ján Mojdis (Prešov)<br />
Martin Pekár (Prešov) – predseda<br />
Milan Podrimavský (Bratislava)<br />
Karl Schwarz (Wien)<br />
Peter Švorc (Prešov)<br />
Peter Zmátlo (Ružomberok)<br />
Autori: PhDr. Milan Belej, CSc., prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc., PhDr. Ján Džujko,<br />
Mgr. Karin Fábrová, PhD., doc. PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc., PhDr. Martin Javor,<br />
PhD., PhDr. Nadežda Jurčišinová, PhD., prof. PhDr. Peter Kónya, PhD., Mgr. Annamária<br />
Kónyová, PhDr. Patrik Kunec, PhD., PhDr. Henrieta Lisková, PhD., doc. PhDr. Ján<br />
Mojdis, CSc., PhDr. Michal Schvarc, prof. Ján Šafin, PhD., Mgr. Peter Zmátlo, PhD.<br />
Recenzenti: prof. ThDr. Imrich Belejkanič, CSc., doc. PhDr. Miloslava Bodnárová,<br />
CSc., doc. PhDr. Ľubica Harbuľová, CSc., doc. PhDr. Imrich Michnovič, CSc., doc.<br />
PhDr. Ján Mojdis, CSc., PaedDr. Martin Pekár, PhD., prof. PhDr. Peter Švorc, CSc.,<br />
PhDr. Darina Vasiľová, PhD., Mgr. Peter Zmátlo, PhD.<br />
Za obsah príspevkov zodpovedajú jednotliví autori<br />
Obálka: PaedDr. Stanislav Šalko<br />
Táto publikácia vyšla v rámci riešenia grantových projektov VEGA MŠ SR č. 1/2501/05,<br />
1/2221/05, 1/4539/07 a 1/4690/07<br />
© Inštitút histórie, Filozofická fakulta Prešovskej univerzity v Prešove, autori, 2007<br />
Pre Inštitút histórie FF PU vydalo vydavateľstvo UNIVERSUM<br />
Javorinská 26, 080 01 Prešov (www.universum-eu.sk)<br />
Prešov 2007<br />
ISBN 978-80-89046-45-4<br />
ISSN 1336-7528
OBSAH<br />
ŠTÚDIE<br />
Henrieta Lisková: Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku ............ 7<br />
Patrik Kunec: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Prekvapujúca<br />
podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie ......... 27<br />
Peter Kónya: Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí ....................... 38<br />
Annamária Kónyová: Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove<br />
v období dualizmu ....................................................................................... 60<br />
Ján Mojdis: Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov v slovenskom<br />
prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia ........................................... 77<br />
Michal Schvarc: Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie<br />
Zipserdeutsche Partei a jej záujmových organizácií ................................... 86<br />
GRANTOVÉ VÝSTUPY<br />
Ján Šafin: Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus ................................... 107<br />
Imrich Belejkanič (preložil): Geórgios Gemisthos Pléthon:<br />
Slovo o reformách – odporúčanie Theodorovi, vládcovi Peloponézu ....... 133<br />
Peter Kónya – Annamária Kónyová: K otázke Náboženského fondu<br />
a Uhorského študijného fondu ..................................................................... 143<br />
Martin Javor: Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí ......................................................... 157<br />
Milan Belej: Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom<br />
období na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937) .................. 175<br />
Peter Zmátlo: Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925 .............................. 220<br />
Nadežda Jurčišinová: Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960 ... 240<br />
Ľubica Harbuľová: Osobnosti ruskej emigrantskej komunity<br />
v medzivojnových Košiciach ....................................................................... 265<br />
Ján Džujko: Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský<br />
východ (1919 – 1937) ................................................................................... 272<br />
Karin Fábrová: Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska<br />
na území medzivojnového východného Slovenska ..................................... 279<br />
KRONIKA, RECENZIE, GLOSY ..................................................................................... 285
CONTENTS<br />
STUDIES<br />
Henrieta Lisková: From the life of the commons of Banská Bystrica during<br />
the Middle Ages .......................................................................................... 7<br />
Patrik Kunec: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Striking analogy<br />
between two supplications of Hungarian participants<br />
in the American Revolution ........................................................................ 27<br />
Peter Kónya: Economic situation in Michalovce in the 18th century ................... 38<br />
Annamária Kónyová: Royal Catholic Secondary Grammar School in Prešov<br />
in the period of Dualism ............................................................................. 60<br />
Ján Mojdis: Difficulties concerning the implementation of the Western<br />
European trends in Slovakia at the turn of the 19th and 20th centuries .... 77<br />
Michal Schvarc: Totalitarian efforts of Deutsche Partei on the example of<br />
the elimination of Zipserdeutsche Partei and its interest organizations ..... 86<br />
GRANT CONTRIBUTIONS<br />
Ján Šafin: Philosophy and Hesychia, Scholasticism and Palamism ..................... 107<br />
Imrich Belejkanič (translation):Geórgios Gemisthos Pléthon: A word about<br />
the reforms an advice to Theodor, the emperor of Peloponnese ................ 133<br />
Peter Kónya – Annamária Kónyová: The issue of the Religious fund<br />
and Hungarian study fund ........................................................................... 143<br />
Martin Javor: Organization and structure of the Freemasonry movement<br />
in the Habsburg monarchy in the 18th century ........................................... 157<br />
Milan Belej: Emigration from Eastern Slovakia between the world wars<br />
based on the analysis of statistical facts (1922 – 1937) ............................... 175<br />
Peter Zmátlo: Tragic clash in Nižný Šebeš in July 1925 ....................................... 220<br />
Nadežda Jurčišinová: Development of education in the district of Svidník<br />
in 1945 – 1960 ............................................................................................ 240<br />
Ľubica Harbuľová: Central figures of the community of Russian<br />
emigrants in Košice between the world wars ............................................. 265<br />
Ján Džujko: Russian emigration in the periodical the Slovak East (1919 – 1937) .. 272<br />
Karin Fábrová: Register of the resource materials concerning political<br />
emigration from Russia in the east of Slovakia during the period<br />
between the world wars ............................................................................... 279<br />
CHRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS ........................................................................ 285
ŠTÚDIE<br />
ARTICLES
Zo života banskobystrických mešťanov<br />
v stredoveku<br />
Henrieta Lisková<br />
LISKOVÁ, H.: From the life of the commons of Banská Bystrica during the Middle Ages.<br />
In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 7-26.<br />
Banská Bystrica was formed by the gradual fusion of the older village Bystrica that had<br />
been created by the Slovak population probably before the 11th century and the younger<br />
settlement (nova villa Bystrice) that had been founded by the German immigrants about<br />
the half of the 13th century. The oldest written reference is the list of discretions and duties<br />
released for the Banská Bystrica guests (hospites) in the year 1255. The reeve and the<br />
council members of Banská Bystrica travelled most frequently to Zvolen, Banská Štiavnica,<br />
Kremnica and more remote towns like Vienna, Buda or Presburg. According to the note<br />
in the oldest town book of accounts in this period in the town worked the physician Hensel<br />
(Hensel Erczetynn) and the bath keeper Franc (Franciscus Balneator). The most important<br />
duty of the commons was the regular town taxation. In the years 1482, 1489, 1490 and 1493<br />
the town collected by its burgesses regularly from 1 to 5 florins. The preserved fragment of<br />
the town criminal code from the year 1390 familiarizes us with the kinds of pains.<br />
Prostredníctvom nasledujúceho príspevku sa pokúsime nahliadnuť do života mešťanov<br />
Banskej Bystrice ako jedného z najvýznamnejších stredovekých uhorských banských<br />
miest na území dnešného Slovenska. Vychádzame pritom zo zachovaného a dostupného<br />
archívneho materiálu, predovšetkým: 1) najstaršej banskobystrickej mestskej<br />
knihy (1386 – 1399) 1 a 2) účtovných kníh z rokov 1482, 1489, 1490 a 1493. 2 Kým prvá<br />
bola okrem registrácie daní, výdajov a príjmov z a do mestskej pokladnice vyhotovená<br />
za účelom dokumentácie dôležitých administratívnych záležitostí a právnych úkonov,<br />
ako boli napríklad svedectvá o kúpe a predaji, zálohovaní nehnuteľností či vyrovnaní<br />
sa dlžných strán, ďalšie sa už obmedzujú iba na zápisy o príjmoch a výdavkoch z a do<br />
mestskej pokladnice a daňové registre za uvedené roky.<br />
Hneď v úvode musíme poznamenať, že najstaršia banskobystrická mestská kniha<br />
nám bola v origináli pre svoju torzovitosť nedostupná a vzhľadom na to, že iný prameň<br />
podobného charakteru sa pre toto obdobie nezachoval, mohli sme pracovať iba:<br />
1 FÉJERPATAKY, Lászlo: Magyarországi városok régi szamadáskőnyvei. (Selmeczbánya, Poszony,<br />
Beszterczebanya (1386 – 1399), Nagyszombat, Sopron, Bartfa és Körmöczbánya városok<br />
leveltáraiból). Budapest : Magyar tudományos akadémia, 1885. s. 76 – 101 a MATULAY,<br />
Ctibor: Mesto Banská Bystrica. Katalóg administratívnych písomností (1020) 1255 – 1536, I.<br />
Bratislava : MV SSR, 1980.<br />
2 Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Banská Bystrica, fond MBB, 915/26, „Stadtregister<br />
oder Raitung der 1482, 1490, 1493 Jahres“ mestské (účtovné) knihy 1482, 1490 a 1493<br />
a ŠA, p. BB, MBB, 369/2, „Registrum perceptorum et expositorum in judicatu circumspecti<br />
Michaelis Khunigsperger“, mestská (účtovná) kniha 1489.<br />
7
Henrieta Lisková<br />
1) s pramennou edíciou jej torza od L. Féjerpatakyho, ktorý ju vydal v latinskom a nemeckom<br />
jazyku spolu s mestskými knihami Banskej Štiavnice, Kremnice, Bratislavy,<br />
Spišskej Soboty, Šopronu a Bardejova v roku 1885;<br />
2) s Katalógom administratívnych písomností od C. Matulaya, banskobystrického archivára,<br />
ktorý jednotlivé záznamy mestskej knihy preložil do slovenčiny a publikoval<br />
vo forme regestára s cieľom zorientovať bádateľa a sprehľadniť najstarší fond mesta.<br />
Obe tieto publikácie (Matulayov regestár a Fejérpatakyho edícia) sa od seba líšia<br />
nielen jazykom a usporiadaním, ale aj svojím záberom. Matulay jednotlivé záznamy<br />
chronologicky zoradil a preložil do slovenčiny. Féjerpataky ich publikoval tak,<br />
ako ich zrejme našiel v pôvodnom latinskom a nemeckom znení, bez chronologického<br />
sledu. Druhou dôležitou odlišnosťou oboch vydaní je skutočnosť, že Matulay<br />
do svojho Katalógu, ako sa o tom aj sám v úvode zmieňuje, z tematického hľadiska<br />
nezaradil daňové zoznamy mešťanov a údaje o výdavkoch a príjmoch mesta v jednotlivých<br />
obdobiach. Tieto sa dostali teda iba do Féjerpatakyho edície. Napriek úsiliu<br />
oboch vydavateľov sa všetky záznamy v mestskej knihe zrejme nepodarilo úplne rekonštruovať.<br />
Väčšina zápisov je veľmi zlomkovitá, obaja editori označili poškodené<br />
miesta vodorovnými pomlčkami alebo bodkami. V edícii od Féjerpatakyho chýba vo<br />
viacerých prípadoch presné alebo akékoľvek datovanie. V oboch vydaniach potom<br />
často mená mešťanov alebo celé časti záznamov.<br />
Zápisy v publikáciách môžeme z obsahovej stránky rozdeliť do niekoľkých skupín:<br />
1. Zápisy o kúpe a predaji nehnuteľného majetku medzi jednotlivými banskobystrickými<br />
mešťanmi a dlžobné úpisy.<br />
2. Záznamy s charakterom testamentu alebo záznamy o vyrovnaní sa dedičských strán<br />
po smrti mešťana.<br />
3. Daňové zoznamy mešťanov s uvedením sumy, akou prispeli do mestskej pokladnice,<br />
prípadne bez nej. Tieto zoznamy obsahuje iba Féjerpatakyho edícia.<br />
Pre obdobie druhej polovice 15. storočia sme mali možnosť vychádzať zo zachovaných<br />
mestských daňových registrov zoradených chronologicky do jedného celku<br />
s názvom: „Stadtregister oder Raitung der 1482, 1490, 1493 Jahres“ alebo „Registrum<br />
perceptorum et expositorum sub iudicatu circumspecti Georgij Stürczer“ 3 a samostatne<br />
stojaceho registra za rok 1489 s názvom „Registrum perceptorum et expositorum in judicatu<br />
circumspecti Michaelis Khunigsperger, anno 1489“. 4<br />
Registre vznikli v období, kedy richtársky úrad v Banskej Bystrici zastávali mešťania<br />
– ťažiari: Juraj Stürzer (Georgius Stürczer) – richtár v rokoch 1482, 1490 a 93<br />
a Michal Königsberger (Khunigsperger) – richtár v roku 1489, za účelom sprehľadnenia<br />
hospodárenia s mestskými financiami a tiež ako podklad pre každoročné zúčtovanie na<br />
konci jednotlivých richtárskych volebných období. Sú to opäť stručné zoznamy zdanených<br />
mešťanov s uvedením sumy, akou prispeli do mestského rozpočtu, a zápisy o príj-<br />
3 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, mestské (účtovné) knihy 1482, 1490 a 1493.<br />
4 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, mestská (účtovná) kniha 1489.<br />
8
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
moch a výdavkoch do a z mestskej pokladnice na „služobné cesty“, úradné návštevy,<br />
víno, dary a verejnoprospešné práce za uvedené roky. Sú pre nás cenným dokladom<br />
najmä pre poznanie charakteru remeselnej výroby a hospodárstva v meste. Umožňujú<br />
nám aspoň približne (podľa mien) rozpoznať národnostné zloženie banskobystrického<br />
obyvateľstva a vytvoriť si aspoň približnú predstavu o živote v meste.<br />
Z pramenných edícií mapujúcich neskoršie obdobie života mesta sme využili najmä<br />
edíciu mestských štatútov z rokov 1555 – 1577 od dvojice editorov S. Kolosváriho<br />
a K. Ováriho 5 a publikáciu banskoštiavnického mestského a banského práva od J. Kachelmanna<br />
6 . Prehľadu a zhodnoteniu literatúry k problematike sa osobitne venujeme<br />
v príspevku: Vznik a vývoj mesta Banská Bystrica očami najstarších historikov a kronikárov.<br />
7<br />
Naznačený charakter východzích prameňov, najmä ich fragmentárnosť, sa premietol<br />
i do našej práce a obmedzil, resp. určil aj celkové zameranie nášho pohľadu. V jeho<br />
rámci sa budeme usilovať podrobne preskúmať a popísať najčastejší spôsob dispozície<br />
mešťanov s vlastným nehnuteľným majetkom a spôsob zakladania nehnuteľností, preskúmame<br />
právo správy mesta zasiahnuť do majetkových pomerov svojich mešťanov.<br />
Pokúsime sa o rekonštrukciu dôležitých úradných návštev taverníka, zvolenského župana<br />
Dávida, potomkov najstaršieho banskobystrického richtára comesa Ondreja – zvolenských<br />
zemanov Dávida a Vavrinca, alebo inej vrchnosti v meste. Budeme si všímať<br />
frekvenciu ciest banskobystrických mešťanov do okolitých alebo vzdialenejších miest<br />
a ich účel a pokúsime sa určiť ich jednotlivých účastníkov. Všimneme si ďalej najstaršie<br />
zmienky o mestských kúpeľoch, kúpeľníkovi, mestskom lekárovi a Špitáli svätej Alžbety.<br />
Zameriame sa na najdôležitejšie dane, ktoré mesto platilo, a napokon sa pokúsime<br />
preskúmať zlomok trestného štatútu mesta z roku 1390, 8 porovnať ho s jednotlivými<br />
ustanoveniami mestského práva podľa banskoštiavnického vzoru, ktoré mestu formou<br />
osobitného privilégia udelil Belo IV. 9<br />
Zo súčasných historických a archeologických výskumov vyplýva, že mesto Banská<br />
Bystrica vzniklo postupným splynutím staršej dediny Bystrice, vytvorenej slovenským<br />
obyvateľstvom pravdepodobne ešte pred 11. storočím a mladšieho sídliska (nova villa<br />
Bystrice), ktoré založili nemeckí prisťahovalci približne v polovici 13. storočia. 10<br />
5 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae juridico-historica. Corpus<br />
statutorum. Tomus IV, pars II, statuta et articuli Municipiorum Hungariae cis Danubiorum,<br />
Budapestini : Academiae sciencirum Hungariae, 1897.<br />
6 KACHELMANN, Ján: Geschichte der Ungarischen Bergstädte und ihrer Umgebung. Zweite<br />
Vorlesung (bis zum Jahre 1301), Schemnitz 1855, s. 177 – 192.<br />
7 LISKOVÁ, Henrieta: Vznik a vývoj mesta Banská Bystrica očami najstarších historikov<br />
a kronikárov. In: Historie Historica 13. Sborník prací Filozofické fakulty Ostravské univerzity.<br />
Milan MYŠKA, Jana GROLLOVÁ (ed.). Ostrava : FF OU, 2006, s. 27 – 43.<br />
8 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 105 a FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.<br />
9 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 17, č. 9.<br />
10 ULIČNÝ, Ferdinand: Mesto Banská Bystrica okolo roku 1255. In: Minulosť a prítomnosť<br />
Banskej Bystrice. I. Zborník z vedeckej konferencie, ktorá sa konala v Banskej Bystrici<br />
9
Henrieta Lisková<br />
O pôvodnej slovenskej roľníckej osade s názvom Bystrica sa nám nezachovali nijaké<br />
priame písomné zmienky a jej existenciu v súčasnosti dokladá iba jej pomenovanie,<br />
pochádzajúce od riečky s „bystrou“ rýchlo tečúcou vodou. Najstaršia písomná zmienka<br />
o nej pochádza až z roku 1255, 11 kedy sa spomína osada saských prisťahovalcov, ktorá<br />
podľa názvu „nova villa Bystrice“, konkrétne prívlastku „nova“, predpokladá už existujúce<br />
staršie osídlenie „vetus (villa) Bystrice“.<br />
Príťažlivosť pôvodnej slovenskej dediny pre nemeckých prisťahovalcov spôsobil<br />
sčasti dostatok nerastného bohatstva, vedomosťami o jeho výskyte v celej tejto oblasti<br />
nepochybne disponovalo pôvodné usadené obyvateľstvo, ktoré sa ho podľa svojich<br />
schopností a technických možností aj usilovalo čo najvýhodnejšie využiť (ryžovanie na<br />
Hrone), sčasti to bola výhodná poloha pôvodnej slovenskej dediny. Bystrica sa nachádzala<br />
v blízkosti križovatky dvoch obchodných ciest. Jednej spájajúcej Zvolen s Ľupčou,<br />
pokračujúcej smerom na východ, v prameňoch známej aj ako Veľká cesta (magna via) 12 ,<br />
a druhej, ktorá smerovala zo Zvolena cez Bystricu a ďalej na sever.<br />
V blízkosti križovatky týchto ciest, v údolí Hrona, sa tu žijúce slovenské obyvateľstvo<br />
stretávalo s kupcami, aby si prostredníctvom výmeny a obchodu zabezpečilo potreby<br />
nevyhnutné pre svoje živobytie. Trhová zvyklosť, ktorá sa tu udomácnila najneskôr<br />
okolo roku 1200, vytvorila hospodársky predpoklad pre vznik a vývoj Bystrice ako mesta.<br />
13 Okrem poľnohospodárskych produktov mohli roľníci kupcom idúcim do Zvolena<br />
občas ponúknuť aj nájdené kúsky rudy, čo upriamilo pozornosť hostí, ktorí sa v blízkosti<br />
slovenskej dediny usadili po prechodnom pobyte vo Zvolene, o čom by svedčil jeden<br />
zo súbežne sa vyskytujúcich stredovekých názvov pre mesto – Nový Zvolen (Solium<br />
Novum, Neusohl).<br />
Za centrum svojho osídlenia si saskí osadníci zvolili vtedy neobývané alebo opustené<br />
územie – malú vyvýšeninu nad sútokom Hrona a Bystrice, priamo na trase diaľkovej<br />
cesty, kde si vytvorili svoje námestie – rínok (Ring) – miesto konania trhov (Markt),<br />
ktoré sa zakrátko stalo hospodárskym centrom oblasti. Priestor tohto námestia vznikol<br />
rozšírením ulice pôvodne obchodnej komunikácie zo Zvolena smerom na východ, čo<br />
dokazuje jeho pretiahnutý tvar. 14<br />
O okolnostiach a dobe vzniku saskej osady nie sme dostatočne informovaní. Pri datovaní<br />
vzniku sídliska nám v tomto prípade nepomôže ani jeho najstarší známy názov,<br />
hoci prívlastok „nova“ by sme v časovom zmysle mohli pochopiť ako „mladá“ alebo<br />
„nedávno vytvorená“; z vyššie uvedeného je zrejmé, že úlohou tohto prívlastku je skôr<br />
odlíšiť staršie slovenské sídlisko od mladšieho saského, než upozorniť na jeho vek. Svedv<br />
dňoch 27. – 28. septembra 2005 pri príležitosti 750. výročia mesta. Banská Bystrica : Katedra<br />
histórie FHV UMB a ŠVK v Banskej Bystrici, 2005, s. 5 – 14.<br />
11 MARSINA, Richard: Codex diplomaticus et epistolaris Slovaciae II. Bratislavae : SAV, 1987,<br />
s. 340 – 341, č. 491.<br />
12 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 14, č. 4.<br />
13 ULIČNÝ, Ferdinand: Mesto Banská Bystrica..., s. 9.<br />
14 MENCL, V.: Středověká města na Slovensku. Bratislava : Učená společnost Šafaříkova, 1928,<br />
s. 86.<br />
10
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
čí o tom aj ďalšie používanie tohto prívlastku. Ako „Noua Biztriche“ bolo mesto označené<br />
aj v konfirmácii privilégia z roku 1287. 15 Teda ešte v druhej polovici 13. storočia,<br />
kedy už o mladom alebo čerstvom osídlení hovoriť nemožno.<br />
Banícka motivácia sídliska saských hostí je výstižne vyjadrená v ďalšom názve pre<br />
neskoršie mesto „Bersterzebanya“, ktorý sa pre ňu v období druhej polovice 13. storočia<br />
využíval najmä v súvislosti s donáciami pre najstaršieho richtára Ondreja. Je teda zrejmé,<br />
že kým pri použití názvu „Bystrica“ bolo ešte v tomto období potrebné uviesť aj prívlastok,<br />
teda o ktorú z „Bystríc“ (vetus alebo nova) sa jednalo, názov „Bersterzebanya“ alebo<br />
„Byzterchebana“ bližšie charakterizovať potrebné nebolo. Vyplýva z toho okrem iného<br />
i to, že obyvateľstvo v „staršej“ Bystrici sa nezaoberalo baníctvom ako svojím hlavným<br />
zamestnaním, a ak vylúčime lov zveri a rybolov, ktorý si v tejto oblasti podľa listiny ponechal<br />
panovník, zostáva nám ako hlavný zdroj obživy staršieho obyvateľstva poľnohospodárstvo,<br />
na strane druhej je pre osadu saských hostí v tomto zmysle typickým baníctvo.<br />
Najstaršia písomná zmienka o banskom saskom sídlisku – listina práv a povinností,<br />
ktorú banskobystrickým hosťom v septembri roku 1255 udelil Belo IV., ho už teda zastihuje<br />
vo fáze, kedy o ňom môžeme hovoriť ako o meste. Zakotvuje slobodnú voľbu richtára<br />
s právom súdiť všetky prečiny banskobystrického meštianstva na obdobie jedného roka,<br />
právo slobodnej voľby farára, ktorého vo funkcii schvaľoval ostrihomský arcibiskup, vyňatie<br />
spod právomoci zvolenského župana, všeobecné celouhorské mýtne oslobodenie,<br />
právo vyhľadávať a ťažiť drahé kovy zlato a striebro na území Zvolenského komitátu, povinnosť<br />
platiť urburu (1/10 zlata a 1/8 striebra), vojenskú povinnosť, podmienenú účasťou<br />
kráľa v rámci vojenských akcií, povinnosť pohostenia kráľovského sprievodu, povinnosť<br />
každoročnej výmeny mincí a napokon právo svedčiace o saskom pôvode banskobystrických<br />
hostí – súboj s okrúhlymi štítmi a mečom podľa saského zvyku.<br />
V druhej polovici 13. storočia disponovalo mesto vlastnou nezávislou samosprávou<br />
už v roku 1255 vyňatou spod právomoci zvolenského župana a zloženou z richtára, členov<br />
mestskej rady a mestskej obce, pod ktorou máme na mysli uznášaniaschopné zhromaždenie<br />
všetkých plnoprávnych mešťanov. Richtár mal za pomoci prísažných právo<br />
súdiť všetky prečiny banskobystrických mešťanov.<br />
Stať sa banskobystrickým mešťanom si podľa mestských štatútov zo začiatku druhej<br />
polovice 16. storočia vyžadovalo najmä mravnú bezúhonnosť a oddanú poslušnosť<br />
mestskej vrchnosti, teda najmä richtárovi, mestskej rade a obci. 16 Každý cudzinec, ktorý<br />
sa chcel v meste usadiť, musel predložiť písomné potvrdenie o svojom rodisku, povolaní,<br />
svojej totožnosti a následne nato zložiť pred vedením mesta prísahu poslušnosti.<br />
Zaviazal sa v nej poctivo a pravidelne chodiť do kostola a svätiť všetky kresťanské<br />
sviatky. Statočne platiť všetky dane, dávky a desiatky (Zinnsz, Steuer und Zehendt).<br />
Dodržiavať ustanovenia platného mestského privilégia a napokon žiť mravným a bezúhonným<br />
životom. Na svojom hospodárstve a vo svojom dome neprijímať cudzích a podozrivých<br />
hostí a nevydržiavať ženy ľahších mravov.<br />
15 JUCK, Ľubomír: Výsady miest a mestečiek na Slovensku (1238 – 1350). Bratislava : SAV,<br />
1987, s. 67, č. 65.<br />
16 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 100 – 101.<br />
11
Henrieta Lisková<br />
Výsadná vrstva banskobystrického meštianstva (Ringbürgeri) bola usadená na námestí<br />
– rínku (Ring, Markt). Ich dominantným zamestnaním bolo baníčenie, orientované<br />
na ťažbu medenej a striebornej rudy, na konci 14. storočia v nižšej miere aj ortuti<br />
v chotári mesta.<br />
Väčšinu ťažiarov postihli koncom 14. storočia problémy v ťažbe, vyžadujúce si pomerne<br />
vysoké investície. Konkrétny charakter týchto problémov nám z väčšiny zápisov najstaršej<br />
mestskej knihy bohužiaľ nie je známy. Môžeme sa iba domnievať, že ich spôsobila<br />
spodná voda, nútiaca ťažiarov investovať do výstavby dedičných štôlní, ako to vyplýva<br />
napríklad zo sporu o zatopenú baňu medzi Petrom z Rábu a Petrom Sartorom 17 , z dohody<br />
o spôsobe rozdelenia zatopeného banského územia medzi Petrom z Rábu a Czschuda<br />
Henylom na jednej strane a Gotzelom Waltwurchtom a Konrádom Pumpanom na strane<br />
druhej 18 , alebo zo zápisu o pôžičke na zariadenie na odčerpávanie spodnej vody medzi<br />
Henrichom Rulantom a Hanemanom Hellerom 19 , či zo záväzku Mikuláša Karla o zabezpečení<br />
odvodnenia gelnickej bane Puetten. 20<br />
Samozrejme, nemôžeme toto tvrdenie zovšeobecniť a považovať ho za jedinú záležitosť,<br />
vyžadujúcu si rozsiahle finančné investície. Samostatnú skupinu zápisov v knihách<br />
tvoria napríklad prípady odpredaja alebo zálohy majetku a následného delenia finančnej<br />
hotovosti v prípade úmrtia mešťana alebo iné.<br />
Zálohovanie, dlhy a ochrana súkromného majetku mešťanov<br />
Na základe početných zápisov o kúpe, predaji a záznamov o zálohovaní meštianskeho<br />
majetku v záujme nadobudnutia finančnej hotovosti vidíme, že takýto spôsob získavania<br />
peňazí bol koncom 14. storočia pomerne rozšírený. Do zálohy sa za určité finančné<br />
čiastky mohli dostať domy, záhrady, lúky, lesy, bane, huty i celé poddanské dediny.<br />
Mešťania sa v tomto období riadili pôvodne banskoštiavnickým mestským a banským<br />
právom, ktoré si postupne obohacovali o vlastné dodatky, vychádzajúce z miestnych<br />
špecifík. Základom majetkového práva bolo ustanovenie, podľa ktorého mal každý dospelý<br />
muž právo slobodne nakladať so svojím nehnuteľným majetkom, pričom sa mu<br />
nariaďovalo pamätať na nedotknuteľnosť manželkinej časti – vena (Morgengabe). 21<br />
Z tohto titulu smel ťažiar založiť alebo predať akúkoľvek časť svojho nehnuteľného<br />
17 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 31, č. 57; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 89.<br />
18 WENZEL, Gusztáv: Magyarország bányásztának kritikai története. Budapešť: Magyar tudományos<br />
Akadémia, 1880, s. 267.<br />
19 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 44, č. 110; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.<br />
20 „Her Niclass karll auss dem newen zoll“ Najstaršia mestská kniha Gelnice z rokov 1432 –<br />
1583, s 1. – 4. ŠA v Levoči, pobočka Levoča, Magistrát mesta Gelnice. PROTZE, Helmut: Das<br />
älteste Stadtbuch oder königlich freien Bergstadt Göllnitz, Gelnica in der Unterzips. Wien :<br />
Lang, 2002, s. 61, 63.<br />
21 „Eyn jeglich Mensch.... mit seinem guet, damit zu thun, was et will.“ KACHELMANN, J.:<br />
Geschichte der ungarischen Bergstädte, zweite Vorlesung..., s. 178, BOLERÁZSKY, Vojtech:<br />
Pôvod banskoštiavnického mestského a banského práva. In: Slovenská archivistika, č. 2, Bratislava<br />
: Archívna správa MV SR, 1969, s. 132.<br />
12
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
(samozrejme i hnuteľného) majetku tomu, komu uznal za vhodné, teda aj mešťanovi<br />
inej ako nemeckej národnosti a cudzincovi – obchodníkovi, odberateľovi medenej alebo<br />
striebornej rudy, ktorý mal na jeho ťažbe prvoradý záujem. Že tomu tak skutočne bolo,<br />
vidíme z viacerých zápisov. 22 Vlastníkom nehnuteľnosti v meste sa teda mohol pokojne<br />
stať i cudzinec. A opačne, zmienky o banskobystrických ťažiaroch nachádzame i v daňových<br />
zoznamoch okolitých banských miest, z čoho vyplýva, že priamo v nich alebo<br />
ich chotároch tiež disponovali istými majetkami (domami a baňami). Majetky v Banskej<br />
Štiavnici mala rodina Karlovcov, medzi popredných kremnických mešťanov patrili<br />
Crattzerovci, bane tu mali aj Goldnerovci. V Kremnici pravdepodobne žil banskobystrický<br />
richtár a dlhoročný člen mestskej rady Peter Sartor a iní.<br />
Slobodnú dispozíciu mešťanov so svojím majetkom malo pod dohľadom vedenie<br />
mesta. Každá kúpnopredajná zmluva mala byť potvrdená mestskou pečaťou, aby tak bol<br />
nový majiteľ uchránený od prípadných ťažkostí s nárokmi príbuzných alebo iných predchádzajúcich<br />
majiteľov. 23 Okrem toho každá zmluva obsahovala mená svedkov, obvykle<br />
členov mestskej rady, ktorí sa zúčastnili podpisovania listiny, aby v prípade potreby<br />
mohli svedčiť. Rovnako sa podľa zachovaných záznamov postupovalo i pri zakladaní<br />
nehnuteľnosti.<br />
Kúpnopredajných a zálohovacích zmlúv sa nám z druhej polovice 14. a 15. storočia<br />
zachovalo iba niekoľko. Viac sme o pôžičkách, kúpe a zálohe nehnuteľností informovaní<br />
z útržkov najstaršej mestskej knihy, kam mestskí pisári každú takúto transakciu<br />
zapísali.<br />
V prípade záloh a dlžobných úpisov sa obvykle určoval spôsob, akým sa mal dlh<br />
vyrovnať. Veriteľ mohol požadovať peniaze. 24 Splátky sa mohli realizovať formou dodávok<br />
vyťaženej medi alebo striebra. 25 Dôležitou časťou dlžobného úpisu boli sankcie<br />
postihujúce dlžníka v prípade omeškania alebo opomenutia jeho dlžobnej povinnosti. 26<br />
22 Napríklad 25. júla 1391 boli založené všetky majetky ťažiara Ulmanna v hodnote 1214 zlatých<br />
a [50 centnárov medi] Levočanovi Jánovi Teusewoltovi. Časť označená hranatými zátvorkami<br />
sa nachádza iba u FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 96<br />
23 KACHELMANN, J.: Geschichte der ungarischen Bergstädte, II..., s. 181, BOLERÁZSKY,<br />
Vojtech: Pôvod banskoštiavnického..., s. 133.<br />
24 Napríklad obchodník Ján Teusewolt poskytol pôžičku 250 zlatých ťažiarovi Michalovi, Gotzelovmu<br />
synovi na ťarchu jeho domu a aj, v prípade potreby, jeho ďalšieho majetku, ktorú mal<br />
Michal splácať po častiach: 26 zlatých na Vianoce, 25 zlatých na Jakuba. V deň zápisu 18.<br />
júla 1391 už Michal zaplatil 25 zlatých. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 43, č. 107; FÉJERPA-<br />
TAKY, Lászlo: c. d., s. 95.<br />
25 Napríklad: Ťažiar Konrád Pumpan mal svojmu veriteľovi Petrovi Sartorovi splatiť dlh 854<br />
zlatých prostredníctvom dodávok čiernej medi za 4 zlaté za cent alebo upravovaného striebra<br />
za 8 zlatých za hrivnu. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 45, č. 115; FÉJERPATAKY, Lászlo: c.<br />
d., s. 94.<br />
26 Napríklad: Istý bližšie neznámy banskobystrický mešťan mal byť v prípade nezaplatenia<br />
sumy 52 zlatých Henrichovi Roetstokovi uväznený. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 38, č. 85;<br />
FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.<br />
13
Henrieta Lisková<br />
Pri niektorých úpisoch je uvedený aj ručiteľ. 27 Pomerne zriedkavo sa napokon vyskytovali<br />
záznamy s charakterom svedectva o následnom vyrovnaní sa oboch strán 28 alebo<br />
naopak o prevzatí zálohovaných nehnuteľností novým vlastníkom. 29<br />
Pomoc vedenia mesta ťažiari využívali najmä v prípadoch, keď sa ukázalo, že dlžník<br />
nemá hotovosť alebo nie je schopný alebo ochotný svoje dlhy inak splácať. Podľa<br />
mestských zvyklostí mal totiž každý dlžník, na ktorého podal jeho veriteľ mestskej rade<br />
sťažnosť, čo sa mohlo diať len pre také jeho dlhy, ktoré bolo možné jasne dokázať (bekandliche<br />
und beweisliche Shulden), nárok na 14-dňový odklad. 30 Počas tejto lehoty mal<br />
možnosť zohnať hotovosť (Paar geldt). Ak sa mu to nepodarilo, musel sa po uplynutí<br />
lehoty o svojej platobnej neschopnosti zaprisahať a zároveň odovzdať aj akési patričné<br />
potvrdenie. Veriteľove požiadavky sa mali uspokojiť zálohom v podobe dlžníkovho<br />
domu, prípadne hospodárstva, na ktorom však nesmeli viaznuť žiadne iné ťarchy a ktorého<br />
užívaním by sa dlh uhradil. Užívať ho však smel najviac rok a jeden deň (Jahr und<br />
Tag fürüber). Z tohto majetku mali byť zároveň zaplatené aj súdne trovy. 31<br />
Právo variť a čapovať pivo<br />
Najbohatší ťažiari vlastnili v tomto období kamenné a murované domy so záhradami<br />
na rínku. Na prízemí takýchto domov sa obvykle nachádzali šenky, súvisiace s právom<br />
každého usadeného mešťana na varenie a čapovanie piva 32 a právom rínkových obyvateľov<br />
na predaj vína, čo mnohým prinášalo nemalé zisky. Pri obchode s pivom navyše<br />
podľa starého zvyku platila zásada, ktorou sa v meste úplne potlačila akákoľvek cudzia<br />
konkurencia – zákaz dovážať cudzie pivo. 33<br />
Na konci 14. storočia v meste so ziskom 6 zlatých od jedného okovu čapoval Osvald<br />
Sartor, so ziskom 4 zlatých Ulmann, 6 zlatých Hanuš Hayd, 3 a pol zlatého Peter Sartor,<br />
Peter Kirchenel zarobil na jednom okove 1 až 4 zlaté a Hermann 1 až 5 zlatých. Šenky<br />
sa nachádzali aj v domoch richtárov Adama a Mikuláša Rosenperghera, člena mestskej<br />
rady Nemuscha a mešťana Štefana Sutora.<br />
Pri pive a víne sa nezriedka strhla hádka či bitka, čoho výsledkom boli urážky a zranenia.<br />
V roku 1390 mestská rada za výtržnosti v Nemuschovom dome odsúdila mešťana<br />
27 Napríklad už vyššie spomenutý prípad dlhu 52 zlatých, kde sa ako ručiteľ spomína ťažiar<br />
Ulmann. Pozri predchádzajúcu poznámku.<br />
28 Napríklad zápis o vyrovnaní 76 zlatých v prospech mešťana Mikuláša Bernnuscha. MATU-<br />
LAY, Ctibor: Mesto..., s. 37, č. 81; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 77.<br />
29 Napríklad: V marci roku 1392 prevzal Mikuláš Baracz ako nový majiteľ jemu zálohovaný dom<br />
a polia. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 46, č. 121; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 81.<br />
30 „...dass Richter und Rath dem Schuldiger nach Stadt gewohnheit 14 Tag gegeben zur bezahlung,“<br />
KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 101.<br />
31 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 101 – 102.<br />
32 Právo variť pivo mal v Banskej Bystrici každý dom bez rozdielu. Disponovali ním obyvatelia<br />
námestia i bočných uličiek. Dozvedáme sa o tom zo žiadosti o udelenie nového privilégia po<br />
veľkom požiari z roku 1501, pozri: MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 105, č. 331.<br />
33 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 105, č. 331.<br />
14
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
Filipa. 34 Ohrozovanie alebo napadnutie člena mestskej rady, často rínkového mešťana<br />
vlastniaceho šenk sa pritom podľa mestského štatútu trestalo zaplatením pokuty alebo<br />
prebodnutím ruky, častejšie však na základe rozhodnutia mestskej rady vypovedaním<br />
z mesta, tzv. proskripciou. V roku 1390 tak proskribovali skupinu mešťanov pravdepodobne<br />
baníkov, ktorí napadli ťažiarov Mikuláša Karla a Jakuba Hosenytzera 35 , a rovnakým<br />
spôsobom v tomto roku potrestali aj istého neznámeho delikventa pre zranenie<br />
prísažného Ulmanna. 36<br />
Cesty mešťanov do okolitých a vzdialenejších miest a úradné návštevy<br />
Okrem súdnej funkcie, ktorú si mesto, podľa mestských štatútov, statočne a svedomito<br />
vykonávalo, sa richtár a mestská rada starali o riadny a plynulý chod mesta. V jeho<br />
záujme sa podľa potreby zúčastňovali rôznych úradných návštev okolitých miest. Výdavky<br />
na cesty sa hradili z peňazí mestskej pokladnice. Notár preto každú zaznamenal<br />
do časti s príjmami a výdavkami v mestskej knihe za určité obdobie. Banskobystričania<br />
(richtár a členovia mestskej rady alebo notár) najčastejšie cestovali do Zvolena za účelom<br />
návštevy zvolenského župana (comes), ktorým bol v rokoch 1393 – 1402 a 1404 Dávid<br />
(de Albeus) 37 , alebo zemana Dávida (dominus David) či jeho brata Vavrinca (Laurentius),<br />
synov Mikuláša Sasa, potomka najstaršieho banskobystrického richtára comesa<br />
Ondreja. Títo v chotári mesta vlastnili majetky a pravidelne platili dane do mestskej pokladnice.<br />
Vavrincovi mešťania podarovali počas jednej z bližšie nedatovaných návštev<br />
(1386 – 1399) vo Zvolene čiapku, vlnenú látku, nohavice alebo pár topánok. 38 Takýchto<br />
návštev sa v uvedenom období na pozvanie zemana Dávida uskutočnilo až päť. Výdavky<br />
na cestu a podarované víno vtedy notár vyčíslil na 4 zlaté v zlate. 39<br />
So vznikom Zväzu stredoslovenských banských miest, akejsi dohody Banskej Štiavnice,<br />
Banskej Bystrice, Pukanca, Novej Bane, Ľubietovej a Kremnice postupovať v dôležitých<br />
záležitostiach týkajúcich sa správy, banskej ťažby a hospodárstva spoločne,<br />
súvisia návštevy Banskobystričanov v týchto mestách. Najviac sa na konci 14. storočia<br />
spomínajú cesty do Banskej Štiavnice a Kremnice, ojedinele Novej Bane 40 a Krupiny.<br />
34 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 41, č. 99; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 99.<br />
35 Do Hosenytzera vraj vtedy hádzali nože a tasili na neho tesáky a iné zbrane a chceli ho zabiť<br />
(nitentes eum mortificare). FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 101. Medzi vypovedaných<br />
mešťanov patrili: Schalczlawer, Ondrej Ritter, Juraj, Hanuš Smelczer, Jekel, Ondrej Mayer<br />
a Hensel. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 104.<br />
36 Tamže, s. 42, č. 102.<br />
37 Jedna z bližšie nedatovaných návštev richtára a člena mestskej rady Petra Kirchenela spomína<br />
náklady na potvrdenie istej kráľovskou kanceláriou vydanej darovacej listiny (pro literis<br />
promotoriis), ktorá stála mesto 100 denárov. FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.<br />
38 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.<br />
39 Tamže, s. 87.<br />
40 Kam niekedy v rokoch 1386 – 1399 cestoval za 3 zlaté Peter Kirchenel. FÉJERPATAKY,<br />
Lászlo: c. d., s. 87.<br />
15
Henrieta Lisková<br />
V roku 1489 cestoval banský majster za bližšie neznámym účelom do Pukanca a majster<br />
Stenczel do Sklabine. 41 Na konci 15. storočia sa pravidelné výdavky na cestu do Banskej<br />
Štiavnice (auf dy Schebnicz) rovnali 2 zlatým. Výdavky na cestu do Kremnice (auf<br />
dy Kremnicz alebo Cremnicz) sa pohybovali od 1 do 4 zlatých.<br />
Ojedinelé cesty banskobystrických mešťanov v druhej polovici 14. storočia smerovali<br />
do Budína alebo na Liptov za účelom návštevy panovníka. V niektorom z rokov 1393<br />
– 1399, kedy úrad zvolenského župana zastával Dávid, sa zástupcovia vedenia mesta vybrali<br />
do Budína za účelom zásahu proti kastelánom Ľupčianskeho hradu, ktorí napadli<br />
a zajali banskobystrických mešťanov. 42 Cesta vtedy vyšla mestskú pokladnicu na 2 zlaté.<br />
Na konci 15. storočia počet návštev vzdialenejších miest vzrástol. V roku 1489 sa<br />
častejšie dozvedáme o návštevách Viedne (Wien) a Budína (nach Ofen), ktoré neboli iba<br />
záležitosťou banskobystrických mešťanov a podnikali ich aj Zvolenčania a Kremničania.<br />
Cestu do Budína za účelom návštevy taverníka mešťania podnikli napríklad v roku 1482<br />
a mestskú pokladnicu pri tejto príležitosti odľahčili o 10 zlatých. 43 Zväz stredoslovenských<br />
banských miest si dokonca pre svoje potreby kúpil a udržiaval dom v Budíne. 44<br />
V roku 1482 mešťania dvakrát cestovali do Bratislavy (Pressburg) za účelom návštevy<br />
kráľovnej (zu unserer fraw khunigin). Ich cesta mestskú pokladnicu vyšla v jednom<br />
prípade na 19 a v druhom na 18 zlatých. 45<br />
Ciest sa, ako sme už uviedli, obvykle zúčastňovali richtári, členovia mestskej rady<br />
alebo notári. Na konci 14. storočia to boli: richtár Peter Sartor, prísažní Peter Kirchenel,<br />
Osvald Sartor, Mikuláš Karl, Czschuda Henyl, Bartolomej, Prokop, notár Henrich<br />
a iní. Na konci 15. storočia to boli richtári Juraj Stürczer, Benedikt Glockniczer a Michal<br />
Königsberger a členovia mestskej rady Prokop, Ján (Hanuš) Peer, Krištof Smid<br />
a Stenczel.<br />
Náklady na cesty v sebe zahŕňali jednak odmenu pre povozníka alebo furmana, jednak<br />
náklady na dary a víno. Za vhodný dar okrem vína, šafránu a iného luxusného tovaru<br />
mešťania považovali majstrovsky a precízne vypracovaný a vyzdobený kalich, ktorý<br />
na objednávku vyrobil jeden z mestských zlatníkov. 46 V roku 1466 si napríklad zvolenskí<br />
mešťania uctili kastelánov Ľupčianskeho hradu šafránom a čiernym korením. 47<br />
Okrem týchto „medzimestských“ úradných návštev bolo povinnosťou banskobystrického<br />
obyvateľstva prijať a patrične pohostiť prípadných cudzích hostí, čo sa obvykle<br />
41 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 19 – 20.<br />
42 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.<br />
43 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 32.<br />
44 BOLERÁZSKY, Vojtech – VOZÁR, Jozef: Sväz stredoslovenských banských miest. In: Historický<br />
zborník kraja 2, Banská Bystrica : Stredoslovenské vydavateľstvo, 1968, s. 104.<br />
45 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 30, 31.<br />
46 Odmena zlatníčke pravdepodobne za prácu na kalichu (Arbeit auf dem Kalich), ŠA, p. BB,<br />
MBB, 915/26, p. 37. Záverečné vyčíslenie výdavkov za rok 1489 zahŕňa i výdavok za prácu na<br />
kalichu (auf den khalich) 30 zlatých. 369/2, p. 24.<br />
47 SASINEK, Franko Viktor: Zolyóm város samadásaiból Történelmi Tár. Budapestini 1893,<br />
s. 363.<br />
16
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
dialo v dome richtára alebo niektorého z členov mestskej rady. Náklady spojené s pohostením<br />
najmä vínom, maslom, mäsom a ovsom pre kone znášal hostiteľ, teda richtár<br />
alebo člen mestskej rady a v mestskej knihe boli zapísané ako dlh mesta voči nim.<br />
Najviac vína (asi 56 pínt) sa spotrebovalo pri návšteve pána Santsywoya, 48 ďalej 20 pínt<br />
pri návšteve Vavrinca – brata zemana Dávida 49 a 31 pínt, ktoré sa vypili počas jednej<br />
z návštev kráľovského taverníka Jána Kanysaiho v roku 1390. 50 Viacnásobná návšteva<br />
tohto taverníka počas richtárovania mešťana Adama stála mesto v prvom prípade 120<br />
zlatých, z čoho iba vína sa vypilo za 50 zlatých. Kone taverníkovho sprievodu pritom<br />
spotrebovali až 31 gbelov ovsa. 51 V druhom prípade jeho pohostenie celkovo z mestskej<br />
pokladnice odčerpalo 18 zlatých. 52 Podľa výdavkového registra navštívil taverník mesto<br />
aj v predchádzajúcom období. Jedna z takýchto bohužiaľ však bližšie nedatovaných<br />
návštev vyšla mesto na 46 a pol zlatého, pričom výdavky zahŕňali ovos, baranie mäso,<br />
maslo, seno a iné. 53<br />
Položka „taverníkovi“ (dem Schatzmaister), ktorá mohla zahŕňať jednak výdavky<br />
mesta na cesty k nemu, jednak náklady spojené s jeho návštevou v meste sa vo výdavkovom<br />
registri pravidelne objavovala aj na konci 15. storočia.<br />
Poškodený záznam vo Féjerpatakyho edícii mestskej knihy spomína aj kráľovskú<br />
návštevu (?), 54 v súvislosti s ktorou v knihe nájdeme výdavky: 1200 denárov pre dverníka<br />
kráľa a kráľovnej (item ianitoribus regis et reginae), 600 denárov pre kočišov kráľovnej<br />
(Curriferi reginae 600 denar). Člen mestskej rady Bartolomej dal vtedy vyberačovi<br />
(procuratori pro croco) 400 denárov za šafrán. Nič bližšie sa však o tejto návšteve zo<br />
zachovaných písomných prameňov nedozvedáme.<br />
Poslednou tiež iba približne datovanou (1386 – 99) bola návšteva pána Styboria (domino<br />
Styborio), pravdepodobne kremnického mešťana, vlastníka dvoch banských mlynov,<br />
6 a 8-kolesového v Dolnom Turčeku (in inferiori Turczek) pri Kremnici, 55 ktorý si<br />
tu mohol urobiť zastávku na ceste do Kremnice, kde býval so svojou manželkou Alžbetou.<br />
56<br />
Za účelom návštev okolitých i vzdialenejších miest si mesto zo svojho rozpočtu viac<br />
– menej pravidelne platilo vlastného povozníka alebo furmana. V druhej polovici 14.<br />
storočia ním bol podľa zápisov v mestskej knihe istý Pavol (Paulus Fuermann). Mesto<br />
48 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 87.<br />
49 Tamže, s. 87.<br />
50 Tamže, s. 87.<br />
51 Tamže, s. 99.<br />
52 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 99.<br />
53 „pro avena, pro ovis carnibus, butiro ac aliis.“ FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 83.<br />
54 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 99.<br />
55 BLASIUS Daniel: Generale Repertorium Universorum in Archivo Liberae Regiae ac Montanarum<br />
Primarice Civitatis Cremnicziensis existentem Auctorum ab Anno 1254 usque inclusive<br />
Annum 1599 iuxta Nomina Familiarum locorum ac Materiarum ordine Alphabetico digestum<br />
opera ad id altiori loco, Ordinarii Fiscatis & tandem senatoris, Tomus I, 1794, s. 1075.<br />
56 LAMOŠ, T.: Vznik a počiatky..., s. 157.<br />
17
Henrieta Lisková<br />
mu v niektorom z rokov 1386 – 1399 kúpilo za 24 zlatých nového koňa, lebo starý mu<br />
zdochol. 57 Inokedy sa zas spomína výdavok 31 grošov na jeho krytý voz. Na konci 15.<br />
storočia slúžil mestskej rade ako povozník alebo furman Slanina (Slanyna, Szlanina).<br />
Okrem povozníka malo mesto svojho vyzvedača alebo skôr vyzvedačov (speculatores),<br />
ktorým člen mestskej rady Prokop (Procopius) počas svojho pobytu na Liptove<br />
(quando erat in Liptovia) zaplatil 111 grošov. 58<br />
Mestský lekár, kúpeľník a kúpele<br />
V meste pôsobil lekár Hensel, v zápisoch mestskej knihy sa spomína jeho manželka<br />
respektíve vdova (Hensel Erczetynn) 59 , a kúpeľník Franc (Franciscus Balneator), 60 ktorému<br />
niekedy medzi z rokmi 1386 – 1399 odovzdal jeden z Rosenpergherovcov (Michal<br />
alebo Mikuláš) 8 zlatých. 61<br />
Mesto malo už v tomto období vlastné kúpele. Zo stručného zápisu však nie je zrejmé,<br />
komu patrili a kde sa presne nachádzali. Viac sa o mestských kúpeľoch dozvedáme<br />
až zo začiatku 16. storočia. Podľa listiny z 26. apríla roku 1504 (ide o svedectvo<br />
Budínskej kapituly), odstúpil pätikostolský biskup Žigmund mestu právo na zriadenie<br />
kúpeľov, ktoré sa oddávna viazalo k jeho domu, 62 toho času zničeného požiarom. Mesto<br />
podľa tejto listiny mohlo nové kúpele zriadiť na mieste, ktoré samo uznalo za vhodné. 63<br />
Staré kúpele teda podľa všetkého mohli v druhej polovici 14. storočia patriť najbohatšej<br />
banskobystrickej rodine Karlovcov, ktorá disponovala aj patronátom nad Špitálom svätej<br />
Alžbety, vlastnila viaceré bane a poddanské dediny, a mohli sa nachádzať v ich dome.<br />
Onedlho nato (13. december 1505) požiadal radu o povolenie postaviť verejné kúpele na<br />
vlastné náklady Michal Königsberger, ktorý ich zriadil na majetku istého Ďurka. 64 Mestská<br />
rada pritom ustanovila, že ich zamestnanec lazobník alebo bader má mestu v mene<br />
ročného cenzu odovzdať 12 zlatých a raz štvrťročne sa postarať o bezplatný kúpeľ pre<br />
chudobných špitála. Chlieb a pivo im v tento deň mali byť po Königsbergerovej smrti<br />
kúpené z 50 zlatých, ktoré im za základe testamentu na tento účel Michal zo svojho<br />
majetku vyčlenil. 65<br />
57 „Paulo Feurman de.... equus moriebatur,...“, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 86.<br />
58 Tamže, s. 83. Mestského vyzvedača mala v roku 1430 aj Kremnica, pozri: LAMOŠ Teodor:<br />
Vznik a počiatky banského a mincového mesta Kremnice 1328 – 1430. Banská Bystrica :<br />
Stredoslovenské vydavateľstvo, 1969, s. 140.<br />
59 „Hensel Ercztynn dedit 2 flor. 13 gross....“, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 92.<br />
60 Tamže, s. 91.<br />
61 Tamže, s. 91.<br />
62 Ide tu o nám známy tzv. karlovský dom (domus Karolyi sic nuncupatam).<br />
63 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 111, č. 344.<br />
64 Tamže, s. 113, č. 352.<br />
65 Tamže, s. 109, č. 339.<br />
18
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
Špitál svätej Alžbety<br />
Za najstarší mestský kostol pôvodne banskobystrickí historici, počnúc Matejom<br />
Belom považovali kostol, prináležiaci ku Špitálu svätej Alžbety, postavený pri Dolnej<br />
mestskej bráne na neskoršej Dolnej ulici. 66 Tam podľa nich vzniklo aj najstaršie mestské<br />
osídlenie, ktoré vytvorilo predpoklady domovej zástavby dnešnej Dolnej ulice. Na<br />
základe podrobného historického výskumu bol však vznik banskobystrického špitála<br />
s patrocíniom svätej Alžbety datovaný až do druhej tretiny 14. storočia. 67<br />
Svätá Alžbeta Durínska, patrónka chudobných a slabých, stelesňovala v tomto období<br />
dvojakú väzbu prisťahovalcov hostí: 1) väzbu na ich starú vlasť v Nemecku, resp.<br />
Sasku a 2) na vlasť novú, ktorú si založili v Uhorsku. Jej osobu charakterizovala radikálna<br />
chudoba, sebazapieranie, služba chorým a odsúdeným na okraji spoločnosti. Práve takáto<br />
patrónka bola najvhodnejšia pre špitál plný chorých a slabých baníkov, ktorí sa, ako<br />
spomína Matej Bel, už sami nevládali udržať pri živote. 68 Ďalšou motiváciou pre banskobystrických<br />
mešťanov pri voľbe tohto kultu bol aj príbuzenský vzťah Alžbety a Bela IV.,<br />
panovníka, ktorý im ako prvý potvrdil ich práva formou privilegiálnej listiny.<br />
Prvou písomnou zmienkou o jeho existencii bola tzv.: „zmluva o zámene (super<br />
cambiali permutatione)“ medzi banskobystrickým farárom Štefanom a ťažiarom Petrom<br />
Karlom z roku 1363. 69 Prostredníctvom nej prevzal Peter a po ňom jeho potomkovia<br />
patronátne právo nad špitálom od banskobystrického farára Štefana. Za jeho odstúpenie<br />
Štefan dostal jatku a 8 poddaných. Na základe zmluvy mohol Karl vydržiavať v špitáli<br />
troch kňazov s právom opatrovať špitálskych chovancov, celebrovať vlastné bohoslužby<br />
na stanovené sviatky 70 a pochovávať. Títo kňazi boli zároveň oslobodení od predchádzajúcich<br />
povinností voči farskému kostolu.<br />
Zo zmluvy vyplýva, že ku špitálu patril kostol, kde sa uvedené bohoslužby konali,<br />
kde sa konali pohreby a v okolí ktorého sa mohlo pochovávať a je z nej zároveň zrejmé,<br />
že pred rokom 1363 obe inštitúcie prináležali farskému kostolu a patronátne právo nad<br />
nimi držal banskobystrický farár. Špitál a Kostol svätej Alžbety tu už zároveň vystupujú<br />
ako existujúce a fungujúce, z čoho zase vyplýva, že ich výstavba sa musela realizovať<br />
už skôr, teda približne v druhej tretine 14. storočia, ako sme už uviedli.<br />
Položku s názvom „Domus Hospitaliensium“ nájdeme v daňovom registri najstaršej<br />
mestskej knihy, kde sa však spomína iba raz, bez udania konkrétnej sumy, akou<br />
66 BEL, Matej: Notitia Hungariae novae historico-geographica. Tomus II. Viedeň 1736, s. 413.<br />
67 Ku vzniku a existencii Špitála pozri bližšie: GRAUS, Igor: Špitál Svätej Alžbety ako predmet<br />
zápasu Banskej Bystrice s turzovsko-fuggerovským mediarskym podnikom v prvej polovici<br />
16. storočia. In: Historický časopis 4, Bratislava : 1998, s. 557 – 577.<br />
68 BEL, Matej: Notitia ..., s. 412.<br />
69 SEDLÁK, Vincent: Regesta diplomatika nec non epistolaria Slovaciae. Tomus II. Bratislava :<br />
VEDA, 1987, s. 122, č. 228.<br />
70 Na Vianoce (in festo nativitatis Christi), na Veľkú noc (Paschae), Nanebovstúpenie Pána<br />
(Ascensionis), Letnice (Penthecostes), Nanebovzatie Panny Márie (Assumptionis), Narodenia<br />
Matky Božej (Nativitatis), Očisťovanie Márie (Purificationis Mariae).<br />
19
Henrieta Lisková<br />
do mestskej pokladnice prispel. Vo Féjerpatakyho edícii registra však zmienka nie je<br />
datovaná. 71<br />
Po Karlovcoch sa vlastníkom patronátneho práva nad špitálom (jus patronatus hospitalis<br />
S. Elisabeth) stala až do roku 1465 alebo 1466 rodina Jungovcov. Neskôr patril<br />
Ernstovcom a po nich Thurzovcom podľa toho, kto bol práve aktuálnym majiteľom majetkov<br />
prináležiacich ku tzv. karlovskému domu (domus qondam Karolyi sic nuncupatam),<br />
na ktorý sa toto právo viazalo. 72 Od augusta roku 1516 sa jeho vlastníkom napokon<br />
stalo mesto. Za 240 zlatých mu ho vtedy predala dedička karlovského majetkového komplexu,<br />
vnučka Egida z Bergu a Agnesy, Anna Baumgartová. 73<br />
Na špitálskych chudobných a Kostol svätej Alžbety vo svojom testamente pamätal<br />
Mikuláš Jung, ktorý mu venoval veľkú pozlátenú monštranciu a v prípade úmrtí celý<br />
majetok, pôvodne patriaci jeho neteri a synovcovi, teda časť klenotov z truhlice, kde sa<br />
nachádzali pozlátené čaše, poháre, lyžice, šálky a poháre kované striebrom a ozdobené<br />
briliantmi a časť dlžoby Alberta Gailsama, ktorú tvorilo približne 4000 tisíc zlatých. 74<br />
Michal Königsberger odkázal biednym v špitáli 200 zlatých, 12 zlatých špitálskemu<br />
farárovi Jánovi, 50 zlatých za chlieb a pivo pre špitálskych chudobných vo voľné kúpeľné<br />
dni.<br />
O spásu duší oboch banskobystrických rodín sa okrem toho starali aj ich príslušníci<br />
v kňazských funkciách. Špitálskym farárom v rodine Štefana Junga bol Mikulášov brat<br />
a Štefanov syn Jakub a rovnakú funkciu zastával aj syn Michala Königsbergera Ján. 75<br />
Starostlivosť o chudobných v špitáli, ktorú M. Bel vo svojich Notíciách veľmi chválil,<br />
tak ležala predovšetkým v rukách najmajetnejších ťažiarov, pre ktorých títo baníci pôvodne<br />
pracovali.<br />
Mestské dane<br />
Najdôležitejšou povinnosťou, ktorá neobišla žiadneho z obyvateľov mesta, boli pravidelné<br />
mestské dane. V rokoch 1482, 89, 90 a 93 mesto od svojich mešťanov pravidelne<br />
za jednotlivé zdaňovacie obdobia vyberalo od 1 do 15 zlatých. Vyššie dávky sa pritom<br />
týkali bohatých mešťanov, remeselníkov a najmä majiteľov baní, ktorí mestu navyše platili<br />
dane za námedzné banské robotníctvo, zamestnané v ich baniach 76 , a banskú ťažbu.<br />
Obvyklou taxou väčšiny meštianstva bol však 1 až 4 zlaté. Medzi zdanené obyvateľstvo<br />
patril aj richtár.<br />
71 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 77. Graus ju datuje do roku 1386, pozri: GRAUS, Igor: Špitál<br />
Svätej Alžbety..., s. 561.<br />
72 ŠA, p. BB, MBB-Kpr-298, odpis z polovice 19. storočia, pozri: GRAUS, Igor: Špitál Svätej<br />
Alžbety..., s. 562.<br />
73 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 138, č. 428.<br />
74 SKLADANÝ, M.: Zápas o banskobystrickú meď..., s. 190, poznámky č. 64. a 65.<br />
75 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 76, č. 234 a 108, č. 339.<br />
76 Jeden z takýchto zoznamov uverejnil P. Ratkoš, pozri: RATKOŠ, Peter: Predohra baníckeho<br />
povstania v našich banských mestách v rokoch 1525/1526. In: Historický časopis, 3, 1966,<br />
s. 374. Na jeho základe vypočítava počet robotníkov v jednotlivých banských spoločnostiach.<br />
20
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
V 80. a 90. rokoch 15. storočia mesto z daní svojich mešťanov pravidelne odovzdávalo:<br />
1. Daň svätého Michala (sandt Michaelis lassung), ktorá tvorila v rokoch 1482, 1489<br />
a 1490 sumu 56 zlatých. 77 Dávku mešťania posielali na Zvolenský zámok.<br />
2. Daň svätého Juraja (sandt Jorig lassung alebo Jorig zins), ktorú v rokoch 1489 a 1490<br />
tvorilo po 112 zlatých. 78 Uvedené peniaze mešťania tiež posielali na Zvolenský zámok.<br />
Podľa výpočtu z roku 1490 bola daň svätého Juraja zložená z podielu súčtu<br />
viacerých položiek. Celkovo sa vtedy od meštianstva vyzbieralo 194 zlatých a 93 denárov.<br />
79 58 zlatých a 19 denárov z toho tvoril príjem z poddanských dedín patriacich<br />
mestu (Suma sandt Georig lasung mitsampt der Stadtpawern). 80 Podieľať sa na nej<br />
mohli aj príjmy od banských ťažiarov a čiastky, ktoré mestu plynuli z prenájmu mäsiarskych<br />
pultov (von den flasthpenkgen). Príjem z nich iba za rok 1489 činil dokopy<br />
45 zlatých. 81<br />
Okrem týchto dvoch dávok mesto platilo aj mimoriadnu daň „Anschnidt taxa“, ktorú<br />
v roku 1493 tvorilo celkovo 585 zlatých a 70 denárov. 82 Najväčší podiel na výbere tejto<br />
dane mali podľa sťažností z roku 1568 najbohatší mešťania. Obec sa vtedy usilovala presadiť<br />
rovnomerné rozloženie dane na všetkých usadených mešťanov (Hauszgeseszner)<br />
podľa výšky príjmu z ich živností (ierer Hantirung und Gewerb nach). 83<br />
Okrem daní patrili mestu poplatky vyberané od cudzích obchodníkov tzv. „markgeld“,<br />
ktoré využívalo na údržbu obchodných komunikácií, mostov a budov. V roku<br />
1489 ho mestskí výbercovia od prichádzajúcich kupcov vybrali 2-krát. V prvom prípade<br />
šlo o 26 a v druhom o 28 zlatých. 84 Vyberali aj dane z obchodu s vínom tzv. „ungelt“,<br />
ktorý napríklad v roku 1489 bol 577 zlatých. 85 Priemerný príjem z ungeltu v rokoch 1489<br />
– 1526 bol podľa výskumu J. Slaného až 870 zlatých a počet obchodníkov s vínom, zdanených<br />
mestskou radou, sa v uvedenom období pohyboval od 22 po 31. 86<br />
77 V roku 1482, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 36, „losung Michael“ v roku 1489, pozri: ŠA,<br />
p. BB, MBB, 369/2, p. 24, „Sandt Michaelis lassung... In das Alt Zoll, pozri: ŠA, p. BB, MBB,<br />
915/26, p. 141. V roku 1493 sa vybralo v mene dávky svätého Michala celkovo 162 zlatých<br />
a 22 denárov, neuvádza sa však, koľko z toho putovalo na Zvolenský zámok, pozri: ŠA, p. BB,<br />
MBB, 915/26, p. 109.<br />
78 V roku 1489 „losung Georgii“, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 24, v roku 1490 pozri: ŠA,<br />
p. BB, MBB, 915/26, p. 69.<br />
79 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 48.<br />
80 Zdanené v tomto roku boli tieto dediny: Rudlová (Rudelsdorff), Svätý Jakub (Sand Jacob),<br />
Kostiviarska (Windischdorf), Kynceľová (Kinczelsdorf), Sásová (Sandt Anthoni) a Nemecká<br />
(Deutschendorf).<br />
81 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12.<br />
82 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 119.<br />
83 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 137.<br />
84 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12.<br />
85 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 12.<br />
21
Henrieta Lisková<br />
Stavebné úpravy opevnenia areálu farského kostola<br />
V druhej polovici 15. storočia mesto prechádzalo viacerými rozsiahlejšími stavebnými<br />
úpravami. Jednalo sa najmä o prestavbu opevnenia farského kostola (dy Kirchen)<br />
a priľahlých budov. Najstaršia zmienka o ňom ako o banskobystrickom „fortaliciu“ pochádzala<br />
zo 17. septembra roku 1442 zo zmluvy o prímerí medzi šľachtou Novohradskej<br />
a Hontianskej stolice a Jánom Jiskrom z Brandýsa. 87 V najstaršej fáze toto opevnenie pozostávalo<br />
z drevených palisád. Vstup do okolia kostola tvorila Petermanova veža s veľkými<br />
odbíjacími hodinami, v daňových registroch označovanými ako „dy Glocken“. Do<br />
konca 15. storočia si mešťania okolo opevnenia vyhĺbili vodnú priekopu (Graben) a vystavali<br />
ďalšie fortifikačné objekty – bašty. Drevené opevnenie bolo postupne nahradené<br />
kamenným a zakončené šindľovou strieškou. Na jeho výstavbu mešťania využili lomový<br />
kameň z neďalekého vrchu Urpín. 88<br />
O týchto stavebných úpravách nás v útržkoch informujú zachované daňové registre<br />
z 80. a 90. rokov 15. storočia, kde mestský pisár zaznamenal najmä položky, ktoré<br />
mesto zo svojho rozpočtu zaplatilo za drevo (für holz, umb zimerholz, umb phünholz,<br />
umb Schranken holz), dubové drevo (auf das aichen holz), široké klince (umb negl, latten<br />
nägel, umb schindl nagel, umb negl zu der Puetenstube), dosky, šindeľ a kameň<br />
(umb stain). Samostatnú časť pritom tvoria položky vyčlenené na odmeny za prácu remeselníkom,<br />
pracujúcim na prestavbe opevnenia. Patril medzi ne najmä plat tesárovi<br />
Tomášovi (carpentario, dem czimerman, zymerman) 89 , plat pre zámočníka (dem Slosser<br />
umb Sloss), kováča, respektíve mestského kováča Hensela (dem Schmid, dem Stadt<br />
Schmidt). 90 Odmeny pre kamenárskeho majstra Štefana (Maister Steffan Steinmetz alebo<br />
Maurer) a robotníkov pracujúcich pri lámaní kameňa (Arbeitern yn den Steinbruch). 91<br />
V rokoch 1482 – 1493 sa podľa daňových registrov pracovalo na hĺbení vodnej priekopy<br />
(dem Arbeitt an den Graben). Od roku 1493 na kopaní štôlne, slúžiacej na odvádzanie<br />
a privádzanie vody do priekopy (auf den Stollen zu den Graben). V rokoch 1489 a 93<br />
mešťania nechali za rovnakým účelom osadiť drevené žľaby (umb Rynnen auf dy Kirchen,<br />
auf das wasser). 92<br />
86 SLANÝ, Július: Banskobystrický trh v období rozmachu medenorudného baníctva na Slovensku<br />
(1495 – 1570). In: Stredné Slovensko 9. Zborník stredoslovenského múzea. Banská<br />
Bystrica : SSM, 1990, s. 42 – 43.<br />
87 GRAUS, Igor: Vývoj fortifikácie Banskej Bystrice do konca 16. storočia v podmienkach špecifík<br />
pasívnej obrany stredoslovenských banských miest. In: Vojenská história 1, 2000, s. 6 – 7.<br />
88 FILLOVÁ, Ľubica – MÁCELOVÁ, Marta – ŠIMKOVIC, Michal: Opevnenie mestského hradu<br />
v Banskej Bystrici v 15. a na začiatku 16. storočia. In: Archaeologia historica 27/02, Brno,<br />
Nitra : AU SAV a Musejní a vlastivědná společnost, 2002, s. 357.<br />
89 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 29<br />
90 ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 142.<br />
91 ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 17.<br />
92 Rok 1489, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 17. V závere tohto registra sa nachádza súhrnný<br />
súpis najdôležitejších položiek vyplatených mimo pravidelných výdajov, na ktoré mesto<br />
v uplynulom roku prispelo. Je medzi nimi i položka „na vodu“ – auf das wasser, ktorá by<br />
22
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
Ďalší vývoj opevnenia farského kostola a priľahlých budov ovplyvnil známy požiar,<br />
ktorý mesto postihol 10. apríla v roku 1500. Po ňom museli mešťania opevnenie kompletne<br />
zrekonštruovať. Do roku 1500 opevnený areál farského kostola tvorili: Kostol<br />
svätého Kríža, hospodárske a obytné objekty, radnica, bašty a vodná priekopa.<br />
O správu opevnenia, ktoré tvorili, ako sme mali možnosť vidieť, viaceré fortifikačné<br />
objekty ako vodná priekopa, bašty a kamenné hradby s pochôdzkami pre mestské stráže,<br />
sa staral mestský kapitán (hauptmann alebo Pezoth). Dozvedáme sa o ňom najskôr<br />
z kúpnopredajnej zmluvy, prostredníctvom ktorej v roku 1459 predala jeho vdova po<br />
jednom z nich Klára lúky na Banoši (v chotári mesta) šiestim mestským poddaným. 93<br />
Kapitán mestského opevnenia zodpovedal za rozostavenie a kontrolu mestských<br />
stráží, za poriadok a čistotu okolia farského kostola, v záujme ktorej sem nesmel vpúšťať<br />
svine, psov a iné (podobné) zvieratá. 94 Zákazu vstupu do areálu kostola podliehali<br />
aj ozbrojené osoby. 95 Kapitánovou úlohou bola aj náhodná nočná kontrola stráží. 96 Ak<br />
niekoho prichytil pri spánku, stanovil mu druh a výšku trestu podľa vlastného uváženia.<br />
Nijaký člen hliadky nesmel bez jeho súhlasu opustiť svoje stanovište.<br />
Mestskému kapitánovi ďalej prináležala zodpovednosť za údržbu výzbroje a bezpečné<br />
uloženie pušného prachu. Všetky uschované zbrane museli byť funkčné a vhodné<br />
na okamžité použitie. 97 Preberal ich pri nástupe do svojej funkcie a o prevzatí vyhotovil<br />
inventúrny súpis. 98<br />
Medzi jeho ďalšie povinnosti patrilo starať sa o včasné otvorenie a uzavretie hlavnej<br />
brány, ktorá sa otvárala hodinu pred svitaním (ein Stundt auffen Tag) a zatvárala večer<br />
hodinu pred zotmením (ein Stundt vor Nacht). 99 Jej otváranie a zatváranie ohlasoval na<br />
to určený zvonec (Glöckel zuvor geleitet soll werden). Kto sa chcel do areálu farského<br />
kostola dostať v čase po zotmení alebo pred svitaním, musel zaklopať (mit dem Hammer<br />
zuvor anklopft und angeschlagen).<br />
Kľúče od ďalších brán a miestností v budovách v areáli kostola kapitán nesmel nikomu<br />
vydať a jeho povinnosťou bola tiež čo najčastejšia osobná prítomnosť v objekte, starostlivosť<br />
o mestské privilégiá, uložené v kostolnej veži, dôležité dokumenty a archívne<br />
mohla predstavovať sumu vynaloženú na prácu a materiál pri osadzovaní zmienených drevených<br />
žľabov, pozri bližšie: ŠA, p. BB, MBB, 369/2. p. 24. Za rok 1493 pozri: ŠA, p. BB, MBB,<br />
915/26, p. 91, 94.<br />
93 Kapitán sa označuje ako „Hawptman unser Kyrchen oder Peseczung“, MATULAY, Ctibor:<br />
Mesto..., s. 77, č. 237.<br />
94 Mestský štatút zo 6. júla 1577, KOLOSVÁRI, S – OVÁRI, K.: Monumenta Hungariae...,<br />
s. 106.<br />
95 Tamže, s. 107.<br />
96 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri v službách mesta Banskej Bystrice v 16.<br />
storočí. In: Vojenská história 4, 2005, s. 61.<br />
97 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 107.<br />
98 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri..., s. 62.<br />
99 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 106.<br />
23
Henrieta Lisková<br />
listiny, ktoré mal v prípade potreby kedykoľvek sprístupniť. Počítalo sa ďalej s jeho účasťou<br />
v rámci rôznych mestských záležitostí, ako bola pomoc pri doprave a podobne. 100<br />
Kapitán mestského opevnenia pri výkone svojich povinností v plnej miere podliehal<br />
vedeniu mesta a najmä richtárovi, ktorému podával každé ráno hlásenie. 101<br />
V rokoch 1489 a 90 mu mesto za bližšie neznámych okolností vyplatilo zo svojho<br />
rozpočtu dokopy 3 zlaté 25 denárov. 102 Pravidelný plat vo výške 1 zlatého a 50 denárov<br />
dostával ale až od polovice 16. storočia. 103<br />
Trestný štatút mesta<br />
Pomerne časté prečiny, vraždy a iné násilenstvá nútili vedenie mesta vypracovať<br />
vlastný trestný štatút, rešpektujúci miestne zvyklosti, pri spracovávaní ktorého sa riadili<br />
banskoštiavnickým mestským právom. Zlomok tohto štatútu, pochádzajúci z roku 1390<br />
obsahuje najstaršia banskobystrická mestská kniha. 104<br />
Najťažší trest – trest smrti sťatím vo vlastnom dome, mal podľa neho postihnúť mešťana<br />
za neznámy zločin. 105 Trestanie týmto spôsobom sa v praxi podľa zápisov knihy<br />
nevyskytlo.<br />
Druhým pomerne ťažkým trestom bolo prebodnutie ruky, zabavenie zbrane a zaplatenie<br />
pokuty za ohrozovanie člena mestskej rady vytasením meča alebo noža. Vzhľadom<br />
na to, že v domoch členov mestskej rady sa zriaďovali šenky, dochádzalo k prečinom<br />
tohto druhu, ako sme mali možnosť vidieť, pomerne často. Mestská rada na čele<br />
s richtárom ako hlavným sudcom, všetky prečiny „vybavila“ vypovedaním z mesta, teda<br />
proskripciou, z čoho vidíme istú voľnosť alebo individuálnosť prístupu mestského súdu<br />
k jednotlivým prípadom.<br />
O charaktere proskripcie sa z útržkov štatútu bohužiaľ nedozvedáme nič bližšie.<br />
Vieme len to, že sa ňou trestal útek z väzenia a že v tomto prípade šlo o trvalú proskripciu,<br />
teda, že mešťan alebo vinník mal mesto opustiť natrvalo. Banskoštiavnické trestné<br />
právo stanovuje dĺžku proskripcie na 1 rok, pričom sa vypovedanému počas jeho plynutia<br />
zakazuje usadiť sa v hociktorom inom kráľovskom meste. Ak by sa predsa len usadil<br />
a prichytili by ho, mal byť popravený. Jednoročnou proskripciou Banskoštiavničania<br />
trestali úmyselnú a dokázanú vraždu. 106<br />
100 Tamže, s. 107.<br />
101 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri..., s. 61.<br />
102 V roku 1489 to boli 2 zlaté, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 369/2, p. 20 a v roku 1490 1 zlatý a 25<br />
denárov, pozri: ŠA, p. BB, MBB, 915/26, p. 70.<br />
103 GRAUS, Igor: Hradní kapitáni a puškárski majstri..., s. 62.<br />
104 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 105, FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.<br />
105 Miesto s konkrétnym označením druhu zločinu bolo poškodené, neobsahuje ho ani jedna<br />
z publikácií.<br />
106 KACHELMANN, J.: Geschichte der ungarischen Bergstädte II..., s. 185; BOLERÁZSKY,<br />
Vojtech: Pôvod banskoštiavnického..., s. 133.<br />
24
Zo života banskobystrických mešťanov v stredoveku<br />
V Banskej Bystrici bola proskripcia, ako to vyplýva z jednotlivých zápisov, univerzálnym<br />
trestom. Trestali ňou napadnutie člena mestskej rady, istý bližšie nešpecifikovaný<br />
zločin prenasledovania (pro insecutione, quod dicitur umb ayn nachvolgen), ktorého<br />
sa napríklad v roku 1390 dopustil Peter Munchewitzer, 107 ublíženie na zdraví s následkom<br />
smrti, akési „camperwunde“ (pro vulnere letali, quod dicitur camperwunde), čo<br />
v rovnakom roku vykonal mešťan Štefan, vraždu, ktorú vtedy spáchal Haynczmann syn<br />
vdovy Manleta Smyta – ťažiar, známy ako výtržník, alebo odseknutie ruky, čoho pôvodcom<br />
bol Pavel Teuschnel. 108 Proskripciou ďalej trestali neuposlúchnutie rozhodnutia<br />
mestského súdu, 109 vyvolanie bitky (gweram), ktorá mohla byť hodnotená aj ako vzbura,<br />
110 pokus o znásilnenie, 111 lúpežné prepadnutie 112 a spomenutý útek z väzenia, za ktorý<br />
mal byť vinník proskribovaný natrvalo. 113<br />
Z uvedeného teda vyplýva, že vypovedanie z mesta sa ako univerzálny a podľa<br />
všetkého aj obávaný čin využíval ako trest za násilie vo všeobecnosti. Podľa prípadu<br />
Haynczmanna syna vdovy Manleta Smyta, ktorého v roku 1390 za vraždu z mesta<br />
vypovedali, vidíme, že i v Banskej Bystrici existovala obmedzená proskripcia. Tento<br />
Haynczmann totiž v roku 1398 prepustil svoje pole mešťanovi Bartolomejovi 114 , z čoho<br />
vyplýva, že sa v meste zdržiaval i potom a ako slobodný a plnoprávny mešťan disponoval<br />
so svojím majetkom.<br />
Najčastejším trestom za vraždu bolo podľa zápisov v knihe vykonanie púte do Cách<br />
alebo Ríma, prípadne zaplatenie pokuty, takzvaného „homágia“ príbuzným alebo pozostalým<br />
zavraždeného. V obidvoch prípadoch sa však za zločinca museli zaručiť iní<br />
mešťania. Tak tomu bolo napríklad v roku 1389, kedy sa za mešťana Czecha, vraha Hana<br />
Schvertfegera, zaručili Kerner a Tyrmann. V roku 1390 zložil bližšie neznámy vrah Mikuláša<br />
Kytnickera a jeho priatelia pozostalým obete homágium. 115 V rovnakom roku sa<br />
za mäsiara Mikuláša, vraha istého Hammana zaručil vtedajší richtár Adam, a tak sa jeho<br />
trest obmedzil iba na dvojnásobné vykonanie púte ku svätým apoštolom Petrovi a Pavlovi<br />
do Ríma za spásu Hammanovej duše, ktoré sa mali uskutočniť v pôstnych obdobiach<br />
107 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 100; MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 102.<br />
108 FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 100 – 101; MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 41 – 42, č. 102<br />
a s. 42, č. 104.<br />
109 Za čo bol v roku 1390 vypovedaný baník Jakub. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 39, č. 91.<br />
110 Za čo z mesta v roku 1393 vypovedali Hana Groesa a Rittera. MATULAY, Ctibor: Mesto...,<br />
s. 50, č. 139.<br />
111 Okolo roku 1386 proskribovali mešťana Michala Rosknechta, ktorý chcel v noci znásilniť<br />
nejakú ženu. MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 29, č. 50.<br />
112 Za čo v roku 1390 z mesta vypovedali Kynestela, ktorý prepadol akúsi ženu a vzal jej ručník.<br />
Tamže, s. 40, č. 97.<br />
113 Za čo v rovnakom roku (1390) z mesta vypovedali Seydela a Knybeutela, ktorý pri úteku<br />
z väzenia zranil v byte väzenského dozorcu istú ženu a ušiel aj s mestskými okovami. Tamže,<br />
s. 40, č. 97.<br />
114 Tamže, s. 59, č. 177.<br />
115 Tamže, s. 40, č. 96; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.<br />
25
Henrieta Lisková<br />
nasledujúcich dvoch rokov. Osud mäsiara Mikuláša však z ďalších zápisov knihy nie je<br />
celkom jasný, keďže jeho meno sa objavilo aj medzi zločincami, ktorých v tom istom<br />
roku z mesta vypovedali. 116<br />
O výške homágia, akéhosi finančného odškodnenia príbuzným alebo pozostalým<br />
zavraždeného, si môžeme urobiť predstavu na základe záznamu z roku 1392, kedy sa<br />
za neznámeho zločinca, ktorý sa mal z vraždy vykúpiť púťou do Ríma a Cách, zaručili<br />
viacerí banskobystrickí mešťania, medzi inými napríklad Peter Sporer, Mikuláš Sneyder<br />
a majster Hanuš. Vinník sa pozostalým zavraždeného (vdove a synom) zaviazal do roka<br />
zaplatiť 32 zlatých. 117<br />
Posledným zachovaným ustanovením mestského trestného štatútu bola pokuta 7 fertónov,<br />
ktorú mal prípadný vinník zaplatiť za bližšie neznáme ublíženie na zdraví, tzv.<br />
„blawe Sleghe“. 118 V nami skúmanom období podľa zápisov mestskej knihy k takto špecifikovanému<br />
prečinu nedošlo.<br />
Z porovnania ustanovení trestného práva oboch miest jednoznačne vyplýva, že banskobystrický<br />
štatút bol prísnejší. Prípady ako útek z väzenia, vyvolanie roztržky alebo<br />
neuposlúchnutie rozhodnutia mestskej rady trestal trvalou alebo dočasnou proskripciou,<br />
kým v Banskej Štiavnici takto trestali úmyselnú a dokázanú vraždu. Veľkú dôležitosť<br />
mal pritom samotný mestský súd, ktorý mohol svoje rozhodnutie individualizovať podľa<br />
špecifík prípadu bez ohľadu na ustanovenia štatútu. Miernejšie naopak (v porovnaní<br />
s banskoštiavnickým mestským právom) trestal vrahov a ľudí z najvyššej meštianskej<br />
vrstvy – cirkulárne meštianstvo (príklad Haynczmanna, syna vdovy Manleta Smyta).<br />
Tresty si banskobystrickí mešťania odpykávali v mestskom väzení (Gwelb), ktoré<br />
sa podľa všetkého nachádzalo v dome väzenského dozorcu – mestského zamestnanca.<br />
Ten sa staral o stravu a čistotu väzenia. Na jeho chod mu mesto v roku 1482 pravidelne<br />
vyplácalo polovicu zlatého (alebo 50 denárov). 119 V rokoch 1489 a 93 najčastejšie 1 zlatý,<br />
výnimočne 2 alebo 3 zlaté. 120 V januári roku 1568 sa širšia mestská rada (Dvadsaťštvorka)<br />
sťažovala na vtedajšieho väzenského dozorcu, ktorý s väzňami zle zaobchádzal, trápil<br />
ich hladom a nútil žiť v špine, keďže väznicu riadne neudržiaval (unsauber halte).<br />
Obec preto vedenie mesta prosila, aby mu rozkázalo stavať sa ku svojim povinnostiam<br />
usilovnejšie a nenechávať väzňov umierať od hladu. 121<br />
116 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 37, č. 79, a s. 40, č. 97; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 95<br />
a 98.<br />
117 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 46 – 47, č. 122; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 94.<br />
118 MATULAY, Ctibor: Mesto..., s. 42, č. 105; FÉJERPATAKY, Lászlo: c. d., s. 98.<br />
119 Pozri register za rok 1482, ŠA, p. BB, MBB, 915/26.<br />
120 Pozri registre za roky 1493, ŠA, p. BB, MBB, 915/26 a 1489, ŠA, p. BB, MBB, 369/2.<br />
121 KOLOSVÁRI, Sándor – OVÁRI, Kelemen: Monumenta Hungariae..., s. 142.<br />
26
„Aurea libertas fulvo non venditur auro“<br />
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských<br />
účastníkov americkej revolúcie<br />
Patrik Kunec<br />
KUNEC, P.: „Aurea libertas fulvo non venditur auro.“ Striking analogy between two<br />
supplications of Hungarian participants in the American Revolution In: Annales historici<br />
Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 27-37.<br />
The object of presented study are two written supplications of two different Hungarian<br />
participants of the American Revolution in which they were asking for permitting their<br />
military activity in the army of the USA. First was written in Latin by Michal Kováč de<br />
Fabricy (c. 1724 – 1779) on January 13, 1777 in a French town of Bordeaux and addressed<br />
to Benjamin Franklin, at that time an extraordinary envoy to the French royal court. The<br />
latter was written also in Latin by František Serafín Beňovský (1753 – 1789), younger<br />
brother of the famous adventurer Móric August Beňovský, probably in early December<br />
1779 in Philadelphia. Beňovský’s supplication was addressed to the Continental Congress.<br />
The very interesting fact is – and for a long time not observed by historians – that the<br />
<strong>text</strong>s of the both supplications are very similar, even identical, as the transcriptions and<br />
translations of these documents attached to the study can show. Unfortunately, we do not<br />
know the explanation of the surprising similarity of the both <strong>text</strong>s. It is possible that some<br />
<strong>text</strong>-patterns of the various applications were used by the foreign warriors in America.<br />
There can not be a place for the speculations that František S. Beňovský got <strong>text</strong>-pattern<br />
from Kováč personally because at the time of his arrival to the USA Michal Kováč was<br />
dead. As for the results of these supplications the Kováč’s one was successful and he<br />
finally fought until his death in the special unit called the Count Pulaski Legion, contrary<br />
to František S. Beňovský whose application was dismissed and he finally returned from<br />
the USA under very adventurous circumstances to his birth-town of Vrbové.<br />
Medzi málopočetných a svojím osobným zaangažovaním skôr marginálnych účastníkov<br />
amerického boja za nezávislosť uhorského pôvodu patril aj Michal Kováč de Fabricy<br />
(1724 – 1779), ale práve on spomedzi nich zohral v americkej revolúcii najdôležitejšiu<br />
úlohu. Hoci v americkej, francúzskej a poľskej historiografickej literatúre sa o ňom<br />
nachádzajú len kusé zmienky a navyše je v súvislosti s ním uvedených mnoho mylných<br />
informácií, ktoré sa dotýkajú najmä jeho pôvodu a národnosti (prevažne bol pokladaný<br />
za Poliaka), v súčasnej dobe je jeho biografia už detailne známa. Je to najmä zásluha<br />
Aladára Póku-Pivnyho, ktorý sa ako prvý venoval odkrývaniu osudov Michala Kováča<br />
na základe archívnych výskumov. 1 Na jeho historický výskum nadviazal súčasný vojen-<br />
1 Najobsiahlejšia z jeho rozsahom menších štúdií je štúdia PÓKA-PIVNY, Aladár: A Hungarian<br />
under Washington. In: The Hungarian Quarterly, Vol. VII., No. 2 (Autumn 1941), s. 366<br />
– 373. A. Póka-Pivny nebol profesionálnym historikom, ale pracoval ako sudca. Vo výskume<br />
osudov Michala Kováča mu pomáhali korešpondenti v Amerike.<br />
27
Patrik Kunec<br />
ský historik József Zachar, ktorý je autorom obsiahlej a komplexnej biografie Michala<br />
Kováča. 2 Napriek tomu, že sa Michal Kováč narodil na dnešnom maďarskom území,<br />
jeho osoba je spojená do veľkej miery aj so Slovenskom, na území ktorého sa často pohyboval,<br />
pôsobil a mal tu najbližšiu rodinu. Prítomná štúdia si nekladie za cieľ osvetliť<br />
jeho bojovú činnosť vo vojne Američanov za svoju slobodu, ale upriamiť pozornosť na<br />
zaujímavú podobnosť jednej jeho latinskej supliky s inou žiadosťou, ktorú adresoval<br />
Kontinentálnemu kongresu iný účastník americkej revolúcie – František Serafín Beňovský,<br />
mladší brat slávnejšieho Mórica Augusta.<br />
***<br />
O pôvode a rodine Michala Kováča sa vie pomerne málo. Nie je známy ani presný<br />
dátum jeho narodenia, ale je pravdepodobné, že sa narodil v auguste 1724 v Karcagu<br />
(dnes mestečko v župe Jász-Nagykun-Szolnok). 3 On sám počas výsluchu rakúskymi<br />
úradmi v roku 1761 udal, že sa narodil v Karcag-Újszállás a že bol kumánskeho pôvodu.<br />
4 Kumáni žili v oblasti južného a juhovýchodného Maďarska po dlhé storočia a tešili<br />
sa privilégiám, ktoré ich vyňali z masy poddanského obyvateľstva. Michal Kováč bol<br />
teda osobne slobodným človekom a pravdepodobne patril k zemianskemu stavu. Istým<br />
je tiež fakt, že bol kalvínskeho vierovyznania.<br />
Rokom 1740 nastúpil Michal vojenskú dráhu, najprv ako radový husár v štvrtom<br />
– Hávorom (od roku 1744 Dessewffyho) pluku. 5 V ňom neskôr avansoval na rotného.<br />
Na začiatku vojny o rakúske dedičstvo sa dostal do francúzskej armády, ale už v roku<br />
1745 ho Rakúšania chytili v Pasove (Passau) a v Budíne ho postavili pred vojenský súd.<br />
Kováč z neho vyviazol viac-menej naľahko, pretože už krátko po súde bol husárom Hallerovho<br />
husárskeho pluku. Magyar Nagylexikon uvádza, že v roku 1746 prebehol Kováč<br />
ku Francúzom a stal sa vojakom Berčéniho husárskeho pluku. 6 Táto informácia je však<br />
mylná. Záznam o Michalovi Kováčovi v pluku Berčéniho husárov sa nenachádza ani<br />
v zozname uhorských príslušníkov tohto pluku, ktorý publikoval J. Zachar! 7 Naopak,<br />
2 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi háború magyar hőse:<br />
Kováts Mihály ezredes élete 1724 – 1779. Budapest, 1982. J. Zachar uviedol ako spoluautora<br />
A. Póku-Pivnyho, ktorý už v čase vydania monografie nežil, na znak vďaky, že mohol čerpať<br />
z jeho bohatých poznámok a výpisov z archívnych materiálov.<br />
3 Existujú totiž aj iné dátumy jeho narodenia (1712, 1719, 1722 a 1723), ktoré udával pri rôznych<br />
príležitostiach samotný Kováč. Pravdepodobne si pridával roky kvôli urýchleniu kariérneho<br />
postupu, s čím sa stretávame napríklad aj v prípade Mórica Beňovského.<br />
4 ZACHAR, József: Kováts Mihály levele Benjamin Franklinnak 1777. január 13. In: Hadtörténelmi<br />
Közlemények, r. 26, 1979, č. 2, s. 309.<br />
5 Priebeh vojenskej kariéry Michala Kováča udávam podľa faktov uvedených v štúdii ZACHAR,<br />
József: Kováts Mihály..., c. d., s. 309 – 310. Autor všetky uvedené fakty opiera o citácie archívnych<br />
prameňov. Doplňujúce informácie čerpám z vyššie uvedenej monografie J. Zachara.<br />
6 Magyar Nagylexikon, 11. zv. (Kir – Lem). Budapest, 2000, s. 400 (heslo Kováts Mihály).<br />
7 ZACHAR, József: A franciaországi Bercsényi-huszárezred története 1721 – 1791. In: Hadtörténelmi<br />
Közlemények, r. 105, 1992, č. 4, s. 67.<br />
28
„Aurea libertas fulvo non venditur auro“<br />
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie<br />
Kováč nedobrovoľne upadol do pruskej, a nie francúzskej služby. Roku 1746 totiž prenasledoval<br />
do Čiech svojho moravského sluhu menom Sabin, ktorý mu ukradol dva kone.<br />
Cez Prahu ho prenasledoval až do Horného Sliezska, kde ho však zajali Prusi a držali<br />
istý čas vo väzení. Neskôr ho transportovali do mesta Vroclav (Breslau) a donútili ho<br />
vstúpiť do ich armády. V pruskej armáde absolvoval výcvik ako v pechote, tak i v jazdectve.<br />
Dňa 23. septembra 1752 sa stal kornetom v prvom pruskom husárskom regimente.<br />
Na čele tohto pluku, v ktorom bojovalo mnoho uhorských dôstojníkov, bol v rokoch<br />
1750 až 1758 Michal Székely.<br />
Na začiatku sedemročnej vojny sa Kováč zúčastnil výprav do Saska a Čiech. V roku<br />
1759 sa stal poručíkom a v bojových akciách velil iregulárnej husárskej jednotke.<br />
Pravdepodobne preukázal značnú mieru rozhodnosti, odvahy a samostatného vojenského<br />
úsudku, pretože už 27. marca 1760 sa stal kapitánom a veliteľom vlastnej jazdeckej<br />
jednotky či stotiny (tzv. „Kováčov zbor“). Napriek zjavne úspešnej kariére v pruskej<br />
službe sa Kováč rozhodol prejsť do poľskej. Z akých dôvodov tak učinil – nevieme.<br />
Kováč ušiel do Poľska 12. marca 1761, nesúc so sebou viac odporúčajúcich listov na vedúcich<br />
poľských politikov a osobnosti z kruhu okolo následníka poľského trónu – princa<br />
Karola Kristiána, syna Augusta III. Saského. V Poľsku sa ale nezdržal dlho, pretože<br />
už 11. mája 1761 ho zadržali v Kežmarku so štyrmi sluhami. Rakúsky dvor, presnejšie<br />
Dvorská vojenská rada (Hofkriegsrat), ho sledovala už od roku 1760. Pri výsluchu Kováč<br />
tvrdil, že bol osemnásť rokov v pruskej službe a na svoju obhajobu uvádzal, že hranice<br />
prekročil so zámerom vstúpiť opäť do uhorskej služby. Úradne bol eskortovaný cez Levoču,<br />
Banskú Bystricu a Bratislavu do Viedne, kde bol držaný vo väzbe. V máji 1762 ho<br />
Mária Terézia po ročnom väzení oslobodila, pravdepodobne aj vzhľadom na veľký počet<br />
Prusov, ktorí slúžili v rakúskej armáde. 8 Vrátili mu aj jeho finančné prostriedky (6450<br />
zlatých) a panovníčka mu vo vlastnoručne písanom liste sľúbila podporu aj do budúcnosti.<br />
Napriek tomuto ubezpečeniu ostal Kováč pod dohľadom úradov. V októbri 1762 si<br />
podal prostredníctvom Uhorského hlavného veliteľstva v Budíne žiadosť o vstup do rakúskeho<br />
vojska, ale bol striktne odmietnutý. To ale Michala Kováča neodradilo. Listom<br />
z 21. januára 1763 požiadal priamo kráľovnú o potvrdenie svojej vojenskej hodnosti, aby<br />
sa mohol uchádzať buď o penziu, alebo o učiteľský post na vojenskej akadémii, s poukázaním<br />
na svoje znalosti vojenského remesla. Dvorská vojenská rada najprv jeho prosbu<br />
odmietla, ale panovníčka rozhodla inak a 31. januára mu odobrila hodnosť majora mimo<br />
služby s ročnou penziou 500 zlatých, aby mohol primerane existovať.<br />
V zlepšenej existenčnej situácii sa Michal Kováč rozhodol oženiť. Nie je známe, kde<br />
a kedy sa spoznal so šarišským podžupanom Žigmundom Szinyei-Merseom, ktorého<br />
najmladšiu dcéru Františku si v roku 1763 zobral za manželku. Tá bola od neho o devätnásť<br />
rokov mladšia a zdá sa, že to nebol sobáš z lásky, ale skôr z pragmatických dôvodov.<br />
Manželstvo nebolo šťastné a už krátko po svadbe žili manželia odlúčene.<br />
8 Túto domnienku vyslovil J. ZACHAR: Kováts Mihály..., c. d., s. 311.<br />
29
Patrik Kunec<br />
Od roku 1765 sa Michal Kováč často zdržiaval v Prešove v spoločnosti kniežaťa Karola<br />
Stanisława Radziwiłła. 9 Svedčí o tom sťažnosť Žigmunda Szinyei-Merseho na zaťa,<br />
ktorú podal v júni 1765 na vojenské hlavné veliteľstvo, a v ktorej Szinyei-Merse písal, že<br />
jeho zať minul celé manželkino veno, jeho dcéru si nectí, v dome si vydržiava milenku<br />
a v Prešove sa zdržiava v spoločnosti kniežaťa Radziwiłła, vilniuského vojvodu. 10 K. S.<br />
Radziwiłł bol vedúcou osobnosťou šľachtického vlasteneckého zoskupenia, ktoré sa netajilo<br />
odporom k reformám zavádzaným na dvore Stanislava II. Augusta Poniatowskeho<br />
a tiež voči ruskej ingerencii do vnútropoľských záležitostí, hoci neskôr sa stal Radziwiłł<br />
poslušným nástrojom predstaviteľa ruskej moci, veľvyslanca Nikolaja Repnina. 11 Spolu<br />
s Radziwiłłom prišlo v roku 1765 do Prešova množstvo Poliakov, prenajali si v meste<br />
niekoľko desiatok domov a počas dlhého obdobia bojov Barskej konfederácie proti Rusom<br />
sa stal Prešov ich hlavnou uhorskou základňou. 12 Do poľského kruhu rýchlo zapadol<br />
aj Michal Kováč. Potvrdzujú to aj nasledujúce udalosti v jeho živote, najmä vyšetrovanie<br />
šarišskými župnými orgánmi o jeho stykoch s poľskými exulantmi. Kováč im s najväčšou<br />
pravdepodobnosťou pomáhal pri verbovaní uhorských vojakov. 13<br />
Meno Michala Kováča sa v období rokov 1767 – 1772 stráca z archívnych dokumentov.<br />
Z jeho neskorších osudov je možné predpokladať, že sa zapojil do bojov poľskej<br />
vlasteneckej šľachty združenej v Barskej konfederácii proti Rusom a kráľovi Stanislavovi<br />
II. Augustovi Poniatowskému. J. Zachar tvrdí, že mohol bojovať v poľských jednotkách<br />
a azda sa prechodne zdržiaval v niektorom z poľských vojenských táborov na<br />
uhorskej strane medzi Prešovom a Bardejovom. Je ale pozoruhodné, že sa jeho meno<br />
v rozmedzí piatich rokov nenachádza v prameňoch Dvorskej vojenskej rady, hoci sa v jej<br />
protokoloch v spojitosti s poľským odbojom spomína viacero maďarských mien. 14 Zachar<br />
sa taktiež domnieva, že Kováč pravdepodobne nepoužíval svoje pravé meno a aj<br />
preto sa stopa po ňom v písomných prameňoch stráca.<br />
V tejto súvislosti si dovoľujem uviesť zaujímavú domnienku poľského bádateľa<br />
Edwarda Kajdańskeho, ktorý Michala Kováča stotožňuje s istým Grigorijom Kuznecovom<br />
(argumentujúc aj tým, že „kuznec“ v ruštine znamená „kováč“!) – vyhnancom<br />
9 Karol Stanisław Radziwiłł (1734 – 1790), v Poľsku známy pod prezývkou „Panie Kochanku“<br />
(Miláčik; podľa ním často užívaného oslovenia), bol vojvodom vilniuským a jedným z najbohatších<br />
magnátov v Poľsku. Patril k tzv. národnej strane a postavil sa proti novému kráľovi<br />
Stanislavovi II. Augustovi Poniatowskemu. V rokoch 1764 – 1767 sa zdržiaval v Prešove, kde<br />
si prenajímal honosný dom na hlavnom námestí a tiež zámoček v Nižnej Šebastovej. Po vypuknutí<br />
povstania Barskej konfederácie sa vrátil do Poľska, kde sa snažil bez úspechu získať<br />
vedúce postavenie medzi vodcami konfederácie.<br />
10 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 88.<br />
11 GRODZISKI, Stanisław: Polska w czasach przełomu (1764 – 1815). Wielka historia Polski,<br />
tom 6. Kraków 1999, s. 19 – 20.<br />
12 O aktivitách Poliakov v Prešove pozri štúdiu BENKOVSKÁ, Melánia: Barskí konfederáti<br />
a Prešov. In: Nové obzory 18. Prešov 1976, s. 99 – 143.<br />
13 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 88.<br />
14 ZACHAR, József: Kováts Mihály..., c. d., s. 312.<br />
30
„Aurea libertas fulvo non venditur auro“<br />
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie<br />
v kamčatskom Boľšerecku, odkiaľ v roku 1771 utiekol s Móricom Beňovským! 15 Hoci je<br />
pravdou, že až do roku 1772 sa Michal Kováč v prameňoch neobjavuje, istá skutočnosť<br />
hovorí proti tomu, že by mohol byť spolu s Beňovským na Kamčatke a neskôr v radoch<br />
utečencov na palube lode Sv. Peter a Pavol. Vieme totiž, že 18. júla 1772 Beňovský a jeho<br />
spoločníci prichádzajú po ročnej plavbe do prístavu na ostrove Île de Groix, oproti<br />
prístavu L’Orient v Bretónsku, a že 19. júla Móric Beňovský píše list prvému ministrovi<br />
Francúzska kniežaťu d’Aiguillonovi. 16 A v lete roku 1772 sa Kováč objavil v uniforme<br />
husárskeho vojaka v Budíne, kde už 4. júla 1772 podal žiadosť vrchnému vojenskému<br />
veliteľstvu o zrušenie odnímania jednej tretiny jeho penzie ako alimentov pre zabezpečenie<br />
syna, pretože jeho syn zomrel. 17 Ak je dátum tejto žiadosti pravdivý, Michal Kováč<br />
nemohol byť v skupine kamčatských utečencov na čele s Móricom Beňovským.<br />
Po návrate do Uhorska sa jeho hmotná situácia pravdepodobne zhoršila, pretože<br />
na neho doliehali viacerí veritelia. V tomto čase začína Kováč uvažovať o vycestovaní<br />
z Uhorska a začatí vojenskej kariéry v zahraničí. Po získaní pasu od dvorskej kancelárie<br />
skutočne na prelome leta a jesene roku 1776 vycestoval do Talianska. V novembri sa<br />
zdržiaval v Janove, čo dokladá hlásenie rakúskeho vyslanca v Benátkach grófa Giacoma<br />
Durazza. 18 Ďalšou stopou po ňom je až latinsky písaný list zachovaný v pozostalosti<br />
Benjamina Franklina, ktorý mu Kováč písal 13. januára 1777 v akvitánskom prístavnom<br />
meste Bordeaux. 19 B. Franklin v tom čase iba krátku dobu pôsobil v Paríži ako zvláštny<br />
komisár nedávno vyhlásenej americkej republiky. Z Kováčovho listu Franklinovi vysvitá,<br />
že jeho cieľom boli Spojené štáty americké, kde sa chcel zúčastniť boja Američanov<br />
za svoju nezávislosť od Veľkej Británie. Latinské znenie listu je nasledovné:<br />
„Magnificentissime Domine!<br />
Aurea Libertas fulvo non venditur auro:<br />
Propugnatores Libertatis Antiquitus audiebant Patres Patriae; Ego quoque qui Praesentes<br />
Litteras Magnificentiae Vestrae porrigendi honorem habeo, sum Libertate et<br />
Natione Hungarica praeditus in Exercitu Regis Borussiae non tantum educatus, sed<br />
etiam ab imo Militiae Gradu, ad Fastigium Praefecti Supremi Vigiliarum non tam casu,<br />
quam Virtute Bellica, non tam fato, quam diligentissima subordinatione evectus. In omnibus<br />
Expeditionibus bellicis periculis cruentatis didici, quae sunt summe necessaria<br />
15 KAJDAŃSKI, Edward: Tajemnica Beniowskiego. Odkrycia, intrygi, fałszerstwa. Warszawa<br />
1994, s. 380 – 381.<br />
16 CULTRU, Prosper: Un Empereur de Madagascar au 18e siècle. Benyowszky. Paris 1906,<br />
s. 59.<br />
17 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 91 – 92.<br />
18 Tamže, s. 94.<br />
19 The Benjamin Franklin Papers, American Philosophical Society, Philadelphia, Pa., vol. LXX,<br />
no. 88, p. 1 – 4. Výťah listu bol publikovaný aj v pramennej edícii LABAREE, Leonard W.<br />
et alii (ed.): The Papers of Benjamin Franklin. New Haven-London 1983, vol. 23, s. 173. Celý<br />
jeho <strong>text</strong> je napokon aj v štúdii ZACHAR, József: Kováts Mihály..., c. d., faksimile na s. 313<br />
– 316, maďarský preklad na s. 318.<br />
31
Patrik Kunec<br />
ad formandos Tyrones, illosque multis studiis iam veteranos factos, idoneis accingere<br />
armis ad Propellendos Hostes, non sicus in omnibus Evolutionibus Militaribus, et occasionibus<br />
bellicis dulcissimam pro virili defendere Patriam.<br />
Ultro itaque et spontanei, immensis itineris laboribus et fatigiis huc adveni, in his<br />
omnibus quae in discriminibus et in maximis periculis ab honesto bellatore expectari<br />
possunt, pro detrimento Josephi, non minus pro Libertate Unius Almae Congregationis<br />
totum me fidelissime sacrificaturum, ubi, Cooperante et mihi fidelissime assistente<br />
domino Fädevill, civitatis huius Mercatore, non minus congregationis et Iusta Caussa<br />
benevolo fautore, occasionem navalem sum nactus, Nomine Catharine Froom Darmouth,<br />
cuius capitaneus Whippy.<br />
Proinde rogo Magnificentiam Vestram, ut Passuales et credentiales litteras ad Almam<br />
Congregationem mihi mittere dignetur proxime, et quoniam ad huc Socios expecto<br />
qui nondum hic amparuerunt Magnificentia Vestra que verus Patriota Caussam Communem<br />
sincere pro motura erit, si Domino Fädevill aut aliis rebus Vestris huc bene<br />
faventibus commisionem dederit, cum illi huc pervenerunt, quo citius ad Almam Congregationem<br />
transmittantur.<br />
Postremum, ad gratiosum responsum praestolando, nihil tam ardenter opto, quam<br />
cito proficisci, ut ibi qui summa necessitas bellica postulaverit iungi cum obseqvio vivam<br />
et moriar.<br />
Magnificentiae Vestrae, nec non Universae Almae Congregationis<br />
Fidelissimus ad Mortem<br />
Michael Kováts de Fabricy<br />
Bourdeaux die 13 o jan. 1777<br />
P. S. Pareat ergo Magnificentia Vestra, cum enim expedite Gallice vel Anglice necdum<br />
sciam, necessitor Latine vel germanice scribere.“<br />
Voľný slovenský preklad znie nasledujúco:<br />
„Veľkomožný Pane!<br />
Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato.<br />
Za dávnych čias bojovníci za slobodu počúvali otcov vlasti. Aj ja, ktorý Tvojej Veľkomožnosti<br />
s úctou odovzdávam tento list, som slobodným šľachticom uhorskej národnosti;<br />
vo vojsku pruského kráľa som nezískal iba výcvik, ale z najnižšej hodnosti som<br />
bol povýšený na majora; nie však náhodou, ale skôr na základe svojich vojenských cností;<br />
a ani nie z milosti osudu, ale skôr vďaka usilovnému plneniu služobnej disciplíny som<br />
postúpil; v rôznych vojenských akciách som sa uprostred krvavých nebezpečenstiev naučil<br />
všetko, čo je nanajvýš potrebné pre výcvik nováčika; a aj to, že keď sa už po dlhom<br />
výcviku stali z nich ostrieľaní vojaci, ako ich treba vyzbrojiť vhodnými zbraňami, aby<br />
zahnali nepriateľa na útek; ako aj to, ako uprostred akejkoľvek vojenskej situácie a vojnovej<br />
udalosti treba ochrániť najsladšiu vlasť.<br />
Prišiel som teda sem dobrovoľne a z vlastnej vôle, za cenu nezmerateľných námah<br />
a únavy z ciest s tým úmyslom, aby som vo všetkom, čo sa od poctivého bojovníka očakáva<br />
v krízových situáciách a v najväčších nebezpečenstvách, na škodu Jozefa, ale o nič<br />
menej za slobodu najúctivejšieho Zhromaždenia čo najvernejšie obetoval celého seba;<br />
32
„Aurea libertas fulvo non venditur auro“<br />
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie<br />
prišiel som teda sem, kam som sa dostal vďaka ochotne poskytnutej pomoci pána Fädevilla,<br />
obchodníka tunajšieho mesta – ktorý je súčasne prívržencom Zhromaždenia<br />
a spravodlivej veci – ktorý mi sprostredkoval dopravu na lodi Catharina Froom Darmouth,<br />
ktorej kapitánom je Whippy.<br />
Vzhľadom na to prosím Tvoju Veľkomožnosť, aby mi ráčila urýchlene poslať cestovné<br />
doklady a odporúčajúci list k najúctivejšiemu Zhromaždeniu. Keďže tu zatiaľ čakám<br />
na svojich druhov, ktorí sem ešte nedorazili, nech Tvoja Veľkomožnosť poverí niektorého<br />
ďalšieho tunajšieho prívrženca, aby, keď sem dorazia, ich čo najskôr prepravil k najúctivejšiemu<br />
Zhromaždeniu.<br />
Na záver, očakávajúc Tvoju priaznivú odpoveď, si neprajem nič tak horlivo, ako sa<br />
čo najskôr vydať na cestu, aby som tam, kde si to najvyššia vojenská nevyhnutnosť vyžaduje,<br />
v nepretržitej službe žil alebo umrel.<br />
Tvojej Veľkomožnosti a celému najúctivejšiemu Zhromaždeniu<br />
Michal Kováts de Fabricy, v. r.<br />
Bourdeaux 13. januára 1777<br />
P. S.: Prosím Tvoju Veľkomožnosť, aby mi prepáčila, ale keďže ešte neviem dokonale<br />
po francúzsky alebo po anglicky, som nútený písať po latinsky alebo po nemecky.“<br />
Datovanie listu robí z Kováča jedného z prvých európskych záujemcov o službu<br />
v americkej armáde. Kto a kde mu vnukol nápad napísať Franklinovi a žiadať ho<br />
o sprostredkovanie miesta v americkej armáde, a to v čase, keď sa tam z Francúzska<br />
vyberalo iba málo európskych dobrovoľníkov a samotný Franklin pôsobil v Paríži len<br />
tri týždne? 20 Môžeme sa len domnievať, že Kováč sa cestou z Janova do Bordeaux zastavil<br />
v Paríži a dozvedel sa o americkej misii vedenej v tom čase Silasom Deanom, ktorá<br />
čoskoro po svojom etablovaní začala organizovať aj nábor európskych dobrovoľníkov<br />
pre boj Spojených štátov amerických za nezávislosť. 21 Možno sa Kováč rozhodol pre<br />
vstup do americkej armády samostatne a konal individuálne, ale tento predpoklad do<br />
istej miery vyvracia fakt, že v závere listu žiada Franklina o asistenciu pre seba a svojich<br />
druhov, ktorí takisto túžia vstúpiť do služieb mladej republiky. 22<br />
Hoci je Kováčov list klasickým príkladom formálnej supliky vojaka bez postavenia,<br />
ktorá o skutočných dôvodoch jeho rozhodnutia vstúpiť do služieb americkej armády<br />
nehovorí nič podstatné, pri jeho obsahu je potrebné sa pristaviť. List je totiž zaujímavý<br />
20 V Spojených štátoch v tom čase ešte nepôsobili významnejší predstavitelia boja za ich nezávislosť,<br />
ako napr. markíz de La Fayette alebo bývalý barský konfederát Kazimierz Pułaski. La<br />
Fayette sa vydal do Ameriky v apríli 1777, Pułaski v júni 1777.<br />
21 DULL, Jonathan R.: A Diplomatic History of the American Revolution. New Haven-London<br />
1985, s. 63.<br />
22 V liste zo 14. januára 1777, ktorý napísal Fädeville Franklinovi a odoslal spolu s listom M.<br />
Kováča, tento uvádza, že zmieňovanými druhmi sú dvaja – traja dôstojníci, ktorí slúžili s Kováčom<br />
v pruskej armáde. Bližšie detaily neuviedol. LABAREE, Leonard W. et alii (ed.): The<br />
Papers of Benjamin Franklin. New Haven-London 1983, vol. 23, s. 173, poznámka č. 8.<br />
33
Patrik Kunec<br />
tým, že sa na svojich prvých dvoch stranách takmer doslovne zhoduje s neskoršou latinsky<br />
písanou suplikou iného uhorského uchádzača o miesto v americkej armáde – Františka<br />
Serafína Beňovského! 23<br />
Toto je znenie listu, ktorý v decembri 1779 adresoval František Beňovský Kontinentálnemu<br />
kogresu Spojených štátov amerických:<br />
„Magnificentissime D-ne!<br />
Aurea Libertas Fulvo non venditur Auro.<br />
Propugnatores Libertatis antiquitus Patres Patriae appelari moeruere: Ego quoque<br />
qui Praesentes Litteras Congregationis Honorificentissimae Porrigendi honorem habeo,<br />
sum Libertate et Natione Polonica. Praeditus in Exercitu Sue Caesareo - Regiae<br />
atque Apostolicae Majestatis, ita quam et regis Borussiae, Poloniae, Novo Tartariae<br />
et Galliae, non modo educatus, set etiam ibidem ab imo Militiae gradu, in superiora<br />
Perveni. Non tam casu, quam virtute Bellica, non tam fato, quam diligentissima subordinatione<br />
erectus, in omnibus expeditionibus Bellicis Periculis Cruentatis didici, quae<br />
sunt summe necessaria ad formandos Tyrones, illosque omni studio ac diligentia iam in<br />
Veteranos transmutatos, idoneis accingere armis ad Propellendos Hostes et in omnibus<br />
occasionibus Bellicis Dulcissimam pro virili defendere Patriam.<br />
Ultro itaque et spontanei, incredibilibus viae Laboribus et Fatigiis, iam ut nudus<br />
huc adveni, in his omnibus quae in maximis Periculis ab Honesto Bellatore expectari<br />
possunt, Pro Libertate Unius Almae Congregationis Honorificentissimae – me Fidelissime<br />
sacrificaturus.<br />
Quod reliquum, ut dicam: nil tam ardenter desiderii est, – quam Citissime saequi<br />
posse exemplaria Fratruelis mei, et ut ibi, ubi Summa postulaverit Necessitas Bellica,<br />
Vivam et Moriar.<br />
Magnificentiae V-rae, nec non Universae Almae<br />
Congregationis Honorificentissimae.<br />
Fidelissimus ad Mortem<br />
F. S. Baro de Benyowszky mp<br />
L. Coll. Confo[e]deratio Poll.“ 24<br />
23 O pobyte F. S. Beňovského v USA na prelome rokov 1779 a 1780 pojednáva autor tohto príspevku<br />
v štúdii: Sporný pobyt Mórica Beňovského v Spojených štátoch amerických v rokoch<br />
1779 – 1780. In: Vojenská história, r. 9, 2005, č. 2, s. 92 – 101.<br />
24 Library of Congress, Washington, D. C., Papers of Continental Congress No. 78, Vol. III., folio<br />
415. Znenie listu publikujem podľa dvoch existujúcich prepisov uverejnených W. Z. Waydom<br />
v štúdii Beniowski w Ameryce. In: Kwartalnik Historyczny, Vol. 40, 1926, s. 419 – 420,<br />
a Leonom Orłowskim v diele ORŁOWSKI, L.: Maurycy August Beniowski. Warszawa 1961,<br />
s. 246 (príloha č. 3). Faksimile dokumentu je publikované tamtiež ako obrazová príloha.<br />
34
„Aurea libertas fulvo non venditur auro“<br />
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie<br />
Voľný slovenský preklad znie:<br />
„Veľkomožný pane!<br />
Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato.<br />
Za dávnych čias bojovníci za slobodu si zaslúžili nazývať sa otcovia vlasti: Ja, ktorý<br />
mám česť predložiť najúctivejšiemu zhromaždeniu toto písmo, som slobodným Poliakom.<br />
Pôsobiaci vo vojsku jeho cisársko-kráľovskej a apoštolskej výsosti, rovnako tiež<br />
kráľa pruského, poľského, ruského [novotatárskeho] a francúzskeho, nebol som iba vyučený,<br />
ale pritom tiež od najnižšej vojenskej hodnosti povýšený, a to nie náhodou, ale<br />
bojovníckou zdatnosťou, nie vďaka osudu, ale najsvedomitejšou službou povýšený. Vo<br />
všetkých vojenských výpravách a krvavých nebezpečenstvách naučil som sa všetko, čo<br />
je potrebné, aby sa regrúti cvičením a usilovnosťou zmenili na veteránov, ktorí by boli<br />
schopní so zbraňami vyzbrojení odvrátiť nepriateľov a po mužsky v každom bojovom<br />
stretnutí brániť najsladšiu vlasť. A preto som dobrovoľne a z vlastnej vôle, bez prostriedkov<br />
a po neuveriteľných útrapách a prekážkach prišiel sem, aby som vo všetkých veľkých<br />
nebezpečenstvách obetoval život za slobodu najúctivejšieho Spojeného zhromaždenia,<br />
ako sa šľachetnému bojovníkovi patrí.<br />
Končiac hovorím: po ničom viac netúžim, ako čo najrýchlejšie dať doklady mojej<br />
vernosti a aby tam, kde to bude vyžadovať najvyššia bojová potreba, mohol som žiť<br />
alebo umrieť.<br />
Vašej Jasnosti a najúctivejšiemu zhromaždeniu najvernejší až do smrti<br />
F. S. barón de Benyowszky, v. r.<br />
podplukovník [L. C. = lieutenant-colonel?] poľskej konfederácie“ 25<br />
Na zjavnú podobnosť oboch listov upozorňuje už úvodné latinské heslo Aurea Libertas<br />
fulvo non venditur auro (Zlatú slobodu nekúpiš za rýdze zlato), nachádzajúce sa na<br />
oboch suplikách. Dokonca sa daný výrok v oboch žiadostiach nachádza na tom istom<br />
mieste – hneď za oslovením. Ale aj pri zbežnom porovnaní obsahu oboch listov je zrejmé,<br />
že ich úvod a záver je až na drobné rozdiely rovnaký, a teda že neskorší list by mohol<br />
byť kópiou toho predošlého (prípadne kópiou Kováčovej kópie neznámeho originálu).<br />
Vyvstáva tu teda otázka, z akého dôvodu písali dvaja uhorskí vojaci v časovom rozpätí<br />
troch rokov svoje supliky rovnakou formou? Písal František Beňovský svoju latinskú<br />
žiadosť Kontinentálnemu kongresu na podklade vzoru od Michala Kováča? Alebo obaja<br />
dostali vzor od niekoho tretieho? Bohužiaľ, odpoveď na dané otázky nepoznáme.<br />
Ak by František dostal kópiu žiadosti od Kováča, vynára sa ďalšia otázka – kde<br />
a kedy sa mohol František Beňovský s Kováčom osobne spoznať, prípadne znovu sa<br />
s ním stretnúť ešte pred jeho odchodom do Francúzska a neskôr do USA? Ani na takto<br />
položenú otázku nám zatiaľ známe pramene nedávajú odpoveď. Zaujímavé však je, že<br />
v ojedinele zachovanom „curriculu vitae“, ktoré spísal František Beňovský v septembri<br />
1783 v Istanbule pred rakúskym internunciom (diplomatická hodnosť rovná veľvyslan-<br />
25 Za pomoc pri preklade oboch uvádzaných listov srdečne ďakujem kolegovi PhDr. Imrichovi<br />
Nagyovi, PhD.<br />
35
Patrik Kunec<br />
covi) Pierrom Philippom von Herbert-Rathkealom, je hneď v prvej vete zmienka o jeho<br />
službe v Poľsku pod velením generála Pulawskeho (teda Pułaskeho) v roku 1767. 26<br />
Vzhľadom na to, že v tom čase mal pisateľ len trinásť rokov, je tento jeho údaj nanajvýš<br />
sporný. Skôr sa s Kováčom mohol poznať starší brat Móric, ktorý v rokoch 1768 a 1769<br />
skutočne pôsobil vo vojsku barských konfederátov, rovnako ako aj (hoci zatiaľ prameňmi<br />
nedoložene) Michal Kováč. Možnože oboch žiadateľov vybavil touto listinou Móric<br />
Beňovský. Zvlášť pravdepodobné je to v prípade jeho brata Františka Serafína, ktorý<br />
sa po svojom príchode do Ameriky v auguste 1779 snažil čo najrýchlejšie dostať ku<br />
Kazimierzovi Pułaskemu. Zo zápisu vojenskej komisie Kongresu vieme, že mal pri sebe<br />
nejaké písomnosti, medzi inými aj list pre brigádneho generála Pułaskeho. Vybavil ho<br />
týmito dokumentmi jeho starší brat Móric? To znie veľmi pravdepodobne, dôkazy pre<br />
toto tvrdenie však zatiaľ nepoznáme.<br />
Kľúč k vyriešeniu záhady takmer identických listov Michala Kováča a Františka Beňovského<br />
by mohol spočívať v osvetlení histórie úvodného hesla oboch suplík. S jeho<br />
uvedením v iných publikovaných prameňoch som sa však nestretol a jeho znenie som<br />
neobjavil ani náhodným pátraním na internete. Kde sa prvýkrát objavilo, kto a kedy<br />
ho používal? Môže mať toto heslo nejaký, doteraz neobjasnený, súvis s neznámou historickou<br />
udalosťou alebo skupinou ľudí? Takouto udalosťou, spoločnou pre Michala<br />
Kováča a bratov Mórica a Františka Beňovských, mohlo byť jedine povstanie Barskej<br />
konfederácie, ale to je zatiaľ len hypotéza, ktorá musí počkať na svoje potvrdenie alebo<br />
vyvrátenie.<br />
Záhadu dvoch takmer identických listov dvoch účastníkov americkej revolúcie môžeme<br />
uzavrieť pohľadom na ich účinnosť. V prípade M. Kováča nevieme, či mu Franklin<br />
nejaké odporúčanie pre Kongres dal, isté však je, že už 26. februára opustil Bordeaux<br />
na palube lode Katarína z Dartmouthu (Catherina Froom Darmouth) a bol už určite 30.<br />
apríla v meste Providence (Rhode Island), kde doručil isté vojenské informácie generálovi<br />
Spencerovi a neskôr dokonca samotnému Washingtonovi. 27 Fakt, že Kováč bol<br />
prijatý samotným Washingtonom v Morristowne (New Jersey), potvrdzuje jeho list<br />
Kongresu zo dňa 17. 5. 1777. 28 Napriek týmto stretnutiam sa Michalovi Kováčovi nepodarilo<br />
vstúpiť do radov kontinentálnej armády – na jeho oficiálnu žiadosť mu 23. mája<br />
Kontinentálny kongres dal zamietavú odpoveď. 29 Keďže nemohol vstúpiť do radov armády,<br />
vo Philadelphii sa prihlásil Kováč do milícií, kam ho prijali. Stal sa dôstojníkom<br />
špeciálneho nemeckého práporu s úlohou náboru nováčikov. 30 Zlom v Kováčovej kariére<br />
26 „L’an 1767 – J’ai servi en Pologne sous le Général Pulawski” (v dobových materiáloch ide<br />
o často používanú, i keď nepresnú, formu mena grófov Pułaskich). Österreichisches Staatsarchiv<br />
Wien, Haus-, Hof-, und Staatsarchiv, Staatskanzlei, Türkei II, Berichte 1783 VII-X, kart.<br />
81, fasc. 2 (mesiace september-október), f. 68<br />
27 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 101.<br />
28 Tamže, s. 102<br />
29 Tamže, s. 103.<br />
30 Tamže, s. 103. Tiež Haiman, M.: Poland and the American Revolution War. Chicago, Ill.,<br />
1932, s. 84.<br />
36
„Aurea libertas fulvo non venditur auro“<br />
Prekvapujúca podobnosť dvoch suplík uhorských účastníkov americkej revolúcie<br />
nastal až s príchodom Kazimierza Pułaskeho do Ameriky, ktorého musel Kováč dobre<br />
poznať – pravdepodobne v období bojov Barskej konfederácie, teda v čase, keď nemáme<br />
o Kováčovi žiadne písomné zmienky. K Pułaskému sa pripojil krátko po bitke pri<br />
Germantowne (4. október 1777) a odvtedy boli nerozlučnou dvojicou. Pułaski sa v tom<br />
čase zaoberal organizáciou a výcvikom jazdy, najslabšej časti mladej americkej armády,<br />
a skúsenosti ostrieľaného Kováča mu prišli len vhod. Jednoznačne na prosbu Pułaského<br />
a za sprostredkovania Washingtonom bol Michal Kováč napokon vojenskou komisiou<br />
Kontinentálneho kongresu menovaný 14. januára 1778 na „majstra“ vo výcviku jazdy<br />
a neskôr povýšený za veliaceho plukovníka (colonel-commandant) v jazdeckej légii. 31<br />
Jeho úspešné pôsobenie sa skončilo tragicky v bitke pri Charlestone dňa 11. mája 1779.<br />
V prípade Františka Beňovského jeho žiadosť Kontinentálnemu kongresu nemala<br />
pozitívny účinok. Na jej rube je poznámka, že po prednesení žiadosti v Kongrese dňa 13.<br />
decembra 1779 bola odoslaná do vojenskej komisie Kongresu. Na svoju žiadosť dostal<br />
v dňoch 20. a 24. decembra 1779 zamietavé odpovede, ale v písaní suplík pokračoval aj<br />
v prvej polovici nasledujúceho roka. 32 Keď jeho úpenlivé prosby nenašli odozvu v ušiach<br />
kongresmanov, František sa v takmer neriešiteľnej situácii rozhodol pre dezerciu k Britom,<br />
čo dokladá jedna zmienka v liste Williama Clajona, tajomníka generála Gatesa<br />
z 20. augusta 1780. 33 Možno práve odmietnutie služby v americkej armáde Kongresom<br />
ho zachránilo pred osudom Michala Kováča a priviedlo napokon späť do rodného Vrbového.<br />
31 PÓKA-PIVNY, Aladár – ZACHAR, József: Az amerikai függetlenségi..., c. d., s. 108.<br />
32 GRIFFITHS, David: Maurice August Benyowsky: A Military Adventurer in Revolutionary<br />
America. Štúdia publikovaná v ruskom internetovom historickom časopise Mir istorii 4/2002<br />
na stránke: historia.ru/2002/04/ griffiths.htm (stránka dostupná aj ku dňu 1. 5. 2007).<br />
33 „Count Pulaski’s pretended Brother is Gone to the Enemy. I suppose he was afraid of being<br />
known to have been expelled out of Lauzun’s Legion in the French Service, that Corps being<br />
at Newport.“ The State Records of North Carolina (coll. and ed. by Walter CLARK). Vol.<br />
XIV (1779 – 1780). Winston, NC, 1896, s. 566 – 567.<br />
37
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
Peter Kónya<br />
KÓNYA, P.: Economic situation in Michalovce in the 18th century. In: Annales historici<br />
Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 38-59.<br />
Michalovce underwent a complex economic and social development during the 18th<br />
century. At the beginning, Michalovce fell into rapid decline when it lost its status of<br />
the significant regional centre of crafts and trade and became almost depopulated. In the<br />
first half of the century, the town was gradually growing into large agricultural centre.<br />
As to handicraft, it was not as significant as it used to be at the end of the Middle Ages.<br />
In the second half of the century, Michalovce still remained mainly agricultural town,<br />
although the craft was becoming stronger. The trade was enhanced by seven annual fairs.<br />
The economic development of the town was closely related to the changes concerning the<br />
ownership of the town, especially after the Sztáray dynasty came to power.<br />
Na území Zemplínskej stolice, ležiacej na severovýchode Uhorska, ktorá patrila<br />
k najrozsiahlejším stoliciam v krajine vôbec, neboli v minulosti žiadne slobodné kráľovské<br />
mestá. V hospodárskom a spoločenskom živote ich nahrádzali početné mestečká.<br />
Tie, najmä vďaka skupine tokajských mestečiek v južnej časti stolice, jej aj v tomto<br />
ohľade zabezpečovali jedno z popredných miest. Okrem nich sa však na teritóriu stolice<br />
rozvíjali aj viaceré iné väčšie alebo menšie zemepanské mestečká (najväčšie z nich<br />
označované ako mestá). Jedným z najvýznamnejších boli Michalovce, ležiace na jej východnom<br />
okraji, na krajinskej ceste, na hraniciach s Užskou stolicou.<br />
Vlastnícke pomery<br />
Najväčšiu časť pôdy, poddanských usadlostí a panské sídla mali na začiatku 18. storočia<br />
v rukách dva šľachtické rody: Pongráczovci z Michaloviec a Sztárayovci, používajúci<br />
takisto predikát z Michaloviec (Nagymihályi). 1 Pánmi Michalovského hradu<br />
(kaštieľa), mestečka a väčšiny panstva boli až do r. 1711 Pongráczovci, menovite Ladislav<br />
a Ján. Sobášom Márie Pongráczovej z Michaloviec s Františkom Barkóczym dostali<br />
sa medzi tunajších zemepánov aj Barkóczyovci. Finančné problémy v prvých rokoch<br />
18. storočia a neskôr počas povstania Františka II. Rákócziho prinútili majiteľov panstva<br />
k predaju, zálohu či darovaniu časti svojich majetkov, medzi inými aj v Michalovciach.<br />
V dôsledku toho sa v krátkom čase zväčšil počet zemepánov mestečka, resp. osôb, vlastniacich<br />
v ňom väčší alebo menší majetkový podiel.<br />
Podobne sa medzi michalovských zemepánov dostal ešte koncom 17. storočia Imrich<br />
Gombos, manžel Anny Pongráczovej. Okrem Pongráczovcov, Sztárayovcov a už uvedených<br />
šľachtických rodín mali na prelome storočí svoje majetkové čiastky v mestečku<br />
1 ŠA (Štátny archív) Prešov, Stárai Michalovce, 151, 152, 153, 154, 155, 156, 157, 158: Dokumenty<br />
o zálohovaní majetkov v Michalovciach z prelomu 17. a 18. storočia.<br />
38
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
aj Bánffyovci, Michal Szentiványi, Zuzana Soósová, Andrej Szirmay, Štefan Boronkay<br />
a azda aj ďalší, menší zemepáni. 2<br />
V prvých rokoch 18. storočia dochádzalo zálohovaním k ďalšiemu deleniu majetkov<br />
v mestečku. Z už uvedených šľachticov získal ďalšie usadlosti a polia najmä Andrej<br />
Szirmay. Okrem viacerých poddanských hospodárstiev, polí a lúk dostal od Márie<br />
Pongráczovej r. 1699 dve opustené usadlosti (Tarcaliho a Lakatosovu) spolu so záhradou,<br />
patriacou kaštieľu. 3 Tá istá Mária Pongráczová zálohovala r. 1696 za 500 zlatých svojmu<br />
švagrovi Imrichovi Gombosovi michalovskú kúriu, so všetkými poliami, lúkami, lesmi<br />
a rybníkmi, ako aj hostinec, užívaný dovtedy Andrejom Vargom. 4 Malé majetkové podiely,<br />
často neprevyšujúce jednu usadlosť sa dostali do rúk novým vlastníkom, ako bol<br />
napr. Andrej Mészáros 5 , František Potocký, Štefan Lendvay 6 , Štefan Nevický či Štefan<br />
Török. 7 V roku 1707 dal Ladislav Pongrácz za 600 zlatých do zálohu Františkovi Barkóczymu<br />
svoj hostinec so všetkými náležitosťami, spolu s jednou sedliackou usadlosťou.<br />
Záloh mal byť vyplatený po šiestich rokoch. 8<br />
Po porážke posledného protihabsburského povstania nastal rýchly mocenský vzrast<br />
rodu Sztárayovcov, ktorý sa stal v pomerne krátkom čase pánom celého panstva i mestečka.<br />
V priebehu 20. a 30. rokov 18. storočia Imrich Sztáray nielen nahradil niekdajších<br />
majiteľov panstva Pongráczovcov, ale postupne vytlačil z ich pozícií aj Szirmayovcov,<br />
držiacich začiatkom storočia v zálohu takmer celé Michalovce.<br />
Úlohu pritom zohrala i zainteresovanosť miestnych zemepánov na poslednom protihabsburskom<br />
odboji a ich ochota vyjadriť vernosť legitímnemu panovníkovi. Tak Andrej<br />
Szirmay (vďaka zálohu vlastník takmer celého mestečka) už koncom roku 1710 odišiel do<br />
Prešova zložiť prísahu vernosti Jozefovi I. 9 Napriek pomerne pohotovej zmene politickej<br />
orientácie sa mu však nepodarilo rozísť sa so svojou kuruckou minulosťou bez finančných<br />
strát a v nasledujúcom roku musel vyplatiť do cisárskej vojnovej pokladnice 1 700<br />
rýnskych zlatých. 10 Jedným z dôvodov rýchleho úpadku moci Pongráczovcov bola zrej-<br />
2 Tamtiež.<br />
3 ŠA Prešov, SM, 156: Zmluva o zálohovaní majetku z r. 1699.<br />
4 ŠA Prešov, SM, 153: Dohoda o zálohovaní kúrie, hostinca a ďalších majetkov Máriou<br />
Pongráczovou za 500 zlatých, z r. 1696.<br />
5 ŠA Prešov, SM, 160: Dohoda o zálohovaní majetku a krčmy v Michalovciach A. Mészárosovi<br />
za 400 zlatých z r. 1702.<br />
6 ŠA Prešov, SM, 160: Dohoda o zálohovaní majetku za 60 zlatých Štefanovi Lendvayovi<br />
z r. 1702.<br />
7 ŠA Prešov, SM, 162, 163: Dohody o zálohovaní polí Františkovi Potockému a Štefanovi Nevickému<br />
z r. 1705 a 1706. ŠA Prešov, 161: darovanie majetku v Michalovciach Štefanovi Törökövi<br />
z r. 1703.<br />
8 ŠA Prešov, SM, 164: Dohoda o zálohovaní hostinca a usadlosti v Michalovciach Ladislavom<br />
Pongráczom za 600 zlatých z r. 1707.<br />
9 Szirmay András naplója, 71. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VII, (Ed. Dongó,<br />
Gy., B.). Sátoraljaújhely 1902, s. 271.<br />
10 Szirmay András naplója, 74. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VIII, (Ed. Dongó,<br />
Gy., B.). Sátoraljaújhely 1903, s. 14.<br />
39
Peter Kónya<br />
me ich prílišná angažovanosť na strane Františka II. Rákociho počas povstania. Ladislav<br />
Pongrácz so svojím synovcom Jánom patrili k popredným stúpencom odboja v stolici a ich<br />
prechod na stranu panovníka nebol pravdepodobne taký jednoduchý. 11 Mocenský vzostup<br />
Sztárayovcov uľahčila aj situácia Pongráczovcov, keď sa Ján Pongrácz ocitol bez mužského<br />
potomka a tak práve v období po Satmárskom mieri napokon ich rod po meči vymrel. 12<br />
Až do začiatku 40. rokov boli pánmi väčšej časti Michaloviec Szirmayovci. Užívali<br />
ich spolu s viacerými obcami panstva na základe zálohu z r. 1696. Okrem kaštieľa (hradu)<br />
a väčšiny sedliackych usadlostí i remeselníckych domácností mali v držbe i pivovar,<br />
krčmu (neskôr niekoľko krčiem), bitúnok a mýtne právo na trhu a na moste cez Laborec.<br />
Ešte v polovici 30. rokov patril vdove a synom Andreja Szirmaya (Andrejovi, Imrichovi<br />
a Adamovi) kaštieľ a dve z troch michalovských kúrií. 13<br />
Ďalším z vlastníkov mestečka bol Imrich Sztáray, jediný legitímny dedič niekdajšieho<br />
pongráczovsko-sztárayovského panstva. Svoju rezidenciu v čase szirmayovského<br />
zálohu nemal v Michalovciach, ale na neďalekom hrade Vinné. Spomedzi majiteľov<br />
menších podielov panstva a mestečka bol najvýznamnejším barón Imrich Luzsénszky,<br />
vlastník jednej z miestnych kúrií. Ďalšími menšími vlastníkmi jednotlivých usadlostí<br />
v tomto období boli: Boronkayovci, Neviczkovci, Szánkiovci, Gombosovci a iní. 14<br />
Významným medzníkom v dejinách Michaloviec je rok 1743. Vtedy barón Imrich<br />
Sztáray uzavrel dohodu s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení väčšiny mestečka<br />
a veľkej časti michalovského panstva, zálohovaného Pongráczovcami r. 1696. Záloh<br />
bol vyplatený sumou 68 000 uhorských zlatých. 15 Gróf Sztáray získal vtedy takmer 150<br />
sedliackych a želiarskych usadlostí a súčastí majera v Michalovciach, spolu s kaštieľom,<br />
dvoma kúriami a k nim patriacimi poliami, lúkami, lesmi, resp. inými náležitosťami. 16<br />
Szirmayovcom ostala iba jedna kúria, obývaná Adamom Szirmayom, s poliami a lúkami.<br />
Súčasne stratili aj práva varenia piva, výčapu a vyberania mýta z trhov v mestečku,<br />
ktoré prešli na grófa Imricha Sztáraya. Mohli si so sebou zobrať svojich sluhov a remeselníkov<br />
z majera. 17<br />
11 Ladislav Pongrácz ešte aj na sklonku povstania, v januári 1711 sa pri kapitulácii hradu Vinné<br />
zaviazal síce rešpektovať vôľu svojich podriadených, sám však vtedy rozhodnutie prejsť na<br />
stranu panovníka nevyjadril. ŠA Prešov, SM, 388: Ponuka kapitulácie veliteľa hradu Vinné<br />
Ladislava Pongrácza z Michaloviec z 26. januára 1711.<br />
12 NAGY, Iván: Magyrország családjai czimerekkel és nemzékrendi táblákkal, X. Pest 1863,<br />
s. 868.<br />
13 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení<br />
zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743. BEL,<br />
Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174.<br />
14 ŠA Prešov, SM, 172 – 185: dokumenty k zálohovaniu, predaju a kúpe majetkov v Michalovciach<br />
z 20. a 30. rokov 18. storočia.<br />
15 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení<br />
zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743.<br />
16 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.<br />
17 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení<br />
zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743.<br />
40
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
Aj potom však ostali v Michalovciach viacerí menší šľachtickí vlastníci. V roku vyplatenia<br />
zálohu, r. 1743 tu mali majetkové podiely: barón Luzsénszky kúriu a 7 usadlostí,<br />
Egri 6 usadlostí, Ján Nagymihályi 3 usadlosti, Ladislav Boronkay 3 usadlosti, Ladislav<br />
a Štefan Neviczky 2 usadlosti a Adam Szemere, Juraj Dohny, Tolnay a barón Vécsey po<br />
jednej usadlosti. 18<br />
Gróf Sztáray získaval postupne aj ďalšie majetky v mestečku a sceľoval tak svoje<br />
domínium. V roku 1748 kúpil usadlosť Adama Szemereho a r. 1756 mu zanechala svoj<br />
podiel Anna Neviczká. 19 V 50. rokoch už boli Sztárayovcoi takmer výlučnými pánmi<br />
Michaloviec. R. 1752 vlastnili popri poddaných v mestečku i rozsiahly majer, z ktorého<br />
iba jedna desatina bola v držbe iných zemepánov (najmä baróna Luzsénszkeho). 20 R. 1760<br />
gróf Sztáray získal do zálohu za 3160 uhorských zlatých od barónky Judity Luzsénszkej<br />
jej michalovskú kúriu a za 910 zlatých usadlosti v obciach Vrbovec, Jastrabie, Trnava<br />
a Čečehov. 21<br />
Od polovice 18. storočia bol vývin vlastníckych pomerov v Michalovciach i v celom<br />
panstve charakterizovaný ďalším upevňovaním pozícií Sztárayovcov, ktorí sa postupne<br />
stávali ich jedinými majiteľmi. V priebehu 50. rokov pokračoval gróf Imrich Sztáray<br />
v sceľovaní svojej domény v mestečku i ďalších častiach panstva. V roku 1762 mu zanechal<br />
barón Boronkay jednu usadlosť v Michalovciach v hodnote 100 zlatých 22 a postupne<br />
získaval polia, domy i šľachtické sídla od ostatných drobných zemianskych vlastníkov.<br />
Keď r. 1769 gróf Imrich Sztáray umrel, v Michalovciach ostal gróf Michal Sztáray,<br />
ktorý pokračoval v úsilí svojho otca o sceľovanie a povznesenie rodovej domény. Táto<br />
snaha bola natoľko úspešná, že už r. 1770 patrili okrem troch usadlostí zemana Prinyiho<br />
a jednej baróna Boronkaya všetky domy, polia a ďalšie majetky v mestečku Sztárayovcom.<br />
23 Začiatkom 70. rokov malo potom iba dvoch majiteľov: Sztárayovcov a Boronkayovcov.<br />
Pritom však barón Andrej Boronkay vlastnil iba jednu poddanskú usadlosť, ktorú<br />
mal vtedy v držbe Pavol Vladár. 24 Do konca storočia boli však Sztárayovci už jedinými<br />
pánmi Michaloviec, skutočného centra i sídla svojho rozsiahleho panstva. 25<br />
Okrem územného rozširovania svojich majetkov na úkor iných majiteľov upevňoval<br />
gróf svoju hospodársku aj politickú moc takisto inými spôsobmi. Od 70. rokov zrušil<br />
18 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.<br />
19 ŠA Prešov, SM, 203, 212: dohody o predaji a odkázaní usadlostí v Michalovciach Imrichovi<br />
Sztárayovi.<br />
20 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis majetkov v Michalovciach z r. 1752.<br />
21 ŠA Prešov, SM, 433: Dohoda grófa Imricha Sztáraya s barónkou Juditou Luzsénszkou o zálohovaní<br />
kúrie v Michalovciach a majetkov v obciach Vrbovec, Jastrabie, Trnava a Čečehov<br />
z 12. VI. 1760.<br />
22 ŠA Prešov, SM, 217: Zanechanie jednej usadlosti v Michaloviach L. Boronkayom grófovi<br />
Michalovi Sztárayovi.<br />
23 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
24 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.<br />
25 KORABINSKY, Johann Matthias: Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von<br />
Ungarn. Pressburg 1786, s. 632.<br />
41
Peter Kónya<br />
viacero výhod, ktoré kedysi jeho otec udelil michalovským poddaným, a zmocnil sa<br />
dovtedy obecných, sedliakmi užívaných polí a lúk. 26 Takto bezohľadne však postupoval<br />
nielen voči poddaným. Podobne už začiatkom 70. rokov odňal miestnemu rímskokatolíckemu<br />
farárovi právo na sobotné výnosy z horného a prostredného mlyna v mestečku.<br />
27 V dôsledku takéhoto postupu voči obyvateľstvu sa od začiatku svojho nástupu na<br />
čelo panstva dostával do konfliktu s poddanými. 28 Gróf ďalej rozširoval a modernizoval<br />
panský majer a pokračoval i v prebudovávaní a zveľaďovaní kaštieľa, ku ktorému pribudli<br />
rozsiahle záhrady, parky a letné sídla. 29<br />
Hospodárske pomery<br />
Počas celého 18. storočia dominovalo v hospodárskom živote Michaloviec poľnohospodárstvo<br />
nad remeslom a obchodom. Na prelome storočí sa poľnohospodárska výroba<br />
sústreďovala na sedliackych hospodárstvach a panskom majeri. Žiaľ, z prvých rokov<br />
18. storočia nie sú k dispozícii údaje o štruktúre, veľkosti a počte roľníckych usadlostí,<br />
rovnako ani o zemepanskom veľkostatku. V Michalovciach sa vtedy pestovali tradičné<br />
obilniny ako pšenica, raž, jačmeň, ovos, ale aj také plodiny ako hrach, šošovica, proso,<br />
pohánka, menej ľan a konope. 30 Poľnohospodárska pôda v chotári bola rozdelená na<br />
dve časti, jednu, ležiacu pri Laborci, poškodzovala počas častých povodní voda. Lúky<br />
neužívali poddaní žiadne, tie patrili zrejme k majeru. V mestečku (zrejme ako súčasť<br />
majera) boli dva mlyny. 31 Jeden z nich patril Andrejovi Szirmayovi a druhý majiteľovi<br />
panstva Ladislavovi Pongráczovi. 32 Na základe analógií s predchádzajúcim obdobím sa<br />
aj začiatkom 18. storočia dá predpokladať pestovanie hrozna vo vinohradoch na Ďurkove<br />
(Györke, dnes Hrádok) a dorábanie vína v mestečku. 33<br />
Na prelome storočí žilo v Michalovciach veľmi málo poddanského sedliackeho obyvateľstva.<br />
Stoličný súpis z r. 1696 uvádza iba 6 sedliackych usadlostí 34 , čo bolo približne<br />
na úrovni okolitých dedín a mnohonásobne menej, než v Humennom. Keďže remeselná<br />
výroba nebola v tom období v mestečku na takej úrovni, aby predstavovala prevládajúci<br />
26 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.<br />
27 Archív košického rímskokatolíckeho arcibiskupstva: Kanonická vizitácia michalovskej farnosti<br />
z r. 1773.<br />
28 Poddaní sa s grófom súdili viackrát, r. 1770, r. 1786 a r. 1787. ŠA Prešov, SM, 968.<br />
29 KORABINSKY, Johann Matthias: c. d., s. 632.<br />
30 Szirmay András naplója, 49. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez V, (Ed. Dongó,<br />
Gy., B.). Sátoraljaújhely 1900, s. 204 – 205.<br />
31 Tamže, s. 205.<br />
32 MOL (Magyar Országos Levéltár) Budapest, Rákóczi-szabadságharc levéltára, G-28, 89. cs.:<br />
Extractus naturalium repertitionis Inclyti Commitatus Zempleniensis intertentione militiae<br />
deputatam et cassarium administrandam, 1710.<br />
33 DIENES, Dénes: Református egyházlátogatási jegyzökönyvek 16 – 17. század. Budapest<br />
2001, s. 245: kanonická vizitácia michalovskej reformovanej farnosti z r. 1619 – 1620.<br />
34 BAZML (Borsod-Abaúj-Zemplén Megyei Levéltár), Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV-<br />
1005/a, 37. cs., Loc. 123, No. 78: Series conumerationis portarum A. 1696.<br />
42
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
zdroj obživy, možno predpokladať, že pokles počtu roľníckych usadlostí bol dôsledkom<br />
vojnových udalostí, pravdepodobne pustošenia z čias nedávneho povstania Imricha<br />
Tököliho a pobytu habsburských vojsk počas protitureckej vojny. Na túto skutočnosť<br />
ostatne nepriamo poukazujú aj správy o vojenskom využívaní Michalovského hradu<br />
(opevneného kaštieľa) i konkrétny údaj o vyčíňaní chorvátskej jazdy, ubytovanej v ňom<br />
v roku 1695. 35<br />
Súpis poddaných z r. 1696 uvádza šiestich poddaných, ktorí užívali polia s rôznou<br />
výmerou. Dvaja vysievali po 2,5 prešporskej merici obilia, dvaja po 2, jeden 3 a jeden<br />
iba 1 prešporskú mericu. Richtár bol zrejme oslobodený od časti vrchnostenských dávok<br />
a nie je uvedená rozloha jeho polí. Lúky nemali v držbe žiadne. 36 Podobne šesť poddanských<br />
sedliackych usadlostí, z nich dve domácnosti remeselníkov, uvádza aj ďalší, panský<br />
súpis z r. 1699. Traja z nich hospodárili na celej usadlosti, jeden na polovičnej. Dvaja<br />
sedliaci boli oslobodení. Keďže richtár sa v súpise nenachádza, jeho usadlosť bola buď<br />
oslobodená, alebo ním bol mešťan (remeselník). 37 Súpis obsahuje aj niektoré povinnosti<br />
poddaných. Popri finančných povinnostiach a práci na panskom majeri odovzdávali<br />
sedliaci zemepánovi časť úrody, svine, remeselnícke výrobky (čižmy a kože) a museli<br />
predávať panské víno. 38<br />
Pokles počtu obyvateľov a s ním aj hospodárskej úrovne mestečka pokračoval aj začiatkom<br />
storočia, predovšetkým počas povstania Františka II. Rákociho. Údaje z r. 1709<br />
neuvádzajú už ani jednu sedliacku usadlosť, iba 5 želiarskych, 2 sedliacke oslobodené<br />
(resp. nájomnícke) a 10 meštianskych (remeselníckych) domácností. Avšak ako opustené<br />
je označených až 40 usadlostí. Bolo to viac ako vo všetkých okolitých obciach spolu. 39<br />
Tento negatívny vývin pokračoval aj v nasledujúcich rokoch, minimálne do r. 1711.<br />
Poľnohospodárska výroba v mestečku sa tak začiatkom 18. storočia dostala do krízy,<br />
stagnovala a postupne sa zrejme obmedzila iba na panský majer a súkromné hospodárstva<br />
mešťanov (remeselníkov). Remeslo, ktoré samo bolo pomerne málo vyvinuté, sa<br />
v tomto období stalo prevažujúcim zamestnaním obyvateľstva. Na konci 17. storočia sa<br />
v Michalovciach rozvíjalo niekoľko odvetví remeselnej výroby. Svoje cechy mali krajčíri,<br />
gombikári, kožušníci (od r. 1674), mäsiari (od r. 1677) a čižmári (od r. 1698). 40<br />
35 ŠA Prešov, SM, 153: Dohoda o zálohovaní kúrie, hostinca a ďalších majetkov Máriou<br />
Pongráczovou za 500 zlatých, z r. 1696.<br />
36 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV-1005/a, 37. cs., Loc. 123, No. 78: Series conumerationis<br />
portarum A. 1696.<br />
37 ŠA Prešov, SM, 380: Súpis naturálnych a peňažných dávok v obciach michalovského panstva<br />
z r. 1699.<br />
38 Tamtiež.<br />
39 Szirmay András naplója. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez VII, (Ed. Dongó, Gy.,<br />
B.). Sátoraljaújhely 1902, s. 113. Z údajov nie je jasné, či sa týkajú celých Michaloviec, alebo<br />
časti, patriacej Andrejovi Szirmayovi. Tomu však vtedy patrila už väčšina mestečka, a tak ani<br />
v tom prípade by neboli celkové počty poddanského obyvateľstva príliš odlišné.<br />
40 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, cechové artikuly z r. 1674, 1677 a 1699.<br />
43
Peter Kónya<br />
Bližšie údaje z tohto obdobia sú známe iba pre dokumentovanie pôsobenia najmladšieho<br />
cechu, čižmárskeho. Členovia cechu sa r. 1700 obrátili na majiteľov panstva Ladislava<br />
a Jána Pongrácza s prosbou o priznanie privilégií košických čižmárov, ktoré si<br />
spolu s pečaťou priniesli z Košíc. Podľa nich mal byť prvý a druhý cechmajster oslobodený<br />
od daní, ostatní členovia cechu museli naďalej platiť dane i dohodnuté dávky<br />
zemepánom. 41<br />
Artikuly košického čižmárskeho cechu začali so súhlasom vrchnosti užívať už v tom<br />
istom roku, keďže onedlho sa na nich sťažovali humenskí čižmári. Predmetom sťažnosti<br />
boli problémy, ktoré im spôsobovali michalovskí čižmári pri predaji ich výrobkov. Títo<br />
potom, ako získali privilégiá košického cechu, prestali púšťať humenský cech na miestny<br />
trh, naďalej však nakupovali lacnejšie kože od obuvníckeho cechu v Humennom,<br />
v čom im tamojší čižmári nebránili. 42 Konflikt sa pravdepodobne podarilo v krátkom<br />
čase vyriešiť, pretože už v nasledujúcom roku uzavreli predstavitelia cechu dohodu<br />
s Ladislavom Pongráczom a Františkom Sztárayom o svojich povinnostiach voči zemepánom<br />
a zvýhodnenom predaji svojich výrobkov pre zamestnancov panstva. 43<br />
Z tohto obdobia sú známe aj niektoré mená remeselníkov. Je zaujímavé, že kým<br />
r. 1699 mali ešte dvaja remeselníci priezviská označujúce ich povolanie, ako Matej Csizmadia<br />
a Martin Varga, v roku 1701 mali všetci členovia čižmárskeho cechu vlastné, od<br />
profesie odlišné mená. Prvým cechmajstrom bol Ján Pap, druhým Štefan Harangozó<br />
a ďalšími majstrami Štefan Bátory, Michal Cifra, Ján Enyiczkey a Andor Katuk. 44<br />
Okrem majera, dvoch mlynov a remeselníckych dielní existovali v mestečku aj<br />
niektoré iné hospodárske objekty patriace panstvu. Boli to predovšetkým dva hostince,<br />
resp. krčmy, dávané do nájmu miestnym obyvateľom i zemanom. 45 Ryby zrejme chytali<br />
v Laborci, existencia rybníkov v tomto období doložená nie je.<br />
V prvej polovici 18. storočia v dôsledku hospodárskeho vyčerpania, pobytu a pustošenia<br />
vojsk, no najmä morovej epidémie prebiehal v Michalovciach negatívny demografický<br />
a ekonomický vývin. Aj po roku 1711 klesal počet obyvateľov mestečka, ktoré<br />
už zrejme niekoľko rokov neplnilo svoje niekdajšie úlohy centra remeselnej výroby<br />
a obchodu na východe Zemplína. Kedysi prekvitajúce stredisko remesiel sa zmenilo na<br />
dedinu, obývanú iba niekoľkými domácnosťami, z ktorých sa väčšina venovala poľnohospodárstvu.<br />
Väčšia časť bola opustená a prekonávanie tohto vývoja bolo veľmi zdĺhavé<br />
a problematické.<br />
41 ŠA Prešov, SM, 158: Žiadosť čižmárskeho cechu o povolenie užívania artikulov košických<br />
čižmárov.<br />
42 ŠA Prešov, SM, 166: Sťažnosť humenských čižmárov na problémy zo strany michalovského<br />
cechu.<br />
43 ŠA Prešov, SM, 159: Dohoda čižmárskeho cechu s Ladislavom Pongráczom o povinnostiach<br />
voči vrchnosti.<br />
44 Tamtiež.<br />
45 Správy o hostinci a jeho nájomcovi obsahujú dohody o zálohovaní majetkov. ŠA Prešov, SM,<br />
153, 164.<br />
44
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
Na značné vyľudnenie, zničenie a schudobnenie poukazujú údaje z prvej štvrtiny<br />
18. storočia. Tento kritický stav sa dokonale odráža už v celokrajinskom súpise z roku<br />
1715. V Michalovciach bolo vtedy zaznamenaných iba sedem poddanských domácností.<br />
Z nich všetky, vrátane dvoch remeselníckych, sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom.<br />
Spustošenie a vyľudnenie dokumentuje skutočnosť, že ďalších 39 usadlostí<br />
bolo uvedených ako opustené. 46 Zo súpisu je zrejmý predovšetkým pokračujúci prudký<br />
pokles počtu obývaných sedliackych, resp. meštianskych usadlostí. V porovnaní s údajmi<br />
z roku 1709 sa ich stav znížil o desať, t. j. o viac ako polovicu.<br />
Hlavným zamestnaním obyvateľstva počas celej prvej polovice 18. storočia bolo poľnohospodárstvo.<br />
Všetci zo 7 sedliakov, resp. mešťanov, uvedených v súpise z r. 1715, sa<br />
venovali poľnohospodárstvu a každý z nich mal v držbe ornú pôdu s rovnakou rozlohou<br />
8 gbelov, celé mestečko hospodárilo na rozlohe 56 gbelov. Rovnako každý mal v držbe<br />
lúky s plochou 3 koscov, celé mesto užívalo lúky s výmerou 21 koscov. 47 Okrem toho sa<br />
dvaja spomedzi nich zaoberali aj remeslom (jeden kováč a jeden mäsiar). Skutočnosť,<br />
že ďalší traja sedliaci mali mená označujúce remeslá (Kerékjártó, Lakatos, Borbély),<br />
akiste poukazuje na ich pôvodné zamestnanie, ktoré v dôsledku hospodárskeho úpadku<br />
opustili a venovali sa obrábaniu pôdy. 48<br />
Polia v chotári mali michalovskí poddaní rozdelené do troch častí. Pôda bola kvalitná<br />
a bez väčšej námahy dávala dobrú úrodu, na brehu Laborca však spôsobovala veľké škody<br />
rieka, často sa vylievajúca z koryta. Lúky nestačili uspokojovať potreby sedliakov,<br />
ich malú rozlohu kompenzovali však dobré pasienky. V chotári nemali poddaní k dispozícii<br />
žiadne lesy, kde by mohli zbierať drevo na kúrenie. Museli na to využívať lesy,<br />
patriace iným obciam. Vinice na Ďurkove, využívané ešte začiatkom 18. storočia, boli<br />
v tom období spustnuté. Svoje poľnohospodárske výrobky mohli poddaní predávať na<br />
trhoch, konaných priamo v mestečku. 49<br />
Údaje zo súpisu jasne dokumentujú hlboký hospodársky úpadok Michaloviec v prvej<br />
tretine 18. storočia. Jeho príčinou mohli byť popri už uvádzaných dôsledkoch Rákociho<br />
povstania a morovej epidémie, takisto extrémne klimatické podmienky a nimi zapríčinená<br />
neúroda. V roku 1713 sa na panstve neurodilo ani obilie, ani ovocie či hrozno, ba<br />
dokonca ani žalude v dubových lesoch a takisto seno bolo zlé a zabahnené. 50<br />
Napriek ťažkým dôsledkom hlbokej krízy, v ktorej sa mestečko na začiatku storočia<br />
ocitlo, došlo ku koncu druhého desaťročia k miernemu oživeniu. Poukazuje na to ďalší<br />
celokrajinský súpis, vykonaný o päť rokov neskôr. K roku 1720 vzrástol počet sedliac-<br />
46 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV. A. 1005/a: Szirmay-féle pénztári és biztossági<br />
iratok 1533 – 1777. Loc. 114, No. 89: Conscriptio Totius Comitatus pro Cassa Contributionalis<br />
deserviens, 1715.<br />
47 Tamtiež.<br />
48 Tamtiež.<br />
49 Tamtiež.<br />
50 Szirmay András naplója, 83. In: Adalékok Zemplén vármegye történetéhez IX, (Ed. Dongó,<br />
Gy., B.). Sátoraljaújhely 1904, s 18.<br />
45
Peter Kónya<br />
kych usadlostí na 15, teda viac ako dvojnásobne. Ešte výraznejšie sa zväčšila výmera<br />
obrábanej pôdy, ktorá v tom roku dosahovala už 240 gbelov polí a 45 koscov lúk. V tejto<br />
ploche sú však zahrnuté už nielen polia obhospodarované jednotlivými sedliackymi<br />
domácnosťami, ale takisto aj pôda patriaca k panskému majeru, rozrastajúcemu sa na<br />
území opustených poddanských usadlostí. Došlo i k obnoveniu pestovania viniča na<br />
Ďurkove, kde panstvo vysadilo vinohrady s rozlohou 7 kopáčov. 51<br />
Súpis z roku 1720 dokladá určitý hospodársky vzostup Michaloviec, ten sa však<br />
v nasledujúcom období spomalil a ešte aj údaje z 30. rokov poukazujú na veľmi zdĺhavé<br />
a ťažké prekonávanie hospodárskeho úpadku. Domáce obyvateľstvo pred r. 1711 z väčšej<br />
časti zahynulo alebo opustilo mestečko a nahradili ho prisťahovalci, ktorí, napriek<br />
kvalitným poliam, sa nedokázali systematicky venovať poľnohospodárstvu a živili sa<br />
najmä sezónnymi námezdnými prácami. 52 Poväčšine boli zrejme zamestnaní na panskom<br />
majeri a iba postupne si osvojili spôsob života tunajších poddaných sedliakov.<br />
Dynamickejší hospodársky rozvoj mestečka nastal zrejme až od druhej polovice<br />
30. rokov 18. storočia, no najmä po r. 1743, keď ho gróf Sztáray a jeho potomkovia začali<br />
systematicky meniť na svoje rezidenčné mesto, centrum rozsiahleho rovnomenného<br />
panstva. V polovici 40. rokov zaznamenali panskí úradníci v Michalovciach už 150 poddanských<br />
(sedliackych, želiarskych, meštianskych) usadlostí. 53 Z nich takmer dve tretiny<br />
(48 usadlostí) bolo ešte stále opustených a takisto nie všetky zvyšné usadlosti užívali<br />
poddaní, ale často zemepáni alebo ich nájomcovia. Väčšinu z nich mali však v rukách<br />
sedliaci a želiari, ktorých počet vtedy už určite prevýšil 50 a za necelé štyri desaťročia<br />
tak vzrástol viac ako sedemnásobne. 54<br />
Do konca 40. rokov sa podarilo majiteľom panstva prekonať hlbokú krízu zo začiatku<br />
18. storočia, osídliť mestečko novým roľníckym obyvateľstvom a pozdvihnúť poľnohospodárstvo<br />
minimálne na úroveň predchádzajúceho obdobia. Hospodárilo v ňom<br />
vtedy približne päťdesiat sedliakov a želiarov, čím sa stalo ďaleko najväčším strediskom<br />
v celom slúžnovskom okrese i v priľahlých oblastiach Užskej stolice.<br />
Avšak prinajmenšom takú výmeru pôdy ako sedliacke hospodárstva zaberal panský<br />
majer. K majeru patrili najmä polia v časti chotára smerom k Močaranom, s rozlohou<br />
258 rolí, resp. 212 gbelov. 55 Súčasťou majera boli aj lúky, opäť s podstatne väčšou plochou<br />
ako v úžitku poddaných. Spolu s tými, čo patrili k opusteným usadlostiam, malo<br />
panstvo 47 lúk, celkovo s výmerou 144 koscov. 56 Podobne boli pričlenené k majeru, resp.<br />
obhospodarované v réžii panstva, aj viaceré opustené sedliacke usadlosti. Na niektorých<br />
z nich zriadilo panstvo ovocné záhrady. 57<br />
51 ACSÁDY, Ignác: Magyarország népessége a Pragmatica Sanctio korában. Budapest 1896,<br />
s. 186.<br />
52 BEL, Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174.<br />
53 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.<br />
54 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis majetkov v Michalovciach z r. 1752.<br />
55 Tamtiež.<br />
56 ŠA Prešov, SM, 209: Súpis panských lúk v Michalovciach z r. 1753.<br />
57 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.<br />
46
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
Hospodársku úroveň Michaloviec na konci 50. rokov 18. storočia presnejšie umožňuje<br />
rekonštruovať stoličný daňový súpis z tohto obdobia. V mestečku vtedy žilo 76 zdaňovaných<br />
domácností, z nich dve patrili taxalistom a ďalšie poddaným. Spomedzi týchto<br />
usadlostí však iba 29 užívalo polia s výmerou najmenej 2 gbely. Ostatné domácnosti buď<br />
nemali žiadnu pôdu (remeselníci, želiari a židia), alebo vlastnili políčka (skôr záhrady)<br />
s rozlohou nižšou ako 1 gbel. 58<br />
Celkovo sa v mestečku na konci 50. rokov poľnohospodárstvu venovalo 44 zdaňovaných<br />
domácností. Celá obec hospodárila na 82 a 2 štvrtinách gbelu polí a užívala lúky<br />
s rozlohou 83 koscov. Z tejto výmery na 49 a 2 štvrtinách gbelu vysievali oziminy a na<br />
zvyšných 43 gbeloch jariny. 59 Vinice nemali poddaní v držbe žiadne, vinohrady na Ďurkove<br />
boli súčasťou panského majera.<br />
Väčšinu ornej pôdy malo medzi sebou rozdelených 29 sedliackych usadlostí. Z nich<br />
15 hospodárilo na výmere 4 gbelov a 14 na poliach s plochou väčšou ako 2 a menšou ako<br />
3 gbely. Títo sedliaci užívali lúky s rôznou rozlohou: jeden s výmerou 4, takisto jeden<br />
s plochou 1, pätnásti s rozlohou 3 a dvanásti s výmerou 2 koscov. 60 Ďalších 22 roľníckych<br />
domácností nemalo v držbe žiadne polia. Iba 5 z nich obrábalo pôdu. Všetci mali<br />
v držbe lúky s rozlohou 1 kosca. Ostatní neužívali nijakú pôdu, no aj medzi nimi bol<br />
jeden kováč, s lúkou na ploche 2 koscov. 61 Z domácich zvierat na všetkých usadlostiach<br />
spolu chovali 40 volov, 4 kone, 46 kráv, 15 býčkov a 61 svíň. Voly mali v držbe sedliacke<br />
usadlosti, svine, no najmä kravy však aj želiarske a remeselnícke domácnosti. Remeselníci<br />
a obchodníci chovali kone, ktoré používali pri svojej práci. 62<br />
Chotár mali sedliaci rozdelený už nie na dve, ale na tri časti. Lúky užívali v dostatočnom<br />
množstve, lesy však stále nemali k dispozícii žiadne. Svoje poľnohospodárske<br />
výrobky predávali na miestnych trhoch. V 50. rokoch 18. storočia utrpeli značné škody<br />
počas viacerých požiarov, pri ktorých stratili aj veľkú časť dobytka. 63<br />
Druhým najdôležitejším zamestnaním obyvateľov Michaloviec v prvej polovici<br />
18. storočia, zďaleka nie však takým významným ako poľnohospodárstvo, bola remeselná<br />
výroba. Ako dokumentujú už uvádzané údaje z obdobia po Satmárskom mieri,<br />
práve remeslo utrpelo v prvej štvrtine storočia najväčšie straty. Z kedysi prekvitajúceho<br />
strediska výroby s niekoľkými prosperujúcimi cechmi ostali v roku 1715 iba dvaja remeselníci:<br />
jeden kováč a jeden mäsiar. 64 Remeselná výroba sa zrejme spamätávala po-<br />
58 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása<br />
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755<br />
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.<br />
59 Tamtiež.<br />
60 Tamtiež.<br />
61 Tamtiež.<br />
62 Tamtiež.<br />
63 Tamtiež.<br />
64 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV. A. 1005/a: Szirmay-féle pénztári és biztossági<br />
iratok 1533 – 1777. Loc. 114, No. 89: Conscriptio Totius Comitatus pro Cassa Contributionalis<br />
deserviens, 1715.<br />
47
Peter Kónya<br />
malšie ako poľnohospodárstvo a tak ešte v polovici 30. rokov bol počet remeselníkov<br />
v mestečku odhadovaný na minimum. 65<br />
Zvyšoval sa až na prelome 30. a 40. rokov, zrejme v súvislosti s požiadavkami rozrastajúceho<br />
sa panstva. Iba časť z nich bývala v mestečku a pracovala pre potreby jeho<br />
obyvateľov, ostatní boli v podstate súčasťou majera a zhotovovali výrobky pre svojich<br />
zemepánov. Takýmito boli už uvádzaní remeselníci, ktorých si pri vyplatení zálohu<br />
r. 1743 vzali so sebou Szirmayovci: traja kožušníci, dvaja debnári, obuvník, gombikár<br />
a zámočník. 66 Na začiatku 50. rokov pôsobili v Michalovciach remeselníci viacerých odvetví.<br />
Boli medzi nimi gombikári, kováči, kolesári, čižmári, obuvníci, mäsiari, murári<br />
a iní majstri. Svoje cechy mali vtedy v mestečku čižmári, krajčíri a obuvníci. 67<br />
Podľa údajov stoličného súpisu z konca 50. rokov 18. storočia žilo vtedy v Michalovciach<br />
36 remeselníkov. Pritom 8 z nich sa zároveň venovalo i poľnohospodárstvu a malo<br />
v držbe ornú pôdu a lúky s rovnakou výmerou ako ostatní sedliaci. Najpočetnejším odvetvím<br />
boli obuvníci, zastúpení šiestimi majstrami. Po nich nasledovali štyria krajčíri,<br />
traja čižmári a mäsiari, dvaja kováči, murári, tkáči a gombikári. Iba jedným majstrom<br />
boli zastúpení farbiari, remenári, kožušníci, kolesári, tehliari, medirytci, povrazníci, pekári,<br />
zámočníci, hrnčiari a mlynári. 68 Dvaja remeselníci (jeden hrnčiar a jeden čižmár)<br />
boli v postavení želiarov na panskom majeri a v kúrii. Je zaujímavé, že jeden z mäsiarov<br />
bol žid, akiste neponúkal mäso obyvateľom, ale zabezpečoval potreby príslušníkov židovskej<br />
obce v mestečku a okolí. 69<br />
Ďalším, najmenej zastúpeným a zrejme aj najpomalšie sa rozvíjajúcim odvetvím hospodárstva<br />
Michaloviec prvej polovice 18. storočia bol obchod. Mestečko už od stredoveku<br />
užívalo obchodné privilégiá, ktoré umožňovali niekoľkokrát v roku konať trhy. Tieto<br />
výsady ostali zachované aj v čase jeho najväčšieho ekonomického úpadku a naďalej boli<br />
v Michalovciach usporadúvané trhy. Tie však slúžili zrejme najmä potrebám miestnych<br />
sedliakov, neskôr i remeselníkov a poddaných z okolitých obcí a ešte v polovici 30. rokov<br />
bola ich návštevnosť veľmi nízka. 70 Výročné trhy v Michalovciach sa konali sedemkrát<br />
v roku, a to v deň Narodenia Pána, na Hromnice, Kvetnú Nedeľu, sv. Stanislava,<br />
sv. Lucie, sv. Andreja a Nanebovzatia Panny Márie. 71 Ich význam vzrástol po prekonaní<br />
krízy a hospodárskych ťažkostí koncom prvej polovice storočia, keď poskytovali odbyt<br />
65 BEL, Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174.<br />
66 ŠA Prešov, SM, 199: Dohoda baróna Imricha Sztáraya s dedičmi Andreja Szirmaya o navrátení<br />
zálohovaných majetkov v Michalovciach a ďalších obciach panstva z 28. IX. 1743.<br />
67 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1752.<br />
68 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása<br />
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755<br />
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.<br />
69 Tamtiež.<br />
70 BEL, Matej: Zemplínska stolica, Užská stolica. Bratislava 1999, s. 174.<br />
71 Tamže. BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök<br />
összeírása 1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740<br />
– 1755 után.<br />
48
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
nielen miestnym sedliakom, ale aj rozvíjajúcemu sa remeslu a navštevovali ich poddaní<br />
zo Zemplínskej i Užskej stolice.<br />
Okrem trhov slúžili na obchodné účely aj obchodíky (krámiky) na námestí. V 40. rokoch<br />
18. storočia bolo takýchto stánkov či obchodíkov päť. Panstvo ich dávalo do prenájmu<br />
a jeden z nich mali v držbe mäsiari. 72<br />
Obyvateľov mestečka zaoberajúcich sa výlučne obchodom bolo počas celej prvej<br />
polovice storočia pomerne málo. Ešte na konci 50. rokov sa obchodu ako jedinému povolaniu<br />
venovali iba traja Michalovčania. Z nich bol jeden podželiar, bývajúci vo väčšom<br />
panskom hostinci (Juraj Zubilo), jeden žid (Jozef Mojzesovič) a jeden Grék (Bazileus<br />
Görög). 73 Veľká kolónia Grékov existovala vtedy v Užhorode, odkiaľ pravdepodobne<br />
prišiel aj michalovský Bazileus Görög (teda Grék).<br />
Z predchádzajúceho obdobia existovali v Michalovciach tri mlyny, horný, prostredný<br />
a dolný. Jeden z nich bol súčasťou panstva, druhý patril až do druhej polovice 50.<br />
rokov barónovi Imrichovi Luzsénszkemu a Sztárayovci ho získali až od jeho dedičov po<br />
r. 1755. 74 Čiastočné užívanie jedného z mlynov (horného alebo prostredného) odovzdal<br />
gróf Imrich Sztáray r. 1749 miestnej rímskokatolíckej farnosti. Bol to pomerne veľký<br />
mlyn so siedmimi mlynskými kameňmi. 75 Druhý, dolný mlyn, patril k majeru a panstvo<br />
ho odovzdávalo do prenájmu kresťanským (nežidovským) nájomcom. 76<br />
V prvej polovici 18. storočia boli v Michalovciach minimálne dva pivovary, pričom<br />
jeden bol súčasťou sztárayovského (do r. 1743 v zálohu Szirmayovcov) panstva a druhý<br />
patril barónovi Imrichovi Luzsénszkemu. Prvý pivovar, umiestnený na brehu Laborca,<br />
užívali priamo Szirmayovci, neskôr Sztárayovci a pivom z neho zásobovali svoje krčmy.<br />
77 V roku 1740 dal Adam Szirmay postaviť novú murovanú budovu pivovaru v hodnote<br />
100 zlatých. 78 Druhý pivovar sa nachádzal v mestečku na dvoch opustených sedliackych<br />
usadlostiach a Luzsénszkovci ho prenajímali, spolu s jednou krčmou. 79 V roku<br />
1743 je ako jeho vlastník uvedený pán Egry. 80<br />
72 ŠA Prešov, SM, 199, 998: Súpisy usadlostí v Michalovciach z rokov 1743 a 1752.<br />
73 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása<br />
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755<br />
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.<br />
74 Archív Košického rímskokatolíckeho arcibiskupstva. Protocollum Canonicae Visitationis<br />
A. D. 1749, Districtum Homonensem. ŠA Prešov, SM, 211: Spor o dedičstvo po barónovi<br />
Imrichovi Luzsénszkom z r. 1755.<br />
75 ŠA Prešov, SM, 205: Súpis majetku rímskokatolíckej farnosti v Michalovciach z r. 1749.<br />
76 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása<br />
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755<br />
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.<br />
77 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1752.<br />
78 ŠA Prešov, SM, 190: Dohoda Adama Szirmaya s barónom Imrichom Sztáraym o postavení<br />
nového pivovaru za 100 zlatých z r. 1740.<br />
79 ŠA Prešov, SM, 158, 196: Zmluvy o prenájme hostinca Helenou Gombosovou, manželkou<br />
baróna Imricha Luzsénszkeho z r. 1729 a 1740.<br />
80 ŠA Prešov, SM, 199: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1743.<br />
49
Peter Kónya<br />
Významné dôchodky plynuli majiteľom panstva aj iným zemepánom z miestnych<br />
krčiem a hostincov. V súpise majetku z r. 1743 sa uvádza v mestečku až päť krčiem.<br />
Jedna patrila barónovi Luzsénszkemu, jedna barónovi Vécseymu, ďalšia Szemeremu,<br />
Boronkaymu a Szánkimu. 81 Ďalšiu užívali Szirmayovci. Šľachtickí vlastníci krčiem ich<br />
zväčša prenajímali, často židovským nájomcom. Aj väčšiny týchto výnosných podnikov<br />
sa od polovice 40. rokov postupne zmocnil gróf Imrich Sztáray. R. 1743 získal späť<br />
krčmu od Szirmayovcov, r. 1747 si prenajal ďalšiu od Luzsénszkeho, ktorá sa neskôr<br />
stala predmetom už spomínaného dedičského súdneho sporu. 82 Na konci 50. rokov stáli<br />
v mestečku okrem niekoľkých krčiem aj dva hostince. Jeden z nich uvádza stoličný súpis<br />
ako väčší panský hostinec. 83<br />
Ďalšími zdrojmi príjmov panstva boli bitúnky. Mäsiarstvo bolo jedným z dvoch<br />
remesiel, ktoré nezanikli ani v období najhlbšieho úpadku mestečka. Produkcia mäsa<br />
sa rozvíjala zrejme so zveľaďovaním panského majera a okrem zásobovania miestneho<br />
obyvateľstva sa zameriavala akiste na výrobu pre časté výročné trhy. V 40. rokoch<br />
18. storočia stáli v Michalovciach štyri bitúnky. Súčasťou jedného z nich bol aj mäsiarsky<br />
krámik. Tri mali v prenájme miestni mäsiari, jeden užívali zemepáni. 84<br />
Posledným významnejším objektom panstva bola tehelňa. Stála priamo na majeri<br />
smerom k Močaranom. 85 Eviduje ju zoznam majetkov zo začiatku 50. rokov, bližšie údaje<br />
o nej však nie sú známe. Už spomínaný stoličný súpis z konca 50. rokov uvádza jedného<br />
tehliara, označeného sa novoprisťahovalca. 86<br />
Poľnohospodárstvo ostávalo hlavným zamestnaním obyvateľov Michaloviec aj počas<br />
druhej polovice 18. storočia. Jeho dominantné postavenie v hospodárstve mestečka<br />
neohrozil ani pozvoľný vzostup remeselnej výroby a árendy panských regálov v jozefínskom<br />
období. V roku 1770 sa zo 131 poddanských (resp. zemianskych bez šľachtického<br />
statku) domácností 85 zaoberalo poľnohospodárstvom. Pritom iba 56 z nich patrilo<br />
poddaným sedliakom alebo želiarom. Ďalšiu časť poľnohospodárskeho obyvateľstva<br />
Michaloviec predstavovali nájomcovia panskej pôdy (sedliackych usadlostí). Ostatné<br />
domácnosti vlastnili chudobní zemania a zamestnanci panského majera (správca, dozorca,<br />
kočiš). 88<br />
81 Tamtiež.<br />
82 ŠA Prešov, SM, 211: Spor o dedičstvo po barónovi Imrichovi Luzsénszkom z r. 1755.<br />
83 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása<br />
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755<br />
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.<br />
84 ŠA Prešov, SM, 998: Súpis usadlostí v Michalovciach z r. 1752.<br />
85 Tamtiež.<br />
86 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely. IV – 1005/f. Adózók és zsidó bérlök összeírása<br />
1748 – 1848 (1850). 6. db. Az adózók összeírása járásonként és kerűletenként 1740 – 1755<br />
után. Processus Nagymihalyiensis, Districtus Egregii Joannis Fűzesséry.<br />
87 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
88 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis mestečka<br />
Michalovce z r. 1787.<br />
50
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
R. 1787 sa mu stále venovalo asi 55 zo 102 poddanských usadlostí 89 a r. 1791 približne<br />
70 zo 126 zdaňovaných domácností. 90 Pritom aj naďalej ostávalo vedľajším zamestnaním<br />
mnohých remeselníkov aj nájomcov krčiem, mlynov či iných panských regálov.<br />
Poľnohospodárska výroba v mestečku však neprebiehala iba na sedliackych a želiarskych<br />
hospodárstvach, ale jej podstatná časť pripadala na panský majer. Ten sa v druhej<br />
polovici storočia naďalej dynamicky rozvíjal. Sztárayovci vybudovali vtedy nový majer,<br />
kde uplatňovali moderné spôsoby v pestovaní rôznych plodín i veľkochove dobytka. 91<br />
Významné zmeny v organizácii hospodárstva poddansko-zemepanských vzťahoch<br />
priniesla začiatkom 70. rokov urbárska regulácia Márie Terézie. V Michalovciach<br />
vykonali urbársky súpis komisári Zemplínskej stolice 23. septembra 1772. 92 Poddaní<br />
v mestečku mali vtedy dvoch zemepánov: grófa Michala Sztáraya a Pavla Vladára.<br />
Keďže Vladár vlastnil iba jednu sedliacku usadlosť, bol jeho podiel na vlastníctve i hospodárstve<br />
Michaloviec zanedbateľný.<br />
Celkovo mal Sztáray 40 sedliackych, 20 želiarskych a 3 podželiarske urbárske<br />
usadlosti, okrem nich potom ďalších 16 sedliackych a 7 želiarskych usadlostí mimo<br />
mestečka a urbárskej pôdy, na tzv. pažiti. Spolu s jednou Vladárovou usadlosťou tak<br />
bolo v Michalovciach 87 poddanských domácností (zrejme okrem čisto remeselníckych<br />
a árendátorských), z nich 64 urbárskych a 23 neurbárskych. Spomedzi týchto usadlostí<br />
bolo 57 sedliackych, 27 želiarskych a 3 podželiarske. 93 V mestečku už vtedy nebola<br />
žiadna opustená poddanská usadlosť. 94<br />
U všetkých urbárskych sedliakov nebola určená rozloha ich usadlosti, len plocha užívaných<br />
polí, vyjadrená množstvom vysievaných prešporských meríc obilia. Rovnako<br />
poddaní na pažiti nemali stanovenú veľkosť usadlosti, ba ani kapacitu užívaných polí.<br />
Spomedzi 41 urbárskych sedliakov malo 19 v držbe ornú pôdu s rozlohou 42 prešporských<br />
meríc a 22 vysievalo po 21 prešporských meríc obilia. Okrem ornej pôdy užívali<br />
aj lúky, a to štrnásti s výmerou 4, dvanásti 3, piati 7, po dvaja 6 a 8 a jeden s plochou<br />
5 koscov. Urbárski želiari ani podželiari nemali v držbe žiadnu pôdu alebo lúky. Želiari<br />
mohli hospodáriť na pôde, patriacej k ich domu (záhrade), podželiari, keďže nemali<br />
vlastný dom, pracovali iba pre zemepána (často boli takto označovaní remeselníci, neraz<br />
aj árendátori). Spolu celé mestečko hospodárilo na pôde s rozlohou 1218 prešporských<br />
meríc a užívalo lúky s výmerou 167 koscov. 95<br />
89 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis mestečka<br />
Michalovce z r. 1791/92.<br />
90 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
91 TAKÁCS, Péter – UDVARI, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés<br />
korából, I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61.<br />
92 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.<br />
93 TAKÁCS, Péter – UDVARI, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés<br />
korából, I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61.<br />
94 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.<br />
95 Tamtiež.<br />
51
Peter Kónya<br />
Neurbárski poddaní, bývajúci „na pažiti“, mali v držbe pôdu, ktorej rozloha nie je<br />
z urbárskeho súpisu zrejmá. Sú v ňom uvedené iba lúky, pravdepodobne patriace k urbariátu<br />
(azda sú to práve tie lúky, ktoré kedysi užívali všetci poddaní spoločne a gróf<br />
ich potom rozdelil medzi poddaných v extraviláne). Pritom viacerí želiari mali v držbe<br />
väčšie lúky, než sedliaci. Títo neurbárski poddaní užívali lúky s nerovnakou výmerou:<br />
siedmi s plochou 1, po štyria 3 a 2, traja 4, po dvaja 5 a 6 a jeden s rozlohou 7 koscov. 96<br />
Polia v chotári mestečka mali urbárski poddaní rozdelené na tri časti, hornú, prostrednú<br />
a dolnú. Najkvalitnejšia bola dolná, situovaná na brehu Laborca. 97 Hlinitá a piesčitá<br />
pôda v chotári bola úrodná. 98 Pestovali na nej predovšetkým obilniny ako pšenicu, raž<br />
a jačmeň, no takisto aj iné plodiny (hrach, proso, šošovicu, aj dovtedy neznámu fazuľu<br />
a kukuricu). Kvôli lepšej úrode svoje polia hnojili, avšak iba raz za niekoľko rokov. Mali<br />
dostatok lúk, ktoré kosili dvakrát ročne. Pre svoj dobytok mali aj postačujúce pasienky<br />
a zdroje vody na napájanie. Takisto mali k dispozícii dobrú pitnú vodu i vodné plochy<br />
na namáčanie konope. V chotári zbierali chmeľ, zrejme pre potreby panského pivovaru.<br />
Svoje obilie mohli mlieť v troch zemepanských mlynoch na Laborci. Vedľa svojich domov<br />
v intraviláne mali záhrady a ovocné sady. 99 Veľkým nedostatkom bolo, že v chotári<br />
sa nenachádzali žiadne lesy, kde by mohli ťažiť drevo na stavbu, no najmä na kúrenie,<br />
prípadne pásť svine. Veľké škody na úrode im spôsobovali záplavy, hlavne v hornej<br />
časti chotára. 100<br />
Okrem vlastnej práce na poliach sa poddaní zaoberali aj niektorými ďalšími aktivitami.<br />
V rieke Laborec chytali ryby, zo súpisu však nie je zrejmé, či len pre vlastnú<br />
potrebu alebo aj na predaj. Peniaze v hotovosti si mohli zarábať povozníctvom pre potreby<br />
kráľovského soľného skladu, zriadeného v tomto období v mestečku, i podobného<br />
v Humennom. Rovnako poskytovali svoje služby aj početným miestnym židom pri preprave<br />
ich nákladov. Ďalej si mohli zarábať takisto sezónnym i prácami vo vinohradoch,<br />
rozprestierajúcich sa v chotároch okolitých obcí (zrejme Vinné, Kaluža a i.). 101<br />
Výhodou pre nich bola aj skutočnosť, že v mestečku bývalo viacero remeselníkov,<br />
od ktorých získavali potrebné nástroje a iné výrobky. Svoje poľnohospodárske produkty<br />
mohli potom predávať na siedmich miestnych výročných trhoch, no takisto s nimi<br />
chodili aj na týždenné trhy a jarmoky do neveľmi vzdialeného Humenného. Pozitívne<br />
hodnotili i skutočnosť, že panstvu neodvádzali deviatok v peniazoch ani naturáliách, ale<br />
vo forme roboty, čo zvyšovalo ich poľnohospodárske prebytky. 102<br />
Na základe tohto súpisu a celokrajinských smerníc bol vypracovaný nový urbár pre<br />
mestečko. V Michalovciach bolo vtedy 63 urbárskych poddanských usadlostí, z nich<br />
96 Tamtiež.<br />
97 VÁLYI, A.: Magyar Országnak Leirása, II. Buda 1799.<br />
98, Takács, Péter – Udvari, István: Zemplén megyei jobbágy-vallomások az úrbérrendezés korából,<br />
I. Nyíregyháza 1995, s. 60 – 61.<br />
99 Tamtiež.<br />
100 Tamtiež.<br />
101 Tamtiež.<br />
102 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tabella.<br />
52
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
41 sedliackych, 19 želiarskych a 3 podželiarske. Takmer všetky patrili grófovi Michalovi<br />
Sztárayovi, jedna Pavlovi Vladárovi (majiteľom bol Andrej Boronkay). Iné ako urbárske<br />
(na pažiti, v extraviláne) usadlosti nový súpis neuvádza. 103<br />
Po realizácii urbárskej regulácie boli už všetky sedliacke usadlosti jednotne klasifikované<br />
podľa rozlohy k nim patriacej pôdy. V Michalovciach bolo vtedy 19 celých<br />
a 22 polovičných sedliackych usadlostí. Každá celá usadlosť mala v držbe polia s výmerou<br />
od 20 do 24 a ¾ jutár, pričom jedno jutro sa osievalo približne dvoma prešporskými<br />
mericami obilia. 104 Polovičné usadlosti mali v držbe pôdu s rozlohou 10, 10 a ¼ a 10 a 3/8<br />
jutra. Celé aj polovičné usadlosti užívali lúky s rôznou plochou, od 2 do 6 a ¾ kosca. 104<br />
Podľa nového urbára mali byť zmiernené dôsledky niektorých negatívnych skutočností<br />
pre hospodárenie poddaných. Sedliaci nemali mať prideľovanú iba pôdu v menej<br />
kvalitnej, povodňami ohrozovanej časti chotára, ale rovnomerne vo všetkých jeho súčastiach.<br />
Za ročný poplatok (árendu) mali mať k dispozícii spoločné (obecné) pasienky<br />
pre svoje domáce zvieratá, vedľa pasienkov farára a učiteľa. Dobytok mali pásť ich<br />
vlastní obecní pastieri. Je zaujímavé, že na týchto pasienkoch vysievali sedliaci ďatelinu.<br />
Vzhľadom na to, že v chotári neboli nijaké sedliacke alebo spoločné urbárske lesy, malo<br />
panstvo poddaným dovoliť ťažiť stavebné drevo a zbierať drevo na kúrenie vo svojich<br />
lesoch. Okrem lesov nemali poddaní ani spoločné slivkové či iné ovocné sady, polia,<br />
lúky, záhrady a ďalšie obvyklé spoločné úžitky. 105<br />
Napriek tomu, že v tomto období už v chotári mestečka neexistovali panské ani urbárske<br />
vinohrady, poddaní mali dovolené dorábať vlastné víno a predávať ho vo svojich<br />
domoch (pod viechou) odo dňa sv. Michala do Vianoc. 106 Sedliaci pestovali hrozno najskôr<br />
v záhradách či ovocných sadoch vedľa domov v intraviláne. V ďalšom bode tereziánsky<br />
urbár určoval sedliakom, vlastniacim kotol na pálenie pálenky, platiť zaňho<br />
panstvu ročne poplatok v sume 2 zlaté. 107<br />
Situáciu v hospodárení michalovských poddaných v období po zavedení tereziánskeho<br />
urbáru do praxe dokumentujú údaje z dicálneho súpisu z r. 1777 a nasledujúcich<br />
rokov. V mestečku bolo vtedy 39 sedliackych a 15 želiarskych domácností a 5 usadlostí<br />
patrilo sedliackym vdovám. Spolu všetci hospodárili na ornej pôde s rozlohou 628<br />
a 5/8 jutra a užívali lúky s výmerou 170 a 3/8 kosca. 108 Rozdelenie polí v chotári a ich<br />
výmera ešte verne odrážali situáciu z urbárskej regulácie r. 1774. Celú usadlosť malo<br />
v držbe 19 a polovičnú 22 sedliackych domácností. Sedliaci s celou usadlosťou hospodárili<br />
na pôde s plochou od 20 do 24 a ¾ jutra a poloviční na približne polovici tejto<br />
rozlohy, a to na poliach od 10 do 10 a 4/8 jutra. Podobne jednotlivé domácnosti užívali<br />
103 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tlačený urbár.<br />
104 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tabella.<br />
105 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály.<br />
106 MOL Budapest, HTT, Urbarium oppidi Nagymihály. Tlačený urbár.<br />
107 Tamtiež.<br />
108 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis<br />
mestečka Michalovce z r. 1777.<br />
53
Peter Kónya<br />
aj lúky s nerovnakou výmerou, a to od 2 do 6 a 5/8 koscov, najčastejšie však po 3 a po<br />
6 koscov. 109<br />
Súpis obsahuje aj údaje o chove domácich zvierat v mestečku. Všetci poddaní spolu<br />
mali na svojich hospodárstvach 72 volov, 45 kráv, 5 jalovíc, 32 býčkov, 29 teliat, 4 kone<br />
a 100 svíň. Vysoké stavy volov nepriamo poukazujú na dôležité doplnkové zamestnanie<br />
sedliakov, na povozníctvo. Spolu sa povozníctvu venovalo 32 sedliakov, ktorí mali<br />
76 volských, resp. konských záprahov. Ďalšou vedľajšou hospodárskou činnosťou michalovských<br />
poddaných boli v tomto období sezónne manuálne práce. Celkovo sa do<br />
nich zapájalo 39 domácností, teda všetci sedliaci. 110<br />
Tieto pomery sa však na konci 70. rokov zmenili. Majitelia panstva pristúpili prostredníctvom<br />
svojich úradníkov k novému prerozdeleniu pôdy v chotári, v dôsledku<br />
čoho sa najlepšie polia dostali do panského majera a sedliaci museli opäť obrábať aj<br />
menej úrodné plochy. 35 Keďže nové diely pôdy boli rozdelené medzi poddaných rovnomerne,<br />
zanikli rozdiely medzi celými a polovičnými usadlosťami. Podobne boli nanovo<br />
pridelené sedliakom aj lúky. Tento stav odráža dicálny súpis z r. 1782. V mestečku bolo<br />
vtedy 40 sedliackych, 14 želiarskych a 32 podželiarskych domácností, 2 patrili sedliackym<br />
vdovám a 3 sedliackym synom. Keďže medzi želiarmi a podželiarmi bolo aj<br />
34 remeselníkov, dvaja mlynári, nájomca pivovaru (a krčiem), ako aj krčmári a azda aj<br />
iní árendátori regálov, minimálne 40 obyvateľov sa nevenovalo primárne poľnohospodárstvu.<br />
Celková výmera chotára sa pritom oproti predchádzajúcim rokom nezmenila<br />
a všetci poddaní obrábali polia s rozlohou 645 jutár a užívali lúky s plochou 172 koscov.<br />
Každý sedliak mal však v držbe ornú pôdu s rovnakou výmerou 15 jutár a lúky s rozlohou<br />
4 koscov. 111 Ďalej výrazne poklesli stavy domácich zvierat. Celkovo vtedy poddaní<br />
v Michalovciach chovali už iba 36 volov, 34 kráv, 2 býčky, 9 teliat a 26 svíň. 112 Možno<br />
sa iba domnievať, že to bolo buď dôsledkom nejakej živelnej pohromy (aj v predchádzajúcom<br />
období boli časté požiare), alebo necitlivého prístupu panstva, ktoré odňalo<br />
poddaným dovtedy spoločne užívané lúky a pasienky. 113 Znížil sa aj počet obyvateľov,<br />
venujúcich sa povozníctvu na 23, so 48 záprahmi. Manuálne práce boli pritom vedľajším<br />
zdrojom príjmov už iba pre 15 poddaných. 114<br />
Podobné rozdelenie chotára a podmienky pre hospodárenie poddaných pretrvávali<br />
aj v druhej polovici 80. rokov. V Michalovciach bolo vtedy 43 sedliackych (3 patrili<br />
sedliackym synom), 16 želiarskych a 32 podželiarskych domácností, pričom tento po-<br />
109 Tamtiež.<br />
110 Tamtiež.<br />
111 ŠA Prešov, SM, 1403: Sťažnosti michalovských poddaných na panstvo a jeho úradníkov<br />
z r. 1786.<br />
112 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis<br />
mestečka Michalovce z r. 1782.<br />
113 Tamtiež.<br />
114 ŠA Prešov, SM, 1403: Sťažnosti michalovských poddaných na panstvo a jeho úradníkov<br />
z r. 1786.<br />
54
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
čet opäť obsahoval aj remeselníkov a nájomcov. Celková výmera pôdy v držbe poddaných<br />
sa mierne znížila, a to na 628 a 1/16 jutra, plocha polí ostávala takmer nemenná,<br />
170 a 3/8 kosca. Rozdelenie chotára bolo naďalej rovnomerné, 40 sedliackych usadlostí<br />
užívalo polia s plochou 15 jutár a lúky s výmerou 4 koscov, jedna hospodárila na rozlohe<br />
14 jutár a jedna na 14 a 1/16 jutár pôdy a užívali po 5 a 2/8 a 5 a 1/8 koscov lúk. 115<br />
Stavy dobytka sa pritom výrazne zvýšili. Celkovo chovali všetci poddaní 50 volov,<br />
43 kráv, 6 býčkov, 20 teliat, 18 koní a 56 svíň. Stúpol aj počet domácností s vedľajšou<br />
ekonomickou činnosťou. Povozníctvu sa venovalo 32 sedliakov so 68 záprahmi a manuálnymi<br />
prácami si zarábalo 69 poddaných. 116<br />
K ďalším zmenám došlo na prelome 80. a 90. rokov. Opäť bola znížená výmera sedliakmi<br />
obrábanej pôdy, no na druhej strane sa výrazne zvýšila plocha nimi užívaných<br />
lúk. Údaje dicálneho súpisu za rok 1791/92 uvádzajú v mestečku 47 poddanských (po<br />
jednej syna a dcéry poddaných), 29 želiarskych a 45 podželiarskych domácností. Tie naďalej<br />
zahŕňali remeselníkov aj nájomcov, nevšímali si však židov. Celkovo hospodárili<br />
poddaní na poliach s výmerou 540 jutár a mali v držbe lúky s plochou 270 koscov. Pôdu<br />
mali opäť rozdelenú rovnomerne, avšak ku každej zo 45 sedliackych usadlostí patrila<br />
orná pôda s rozlohou iba 12 jutár a lúky s výmerou 6 koscov. 117<br />
Výrazne sa zvýšili aj stavy domácich zvierat a dosiahli dosiaľ najvyššie počty. Všetky<br />
poddanské hospodárstva vtedy spolu držali 82 volov, 71 kráv, 10 jalovíc, 42 býčkov,<br />
49 teliat, 34 svíň a 168 oviec. Povozníctvom si zarábalo 45 obyvateľov (okrem sedliakov<br />
aj niektorí nájomcovia) a používalo pritom 110 dobytčích záprahov. Veľký počet poddaných,<br />
až 169 sa venoval aj manuálnym námezdným prácam. 118<br />
Hospodárenie poddaných sedliakov, želiarov a nájomcov na nimi užívanej pôde nepokrývalo<br />
však zďaleka celú poľnohospodársku produkciu Michaloviec v tomto období.<br />
Jej väčšia a významnejšia časť stále pripadala na panský majer, kde pracovali poddaní<br />
z titulu svojej robotnej povinnosti. V druhej polovici storočia ho však zemepáni zmodernizovali<br />
a ďalej zveľaďovali. Predovšetkým bol zrušený starý majer a na jeho mieste<br />
zriadil gróf Sztáray niekoľko želiarskych usadlostí. R. 1770 tam bývalo päť rodín v piatich<br />
domoch. 119<br />
Nový majer vybudovalo panstvo zrejme ďalej od rozrastajúceho mestečka a patrili<br />
k nemu polia i viaceré hospodárske objekty na celom území chotára. Zmodernizovaný<br />
majer, uplatňujúci viaceré progresívne prvky poľnohospodárskej výroby (nájomné hospodárstvo,<br />
nové plodiny, ustajnenie dobytka a i.), prinášal Sztárayovcom obrovské zisky.<br />
V polovici 70. rokov predstavovali príjmy z majera sumu 3562 zlatých. 120<br />
115 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis<br />
mestečka Michalovce z r. 1782.<br />
116 Tamtiež.<br />
117 Tamtiež.<br />
118 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis<br />
mestečka Michalovce z r. 1791/92.<br />
119 Tamtiež.<br />
120 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
55
Peter Kónya<br />
Jeho súčasťou boli nové stajne, maštale a chlievy pre dobytok. V modernom murovanom<br />
kravíne bolo ustajnených 40 kráv, poskytujúcich mlieko určené na predaj (každá<br />
prinášala zisk asi 10 zlatých ročne). 121 Produkcia mlieka v nasledujúcich rokoch ešte<br />
vzrástla a ku koncu storočia boli Michalovce známe výrobou kvalitných syrov. 122 Panstvo<br />
vybudovalo aj nové maštale, kde chovalo 40 kobýl a rovnaký počet mulíc. Ešte väčšie<br />
príjmy prinášali dva veľké moderné chlievy. Chovali v nich svine, z ktorých ročne<br />
predali asi 30 kusov. 123 Takisto ďalšie budovy na majeri, ako sýpky, stodoly a senníky<br />
boli nové a panstvom vzorne udržiavané.<br />
Orná pôda patriaca k panskému veľkostatku zaberala plochu 2400 prešporských meríc.<br />
V skladbe pestovaných plodín dominovali vtedy obilniny, určené na predaj i pre<br />
miestny pivovar. Z výmery 1600 prešporských meríc bolo v polovici 70. rokov najviac,<br />
560 meríc, vysievaných ovsom, na ploche 200 meríc sa pestovala pšenica, na 460 raž<br />
a na 300 mericiach jačmeň. Na rozlohe zvyšných 80 meríc vysievali hrach, šošovicu,<br />
ľan a konope. Okrem týchto plodín pestovalo panstvo aj ovocie, predovšetkým jablká<br />
a hrušky, predávané potom sušené. Z ľanu a konope vyrábali na panstve plátno, takisto<br />
určené na predaj. 124<br />
Skladba rastlinnej výroby na michalovskom majeri sa do konca storočia zmenila iba<br />
čiastočne. K roku 1798 sa panské polia rozprestierali v šiestich častiach chotára: Na veľkim<br />
koču, Za Geľatkom, V Herličkom, V kuce, Matiska a Milovaná. Na týchto poliach<br />
sa pestovala pšenica, raž, jačmeň, ovos, proso, kukurica a ľan. Najväčšia bola produkcia<br />
jačmeňa, a to 249 a ½ gbelu, potom pšenice, 187 a ¼ gbelu, iba o niečo menej ovsa, no<br />
pomerne málo, len 55 a ¼ gbelu raže. Podiel ostatných plodín bol neveľký: kukurica<br />
9 gbelov, proso 1 a 3/8 gbelu a ľan 5/8 gbelu. 125<br />
Súčasťou majera boli aj panské lúky, poskytujúce približne 150 siah sena ročne,<br />
určeného na predaj. K veľkostatku patrili aj tri záhrady a dve ovocné záhrady (sady)<br />
v mestečku, ležiace vedľa bývalých kúrií Potockých a Nagymihályiovcov. 126 Ročný úhrn<br />
urbárskej robotnej povinnosti sedliakov predstavoval 2420 dní s vlastným záprahom<br />
a 5440 dní manuálnych prác (pešo). Želiari boli povinní odpracovať na majeri 1858 dní<br />
pešo. Popri tom v čase žatvy museli sedliaci pracovať na panskej pôde ďalšie 4 dni, celkovo<br />
teda 160 dní so záprahom. 127<br />
Okrem robotnej povinnosti sedliakov a želiarov, ako aj podželiarov a ďalších poddaných,<br />
ktorí sa zaoberali prácami na majeri, mal veľkostatok aj vlastných hospodárskych<br />
zamestnancov. V roku 1770 nimi boli štyria obyvatelia mestečka: inšpektor, správca ma-<br />
121 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.<br />
122 Tamtiež.<br />
123 Korabinsky, Johann, Matthias: Geographisch-historisches und Produkten Lexikon von Ungarn.<br />
Pressburg 1786, s. 632.<br />
124 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.<br />
125 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
126 ŠA Prešov, SM, 1303: Výkaz pestovaných plodín a príjmov z nich na panstve, v privizoráte<br />
Michalovce z r. 1798.<br />
127 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.<br />
56
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
jera, dozorca sýpok a kočiš. Všetci mali v držbe poddanskú usadlosť a boli oslobodení<br />
od vrchnostenských dávok. 128 Ďalej sa na chode majera podieľali panskí drábi a služobníctvo<br />
z kaštieľa, tieto kategórie obyvateľstva nie sú však uvedené v majetkových ani<br />
stoličných súpisoch.<br />
Počet remeselníkov v Michalovciach v priebehu druhej polovice 18. storočia mierne,<br />
ale sústavne stúpal. V r. 1770 sa remeslom zaoberalo 23 obyvateľov. Deviati z nich boli<br />
zároveň árendátormi panskej pôdy alebo domov a jeden (krajčír) žil mimo mestečka, na<br />
už spomínanej „pažiti“. 129 Začiatkom 80. rokov, r. 1782, dosiahol počet remeselníkov v Michalovciach<br />
už 34 130 a na tejto úrovni pretrval aj v nasledujúcich rokoch. V súpise z r. 1787<br />
je uvedených 33 remeselníckych domácností. 131 Opäť vzrástol na prelome desaťročí<br />
a k r. 1791/92 bolo už v mestečku 51 remeselníkov. 132 Všetky remeslá sú označené ako druhej<br />
triedy. Remeselníci boli v súpisoch zaradení do kategórie želiarov alebo podželiarov.<br />
Žiaľ, uvedené údaje nedovoľujú zistiť, ktorými remeslami sa títo obyvatelia zaoberali.<br />
Tieto informácie obsahuje iba najstarší súpis, z r. 1770. Podľa nich žilo vtedy v mestečku<br />
23 remeselníkov. Z nich najpočetnejší boli krajčíri, zastúpení piatimi remeselníkmi.<br />
Za nimi nasledovali kováči, reprezentovaní troma majstrami. Dvaja Michalovčania sa<br />
venovali jednému z najstarších miestnych remesiel, čižmárstvu. Ostatné remeslá boli<br />
zastúpené iba jedným majstrom. V súpise je doložený jeden mäsiar, kožušník, medikováč<br />
(výrobca medených kotlov), zámočník, povrazník, gombikár, murár, remenár,<br />
kolesár, debnár a nemecký obuvník. K remeselníkom možno zaradiť aj jedného ránhojiča<br />
(chirurgus Mankovič) a mlynárku (zrejme mlynárova vdova). 133 Viacerí remeselníci<br />
v majetkovom súpise panstva nie sú označení priezviskom, ba ani krstným menom, iba<br />
latinským pomenovaním príslušného remesla. Iní majú zasa mená identické s vykonávaným<br />
povolaním (dvaja kováči sa volajú Kovács, debnár Bednár). Ďalší majú uvedené<br />
iba krstné meno a iba niektorí obidve mená. 134<br />
Stále iba pomerne malá časť obyvateľov sa venovala obchodu. Počet obchodníkov<br />
kolísal, najviac je ich však doložených šesť. Boli medzi nimi židia, Gréci i domáci obyvatelia.<br />
V už spomínanom súpise z r. 1770 je uvedených šesť osôb, ktoré sa s najväčšou<br />
pravdepodobnosťou venovali obchodu. Sú to traja židovskí nájomcovia, platiaci pomerne<br />
vysokú árendu na to, aby mali v prenájme sedliacku usadlosť či dom (10, 32 a 33 zlatých),<br />
Grék Ladislav (33 zlatých) a dvaja prenájomcovia krámikov na tržnom námestí<br />
(Andrej Hrebenár a vdova Džadovská, platiaci po 8 zlatých). 135<br />
128 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
129 Tamtiež.<br />
130 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
131 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis<br />
mestečka Michalovce z r. 1787.<br />
132 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis<br />
mestečka Michalovce z r. 1791/92.<br />
133 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
134 Tamtiež.<br />
135 Tamtiež.<br />
57
Peter Kónya<br />
Zo spomínaných štyroch stoličných dicálnych súpisov sú obchodníci uvedení iba<br />
v jednom, z r. 1787. Obidvaja boli židia (Samuel Moyzes a Jozef Moyzes) a platili árendu<br />
po 30 zlatých. Ich obchod je klasifikovaný ako tretej kategórie. Napriek tomu, že spoločensky<br />
boli zaradení medzi podželiarov (bez sedliackej usadlosti a vlastného domu),<br />
patrili zrejme k bohatším obyvateľom mestečka, keďže obaja mali vo svojich domácnostiach<br />
aj jedného sluhu. 136<br />
Všetko z troch mlynov panstvo prenajímalo árendátorom nežidovského pôvodu. Spolu<br />
s mlynom dostal od panstva ich nájomca aj 50 prešporských meríc obilia, 300 meríc<br />
raže, 60 meríc hrachu a štyri svine. Celkovo malo panstvo z mlynov ročný príjem 1800<br />
zlatých. 137 Na konci storočia bol prebudovaný horný mlyn, vtedy užívaný nájomcom<br />
Pastonickým. Prestavba z r. 1789, výsledkom ktorej bol moderný vodný mlyn s piatimi<br />
mlynskými kameňmi, stála majiteľov panstva 600 zlatých. 138<br />
Ďalším, rozhodne najvýnosnejším panským hospodárskym objektom v mestečku<br />
bol pivovar. Panstvo ho v tomto období dávalo do prenájmu vždy aj s pálenicou, hostincom<br />
a krčmami, neraz i nachádzajúcimi sa v okolitých obciach. V Michalovciach stálo<br />
vtedy sedem krčiem: Oproti soľnému skladu, U zeleného stromu, Pri stolici, U Saracéna<br />
alebo Pekára, U žida Marka, U Hoľkani, U Benátčana a Oproti mostu. 139 Okrem nich bol<br />
v mestečku aj nový hostinec, kde musel židovský nájomca zamestnávať kresťanského<br />
hostinského. V 70. rokoch k nim dávalo panstvo aj krčmy v Stráňanoch, Topoľanoch,<br />
Petrovci, Veľkých Zalužiciach, Čečehove a Lučkovciach. 140<br />
V krčmách a hostinci sa čapovali všetky známe nápoje, ako víno, pivo, pálenka, medovina,<br />
rozoliš (sladká liehovina, likér) a dokonca aj káva. 141 Pivo pochádzalo z miestneho<br />
pivovaru, ktorý bol hlavným predmetom árendy, podobne aj pálenka. Víno iste poskytovalo<br />
panstvo zo svojich vinohradov na okolí (Vinné, Kaluža) alebo v Tokajskom podhorí.<br />
Árenda pivovaru, pálenice a krčiem bola najvýnosnejším regálom panstva. Výška<br />
ročného prenájmu dosahovala obrovské sumy: r. 1763 to bolo 2475 zlatých 142 a r. 1773<br />
už 3300 rýnskych zlatých. 143<br />
Nájomca (v tomto období už spravidla žid) bol okrem prevádzkovania týchto objektov<br />
a odovzdávania dohodnutého nájmu povinný aj inými službami. Pálenku mohol páliť<br />
136 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis<br />
mestečka Michalovce z r. 1787.<br />
137 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
138 ŠA Prešov, SM, 1300: Vyúčtovanie a nákres prestavby horného mlyna, prenajatého Štefanovi<br />
Pstovickému z r. 1789.<br />
139 ŠA Prešov, SM, 943: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach<br />
Jakubovi Lonovicsovi z r. 1763.<br />
140 ŠA Prešov, SM, 947: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach<br />
z r. 1773.<br />
141 Tamtiež.<br />
142 ŠA Prešov, SM, 943: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach<br />
Jakubovi Lonovicsovi z r. 1763.<br />
143 ŠA Prešov, SM, 947: Nájomná zmluva na prenájom pivovaru, pálenice a krčiem v Michalovciach<br />
z r. 1773.<br />
58
Hospodárske pomery v Michalovciach v 18. storočí<br />
iba vo vlastných kotloch a odpad odovzdával na kŕmenie panského dobytka. Poddaným<br />
na krstiny alebo na svadbu mal predávať alkohol za 8 poltúr (zrejme lacnejšie). Prvý sud<br />
z pálenice, podobne aj prvé uvarené pivo odovzdával panstvu, podobne podľa potreby<br />
z každého gbelu raže odvádzal jeden sud piva. Od panstva musel kúpiť ročne 200 gbelov<br />
obilia, 300 gbelov jačmeňa, 10 sudov tokajského a 30 sudov kalužského vína za nižšiu<br />
cenu. Nesmel predávať na úver viac alkoholu ako za 2 zlaté. Na druhej strane panstvo sa<br />
zaviazalo poskytnúť mu 18 vozov dreva, 8 vozov jačmennej slamy a jedného bíreša do<br />
pivovaru, ďalej svoje pivnice, nachádzajúce sa pod sýpkami, spolu s jedným debnárom<br />
na zhotovovanie či opravy sudov. Pivovar, pálenicu, krčmu a miesto na státie vozov pred<br />
hostincom Zelený strom udržiavali zemepáni na vlastné náklady. Okrem nájomcu mali<br />
v Michalovciach a vo všetkých obciach, na ktoré sa vzťahovala árenda, poddaní zákaz<br />
dovážať alebo predávať víno, pivo a pálenku. 144<br />
O ostatných hospodárskych objektoch panstva sa veľa správ nezachovalo. Patrili k nim<br />
najmä tehelňa a kameňolom na vrchu Hrádok. Nalámaný kameň, ako aj vypálené tehly<br />
panstvo predávalo, kameň v cene 4 rýnske zlaté za siahu, tehly po 5 zlatých (za tisíc). 145<br />
Predmetom árendy v tomto období bola vo veľkom meradle aj pôda a obytné domy<br />
v mestečku. Z prenájmu ornej pôdy malo koncom 60. rokov panstvo príjem 540 a z árendy<br />
obytných domov dokonca až 902 rýnskych zlatých ročne. 146 Počet týchto drobných<br />
nájomcov pôdy alebo domov (resp. oboch) bol v tomto období pomerne vysoký. V roku<br />
1770 ich žilo v mestečku približne 35 147 a r. 1791 už 40. 148 Ani títo árendátori, podobne<br />
ako nájomcovia mlynov, spravidla neboli židovského pôvodu a platili pomerne nízke<br />
sumy (do 10 zlatých). Často boli medzi nimi želiari, usadení na tzv. pažiti, alebo prisťahovalci,<br />
ktorým panstvo rozdelilo bývalé spoločne užívané polia, lúky a pasienky. Výmera<br />
tejto prenajímanej pôdy ani počet prenajatých domov sa nedá určiť, pretože súpisy<br />
neuvádzajú zemepanské majetky, iba urbárske.<br />
Nemalé príjmy plynuli majiteľom panstva z mýta. Z titulu vrchnostenského práva<br />
vyberali Sztárayovci tržné mýto zo siedmich výročných trhov konaných v mestečku<br />
a mýto za používanie mosta cez Laborec. 149 Výnosy trhového mýta predstavovali ročne<br />
sumu asi 500 zlatých. 150 O údržbu mosta sa starali poddaní formou bezplatnej roboty<br />
v počte 6 dní v roku so záprahom. 151<br />
144 Tamtiež.<br />
145 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.<br />
146 Tamtiež.<br />
147 ŠA Prešov, SM, 945: Súpis majetkov grófa Michala Sztáraya z r. 1770.<br />
148 BAZML, Zemplén Levéltára Sátoraljaújhely, IV A, 1005/d Dicális összeírások: Súpis<br />
mestečka Michalovce z r. 1791/92.<br />
149 ŠA Prešov, SM, 447: Výpis z kongregačnej zápisnice o práve grófa Imricha Sztáraya na<br />
mýto na moste cez laborec z r. 1775.<br />
150 ŠA Prešov, SM, 949: Súpis mestečka Michalovce z r. 1775.<br />
151 ŠA Prešov, SM, 1403: Sťažnosti michalovských poddaných na panstvo a jeho úradníkov<br />
z r. 1786.<br />
59
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove<br />
v období dualizmu<br />
Annamária Kónyová<br />
KÓNYOVÁ, A.: Royal Catholic Secondary Grammar School in Prešov in period of<br />
Dualism. In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 60-76.<br />
The period of dualism (1867 – 1918) was the most important part of existence the Royal<br />
catholic secondary grammar school in Prešov. In this time was realized the construction<br />
of new school building and gymnasium, also the school obtained considerable possesions.<br />
The number of students was high and they were not only from Prešov and its surrounding,<br />
but many of them were living in distant parts of monarchy. On the Royal catholic<br />
secondary grammar school were teaching very competent teachers, the students could<br />
be the members of various school unions and clubs. The school gave classical education,<br />
so students had most lessons from Latin, Greek languages, mathematics, geometry, but<br />
also the teaching of others subjects was on very high level. So we can note, that Royal<br />
catholic grammar school in Prešov belonged in researcher time to really prestige schools<br />
in monarchy.<br />
Dejiny katolíckeho gymnázia v Prešove sa začali písať v poslednej tretine 17. storočia,<br />
keď proces rekatolizácie vytvoril podmienky na uskutočnenie dlhoročných snáh<br />
františkánov a jezuitov ohľadom založenia katolíckej školy v meste. 1 18. marca 1673 sa<br />
v Prešove prvýkrát otvorili brány katolíckeho gymnázia, ktoré bolo umiestnené na prízemí<br />
starej mestskej školy a vyučovali v ňom traja jezuiti. Toto prvé obdobie v dejinách<br />
katolíckeho gymnázia v Prešove pod vedením jezuitov bolo do veľkej miery poznačené<br />
dobovými politickými udalosťami, najmä protihabsburskými povstaniami, kvôli ktorým<br />
bola výučba často na niekoľko rokov prerušená. Až konsolidácia pomerov po Satmárskom<br />
mieri umožnila škole rozvoj, rozšírenie výučby aj do vyšších ročníkov a postupné<br />
zvyšovanie počtu študentov. Po zrušení jezuitského rádu roku 1773 zabezpečovali<br />
na krátky čas gymnaziálne vyučovanie minoriti (1773 – 1787), až kým ich nestretol<br />
rovnaký osud ako jezuitov. V roku 1787 po odchode minoritov bolo gymnázium opäť<br />
zatvorené. Snaha predstaviteľov mesta o obnovu školy bola úspešná v roku 1801, keď<br />
1 Absencia katolíckej školy v meste bola dôsledkom najmä konfesionálnych, spoločenských<br />
a politických pomerov, ktoré v meste prevládali. Zo slovenského, nemeckého a maďarského<br />
obyvateľstva bol najsilnejšou zložkou práve nemecké meštianstvo, vďaka ktorému sa v meste<br />
veľmi rýchle rozšírili myšlienky reformácie a do roku 1673 bolo celé mesto prevažne evanjelické.<br />
Malú početnosť katolíckeho obyvateľstva v 16. – 17. storočí dokazuje fakt, že katolíci<br />
nemali svoj kostol ani farára a tajné bohoslužby uskutočňovali františkáni z Nižnej Šebastovej<br />
v súkromných domoch. Bližšie: SEDLÁK, Imrich a kol.: Dejiny Prešova 1 – 2. Košice :<br />
Východoslovenské vydavateľstvo, 1965, s. 175 a RUBY, József: Az Eperjesi Kir. Kath. Főgymnázium<br />
Története 1673 – 1890. Eperjes : Kosch Arpád könyvnyomdája, 1890, s. 3.<br />
60
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu<br />
panovník František I. 21. júla tohto roku vydal povolenie na zriedenie nižšieho štvortriedneho<br />
gymnázia. Mestská rada chcela riadenie gymnázia zveriť piaristom, ale kvôli<br />
ich vysokým finančným nárokom prijala nakoniec služby františkánov. V tejto etape do<br />
života školy zasiahli najmä udalosti revolučných rokov 1848 – 1849 a ambícia vedenia<br />
školy o získanie oficiálneho povolenia od ministerstva školstva na zriadenie vyššieho<br />
gymnázia. Nové školské reformy požadujúce stále vyššiu kvalitu výučby, a tým aj kvalifikovaných<br />
učiteľov ukázali, že najlepším riešením v zabezpečení nerušenej existencie<br />
gymnázia bude jeho reorganizácia na štátne gymnázium, čím vlastne štát preberie na<br />
seba všetky záležitosti týkajúce sa fungovania školy. Toto úsilie vedenia mesta sa naplnilo<br />
rozhodnutím panovníka 11. decembra 1865, keď štát prebral na seba všetky finančné<br />
bremená školy, čím sa vlastne poštátnila a pretransformovala na Prešovské kráľovské<br />
katolícke vyššie gymnázium (Eperjesi Királyi Katólikus Főgymnázium). 2 Od roku 1861<br />
škola sídlila v budove nemocnice.<br />
Minister školstva a kultu barón Jozef Eötvös vymenoval roku 1867 za nového riaditeľa<br />
gymnázia Eduarda Sziebera, ktorý počas svojho trojročného pôsobenia pozdvihol<br />
školu ,,na úroveň, kde stoja najlepšie organizované gymnáziá v štáte“. 3 Predstavitelia<br />
rehoľných rádov postupne školu opustili a nahradili ich štátom menovaní riadni profesori<br />
ako napríklad Anton Koch, Jozef Ruby, Július Sándy, Augustín Kavalszký a ďalší.<br />
V roku 1870 po odchode Eduarda Sziebera za riaditeľa Kráľovského vyššieho gymnázia<br />
v Levoči, sa riaditeľom stal Alexander Nuber. Vo všeobecnosti bolo pre profesorský zbor<br />
charakteristické časté striedanie profesorov, iba málo z nich pobudlo na gymnáziu viac<br />
ako niekoľko rokov.<br />
V roku 1886 sa majetok katolíckeho gymnázia značne rozrástol vďaka štedrému daru<br />
Ľudovíta Szent-Andrássyho, 4 ktorý sa rozhodol oceniť výsledky gymnázia v oblasti<br />
vzdelávania a rozširovania maďarizácie darovaním dvojposchodového domu a pozemku<br />
na Hlavnej a Jarkovej ulici. Podľa darovacej listiny sa mal dom využiť ako stravovňa pre<br />
študentov. Radosť vedenia gymnázia však netrvala dlho, lebo v požiari, ktorý vypukol<br />
6. mája 1887, došlo k značnému poškodeniu nielen darovanej budovy, ale obeťou plameňov<br />
sa stala aj strecha gymnázia. Tieto udalosti znova rozprúdili diskusie o potrebe<br />
novej gymnaziálnej budovy. Snahy o postavenie nového gymnázia kvôli stále vzrastajúcemu<br />
počtu študentov už existovali dávnejšie a výpočty ohľadom rekonštrukcií poškodených<br />
budov ukázali, že z finančného, ale hlavne pedagogického hľadiska bude lepším<br />
riešením výstavba novej školskej budovy.<br />
Za sumu 12 000 zlatých bol kúpený pozemok (na dnešnom Kmeťovom stromoradí),<br />
kde podľa plánov architekta Karola Maixnera malo byť za náklady necelých 101 000 forintov<br />
postavené gymnázium. Realizáciou stavebných prác, ktoré sa začali v júni 1888,<br />
bola poverená prešovská firma Hermann a Gasch. 5 O rok nato už stála nová majestátna<br />
2 LUKÁČ, Eduard: Stredné školy v Prešove do roku 1945. Prešov : Privatpress, 2002, s. 51<br />
3 RUBY, József: c. d., s. 108.<br />
4 Ľudovít Szent-Andrássy sa narodil v Prešove roku 1819. Vzdelaním právnik, ktorý neskôr pôsobil<br />
ako kráľovský poradca a nositeľ Rytierskeho rádu Františka Jozefa I. Na znak vďaky za<br />
jeho štedrý dar sa rozhodlo vedenie gymnázia každoročne usporiadať oslavy na jeho počesť.<br />
61
Annamária Kónyová<br />
budova Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia uspôsobená a zariadená podľa najnovších<br />
pedagogických požiadaviek svojej doby. Nová, ale už iba krátka kapitola v dejinách<br />
prešovského katolíckeho gymnázia sa začala písať školským rokom 1889/90, keď<br />
bola slávnostne odovzdaná nová budova školy.<br />
Sľubný rozvoj gymnázia zmarili udalosti prvej svetovej vojny. Od júla 1914 do januára<br />
1915 bola budova gymnázia využívaná ako kasáreň, neskôr v nej fungovala nemocnica,<br />
napriek tomu vyučovanie pokračovalo v popoludňajších hodinách v budove<br />
evanjelického gymnázia. 6 Najväčšiu škodu utrpela budova telocvične, ktorá vyhorela<br />
v roku 1917. Po vzniku Československej republiky bola činnosť Kráľovského katolíckeho<br />
gymnázia s vyučovacím jazykom maďarským ukončená. Posledné vysvedčenia<br />
dostali študenti 8. marca 1919. 7<br />
Štúdium a spolková činnosť<br />
Štúdium a celý výchovno-vzdelávací proces na Kráľovskom katolíckom vyššom<br />
gymnáziu v období dualizmu určovali jednak všeobecné nariadenia vydávané uhorských<br />
ministerstvom školstva a kultu a jednak interné nariadenia stanovené samotnou<br />
školou. Riadnym študentom katolíckeho gymnázia sa mohol stať každý, kto úspešne<br />
vykonal povinné prijímacie skúšky v posledných septembrových a prvých októbrových<br />
dňoch. Neskôr, keď sa začiatok školského roka stanovil na 1. septembra, boli prijímacie<br />
pohovory uskutočňované v posledný augustový týždeň. Okrem zaplatenia poplatku<br />
a úspešného absolvovania prijímacej skúšky musel mať uchádzač dovŕšených 9 rokov<br />
a ukončené štyri ročníky základnej školy. Od uchádzačov starších ako 12 rokov sa od<br />
roku 1887 na základe zákonného článku 22 vyžadovalo aj osvedčenie o absolvovaní<br />
druhého očkovania proti kiahňam. Za štúdium sa platilo školné vo výške 24 zlatých, ďalej<br />
1 zlatý a 50 grajciarov ako poplatok za používanie knižnice a na iné školské výdavky,<br />
za vyučovanie cirkevného spevu 50 grajciarov, spevu 2 zlaté a 4 zlaté za kreslenie. Za<br />
súkromné skúšky sa platilo mimo školného a prijímacieho poplatku ešte 40 zlatých. Je<br />
teda zrejmé, že štúdium bolo finančne pomerne náročné, avšak pre chudobnejších študentov<br />
existovala možnosť odpustenia poplatkov v prípade, že zo všetkých povinných<br />
predmetov dosiahli dobré alebo vynikajúce hodnotenie, prípadne mohli požiadať o sociálne<br />
štipendium.<br />
Postup do ďalšieho ročníka bol podmienený získaním aspoň dostatočného hodnotenia<br />
z každého povinného predmetu, v opačnom prípade musel študent vykonať opravnú<br />
skúšku, maximálne však z dvoch predmetov. Opravná skúška sa nepovoľovala ani<br />
vtedy, keď sa zhoršená známka týkala správania. Opakovanie ročníka bolo možné len<br />
raz. V prípade nejakého telesného postihnutia mohol byť žiak oslobodený z povinných<br />
predmetov len od telesnej výchovy, kreslenia a geometrie. Študentom židovskej viery sa<br />
5 LUKÁČ, Eduard: Stredné školy v Prešove do roku 1945. Prešov : Privatpress, 2002, s. 52.<br />
6 Az eperjesi kir. kath. főgymnázium 1915/16 Értesítöje. Eperjes : Szent Miklós könyvnyomda<br />
1916, s. 1.<br />
7 LUKÁČ, Eduard: c. d., s. 52.<br />
62
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu<br />
z náboženských dôvodov povoľovala absencia zo sobotňajších hodín kreslenia a písania,<br />
len vtedy, keď sa študent pripravoval na povolanie rabína. 8<br />
Disciplinárny poriadok Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia dával za povinnosť<br />
všetkým študentom zúčastňovať sa bohoslužieb svojej cirkvi každý deň, v nedeľu<br />
a vo sviatočné dni. K samozrejmým povinnostiam patrilo úctivé správanie k vlastným<br />
rodičom, pestúnom, profesorom, spolužiakom a vôbec ku všetkým ľuďom. Školský poriadok<br />
vyžadoval, aby študenti chodili do školy upravení, v čistom odeve len s pomôckami<br />
a knihami určenými na vyučovanie, akékoľvek iné predmety boli prísne zakázané.<br />
Pred alebo po vyučovaní mali žiaci zakázané združovať sa pred školou, pred a počas<br />
vyučovania sa smeli zdržiavať len vo vlastnej triede, samozrejme v tichosti a disciplinovane.<br />
Povinnosťou každého študenta bolo dostatočne sa pripravovať na vyučovanie,<br />
písať domáce úlohy a nosiť so sebou školské pomôcky. Prísne sa trestalo poškodzovanie<br />
školského aj cudzieho majetku (kreslenie na steny domov, náhrobné kamene, ničenie<br />
zelene a pod.), nevhodné správanie v škole alebo na verejnosti (týranie zvierat, krádež,<br />
vlastnenie nebezpečných látok, požičiavanie peňazí, robenie dlhov, hazardné hry a pod.).<br />
Zakladanie a členstvo v spolkoch bolo možné len s povolením profesorského zboru.<br />
Škola dohliadala aj na život študentov mimo nej. Na mieste ubytovania boli študenti<br />
povinní byť v letných mesiacoch od deviatej a v zimných od ôsmej hodiny večer.<br />
Návšteva divadla a rôznych spoločenských podujatí sa mohla uskutočniť iba s vedomím<br />
rodičov, pestúnov a s povolením profesorského zboru.<br />
Priestupky voči školskému poriadku sa trestali napomenutím, pokarhaním, verejným<br />
pokarhaním, vylúčením z gymnázia alebo aj zo všetkých okolitých škôl. Na záver<br />
školského poriadku bolo vyjadrené očakávanie spolupráce zo strany rodičov alebo pestúnov<br />
na dodržovaní a plnení týchto pravidiel. 9<br />
Učebný plán, ktorý stanovoval vyučovacie predmety v jednotlivých ročníkoch a ich<br />
počet, sa niekoľkokrát menil, dopĺňal podľa aktuálnych vyhlášok a smerníc vydávaných<br />
ministerstvom pre vieru a verejnú výučbu. V 70. rokoch platil s menšími zmenami<br />
učebný plán, ktorý znázorňuje tabuľka 1 spracovaná podľa údajov zo školského roka<br />
1871/72. 10 Z tabuľky je zrejmé, že veľká pozornosť sa venovala jazykovedných predmetov,<br />
pričom najväčší počet hodín mali študenti z latinského jazyka. Na druhom mieste<br />
boli prírodovedné predmety a až po nich nasledovali predmety humanitné a výchovné.<br />
Priemerný počet hodín do týždňa bol 30. Okrem týchto povinných predmetov si žiaci<br />
1. – 8. ročníka mohli vybrať ako voliteľné predmety spev alebo francúzsky jazyk, žiaci<br />
vyššieho gymnázia kreslenie.<br />
8 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1887 – 88. tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád<br />
könyvnyomtató intézete, 1888.<br />
9 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1892 – 93. tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád<br />
könyvnyomtató intézete, 1893.<br />
10 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1871 – 72. tanévi Értesítöje. Eperjes : Staudy Antal<br />
nyomtató intézete, 1872.<br />
63
Annamária Kónyová<br />
Učebný plán zo školského roka 1871/72<br />
I. II. III. IV. V. VI. VII. VIII. ∑<br />
Náboženstvo 2 2 2 2 2 1 1 1 13<br />
Maďarský jazyk 3 3 3 3 3 3 3 3 24<br />
Latinský jazyk 6 6 5 6 6 5 5 5 44<br />
Nemecký jazyk 2 2 2 2 2 2 2 2 16<br />
Grécky jazyk 5 5 4 4 18<br />
Rusínsky jazyk 2 2 2 2 2 10<br />
Zemepis 2 2 2 2 8<br />
Dejepis 2 2 3 3 3 4 17<br />
Matematika 4 4 3 3 4 4 3 3 28<br />
Prírodopis 2 2 3 2 9<br />
Prírodoveda 3 4 2 4 4 17<br />
Krasopis 1 1 2<br />
Filozofia 2 2 4<br />
Rýchlopis 1 1 2<br />
Kreslenie 4 4 4 4 16<br />
Telesná výchova 2 2 2 2 2 2 2 2 16<br />
Týždenný počet hodín 30 30 30 28 33 32 31 30<br />
Roku 1890 uskutočnilo ministerstvom školstva výraznejšie zmeny v učebnom pláne<br />
gymnázií, ktoré sa týkali vyučovania gréckeho jazyka. Podľa nariadenia č. 30 si študenti<br />
miesto hodín gréckeho jazyka mohli povinne zvoliť tzv. gréčtinu nahradzujúce predmety:<br />
štúdium maďarských spisovateľov v súvislosti s prekladmi diel gréckych klasikov<br />
a voľné a geometrické kreslenie. Tieto predmety absolvovali študenti vo všetkých ročníkoch<br />
vyššieho gymnázia po 2 hodiny týždenne. 11<br />
V rozvrhu zo školského roku 1900/01 figuruje pre ročníky nižšieho gymnázia predmet<br />
geometria s celkovým počtom 10 vyučovacích hodín. Pre študentov siedmeho a ôsmeho<br />
ročníka pribudol nový predmet zdravotná výchova s dotáciou jednej vyučovacej<br />
hodiny do týždňa.<br />
Okrem rozvoja duševných schopností a nadobúdania nových vedomostí mala v učebnom<br />
pláne katolíckeho gymnázia dôležité postavenie telesná výchova. Tá sa začala pravidelne<br />
vyučovať od školského roku 1870/71, keď bol jej výučbou poverený diplomovaný<br />
učiteľ telesnej výchovy Jozef Ruby. V zimných mesiacoch slúžil na tieto účely<br />
11 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnásium 1890 – 91. tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád<br />
könyvnyomtató intézete, 1891.<br />
64
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu<br />
Hlavacsekovský dom (dom č.189), v letných mesiacoch do roku 1873, kým nemala škola<br />
vlastnú ,,letnú telocvičňu“, využívali študenti priestory evanjelického kolégia. 12 Súčasťou<br />
novej budovy Kráľovského katolíckeho gymnázia bola aj priestranná telocvičňa.<br />
Ako už bolo vyššie uvedené, pod učebnými pomôckami rozumieme všetky prostriedky<br />
slúžiace na skvalitnenie, urýchlenie a zefektívnenie výučby. Teda pod týmito pomôckami<br />
si môžeme predstaviť učebnice, rôzny demonštračný materiál, vyučovaciu techniku,<br />
ktorú učiteľ používa, čiže celkovú organizáciu hodiny.<br />
Najbežnejšou učebnou pomôckou boli učebnice a knihy používané na vyučovaní.<br />
Tie boli presne určené pre každý ročník a predmet, pričom museli byť na začiatku každého<br />
roka schválené ministerstvom školstva a kultu. Študentom vyššieho gymnázia slúžila<br />
Mládežnícka knižnica, z ktorej si mohli vypožičiavať beletriu i odbornú literatúru.<br />
Knižnica mala v roku 1900/01 spolu 2795 zväzkov. Pre potreby profesorov gymnázia<br />
slúžila Profesorská knižnica, ktorá okrem odborných a literárnych diel obsahovala aj<br />
zbierky obrázkov a odoberala množstvo maďarských a nemeckých odborných časopisov<br />
(Századok, Magyar pedagogika, Középiskolai mathematikai Lapok, Zeitschriftung<br />
für den physikalischen und chemischen Unterricht a pod.), svedčiace o veľkom záujme<br />
profesorov o nové poznatky z jednotlivých vied.<br />
Na obohatenie výučby slúžili rôzne demonštračné pomôcky uložené v zbierkach alebo<br />
kabinetoch jednotlivých predmetov. Profesori jazykovedných predmetov využívali<br />
Filologické múzeum obsahujúce starožitnosti, obrazy, mapy a obrázkové knihy. Na záver<br />
školského roku 1900/01 mala zbierka 376 exemplárov. Výučbe geografie slúžila Geografická<br />
zbierka nástenných máp a obrazov. Zaujímavé pomôcky, ako napríklad Edisonov<br />
fonograf, Lambrachtov barometer, vypchávky zvierat, minerály a iné predmety boli<br />
uložené v prírodovednom a prírodopisnom kabinete. K ďalším kabinetom patril kabinet<br />
kreslenia a kabinet telesnej výchovy. Zbierka mincí a medailí obsahovala podľa inventáru<br />
na záver školského roka 1900/01 presne 441 kusov. Počet pomôcok, resp. exemplárov,<br />
ktoré jednotlivé zbierky obsahovali, neprevyšoval počet niekoľko sto kusov, určite však<br />
bohato postačili na kvalitné vyučovanie každého predmetu.<br />
K úrovni výučby značnou mierou prispieva aj kultúra prostredia, v ktorom vyučovanie<br />
prebieha. Vysoké nároky na vyučovanie bezpochyby spĺňala architektonicky veľmi<br />
účelne riešená nová gymnaziálna budova od architekta Karola Maixnera, odovzdaná do<br />
prevádzky v roku 1889. Nová budova disponovala priestrannou a bohato presvetlenou<br />
učebňou kreslenia, veľkou telocvičňou a zaujímavo riešeným prepojením medzi kabinetom<br />
prírodovedy, učebňou, laboratóriom a kabinetom prírodopisu.<br />
Okrem klasických vyučovacích hodín sa študenti gymnázia mohli každoročne zúčastniť<br />
aj na školskej exkurzii alebo výlete s cieľom upevniť a obohatiť svoje vedomosti, či už<br />
z prírodovedy, geografie alebo histórie. Niekoľkohodinové výlety do blízkeho okolia podnikali<br />
žiaci so svojimi profesormi v jarných a letných mesiacoch pomerne často. K najčastejšie<br />
vyberaným miestam patrilo okolie Šarišského hradu, Sigord, Haršag (Záborské),<br />
kaštieľ vo Veľkom Šariši. Neboli zriedkavé ani vzdialenejšie ciele, ako Sedmohradsko,<br />
12 RUBY, József: c. d., s. 110.<br />
65
Annamária Kónyová<br />
Vysoké Tatry alebo dokonca cesta na trase Budapešť – Fiume – Záhreb, ktorej sa v školskom<br />
roku 1907/08 zúčastnilo 28 študentov. 13 Peniaze na podporu chudobnejších študentov,<br />
aby sa mohli takýchto exkurzií zúčastniť, sa získavali z výťažkov zo spoločnej športovej<br />
súťaže s evanjelickým gymnáziom a zo základiny Prešovského profesorského krúžku<br />
organizovaním prednášok profesorov obidvoch gymnázií, kde sa vyberalo vstupné. 14<br />
V období dualizmu prebiehala na Kráľovskom katolíckom vyššom gymnáziu čulá<br />
spolková činnosť. Každý spolok mohol pôsobiť len s povolením profesorského zboru<br />
a s presne určenými stanovami. Na čele každého spolku stál niektorý z profesorov gymnázia<br />
dohliadajúci na jeho riadenie a činnosť. Členovia jednotlivých študentských spolkov<br />
sa často spoločne zúčastňovali na rôznych kultúrnych a spoločenských podujatiach<br />
v škole aj meste, organizovali súťaže a slávnostné predstavenia.<br />
Spolkom s najstaršou tradíciou bola Mládežnícka Mariánska kongregácia – Ifjusági<br />
Mária-kongregáció, ktorá po 132-ročnej odmlke obnovila svoju činnosť v školskom<br />
roku 1905/06. Cieľom kongregácie bolo, ,,aby uplatnením najvznešenejšieho spôsobu<br />
bratskej lásky a prostriedkom vzájomného osvecovania sa, upevňovala vo svojich členoch<br />
vieru a lásku k morálnemu dobru,... Skalopevný charakter!“ 15 Členovia spolku sa<br />
počas svojich stretnutí raz do týždňa v nedeľu a vo sviatočných dňoch po bohoslužbe<br />
zúčastňovali na prednáškach, ktoré mali napĺňať cieľ spolku. Na jeho čele stál profesor<br />
náboženstva, okrem toho mal spolok ešte dozorného tajomníka, notára, zástupcu notára,<br />
vedúceho spevu a človeka starajúceho sa o sakristiu. Mládežnícka Mariánska kongregácia<br />
mala okolo 90 členov.<br />
Spolok s podobným zameraním si utvorili študenti 4. – 8. ročníka gréckokatolíckeho<br />
vierovyznania v decembri 1908 s názvom Gréckokatolícky mládežnícky oltárny spolok<br />
– Görög kathólikus ifjusági Oltáregyesület. Aj na čele tohto spolku s približným počtom<br />
80 členov stál učiteľ náboženstva, konkrétne Štefan Szémán.<br />
V roku 1867 bol založený študentský samovzdelávací spolok s názvom Kisfaludyho<br />
krúžok – Kisfaludy 16 kör. Náplňou členov spolku bolo čítanie, prednášanie literárnych<br />
diel, poetické rozjímanie, prekladateľská činnosť a účasť na verejných školských slávnostiach.<br />
Riadni členovia aj podporovatelia krúžku, ktorých počet sa pohyboval okolo<br />
120, platili členské vo výške 2 koruny na rok, z čoho sa potom financovala činnosť spolku.<br />
Členovia s najlepšími výsledkami dostali zápisničnú pochvalu. Na čele spolku stál<br />
profesor maďarského jazyka.<br />
13 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1907/08 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató<br />
intézete 1908, s. 117.<br />
14 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1903/04 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató<br />
intézete 1908, s. 98.<br />
15 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1906/07 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató<br />
intézete 1907, s. 51.<br />
16 Karol Kisfaludy (1788 – 1833) bol maďarský básnik, spisovateľ a maliar. Písal diela s historickou<br />
tematikou ako Tatári v Uhorsku, Vajda Stibor, Mária Széchyová alebo elégiu Moháč.<br />
Jeho meno niesli a nesú mnohé literárne združenia. Magyar Nagylexikon 11. Budapest : Magyar<br />
Nagylexikon kiadó, 2000, s. 44.<br />
66
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu<br />
Pre zdokonalenia sa v rôznych športových hrách a osvojenie si správnych pohybových<br />
návykov bol založený Mládežnícky telovýchovný krúžok – Ifjusági Tornakör pod<br />
vedením učiteľa telesnej výchovy Františka Petheho. Krúžok mal priemerne 50 členov,<br />
ktorí sa stretávali každý týždeň, väčšinou v stredu na 4 – 6 hodín, kedy sa venovali<br />
najmä loptovým hrám. Športovci predvádzali svoje zručnosti na rôznych domácich slávnostiach<br />
a súťažiach, ku ktorým patrila od 1. júna 1902 každoročne usporiadaná spoločná<br />
súťaž medzi katolíckym a evanjelickým gymnáziom v Prešove. Zisk vyzbieraný zo<br />
vstupeniek, ktoré stáli 40 halierov, si školy rovnomerne rozdelili a venovali ich základine<br />
určenej na školské exkurzie. K súťažným kategóriám patril beh na 60 a 80 metrov,<br />
prekážkový beh, hod guľou, skok do výšky a futbal, pričom rozhodcovskú funkciu plnili<br />
členovia Prešovského šermiarskeho združenia. 17 Spoločná športová súťaž patrila každý<br />
rok k veľmi očakávaným a úspešným školským podujatiam na obidvoch gymnáziách.<br />
Od roku 1867 existoval na gymnáziu Gabelsberger-Markovitsov 18 rýchlopisný krúžok<br />
– Gabelsberger-Márkovits gyorsíró kör, o založenie ktorého sa pričinil profesor Eduard<br />
Szieber, neskorší riaditeľ a škôldozorca. Členovia krúžku boli rozdelení na začiatočníkov,<br />
pokročilých a cvičných študentov. Ich činnosť spočívala v osvojení si a postupnom<br />
zdokonaľovaní sa v rýchlopise. Rýchlopisný krúžok mal aj vlastnú knižnicu.<br />
Na prehĺbenie vedomostí z histórie pre študentov 8.ročníka vznikol v školskom roku<br />
1912/13 Historický seminár – Történelmi szeminárium, ktorý viedol profesor dejepisu<br />
Dezider Jakobei.<br />
Charakteristika študentov, ich prospech a dochádzka<br />
To, že prešovské Kráľovské katolícke vyššie gymnázium patrilo k vyhľadávanej<br />
školskej inštitúcii nielen na území Šarišskej stolice, dosvedčuje aj celkový počet jeho<br />
študentov, ktorých za obdobie 1867 – 1917 bolo 17 899, takže priemerne na každý rok<br />
vychádza okolo 351 študentov, pričom tento stav sa nezmenil ani počas rokov prvej svetovej<br />
vojny. 19 Vysoký počet študentov si vyžiadal v roku 1876 otvorenie dvoch prvých<br />
ročníkov a v niektorých nasledujúcich rokoch aj dvoch tried v druhom ročníku. Najväčší<br />
počet študentov malo gymnázium v školskom roku 1903/04, keď bol tento počet<br />
436, a najmenej zapísaných študentov, s počtom 271, bolo v roku 1893/94.<br />
Študenti všetkých gymnázií v štáte boli podľa statusu rozdelení na riadnych tzv.<br />
verejných žiakov, ktorí celý rok školu fyzicky navštevovali, a tzv. súkromných žiakov<br />
vzdelávajúcich sa doma. Títo prichádzali do školy len na vykonanie záverečných skú-<br />
17 Az Eperjesi Kir. Kath. Fögymnázium 1901/02 tanévi Értesítöje. Eperjes : Kósch Arpád könyvnyomtató<br />
intézete 1902.<br />
18 Xavier František Gabelsberger (1789 – 1849) bol nemeckým objaviteľom po ňom pomenovaného<br />
systému rýchlopisu, ktorý sa veľmi rýchlo rozšíril aj do Uhorska. Roku 1863 transformoval<br />
tento rýchlopisný systém do maďarčiny Ivan Markovits a tak vytvoril tzv. Gabelsbergerov-Markovitsov<br />
systém rýchlopisu. A Pallas Nagy Lexikona 7. Budapest : Pallas irodalmi<br />
és nyomdai rézsvénytársaság, 1985, s. 752.<br />
19 Údaje sú zo štatistických tabuliek výročných správ z rokov 1867 – 1917.<br />
67
Annamária Kónyová<br />
šok. Súkromní žiaci pochádzali väčšinou z bohatších rodín, ktoré si z finančného hľadiska<br />
mohli dovoliť platiť domáceho učiteľa, prípadne pre nejakú inú príčinu (telesné<br />
postihnutie alebo choroba) nemohli školu navštevovať. Na základe výskumu záznamov<br />
o študentoch prvého ročníka katolíckeho gymnázia v rokoch 1902 – 1914 20 bolo možné<br />
zistiť, že z celkového počtu 966 študentov malo status riadneho žiaka 98 % a status<br />
súkromného okolo 2 % žiakov. Pri porovnaní percentuálneho zloženia ôsmeho ročníka<br />
daného obdobia, kde bolo 97 % verejných a 3 % súkromných študentov, možno konštatovať<br />
takmer zhodu. K miernemu nárastu počtu súkromných žiakov došlo počas vojnových<br />
rokov, kedy pravdepodobne mnohí rodičia usúdili, že z hľadiska bezpečnosti bude<br />
lepšie, ak sa ich deti budú vzdelávať doma.<br />
Čo sa týka vekovej skladby študentov, v rokoch 1902 – 1914 bol v prvom ročníku<br />
takmer rovnaký počet žiakov vo veku 10 a 11 rokov (350 a 351), potom nasledovali 12-<br />
-roční (180), 9-roční (73) a na piatom mieste 13-roční žiaci (56), neboli však zriedkaví<br />
ani 14- alebo až 17-roční. Napriek tomu, že gymnázium mohli žiaci navštevovať po<br />
dovŕšení 9 rokov, predsa táto veková skupina tvorí oveľa menší počet oproti vekovým<br />
skupinám starším. Vysvetlením tejto skutočnosti môže byť pravdepodobná obava rodičov<br />
najmä z odľahlejších stolíc z poslania dieťaťa v takomto mladom veku do školy<br />
tak ďaleko od domova. Zo študentov ôsmeho ročníka sa na prvom mieste s počtom 208<br />
umiestnili 18-roční, na druhom žiaci vo veku 17- (200), na treťom 19- (107) a štvrtom<br />
s rovnakým počtom 31 16- a 17-roční študenti. Medzi študentmi ôsmeho ročníka však<br />
možno nájsť aj oveľa starších, napríklad v školskom roku 1917/18 bol študentom ôsmej<br />
triedy aj jeden 30- a ďalší 34-ročný muž.<br />
Zaujímavý a rôznorodý obraz o študentoch katolíckeho gymnázia môže poskytnúť<br />
analýza bydliska ich rodičov, ukazujúca priestorový záber tejto školskej inštitúcie<br />
v období dualizmu. Vo vyššie uvedených rokoch boli študenti podľa miesta bydliska<br />
vo rozdelení výskume do týchto kategórií: na miestnych, teda Prešovčanov, potom pochádzajúcich<br />
z okolia do 20 km od Prešova, ďalej zo Šarišskej stolice, stolíc patriacich<br />
do Uhorska a zahraničných. Záznamy o prvákoch ukázali, že najviac študentov prvého<br />
ročníka pochádzalo priamo z Prešova (40 %), potom z okolitých stolíc (19,6 %), na treťom<br />
mieste zo Šariša (17,6 %), ďalej z okolia Prešova (12,3 %), na piatom mieste boli<br />
študenti s bydliskom v zahraničí (5,7 %) a posledné miesto mali študenti pochádzajúci<br />
z iných uhorských stolíc (4,8 %). Takéto poradie sa zachovalo aj v ôsmom ročníku, len sa<br />
mierne zmenili percentá pre jednotlivé kategórie. Pokles percent zaznamenalo zastúpenie<br />
Prešovčanov (32,3 %), okolia Prešova (8,1 %) a zahraničných (4 %), kým nárast bol<br />
z okolitých stolíc (25,6 %), Šariša (23,2 %) a ostatných stolíc Uhorska (6,7 %). Súhrne<br />
možno konštatovať, že v prvom ročníku tvorili miestni (pochádzajúci zo Šarišskej stolice)<br />
¾ študentov, kým v ôsmom ročníku to boli len 2/3.<br />
Ďalším údajom dotvárajúcim mozaiku obrazu o študentoch navštevujúcich prešovské<br />
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium je etnický pôvod ich priezviska, podobne<br />
20 ŠA Prešov. 1ŠGP. In. č. 18 – 20. Hlavný katalóg I. – VIII. ročníka. 1902 – 1914. Všetky údaje<br />
z rokov 1902 – 1914 pochádzajú z uvedeného archívneho prameňa.<br />
68
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu<br />
ako šľachtický alebo iný pôvod študentov, resp. ich rodičov. Pri analýze priezviska bolo<br />
vyčlenených 9 skupín: neidentifikovateľné alebo neznáme priezvisko, poľské, ukrajinské,<br />
rumunské, nemecké, židovské, maďarské, slovenské a iné. V prvom ročníku mali priezviská<br />
slovenského charakteru ako napríklad Andrasovský, Blatný, Czimbala, Szlávkovszký,<br />
Marczinko, Ondriáš, Turek, Stefanyák, Hambor a pod. najväčšie zastúpenie (46,4 %),<br />
potom nasledovali priezviská maďarské ako Saly, Sárossy, Kocsis, Mikó, Szabados, Lengyel,<br />
Mirossay, Bíró, Lukács, Derfényi, Csizmadia a iné (24,5 %). Priezviská nemeckého<br />
pôvodu ako Wieiner, Wott, Haberman, Scholz, Schreiber, Feldman, Weis, Kitchner malo<br />
13,8 % študentov, 11,2 % tvorili rusínske priezviská (Groholy, Avramovics, Paulisin, Mihalics,<br />
Mihalovics, Gojdits a pod.). Posledné miesta patrili žiakom so židovskými priezviskami<br />
(1,2 %) napríklad Kohn, Pollák, Lövi a najmenšie takmer nepatrné zastúpenie<br />
mali poľské priezviská ako Dugolinszký, Csarnogurszký, Zsagora (0,1 %). Priezviská,<br />
ktoré nebolo možné jednoznačne zaradiť, také ako Székely/Skránek, Kavulics/Kolozsvári,<br />
Bátori/Buckó, alebo boli iného etnického charakteru tvorili 2,8 %.<br />
Aristokratický pôvod sa spomedzi študentov prvého ročníka v rokoch 1902 – 1914<br />
dal bezpečne preukázať iba u troch študentov. Nositeľom titulu barón boli Ivan Wardner,<br />
pravdepodobne jeho brat Michal Wardner a Dezider Collas. Vysvetlením tohto nízkeho<br />
zastúpenia detí aristokracie je zrejme to, že mali vlastných súkromných učiteľov, prípadne<br />
navštevovali prestížnejšie zahraničné školy. Podľa tvaru priezviska, resp. na základe<br />
ďalších záznamov (vlastníctvo kaštieľa alebo nejaká významnejšia funkcia otca u dvora)<br />
sa mohli identifikovať ďalšie osoby, pravdepodobne šľachtického pôvodu. V danom<br />
období ich bolo 17, napríklad Béla Dessewffy, Alajos Hegymeghy, Béla Krucsay, Jozef<br />
Kalnássy a iní. Iba jeden žiak Ján Csatáry mal otca šľachtického pôvodu a s univerzitným<br />
titulom Dr., otcovia ďalších 11 mali ,,len“ univerzitný titul.<br />
Spoľahlivejšie než podľa pôvodu priezviska možno etnickú príslušnosť študentov<br />
určiť z analýzy ich materinského jazyka. V skúmanom období bolo v monarchii bežným<br />
javom, najmä medzi vzdelanými vrstvami obyvateľstva, ovládanie niekoľkých jazykov.<br />
Okrem rodného jazyka, resp. dialektu hovorili ešte zväčša po maďarsky a po nemecky.<br />
Aj záznamy z rokov 1884 – 1904 o jazykových znalostiach študentov potvrdzujú tento<br />
fakt. Pri znalosti niekoľkých jazykov sa vychádza z predpokladu, že sa v záznamoch<br />
o študentoch vždy ako prvý uvádzal rodný jazyk. V prvom ročníku bolo percento tých,<br />
čo ovládali dva jazyky, slovenský a maďarský (23,5 %) a maďarský a slovenský (21,2 %)<br />
takmer rovnaký. Podobne to bolo aj zo znalosťou nemeckého a maďarského jazyka<br />
(11,4 %) a v prípade opačnej kombinácie (11,7 %). Jednu reč, maďarčinu ovládalo 7,7 %<br />
prvákov. Na šiestom mieste bola kombinácia jazykov rusínčina a maďarčina (5,7 %)<br />
a opačná kombinácia (3,3 %). Troma jazykmi, po maďarsky, po nemecky a po slovensky<br />
hovorilo len 1,4 % študentov prvého ročníka. Iné jazyky, ako napríklad rumunčinu alebo<br />
angličtinu, prípadne kombináciu rusínčiny, maďarčiny a nemčiny ovládalo ani nie pol<br />
percenta študentov.<br />
V ôsmom ročníku možno sledovať zaujímavé zmeny percentuálneho zloženia jednotlivých<br />
jazykov. Na prvom mieste sa tentoraz umiestnili tí študenti, ktorí hovorili po maďarsky<br />
a po nemecky (24,9 %), za nimi nasledovala kombinácia maďarčiny a slovenčiny<br />
(22,3 %). Slovenčinu ako rodný jazyk a ďalej maďarčinu ovládalo 14 % ôsmakov. Okolo<br />
69
Annamária Kónyová<br />
10 % tvorili študenti so znalosťou nemčiny a maďarčiny (10,1 %), maďarčiny a rusínčiny<br />
(9,7 %) a len maďarského jazyka (9,3 %). Mierne sa zvýšil počet tých, čo ovládali<br />
rusínčinu a maďarčinu (8,5 %). Po maďarsky, po nemecky a po slovensky a takisto po<br />
rusínsky, po maďarsky a po slovensky hovorilo 1,4 % študentov.<br />
Ak vychádzame z predpokladu, že sa ako prvý uvádzal vždy jazyk materinský, tak<br />
v prvom ročníku uviedlo slovenčinu ako svoju rodnú reč 23,5 % a maďarčinu celkovo<br />
45,3 % študentov. V ôsmom ročníku sa ale tento pomer výrazne posunul (slovenčina<br />
14 %, maďarčina 67,6 %). Skutočnosť ale, že v gymnaziálnych katalógoch nebola explicitne<br />
uvedená národnosť, nám neumožňuje jednoznačne vierohodne ukázať reálny<br />
podiel jednotlivých národností medzi študentmi gymnázia.<br />
Obraz o sociálnej štruktúre žiakov katolíckeho gymnázia umožňuje vytvoriť poznanie<br />
povolania otca, prípadne tútora. Z otcov, resp. tútorov 1024 prvákov najviac, 227 (22,2 %)<br />
pochádzalo z radov inteligencie, teda zastávalo povolania ako farár, učiteľ, školský dozorca,<br />
kurátor, kantor a pod. S počtom 193 (18,8 %) sa na druhom mieste umiestnili detí<br />
remeselníkov, za nimi nasledovali roľníci (10,3 %), potom povolania ako sudca, notár,<br />
vojenský veliteľ, starosta, riaditeľ pošty, teda vyšší úradníci (9,9 %). Okolo 7% bolo detí,<br />
ktorých rodičia boli odbornými robotníkmi (zubný technik, kuchár, domovník), maloobchodníkmi<br />
alebo nižšími úradníkmi (policajt, poštár, sprievodca). Pod 5 % sa umiestnili<br />
robotnícke povolania ako baník, sluha, nádenník, ďalej súkromní úradníci (3,7 %), statkári<br />
(3 %), podnikatelia (1,2 %). Detí príslušníkov slobodných povolaní (lekár, advokát,<br />
staviteľ), umeleckých alebo bližšie nešpecifikovaných povolaní bolo po 1 %.<br />
Analýza povolaní rodičov u ôsmakov bola odlišná. Bezo zmeny ostalo zastúpenie<br />
inteligencie, dokonca bol zaznamenaný percentuálny nárast na 30,3 % a u remeselníkov<br />
na 11 %. S 12,1 % nasledovali deti vyšších úradníkov, potom statkárov, ktorí sa takmer<br />
s 10% dostali na štvrtú pozíciu. Oproti predchádzajúcej analýze pokles o dve miesta<br />
možno zistiť u roľníkov (8 %) a o jedno u nižších úradníkov (6,3 %) a odborných robotníkov<br />
(5 %). Súkromní úradníci aj maloobchodníci mali okolo 4 %, ostatné povolania sa<br />
dostali pod túto hranicu.<br />
Vysvetlením týchto rozdielov medzi 1. a 8. ročníkom môže byť to, že deti z jednoduchších<br />
rodín, kde rodičia zastávali väčšinou roľnícke, robotnícke alebo iné menej<br />
kvalifikované povolania, mali v ôsmej triede percentuálne menšie zastúpenie, lebo<br />
veľká miera takýchto detí navštevovala školu len do povinného školského veku, ďalej<br />
finančná náročnosť štúdia a okrem toho aj nižšia hodnota vzdelania v takýchto sociálnych<br />
vrstvách. Naopak, v 8. ročníku sa zvýšil počet rodičov s takým povolaním, ktoré<br />
si vyžadovalo vyššie, resp. univerzitné vzdelanie, čiže v skupine povolaní zaradenej do<br />
kategórií inteligencia, slobodné povolania alebo vyšší úradníci. Pomerne veľký ,,skok“<br />
na vyššie priečky bol pri ôsmakoch zaznamenaný u detí statkárov, pravdepodobne preto,<br />
lebo z finančného hľadiska nemali ich rodičia problém hradiť štúdia svojich detí.<br />
Z konfesionálneho hľadiska bolo Kráľovské katolícke vyššie gymnázium otvorené,<br />
čiže školu navštevovali aj príslušníci iných vierovyznaní a v jednotlivých desaťročiach<br />
obdobia dualizmu v rôznej miere dotvárali a menili konfesionálny obraz študentstva.<br />
Z globálneho hľadiska možno povedať, že od roku 1867 do konca 70. rokov zo všetkých<br />
študentov gymnázia bolo 55,2 % rímskokatolíckeho a 26,3 % gréckokatolíckeho nábo-<br />
70
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu<br />
Percentuálne zastúpenie študentov podľa povolania otca, resp. tútora<br />
Umiestnenie 1.ročník % 8. ročník %<br />
1. inteligencia 22,2 inteligencia 30,3<br />
2. remeselníci 18,8 remeselníci 11<br />
3. roľníci 10,3 vyšší úradníci 12,1<br />
4. vyšší úradníci 9,9 statkári 9,4<br />
5. nižší úradníci 7,7 roľníci 8<br />
6. odborní robotníci 7,2 nižší úradníci 6,3<br />
7. maloobchodníci 7 odborní robotníci 5<br />
8. robotníci 5 maloobchodníci 4,3<br />
9. súkromní úradníci 3,7 súkromní úradníci 4,1<br />
10. statkári 3 robotníci 3,3<br />
11. dôchodcovia. 1,6 slobodné povolania 2,5<br />
12. podnikatelia 1,2 podnikatelia 1,7<br />
13. slobodné povolania 1 dôchodcovia 1,4<br />
14. zamestnanec 0,9 umelecké p. a zamestnanci 1<br />
15. umelecké povol. 0,6<br />
ženstva. Tretie miesto s 18,2 % patrilo židovskému vierovyznaniu. Protestantskí študenti<br />
tvorili len nepatrné percento, z toho mali evanjelici 0,2 % a reformovaní 0,1 %.<br />
V nasledujúcich rokoch sa výraznejšie zmenil iba pomer židov, ktorých počet začal klesať,<br />
a v 90. rokoch tvorili už iba 8,1 % z celkového počtu študentov. Tento úbytok na jednej<br />
strane vyvolal nepatrné prírastky pri ostatných konfesiách. Podiel rímskokatolíckej<br />
vzrástol na 60,3 %, gréckokatolíckej na 26,3 %, evanjelickej a. v. na 1 % a reformovanej<br />
na 0,3 %. Pravoslávne náboženstvo nemalo takmer žiadne zastúpenie, len v druhej<br />
polovici 80. rokov sa každý rok vyskytol jeden pravoslávny študent. Príčinou rapídneho<br />
úbytku študentov židovskej konfesie mohla byť proti nim sa zvyšujúca netolerancia<br />
práve koncom 19. storočia. Malé percento evanjelických alebo kalvínskych študentov<br />
vysvetľuje existencia evanjelického Kolegiálneho gymnázia v Prešove, ktoré tieto deti<br />
majoritne navštevovali.<br />
V období rokov 1901 – 1918, z ktorého máme záznamy študentov prvého a ôsmeho<br />
ročníka, ostal percentuálny pomer jednotlivých náboženstiev z 90. rokov (okrem ďalšieho<br />
poklesu študentov židovského náboženstva na približne 6 %) v podstate nezmenený.<br />
Istú charakteristiku, resp. poznatok o študentoch katolíckeho gymnázia poskytujú<br />
záznamy o osobe alebo osobách vychovávajúcich študenta. 90 % študentov prvého ročníka<br />
malo v záznamoch uvedeného žijúceho otca, u ôsmakov to bolo približne 81 %.<br />
Pomerne veľký rozdiel je medzi skúmanými ročníkmi v prípade záznamov, kde bola<br />
uvedená len matka (vdova). U prvých to bolo 8,4 % a u druhých 15,6 %. Matka (vdova)<br />
71
Annamária Kónyová<br />
Podiel jednotlivých konfesií medzi študentmi katolíckeho gymnázia<br />
Ročník Rímskokat. Gréckokat. Reformovaní Evanjelici Židia<br />
1. 62,2 % 30,4 % 0,4 % 0,5 % 6,5 %<br />
8. 54,7 % 36,4 % 1,4 % 1,6 % 6 %<br />
a pestún boli spoločne uvedení len u 0,5% študentov obidvoch ročníkov. Najmenej žiakov,<br />
1,1 % a 2,7 % malo v záznamoch uvedeného len pestúna.<br />
O disciplíne, morálke, náročnosti štúdia a ďalších aspektoch študentského života<br />
vypovedajú údaje o známkach a hodnoteniach študentov zo správania, jednotlivých<br />
učebných predmetov a počte vymeškaných hodín. Správanie a prospech boli na rozdiel<br />
od dnešnej praxe hodnotené len škálou štyroch stupňov. Pri správaní to bola nasledovná<br />
stupnica: príkladné, správne (regulárne), menej správne a zlé. Prospech sa hodnotil<br />
takto: výborný, dobrý, dostatočný a nedostatočný.<br />
Dodržiavanie školského poriadku a slušné správanie sa prísne vyžadovalo od každého<br />
žiaka Kráľovského katolíckeho gymnázia, práve preto ani údaje prvého ročníka<br />
z rokov 1902 – 1914 a ôsmeho ročníka z rokov 1902 – 1917 neukazujú nejaké vážnejšie<br />
porušenie stanovených pravidiel alebo nedisciplinované správanie. U prvákov malo<br />
správanie hodnotené ako príkladné okolo 70 %, správne 18,5 % a len 0,4 % študentov<br />
ako menej správne. O zlepšení disciplíny vo vyšších ročníkoch svedčia údaje, podľa ktorých<br />
77,5 % študentov vykazovalo príkladné a 8 % regulárne správanie, ostatné stupne<br />
hodnotenia sa tu už vôbec nevyskytli. Vysvetlením takejto zmeny môže byť dosiahnutie<br />
hranice dospelosti, kedy si študenti sami uvedomujú potrebu dodržiavania a rešpektovania<br />
stanovených pravidiel. Okrem toho študenti so zlým správaním v nižších ročníkoch<br />
mohli byť zo školy postupne vylúčení, a tak sa do ôsmeho ročníka už ani nedostali.<br />
Maďarský jazyk a literatúra 21 bol po latinskom jazyku druhým predmetom s najvyšším<br />
počtom hodín. Tento stav bol výsledkom školskej politiky maďarskej vlády najmä<br />
v druhej polovici obdobia dualizmu a jeho znalosť sa stala neodmysliteľnou potrebou<br />
a nutnosťou v oblasti vzdelania a výkonu mnohých povolaní. Hoci väčšina študentov<br />
gymnázia maďarčinu ovládala ako hovorovú reč, predsa študijné výsledky žiakov<br />
z tohto predmetu patria k jedným z najhorších. Príčinou tohto stavu mohla byť veľká<br />
prísnosť, s ktorou sa výkony žiakov hodnotili, alebo aj fakt, že mnohí zo žiakov hovorovo<br />
ovládali niekoľko jazykov a dialektov, ktoré im mohli sťažovať správne osvojenie<br />
iného jazyka. Aritmetický priemer prvého ročníka bol 2,60, pričom až 447 žiakov dostalo<br />
dostatočnú známku, 261 dobrú, 96 nedostatočnú a 95 výbornú. Aj v ôsmej triede<br />
bolo najviac ,,trojkárov“ (178), nasledovali ,,dvojkári“ (140), zvýšil sa počet žiakov s jednotkou<br />
(59) a výraznejšie klesli prepadávajúci na počet 9. Tak sa priemer celého ročníka<br />
trocha vylepšil na 2,35.<br />
21 Všetky údaje týkajúce sa prospechu študentov z jednotlivých predmetov pochádzajú z obdobia<br />
školských rokov 1896/97 – 1909/10.<br />
72
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu<br />
Napriek najväčšiemu počtu vyučovacích hodín bol aritmetický priemer prvého (2,86)<br />
aj ôsmeho ročníka (2,57) najhorší z predmetu latinský jazyk. Takmer štvrtina prvákov<br />
(245) bola klasifikovaná známkou nedostatočnou, najviac, polovicu tvorili ,,trojkári“<br />
(543), potom nasledovali s hodnotením dobrý (175) a presne 10 % (107) bolo ,,jednotkárov“.<br />
Výsledky známok z latinského jazyka u ôsmeho ročníka sú nasledovné: dostatočných<br />
bolo 241, dobrých 94, výborných 40 a nedostatočných 11.<br />
Ďalším jazykovým predmetom bol nemecký jazyk, ktorý sa vyučoval od tretieho<br />
ročníka gymnázia v priemere tri hodiny týždenne. Zo študijných výsledkov a aritmetického<br />
priemeru študentov ôsmeho ročníka (2,46) vyplýva, že patril medzi stredne náročné<br />
predmety. Aj pri tomto predmete bolo najpočetnejšie hodnotenie známkou dostatočnou<br />
(205), potom dobrou (121), výbornou (48) a nakoniec nedostatočnou (11).<br />
Gréčtina uzatvárala povinné jazyky, ktoré sa vyučovali na vyšších gymnáziách. Po<br />
vydaní školského zákona v roku 1890 si mohli študenti vybrať medzi gréckym jazykom<br />
alebo dvoma gréčtinu nahradzujúcimi predmetmi. Štúdium gréckeho jazyka si zvolilo<br />
57,9 % študentov, pričom z predmetu dosiahla skupina aritmetický priemer 2,35. Pomerné<br />
rozdelenie známok ostalo rovnaké ako u predchádzajúcich predmetov, teda 109 ,,trojkárov“,<br />
73 ,,dvojkárov“, 36 ,,jednotkárov“ a 2 prepadávajúci. Zvyšných 42,1 % študentov<br />
dosiahlo zo štúdií maďarských spisovateľov v súvislosti s prekladmi diel gréckych klasikov<br />
aritmetický priemer 2,13 a z voľného a geometrického kreslenia 2,09.<br />
Prírodovedné predmety reprezentovala na katolíckom gymnáziu matematika, geometria,<br />
zemepis, prírodopis a prírodoveda, resp. fyzika, a pretože prírodopis sa vyučoval<br />
vo štvrtom, piatom a šiestom ročníku, ktoré neboli predmetom výskumu, budú<br />
uvedené len študijné výsledky z ostatných troch predmetov.<br />
Matematika, ktorá sa vyučovala vo všetkých ročníkoch gymnázia a z prírodovedných<br />
predmetov mala najväčší počet hodín, patrila podľa výsledkov žiakov k náročnejším<br />
vyučovacím predmetom. Celkovo nebol zaznamenaný výraznejší rozdiel vo výkonoch<br />
prvého a ôsmeho ročníka, pričom u prvých bol aritmetický priemer 2,47 a druhých 2,44.<br />
Rovnaké bolo aj poradie počtu známok: na prvom mieste sa umiestnili žiaci s trojkami,<br />
u prvákov s počtom 252 a ôsmakov 204, ďalej ,,dvojkári“ 151 a 158, tretie umiestnenie<br />
patrilo klasifikovaným známkou výborný 70 a 56. U prvákov z matematiky prepadlo<br />
29 a u ôsmakov 24 študentov.<br />
Geometria ako príbuzný predmet matematiky sa vyučovala len na nižšom gymnáziu<br />
a v porovnaní s matematikou boli dosiahnuté študijné výsledky prvákov z tohto predmetu<br />
trocha horšie (2,59).<br />
Pri zemepise sa celkový výkon prvého ročníka pohyboval na hranici dvojky a trojky<br />
(2,58). Takmer polovica žiakov (48,6 %) dostalo ,,trojku“, 34,2 % ,,dvojku“ a skoro rovnako<br />
obstáli najlepší (8,3 %) a najhorší (9 %).<br />
V rámci prírodovedy sa v ôsmom ročníku vyučovala na katolíckom gymnáziu fyzika.<br />
Aritmetický priemer ôsmakov bol 2,38, čo bol z prírodovedných predmetov najlepší<br />
výsledok. Poradie počtu jednotlivých známok ostalo rovnaké ako u predchádzajúcich<br />
predmetov, 181 dostatočných, 143 dobrých, 52 výborných a 9 nedostatočných.<br />
K povinným predmetom patril aj krasopis (v prvých dvoch ročníkoch nižšieho gymnázia)<br />
a telesná výchova.<br />
73
Annamária Kónyová<br />
Krasopis by sme mohli považovať vzhľadom na ostatné predmety za ľahší, z ktorého<br />
budú aj študijné výsledky žiakov prvého ročníka pomerne lepšie. Výsledky však ukázali,<br />
že patril k stredne náročným predmetom a dokonca pri niektorých, podľa môjho názoru<br />
ťažších predmetoch ako filozofia či dejepis, boli výsledky lepšie, resp. rovnaké, ako napríklad<br />
v prípade fyziky u ôsmakov. Teda aritmetický priemer známok bol 2,38, pričom<br />
takmer rovnaký počet dosiahli žiaci s hodnotením dostatočný (379) a dobrý (377), ďalej<br />
nasledovali s hodnotením výborný (105) a nedostatočný (37).<br />
Zaujímavé výsledky sa ukázali aj pri výkonoch študentov na telesnej výchove.<br />
96,3 % aktívnych študentov, teda bez ospravedlnenia, malo priemer 2,25, pričom boli<br />
aj takí (19), ktorí dostali ,,nedostatočnú“. Najviac bolo ,,trojkárov“(361), potom nasledovali<br />
,,dvojkári“ (310) a na treťom mieste boli obvykle ,,jednotkári“ (165). V ôsmom<br />
ročníku sa výkony žiakov zlepšili na 1,89. Na prvé miesto sa dostali žiaci s hodnotením<br />
dobrý (142), potom výborný (120) a dostatočný (84). 7,5 % (28) študentov bolo z hodiny<br />
pravdepodobne pre zdravotné dôvody ospravedlnených, pričom nikto z predmetu neprepadol.<br />
Možnou príčinou prepadnutia niektorých študentov prvých ročníkov mohla byť<br />
miesto fyzickej nešikovnosti skôr absencia z hodín alebo nedostatočná príprava (napr. aj<br />
nenosením telocvičného úboru).<br />
Od roku 1899 bola medzi povinné predmety zaradená aj zdravotná výchova spoločne<br />
pre siedmy a ôsmy ročník s dotáciou jednej hodiny týždenne. Z tohto predmetu, možno<br />
aj pre jeho praktický význam, dosahovali študenti najlepšie výsledky, o čom svedčí aj<br />
aritmetický priemer ôsmakov, ktorý bol 1,43. Z predmetu nikto neprepadol a najväčší<br />
počet bol ,,jednotkárov“ (179), potom ,,dvojkárov“ (128) a na poslednom mieste sa<br />
umiestnili ,,dostatoční“ (2).<br />
Počtom hodín boli humanitné predmety náboženstvo (náboženská výchova) dejepis<br />
a filozofia na treťom mieste.<br />
Náboženstvu ako vyučovaciemu predmetu bola logicky venovaná veľká pozornosť,<br />
o čom svedčí aj jeho výučba vo všetkých ročníkoch gymnázia po dve hodiny týždenne.<br />
Dôležitosť predmetu dokazuje aj prísnosť hodnotenia študijných výsledkov žiakov odrážajúca<br />
sa v školských známkach, ktoré boli u prvákov nasledovné: najviac bolo ,,dvojkárov“,<br />
teda tých, ktorí boli hodnotení známkou dobrý (338), potom výborný (330),<br />
dostatočný (324) a nakoniec nedostatočný (44). Aritmetický priemer triedy bol 2,25.<br />
U študentom ôsmeho ročníka boli študijné výsledky výrazne lepšie, čo vyjadruje už<br />
samotný aritmetický priemer triedy 1,44. Počet známok s hodnotením výborný (242)<br />
značne prevyšuje počet známok s hodnotením dobrý (118) a dostatočný (27), nedostatočnú<br />
nedostal nikto.<br />
Dejepis sa vyučoval od tretieho ročníka a z humanitných predmetov mu bol venovaný<br />
najväčší počet hodín. Pomer rozdelenia známok v triede bol rovnaký ako u väčšiny jazykovedných<br />
predmetov, čo znamená, že 165 študentov bolo klasifikovaných dostatočnou,<br />
128 dobrou, 87 výbornou a 6 známkou nedostatočnou. Celkový výkon triedy bol 2,23.<br />
Druhý najlepší výsledok z humanitných predmetov bol dosiahnutý u študentov ôsmeho<br />
ročníka katolíckeho gymnázia pri filozofii resp. filozofickej propedeutike (2,02).<br />
Nikto z predmetu neprepadol, najväčší podiel patril študentom s hodnotením dobrý<br />
(150) a malý rozdiel bol medzi ,,trojkármi“ (124) a ,,jednotkármi“ (115).<br />
74
Kráľovské katolícke vyššie gymnázium v Prešove v období dualizmu<br />
Okrem povinných predmetov si mohli študenti gymnázia rozšíriť svoje vedomosti<br />
z mimoriadnych resp. voliteľných predmetov, ako spev, rusínsky jazyk, rýchlopis, francúzsky<br />
jazyk alebo kreslenie.<br />
Spev bol v prvom ročníku povinný a dokonca niektorí z neho aj prepadli. Priemerná<br />
úspešnosť bola 2,2. V ostatných ročníkoch, kde už figuroval ako predmet voliteľný, bol<br />
záujem študentov oveľa menší. Rusínsky jazyk si mohli zvoliť všetci študenti okrem<br />
prvákov. Z ôsmeho ročníka o neho prejavilo záujem okolo 27 % študentov, pričom ich<br />
priemerný prospech bol 1,68, z predmetu nikto neprepadol. Rýchlopis navštevovalo<br />
zhruba 6 % študentov a skoro rovnako nízky záujem prejavili aj o štúdium francúzskeho<br />
jazyka (3,6 %) a hudby (2,3 %). Kreslenie väčšinou navštevovali len žiaci nižšieho<br />
gymnázia, percentuálne okolo 29 % s priemerným výkonom 1,87.<br />
Okrem úspešného absolvovania povinných predmetov a predmetov, ktoré si študenti<br />
ôsmeho ročníka zvolili, čakal na nich ešte akt dovŕšenia štúdia v podobe zloženia maturitných<br />
skúšok, kde museli preukázať dostatočné vedomosti z: 1. maďarského jazyka,<br />
kde mali napísať prácu na zadanú tému, 2. prekladu z maďarčiny do nemeckého jazyka<br />
(príkladom zadania bol <strong>text</strong> s názvom Etele, kráľ Hunov), 3. prekladu z maďarčiny do<br />
latinského jazyka, 4. prekladu z gréckeho jazyka do maďarčiny (napríklad verš z Homérovej<br />
Odysey), 5. matematiky, kde riešili príklady z algebry a geometrie. Písomné<br />
maturitné skúšky sa konali v druhej polovici mája a ústne začiatkom júna. V skúmaných<br />
rokoch dosahovali študenti úspešnosť z písomných 92 % a na ústnych maturitných skúškach,<br />
ktoré boli z piatich predmetov (maďarský jazyk a literatúra, latinský jazyk, dejiny<br />
Uhorska, matematika a prírodoveda), 90,7 %. Po zvládnutí maturity študenti pokračovali<br />
v štúdiu na univerzitách alebo vysokých školách, alebo nastúpili do zamestnania,<br />
preto údaje o voľbe povolania dotvárajú obraz o študentoch, kvalite výučby a zamerania<br />
školy ohľadom prípravy na budúce povolanie resp. ďalšie štúdium. Podľa údajov<br />
výročných správ gymnázia z niektorých rokov obdobia dualizmu, kde boli uvedené aj<br />
záznamy o voľbe budúceho povolania, možno konštatovať, že viac ako tretina študentov<br />
(31,4 %) si zvolila teologickú dráhu, na druhom mieste bolo právnické povolanie<br />
(22,1 %), potom technické (lesnícky, strojnícky) a ekonomické smery (16,6 %), takmer<br />
rovnaký podiel mali tí, čo si zvolili prácu na úrade, železnici, v obchode (9 %) a adepti<br />
na lekárske povolanie (8,8 %). Pomerne málo študentov si zvolilo štúdium na vojenských<br />
(4,8 %) a filozofických (4 %) fakultách a 3,3 % si vybralo učiteľskú dráhu.<br />
Ďalšie informácie o študentoch Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia poskytujú<br />
okrem samotných študijných výsledkov aj údaje o dochádzke. V rokoch 1902<br />
– 1914 bolo v prvom ročníku vymeškaných spolu 17 920 vyučovacích hodín, pričom<br />
ich rozrátaním na počet študentov vychádza, že každý študent vymeškal v priemere 19<br />
vyučovacích hodín, čo v prepočte podľa priemerného počtu hodín za deň znamená približne<br />
3 vymeškané dni. 98 % vymeškaných hodín predstavovali hodiny ospravedlnené,<br />
zvyšné percentá boli neospravedlnené. Na základe počtu vymeškaných hodín a percentuálneho<br />
podielu ospravedlnených a neospravedlnených hodín možno konštatovať, že<br />
dochádzka bola skutočne dobrá a študenti sa snažili chýbať z vyučovania iba v naozaj<br />
nevyhnutných prípadoch, čoho vysvetlením miesto zdanlivo mimoriadne dobrého zdravotného<br />
stavu študentov mohol byť skôr fakt, že štúdium bolo platené, a tak sa ho snažili<br />
75
Annamária Kónyová<br />
maximálne využiť. Samozrejme boli aj výnimky, z prvákov bol najväčším absentérom<br />
Alexander Máhr, chýbajúci na 415 vyučovacích hodinách, a u ôsmakov Alexander Csizmadia,<br />
ktorý vymeškal 250 hodín. 22<br />
Obdobie dualizmu patrí v prípade Kráľovského katolíckeho vyššieho gymnázia<br />
v Prešove k najvýznamnejšiemu obdobiu jeho dlhej existencie. Okrem mnohých prínosov<br />
v materiálnom zabezpečení školy, ako bolo založenie stravovne, telocvične, získanie<br />
rozsiahlych majetkov a najmä výstavba novej kolegiálnej budovy, svedčí o tom i počet<br />
študentov navštevujúcich školu z blízkeho okolia, ale aj vzdialenejších kútov monarchie.<br />
Škola si dobré meno získala aj vďaka svojim kvalifikovaným profesorom, ktorí boli zárukou<br />
získania kvalitného vzdelania. O čulom študentskom živote vypovedá existencia<br />
a činnosť gymnaziálnych záujmových krúžkov a spolkov. Z rozvrhu a vyučovacích<br />
predmetov je zrejmé, že katolícke gymnázium v zhode s nárokmi svojej doby poskytovalo<br />
klasické vzdelanie, čo dokazujú počty vyučovacích hodín latinčiny, gréčtiny, dejepisu,<br />
matematiky. Veľká pozornosť však bola venovaná i výučbe jazykov. Na základe<br />
prospechu a dochádzky možno konštatovať, že v porovnaní s dneškom boli v minulosti<br />
na študentov v oblasti vzdelávania kladené oveľa väčšie nároky a vyžadovala sa od nich<br />
prísnejšia disciplína a mravné správanie ako dnes.<br />
22 ŠA Prešov. 1ŠGP. In. č. 18 – 20. Hlavný katalóg I. – VIII. ročníka. 1902 – 1914.<br />
76
Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov<br />
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia<br />
Ján Mojdis<br />
MOJDIS, J.: Difficulties concerning the implementation of the Western European trends<br />
in Slovakia at the turn of the 19th and 20th centuries. In: Annales historici Presovienses<br />
7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 77-85.<br />
One of the central issues of the history of Slovak political effort at the end of the 19 th and<br />
at the beginning of the 20 th centuries is the question of national priorities enforcement<br />
not only in the existing con<strong>text</strong> of domestic political situation of Habsburg monarchy, but<br />
also outside it, especially in Western Europe. It also concerned enforcement of political,<br />
cultural and other trends in Slovak politics, culture and arts. Our aim is to introduce those<br />
who mostly contributed to the adoption of western European trends in Slovak environment.<br />
We realize that our views and chosen personalities are only a representative sample from<br />
among variety of other personalities and political and cultural trends, which contributed<br />
to more intensive acceptance of western European solutions for Slovak science, culture,<br />
and politics. This paper presents views, attitudes, and significance of representatives from<br />
among Slovaks (e.g. J. Lajčiak, S. H. Vajanský), as well as from among well-known and<br />
less well-known foreign personalities (B. Björnson and others).<br />
Koniec 19. začiatok 20. storočia je v slovenskom prostredí okrem problémov spätých<br />
s asimilačnými tendenciami uhorskej vlády poznamenaný aj čoraz početnejšími snahami<br />
o vytváranie presvedčivejšieho obrazu o existencii slovenského národa v Uhorsku,<br />
aby sa aj v zahraničí vedelo, že takýto národ existuje a má svoje dejiny, kultúru a predovšetkým<br />
má aj svoju budúcnosť. Jedným z možných východísk bolo rozšírenie spolupráce<br />
na celé územie habsburského dvojštátia a tiež nadväzovanie užších kontaktov<br />
so slovanskými národmi mimo monarchie, rovnako aj spolupráca v širšom európskom<br />
rámci, nakoľko jedným z možných východísk boli pokusy dostať slovenskú otázku na<br />
medzinárodné fórum. Vládnuce uhorské orgány v zahraničí prezentovali Uhorsko ako<br />
idylickú krajinu bez nacionálnych či iných sociálnych, ekonomických a politických<br />
problémov. V propagandistických aktivitách preto registrujeme čoraz početnejší okruh<br />
predstaviteľov slovenského národa, ktorí sa snažili napĺňať túto úlohu, hoci sa v týchto<br />
aktivitách prezentovali bez konfesionálneho členenia, často však práve ich náboženská<br />
príslušnosť rozhodovala o cieľoch ich zahraničného pôsobenia.<br />
V sledovanom období bola slovenská spoločnosť čoraz viac konfrontovaná so silnejúcimi<br />
vplyvmi nielen východnej, ale aj západnej časti Európy. Výraznou mierou<br />
k tomu prispieval čoraz väčší pohyb obyvateľstva v Európe, ktorý bol dôsledkom uplatňovania<br />
procesov „modernizácie“, výrazne sa presadzujúcich predovšetkým v západnej<br />
časti európskeho kontinentu. Tieto procesy mali nielen ekonomické, ale následne<br />
výrazne aj mnohé iné dopady, ako napríklad zvýšenú migráciu obyvateľstva nielen<br />
v rámci Európy, ale aj mimo nej. V podmienkach habsburskej monarchie tieto „modernizačné“<br />
procesy sa výrazne oneskorovali, avšak nepriamo pôsobili na obyvateľstvo,<br />
77
Ján Mojdis<br />
nevynímajúc Slovákov obývajúcich prevažne severné časti Uhorska. Takéto tendencie<br />
narastali aj po politických zmenách, počnúc napríklad rozdelením monarchie, či po<br />
zjednocovacích procesoch v Nemecku a v Taliansku. Okrem toho rastúci vplyv nacionalizmu<br />
sa výraznejšie presadzoval predovšetkým v mnohonárodných štátoch akou bola<br />
aj habsburská monarchia. Slovenské obyvateľstvo monarchie sa v sledovanom období<br />
dostáva pod čoraz väčší maďarský tlak, napriek deklarujúcim zlepšeniam v národnostnej<br />
otázke, čo malo prezentovať napríklad prijatie národnostného zákona. K tomu zhoršujúce<br />
sa sociálne postavenia obyvateľstva, ktoré nenachádzalo ekonomické možnosti<br />
pre svoju potrebu a začalo čoraz v početnejších vlnách migrovať, a to tak smerom na<br />
východ, predovšetkým do Ruska, ako aj na západ až do USA. V tomto období dochádza<br />
aj k silnejúcim tendenciám odchodu slovenskej inteligencie, a to či už z dôvodov<br />
štúdia, prenasledovania, či prípadne lepších možností uplatnenia svojho talentu,<br />
čoho dokladom je to, že práve obdobie konca 19. a začiatok 20. storočia je obdobím,<br />
kedy sa výrazne prezentujú významné osobnosti slovenskej vedy a kultúry vo svete,<br />
z ktorých mnohí sa zapísali výrazným spôsobom do dejín kultúry, vedy a techniky. 1<br />
Narastajúci migračný pohyb, vnútorne zhoršujúce sa sociálno-ekonomické podmienky<br />
a narastajúci národnostný útlak má preto za následok, že aj v rámci slovenskej spoločnosti<br />
dochádza k čoraz väčším názorovým stretom. Máme tu na mysli predovšetkým<br />
tradičný slovenský konzervativizmus a na druhej strane silnejúce liberálnejšie smery,<br />
ktoré reprezentovali vo väčšine prípadov tí, ktorí boli vo väčšej miere ovplyvnení západoeurópskym<br />
prostredím. To následne malo nielen politické, ale aj kultúrne dopady<br />
na vývoj slovenskej spoločnosti sledovaného obdobia. Na strane druhej narastajúci<br />
migračný pohyb Slovákov vedie aj k tomu, že v mimohabsburskom prostredí narastá<br />
informovanosť nielen o existencii či problémoch postavenia slovenského národa, ale<br />
rozrastá sa aj komunita významných osobností z rôznych štátov, predovšetkým západnej<br />
Európy, ktorá sa silou svojej osobnosti, svojimi kontaktmi a svojou odbornou prácou<br />
snaží zapájať do procesov nielen lepšieho poznania Slovákov, ich kultúry, ale aj<br />
do zápasov o jeho národné a politické uplatnenie v rámci habsburskej monarchie. Ich<br />
snaženia majú rôzne podoby a v slovenskom prostredí to vedie k čoraz väčšiemu presadzovaniu<br />
sa osobností, ktoré prijímajú nielen morálnu pomoc z toho prostredia, ale dochádza<br />
aj k presadzovaniu moderných západoeurópskych tendencií v politike, myslení<br />
a kultúre vôbec. Má to nielen kvantitatívne, ale predovšetkým kvalitatívne dopady na<br />
slovenskú spoločnosť, ktorá začína prijímať moderné trendy západnej Európy, hoci iba<br />
veľmi pomaly, a v mnohých prípadoch to vedie k obrovským názorovým stretom s tými,<br />
ktorí často pod rúškom ochrany slovenského národa sa snažia zabrániť prenikaniu<br />
a uplatňovaniu sa týchto trendov.<br />
1 Napríklad významné technické objavy či úspechy slovenských vzdelancov (prvá slovenská<br />
doktorka na parížskej Sorbonne H. Turcerová-Devečková, dvojnásobný doktor J. Lajčiak,<br />
ktorý získal tieto ocenenia v Nemecku a vo Francúzsku, etablovanie sa vo francúzskych vedeckých<br />
kruhoch M. R. Štefánika a pod.).<br />
78
Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov<br />
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia<br />
Tradičné časté cesty slovenských protestantov do Nemecka 2 či západnej Európy vôbec<br />
vytvárali dobré predpoklady na to, aby sa nachádzali možnosti pre ďalších potencionálnych<br />
záujemcov o cesty týmto smerom. Aj keď v mnohých prípadoch tým hlavným<br />
popudom ich záujmu boli náboženské otázky, popri nich rozvíjali aj spoluprácu v širších<br />
kultúrnych, vedeckých, či literárnych oblastiach. Koncom 19. storočia, keď sa v Európe<br />
vytvára mocenské zoskupenie Trojspolok a následne Dohoda, to malo výrazný vplyv<br />
aj na orientáciu slovenského národného hnutia, ktoré sa začalo viac orientovať na dohodové<br />
mocnosti, kde hľadali možnosti svojej prezentácie, či pomoc pri riešení svojich<br />
problémov, ako to dokumentuje aj D. Kováč: „Napriek nedostatočnej informovanosti<br />
o slovenskej otázke vo svete možno konštatovať, že slovenské národné hnutie sa už na<br />
prelome storočí (19. a 20. storočie – J. M.) začalo orientovať na krajiny Dohody, predovšetkým<br />
na Rusko… Základná zmena v postavení Slovákov mohla nastať iba v dôsledku<br />
mocenského posunu pri väčšom vplyve dohodového bloku, najmä Ruska a Francúzska<br />
v stredoeurópskom priestore.“ 3 Napriek tomu, že v tomto období ešte slovenskí politici<br />
do medzinárodných záležitosti nevstúpili, začala svetová verejnosť, lepšie povedané európska<br />
verejnosť, o slovenskej otázke vedieť, a to vďaka aktivitám osobností z radov Slovákov,<br />
ktorí reprezentovali kultúrne, náboženské či iné aktivity v zahraničí a popri nich<br />
takto pomaly vsúvali aj problémy „slovenskej otázky“ do širších európskych súvislostí.<br />
Na strane druhej narastal počet zahraničných osobností, ktoré sa čoraz viac a fundovanejšie<br />
zasadzovali o riešenie a zlepšenie postavenia slovenského národa v habsburskej<br />
monarchii. Aj keď by sme si snáď nemali namýšľať, že tento proces bol priamočiary,<br />
bezproblémový a jednoduchý. V tomto období totiž prevažovali v západoeurópskej verejnosti<br />
predstavy o Slovanoch ako o barbaroch, ktorých sa skôr treba obávať, ako im pomáhať.<br />
Vyjadruje to napríklad ešte tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny anglický<br />
básnik Rupert Brook, ktorý sa o Slovanoch a Rusku – spojencovi V. Británie, vyjadril<br />
nasledovne: „Francúzsko a Anglicko sú jediné krajiny, ktoré by mali mať moc. Prusko<br />
je diabol. A Rusko znamená koniec Európy a akejkoľvek slušnosti. Predpokladám, že<br />
budúcnosť patrí slovanskej ríši svetového rozsahu, despotickej a šialenej.“ 4 Takéto vyjadrenia<br />
sa objavovali oveľa častejšie v západoeurópskej verejnosti o strednej a východnej<br />
Európe, o Slovanoch a východe Európy vôbec. Takže prejavy sympatií či pozornosti<br />
slovenskej otázke v takomto prostredí znamenalo často dostávať sa do konfrontácie<br />
s väčšinovou verejnou mienkou a nepochopením, čo vlastne tie „východné slovanské<br />
národy“ chcú a že je lepšie mať sa pred nimi na pozore. Preto ak sa dnes zamýšľame nad<br />
prácou tých Západoeurópanov, ktorí sa venovali slovanskej a slovenskej otázke, nemali<br />
2 Aj napriek tomu, že na konci 19. storočia začali v slovenskom prostredí prevažovať antigermánske<br />
nálady. Svedčí o tom list Andreja Halašu: „Kam čert nemôže pošle vraj starú babu.<br />
No podobne môžeme povedať, že kde čert nemôže narušiť pokoj národov, tam posiela obyčajne<br />
svojho paholka Nemca, tohoto diabolského podnecovateľa mnohých národných svárov.“<br />
ALU SNK Martin, sign. Č. 37 V 63, s. 1 – 2.<br />
3 KOVÁČ, Dušan: Slovenská otázka a jej medzinárodné súvislosti. In: Zborník Slovensko<br />
a stredná Európa (1867 – 1914). Bratislava 1995, s. 18.<br />
4 HASSALL, C.: Rupert Brooke. A. Biography. London 1964, s. 395.<br />
79
Ján Mojdis<br />
by sme zabúdať aj na to, že v takomto prostredí to nebolo vôbec jednoduché ani z hľadiska<br />
verejnej mienky, ba často ani z politických či iných dôvodov. Avšak aj napriek tomu<br />
registrujeme početnú koncentráciu takýchto osobnosti nielen v prostredí francúzskom,<br />
ale aj anglickom, či západoeurópskom oveľa širšom. Na strane druhej ani slovenské<br />
prostredie neprijímalo často pomoc so západnej Európy vždy priaznivo, nakoľko slovenské<br />
prostredie bolo značne konzervatívne a tak prijímanie západoeurópskych vplyvov<br />
hospodárskych či kultúrnych bolo prijímané s istou dávkou nedôvery alebo v niektorých<br />
prípadoch až s odmietaním, ako na to upozorňuje Ivan Dérer, keď v jednej zo svojich<br />
prác píše: „Slovensko sa vždy bálo a bojí nových myšlienok a nových umeleckých prúdov,<br />
ktoré vznikali po Európe, a pokladali ich za príliš revolučné a nečisté, aby nimi<br />
mohli ovplyvňovať a rozprúdiť literárnu mŕtvolu pod Tatrami… Idyličnosť neznamená<br />
vždy len hovieť si bez práce a bez pohybu…, ale ich práca je ustavične prekladanie<br />
piesku z jednej hromady na druhú a prehrabávaním toho, čo bolo už pred nimi lepšie<br />
a vhodnejšie vytvorené.“ 5 Liberálno-demokratický smer v slovenskom národnom hnutí<br />
začiatkom 20. storočia reprezentoval najprv časopis Hlas, potom Slovenský denník<br />
a Slovenský týždenník, ktorý redigoval Milan Hodža. Predstavitelia tohto smeru prišli<br />
s novými pohľadmi nielen na národno-emancipačné snaženia slovenského národa, ale<br />
sa usilovali o novú zahranično-politickú orientáciu. Pokúšali sa nájsť jej nové určenie<br />
a význam, chceli reálne vytipovať perspektívnych spojencov slovenského emancipačného<br />
procesu. Odmietali Vajanského chápanie politickej orientácie na Rusko a za novú<br />
a záväznú axiómu slovenskej politiky považovali orientáciu na česko-slovenskú spoluprácu<br />
a cez ňu na západné demokracie a Francúzsko. 6<br />
S. H. Vajanský, jedna z vedúcich osobností slovenského politického života na konci<br />
19. storočia, napriek svojim kontaktom so západoeurópskym prostredím prejavoval<br />
voči nemu opatrnosť až skepsu, kde mu prekážal predovšetkým jeho antiklerikalizmus,<br />
liberalizmus a voľnomyšlienkárstvo. O jeho skepticizme voči západnej Európe svedčia<br />
napríklad jeho správy v slovenskej tlači, keď v Národnom hlásniku môžeme čítať: „Vo<br />
Francúzsku sú stále trenice o to, aby sa úplne oddelila cirkev od štátu a aby aj vydala<br />
cirkev také nariadenie, aby kňazi boli od nej nezávislí ako aj štátni úradníci… Chceme<br />
veriť, že Francúzsko bude zachránené pred náboženskou vojnou. Katolíci žiadajú iba to,<br />
aby k vykonávaniu náboženstva nebol im nanútený taký poriadok, ktorý sa protiví ich<br />
svedomiu.“ 7 Takéto správy svedčia o tom, že spomínaný prístup k spravovaniu verejných<br />
vecí nachádzal na Slovensku veľa oponentov, predovšetkým z konzervatívnych kruhov.<br />
Podobné články môžeme zaregistrovať aj v Národných novinách v tomto období:<br />
„Francúzsky parlament… útočí proti katolíckej viere a vlastne proti kresťanstvu.“ 8 Svetozár<br />
Hurban Vajanský v Národných novinách roku 1904 v článku pod názvom Pravý<br />
náhľad o vojne mimo iného píše: „…, že okrem zrnitých ruských správ úradných, všet-<br />
5 Z pozostalosti I. Dérera „Nástup generácií“. ALU SNK Martin, sign. Č. 180 D 2, s. 1 – 7.<br />
6 Bližšie pozri HODŽA, Milan: K vývoju slovenskej politiky. In: Slovenská čítanka. Praha<br />
1925, s. 202 – 218.<br />
7 Čo nového vo svete. In: Národný hlásnik. R. 39, r. 1906, č. 20, s. 308.<br />
8 Čo robia Francúzi. In: Národné noviny. R. 41, r. 1910, č. 16, s. 6.<br />
80
Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov<br />
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia<br />
ko ostatné dochodí k nám cez jedovaté média anglické, americké a zvlášť židovské...“ 9<br />
S. H. Vajanskému na Francúzoch prekážala značná antiklerikálnosť či až bezbožnosť,<br />
ktorá sa výrazne presadzovala vo Francúzsku aj na konci 19. a začiatkom 20. storočia<br />
nielen vo francúzskej politike, ale aj v tlači, predovšetkým s otázkami presadzovania<br />
politiky odlúčenia cirkvi od štátu. V Národných novinách roku 1910 píše: „Francúzsky<br />
parlament ukladá vláde brániť svetskú školu od všetkých jej protivníkov… Ešte majú<br />
pole k útokom proti cirkvi, proti katolíckej viere a vlastne proti kresťanstvu.“ 10 Takže aj<br />
keď sám mal blízko k francúzskej literatúre a Francúzom, ich „bezbožnosť“ mu veľmi<br />
prekážala, a tak veľmi často odmietal z francúzskeho prostredia také podnety, ktoré boli<br />
liberálnejšie a nedôveroval predovšetkým moderným umeleckým smerom. Politicky<br />
jasne preferoval konzervatívnejšie prúdy vo Francúzsku, v ktorých videl záruku užšieho<br />
prepojenia Francúzov so slovanským svetom a Ruskom.<br />
S. H. Vajanský tieto svoje postoje pretavoval aj vo vzťahoch k Čechom, ktorých tiež<br />
považoval za antiklerikálov, čo našlo svoj odraz v jeho postojoch napríklad k hlasistom,<br />
a to nenapomáhalo bližšiemu rozvoju slovensko-českých kontaktov, ako na to upozornil<br />
aj vo svojom liste S. Smetana A. Halašovi, kde píše o potrebe väčšej propagácie spolupráce<br />
Čechov a Slovákov a odmieta Vajanského názory na Čechov: „Naša Národná<br />
strana oproti tomu nevedela žiadneho pádneho dôvodu postaviť, iba ich bezbožnosť.<br />
Tomu sa sedliak skoro smeje. Ale pán Vajanský nabáda, že je to hrozný mysticizmus…<br />
A to jeho hrozne, nemúdre fumigovanie Čechov.“ 11 Osobitnou kapitolou je napríklad aj<br />
situácia, keď prvá Slovenka študujúca na parížskej Sorbonne H. Turcerová-Devečková<br />
zbierala na Slovensku podklady k písaniu doktorskej práce o Ľ. Štúrovi. S. H. Vajanský<br />
ju odrádzal od toho, aby odišla študovať materiály o ňom do Prahy, pretože sa obával, že<br />
to na ňu môže mať „nedobrý vplyv“. Aj na základe týchto názorov môžeme konštatovať<br />
nedôveru voči akýmkoľvek informáciám západoeurópskeho pôvodu, pretože tie sú zamerané<br />
antislovansky, antirusky a sledujú iba svoje imperiálne ciele. Takéto a podobné<br />
vyjadrenia nám dokladajú, že slovenské prostredie sa síce zaujímalo o život v západnej<br />
Európe, snažilo sa nachádzať tam svojich priateľov, ktorí by napomáhali presadzovaniu<br />
slovenských požiadaviek a problémov, avšak pristupovalo k prijímaniu západnej kultúry,<br />
názorov a pohľadov príliš opatrne, často až odmietavo.<br />
Ďalším kritikom zaostalosti slovenských pomerov bol Ján Lajčiak, kňaz, učenec<br />
a prvý významný „slovenský sociológ“, ktorý veľmi dobre poznal slovenské pomery,<br />
a nakoľko strávil niekoľko rokov v západnej Európe na niekoľkých významných univerzitách,<br />
jednoznačne a bez okolkov kritizoval to, čo považoval za problém „slovenskej<br />
spoločnosti“ súvekého obdobia. „Faktom, a to faktom smutným však zostane vždy, že<br />
bol malosťou i malichernosťou, stiesnenosťou a zaostalosťou a nemohúcnosťou slovenských<br />
pomerov ubitý a jeho vedecké a hlavne duchovné ašpirácie preťaté. Možno to<br />
bola jeho sila alebo slabosť, že ich nevedel a nemohol rozraziť…“ 12 Toto konštatovanie<br />
9 Pravý náhľad o vojne. Národné noviny. R. 1904, č. 60 – 61, s. 3.<br />
10 Národné noviny. R. 1910, č. 16, s. 1.<br />
11 Z korešpondencie A. Halašu. ALU SNK Martin, sign. 37 J 9.<br />
12 Zabudnutý slovenský učenec. ALU SNK Martin, sign. 180 D 2, s. 32.<br />
81
Ján Mojdis<br />
vyplýva z toho, že tento významný slovenský učenec po svojich štúdiách v zahraničí nenašiel<br />
vo vtedajšom Uhorsku primerané zamestnanie, a tak väčšiu časť svojho plodného<br />
života prežil v malej dedine Vyšná Boca, kde nemohol uplatniť svoj vedecký potenciál<br />
a širokospektrálne znalosti získané na zahraničných univerzitách. „Mladý dvojnásobný<br />
doktor, vedec slovenský, pracoval však na svojej opustenej a zapadlej fare na Boci v Liptove<br />
vedecky málo. Keď nemohol pracovať vedecky, preniesol sa na iné pole… čo ho<br />
ubilo telesne až k smrti a duševne dalo mu trpieť veľké muky a obralo ho o ovocie jeho<br />
talentu a vedeckých príprav i jazykových kvalifikácii, ktorých mal na slovenské pomery<br />
veľmi mnoho.“ 13 V roku 1914 rozpracoval svoju jedinú, ale nedokončenú prácu pod názvom<br />
Slovensko a kultúra, ktorá neskôr vyšla vďaka F. Osuskému na Myjave v roku 1920.<br />
Táto práca je analýzou slovenských politických, spoločenských, morálnych a kultúrnych<br />
pomerov na začiatku 20. storočia. Od mnohých iných autorov sa líšil J. Lajčiak predovšetkým<br />
vedeckou kritikou slovenských pomerov, keď zdôrazňoval, že pasívne očakávanie<br />
zlepšenia daných pomerov nie je tou správnou cestou, že predstavy o „...akomsi<br />
slovenskom mesianizme trpiteľa predstavovalo sa slovenské jestvovanie, ktoré priam<br />
fatalistickým spôsobom pasívne prijímalo každý údel“. 14 Jeho oprávnená kritika až rozhorčenie<br />
narážalo často na nepochopenie nielen v cirkevných kruhoch, ale aj v prostredí<br />
slovenského politického života daného obdobia.<br />
Aj na základe uvedených faktov môžeme konštatovať, že v sledovanom období sa<br />
už dosť výrazne objavujú medzi slovenskými národnými dejateľmi aj osobnosti, ktoré<br />
prijímajú liberálnejšie západoeurópske trendy. Mnohým je jasné, že čisto agrárny ráz<br />
slovenskej krajiny, čo by si ako želali, nie je možné do budúcnosti zachovať. Spriemyselňovanie<br />
a skomercionalizovanie aj v slovenskom prostredí už urobilo isté pokroky<br />
a začalo prenikať aj do poľnohospodárstva či iných oblastí života slovenského človeka.<br />
A tak predovšetkým tí slovenskí dejatelia, ktorí istý čas pôsobili mimo územia monarchie,<br />
či bližšie poznali aj práce západoeurópskej proveniencie prinášali do slovenského<br />
prostredia nové prvky, ktoré priamo či nepriamo pôsobili na názorové spektrum, či<br />
menili ideály starého „Slovenska“. Ďalším problémom, s ktorým sa stretávame v tomto<br />
období pri presadzovaní slovenských požiadaviek, bola nejednotnosť slovenského národného<br />
hnutia. Táto nejasnosť v stratégii a taktike národného hnutia mala najrôznejšie<br />
dôvody. Keď napríklad na jeseň 1898 prichádza Milan Rastislav Štefánik do Prahy na<br />
vysokoškolské štúdiá, prichádza aj s nedôverou voči slovenským študentom v Prahe,<br />
ktorými boli v tom čase napríklad V. Šrobár a hlasisti. Považoval ich totiž za zradcov<br />
národa, ako o tom píše v spomienkach Juraj Šujan: „Veril asi, že prišiel medzi zradcov<br />
slovenského národa, nedoukov, neznabohov a všetko možné, len nie medzi poriadnych<br />
ľudí…“ 15 Avšak po istom čase a po oboznámení sa s názormi a postojmi týchto ľudí sa aj<br />
M. R. Štefánik stáva jedným z tých, ktorí presadzujú hlasistické stanoviská.<br />
Na problémy zaostávania slovenského prostredia za progresívnymi prúdmi Európy<br />
poukázala aj už spomínaná prvá „slovenská doktorka“ parížskej Sorbonny H. Turcero-<br />
13 Tamtiež, s. 33.<br />
14 Tamtiež, s. 35.<br />
15 Korešpondencia J. Šujana. ALU SNK Martin, sign. C 234, s. 3.<br />
82
Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov<br />
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia<br />
vá-Devečková, ktorá počas svojho odlúčenia od slovenského prostredia, jednak tým, že<br />
vyrastala v Rusku a následne študovala v Paríži, mohla objektívnejšie a oslobodená od<br />
rôznych vplyvov poukázať na to, čo ťaží napredovanie „slovenskej politiky“ v 19. a začiatkom<br />
20. storočia. Svoje názory prezentovala vo svojej doktorskej práci o Ľ. Štúrovi,<br />
kde poukazuje na názorovú roztrieštenosť pri posudzovaní dejín Slovákov už od Veľkej<br />
Moravy a po jej rozpade, porovnáva vývoj na Morave, v Čechách a na Slovensku, pričom<br />
podčiarkuje, že v ďalšom vývoji jednotlivých národov významnú úlohu zohrávala náboženská<br />
otázka, ktorá bola vždy viac či menej spätá s národným hnutím. „Národné cítenie,<br />
ktoré sa v Prahe hneď zjednotilo s náboženskými reformnými snahami, zdá sa, preniklo<br />
k Slovákom oveľa neskoršie.“ 16 A oneskorovanie náboženských reforiem na Slovensku<br />
malo za následok, že v oveľa neskorších obdobiach slovenských dejín to viedlo k náboženskej<br />
nejednotnosti, čo sa priamo odrážalo v národnom hnutí. „...pokroky katolicizmu<br />
na Slovensku sú predsa len pomalšie ako v Čechách. Náboženstvo, ktoré kedysi vytvorilo<br />
medzi dvoma skupinami silné spojivo, ich teraz skôr rozdeľuje.“ 17 V Čechách nezohrávala<br />
náboženská otázka takú dominantnú úlohu, nakoľko tam náboženská tolerantnosť bola<br />
oveľa zreteľnejšia než na Slovensku. Možno povedať, že celý český národ bez ohľadu na<br />
konfesionálnu príslušnosť stál na národných pozíciách – bol národne homogénny – zatiaľ<br />
čo na Slovensku náboženská netolerancia silne pôsobila aj na charakter národného<br />
hnutia. Preto „....spojenie všetkých katolíkov a protestantov na národnej báze bolo určené<br />
nevyhnutnosťou spojenia proti maďarskému ohrozeniu.“ 18 Slováci by si mali vziať<br />
príklad a poučenie od Francúzov, kedy v istých dobách náboženská netolerantnosť viedla<br />
k mnohým občianskym vojnám a nepokojom. Veľkou vzpruhou v národnom zápase pre<br />
Slovákov bola vždy pomoc Čechov, ktorú H. Turcerová-Devečková vysoko oceňovala.<br />
Veľkou chybou slovenských dejateľov, a aj Ľ. Štúra bolo to, že nedostatočne rozvíjali spoluprácu<br />
s Čechmi. Osobitne negatívne na Čechov zapôsobilo to, že zo Štúrovej iniciatívy<br />
došlo k uzákoneniu spisovnej slovenčiny, čím proti sebe popudil značnú časť českých<br />
intelektuálov, a tak došlo k rozštiepeniu jednotného československého kmeňa.<br />
Takéto problémy a takéto stanoviska či tendencie sledujeme v danom období v slovenskom<br />
prostredí, a tak aj presadzovanie „slovenskej otázky“ do širšieho západoeurópskeho<br />
rámca bolo týmto poznamenané. Početnosť či väčšia koncentrácia osobností<br />
v západoeurópskom prostredí, ktoré by pristupovali jednoznačne na obranu Slovákov,<br />
teda nebola veľká. Z osobností vo Francúzsku môžeme spomenúť predovšetkým Ernesta<br />
Denisa, Louisa Legera, Fuciena Dominois, Louis Eisenmena, André Cheradama a iných.<br />
Vo V. Británii R. W. Setona-Watsona, Švajčiara W. Rittera, ktorý viac pôsobil v Nemecku,<br />
Björstena Björnsona v Nórsku. Slovenskému protestantskému prostrediu boli bližší<br />
konfesionálne podobne orientovaní predstavitelia. Z francúzskeho prostredia hlavne<br />
E. Denis, z britského R. W. Seton-Watson. Ich pôsobenie v domácich podmienkach sa<br />
16 TURCEROVÁ, Helena: Louis Stur et l´ ideé independance Slovaque (1815 – 1856). Paris<br />
1913, s. 6.<br />
17 TURCEROVÁ, Helena: c. d., s. 7.<br />
18 TURCEROVÁ, Helena: c. d., s. 4.<br />
83
Ján Mojdis<br />
však stretávalo často s nepochopením, ba až odsudzovaním, pretože o stredoeurópskych<br />
národoch vedeli v západnej Európe veľmi málo a aj údaje o nich boli často skreslené,<br />
nepresné či démonizované. 19 Napriek tomu ich snaha brániť malé a neznáme národy mala<br />
veľký význam, ako to vyjadril aj B. Björnson: „Čím sú štáty väčšie a čím je mocnejší ich<br />
vplyv, tým surovšie znie toto ich – len prospech svojho národa… Prirodzenou, všeobecne<br />
uznávanou zásadou politiky je stále – usilujem sa len o prospech vlastného národa.“ 20<br />
Škótsky historik Seton-Watson 21 nepricestoval do Rakúska s úmyslom brániť Slovákov<br />
či študovať ich históriu a kultúru. Jeho prvotným záujmom bolo samotné Rakúsko-<br />
-Uhorsko ako najdôležitejší činiteľ v stredoeurópskom priestore. Mal záujem spracovať<br />
dejiny Rakúsko-Uhorska po Viedenskom kongrese. Skôr však ako začal písať a analyzovať<br />
dejinný vývoj a pomery v podunajskej veľmoci, chcel si pripraviť pôdu dejinným<br />
prehľadom národnostnej otázky. Desať rokov pred vojnou sa venoval štúdiu stredoeurópskej<br />
histórie a politiky, hlavný problém sústredený okolo Rakúska-Uhorska a Balkánu,<br />
„…verejná mienka ani netušila, aký priepastný rozdiel bol medzi ich vlastným záujmom<br />
a hlbokou ľahostajnosťou britského obyvateľstva ku všetkým takým to problémom“. 22<br />
Takže bolo pre neho veľkým prekvapením, keď zistil, aké zložité sú národnostné a politické<br />
pomery, ktoré panujú v tejto časti Európy. Po študijnom pobyte vo Viedni absolvoval<br />
trojmesačnú študijnú cestu z Viedne cez Budapešť, Košice, Levoču, Tatry, Debrecín<br />
a ďalšie uhorské mestá. Avšak prelom v jeho názoroch na otázku postavenia národností<br />
v Rakúsko-Uhorsku malo pre neho stretnutie s Antonom Štefánekom, ktorý v tom čase<br />
učil na viedenskom gymnáziu a neskôr pracoval v redakcii Slovenského denníka v Budapešti.<br />
Po tých skúsenostiach, presnejšie zhruba od roku 1910, sa začala cesta, na ktorej<br />
R. W. Seton-Watson sa stal jedným z najvýznamnejších obhajcov Slovákov v západnej<br />
Európe. K zaujatiu proslovenských postojov iste prispeli aj jeho diskusie so slovenskými<br />
politikmi tohto obdobia, a predovšetkým stretnutie s A. Hlinkom v tom istom roku.<br />
Preto, aby priblížil svojim krajanom slovenský národ a na strane druhej pomohol Slovákom,<br />
zabezpečil jednoročný študijný pobyt v Škótsku dvom evanjelickým bohoslovcom<br />
Fedorovi Ruppeldtovi a Vladimírovi Royovi. Seton-Watsonovi záležalo predovšetkým<br />
na posilnení slovenskej evanjelickej inteligencie, a tak v roku 1911 umožnil študovať<br />
ďalším dvom slovenským protestantom Martinovi Rázusovi a Ľudovítovi Šenšelovi, ná-<br />
19 Francúzsky historik J. Bérenger ešte v roku 1976 v práci L´Europe Danubienne de 1848 a nos<br />
jours. Paris 1976 mimo iného o stredoeurópskych slovanských národov a ich postavení v monarchii<br />
napísal: „Rozbitie monarchie sa teda javí ako výčin nerozvážnych intelektuálov, zväčša<br />
novinárov a pomýlených patriciov, ktorí žiaľ strhli so sebou aj dohodové mocnosti, a tak<br />
zničili štát, ktorý bol slávny kvalitou svojich úradov a nepoznal rozhodujúcu porážku.“<br />
20 BJÖRNSON, Björsten: Česť a chvála večnej jari. Články a prejavy o európskej politike 1880<br />
– 1910. Veľké štáty vo vzťahu k malým, s. 79.<br />
21 Robert Wiliam Seton-Watson sa narodil 20. 8. 1879 v Londýne a napriek tomu sa vždy hrdo<br />
hlásil k svojmu škótskemu pôvodu. Počas svojho života bol známy ako nezávislý európsky<br />
historik, ktorý sympatizoval s utláčanými národmi a pomáhal im.<br />
22 SETON-WATSON, Robert Wiliam: Europe in the Melting-Pot. London, Macmillan and Company<br />
1919, s. 9.<br />
84
Problémy uplatňovania západoeurópskych trendov<br />
v slovenskom prostredí koncom 19. a začiatkom 20. storočia<br />
sledne v roku 1912 umožnil pobyt v Edinburgu ďalším slovenským evanjelikom Jánovi<br />
Halašovi a Jozefovi Koreňovi.<br />
V iných podmienkach a inými prostriedkami napomáhal slovenským záujmom v západnej<br />
Európe nórsky spisovateľ, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, B. Björnson. 23<br />
Angažoval sa nielen za vlastný národ, ale aj za rovnocenný národný a sociálny zápas<br />
ostatných národov v Európe. B. Björnson ako bojovník za práva vlastného nórskeho národa<br />
si uvedomoval, že žiadny národ si nevytvorí nezávislý a slobodný štát, ak nebude<br />
mať jasný obraz o sebe a bude mu chýbať vlastná identita. Ak sa B. Björnson roku 1907<br />
rozhodol kritizovať „maďarský absolutizmus“, môžeme to vnímať ako jednu líniu boja<br />
za spravodlivosť tak doma, ako aj v zahraničí. „Lož o uhorskom štáte slobody ešte aj<br />
dnes zaslepuje verejnú mienku v Európe, zúfalé výkriky utláčaných o pomoc doliehajú<br />
len sem k nám, ale cez nemecký múr nepreniknú ďalej do šíreho sveta.“ 24<br />
Osobitné miesto pri presadzovaní slovenskej otázky v západnej Európe zohral Švajčiar<br />
W. Ritter, ktorý pomáhal nielen presadzovaním a informovaním o slovenskej vede<br />
a kultúre či presadzovaním Slovákov v západoeurópskych inštitúciách, ale snažil sa<br />
ovplyvňovať aj kultúrne myslenie na Slovensku svojimi prácami, ktoré svoj zdroj nachádzali<br />
v prostredí Slovenska. Je potrebné zdôrazniť, že nie všetky jeho aktivity a názory<br />
boli prijímané v slovenskom prostredí. Na jednej strane jeho zreteľný antisemitizmus 25<br />
a na druhej liberalizmus 26 často vzbudzovali v slovenskom prostredí rozpaky. Napriek<br />
tomu mu však za jeho celoživotnú aktivitu v prospech slovenského národa patrí významné<br />
miesto, ktoré, žiaľ, dodnes nie je dostatočne výrazne ocenené v slovenskom prostredí.<br />
Mohli by sme analyzovať a hodnotiť ďalších autorov, avšak uvedené príklady nám<br />
naznačujú, aké trendy prevládali v slovenskom prostredí v sledovanom období, či kto<br />
a ako v zahraničí sa staval k „slovenskej otázke“. Pričom musíme konštatovať, že napriek<br />
zložitým sociálno-ekonomickým podmienkam často sa nedarilo presadzovať slovenské<br />
požiadavky aj pre „konzervativizmus“ či zaostalosť slovenského prostredia, nakoľko<br />
aj mnohí vedúci slovenskí dejatelia tohto obdobia nenachádzali dostatok síl či odvahy,<br />
aby v slovenskom prostredí presadzovali modernejšie a progresívnejšie prvky, prípadne<br />
nenašli dostatok odvahy pre jasnejšie prejavy tolerancie, ako ich k tomu nabádali niektorí<br />
„zástancovia Slovákov“ zo západnej časti Európy. Pritom títo priatelia Slovákov<br />
doma museli neraz bojovať aj proti tým, ktorí nechápali ich postoje a považovali ich za<br />
rojkov, ktorí sa snažia pomáhať niekomu, kto vlastne ani nejestvuje, či obhajovať záujmy<br />
národa, ktorý patril medzi tie, ktoré boli súčasťou vojensko-politického zoskupenia<br />
nepriateľského voči Francúzsku, V. Británii, ale aj Ruska.<br />
23 B. Björnson sa narodil 8. decembra 1832 na fare v Bjorgane na drsnom severe Nórska. Jeho<br />
otec bol sedliacky syn, ktorý vyštudoval teológiu a hoci sa stal kňazom, nikdy sa neprestal<br />
venovať roľníctvu. Jeho matka Inger Elise Nordraaková mala svoje korene vo Švédsku.<br />
24 BJÖRNSON, Björsten: Česť a chvála večnej jari života. Bratislava 1998, s. 31.<br />
25 Napríklad práca „Tvrdohlavosť slovenská“, kde považuje Židov za jednu z hlavných príčin<br />
biedy slovenského človeka konca 19. storočia a pod.<br />
26 Tu je príkladom zasa jeho osobný život a zápisy z denníka J. Cádru, ktorý pracoval ako jeho<br />
osobný tajomník.<br />
85
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie<br />
Zipserdeutsche Partei a jej záujmových organizácií<br />
Michal Schvarc<br />
SCHVARC, M.: Totalitarian efforts of Deutsche Partei on the example of the elimination<br />
of Zipserdeutsche Partei and its interest organizations. In: Annales historici Presovienses<br />
7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 86-103.<br />
Opposition groups of the German minority in Slovakia in the years 1938 – 1945 are still<br />
a topic that the research has not focused on yet. In this study we tried to present a more<br />
complex image of the forms that the Deutsche Partei (DP) used in the German community<br />
to present itself as the only representative of Germans in Slovakia. This fact is shown on<br />
the example of the main rival of DP – the Zipser Deutsche Partei (ZDP) during the rise of<br />
the authoritarian regime in Slovakia. As the next goal we tried to deal with the stereotypes<br />
that are presented in the previously written works on this topic as the ZDP is only one of<br />
the opposition groups. Even though leaders of DP caught its political rival out of step, they<br />
found no support in some groups of Zips Germans. According to the view of DP the Zips<br />
region stayed a problematic region.<br />
Spišskí Nemci prešli v rokoch 1918 – 1945 zložitým spoločenským vývojom. Ako<br />
lojálni uhorskí občania a súčasne silní lokálpatrioti sa po roku 1918 len s veľkými problémami<br />
prispôsobovali novým politickým, hospodárskym a spoločenským pomerom.<br />
Hungarofilské reminiscencie pretrvávali medzi spišskými Nemcami aj počas dvoch<br />
desaťročí existencie Československej republiky a prežívali najmä medzi predstaviteľmi<br />
staršej generácie, opierajúcich sa o Zipser Deutsche Partei (ZDP). Mladí v priebehu<br />
30. rokov minulého storočia, hlavne po roku 1935 inklinovali čoraz viac k nacionálnej<br />
myšlienke a k potrebe zjednotenia všetkých slovenských Nemcov, ktoré hlásala Karpatendeutsche<br />
Partei (KdP). Keďže pred rokom 1918 nejestvovala spoločná identita slovenských<br />
Nemcov, spišskí Nemci radi vyzdvihovali svoju akúsi „nadradenosť“, odvolávajúc<br />
sa pri tom na historický vývoj a niekoľko storočí existujúcu samosprávu spišských Sasov<br />
v rámci uhorského štátu. Diferencie medzi spišskými Nemcami a zvyšným nemeckým<br />
obyvateľstvom sa prejavovali aj v pôvode, mentalite a jazyku. Všetky tieto faktory<br />
sa premietli do organizovania politického života slovenských Nemcov. Vyšli najavo aj<br />
v niekoľkoročnom zápase o politické smerovanie spišských Nemcov, ktorý sa neľútostne<br />
odohrával medzi ZDP a KdP a ktorý neustal ani po zmene politickej konštelácie na<br />
jeseň 1938. Zmenila sa len forma a obsah.<br />
I. Zastavenie činnosti ZDP a perzekúcia jej členov<br />
Rok 1938 priniesol zásadnú zmenu v nemeckom politickom spektre na Slovensku.<br />
„Anšlus“ Rakúska a karlovarský zjazd Sudetendeutsche Partei (SdP) mal veľký vplyv<br />
na posilnenie pozícií KdP na Spiši. Tento vývoj znamenal pre vedenie ZDP vážne obavy<br />
nad ďalšou existenciou strany. Nepomáhali ani rady z Budapešti, ktorá aj naďalej vy-<br />
86
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
jadrovala predsedovi ZDP Andorovi Nitschovi plnú dôveru a podporu. 1 Vedenie ZDP<br />
náporu protivníka, ktorému nahrávali zahraničnopolitické a vnútropolitické okolnosti,<br />
nedokázalo účinne odolávať a tak po 6. októbri 1938 upadla strana do bezvýchodiskovej<br />
situácie. Franz Karmasin, novopečený „volksgruppenführer“, mohol preto pristúpiť<br />
k realizácii prvého bodu programu KdP – t. j. k politickému zjednoteniu slovenských<br />
Nemcov, a to pod egidou Deutsche Partei (DP), ktorá sa otvorene hlásila k nacistickej<br />
ideológii a vodcovskému princípu. Avšak definitívne utlmenie hungaristických resentimentov<br />
a pasívnej rezistencie na Spiši sa v rokoch 1938 – 1945 aj napriek zvýšenému<br />
úsiliu vedeniu DP nepodarilo.<br />
Napriek okliešteným možnostiam sa vedenie ZDP usilovalo udržať stranu v aktívnej<br />
činnosti. Hoci ono samotné vyzývalo k jednote spišských a karpatských Nemcov<br />
a A. Nitsch vyhlásil, že „nejestvujú strany, jestvujú len Nemci“, 2 bolo viac ako jasné, kto<br />
bude hrať prím v nemeckom politickom spektre na Slovensku. Nepomohli ani lojálne<br />
vyhlásenia v týždenníku Karpathen-Post, 3 ktoré odzneli na adresu opatrení novej slovenskej<br />
autonómnej vlády, pretože slovenské úrady ZDP upodozrievali zo snáh pripojiť<br />
Spiš k Maďarsku, keďže strana sa dovolávala práva na sebaurčenie. Vedenie strany síce<br />
tieto správy dementovalo, avšak úrady si nemohli nevšimnúť hungarofilstvo spišskonemeckých<br />
elít, ktoré živili „nádej, že v týchto prevratových časoch podarí sa vyvolať<br />
hnutie za spätné pripojenie Spiša k Maďarsku“. 4 Z uvedeného postoja úradov štátnej<br />
správy jasne vyplývalo, že ZDP sa nebude môcť oprieť ani o etablujúcu sa moc.<br />
F. Karmasin využil všetky prostriedky na to, aby svojho politického konkurenta definitívne<br />
odstavil. V prvej polovici druhej októbrovej dekády 1938 odcestoval na Spiš<br />
„urobiť poriadky“. V Kežmarku sa stretol s predstaviteľmi ZDP, nie však s A. Nitschom.<br />
Dohodol sa s nimi na rozpustení strany a prechode členstva do DP. A. Nitsch a jeho najbližší<br />
spolupracovníci mali byť odstránení z politického života, rovnako sa dohodlo, že<br />
dôjde k zlúčeniu Karpathen-Post s oficiálnym orgánom DP Deutsche Stimmen. Redakcia<br />
mala sídliť v Bratislave, kým samotná tlač sa mala realizovať v Kežmarku. 5 Keďže<br />
A. Nitsch sa rozhovorov nezúčastnil, nepovažoval ich závery za záväzné a naďalej sa<br />
usiloval o zachovanie „nezávislosti“ ZDP.<br />
Vedenie DP demonštrovalo svoju silu na zhromaždení v Kežmarku 23. októbra 1938,<br />
na ktorom sa aj napriek zlým poveternostným podmienkam zúčastnilo približne 2 500<br />
osôb. Ako hlavný rečník vystúpil F. Karmasin. Zhromaždenie sprevádzalo zborové vyvolávanie<br />
sloganov „Ein Reich, ein Volk, ein Führer“, „Wir danken unserem Führer“<br />
a nechýbal ani nacistický pozdrav. 6 A hoci veľká časť členskej základne ZDP prejavila<br />
1 KOVÁČ, Dušan: Nemecko a nemecká menšina na Slovensku. Bratislava 1991, s. 122 – 123.<br />
2 Karpathen-Post, 8. 10. 1938, s. 1.<br />
3 Karpathen-Post, 15. 10. 1938, s. 1.<br />
4 Štátny archív v Levoči, pobočka Poprad (ďalej ŠA Levoča, p. Poprad), f. Okresný úrad v Kežmarku<br />
1923 – 1945 (ďalej OÚ Kežmarok), š. 33, 2 503/1938 prez.<br />
5 Národní archiv České republiky (ďalej NA ČR), f. Auswärtiges Amt 136-61-1/606-608. Správa<br />
H. Neuwirtha (?) z 15. 10. 1938.<br />
6 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 33, 2 503/1938 prez.<br />
87
Michal Schvarc<br />
ochotu splynúť s DP, A. Nitsch aj napriek uzneseniu ZDP z 20. októbra, v ktorom uvítala<br />
„zjednocovacie snahy nemeckého národa na Slovensku“ 7 a spoluprácu s DP, naďalej<br />
zotrvával nekompromisne na svojom stanovisku.<br />
Predseda ZDP nátlaku Karmasinovho vedenia DP odolával. Koncom októbra 1938<br />
sa v tejto súvislosti stretol v Prahe so slovenským ministerským predsedom Jozefom<br />
Tisom. Predseda autonómnej vlády vo vzájomnom rozhovore uviedol, že vytvorenie<br />
Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej národnostnej skupiny na Slovensku je<br />
len gestom voči Nemecku a samotný sekretariát má kompetencie len v oblasti kultúrnej<br />
samosprávy. J. Tiso dal A. Nitschovi najavo, že v blízkom čase dôjde k likvidácii politických<br />
strán a z toho dôvodu nemal záujem na zlúčení ZDP s DP. Podľa Tisových slov<br />
mal mať predseda ZDP voľnú ruku v hospodárskej oblasti a DP mu nemala na tomto poli<br />
klásť prekážky. 8 Pre A. Nitscha znamenal tento rozhovor povzbudenie a stále vyvíjal<br />
aktivity smerujúce k udržaniu vlastnej strany.<br />
Nacistické úrady a organizácie sledujúce problematiku nemeckých národnostných<br />
menšín v juhovýchodnej Európe považovali Nitschovu ZDP za neakceptovateľnú, ktorá<br />
„stojí úplne v službách maďarskej iredenty“. 9 Naopak očakávali, že práve F. Karmasin<br />
slovenských Nemcov „čoskoro pevne zjednotí a zorganizuje“. 10 A. Nitschovi vyčítali najmä<br />
zotrvávanie v maďarskom poslaneckom klube česko-slovenského Národného zhromaždenia,<br />
čím dával priestor maďarskej propagande, aby ho prezentovala ako jediného<br />
predstaviteľa spišských Nemcov. Podľa nemeckých inštancií tak nahrával Maďarom, pre<br />
ktorých to bol zároveň dôkaz, „že Spišiaci žiadajú o pričlenenie k Maďarsku“. 11 Aj nemecký<br />
konzul v Bratislave Ernst von Druffel ho obviňoval zo zastupovania maďarských<br />
záujmov. Za týchto okolností dal aj predseda slovenskej vlády J. Tiso najavo svoje želanie<br />
ZDP zakázať. Odôvodňoval to tým, že A. Nitsch mal neustále styky s Maďarmi a je všeobecne<br />
považovaný za maďaróna, ktorý získal svoj poslanecký mandát len vďaka maďarskej<br />
podpore. 12 Tým boli Nitschove aktivity odsúdené na neúspech, hoci stále veril v pomoc<br />
a zásah Budapešti. Ďalší vývoj však potvrdil, že jeho nádeje sú viac ako iluzórne.<br />
A. Nitsch sa napriek nepriaznivému vývoju nevzdával. Výsledok Viedenskej arbitráže<br />
ho vyburcoval k ďalšej aktivite. Okrem iného sa zasadzoval o pripojenie Spiša<br />
k Maďarsku, čo by mu umožňovalo, aby sa aj naďalej udržal v politike. Preto v polovici<br />
7 Karpathen-Post, 20. 10. 1938, s. 3.<br />
8 Slovenský národný archív v Bratislave (ďalej SNA), f. Národný súd (ďalej NS), Tn ľud 17/1947<br />
– F. Karmasin, mikrofilm II. A 945. Messlerov záznam z 27. 10. 1938.<br />
9 Österreichisches Staastarchiv/Archiv der Republik (ďalej ÖstA/AdR), f. Bürckel-Materie,<br />
š. 184, fascikel 2771/1. Steyerova nedatovaná správa z novembra 1938.<br />
10 Politisches Archiv des Auswärtiges Amtes Berlin (ďalej PA AA), R 101 360, fólia 387 238<br />
– 245. Záznam z rokovania z 15. 10. 1938 v Zahraničnom úrade o nemecko-československej<br />
menšinovej zmluve.<br />
11 ÖstA/AdR, f. Bürckel-Materie, š. 184, fascikel 2771/1. Steyerova nedatovaná správa z novembra<br />
1938.<br />
12 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 1. Dôverná správa z 11. 11.<br />
1938.<br />
88
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
novembra 1938 odišiel spolu s delegáciou spišských Nemcov do Prahy, kde sa o tomto<br />
kroku snažil presvedčiť nemeckého chargé d` affaires Andora Henckeho. Delegácia<br />
svoju požiadavku zdôvodňovala zlou ekonomickou situáciou, hlavne na dolnom Spiši.<br />
A. Henckemu predložila memorandum, v ktorom žiadala o vyslanie ríšskonemeckej delegácie,<br />
aby sa o jej tvrdeniach presvedčila, pričom nezabudla zdôrazniť, že vedeniu DP,<br />
ale ani slovenskej vláde nedôveruje a neočakáva z ich strany nijakú pomoc. Nemecký<br />
diplomat si požiadavky spišskonemeckej delegácie síce vypočul, no zároveň jej oznámil,<br />
že na ďalšiu zmenu hraníc neexistuje politická vôľa. Odporučil jej, aby sa s problémami<br />
obrátila na F. Karmasina, resp. konzula E. von Druffela. 13 Táto odpoveď členov delegácie<br />
neuspokojila a Henckeho odporúčania jednoducho neakceptovali. Na záver audiencie<br />
demonštratívne deklarovali odhodlanie „do posledného dychu sa usilovať o to, aby sa<br />
vrátili do Maďarska“. 14<br />
Viac porozumenia našli spišskí Nemci u maďarského vyslanca Jánosa Wettsteina.<br />
Ten im prisľúbil, že ich požiadavky bude tlmočiť talianskemu vyslancovi Francescovi<br />
Fransonimu. 15 Členov delegácie tento krok maďarského vyslanca posmelil. Po ich návrate<br />
na Spiš sa v Kežmarku a okolí začali rozširovať chýry o tom, že A. Nitsch odcestoval<br />
do Ríma, aby o pripojení Spiša k Maďarsku rokoval s talianskym ministrom zahraničných<br />
vecí Galeazzom Cianom. 16 Rozširované správy sa ukázali ako mylné. Pravdepodobne<br />
boli výsledkom konšpiračných hier maďarských spravodajských orgánov a zameriavali<br />
sa na aktivizáciu hnutia, ktorého cieľom malo byť pripojenie Spiša a východného<br />
Slovenska k Maďarsku. 17<br />
Napätá situácia a promaďarské nálady medzi časťou nemeckého obyvateľstva na Spiši<br />
F. Karmasina síce znepokojovali, ale podpora Nemecka a aj slovenskej vlády hrala v jeho<br />
prospech. A. Nitsch hru nervov nevydržal. Vytušil, že jeho úsilie je márne, preto 1. decembra<br />
1938 vyhľadal v Bratislave „volksgruppenführera“ a požiadal ho o rozhovor. Predseda<br />
ZDP predostrel F. Karmasinovi nasledovný návrh: za to, aby do konca volebného obdobia<br />
mohol svoju činnosť vyvíjať pod názvom ZDP, bol ochotný vzdať sa predsedníctva<br />
v Spišskom zväze roľníkov a požiarnom zbore. Vodca DP s jeho návrhom súhlasil.<br />
Čo primälo F. Karmasina k takémuto rozhodnutiu? Predovšetkým si uvedomoval<br />
skutočnosť, že ZDP jeho pozície už ohroziť nemôže. Na druhej strane, organizácie, ktoré<br />
mu A. Nitsch ponúkol, poskytovali dostatočný priestor na posilnenie jeho vlastného<br />
vplyvu najmä medzi roľníkmi, ktorí tvorili hlavnú časť členskej základne a elektorátu<br />
ZDP. Miestnym štruktúram DP nariadil z tohto dôvodu dôkladnú „glajchšaltáciu“ oboch<br />
13 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 2. Henckeho záznam zo 17.<br />
11. 1938.<br />
14 DEÁK, Ladislav (zost.): Viedenská arbitráž 2. november 1938. Dokumenty III. Martin 2005,<br />
dokument 82, s. 188.<br />
15 KOVÁČ, Dušan: Nemecko a..., c. d., s. 144.<br />
16 PA AA, Gesandtschaft Prag, Paket 60, A III 2 Minderheiten, Band 2. Šéf Hlavného<br />
bezpečnostného úradu (SHA) Zahraničnému úradu 22. 11. 1938.<br />
17 Bližšie k situácii na východnom Slovensku pozri PEKÁR, Martin: Východné Slovensko 1939<br />
– 1945. Prešov 2007, s. 46 – 53.<br />
89
Michal Schvarc<br />
korporácií. Myšlienku začlenenia ZDP do DP napokon zavrhol ako nepotrebnú, lebo „sa<br />
tak ušetríme pred elementmi, ktoré nepotrebujeme... Som teda za to, aby sme uzatvorili<br />
taký druh mieru, ktorý ZDP nominálne umožní existenciu do konca parlamentného<br />
obdobia s tým, že ju nebudeme spomínať a jej existenciu nebudeme jednoducho brať na<br />
vedomie“. 18 Tento krok znamenal Karmasinove definitívne víťazstvo. Odpor ZDP sa mu<br />
podarilo zlomiť, nie však antipatie určitých vrstiev nemeckého obyvateľstva Spiša. Tie<br />
stále upierali svoje nádeje smerom k Maďarsku.<br />
ZDP sa vzhľadom na uzavretú dohodu prestala verejne angažovať. Miestni funkcionári<br />
DP začali pohon na jej členov, pričom im vyčítali ich promaďarské presvedčenie<br />
a tvrdenia o tom, že „sú Nemci s maďarskou krvou“. 19 DP členov a prívržencov ZDP<br />
neustále sledovala. Za týchto okolností vedenie strany dospelo k rozhodnutiu pozastaviť<br />
svoju činnosť. Stalo sa tak deň po vyhlásení slovenského štátu, 15. marca 1939. 20 De<br />
facto však ZDP neprestala existovať. Členovia strany aj napriek tomu, že ju vedenie<br />
DP považovalo za nejestvujúci subjekt, si nárokovali na uplatnenie svojich mandátov<br />
v obecných zastupiteľstvách na základe výsledkov obecných volieb z júna 1938. K pozoruhodnému<br />
záveru dospel aj Krajinský úrad, ktorý po právnej stránke potvrdil jej<br />
existenciu a „v dôsledku tohto stavu niet zákonného podkladu k tomu, aby mandáty ZDP<br />
v obecných zastupiteľstvách boli zrušené“. 21 Pre vedenie DP to znamenalo nepríjemnosti<br />
navyše. Spor sa dostal na ministerstvo vnútra.<br />
Nový energický krajský tajomník DP v Kežmarku Heinz Drkosch vyhlásil krátko po<br />
nástupe do funkcie „boj proti maďarónskym šíriteľom fám“. Počas dvoch mesiacov jeho<br />
činnosti na novom poste bolo zatknutých 11 funkcionárov ZDP. Okrem toho dal podnet<br />
na internovanie A. Nitscha a tajomníka Johanna Lindta. Z tohto dôvodu žiadal štátny<br />
sekretariát, aby u štátnych úradov docielil rozpustenie ZDP. Samotnú iniciatívu štátneho<br />
sekretariátu však pokladal za nedostatočnú. Okrem iného podnikol aj kroky proti Spišskej<br />
banke, bašte ZDP, 22 ktoré mali oslabiť jej dôveryhodnosť medzi nemeckým obyvateľstvom.<br />
F. Karmasin sa s Drkoschovým návrhom zlikvidovať protivníka nestotožnil,<br />
pretože „v prípade rozpustenia ZDP by museli byť rozpustené aj všetky ostatné strany,<br />
takže takýmto nariadením by sa vytvorila vynútená jednota. Máme o toto záujem?“ 23<br />
H. Drkosch ustúpil. Tentokrát pomohli slovenské úrady. V noci zo 14. na 15. júla<br />
1939 zatkli príslušníci levočskej žandárskej stanice v Tatranskej Polianke právnika<br />
18 SNA, f. F. Karmasin 116-19-3/271-272. F. Karmasin R. Klecknerovi 2. 12. 1938.<br />
19 ŠA Levoča, p. Poprad, f. Okresný úrad v Poprade 1923 – 1945 (ďalej OÚ Poprad), š. 114,<br />
10/1938 adm.<br />
20 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha – politika Spišskonemeckej strany. In: Z minulosti<br />
Spiša, IX – X, 2001/2002. Levoča 2002, s. 227.<br />
21 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 42, 183/1939 prez. Za poskytnutie dokumentu<br />
ďakujem Mgr. Jánovi Kokorákovi.<br />
22 Bundesarchiv Berlín (ďalej BArch), f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. Drkoschova<br />
správa za jún 1939.<br />
23 BArch, f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. F. Karmasin H. Drkoschovi 3. 7.<br />
1939.<br />
90
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
Dr. Kalchbrennera, ktorý bol podozrivý zo špionáže v prospech Maďarska. V rámci toho<br />
členovia polovojenskej zložky DP – Freiwillige Schutzstaffel (FS) – uskutočnili domové<br />
prehliadky u viacerých popredných funkcionárov ZDP, medzi inými aj u A. Nitscha. 24<br />
Útek ďalších dvoch hľadaných osôb do Maďarska bol pre ríšskonemecký Sicherheitsdienst<br />
(SD) neklamným dôkazom, že „medzi Budapešťou a Spišom jestvuje spravodajský<br />
kanál, cez ktorý sa doručujú správy so zámerom pripojiť Spiš k Maďarsku“. 25 To bol<br />
dostatočný argument na zatvorenie úradovne ZDP v Kežmarku, ku ktorému sa vedenie<br />
DP odhodlalo v deň začiatku nemeckého útoku na Poľsko. Okrem toho policajné orgány<br />
zaistili viacero funkcionárov ZDP, ktorí boli označení za nespoľahlivé osoby. Sám<br />
A. Nitsch bol internovaný v Ilave v čase od 1. septembra do 10. októbra 1939. 26 Jeho<br />
promaďarská orientácia znamenala dostatočný dôvod na zatknutie. Neustále napäté slovensko-maďarské<br />
vzťahy predstavovali živnú pôdu pre šírenie maďarskej propagandy,<br />
ktorá aj naďalej nachádzala odozvu najmä medzi staršou generáciou spišských Nemcov.<br />
A práve zaistený A. Nitsch bol predstavovaný ako jeden z jej hlavných pilierov.<br />
Diferencie medzi prívržencami DP a ZDP pretrvávali a niekde prerastali aj do otvorených<br />
konfliktov. Niektorí funkcionári ZDP si udržiavali vo svojom okolí naďalej veľký<br />
vplyv, najmä tajomník strany J. Lindt. H. Drkosch sa usiloval o jeho angažovanie v rámci<br />
DP s odôvodnením, „že Lindt je faktorom, s ktorým sa musí počítať“ 27 a Lindtove<br />
prijatie do DP vnímal ako „gesto zmierenia a našej ochoty vyjsť v ústrety“ požiadavkám<br />
spišských Nemcov. J. Lindt sa ponúkol sám, pravdepodobne z materiálnych dôvodov.<br />
Súčasne sa zaviazal, že sa v prospech DP pokúsi získať aj tých roľníkov, ktorí neustále<br />
inklinovali k ZDP. 28 H. Drkosch všemožne vynakladal úsilie o jeho prijatie. Krajský tajomník<br />
si totiž príliš dobre uvedomoval potrebu obrúsiť hrany a zmenšiť trecie plochy<br />
na čo možno najmenšiu mieru a prinútiť tak nepoddajných Spišiakov k rezignácii, resp.<br />
k spolupráci.<br />
Drkoschove zámery zostali na papieri. Vedenie DP jednoducho nebolo ochotné pripustiť<br />
avantúry podobného druhu. Veľký rozruch spôsobilo mimoriadne valné zhromaždenie<br />
Karpathenvereinu 17. marca 1940. „Spacifikovanie“ tejto korporácie, ktorá<br />
bola ovládaná ľuďmi z ZDP, vyvolalo medzi jej funkcionármi veľké rozhorčenie. Táto<br />
akcia „karmasinovcov“ spôsobila nárast antagonizmov medzi oboma skupinami a mala<br />
za následok to, že „spišskí Nemci štvú proti vedeniu FS a DP“. 29 Vzájomné rozpory sa<br />
nedarilo preklenúť, nepriateľstvo pretrvávalo.<br />
24 BArch, f. R 70 Slowakei/361, GA III/15/3 – Heinz Drkosch. Drkoschova správa za júl 1939.<br />
25 PA AA, R 27 496, fólia 341 676 – 680. Správa šéfa SHA W. Kepplerovi z 19. 9. 1939. Príloha.<br />
26 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha..., c. d. , s. 227.<br />
27 SNA, f. F. Karmasin 116-20-3/38. H. Drkosch Úradu vodcu národnostnej skupiny 4. 11.<br />
1939.<br />
28 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924. H. Drkosch F. Karmasinovi,<br />
E. Herrmannovi a Hlavnému personálnemu úradu DP 19. 10. 1939.<br />
29 Archív Múzea Slovenského národného povstania v Banskej Bystrici (ďalej A MSNP), f. VIII,<br />
š. 8, 49/63. Správa okresného náčelníka v Kežmarku za marec 1940.<br />
91
Michal Schvarc<br />
Tieto okolnosti povzbudili aj A. Nitscha. Usiloval sa o získanie szantóvskeho veľkostatku<br />
v katastrálnom území Veľkej Lomnice, o ktorý malo záujem aj vedenie DP<br />
a plánovalo tam zriadiť poľnohospodársku školu zameranú na výchovu roľníckeho dorastu.<br />
Pozemky chcel A. Nitsch rozdeliť medzi tamojších roľníkov a posilniť si tak svoj<br />
vplyv medzi nimi, resp. využiť ich proti záujmom Karmasinovej skupiny. „Volksgruppenführer“<br />
si následky tohto konania príliš dobre uvedomoval, pretože ak by vedenie<br />
DP pozemky získalo, mohlo počítať s tým, že sa roľníci postavia proti nemu. 30 Tomu sa<br />
F. Karmasin chcel bezpodmienečne vyhnúť.<br />
Neutíchajúce rozpory začali opätovne zaujímať štátne úrady. Kežmarský okresný<br />
náčelník stále upozorňoval na napäté vzťahy medzi funkcionármi DP, prevažnú časť<br />
ktorých tvorili sudetskí Nemci, a miestnymi Nemcami. 31 O prešetrenie pomerov požiadal<br />
Župný úrad v Ružomberku, hoci ZDP ako taká už stranícku činnosť nevykonávala,<br />
aj keď fakticky zrušená nebola. Okresný náčelník túto skutočnosť len potvrdil a zároveň<br />
dospel k záveru, že „veľká časť Nemcov, ktorí dosiaľ do Deutsche Partei nevstúpili,<br />
pokladá sa za členov Zipser Deutsche Partei“. 32 Ako hlavné motívy tohto konania uviedol<br />
spory osobného charakteru a maďarské cítenie dotyčných osôb. Úradné rozpustenie<br />
ZDP považoval za najlepší prostriedok, ako neistú situáciu upokojiť.<br />
Hoci sa A. Nitsch po prepustení z ilavskej väznice zaviazal k politickej nečinnosti,<br />
zdá sa, že sa aktivít v tejto oblasti úplne nevzdal. DP disponovala informáciami o jeho<br />
pravidelných cestách do Budapešti. Od slovenských úradov preto požadovala, aby<br />
A. Nitschovi nevydávali cestovné povolenia. 33 Okrem toho sa v dňoch 21. – 22. septembra<br />
1940 zúčastnil rokovania funkcionárov Maďarskej strany v Tatranskej Polianke,<br />
ktoré v druhý deň navštívil aj maďarský vyslanec na Slovensku Miklós Szabó. Účastníci<br />
rozhovoru, medzi nimi aj A. Nitsch, požadovali pripojenie Slovenska k Maďarsku. Maďarský<br />
vyslanec s ich názorom nesúhlasil, naopak, vyzýval ich k opatrnosti a varoval<br />
ich pred dôsledkami takýchto aktivít. 34 Pre A. Nitscha musel byť postoj maďarského<br />
diplomata trpkým sklamaním. Jedine v Maďarsku videl záchranu spišských Nemcov<br />
pred znacizovanou Deutsche Partei. Jeho nádeje sa preto postupne rozplývali.<br />
Nitschove aktivity viedli k jeho opätovnej internácii. Dňa 3. novembra 1940 bol zaistený<br />
príslušníkmi ÚŠB a uväznený v Ilave. Za daných okolností bývalý predseda ZDP<br />
rezignoval. Cez prostredníka žiadal o rozhovor s F. Karmasinom. Navrhoval zmier, pretože<br />
život „štvanca“ ho už vyčerpával. Krajské vedenie DP v Kežmarku prišlo s návrhom,<br />
aby A. Nitsch prehovoril na zhromaždení v Starej Lesnej, kde mal predseda ZDP<br />
stále silný vplyv a tunajší Nemci odmietali vstúpiť do DP. Práve pred týmto plénom<br />
30 SNA, f. F. Karmasin 116-22-1/43. F. Karmasin H. Drkoschovi 19. 3. 1940.<br />
31 SNA, f. Ústredňa štátnej bezpečnosti (ďalej ÚŠB) 209-851-4/130. Správa okresného náčelníka<br />
v Kežmarku za máj 1940.<br />
32 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, š. 48, 1 054/1940 prez.<br />
33 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924. H. Drkosch E. Herrmannovi<br />
5. 4. 1940.<br />
34 PA AA, R 27 659, fólia E 0869 047 – 048. Správa nemeckého vyslanca M. von Killingera<br />
z 3. 10. 1940.<br />
92
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
mal priznať mylnosť svojej dovtedajšej politiky, uznať autoritu A. Hitlera a formálne<br />
odovzdať vodcovstvo spišských Nemcov do rúk predstaviteľov DP. 35 Či A. Nitsch túto<br />
dehonestujúcu ponuku prijal, je viac než otázne. Faktom ale zostáva, že 15. novembra<br />
1940 bol prepustený z väzenia. 36 Po týchto udalostiach sa A. Nitsch definitívne stiahol do<br />
úzadia. Ale DP a takisto štátne orgány ho naďalej sledovali.<br />
Okrem A. Nitscha bol rôznym neprávostiam a perzekúcii vystavený aj ďalší popredný<br />
funkcionár ZDP, evanjelický farár, dlhoročný starosta Popradu a senátor Národného<br />
zhromaždenia Emmerich Varga. Pre svoj postoj musel na nátlak DP začiatkom júna<br />
1939 rezignovať na post vládneho komisára mesta Poprad. Podobne ako A. Nitsch bol<br />
1. septembra 1939 ako nespoľahlivá osoba zaistený a uväznený v Ilave. 37 Miestni funkcionári<br />
DP ho neustále obviňovali z protištátnej činnosti a propagandy, z celebrovania<br />
omší v maďarskom jazyku a maďarského cítenia. Miestna skupina DP z týchto dôvodov<br />
žiadala jeho premiestnenie. 38 E. Varga napriek tomuto tlaku v Poprade ostal. Naďalej<br />
však zostával terčom útokov agilných členov DP. Keď sa začali deportácie Židov, vedenie<br />
miestnej skupiny DP mu vyčítalo, že pokrstil štyri židovské rodiny. K tomu sa<br />
pripojilo obvinenie z defraudácie finančných prostriedkov, takže DP napokon docielila<br />
jeho penzionovanie. Stalo sa tak 1. júla 1942. 39<br />
Prostredníctvom represívnych krokov za pomoci štátnych úradov dosiahlo vedenie<br />
DP svoj cieľ – rozloženie štruktúr politického protivníka. Na to nepotrebovalo ani úradné<br />
rozpustenie ZDP, postačovali nátlakové a represívne prostriedky. Hoci sa F. Karmasinovi<br />
podarilo ZDP vytlačiť z politického spektra, získať priazeň bývalých príslušníkov<br />
a voličov tejto strany sa mu v plnej miere nikdy nepodarilo. Prispelo k tomu viacero<br />
faktorov, z ktorých ako najdôležitejší možno uviesť hungarofilskú orientáciu spišských<br />
Nemcov, ktorá v meniacej sa intenzite pretrvávala medzi staršou generáciou počas celého<br />
sledovaného obdobia, a prehlbujúcu sa priepasť medzi nimi a sudetskými Nemcami,<br />
ktorí sa s tunajším prostredím vo väčšine prípadov nezžili a v očiach Spišiakov zostávali<br />
aj naďalej ako cudzí prvok.<br />
II. „Glajchšaltácia“ Karpathenvereinu<br />
Karpathenverein, pôvodne Ungarischer Karpathenverein, 40 je najstaršou korporáciou<br />
svojho druhu na Slovensku. Vznikol 10. augusta 1873 v Starom Smokovci a jeho<br />
činnosť sa zameriavala na oblasť turistiky, horolezectva a neskôr na rozvoj turistického<br />
35 SNA, f. F. Karmasin 116-22-1/59-60. H. Drkosch F. Karmasinovi 7. 11. 1940 a A. Reich<br />
F. Karmasinovi 6. 11. 1940.<br />
36 SULAČEK, Jozef: Medailón Andora Nitscha, c. d. , s. 227.<br />
37 ŠA Levoča, f. Okresný ľudový súd v Levoči 1945 – 1947 (ďalej OĽS Levoča), T ľud 291/<br />
1947.<br />
38 SNA, f. F. Karmasin 116-17-1/33-34. Miestna skupina DP v Poprade štátnemu sekretariátu<br />
3. 5. 1940.<br />
39 CHALUPECKÝ, Ivan et al: Dejiny Popradu. Košice 1998, s. 296, 302 – 303.<br />
40 ŠULC, I.: Uhorský karpatský spolok a Karpathenverein na Slovensku. Košice 2004, s. 16.<br />
93
Michal Schvarc<br />
ruchu. Jedným z hlavných cieľov spolku bolo objavovanie a sprístupňovanie Vysokých<br />
Tatier. Už od založenia hrali v spolku prím spišskí Nemci. Po rozpade Rakúsko-Uhorska<br />
zostala činnosť spolku istý čas ochromená. Úradne bola jeho činnosť v Československej<br />
republike (ČSR) povolená schválením stanov 23. marca 1922 pod názvom Karpathenverein.<br />
41 Postupne sa stal členom dvoch najvýznamnejších nemeckých turistických<br />
strešných organizácií v ČSR, a to – Hauptverband der deutschen Wintersportvereine<br />
(HDW) so sídlom v Liberci, ktorý mal pod svojou kuratelou lyžovanie a zimné športy,<br />
a Hauptverband der deutschen Gebirgs- und Wandervereine (HDGW) sídliaci v Ústí<br />
nad Labem, zastrešujúci nemecké turistické spolky. 42 Okrem toho mal Karpathenverein<br />
aj svoje pobočky – cestovné kancelárie – v samotnom Nemecku (Berlín, Drážďany,<br />
Wroclaw). 43<br />
Dominantné postavenie v spolku si stále udržiavali spišskí Nemci a Karpathenverein<br />
sa stal jednou z organizácií, v ktorých sa výrazne prejavoval vplyv ZDP. Spolok síce<br />
dostával dotácie z Nemecka, no po nástupe nacistov k moci v januári 1933 začali mať<br />
ríšske inštitúcie výhrady proti jeho vedeniu. Vyčítali mu najmä „výslovne maďarónsku<br />
tvár“ a vedúce osobnosti Karpathenvereinu označovali za „bandu politických a ekonomických<br />
hochštaplerov“. 44 Skutočnosť, že predstavitelia Karpathenvereinu nerešpektovali<br />
zjednocovacie snahy Nemcov žijúcich v ČSR pod vedením Konráda Henleina, ktoré<br />
podporovala aj Nemecká ríša, viedla k námietke, že „doterajšia činnosť Karpathenvereinu<br />
nepriniesla pre Nemcov na Slovensku nijaké výhody, ktoré by stáli za zmienku“. 45<br />
Z tohto dôvodu nepovažovala Nemecká ríša za žiaduce, aby bol spolok uprednostňovaný<br />
pri prideľovaní devíz, keďže už vtedy pociťovala ich akútny nedostatok.<br />
Karpathenverein napriek tomu zotrvával na platforme ZDP. V polovici roku 1938<br />
zaujal odmietavé stanovisko proti snahám HDGW začleniť sa pod Sudetonemeckú stranu<br />
s odôvodnením, „že medzi členmi je veľa Maďarov, ojedinele aj Slovákov a že začlenenie<br />
má politický charakter“. 46 Za rozhodnutím možno priam vidieť úzke prepojenie<br />
spolku s ZDP, ktorá v tom čase výrazne strácala pozície práve na úkor svojho protivníka<br />
– Henleinovho hnutia – KdP.<br />
Zmena politicko-spoločenských pomerov po 6. októbri 1938 neobišla ani Karpathenverein.<br />
F. Karmasin mal eminentný záujem spolok, ako jednu z bášt ZDP, „úplne<br />
zglajchšaltovať“. 47 Zrejme pod vplyvom vedenia DP zaviedlo predsedníctvo spolku do<br />
stanov tzv. árijský paragraf. Pre vedenie Karpathenvereinu to bol iste nepríjemný krok<br />
41 ŠULC, I.: Uhorský karpatský, c. d., s. 33.<br />
42 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina na Slovensku a jej telovýchovné a športové aktivity<br />
v rokoch 1918 – 1945. Bratislava 2006, s. 42 – 43.<br />
43 PA AA, R 60 234, Správa nemeckého konzulátu v Košiciach nemeckému vyslanectvu v Prahe<br />
z 20. 12. 1935.<br />
44 PA AA, R 60 234, Správa Dr. Wehenkla z apríla 1935.<br />
45 PA AA, R 60 234, Langmann Ríšskemu úradu pre devízové hospodárenie 3. 8. 1936.<br />
46 Štátny archív v Banskej Bystrici, pobočka Banská Bystrica (ďalej ŠA BB, p. BB), f. Karpatský<br />
spolok v Banskej Bystrici 1923 – 1944 (ďalej KV BB), š. 2, 19/1938.<br />
47 SNA, f. F. Karmasin 116-19-3/271-272. F. Karmasin R. Klecknerovi 2. 12. 1938.<br />
94
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
a jednotlivé pobočky žiadal neprijímať od židovských členov členské príspevky na rok<br />
1939. Okrem toho mali pobočky svojich židovských členov vhodnou formou informovať,<br />
aby do konca roku 1938 dobrovoľne zo spolku vystúpili. 48 Viaceré pobočky proti zavedeniu<br />
uvedeného ustanovenia protestovali. Vari najpregnantnejšie to vyjadrila pobočka<br />
z Banskej Bystrice, kde Židia tvorili nezanedbateľnú časť jej členstva: „Počas 65-ročnej<br />
spolupráce všetkých členov spolku, aj keď boli rôznej národnosti, sa vytvorili veľké<br />
materiálne a vysoké morálne hodnoty, ktoré nemožno považovať za nemecké nacionálne<br />
dedičstvo. Aby sa tieto vytvorené hodnoty nášho spolku neohrozili, žiadame hlavné<br />
predstavenstvo, aby bol spolok vedený naďalej v doterajšom duchu a zostal naďalej<br />
otvorený pre všetky národnosti Karpatskej kotliny.“ 49 Za daných podmienok to bola rýdza<br />
ilúzia. Hlavné opatrenia smerujúce ku „glajchšaltácii“ mali ešte len prísť.<br />
Dňa 16. marca 1939 vymenoval Okresný úrad v Kežmarku po dohode s DP Tibora<br />
Braisza za vládneho komisára spolku. 50 Predsedníctvo Karpathenvereinu tento krok<br />
pobúril. Vnímalo ho ako spolitizovanie celej záležitosti, hoci za spolkom prakticky od<br />
jeho transformácie v podmienkach ČSR stála ZDP. Bratislavskému vedeniu DP nešlo<br />
len o odstránenie politického konkurenta. Karpathenverein počas dovtedajšej, viac ako<br />
60-ročnej činnosti, nadobudol pomerne rozsiahly majetok, a preto sa usilovala, aby sa čo<br />
najskôr dostal pod jej správu, čiže súčasťou Deutscher Turn- und Sportverband (DTSV),<br />
ktorý predstavoval jedinú strešnú organizáciu pre nemecké športové spolky a organizácie<br />
na Slovensku. 51<br />
Hlavnou úlohou vládneho komisára T. Braisza bola, povedané jazykom ríšskonemeckého<br />
SD, „majorizácia spolku nemeckými členmi“, 52 čo neznamenalo nič iné, ako jeho<br />
„glajchšaltáciu“ a ovládnutie prostredníctvom DP. Hoci si T. Braisz vynútil rezignáciu<br />
predsedníctva spolku a presunul termín valného zhromaždenia z 13. apríla na 6. augusta<br />
1939, 53 očakávaný úspech sa nedostavil. Naopak, vládny komisár narazil na tvrdý odpor<br />
bývalého vedenia spolku. DP sa snažila ovládnuť valné zhromaždenie tým, že na<br />
miesto konania do Tatranskej Lomnice vyslala neuniformovaný, asi 30-členný oddiel<br />
FS a niekoľko desiatok svojich členov. Tých však stúpenci zosadeného predsedníctva<br />
Karpathenvereinu do rokovacej sály nepustili. Dôvod bol prozaický – nemali členské<br />
preukazy. Bývalý predseda spolku Alfréd Grosz žiadal okrem toho od vládneho komisára<br />
verejné ospravedlnenie za krivé obvinenia. Ten to však odmietol. Na valnom<br />
zhromaždení sa zúčastnil aj kežmarský okresný náčelník. Svojím vyhlásením, že DP si<br />
vymenovanie vládneho komisára vynútila, len vyostril už aj tak dosť napätú atmosféru,<br />
v ktorej sa valné zhromaždenie konalo. Personálne návrhy T. Braisza delegáti zhromaž-<br />
48 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 26/1938.<br />
49 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 27/1938.<br />
50 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/353. Hermannov záznam z 15. 3. 1940.<br />
51 K činnosti DTSV pozri BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 90 – 102.<br />
52 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 572 – 575. Jacobiho správa<br />
o KV z 21. 2. 1940.<br />
53 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 93.<br />
95
Michal Schvarc<br />
denia neprijali. 54 Keďže hrozil škandál, vládny komisár valné zhromaždenie predčasne<br />
ukončil.<br />
T. Braisz sa pokúšal riešiť patovú situáciu rokovaním s bývalým vedením spolku.<br />
To sa uskutočnilo 12. decembra 1939 v Kežmarku. 55 Vládny komisár bez okolkov prezentoval<br />
„svoj“ zámer – „glajchšaltáciu“ ako jediné možné riešenie za danej situácie.<br />
Prítomných bývalých funkcionárov vyzval, aby medzi členskou základňou presadili akceptovanie<br />
jeho návrhov na personálne obsadenie nového predsedníctva. Nezabudol dodať,<br />
že je to vôľa vedenia DP a Volksdeutsche Mittelstelle (VoMi). Tým chcel pripraviť<br />
hladký priebeh mimoriadneho valného zhromaždenia, ktoré plánoval zvolať začiatkom<br />
jari 1940. Ak by sa tak nestalo, hrozil likvidáciou spolku.<br />
A. Grosz odmietol tento návrh ako ďalší „pokus o diktát“. V tom ho podporili aj<br />
ostatní odvolaní funkcionári. Otto Bruckner žiadal, aby sa k navrhovanej zmene vyjadrili<br />
všetky pobočky. T. Braisz a Gejza Klein sa proti tejto požiadavke ohradili. Príliš<br />
dobre si uvedomovali, že by narazili na nevôľu u väčšiny pobočiek. A. Grosz ďalej<br />
navrhoval, aby o celej záležitosti rozhodli F. Karmasin a János Esterházy ako vodcovia<br />
národnostných menšín s tým, že Karpathenverein sa rozdelí na dve sekcie – nemeckú<br />
a maďarskú. Majetok a vedenie spolku mali zostať podľa neho spoločné. T. Braisz<br />
a Gejza Klein odmietli aj tieto návrhy. A. Groszovi nepomohlo ani odvolávanie sa na<br />
zohľadňovanie hospodárskych záujmov a potrieb nemeckého Spiša.<br />
Bývalé vedenie spolku sa snažilo zachrániť situáciu všemožnými prostriedkami.<br />
Zápisnicu z vyššie uvedeného rokovania zaslalo ako dôverný materiál všetkým sympatizujúcim<br />
členom, aby boli informovaní o zámeroch vedenia DP. Okrem toho plánovalo<br />
intervenovať vo svoj prospech u štátnych úradov. A. Grosz a tajomník Oskar Zuber<br />
požiadali 8. januára 1940 kežmarský okresný úrad o odvolanie vládneho komisára<br />
T. Braisza a zároveň podali sťažnosť na Štátny policajný úrad v Kežmarku. Ustanovenie<br />
vládneho komisára do spolku považovali za protizákonný akt a jeho dovtedajšiu činnosť<br />
označili za „žalostnú impotenciu komisárskej správy“. 56 Rovnako aj ďalšie Braiszove<br />
kroky, ako napr. zastavenie prijímania členov, boli v rozpore so stanovami spolku. Tieto<br />
skutočnosti predstavovali dostatočné dôvody na to, aby bol z funkcie odvolaný. Štátny<br />
policajný úrad všetky body sťažnosti zohľadnil a posúdil dosadenie vládneho komisára<br />
ako nezákonné. Svoj návrh a aj sťažnosť bývalých funkcionárov predsedníctva Karpathenvereinu<br />
odstúpil ministerstvu vnútra. 57<br />
Vedenie DP sa preto rozhodlo bezodkladne konať. Na ministerstve sa snažilo zdôvodniť<br />
svoj nárok na spolok tým, že „Karpathenverein je nemeckým kapitálom a preto<br />
54 Institut für die Zeitgeschichte Mníchov (ďalej IfZ), MA 650/3, fólia 9 394 731 – 734. Správa<br />
SD-LA Viedeň o situácii na Slovensku v auguste 1939.<br />
55 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 15/1939.<br />
56 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/367-369. A. Grosz a O. Zuber Štátnemu policajnému úradu<br />
v Kežmarku 8. 1. 1940.<br />
57 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/370. Štátny policajný úrad v Kežmarku ministerstvu vnútra<br />
12. 2. 1940.<br />
96
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
aj nemeckým záujmom“ a potrebu dosadenia vládneho komisára odôvodňovalo tvrdením,<br />
že „vedenie Karpathenvereinu tvoria slobodomurári, poloviční Židia a takmer bez<br />
výnimky maďaróni“. 58 Za tejto situácie T. Braisz po dohode s H. Drkoschom a F. Karmasinom<br />
zvolal mimoriadne valné zhromaždenie spolku na 17. marca 1940. 59 Na ňom malo<br />
dôjsť k definitívnemu ovládnutiu Karpathenvereinu prostredníctvom DP. Štátny sekretariát<br />
podnikol okrem toho všetky patričné kroky na to, aby ministerstvo vnútra T. Braisza<br />
z funkcie vládneho komisára neodvolalo. Vedenie DP zároveň blokovalo športové aktivity<br />
lyžiarskej sekcie Karpathenvereinu a pri nomináciách uprednostňovalo bratislavský<br />
lyžiarsky klub. 60 Staré predsedníctvo spolku aj napriek tomu verilo v priaznivý verdikt<br />
štátnych úradov. Priebeh mimoriadneho valného zhromaždenia a najmä kontrolné opatrenia<br />
zo strany DP však jeho nádeje posunuli do imaginárnej roviny.<br />
Prípravám valného zhromaždenia venovalo vedenie DP mimoriadnu pozornosť. Minister<br />
vnútra Ferdinand Ďurčanský prisľúbil deň pred zasadnutím, že žiadosť proti dosadeniu<br />
vládneho komisára predbežne podrží, a bude informovať Okresný úrad v Kežmarku,<br />
aby valné zhromaždenie považoval za zákonné. 61 Okrem toho sa na akciu pripravovala<br />
aj krajská organizácia DP na hornom Spiši. Na rozkaz krajského veliteľa FS Williho<br />
Kunzmanna si ešte pred zastavením prijímania nových členov do spolku, samozrejme<br />
bez vedomia vládneho komisára, zadovážilo okolo 400 príslušníkov FS platné členské<br />
preukazy spolku. Hoci títo FS-mani neboli do plánu „Gleichschalstungsunternehmen<br />
KV 17. 3. 40“ 62 plne zasvätení, 16. marca 1940 bola vyhlásená pohotovosť. V noci zo<br />
16. na 17. marca obsadili jednotky FS miestnosť, kde sa valné zhromaždenie malo uskutočniť.<br />
Okrem toho obsadili všetky ubytovacie kapacity v Kežmarku, aby tak stúpencom<br />
starého vedenia zabránili v meste prenocovať. Ráno 17. marca bola rokovacia miestnosť<br />
plná FS-manov. Tí rozostavili hliadku pri vstupe do budovy a kontrolovali preukazy. Do<br />
vnútra sa dostalo len okolo 135 stúpencov bývalého predsedníctva. Ďalších 400 zostalo<br />
mimo rokovacej siene. Keďže väčšina valného zhromaždenia odmietla, aby skupina delegátov,<br />
ktorú FS-mani do miestnosti nepustili, mohla uplatniť svoje hlasovacie právo,<br />
135 prítomných opozičných delegátov na znak protestu rokovanie valného zhromaždenia<br />
opustilo. 63 Cesta pre „glajchšaltáciu“ spolku sa tak otvorila.<br />
Vedenie DP presadilo svoju vôľu, keďže sa z jeho pohľadu týmto „uvoľnila cesta<br />
pre zdravý vývoj“ 64 tohto tlakom odolávajúceho spolku. Za predsedu Karpathenvereinu<br />
bol zvolený vedúci miestnej skupiny DP v Poprade Gejza Klein, za tajomníka dovte-<br />
58 SNA, f. NS, Tn ľud 13/1946 – O. Kubala, mikrofilm II. A 924, H. Drkosch F. Karmasinovi<br />
31. 1. 1940; f. F. Karmasin 116-12-4/362. H. Drkosch F. Karmasinovi 14. 2. 1940.<br />
59 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/360. Záznam L. Dostala z 1. 3. 1940.<br />
60 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 572 – 575. Jacobiho správa<br />
o KV z 21. 2. 1940.<br />
61 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/350. Dostalov záznam zo 6. 4. 1940.<br />
62 SNA, f. F. Karmasin 116-2-1/54. H. Drkosch F. Karmasinovi 13. 5. 1940.<br />
63 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 601 – 605. Jacobiho správa<br />
o KV z 1. 4. 1940.<br />
64 SNA, f. F. Karmasin 116-18-2/168. F. Karmasin T. Braiszovi 19. 3. 1940.<br />
97
Michal Schvarc<br />
dajší vládny komisár T. Braisz. A. Grosz sa stal, vzhľadom na svoje zásluhy v spolku,<br />
čestným predsedom. Vedenie DP jeho meno tak doslova zneužilo pre vlastné ciele.<br />
On sám napriek určitým nádejam „majorizácii“ spolku nedokázal zabrániť. 65 Väčšinu<br />
v predsedníctve získali vysokí funkcionári DP. Členmi výboru sa stali aj Walter Donath,<br />
veliteľ FS a náčelník DTSV, poslanec Sigmund Keil, krajský tajomník DP H. Drkosch<br />
a pracovník slovenského referátu VoMi v Berlíne Ferdinand Putz. 66 Valné zhromaždenie<br />
odhlasovalo napokon aj vstup Karpathenvereinu do DTSV. 67 DP tak ovládla aj ďalšiu<br />
záujmovú organizáciu spišských Nemcov, hoci odpor stúpencov ZDP úplne neotupila.<br />
Škandalózny priebeh valného zhromaždenia vyvolal medzi promaďarskými členmi<br />
spolku veľkú búrku nevôle. Odvahu im dodal najmä výnos ministerstva vnútra, ktorým<br />
ministerstvo potvrdilo nezákonný postup pri vymenovaní vládneho komisára a vyzvalo<br />
kežmarský okresný úrad, aby vládneho komisára odvolalo a písomnosti spolku vrátilo<br />
bývalému predsedníctvu. 68 To prakticky znamenalo neplatnosť prijatých uznesení<br />
valného zhromaždenia a vôbec nezákonnosť jeho konania. Krátko nato podalo 54 členov<br />
spolku proti tomu sťažnosť a žiadalo úradné prešetrenie zmanipulovaného valného<br />
zhromaždenia. 69<br />
Bývalý vládny komisár ich sťažnosť označil za „celkom bezdôvodnú“ a odmietol<br />
tvrdenia o protizákonných praktikách pri príprave a počas priebehu valného zhromaždenia.<br />
Nespokojenci adresovali sťažnosť nielen Okresnému úradu a Štátnemu policajnému<br />
úradu v Kežmarku, ale aj Župnému úradu v Ružomberku a ministerstvu vnútra. Nový<br />
predseda Karpathenvereinu G. Klein sa preto obrátil na F. Karmasina s prosbou, aby sa<br />
postaral o rýchle zamietnutie sťažnosti, pretože pretrvávajúce nejasnosti sťažovali prácu<br />
a pozície novozvoleného vedenia spolku. 70 Zdá sa, že úrady sa s vysvetlením prípadu<br />
príliš neponáhľali, hoci išlo jednoznačne o nezákonný akt. Daný stav určite vyhovoval<br />
Klubu slovenských turistov a lyžiarov, ktorý sa usiloval dosiahnuť vo Vysokých Tatrách<br />
dominantné postavenie.<br />
Ani VoMi nebola úplne spokojná s voľbou nového predsedníctva Karpathenvereinu.<br />
Jej zástupca F. Putz mal veľké výhrady hlavne voči osobe tajomníka T. Braisza a na jeho<br />
miesto navrhoval Jusa Gretzmachera, 71 spritus movens bývalého mládežníckeho spolku<br />
Zipserdeutsche Pfadfinderschaft, ktorý mal ešte za ČSR kontakty so zakázanou branno-športovou<br />
organizáciou Deutsche Nationalsozialistische Arbeiterpartei (DNSAP)<br />
Volkssport. Okrem toho bol J. Gretzmacher vedúci expozitúry SD na Spiši 72 a ríšskone-<br />
65 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 93.<br />
66 ŠA BB, p. BB, f. KV BB, š. 2, 8/1940.<br />
67 BOBRÍK, Miroslav: Nemecká menšina, c. d., s. 94.<br />
68 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/350. Dostalov záznam zo 6. 4. 1940; f. Alexandrijský archív,<br />
mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 609 – 610. Nedatovaná správa SD-LA Praha.<br />
69 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/336-340. Nedatovaná sťažnosť O. Zubera a spol.<br />
70 SNA, f. F. Karmasin 116-12-4/328. G. Klein F. Karmasinovi 17. 4. 1940.<br />
71 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 601 – 605. Jacobiho správa<br />
o KV z 1. 4. 1940.<br />
72 BArch, R 70 Slowakei/354, GA III I 13/21 – VM Julius Gretzmacher.<br />
98
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
mecké orgány ho považovali za „svetonázorovo a politicky spoľahlivého Nemca“, kým<br />
T. Braisz sa v ich očiach javil ako „príliš mäkký a nerozhodný“. 73 F. Karmasin napokon<br />
T. Braisza vo funkcii aj napriek istým tlakom ponechal. Na ceste ku „glajchšaltácii“<br />
spolku odviedol pre vedenie DP neoceniteľné služby. Aj vďaka nemu padla ďalšia bašta<br />
maďarsky cítiacich spišských Nemcov.<br />
III. Zastavenie vydávania týždenníka Karpathen-Post<br />
Tradičný spišskonemecký týždenník Karpathen-Post, vychádzajúci od roku 1880,<br />
sa po zastavení činnosti ZDP a „glajchšaltácii“ Karpathenvereinu stal ďalším objektom<br />
záujmu totalitných snáh vedenia DP. Pre hungarofilských spišských Nemcov mali noviny<br />
význam ako posledné útočisko pred prenikajúcou nacistickou ideológiou, ktorá sa čoraz<br />
agresívnejšie presadzovala aj na samotnom nemeckom Spiši. Svojím postojom a určitým<br />
odstupom od bratislavských nemeckých novín, ktoré vychádzali pod kuratelou DP,<br />
vzbudzovali stále väčšiu nevôľu medzi funkcionármi strany, či už na miestnej úrovni<br />
alebo na ústredí. 74 Karmasinove vedenie sa preto rozhodlo nepohodlnú „hlásnu trúbu“<br />
stúpencov ZDP a promaďarského smeru navždy umlčať.<br />
Poprední predstavitelia DP pôvodne uvažovali o zlúčení týždenníka s hlavným orgánom<br />
DP Deutsche Stimmen. Keďže sa Karpathen-Post novej línii do istej miery prispôsobil,<br />
nejestvoval pádny dôvod na jeho zrušenie. Jeden z funkcionárov DP označil<br />
síce noviny za „dobré a vychádzajúce v ústrety našim záujmom“, no na druhej vystríhal<br />
pred prípadnými neopodstatnenými útokmi na týždenník, „pretože je tu nebezpečie, že<br />
sa v takom prípade dostane do starých koľají“. 75 Vedenie DP si veľmi dobre uvedomovalo,<br />
že ak chce periodikum získať na svoju stranu, musí „zlomiť“ jeho majiteľa, vydavateľa<br />
a šéfredaktora v jednej osobe Theodora Sautera. Prvý pokus o ovládnutie novín<br />
vyšiel naprázdno. Príliš nevyberaný a ambiciózny vedúci štábu DP Eduard Hermann sa<br />
koncom mája 1939 márne aj za pomoci vyhrážok pokúšal T. Sautera prinútiť, aby dal<br />
Karpathen-Post strane do prenájmu. Rovnako pochodili začiatkom júla 1939 aj vedúci<br />
Úradu DP pre tlač a propagandu Karl Hauskrecht a redaktor denníka Grenzbote Fritz<br />
Fiala, pričom sa neštítili použiť aj hrubý psychický nátlak. 76 Vlastník zostal aj napriek<br />
hrozbám neoblomný.<br />
Pre F. Karmasina bolo horšie to, že T. Sauter sa spojil s ďalším „rebelantom“ Rudolfom<br />
Göllnerom z Mníška nad Hnilcom. Karpathen-Post sa samozrejme postavil na jeho<br />
stranu. Krajský tajomník DP v Gelnici Herbert Chrobok preto ihneď požadoval, aby<br />
vedenie strany zaujalo proti novinám ostré stanovisko a zároveň nástojil na Göllnerovom<br />
73 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 985, fólia 9 405 601 – 605. Jacobiho správa<br />
o KV z 1. 4. 1940.<br />
74 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte. Rückschau auf ein Menschenalter Karpatendeutschtum.<br />
Teil 2: Von 1939 bis 1945 und wie es weiter ging. Viedeň 1996, s. 311.<br />
75 BArch, R 142/106. Nedatované hlásenie o týždenníku Karpathen-Post.<br />
76 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/218-244. T. Sauter H. E. Ludinovi 28. 5. 1942.<br />
99
Michal Schvarc<br />
vylúčení z DP. 77 Postoj Karpathen-Post považoval jeden z dôverníkov pražskej oblastnej<br />
ústredne SD za opätovný pokus „postaviť deliaci múr medzi prisťahovaných a domácich<br />
Nemcov“ 78 , čo znamenalo opätovný odklon od línie, ktorú sa vedenie DP v prípade<br />
periodika usilovalo forsírovať.<br />
Čoraz odvážnejšie a kritickejšie články nútili vedenie DP uvažovať nad spôsobmi,<br />
ako sa s nepohodlným, takpovediac opozičným periodikom vysporiadať. Popri kritických<br />
výhradách proti spôsobu písania Karpathen-Post zakázalo 15. júla 1941 kolportáž<br />
novín do Nemecka. 79 Keďže sa snažilo o zachovanie značky, kalkulovalo na začiatku<br />
roku 1942 s tou možnosťou, že noviny premení na mesačník, ktorý sa bude venovať výlučne<br />
problematike cestovného ruchu. Podľa tvrdenia pracovníka slovenského referátu<br />
VoMi F. Putza T. Sauter prejavil ochotu pristúpiť na takúto transformáciu novín. Ďalej<br />
sa počítalo s alternatívou, že Karpathen-Post sa stane oficiálnym orgánom „zglajchšaltovaného“<br />
Karpathenvereinu a bude distribuovaný aj do Nemecka. 80 Lenže realita plány<br />
predstihla.<br />
Neskôr sa ukázalo, že T. Sauter nie je tomuto plánu príliš naklonený. Keď mu 25. marca<br />
1942 K. Hauskrecht ultimatívne predložil uvedenú požiadavku a nútil ho k vstupu do<br />
DP, odmietol tento diktát prijať. Na postup vedenia DP sa sťažoval dokonca nemeckému<br />
vyslancovi na Slovensku Hannsovi Elardovi Ludinovi. V obšírnom a emotívne ladenom<br />
liste uviedol: „Celý návrh Dr. Hauskrechta má zjavnú pečať oného politického smeru,<br />
ktorý už bol raz proti Spišu použitý: kultúrne zbavovanie akejkoľvek svojbytnosti, či už<br />
tradícií alebo puta k rodnému kraju.“ 81 Sauterov postreh pregnantne vystihol zámery<br />
vedenia DP v zápase o presadenie nacistickej ideológie medzi hungarofilským obyvateľstvom<br />
nemeckého Spiša. Tým len potvrdil, že bratislavské predsedníctvo DP nemalo<br />
záujem na skutočnom riešení problémov spišských Nemcov, ale išlo mu len o ich politické<br />
ovládnutie.<br />
Hauskrechtova odpoveď na Sauterove „nie“ bola veľmi tvrdá. Vyčítal T. Sauterovi,<br />
neochotu prispôsobiť sa politickému vývoju v rámci nemeckej menšiny, pričom nezabudol<br />
zdôrazniť, že „vedenie národnostnej skupiny je jedinou a výlučnou politickou inštanciou<br />
národnostnej skupiny,... ktorá má na starosti všetky oblasti života národnostnej<br />
skupiny, preto má teda za povinnosť totálne podchytiť národnostnú skupinu prostredníctvom<br />
straníckeho aparátu“. Okrem toho mu zopakoval požiadavku vedenia DP a prezentoval<br />
ju „ako posledný pokus dohodnúť sa po dobrom“. K. Hauskrecht ostrým tónom<br />
pokračoval: „Je úplne vylúčené, aby súkromná osoba, ktorá navyše nepochopila, že jej<br />
77 BArch, R 142/76. H. Chrobok F. Karmasinovi 16. 4. 1940.<br />
78 The United States National Archives and Records Administrations, Washington DC (ďalej<br />
NARA), T – 175 Records of the Reich Leader of the SS and Chief the German Police (ďalej len<br />
T – 175), Record Group 242, roll 541, fólia 9 415 010 – 011. Príloha hlásenia zlínskej úradovne<br />
SD SD-LA Praha z 11. 7. 1940.<br />
79 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/218-244. T. Sauter H. E. Ludinovi 28. 5. 1942.<br />
80 SNA, f. F. Karmasin 116-15-2/212-218. Správa K. Hauskrechta z pracovnej cesty v Berlíne<br />
z 31. 1. 1942.<br />
81 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/218-244. T. Sauter H. E. Ludinovi 28. 5. 1942.<br />
100
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
najprimitívnejšou povinnosťou je vstup do organizácie národnostnej skupiny, robila na<br />
základe svojho osobného názoru politiku v nejakých novinách. Preto je nezmeniteľnou<br />
požiadavkou vedenia národnostnej skupiny, aby Vaše noviny čo najskôr prestali byť<br />
politickým orgánom.“ 82<br />
T. Sauter hrubému nátlaku tvrdošijne odolával. Zrejme si plne neuvedomoval, akými<br />
mocenskými pákami vedenie DP disponuje a nazdával sa, že ho podporí aj nemecké<br />
vyslanectvo. K. Hauskrechtovi dochádzala trpezlivosť. Jeho pôvodná „ponuka“ premeniť<br />
Karpathen-Post na mesačník o cestovnom ruchu sa stala neaktuálnou. Za daných<br />
okolností ďalšia existencia periodika neprichádzala do úvahy, 83 keďže T. Sauter a jeho<br />
syn neboli ochotní požiadavky vedenia DP akceptovať a 17. augusta 1942 ich definitívne<br />
odmietli. 84 O to prekvapujúcejšie bolo, keď 22. augusta 1942 Karpathen-Post svojim<br />
čitateľom oznámil, že vychádza „v novom šate“, pričom sa zmenil aj jeho podtitul na<br />
„Volksdeutsches Wochenblatt zur Förderung der gesamten Belange des Zisperdeutschtums“.<br />
85 Pre vedenie DP to bol signál, aby zasiahlo. Po Karmasinovej intervencii ministerstvo<br />
vnútra 25. augusta nariadilo vydávanie novín zastaviť. 86 VoMi, ani nemecké<br />
vyslanectvo nemali proti tomuto kroku nijaké výhrady. 87 Zdalo sa, že F. Karmasin má<br />
situáciu pevne pod kontrolou. Lenže rýchla akcia vedenia DP vzbudila nevôľu v širších<br />
kruhoch spišských Nemcov.<br />
Svoje antipatie prejavili najmä spišskonemeckí vysokoškoláci, študujúci na nemeckej<br />
pražskej univerzite, ktorí viac-menej neuznávali Karmasinovu autoritu a pokladali sa za<br />
lepších nacionálnych socialistov ako samotné vedenie DP. Viacerí z nich pracovali pre<br />
oblastnú ústredňu SD v Prahe ako dôverníci alebo donášači. Aktívny bol predovšetkým<br />
Egon Kehler. 88 Spolu s Albínom Kunschom a Sauterovým synom Erhardom 28. augusta<br />
1942 protestovali proti rozhodnutiu vedenia DP u samotného „volksgruppenführera“,<br />
ktorý si ich zavolal, aby ich oboznámil s dôvodmi, prečo siahol k uvedeným opatreniam.<br />
Trojici dal jasne najavo, že „každú ďalšiu opozíciu potlačí všetkými prostriedkami“. 89<br />
Napätú situáciu vyostril list E. Kehlera ríšskemu vodcovi študentského zväzu Gustavovi<br />
Adolfovi Scheelovi z 9. septembra 1942, v ktorom vyjadril nesúhlas s pozastavením<br />
tlače Karpathen-Post a zároveň ostro napadol F. Karmasina, keď mu vyčítal netaktnosť<br />
a politickú krátkozrakosť. Okrem toho žiadal urýchlene o zásah ríšskonemeckých in-<br />
82 SNA, f. F. Karmasin 116-46-4/278-282. K. Hauskrecht T. Sauterovi H. E. Ludinovi 4. 4.<br />
1942.<br />
83 SNA, f. F. Karmasin 116-15-2/103. K. Hauskrecht F. Karmasinovi 2. 7. 1942.<br />
84 PA AA, R 100 386, Zahraničný úrad VoMi 14. 10. 1942.<br />
85 Karpathen-Post, 22. 8. 1942. s. 1. V preklade to znamená Nemecký týždenník na podporu<br />
všetkých záujmov spišského nemectva.<br />
86 ŠA Levoča, p. Poprad, f. OÚ Kežmarok, 10 754/1942 adm.<br />
87 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 311.<br />
88 SNA, f. Alexandrijský archív, mikrofilm II. C 994, fólia 9 416 182 – 184. Ďalekopis SD-LA<br />
Praha RSHA IIIB a SD-LA Viedeň z 10. 10. 1942.<br />
89 PA AA, R 100 953. Zápisnica z rozhovoru medzi F. Karmasinom a A. Kunschom, E. Sauterom<br />
a E. Kehlerom z 28. 8. 1942.<br />
101
Michal Schvarc<br />
štancií, lebo „by v rámci národnostnej skupiny mohlo dôjsť ku škandálu, ktorý by mohol<br />
veľmi poškodiť vážnosť ríše a bol by sústom pre nepriateľskú propagandu“. 90<br />
Rebelanti sa obrátili so žiadosťou o podporu aj na nemecké vyslanectvo. Lenže vyslancova<br />
pravá ruka, vyslanecký radca Hans Gmelin, umožnil F. Karmasinovi nahliadnuť<br />
do spomenutého Kehlerovho listu a do jeho hlásenia pre pražskú SD. 91 „Volksgruppenführer“<br />
odcestoval 10. septembra okamžite do Kežmarku a nespokojencom sa vyhrážal<br />
ilavskou väznicou. 92 Karmasinove opatrenia schvaľoval nielen vyslanec H. E. Ludin, ale<br />
aj jeho najvyšší nadriadený, šéf VoMi Werner Lorenz. Lenže vodca DP sa rozhodol pre<br />
iné, menej radikálne riešenie. Uvedomoval si, že unáhlené konanie by mohlo vyvolať<br />
ďalšiu vlnu pasívnej rezistencie. Preto chcel tomu za každú cenu zabrániť. Dňa 26. septembra<br />
1942 spolu s vedúcim Úradu DP pre kultúru Hansom Friedlom si v Kežmarku<br />
dali predvolať E. Kehlera. Ten pod tlakom okolností ustúpil. Uznal, že nekonal správne<br />
a F. Karmasinovi sa ospravedlnil. 93 Vedenie DP všetkých troch rebelantov odstavilo<br />
z aktívneho pôsobenia v rámci nemeckej národnostnej menšiny a spoluprácu s T. Sauterom<br />
považovalo za vylúčenú. 94 Tým pokladalo prípad za uzavretý.<br />
F. Karmasin dobre vedel, že nitky vedú až k pražskej SD. E. Kehler sa k spolupráci<br />
s SD-LA Praha napokon priznal. Pražská oblastná ústredňa sa po Kehlerovom odhalení<br />
od všetkého dištancovala. Jej pokus destabilizovať už aj tak dosť oslabenú Karmasinovu<br />
pozíciu síce stroskotal, ale pre vodcu DP znamenala jej aktivita varovný prst.<br />
Viedenská SD totiž už na jeseň 1941 začala tzv. „mimoriadnu akciu“ proti vedeniu DP,<br />
počas ktorej boli z podozrenia pre homosexualitu zadržaní traja vysokí funkcionári DP,<br />
blízki Karmasinovi spolupracovníci, a uväznení v nemeckých koncentračných táboroch.<br />
F. Karmasin v tejto súvislosti prisľúbil W. Lorenzovi, že vo vedení DP dôjde k personálnym<br />
zmenám. 95 Pokus pražskej ústredne SD vnímal ako pokračovanie započatej akcie,<br />
a preto koncom roku 1942 rezignoval na akýkoľvek, čo i len verbálny odpor. Na jar 1943<br />
ponúkol spravodajskú službu DP viedenskej SD.<br />
Týždenník Karpathen-Post tak po 62 rokoch zanikol. Nepomohli ani prosby a protestné<br />
listy významných osobností z radov spišských Nemcov. Vedenie DP nemalo na<br />
ďalšej existencii periodika záujem. Spiš zostal bez nemeckých novín a maďarsky cítiaci<br />
spišskí Nemci stratili svoju poslednú oporu.<br />
Zápas o Spiš medzi nemeckým a promaďarským smerom prebiehal už od konca<br />
20. rokov minulého storočia. Sledované obdobie predstavuje jeho vyvrcholenie. Vyradením<br />
ZDP ako politického faktora, „majorizáciou“ Karpathenvereinu a zastavením tlače<br />
týždenníka Karpathen-Post podniklo vedenie DP všetky kroky k tomu, aby definitívne<br />
90 SNA, f. F. Karmasin 116-46-1/264-265. E. Kehl G. A. Scheelovi 9. 10. 1942.<br />
91 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 311 – 313.<br />
92 PA AA, R 100 953. Záznam z 11. 9. 1942.<br />
93 SNA, f. F. Karmasin 116-1-2/245-247. Záznam z rozhovoru medzi E. Kehlerom a F. Karmasinom<br />
z 26. 9. 1942.<br />
94 SNA, f. 116-46-1/247-254. F. Karmasin VoMi 30. 9. 1942.<br />
95 MELZER, Rudolf: Erlebte Geschichte, c. d., s. 314.<br />
102
Totalitné snahy Deutsche Partei na príklade eliminácie Zipserdeutsche Partei<br />
a jej záujmových organizácií<br />
presadilo svoje totalitné nároky v rámci nemeckej národnostnej menšiny. Hoci sa mu<br />
uvedené faktory podarilo eliminovať, časť spišských Nemcov zostávala aj napriek nátlaku<br />
voči nacistickej ideológii, ktorú DP ako organizácia reprezentovala, imúnna. Priepasť<br />
medzi sudetskými Nemcami, zastávajúcimi prevažnú časť straníckych funkcií, a miestnym<br />
nemeckým obyvateľstvom sa nezmenšovala, práve naopak, ešte viac sa roztvárala.<br />
Rok 1942 bol pre vedenie DP azda poslednou šancou zvrátiť priebeh „bitky o Spiš“ natrvalo<br />
vo svoj prospech. Likvidácia Karpathen-Post naznačila, že nie všetci Nemci stoja<br />
za Karmasinovou skupinou. Okrem tohto zásahu, ktorý posudzovali spišskonemecké<br />
elity za netaktný a chybný, oslabovali autoritu vedenia DP aj nábory do Waffen-SS, ktoré<br />
sa uskutočnili na prelome rokov 1942/43, teda v čase, keď nemeckým armádam na<br />
východnom fronte začali zjavne dochádzať sily. V dôsledku „dobrovoľných“ odvodov sa<br />
začali množiť žiadosti o vstup do Maďarskej strany, resp. viacerí spišskí Nemci sa začali<br />
hlásiť k maďarskej národnosti. Tieto prejavy začali naberať na intenzite počas druhej<br />
náborovej akcie do Waffen-SS v lete 1944 a najmä počas evakuácie na jeseň 1944 a na<br />
prelome rokov 1944/45, keď Spišiaci odmietali nútene evakuovať. Strach z postupujúcej<br />
Červenej armády bol ale zrejme silnejší a prevažná časť spišských Nemcov predsa len<br />
svoje domovy opustila.<br />
103
104
GRANTOVÉ VÝSTUPY<br />
GRANT CONTRIBUTIONS
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus *<br />
Ján Šafin<br />
ŠAFIN, J.: Philosophy and Hesychia, Scholasticism and Palamism. In: Annales<br />
historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 107-132.<br />
This study deals about byzantine history in period of seven Ecumenical councils (in<br />
years 325 – 787); it lays stress upon theological problems, which was solved at these<br />
councils. After general introduction about Byzantium, forming of byzantological studies<br />
and historical relevance of Byzantium in cultural con<strong>text</strong>, this monograph dedicates to the<br />
apperception of philosophy in early Byzantine period and then to the relationship between<br />
philosophy and theology, between contents and form, between orthodoxy and heresies<br />
with stress on theological problems. The monograph ends in year 787, when the 7th<br />
ecumenical council took place in Nicea. Without theology of seven Ecumenical councils<br />
problems of Palamism (Hesychasm) can’t be understood. Therefore, this monograph<br />
spotlights attention on teaching of 1st century Fathers.<br />
Nasledujúce vyjadrenia uvedieme ako také, ktoré reprezentujú hľadisko filozofie<br />
a hesychie. Prvé patrí Sokratovi: „...najväčším blahom človeka je každodenne rozprávať<br />
o cnosti a o všetkom ostatnom... skúmať seba aj druhých.“ Teraz obrátime pozornosť<br />
na to, čo ten istý veľký Aténčan povedal potom, keď nad ním vyniesli rozsudok smrti:<br />
„No, už je čas, aby som odtiaľto odišiel, ja aby som zomrel, vy aby ste žili, a čo je z toho<br />
lepšie, to nikto nevie okrem Boha.“ Pozerajúc sa na smrť, pred jej mŕtvolne bledou tvárou<br />
filozof vyznával najvyššiu hodnotu filozofie v jej pozemskosti čisto ľudského diela<br />
v tomto svete.<br />
Autorom druhého vyjadrenia je jeden z najväčších pravoslávnych „bezmolvnikov“,<br />
teda hesychastov, Efrém Sýrsky: „Mlčanie je tajomstvom budúceho veku, a slová nástrojom<br />
tohto sveta.“ Samo osebe je jasné, že pre Efréma je budúci vek neporovnateľne<br />
hodnotnejší, cennejší než tento svet, a že preto aj mlčanie je neporovnateľne cennejšie<br />
ako slová. Sv. Gregor Palama, hesychasta, teológ, učiteľ „mlčanlivosti“ a modlitby srdca<br />
aj mysle, hovorí o neporovnateľnosti hesychie 1 a filozofie: „...poznanie získavané vonkajšou<br />
učenosťou nielen že nie je nepodobné, ale aj protirečivé poznaniu skutočnému a duchovnému...<br />
dokonca aj keď niektorý z otcov hovorí to isté čo vonkajší filozofi, zhoda je<br />
iba v slovách, avšak v zmysle je veľký rozdiel: u jedných je podľa ap. Pavla um Christov<br />
(1 Kor 2, 16), a druhí zvestujú z ľudského rozumového uvažovania, pokiaľ ešte nie horšie...“<br />
Tieto slová sv. Gregora neponechávajú nikoho na pochybnostiach o takmer absolút-<br />
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/2501/05.<br />
1 Pomenovanie pochádza z gréckeho slova hesychia (isichia), označujúceho vnútornú spokojnosť.<br />
Hesychastom je nazývaný ten, kto sa necháva zasväcovať do mlčanlivej modlitby,<br />
oslobodenej, nakoľko je to možné, od akýchkoľvek obrazov, predstáv, slov či diskurzívnych<br />
úvah.<br />
107
Ján Šafin<br />
nej nesúmerateľnosti hesychie a filozofie. Skutočne, hesychazmus v jeho vnútornom samovyznávaní<br />
je dielom Božej milosti. Človek iba spolupracuje s Bohom. Filozofia je však<br />
dielom ľudským. Filozofia je určovaná časom a okolnosťami – logicky a historicky. Mení<br />
sa v dejinách (hoci aj je spôsobilá a schopná seba samu vždy spoznať) a končí sa prerušením<br />
terajšieho eónu, tohto veku. Tradícia Cirkvi, prebývajúca v hesychii, zahŕňajúca hesychiu,<br />
žije Duchom a má v sebe nepomíňajúcu záruku budúceho eónu Kráľovstva. Ešte raz<br />
si pripomenieme slová Efréma Sýrskeho, že „mlčanie je tajomstvom budúceho veku“.<br />
Hesychastická skúsenosť teda korení vo večnosti. Filozofia sa prejavuje v myslení,<br />
v duševnej aktivite. Filozofia definuje, pomenuváva... snaží sa poznať Jediné. Filozofia<br />
samu seba prejavuje v myslení, v hesychii je myslenie prerušované. Stretnutie hesychie<br />
a filozofie nie je preto možné vo vnútri Tradície, pretože filozofia podľa vlastného sebaurčenia<br />
je autonómnou ľudskou činnosťou a nachádza sa mimo Tradície. Hesychazmus<br />
je založený na zjavení; ako takýto nemôže byť prijatý filozofiou: toto by bolo narušenie<br />
zákona dostatočného dôkazu. Toto stretnutie sa nemôže udiať ani mimo Tradície, pretože<br />
hesychazmus by bol v takom prípade ako ryba, vytiahnutá z vody – bol by zbavovaný<br />
Ducha Života. Filozofia je nazeraná zvnútra podania ako dielo tunajšieho bytia; v istom<br />
zmysle podobne ako zákon, filozofia nie je viac ako tieň budúcich bláh. Filozofia a hesychazmus<br />
vo svojom vnútornom prebývaní sú navzájom rozdelené. Ich stretnutie je možné<br />
iba na hranici. No filozofia na hranici už nie je filozofia, hoci v istom zmysle má tam<br />
svoj zdroj. Vladimír Lossky by povedal, že filozof sa vtedy mení na mystika. V človeku<br />
totiž ako v kozmickom centre je najvyšším prvkom rozum (nús, νους), jeden zo stupňov<br />
jednoty. Úroveň rozumu (nús) je tiež úrovňou bytia, alebo presnejšie: „nús“ a „bytie“,<br />
myslenie a jeho objekt sú totožné. Objekt existuje, pretože je myslený, myslenie existuje,<br />
pretože objekt sa nasledovne redukuje na intelektuálne súcno. Avšak táto identita nie je<br />
absolútna, pretože sa prejavuje istá obojakosť, v ktorej naďalej trvá sféra toho „druhého“.<br />
Teda aby sme poznali „Jediné“ v celej plnosti, musíme sa pozdvihnúť nad úroveň<br />
nús. Keď ale prekonáme hranice myslenia a mysliteľnej reality, onú poslednú diádu bytia<br />
a intelektu, vstupujeme do oblasti „ne-bytia“ (zápor tu ukazuje na plus, transcendenciu,<br />
nie na nirvánu). No potom nutne začne mlčanie. Nevysloviteľné nie je možné pomenovať,<br />
pretože nevysloviteľné nemôže byť k ničomu postavené ako náprotivok a nemôže<br />
byť ničím vymedzené. Jediným spôsobom, ako ho postihnúť, bude nepoznať ho. „Ne-<br />
-poznanie“ ako prelom do bezmedzna je extáza. Filozofia v osobe neoplatonika Plotína<br />
dosiahla najkrajnejšie hranice a na prahu nepoznateľného ničí samu seba. „Jediné“ je<br />
možné poznať iba pred extázou alebo po extáze, ale to znamená nepoznať, pretože to nie<br />
je extáza. V okamihu extázy „druhý“ neexistuje, teda neexistuje ani poznanie. 2 Ale veď<br />
filozofia na hranici už nie je filozofia, hoci v istom zmysle má tam svoje žriedlo. Vtedy<br />
sa filozofia mení na mystiku, filozof sa mení na mystika...<br />
Na druhej strane, keď hesychazmus vychádza na stretnutie s filozofiou na hranicu<br />
Tradície, čo mu bráni uvidieť seba zvonku, vtedy on, sebazničujúc, je redukovaný do<br />
vyložene ľudskej činnosti, mení sa na nespoznanie...<br />
2 Pozri LOSSKY, Vl.: Dogmatická teológie. Praha 1994, s. 13.<br />
108
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
Dnes je situácia ešte komplikovanejšia. História filozofie novej a najnovšej doby, s jej<br />
postupne sa zosilňujúcim dôrazom na sebareflexiu a sebakritiku, na prekonanie metafyziky<br />
vo fenomenológii, na sebazničenie v dekonštrukcii dosvedčuje, že filozofia sa stále<br />
viac a viac rozchádza so svojimi antickými prameňmi – hesychiou v zbožnosti. Súčasne<br />
tento sám k sebe neľútostný proces odstraňuje tie presupozície, ktoré vytvárajú priehradu<br />
medzi filozofiou a úplne bezpremisným hesychazmom. Preto sa obraciame nielen k starej,<br />
ale aj k súčasnej filozofii. Z tohto dôvodu nebudeme podrobne hovoriť o neoplatónskej<br />
paradigme podstaty a energie, tradične uvádzanej do vzťahu s teologickými základmi<br />
hesychazmu. Existuje ešte jedna príčina: táto téma je detailne preskúmaná hlavne<br />
v prácach A. F. Loseva.<br />
I.<br />
Pokiaľ ide o západnú religióznu filozofiu, predovšetkým o scholastiku, 3 tá sa v podstate<br />
hesychazmu takmer vôbec nedotýka. Ruská religiózna filozofia, do istej miery<br />
príbuzná nemeckého idealizmu, sa zasa výrazne odlišuje od scholastiky, predstavujúc<br />
veľmi zložitý a zďaleka nehomogénny fenomén – koniec-koncov to isté platí aj o stredovekej<br />
a novšej scholastike – ktorý vyžaduje samostatné preskúmanie. Podstatnejšia<br />
príčina spočíva v tom, že ako sme už hovorili, filozofiu tuná ponímame ako isté autonómne<br />
dielo, vo svojom ustanovení nezaložené na zjavení, a korelujeme ju s Tradíciou<br />
práve v takomto „bezprímesnom“ prejavení. Na každom „mieste“ univerza filozofickej<br />
tradície môžeme rozlišovať jeho rozličné aspekty – otázky, ktoré sa tu hodí predstaviť.<br />
Napríklad o akom probléme sa hovorí, kto sa pýta, ako sa odpovedá. My sa tu nezaoberáme<br />
problémom metódy a jazyka takéhoto vzájomného vzťahu. Poznamenáme však ešte<br />
raz, že vzájomný vzťah napríklad Boha a Druhého, Kráľovstva a iného, pekla a chaosu<br />
– mohli by sme dodať stromu poznania a stromu života, anjela smrti a Satana, zlatého<br />
veku a rajského prebývania človeka, utópie a eschatológie – reálií duchovnej skúsenosti<br />
a filozofických konceptov v žiadnom prípade nie je chápaný ako možnosť ich syntézy,<br />
či, o to viac, identity. Jedny a tie isté slová, ako môžeme počuť od sv. Gregora Palamu,<br />
napríklad smrť alebo mienka, taktiež nie sú chápané identicky. V stretnutí sa poznáva<br />
odlišnosť...<br />
Východiskový zmysel slov<br />
Slová „filozofia“ a „hesychia“ by sme chceli použiť v ich prvotnom význame. Filozofia<br />
– láska k múdrosti – nie je osobitným druhom intelektuálnej činnosti, nie je to<br />
„bibliotéka“, ale spôsob života, riadiaci sa touto láskou, usilujúci sa ju vyjadriť. Stopu<br />
takéhoto sebavyznania filozofie je možné odhaliť aj v našej dobe: „Husserl hovorí<br />
o spojenom s ním (absolútnym radikalizmom myslenia vo filozofii) radikálnom životnom<br />
riešení, v ktorom ako výsledok subjekt objavuje sám seba... na najblahejšie v hodnotovej<br />
škále vedenia a na húževnaté vžívanie sa (zavrtávania sa) do idey tohto blahého.“<br />
3 Por. STEENBERGHEN, F. von: Dějiny středověké filosofie. Praha 1990. IVANKA, Endré<br />
von : Plato christianus. Praha 2003.<br />
109
Ján Šafin<br />
Hesychia – pokoj a ticho – je jedno z pôvodných ustanovení ľudskej existencie; táto sa<br />
sebarealizuje nielen v hesychazme – fundamentálnej časti pravoslávneho podania, ale<br />
aj v iných tradíciách, medzi nimi aj filozofických. 4 Pri takomto ponímaní je možné filozofiu<br />
a hesychiu porovnať v ich zhodnosti i protikladnosti. Hesychiu na pôde filozofie<br />
je možné definovať ako jej hranicu. Filozofický diskurz sa môže zastavovať v hesychii.<br />
Tak sa to deje u Platóna, keď je dialóg prerušovaný pri kontemplovaní inteligibilného.<br />
Hesychia sa môže rovnať nielen koncu, ale aj začiatku filozofického diskurzu. „Pôsobenie<br />
rozumu môže mať miesto až po apercepciu či vnímanie... duša sa môže dostať do<br />
hladkého a zrkadlového, tichého a nehlučného stavu (hesychie).“ Vtedy ona v „prvom<br />
vedení“ pocíti, ako pôsobí myslenie.<br />
Bezpremisnosť<br />
Hesychia v takomto ponímaní je vo vzájomnom vzťahu s bezpremisnosťou – kritickým<br />
ustanovením súčasnej filozofie. Požiadavka bezpremisnosti je zjavne prítomná vo<br />
fenomenológii, do istej miery ju určujúc ako metódu: „Teoreticko-poznávajúce bádanie<br />
má uspokojiť princíp bezpremisnosti.“ Husserl, vychádzajúc z intencionálnosti vedomia<br />
predpokladal, že vo svojej fenomenológii uspokojil túto požiadavku. M. Heidegger prijal<br />
vedomie ako predpoklad, podliehajúci odstráneniu, a svoju filozofiu založil na metafyzike<br />
prítomnosti. Prítomnosť bola spoznaná ako premisa v raných prácach Jacquesa Derridu...<br />
Je možné, že tento proces kritickej dekonštrukcie nikdy nedostihne stav Plotína,<br />
pretože sa rozvetvuje v priestore filozofických konceptov. Aby sme vyšli z tohto priestoru,<br />
nestačí kritizovať subjektivizmus novej doby a romanticky vyzývať na návrat ku<br />
gréckym filozofickým princípom, ako to robil Martin Heidegger, ale je potrebné prestať<br />
byť človekom, ktorý je mentálne spojený s novovekom, čo sa vlastnými silami nedá.<br />
II.<br />
Aby sme pochopili podstatu hesychastického sporu, hovorí biskup Kallistos Ware,<br />
musíme sa na chvíľu vrátiť späť, do ranej histórie východnej mystickej teológie. V základných<br />
črtách táto bola rozpracovaná Klementom Alexandrijským (z. r. 215) a Origenom<br />
Alexandrijským (z. r. 253/254) a rozvinutá v 4. storočí Kappadočanmi, osobitne<br />
sv. Gregorom Nysským, a taktiež jeho učeníkom Evagriom z Pontu (z. r. 394), mníchom<br />
4 Napríklad u stoikov sa stretávame s pojmom ataraxia – neochvejnosť, neotrasiteľnosť. V prípade<br />
stoikov šlo o dokonale vyrovnaný stav duše, ktorý sa nedá vyviesť z rovnováhy ani<br />
vášňami, ani životnými ťažkosťami a ktorý vyplýva z cnosti, zdatnosti (areté), ktorá je zasa<br />
výsledkom rovnováhy štyroch základných cností (rozumu, statočnosti, umiernenosti a spravodlivosti).<br />
Podľa stoikov je najvyšším blahom (eudaimonia) človeka. Iba človek, ktorý to dosiahol,<br />
je skutočne slobodný a jeho domovom (oikeiósis) je celý obývaný svet riadený jediným<br />
Logom. Takýto stav duše je nazývaný tiež aponiá (stav bez námahy, bez bolesti a ťažkosti).<br />
Epikurovci k stoickej cnosti dodávali poznanie zákonov prírody a jej hmotnej podstaty bez<br />
bohov a posmrtného života.<br />
110
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
egyptskej púšte. Pre túto mystickú tradíciu je charakteristický stroho apofatický prístup,<br />
pri ktorom je Boh opisovaný nie natoľko v pozitívnych či katafatických, nakoľko v negatívnych<br />
– nie v zmysle zla, ale toho, čo Boh nie je, teda apofatických termínoch. Pretože<br />
ľudský rozum nemá adekvátne sily na to, aby postihol Boha, akékoľvek vyjadrenia<br />
o Ňom sú iba približné. Preto menej chybným bude používať apofatický než katafatický<br />
spôsob vyjadrenia. Sv. Gregor Nysský tvrdí: „Skutočné poznanie a nazeranie Boha<br />
spočíva v tomto: vidieť, že On je neviditeľný. Pretože to, čo hľadáme, leží za hranicami<br />
akéhokoľvek poznania, súc v plnosti ukryté mrakom nepostihnuteľnosti.“ 5 Apofatická<br />
teológia dostala svoje klasické vyjadrenie v tzv. „areopagitských“ spisoch. Maxim Vyznávač<br />
(okolo 580 – 662) zostavil scholie k areopagitskému korpusu, čím im naveky<br />
zabezpečil miesto v pravoslávnej teológii. Veľkej úcte sa diela pod menom sv. Dionýza<br />
Areopagitu tešili aj na latinskom Západe. Johann Scotus Eriugen (okolo 810 – 877) ich<br />
prekladal do latinčiny už okolo polovice 9. st. Hugo od Sv. Viktora ich mal veľmi rád.<br />
Tomáš Akvinský vo svojej teologickej Summe cituje sv. Dionýza 1760-krát, jeden anglický<br />
kronikár v 14. st. poznamenáva, že „Mystická teológia“ záhadného Areopagitu<br />
„takou rýchlosťou prebehla po Anglicku ako doslova divoký jeleň“. Apofatický jazyk sv.<br />
Dionýza si osvojili mnohí. „Boh je nekonečný a nepostihnuteľný,“ píše Ján Damaský,<br />
„a všetko, čo sa dá o Ňom postihnúť – to je Jeho nekonečnosť a nepostihnuteľnosť...<br />
Boh nepatrí k tomu, čo existuje: nie, žeby neexistoval, ale On je nad všetkým existujúcim<br />
a dokonca nad samotnou existenciou.“ 6 Na prvý pohľad sa môže zdať, že takýto dôraz<br />
na nepoznávateľnosť Boha automaticky vylučuje akúkoľvek bezprostrednú skúsenosť<br />
obcovania či spoločenstva s Ním. No v skutočnosti mnohí z tých, ktorí sa uchyľujú<br />
k apofatickému prístupu, vidia v ňom nie natoľko filozofickú konštrukciu a zriadenie<br />
pre označenie vyššej transcendentnosti Boha, nakoľko (a oveľa častejšie) prostriedok<br />
splynutia s Bohom v modlitbe.<br />
Apofatické vyjadrenia neslúžia iba na ohraničenie pozitívnych vyjadrení o Bohu, ale<br />
aj ako odrazový mostík pre mystického teológa – zakaždým, keď sa ten chce ponoriť<br />
do živého tajomstva Boha. Práve tak sa majú veci vo vzťahu k sv. Gregorovi Nysskému,<br />
Dionýzovi či Maximovi, ktorí zoširoka praktizovali apofatický prístup. Pre nich bola<br />
„cesta negovania“ zároveň „cestou zjednotenia“. No nás sa môžu spýtať: ako sa dá stretnúť<br />
tvárou v tvár s Tým, Kto je v najvyššej miere transcendentný? Ako môže byť Boh<br />
súčasne postihnuteľný i nepostihnuteľný?<br />
Toto bola jedna z otázok, ktorá stála pre hesychastami 14. storočia. A s touto otázkou<br />
bola spojená ešte iná otázka: aká je úloha tela v modlitbe? Evagrios ako aj Origenes čas<br />
od času prejavujú veľkú náklonnosť k platonizmu: hovoria o modlitbe v intelektuálnych<br />
termínoch ako o činnosti rozumu, ale nie osoby vcelku. Vzniká dojem, že nevidia nijakú<br />
pozitívnu úlohu ľudského tela v procese vykúpenia a zbožštenia. Rovnováha medzi<br />
telom a dušou bola obnovená v homíliách druhého asketického autora – Makaria. Tradične<br />
je stotožňovaný s Makariom Egyptským (asi 300 – 390), no dnes sa niektorí au-<br />
5 Pozri jeho dielo Život Mojžiša, 11, 163 (377 А).<br />
6 O pravoslávnej viere (De orthodoxa fidei) I, 4 P. G. XCIV, 800 В.<br />
111
Ján Šafin<br />
tori domnievajú, že tieto homílie boli v skutočnosti napísané v Sýrii alebo v Malej Ázii<br />
v osemdesiatych rokoch 4. st. Nech je to už akokoľvek, Makariove homílie zastávajú<br />
biblickejšiu predstavu o ľudskej osobe, podľa ktorej človek nie je iba duša, uväznená do<br />
temnice tela (ako si mysleli mnohí poprední grécki filozofi), ale jediný celok, duša aj telo<br />
spolu. Kde Evagrios hovorí o rozume alebo intelekte (grécky nús), tam Makarios používa<br />
hebrejský pojem srdce. Takáto zmena je dôležitá, pretože pod srdcom je chápaný celý<br />
človek – nielen rozum, ale taktiež vôľa, emócie a dokonca telo.<br />
Používajúc pojem „srdce“ v tomto makariovskom zmysle, pravoslávni často hovoria<br />
o „modlitbe srdca“. Čo to znamená? Keď sa človek začína modliť, najprv musí pohybovať<br />
perami a vynakladá intelektuálne úsilie na to, aby pochopil zmysel slov. No keď sa<br />
modli neustále a sústredene, vtedy sa rozum a srdce stávajú jedným: um „zostupuje do<br />
srdca“ a poznáva silu „prebývania v srdci“. Takto sa modlitba stáva „modlitbou srdca“:<br />
modlitba nie je vyslovovaná iba perami a nielen rozumom, ale spontánne je prednášaná<br />
celou ľudskou bytosťou – jeho perami, umom, zmyslami, vôľou a telom. Modlitba úplne<br />
zapĺňa vedomie človeka a už nevyžaduje nijaké úsilie, ale sa vylieva sama od seba.<br />
Takáto modlitba srdca nie je plodom iba samotných vlastných úsilí človeka, ale darom<br />
Božím. Keď pravoslávni hovoria o „modlitbe srdca“, zvyčajne majú na mysli jednu konkrétnu<br />
– Isusovu – modlitbu. Z gréckych autorov najprv Diadoch z Fotiki (pol. 5. st.),<br />
potom Ján Klimakos (Lestvičnik) z hory Sinaj (579? – 649?) odporúčajú ako osobitne<br />
účinnú formu modlitby neustále opakovanie alebo pamätanie na meno Isus. S plynutím<br />
času vzývanie Isusovho mena vykryštalizovalo do krátkej frázy, nazývanej Isusovou<br />
modlitbou: „Hospodi Isuse Christe, Syne Božij, pomiluj mja“ (Pane Ježišu Kriste, zmiluj<br />
sa nado mnou). 7 V 13. st., ak už nie skôr, sa vyslovovanie Isusovej modlitby začalo spájať<br />
s istými fyzickými akoby cvičeniami, považujúcimi sa za také, ktoré napomáhajú koncentrácii.<br />
Dýchanie bolo detailne regulované v zhode s tempom vyslovovania modlitby,<br />
dokonca bolo odporúčané zachovávať istú polohu tela: hlava spustená, brada sa opiera<br />
o hruď, oči sú nasmerované do oblasti srdca. 8 Netreba si však myslieť, že pre samotných<br />
hesychastov tieto „cvičenia“ predstavovali podstatu modlitby. Nepozerali na nich ako<br />
na samotný cieľ, ale ako na pomocný prostriedok sústredenia, užitočný pre niektorých,<br />
no nezáväzný pre všetkých. Hesychasti veľmi dobre vedeli, že neexistujú mechanické<br />
spôsoby získavania Božej milosti, ako niet techniky, ktorá by automaticky privádzala<br />
do mystického stavu.<br />
Pre byzantských hesychastov mystická skúsenosť dosahovala svoju kulmináciu<br />
v nazeraní nestvoreného Božieho svetla. Napríklad diela sv. Simeona Nového Teológa<br />
(10. – 11. st.) sú plné tejto „mystiky svetla“. Opisujúc vlastnú skúsenosť, stále znova<br />
a znova hovorí o Božom svetle, nazývajúc ho „skutočne Božím ohňom“, „nestvoreným<br />
a neviditeľným ohňom, bezpočiatočným a nemateriálnym“. Hesychasti verili, že nimi<br />
7 „... pomiluj mja hrešnoho“ (zmiluj sa nado mnou hriešnym) (por. modlitbu mýtnika Lk 18, 13).<br />
8 Niektorí autori robia zaujímavé paralely medzi hesychastickou „metódou“ zo strany jednej<br />
a hinduistickou jógou a moslimským „dhíkr“ zo strany druhej. Črty zhody sú v týchto prípadoch<br />
neraz zveličované a preháňané, pričom samotná podstata veci chýba alebo sa stráca.<br />
112
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
videné svetlo je to isté, aké sa zjavilo trom Christovým učeníkom v čase premenenia<br />
Isusa na hore Tábor. Ako ale zladiť toto videnie Božieho svetla s apofatickým učením<br />
o transcendentnosti a nedostupnosti Boha?<br />
Skrytý Boh<br />
III.<br />
Výklad myslenia sv. Gregora Palamu sa obvykle začína s určením jeho miesta v histórii<br />
tzv. „apofatického bohoslovia“ Východu. V ňom sú rozlišované dva prúdy: prvý,<br />
ktorý vyviera z neoplatonizmu, považuje transcendentnosť a nepoznateľnosť Boha za<br />
dôsledok ohraničenosti stvoreného rozumu – aby sa dalo dosiahnuť poznanie Božstva,<br />
stačí „prekonať seba“, „vzdať sa súceho“, „zjednotiť sa“.<br />
Druhý prúd, hoci využíva obecne prijatú terminológiu neoplatonizmu, potvrdzuje<br />
Božskú transcendentnosť ako vlastnosť Boha, ktorého ovládnuť nemôže nijaké vzdanie<br />
sa, žiadne prekonanie seba samého – Boh Biblie je „Deus absconditus – skrytý Boh“,<br />
ktorý odhaľuje sám seba, kedy chce, v podmienkach, ktoré On sám určuje. V učení<br />
sv. Gregora Palamu s plným odôvodnením bolo vybádané vyjadrenie druhého prúdu. 9<br />
Takýmto spôsobom problém „apofatického“ bohoslovia sa ukazuje byť prameňom byzantských<br />
teologických sporov 14. storočia, lebo protivníci sv. Gregora nesporne bránili<br />
prvú koncepciu Božej nepoznávateľnosti, pričom každý z nich do nej vnášal osobitné<br />
odtiene. Pokiaľ ide o Barlaáma, tak ten vystúpil ako obranca krajného apofatizmu, ktorý<br />
bol v podstate agnosticizmom a ktorý úplne vychádzal z gréckej filozofickej tradície:<br />
pretože Boha je možné poznať iba ľudským rozumom, no ľudský rozum je ohraničený<br />
vo svojich možnostiach, tak Boh zostáva pre nás nepoznateľný. So zarátaním filozofických<br />
predpokladov Barlaáma apofatická teológia privádzala k nominalizmu. Pokiaľ<br />
ide o Akindina a Nikefora Gregoru, títo Byzantínci na rozdiel od kalábrijského mnícha<br />
zaujali pred tvárou učenia sv. Gregora Palamu vyložene obrannú pozíciu. Charakteristické<br />
pre nich bolo to, že odmietali formulácie, vyzdvihnuté učiteľom „hesychie“ proti<br />
Barlaámovi, no nepredkladali žiadnu konkrétnu teóriu poznania Boha; fakticky váhali<br />
medzi nominalizmom a potvrdzovaním možnosti poznať Božiu podstatu. Takto mohol<br />
Akindin súčasne tvrdiť, že akékoľvek zjavenie Boha je iba „znak“ „symbolicky mnohotvárneho“<br />
Boha, 10 poznávaného iba v Jeho stvoreniach 11 ako prostá podstata, ktorej<br />
9 Popov, I.V.: Ličnosť i učenie blažennogo Avgustina. Sergijev Posad 1917, T. I., s. 361 – 370;<br />
Losskij, V.: Otricateľnoje bogoslovie v učenii Dionisia Areopagita. In: Seminarium Kondakovianum.<br />
Praha 1931, T. III, s. 133 – 134 /nepresná reedícia „Bogoslovskie trudy“. Moskva<br />
1985, zb. 26/; Lossky, V.: Essai sur la theologie mystique..., s. 28 – 29; archiman. Kiprian<br />
Kern, Antropologia..., s. 276 – 280.<br />
10 Protiv Palamy, II., Monac. gr. 223. F 102 v. (doslovný preklad citátu „symbolicky mnohopodobné<br />
(mnohoforemné) a všepodobné (všeforemné) božské“); por. Nikefor Gregoras: Historia<br />
XXXII. In: PG CXLIX. Col. 357 AB).<br />
11 4. Ibid. F. 122 v.: „Aby nie z nestvorených energií Ho bolo možné poznávať, ale z Ním stvoreného“.<br />
Ibid. V. F., s. 304.<br />
113
Ján Šafin<br />
vlastnosti sú medzi sebou rozlišované čisto nominálne, 12 a že Božstvo je „svojou podstatou<br />
úplne dostupné participovaniu (prijímaniu) bytosti“.<br />
Nehľadiac na zdanlivé rozchádzanie sa v názoroch, protivníci sv. Gregora Palamu<br />
zdieľali obecnú koncepciu intelektuálneho poznania Boha a esenciálnu filozofiu ako základ<br />
svojej teológie. Tu sa dá ľahko urobiť paralela medzi ich ponímaním Boha a ponímaním<br />
Boha Tomáša Akvinského, preto ani neudivuje, že mnohí antipalamisti končili<br />
svoje dni na Západe, „v rímskej viere“ – teda, že konvertovali k rímskokatolíckej cirkvi,<br />
no dôležité je zdôrazniť, že ani Barlaám, ani – a to hlavne – Akyndin a Nikefor Gregoras<br />
nezakúsili na sebe bezprostredný vplyv latinského myslenia či spôsobu uvažovania:<br />
s latinským intelektualizmom ich skôr a v podstate spríbuzňovali filozofické pojmy, prebrané<br />
z obecného žriedla – učenia Aristotela alebo neoplatonikov, posvätené autoritou<br />
Pseudo-Dionýza – a filozofické postupy či metódy.<br />
Dve exegézy Dionýza<br />
Tu máme možnosť odhaliť podstatu problému Dionýza, alebo hoci len určiť, ktorý<br />
z dvoch výkladov Dionýza – či sv. Gregora Palamu, alebo Tomáša Akvinského – je<br />
správny. Poznamenajme, že ako na Východe, tak aj na Západe obe tendencie pri výklade<br />
Dionýza istú dobu koexistovali: v podstate z jednej strany Ír – možno Škót – Johann<br />
Scottus Eriugena mohol čítať sv. Dionýza očami Východu, nevládnuc pritom teologickým<br />
vzdelaním – aspoň nie bezprostredným – a christocentrickou duchovnou koncepciou,<br />
ktorá dovolila sv. Gregorovi Palamovi zahrnúť Dionýza do skutočne kresťanského<br />
syntetického učenia 13 ; z druhej strany rodáci z kresťanského Orientu Akyndinos a Gregoras<br />
mohli vykladať Dionýza západným spôsobom, nevládnuc pritom, pochopiteľne,<br />
filozofickým géniom Tomáša Akvinského... Takýmto spôsobom sa počas byzantských<br />
sporov v 14. storočí problém exegézy sv. Dionýza nachádzal v centre pozornosti. Už<br />
Barlaám vo svojom nominalistickom výklade Areopagitu mal v úmysle dokázať, že videnie<br />
Boha, o ktorom hovorí sv. Dionýz, sa javí odrodou či druhom stvoreného stavu,<br />
a nie vzájomným dotykom, stretnutím s Božstvom. Tento Kalábrijčan napríklad uvádzal<br />
to miesto z Cirkevnej hierarchie, kde Dionýz hovorí o „cieli hierarchie“ ako „neustálej<br />
láske k Bohu“ a súčasne o „poznaní bytností takými, akými sú vo „videní“ a „poznaní<br />
svätej pravdy“, „Božskom prijímaní (participácii?) v zjednocujúcej dokonalosti“ a robil<br />
nasledujúci záver: „Najlepší dar, ktorý sme od Boha dostali – to je hierarchia; jej cieľom<br />
je poznanie podstát; ako nás učia tieto slová Dionýza, poznanie podstaty, to je filozofia<br />
12 5. Ibid. III. F. 188 (doslova: „Mnohými menami, ale nie skutočne“); por. Gregoras: Historia,<br />
XXX//PG CXLIX. Col. 256 C, 277 D; XXXIII. Col. 373 A, 381 A.<br />
13 O spojení medzi Dionýzom a Johannom Skottom existuje síce stará, no stále vynikajúca<br />
a užitočná rozsiahla štúdia A. Brilliantova, nazvaná Vlijanie vostočnogo bogoslovia na zapadnoje<br />
v proizvedeniach Ioanna Skota Erigeny. St. Peterburg 1898 (nedávno vyšla reedícia).<br />
Z novšej literatúry zvlášť poz. práce E. Jeauneaua Pseudo-Dionysius, Gregory of Nyssa, and<br />
Maximus the Confessor in the Works of John Scottus Eriugena // Carolingian Essays / U.-R.<br />
Blumenthal. Washington 1983. 137 – 149/.<br />
114
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
a je najlepšie z toho, čo máme.“ Tento intelektualizmus teórie poznania Boha privádzal<br />
Barlaáma k záverom metafyzického poriadku, taktiež sa vzťahujúcom na výklad Dionýza.<br />
Ten písal: „...podávané od nedotknuteľného Boha prozreteľné sily – samorealizácia,<br />
samooživenie, samozbožštenie – na ktorých je bytnostiam vlastné participovať, sú nazývané<br />
aj súce, i živé, aj božské...“ Barlaám to komentuje takto: „Samozbožštenie a iné<br />
reality, ktoré veľký Dionýz jasne nazýva na tomto mieste silami, nie sú večné, no Blahý<br />
im daruje existenciu... Je sláva Božia, ktorej je nemožné byť príčastným, večná realita,<br />
totožná s podstatou; a je sláva, na ktorej môžeme participovať, odlišná od Božskej podstaty,<br />
teda ona nie je večná, pretože aj Jej Spoločná príčina (teda Boh, naša poz.) dáva<br />
bytie.“ Akindin vykladá Dionýza zhodným spôsobom: zbožštenie, darované ľuďom Bohom,<br />
ich nečiní účastníkmi či prijímateľmi jediného Božstva, ale im dáva „to, čo sa<br />
nazýva božskosťou ľudí“, ktorá, súc stvorenou, nenarúša jednotu a prostotu Božstva.<br />
Nakoniec aj Nikefor Gregoras vysvetľuje Dionýzove proodoi...... ako stvorenie, pretože<br />
my mu môžeme byť „anatomicky“ príčastní. Vidíme, že z pohľadu protivníkov učenia<br />
sv. Gregora Palamu tie miesta, kde Dionýz hovorí o zbožštení, boli nepostačujúce, aby<br />
sa dala zbaviť Božia transcendentnosť jej absolútneho charakteru: byť účastníkmi Boha<br />
sa ukazovalo nemožné dokonca aj pre „zbožštených ľudí“; apofatická teológia sv. Dionýza<br />
im slúžila na ospravedlnenie ich odmietania reálneho zbožštenia; dovoľovala im<br />
dodať nominálny alebo symbolický zmysel tým miestam Písma či dielam svätých otcov<br />
(osobitne samotného Dionýza), kde sa hovorilo o participácii ľudí na „božskej prirodzenosti“.<br />
Skutočne, pod ich perom systém Areopagitu sa sám neutralizoval a zároveň bolo<br />
neutralizované Zjavenie. Toto boli plody „scholastického experimentu“.<br />
Je však zrejmé, že práca, ktorú vykonali stredovekí západoeurópski scholastici, môže<br />
byť definovaná ako kolosálny intelektuálny experiment iba z nášho, retrospektívneho<br />
pohľadu; samotným stredovekým filozofom-teológom by sotva prišlo na um hodnotiť<br />
seba ako „experimentátorov“. A predsa len podobné traktovanie scholastiky má právo<br />
na existenciu. Skutočne, postavenie, do ktorého sa dostal kresťanský filozof, sa v jadre<br />
odlišuje od toho, v ktorom sa nachádzal jeho kolega-pohan: podľa definície súc „milovníkom<br />
múdrosti“, a teda aj „hľadačom pravdy“, prvý si nevdojak sám musí postaviť<br />
otázku týkajúcu sa toho, čo má robiť a čo hľadať po tom, ako sa Pravda sama zjavila<br />
svetu, potom ako Božský Logos sa inkarnoval a predstúpil pred ľudí ako Christos (Mesiáš),<br />
ukrižovaný, vykúpiaci ľudské hriechy a vzkriesený? Navyše, Zjavenie ukázalo, že<br />
plnosť Pravdy nemôže byť principiálne postihnutá vyložene racionálnymi prostriedkami:<br />
nie „koncepcia“, nie „učenie“, ale Blahá Zvesť (Evanjelium) kresťanstva sa ukázali<br />
byť bláznovstvom pre helénsky spôsob myslenia, škandálom v ušľachtilej filozofickej<br />
rodine.<br />
Vo vzniknúcej situácii kresťanský filozof môže, predovšetkým, uvidieť a vybrať si<br />
dva navzájom protikladné exody. Prvý bol sformulovaný ešte Tertulliánom (ok. 160 – po<br />
220): filozofia, usilujúca sa o racionalizáciu, t. j. o svojrázne „prispôsobenie“ pod rozumné<br />
postihnutie – iracionálne religiózne dogmy, je prameňom všetkých heréz a na tomto<br />
základe musí byť odvrhnutá (a nemôžeme neuznať, že podobný prístup zohral svoju<br />
užitočnú úlohu pri formulovaní kresťanskej dogmatiky počas epochy všeobecných snemov).<br />
Inými slovami: čo majú spoločné Atény s Jeruzalemom, Akadémie s Cirkvou....?<br />
115
Ján Šafin<br />
Druhý variant, taktiež rozšírený v kresťanskom prostredí, no s najväčšou jasnosťou<br />
predstavený v teológii na scholastické myslenie vplývajúceho islamského teológa Abú<br />
Hámida al-Ghazzálí (1058/59 – 1111), je obsiahnutý v tom, že medzi poznaním a vierou<br />
niet v skutočnosti nijakého rozdielu: pravé poznanie je však niečo iné ako výlučné poznanie<br />
právd viery, ktoré je treba prijímať „bez kolísaní, pochybnosti a duševného znepokojenia...<br />
pomocou napodobňovania a počúvania, bez štúdia a uvádzania dôkazov“.<br />
Al-Ghazzílího cieľom bolo predovšetkým preklenúť priepasť, ktorá sa vytvárala medzi<br />
racionalizmom teológie a ezoterizmom mystiky. V diele Ako sa vyhnúť bludu zhodnotil<br />
pochybnosť ako racionálne východisko a nástroj hľadania Boha a intuícii mystikov<br />
prisúdil jedinečnú schopnosť doviesť človeka k najvyššiemu poznaniu. Rozum ovláda<br />
zmyslové vnímanie, intuícia riadi nadzmyslovú inteligenciu. Filozofiu kritizoval kvôli<br />
jej založeniu výlučne na rozume a logických postupoch uvažovania. Pretože v poslednom<br />
prípade, ako sa zdá, máme do činenia s takou interpretáciou poznania, pri ktorej<br />
pojem filozofia vo všeobecnosti stráca akýkoľvek zmysel, daný východ nemôže byť<br />
uznaný za úspešný.<br />
Avšak historicky vcelku „neprešiel“ ani variant Tertulliána: v mene realizovania<br />
kresťanstvom jeho pozemskej úlohy premenenia a spasenia stvoreného bytia sa kresťania<br />
odvážili na najväčšie pre seba riziko, spojené s oduševnením nielen telesnej, hmotnej<br />
sféry človeka a s vytvorením kresťanského umenia, ale aj s oduchovnením jeho duševnej<br />
(intelektuálnej) sféry a ako dôsledok, s rozpracovaním kresťanskej filozofie. Pritom<br />
ale netreba strácať zo zreteľa, že súc neoddeliteľnou časťou kresťanskej kultúry, filozofia,<br />
podľa slov Tomáša Akvinského, nesmie vychádzať za rámec svojho vysokého postavenia<br />
pomocníčky („slúžky“) viery či teológie a pretendovať na úlohu svojej „panej“<br />
(teológie). Človek, ktorý si praje byť kresťanským filozofom, musí nevyhnutne mať ten<br />
jemný cit pre priority, ktorý dovoľuje uchytiť hranicu pripustiteľného obrátenia ducha<br />
do ideálnych konštrukcií. Ako povedal Tomáš Kempenský: „Chcem zakúšať pokánie,<br />
a nie poznať jeho definovanie.“<br />
IV.<br />
Teraz sa pokúsime rozobrať termín „scholastika“, aký význam do neho vkladáme.<br />
Pokiaľ rozumieme pod scholastikou vo všeobecnosti stredoveké, v istom zmysle z pohľadu<br />
západného človeka postpatristické myslenie alebo „večnú filozofiu“, potom podobná<br />
definícia, hoci krajne nepresná, predsa len nie je zbavená svojho významu. Preto<br />
nás neudivuje prítomnosť kapitol o politických doktrínach pápežstva, kázňach Františka<br />
z Assisi alebo napríklad o symbolizme stredovekého myslenia v učebniciach zo stredovekej<br />
filozofie, hoci ani prvé, ani druhé, ani tretie priamy vzťah k filozofii nemá. Na druhej<br />
strane sa dá uviesť príklad scholastickej vedy, v rámci ktorej sa prírodoveda v mnohom<br />
rozvíjala ako žáner komentáru na „Šestodnev (Haexameron, šesť dní stvorenia)“,<br />
optika (náuka o perspektíve) bola nerozlučne spojená s takzvanou metafyzikou svetla,<br />
špekulatívna gramatika módistov (Petra d´Ailly a iných) – s aristotelovskou fyzikou<br />
a kinematika (Oxfordská škola) s teologickou koncepciou milosti (cháris). Všetky odvetvia<br />
poznania boli takýmto spôsobom navzájom tak tesne spojené, že fakticky nevlád-<br />
116
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
li individuálnou či izolovanou existenciou, ale predstavovali momenty jediného korpusu<br />
„kresťanskej múdrosti“. Navyše v 20. st. Erwin Panofsky vyzdvihuje myšlienku o štylistickej<br />
jednote scholastických súm a gotických katedrál, čo nám dovoľuje hovoriť nielen<br />
o scholastickej vede či náuke, ale aj o scholastickom umení. Nasledujúce, presnejšie definovanie<br />
scholastiky vyplýva z etymológie slova: scholastika je školská veda. Avšak scholastické<br />
myslenie je podľa výstižnej poznámky Schenu ponímané v takom prípade ako<br />
svojrázny druh remesla (ars), vládnuci vlastnými definíciami, určeniami a pre všetkých<br />
ustanovenými zákonmi, príkladmi, metódami majstrovstva, analogický inému remeslu,<br />
napríklad stolárskemu či umeleckému. Odtiaľto pochádza celý rad scholastike ako štýlu<br />
myslenia vlastných vlastností: vzdelanosť (univerzitná korporácia je v takomto prípade<br />
analogická remeselníckemu cechu alebo umeleckej dielni; prítomnosť inštrumentária<br />
(knihy analogické sekerám alebo štetcom); jednotvárnosť – aspoň z pohľadu človeka<br />
novej doby; záverov (pravdy môžu byť rôznym spôsobom interpretované a dosahované,<br />
no sú jedné a tie isté pre všetkých, rovnako ako sú jediné pre všetkých vzorové kánony<br />
krásy, rovnako ako sú, povedzme, stoly, ktoré sa môžu odlišovať formou a štýlom prevedenia,<br />
no všetky stále rovnako sa skladajú z plochy, upevnenej na odpovedajúcej opore);<br />
principiálna otvorenosť štruktúry myslenia (analogická rovnako principiálne otvorenej<br />
architektúre gotických katedrál, kontrastujúca s „teatrálnou“ architektúrou renesancie<br />
a novoveku až po konštruktivizmus); encyklopedickosť (pre správne myslenie sa svet<br />
ukazuje ako úplne poznávateľný, pričom rezultátom tohto poznania je jediná a neprotirečivá<br />
budova „kresťanskej múdrosti“, ktorej analógiou opäť bude gotická katedrála ako<br />
syntéza umení: architektúry, sochárstva, maliarstva, divadla atď.). Avšak základným<br />
princípom, na ktorom bazíruje scholastické myslenie, je pevná a neotrasiteľná vzájomná<br />
zhoda vytvárajúcich jednotlivín či jednotiek bytia: myslenia a reči – t. j. vecí (res), alebo<br />
presnejšie jej rozumovo postihnuteľnej formy, pojmy (conceptum) o tejto veci a slová<br />
(verbum), vyjadrujúceho tento pojem, a taktiež spojení sukcesií medzi nimi – ontologických<br />
(poriadok veci), logických (chod myslenia) a gramatických (striedanie spôsobov<br />
vyjadrovania). Takýmto spôsobom v ideáli vytvárané v rozume scholastu pojmové<br />
schémy a konštrukcie jeho reči musia mať plnú koreláciu s metafyzickou štruktúrou<br />
samotnej skutočnosti. A nakoniec tretie – a pre nás teraz najdôležitejšie – traktovanie<br />
scholastiky spočíva v jej preskúmaní ako pokusu o racionálne ozmyslenie (a ospravedlnenie)<br />
kresťanskej viery ako rezultátu, ku ktorému smeruje a ktorý dosahuje „viera<br />
hľadajúca rozumenie“ (fides quaerens intellectum). A je veľmi charakteristické, že<br />
ukázané naladenie mysle bolo blízke nielen Augustínovi a Anzelmovi Canterburskému<br />
(1033 – 1109), ale aj takým mysliteľom mystického založenia, ako bol Richard od sv.<br />
Viktora (1123 – 1173), ktorý, neodťahujúc sa od pokusu pochopiť toľko, koľko je vo<br />
všeobecnosti dostupné pre ľudský rozum, usiloval sa v traktáte O Trojici (De Trinitate)<br />
ukázať nielen možné, ale aj nevyhnutné základy (rationes necessariae) kresťanskej viery<br />
– viery v existenciu Boha, v Jeho jednotu a trojičnosť, večnosť a všemohúcnosť. Rozum<br />
(inteligibilný svet), ktorým Boh obdaril človeka a v ktorom tento vidí svoju Bohopodobnosť,<br />
je v rámcoch daného prístupu fakticky skúmaný ako svojrázny prameň: zjavenia<br />
o vyššej či hornej realite, prameň, ktorý existuje spolu s dvoma druhými: Svätým Písmom<br />
(a taktiež tradíciou otcov) a prírodou (svetom zmyslovým).<br />
117
Ján Šafin<br />
V.<br />
Je zrejmé, že jedným z určujúcich aspektov evolúcie stredovekého myslenia bola<br />
postupná zmena priorít: Rozum (božský či ľudský) v rezultáte prenechal svoje vedúce<br />
postavenie Vôli (zasa ako v ohľade prirodzenosti Boha, tak aj v ohľade prirodzenosti<br />
človeka); „racionalistický systém“ zrelého stredoveku bol zamenený „voluntaristickým“,<br />
charakteristickým pre jeho neskoré štádium, a neskôr aj pre novovekú kultúru protestanizmu,<br />
v ktorého rámcoch otázka týkajúca sa vzájomného vzťahu právd rozumu a právd<br />
viery sama od seba vypadla. Napriek tomu, pokiaľ sa toto nestalo, pokiaľ vôľový nával<br />
či nápor nezamenil metafyzické konštrukcie vytvorené s takou námahou, ukázaný<br />
problém nemohol v princípe vystúpiť z uhla pohľadu scholastov, z ktorých väčšina sa<br />
podľa všetkého úplne stotožňovala s názorom Huga od sv. Viktora (ok. 1096 – 1141)<br />
o tom, že svet v jeho terajšom stave je tak usporiadaný, že človek nemôže Boha úplne<br />
postihnúť, ale ani nemôže byť v stave totálnej neznalosti o Ňom: pokiaľ by sa Boh predstavil<br />
či ukázal poznaniu v celej svojej dokonalosti (Deus manifestus), potom by viera<br />
nemala zásluhy a neverectvo by nebolo možné; no pokiaľ by On bol dokonalo skrytým<br />
(Deus absconditus), potom viera, zostanúc bez podpory vedenia, padala by do zúfalstva<br />
a strácala by sa, a neverectvo by našlo svoje ospravedlnenie v takomto plnom nevedení<br />
(O tajomstvách kresťanskej viery / De sacramentis christianae fidei).<br />
A tak predovšetkým pravdy rozumu by mohli byť skúmané ako nevyhnutná opora<br />
pre pravdy viery, čoho svedectvom je aj samotný systém univerzitného vzdelania stredoveku,<br />
podľa ktorého mohol žiak pristúpiť k štúdiu teológie až potom, keď prešiel predbežný<br />
kurz filozofickej fakulty (fakulty slobodných vied). Tento model je jasne predstavený<br />
zvlášť u Honória Augustodunonského (1075/80 – 1156), ktorý v jednom zo svojich<br />
diel opisuje vystupovanie poznávajúcej duše po „stupňoch“ – etapách: od slobodných<br />
umení k teológii; vystupovanie, ktoré vyvádza dušu z hlbín nevedenia, miesta jej „vyhnanstva“,<br />
a navracajúce dušu do jej „otčiny“, kde táto, dosiahnuc plnosť poznania, pripodobňuje<br />
sa anjelskému stavu (O vyhnaní duše a jej otčine / De animae exsilio et patria).<br />
Typické v tejto súvislosti sú aj úvahy spomínaného Huga od sv. Viktora o tom, že<br />
vedecké poznanie je nevyhnutné ako príprava k prijatiu Písma a iných foriem božského<br />
Zjavenia, a taktiež ku kontemplatívnemu životu: od postihnutia rezultátov tvorby Boha<br />
(slobodné umenia) a od pojmového vedenia o Ňom (teológia) duša prechádza k mystickému<br />
videniu samotného Stvoriteľa (ktoré je zasa predobrazom budúceho nazerania ňou<br />
Boha na nebesiach). Pri tomto ako navzájom sa zamieňajúce stupne poznania súceho<br />
Hugo vydeľuje prosté myslenie (cogitatio) o zmyslových veciach, odlišujúce sa povrchnosťou<br />
a približnosťou; premýšľanie (meditatio), t. j. diskurzívne myslenie, skúmajúce<br />
podstaty a vzťahy veci, a taktiež reflexiu nasmerovanú na duchovný svet človeka; nazeranie<br />
(comtemplatio), hranične intenzívnu intelektuálnu intuíciu, s pomocou ktorej<br />
sa človek povznáša nad zmyslové a racionálne poznanie, realizuje – za podmienky, že<br />
vládne pevnou vierou, mravnou dokonalosťou a Božou milosťou – akt bezprostredného<br />
videnia ideálnych objektov a udržania ich vo vedomí.<br />
Ďalej, samotná teológia mohla byť skúmaná ako veda. A problém nespočíva dokonca<br />
ani v tom, že práve takéto miesto je jej prideľované v mnohopočetných stredovekých<br />
118
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
klasifikáciách poznania (napríklad, Dominika Gundissalina), alebo v tom, že takzvané<br />
„dialektiky“ (zvlášť Berengarius z Tours) využívali racionalistické metódy pre interpretáciu<br />
jej tajomstiev (sviatosti?!). Máme na mysli nasledujúce: z pohľadu celého<br />
radu scholastov, v situácii zápasu s religióznymi názormi, ktoré stáli proti kresťanstvu<br />
a odmietajúcimi dôvody Zjavenia, je nezmyselné obracať sa k neuznávanej ich stúpencami<br />
autorite Písma a sv. otcov, napriek tomu k pravdám viery sa dá v tomto prípade<br />
priblížiť cestou logicky odôvodnených racionálnych dôkazov, t. j. inými slovami na<br />
obranu kresťanského učenia presvedčenia o opaku moslimov, judaistov a heretikov je<br />
treba uchyľovať sa k dôvodom, argumentom rozumu, ktoré sú rovnako prijateľné pre<br />
všetkých ľudí. Teológia teda podľa možnosti musí byť budovaná či konštruovaná v súlade<br />
s aristotelovským ideálom vedy, t. j. ako súhrn vyjadrení, deduktívne derivovaných<br />
v logickom poriadku z hraničných premís alebo princípov, ktoré predstavujú úplne<br />
zrejmé pravdivé tézy, či tézy, ktoré nemožno negovať, odmietať, neupadajúc pritom do<br />
protirečenia. Pokus o podobnú konštrukciu bol podniknutý ešte Petrom Abaelardom,<br />
ktorý bol presvedčený o tom, že pokiaľ Boh nadeľuje rozum každého človeka spôsobilosťou<br />
k poznaniu Boha, potom, využívajúc predkladané dialektikou dôkazy, antickí<br />
filozofi samostatne prišli k mnohým pravdám kresťanstva. Avšak Zjavenie učinilo dostupným<br />
pre všetkých to, čo skôr bolo známe iba vzdelaným. Takýmto spôsobom ani<br />
kresťanom sa nepatrí uspokojovať slepou vierou, pretože „viera, neosvietená rozumom,<br />
nie je dôstojná človeka“. Nevyhnutnou podmienkou každej pravej viery je predbežné<br />
preskúmanie jej obsahu s cieľom určiť, či si zaslúži vieru, resp. dôveru, alebo nie. Podľa<br />
Abaelarda jedine chápanie dogmy činí možnou vieru v to, čo on tvrdí: „Nemôž veriť<br />
v to, čo nami nebolo predbežne prijaté.“ No pokiaľ autorita kresťanskej dogmatiky (ako<br />
aj celej cirkevnej Tradície) môže – a musí – byť potvrdená prostriedkami dialektického<br />
dôkazu, potom sa teológia transformuje na vyložene deduktívnu vedu, dajúcu objasnenie<br />
viery bez nevyhnutného odvolania sa na pravdy, zjavené skrze Zjavenie. Pravdepodobne<br />
v najdokonalejšej podobe naznačený prístup našiel svoje vyjadrenie v teologicko-<br />
-filozofickom myslení Alaina z Lille /Alanus ab Insulis/ (1120/30 – 1202/03), ktorý sa<br />
usiloval o – anticipujúc metódu Spinozu – pokiaľ sa dá čo najväčšie priblíženie štruktúry<br />
teologických konštrukcii k modelu matematického racionálneho uvažovania, ako je táto<br />
predstavená v geometrii, k priblíženiu, v ideály privádzajúcemu k „teológii, vyloženej<br />
geometrickým spôsobom“ (theologia more geometrico demonstrata). Ako výsledok Pravidla<br />
posvätnej teológie (Regulae de sacra theologia) Alaina sú skonštruované tak ako<br />
reťaz zo 134 úplne zrejmých axióm, „teologických krajností“ (maximae theologicae)<br />
s komentármi, ktoré počínajúc definíciou termínu „Jednotka“ opisujú proces prechodu<br />
od jedinečnosti Boha k mnohosti sveta prostredníctvom hierarchie medzipriestorových<br />
stupňov-substancií a logicky privádzajú k postulátom, ktoré sa vzťahujú k Stvoriteľovi,<br />
stvoreniu, Vteleniu Boha, vykúpeniu, vzkrieseniu, sviatostiam atď. Medzi týmito postulátmi<br />
je postretávaná aj znamenitá definícia: „Boh je rozumom postihovaná sféra, ktorej<br />
centrum je všade, a obvod (kružnica) nikde.“ Je zrejmé, že súc dovedeným do svojho<br />
logického konca, vyznačeným Abaelardom a podrobne rozpracovaným Alainom chod<br />
myslenia sa vo svojej hranici opiera o znamenitý „kombinátorný stroj“ Raimunda Lulla<br />
(1235 – 1315).<br />
119
Ján Šafin<br />
120<br />
VI.<br />
Vychádzajúc z hore uvedeného dalo sa predpokladať, že skôr či neskôr obecná tendencia<br />
rozvinutia scholastického myslenia musí priviesť k vzdaniu sa skúmania filozofie<br />
a teológie ako postupných stupňov postihnutia reality, tak aj od ich faktického stotožnenia.<br />
A skutočne, pozorujeme postupné odlúčenie sfér uvedených disciplín: či už vo<br />
vzťahu ich predmetných oblastí, alebo ohľadom využívaných nimi metodológií, či vo<br />
vzťahu ich cieľov a úloh. Ešte Gilbert z Poitiers (Poretanus; 1075/80 – 1154) trvá na rozdelení<br />
sfér filozofie (ako vedy o svete) a teológie, tvrdiac pritom, že zákony, ktoré riadia<br />
prirodzené poznanie, nemôžu byť bez akýchkoľvek ohraničení využívané a používané<br />
k poznaniu teologickému, vládnucemu vlastnými, hoci aj neprotirečiacimi ukázaným<br />
zákonom princípmi. A o niečo neskôr Guillome Overský (1180/90 – 1249) priznáva filozofii<br />
právo na to, aby vlastnila jedine jej vlastné subjekty skúmania. Napriek tomu toto<br />
rozdelenie samo o sebe problém, týkajúci sa vzťahu stredovekého mysliteľa k tým často<br />
navzájom protirečivým záverom, neodstraňovalo (ohľadom večnej alebo dočasnej existencie<br />
sveta, slobodného alebo nevyhnutného charakteru božských pôsobení, stupňov<br />
poznania Boha, sveta atď.), ku ktorým prichádzali „vyložene“ teológovia z jednej strany<br />
a „vyložene“ filozofi z druhej. Tento vzťah mohol byť trojakého rodu.<br />
1. Bolo možné, ako to vo svojej väčšine robili augustiniánci bonaventurovskej školy<br />
– a zvlášť Roger z Marstonu (1245/50 – 1303) vo svojich Sporných otázkach (Quaestiones<br />
diskuptae) – tvrdiť, kladúc proti sebe pohľady svätých (sancti) a filozofov<br />
(philosophi) spolu s filozofujúcimi teológmi (theologi philosophantes), že, v prípade<br />
rozchádzania sa medzi nimi, svätým – Augustínovi, Anzelmovi Canterburskému a i.<br />
– už kvôli autorite Tradície patrí sa dávať prednosť pred ostatnými.<br />
2. Druhý variant: podobne tzv. latinským avveroistom (Sigerovi Brabantskému, Boethiovi<br />
Dáckemu a ich stúpencom), nekladúc pred sebou úlohu zosúladenia peripatetických<br />
– či akýchkoľvek iných – filozofických názorov s tézami kresťanskej dogmatiky, pridržiavať<br />
sa koncepcie „dvojakej pravdy“, podľa ktorej to, čo je pravdivé z hľadiska teológie,<br />
nemusí byť pravdivým z pohľadu filozofie a naopak. Takto, napríklad, Vitelo<br />
(1125/30 – 1292) – súdiac podľa všetkého, veľmi empatický a chápavo sa správajúci<br />
k spomínanej teórii – opisujúc vo svojom spise O prvotnej príčine pokánia v ľuďoch<br />
a o prirodzenosti démonov (De causa primaria poenitentiae in hominibus et de natura<br />
daemonum) usporiadanie vesmíru cestou vytvárania (budovania) zostupnej hierarchie<br />
stvorených živých bytostí, nevidí nič divné v zjavnom odstúpení od dogmatického<br />
učenia o páde anjelov, keď na najvyšší stupeň hierarchie umiestňuje netelesných<br />
duchov (intelligencie), konkrétne Lucifera, realizujúceho pohyb nebeských sfér<br />
a odovzdávajúceho vplyvy, vychádzajúce od Boha, celému systému vesmíru, takže<br />
dokonca aj duše ľudí sú osvecované svetlom božských právd iba skrze prostredníctvo<br />
Lucifera, obdržiavajúceho svetlo chápania bezprostredne od Boha.<br />
3. A nakoniec, najproduktívnejší prístup spočíval v prevedení pedantskej práce vytvárania<br />
harmonického teologo-filozofickej syntézy, povolanej ukázať, že medzi pravdami<br />
viery a pravdami rozumu v skutočnosti niet žiadnej globálnej protirečivosti,<br />
no filozofické a teologické metódy postihnutia reality existujú v stave spolupráce
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
a vzájomného doplnenia. Tento teoretický prístup obdržal svoje odôvodnenie ešte<br />
v predloženej klasifikácii tvrdení už spomínaným Hugom od sv. Viktora, skúmaných<br />
z hľadiska ich možnej pravdivosti. Tieto môžu byť: z rozumu (nepotrebujú vieru),<br />
podľa rozumu (nevyplývajúc z neho bezprostredne, predsa sa s ním zhodujú; potrebujú<br />
vieru), vyššie rozumu (pre neho nepostihnuteľné, hoci mu nie sú protivné,<br />
neodporujú mu; potrebujú vieru), proti rozumu (nezasluhujú si vieru). Kresťanská<br />
dogmatika bola takýmto spôsobom Hugom myslená buď ako zhodná z rozumom,<br />
alebo pre neho nedostupná, no v žiadnom prípade mu neprotirečiaca.<br />
Avšak najpodstatnejší vklad do ustanovenia harmonických vzťahov medzi vierou<br />
a rozumom bol urobený o niečo neskôr, konkrétne v 13. st. Albertom Veľkým (1193 alebo<br />
1206/07 – 1280) a jeho stúpencami (predovšetkým Tomášom Akvinským). Albert vo<br />
svojich prácach zreteľne rozdeľuje medzi oblasťou teológie a filozofie, nezmiešavajúc<br />
ich ani ich nekladúc proti sebe, no priznávajúc autoafirmáciu každej sfére svojej prílohy.<br />
Teológia – javiac sa praktickým učením, usilujúcim sa o poznanie nie kvôli nemu samotnému,<br />
ale ako prostriedku spásy – skúma svoj predmet z hľadiska jej dobročinnosti (res<br />
ut beatificabilis), pričom sa riadi darovanými nám tézami viery, ktoré rozum nemôže<br />
posudzovať, pretože pravdy Zjavenia (ako napríklad tajomstvo Svätej Trojice) nie sú mu<br />
dostupné. Avšak filozofia, ako rozumné postihnutie súceho, či vecí samých osebe (res in<br />
se), zo svojej strany v procese získania vedenia o nich nie je závislá na žiadnych autoritách,<br />
okrem logického dôkazu a skúsenosti, a za svoj cieľ má samotné toto poznanie<br />
(dokonca aj keď vykladá o arcisúcom, t. j. o Bohu). Filozofi (a spomedzi nich hlavne<br />
Aristoteles) sa vo svojej náuke opierajú o nižšiu, racionálnu spôsobilosť rozumu, avšak<br />
teológovia (a medzi nimi hlavne Augustín) čerpajú svoju múdrosť z jeho skrytej časti<br />
(abditum mentis), ožiarenej svetlom Božstva (lumen infusum). Pri tomto, pretože z logickej<br />
nutnosti prijatia prapríčiny sa derivuje nepriamy dôkaz Božieho bytia, a viditeľný<br />
svet, ako učia sv. Otcovia a Písmo (Rim 1, 20), je stvorený, aby prostredníctvom jeho štúdia<br />
bolo realizované prirodzené poznanie Boha, myšlienkovo vychádzajúc od stvorenia<br />
k Stvoriteľovi – viera (v určitých hraniciach) môže sa uchyľovať k službám rozumu pre<br />
svoje posilnenie a rozšírenie medzi ľuďmi.<br />
VII.<br />
Už súčasník Alberta Veľkého Henrich Gentský (ok. 1217 – 1293) trval na tom, že<br />
Boh z vlastnej slobodnej vôle môže v ktoromkoľvek momente prerušiť ako nejaviacu sa<br />
nevyhnutnou existenciu celého univerza, tak aj ktorejkoľvek jeho časti. A v tomto konzekventnom<br />
potvrdzovaní ničím nedeterminovanej slobody Božej vôle (ktoré našlo svoj<br />
odraz v znamenitých odsúdeniach r. 1277) sa tajilo pokiaľ nie zjavné, no postupne sa<br />
stávajúce stále zrejmejším nebezpečenstvo ako pre teologo-filozofickú harmóniu zrelého<br />
stredoveku, tak aj pre samotný štýl myslenia, vlastného vrcholnej scholastike a opierajúceho<br />
sa o vyššie zaznamenaný východiskový izomorfizmus ontologickej, logickej<br />
a gramatickej štruktúry. Tento izomorfizmus bol podrobený spochybneniu ešte Petrom<br />
Johannom Olivi (1248/49 – 1298), ktorý spravil jasné rozlíšenie medzi bytostnými a pojmovými<br />
rovinami reality, z ktorých v každej pôsobia vlastné zákony a normy; avšak de-<br />
121
Ján Šafin<br />
finitívne bol odvrhnutý o niečo neskôr Williamom Ockhamom (ok. 1285 – 1349) a tými,<br />
ktorí anticipovali alebo vo väčšej či menšej miere zdieľali jeho názory.<br />
Takto Peter Aureolus (ok. 1280 – 1322), dotýkajúc sa scottistického rozlíšenia intuitívneho<br />
a abstraktného poznania (notitia intuitiva et notitia abstraktiva), podrobil kritike<br />
tézu, podľa ktorej intuitívne poznanie predpokladá ako svoju záväznú podmienku<br />
aktuálnu prítomnosť a reálnu existenciu objektu – či predmetu – hovoriac, že je možné<br />
aj intuitívne vedenie o neprítomnej alebo aktuálne neprítomnej veci. Avšak v prípade<br />
Božieho zamiešania sa či zásahu, uskutočňovaného prostredníctvom absolútnej moci<br />
(potentia absoluta) Božej, intuitívne vedenie môže byť vo všeobecnosti oddelené od poznávaného<br />
objektu, Bohom v ľudskej duši akokoľvek dlho ho zachovávajúc, dokonca aj<br />
vtedy, keď On úplne ničí tento objekt. Pokiaľ ide o Gregora z Rimini (ok. 1300 – 1358),<br />
ten vo svojich úvahách taktiež vychádza z toho, že objekty a javy, s ktorými má čo-<br />
-to dočinenia naša prirodzená skúsenosť, sú náhodné, pretože stále môžu byť zmenené,<br />
kedy si tak Boh želá. Takýmto spôsobom aj keď bude priznané, že svet je časovo<br />
a priestorovo konečný a že numericky je jeden, neexistujú žiadne prekážky na to, aby ho<br />
Boh neučinil nekonečným a večným alebo nestvoril okrem nášho aj iné svety. Pretože<br />
obsah vedy vytvára iba vedenie o univerzálnom a nevyhnutnom, jej objektom nemôže<br />
byť vonkajšia, zmyslovo prijímaná realita, zahŕňajúca do seba iba náhodné a jedinečné.<br />
Jediný teda možný objekt vedy sa nachádza v hraniciach samotnej duše a je to ona<br />
rozumová realita, ktorá sa skladá z dokázateľných a logicky odôvodnených zmyslových<br />
javov, ku ktorým privádzajú rozumové závery (significata conclusionum): univerzálne<br />
poznanie (notitia universalis) nie je spojené s reálne existujúcimi univerzáliami, ale so<br />
znakmi, predstavujúcimi skupiny individualít. Filozofia takýmto spôsobom sa z poznania<br />
o svete transformuje do analýzy termínov, rozum akoby sa uzatváral sám do seba<br />
a už nemôže (rovnako ako príroda) byť prijímaný v zmysle Písmo doplňujúceho prameňa<br />
Zjavenia. Avšak priepasť medzi pravdami rozumu a pravdami viery sa ukazuje<br />
natoľko veľkou, že otázka o ich premostení je zbavovaná akéhokoľvek zmyslu: nielen<br />
fakt stvorenia sveta, ale aj samotný fakt Božieho bytia nevstupuje, podľa Gregora, do<br />
nijakého vzájomného vzťahu – buď protirečenie alebo zhoda – s racionálnou sférou,<br />
úplne patriac do oblasti credibilia.<br />
Je charakteristické, že práve v tomto období (14. – zač. 15. st.), kedy niekdajší „pán“<br />
a „slúžka“ jeden druhého viac už nepotrebovali, rozišli sa natoľko ďaleko, že vo všeobecnosti<br />
prestali vyjasňovať medzi sebou akékoľvek vzťahy, neskoro stredoveké myslenie<br />
sa vcelku taktiež hranične polarizovalo, súc – pokiaľ vynesieme za zátvorky stratiacich<br />
tvorivú aktivitu prívržencov „starej cesty“ (via antiqua) a taktiež výnimky, ako<br />
bol autor početných komentárov k Aristotelovi Walter Burleigh či pokračovateľ v diele<br />
Raimunda Llla Raimund zo Sabundy – reprezentovanou protikladnými (ale aj vládnucimi<br />
vzájomnou podmienenosťou) krajnosťami: terminizmom, tvrdiacim bezdôvodnosť<br />
viery, a mysticizmom, zakladajúcim vieru na skúsenosti reálneho obcovania či spoločenstva<br />
s Bohom. Zdalo by sa, že žiadna pôda pre novú kooperáciu viery a rozumu už<br />
vzniknúť nemôže.<br />
122
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
VIII.<br />
Napriek tomu sa na konci stredoveku objavuje figúra, ktorá dokázala, ako sa zdá, na<br />
novej – presnejšie, nedostatočne zabudnutej starej – úrovni obnoviť niekdajšiu spoluprácu.<br />
Bol to profesor teológie a kancelár Parížskej univerzity Jean Gerson (1363 – 1429),<br />
ktorého názory boli rovnako blízke ako „novej ceste“ (via moderna), tak aj „novej zbožnosti“<br />
(devotio moderna): jeho príbuznosť s ockhamistami je vysvetľovaná obavami<br />
a znepokojením, ktoré boli vyvolané odstránením z kresťanskej teológie Božskú slobodu<br />
a všemohúcnosť ohraničujúcich elementov grécko-arabského myslenia, a spríbuznenosť<br />
s mystikmi – sympatiou k ideálom Dionýza Areopagitu, predstaviteľom svätoviktorskej<br />
školy a Bonaventury. Ponímajúc neplodnosť akejkoľvek teológie, zamieňajúcej živého<br />
Boha za systém metafyzických konštrukcií, Gerson zároveň zdôvodňoval možnosť<br />
– a navyše aj nevyhnutnosť – neustáleho spoločenstva s Božstvom, jasne si pritom uvedomujúc<br />
aj nebezpečenstvo mystických prežívaní, odtrhnutých od pevného teologického<br />
fundamentu. V diele O skúmavej mystickej teológii (De mystica theologia speculativa)<br />
vychádza z toho, že žiaden reálny protiklad intelektuálnych a vôľových aktov neexistuje<br />
a ani existovať nemôže, pretože poznanie akéhokoľvek objektu je nevyhnutne sprevádzané<br />
určitým emočným k nemu stavom (alebo do seba takýto zahŕňa), a akákoľvek<br />
emócia vo vzťahu k akémukoľvek objektu zahŕňa do seba aj istý poznávajúci element:<br />
„Pravdepodobne nemôžeme nájsť poznanie, ktoré by formálne alebo reálne nebolo<br />
istým prežívaním, presne tak isto ako my, zrejme, nie sme schopní nájsť prežívanie,<br />
ktoré by nebolo nejakým skúsenostným poznaním.“ Takýmto spôsobom rozum a viera<br />
(postihnutie a tiahnutie), súc navzájom spojenými, vždy samé seba prejavujú v jedinom,<br />
nerozdielnom pôsobení; preto aj cesta k poznaniu Boha, neexistujúca bez živého<br />
s Ním obcovania či spoločenstva, sa tiahne skrze vzájomné pôsobenie v jedinom akte<br />
viery intelektuálnych a emocionálno-vôľových schopnosti človeka. Podľa Gersona, ľudskej<br />
duši sú vlastné tri poznávajúce a tri emocionálne schopnosti. Je to z jednej strany<br />
– myslenie (cogitatio) o zmyslových veciach, premýšľanie (meditatio), t. j. diskurzívne<br />
myslenie o veciach ideálnych a nazeranie (contemplatio) ako čisté rozumenie božského;<br />
a z druhej strany – zmyslové tiahnutie ako láska k telesnému, rozumové tiahnutie ako<br />
láska k pravde a vyložene duchovné tiahnutie, ktoré je láskou k Bohu, blahu ako takému<br />
(synderesis). Pri tomto do vzájomného pôsobenia vstupujú navzájom si odpovedajúce<br />
články každej reťaze, takže prostriedkom obcovania s Bohom a súčasne poznania v ňom<br />
Božstva je aktualizácia založenej do hlbiny duše, do jej „iskry“ (scintilla animae) Božej<br />
podobnosti; táto aktualizácia je výsledkom tých zjednocujúcich úsilí, ktoré – pri nutnej<br />
asketickej príprave a vplyve milosti – prevádzajú contemplatio a synderesis.<br />
A pokiaľ daná doktrína označuje zavŕšenie scholastického experimentu, či potom<br />
môžeme hovoriť o neúspechu?<br />
123
Ján Šafin<br />
IX.<br />
Dvojitosť poznania podľa sv. Gregora Palamu<br />
V čase svojho prebývania v Byzancii Barlaám Kalábrijský sa aktívne zúčastňoval<br />
vtedajších sporov, predovšetkým ohľadom dvoch dôležitých a vnútorne spojených otázok.<br />
Jedna sa týkala vychádzania Svätého Ducha, druhá hesychie. V otázke vychádzania<br />
Svätého Ducha v podstate vystúpil proti latinskému učeniu, vonkoncom ale nie z pozície<br />
byzantskej teologickej literatúry, ako ju môžeme poznávať od dôb sv. Fótia (9. st.).<br />
V druhej otázke zasa začal ťaženie proti hesychastom. Toto nesvedčilo o jeho dôkladnom<br />
prieniku do danej problematiky. Pre Byzantíncov problematika hesychazmu nepredstavovala<br />
čosi úplne odlišné od učenia o vychádzaní Svätého Ducha. Byzantíncom navyše<br />
prekážalo, že v oboch prípadoch použil gnostické kritériá, dávajúc do jednej roviny<br />
filozofiu a teológiu. Jeho názory vyvolali rozhodný odpor a protest, predovšetkým zo<br />
strany sv. Gregora Palamu. V tomto spore Palamove dôvody obsahovali rad dvojakých<br />
rozlíšení, z ktorých osobitne sa vydeľovalo učenie o dvojitosti poznania. V tomto učení<br />
sa dajú vydeliť tri aspekty: odlišnosť filozofie od teológie, rozdiel v samotnej teológii<br />
– dvoch ciest poznania Boha, a nakoniec rozdiel medzi teológiou a videním Boha, alebo<br />
theoptia.<br />
Filozofia a teológia<br />
Zjednodušene povedané, odlišnosť medzi filozofiou a teológiou sa objavila ako výsledok<br />
v apoštolskej dobe vzniknúceho strohého konfliktu medzi kresťanským učením<br />
a gréckou filozofiou. Čas od času tento konflikt opäť vyvstával a počas celej epochy<br />
renesancie bol základným v celej sfére intelektuálneho života. Čím ďalej šli bádania<br />
humanistov, tým väčšia úloha bola udeľovaná ľudskému faktoru pri poznaní Božského;<br />
teda tým vyššie bola oceňovaná filozofia.<br />
Barlaám, ktorého by sme mohli považovať za jedného z predstaviteľov epochy humanizmu<br />
a renesancie a v istom zmysle jej pripravovateľom, prišiel k záverom o identite<br />
cieľov, metódy a dosiahnutí filozofie a teológie argumentujúc pri dôkazoch tým, že<br />
každé ľudské blaho je dar Boží, a preto sú filozofia a teológia rovnocenné. 14 Zvyčajne<br />
hovoril, že ako neexistujú dva druhy fyzického zdravia – jedno, ktoré je dané Bohom,<br />
a druhé, podporované dojmami, pocitmi, rovnako neexistujú dva druhy poznania: jedno<br />
Božieho pôvodu a druhé – od človeka, ale je len jediné. Filozofia a teológia ako Božie<br />
dary sú rovnako dôstojné.<br />
Podľa tejto analógie grécki filozofi boli povýšení na úroveň Mojžiša a prorokov. Neskôr<br />
sa táto tendencia rozšírila do takej miery, že osobnosti ako Sokrates, Platón, Aristoteles<br />
a iní mudrci začali byť zobrazovaní v ikonografii Gréckej pravoslávnej cirkvi.<br />
Barlaám tvrdil, že ako „výroky mužov božskej múdrosti, ktorá v nich prebývala, tak aj<br />
14 Defensio Hesychastarum II, 1, 4. (Tri triády Na obranu prebývajúcich v posvätnom mlčaní<br />
/вященнобезмолвствующих/).<br />
124
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
svetská filozofia sú nasmerované k objektu, ktorý je jediným svojho druhu, a teda majú<br />
obecný cieľ – nájdenie pravdy, pretože pravda, ktorá v nich všetkých prebýva, je jedna.<br />
Táto pravda je na začiatku Bohom daná apoštolom; napriek tomu táto pravda sa získava<br />
prostredníctvom úpornej práce a očistenia. Bádania v oblasti filozofie prirodzene napomáhajú<br />
ustanoveniu pravdy, na začiatku Bohom danej apoštolom, a veľmi pomáhajú pri<br />
postihnutí nehmotných prazákladov“. 15 To, že Barlaám aktívne bránil tento argument,<br />
ešte neznamená, že bol filozofom-racionalistom. Ďalej rozvíjajúc túto myšlienku prichádza<br />
k záverom, ktoré majú blízko k agnosticizmu. Skutočne tvrdil, že človek je absolútne<br />
neschopný vo svojom prirodzenom stave postihnúť Božské, a podobne ako Platón<br />
i Dionýz Areopagita, usiluje sa očistiť a oslobodiť od materiálneho tela, aby dostihol<br />
videnie Boha v stave extázy.<br />
Palama na rozdiel od Barlaáma jasné rozhraničuje filozofiu a teológiu. Prirodzene,<br />
takéto rozhraničenie nebolo jediným v tej dobe. Učenie averroistov bolo odvrhnuté a odsúdené<br />
v r. 1277, a to preto, lebo medzi svojimi tézami averroisti mali aj takú, ako sme<br />
už spomínali, že pravdivé učenie filozofie môže byť lživé podľa teologického učenia<br />
a naopak, teda, že môžu existovať dve akoby navzájom sa vylučujúce a protirečiace si<br />
pravdy. 16 Práve teraz prebiehal spor o tom, akú pozíciu zaujímali averroisti, a zvlášť Siger<br />
de Brabant v tomto rozdelení, ktoré oni urobili medzi múdrosťami, vyplývajúcimi<br />
ako výsledok logických rozumových záverov a pravdami viery. Je však zrejme, že u nich<br />
existoval určitý základ pre takéto rozdelenie filozofie a teológie, ktorý sa opäť objavuje<br />
vo filozofiii Williama z Ockhamu. 17<br />
Je veľmi nepravdepodobné, že by Palama čo len niečo vedel o týchto západných teológoch.<br />
Jeho východiskové premisy a ciele boli absolútne iné. Keď bol donútený ujať sa<br />
tejto témy, obrátil sa k byzantskej teológii a našiel v nej dostatočné základy pre svoju<br />
pozíciu. Sv. Apoštol Pavel, keď sa v základe obracal k učeným mužom Atén a Korintu:<br />
mudrcom a zvedavcom tohto veku, poukazuje na neprekonateľnú priepasť medzi dvoma<br />
druhmi filozofie: múdrosťou tohto sveta, ktorá ako nerozumnosť bola odvrhnutá,<br />
a na premúdrosť Boha, ktorá odvekov prebýva a daruje spásu. 18 Taktiež apoštol Jakub<br />
charakterizoval múdrosť tohto sveta ako pozemskú, zmyslovú a besovskú či diabolskú,<br />
ale premúdrosť ktorá zostupuje zhora nazýva naplnenou dobrými plodmi a čistotou. 19<br />
Vzťah týchto dvoch apoštolov je určovaný ich misiou tej doby a nepripúšťal existenciu<br />
akéhokoľvek vzťahu medzi dvoma druhmi poznania. Neznamená to, ako sa niektorí<br />
domnievajú, že šlo o totálne odmietanie poznatkov tohto sveta. Celý problém je oveľa<br />
zložitejší. Vidieť protiklad medzi pozíciou apoštolov a apologétov 2. a 3. storočia znamená<br />
nepochopiť celý zmysel ich slov.<br />
15 Op. cit. II, 1, 5. (Por. ruský preklad tohto <strong>text</strong>u).<br />
16 Mandonnet, P.: Siger de Brabant et l‘averoisme latin au XIIIe s., 2eme ed., Louvain 1911, V.<br />
II, 175.<br />
17 Sent. I, prol. ed. P. Boener, ? 13 – 15.<br />
18 I Kor 1, 18 – 31; 2, 6 – 10;II Cor. 1, 12.<br />
19 Jak 3, 13 – 17.<br />
125
Ján Šafin<br />
U niektorých apologétov, ktorí vyšli z iného historicky sa utvoriaceho prostredia<br />
a realizovali svoju misiu za iných okolností, bol iný vzťah k tejto otázke. Našu pozornosť<br />
v tejto otázke zvlášť priťahuje pozícia sv. Klementa Alexandrijského. Ten ponímal, že<br />
pôvodná pravda je jediná, no postupne bola rozčlenená filozofickými školami podobne<br />
tomu, ako bol Bakchantkami roztrhaný nešťastný kráľ Pentheus. Hoci niektoré zo škôl<br />
tvrdili, že vládnu plnosťou pravdy, v skutočnosti vlastnili iba jej nejakú časť. Z toho<br />
vyplýva, že vo filozofii existuje akási vlastná hodnota, no medzi ňou a teológiou existuje<br />
fundamentálny rozdiel, pretože filozofia má dočinenia s menami, to jest s vonkajšou<br />
ochranou (krovom), zatiaľ čo teológia sa musí zaoberať atribútmi (vlastnosťami), t. j.<br />
podstatami. „Teda, pretože existujú dva druhy pravdy“, hovorí Klement, „jeden druh<br />
v podobe mien, a druhý – v podstatách vecí, tak niektorí ľudia uprednostňujú možnosť<br />
mať dočinenia s menami. Tí, ktorí sa zaoberajú krasorečníctvom (krásou reči) – to sú<br />
grécki filozofi, my však, barbari, skúmame podstatu veci.“ 20 „Napriek tomu poznanie<br />
vytvára ohnivká reťaze, v ktorej prípravné učenia (prvotné zaujatia svetskými vedami)<br />
slúžia filozofii ako svojej panej, a samotná filozofia slúži ako svojej panej teológii.“ 21<br />
Preberajúc tento spôsob exegézy od Filóna Alexandrijského, 22 Klement používa Hagaru<br />
a Sáru ako reprezentatívne typy otrokyne a jej panej, z ktorých každá postupne, keď na<br />
ňu prišiel rad, prináša Abrahámovi dlho očakávané deti, no nie rovnakej dôstojnosti. 23<br />
Abrahám sa obracia k Sáre, zožieranej hnevom, „z jednej strany prijímam svetské vedenie<br />
ako mladšie a ako tvoju slúžku, z druhej si ctím tvoju náuku ako dokonalú paniu“. 24<br />
Je celkom zrejme, že podľa Klementa, hoci vo filozofických systémoch aj je obsiahnutá<br />
časť pravdy, v teológii sa nachádza celá jej plnosť. Diadoch z Fotiky z iného uhla pohľadu<br />
skúma toto rozdelenie, vzťahuje ho k prvému pádu človeka a uzatvára, že toto je rozdelenie<br />
medzi pravdou a zablúdením či herézou. Svojím hriešnym pádom sa človek „rozdelil<br />
v dvojitosti poznania“. 25 Sv. Bazil Veľký spája tieto dva druhy poznania s podmienkami<br />
života človeka. Múdrosť tohto sveta učí tunajšiemu pomíňajúcemu životu a napomáha<br />
jeho úspešnému prejdeniu. Božská premúdrosť vyzbrojuje na dosiahnutie blaženosti budúceho<br />
veku. 26 Tieto dva druhy poznania si neprotirečia, spolu akoby vytvárajú jeden<br />
strom, na ktorom jedno poznanie dáva pitie a druhé prináša plody. 27 Vracajúc sa k sv.<br />
Gregorovi Palamovi vidíme, že on nevystupuje proti tvrdeniam Barlaáma Kalábrijské-<br />
20 Stromata 6, 17.<br />
21 Op. сit. 1, 5. „Svetské poznanie nevítam kvôli ničomu inému ako jeho mladosti a necením si<br />
ho o nič viac než jednoduchú slúžku, v tebe však uctievam skutočnú paniu a tvoje vedenie si<br />
vážim ako najdokonalejšie, uspokojujúce hlbšie a šľachetnejšie“ (ruský preklad N. Korsunského,<br />
Jaroslavľ 1890).<br />
22 De congr. 14,71ff.<br />
23 Stromata 1, 5.<br />
24 Ibid.<br />
25 Capita 88, E. DES PLACES, p. 148, 17.<br />
26 In Psalmos, 14, PG 29, 256.<br />
27 Ad juniores, 2.<br />
126
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
ho, že každé blaho je od Boha, a každý Jeho dar je dokonalý, no taktiež poznamenáva,<br />
že každý dar je nezáväzne stále dokonalejší. 28 A pokiaľ sú Božie dary rozdeľované na<br />
prirodzené a duchovné, filozofia zostáva prírodným či prirodzeným darom 29 a ako taká<br />
pod vplyvom zla (diabla) sa dostala do zablúdenia (zišla z pravej cesty) a v niektorých<br />
prípadoch sa zmenila na šialenosť (bláznovstvo). 30 Prirodzene, že za určitých okolností<br />
filozofia napomáha poznaniu bytia. No pretože toto poznanie nemôž stotožniť s božskou<br />
premúdrosťou 31 alebo považovať ho za jej rovnú, stáva sa pochopiteľným, že nie vždy zlé<br />
(v zmysle nesprávneho) nevedenie a nie vždy poznanie je blahom. 32 Kvôli tejto príčine<br />
oddanosti filozofie netreba robiť prekážky, no jej zlé použitie má byť stroho pokarhané<br />
(odsúdené). 33 Takýmto spôsobom ciele týchto dvoch disciplín sú určené dokonalo presne.<br />
Cieľ filozofie z jednej strany je obsiahnutá v štúdiu prírody a zákonov rozvinutia<br />
bytia, a z druhej v určení či definovaní princípov spoločenského života. Pokiaľ filozofia<br />
nevychádza za tieto hranice, vtedy je „uvažovaním o pravde“, pokiaľ sa ale zaoberá<br />
hľadaním čohokoľvek za týmito hranicami, stáva sa absurdnou činnosťou, neužitočnou<br />
a nebezpečnou, pretože táto sféra patrí teológii či Božskej filozofii (filozofia Christa),<br />
ktorej predurčením je štúdium duchovného a večného. 34 Pretože ciele týchto dvoch disciplín<br />
sú jasné, potom aj závery a konklúzie oboch môžu byť pravé.<br />
Tento krátky exkurz ukazuje, že podľa Palamovho učenia svetské poznanie a duchovné<br />
vedenie sú jasne rozhraničené a riadia sa paralelnými cestami. Predurčením každej<br />
disciplíny je určovaná aj jej hodnota. Jedna disciplína je predurčená pre tento život,<br />
a je užitočnou služobníčkou, napriek tomu nie je nutná pre spásu. Druhá je predurčená<br />
pre večný život, má viac dôstojnosti a je absolútne nevyhnutná pre spásu. 35 Toto je jediný<br />
rozdiel, kvôli ktorému Palama naliehavo používa termín „dvojaké poznanie“, „double<br />
knowledge“.<br />
Dve cesty poznania Boha<br />
Keď odvrhujeme filozofiu tohto sveta a nasledujeme kresťanskú pravdu, odhaľujeme<br />
ešte jedno rozdelenie. Napriek tomu je objekt našich skúmaní jeden a ten istý, nami<br />
skúmaná otázka sa skôr dotýka dvoch ciest poznania než dvojitosti poznania. Barlaám<br />
je horlivým stúpencom jednoty poznania Boha a cesty poznania, odmietal, že sylogizmom<br />
sa dajú dokázať obecné pojmy, arci príčiny aj Boha. 36 Domnieval sa, že osvietenie<br />
(illuminatio), darované všetkým dokonalým ľuďom dávnej minulosti: prorokom, apoš-<br />
28 Defensio hesychastarum, II, 2, 11.<br />
29 Op. cit. II, 1, 28.<br />
30 Op. cit. I, 1, 19.<br />
31 Op. сit. II, 1, 7.<br />
32 Op. сit. I, 3, 14.<br />
33 Op. сit. II, 1, 16.<br />
34 Contra Acindynum, 6, 1 // Cod. Coisl. gr. 98, 149/149v.<br />
35 Defensio Hesychastarum, II, 1, 5.<br />
36 Epistola I ad Palaman, ed. SCHIRO 243.<br />
127
Ján Šafin<br />
tolom či dokonca filozofom, bolo jediným spôsobom poznania Boha. Bolo im udeľované<br />
potom, ako boli očistení od každej poškvrny veľmi intenzívnou duchovnou prácou. Toto<br />
osvietenie ich všetkých činilo „Bohovidcami“. 37 Barlaám bol presvedčený, že dôkaz je<br />
použiteľný jedine k všetkému tomu, čo je pomíňajúce vo svete, to jest k tomu, čo podlieha<br />
zmene. Palama naopak odmietal akúkoľvek možnosť dôkazu práve všetkého toho,<br />
čo pomíňa, citujúc Aristotelov výrok, „pre to, čo je pomíňajúce, neexistuje dôkaz“. 38<br />
Barlaám prijímal vieru vo veľmi širokom význame, ako základ pre všetko poznanie<br />
skrze osvietenie. Palama taktiež považoval vieru za úplne základný fundament, avšak<br />
pridával jej dva významy, a to hlavne široký význam pre nedokázateľné veci, a úzky<br />
zmysel – pre tie, ktoré sa poddávajú dôkazu.<br />
Učenie o dvoch spôsoboch poznanie idey od Platóna a Aristotela. Pri rozdelení štyroch<br />
hybných síl poznania, t. j. zmyslu, vedy, intelektu a mienky na dve skupiny Aristoteles<br />
tvrdil, že sily prvej skupiny poskytujú dokázateľné poznanie: zmysly na základe pociťovania<br />
apercepovaných objektov, vedecké poznanie skrze primárne premisy, zatiaľ čo sily<br />
druhej skupiny poskytujú poznanie sporné a nedokázateľné. 39 V podstate tieto štyri sily<br />
poznania je možné zlúčiť do dvoch: k sile vedy a sile mienky. V oboch prípadoch je predpokladaná<br />
funkcia potvrdenia – viera, ktorá podľa Aristotelovho učenia je uvedomením si<br />
presvedčenia o pravde poznania. 40 Klement Alexandrijský reprodukuje učenie o dvojitosti<br />
poznania a dvojitej viere. „Viera je však dvojaká“, hovorí Klement, „jedna je spojená s vedeckým<br />
poznaním a o neho sa opiera, druhá sa ale opiera o poznanie vysnené (fantastické)<br />
a zdanlivé. Nič preto neprekáža ani dôkazom v prospech viery rozdeľovať na dva druhy: na<br />
dôkazy všestranne presné a dôkazy povrchné. Pretože aj poznanie vo všeobecnosti, a rovnakým<br />
spôsobom aj predbežné vedenia, ktoré sú nevyhnutné pre dôkaz čohokoľvek, sú<br />
taktiež dvojaké: prvé – detailne vypracované a overené skúsenosťou, druhé však nedostatočné<br />
a nedokonalé.“ 41 Klement vysvetľuje, že človeku je vlastné prejavovať svoj názor, ale<br />
vedecký dôkaz sa opiera o Sväté Písmo; napriek tomu v mnohých prípadoch, zdôrazňuje<br />
Klement, presný dôkaz môže byť dosiahnutý dokonca aj nezávislé od Svätého Písma. Ako<br />
vidíme, nejaká sila prevláda v oboch prípadoch, a to je viera, ktorá je v Stromatach určená<br />
nasledujúcim spôsobom: „Viera je ako by skrátené poznanie nevyhnutných právd, ale samotné<br />
poznanie je nemeniteľným a presným odhalením toho, čo je prijaté skrze vieru.“ 42<br />
To, čo Klement formuluje, riadiac sa metódami existujúcich filozofických škôl, druhí<br />
svätí otcovia opakujú v jednoduchšej forme. Teodor Edesský (Savait) nazýva tieto dve<br />
37 Epistola I ad Barlaam, 22.<br />
38 Anal. Poster. 1, 8.<br />
39 De anima, ed. Of Oxford ?, 3, 427b/428b.<br />
40 Op. сit. ?, 3, 428a, sof. Elenchi4, 165b, Physica ?8, 262?<br />
41 Stromata 2, 11. (Tento citát zo Stromát je uvádzaný podľa ruského prekladu N. Korsunského).<br />
42 Op. сit. 7, 10. „Viera, pokiaľ je možné takto sa vyjadriť, je skráteným poznaním najnevyhnutnejších<br />
právd. Poznanie je však nemeniteľné a neporaziteľné, aj v slove i vskutku odhalenie<br />
právd, prijatých vierou. Toto odhalenie, zhodné s učením Spasiteľa a upevnené na základe viery,<br />
vedie rozum k poznaniu, k postihnutiu dokonalému a k bezhriešnosti.“ (Ruský preklad.)<br />
128
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
cesty poznania prirodzenou a nadprirodzenou, 43 zatiaľ čo ctih. Maxím Vyznávač dáva<br />
týmto dvom cestám poznania rôzne pomenovania, a to v závislosti od okolností: rozum<br />
a duchovná skúsenosť, 44 obecne prijaté vedenie a praktické poznanie, 45 relatívne a pravdivé<br />
vedenie. 46<br />
Prvý pár poznania je vlastný intelektu a napomáha organizovaniu či usporiadaniu vecí<br />
v existujúcom živote. Druhý je činný a náučný a dáva zbožštenie v budúcom živote. 47<br />
Takýmto spôsobom ctih. Maxím v samotnej teológii uvádza to isté rozlíšenie, ktoré<br />
urobil sv. Bazil Veľký medzi filozofiou a teológiou. Učenie Pseudo-Dionýza Areopagitu,<br />
obsiahnuté v jeho katafatickom a apofatickom bohosloví sa neveľmi odlišuje od tejto<br />
teórie.<br />
X.<br />
Keď začal Palama vystupovať proti Barlaámovým argumentom, nechýbali svedectvá<br />
zo svätootcovského podania, týkajúce sa dvoch ciest poznania Boha. Taktiež je málo<br />
pravdepodobné, že bol bezprostredne oboznámený s učením scholastov na Západe, hoci<br />
je možné, že do istej miery bol o ich náukách informovaný. V otázke poznania Boha<br />
v oboch prístupoch k tejto problematike existujú očividné protirečenia. Barlaám, hoci aj<br />
prehodnocoval význam gréckej filozofie, nakoniec odvrhol filozofickú i teologickú cestu<br />
poznania. Palama hoci aj neprikladal taký význam gréckej filozofii, uznával význam<br />
prirodzeného poznania Boha. Protirečenie u Barlaáma sa odstraňuje tým, že on odchádzal<br />
od telesnosti k bezprostrednému videniu Boha v stave extázy, akémusi úniku z tela;<br />
zatiaľ čo u Palamu je stroho ohraničené využitie, použitie či aplikovanie jeho učenia.<br />
Palamova pozícia je sumarizovaná v jednom z jeho listov. 48 Božské prebýva nad<br />
dialektikou a dôkazmi; nepodriaďuje sa ani zmyslovému svetu, ani sylogizmu. No svätí<br />
otcovia nás naučili božskému rozumu a sylogizmus, vzťahujúci sa k božskému, opísali<br />
ako možný pre dôkaz, dodávajúc mu význam univerzálneho rozumu. Otázka sa tuná<br />
týka toho, aký je tento sylogizmus, odlišujúci sa od sylogizma dialektiky.<br />
Ako už bolo povedané, Palama tvrdí, že existujú prirodzené a duchovné dary Boha.<br />
Týmito prirodzenými darmi netreba opovrhovať ako sekundárnymi, pretože môžu priviesť<br />
hoci by len k nejasnému, no predsa poznaniu o Bohu. Toto sa deje preto, že Boh<br />
nie je akousi abstraktnou substanciou, ale Osobou, ktorá má mnohopočetné prejavy.<br />
Klement Alexandrijský vyjadril zhodnú myšlienku: „Prejavenie Boha nie je jediné, ale<br />
mnohé; existuje rozdiel medzi úsilím nájsť Boha a húževnatým želaním obdŕžať svedectvo<br />
o Bohu. Vo všeobecnosti neexistujúce vlastností (prejavy) každej veci treba odlišovať<br />
od jej podstaty.“ 49 Taktiež Palama odlišoval podstatu Boha, Jeho nestvorené jednanie,<br />
43 Theoreticum , ed. 1960, 1, 326.<br />
44 Capita varia, 4, 31.<br />
45 Op. cit. 4, 29.<br />
46 Capita theologica, 1, 22. (р. п. I, 218 – 219).<br />
47 Capita varia, 4, 29.<br />
48 Epistola I ad Barlaam, 33.<br />
49 Stromata 6, 17.<br />
129
Ján Šafin<br />
pôsobenie (energiu) a Jeho stvorenie. Na tomto základe povedal: „Niečo o Bohu sa stáva<br />
známym, druhé je hľadané, aby sa stalo známym, zatiaľ čo zostávajúce je dokonalo<br />
nepostihnuteľné a neznáme.“ 50<br />
Čo je nám však známe o Bohu? Po prvé, vieme o tom, čo stvoril a o Jeho prítomnosti<br />
v stvorenom. Toto poznanie obrátilo ľudský rod k poznaniu Boha pred zákonom<br />
a prorokmi; a toto poznanie obracia ľudí aj teraz, 51 pretože ľudia skúmajú príčiny veci,<br />
postihujú silu aj múdrosť, i prítomnosť Boha. 52 Toto je to poznanie, ktoré je získavané<br />
intelektuálno-rozumovou činnosťou človeka podľa prirodzenosti. Toto je nedokázateľné<br />
a ohraničujúce poznanie, ktoré môže byť dostupné aj ľuďom, ktorí svojím charakterom<br />
a duchovnou skúsenosťou nie sú dokonalí. A nad týmto existuje dokázateľné poznanie.<br />
V otázkach, ktoré sa týkajú božského, sa nedá použiť dialektický sylogizmus, vedúci<br />
iba k jednoduchým pravdepodobnostiam, no dokazovaný sylogizmus, majúci do činenia<br />
s vecami večnými, nemeniteľnými a pravdivými. 53 Použitie tohto dokázateľného sylogizmu<br />
je účinné, pretože ako sme už videli, existujú aspekty tejto teologickej problematiky,<br />
ktoré môžu byť dokázateľné. Tento dôkaz je z jednej strany založený na kolektívnej<br />
skúsenosti, názoroch a zákonoch, z druhej – na samodokazujúcich premisách, obdŕžaných<br />
ako výsledok zjavenia. Teda tu nachádzame spojenie prirodzených a duchovných<br />
darov, ktoré zjednocuje viera a láska. Podľa Palamu viera nie je dvojitá ako u Aristotela<br />
a Klementa, ale jediná, a táto zjednocuje tieto dve cesty poznania. Vierou premenená<br />
schopnosť človeka k poznaniu sa stáva božskou 54 a môže dôjsť do úrovne ponímania<br />
toho, čo je nad stvorením, t. j. do ponímania nestvoreného pôsobenia Boha. Táto druhá<br />
cesta poznania Boha je výborne nazvaná „teológiou“.<br />
Bohoslovie a videnie Boha<br />
Pokiaľ odložíme prvú cestu poznania Boha – prirodzeného poznania, či poznania<br />
z prírody – a pôjdeme cestou dôkazov a teológie, odhalíme nové odvetvie. Toto nasmerovanie<br />
sa stáva zrejmým, keď sa človek dostane na cestu duchovného zápasu, aby našiel<br />
Boha. V dávnoveku asketika rozlišovala tri stavy človeka a jeho cesty priblíženia<br />
sa k Bohu, a to hlavne: praktickú činnosť, prirodzené vedenie a teologizovanie. Tieto<br />
pojmy idú od Origena, ktorý sa domnieval, že veriaci „skrze svoju rozumovú činnosť<br />
(umnoje delanie, modlitba rozumu) prijíma Christa ako svojho Hospodina, prostredníctvom<br />
prirodzeného poznania (vedenia podľa prírody) prijíma Ho ako Kráľa, no okrem<br />
toho skrze teológiu (teologickú lásku k múdrosti) ako Boha“. 55 Evagrios zachováva ako<br />
pomenovanie, tak aj význam týchto termínov, 56 zatiaľ čo Diadoch z Fotiky do istej mie-<br />
50 Epistola I ad Acindynum, 8.<br />
51 Defensio Hesychastarum, II, 3, 44.<br />
52 Op. cit., II, 3, 15/16.<br />
53 Epistola I ad Acindynum, 13.<br />
54 Defensio Hesychastarum I, 1, 9.<br />
55 Origenus. In Psalmos 126 // PG 12, 1641.<br />
56 Evagrius Ponticus. Practicus prolegomena et cap. 1 // PG 40.<br />
130
Filozofia a hesychia, scholastika a palamizmus<br />
ry modifikuje túto terminológiu, využívajúc slová: poznanie (dar vedenia), premúdrosť<br />
(dar premúdrosti) a teológia (dar teologizovania). 57<br />
Palama potom, ako vo svojich prácach dostatočne jasne reflektoval vlastné ponímanie<br />
prirodzeného (podľa prírody) a teologického poznania Boha, prišiel k záveru, že výsledky,<br />
ktoré boli obdŕžané pri druhej ceste, sú významnejšie než rezultáty prvej cesty.<br />
No koniec koncov poníma, že sa odhaľuje ešte jedna cesta, cesta, ktorá vedie k neporovnateľne<br />
drahocennejším výsledkom: cesta videnia (nazerania) Boha. Teológia – to je iba<br />
uvažovanie o Bohu, zatiaľ čo videnie Boha – to je do istej miery beseda s Bohom. Existuje<br />
veľmi veľký rozdiel medzi týmito dvoma cestami 58 , ako medzi vedením o nejakej<br />
veci a vládnutím (vlastnením) nad ňou. Izák Sýrsky hovoriac o duchovných očiach – pre<br />
videnie premúdrosti Boha a pre videnie Jeho Božskej Slávy, 59 skrze obraz vyjadruje to,<br />
čo Palama opisuje analyticky. Podľa Palamu „Boh nie je podstata, s tým, čo my len<br />
môžeme o Ňom hovoriť, že On povedal „Ja som súcnosť“, ale On povedal „Ja som súci“.<br />
60 Pretože nie Súci vychádza zo súcnosti, ale súcnosť zo Súceho (pretože Súci v Sebe<br />
objíme všetkosť Bytia). 61 Preto je Boh Osobou, ktorá nás priťahuje k Sebe; tou Osobou,<br />
ktorej prítomnosť pociťujeme a o stretnutie s Ktorou sa usilujeme. Pokiaľ podstata Boha<br />
zostáva nedosiahnuteľná, Jeho Božie činnosti (Energie) nám môžu byť dostupné. Ľudia,<br />
ktorí sa očistili, môžu podľa milosti najvyššieho duchovného daru vidieť Božie svetlo,<br />
rovnako ako toto svetlo videli apoštoli na hore Tábor. A hoci je toto svetlo nazvané symbolom,<br />
je vlastné Božej prirodzenosti a neexistuje oddelene od nej; inými slovami, toto<br />
je nestvorené pôsobenie Boha. 62 Nazeranie tohto nestvoreného svetla vytvára počiatok<br />
stretnutia, ktoré sa završuje účasťou na pôsobeniach (energiách) Boha. Teda človek vďaka<br />
svojmu videniu Boha je bez akejkoľvek telesnej extázy povyšovaný na úroveň osoby,<br />
ktorá môže hovoriť s Bohom, a môže sa stať priateľom a spolupracovníkom Boha.<br />
XI.<br />
Idey Palamu boli odobrené snemom v r. 1341 a Barlaám odišiel do Itálie. S Palamom<br />
potom nejakú dobu viedol spory Gregor Akindin a neskôr filozof Nikefor Gregoras. Medzi<br />
rokmi 1342 až 1347 Akindina podporoval, hlavne z politických dôvodov, vtedajší<br />
patriarcha Ján XIV. Kalekas, no po skončení občianskej vojny, v ktorej zvíťazil Ján VI.<br />
Kantakuzen, bol Kalekas detronizovaný. Kantakuzen, inak výborný učenec a teológ, potom<br />
predsedal na dvoch konštantínopolských snemoch v r. 1347 a 1352, ktoré opätovne<br />
potvrdili pravosť a tradičnosť Palamovho učenia. Palamu v r. 1347 zvolili za tesalonic-<br />
57 Capita, 9, 66, 67.<br />
58 Defensio Hesychastarum, I, 3, 42.<br />
59 Sermo 72, ed. SPETSIERIS, 281. (Poz. taktiež v Slove 74 Izák Sýrsky hovorí o získavaní<br />
videnia Boha).<br />
60 Ex. 3, 14.<br />
61 Defensio Hesychastarum III, 2, 12.<br />
62 Op. cit. III, 1, 14. (taktiež Op. cit. III, 1, 13, poz. prekl.).<br />
131
Ján Šafin<br />
kého arcibiskupa a jeho blízki priatelia a žiaci – Izidor Bucharis, Kallistos a pokrstený<br />
Žid Filotej Kokkinos – sa postupne stali konštantínopolskými patriarchami.<br />
Na príklade palamistického sporu sa dá dobre ilustrovať, že hoci impérium Palaiológovcov,<br />
potom čo sa zbavilo panovania latiníkov v Konštantinopole, ani politicky, ani<br />
ekonomicky už nikdy nenadobudlo predchádzajúcu silu, napriek tomu kultúrna prestíž<br />
Byzancie, tejto zákonitej pokračovateľky Rímskej ríše, zostala podobne ako v minulosti<br />
veľmi vysoká. Pokiaľ ale predtým historici nástojčivo zdôrazňovali úlohu byzantského<br />
vplyvu na taliansku renesanciu, dnes sa ju snažia zúžiť. Podobne ani fundamentálna<br />
úloha Byzancie v kultúrnej histórii slovanských krajín, tradične patriacich do sféry jej<br />
vplyvu, sa spochybňovať nedá. Veď pôvodcom tzv. „druhého južnoslovanského vplyvu“,<br />
ktorý našiel hlboký odraz v duchovnom, literárnom a umeleckom tvorení Rusi,<br />
bola Byzancia. Južní Slovania sa vďaka blízkym spojeniam s Konštantínopolom stali<br />
prostredníkmi pri vypracovaní vybrúsene-ornamentálneho štýlu „pletenia slovies“, uvedenia<br />
do poriadku správneho písania, obohatenia a skomplikovania jazyka. Nové črty<br />
sa prejavili nielen pri prekladoch z gréčtiny, ktoré boli v základe urobené bulharskými<br />
a srbskými mníchmi, ale aj v originálnych spisoch napísaných v Bulharsku, Srbsku a na<br />
Rusi. A nakoniec, bez palamizmu zostane nepochopený ani samotný génius ctih. Andreja<br />
Rubľova.<br />
Použitá literatúra<br />
BRILLIANTOV, A. I.: Vlijanie vostočnogo bogoslovia na zapadnoje v proizvedeniach<br />
Ioanna Skota Erigeny. St. Peterburg 1898.<br />
DAMASKÝ, Ctih. Ján: O pravoslávnej viere (De orthodoxa fidei), P. G. XCIV.<br />
IVANKA, Endré von: Plato christianus. Praha 2003.<br />
PALAMAS, Gregorios: Defensio Hesychastarum, II, 1, 5; Cit. podľa ruského prekladu<br />
V. Veniaminova: Св. Григорий Палама, „Триады в защиту священно-<br />
-безмолвствующих“ Москва, 1995).<br />
JEAUNEAU, E.: Pseudo-Dionysius, Gregory of Nyssa, and Maximus the Confessor in<br />
the Works of John Scottus Eriugena. In: Carolingian Essays / U.-R. Blumenthal,<br />
Washington 1983.<br />
LOSSKY, Vl.: Dogmatická teológie. Praha 1994.<br />
LOSSKIJ, Vl.: Otricateľnoje bogoslovie v učenii Dionisia Areopagita. In: Seminarium<br />
Kondakovianum. Praha 1931, T. III, 133 – 134 /nepresná reedícia „Bogoslovskie trudy“.<br />
Moskva 1985, zb. 26/.<br />
MANDONNET, P.: Siger de Brabant et l‘averoisme latin au XIIIe s., 2eme ed., Louvain<br />
1911.<br />
GREGORAS, Nikefor: Historia XXXII. In: PG CXLIX. Col. 357 AB.<br />
POPOV, I. V.: Ličnosť i učenie blažennogo Avgustina. Sergijev Posad 1917, T. I.<br />
STEENBERGHEN, F. von: Dějiny středověké filosofie. Praha 1990.<br />
132
Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách<br />
– odporúčanie Theodorovi, vládcovi Peloponézu *<br />
Preklad: Imrich Belejkanič<br />
1. Pre záchranu tých, ktorí sa plavia loďou, kapitán má právo robiť všetko, čo považuje<br />
za potrebné, tak ako aj veliteľ pre víťazstvo svojich vojakov. Ani námorníkom<br />
a ani vojakom by sa nepodarilo či už len na krátky čas zachovať poriadok, ak by sa<br />
nepodriaďovali jednému človeku. Jasne vidíme, že v takých napätých situáciách,<br />
kedy hrozí veľké nebezpečenstvo, centralizovaná vláda sa ukazuje ako najlepšia<br />
a najosožnejšia forma velenia. Okrem toho vieme aj to, že na lodi každému námorníkovi,<br />
ktorý si to želá, je umožnené predložiť svoj návrh na záchranu všetkých;<br />
a v armáde vojakovi, ktorý vymyslel dobré východisko, je dovolené poradiť a oznámiť<br />
kapitánovi alebo veliteľovi to, čo ho napadlo. A oni (velitelia) sú povinní ho<br />
vypočuť a buď jeho odporúčanie prijať, alebo zavrhnúť; ale bez zlosti a pokojne.<br />
Veď je úplne odpustiteľné, ak v momente všeobecného ohrozenia, niekto si uvedomuje,<br />
že zodpovednosť za záchranu sa týka aj jeho. Vám, božský vládca, Vašim<br />
otcom, súčasným imperátorom, bola zverená všetka starostlivosť o našu krajinu<br />
a jej národ, – On získal moc v dôsledku následníctva svojich predkov; a Vám je tiež<br />
zverené spravovať veci podľa vlastného uváženia; súčasne však aj tak, aby to bolo<br />
prospešné aj pre nás, pretože všetci sme Vám poslušní a nikto nemá toľko smelosti,<br />
aby Vám protirečil.<br />
2. Vo vzťahu k Vám veci sa majú práve takto. Nachádzame sa v centre veľkých nebezpečenstiev.<br />
Sme ohrozovaní zo všetkých strán – na suší i z mora; vo vlastnej<br />
krajine nás utláčajú nielen barbari, ale aj vlastní občania, a najviac tí barbari, ktorí<br />
sa nachádzajú v susedstve s nami, nazývajúci sa v minulosti Paropamisadi. Títo<br />
barbari boli porazení Alexandrom, Filipovým synom, a potom zúčastniac sa s ním<br />
i s Grékmi v ťažení do Indie, teraz aj po dlhom časovom období, získavajú stonásobok<br />
z nás Grékov za danú účasť. V súčasnosti nás natoľko prekonali v sile, že pri<br />
každom nájazde nám hrozí úplná skaza. V takejto situácii sa mi zdá, že nebude namieste,<br />
keď rozmýšľajúc o všeobecnom dobru viac ako iní, navrhnem Vám, nášmu<br />
vládcovi, také veci, ktoré podľa môjho presvedčenia i pre Vás budú užitočné a nám<br />
všetkým poslúžia ku záchrane. Predovšetkým Vás prosím, ak nie všetko v mojom<br />
slove bude pre Vás príjemné alebo ak niečo sa Vám bude zdať priamym, prepáčte<br />
mi, pretože chcem dobro pre všetkých. Vidím, že lekári sa starajú o zdravie chorých<br />
a neboja sa nijakých liekov, hoci mnohokrát aj škodia telu. Preto nie vždy pomáha<br />
to, čo je príjemné, ale niekedy aj nepríjemné prináša osoh.<br />
* Preklad vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR 1/2501/05. Bližšie o G. G. Pléthonovi pozri<br />
v Annales historici Presovienses 6/2006, s. 301.<br />
133
Imrich Belejkanič<br />
3. Predovšetkým je dôležité si pamätať, že aj v tých najťažších situáciách, ani samostatní<br />
občania, ani krajiny a národy, nesmú strácať nádej na záchranu. S mnohými<br />
to už tak bolo. Trojanci (Trójania), potom ako ich vlasť bola Grékmi spustošená,<br />
spoločne s Éneom z Frýgie odišli do Itálie a následne sa usadili v Ríme, spolu so<br />
Sabinčanmi, ktorí pochádzali zo Sparty, a potom dosiahli takého rozkvetu, akého<br />
dovtedy nikto nedosiahol. Tak isto aj Peržania, hoci boli porazení Alexandrom<br />
s pomocou Grékov a Macedóncov, keď však Macedónia bola dobytá Rimanmi<br />
s pomocou Partov, dosiahli všeobecnú prosperitu. Peržania tak isto neustále bojovali<br />
s rímskym štátom, ktorý vtedy bol silný, pričom nie vždy boli úspešní, ale<br />
nakoniec dosiahli nad Rimanmi také rozhodujúce víťazstvo, že ich na mnoho rokov<br />
zaťažili daňami.<br />
4. Preto by bolo nespravodlivé, ak by sme sami seba ponechali osudu, nesnažiac sa<br />
o záchranu. Aj v tých najťažších situáciách, v nádeji na lepšie, sme povinní snažiť<br />
sa so všetkým úsilím k úspešnému zavŕšeniu našich vecí, aby sme sa podľa<br />
možnosti dopracovali k lepšiemu a šťastnejšiemu životu. Avšak niet nijakého iného<br />
spôsobu, ako zásadným rozhodnutím vyviesť krajinu či národ alebo aj celé ľudstvo<br />
z krízovej situácie inak, ako zmenou štátneho systému. Pretože niet nijakej inej<br />
príčiny dobrého alebo zlého stavu štátu, okrem dobrého alebo zlého systému. A aj<br />
keď krajina dosiahne želateľný úspech, nebude to stály stav a skoro sa všetko môže<br />
zmeniť k horšiemu. Vo väčšine prípadov úspech štátu závisí od efektívneho systému<br />
a zlý systém vedie krajinu do úpadku a zániku.<br />
5. Gréci dosiahli slávu v celom svete iba vtedy, keď Herakleos, syn Amphitriona, oslobodil<br />
krajinu od neporiadku, zaviedol zákonnosť a snaženie k dobru. Pretože do Heraklea<br />
Gréci boli málo známi, pretože nad nimi vládli Danajci a Kadmijci, cudzinci<br />
z barbarských krajín. S obdobím po Herakleovi sa spájajú veľké víťazstva Grékov,<br />
ako v Helade, tak aj v barbarských krajinách. Lakedamonci iba vtedy získali prevahu<br />
nad Grékmi, keď Likurgos zaviedol spravodlivú zákonnosť, ktorá je hodná<br />
pochvaly. Aj oni boli porazení a odstránení od nadvlády nie skôr, ako sa vzdialili<br />
od ustanoveného štátneho systému. Pritom sa snažili aj o nadvládu na mori, to v čase,<br />
keď predtým viedli vojenské ťaženia na súši. Konská jazda bola v ich prípade<br />
veľmi zle zorganizovaná, pretože o chov koní sa starali bohatí občania. Keď vojsko<br />
potrebovalo, odovzdávali zbrane najatým národom, ktorí nie vždy vedeli s nimi zaobchádzať.<br />
Neobmedzene vládli nad spojencami. Preto boli porazení Fivancami na<br />
čele s Epaminondom, ktorý bol horlivým stúpencom učenia pytagorejcov. Tak isto<br />
aj Filip, bič Fivancov, ktorý bol vychovaný známym Epaminondom, stal sa významným<br />
ochrancom Grékov. Aj Alexander, jeho syn, vychovaný svojím otcom a taktiež<br />
Aristotelom, stal sa veliteľom Grékov a po podmanení Peržanov aj vládcom Ázie.<br />
6. Rimania vďaka svojmu vzornému štátnemu systému dosiahli významné úspechy.<br />
K úpadku začali smerovať vtedy, keď začali meniť zaužívaný poriadok. Saracéni<br />
boli niekedy bezvýznamným arabským rodom a boli podriadení Rimanom. Ale<br />
keď boli u nich ustanovené zákony a vytvorený nový štátny systém, poslúžilo im<br />
to na rozšírenie ich teritórií a posilnenie vojenskej sily. Predovšetkým sa dostali do<br />
134
Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie<br />
Theodorovi vládcovi Peloponézu<br />
čela im príbuzných Arabov, potom zabrali Rimanom mnohé prosperujúce oblasti,<br />
ovládli Lýbiu, podriadili si Peržanov a pod svoju vládu zabrali ich územia. Mnohé<br />
iné národy sveta, prijímajúc nové zákony, ktoré dodržiavali, zdá sa, že dosiahli<br />
úspechy. Taktiež aj barbari, ktorí získali nad nami nadvládu, používajúc podobné<br />
zákony, dosiahli veľkú silu. Keď do úvahy zoberieme všetko ostatné, potom uvidíme,<br />
že národy a štáty v závislosti od dobrého alebo zlého systému sa nachádzajú<br />
v dobrom alebo zlom stave. Ak podľa toho začneme uvažovať, akými prostriedkami<br />
môžeme dospieť k záchrane a akými cestami zo súčasného stavu môžeme prísť<br />
k lepšiemu, potom niet iného spôsobu, než zmeniť štátny systém, t. j. zo súčasného<br />
zlého stavu prejsť k lepšiemu. Štát pozostáva z mnohých častí, z ktorých každá<br />
môže byť zorganizovaná lepšie alebo horšie. Ak v týchto častiach prevládajú tie,<br />
ktoré sú lepšie zorganizované, potom je aj celá krajina dobre usporiadaná, ale keď<br />
prevládajú zlé, potom je aj celý štátny útvar zle zorganizovaný.<br />
7. Jestvujú tri hlavné spôsoby štátneho usporiadania – monarchia, oligarchia a demokracia,<br />
a každý z nich má mnoho podôb, podľa ktorých sú krajiny spravované<br />
lepšie alebo horšie. Podľa názoru najviac reálne zmýšľajúcich, za najlepší z nich sa<br />
považuje monarchia, ktorá má dobrých radcov a zákonodarstvo, majúce potrebnú<br />
silu. Medzi radcami je najlepšie mať určitý počet dobre vzdelaných ľudí. Namieste<br />
sú obavy, že celý národ, medzi ktorým väčšinu tvoria nevzdelaní ľudia, nemôže dosiahnuť<br />
vzájomného pochopenia, príjme mnohé nerozumné rozhodnutia. Na druhej<br />
strane, od neveľkého počtu ľudí – vládcov, ktorí sa zaujímajú iba o svoje výhody, je<br />
ťažko očakávať dobrých rád. Naopak, konkrétny počet dobre vzdelaných ľudí, ktorí<br />
sú odborne zdatní v jednom a iní v inom, pričom majú na zreteli všeobecné dobro,<br />
lepšie a dôveryhodnejšie poradia krajine. Dobré je, ak poradcovia majú priemerné<br />
spoločenské postavenie, nie je dobré, ak by boli príliš bohatí alebo príliš chudobní.<br />
Pretože prví budú príliš pripútaní k bohatstvu a budú sa snažiť radiť iba tak, aby<br />
boli zvýhodnení, a druhí, v dôsledku svojej biedy, budú pozerať na to, aby naplnili<br />
svoje potreby. Ľudia priemerného postavenia budú sa starať iba o to, čo prinesie<br />
úžitok celej krajine. Toto sa vzťahuje na poradcov.<br />
8. Za čiastkové zákony, hovoriac všeobecne, sa považujú tie, ktoré každému v štáte<br />
i v krajine určujú okruh jeho pôsobnosti a zakazujú sa miešať do záležitostí, ktoré<br />
sa ho netýkajú. V každom štáte prvým a nevyhnutným i najpočetnejším spoločenstvom<br />
sú pracujúci, t. j. roľníci, chovatelia dobytka a všetci tí, ktorí vlastnou pracou<br />
pestujú plody zeme. Im a ostatným spoločenským vrstvám štátu slúži druhé<br />
spoločenstvo – spoločenstvo remeselníkov, kupcov, obchodníkov a im podobní.<br />
Remeselníci dodávajú predmety, nevyhnutné ľuďom k ich každodennému životu.<br />
Kupci prostredníctvom dovozu a vývozu takých tovarov, ktorých v jednej oblasti je<br />
prebytok a v druhej nedostatok, vyrovnávajú tento nepomer a tým preukazujú službu<br />
všetkým, ktorí z dôvodu svojho zaneprázdnenia nemajú času sa venovať týmto<br />
povinnostiam. Obchodníci nakupujú u remeselníkov a kupcov veci a predávajú ich<br />
konkrétnym osobám, podľa ich potreby. Nakoniec všetci získavajú prostriedky na<br />
život, predávajúc svoju pracovnú silu tu alebo tam.<br />
135
Imrich Belejkanič<br />
9. Okrem týchto jestvuje ešte vládnuca vrstva, ktorej povinnosťou je udržiavať stabilitu<br />
i obranu celej krajiny, hoci v nej žije jeden alebo viac národov. Na ich čele<br />
stojí imperátor alebo iný vládca; v tom čase, kedy iní spravujú časti národa alebo<br />
krajiny. Nie je možné presvedčiť všetkých ľudí dodržiavať spravodlivosť, nikoho<br />
neklamať ani nesnažiť sa získať cudzí majetok; vždy sa prejavuje slabosť ľudí, niekedy<br />
zanechávajú svoju prácu na poli alebo inú prácu, ktorá im prináša prostriedky<br />
k životu a snažia sa získať plody cudzej práce. Proti týmto ľuďom sú ustanovené<br />
úrady sudcov a iných štátnych úradníkov; a pre vojenské záležitosti – vojaci s ich<br />
veliteľmi. Pretože tým, ktorých povinnosťou je ochrana všetkých, je potrebné zabezpečovať<br />
ich vydržiavanie, od výrobcov sa žiadajú dane pre nasýtenie slúžiacich<br />
pri obrane a vyplatenie ich mzdy. Taký je pôvod daní.<br />
10. Pri účasti týchto troch hlavných vrstiev spoločnosti, každému z nich prislúchajú<br />
osobitné remeslá a úlohy; a dobré zákony musia určiť, aby sa každý zaoberal svojím<br />
dielom a aby sa nikto nemiešal do remesla a úloh inej spoločenskej vrstvy. Pre<br />
vládnucu vrstvu neprislúcha nijaká služobná úloha, nakoľko každý spôsob služby<br />
protirečí spravovaniu. K takýmto spôsobom služby patrí veľkoobchod a maloobchod.<br />
Dobré zákony nesmú povoľovať vládnucej vrstve ani obchodníkom nijakú nezákonnú<br />
činnosť. Armádu je nevyhnutné oddeliť od národa, celkovo ochrancov od<br />
ochraňovaných. Oni sú povinní, v budúcnosti oslobodení od všetkých daní, vykonávať<br />
vojenskú službu a vystavovať sa riziku za všetkých, plniac si svoje povinností;<br />
súčasne podľa svojich možností platili primerané dane na vydržiavanie vládnucej<br />
vrstvy a vojenských veliteľov. Väčšinová a základná časť vojska by sa mala skladať<br />
z miestnych rodákov a nie z cudzincov, nakoľko cudzinci vo väčšine prípadov sú<br />
neverní, často sa z ochrancov a strážcov stavajú nepriatelia. Miestni ľudia, ak je<br />
o nich náležite postarané, sú spoľahliví a verní. Väčšina roľníkov slúžiacich v armáde<br />
na svoj účet, môže sa združovať do skupín, ktoré budú obrábať pôdu, striedajúc<br />
sa pri práci na poli a pri výkone vojenskej služby; a tak medzi nimi bude možné<br />
vymedziť starostlivosť o svoje vlastné hospodárstvo i ochranu krajiny.<br />
11. V armáde pešiaci musia byť oddelení od jazdcov. Pešiaci musia byť rozdelení do<br />
oddielov, ktoré budú vedené jednotlivými veliteľmi; a jazdci na eskadróny a pluky,<br />
ktoré budú rýchlo nasadené tam, kde to bude potrebné. Nie je potrebné súčasne sa<br />
starať o obe vojenské sily, pozemné a námorné, ale vždy o jednu, a keď to vyplynie<br />
z povahy národa a štátu; a taktiež aj z členitosti krajiny, hlavne o pozemnú silu<br />
a nie o obe vojenské sily, aby sme tým veľa nestratili. Sila krajiny musí byť postavená<br />
na odvahe vojenských veliteľov a chrabrosti vojakov a nie na umení vlastníkov<br />
lodí a iných zlých ľudí. Vládcovia krajiny sú povinní získavať prostriedky zo<br />
svojej vlasti a nie z cudzích štátov. Nachádzajúc sa vo väčšine prípadov ďaleko od<br />
prímorských krajín, je potrebné, okrem výnimočných prípadov, viesť vojnu iba so<br />
svojimi najbližšími susedmi, a nie naraz s mnohými, so susedmi i od nás vzdialenými.<br />
Všetko toto v mnohom zlepší a upevní vojenskú silu.<br />
136
Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie<br />
Theodorovi vládcovi Peloponézu<br />
12. Jestvujú tri spôsoby, ako je možné rozdeliť daňovú povinnosť, platbou určenej<br />
sumy v peniazoch, iných cennostiach alebo platbou určenou časťou produkcie.<br />
Povinnosti sa ukazujú pre daňovníkov ako najťažšie, pretože sa nejedná o prínos<br />
produktov, ale o fyzickú prácu. Nevyhovujúce sú aj pre vyberačov daní, nakoľko<br />
ich prítomnosť je každoročne nevyhnutná v čase vykonávania prác. Ustanovenie<br />
konkrétnej peňažnej platby je nemenej zaťažujúcou pre platcov daní, ukazuje sa<br />
nerovnomerná; pri výpočte jej výšky nie je možné v plnosti určiť majetok daňovníkov,<br />
ustanovením daňového základu nie je určená skutočná ekonomická sila daňovníka,<br />
pretože tá sa neustále mení. Ešte viac je sťažená tým, že sa platí po častiach<br />
v priebehu celého roka a vyberá sa mnohými vyberačmi. Platba konkrétnej časti<br />
vyrobených produktov je najmenej komplikovaná, pričom sa berie do úvahy čas<br />
zberu úrody; a taktiež ľahším a vyhovujúcim, než iný spôsob daní takejto cennosti,<br />
pretože zodpovedajúca časť je vyberaná súčasne so zberom úrody. A nakoniec, aj<br />
zo všetkých daní sa táto platba javí ako najviac rovnomerná a spravodlivá, nakoľko<br />
každý daňovník platí v závislosti od sily svojho hospodárstva. Preto tento spôsob<br />
platby je pre štát jednoduchý, spravodlivý a najvýhodnejší, ak sa správne zorganizuje.<br />
Teraz je potrebné posúdiť, ako ho správne zorganizovať.<br />
13. Na získanie dobrej úrody sú potrebné tri elementy: prostriedky na produkciu, s ktorých<br />
pomocou pracujú pestovatelia, t. j. dobytok, vinohrady, pasienky a iné im podobné,<br />
ako aj ochranu tohto všetkého. Preto úroda v skutočnosti patrí pracujúcim,<br />
a aj tým, ktorí zabezpečujú výsledky produkcie. A po tretie: ochraňujúcim a spravujúcim<br />
všetko, ktorých sme nazvali imperátormi, vojvodcami a inými vládcami.<br />
Preto tým, ktorí obrábajú pôdu sami a na svoje náklady za predpokladu, že s tým<br />
súhlasia, prislúchajú dve časti príjmu: prvá za prácu a druhá za náklady. Tretiu<br />
časť sú povinní odvádzať štátu a tým, ktorí zabezpečujú bezpečnosť krajiny, ktorí<br />
v tomto období musia byť oslobodení od všetkých daní i ostatných služobných povinností.<br />
Bude to spravodlivá daň, ktorá bude dôstojným darom, zabezpečujúcim<br />
ľudí, ktorým sú zverené štátne záležitosti. Hľa, toto sa týka daní.<br />
14. Spôsob života všetkých občanov, vrátane vládnucej vrstvy, musí byť pevný a nie<br />
neistý. Musia sa zaobísť bez ľahkomyseľných a neužitočných cudzích zásahov,<br />
neustále byť pripravenými na vojnu, vždy mať pripravené všetko nevyhnutné na<br />
vojenské ťaženie. Vojenské ťaženia budú neúspešné, keď sa nerozumne použijú<br />
prostriedky. Tovary krajiny môžu sa vyvážať iba v prípade, že sa zaplatí polovica<br />
z ceny výrobku ako vývozné clo, ak ich chceme vyviesť našim zahraničným<br />
spojencom. Znamená to, že ich možno do cudziny vyvážať iba vtedy, ak miestny<br />
obchodník dvojnásobne zaplatí cenu výrobku. Len v prípade zámeny za železo,<br />
zbrane alebo iné veľmi potrebné tovary vývoz môže byť oslobodený od cla. Netreba<br />
na to naše a ani cudzie peniaze. Pretože tento spôsob je pre našu krajinu škodlivý.<br />
Peňažný styk má nemalý význam pre štát. Výrobcovia mincí nesmú byť trestaní<br />
nezvyčajným barbarským spôsobom, avšak ak aj po potrestaní sa dopustia priestupku<br />
a prejavia sa ako nenapraviteľní, je omnoho lepšie ich zbaviť života, a tak<br />
137
Imrich Belejkanič<br />
oslobodiť dušu od tela, pretože nevedia správne žiť svoj život. V dôsledku kaličenia<br />
ľudí zničené a nepoužiteľné telá stávajú sa nadbytočným zaťažením pre štát.<br />
15. Takými a podobnými sú zákony dobre fungujúceho štátu; avšak pre krajinu i občanov<br />
je najvážnejší správny pohľad na Boha. Hlavné tri vieroučné zásady sú nasledujúce.<br />
Po prvé, Boh je hlavná podstata: po druhé, Boh sa stará o ľudí a požehnáva<br />
všetky ľudské skutky, veľké i malé: po tretie, že Boh podľa svojej prozreteľnosti<br />
a dobroty správne a spravodlivo riadi všetko, nikdy neodstupuje od toho, čo má<br />
nasledovať, avšak nie podľa darov ľudí, v ktorých nemá núdzu, a ani netrpí nedostatkom<br />
v niečom inom. Keď je to už tak, potom z toho vyplýva, že úctivá poklona<br />
Bohu, obete a dary, prinášané v primeranej miere a s dobrými úmyslami, sú svedectvom<br />
priznania, že každé dobro pochádza od Boha. Mýliaci sa v tom žijú v presvedčení,<br />
že ovládli jeden alebo dva spôsoby bezbožia. Iní dopúšťajú zveličenú rozkoš<br />
v bohoslužbe tak doma, ako aj v spoločnosti, akoby vyššou cenou obetí mohli čosi<br />
zmeniť, a skôr majú snahu vykúpiť sa z nejakej viny alebo záväzku a nepriniesť<br />
obeť; im je prisvojený tretí stupeň bezbožia. Avšak ak zdravé základy a názory našli<br />
svoje opodstatnenie u jednotlivcov a v celej spoločnosti zapustili hlboké korene,<br />
to všade, kde dominujú prekvitá morálka, blahobyt a smerovanie k lepšiemu.<br />
16. Všetko zlé i všetky veľké ľudské hriechy pochádzajú z protikladných názorov.<br />
Vždy sa nájdu ľudia, ktorí rozmýšľajú nerozumne. Niektorí vôbec neveria v jestvovanie<br />
Boha. Iní veria v jeho existenciu, ale nie v jeho starostlivosť o človeka. Tretí<br />
veria v jeho jestvovanie aj v starostlivosť o človeka, ale počítajú, že obeťami, darmi<br />
a modlitbami ho možno ovplyvniť natoľko, aby nepostupoval pri súde rázne.<br />
Z týchto dvoch protikladných názorov o Božstve, ako aj z prameňov, pochádzajú<br />
dve nie menej protikladné životné pravidlá. Podľa prvého z nich ústretovosť sa považuje<br />
za jediné a vyššie dobro; podľa druhého zmyslom života je rozkoš. Prirodzenosť<br />
človeka je zložená z božského i smrteľného počiatku. Toto priznávajú všetci<br />
rozumom obdarení ľudia, tak medzi Grékmi, ako aj barbarmi; za božský počiatok<br />
považujú – dušu a za smrteľný – telo. Tí, ktorí majú náklonnosť k božskému, podľa<br />
svojich predstáv považujú za cieľ svojho života milosrdenstvo a dobro, a podľa toho<br />
sa riadia vo svojom živote. Tí, ktorých ovládajú smrteľné a zvieracie pudy, mýlia sa<br />
v chápaní Boha, pretože považujú rozkoš za cieľ svojho života, preto konajú mnohé<br />
zlé skutky. Medzi nimi sa nachádzajú aj takí, ktorí sa usilujú o slávu a bohatstvo,<br />
avšak sláva je výsledkom milosrdenstva a peniaze iba prostriedkom k životu.<br />
17. V každom storočí jestvovali ľudia, ktorí sa usilovali o dobro, ako napríklad Herakles,<br />
syn Amfytriona, ktorý zaviedol Grékom spravodlivé zákonodarstvo a dal im<br />
podnet usilovať sa o dobro a stal sa tak známym po celom svete. Prezentoval aj svoju<br />
dokonalosť mnohými skutkami a obetami. Ďalej, keď Lakedamčanovi Lykurgovi<br />
zomrel jeho brat, ktorý nemal potomka, jeho manželka vdova otehotnela. Vtedy<br />
navrhla Lykurgovi zničiť zárodok, oženiť sa s ňou a ovládnuť kráľovstvo. Lykurgos<br />
nesúhlasil s jej návrhom, pretože to bolo nespravodlivé, ale všetkými spôsobmi sa<br />
snažil ochrániť život synovi svojho brata a osvojiť si ho za vlastného. Keď potom<br />
138
Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie<br />
Theodorovi vládcovi Peloponézu<br />
bol v krajine zvolený za zákonodarcu, vytvoril všetkými ospevované štátne spoločenstvo,<br />
ustanoviac najlepší spoločenský systém medzi Grékmi i barbarmi. Potom<br />
Alexander, kráľ Macedónska, vďaka svojej chrabrosti a múdrosti, stal sa vodcom<br />
všetkých Grékov, vytvoril pre Grékov a Macedóncov hegemóniu nad celou Áziou.<br />
A z barbarov Peržan Kýros, svojou chytrosťou nielen oslobodil Peržanov spod nadvlády<br />
Medančanov, ale urobil ich vládcami nad nimi i nad celou Áziou.<br />
18. Spomedzi iných aj Alexander z Ilionu, syn Priama, pri súde nad bohyňami a výbere<br />
spôsobu života opovrhol Hérou, ochrankyňou dobra, a Aténou, ktorá bola pôvodkyňou<br />
slávy, uprednostnil a vyvolil Afroditu, bohyňu rozkoše. Vôbec sa neobával<br />
o stratu Hérou sľubovaného kráľovstva a šťastného života, založeného na milosrdenstve,<br />
a tak isto aj na vojenskej sile, dare Atény, a čestnom a slávnom živote.<br />
Namiesto toho prijal ako odmenu za svoje nespravodlivé rozhodnutie, že si vzal za<br />
manželku dcéru Tindara Lakedamčanku Helenu, manželku Menelaja, Atridovho<br />
syna. Jeho cieľom bola rozkoš, pretože (Helena) bola veľmi pekná, hoci mala veľmi<br />
zlú povesť, tým zničil seba i svoju krajinu. Tak isto aj Asýrčan Sardanapal svojou<br />
zhýralosťou a obžerstvom zničil vládu svojich obyvateľov Asýrčanov, ktorí sa<br />
dostali pod nadvládu Medančanov. Aj Riman Nero, ktorý vykonal mnohé úžasné<br />
a nehanebné skutky, zavraždil svoju matku a sám zahynul úžasnou smrťou. Opovrhoval<br />
svojou krajinou a iba dobrosrdečnosť Rimanov, ktorá ešte nebola v úpadku,<br />
nedovolila im úplne zaniknúť.<br />
19. Veľa je aj iných ľudí, tak medzi vládcami, ako aj v národe, ktorí vykonali väčšie<br />
alebo menšie zlo. K ním patria aj tí, ktorí považujú za tieň a prázdne slová spravodlivosť,<br />
pravdu, všeobecné dobro a usilujú sa o získanie zlata a iných cenností; blahobyt<br />
oceňujú na základe odevov, množstvá striebra a zlata, neustálou lenivosťou<br />
a obžerstvom a považujú za nepodstatné bezpečnosť krajiny a slobodu. Jestvujú aj<br />
takí, ktorí pokiaľ sa nezjaví zlato alebo nejaká iná cennosť jemu podobná, sú veľmi<br />
silnými rečníkmi o spravodlivosti a pravde; keď sa však zjaví zlato alebo jemu<br />
podobná cennosť, ich jazyk drevenie, ústa sa zatvárajú a mlčia o spravodlivosti,<br />
pretože ich snaženie je nasmerované ku protikladu. Ak sú krajiny spravované takými<br />
alebo im podobnými ľuďmi, nachádzajú sa vo veľmi zlom stave, nakoľko aj najlepšie<br />
zákony sú vzdialené od ich realizácie a vládne neporiadok. Pretože krajiny<br />
potrebujú nielen dobré, ale aj účinné zákony. A zákony sú účinné vtedy, ak je dobrý<br />
panovník a ak ľudia žijú tak, že uplatňujú tri spôsoby bázne pred Bohom, o ktorých<br />
sa už hovorilo.<br />
20. Teraz potrebujeme spásu a vlastnú záchranu. Vidíme, k čomu doviedlo veľké impérium<br />
Rimanov, ktorí stratili všetko, zostali im iba dve mestá v Trácii a na Peloponéze,<br />
aj to nie v priebehu celého obdobia; okrem toho tu i tam im zostal nejaký<br />
ostrovček. Avšak záchrana krajiny je možná iba pri patričnom zákonodarstve, preto<br />
je potrebné prijať dobré zákony a podľa možnosti ustanoviť aj najlepších správcov.<br />
V čím horšom stave sa nachádzajú naše riešenia a čím väčšia je naša slabosť v porovnaní<br />
s ohrozujúcimi nás nepriateľmi, tým viac je nevyhnutné správnym štát-<br />
139
Imrich Belejkanič<br />
nym systémom zmäkčiť naše ťažkosti. A akým spôsobom vytvoriť správny štátny<br />
systém, o tom sme už to najhlavnejšie povedali, v súčasnosti je nevyhnutné už iba<br />
usporiadať niektoré záležitosti, čo nie je až také ťažké. Ak od jedného človeka závisí,<br />
či sa to vykoná alebo nie, potom to nemôže byť nevykonateľné a ani obzvlášť<br />
ťažké.<br />
21. Hovoriac o jedinej vôli, myslím predovšetkým o Vašej vôli. Ak by Vám, Vladárovi,<br />
nadelenému vyššou mocou nad nami, Boh vnukol želanie uviesť do života veľkolepé<br />
a krásne; a nakoľko Vy ste podľa svojho charakteru náklonný k dobru a veľkoleposti,<br />
nebolo by to ťažké všetko uskutočniť a naša záchrana nebola by beznádejná.<br />
Pretože v tom spočíva všetko, od čoho závisia naša záchrana alebo zánik. Ak by ste<br />
chceli zaviesť do života niečo veľké a prekrásne, nič lepšie by ste nenašli, než je<br />
záchrana národa a posilnenie krajiny. Toto posilnenie nemôže spočívať v inom ako<br />
zavedení patričného štátneho systému. Najlepší štátny systém nemôže byť vytvorený<br />
ináč, ako som to uviedol a ako to vo všetkých obdobiach bolo riešené v krajinách,<br />
v ktorých boli uplatňované najlepšie zákony.<br />
22. Ak si to Vy sami želáte a obrátite svoj um, nájdete mnohých stúpencov, pretože<br />
najschopnejších ľudí ustanovíte do štátnych funkcií a ostatných privediete k povinnostiam<br />
presvedčením, dobrými vzťahmi a trestami. Budete uplatňovať dva spôsoby<br />
správy: presvedčovaním rozumných a trestaním neposlušných. Pretože dobré<br />
výsledky je možné dosiahnuť iba vtedy, keď sa o uskutočnenie premysleného nekompromisne<br />
usilujeme. A ochrániť tieto dobré výsledky možno iba pri spojení<br />
rozumu so stanoveným cieľom. Svoje štátnické zmeny môžete začať výberom svojich<br />
poradcov, určiac ich nevyhnutný počet. Z tohto je dobre začať a potom ďalej<br />
pokračovať v záležitostiach systému a konkrétnych zmien. Vy ste povinný povedať<br />
im, v akých ťažkostiach sa nachádzajú naše záležitosti a že nemáme inú možnosť<br />
záchrany, okrem správnej reformy štátneho systému. Veď aj pre chorých, ak sa<br />
ukáže, že ich doterajší spôsob života škodí, niet nijakého iného vykorenenia ich<br />
nemoci, len zmena doterajšieho spôsobu života na spôsob užitočnejší.<br />
23. Potom je treba Vašu pozornosť venovať vojsku, rozdeliac Peloponézcov na dve triedy,<br />
na povinných vykonávať vojenskú službu a na tých, ktorí budú zaťažení daňami<br />
v závislosti od toho, k akým povinnostiam majú najväčšiu náklonnosť. Nesmie<br />
byť väčšina takých ľudí, ktorí súčasne vykonávajú vojenskú službu a platia dane.<br />
Pretože nemôžete zachrániť samého seba i národ, ak nezvíťazíte nad nepriateľom.<br />
A zvíťaziť nad nepriateľom nie je možné bez vojska, ktoré by bolo nielen početné,<br />
ale aj verné a uvedomelé. Je veľmi ťažké, aby vojsko, ktoré platí dane, bolo verné<br />
a uvedomelé, preto vojsko, ktoré je zaťažené takými veľkými povinnosťami, by<br />
v krízových situáciách zlyhalo.<br />
24. Správcov je potrebné oslobodiť od obchodovania. Je nevyhnutné im zakázať akýkoľvek<br />
obchod, aby sa mohli v plnosti venovať práci spojenej so správou, zveriť<br />
im povinnosti o ochrane bezpečnosti. Nesmú sa zaoberať druhoradými záležitosťami,<br />
ako sú súdne veci alebo iné problémy nesúvisiace s ich činnosťou. Ak<br />
140
Geórgios Gemisthos Pléthon: Slovo o reformách – odporúčanie<br />
Theodorovi vládcovi Peloponézu<br />
niektorí obchodníci budú chcieť spravovať krajinu a prejavia sa dobre, musia sa<br />
vzdať obchodu, keď to nedokážu, potom musia byť prepustení zo štátnej služby.<br />
Vykonať takéto rozdelenie je nevyhnutné, nie je možné spájať obchodníkov so<br />
správcami, vojakov so zelotmi a žiadať od zelotov zabezpečenie obrany. Bol by<br />
to veľmi zlý štátny systém, pri ktorom by nebolo možné uskutočniť niečo veľkolepé<br />
a krásne. Veď nepoužívame oslov na tú prácu, ktorú vykonávajú kone, a ani<br />
kone nevykonávajú tú činnosť, ktorú zverujeme oslom. Myslím si, že ani kone<br />
nepoužívame na tú istú činnosť, niektoré používame na vojenskú činnosť a iné na<br />
prepravu nákladu. Je veľmi dôležité, aby sme aj medzi ľuďmi uskutočnili takéto<br />
rozdelenie a nezmiešavali ich.<br />
25. Namiesto početných daní, vyberaných v nevysokých sumách a často nesprávne,<br />
je potrebné ustanoviť jedinú daň, ktorá, tak ako som hovoril, je spravodlivá<br />
a spočíva v odvode jednej tretiny z vyrobenej produkcie. Táto daň je výhodná pre<br />
daňovníkov i pre štát. Kvôli tejto daní nikto nebude odchádzať z krajiny a ani sa<br />
vystavovať nespravodlivosti zo strany vyberačov, ktorým je tiež výhodné, aby sa<br />
situácia daňovníkov zlepšovala, pretože aj im pripadne vyššia časť z vyberanej<br />
dane. Z odvodov aj Vy môžete zobrať, koľko je potrebné pre Vás i pre Váš personál,<br />
ostatné potom rozdeliť medzi správcov a vojsko podľa kľúča, ktorý Vy ustanovíte.<br />
Každého potom treba zaviazať na základe výšky podielu z daní k tomu,<br />
aby na vojenskú službu určil presný počet zo svojich poddaných. Nepatrí sa, aby<br />
z odvedených štátnych daní niekto žil v rozkoši a nemal povinnosti chrániť krajinu<br />
pred nepriateľom. Všetky príjmy z daní musia byť použité na vydržiavanie armády<br />
a na zabezpečenie potrieb imperátora, vojenských veliteľov a správcov. Tí, ktorí<br />
nezodpovedne míňajú prostriedky nevyhnutné na vojnu, strácajú vlastnú dôstojnosť,<br />
stávajú sa ľuďmi, ktorých považujeme za nepriateľov, pretože sú nebezpeční<br />
pre ostatných obyvateľov.<br />
26. Obráťte svoju pozornosť na príklady z prírody. Orol sa nazýva kráľovským vtákom,<br />
oddávna zasvätený Diovi. Pritom nemá pestrú krásu ani zlaté perie. Páv je pestrý<br />
a okrášlený zlatom, avšak je najmenej kráľovský v prírode. Jestvuje mnoho vtákov<br />
okrem páva, ktoré vynikajú pestrosťou svojho peria. Preto je namieste obávať sa tých<br />
ľudí, ktorí chodia oblečení v pestrých a zlatom vyšitých šatách, pretože sa podobajú<br />
pávom, ktorí sú krásni iba svojím zovňajškom. Povedzte teda, kto je viac dôstojný<br />
a prijateľný, ten, kto zabezpečuje vo vojne bezpečnosť krajiny, pričom je oblečený do<br />
skromného odevu a žije striedmym a skromným spôsobom života tak, že si ho vážia<br />
aj naši nepriatelia a môže byť poradcom vyššej moci; alebo ten, ktorý sa oblieka do<br />
zlatom vyšitého odevu a trasie sa a bojí nepriateľov? Keby ste boli pastiermi, ako<br />
by ste použili mlieko? Primeranú časť by ste zúžitkovali pre seba, druhú časť na<br />
nakŕmenie silných psov, ktorí by ochraňovali vaše stádo pred divými zvermi, aby<br />
vaše stádo zachránili pre vás, aby ste mohli byť naďalej pastiermi a nadlho používať<br />
plody z vašej práce? Alebo by ste uprednostnili užívať mlieko oblievajúc svoj odev<br />
a namiesto silných psov by ste ním kŕmili maličkých psíkov, líšky, nebodaj medveďov<br />
či iných žravých živočíchov, ktorí nie sú vhodní na ochranu stáda? Verte, že<br />
141
Imrich Belejkanič<br />
Vaše stádo by bolo veľmi rýchlo roztrhané a usmrtené. Veľmi podobná situácia tejto<br />
by bola tá, kedy by ste chceli vydržiavať ľudí, ktorí k Vám prichádzajú s chytrosťou<br />
a lesťou, či so zámerom pohltiť všetko naraz a v dôsledku svojej nenásytnosti nemôžu<br />
sa ovládať.<br />
27. Ak chcete konať to, čo je spravodlivé a osožné pre Vás i pre ostatný národ a čo<br />
prináša spokojnosť dobrému a spravodlivému človeku, využite na to všetko svoje<br />
snaženie. Neustúpte od tohto cieľa a nepozerajte na to, či niektorí z predchádzajúcich<br />
imperátorov alebo panovníkov alebo aj Vy sám ste predtým rozhodol inak a či<br />
Vaše rozhodnutie neprinesie niekomu nepríjemnosti. Musíte vyskúšať všetko, neobávajúc<br />
sa ničoho, čo môže priniesť úžitok. Známe je Vám, že kvôli záchrane tela<br />
režú a pália, odtínajú ruky i nohy. Preto aj Vy ste povinný urobiť všetko, čo budete<br />
považovať za potrebné na záchranu celej krajiny a vo vzťahu k ostatnému poprosiť<br />
súhlas Vášho svätého otca imperátora. Ak uvidí Vaše úsilie, ktoré je nasmerované<br />
k tomuto cieľu, určite bude súhlasiť s Vašimi rozhodnutiami. Keď do života uvediete<br />
všetko potrebné na záchranu krajiny, potom už nebude ťažké uskutočniť aj<br />
ostatné, čo je nevyhnutné pre blaho štátu. Týmto spôsobom budú vytvorené najlepšie<br />
podmienky pre fungovanie štátneho systému. Myslite aj na to, akú podporu sme<br />
Vám ochotní prejaviť na uskutočnenie tohto zámeru a aké škody budú spôsobené,<br />
keby došlo k nejakému nešťastiu. Práve Vám prislúcha myslieť na všeobecné blaho<br />
a starať sa o neho bez zmeškania. Nehodí sa otáľať, keď je nebezpečenstvo blízko,<br />
a nie je dobré robiť nejaké odklady. Správne povedal Hésiodos:<br />
„Pomalý muž nikdy neprekoná nešťastie.“<br />
Použitá literatúra<br />
Preklad z ruského jazyka: Geórgios Gemisthos Pléthon: Slová. Vizantijskij vremennik,<br />
diel 6. Moskva 1953. Dostupné na http://www.vostlit.ifo/Texts/Dokumenty/Byzanz/<br />
XV/Plifon/te-xt2.htm<br />
142
K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu<br />
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti<br />
od vzniku do roku 1918) *<br />
Peter Kónya – Annamária Kónyová<br />
KÓNYA, P. – KÓNYOVÁ, A. The issue of the Religious fund and Hungarian study fund.<br />
In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 143-156.<br />
The foundations (fundatio, alapítvány) existing in the Middle Ages and the Early Modern<br />
Times were established in order to carry out specific functions related to religious life,<br />
education and social welfare. Significant changes as to the status, administration and use<br />
of foundations occurred in the period of Enlightened Absolutism. At that time, the state<br />
took over most of the competences in the sphere of education, social welfare, even the<br />
religious life of the inhabitants of the country. In relation to the objectives of state policy,<br />
some of the existing foundations were confiscated and subordinated to the chamber. At<br />
the same time two large public service funds – religious and study funds - were raised<br />
from the confiscated property and some other (also the state) resources. Their function<br />
was to finance religious life, church institutions and some of the schools in accordance<br />
with the interests of the state. It is necessary to make difference between the two funds<br />
and the foundations established for specific objectives by private citizens or institutions.<br />
While foundation could use only the profits from the capital and immovable property, the<br />
funds (fundus, alap) had both moveable and immovable property at their disposal, which<br />
could be rented or sold by their authorities in order to raise the profits.<br />
Úvod<br />
Na plnenie špecifických úloh, súvisiacich predovšetkým s náboženským životom,<br />
vzdelávaním a sociálnou starostlivosťou, existovali v stredoveku a ranom novoveku<br />
základiny. Vytvárali ich fundátori z radov cirkevných prelátov či svetskej aristokracie,<br />
neskôr aj inštitúcie, pričom presne určili, na aké ciele majú byť využívané. Tieto základiny,<br />
resp. fundácie boli viazané k inštitúcii (rehole, školy, farnosti, chudobince, špitály),<br />
pre ktoré boli určené, a po ich zániku, zlúčení či transformovaní spravidla strácali<br />
zmysel svojej existencie. Prevádzkovali a spravovali ich práve tieto k nim sa viažuce<br />
právne subjekty, s výnimkou krátkeho obdobia na sklonku jozefínskej doby (v 80. rokoch<br />
18. storočia), keď došlo k pokusu o ich sekularizáciu. Na ciele fundácií mohli byť<br />
pritom spravidla využívané iba ich výnosy, samotný kapitál či nehnuteľnosť, tvoriace<br />
podstatu základiny, museli ostať nedotknuté.<br />
Významné zmeny v postavení, spravovaní a využívaní fundácií nastali v období<br />
osvietenského absolutizmu, s ktorým sú spojené prvé začiatky transformácie stavovskej<br />
spoločnosti na spoločnosť občiansku. Štát vtedy začal preberať väčšinu úloh a kompeten-<br />
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/4690/07.<br />
143
Peter Kónya – Annamária Kónyová<br />
cií v oblasti školstva, sociálnej starostlivosti, dokonca i náboženského života obyvateľov<br />
krajiny. V súvislosti s cieľmi štátnej náboženskej, školskej, sociálnej a kultúrnej politiky<br />
bola časť dovtedajších fundácií skonfiškovaná a podriadená komore. Zároveň boli z týchto<br />
majetkov, no takisto z iných (aj štátnych) zdrojov vytvorené dva veľké verejnoprávne<br />
fondy: náboženský a študijný. Ich poslaním bolo financovanie náboženského života, cirkevných<br />
inštitúcií a časti najmä vyšších škôl v súlade so záujmami štátu. Vzhľadom na<br />
dominantné postavenie katolíckej cirkvi, ostávajúcej až do prvej polovice storočia panujúcou<br />
cirkvou (v zmysle zákona z r. 1791), ako aj kvôli tomu, že v období osvietenského<br />
absolutizmu bola jedinou, do činnosti ktorej mohol štát (teda panovník) na základe vrchného<br />
patronátneho práva zasahovať, boli obidva fondy katolícke. To však neznamená, že<br />
boli majetkom rímskokatolíckej cirkvi. Keďže ich ciele sa v nasledujúcich desaťročiach<br />
stali súčasťou výlučných kompetencií štátu, vznikol tlak na ich sekularizáciu. Transformácia<br />
spoločnosti, kapitalizácia, zánik privilégií a nastolenie občianskej rovnosti vo vyspelých<br />
európskych krajinách prinieslo laicizáciu a sekularizáciu. V súvislosti s týmito<br />
zákonitými procesmi došlo v jozefínskom období a potom opäť v revolúcii r. 1848/1849<br />
k pokusom o sekularizáciu obidvoch fondov, ktoré boli síce spravované a riadené štátom,<br />
ich výnosy a dôchodky boli však naďalej určené výlučne pre katolíckych občanov.<br />
Napriek tomu, že v obidvoch prípadoch (kvôli odvolaniu reforiem Jozefa II. a porážke<br />
revolúcie r. 1849) nedošlo k realizácii týchto cieľov, ďalší vývin krajiny, rozšírenie kompetencií<br />
štátu v školskej i cirkevnej politike, vyvolávali nové snahy o zmenu charakteru<br />
obidvoch fondov, zvlášť keď po zrovnoprávnení ostatných kresťanských náboženstiev<br />
s katolíckym, vykonával štát tieto kompetencie aj vo vzťahu k iným, než iba katolíckym<br />
občanom. V dôsledku osobitého vývinu Uhorska v období dualizmu (1867 – 1918)<br />
a silnejúceho tlaku rímskokatolíckej cirkvi, usilujúcej sa o odluku od štátu, ostal až do<br />
zániku monarchie v jeseni 1918 zachovaný nezmenený charakter obidvoch fondov. Ten<br />
neumožnil stanoviť ani vylúčiť jednoznačne ich cirkevný alebo verejný charakter.<br />
Obidva fondy je nutné odlišovať od už spomínaných fundácií, zakladaných súkromnými<br />
osobami či inštitúciami na plnenie špecifických cieľov. Kým fundácia (základina,<br />
fundatio, alapítvány) mohla pre svoje ciele využívať iba výnosy z kapitálu či nehnuteľnosti,<br />
oba fondy (fundus, alap) mohli disponovať rovnako celým hnuteľným i nehnuteľným<br />
majetkom, ktorý ich správa mohla prenajímať, resp. predávať v záujme zvýšenia<br />
svojich príjmov.<br />
Vzhľadom na to, že študijný, no najmä náboženský fond vo svojej činnosti nadviazal<br />
na už existujúce inštitúcie a skôr vydané zákony, ako aj kvôli tomu, že počas diskusií<br />
o ich právnej povahe obidve strany často argumentovali ich právnymi predchodcami<br />
a normami, regulujúcimi ich existenciu, nasledujúca časť bude venovaná vzťahu štátu<br />
a cirkvi, v procese plnenia cieľov a úloh, neskôr vykonávaných obidvoma fondmi v období<br />
pred ich založením.<br />
144<br />
Katolícka cirkev v stredovekom a ranonovovekom Uhorsku<br />
Katolícka cirkev, ako jediná kresťanská cirkev stredoveku v západnej a strednej Európe,<br />
je spätá s uhorským štátom od začiatku jeho existencie. Prvý uhorský kráľ sv.<br />
Štefan bol zároveň christianizátorom krajiny, aj keď časť jej slovanského i maďarského
K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu<br />
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)<br />
obyvateľstva vyznávala kresťanstvo už predtým. Od r. 1000 bolo kresťanstvo štátnym<br />
náboženstvom a katolícka cirkev, jej inštitúcie a rehole dostávali na zabezpečenie svojho<br />
pôsobenia pozemkové majetky. Okrem dvoch arcibiskupstiev a viacerých biskupstiev<br />
ich vlastnili najmä rôzne mníšske rády a ich kláštory: benediktíni, neskôr premonštráti,<br />
cisterciti, pavlíni, karmelitáni, kamalduli, augustiniáni, kartuziáni, františkáni či dominikáni.<br />
Podobne ako inde v Európe, už v stredoveku realizovali cirkevné inštitúcie<br />
(kapituly, rehole) aj iné ako náboženské potreby obyvateľov. Starali sa o zdravotné a sociálne<br />
zabezpečenie, zakladali a prevádzkovali prvé školy. Ich pozemkový majetok, získaný<br />
kráľovskými donáciami i darmi od magnátov, šľachty či mešťanov, slúžil tak od<br />
začiatku aj na zabezpečenie týchto ich činností.<br />
Postavenie katolíckej cirkvi v Uhorskom kráľovstve v stredoveku sa vo viacerých<br />
aspektoch líšilo od západoeurópskych krajín. Cirkev nikdy nedosiahla taký vplyv, aby<br />
sa mohla osamostatniť od vplyvu kráľa a neskôr i popredných hodnostárov krajiny (palatín,<br />
kráľovský sudca, taverník). Zároveň disponovala aj pomerne malým pozemkovým<br />
majetkom, čo tiež vyvolávalo potrebu zásahov ústrednej moci do zabezpečovania jej<br />
kompetencií. Vzhľadom na christianizačnú činnosť sv. Štefana nadobudla cirkev za Arpádovcov<br />
črty krajinskej i súkromnej cirkvi, riadenej panovníkom. Po jej prechodnom<br />
posilnení v 13. storočí (najmä vďaka privilégiám Ondreja II. a Bela IV.) sa jej nepodarilo<br />
získať prevahu nad svetskými veľmožmi a silní panovníci v nasledujúcich storočiach jej<br />
takisto neumožnili ďalší mocenský rozmach. Karol Róbert aj Ľudovít Veľký sa usilovali<br />
o oslabenie vplyvu pápeža v krajine, menovali cirkevných hodnostárov a neváhali<br />
siahnuť aj na uprázdnené cirkevné majetky, či zdaniť pápežské príjmy. V tejto politike<br />
pokračoval i Žigmund I., ktorý získal aj vrchné patronátne právo a časť cirkevných majetkov<br />
určil na udržiavanie línie pevností proti Turkom. Pozemkový majetok katolíckej<br />
cirkvi v Uhorsku do konca stredoveku nepresiahol 12% všetkej pôdy, čo bolo až trojnásobne<br />
menej, než v západoeurópskych štátoch.<br />
Veľké zmeny v ďalšom vývine cirkevných pomerov nastali po tragickej bitke pri<br />
Moháči r. 1526. Spôsobené boli jednak uprázdnením viacerých biskupstiev, opátstiev<br />
a kláštorov, ich spustošením či priamym obsadením Turkami, všeobecným chaosom<br />
a vnútornou vojnou, najmä však šírením reformácie. V jeho dôsledku sa do konca<br />
16. storočia hlásilo k myšlienkam Martina Luthera a Jána Kalvína viac ako 90 % obyvateľstva.<br />
Katolícka cirkev stratila nielen dominantné postavenie, ale aj veľkú časť svojho<br />
niekdajšieho vplyvu, vrátane väčšiny nehnuteľného majetku. Ten sa dostal čiastočne do<br />
držby svetskej šľachty a kráľovských miest, čiastočne do užívania nových protestantských<br />
farností. Tie, spolu s kráľovskými mestami a magnátmi, prevzali takisto zabezpečenie<br />
nových škôl, špitálov či charitatívnych inštitúcií. Keďže veľká väčšina mníšskych<br />
reholí a ich kláštorov v celej krajine počas reformácie zanikla, ich majetok bol čiastočne<br />
sekularizovaný a čiastočne nevyužívaný.<br />
V druhej polovici 16. storočia sa aj u nás začal proces rekatolizácie, výrazne podporovaný<br />
habsburskými panovníkmi, ako bezprostrednými predstaviteľmi štátu. Spojenie<br />
štátnej moci s rekatolizáciou spôsobilo zmenu vo vzťahu panovníka, resp. štátu a katolíckej<br />
cirkvi. Kvôli malému vplyvu a ekonomickej slabosti katolíckej cirkvi, značne poškodenej<br />
šíriacou sa reformáciou, musel sa štát väčšou mierou podieľať na zabezpečení<br />
145
Peter Kónya – Annamária Kónyová<br />
niektorých jej funkcií. To bol prvý obrat v ich vzájomnom vzťahu, vďaka ktorému sa<br />
upevnila pozícia panovníka a jeho patronátneho práva.<br />
Po prevzatí nových úloh musel štát hľadať ďalšie zdroje príjmov na ich pokrytie,<br />
zvlášť, keď v priebehu postupujúcej rekatolizácie rýchlo rástol počet nových katolíckych<br />
farností, škôl, rádov a ich kláštorov. Možným riešením bolo získanie nehnuteľností, patriacich<br />
vtedy už neexistujúcim inštitúciám katolíckej cirkvi. Z toho dôvodu v roku 1548<br />
uhorský snem prijal zákon č. 12, podľa ktorého mal byť majetok opustených kláštorov,<br />
kapitúl a iných katolíckych inštitúcií využitý na náboženské a školské ciele.<br />
Od začiatku 17. storočia, najmä po viedenskom mieri (r. 1606), sa začala na panovníckom<br />
dvore presadzovať myšlienka nutnosti finančnej podpory rekatolizácie v Uhorsku.<br />
V jej zmysle Ferdinand II. diplomom r. 1625 obmedzil dispozičné právo príslušníkov<br />
katolíckej hierarchie na nakladanie s jej hnuteľným majetkom v závetoch, pričom<br />
iba polovicu mohli voľne odkazovať a polovica mala byť poskytnutá na financovanie<br />
kňazských seminárov a pomoc chudobným farnostiam. Po uzavretí lineckého mieru<br />
(r. 1645) sa panovník rozhodol vytvoriť základinu, zameranú na pomoc rímskokatolíckym<br />
farnostiam a kňazom. Založil ju r. 1650 a odvtedy mala pokladnica vyplácať<br />
sumu 6000 zlatých ročne do rúk ostrihomského arcibiskupa, teda hlavy katolíckej cirkvi<br />
v krajine (prímasa). Vzhľadom na to, že tieto peniaze neboli vyplácané pravidelne, došlo<br />
r. 1676 k uzavretiu novej dohody, v zmysle ktorej sa cirkev zriekla možnosti vyplatenia<br />
nedoplatkov a panovník (Leopold I.) sa zaviazal pravidelne postúpiť uvedenú sumu<br />
do zvláštnej pokladnice, kontrolovanej prešporskou kapitulou i Uhorskou komorou. Už<br />
v tomto období, teda ešte pred vznikom samotného náboženského fondu sa na tvorbe<br />
i správe tohto majetku podieľala cirkev spoločne so štátom.<br />
Na začiatku 18. storočia vstúpila krajina do novej epochy svojho vývinu. V priebehu<br />
oslobodzovacej vojny v r. 1683 – 1699 došlo k obsadeniu rozsiahlych území okupovaných<br />
Turkami a Satmársky mier r. 1711 uzavrel viac ako sto rokov trvajúce obdobie<br />
protihabsburských povstaní. Naďalej pokračovala panovníkom podporovaná rekatolizácia<br />
a štát začal intenzívnejšie vstupovať do viacerých sfér života spoločnosti, predtým<br />
spadajúcich do kompetencií cirkvi. Bližšie spojenie katolíckej cirkvi so štátnou mocou<br />
sa premietlo v posilnení úlohy panovníka pri jej hmotnom zabezpečení. V roku 1732<br />
rozhodol o založení samostatnej pokladnice na dofinancovanie každej farnosti do výšky<br />
150 zlatých. Nová inštitúcia nazvaná Cassa parochorum (Farárska pokladnica) pôsobila<br />
pod predsedníctvom prímasa v rámci Miestodržiteľskej rady, spravovaná dvoma úradníkmi<br />
(miestodržiteľskej) rady a jedným úradníkom komory. Jej majetok pozostával<br />
z pôvodnej Ferdinandovej základiny vo výške 6000 zlatých, jej nevyplatených nedoplatkov<br />
(4000 zlatých), majetkového komplexu vytvoreného z pozostalosti kaločského<br />
arcibiskupa Imricha Csákyho a opustených farností (6000 zlatých), celkovo dosahoval<br />
sumu 16 000 zlatých. Postupne sa stala jedinou organizáciou zabezpečujúcou hospodársky<br />
kontakt štátu s rímskokatolíckymi farnosťami a kňazmi.<br />
K ešte silnejšiemu upevneniu vzťahu štátu a rímskokatolíckej cirkvi a posilneniu<br />
úlohy štátu došlo v období osvietenského absolutizmu. Prvé významné zmeny priniesla<br />
vláda Márie Terézie. Panovníčka na jednej strane získala titul apoštolského kráľa, čím<br />
si upevnila nadradené postavenie nad uhorskou katolíckou cirkvou a jej hierarchiou, na<br />
146
K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu<br />
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)<br />
strane druhej urobila prvé závažné kroky na ceste k štátnemu zabezpečeniu duchovných<br />
potrieb obyvateľstva a postupnej sekularizácii cirkevného života. V roku 1769 zriadila<br />
cirkevný výbor Miestodržiteľskej rady, ktorý prevzal kontrolu Cassy parochorum. Ďalším<br />
nariadením prikázala arcibiskupstvám, biskupstvám a ďalším veľkým cirkevným<br />
inštitúciám prispievať po 10 % z dôchodkov zo svojich majetkov do pokladnice a ďalších<br />
10 % do fondu na opravu pevností. Ďalším krokom na ceste k štátnemu financovaniu<br />
katolíckej cirkvi a kontrole štátu nad využívaním časti jej majetku bolo zriadenie samotného<br />
Náboženského fondu.<br />
Vznik a vývin Náboženského fondu<br />
Náboženský fond (Fundus Religionis) vytvoril panovník Jozef II. patentom z 10. septembra<br />
1782 z majetkov Ferdinandovej základiny, Cassy parochorum a majetkov bývalých<br />
kláštorov, zrušených ďalším panovníckym patentom z decembra 1781 (týkal sa všetkých<br />
reholí a ich kláštorov, nevykonávajúcich vzdelávaciu a charitatívnu činnosť), dovtedy<br />
spravovaných komorou. Jeho cieľom bolo vytvorenie fondu na zakladanie katolíckych<br />
farností a ich lepšie finančné zabezpečenie. Do držby fondu v skutočnosti fyzicky neprešiel<br />
všetok majetok zrušených kláštorov, iba väčšie panstvá. Menšie majetky, jednotlivé<br />
budovy, záhrady, lúky, polia, hnuteľný majetok, cennosti, zlaté a strieborné predmety,<br />
boli predané. Utŕžené peniaze boli pripojené k existujúcemu hnuteľnému majetku zrušených<br />
kláštorov a spolu s ním úročené. Na správu a riadenie fondu, resp. fondov (takéto<br />
fondy boli zriadené aj v ďalších krajinách monarchie) vytvoril Jozef II. zvláštny cirkevný<br />
úrad Duchovnú dvorskú komisiu (Geistliche Hofkomission). V nasledujúcich rokoch<br />
rozšíril majetok náboženského fondu o ďalšie súčasti, ako boli interkalariálne dôchodky<br />
a Fundus Comissariaticus (určený na vydržiavanie miest vo Svätej zemi a neskôr pre niekoľko<br />
františkánskych kláštorov). Celkový majetok Náboženského fondu predstavoval<br />
r. 1786 až 5 559 195 strieborných zlatých, suma ročných príjmov z úrokov činila 266 095<br />
strieborných zlatých a ročné výnosy nehnuteľností 565 988 strieborných zlatých. Po odrátaní<br />
výdavkov predstavovali reálne ročné príjmy fondu 565 988 zlatých (strieborných).<br />
Ďalej sa panovník snažil o postupné začlenenie fondu (spolu so skôr vytvoreným<br />
študijným fondom) do štátnej pokladnice, predaj nehnuteľností a vytvorenie bázy pre<br />
štátne financovanie katolíckej cirkvi a jej aktivít. Kvôli odporu voči jeho reformám, ktorý<br />
vyvolal ich odvolanie v januári 1790, však tieto zámery už realizované neboli.<br />
Proces postupného preberania časti cirkevných majetkov a ich ďalšieho využívania<br />
na pôvodné ciele pod správou štátu sa tak po Jozefovej smrti prerušil. Vzhľadom na to,<br />
že katolícka cirkev stále ostávala panujúcou cirkvou v krajine, ani Jozefova snaha nič nemenila<br />
na určení príjmov z fondu, ktoré mali byť naďalej využívané pre svoje pôvodné<br />
ciele, mali teda slúžiť katolíckym veriacim a ich duchovným, resp. školským či sociálnym<br />
potrebám. Rozdiel medzi starým a jozefínskym ponímaním určenia tohto majetku<br />
bol v nazeraní na veriacich, tvoriacich už nie súčasť cirkvi a jej inštitúcií, ale občanov<br />
štátu, ktorého povinnosťou bolo zabezpečiť ich potreby. Na jeho cieľavedomé a správne<br />
využívanie mala slúžiť práve štátna správa a kontrola.<br />
Po zrušení jozefínskych reforiem nastali významné zmeny vo vývine Náboženského<br />
fondu za vlády Františka I. Po obnovení niektorých reholí a navrátení Jozefom skonfiš-<br />
147
Peter Kónya – Annamária Kónyová<br />
kovaných majetkov kláštorom benediktínov, premonštrátov a cistercitov (r. 1802) klesol<br />
celkový objem majetku fondu o viac ako 180 000 zlatých. Stratou bolo takisto odňatie<br />
interkaláriálnych príjmov. Hospodárenie fondu priniesla aj niekoľkonásobná devalvácia<br />
počas napoleonských vojen na začiatku 19. storočia (hodnota papierových peňazí klesla<br />
viac ako päťnásobne). Kompenzáciou malo byť rozšírenie majetku fondu o prebytok<br />
príjmov biskupstiev a kapitúl, spravovaný ako jeho samostatná súčasť.<br />
Počas panovania Františka I. boli stanovené hlavné úlohy fondu, ako aj štruktúra<br />
jeho správy, postup pri úročení kapitálu, hospodárení na pozemkových majetkoch, ich<br />
prenajímanie a ďalšie využívanie, ktoré ostali bez väčších zmien až do druhej polovice<br />
19. storočia. Hlavnými oblasťami, financovanými náboženským fondom odvtedy boli:<br />
zakladanie a budovanie nových rímskokatolíckych a gréckokatolíckych farností, vybavenie<br />
nových biskupstiev a kapitúl, pomoc chudobným kňazom, zakladanie a podpora<br />
katolíckych kňazských seminárov, starostlivosť o starých kňazov a chudobnejších mníchov,<br />
stavba a údržba fár a kostolov, pomoc pri ich zariadení, vyrovnávanie dôchodkov<br />
katolíckych kňazov a i.<br />
Nové nazeranie na náboženský fond priniesli 30. a 40. roky 19. storočia, známe ako<br />
reformné obdobie. Hlavní uhorskí politici tohto obdobia, usilujúci sa o transformáciu<br />
stavovskej spoločnosti na modernú občiansku spoločnosť podľa západoeurópskych vzorov<br />
na princípoch národného liberalizmu uvažovali o zmene charakteru fondu, v ktorom<br />
videli pozostatok feudálneho vlastníctva stredovekej cirkvi. Z ich iniciatívy bola r. 1831<br />
vytvorená komisia na prešetrenie problémov spojených so správou fondov a fundácií,<br />
zložená z cirkevných i svetských činiteľov, pod vedením palatína.<br />
Rozpory medzi viedenskou vládou a uhorskou liberálnou opozíciou viedli v marci<br />
1848 k revolúcii. Jej prvým výsledkom bolo prijatie tzv. marcových zákonov, uvádzajúcich<br />
do života zrušenie poddanstva a stavovských privilégií, rovnosť pred zákonom<br />
a základné občianske slobody. V zmysle zákona č. 3 boli verejnoprávne základiny (verejné<br />
fondy), medzi nimi i náboženský fond, odovzdané do správy novovytvorenej samostatnej<br />
uhorskej vlády, zodpovednej novému parlamentu. Podľa návrhu Kossutha sa<br />
náboženská a študijná základina dostali do kompetencií ministerstva výchovy (školstva)<br />
a jeho ministra baróna Jozefa Eötvösa. Ten podrobil fondy dôkladnej kontrole s cieľom<br />
získať podrobný obraz o stave a pôvode ich majetku. Jeho úmyslom bolo vyriešiť spornú<br />
výnosnosť nehnuteľností patriacich náboženskému fondu rozdelením majetkov na<br />
menšie časti s cieľom ich prenajatia, príp. na veľkostatky v rôznych stoliciach, určené<br />
pre nové poľnohospodárske odborné školy. Hĺbková kontrola fondu ukázala jeho veľmi<br />
zlý stav, pričom počas revolúcie bolo zrušené aj dovtedy povinné prispievanie cirkevnej<br />
hierarchie do náboženského fondu aj na opravu pevností. Kvôli dôležitejším problémom,<br />
vojne a následnej vojenskej porážke revolúcie ostali však tieto zmeny nerealizované<br />
a k novej právnej úprave oboch fondov napokon nedošlo.<br />
Napriek tomu aj po revolúcii, počas neoabsolutistického režimu Alexandra Bacha,<br />
došlo k ďalšiemu významnému kroku na ceste k sekularizácii náboženského fondu. Obidva<br />
fondy (náboženský aj školský) boli podriadené rakúskemu ministerstvu náboženstva<br />
a verejného vzdelávania a ich príjmy boli začlenené do štátneho rozpočtu. Vzhľadom na<br />
zlú finančnú situáciu krajiny poskytovala vláda náboženskému fondu iba minimálnu<br />
148
K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu<br />
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)<br />
výpomoc, obmedzenú na sporadické finančné čiastky. V rokoch 1853 – 1855 bol k fondu<br />
pripojený dovtedy samostatne spravovaný fond prebytkov biskupstiev a (v zmysle konkordátu<br />
z r. 1855) opäť interkalariálne dôchodky. V roku 1856 sa stala novou súčasťou<br />
fondu základina vo výške 3000 zlatých, vytvorená biskupským zborom z prostriedkov,<br />
poskytnutých vládou z titulu odškodnenia cirkvi za urbárske pozemky po zrušení poddanstva,<br />
určená na vzdelávanie katolíckych kňazov.<br />
Zastavenie ďalšieho posilňovanie štátu v správe fondu znamenalo podpísanie konkordátu<br />
medzi Svätou stolicou a Rakúskym cisárstvom r. 1855. V zmysle jeho 31. článku<br />
mali byť obidva fondy spravované v mene katolíckej cirkvi. Jeho príjmy mali naďalej<br />
slúžiť pôvodným cieľom a schodok v hospodárení mal byť krytý panovníkom. Hospodárenie<br />
fondu sa od prvej polovice storočia príliš nezmenilo. Všetky majetky s výnimkou<br />
lesov boli dávané do prenájmu. R. 1865 bol fond vyňatý spod správy rakúskeho ministerstva<br />
a odovzdaný obnovenej Miestodržiteľskej rade. Majetky fondu boli rozdelené<br />
do šiestich obvodov, na čele s hospodárskymi správcami (na území Slovenska boli dva:<br />
v Šali nad Váhom a Nižnej Myšli) a celý fond spravovalo riaditeľstvo so sídlom v Pešti.<br />
Snahy o obnovu ústavnosti a samostatnej uhorskej vlády v polovici 60. rokov vyvolali<br />
nové diskusie o budúcnosti náboženského fondu. Jedna z koncepcií predpokladala<br />
jeho začlenenie do pripravovaného uhorského pôdneho úverového ústavu. Keďže to by<br />
znamenalo jeho faktickú sekularizáciu alebo aspoň oslabenie vplyvu katolíckej cirkvi<br />
v ňom, biskupský zbor vyvíjal tlak na panovníka, aby pri zachovaní charakteru fondu,<br />
poveril jeho správou zmiešanú komisiu, zloženú z cirkevných a svetských členov.<br />
Po rakúsko-uhorskom vyrovnaní r. 1867 bol náboženský aj študijný fond odovzdaný<br />
pod správu ministerstva náboženstva a verejného vzdelávania novej uhorskej vlády. Tak<br />
sa fond dostal opäť do kompetencií toho istého rezortu ako na jar 1848. Jeho vedením<br />
bol poverený ten istý minister barón Jozef Eötvös. Stav majetku fondu bol po viac ako<br />
pätnásťročnom riadení rakúskou vládou veľmi zlý: nedoplatky dosahovali 2 000 000<br />
zlatých, veľkostatky a budovy boli zanedbané a neudržiavané. Obrovské straty prinieslo<br />
fondu oneskorené vyplácanie štátneho výkupu z poddanstva.<br />
Ministerstvo sa snažilo o racionálne využívanie majetkov fondu v rámci danom jeho<br />
právnym postavením. Minister naďalej presadzoval prenajímanie jednotlivých hospodárstiev,<br />
s využitím modernej techniky a postupov. Nevýnosná pôda mala byť predaná<br />
a za peniaze kúpené nové veľkostatky. Celková rozloha nehnuteľného majetku náboženského<br />
fondu predstavovala 194 408 jutár, z čoho na poľnohospodársku pôdu pripadalo<br />
123 400 a na lesy 71 008 jutár. Napriek cieľavedomému úsiliu ministra neprinášali však<br />
jeho majetky žiadané výnosy a v hospodárení sa vyskytlo viacero ťažko prekonateľných<br />
ťažkostí. Jednotlivé veľkostatky mali rôznu rozlohu, ležali na rozličných, často veľmi<br />
vzdialených miestach krajiny, čo komplikovalo ich správu, nemalú časť hnuteľného majetku<br />
tvorili staré budovy, najmä kláštory a kostoly, pričom na ich údržbu vynakladalo<br />
ministerstvo až 10% dôchodkov a ani prenájom drobným nájomcom, kvôli neplateniu<br />
nájmu a narastaniu nedoplatkov, neprinášal očakávané príjmy.<br />
Popri úsilí o racionálne využívanie pozemkového majetku fondu sa Eötvös rovnako<br />
upriamil na výnosné spravovanie kapitálov fondu. Na konci 60. rokov disponoval náboženský<br />
fond celkovým kapitálom vo výške takmer 15 miliónov zlatých a spolu s pohľa-<br />
149
Peter Kónya – Annamária Kónyová<br />
dávkami dosahoval až 16 miliónov zlatých. V zmysle uhorsko-chorvátskeho vyrovnania<br />
z r. 1868 a následného majetkového vyrovnania z r. 1873 a 1880 bol majetok fondu znížený<br />
o 1 139 309 zlatých.<br />
Od začiatku 70. rokov sa opäť stala aktuálnou otázka ďalšieho postavenia náboženského<br />
i študijného fondu. Okrem úsilí o jeho rýchlejšiu sekularizáciu vystúpila s požiadavkami<br />
aj katolícka cirkev, usilujúca sa o prevzatie náboženského (i študijného) fondu<br />
do skutočného vlastníctva. Tieto snahy vychádzali z autonomistického hnutia katolíckej<br />
cirkvi v Uhorsku, ktoré vzniklo po I. Vatikánskom koncile r. 1870. Stúpenci hnutia za<br />
autonómiu sa usilovali dosiahnuť presadenie odluky cirkvi od štátu, čo by znamenalo<br />
prevzatie celého radu úloh a kompetencií, zabezpečovaných čiastočne alebo úplne štátom.<br />
Predpokladom autonómie tak bolo hmotné zaistenie cirkvi, na čo mali slúžiť okrem<br />
iného aj fondy, najmä náboženský fond. Stúpenci autonómie sa preto snažili dokázať cirkevnú<br />
právnu povahu aj skutočný charakter fondov. Ich úsilie sa však nestretlo s pochopením<br />
u panovníka, ani u celej cirkevnej hierarchie, ktorej v podstate vyhovoval daný<br />
stav a vďaka fondom i ďalším otázkam mohla cirkev úspešne zasahovať do politiky.<br />
S cieľom objasnenia právnej povahy a prípadnej zmeny charakteru fondov pôsobila<br />
v r. 1870 – 1886 osobitná parlamentná komisia (v jednotlivých obdobiach v rôznom zložení).<br />
Počas jej činnosti vzniklo viacero hodnotení náboženského od fondu, v závislosti od<br />
politického zamerania ich tvorcov: od návrhov na sekularizáciu, cez kompromisné, konzervujúce<br />
daný stav po autonomistické, požadujúce ich pretvorenie na cirkevný majetok.<br />
Autor prvej analýzy Koloman Ghyczy vychádzal z hodnotení liberálnych politikov<br />
reformného obdobia pred revolúciou r. 1848. Podľa neho bola síce právna povaha<br />
náboženského fondu pôvodne cirkevná, keďže takmer celý jeho majetok bol pôvodne<br />
majetkom katolíckych inštitúcií, jej vlastníkom a jediným disponentom bol však štát.<br />
Cirkevný pôvod väčšiny majetku fondu logicky vysvetľoval tým, že cirkevné inštitúcie<br />
v čase jeho získania plnili úlohy, vykonávané vtedy už štátom, pričom na báze uhorských<br />
zákonov poukazoval na legálnu možnosť využitia fondov aj na iné štátne ciele.<br />
Právne odmietal súčasnú cirkev považovať za nástupcu niekdajších vlastníkov majetku<br />
fondu, ktorý, vzhľadom na ich zrušenie označoval za odúmrť alebo opustený majetok.<br />
Búrlivé parlamentné diskusie o zaradení príjmov fondu do štátneho rozpočtu vyvolali<br />
vytvorenie novej komisie na prešetrenie právnej povahy fondov. Ďalšiu správu<br />
vypracoval r. 1875 kráľovský správca verejnoprávnych fondov Pavol Hamar. Takisto on<br />
poukazoval na cirkevnú právnu povahu majetku fondu, spravovaného štátom na plnenie<br />
cieľov katolíckej cirkvi. Jeho stanovisko sa odlišovalo od predchádzajúceho a odporúčal<br />
postupné odovzdanie majetku fondu do držby katolíckej cirkvi po jej odluke od štátu.<br />
O zblíženie obidvoch stanovísk sa usiloval vo svojej analýze všetkých verejnoprávnych<br />
fondov právny riaditeľ kráľovskej pokladnice Michal Szepessy (1878). Nespochybňoval<br />
pôvodnú povahu majetku náboženského fondu, niekdajšie nehnuteľnosti cirkevných inštitúcií<br />
však nepovažoval za skutočné donácie, iba za odovzdanie do večného užívania na<br />
náboženské ciele. Fond tak označil za základinu uhorského apoštolského kráľa, ktorého<br />
výlučnou kompetenciou (s istými právami parlamentu) bolo aj jeho spravovanie.<br />
Ďalšie pôsobenie komisie inicioval minister náboženstva a vzdelávania Augustín<br />
Trefort v súvislosti s fúziou vládnych strán, ku ktorým sa pridali aj sily, opierajúce sa<br />
150
K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu<br />
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)<br />
o katolícku hierarchiu. Nakoniec bola práca komisie ukončená bez konkrétneho výsledku<br />
a vo veci náboženského fondu zachovaný existujúci stav. Posledným z posudkom<br />
bolo stanovisko dvoch predstaviteľov katolíckeho politického tábora, stúpencov autonomistického<br />
hnutia grófa Alberta Apponyiho a Štefana Apáthyho z r. 1882. Kým Apponyi<br />
sa sústredil na náboženský fond, Apáthy analyzoval študijný fond. Náboženský fond<br />
považoval pritom za cirkevný majetok, pričom medzi jeho určením a majetkovou podstatou<br />
hľadal nezrušiteľný právny vzťah. Za nezákonné považoval akékoľvek odčlenenie<br />
fondu od katolíckej cirkvi, pritom však nezaujal stanovisko ani k zotrvaniu jeho majetku<br />
v rukách vlády, ani k jeho prípadnému odovzdaniu do vlastníctva cirkvi.<br />
V dôsledku ďalších politických zmien, najmä vôli parlamentnej väčšiny o zachovanie<br />
status quo a oslabenia autonomistických snáh katolíckej cirkvi sa od polovice 80.<br />
rokov prestal parlament otázkou verejnoprávnych fondov zaoberať.<br />
Od roku 1867 až do rozpadu Uhorska r. 1918 bol náboženský fond v správe uhorského<br />
ministerstva náboženstva a vzdelávania, kde spadal do právomocí jeho VII. odboru.<br />
Napriek tomu, že prvý minister barón Jozef Eötvös bol za istých podmienok ochotný<br />
odovzdať autonómnej katolíckej cirkvi nehnuteľný majetok fondu, jeho nástupca Augustín<br />
Trefort nemal záujem nič meniť na existujúcom stave a správe fondov. V právomociach<br />
ministerstva boli okrem dovtedajších kompetencií vo vzťahu k náboženskému<br />
i študijnému fondu postupne aj ďalšie úlohy: vypracovávanie rozpočtu a prehľadu financovania<br />
fondov, právne a finančné riadenie v najširšom zmysle slova, výdavky spojené<br />
s patronátnym právom (vo farnostiach na majetkoch fondu), správa fondov a zabezpečenie<br />
dozornej komisie, pôsobiacej od r. 1880.<br />
Novú komisiu zriadil z iniciatívy biskupského zboru František Jozef I. r. 1880. Bola<br />
zložená z politikov a odborníkov, stojacich blízko katolíckej cirkvi a katolíckych politických<br />
strán. V skutočnosti nikdy neprekročila hranice poradného a dozorného orgánu<br />
a nemala výraznejší vplyv na správu fondov. Na sklonku storočia pribudli k úlohám<br />
náboženského fondu ďalšie, najmä v súvislosti s rozsiahlou obnovou pamiatok, financovanou<br />
z jej príjmov (medzi nimi aj bardejovský Chrám sv. Egídia a košický Dóm sv.<br />
Alžbety). Hospodárenie fondu sa naďalej uberalo smerom, stanoveným ešte koncom<br />
60. rokov, pri racionálnom využívaní pozemkového majetku, prenajímaní jeho súčastí<br />
a ďalšom zveľaďovaní kapitálu fondu. Viaceré nedostatky a chyby boli v druhej polovici<br />
80. rokov odstránené a na prelome storočí prosperoval z nových možností podnikania<br />
v poľnohospodárstve.<br />
Na začiatku 20. storočia, v období pred prvou svetovou vojnou vznikli nové snahy<br />
o zmenu právneho postavenia, majetkových pomerov a správy náboženského fondu.<br />
Úzko súviseli s činnosťou troch významných katolíckych politikov vo funkcii ministra<br />
náboženstva a verejného vzdelávania: Juraja Lukácsa, grófa Alberta Apponyiho a grófa<br />
Jána Zichyho. Všetci traja boli stúpencami katolíckeho autonomizmu, predpokladajúceho<br />
úplnú odluku cirkvi od štátu. V názoroch na ďalšie smerovanie fondov neboli jednotní.<br />
Kým náboženský fond plánovali po dovŕšení autonómie odovzdať do rúk cirkvi, za<br />
podmienku odovzdania študijného fondu považovali poväčšine prevzatie starostlivosti<br />
o školy cirkvou od štátu. Ich snahy však pre zmenu vo vládnej koalícii neboli realizované.<br />
151
Peter Kónya – Annamária Kónyová<br />
V tom istom období sa však stále častejšie objavovali aj iné názory, z opačnej strany<br />
politického spektra, požadujúce urýchlenú sekularizáciu náboženského fondu. Vychádzali<br />
z programov nových politických strán, predovšetkým sociálno-demokratickej, ale<br />
aj menších občianskych radikálnych a agrárnych strán, žiadajúcich rozparcelovanie majetkov<br />
fondu medzi drobných roľníkov. Svoje stanovisko k fondu zaujali takisto poprední<br />
predstavitelia protestantských cirkví, poukazujúci na skutočnosť, že v čase tvorby<br />
majetku náboženského fondu a jeho právnych predchodcov neexistovala v krajine iná<br />
cirkev ako katolícka, a tak príslušné majetky mohli byť pre plnenie špecifického poslania<br />
odovzdané iba jej. Požadovali teda odčlenenie majetkového podielu z fondu, zodpovedajúcemu<br />
ich skutočnému postaveniu v krajine (protestanti tvorili asi jednu tretinu<br />
obyvateľstva) alebo vytvorenie nových štátnych protestantských fondov.<br />
V tejto situácii sa vláda predbežne nepriklonila k žiadnemu z dvoch skupín názorov<br />
a až do r. 1918 za najvhodnejšie naďalej považovala zachovanie status quo. Pred rokom<br />
1918 predstavoval pozemkový majetok všetkých verejnoprávnych fondov v Uhorsku iba<br />
niečo viac ako 0,5 % všetkej pôdy. Zároveň však náboženský fond bol šiestym najväčším<br />
statkárom v krajine. Celkovo sa jeho majetky rozprestierali na ploche 148 000 katastrálnych<br />
jutár, z čoho po rozpade monarchie pripadlo Československu (Slovensku) 7531 katastrálnych<br />
jutár.<br />
152<br />
Právna povaha Uhorského náboženského fondu<br />
Ako vyplýva z už uvedeného, otázka právnej povahy náboženského i študijného fondu<br />
bola aktuálnou od 70. rokov 19. storočia, v súvislosti s prehlbovaním a upevňovaním<br />
občianskej spoločnosti po obnovení ústavnosti po rakúsko-uhorskom vyrovnaní.<br />
Spomínané právne expertízy sa od seba odlišovali a prikláňali sa buď na stranu štátnej<br />
alebo cirkevnej povahy náboženského fondu. Pritom všetky boli výsledkom starostlivej<br />
historickej a právnej analýzy, žiadnu z nich nemožno označiť za nedokonalú alebo nesprávnu.<br />
Z tohto vyplýva, že právna povaha fondu v tom období bola rovnako cirkevná<br />
ako aj štátna. Bol to predovšetkým dôsledok dvojakého charakteru tohto inštitútu ako<br />
právnickej osoby a skutočného vlastníka jeho majetkov. Na jednej strane stál cirkevný<br />
pôvod väčšiny jeho vlastníctva, na strane druhej jeho štátna správa, štátne riadenie<br />
a štátne ciele, na ktoré bol určený.<br />
Z toho ďalej vyplýva, že iba na základe právneho postavenia fondu do r. 1918 nemožno<br />
dostatočne zodpovedať otázku jeho právnej podstaty, presnejšie zodpovedať ju<br />
v prospech jednej alebo druhej strany. Tento paradoxný stav bol spôsobený nedokonalosťou<br />
a neukončenosťou transformácie uhorskej stavovskej spoločnosti na spoločnosť<br />
občiansku. Vzhľadom na porážku revolúcie r. 1848 – 1849 neboli všetky nutné reformy<br />
spoločnosti a jej právneho systému dotiahnuté do konca a nasledujúce obdobie nadviazalo<br />
tak na prerušený vývin nového liberálneho demokratizujúceho sa štátu, ako aj na<br />
právnu kontinuitu s predchádzajúcim stavovským obdobím. V platnosti naďalej ostal<br />
Corpus Juris so všetkými zákonmi, vydanými od čias sv. Štefana a viaceré feudálne<br />
prežitky v spoločenskej oblasti.<br />
Jedným z nich bolo aj nedoriešené postavenie náboženského fondu a jeho štátom<br />
spravovaného a využívaného majetku. Ten totiž, ak by bol uznaný za cirkevný, v zmys-
K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu<br />
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)<br />
le stále platných zákonov z feudálneho obdobia, nesmel byť odovzdaný inej inštitúcii<br />
ako cirkvi. Tá istá legislatíva však zároveň bránila jeho uznaniu za súkromný majetok<br />
cirkvi, ktorá by s ním mohla voľne nakladať. Ako naznačili niektoré uvádzané analýzy,<br />
jednoznačnejšie bolo stanovenie povahy majetku fondu vo vzťahu k jeho pôvodným<br />
vlastníkom. Vo vzťahu k sumám poukázaným panovníkom do Cassy parochorum a ďalším<br />
jeho vkladom ním bol štát. Majiteľom pozemkových majetku boli už neexistujúce<br />
subjekty (zrušené rády), ktoré mali síce cirkevný charakter, uhorská katolícka cirkev<br />
v 19. storočí však nebola ich právnym nástupcom.<br />
Pre objasnenie problému právnej povahy náboženského fondu je nutné preniesť sa do<br />
teoretickej roviny a vychádzať z ďalšieho možného vývinu jeho právneho postavenia vo<br />
vzťahu k jeho úlohám, cieľom a spôsobu správy na začiatku 20. storočia. Ako už bolo<br />
viackrát uvedené, v období dualizmu (1867 – 1918) plnil fond úlohy štátnej náboženskej<br />
a kultúrnej politiky, bol teda nielen v správe, ale aj v užívaní a službách štátu. Jeho ďalší<br />
vývin, najmä jeho nehnuteľného majetku, sa mohol uberať dvoma cestami. Buď by<br />
bol odovzdaný do vlastníctva cirkvi, avšak iba za predpokladu dosiahnutia autonómie,<br />
teda po dovŕšení odluky a prevzatí dovtedajších štátnych kompetencií cirkvou, k čomu<br />
však nebola vôľa nielen panovníka a časti politického spektra, ale ani samotnej cirkevnej<br />
hierarchie. Pravdepodobnejšou cestou ďalšieho vývoja fondu bola tak jeho sekularizácia.<br />
Na prelome storočia ju požadovali rovnako tradičné občianske (pravicové), ako aj<br />
nové robotnícke, roľnícke a občianske radikálne politické strany. Tlak na sekularizáciu<br />
a skutočné poštátnenie majetku fondu by ešte viac zosilnel po pripravovanom prijatí<br />
zákona o všeobecnom volebnom práve a ďalších demokratických zmenách, prerušených<br />
vypuknutím prvej svetovej vojny.<br />
Záverom možno teda konštatovať, že právna povaha nehnuteľného majetku fondu<br />
bola cirkevná iba v obmedzenej miere. Pôvodnými stredovekými vlastníkmi boli skutočne<br />
cirkevné inštitúcie, tie ich však dostali na plnenie špecifických funkcií, vykonávaných<br />
od druhej polovice 18. storočia v stále väčšom rozsahu štátom (platenie kňazov,<br />
ich dôchodkové zabezpečenie, budovanie fár a kostolov, oprava a údržba chrámov ako<br />
kultúrnych pamiatok, prevádzka farností, biskupstiev a ďalších cirkevných inštitúcií<br />
a i.). Ich právnym nástupcom krajinská katolícka cirkev nebola a mohla by tieto majetky<br />
získať do skutočného vlastníctva len po odluke od štátu a odčlenení spomínaných úloh<br />
zo štátneho rozpočtu, takisto na ich finančné zabezpečenie. Skutočným majiteľom nehnuteľností<br />
fondu bol samotný Uhorský náboženský fond (Magyar Vallásalap), riadený<br />
štátom, z čoho logicky vyplýva, že bolo iba otázkou času transformovanie jeho vlastníctva<br />
na vlastníctvo štátne, keďže štát plnil (a dodnes plní) všetky úlohy, na ktoré bol od<br />
konca 18. storočia určený náboženský fond.<br />
Uhorský študijný fond<br />
Uhorský študijný fond, rovnako ako Uhorský náboženský fond vznikol v období<br />
osvietenského absolutizmu, v súvislosti s tým, že štát postupne preberal do svojej kompetencie<br />
zabezpečenie časti stredných škôl. Začiatky tohto procesu možno sledovať od<br />
panovania Karola III., ktorý zákonom č. 74 z r. 1715 prevzal vrchný dozor nad všetkými<br />
153
Peter Kónya – Annamária Kónyová<br />
katolíckymi kňazskými seminármi, konviktmi, ďalšími s nimi spojenými výchovnými<br />
zariadeniami a základinami určenými na ich zabezpečenie.<br />
Impulzom pre vytvorenie študijného fondu bolo rozpustenie Spoločnosti Ježišovej<br />
(jezuitskej rehole) pápežom Klementom XIV. v roku 1773. Zároveň pápež nariadil uhorským<br />
biskupom, aby prevzali majetok zrušeného rádu a využili ho na zbožné ciele. Panovníčka<br />
Mária Terézia z titulu svojho vrchného patronátneho práva tento zásah pápeža<br />
odmietla a zakázala jeho vyhlásenie v krajine. Vo vzťahu k bývalému majetku jezuitov<br />
nariadila 6. februára 1775 Miestodržiteľskej rade využiť ho na hmotné zabezpečenie<br />
členov rozpustenej rehole, ďalej na zbožné ciele, no najmä na zabezpečenie tých úloh,<br />
ktorí dovtedy plnili jezuiti.<br />
V priebehu rekatolizácie sa totiž Spoločnosť Ježišova stala najvýznamnejším a spočiatku<br />
jediným zakladateľom a prevádzkovateľom všetkých katolíckych stredných škôl<br />
a univerzít v krajine, samozrejme, s významnou podporou panovníka. Po jej zrušení<br />
musel zákonite tieto úlohy rádu prevziať štát. Zo všetkého jezuitského nehnuteľného<br />
majetku, bez ohľadu na jeho pôvod, vytvorila Mária Terézia patentom z 25. marca 1780<br />
študijný fond, určený na zabezpečenie bývalých jezuitských gymnázií. Fond sa stal prvým<br />
verejnoprávnym fondom, spravovaným a riadeným štátom, určeným na plnenie<br />
úloh svojho predchodcu, ktoré medzitým prešli do kompetencie štátu. Práve študijný<br />
fond, spravujúci bývalý jezuitský majetok, umožnil Márii Terézii realizovať veľkorysú<br />
reformu školstva, známu ako Ratio Educationis.<br />
Malá časť bývalých jezuitských majetkov, predovšetkým komplex budov s kostolom<br />
v Trnave, turčianske a bzovícke prepoštstvo, panstvo Šaľa nad Váhom, majetok Biely<br />
Potok, spolu s ďalšími nehnuteľnosťami na celom území, boli zlúčené do univerzitného<br />
fondu. Odvtedy slúžili na zabezpečenie prevádzky Trnavskej univerzity, presťahovanej<br />
r. 1774 do Budína a odtiaľ do Pešti s novým menom Uhorská kráľovská <strong>univerzita</strong>.<br />
Študijný fond, založený r. 1780 bol v mnohom podobný o niečo neskôr zriadenému<br />
náboženskému fondu. Líšil sa iba svojím presným určením. Slúžil na zabezpečenie<br />
bývalých jezuitských gymnázií, štátnej školskej správy a tzv. normálnych škôl (štátom<br />
podporovaných základných škôl). Vzhľadom na tieto funkcie fondu sa v ňom ešte viac<br />
ako pri náboženskom fonde upevnilo úzke spojenie so štátom, ktorý v nasledujúcom<br />
storočí prevzal podstatnú časť starostlivosti o katolícke školstvo v krajine.<br />
Jozef II. zveril fond spolu s náboženským fondom do správy komory, s úmyslom pretvoriť<br />
ho na súčasť pokladnice. Tieto plány však neboli uskutočnené a v nasledujúcom<br />
období vykonávala správu fondu Miestodržiteľská rada. Nariadením kráľovskej kancelárie<br />
z r. 1793 bol fond opäť vyhlásený za verejný fond, disponujúci svojím majetkom.<br />
Podobne ako v prípade náboženského fondu riadili hospodárenie na veľkostatkoch a lesoch<br />
fondu štátni správcovia (úradníci), menšie hospodárstva boli odovzdané do prenájmu.<br />
Spolu s náboženským fondom boli majetky študijného fondu rozdelené do šiestich<br />
obvodov. Na konci 18. a začiatku 19. storočia získal fond nové majetky od panovníka,<br />
najmä výmenou, na rôznych miestach, hlavne na juhu krajiny (v Tolnianskej a Temešskej<br />
stolici). Počas revolúcie r. 1848 – 1849 a v období po nej bol študijný fond spravovaný<br />
a riadený tými istými orgánmi a rovnakým spôsobom ako náboženský fond.<br />
154
K otázke Náboženského fondu a Uhorského študijného fondu<br />
(vznik, ciele, vývin a miesto v spoločnosti od vzniku do roku 1918)<br />
Majetok Uhorského študijného fondu pozostával zo štyroch veľkých súčastí. Predovšetkým<br />
ho tvorili kapitály, domy, hospodárstva, budovy, zariadenie, vybavenie a všetok<br />
hnuteľný majetok patriaci kedysi jezuitom, prevedený Máriou Teréziou na fond, ďalej<br />
bývalé nehnuteľné majetky zrušeného jezuitského rádu, po r. 1849 štátne dlhopisy ako<br />
náhrady za urbársku pôdu, rozdelenú po zrušení poddanstva a takisto dlhopisy za štátny<br />
výkup desiatku z vína na majetkoch fondu. Rozloha majetkov fondu po jeho prevzatí<br />
Uhorským kráľovským ministerstvom náboženstva a verejného vzdelávania (po r. 1867)<br />
predstavovala 58 158 jutár, po zmenách v nasledujúcom období (predaj časti nehnuteľností)<br />
klesla na začiatku 20. storočia na 39 000 katastrálnych jutár. Príjmy fondu boli<br />
využívané na financovanie stredných a vysokých katolíckych škôl (vrátane právnických<br />
a teologických akadémií, kňazských seminárov a i.), štátnej školskej správy a katolíckych<br />
základných škôl (protestantské školstvo malo autonómiu a štát sa na jeho zabezpečení<br />
podieľal menšou mierou).<br />
Právna povaha študijného fondu je veľmi podobná právnej povahe náboženského<br />
fondu. Väčšinu jeho majetku tvorili bývalé majetky Spoločnosti Ježišovej, ako zaniknutej<br />
katolíckej cirkevnej inštitúcie, pričom krajinská katolícka cirkev nebola jej právnym<br />
nástupcom. Tento majetok bol však od vzniku fondu využívaný na úlohy zabezpečované<br />
štátom. V druhej polovici 19. storočia sa nielen posilnilo vedúce postavenie štátu vo<br />
vývine uhorského, najmä katolíckeho, školstva (napr. jedine katolícke školy sa mohli nazývať<br />
uhorské kráľovské), posilnil sa však občiansky charakter týchto škôl, na ktorých<br />
študovali nielen katolícki, ale aj protestantskí a židovskí žiaci. Fond tak zabezpečoval<br />
úlohy štátu vo vzťahu k potrebám už nielen katolíckych, ale všetkých občanov.<br />
Vzhľadom na špecifické úlohy fondu sa analýzy jeho právnej povahy odlišovali od<br />
hodnotenia náboženského fondu. Ich cirkevná stránka sa v podstate obmedzovala na<br />
konštatovanie pôvodného majiteľa, Spoločnosti Ježišovej. Rovnako minister barón Jozef<br />
Eötvös, ako autori uvádzaných hodnotení právnej povahy fondov Koloman Ghyczy, Pavol<br />
Hamar či Michal Szepessy považovali študijný fond za výsostne verejný, teda štátny,<br />
slúžiaci na plnenie úloh štátu. Osobitná komisia vedená Pavlom Hoffmannom a Alexandrom<br />
Csikym vypracovala správu o študijnom fonde, v ktorom ho, vychádzajúc z jeho<br />
verejného charakteru a určenia jeho príjmov na krajinské školské ciele, odporúčali<br />
zaradiť do štátneho rozpočtu. Takisto väčšina katolíckych politikov pri vypracovávaní<br />
koncepcií autonómie uhorskej katolíckej cirkvi ani pri predpokladanej odluke od štátu<br />
nepožadovali odovzdanie fondu do vlastníctva cirkvi. Výnimkou bol iba Štefan Apáthy,<br />
snažiaci sa vo svojej analýze dokázať cirkevný charakter fondu, argumentujúc najmä<br />
legislatívou z feudálneho obdobia a minister gróf Ján Zichy, predpokladajúci vo svojej<br />
koncepcii autonómie cirkvi včlenenie fondu do jej majetku, avšak spolu s prevzatím<br />
všetkých katolíckych škôl, ktoré dovtedy štát financoval.<br />
Z toho vyplýva, že Uhorský študijný fond ešte v priebehu 19. storočia sa v dôsledku<br />
svojho špecifického poslania transformoval na fakticky (nie právne) štátnu inštitúciu.<br />
Jeho odovzdanie do vlastníctva katolíckej cirkvi, nepredstavujúcej právneho nástupcu<br />
pôvodného majiteľa, bolo prípustné iba po odluke cirkvi od štátu a zároveň prevzatí zo<br />
strany cirkvi zabezpečenia siete katolíckych základných, štátnych a vysokých škôl, v plnom<br />
či čiastočnom rozsahu financovaných štátom.<br />
155
Peter Kónya – Annamária Kónyová<br />
Použité pramene a literatúra<br />
A Pallas Nagy lexikona I, X, XV, XVI. Budapest 1893, 1895, 1897.<br />
APPONYI, Albert – APÁTHY, István: A magyarországi katholikus vallási és tanulmányi<br />
alapok és alapítványok jogi természetének megvizsgálatására jelentései. Budapest<br />
1883.<br />
Corpus Juris Hungarici. Magyar Törvénytár. Budapest 1900.<br />
CSORBA, László: A vallásalap „jogi természete“. Az egyház problémája a polgári átalakulás<br />
kori Magyaroroszágon. Budapest 1999.<br />
FORSZTER, Gyula: A Magyar vallásalap hajdan és most. Budapest 1888.<br />
HAMAR, Pál: „...közalapítványi királyi ügyigazgató, mint a Szent korona egyik ügyészének<br />
véleménye, melyet a magyar főpapi javak és az ezekből kifolyó vallásalap<br />
jogi természete kérdésébe előterjeszt. Budapest 1875.<br />
KRISTÓ, Gyula – BARTA, János – GERGELY, Jenő: Magyarország története előidőktől<br />
2000-ig. Budapest 2002.<br />
KUŠNIRÁKOVÁ, Ingrid: Katolícke fundácie v Uhorsku v období raného novoveku.<br />
Dizertačná práca, rkp. Bratislava 2004.<br />
MORAVČÍKOVÁ, Michaela – CIPÁR, Marián: Cisárovo cisárovi. Bratislava 2001.<br />
SALACZ, Gábor: Egyház és az állam Magyarországon a dualizmus korában 1867 –<br />
1918. Budapest 1974.<br />
ZSILINSZKY, Mihály: Az országos egyházi alapok és alpítványok kérdéséhez. Rákosliget<br />
1914.<br />
156
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí *<br />
Martin Javor<br />
JAVOR, M.: The organization and structure of the Freemasonry movement in the<br />
Habsburg monarchy in the 18th century. In: Annales historici Presovienses 7/2007.<br />
Prešov : Universum, 2007, pp. 157-174.<br />
The work discusses the organization and structure of the freemasonry movement in the<br />
Habsburg monarchy in the 18th century. Its aim is to implement the movement into the<br />
structure of the European freemasonry. The problems which freemasons had to come up<br />
against are introduced in this contribution. It also deals with the complex network of the<br />
various freemasonry branches and similar organizations which were quite widespread<br />
in the 18th century. Freemasonry lodges had their mother lodges out of the territory of<br />
the monarchy, mostly in countries which had problematic relations with the Habsburg<br />
monarchy. This was the reason for all the reforms which were accepted by Joseph II. in<br />
the 80´s in the 18th century. The organizational cornerstone of the movement was the<br />
periodical „Journal für Freymaurer“, which is mentioned in this contribution. The survey<br />
of all the lodges in the monarchy is a part of the work as well.<br />
Organizácia každej spoločnosti ponúka množstvo námetov na zamyslenie a jej forma<br />
potom odráža aj jej obsah. Máloktorá organizácia v 18. storočí mala svoju štruktúru tak<br />
komplikovanú a neprehľadnú ako práve slobodomurárske hnutie. V štúdii bude mojím<br />
zámerom zmapovať štruktúru a organizáciu slobodomurárskeho hnutia v habsburskej<br />
monarchii, predstavím jednotlivé „bunky“ slobodomurárskeho hnutia, zaradím ich do<br />
súradníc európskeho slobodomurárstva a pokúsim sa dešifrovať zložitú sieť rôznych<br />
slobodomurárskych odnoží a slobodomurárstvu podobných organizácií, ktoré boli<br />
v 18. storočí veľmi rozšírené.<br />
Dosiahnutie takto stanoveného cieľa nie je vôbec jednoduché. Slobodomurárske<br />
hnutie totiž v 18. storočí vôbec netvorilo jednoliaty celok. Bolo ťažké pochopiť spleť<br />
rôznych obediencií, systém materských lóží, platenia poplatkov a podobne. Je až zarážajúce,<br />
aké sofistikované slobodomurárske hnutie už v 18. storočí bolo. V prvom rade<br />
je potrebné si uvedomiť, že slobodomurárske hnutie v habsburskej monarchii nebolo<br />
pôvodným, domácim elementom. Do monarchie sa dostalo prostredníctvom cudzích,<br />
bavorsko-sasko-francúzskych vojsk počas Vojny o habsburské dedičstvo v 40. rokoch<br />
18. storočia. Tento fakt zohrával dôležitú úlohu pri udomácňovaní hnutia, pri budovaní<br />
jeho štruktúr a de facto počas celého 18. storočia ovplyvňoval postoj panovníckeho<br />
dvora k slobodomurárstvu. Keďže slobodomurárstvo sa do monarchie dostalo poväčšine<br />
z krajín, ktoré neboli naklonené politike Márie Terézie, ovplyvňoval tento fakt aj zahraničnú<br />
politiku monarchie v 18. storočí. Druhým dôležitým momentom, ktorý treba mať<br />
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/4539/05.<br />
157
Martin Javor<br />
na zreteli, je fakt, že vytváranie štruktúr a organizácie slobodomurárskeho hnutia bolo<br />
pozvoľným, dlhodobým procesom, ktorý nebol ukončený ani v období zákazu slobodomurárskeho<br />
hnutia v monarchii v r. 1794.<br />
Už slobodomurárske hnutie v západnej Európe v druhej polovici 18. storočia netvorilo<br />
súvislé, jasne čitateľné hnutie, avšak skladalo sa z mnohých odnoží a škôl, z ktorých<br />
väčšina sa udomácnila aj na území habsburskej monarchie. Vzťah viedenského panovníckeho<br />
dvora ku slobodomurárstvu bol od začiatku problematický. Bol ovplyvnený<br />
niekoľkými faktormi. V prvom rade to bola zahraničná politika habsburskej monarchie<br />
a vypuknutie Veľkej francúzskej revolúcie.<br />
Cisárovná Mária Terézia mala ku slobodomurárstvu ťažko definovateľný vzťah. Jej<br />
manžel František Lotrinský totiž v roku 1731 vstúpil do lóže v Haagu a od roku 1742 bol<br />
členom prvej viedenskej lóže. 1 Ako už bolo spomenuté, slobodomurárstvo do habsburskej<br />
monarchie vstúpilo pod ochranou cudzích, hlavne francúzsko-bavorsko-saských<br />
armád, ktoré mali v r. 1741 podporiť bavorského kurfirsta Karola Alberta na český<br />
trón proti Márii Terézii. 2 Preto cisárovná nemohla slobodomurárske hnutie podporovať<br />
a 8. októbra 1766 vydala dokonca dvorný dekrét, ktorým prehlásila každého úradníka,<br />
ktorý by sa stal členom slobodomurárskeho či rozenkruciánskeho spolku, za zbaveného<br />
úradu. 3 Tieto antislobodomurárske kroky vyplývali zo zahraničnej politiky Márie Terézie.<br />
Keďže pruský kráľ Fridrich II. podporoval zakladanie a fungovanie slobodomurárskych<br />
lóží, cisárovná sa k tomuto hnutiu stavala odmietavo. 4<br />
Prvých 30 rokov existencie slobodomurárskeho hnutia v monarchii, teda približne<br />
obdobie rokov 1740 – 1770, je práve v znamení hľadania „miesta v spoločnosti“. Toto<br />
hľadanie však bolo apriori ovplyvnené spomenutými vnútropolitickými a zahraničnopolitickými<br />
udalosťami. V tomto časovom intervale existovalo hnutie len v niekoľkých<br />
mestách na západe monarchie, de facto len v Prahe a vo Viedni. Predovšetkým pražská<br />
lóža takmer 20 rokov svoju činnosť redukovala len na získanie uznania svojej existencie<br />
od niektorej z materských lóží, predovšetkým v nemecky hovoriacich krajinách. Nové<br />
slobodomurárske lóže totiž mohli vznikať len akýmsi oddelením, alebo odštiepením<br />
od pôvodnej, tzv. materskej lóže. Ostatné „pokútne lóže“, ktoré takto nevznikli, neboli<br />
ostatnými lóžami uznané za „pravé“ a veľmi rýchlo ukončovali svoju činnosť, nakoľko<br />
nemali k dispozícii výhody, ktoré mali lóže „pravé“. To bol hlavný dôvod, prečo<br />
prvé desaťročia existencie prvých lóží v monarchii boli vyplnené práve vyhľadávaním<br />
uznania od niektorej z materských lóží, keďže lóže, ktoré ich založili, neboli „pravé“<br />
slobodomurárske. To však predovšetkým pražské lóže netušili. Vôbec, rôzne podvody<br />
1 ABAFI, Lajos: A szabadkömüvesség és az uralkodóház. Budapest 1896, s. 5.<br />
2 BERÁNEK, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, s. 83.<br />
3 Oberösterreichisches Landesarchiv (OÖLA), Wien, Patentsammlung Krackowizer, Hs. 189,<br />
Nr. 93.<br />
4 Mária Terézia však v liste citovanom Abafim uviedla, že si je vedomá existencie hnutia napriek<br />
jej zákazu, nechce však o ňom vedieť a ak nebudú vystupovať verejne a tým ju zosmiešňovať,<br />
nič proti nim nepodnikne. In: ABAFI, Lajos: A szabadkömüvesség és az uralkodóház.<br />
Budapest 1896, s. 7.<br />
158
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
v slobodomurárskom prostredí, alebo lepšie povedané podvody na úkor slobodomurárov<br />
boli v 18. storočí bežné.<br />
Na základe archívnych dokumentov je možné dešifrovať snahu o uznanie predovšetkým<br />
lóže v Prahe. Táto sa v prvých rokoch svojej existencie snažila hlavne o získanie<br />
„konštitúcie“ či uznania od niektorej slobodomurárskej veľmoci, ktorá mala právo<br />
nové lóže zakladať. Dvadsať rokov po svojom založení hľadala slobodomurársku veľkolóžu,<br />
ktorá by jej mohla dať novú ústavu. Pražská lóža bola v slobodomurárskom<br />
svete považovaná za lóžu neregulárnu, bočnú. Podľa J. Volfa to bol dôvod, prečo lóža do<br />
60. rokov intenzívnejšie nefungovala a až pokoj po skončení sedemročnej vojny a trvalejší<br />
pobyt vojenských posádok v Prahe jej dal podnet k oživeniu. Pražská lóža, zriadená<br />
francúzskymi dôstojníkmi, stratila príliš skoro po svojom založení väčšinu svojich členov<br />
predovšetkým kvôli ich francúzskemu pôvodu a samozrejme po prehratej vojne bol<br />
tento odliv prirodzený.<br />
Postup pražskej lóže U troch korunovaných hviezd nám umožňuje poukázať na problémy,<br />
s ktorými sa slobodomurárske hnutie vo svojich začiatkoch v monarchii stretávalo.<br />
Príklad pražskej lóže je ukážkový a s takýmito problémami sa stretávali aj lóže v iných<br />
častiach monarchie, predovšetkým vo Viedni. Členovia pražskej lóže sa obrátili na drážďanskú<br />
lóžu Zu den 3 Granatäpfeln (U troch granátov), ktorá dostala od berlínskej Der<br />
Mutterloge zur drei Weltkugeln (Materskej lóže u troch zemegulí) právo na zakladanie<br />
nových lóží a na ich vybavenie všetkými potrebnými dokumentmi. 5 So žiadosťou sa na<br />
túto lóžu obrátil v mene pražskej lóže Zu den drei gekrönten Sternen (U troch korunovaných<br />
hviezd) barón Skölen, ktorý žiadosť predložil pokladníkovi drážďanskej lóže<br />
Jánovi Spiessovi. J. Spiess vyjadril potešenie nad prejaveným záujmom pražskej lóže,<br />
v odpovedi Skölenovi píše: „... je nám cťou, ak je naše kráľovské umenie Vami dokonalo<br />
prijímané, aby sme mohli žiť v správnom spojení a jednote ako to má byť u správne<br />
zmýšľajúcich slobodomurárov, až kým sa veľkolepá stavba sveta na prach neobráti.“ 6<br />
Zároveň J. Spiess poprosil „niečo zaobstarať“ pre drážďanskú lóžu, ktorá „nemá ani<br />
grajciar“. 7<br />
O niekoľko dní poslal J. Spiess návrh na spôsob konštituovania pražskej lóže. Ako<br />
vo svojom liste uisťuje: „... jeho lóža je materskou a je oprávnená konštituovať iné lóže,<br />
takže nič nebráni konštitúcii pražských bratov“. 8 Aby celá záležitosť prebehla v poriadku,<br />
J. Spiess navrhol, aby jeden z členov pražskej lóže pricestoval do Drážďan, alebo<br />
naopak aby jeden z drážďanských bratov pricestoval do Prahy na vysvetlenie konštitučných<br />
aktov, kópií, zákonov a rituálov. Celkové náklady na konštitúciu J. Spiess vyčíslil<br />
na 130 zlatých, pričom podotkol, že drážďanskú lóžu tento akt stál až 400 zlatých. 9<br />
5 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 1 – 25. Tu sa nachádza korešpondencia medzi<br />
pražskou lóžou Zu den drei gekrönten Sternen (U troch korunovaných hviezd) a drážďanskou<br />
lóžou Zu den 3 Granatäpfeln (U troch granátov) ohľadom udelenia konštitúcie.<br />
6 MOL Budapest, P 1134, 4. cs, Bd. 68, fol. 2, list Spiessa Skölenovi, Drážďany 23. júla 1763.<br />
7 Tamtiež.<br />
8 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 3, list J. Spiessa Skölenovi.<br />
9 Tamtiež.<br />
159
Martin Javor<br />
Formálna žiadosť bola do Drážďan odoslaná 5. augusta 1763. Píše sa v nej: „Keďže<br />
kráľovské umenie sa viac a viac rozširuje aj v našich krajoch a množstvo našich pravých<br />
bratov preukazuje prianie pokračovať vo svojej práci podľa správneho poriadku,<br />
tak žiadame my podpísaní vás, ctihodných bratov, neponechať nás samých v našom<br />
úprimnom pláne, ale udeliť nám listinu, aby sme mohli pokračovať v našej kráľovskej<br />
výstavbe, zaopatriť nám potrebné zákony a nariadenia a všetko, čo patrí k pravej a dokonalej<br />
lóži.“ 10<br />
Odovzdaním žiadosti boli poverení bratia Skölen a Furttenburg. Rokovania sa naťahovali<br />
z dôvodu ďalších požiadaviek pražských bratov, ktorí nastolili požiadavku<br />
zriadenia kapituly pre celé Čechy, ktorá by mala právomoc konštituovať nové lóže.<br />
S novou požiadavkou drážďanská lóža súhlasila, avšak pod podmienkou, že lóža a aj<br />
kapitula bude zriadená presne podľa jej predpisov a že ich práca začne pod vedením<br />
drážďanského komisára. Bola dohodnutá aj cena, patent stál 300 zlatých, ďalších 20<br />
zlatých bolo sľúbených sekretárovi drážďanskej lóže H. Benardovi ako úhrada nákladov<br />
za kopírovanie konštitúcie, rituálov, katechizmu, vysvetlenie zákonov, reglementov<br />
a historických zošitov. 11 Medzitým v polovici roku 1763 boli títo vyslanci pražskými<br />
bratmi vymenovaní do najvyšších funkcií novozriadenej lóže Zu den drei gekrönten<br />
Sternen (U troch korunovaných hviezd) a kapituly Zu den vier Evangelisten (K štyrom<br />
evanjelistom). 12<br />
Korešpondencia medzi lóžami v Prahe a v Drážďanoch svedčí o tom, ako vznikali<br />
nové lóže na území habsburskej monarchie. Základným predpokladom na vznik lóže<br />
bolo jej uznanie niektorou veľkolóžou, pod ktorú sa potom mohla novovzniknutá lóža<br />
začleniť. Veľkolóže otvorene vítali vznik novej lóže pod svojím patronátom, pretože si<br />
tak rozšírili sféru svojho vplyvu a výrazne si polepšili aj finančne. Je zaujímavé, aké<br />
zdĺhavé boli rokovania medzi jednotlivými lóžami a nezanedbateľné boli aj sumy, ktoré<br />
sa na týchto rokovaniach dohadovali.<br />
V stredoeurópskom slobodomurárstve je problémom orientácia v množstve lóží a pri<br />
objasňovaní štruktúry hnutia azda najväčším problémom bolo zistiť, ktoré lóže boli tzv.<br />
materské, teda mali právo zakladať nové lóže. Niektoré z lóží si toto právo prisvojili bez<br />
akejkoľvek dohody so slobodomurárskymi autoritami, niekoľko rokov právo využívali,<br />
kým sa na tento „podvod“ neprišlo. To bol aj prípad pražskej lóže, ktorá už v roku 1764<br />
10 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 118, Pre materskú lóžu „Zu den 3 Granatäpfeln“<br />
(U troch granátov) v Drážďanoch, formulár bez dátumu. Žiadosť podpísali vedúci predstavitelia<br />
lóže František Karol gróf Clary-Aldringen, Filip gróf Clary-Aldringen, Ján gróf Lützow,<br />
František Karol gróf Martinitz, Karol Wilhelm barón Skölen, Ján Karol barón Furttenburg,<br />
Leopold z Prachtu, Jozef František Martinelli a ďalší.<br />
11 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 5., záležitosti A. H. Benarda a J. Spiessa, 1. septembra<br />
1763.<br />
12 J. Skölena vymenovali za majstra lóže Zu den 3 gekrönten Sternen (U troch korunovaných<br />
hviezd) a Furttenburga za predstaveného kapituly Zu den 4 Evangelisten (K štyrom evanjelistom).<br />
MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 106 Skölenov koncept bez dátumu.<br />
160
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
zistila, že drážďanská lóža nemala právo zakladať nové lóže, a preto de facto v slobodomurárskom<br />
svete pražská lóža nemá právny základ. 13<br />
O situácii v stredoeurópskom slobodomurárstve a o problémoch s konštitúciami informoval<br />
pražskú lóžu člen lóže Zu den 3 Granatäpfel (U troch granátových jabĺk) lekár<br />
Murder, ktorý bol zástupcom svojej lóže pri lóži v Jene. Tento svojím listom zo 6. marca<br />
1764 informoval o rozsiahlom podvode v berlínskej veľkolóži, ktorej bola drážďanská<br />
lóža podriadená. Murder uviedol, že predchádzajúce listy o nutnosti maximálnej opatrnosti<br />
písal on ako predstaviteľ drážďanskej lóže, ktorá „berlínsku lóžu takisto opustila<br />
a s všetkou úctou sa priradila ku veľkokapitule, vzniknutej v Jene, kde sa v súčasnosti<br />
zdržuje veľactený veľmajster. Ak sa aj vy chcete pridať k šťastným bratom a na stranu<br />
veľmajstra, nasledujte cestu, ktorú vám ukazujeme, pošlite delegátov do Jeny a dostanete<br />
všetko k vašej spokojnosti“. 14<br />
Leopold Pracht Murderovi odpísal, že jeho správa bola v Prahe prijatá „...s výnimočným<br />
prekvapením a úžasom“. Podľa Murderovho návodu, ktorý „nemôžu považovať za<br />
iný ako úprimný a bratský“, ihneď napíšu na vyššiu kapitulu v Jene. 15<br />
Už nasledujúci deň poslali pražskí bratia do Jeny list, v ktorom sa členovia kapituly<br />
Pracht, Skölen a Schmidburg odovzdávajú do ochrany veľkokapituly s najväčšou poníženosťou.<br />
V liste píšu: „... nech najvyšší majster v milosti nazerá na zbúraný chrám a jeho<br />
stĺpy, ktoré ešte trčia z ruín. Očakávame dobrosrdečnosť v tom, že nám ukáže cestu<br />
k novému Jeruzalemu najvyššia veľkokapitula. Nevieme sa dočkať našu lóžu podriadiť<br />
za poníženú vašej veľkokapitule a neželáme si nič túžobnejšie, ako po týchto nepríjemnostiach,<br />
kedy sme až 15 a viac rokov boli ťahaní za nos, môcť pokračovať v našich prácach<br />
podľa pravých pravidiel slobodomurárstva.“ Do Jeny boli vyslaní delegáti, na čele<br />
s J. Skölenom, ktorý po príchode do Prahy podal členom lóže správu. J. Skölen píše, že<br />
do Jeny väčšina nemeckých lóží poslala delegátov, ktorí boli vybavení zodpovedajúcimi<br />
spismi a konštitúciami, takže podľa J. Skölena nemali dôvod ich nenasledovať. Pražskí<br />
slobodomurári teda na začiatku roku 1764 zmenili svoju konštitúciu a len rok starú<br />
podriadenosť lóži v Drážďanoch vymenili za podriadenosť lóži v Jene.<br />
Je zaujímavé, aká ambiciózna bola pražská lóža (U troch korunovaných hviezd). Jej<br />
prvoradou deklarovanou úlohou bolo zriadenie kapituly. „Je to síce zriadenie, ktoré nevyžaduje<br />
veľa námahy, myslím však, že sa vynaloží úsilie, aby bolo dosiahnuté spoločné<br />
dielo.“ 16 Začiatkom novembra 1763 už boli pražskí bratia natoľko pripravení, že žiadali<br />
materskú lóžu o zaslanie komisára, ktorý by mal inštaláciu nových lóží viesť.<br />
Plány pražských bratov však prekazila smrť kráľa Augusta II., po ktorej nemohol byť<br />
žiaden z členov drážďanskej lóže vyslaný do Prahy. Drážďanská lóža preto ponechala<br />
13 Išlo o celostredoeurópsky „slobodomurársky podvod“ istého pána Johnsona, ktorý si rôznymi<br />
podvodmi podriadil medzi inými aj berlínsku veľkolóžu. Viac pozri ABAFI, Lajos:<br />
Geschichte I., s. 203 – 204.<br />
14 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 12. Merder pre priora Prachta, 14. marca 1764.<br />
15 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 13. Pracht Merderovi, 16. marca 1764.<br />
16 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 5, list Spiessa Skölenovi, 3. októbra 1763.<br />
161
Martin Javor<br />
celý proces konštitúcie na Prahe. „Prenechávame vám teda pokračovať v kráľovskom<br />
umení a prajeme si, aby výstavba našej ctenej dcérskej lóže bola úprimná, aby vám<br />
nechýbali stĺpy, ktoré podopierajú krásu a silu vašej kráľovskej stavby, nech žije v každom<br />
čase pravé úsilie, aby ste mohli pokračovať v rozširovaní a oslavovaní kráľovského<br />
umenia v pravom zmysle. Nepochybujeme, že zariadite všetko podľa nariadení a daných<br />
predpisov a dúfame, že od vás dostaneme správu, kto sú vaši členovia a aké úrady zastávajú.“<br />
17<br />
Aj naďalej sa pražská lóža obracala na materskú lóžu v Drážďanoch s najrôznejšími<br />
problémami. Pri otváraní novej kapituly napríklad došlo k čítaniu materiálov z Drážďan<br />
ohľadom Hyramovej legendy 18 , ktorú nevedel nikto z pražských členov vysvetliť, tak<br />
o vysvetlenie požiadali Drážďany, „aby ich pochybnosti vyriešila a upokojila pravým<br />
vysvetlením Hyrama a celého tajomstva“. 19<br />
Tieto organizačné problémy sa vyhli ďalšiemu „hniezdu“ slobodomurárstva v monarchii,<br />
a to Viedni. Je zaujímavé, že do Viedne sa slobodomurárstvo dostalo práve z Prahy.<br />
Prvá viedenská lóža U troch kanónov mala svoje prvé zasadanie 17. septembra 1742.<br />
Jej prvým veľmajstrom bol Albert Jozef Reichsgraf von Hoditz. Pôvodne deväťčlenná<br />
viedenská lóža si počínala veľmi dobre, počas prvého pol roka svojej existencie usporiadala<br />
22 stretnutí, kde „zasvätila“ ďalších 56 kandidátov – Nemcov, Maďarov, Chorvátov,<br />
Talianov a Francúzov. Bola to po dlhú dobu jediná slobodomurárska lóža v Rakúsku,<br />
pretože prvá mimoviedenská lóža vznikla až v r. 1777 v Innsbrucku. 20<br />
Kým 60. roky boli problematické z hľadiska konštitúcií, 70. roky 18. storočia sa niesli<br />
v znamení organizačných zmien nielen v slobodomurárstve stredoeurópskom, ale v slobodomurárstve<br />
ako takom. Predstavitelia špičiek lóží sa dohodli na zvolaní slobodomurárskeho<br />
konventu do mesta Kohlo. 21 Účelom konventu, ktorý sa konal v dňoch 4. – 23.<br />
júna 1772, bolo „...odstrániť neporiadok v prefektúrach, dať záležitosti prefektúr do poriadku<br />
podľa vypracovaného projektu a zavrhnúť snahy o výrobu zlata a iné pochybné<br />
veci, ktoré odrádzajú bratov od skutočných cieľov Rádu“. 22 Bola to vôbec prvá snaha<br />
o usporiadanie pomerov v európskom slobodomurárstve.<br />
Na konvente vyhlásili päť aktívnych prefektúr 23 za pravé a boli im udelené miesta<br />
a hlasovacie právo v provinciálnej Kapitule. Dostali takisto podiel na správe Kapituly.<br />
17 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 6, 15. novembra 1763.<br />
18 Hyramova legenda je jednou z najkrajších a najdôležitejších slobodomurárskych legiend, ktorá<br />
odvádza vznik slobodomurárskeho hnutia už do čias starovekého Egypta.<br />
19 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 68, fol. 106.<br />
20 Beránek, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, str. 90.<br />
21 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 69, Lühe grófovi Sauerovi a grófovi Kiniglovi 18. novembra<br />
1771, fol. 1, 2.<br />
22 MOL Budapest, P 1134, 4. Cs., Bd. 69, list grófovi Kiniglovi st., 16. marca 1772.<br />
23 Tempelburg v Kurlande, Gommern v Drážďanoch, Derla v Leipzigu, Brunopolis<br />
v Braunschweigu a Kalenberg v Hannoveri.<br />
24 Templin v Berlíne, Baruth v Görlitzi, Rittersfeld vo Frankfurte nad Mohanom a Nistitz<br />
v Sliezsku.<br />
162
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
Vzniklo 6 nových prefektúr 24 a ich právomoci boli presne stanovené. Doterajšia provinciálna<br />
Kapitula sa zmenila na stálu „Capitular – Regierung“ (Kapitulárnu vládu), ktorá<br />
mala na starosti predovšetkým finančné záležitosti. Veľmajstrom všetkých zjednotených<br />
škótskych lóží sa stal vojvoda Ferdinand von Braunschweig. 25 Kapitulárna vláda,<br />
pozostávajúca z ôsmich členov zastupujúcich prefektúry zúčastnené na konvente, mala<br />
za úlohu riadiť činnosť hnutia. Konvent v Kohlo vniesol aký-taký poriadok do organizácie<br />
a štruktúry hnutia v Európe, avšak habsburskej monarchie sa dotkol len okrajovo.<br />
V 70. rokoch 18. storočia teda vrcholným orgánom všetkých európskych slobodomurárov<br />
bola Kapitulárna vláda, na čele s vojvodom Ferdinandom von Braunschweig. Pod<br />
touto organizáciou existovalo 11 prefektúr, ktoré mali právo zakladať nové lóže a boli<br />
riadiacimi orgánmi Kapituly v jednotlivých krajinách Európy.<br />
Predovšetkým sa slobodomurársky konvent uzniesol aj na možnosti vytvorenia novej<br />
prefektúry s pôsobnosťou pre Čechy, ktorá mala byť vytvorená, ak bude činnosť lóží,<br />
ktoré by pod jej právomoc mali patriť, uznaná za dostačujúcu na vytvorenie prefektúry.<br />
Zatiaľ Kapitulárna vláda určila, že lóže patriace pod budúcu českú prefektúru, ktorej<br />
dali meno Rodomskoy, by sa mali pričleniť pod správu prefektúry Gommern v Drážďanoch.<br />
Dovtedy budú lóže v Čechách vystupovať ako Prepozitúra Rodomskoy. 26 Za<br />
vedúcich členov prepozitúry boli vymenovaní gróf Sebastián Kinigl a jeho syn Gašpar<br />
Herman Kinigl.<br />
Takýto stav mal trvať minimálne do nasledujúceho konventu. Ten sa konal v roku<br />
1775 v Braunschweigu. Požiadavka pražských slobodomurárov na etablovanie českej<br />
prefektúry bola prejednaná počas zasadnutia konventu 26. mája 1775. Žiadosť bola posúdená<br />
pozitívne, a to aj prefektúrou Gommern v Drážďanoch.<br />
O tomto rozhodnutí upovedomil veľmajster 28. júna pražskú lóžu, ktorá zároveň požiadala<br />
o vystavenie pečate a vymenovanie prefekta a vrchného komisára. 27 Do mesiaca<br />
boli do najvyšších funkcií v prefektúre vymenovaní noví funkcionári. Gróf Kinigl ml. sa<br />
stal prefektom a členom provinciálnej veľkolóže, gróf Thun sa stal vrchným komisárom<br />
a gróf Kinigl starší čestným prefektom. 28<br />
Na konvente v Braunschweigu bolo takisto rozhodnuté, že pražská prefektúra<br />
bude voči lóžam nižšieho stupňa vystupovať pod názvom Prefektúra Rodomskoy, ale<br />
provinciálna lóža mala vystupovať pod menom Zu den drei gekrönten Sternen und<br />
drei gekrönten Säulen (U troch korunovaných hviezd a troch korunovaných stĺpov).<br />
O takéto pomenovanie žiadal osobne pri svojej poslednej návšteve vojvoda Albert. 29<br />
O pozdvihnutí pražskej lóže na úroveň prefektúry boli upovedomené všetky podriade-<br />
25 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 42, fol. 5.<br />
26 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 26. fol. 462 – 775: Protokol konventu z Kohlo.<br />
27 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 97., fol. 39 – 40, Protokol prefektúry Rodomskoy. Požiadavke<br />
pečate lóže bolo ihneď vyhovené. Na pečati je vyobrazený korunovaný lev s dvojitým<br />
chvostom z českého erbu, ktorý oboma labami drží erb prefektúry.<br />
28 MOL Budapest, P 1134, 3. Cs., Bd. 91, fol. 58.<br />
29 ABAFI, Lajos: Geschichte, 3., s. 11.<br />
163
Martin Javor<br />
né lóže ako aj neprítomní bratia, predovšetkým však bol o tom informovaný vojvoda<br />
Albert. 30<br />
Pražská prefektúra teda mohla byť formálne otvorená. Bolo potrebné zaobstarať potrebné<br />
vybavenie lóže, napríklad pozlátiť zástavu pravým zlatom. Začiatkom decembra<br />
1775 bolo vybavenie lóže hotové. 31<br />
Prefektúra bola slávnostne otvorená 22. decembra 1775 a v prvých týždňoch jej<br />
existencie sa snažila predovšetkým o prijímanie nových členov, ktorí sa do nej húfne<br />
hlásili. 32 Prefektúra zasahovala do činnosti pražských lóží, len ak to bolo nevyhnutné.<br />
Pod pražskú prefektúru patrila aj viedenská lóža, ktorej sa však v roku 1776 podarilo<br />
osamostatniť, a to bez vedomia pražskej prefektúry. Spory s Viedňou boli hlavnou náplňou<br />
práce prefektúry v roku 1776. Snahou Prahy bolo hlavne udržať si od viedenskej<br />
lóže príspevky na pražský sirotinec. Viedenskí slobodomurári vo svojom liste pražskej<br />
prefektúre vysvetľujú dôvody svojho osamostatnenia. Podľa Viedne väčšina listov adresovaných<br />
pražskej prefektúre nebola zodpovedaná, alebo ak áno, tak až po 3 – 4 mesiacoch.<br />
Predovšetkým im ale prekážalo to, že Praha nepotvrdzovala načas prijatie finančných<br />
príspevkov na sirotinec. Viedenským bratom bolo podľa listu nepríjemné, že ich<br />
posledný príspevok nebol vôbec spomenutý v najnovšej vytlačenej správe. Okrem toho<br />
sa viedenskí slobodomurári sťažovali na nedostatočnú informovanosť o konaní prefektúry.<br />
33<br />
Koncom marca 1776 bol z Viedne pražskej prefektúre poslaný list, v ktorom bolo<br />
oznámené, že veľmajster na základe želania vojvodu Alberta udelil povolenie na zriadenie<br />
prefektúry vo Viedni, k čomu došlo 21. februára 1776. Nová viedenská prefektúra<br />
vyslovila vôľu aj naďalej pokračovať v podporovaní pražského sirotinca podľa svojich<br />
možností. 34 Nakoniec pražská prefektúra slávnostne odpustila Viedni dlžné poplatky<br />
a výšku poplatku na sirotinec nechala na „veľkorysosti viedenských bratov“. 35 Viedenská<br />
prefektúra dokonca prisľúbila pražskej, že príspevok na sirotinec budú považovať<br />
za jednu zo svojich prvoradých povinností. 36 Teda v habsburskej monarchii existovali<br />
koncom 70. rokov už dve prefektúry, teda najvyššie slobodomurárske organizácie. Tu<br />
je však potrebné uviesť, že hnutie sa rozvíjalo naďalej predovšetkým v dvoch mestách<br />
– v Prahe a vo Viedni.<br />
Od roku 1769 sa slobodomurárstvo dostáva aj do východnej časti monarchie, do<br />
Uhorska. Územie Uhorska je možné vo vzťahu k zakladaniu slobodomurárskych lóží<br />
rozdeliť do troch oblastí. Prvou oblasťou je oblasť Zadunajska a Bratislavy. Na tomto<br />
30 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 39, 47; Protokol Rodomskoy z 2. júla a 1. augusta<br />
1775.<br />
31 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, Protokol Rodomskoy, fol. 48, 56.<br />
32 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 71, Protokol Rodomskoy z 26. 12. 1775.<br />
33 MOL Budapest, P 1134, 4. cs., Bd. 97, fol. 97, 95; Protokol z 2. apríla 1776; Bd. 39, fol. 223<br />
– 224 – korešpondencia prefektúry a Endersa.<br />
34 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 39, fol. 219.<br />
35 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 39, fol. 248, Enders Schafgotschovi 4. mája 1776.<br />
36 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 39, fol. 257.<br />
164
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
území nové lóže zakladali predovšetkým viedenské lóže. Členovia nových lóží úzko<br />
spolupracovali predovšetkým s viedenskými slobodomurármi, ktorí boli väčšinou úplne<br />
lojálni k centrálnemu panovníckemu dvoru vo Viedni. Druhú oblasť tvoria východné<br />
oblasti a územie dnešného Slovenska. Tu sa rozširovali filiálky Francúzmi založenej<br />
varšavskej lóže. Tieto lóže boli voči Viedni a habsburskému dvoru naladené kritickejšie.<br />
Neskôr sa prikláňali skôr k rozenkruciánstvu. Tretiu oblasť tvorí juh krajiny. Práve<br />
tu sa zrodil samostatný uhorský slobodomurársky systém – Draškovičova observancia.<br />
V lóžach na juhu krajiny mal prevahu predovšetkým vojenský živel. Slobodomurárske<br />
hnutie sa v Uhorsku rozvíjalo, na rozdiel od územia Rakúska, Čiech a Moravy, nielen<br />
v najväčších mestách krajiny. Ak nepočítame juh krajiny, tak lóže vznikli až v ôsmich<br />
mestách Uhorska (Prešov, Bratislava, Košice, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Miskolc,<br />
Budín, Pešť).<br />
V 70. rokoch 18. storočia už bolo hnutie v Uhorsku pevne zakorenené, avšak organizačne<br />
bolo len na úrovni samostatných lóží, z ktorých niektoré boli riadené z Viedne,<br />
iné z Varšavy. Rokovacím jazykom v uhorských lóžach bola nemčina, čo prekážalo maďarským<br />
členom lóží, ktorí sa pod vedením grófa Ivana Draškoviča 37 rozhodli postúpiť<br />
uhorské slobodomurárstvo reforme. Gróf I. Draškovič sa spolu s grófom Štefanom Niczkym<br />
podujali vytvoriť jednotnú organizačnú štruktúru uhorského slobodomurárstva po<br />
vzore Prefektúry Rodomskoy v Prahe, alebo organizácií lóží v hlavnom meste monarchie.<br />
Ich cieľom bolo vytvorenie nezávislého, samostatného uhorského slobodomurárstva.<br />
So svojimi plánmi vystúpili v roku 1773, keď začali podnikať kroky na vytvorenie<br />
väčšej organizácie, ktorá by zastrešovala všetky v Uhorsku ležiace lóže. 38<br />
Zjednocovanie, tak ako v iných častiach monarchie, narážalo na rôzne prekážky. Ak<br />
niektorá z lóží chcela pristúpiť k novovytvorenému systému, musela prerušiť zväzky so<br />
svojou materskou lóžou, čo sa väčšinou nestretlo s porozumením Napokon sa podarilo<br />
zjednotiť štyri lóže v centrálnom a južnom Uhorsku, ktoré na svojom spoločnom zasadnutí<br />
22. októbra 1775 založili tzv. Uhorské slobodomurárstvo – Latomia Libertatis sub<br />
corona Hungariae. 39 Bola tak vytvorená samostatná uhorská obediencia. Plánom zakladateľov<br />
bolo, že sa ku nej prihlásia všetky lóže existujúce v Uhorsku a samozrejme aj<br />
všetky novozaložené lóže. V záveroch prvého stretnutia tejto Uhorskej lóže sa písalo, že<br />
stúpenci tejto obediencie si vážia všetky ostatné slobodomurárske systémy. Ako dôvod<br />
vytvorenia vlastnej obediencie uvádzajú komplikovanú komunikáciu so vzdialenými lóžami<br />
a svoju „lásku ku slobode a nezávislosti“. 40<br />
„Draškovičov systém“ ako organizácia zastrešujúca uhorské lóže síce nedosiahla<br />
taký význam, ako viedenská provinciálna lóža alebo Prefektúra Rodomskoy, výsledky<br />
jej činnosti sú aj tak pozoruhodné. Členmi lóží patriacich pod tento systém boli maďarskí<br />
príslušníci majetných vrstiev, župani jednotlivých stolíc, dôležití úradníci miesto-<br />
37 Ivan Draškovič (1740 – 1787) Gróf a chorvátsky vojenský dôstojník.<br />
38 ABAFI, Lajos: Szabadkömüvesség története..., s. 73.<br />
39 Tamtiež. Pozri aj HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10. fol. 130 – 158.<br />
40 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 147.<br />
165
Martin Javor<br />
držiteľskej rady a dištriktov vytvorených Jozefom II. a niekoľkí im blízki príslušníci<br />
inteligencie, ktorí bojovali spoločne nielen za osvietenstvo vo všeobecnosti, ale predovšetkým<br />
o jozefínsky program. Činnosť lóže spočívala na prednáškach o národno-hospodárskych<br />
a politických otázkach. V jej štatútoch sú zakorenené jozefínske princípy<br />
hovoriace o tom, že slobodomurári nechceli zmeniť spoločenský poriadok, ale mali za<br />
cieľ „...veľkých vrátiť späť k nášmu stavu a malých k nám pozdvihnúť“ 41 . Úloha slobodomurára<br />
mala tkvieť v hľadaní zlepšenia a pomoci. Jednotlivým bratom sa mali dať<br />
určité úlohy, oni by mali jednotlivé problémy preskúmať, napísať o nich články, a tie, ak<br />
je to možné, publikovať.<br />
Zachoval sa zoznam úloh, ktorý uvádza otázky, ktoré majú spracovať duchovní, armáda,<br />
úradníci a právnici. 42 Pre úradníkov boli navrhnuté témy, ako napríklad, či je<br />
potrebné zvýšiť počet obyvateľov v Uhorsku, či sa majú cudzinci usídliť, či je možné<br />
podporovať obchod Uhorska, akým spôsobom a akými zákonmi. Medzi témami bol aj<br />
spôsob prerozdelenia daní, zlepšenie situácie roľníctva, zmeny v zmýšľaní národa. Zaujímavou<br />
mohla byť prednáška „Dá sa zmeniť zmýšľanie národa a na čom sa zakladá<br />
láska k vlasti“. Právnici sa mali zaoberať podstatou konštitúcie v Uhorsku, alebo otázkami<br />
o najlepšej forme vlády. Diskusia sa viedla o uhorskej ústave.<br />
Problémami uhorského obchodu, modernizácie ústavy a situácie sedliactva sa spočiatku<br />
zaoberali prevažne slobodomurári pochádzajúci z juhu Uhorska, ktorí tvorili<br />
jadro Draškovičovho systému. Členom lóže bol guvernér v Terste Karol Zinzendorf,<br />
ktorý agitoval v prospech jednotného uhorského slobodomurárstva počas študijnej cesty<br />
cez Uhorsko a Sedmohradsko už v roku 1772. Karla Zinzendorfa počas jeho pôsobenia<br />
vo Viedni často vyhľadávali uhorskí slobodomurári a pozývali na porady. 43 S Karolom<br />
Zinzendorfom mali dobré kontakty zakladatelia uhorskej národohospodárskej vedy, ako<br />
Mikuláš Skerlecz, Jozef Podmaniczký, Pavol Almásy a Jozef Szapáry. Títo významní<br />
teoretici mali veľký vplyv na zmýšľanie šľachty a meštianstva. 44<br />
Gróf I. Draskovich sa počas svojich ciest po Uhorsku snažil o podriadenie lóží novému<br />
systému. Počas svojho pôsobenia v Bratislave, pravdepodobne už v roku 1777, presvedčil<br />
bratislavskú lóžu Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) na pripojenie. Draškovičov<br />
systém sa udomácnil aj v Pešti a Budíne.<br />
41 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 148.<br />
42 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 147 – 150.<br />
43 O vzťahoch grófa Karola von Zinzendorf a Uhorska porovnaj BALÁZS, E.: Karl von Zinzendorf<br />
et ses relations avec la Hongrie á l epoque de l absolutisme éclairé. In: Studia Historica,<br />
Budapest 1975.<br />
44 Medzi najaktívnejších príslušníkov tejto skupiny patria Mikuláš Skerlecz a Jozef Podmanický.<br />
Obidvaja neskôr spolupracovali v obchodnej komisii, ktorá sa usilovala o reformu uhorského<br />
hospodárstva po ríšskom sneme z r. 1790/91. Spisy tejto komisie sa nachádzajú v MOL,<br />
Archivum Regnicolare Lad. KKK. O ekonomických názoroch slobodomurárov podáva dôležité<br />
informácie Robert Townson. TOWNSON, R.: „Membrum Societatis Edinburgensis“,<br />
wichtige Daten. In: Travels in Hungary with a short account of Wienna in the year 1793.<br />
London 1797.<br />
166
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
Po odchode I. Draškoviča do Sedmohradska v roku 1780 sa pozícia Draškovičovho<br />
systému oslabuje. Draškovičov systém bol v septembri 1781 po rokovaniach s viedenskou<br />
provinciálnou lóžou podriadený Viedni. 45 Novou organizačnou štruktúrou uhorských<br />
slobodomurárov bolo vytvorenie „Uhorskej provinciálnej lóže“ v roku 1784.<br />
Po nástupe Jozefa II. na trón došlo v slobodomurárskom hnutí k niekoľkým zmenám.<br />
Pomer Jozefa II. k slobodomurárstvu bol zo začiatku priaznivý. Aj jeho znepokojovalo,<br />
keď sa lóže v monarchii obracali pre svoje písomné konfirmácie do Berlína a čerpali<br />
odtiaľ svoj rituál. Preto cisár 26. marca 1781 vydal nariadenie, ktoré svetským i náboženským<br />
organizáciám zakazovalo podriaďovať sa zahraničným inštitúciám a odvádzať<br />
im akékoľvek peňažné dávky 46 .<br />
Dôležitým momentom v dejinách štruktúry hnutia bolo vytvorenie Rakúskej krajinskej<br />
veľkolóže 24. apríla 1784, ktorá reprezentovala štyri novovzniknuté provinciálne<br />
lóže v jednotlivých krajinách monarchie. 47 Išlo o rakúsku, českú, uhorskú a sedmohradskú<br />
provinciálnu lóžu. Týmto krokom sa vytvorila nová organizačná štruktúra slobodomurárskeho<br />
hnutia v monarchii, každá lóža v monarchii musela patriť pod Rakúsku krajinskú<br />
veľkolóžu prostredníctvom svojej provinciálnej lóže. Tento krok zrušil dovtedajšie<br />
kapitulárne a prefekturálne zastúpenie lóží v monarchii a vytvoril úplne nový systém<br />
organizácie hnutia. Je otázne, ako sa na tento nový systém pozerali samotné materské<br />
lóže mimo monarchie, avšak Jozef II. nebol ochotný v tejto veci diskutovať.<br />
Na vytvorení Rakúskej krajinskej veľkolóže sa uzniesli predstavitelia najvýznamnejších<br />
lóží v monarchii už koncom marca 1784. 48 Zhodli sa na základných princípoch, podľa<br />
ktorých bude slobodomurárske hnutie v monarchii existovať. Protokol z tohto rokovania<br />
je dôležitým dokumentom pre porozumenie organizácie slobodomurárskeho hnutia.<br />
Členovia lóží sa dohodli na demokratických zásadách pri hlasovaní o návrhoch zasadnutia.<br />
Mali byť schválené len tie uznesenia, na ktorých sa zhodnú všetci prítomní členovia.<br />
Väčšinu uznesení obsahujú právomoci Rakúskej krajinskej veľkolóže k provinciálnym<br />
lóžam a k samotným lóžam. Rakúska krajinská veľkolóža je v uznesení definovaná ako<br />
zhromaždenie reprezentantov všetkých lóží v dedičných krajinách. Jednotlivé lóže mali<br />
voľnosť pri voľbe svojho vedenia. Voľbu by nemali ovplyvňovať ani dosiahnuté stupne,<br />
ani doba pôsobenia v ráde, ale len dôvera bratov. Členom lóže sa mohol stať len muž,<br />
ktorý dosiahol 24. rok života, ak vlastnil povolenie svojho otca, mohol byť prijatý už ako<br />
21-ročný, syn slobodomurára dokonca aj ako 20-ročný. Mal by to byť muž s preverenou<br />
čestnosťou, ktorú potvrdzovali traja členovia lóže, pričom jeho bezúhonnosť museli písomne<br />
potvrdiť. 49<br />
45 HHStA Wien, Vertrauliche Akten 67, Nr. 10, fol. 176.<br />
46 BERÁNEK, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, s. 98.<br />
47 HHStA, Wien, Vertrauliche Akten 63, fol. 17 – 19.<br />
48 Išlo o predstaviteľov lóží vo Viedni, Linzi, Mahrburgu, Banskej Štiavnici, Brne, Tarnowa, Varasdina,<br />
Innsbrucku, Prešova a Bratislavy. MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 96.<br />
49 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 98.<br />
167
Martin Javor<br />
Povinnosťou každého člena bola poslušnosť voči zákonu, spolupráca pri konaní<br />
dobra, úplná rovnocennosť a mlčanlivosť. Žiadny člen lóže nemohol ani vo svojom občianskom<br />
živote vykonávať činnosti, ktoré by protirečili týmto zásadám. Každá lóža<br />
mala právo svojich členov trestať. Protokol hovorí o piatich stupňoch trestu. Najnižším<br />
trestom bol dohovor majstra s previnilcom medzi štyrmi očami, druhým stupňom bol<br />
pohovor v zhromaždení úradníkov lóže, tretím stupňom dohovor v zhromaždení lóže,<br />
štvrtým stupňom trestu bolo vylúčenie na dobu určitú a najvyšším trestom bolo úplné<br />
vylúčenie. Dodržiavala sa prezumpcia neviny. Člen lóže, ktorý bol obžalovaný zo zločinu,<br />
musel ostať až do skončenia súdu mimo lóžu a až po jeho ukončení z nej bol buď vylúčený,<br />
alebo opäť prijatý. Každý člen lóže ju mohol kedykoľvek opustiť, nemusel potom<br />
dodržiavať nijaké povinnosti, okrem mlčanlivosti. Lóža mu mala poskytnúť písomné<br />
potvrdenie o dosiahnutej hodnosti. Lóža sa zaviazala pri smrti člena lóže postarať sa<br />
o jeho vdovu a deti. 50<br />
Lóže, podľa zachovaného protokolu, svojich členov delili na riadnych a čestných.<br />
Čestní členovia sa mohli zúčastniť len na niektorých zasadnutiach lóže a na slobodomurárskom<br />
vzdelávaní. Protokol hovorí ešte o „slúžiacich bratoch“, ktorí mali na starosti<br />
práce súvisiace s činnosť lóže. Išlo o upratovanie, rozposielanie pozvánok, niektoré<br />
obrady a pod. V lóži sa bratia delia do troch stupňov – učeň, tovariš a majster. Povýšenie<br />
do vyššieho stupňa bolo plne v právomoci samotnej lóže. Prijatie a povýšenie sa museli<br />
odohrať výlučne počas zasadnutia lóže. Každému prijatému bratovi, ktorý sa stane<br />
majstrom, sa mal vyhotoviť patent, ktorý mal dotyčný odovzdať, ak lóžu opustí alebo<br />
ak bude vylúčený. Učňom a tovarišom sa odovzdávali len odporúčajúce listy. 51 Žiadna<br />
lóža nemohla prijať ašpiranta na členstvo, ak existovala v mieste jeho bydliska iná lóža.<br />
Takýto ašpirant mohol byť prijatý, len ak s tým súhlasila lóža v mieste jeho bydliska.<br />
Taktiež nebolo možné ponúkať bratov iným lóžam.<br />
Vedenie lóže tvorilo predsedníctvo. Členmi predsedníctva boli veľmajster, dvaja dozorcovia<br />
a úradníci lóže, ktorými boli sekretár, hovorca, pokladník a ceremoniár. Všetci<br />
títo funkcionári sa volili len spomedzi majstrov. Lóža si týchto predstaviteľov volila,<br />
alebo potvrdzovala každý rok 14 dní pred sviatkom sv. Jána. Zhromaždenia lóže sa delili<br />
na pracovné, vzdelávacie a poradné. Pracovných a vzdelávacích stretnutí sa mohli<br />
zúčastniť aj čestní členovia. Každý člen lóže dostal odporúčanie pre iné lóže monarchie,<br />
ktoré mu museli ponúknuť všetky svoje služby. O tejto pomoci mali majstri dotknutých<br />
lóží vedieť pre prípad, ak nastane nejaká pochybnosť. S každým bratom, ktorý sa<br />
preukázal patentom alebo odporúčajúcim listom, sa malo zaobchádzať ako s vlastným<br />
bratom a mohol byť pripustený k všetkým prácam lóže. 52<br />
Provinciálnym lóžam boli dané takisto dôležité právomoci. Každá lóža musela každoročne<br />
posielať provinciálnej lóži zoznam členov. Ak bol voči členovi lóže vykonaný<br />
50 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 98 – 107.<br />
51 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 103.<br />
52 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 104.<br />
168
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
trest štvrtého alebo piateho stupňa, muselo to byť oznámené provinciálnej lóži, ktorá to<br />
sprostredkovávala ostatným lóžam. Provinciálna lóža mala právomoc zakladať nové lóže<br />
a takisto lóžu zrušiť. Lóže volili každý rok 13 členov provinciálnej lóže. Boli volení tak,<br />
aby sa každý rok striedali z jednotlivých lóží podriadených provinciálnej lóži. Veľmajster<br />
provinciálnej lóže mal dôležitú výkonnú moc. Svoj úrad mohol zastávať maximálne<br />
tri roky. Viedol provinciálnu lóžu a mal právo zúčastniť sa na všetkých zasadnutiach<br />
podriadených lóží. 53 Provinciálna lóža mala zasadať každý mesiac. Mala rozhodovať<br />
v sporoch svojich lóží a prijímať návrhy bratov na zlepšenie činnosti lóže. Provinciálna<br />
lóža musela všetky dôležité uznesenia predkladať Rakúskej krajinskej veľkolóži. 54<br />
Rakúska krajinská veľkolóža rozhodla o prerozdelení jednotlivých lóží do provinciálnych<br />
lóží. Českej provinciálnej lóži boli podriadené lóže v Čechách, na Morave<br />
a v časti Sliezska. Rakúskej provinciálnej lóži boli podriadené lóže vo Viedni, v hornom<br />
Rakúsku a Tirolsku. Uhorskej provinciálnej lóži lóže pôsobiace na území celého Uhorska,<br />
Chorvátska, Slavónie a Dalmácie. Sedmohradskej provinciálnej lóži lóže v Sedmohradsku<br />
a Bukovine. 55 Okrem týchto provinciálnych lóží nemohla existovať žiadna<br />
slobodomurárska lóža.<br />
K ďalšej veľkej organizačnej zmene v slobodomurárskom hnutí v habsburskej monarchii<br />
došlo v r. 1785. Kabinetný list Jozefa II. nariaďoval, že od 1. 1. 1786 môžu byť<br />
slobodomurárske lóže len v hlavných krajinských mestách monarchie, a to nanajvýš<br />
v počte tri. 56 Podľa nariadenia mal byť každý rok poskytovaný zoznam členov lóží<br />
a oznamované meno veľmajstra 57 . Toto nariadenie bolo odpoveďou na prenikanie rôznych<br />
magicko-alchymistických spoločností do slobodomurárskych lóží.<br />
Jozef II. chcel využiť slobodomurárske hnutie, podľa pruského vzoru, na presadenie<br />
svojich štátnych a dynastických záujmov. V tomto smere ho slobodomurárstvo sklamalo.<br />
Aj keď zriadením vlastnej krajinskej organizácie prestali byť lóže v monarchii<br />
závislé na zahraničí, stavali sa k cisárovým snahám inštalovať do funkcií provinciálnych<br />
veľmajstrov predstaviteľov štátnej správy odmietavo. Skrachovali aj cisárove plány<br />
na zapojenie slobodomurárskeho elementu do niektorých politických plánov, vrátane<br />
myšlienky vymeniť Bavorsko za habsburské Nizozemsko. Podľa niektorých historikov<br />
odrážal Jozefov protislobodomurársky kabinetný list podráždenosť nad narastajúcou nekontrolovateľnou<br />
aktivitou neprivilegovaných vrstiev spoločnosti. 58<br />
Organizačnou a korešpondenčnou centrálou lóží jozefínskej doby bol Journal für Freimaurer<br />
(Časopis pre slobodomurárov). Vychádzal od januára 1784 až do konca roku 1786<br />
so štvrťročnou periodicitou a uverejňoval predovšetkým prednášky prednášané v lóžach.<br />
Časopis vydávali členovia viedenskej lóže Zur wahren Eintracht (K pravej svornosti) 59<br />
53 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 108.<br />
54 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 112.<br />
55 MOL Budapest, P 1134, 3. cs., Bd. 30/1, fol. 118.<br />
56 HHStA, Wien, Protokollbuch der Handbillets, 916 – 920.<br />
57 ŠA Prešov, Šarišská župa II., 109 Urk, 1786.<br />
58 BERÁNEK, J.: Tajemství lóží. Praha 1994, s. 104.<br />
169
Martin Javor<br />
a nebol určený ľuďom mimo lóže. Mal slúžiť predovšetkým na zlepšenie vlastného slobodomurárskeho<br />
sebapoznávania. Veľkú váhu preto hlavný organizátor časopisu Ignác<br />
Born pripisoval článkom, ktoré sa zaoberali tajnými spoločnosťami a mystériami v dejinách<br />
a pátrali po prípadných podobnostiach so slobodomurárstvom. Výsledkom týchto<br />
snažení bolo uverejnenie prednášky O mystériách Egypťanov už v prvom čísle časopisu.<br />
60 Medzi podobné články sa dajú zaradiť eseje O analógii medzi kresťanstvom prvých<br />
dôb a slobodomurárstvom 61 a Dejiny pytagorejských spoločenstiev. 62<br />
Do inej kategórie patria články o organizácii hnutia ako napríklad článok O ceremónii<br />
a O slobodomurárskej prísahe. 63 Vnútornému systému hnutia sú venované niektoré<br />
básne, napr. Blumauerove Vyznanie viery (človeka) zápasiaceho s pravdou 64 a Modlitby<br />
slobodomurára 65 . Básne uverejnené v časopise v roku 1786 sa väčšinou vzťahujú na<br />
sporný Slobodomurársky patent od Jozefa II. 66 , ako napríklad O Cisárom Jozefom Druhým<br />
povolenom strpení slobodomurárskeho rádu, Jozef Druhý ochranca slobodomurárskeho<br />
rádu, Radosť murárov a Leonove Pocity nad slobodomurárstvu v dedičných<br />
krajinách verejne poskytnutou ochranou.<br />
Časopis sa venoval aj politickým otázkam. V treťom čísle z roku 1784 bolo v rubrike<br />
Slobodomurárske správy uverejnené doslovné znenie „Nariadenia bavorského kniežaťa<br />
proti tajným schôdzam od 22.júna 1784“. 67 V druhom ročníku časopisu boli opäť publikované<br />
Príspevky k dejinám prenasledovania murárstva a osvietenstva v Bavorsku 68 .<br />
Časopis informoval aj o prenasledovaní slobodomurárskeho hnutia v Benátskej repub-<br />
59 Svoj zámer a obsah časopisu vyjadrili v dodatku k prvému zväzku.<br />
„Každý štvrťrok sa objaví jeden zväzok ako tento a to s týmto obsahom:<br />
I. Rozpravy a výskumy o mystériách všetkých národov, o cieľoch Murárstva, ich ceremóniách,<br />
a o iných s murárstvom príbuzných a týkajúcich sa predmetoch;<br />
II. Rozhovory, ktoré sú zároveň zábavné a poučné<br />
III. Básne<br />
IV. Oznámenia a murárske aktuality“. In: Journal für Freymaurer, 1784, I. Quartal s. 249.<br />
60 Journal für Freymaurer 1784, I. Quartal, s. 15 – 134. Ignác Born zdôvodňuje takéto články<br />
takto: „Ale práve láska a úcta nášmu pocty hodnému rádu bola tou, ktorá nás podnietila<br />
dopátrať sa najvzdialenejších stôp jeho vzniku a všetkých hoci len náhodných podobností,<br />
ktorých sa rád domnieval, že má s tajnými spoločnosťami všetkých čias a národov.[…] Poskytujeme<br />
nakoniec našim bratom správy o mystériách všetkých národov; Féninčanov, Egypťanov,<br />
Peržanov, Indiánov, Grékov a Rimanov, správy o mystériách kresťanov a o zbratrení<br />
stredoveku.“ Tamtiež, s. 12. Ignác Born je aj autorom príspevku O mystériach Indov, ktorý<br />
vyšiel neskôr. In: Journal für Freymaurer 1784, IV. Quartal, s. 5 – 54.<br />
61 Journal für Freymaurer 1784, II. Quartal, s. 5 – 64.<br />
62 Journal für Freymaurer 1785, I. Quartal, s. 3 – 28.<br />
63 Journal für Freymaurer 1784, II. Quartal s. 105 – 154.<br />
64 Journal für Freymaurer 1784, III. Quartal, s. 216 – 234.<br />
65 Journal für Freymaurer 1784, I. Quartal, s. 227 – 234.<br />
66 Journal für Freymaurer 1786, I. Quartal, s. 143 – 170.<br />
67 Journal für Freymaurer 1784, III. Quartal, s. 241 – 247.<br />
68 Journal für Freymaurer 1785, II. Quartal, s. 239 – 248.<br />
170
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
like. Uverejnené bolo opatrenie na univerzite v Ingolstadte z februára 1785, ktoré obviňovalo<br />
zakladateľa iluminátskeho rádu A. Weishaupta zo zneužitia svojho postavenia. 69<br />
Časopis teda slúžil na obhajobu slobodomurárskeho hnutia, ktoré vo svojich príspevkoch<br />
obhajoval predovšetkým Ignác Born. Vo svojich článkoch poukazoval na svoju hrdosť<br />
na príslušnosť k rádu. 70<br />
Ďalším významným organizátorom časopisu bol básnik Aloys Blumauer, ktorý<br />
bol redaktorom časopisu a mal na starosti jeho odbyt. Časopis preto propagoval medzi<br />
všetkými lóžami v monarchii. A. Blumauer sa snažil dostať časopis do všetkých krajín<br />
monarchie. Journal für Freimaurer podrobne informoval o vytvorení Rakúskej krajinskej<br />
veľkolóže v roku 1784. V slobodomurárskych správach detailne analyzoval body<br />
zjednotenia. Časopis slúžil ako dôležitý komunikačný a organizačný nástroj.<br />
Po vypuknutí Veľkej francúzskej revolúcie zavládol v Európe strach zo slobodomurárskeho<br />
hnutia. Hnutie sa považovalo za jedného z inšpirátorov revolúcie a za možné<br />
„ohnisko nákazy“ revolúcie aj do ostatných oblastí Európy. Situácia slobodomurárskeho<br />
hnutia v habsburskej monarchii po vypuknutí revolúcie nevyzerala zo začiatku tak zle.<br />
Nielenže po nástupe Leopolda II. na trón v roku 1790 nedošlo k hromadnému vystupovaniu<br />
členov z lóží v dôsledku údajnej vládnej perzekúcie, ale naopak, nastalo posledné<br />
krátke obdobie slobodomurárskeho rozvoja, ktoré skončilo predčasnou Leopoldovou<br />
smrťou v marci 1792.<br />
Cisár Leopold II. chcel vybudovať modernú tajnú službu. Jej cieľom bolo získať bez<br />
verejného kompromitovania cisárskeho majestátu intelektuálnu elitu monarchie k tajnej<br />
spolupráci s panovníkom 71 . Táto činnosť spočívala predovšetkým v získavaní spravodajských<br />
informácií, ktoré mali Leopoldovi sprostredkovať nálady obyvateľstva. V oblasti<br />
slobodomurárskej politiky sa Leopoldov záujem orientoval od začiatku predovšetkým<br />
na tie lóže, ktoré vzhľadom k ich štátotvorným postojom mohol získať pre vládne záujmy.<br />
Snažil sa slobodomurárov dostať pod jednotné vedenie oddané panovníkovi.<br />
Náhla Leopoldova smrť 1. apríla 1792 a krátko nato aj zavraždenie švédskeho kráľa<br />
Gustáva III. medzitým ešte viac podporili povesti o slobodomurárskych praktikách<br />
rozpútavajúcich revolúciu. Vo viedenskej vládnej politike voči slobodomurárstvu nastal<br />
radikálny obrat, ktorý nebol spôsobený len zmenou na tróne a na najvyšších miestach<br />
štátneho aparátu, ale aj zostrením situácie vo Francúzsku a tým, z pohľadu Viedne, zvýšeným<br />
nebezpečenstvom revolučnej nákazy v strednej Európe. Režim Františka I., ktorý<br />
videl „strašiaka“ revolúcie vo všetkom, čo sa kedysi v minulosti honosilo puncom osvietenosti<br />
a pokrokovosti, nadštátneho kozmopolitizmu a rovnostárstva, mohol len ťažko<br />
naďalej trpieť podobné inštitúcie. Skutočnosť, že sa lóžové spoločnosti vôbec nesprávali<br />
podozrivo, bola režimu sama o sebe značne podozrivá. Vo Francúzsku medzitým vrcholila<br />
jakobínska diktatúra a rakúske intervenčné armády tu stíhala jedna porážka za<br />
druhou. Vývoj smeroval k zákazu slobodomurárskeho hnutia Františkom II. v r. 1795.<br />
69 Tamtiež, s. 247.<br />
70 Journal für Freymaurer 1785, IV. Quartal, s. 93 – 122.<br />
71 Viac pozri SILAGI, D.: Ungarn und der geheime mitarbeiterkreis Kaiser Leopolds II. In.:<br />
Südosteuropäische arbeiten, 57, München 1961.<br />
171
Martin Javor<br />
Mimo tohto oficiálneho prúdu slobodomurárskeho hnutia sa na území habsburskej<br />
monarchie udomácnili aj rôzne odnože slobodomurárstva, ktoré neboli uznané za pravé,<br />
avšak v stredoeurópskych podmienkach boli rovnako progresívne ako „praví“ slobodmurári.<br />
Ide predovšetkým o rozenkruciánov a iluminátov. Títo boli organizovaný na<br />
úplne inom princípe ako slobodomurári.<br />
Rozenkruciánske hnutie predstavovalo vysokostupňovú odnož slobodomurárstva.<br />
Najvyššou funkciou bola funkcia Majstra svetelnej žiary a strateného slova. Nad touto<br />
hodnosťou bolo deväť stupňov zasvätenia a číslo deväť bolo opakujúcim sa symbolom<br />
rádu. Sídlami rádu bola Viedeň, Drážďany a Berlín. V ráde panovala úplná mlčanlivosť.<br />
72 Blízko k rozenkruciánom mali Rytieri a bratia sv. Jána Evanjelistu z Ázie v Európe,<br />
skrátene sa im hovorilo ázijskí bratia. Základom ich systému bola predovšetkým<br />
kabala a číselná symbolika. V porovnaní s rozenkruciánmi boli zameraní viac proti<br />
osvietenstvu. Snažili sa o zhromaždenia „ušľachtilých, zbožných a učených mužov“.<br />
Rozenkruciáni boli aktívni predovšetkým v Uhorsku. Po udomácnení hnutia v Prešove<br />
v r. 1769 sa v druhej polovici 70. rokov väčšina lóží založených prešovskou lóžou<br />
prikláňa k rozenkruciánstvu. Hlavným dôvodom boli alchymistické skúmania členov<br />
rozenkruciánskeho spolku, nezanedbateľnú úlohu tu určite zohral aj fakt, že v banských<br />
mestách, v ktorých lóže existovali, boli vynikajúce podmienky práve pre alchýmiu.<br />
Zatiaľ čo spomínané spoločnosti boli skôr konzervatívne až protiosvietenské, ich<br />
protikladom bol tajný zväz iluminátov. Ilumináti sa zaoberali skôr humanitnými vedami.<br />
Založil ich okolo roku 1776 profesor cirkevného práva na univerzite v Ingolstadte<br />
Adam Weishaupt. Weishaupt vychádzal predovšetkým zo spisov francúzskych encyklopedistov<br />
Holbacha a Helvétia. Jeho hlavnou úlohou bolo šírenie tohto diela a vytvorenie<br />
organizovanej spoločnosti určenej k tomuto šíreniu. Predovšetkým vďaka radikálnemu<br />
osvietencovi Adolfovi Kniggeovi sa ilumináti dostali za hranice Bavorska. Podarilo sa<br />
mu zapojiť iluminátstvo do slobodomurárstva, pričom prvé stupne mali slúžiť ako príprava<br />
k činnosti v lóžach. Spolu s A. Weishauptom vypracoval A. Knigge myšlienku<br />
svetového výchovného plánu. Najprv sa malo vyučovať v strediskách zväzu, tzv. „minervaloch“,<br />
a potom rozširovať myšlienky vzdelania a osvietenstva do ostatných vrstiev<br />
spoločnosti. Autori hnutia sa usilovali o priazeň z radov aristokracie a súčasne o vytváranie<br />
čitateľských spoločností. 73 Na území monarchie pôsobili ilumináti v Brne. Brnenská<br />
bunka bola v 80. rokoch jedna z najproduktívnejších v Európe vôbec. Ilumináti tu<br />
založili Čitateľský spolok a väčšina z nich patrila aj do tunajšej slobodomurárskej lóže.<br />
Štruktúra a organizácia slobodomurárskeho hnutia v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
bola veľmi zložitá a v niektorých momentoch aj ťažko čitateľná. Pre čitateľa nezaoberajúceho<br />
sa profesionálne slobodomurárstvom je ťažko zrozumiteľná celá organizácia,<br />
preto pripájam tabuľku so všetkými lóžami v monarchii v sledovanom období.<br />
72 Viac o rozenkruciánoch pozri: STEINER, G.: Freimaurer und Rosenkreuzer. Berlin 1985.<br />
73 Viac o iluminátoch pozri: Richard van DÜLMEN: Geheimbund der illuminaten. Darstellung-<br />
Analyse-Dokumentation. Stuttgart 1975.<br />
172
Organizácia a štruktúra slobodomurárskeho hnutia<br />
v habsburskej monarchii v 18. storočí<br />
Mesto<br />
Názov lóže<br />
ČECHY<br />
Dátum<br />
založenia<br />
Dátum<br />
zániku<br />
Praha Prefektúra Rodomskoy (Prefektúra) 1775 1784<br />
Prepozitúra Rodomskoy (Prepozitúra) 1772 1775<br />
Zu den vier Evangelisten (Kapitula) 1763 1784<br />
Zu den drei gekrönten Sternen<br />
(K trom korunovaným hviezdam) /do roku<br />
1763 pravdepodobne pod názvom Zu den drei<br />
Kronen (K trom korunám)<br />
Zu den drei gekrönten Säulen<br />
(K trom korunovaným stĺpom)<br />
Zu den drei gekrönten Sternen und den drei<br />
gekrönten Säulen<br />
(K trom korunovaným hviezdám a k trom<br />
korunovaným stĺpom; Provinciálna lóža)<br />
1741 1794<br />
1771 1785<br />
1775 1784<br />
Zu den neun Sternen (K deviatim hviezdám) 1771 1785<br />
Zur Wahrheit und Einigkeit<br />
(K pravde a svornosti)<br />
1783 1785<br />
Union ? 1785<br />
Zum Redlichkeit (K poctivosti) 1772 1784 ?<br />
Zu den drei gekrönten Sternen und Redlichkeit<br />
(K trom korunovaným hviezdám a poctivosti)<br />
Wahrheit und Einigkeit zu den drei<br />
gekrönten Säulen (Pravda a svornosť k trom<br />
korunovaným stĺpom)<br />
1786 1794<br />
1786 1794<br />
Klatovy Sincerité (Úprimnosť) 1776 1785<br />
Brno<br />
MORAVA<br />
Zu den wahren vereinigten Freunden<br />
(K pravým jednotným priateľom)<br />
Zur aufgehenden Sonne<br />
(K vychádzajúcemu slnku)<br />
Freimaurer-Geselschaft<br />
(Spoločnosť slobodomurárov)<br />
1784 1786<br />
1782 1786<br />
1786 1794<br />
173
Martin Javor<br />
Prešov<br />
Košice<br />
Miskolc<br />
Banská<br />
Bystrica<br />
Banská<br />
Štiavnica<br />
UHORSKO<br />
Zum tugendhaften Reisenden<br />
(K cnostnému cestovateľovi)<br />
1769 1782<br />
Zum schlafenden löwen (K spiacemu levovi) 1786? ?<br />
Zum brennenden Busch<br />
(K horiacemu kru)<br />
Zur ungefährdeten Tugend<br />
(K neohrozenej cnosti)<br />
Die tugendhaften Kosmopoliten<br />
(Cnostní kozmopoliti)<br />
Zur gekrönten Hoffnung<br />
(Ku korunovanej nádeji)<br />
Zu den tugendhaften Menschenfreunde<br />
(K cnostným ľudomilom)<br />
1779 ?<br />
? 1794<br />
1781 1794<br />
1773 1786<br />
1774 ? 1786<br />
Bratislava Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) 1771 1786<br />
Zur Vereinigung (K jednote) 1782<br />
1786<br />
(1793?)<br />
Zur Sicherheit (K istote) 1777 1785<br />
Pešť Zur Verschwiegenheit (K mlčanlivosti) 1786 1789<br />
Zur erste Unschuldenheit<br />
(K prvej nevinnosti)<br />
? 1789<br />
Zur Großmuth (K šľachetnosti ) 1775? 1794<br />
Z tabuľky vidíme, že väčšina lóží bola založená v 70. rokoch 18. storočia a väčšina<br />
ukončila svoju činnosť pod vplyvom spomínaného nariadenia Jozefa II. z roku 1785.<br />
Významnejšie lóže ukončili potom činnosť až nútene po zákaze hnutia v roku 1794.<br />
Azda základným momentom organizácie hnutia v monarchii je fakt, že slobodomurárske<br />
lóže mali do vytvorenia Rakúskej krajinskej veľkolóže v roku 1784 svoje materské<br />
lóže mimo územia monarchie, väčšinou v krajinách, ktoré mali s habsburskou monarchiou<br />
problematické vzťahy. Tento fakt bol príčinou spomínaného reformného patentu<br />
Jozefa II. z roku 1785 o vytvorení samostatných provinciálnych lóží v jednotlivých<br />
krajinách monarchie a o regulácii slobodomurárskych lóží. Napriek istej roztrieštenosti,<br />
rôznym sporom medzi lóžami a nepochopeniu zo strany panovníckeho dvora, zohralo<br />
slobodomurárstvo dôležitú úlohu pri šírení osvietenských myšlienok v monarchii a svojou<br />
charitatívnou činnosťou môže byť vzorom aj dnešným podobným spoločnostiam.<br />
174
Vysťahovalectvo z východného Slovenska<br />
v medzivojnovom období na základe analýzy<br />
štatistických údajov (1922 – 1937) *<br />
Milan Belej<br />
BELEJ, M.: Emigration from Eastern Slovakia between the world wars based on the<br />
analysis of statistical facts (1922 – 1937). In: Annales historici Presovienses 7/2007.<br />
Prešov : Universum, 2007, pp. 175-219.<br />
In this paper the dates of the official Czechoslovak statistics from 1922 - 1937 based on<br />
the numbers of issued emigration passports on the level of districts, regions and complete<br />
territory of Eastern Slovakia are presented and analyzed. The course of emigration was<br />
searched through the annual numbers of the issued passports, the emigration intensity<br />
through the numbers of emigrants per numbers of inhabitants. The paper analyses the<br />
course of migration to the main target areas – Transatlantic and Europe and its changes.<br />
The ethnic distribution of both the emigrants and the inhabitants on the level of districts,<br />
regions as well as whole Eastern Slovakia is shown, as well.<br />
Masový charakter vysťahovalectva z východného Slovenska, jeho príčiny, priebeh<br />
spoločenské dôsledky pútali pozornosť mnohých bádateľov už v minulosti. Z tých, ktorí<br />
sa špeciálne venovali problémom vysťahovalectva z tohto regiónu v období pred I. svetovou<br />
vojnou, je potrebné uviesť najmä L. Tajtáka, 1 J. Hanzlíka, 2 A. B. Manna, 3 Z. Sáposovú 4<br />
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/2221/05.<br />
1 TAJTÁK, Ladislav: Východoslovenské vysťahovalectvo do prvej svetovej vojny. In: Nové obzory,<br />
Prešov 1961, roč. 3, s. 221 – 247. Celoslovenský záber majú ďalšie jeho štúdie, ktoré<br />
sú však významné pre poznanie charakteru vysťahovalectva z východného Slovenska a jeho<br />
komparácie s migračnými pohybmi na zvyšnom teritóriu Slovenska: TAJTÁK, Ladislav: Slovenské<br />
vysťahovalectvo a migrácia v rokoch 1900 – 1914. In: Historický časopis, 1975, roč.<br />
23, č. 3, s. 377 – 415; TAJTÁK, Ladislav: Vývin, pohyb a štrukturálne zmeny obyvateľstva<br />
v predvojnovom období (1900 – 1914). In: Historický časopis, 1980, roč. 28, č. 4, s. 497 – 530.<br />
2 HANZLÍK, Ján: Vysťahovalectvo z východného Slovenska od druhej polovice 19. storočia do<br />
roku 1918. In: HOLOTÍK, Ľudovít (ed.): Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava<br />
: Vydavateľstvo SAV, 1964, s. 220 – 232.<br />
3 MANN, Arno B.: Etnografický pohľad na vysťahovalectvo zo severovýchodného Slovenska<br />
(príčiny, organizovanie, formy) do prvej svetovej vojny. In: Historica Carpatica. Košice 1983,<br />
roč. 14, s. 129 – 153.<br />
4 SÁPOSOVÁ, Zlatica: Migračné procesy stredného Zemplína v období dualizmu (1867 – 1978)<br />
I. In: Človek a spoločnosť, 2003, roč. VI, č. 4. Dostupné na internete: http://www.saske.sk/<br />
cas/4-2003/saposova@saske.sk; SÁPOSOVÁ, Zlatica: Migračné procesy stredného Zemplína<br />
v období dualizmu (1867 – 1918) II. In: Človek a spoločnosť, 2004, roč. VII, č. 1. Dostupné<br />
na internete: http://www.saske.sk/cas/1-2004/saposova@saske.sk<br />
175
Milan Belej<br />
a autora tejto štúdie. 5 Edíciu prameňov k dejinám vysťahovalectva do roku 1918 zostavili<br />
F. Bielik a E. Rákoš. 6<br />
Stav výskumu a spracovania problematiky vysťahovalectva z východného Slovenska<br />
v medzivojnovom období doposiaľ zaostáva za poznaním jeho staršej fázy. Menší záujem<br />
historikov o výskum medzivojnových zahraničných migrácií, najmä transatlantických,<br />
nie je vlastný len slovenskej historickej vede, ale aj historikom v Českej republike 7 a Európe.<br />
8 Na druhej strane bolo v minulosti k uvedenej problematike zostavených viacero<br />
zväzkov pramenných edícií. 9 Štúdiu, tematicky rámcovanú problematikou vysťahovalectva<br />
z východného Slovenska v medzivojnovom období publikoval F. Bielik. 10 V skutočnosti<br />
sa však autor venuje problematike východoslovenského vysťahovalectva len marginálne.<br />
Publikované štatistiky majú zväčša celoslovenský záber a východnému Slovensku<br />
je venovaný osobitný priestor len pri analýze štruktúry cieľových oblastí z vybraných<br />
okresov východného Slovenska za jediný rok 1936. V 70. rokoch uverejnil štúdiu o vysťahovalectve<br />
z východného Slovenska I. Michnovič. 11 Hoci štúdia vychádza z dobového<br />
zamerania vtedajšej slovenskej historiografie, jej najväčším prínosom je detailná analýza<br />
spoločensko-ekonomických pomerov na základe bohatého štatistického materiálu a s nimi<br />
súvisiacich príčin, ktoré motivovali vonkajšiu migráciu prevažne roľníckeho obyvateľstva<br />
z východného Slovenska. E. Jakešová, ktorá od 80. rokov spomedzi slovenských<br />
historikov najvýraznejšie posunula poznanie o medzivojnových migračných procesoch<br />
a podmienkach ich realizácie, sa regionálnou problematikou špeciálne nezaoberala.<br />
5 BELEJ, Milan: Analýza etnickej štruktúry transatlantickej migrácie pred 1. svetovou vojnou<br />
na úrovni krajiny a regiónu. In: ŠVORC, Peter – HARBUĽOVÁ, Ľubica – SCHWARZ, Karl<br />
(eds.): Národnostná otázka v strednej Európe v rokoch 1849 – 1938. Prešov : Universum,<br />
2005, s. 145 – 159.<br />
6 BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty I. Do roku<br />
1918. Bratislava : Vydavateľstvo SAV, 1969, 408 s.<br />
7 „Těmto migracím, jež nepřesáhly rozsah několika tisíc osob, byla dlouho upírána akademická<br />
pozornost.“ NEŠPOR, Zdeněk R.: České migrace 19. a 20. století a jejich dosavadní<br />
studium. In: Soudobé dějiny, roč. XII, 2005, č. 2, s. 259.<br />
8 BADE, Klaus J.: Evropa v pohybu. Evropské migrace dvou staletí. Praha : Lidové noviny,<br />
2005, s. 247.<br />
9 BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty II. 1918<br />
– 1939. Martin : Matica Slovenská, 1975, 352 s.; BIELIK, František (ed.): Slovenské vysťahovalectvo.<br />
Dokumenty III. Korešpondencia z rokov 1893 – 1939. Martin : Matica Slovenská,<br />
1976, 316 s.; BIELIK, František (eds): Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty IV. Korešpondencia<br />
z rokov 1880 - 1939. Martin : Matica Slovenská, 1985, 264 s.; BALÁŽ, Claude (ed.):<br />
Slovenské vysťahovalectvo. Dokumenty V. Pramene k dejinám slovenského vysťahovalectva<br />
do Francúzska a Belgicka v rokoch 1920 – 1945. Martin : Matica Slovenská, 1990, 296 s.<br />
10 BIELIK, František: Vysťahovalectvo z východného Slovenska za prvej ČSR. In: HOLOTÍK,<br />
Ľudovít (ed.): Príspevky k dejinám východného Slovenska. Bratislava : Vydavateľstvo SAV,<br />
1964, s. 298 – 313.<br />
11 MICHNOVIČ, Imrich: Vysťahovalectvo z východného Slovenska v rokoch buržoáznej ČSR<br />
ako problém roľníctva. In: Historica Carpatica. Košice 1977, roč. 8, s. 69 – 84.<br />
176
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Vysťahovalectvo na východnom Slovensku malo v predvojnovom období charakter<br />
transatlantickej pracovnej migrácie a bolo súčasťou tzv. novej imigrácie („new immigration“),<br />
ktorá od 80. rokov 19. storočia začala v USA nahrádzať pôvodných prisťahovalcov<br />
z krajín severozápadnej a západnej Európy. „Noví prisťahovalci“ tam prichádzali<br />
z krajín východnej časti strednej, východnej a juhovýchodnej Európy. Ako ukazujú<br />
štatistiky, na východnom Slovensku v tom čase absolútne prevládalo vysťahovalectvo<br />
do USA, kam smerovalo viac než 99 % vysťahovalcov. 12 Migračné pohyby východoslovenského<br />
obyvateľstva mali pred I. svetovou vojnou aj podobu vnútornej migrácie, prevažne<br />
v rámci uhorskej časti monarchie. Vysťahovalectvo, ako každý migračný pohyb,<br />
predstavuje vždy interakciu medzi podmienkami vo východzích a cieľových oblastiach<br />
(„push and pull areas“). Na „vytláčaní“ obyvateľstva východného Slovenska sa podieľal<br />
širší komplex paralelne pôsobiacich príčin a podmienok. Z geografického hľadiska to<br />
bol periférny, z ekonomického zasa zaostalý región, v ktorom v dôsledku demografického<br />
rastu obyvateľstva vznikol prebytok pracovnej sily, nenachádzajúcej uplatnenie<br />
na miestom pracovnom trhu. V období prechodu od agrárnej k priemyselnej spoločnosti<br />
uhorská ekonomika nedokázala predovšetkým kvôli zaostávajúcej úrovni industrializácie<br />
absorbovať túto voľnú pracovnú silu. Tá preto hľadala a nachádzala uplatnenie<br />
v baníctve a priemysle Spojených štátov, prechádzajúcom v tom čase štádiom búrlivého<br />
rozvoja, ktorý vyžadoval množstvo nekvalifikovaných pracovníkov. Transatlantická<br />
migrácia sa pred I. svetovou vojnou uskutočňovala v ničím nelimitovaných podmienkach,<br />
utváraných na jednej strane liberálnou uhorskou legislatívou, 13 na strane druhej<br />
otvorenou americkou imigračnou politikou.<br />
V období medzi svetovými vojnami nedošlo na východnom Slovensku k diametrálnej<br />
zmene vyššie načrtnutých podmienok ani po vzniku nového štátu. Ako ukázal<br />
I. Michnovič, ekonomika východného Slovenska si i naďalej zachovala zaostalý agrárny<br />
charakter, pričom nedostatočná úroveň rozvoja industrializácie a urbanizácie, ako i limitovaný<br />
rozvoj domáckeho priemyslu nevytvárali dostatok pracovných príležitostí mimo<br />
sektoru poľnohospodárstva, čo viedlo k agrárnemu preľudneniu. 14 Československo, aj<br />
napriek počiatočným diskusiám, pokračovalo v predvojnovom liberálnom kurze vysťahovaleckej<br />
politiky, legislatívne ukotvenej zákonom o vysťahovalectve z roku 1922. 15<br />
K zásadným a rozhodujúcim zmenám však došlo v cieľových oblastiach. I. svetová vojna<br />
totiž uzavrela epochu liberálnej migračnej politiky v Európe i USA a odštartovala<br />
politiku štátnych zásahov do migračných pohybov a ich reštrikcií. 16 V 20. rokoch sa uvedené<br />
zmeny prejavili najvýraznejšie v USA, kde v dôsledku rastu xenofóbnych nálad,<br />
12 Konkrétna štatistické údaje sú uvedené v jednotlivých analýzach smerovania vysťahovalectva<br />
z každého regiónu.<br />
13 JAKEŠOVÁ, Elena: Uhorské zákonodarstvo a vysťahovalectvo Slovákov. In: Historické štúdie<br />
36. Bratislava 1995, s. 137 – 151.<br />
14 MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11, s. 73, 77.<br />
15 K hodnoteniu československej emigračnej politiky: JAKEŠOVÁ, Elena: Vysťahovalecká politika<br />
a Slovensko (1918 – 1939). Historické štúdie 34. Bratislava 1993, s. 107 – 125.<br />
16 BADE, Klaus J.: ref. 8, s. 216 – 217.<br />
177
Milan Belej<br />
vyplývajúcich z rozširovania pocitu ohrozenia základov americkej civilizácie, prijali už<br />
v roku 1921 imigračný zákon, ktorý výrazne obmedzil prisťahovalectvo z krajín strednej,<br />
juhovýchodnej a východnej Európy. Pre Československo stanovil maximálnu ročnú<br />
kvótu 14 269 imigrantov, ktorí mohli byť pripustení na americké teritórium. Fakticky<br />
úplnú likvidáciu prisťahovalectva znamenal zákon z roku 1924, definitívne potvrdený<br />
v roku 1929, ktorý túto kvótu zredukoval na 3073 osôb ročne. Uvedené zásahy nielen<br />
kvantitatívne zredukovali vysťahovalectvo do USA, ktoré v polovici roka 1920 obnovilo<br />
svoj masový charakter, približujúc sa ročným maximám pred vojnou, ale tiež prinútili<br />
vysťahovalcov hľadať nové cieľové teritóriá v zámorí (hlavne v Kanade a Južnej<br />
Amerike) a Európe. 17 Napriek zavedeniu vízovej povinnosti väčšinou európskych štátov<br />
po skončení I. svetovej vojny a dočasnej reštriktívnej kontrole prisťahovalectva v dôsledku<br />
povojnových hospodárskych problémov, sa po stabilizácii národných ekonomík<br />
začiatkom 20. rokov už voči migrácii nekládli žiadne významnejšie bariéry. V dôsledku<br />
zmien v politickom usporiadaní Európy došlo k transformácii charakteru niektorých<br />
vnútorných migrácií na vonkajšie, čo sa v prípade Slovenska týkalo najmä Maďarska,<br />
Rakúska a do istej miery aj Rumunska a Juhoslávie.<br />
Medzníkom vo vývoji medzivojnového vysťahovalectva a začiatkom prechodu do<br />
jeho druhej etapy bol prelom 20. a 30. rokov. Dôsledky veľkej hospodárskej krízy totiž<br />
priniesli aj definitívnu redukciu dovtedy masovej transatlantickej i európskej pracovnej<br />
migrácie. Od roku 1930 postupne začala uplatňovať väčšina krajín podobné reštrikčné<br />
protiimigračné opatrenia, aké boli už predtým zavedené v USA, hoci ich príčiny boli<br />
diametrálne odlišné. Ako prvá zo zámorských štátov zastavila prisťahovalectvo Kanada<br />
(1930) 18 , neskôr i štáty Južnej Ameriky. Francúzsko, kam v Európe smerovalo najviac<br />
slovenských vysťahovalcov, v roku 1931 najskôr imigráciu len obmedzilo a v nasledujúcom<br />
roku definitívne zastavilo, k čomu sa pridalo i Belgicko (1930, resp. 1934). 19<br />
Konkrétne prejavy zmien v procese medzivojnového vysťahovalectva, ktoré spôsobili<br />
migračné reštrikcie ako aj v štruktúre cieľových oblastí na úrovni východného Slovenska,<br />
jeho regiónov a okresov, sú predmetom tejto štúdie. Pre skúmanie týchto otázok<br />
sme ako základný prameň použili oficiálnu československú vysťahovaleckú štatistiku,<br />
publikovanú na úrovni okresov na základe počtu vystavených vysťahovaleckých pasov<br />
v rokoch 1922 – 1937. 20 Táto štatistika však bola organizovaná na jednotnom základe až<br />
17 J. Svetoň uvádza na základe údajov amerických štatistík odhad vyše 30 000 osôb, ku ktorému<br />
dospel sčítaním Slovákov, Slovincov a Chorvátov i časti Maďarov. Pred rokom 1914 dosiahlo<br />
vysťahovalectvo vrchol v rokoch 1905 – 1907, keď sa aj zo Slovenska do USA vysťahovalo viac<br />
než 40 000 osôb ročne. Vysťahovalectvo z fiškálneho roku 1920 znesie porovnanie iba s rokom<br />
1909, keď sa zo Slovenska vysťahovalo 30 597 osôb. SVETOŇ, Ján: Obyvateľstvo Slovenska<br />
za kapitalizmu. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1958, s. 152, 170.<br />
18 JAKEŠOVÁ, Elena: Vysťahovalectvo Slovákov do Kanady. Bratislava : Veda, 1981, s. 91 – 92.<br />
19 BADE, Klaus J.: ref. 8, s. 254. BIELIK, František (ed.): Slováci vo svete 2. Martin : Matica<br />
slovenská, 1980, s. 260.<br />
20 Uvedená štatistika je publikovaná v jednotlivých ročníkoch každoročne publikovanej ročenky<br />
pod názvom Zprávy Státního úřadu statistického Republiky Československé (ďalej Zprávy<br />
178
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
od 1. januára 1922. Údaje z predošlého obdobia (1920 a 1921) zo Slovenska a tiež Podkarpatskej<br />
Rusi nie sú úplné. Boli zisťované na základe metodiky uhorskej štatistiky, zavedenej<br />
v roku 1899, založenej taktiež na zbere údajov o vystavených vysťahovaleckých<br />
pasov. Podľa nej bolo v roku 1920 na Slovensku vydaných 13 373 vysťahovaleckých<br />
pasov a v roku 1921 ich počet stúpol na 15 023. 21 Spomenuté údaje však nie sú prezentované<br />
na regionálnej úrovni a tak nemohli byť použité pre tento výskum, čo v konečnom<br />
dôsledku znemožnilo vytvoriť kompletný obraz o východoslovenskom vysťahovalectve<br />
v medzivojnovom období. Pokus o analytické využitie štatistických údajov z tohto obdobia<br />
sme vykonali prostredníctvom sondy do vysťahovaleckých dotazníkov z rokov<br />
1920 – 1921 v našich predošlých výskumoch. 22<br />
Vysťahovalecká štatistika, zisťovaná na základe vystavených vysťahovaleckých<br />
pasov, je jednou z viacerých, ktoré boli použité v medzivojnovom období v Československu.<br />
Tieto štatistiky sa od seba odlišujú metodikou spracovania údajov, ich štruktúrovaním<br />
a z toho rezultujúcimi odlišnými výsledkami. Práve nami použitá štatistika,<br />
založená na údajoch o vystavených vysťahovaleckých pasoch, má viaceré nedostatky, na<br />
ktoré upozornili už jej zostavovatelia, ako aj bádatelia, ktorí sa uvedenou problematikou<br />
zaoberali v minulosti. 23 Tento druh štatistiky totiž vyjadruje skôr úmysel jednotlivca<br />
vysťahovať sa, no neinformuje o tom, či k vysťahovaniu skutočne aj došlo.<br />
Najviac nedostatkov sa vyskytuje v štatistických údajoch o zámorskom vysťahovalectve,<br />
obzvlášť do USA. V štatistických údajoch na regionálnej úrovni, uvedených<br />
v ďalšej časti štúdie, sú veľké rozdiely v počte vystavených vysťahovaleckých pasov<br />
v období 1922 – 1925. Tie boli zapríčinené administratívnymi opatreniami, súvisiacimi<br />
s reguláciou a obmedzovaním vysťahovalectva do USA. Tak napríklad, pokles počtu<br />
vydaných pasov v roku 1923 súvisí so zákazom vystavovať pasy do tejto krajiny počas<br />
celého roka 1923. 24 Uvoľnenie zákazu viedlo na začiatku roka 1924 k masovému podá-<br />
SÚS). Použité boli nasledujúce pramene: Zprávy SÚS, 1923, roč. IV, č. 103, s. 870; Zprávy<br />
SÚS, 1924, roč. V, č. 25 – 26, s. 219 – 221; Zprávy SÚS, 1925, roč. VI, č. 28, s. 415 – 416; Zprávy<br />
SÚS, 1926, roč. VII, č. 32 – 33, s. 237 – 238; Zprávy SÚS, 1927, roč. VIII, č. 27 – 28, s. 206<br />
– 207; Zprávy SÚS, 1928, roč. IX, č. 60 – 61, s. 462 – 463; Zprávy SÚS, 1929, roč. X, č. 75 – 76,<br />
s. 600; Zprávy SÚS, 1930, roč. XI, č. 84 – 85, s. 704; Zprávy SÚS, 1931, roč. XII, č. 103 – 104,<br />
s. 846; Zprávy SÚS, 1932, roč. XIII, č. 84 – 85, s. 680; Zprávy SÚS, 1933, roč. XIV, č. 58 – 59,<br />
s. 466; Zprávy SÚS, 1934, roč. XV, č. 55 – 56, s. 422; Zprávy SÚS, 1935, roč. XVI, č. 11 – 12,<br />
s. 84; Zprávy SÚS, 1936, roč. XVII, č. 10 – 11, s. 79; Zprávy SÚS, 1937, roč. XVIII, č. 13 – 14,<br />
s. 100; Zprávy SÚS, 1938, roč. XIX, č. 9 – 10, s. 73. Všetky štatistické údaje na úrovni okresov<br />
a regiónov pochádzajú z citovaných publikácií, pokiaľ nie je uvedené inak.<br />
21 Statistická příručka Republiky Československé. II. Ed. Státní úřad statistický. Praha 1925,<br />
s. 437.<br />
22 BELEJ, Milan: Analýza vysťahovaleckých dotazníkov o emigrácii do USA (1920 – 1922). In:<br />
Slovenská archivistika, roč. XXX, 1995, č. 1, s. 65 – 82.<br />
23 SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 168. BIELIK, František – RÁKOŠ Elo (eds.): ref. 6, s. 40.<br />
24 Vestník Ministerstva vnútra, 15.12.1922, roč. IV, č. 11, s. 452. Štátny archív v Prešove, fond<br />
Policajný komisariát v Prešove, inv. č. 5, sign. 11, Zákaz vystavovania vysťahovaleckých pasov<br />
do Spoj. št. severoam. do 31. XII. 1923 roku , 6. 8. 1923, kartón 2.<br />
179
Milan Belej<br />
vaniu žiadostí o vysťahovalecké pasy. Vysťahovalci už totiž mali informácie o príprave<br />
sprísneného imigračného zákona v USA a žiadosti si podávali ako poistku do budúcnosti,<br />
čo následne viedlo k mnohonásobnému prekročeniu československej prisťahovaleckej<br />
kvóty a opätovnému vydaniu zákazu vystavovať pasy do USA od 15. februára 1924. 25<br />
K vysťahovaniu týchto osôb došlo až po uplynutí dlhšieho časového obdobia a v niektorých<br />
prípadoch sa držitelia pasov nevysťahovali vôbec. Zavedenie nového kvótového<br />
systému v USA od fiškálneho roku 1924/5 a existencia veľkého počtu vysťahovaleckých<br />
pasov z predošlých rokov viedli k výraznej redukcii vydávania pasov do USA a hľadaniu<br />
nových migračných cieľových štátov, čo sa opätovne odrazilo v štatistikách poklesom<br />
počtu pasov v roku 1925. V prípade ďalších zámorských štátov sa uvedené disproporcie<br />
neprejavujú natoľko výrazne a v prípade vysťahovalectva do európskych štátov<br />
je štatistika vysťahovalectva zisťovaná na základe vystavených vysťahovaleckých pasov<br />
považovaná za spoľahlivejšiu. 26<br />
Pri výskume vysťahovalectva z východného Slovenska sme nemali možnosť využiť<br />
údaje z iných typov štatistík, pretože neposkytujú informácie na úrovni okresov a regiónov.<br />
Ide najmä o štatistické údaje paroplavebných spoločností o počte osôb prepravených<br />
do zámoria, ktoré korigujú nedostatky štatistiky o počte vysťahovaleckých pasov, ale<br />
aj o štatistické výkazy štátnej vysťahovaleckej stanice v Libni a pohraničnú kupónovú<br />
štatistiku, ktorej zásadným nedostatkom je nekompletnosť údajov. Niektorí autori<br />
v minulosti využili údaje vysťahovaleckej štatistiky podľa kníh evidencií cestovných<br />
pasov okresných úradov. 27 Iní bádatelia využili vysťahovalecké sčítacie lístky, zachované<br />
v prezidiálnych oddeleniach archívnych fondov okresných úradov. 28 Oba pramene sú<br />
prínosné najmä pre bližšie špecifikovanie a kvantitatívne rozlíšenie vysťahovalectva do<br />
jednotlivých cieľových migračných štátov. Na druhej strane, ako vyplýva aj zo záverov,<br />
ku ktorým autori dospeli, torzovitosť a nekompletnosť uvedených prameňov znemožňuje<br />
stanoviť na ich základe presné počty vysťahovalcov z jednotlivých okresov, resp.<br />
regiónov za dlhšie časové obdobie. Stav zachovania archívnych fondov okresných, resp.<br />
notárskych úradov z medzivojnového obdobia na východnom Slovensku nedovoľuje využiť<br />
tieto údaje vo väčšine okresov.<br />
Tieto nedostatky do značnej miery odstraňujú údaje z publikovaných štatistík, ktoré<br />
sme použili pri výskume vysťahovalectva z východného Slovenska. Ich hlavnou výhodou<br />
je komplexnosť a ucelenosť a tiež skutočnosť, že poskytujú údaje zozbierané a vyhodnotené<br />
jednotnou metódou. V štúdii sú analyzované údaje z 26 východoslovenských okre-<br />
25 O rozmeroch, ktoré nadobudlo vystavovanie vysťahovaleckých pasov do USA, svedčí aj údaj,<br />
podľa ktorého bolo na Slovensku v prvom štvrťroku 1924 vystavených 23 286 vysťahovaleckých<br />
pasov z celkového počtu 35 199, vydaných v tomto roku. Statistická příručka, ref. 21,<br />
s. 442.<br />
26 SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 168.<br />
27 FORDINÁLOVÁ, Eva: Vysťahovalectvo zo západného Slovenska v medzivojnovom období.<br />
In: Slováci v zahraničí 9. Martin : Matica slovenská, 1983, s. 31 – 43.<br />
28 ŠULGANOVÁ, Ľudmila: Príspevok k dejinám vysťahovalectva z okresu Prievidza v rokoch<br />
1918 – 1938. Slováci v zahraničí 7. Martin : Matica slovenská, 1981, s. 55 – 74.<br />
180
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
sov. 29 Problémom pri spracovaní údajov z obdobia 1922 – 1937 sa stala skutočnosť, že<br />
kým údaje z roku 1922 sú v štatistikách uvedené ešte na úrovni žúp, z rokov 1923 – 1937<br />
sú už prezentované na úrovni okresov. Aby bolo možné využiť celý štatistický materiál,<br />
rozdelili sme celé teritórium východného Slovenska na štyri regióny a jednu oblasť.<br />
Na zmeny v hraniciach jednotlivých okresov a regiónov uskutočnených po roku 1923<br />
upozorňujeme vždy na začiatku každého regionálneho prehľadu. Tabuľky, spracované<br />
v štúdii na úrovni žúp, preto obsahujú údaje z rokov 1922 – 1937, kým údaje uvádzané za<br />
jednotlivé okresy obsahujú údaje len za roky 1923 – 1937. Údaje prezentované i na úrovni<br />
regiónov súčasne umožňujú vykonať komparáciu základných regionálnych vysťahovaleckých<br />
trendov z obdobia spred I. svetovej vojny s medzivojnovým obdobím.<br />
Medzi svetovými vojnami došlo k niekoľkým zmenám v usporiadaní niektorých východoslovenských<br />
okresov. Z tohto dôvodu uvádzame v celej štúdii zlúčený Svidnícky<br />
a Stropkovský okres pod názvom Stropkov, hoci do 1. decembra 1925 bolo sídlo okresu<br />
vo Svidníku. Okres Trebišov mal až do roku 1928 svoje sídlo v Sečovciach, avšak v našom<br />
prehľade ho uvádzame pod názvom Trebišov počas celého obdobia.<br />
Na základe štatistických údajov sme na regionálnej úrovni skúmali priebeh vysťahovalectva<br />
z viacerých aspektov. Samotný priebeh a jeho dynamiku sme analyzovali na<br />
základe každoročných údajov o počte vystavených vysťahovaleckých pasov. Aby sme<br />
nerušili plynulosť <strong>text</strong>u, zaradili sme prehľadné tabuľky o absolútnom počte vystavených<br />
vysťahovaleckých pasov v rokoch 1923 – 1937 a ich rozdelení na zámorie a európske<br />
štáty za každý skúmaný okres do prílohy na konci analýzy každého regiónu. Do<br />
príloh sú zaradené aj výsledky na úrovni regiónov za roky 1922 – 1937.<br />
Keďže obmedzenie výskumu vysťahovalectva len na absolútne počty vysťahovalcov<br />
nevypovedá nič o skutočnej intenzite sťahovania, do analýzy sme zaradili aj údaje o počte<br />
vysťahovalcov na 1000 obyvateľov za každý okres a región. Použili sme podobnú metódu,<br />
akú uplatnil v 50. rokoch J. Svetoň pri výpočte transatlantického vysťahovalectva<br />
z európskych krajín. 30 Výpočet je výsledkom podielu ročných priemerov vysťahovalcov<br />
za dané obdobie a údajov zo sčítaní obyvateľstva. Pre výpočet intenzity sťahovania na<br />
úrovni okresov v 20. rokoch sme použili podiel ročných priemerov vysťahovalcov z obdobia<br />
1923 – 1930 a priemeru zo sčítaní obyvateľstva v rokoch 1921 a 1930. Podobne<br />
sme postupovali v prípade období 1931 – 1937 a 1923 a 1937, keď sme ročné priemery<br />
vysťahovalcov z uvedených období vydelili údajom zo sčítania obyvateľstva z roku<br />
1930. 31 Podobnú metódu sme použili pri prepočte vysťahovalcov na počet obyvateľstva<br />
v regiónoch, s tým, že do výpočtu boli zahrnuté aj údaje z roku 1922.<br />
29 Kritériá ich výberu sú objasnené v časti venovanej analýze vysťahovalectva z východného<br />
Slovenska.<br />
30 Samotný autor upozorňoval na fakt, že metóda výpočtu na základe podielu priemeru ročných<br />
koeficientov a údajov zo sčítaní obyvateľstva nie je najsprávnejšia, ale umožňuje jednotné<br />
výpočty pre jednotlivé európske štáty. SVETOŇ, Ján: ref. 17, s. 171.<br />
31 Pre obdobie 30. rokov sme už nemohli využiť údaje zo sčítaní obyvateľstva na Slovensku<br />
a v Maďarsku zo začiatku 40. rokov, lebo okresy nejestvovali v medzivojnových hraniciach.<br />
181
Milan Belej<br />
V štatistikách na úrovni okresov sú údaje o vysťahovaleckých pasoch vydaných do<br />
zámoria a európskych štátov uvádzané len od roku 1924. Preto aj všetky výpočty a zisťovanie<br />
vzájomného pomeru zámorského a európskeho vysťahovalectva sú vykonané<br />
len za obdobie 1924 – 1937. Absencia údajov o cieľových migračných oblastiach do roku<br />
1924, keď vysťahovalci smerovali vo väčšej miere do zámorských štátov, je značným<br />
nedostatkom publikovaných štatistík, ktoré preto neodrážajú stav a zmeny v smerovaní<br />
vysťahovalectva v celom medzivojnovom období, ale sú obmedzené len na jeho väčšiu<br />
časť.<br />
Časť analýzy vysťahovalectva z východného Slovenska je venovaná aj etnickej štruktúre<br />
vysťahovalcov. Keďže štatistické údaje o národnostnej príslušnosti vo všeobecnosti<br />
nie sú stále a môžu sa meniť v závislosti na spoločenských, politických pomeroch a do<br />
istej miery i osobných preferencií, ich vyhodnocovanie vyžaduje zvýšený kritický prístup<br />
bádateľa. Už samotná klasifikácia národnostnej štruktúry v dobových štatistikách<br />
je odrazom oficiálnych politických a ideologických názorov k uvedenej problematike.<br />
Medzivojnové vysťahovalecké štatistiky ani štatistiky zo sčítaní obyvateľstva nerozlišujú<br />
Čechov a Slovákov, ale klasifikujú ich spoločne ako Čechoslovákov. V analýze<br />
národnostnej štruktúry vysťahovalcov pohybu sme sa tomuto dobovému pojmu vyhli<br />
a nahradili ho pojmom Slováci, aj keď nevylučujeme skutočnosť, že zlomok vysťahovalcov<br />
z východného Slovenska mohol byť českej národnosti. Vyhli sme sa aj používaniu<br />
dobového pojmu ruská národnosť, ktorá je niekedy bližšie špecifikovaná aj ako národnosť<br />
veľkoruská, ukrajinská či karpatoruská, a nahradili ho pojmom Rusíni, ktorý zahŕňa<br />
rusínske a ukrajinské obyvateľstvo východného Slovenska. O problémoch s klasifikáciou<br />
židovskej národnosti sa zmieňujeme bližšie v časti venovanej postaveniu Židov<br />
v etnickej štruktúre vysťahovalcov z východného Slovenska.<br />
Keďže izolovaná analýza etnickej štruktúry vysťahovalectva má limitovanú výpovednú<br />
hodnotu, vykonali sme jej komparáciu s etnickou štruktúrou obyvateľstva okresov<br />
a regiónov podľa stavu, zachyteného sčítaním obyvateľstva v roku 1930. Výsledky<br />
rozdielov, ku ktorým sme dospeli komparáciou etnickej štruktúry vysťahovalcov a obyvateľstva<br />
komentujeme v analýze len výberovo.<br />
Vysťahovalecký pohyb z východného Slovenska nie je v štatistikách zachytený komplexne.<br />
Absentujú informácie o reemigrácii, ktorá je významnou súčasťou pracovnej<br />
zahraničnej migrácie. Táto dôležitá fáza migračných pohybov teda nie je zachytená ani<br />
v našej analýze a migrantov v nej uvedených nie je možné považovať en bloc za trvalých<br />
vysťahovalcov.<br />
Na druhej strane štatistiky obsahujú informácie o sezónnom vysťahovalectve. Tento<br />
typ migrácie nezohrával na východnom Slovensku významnejšiu úlohu a preto sme údaje<br />
o sezónnych vysťahovalcoch osobitne neanalyzovali.<br />
V nasledujúcej časti podávame konkrétne analýzy štatistických údajov z jednotlivých<br />
regiónov.<br />
182<br />
Pre celé obdobie 1923 – 1937 sme využili sčítania obyvateľstva z roku 1930, ktoré sa uskutočnilo<br />
chronologicky uprostred skúmaného obdobia.
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Okresy zemplínskeho regiónu<br />
Zemplín bol najľudnatejším a najväčším regiónom východného Slovenska. Po I. svetovej<br />
vojne sa južná časť pôvodného teritória Zemplínskej župy stala súčasťou Maďarska.<br />
Do regiónu Zemplína sme nezaradili ani okres Stropkov, ktorý bol zlúčený s okresom<br />
Svidník, lebo máme k dispozícii údaje zväčša len pre celý okres, pričom prevažná časť<br />
obyvateľstva a sídiel sa nachádzali na území Šariša. Na rozdiel od predvojnového obdobia<br />
sa v rokoch 1918 – 1922 súčasťou Zemplínskej župy stali aj okresy bývalej Užskej<br />
župy: Veľkokapušiansky a Sobranecký. Uvedené dva okresy sú spolu s ďalšími siedmimi<br />
(Humenné, Kráľovský Chlmec, Medzilaborce, Michalovce, Trebišov, Snina, Vranov nad<br />
Topľou) v príspevku analyzované až do roku 1937 ako súčasť zemplínskeho regiónu.<br />
Prehľad vývoja absolútnych počtov vydaných vysťahovaleckých pasov z jednotlivých<br />
okresov v období 1923 – 1937, ako aj o smerovaní vysťahovalcov prinášajú prehľadné<br />
tabuľky uvedené v prílohe I. Do nej sme zaradili aj zosumarizované výsledky za<br />
celý región, ktoré obsahujú rozšírené údaje za roky 1922 – 1937.<br />
Z porovnania číselných údajov vyplýva, že tento najľudnatejší región mal aj najvyšší<br />
počet vysťahovalcov v absolútnych číslach, ktorým bolo v rokoch 1922 – 1937 vydaných<br />
dovedna 22 241 vysťahovaleckých pasov. Najviac vysťahovalcov v absolútnych počtoch<br />
nielen v regióne Zemplína, ale aj v rámci východného Slovenska bolo v rokoch 1923<br />
– 1937 zaznamenaných v okrese Michalovce, keď jeho obyvateľom vydali dovedna 4259<br />
vysťahovaleckých pasov. Absolútny počet vysťahovalcov bol vysoký aj v okresoch Sobrance<br />
(2990 pasov), ktorý bol na východnom Slovensku na štvrtom mieste, a tiež v okrese<br />
Trebišov (2589 – 8. miesto). Aj keď početnosť obyvateľstva okresov bola nepochybne<br />
jedným z faktorov determinujúcich úroveň vysťahovalectva v absolútnych počtoch,<br />
tento vplyv nemožno preceňovať. Podľa údajov zo sčítania obyvateľstva v roku 1930 bol<br />
okres Michalovce na štvrtom, Trebišov na piatom a Sobrance až na 17. mieste spomedzi<br />
východoslovenských okresov. 32<br />
Zreálnenie uvedených údajov prestavuje až výsledok prepočtu absolútnych počtov<br />
vysťahovalcov na početnosť obyvateľstva, ktorý je uvedený v tabuľke číslo 1. Z porovnania<br />
údajov vyplýva, že v regióne Zemplína bolo až šesť okresov, v ktorých bola<br />
intenzita vysťahovaleckého pohybu za obdobie 1923 – 1937 vyššia než priemer východoslovenských<br />
okresov (3,7), čo radilo Zemplín v tomto ukazovateli na druhé miesto<br />
na východnom Slovensku. Vysťahovalectvo najviac zasiahlo okres Sobrance, kde bol<br />
v 20. rokoch najvyšší relatívny počet vysťahovalcov na východnom Slovensku, keď odtiaľ<br />
v priemere ročne odchádzalo až 12,3 osôb na 1000 obyvateľov. Okrem Sobranského<br />
okresu (7,5) bola v tomto období zaznamenaná vysoká miera vysťahovalectva aj v okresoch<br />
Michalovce (5,8), Medzilaborce (5,6) a Veľké Kapušany (5,4). Naopak, v rovnakom<br />
období sa z okresu Kráľovský Chlmec vysťahovalo iba 2,2 osôb na 1000 obyvateľov, čo<br />
predstavovalo tretiu najnižšiu hodnotu na východnom Slovensku. Aj údaje zo zemplín-<br />
32 V roku 1930 žilo v okrese Michalovce 50 238 obyvateľov, v okrese Trebišov 47 417 obyvateľov<br />
a v okrese Sobrance 26 632 obyvateľov. Štatistický lexikon obcí v republike československej.<br />
III. Krajina slovenská. Praha : Štátny úrad štatistický, 1936, s. XVII – XVIII.<br />
183
Milan Belej<br />
skeho regiónu ukazujú, že v 30. rokoch došlo k výraznému poklesu intenzity vysťahovaleckého<br />
pohybu, pričom však platí, že okresy s vyššou než priemernou mierou vysťahovalectva<br />
v 20. rokoch si toto postavenie udržali aj v nasledujúcom desaťročí.<br />
Tabuľka č. 1:<br />
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Zemplína<br />
Okres<br />
1923-<br />
1930<br />
1931-<br />
1937<br />
1923-<br />
1937<br />
okres<br />
1923-<br />
1930<br />
1931-<br />
1937<br />
1923-<br />
1937<br />
Humenné 6,7 1,6 4,2 Sobrance 12,3 2,2 7,5<br />
Kráľ. Chlmec 3,7 1,0 2,2 Trebišov 5,7 1,3 3,7<br />
Medzilaborce 9,3 2,3 5,6 Veľ. Kapušany 9,0 1,5 5,4<br />
Michalovce 9,6 1,8 5,8 Vranov n. /T. 5,5 1,5 3,5<br />
Snina 5,1 1,0 3,0 Zemplín 33 7,7 1,5 4,8<br />
Údaje o absolútnych počtoch a intenzite vysťahovalectva vykazujú príbuzné analógie<br />
s obdobím pred rokom 1914. Podľa oficiálnych štatistických údajov bola Zemplínska<br />
župa regiónom s najvyšším absolútnym počtom vysťahovalcov v Uhorsku, keď sa z jej<br />
teritória v rokoch 1899 – 1913 vysťahovalo dovedna 82 584 osôb. Patrilo jej aj popredné<br />
miesto z hľadiska intenzity vysťahovaleckého pohybu, keď sa odtiaľ v rovnakom období<br />
vysťahovalo priemerne 16,3 osôb na 1000 obyvateľov. Z porovnania údajov spred I. svetovej<br />
vojny vyplýva určitá paralela s vysokou mierou vysťahovalectva z okresu Sobrance<br />
a do istej miery aj z okresu Veľké Kapušany. Tie boli totiž súčasťou Užskej župy,<br />
ktorá mala v rámci Uhorska najvyššiu mieru vysťahovalectva, predstavujúcu 19,2 osôb<br />
na 1000 obyvateľov. 34<br />
Dynamika vysťahovaleckého pohybu, narušená v roku 1925 výrazným poklesom<br />
počtu vydaných cestovných pasov, súvisiacim s faktickým zastavením vysťahovalectva<br />
do USA, mala s výnimkou okresu Sobrance podobnú tendenciu vo všetkých zvyšných<br />
okresoch regiónu. Aj na Zemplíne je zásadným prelomom v dynamike vysťahovalectva<br />
rok 1931. V tejto súvislosti je potrebné upozorniť na priebeh vysťahovalectva z okresu<br />
Humenné, kde k výraznejšiemu poklesu vysťahovalectva došlo už v priebehu roku 1930,<br />
kým vo zvyšných okresoch k nemu došlo o rok neskôr. Náznaky výraznejšieho oživenia<br />
vysťahovaleckého pohybu sa aj v tomto regióne prejavili až v roku 1937, s výnimkou<br />
okresu Snina. Tak ako v ďalších regiónoch Slovenska, aj v zemplínskych okresoch viac<br />
než 4/5 vysťahovalcov odišlo v rokoch 1923 – 1930. Vzájomný pomer osôb vysťahovaných<br />
v rokoch 1923 – 1930 a 1931 – 1937 bol nasledujúci: Humenné: 81,7 % – 18,3 %,<br />
Kráľovský Chlmec: 79,8 % – 20,2 %, Medzilaborce: 81 % – 19 %, Michalovce: 85,1 %<br />
– 14,9 %, Snina: 84,5 % – 15,5 %, Sobrance: 86,5 % – 13,5 %, Trebišov: 82,9 % – 17,1 %,<br />
33 Údaje za Zemplín sú z rokov 1922 – 1937.<br />
34 Magyar statisztikai közlemények. Új sorozat. 67. kötet. A Magyar szent korona országainak<br />
kivándorlása és visszavándorlása 1899 – 1918 (ďalej MSK). Budapest 1918, s. 2 – 7.<br />
184
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Veľké Kapušany: 87,3 % – 12,7 %, Vranov nad Topľou: 80 % – 20 %. Pokles počtu vysťahovalcov<br />
v 30. rokoch bol však v zemplínskych okresoch miernejší. Až päť okresov<br />
z ôsmich, ktoré mali v 30. rokoch na východnom Slovensku nadpriemerný počet vysťahovalcov,<br />
sa nachádzalo na Zemplíne (Kráľovský Chlmec, Vranov n. Topľou, Humenné,<br />
Trebišov a Snina). Na druhej strane sa medzi desiatimi okresmi s najvyšším pomerom<br />
osôb, vysťahovaných v 20. rokoch nenachádzal ani jeden z tohto regiónu.<br />
Smery vysťahovalectva pre jednotlivé okresy v absolútnych číslach sú uvedené v tabuľkách<br />
v prílohe I. Región Zemplína je možné zaradiť medzi oblasti s významným podielom<br />
zámorského vysťahovalectva. Už v rokoch 1911 – 1913 smerovalo do zámoria, a to<br />
výlučne do USA, až 99,7 % vysťahovalcov. Zvyšní sa sťahovali do Nemecka (0,1 %) a inde<br />
(0,2 %). 35 V období 1924 – 1937 bola štruktúra vzájomného pomeru zámorského a európskeho<br />
vysťahovalectva v zemplínskych okresoch nasledujúca: Humenné: 96,6 % – 3,4 %,<br />
Kráľovský Chlmec: 97,7 % – 2,3 %, Medzilaborce: 73,2 % – 26,8 %, Michalovce: 89,9 %<br />
– 10,1 %, Snina: 96,7 % – 3,3 %, Sobrance: 88,6 % – 11,4 %, Trebišov: 99,3 % – 0,6 %,<br />
Veľké Kapušany: 99,9 % – 0,1 %, Vranov n. Topľou: 100 % – 0. 36 Aj keď jediným okresom<br />
bez vysťahovalectva do Európy v zemplínskom regióne bol Vranov nad Topľou, z väčšiny<br />
z nich, až zo šiestich, sa do zámoria sťahovalo viac než 96 % vysťahovalcov. Okresy s vysokým<br />
relatívnym počtom vysťahovalcov do európskych štátov boli Michalovce, Sobrance,<br />
no najmä Medzilaborce, odkiaľ viac než štvrtina vysťahovalcov dlhodobo smerovala<br />
do Európy, čím sa zaradil na piate miesto v rámci východoslovenských okresov.<br />
Z porovnania údajov o smerovaní vysťahovalcov v 20. a 30. rokoch vyplýva zvyšovanie<br />
počtu okresov s výlučne zámorským smerovaním. Kým v 20. rokoch k nim patril<br />
len okres Vranov n. Topľou, v 30. rokoch k nemu pribudli aj okresy Veľké Kapušany<br />
a Snina. Vo všetkých zemplínskych okresoch poklesol v 30. rokoch počet vysťahovalcov<br />
do Európy v absolútnych číslach a vo väčšine z nich aj v relatívnych. Medzi štatisticky<br />
nevýznamné patrí nárast počtu vysťahovalcov do Európy v 30. rokoch, zaznamenaný<br />
v okrese Kráľovský Chlmec. Významnou zmenou je však viac než 10 % nárast zastúpenia<br />
vysťahovalcov do európskych štátov v okrese Medzilaborce (24,5 % v 20. rokoch,<br />
36,4 % v 30. rokoch), hoci v absolútnych číslach došlo k ich poklesu. Vysťahovalectvo<br />
do Európy z Medzilaboreckého okresu však malo dlhodobo stabilný a kvantitatívne vyrovnaný<br />
charakter.<br />
Štatistické údaje o etnickom zložení obyvateľstva zemplínskeho regiónu i vysťahovalcov<br />
sa po I. svetovej vojne výrazne zmenili. V období 1899 – 1913 bola viac než polovica<br />
vysťahovaných osôb zo Zemplína slovenskej národnosti (53,6 %), hoci ich podiel<br />
v etnickej štruktúre obyvateľstva sa pohyboval v intervale 27,1 % – 32,3 %. 37 Naopak,<br />
35 MSK, ref. 34, s. 14.<br />
36 Údaje o cieľovej oblasti neuviedli 2 osoby z okresu Trebišov a 14 osôb z okresu Vranov nad<br />
Topľou.<br />
37 Údaje o etnickom zložení obyvateľstva žúp pochádzajú z výsledkov sčítaní obyvateľstva v rokoch<br />
1900 a 1910. Aj údaje, uvedené v nasledujúcich regiónoch pri komparáciách etnického<br />
zloženia vysťahovalcov a obyvateľstva z obdobia 1899 – 1913 pochádzajú z toho istého zdroja<br />
a boli využité v našich predošlých výskumoch BELEJ, Milan: ref. 5, s. 158.<br />
185
Milan Belej<br />
Maďari, tvoriaci viac než polovicu populácie Zemplína (53,1 % – 56,6 %) sa na vysťahovalectve<br />
podieľali len o niečo viac ako tretinou (36,5 %). Tretia najpočetnejšia národnosť,<br />
rusínska, ktorá tvorila približne desatinu obyvateľstva (10,6 %, resp. 11,4 %), sa<br />
najviac proporčne približovala zastúpeniu v etnickej štruktúre vysťahovalcov (8,9 %).<br />
Tabuľka č. 2:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch<br />
zemplínskeho regiónu<br />
národnosť<br />
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % Abs % abs % abs %<br />
Humenné 1343 91,2 51 3,5 31 2,1 3 0,2 - - 6 0,4 38 2,6<br />
Kr. Chlmec 11 0,8 2 0,2 2 0,2 1294 96,6 - - 12 0,9 18 1,3<br />
Medzilaborce 57 3,3 1567 90,4 17 1,0 1 0,1 3 0,1 50 2,9 39 2,2<br />
Michalovce 4121 94,5 3 0,1 24 0,6 126 2,9 - - 18 0,4 67 1,5<br />
Snina 439 29,6 977 65,9 5 0,4 2 0,1 - - 43 2,9 16 1,1<br />
Sobrance 2883 96,4 23 0,8 11 0,4 5 0,1 - - 15 0,5 53 1,8<br />
Trebišov 2305 89,1 6 0,2 3 0,1 246 9,5 - - - - 29 1,1<br />
V. Kapušany 891 53,8 9 0,5 12 0,7 731 44,1 - - 1 0,1 12 0,7<br />
Vranov n. T. 1480 97,3 3 0,2 14 0,9 1 0,1 - - 11 0,7 12 0,8<br />
Tabuľka č. 3:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v zemplínskom<br />
regióne.<br />
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
národnosť<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %<br />
Zemplín 15 792 71,0 2885 13,0 168 0,7 2580 12,8 3 - 258 1,2 285 1,3<br />
Etnickú štruktúru vysťahovalcov z okresov zemplínskeho regiónu v medzivojnovom<br />
období reflektujú údaje uvedené v tabuľkách číslo 2 a 3. Vyplýva z nich, že vysťahovalci<br />
slovenskej národnosti dominovali dovedna v šiestich okresoch, pričom v piatich výrazne<br />
(okresy Humenné, Michalovce Trebišov, Sobrance, Vranov nad Topľou). V týchto okresoch<br />
žilo aj najviac obyvateľov československej národnosti a s výnimkou okresu Humenné<br />
bol ich podiel zastúpenia medzi vysťahovalcami vždy vyšší, než v etnickej štruktúre<br />
obyvateľstva. Z okresu Veľké Kapušany sa tiež vysťahovalo najviac Slovákov (53,8 %),<br />
avšak najpočetnejšími obyvateľmi boli Maďari (55,7 %), ktorých podiel v štruktúre vysťahovalcov<br />
bol výrazne nižší (44 %). Z okresu Kráľovský Chlmec sa naproti tomu sťahovalo<br />
najmenej Slovákov spomedzi všetkých okresov na východnom Slovensku (0,8 %).<br />
Dovedna až 71 % vysťahovalcov zo zemplínskeho regiónu tvorili osoby československej<br />
národnosti. Pretože v roku 1930 žilo v okresoch zemplínskeho regiónu 62,2 % osôb uvedenej<br />
národnosti, možno konštatovať, že predvojnová tendencia výraznejšieho zastúpenia<br />
Slovákov medzi vysťahovalcami pretrvávala naďalej, i keď v zníženej miere.<br />
186
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Medzi vysťahovalcami z dvoch okresov (Medzilaborce, Snina) prevažovali osoby<br />
rusínskej národnosti, k čomu došlo na východnom Slovensku ešte v okresoch Stropkov<br />
a Stará Ľubovňa. Z uvedených okresov sa Rusíni sťahovali vo väčšej miere než bolo<br />
ich zastúpenie v štruktúre obyvateľstva, pričom tu boli ich relatívne počty najvyššie na<br />
východnom Slovensku (90,4 % v okrese Medzilaborce a 65,9 % v okrese Snina). Z porovnania<br />
zastúpenia Rusínov medzi vysťahovalcami z okresov celého regiónu (13,0 %)<br />
s údajmi zo sčítania obyvateľstva (14,3 %) však vyplýva mierny rozdiel v prospech zastúpenia<br />
v etnickej štruktúre, ktorý je podobný pomeru pred I. svetovou vojnou.<br />
Maďarské obyvateľstvo zemplínskeho regiónu bolo približne rovnako početné ako<br />
rusínske (17,3 %). Tiež tvorilo väčšinu obyvateľov v dvoch okresoch (Veľké Kapušany<br />
a Kráľovský Chlmec), avšak osoby maďarskej národnosti dominovali len medzi vysťahovalcami<br />
z okresu Kráľovský Chlmec, kde súčasne žilo aj najviac Maďarov na východe<br />
Slovenska (78,9 %). Na východnom Slovensku sa z tohto okresu vysťahovalo najviac<br />
Maďarov v absolútnych i relatívnych počtoch (96,6 %), pričom ich zastúpenie medzi vysťahovalcami<br />
bolo výrazne vyššie než v štruktúre obyvateľstva. Vo všeobecnosti však<br />
na regionálnej úrovni, podobne ako pred I. svetovou vojnou, bol podiel maďarského<br />
obyvateľstva vyšší (17,3 %) než jeho zastúpenie medzi vysťahovalcami (12,8 %).<br />
Na východnom Slovensku žilo najviac židovského obyvateľstva v relatívnych číslach<br />
práve v zemplínskom regióne (4,5 %), rovnako ako v abovskom. Podľa štatistických údajov<br />
odchádzali najvyššie relatívne počty židovských vysťahovalcov na východnom Slovensku<br />
z okresov Medzilaborce a Snina (2,9 %). Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami<br />
bolo však vždy nižšie než medzi obyvateľstvom. Výnimkou bol okres Snina, ktorý bol<br />
jediným na východnom Slovensku, kde bol uvedený pomer opačný.<br />
Príloha I. – tabuľky pre región Zemplína<br />
Tabuľka č. I/1:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Humenné<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 14 neud. neud. 14 1931 22 22 - -<br />
1924 182 182 - - 1932 24 24 - -<br />
1925 33 25 8 - 1933 29 29 - -<br />
1926 176 172 4 - 1934 32 32 - -<br />
1927 260 254 6 - 1935 26 26 - -<br />
1928 239 225 14 - 1936 32 31 1 -<br />
1929 227 214 13 - 1937 104 104 - -<br />
1930 72 68 4 - Spolu 1 472 1 408 50 14<br />
187
Milan Belej<br />
Tabuľka č. I/2:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Kráľovský Chlmec<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 8 neud. neud. 8 1931 39 39 - -<br />
1924 169 169 - - 1932 22 20 2 -<br />
1925 30 30 - - 1933 23 18 5 -<br />
1926 130 130 - - 1934 27 26 1 -<br />
1927 225 225 - - 1935 35 35 - -<br />
1928 125 125 - - 1936 27 27 - -<br />
1929 252 247 5 - 1937 97 94 3 -<br />
1930 130 116 14 - Spolu 1 339 1 301 30 8<br />
Tabuľka č. I/3:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Medzilaborce<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 54 neudané neudané 54 1931 53 34 19 -<br />
1924 135 134 1 - 1932 32 17 15 -<br />
1925 38 37 1 - 1933 39 15 24 -<br />
1926 156 149 7 - 1934 50 28 22 -<br />
1927 203 203 - - 1935 19 17 2 -<br />
1928 254 252 2 - 1936 55 40 15 -<br />
1929 320 189 131 - 1937 82 59 23 -<br />
1930 244 55 189 - Spolu 1 734 1 229 451 54<br />
Tabuľka č. I/4:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Michalovce<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 48 neudané neudané 48 1931 50 43 7 -<br />
1924 682 682 - - 1932 28 28 - -<br />
1925 152 137 15 - 1933 65 65 - -<br />
1926 478 470 8 - 1934 87 87 - -<br />
1927 565 565 - - 1935 73 72 1 -<br />
1928 534 533 1 - 1936 95 93 2 -<br />
1929 849 633 216 - 1937 250 206 44 -<br />
1930 403 260 143 - Spolu 4 359 3 874 437 48<br />
188
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Tabuľka č. I/5:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Trebišov<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 34 neudané neudané 34 1931 58 57 1 -<br />
1924 274 274 - - 1932 17 16 1 -<br />
1925 46 46 - - 1933 28 28 - -<br />
1926 480 476 2 2 1934 43 43 - -<br />
1927 434 433 1 - 1935 41 41 - -<br />
1928 275 275 - - 1936 75 75 - -<br />
1929 452 452 - - 1937 180 180 - -<br />
1930 152 142 10 - Spolu 2 589 2 538 15 36<br />
Tabuľka č. I/6:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Snina<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 23 neudané neudané 23 1931 39 39 - -<br />
1924 185 185 - - 1932 17 17 - -<br />
1925 29 29 - - 1933 26 26 - -<br />
1926 258 253 5 - 1934 49 49 - -<br />
1927 213 211 2 - 1935 30 30 - -<br />
1928 260 246 14 - 1936 35 35 - -<br />
1929 172 145 27 - 1937 34 34 - -<br />
1930 112 112 - - Spolu 1 482 1 411 48 23<br />
Tabuľka č. I/7:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Sobrance<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 71 neudané neudané 71 1931 71 49 22 -<br />
1924 288 267 21 - 1932 17 15 2 -<br />
1925 229 164 65 - 1933 22 22 - -<br />
1926 433 411 22 - 1934 43 43 - -<br />
1927 342 335 7 - 1935 35 35 - -<br />
1928 440 433 7 - 1936 46 43 3 -<br />
1929 392 391 1 - 1937 169 166 3 -<br />
1930 392 213 179 - Spolu 2 990 2 587 332 71<br />
189
Milan Belej<br />
Tabuľka č. I/8:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Veľké Kapušany<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 1 neud. neud. 1 1931 23 23 - -<br />
1924 360 360 - - 1932 16 16 - -<br />
1925 38 38 - - 1933 12 12 - -<br />
1926 241 239 2 - 1934 21 21 - -<br />
1927 261 261 - - 1935 17 17 - -<br />
1928 197 197 - - 1936 30 30 - -<br />
1929 222 222 - - 1937 92 92 - -<br />
1930 125 125 - Spolu 1 656 1 653 2 1<br />
Tabuľka č. I/9:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Vranov nad Topľou<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 53 neudané neudané 53 1931 16 16 - -<br />
1924 298 284 - 14 1932 6 6 - -<br />
1925 60 60 - - 1933 15 15 - -<br />
1926 190 190 - - 1934 29 29 - -<br />
1927 219 219 - - 1935 56 56 - -<br />
1928 37 37 - - 1936 50 50 - -<br />
1929 277 277 - - 1937 132 132 - -<br />
1930 83 83 - - Spolu 1 521 1 454 0 67<br />
Tabuľka č. I/10: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Zemplína<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud.<br />
1922 – 30 19 134 14 566 1 147 3 421 1922 – 30 76,1 % 6,0 % 17, 9 %<br />
1931 – 37 3 107 2 889 218 0 1931 – 37 93,0 % 7,0 % 0 %<br />
1922 – 37 22 241 17 455 1 365 3 421 1922 – 37 78,5 % 6,1 % 15,4 %<br />
Okresy šarišského regiónu<br />
Do regiónu Šariša sme zaradili dovedna päť okresov – Bardejovský, Giraltovský,<br />
Prešovský, Stropkovský a Sabinovský. Oproti stavu spred I. svetovej vojny je hlavnou<br />
zmenou zaradenie bývalého Stropkovského okresu, ktorý bol zlúčený so Svidníckym.<br />
V štatistikách sú v niektorých rokoch údaje z uvedených okresov uvedené osobitne<br />
(vlastný okres Stropkov a expozitúra Svidník), avšak v zvyšných rokoch sú údaje za oba<br />
okresy prezentované spolu, čo znemožňuje zostaviť osobitný kontinuálny prehľad vysťahovalectva<br />
z oboch okresov za celé medzivojnové obdobie. Vychádzajúc zo skutoč-<br />
190
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
nosti, že väčšina sídiel i obyvateľstva „veľkého“ Stropkovského okresu sa nachádzala na<br />
území Šarišskej župy, zaradili sme ho do prehľadu za šarišský región. Druhou zmenou je<br />
pričlenenie obcí z južnej časti Šariša do okresu Košice – vidiek. Uvedené obce sú preto<br />
uvádzané v prehľade za abovský región.<br />
Z analyzovaných regiónov je Šariš druhým najpočetnejším z hľadiska absolútnych<br />
počtov vysťahovalcov i obyvateľstva. Prehľad každoročného vývoja vydaných vysťahovaleckých<br />
pasov zo šarišských okresov v období 1923 – 1937 v absolútnych počtoch,<br />
ako aj o rozdelení vysťahovalcov do zámoria a európskych štátov je uvedený v prílohe<br />
II. Jej súčasťou sú aj zosumarizované výsledky za celý región na základe údajov,<br />
rozšírených o rok 1922 až do konca roku 1937, keď bolo v Šariši vydaných 15 172 vysťahovaleckých<br />
pasov. Z okresov tohto regiónu odchádzalo do zahraničia mimoriadne<br />
vysoké množstvo vysťahovalcov. Nachádzali sa tu až tri okresy zo šiestich s najvyšším<br />
absolútnym počtom vysťahovaných osôb na východnom Slovensku. Bardejovský okres<br />
bol na druhom mieste (3500 osôb), Stropkovský na treťom (3159) a Prešovský (2928)<br />
na šiestom mieste.<br />
Skutočnosť, že s výnimkou okresu Prešov nepatrili uvedené okresy medzi najľudnatejšie,<br />
svedčí o mimoriadnej intenzite vysťahovaleckého pohybu v tomto regióne.<br />
Údaje o počte vysťahovalcov na 1000 obyvateľov, ktoré sú uvedené v tabuľke číslo 4<br />
túto skutočnosť nielen potvrdzujú, ale vyplýva z nich aj to, že v období 1923 – 1937<br />
bolo v rámci východného Slovenska vysťahovalectvo zo Šariša najintenzívnejšie (4,9 na<br />
1000 obyvateľov). Príbuzné, i keď o niečo nižšie hodnoty, vykazovala iba intenzita sťahovania<br />
zo Zemplína. Stropkovský a Bardejovský okres boli dlhodobo na treťom, resp.<br />
štvrtom mieste medzi okresmi na východnom Slovensku v pomere vysťahovaných osôb<br />
k obyvateľstvu. Žiaden zo šarišských okresov nevykazoval nízke hodnoty v tomto ukazovateli.<br />
Vo všetkých okresoch regiónu sa intenzita sťahovania v tridsiatych rokoch výrazne<br />
znížila (v rámci celého Šariša o viac než ¾), avšak okresy s vysokými hodnotami<br />
v rámci východného Slovenska v 20. rokoch si ich, aj keď výrazne znížené, zachovali aj<br />
v 30. rokoch.<br />
Uvedené výsledky potvrdzujú kontinuitu základných tendencií demografických<br />
aspektov vysťahovalectva zo Šariša v porovnaní s predvojnovým obdobím. V rámci<br />
uhorských žúp bola totiž Šarišská župa na treťom mieste z hľadiska absolútnych počtov<br />
vysťahovalcov, keď z jej územia odišlo v rokoch 1899 – 1913 dovedna 50 390 osôb. 38 Súčasne<br />
išlo o región, ktorý mal v rovnakom období druhý najvyšší počet vysťahovalcov<br />
(19,1) na 1000 obyvateľov vôbec. Tento pomer bol takmer totožný s najvyššou mierou<br />
intenzity vysťahovalectva v Uhorsku, ktorá bola vykázaná v Užskej župe. 39<br />
38 V rámci Uhorska spolu s Chorvátskom patrilo Šarišskej župe v tomto ukazovateli štvrté<br />
miesto. MSK, ref. 34, s. 3.<br />
39 Z Užskej župy sa v období 1899 – 1913 vysťahovalo 19,2 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov.<br />
MSK, ref. 34.<br />
191
Milan Belej<br />
Tabuľka č. 4:<br />
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Šariša<br />
okres<br />
1923<br />
–<br />
1930<br />
1931<br />
–<br />
1937<br />
1923<br />
–<br />
1937<br />
Okres<br />
1923<br />
–<br />
1930<br />
1931<br />
–<br />
1937<br />
Bardejov 9,5 2,2 5,9 Sabinov 5,7 0,7 3,2<br />
Giraltovce 8,1 1,5 4,8 Stropkov 10,8 3,3 7,0<br />
Prešov 5,3 0,8 3,0 Šariš 40 8,0 1,5 4,9<br />
1923<br />
–<br />
1937<br />
Priebeh vysťahovalectva z okresov v Šariši sa výraznejšie neodlišoval od situácie<br />
v iných regiónoch. Značná redukcia počtu vydaných pasov v rokoch 1923 a 1925 súvisela<br />
s obmedzeniami vysťahovalectva do USA, kam dovtedy smerovala väčšina vysťahovalcov.<br />
Prvý výrazný pokles vysťahovaleckého pohybu vidieť už v roku 1930 a štatistické<br />
údaje za nasledujúci rok vykazujú výrazný úbytok vysťahovalcov, ktorý zostával<br />
na nízkych hodnotách počas 30. rokov. Tento pokles však nebol všade rovnaký, ako<br />
ukazuje aj porovnanie vzájomného podielu vydaných vysťahovaleckých pasoch na úrovni<br />
jednotlivých okresov v rokoch 1923 – 1930 a 1930 – 1937: Bardejov: 82,4 % – 17,6 %,<br />
Giraltovce: 85,3 % – 14,7 %, Prešov: 87,9 % – 12,1 %, Sabinov: 90,4 % – 9,6 %, Stropkov:<br />
77,7 % – 22,3 %. Vysoký relatívny počet vysťahovalcov v Stropkovskom okrese v 30. rokoch<br />
ho radil na druhé miesto v rámci okresov východného Slovenska. Vo zvyšných<br />
okresoch bol tento rozdiel výraznejší, a to najmä v Sabinovskom okrese, kde v 30. rokoch<br />
došlo k druhému najvyššiemu poklesu vysťahovalectva na východnom Slovensku.<br />
Súčasne však možno na úrovni jednotlivých okresov konštatovať absolútnu podobnosť<br />
základných tendencií vo vývoji vysťahovalectva. Ak by sme chceli pohľad na priebeh<br />
vysťahovalectva v šarišských, ale i zemplínskych okresoch zjednodušiť, mohli by sme<br />
s istou nevyhnutnou mierou zovšeobecnenia konštatovať, že kým v 20. rokoch počnúc<br />
rokom 1923 odchádzali každoročne stovky vysťahovalcov, v 30. rokoch ich boli už len<br />
desiatky. Výnimkou bol okres Stropkov, kde k uvedenému poklesu došlo len v období<br />
1932 – 1934.<br />
V štruktúre smerovania vysťahovalcov v šarišských okresoch absolútne dominovalo<br />
zámorské vysťahovalectvo. V žiadnom zo zvyšných regiónoch východného Slovenska<br />
neklesla miera európskeho vysťahovalectva vo všetkých okresoch pod 5 % ako v Šariši.<br />
Pomer zámorského a európskeho vysťahovalectva v jednotlivých okresoch bol v rokoch<br />
1924 – 1937 takýto: Bardejov: 100 % – 0, Giraltovce: 99,9 % – 0,4 %, Prešov: 96,6 %<br />
– 3,4 %, Sabinov: 99,5 % – 0,1 %, Stropkov: 96,5 % – 3,5 %. 41 Počas celého obdobia sa<br />
z okresov Giraltovce a Sabinov vysťahovali do európskych štátov len jednotlivci, z okresu<br />
Bardejov dokonca nikto. Mierny nárast relatívnych počtov vysťahovalcov do Európy<br />
v okrese Stropkov v 30. rokoch (z 3,3 % v období 1924 – 1930 na 4,1 %) je štatisticky<br />
bezvýznamný. 42 V okresoch šarišského regiónu si teda vysťahovalectva uchovalo v naj-<br />
40 Údaje za Šariš sú z rokov 1922 – 1937.<br />
41 V okrese Sabinov neudalo cieľovú oblasť 8 vysťahovalcov.<br />
42 V 30. rokoch sa zo Stropkovského okresu vysťahovalo len 29 osôb.<br />
192
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
väčšej miere svoj transatlantický charakter, ktorý malo pre I. svetovou vojnou, keď v rokoch<br />
1911 – 1913 smerovalo 99,5 % vysťahovalcov do USA, 0,1 % do Nemecka a 0,4 %<br />
do iných krajín. 43<br />
Pred I. svetovou vojnou dominovali Slováci nielen v etnickej štruktúre obyvateľstva<br />
Šarišskej župy (66 % – 58,3 %), ale ešte vo väčšej miere medzi tamojšími vysťahovalcami<br />
(82,5 %). Podiel príslušníkov zvyšných národností na vysťahovaleckom pohybe<br />
bol vždy nižší než v etnickej štruktúre. Týkalo sa to aj druhej najpočetnejšej národnosti<br />
– Rusínov, ktorí tvorili približne 1/5 obyvateľstva, no ich podiel medzi vysťahovalcami<br />
predstavoval iba 14 %.<br />
Základné údaje o etnickej skladbe vysťahovalcov z šarišských okresov i celého šarišského<br />
regiónu sú uvedené v tabuľkách číslo 5 a 6. Najsilnejšie postavenie medzi vysťahovalcami<br />
mali i naďalej osoby slovenskej národnosti. V Šariši bolo ich zastúpenie najsilnejšie<br />
v rámci všetkých regiónov východného Slovenska nielen medzi vysťahovalcami<br />
(74,3 %), ale aj v etnickej štruktúre obyvateľstva (71,8 %). Vo všetkých štyroch okresoch<br />
s prevahou vysťahovalcov slovenskej národnosti (Bardejov, Giraltovce, Prešov, Sabinov)<br />
bolo ich percentuálne zastúpenie vyššie (65,4 % – 91,7 %) v porovnaní s ich postavením<br />
v etnickej štruktúre obyvateľstva (57,5 % – 90,3 %). Aj v okrese Stropkov, kde Slováci<br />
tvorili len 33 % obyvateľstva, bol ich pomer medzi vysťahovalcami vyšší (42,2 %).<br />
Tabuľka č. 5:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch<br />
šarišského regiónu<br />
národnosť<br />
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %<br />
Bardejov 2289 65,4 1069 30,5 32 0,9 1 0,1 3 0,1 54 1,5 52 1,5<br />
Giraltovc 1213 90,0 84 6,2 13 1,0 - - 1 0,1 7 0,5 30 2,2<br />
Prešov 2684 91,7 5 0,2 111 3,8 21 0,7 - - 73 2,5 34 1,1<br />
Sabinov 1595 81,8 291 14,9 29 1,5 6 0,3 1 0,1 10 0,5 17 0,9<br />
Stropkov 1333 42,2 1684 53,3 4 0,1 3 0,1 - - 81 2,6 54 1,7<br />
Tabuľka č. 6:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v šarišskom<br />
regióne<br />
československá<br />
ruská nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
národnosť<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %<br />
Šariš 11 278 74,3 3133 20,7 189 1,3 31 0,2 5 - 349 2,3 187 1,2<br />
43 MSK, ref. 34, s. 14 .<br />
193
Milan Belej<br />
Vysťahovalci rusínskej národnosti sa sťahovali hlavne z okresu Stropkov, kde tvorili<br />
aj väčšinu obyvateľstva (59,8 %), a vo významných absolútnych i relatívnych počtoch<br />
najmä z Bardejovského, ale aj Sabinovského okresu. Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami<br />
na regionálnej úrovni (20,7 %) a v etnickej štruktúre obyvateľstva (20,8 %) bolo<br />
približne rovnaké, čo znamená, že v porovnaní s obdobím pred rokom 1914 došlo k nárastu<br />
ich zastúpenia medzi vysťahovalcami. Vo všetkých troch okresoch s najvyšším<br />
absolútnym počtom vysťahovalcov bol však pomer Rusínov v etnickej štruktúre obyvateľstva<br />
vyšší. 44<br />
V štatistikách šarišského regiónu je vykázaný najvyšší počet židovských vysťahovalcov<br />
v porovnaní so zvyšnými regiónmi východného Slovenska, a to tak v absolútnych,<br />
ako aj relatívnych počtoch (2,3 %). Ich zastúpenie medzi vysťahovalcami sa v tomto<br />
regióne najviac približuje ich pomeru v etnickej štruktúre obyvateľstva (3,7 %). Zároveň<br />
je potrebné zdôrazniť, že na úrovni jednotlivých okresov, kde však absentujú údaje za<br />
rok 1922, bol relatívny počet židovských vysťahovalcov vždy nižší, než ich relatívne<br />
postavenie v etnickej štruktúre obyvateľstva.<br />
Príloha II. – tabuľky pre región Šariša<br />
Tabuľka č. II/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Bardejov<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 50 neud. neud. 50 1931 62 62 - -<br />
1924 1 176 1 176 - - 1932 34 34 - -<br />
1925 94 94 - - 1933 41 41 - -<br />
1926 317 316 - 1 1934 63 63 - -<br />
1927 351 351 - - 1935 94 94 - -<br />
1928 311 311 - - 1936 123 123 - -<br />
1929 435 435 - - 1937 200 200 - -<br />
1930 149 149 - - Spolu 3 500 3 449 0 51<br />
Tabuľka č. II/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Giraltovce<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 17 neud. neud. 17 1931 22 22 - -<br />
1924 422 421 1 - 1932 16 16 - -<br />
1925 49 49 - - 1933 14 14 - -<br />
1926 162 162 - - 1934 27 27 - -<br />
1927 155 155 - - 1935 18 18 - -<br />
1928 135 135 - - 1936 17 17 - -<br />
1929 140 140 - - 1937 84 84 - -<br />
1930 70 66 4 - Spolu 1 348 1 326 5 17<br />
194
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Tabuľka č. II/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Prešov<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 242 neudané neudané 242 1931 45 45 - -<br />
1924 940 940 - - 1932 35 33 2 -<br />
1925 126 121 5 - 1933 20 20 - -<br />
1926 287 266 21 - 1934 47 47 - -<br />
1927 232 224 8 - 1935 38 38 - -<br />
1928 274 258 16 - 1936 55 55 - -<br />
1929 332 312 20 - 1937 113 113 - -<br />
1930 142 123 19 - Spolu 2 928 2 595 91 242<br />
Tabuľka č. II/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Sabinov<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 141 neudané neudané 141 1931 29 27 2 -<br />
1924 693 685 - 8 1932 12 12 - -<br />
1925 48 48 - - 1933 16 16 - -<br />
1926 142 142 - - 1934 18 18 - -<br />
1927 121 121 - - 1935 27 27 - -<br />
1928 317 317 - - 1936 43 43 - -<br />
1929 235 235 - - 1937 43 43 - -<br />
1930 64 64 - - Spolu 1 949 1 798 2 149<br />
Tabuľka č. II/5: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Stropkov<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 59 neudané neudané 59 1931 109 86 23 -<br />
1924 456 456 - - 1932 51 49 2 -<br />
1925 42 40 2 - 1933 42 41 1 -<br />
1926 318 318 - - 1934 57 54 3 -<br />
1927 376 373 3 - 1935 109 109 - -<br />
1928 486 486 - - 1936 132 132 - -<br />
1929 392 383 9 - 1937 203 203 - -<br />
1930 327 261 66 - Spolu 3 159 2 991 109 59<br />
44 V okrese Bardejov žilo v roku 1930 34,8% obyvateľov rusínskej národnosti, v okrese Sabinov<br />
zasa 17,4%. Štatistický lexikon , ref. 32, s. XVII – XVIII.<br />
195
Milan Belej<br />
Tabuľka č. II/6: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Šariša<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud.<br />
1922 – 30 13 113 10 133 174 2 806 1922 – 30 77,3 % 1,3 % 21,4 %<br />
1931 – 37 2 059 2 026 33 0 1931 – 37 98,4 % 1,6 % 0<br />
1922 – 37 15 172 12 159 207 2 806 1922 – 37 80,1 % 1,4 % 18,5 %<br />
Okresy spišského regiónu<br />
Spišský región tvorí dovedna sedem okresov: Gelnica, Kežmarok, Levoča, Poprad,<br />
Spišská Nová Ves, Spišská Stará Ves a Stará Ľubovňa. Tento región sa svojím rozsahom<br />
najviac spomedzi skúmaných regiónov približuje pôvodnému teritóriu bývalej Spišskej<br />
župy. Najväčšou zmenou oproti predvojnovému obdobiu bolo pričlenenie obcí v severnej<br />
časti Spiša k Poľsku. Preto aj východiská pre vzájomnú komparáciu vysťahovaleckého<br />
pohybu v predvojnovom a medzivojnovom období sa spomedzi všetkých regiónov na<br />
východnom Slovensku najviac približujú na Spiši.<br />
Údaje o absolútnom počte vydaných vysťahovaleckých pasov, ich počte do zámoria<br />
a európskych krajín v jednotlivých okresoch na Spiši v období 1923 – 1937, ako aj v regióne<br />
Spiša v tom istom období, rozšírenom o rok 1922 sú uvedené v prílohe III. Počet<br />
10 793 vysťahovalcov radil Spiš na tretie miesto spomedzi východoslovenských regiónov.<br />
Počas obdobia 1923 – 1937 sa najviac osôb (2934) vysťahovalo z okresu Stará Ľubovňa,<br />
čo ho radilo na piate miesto na východnom Slovensku. Naopak, okres Spišská Stará Ves,<br />
odkiaľ sa v uvedenom období vysťahovalo 405 osôb, bol na poslednom a okres Gelnica<br />
s 992 vysťahovalcami na predposlednom mieste v rámci východného Slovenska.<br />
Početnosťou obyvateľstva Spiš zaostával v roku 1930 za regiónom Šariša len o približne<br />
8000 obyvateľov. 45 Pri nižších absolútnych počtoch vysťahovalcov tak bola miera<br />
vysťahovalectva na Spiši v rámci východného Slovenska na priemernej úrovni (3,6 osôb<br />
na 1000 vysťahovalcov), ako to ukazujú údaje o počtoch vysťahovalcov na 1000 obyvateľov,<br />
ktoré sú uvedené v tabuľke číslo 7. Väčšie rozdiely v intenzite sťahovania sa<br />
na Spiši prejavili v 20. rokoch, kým v nasledujúcom desaťročí už neboli také výrazné.<br />
K značným diferenciám v intenzite sťahovania však dochádzalo na úrovni jednotlivých<br />
okresov. Vo väčšine z nich bola intenzita vysťahovaleckého pohybu v rámci východného<br />
Slovenska na podpriemernej úrovni. Relatívne najmenej vysťahovalcov (2,3 na<br />
1000 obyvateľov) odchádzalo z Gelnického okresu, čo ho radilo na štvrté miesto v rámci<br />
východného Slovenska. Naopak, priemerne najvyššiu mieru vysťahovalectva na východnom<br />
Slovensku mal okres Stará Ľubovňa (8,4 osôb na 1000 obyvateľov). Iba v 20.<br />
rokoch ho v tomto ukazovateli predstihol Sobranský okres. 46 Okres Stará Ľubovňa tak<br />
45 V roku 1930 žilo na Spiši 184 939 obyvateľov a v okresoch šarišského regiónu 192 930 obyvateľov.<br />
Vypočítané podľa Štatistický lexikon, ref. 32, s. s. XVII – XVIII.<br />
46 V 20. rokoch sa z okresu Sobrance sťahovalo 12,3 osôb na 1000 obyvateľov, kým z okresu<br />
Stará Ľubovňa 11,5 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov.<br />
196
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
modelovo inklinoval skôr k okresom Bardejov, Stropkov a Medzilaborce, ktoré dovedna<br />
tvorili región s najvyššou mierou intenzity vysťahovalectva, než k zvyšným okresom na<br />
Spiši.<br />
Tabuľka č. 7:<br />
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Spiša<br />
okres<br />
1923<br />
–<br />
1930<br />
1931<br />
–<br />
1937<br />
1923<br />
–<br />
1937<br />
Okres<br />
1923<br />
–<br />
1930<br />
1931<br />
–<br />
1937<br />
1923<br />
–<br />
1937<br />
Gelnica 3,8 0,5 2,3 Spiš. Nová Ves 4,9 0,6 2,7<br />
Kežmarok 4,4 0,6 2,5 Spiš. Stará Ves 4,8 0,7 2,9<br />
Levoča 4,8 0,5 2,7 Stará Ľubovňa 11,5 5,5 8,4<br />
Poprad 6,5 0,9 3,6 Spiš 47 5,8 1,2 3,6<br />
Pred I. svetovou vojnou patril Spiš medzi regióny s najvyšším počtom vysťahovalcov<br />
v absolútnych číslach. V rokoch 1899 – 1913 sa odtiaľ vysťahovalo dovedna 46 007<br />
osôb, čo radilo Spišskú župu na piate miesto v rámci žúp v Uhorsku spolu s Chorvátskom.<br />
V intenzite sťahovania jej patrilo štvrté miesto, keď sa z nej na 1000 obyvateľov<br />
vysťahovalo 17,7 osôb. 48 Z porovnania údajov teda vyplýva, že masová a intenzívna vysťahovalecká<br />
vlna na Spiši v medzivojnovom období slabla výraznejšie než v ďalších<br />
regiónoch východného Slovenska.<br />
Pre všetky okresy na Spiši sa stal predelom rok 1931, v ktorom došlo k zásadnej<br />
redukcii vysťahovaleckého pohybu. Vzájomný pomer vysťahovalectva v rokoch 1923<br />
– 1930 a 1931 – 1937 bol v jednotlivých okresoch nasledujúci: Gelnica: 89,9 % – 10,1 %,<br />
Kežmarok: 88,9 % – 11,1 %, Levoča: 90,5 % – 9,5 %, Poprad: 88,5 % – 11,5 %, Spišská<br />
Nová Ves: 90,3 % – 9,7 %, Spišská Stará Ves: 88,4% – 11,6 %, Stará Ľubovňa: 69,5 %<br />
– 30,5 %. V prípade Spiša ako regiónu došlo k paradoxnému javu, keď tu bol v rámci<br />
východného Slovenska pokles vysťahovalectva v 30. rokoch najnižší (85,2 % v období<br />
1922 – 1930, oproti 14,8 % v 30. rokoch), avšak na úrovni okresov sa až šesť, teda všetky<br />
okrem Starej Ľubovne, nachádzalo medzi 11 okresmi s najvýraznejším oslabením<br />
vysťahovaleckého pohybu v 30. rokoch. Tento nesúlad je možné objasniť vysokou intenzitou<br />
vysťahovalectva z okresu Stará Ľubovňa v 30. rokoch, ktorej miera sa zásadne<br />
odlišovala nielen od modelu v spišských okresoch, ale bola jedinečná aj v kon<strong>text</strong>e východného,<br />
ba aj celého Slovenska. V okrese Stará Ľubovňa zostávalo vysťahovalectvo aj<br />
v 30. rokoch naďalej na veľmi vysokej úrovni a s výnimkou rokov 1932 – 1933 absolútny<br />
počet vysťahovalcov neklesol pod 100 osôb ročne. Zo zvyšných spišských okresov sa<br />
však v 30. rokoch nevysťahovalo v žiadnom roku viac než 50 osôb.<br />
Tak ako aj v ďalších župách na východnom Slovensku, bolo pred I. svetovou vojnou<br />
aj vysťahovalectvo zo Spiša orientované primárne na USA. Do tejto krajiny smerovalo<br />
47 Údaje za Spiš sú z rokov 1922 – 1937.<br />
48 Vyššiu mieru intenzity sťahovania mali len Užská, Šarišská a Abovská župa.<br />
197
Milan Belej<br />
v období 1911 – 1913 „len“ 99 % vysťahovalcov, čo bolo najmenej na východnom Slovensku.<br />
Ďalší sa sťahovali do Nemecka (0,2 %), Rumunska (0,4 %) a iných krajín (0,4 %). 49<br />
Spišský región mal v medzivojnovom období na východnom Slovenska špecifické postavenie<br />
vo vzťahu k významu vysťahovalectva do európskych štátov. Hoci v období<br />
1922 – 1937 práve tu najviac, takmer štvrtina, vysťahovalcov neuviedlo, kam sa sťahujú,<br />
ďalšia štvrtina udala ako cieľ niektorý z európskych štátov (24,8 %). Kým v ostatných<br />
regiónoch sa miera zámorského vysťahovalectva pohybovala na úrovni 71,2 % – 80,1 %,<br />
na Spiši smerovalo za Atlantik len 52,2 % vysťahovalcov. Vzájomný pomer zámorského<br />
a európskeho vysťahovalectva bol v rokoch 1924 – 1937 v jednotlivých spišských okresoch<br />
takýto: Gelnica: 35,7 % – 64,3 %, Kežmarok: 88,2 % – 11,7 %, Levoča: 85 % – 15 %,<br />
Poprad: 93,5 % – 6,5 %, Spišská Nová Ves: 69,1 % – 30,9 %, Spišská Stará Ves: 100 %<br />
– 0 a Stará Ľubovňa: 46,2 % – 53,6 %. 50 Až z piatich spišských okresov sa viac než 10 %<br />
osôb sťahovalo do európskych štátov, pričom v prípade dvoch – Stará Ľubovňa a Gelnica<br />
– to bolo viac než 50 %. Takáto vysoká miera sťahovania do Európy nebola zistená<br />
v žiadnom z východoslovenských regiónov. Iba v piatich ďalších okresoch boli relatívne<br />
počty vysťahovalcov do Európy vyššie než 10 %, no žiadnom z nich neprekročili úroveň<br />
30%. Vysoká miera migrácie do Európy mala pritom rôzny charakter. V okrese Gelnica<br />
bolo najviac pasov vystavených v rokoch 1924 – 1926, pričom v jedinom roku 1924 bolo<br />
vydaných až 306 vysťahovaleckých pasov do Európy. Aj v okrese Stará Ľubovňa bolo<br />
takýchto pasov najviac vystavených v rokoch 1924 – 1926, avšak v nasledujúcich rokoch<br />
boli odchody vysťahovalcov z tohto okresu do Európy omnoho pravidelnejšie než<br />
z okresu Gelnica. Na druhej strane je potrebné zdôrazniť, že aj na Spiši bol jeden okres<br />
(Spišská Stará Ves) s výlučne zámorským vysťahovalectvom. Napriek uvedenému sa<br />
vzájomný pomer vysťahovalectva do zámoria a Európy posunul s výnimkou okresu Stará<br />
Ľubovňa v prospech odchodov do zámoria. Z tohto okresu odchádzalo do európskych<br />
štátov v 20. rokoch 46,2 % vysťahovalcov, kým v 30. rokoch až 67,7 %.<br />
Pred rokom 1918 dominovali v etnickej štruktúre vysťahovalcov zo Spišskej župy<br />
dve národnosti: slovenská a nemecká. Kým dominantní Slováci tvorili o niečo viac než<br />
polovicu obyvateľstva (57, 2 % – 56,2 %), v rokoch 1899 – 1913 ich medzi spišskými<br />
vysťahovalcami boli približne ¾ (75,8 %). Druhé najpočetnejšie etnikum – Nemci – boli<br />
v národnostnej štruktúre obyvateľstva Spiša zastúpení o niečo menej ako štvrtinou<br />
(24,9 % – 22,2 %), no ich podiel medzi vysťahovalcami predstavoval v rovnakom období<br />
len 16,7 %. Zastúpenie iných etník medzi vysťahovalcami bolo tiež nižšie než ich postavenie<br />
v etnickej štruktúre obyvateľstva, keď sa zo Spiša sťahovalo 6 % Rusínov a 1,3 %<br />
Maďarov. 51<br />
49 MSK, ref. 34, s. 14.<br />
50 Neúplnosť vzájomného pomeru v okrese Stará Ľubovňa je dôsledkom neudania cieľovej oblasti<br />
6 vysťahovalcami. V ďalších okresoch bol počet neudaných cieľových oblastí nižší: Kežmarok:<br />
1 osoba, Spišská Nová Ves: 1 osoba, Spišská Stará Ves: 1 osoba.<br />
51 Podľa údajov zo sčítaní obyvateľstva v rokoch 1900 a 1910 žilo v Spišskej župe 8,3 %, resp.<br />
7,1 % Rusínov a 6,3, resp. 10, 8 % Maďarov. BELEJ, Milan: ref. 5, s. 156.<br />
198
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Tabuľka č. 8:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch<br />
spišského regiónu<br />
národnosť<br />
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %<br />
Gelnica 739 74,5 - - 186 18,8 58 5,8 1 0,1 2 0,2 6 0,6<br />
Kežmarok 667 55,9 5 0,4 513 43,0 2 0,2 - - 4 0,3 3 0,2<br />
Levoča 1062 97,7 1 0,1 16 1,5 3 0,3 - - - - 5 0,4<br />
Poprad 1332 89,3 1 0,1 150 10,0 3 0,2 - - - - 6 0,4<br />
Sp. N. Ves 1369 89,9 73 4,8 62 4,1 5 0,3 - - 2 0,1 12 0,8<br />
Sp. St. Ves 323 79,8 70 17,4 7 1,7 1 0,2 - - 1 0,2 3 0,7<br />
St. Ľubovňa 886 30,2 1867 63,6 172 5,9 5 0,2 - - - - 4 0,1<br />
Tabuľka č. 9:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v spišskom<br />
regióne<br />
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
národnosť<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %<br />
Spiš 7 322 67,8 2019 18,7 1320 12,3 80 0,7 4 - 9 0,1 39 0,4<br />
Ako vidieť z údajov v tabuľkách č. 8 a 9, Slováci boli dominantnou národnosťou na<br />
Spiši medzi obyvateľstvom i vysťahovalcami aj v období 1922 – 1937. Kým ich podiel<br />
v etnickej štruktúre do roku 1930 stúpol (70,1 %), medzi vysťahovalcami už nemali také<br />
výrazné zastúpenie (67,8 %). Aj v jednotlivých okresoch sa k slovenskej národnosti hlásila<br />
viac než polovica obyvateľov (51,8 % – 85,4 %). V piatich okresoch si Slováci uchovali<br />
dominantné postavenie aj medzi vysťahovalcami, v troch z nich (Gelnica, Levoča,<br />
Poprad) bol podiel ich zastúpenia medzi vysťahovalcami o viac než 10 % vyšší (11,4 %<br />
– 13,9 %) než v etnickej štruktúre obyvateľstva. Z okresu Levoča sa vysťahoval relatívne<br />
najvyšší počet Slovákov spomedzi východoslovenských okresov (97,7 %). Jediným spišským<br />
okresom, v ktorom slovenskí vysťahovalci neboli v prevahe, bola Stará Ľubovňa.<br />
Kým Nemci boli naďalej druhou najpočetnejšou národnosťou na Spiši (18,5 %), podiel<br />
ich zastúpenia medzi vysťahovalcami klesol až do takej miery (12,3 %), že ich predstihli<br />
Rusíni (18,7 %). Najviac Nemcov v pomere k zvyšnému obyvateľstvu žilo v okresoch<br />
Gelnica a Kežmarok (31,4 %, resp. 39,4 %) a tiež v okrese Poprad (19,8 %). Najvýraznejšie<br />
postavenie mali Nemci medzi vysťahovalcami z okresu Kežmarok (43 %), ktorý<br />
bol súčasne jediným spišským okresom, kde pomer vysťahovaných Nemcov prevyšoval<br />
ich postavenie v etnickej štruktúre obyvateľstva. Z tohto okresu sa vysťahovalo najviac<br />
Nemcov na východnom Slovensku absolútne i relatívne. Na druhom mieste v oboch<br />
ukazovateľoch bol okres Gelnica.<br />
V medzivojnovom období narástol na Spiši podiel vysťahovaných Rusínov. Tvorili<br />
6,1 % obyvateľstva tohto regiónu a najviac ich žilo na severe v okresoch Stará Ľubovňa<br />
199
Milan Belej<br />
(28 %) a Spišská Stará Ves (13,4 %). V ďalších piatich okresoch ich podiel na etnickej<br />
štruktúre nepresiahol 4 %. V období 1923 – 1937 sa z väčšiny okresov vysťahovali len<br />
jednotlivci rusínskej národnosti. Vyšší podiel vysťahovaných Rusínov z okresu Spišská<br />
Stará Ves (17,4 %) však predstavoval v absolútnych číslach len 70 osôb. Možno teda<br />
uzavrieť, že vysťahovalectvo Rusínov zo Spiša bolo predovšetkým obmedzené na okres<br />
Stará Ľubovňa, odkiaľ sa ich vysťahovalo najviac na východnom Slovensku v absolútnych<br />
počtoch. V tomto okrese sa k rusínskej národnosti hlásilo len 28 % obyvateľstva,<br />
no medzi vysťahovalcami ich bolo až 63,6 %. Tento rozdiel je nielen najvyšší spomedzi<br />
všetkých etník vo všetkých okresoch východného Slovenska, ale súčasne je aj príčinou<br />
najvyššieho rozdielu na regionálnej úrovni na východnom Slovensku.<br />
Príloha III. – tabuľky pre región Spiša<br />
Tabuľka č. III/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Gelnica<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 164 neud neud. 164 1931 14 3 11 -<br />
1924 360 54 306 - 1932 10 8 2 -<br />
1925 102 11 91 - 1933 17 2 15 -<br />
1926 60 9 51 - 1934 10 10 - -<br />
1927 17 17 - - 1935 2 2 - -<br />
1928 43 43 - - 1936 25 21 4 -<br />
1929 70 70 - - 1937 22 19 3 -<br />
1930 76 27 49 - Spolu 992 296 532 164<br />
Tabuľka č. III/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Kežmarok<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 173 neud. neud. 173 1931 30 19 11 -<br />
1924 248 237 10 1 1932 6 6 - -<br />
1925 42 22 20 - 1933 13 13 - -<br />
1926 170 148 22 - 1934 17 17 - -<br />
1927 71 71 - - 1935 8 8 - -<br />
1928 76 75 1 - 1936 10 10 - -<br />
1929 174 145 29 - 1937 49 46 3 -<br />
1930 107 84 23 - Spolu 1 194 901 119 174<br />
200
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Tabuľka č. III/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Levoča<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 88 neud. neud. 88 1931 11 11 - -<br />
1924 341 338 3 - 1932 10 9 1 -<br />
1925 33 18 15 - 1933 5 2 3 -<br />
1926 94 94 - - 1934 25 23 2 -<br />
1927 65 65 - - 1935 16 14 2 -<br />
1928 86 86 - - 1936 14 14 - -<br />
1929 170 112 58 - 1937 22 22 - -<br />
1930 107 41 66 - Spolu 1 087 849 150 88<br />
Tabuľka č. III/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Poprad<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 301 neudané neudané 301 1931 28 28 - -<br />
1924 296 296 - - 1932 21 21 - -<br />
1925 23 20 3 - 1933 19 15 4 -<br />
1926 139 138 1 - 1934 22 22 - -<br />
1927 120 120 - - 1935 15 15 - -<br />
1928 143 138 5 - 1936 26 26 - -<br />
1929 205 152 53 - 1937 41 41 - -<br />
1930 93 82 11 - Spolu 1 492 1 114 77 301<br />
Tabuľka č. III/5: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Spišská Nová Ves<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 207 neudané neudané 207 1931 14 11 3 -<br />
1924 334 267 66 1 1932 19 17 2 -<br />
1925 42 17 25 - 1933 13 7 6 -<br />
1926 84 72 12 - 1934 15 15 - -<br />
1927 105 105 - - 1935 20 20 - -<br />
1928 164 129 35 - 1936 32 32 - -<br />
1929 298 155 143 - 1937 34 29 5 -<br />
1930 142 33 109 Spolu 1 523 909 406 208<br />
201
Milan Belej<br />
Tabuľka č. III/6: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Spišská Stará Ves<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 47 neudané neudané 47 1931 4 4 - -<br />
1924 144 144 - - 1932 1 1 - -<br />
1925 - - - - 1933 1 1 - -<br />
1926 32 31 - 1 1934 2 2 - -<br />
1927 17 17 - - 1935 10 10 - -<br />
1928 37 37 - - 1936 14 14 - -<br />
1929 53 53 - - 1937 15 15 - -<br />
1930 28 28 - - Spolu 405 357 0 48<br />
Tabuľka č. III/7: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Stará Ľubovňa<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 326 neudané neudané 326 1931 122 28 94 -<br />
1924 330 223 105 2 1932 88 9 79 -<br />
1925 191 16 171 4 1933 89 14 75 -<br />
1926 292 113 179 - 1934 105 20 85 -<br />
1927 130 61 69 - 1935 164 61 103 -<br />
1928 208 161 47 - 1936 147 59 88 -<br />
1929 310 253 57 - 1937 180 98 82 -<br />
1930 252 88 164 - Spolu 2 934 1 204 1 398 342<br />
Tabuľka č. III/8: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Spiša<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud.<br />
1922-30 9 196 4 716 1 999 2 481 1922-30 51,3 % 21,7 % 27 %<br />
1931-37 1 597 914 683 0 1931-37 57,2 % 42,8 % 0<br />
1922-37 10 793 5 630 2 682 2 481 1922-37 52,2 % 24,8 % 23 %<br />
Okresy abovského regiónu<br />
Región Abova tvoria okresy Košice-mesto, Košice-vidiek a Moldava nad Bodvou.<br />
Južná časť pôvodnej Abovsko-turnianskej župy sa po roku 1918 stala súčasťou Maďarska.<br />
Abovský región bol však rozšírený pripojením niektorých južných obcí Šarišskej<br />
župy k okresu Košice-vidiek. Pri vzájomnom porovnávaní vysťahovalectva z obdobia<br />
pred rokom 1914 a v medzivojnovom období teda treba rátať s najväčšími diferenciami<br />
a skresleniami spomedzi všetkých regiónov na východnom Slovensku.<br />
202
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Údaje o absolútnych počtoch vysťahovaleckých pasov ako aj pasov, vydaných do zámorských<br />
a európskych krajín v okresoch abovského regiónov období 1923 – 1937, sú uvedené<br />
v prílohe IV. V tej istej prílohe sú uvedené rovnaké údaje z regiónu Abova, rozšírené<br />
o dáta z roku 1922. Hoci v početnosti obyvateľstva abovský región v roku 1930 zaostával<br />
za Spišom len o niečo viac ako 25 000 obyvateľov, 52 v absolútnych počtoch sa odtiaľ v rokoch<br />
1922 – 1937 nevysťahovala ani polovica z počtu osôb, ktoré odišli zo Spiša, čo tento<br />
región radilo na štvrté miesto v rámci východného Slovenska. Z okresu Košice-mesto,<br />
najľudnatejšieho na východnom Slovensku, sa v absolútnych počtoch vysťahovalo najmenej<br />
osôb po okrese Spišská Stará Ves. Je však potrebné pripomenúť, že údaje o vysťahovalcoch<br />
za rok 1928 z okresu Košice-mesto nie sú v oficiálnych štatistikách uvedené, čo<br />
nepochybne čiastočne skresľuje výsledné hodnotenie vysťahovalectva z tohto okresu.<br />
Uvedená charakteristika sa ešte viac zvýrazní porovnaním intenzity sťahovania, vyjadrenej<br />
prepočtom absolútneho počtu vysťahovalcov na 1000 obyvateľov, ako to vidieť<br />
aj z údajov v tabuľke č. 10. V rokoch 1923 – 1937 sa z okresu Košice-mesto vysťahovalo<br />
najmenej osôb v pomere k obyvateľstvu na východnom Slovensku (0,7). Za ním na druhom<br />
mieste nasledoval okres Košice-vidiek (2,1). Keďže miera vysťahovalectva z okresu<br />
Moldava nad Bodvou taktiež nedosahovala ani priemernú úroveň, celý región Abova<br />
mal najnižšiu mieru vysťahovalectva v rámci regiónov na východe Slovenska. Uvedené<br />
rozdiely sú markantné tak v 20., ako aj v 30. rokoch.<br />
Tabuľka č. 10:<br />
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v regióne Abova<br />
okres<br />
1923<br />
–<br />
1930<br />
1931<br />
–<br />
1937<br />
1923<br />
–<br />
1937<br />
Okres<br />
1923<br />
–<br />
1930<br />
1931<br />
–<br />
1937<br />
1923<br />
–<br />
1937<br />
Košice-mesto 1,3 0,2 0,7 Moldava n. B. 4,9 0,6 2,8<br />
Košice-vidiek 3,8 0,5 2,1 Abov 3,3 0,4 1,9<br />
Keďže mestské prostredie okresu Košice-mesto sa vyznačovalo osobitnou štruktúrou<br />
obyvateľstva i životnými podmienkami, okres mal špecifické postavenie nielen na<br />
východnom Slovensku, ale aj na úrovni krajiny. Preto sme porovnali intenzitu vysťahovalectva<br />
z Košíc s úrovňou, ktorú dosiahla v podobnom prostredí, v okrese Bratislava-<br />
-mesto. Tento okres bol najľudnatejším v 20. aj 30. rokoch na Slovensku. Miera vysťahovalectva<br />
z Bratislavy sa značne približovala hodnotám, zisteným v Košiciach: v rokoch<br />
1923 – 1930 sa odtiaľ vysťahovala len 1 osoba na 1000 obyvateľov, v 30. rokoch iba<br />
0,3 osoby a v skúmanom období dohromady iba 0,6 obyvateľov. Z porovnania údajov<br />
vyplýva, že najväčšie mestá na Slovensku mali nízku mieru vysťahovalectva, keďže<br />
v špecifických podmienkach tu hlavné príčiny vysťahovalectva nepôsobili v takej miere<br />
ako na vidieku. Navyše, migračné pohyby smerovali skôr do uvedených miest než opač-<br />
52 V roku 1930 žilo v okresoch na Spiši 194 939 obyvateľov, kým tri okresy tvoriace Abovský<br />
región mali dovedna 159 318 obyvateľov. Vypočítané podľa: Štatistický lexikon, ref. 32,<br />
s. XVII – XVIII.<br />
203
Milan Belej<br />
ným smerom, pretože práve v týchto okresoch bol v 20. rokoch zaznamenaný najvyšší<br />
prírastok obyvateľstva. 53<br />
Podľa údajov uhorskej vysťahovaleckej štatistiky bolo však vysťahovalectvo z Košíc<br />
značne intenzívne, keď tam v rokoch 1899 – 1913 pripadlo na 1000 obyvateľov až<br />
7 vysťahovalcov. V rovnakom období pritom v Bratislave pripadlo len 1,4 vysťahovalca<br />
na 1000 obyvateľov. V porovnaní s predvojnovým obdobím došlo po roku 1921 k výraznému<br />
poklesu intenzity sťahovania aj z abovského regiónu. Z územia celej Abovskej<br />
župy (bez mesta Košice) sa totiž v rokoch 1899 – 1913 vysťahovalo 18,7 osôb na 1000<br />
obyvateľov, čo ju radilo na tretie miesto v Uhorsku dovedna s Chorvátskom. Pokles miery<br />
vysťahovalectva z tohto regiónu vynikne pri porovnaní s údajmi zo Spišskej župy, odkiaľ<br />
v rovnakom období odišlo 17,7 osôb na 1000 obyvateľov, avšak po I. svetovej vojne<br />
intenzita sťahovania z Abova presiahla len o niečo viac ako polovicu úrovne Spiša.<br />
Z porovnania dynamiky sťahovania v 20. a 30. rokoch vyplýva, že vysťahovalectvo<br />
zo všetkých troch okresov v abovskom regióne pokleslo v 30. rokoch výraznejšie než bol<br />
východoslovenský priemer. V rokoch 1923 – 1930 a 1931 – 1937 bol vzájomný pomer vystavených<br />
vysťahovaleckých pasov v jednotlivých okresoch nasledujúci: Košice-mesto:<br />
86,9 % – 13,1 %, Košice-vidiek: 89,9 % – 10,1 % a Moldava nad Bodvou: 90 % – 10 %. Pokles<br />
vysťahovalectva v Moldavskom okrese bol štvrtý najvyšší na východnom Slovensku.<br />
Pred I. svetovou vojnou, v rokoch 1911 – 1913, až 99,8 % vysťahovalcov z Abovsko-<br />
-turnianskej župy odišlo do USA, čo bolo najviac na východnom Slovensku. Zvyšok<br />
smeroval do Nemecka (0,1 %) a iných krajín (0,1 %). V rovnakom období patril medzi<br />
najvyššie aj podiel vysťahovalcov, ktorí do USA odišli z Košíc (99,6%). Ďalší sa vysťahovali<br />
do Rumunska (0,3%) a do iných krajín (0,1%). 54 V štruktúre vysťahovalectva<br />
z abovského regiónu aj v medzivojnovom období jednoznačne prevládol transatlantický<br />
smer. Hoci na rozdiel od ostatných regiónov na východnom Slovensku sa tu nenachádzal<br />
žiaden okres s výlučne zámorským vysťahovalectvom, v období 1924 – 1937 tam smerovalo<br />
viac než 90 % vysťahovalcov zo všetkých troch okresov. Vzájomný pomer zámorského<br />
a európskeho vysťahovalectva bol v jednotlivých okresoch takýto: Košice-mesto:<br />
95,7 % – 4,3 %, Košice-vidiek: 90,5 % – 9,5 %, Moldava nad Bodvou: 92,3 % – 7,7 %.<br />
K istým odlišnostiam v štruktúre smerovania vysťahovalectva z abovských okresov došlo<br />
až v 30. rokoch. Z okresu Košice-mesto odchádzali vysťahovalci už len výlučne do<br />
zámoria. Na druhej strane sa zvýšilo zastúpenie európskych štátov v smerovaní vysťahovalcov<br />
z okresu Moldava nad Bodvou (14,9 %), avšak pri výraznom poklese vysťahovalectva<br />
sa uvedený nárast týkal v podstate len jednotlivcov (dovedna 20 osôb).<br />
Pred I. svetovou vojnou mala Abovsko-turnianska župa najvyšší podiel obyvateľstva<br />
a vysťahovalcov maďarskej národnosti zo všetkých žúp na Slovensku. Kým podiel<br />
53 Podľa neúplných údajov v rokoch 1921 – 1930 predstavoval prírastok obyvateľstva okresu<br />
Bratislava-mesto 32,9% a okresu Košice-mesto 32,77%. Najviac sa im približoval prírastok<br />
obyvateľstva z okresu Poprad na úrovni 22,79%, pričom prírastok obyvateľstva v rámci celého<br />
Slovenska predstavoval 11,1%. Statistická příručka Republiky československé. IV. Praha :<br />
Státní úřad statistický, 1932, s. 8.<br />
54 MSK, ref. 34, s. 14.<br />
204
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
maďarského obyvateľstva sa pohyboval na úrovni 73 % – 78 %, v období 1899 – 1913<br />
medzi vysťahovalcami tvorili Maďari 69,8 %. Druhou najpočetnejšou národnosťou boli<br />
Slováci, ktorí tvorili 22,9 % – 18,7% z obyvateľstva župy, avšak medzi vysťahovalcami<br />
ich bolo o niečo viac ako štvrtina (27,3 %). 55<br />
Údaje o národnostnej štruktúre vysťahovalcov z okresov abovského regiónu sú uvedené<br />
v tabuľkách číslo 11 a 12. Po pričlenení južnej polovice bývalej Abovsko-turnianskej<br />
župy k Maďarsku sa podiel maďarského obyvateľstva v slovenskej časti výrazne<br />
zredukoval (21,3 %). Dominantnou národnosťou sa i tu stali Slováci (67,2 %), relatívne<br />
vysoké zastúpenie mali aj Nemci (4,7 %) a Židia (4,5 %). V rokoch 1922 – 1937 boli<br />
viac než 3/5 vysťahovalcov z tohto regiónu Slováci (61,4 %), avšak uvedený relatívny<br />
počet bol najnižší na východnom Slovensku. Takmer tretinu vysťahovalcov (30,2 %)<br />
tvorili Maďari, čo bolo najvyššie zastúpenie spolu s okresmi Rožňava a Revúca, ktoré<br />
sme nevyčlenili ako osobitný región. V absolútnych počtoch sa však najviac Maďarov<br />
vysťahovalo z regiónu Zemplína. Abovský región bol po Spiši na druhom mieste vo<br />
vysťahovalectve Nemcov, a to tak v absolútnych číslach, ako i v pomernom zastúpení<br />
medzi vysťahovalcami (6,2 %).<br />
Tabuľka č. 11:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch<br />
abovského regiónu<br />
slovenská rusínska nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
národnosť<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %<br />
Košice-mesto 283 44,1 7 1,1 73 11,4 236 36,8 1 0,2 17 2,7 24 3,7<br />
Košice-vidiek 1694 92,1 - - 13 0,7 118 6,4 - - - - 15 0,8<br />
Moldava 316 23,7 1 0,1 143 10,7 866 64,8 - - 2 0,1 8 0,6<br />
Tabuľka č. 12:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1922 – 1937 v abovskom<br />
regióne<br />
národnosť<br />
československá<br />
ruská nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %<br />
Abov 2 937 61,4 8 0,2 294 6,2 1446 30,2 4 0,1 45 0,9 47 1,0<br />
Analýza národnostnej štruktúry vysťahovalcov na úrovni jednotlivých okresov však<br />
ukazuje na značné vzájomné rozdiely. V okrese Košice-vidiek absolútne dominovali vysťahovalci<br />
slovenskej národnosti (92,1 %) a zastúpenie príslušníkov zvyšných národností<br />
medzi vysťahovalcami bolo zanedbateľné, čo v podstate odrážalo aj etnickú štruktúru<br />
obyvateľstva tohto okresu. Tieto údaje sa viac približovali etnickej štruktúre južných<br />
šarišských okresov (Prešov, Giraltovce). Okres Košice-mesto mal zasa etnicky najpes-<br />
55 BELEJ, Milan: ref. 5, s. 153.<br />
205
Milan Belej<br />
trejšiu štruktúru vysťahovalcov na východnom Slovensku, z hľadiska významného podielu<br />
zastúpenia až štyroch národností. Sťahovalo sa z neho síce tiež najviac Slovákov<br />
(44,1 %), avšak medzi vysťahovalcami netvorili ani polovicu a navyše ich zastúpenie<br />
medzi nimi bolo nižšie než v etnickej štruktúre košického obyvateľstva (66 %). Opačný<br />
trend je možné pozorovať u Maďarov, keď ich zastúpenie medzi vysťahovalcami bolo<br />
výrazne vyššie (36,8 %) než medzi obyvateľstvom mesta (18 %). Takáto výrazná disproporcia<br />
bola na východnom Slovensku zistená iba v okrese Kráľovský Chlmec. Podiel<br />
nemeckých vysťahovalcov z Košíc bol tretí najvyšší spomedzi okresov na východnom<br />
Slovensku (11,4%), rovnako ako relatívny počet židovských vysťahovalcov (2,7 %).<br />
Okres Moldava nad Bodvou bol zasa jedným z dvoch na východe Slovenska, kde medzi<br />
vysťahovalcami dominovali Maďari (64,8 %). Tento podiel výrazne prevyšoval ich<br />
zastúpenie v etnickej štruktúre obyvateľstva (56,3 %). Podiel zastúpenia slovenských<br />
vysťahovalcov tu patril k najnižším na východnom Slovensku (23,7 %), podiel vysťahovalcov<br />
nemeckej národnosti zasa k najvyšším (10,7 %).<br />
Príloha IV – tabuľky pre región Abova<br />
Tabuľka č. IV/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Košice-mesto<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 36 neud. neud. 36 1931 17 17 - -<br />
1924 339 334 5 - 1932 4 4 - -<br />
1925 32 25 7 - 1933 7 7 - -<br />
1926 32 21 11 - 1934 2 2 - -<br />
1927 48 47 1 - 1935 15 15 - -<br />
1928 údaje sú uvedené iba za okres Košice 1936 19 19 - -<br />
1929 48 46 2 - 1937 20 20 - -<br />
1930 22 22 - - Spolu 641 579 26 36<br />
Tabuľka č. IV/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Košice-vidiek<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 44 neud. neud. 44 1931 26 15 11 -<br />
1924 237 237 - - 1932 15 13 2 -<br />
1925 60 55 5 - 1933 8 7 1 -<br />
1926 172 167 5 - 1934 44 43 1 -<br />
1927 267 266 1 - 1935 17 17 - -<br />
1928 344 344 - - 1936 33 32 1 -<br />
1929 281 277 4 - 1937 43 41 2 -<br />
1930 249 112 137 - Spolu 1 840 1 626 170 44<br />
206
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
Tabuľka č. IV/3: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese<br />
Moldava nad Bodvou<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 39 neudané neudané 39 1931 30 20 10 -<br />
1924 340 331 9 - 1932 4 4 - -<br />
1925 73 47 26 - 1933 20 14 6 -<br />
1926 135 130 5 - 1934 19 19 - -<br />
1927 182 170 12 - 1935 7 7 - -<br />
1928 188 185 3 - 1936 12 12 - -<br />
1929 178 162 16 - 1937 42 38 4 -<br />
1930 67 58 9 - Spolu 1 336 1 197 100 39<br />
Tabuľka č. IV/4: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v regióne Abova<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Zámorie Európa Neud.<br />
1922-30 4 377 3 036 258 1 083 1922-30 69,4 % 5,9 % 24,7 %<br />
1931-37 404 366 38 0 1931-37 90,6 % 9,4 % 0<br />
1922-37 4 781 3 402 296 1 083 1922-37 71,2 % 6,2 % 22,6 %<br />
Okresy Revúca a Rožňava<br />
Obraz o vysťahovalectve z východného Slovenska dopĺňa analýza okresov Revúca<br />
a Rožňava. Tieto dva okresy sme neanalyzovali ako osobitný región. V minulosti boli<br />
súčasťou Gemersko-malohontskej župy, avšak vzhľadom na skutočnosť, že z jej celkovej<br />
výmery tvoria len menšiu časť, prípadná komparácia so stavom pred rokom 1914 by<br />
viedla k výraznejším skresleniam. Na rozdiel od štyroch východoslovenských regiónov<br />
sme do analýzy nezaradili ani údaje z roku 1922, ktoré boli ešte uvádzané na úrovni<br />
žúp.<br />
Údaje o počte vydaných vysťahovaleckých pasov z rokov 1923 – 1937 v okresoch<br />
Revúca a Rožňava sú uvedené v tabuľkách umiestnených v prílohe V. Priebeh vysťahovalectva<br />
z uvedených okresov bol rozdielny. Absolútny počet vysťahovalcov radil Rožňavský<br />
okres na siedme miesto na východnom Slovensku, avšak v tom istom ukazovateli<br />
sa okres Revúca radil na štvrté miesto od konca. Podľa údajov o počte vysťahovalcov<br />
na 1000 obyvateľov, ktoré sú uvedené v tabuľke č. 11, hodnoty zistené v okrese Revúca<br />
sa nachádzali pod východoslovenským priemerom, kým v Rožňavskom okrese boli nadpriemerné.<br />
Intenzita sťahovania z Rožňavského okresu bola vysoká najmä v 20. rokoch,<br />
čo ho radilo na deviate miesto v rámci okresov východného Slovenska.<br />
207
Milan Belej<br />
Tabuľka č. 13:<br />
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov v okresoch Revúca<br />
a Rožňava<br />
okres<br />
1923<br />
–<br />
1930<br />
1931<br />
–<br />
1937<br />
1923<br />
–<br />
1937<br />
Okres<br />
1923<br />
–<br />
1930<br />
1931<br />
–<br />
1937<br />
1923<br />
–<br />
1937<br />
Revúca 5,2 0,7 3,1 Rožňava 7,6 1,0 4,4<br />
Dynamika vysťahovaleckého pohybu v oboch okresoch bola takmer totožná. Vzájomný<br />
pomer vydaných vysťahovaleckých pasov v rokoch 1923 – 1930 a 1930 – 1937<br />
bol nasledujúci: okres Revúca: 89,8 % – 10,2 %, okres Rožňava: 89,5 % – 10,5 %. To<br />
znamená, že uvedené okresy patrili v rámci východného Slovenska k tým, v ktorých došlo<br />
k najvýraznejšiemu poklesu vysťahovalectva v relatívnych hodnotách v 30. rokoch.<br />
Špecifickou stránkou priebehu vysťahovalectva z okresu Revúca je fakt, že tu v roku<br />
1924 nebol vydaný ani jeden vysťahovalecký pas.<br />
Revúcky okres patril medzi tie štyri okresy na východnom Slovensku, v ktorých<br />
nebol vydaný žiaden vysťahovalecký pas do niektorého z európskych štátov. Aj tu sa<br />
prejavujú značné rozdiely v porovnaní s cieľovými oblasťami vysťahovalcov z okresu<br />
Rožňava. Tento okres mal totiž na východnom Slovensku štvrtý najvyšší relatívny počet<br />
vysťahovalcov do Európy a v absolútnych počtoch mu patrilo druhé miesto. Kým do zámoria<br />
smerovalo z tohto okresu 72,6 % vysťahovalcov, do európskych štátov odchádzala<br />
viac než štvrtina (27,3 %). 56 Migrácia do Európy sa zintenzívnila v relatívnych číslach<br />
najmä v 30. rokoch, keď tam smerovalo 44,9 % vysťahovalcov z Rožňavského okresu.<br />
Tabuľka č. 14:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov v rokoch 1923 – 1937 v okresoch<br />
Revúca a Rožňava<br />
československá<br />
národnosť<br />
ruská nemecká maďarská poľská židovská neud/iné<br />
abs. % abs. % abs. % abs. % abs % abs % abs %<br />
Revúca 881 86,2 - - 2 0,2 133 13 - - 4 0,4 2 0,2<br />
Rožňava 1645 58,2 1 0,1 125 4,4 1041 36,8 - - 2 0,1 11 0,4<br />
Rozdielnosť etnického zloženia vysťahovalcov, podľa údajov v tabuľke č. 14, je odrazom<br />
rozdielneho národnostného zloženia obyvateľstva oboch okresov. V Revúckom<br />
okrese bola dominantnou národnosťou slovenská, a to tak medzi obyvateľstvom (86,1 %),<br />
ako aj medzi vysťahovalcami (86,2 %). Zastúpenie Maďarov bolo síce výrazne nižšie,<br />
rovnako medzi obyvateľstvom (9,6 %), ako i medzi vysťahovalcami (13 %), avšak v po-<br />
56 Traja vysťahovalci neuviedli údaje o cieľovej oblasti.<br />
208
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
merných i v absolútnych číslach sa okres Revúca radil na siedme miesto na východnom<br />
Slovensku vo vysťahovalectve tejto národnosti. Pomerný počet vysťahovalcov oboch<br />
národností prevyšoval ich zastúpenie v štruktúre obyvateľstva. Údaje z okresu Rožňava<br />
sa pestrosťou etnického zloženia vysťahovalcov približovali k dátam susedného okresu<br />
Moldava nad Bodvou, s tým rozdielom, že v Rožňavskom okrese prevažovalo zastúpenie<br />
Slovákov (58,2 %). Tento okres sa vyznačoval vysokou mierou vysťahovalectva<br />
Maďarov, tak v absolútnych, ako i relatívnych počtoch (štvrté až piate mieste na východnom<br />
Slovensku). Významnejšie bolo aj vysťahovalectvo osôb nemeckej národnosti<br />
(siedme miesto). Zastúpenie všetkých troch uvedených národností medzi vysťahovalcami<br />
v Rožňavskom okrese bolo vyššie než medzi obyvateľstvom. 57<br />
Príloha V – tabuľky pre región okresov Revúca a Rožňava<br />
Tabuľka č. V/1: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Revúca<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 206 neudané neudané 206 1931 15 15 - -<br />
1924 - - - - 1932 18 18 - -<br />
1925 2 2 - - 1933 7 7 - -<br />
1926 190 190 - - 1934 14 14 - -<br />
1927 170 170 - - 1935 10 10 - -<br />
1928 86 86 - - 1936 18 18 - -<br />
1929 198 198 - - 1937 22 22 - -<br />
1930 66 66 - - Spolu 1 022 1 022 0 206<br />
Tabuľka č. V/2: Počet vydaných vysťahovaleckých pasov v okrese Rožňava<br />
Rok Spolu Zámorie Európa Neud. Rok Spolu Zámorie Európa Neud.<br />
1923 193 neudané neudané 193 1931 43 34 9 -<br />
1924 887 625 261 1 1932 24 17 7 -<br />
1925 200 104 94 2 1933 23 12 11 -<br />
1926 216 210 6 - 1934 12 9 3 -<br />
1927 273 269 4 - 1935 27 23 4 -<br />
1928 188 187 1 - 1936 24 24 - -<br />
1929 395 259 136 - 1937 143 44 99 -<br />
1930 177 95 82 - Spolu 2 825 1 912 717 196<br />
57 Obyvateľstvo okresu Rožňava tvorilo 55,6 % Slovákov, 35 % Maďarov a 4,2 % Nemcov. Štatistický<br />
lexikon , ref. 32, s. XVIII.<br />
209
Milan Belej<br />
Východné Slovensko<br />
V tejto štúdii je pod pojmom východné Slovensko chápaná oblasť ohraničená na západe<br />
okresmi Poprad, Rožňava a Revúca, na severe, východe a juhu štátnymi hranicami.<br />
Na uvedenom území sa nachádzalo dovedna 26 okresov, ktoré sme rozdelili do<br />
štyroch regiónov a jednej osobitne skúmanej oblasti (Rožňava, Revúca). Vymedzenie<br />
tohto teritória a jeho členenie na regióny bolo vedené snahou o vykonanie komparácie<br />
s migračnými pohybmi z obdobia pred I. svetovou vojnou, ako aj o kompatibilitu našej<br />
analýzy s predošlým výskumom. Z toho dôvodu analyzujeme v rámci východného Slovenska<br />
aj okres Revúca, ktorého príslušnosť k danému teritóriu môže byť z viacerých<br />
hľadísk sporná. 58<br />
Pred rokom 1914 bolo práve teritórium východného Slovenska tým regiónom, ktorý<br />
sa vyznačoval najvyššou intenzitou vysťahovalectva nielen v rámci dnešného Slovenska,<br />
ale aj celého vtedajšieho Uhorska. Na základe oficiálnych uhorských štatistických údajov<br />
L. Tajták vypočítal, že v rokoch 1900 – 1913 sa z teritória štyroch východoslovenských<br />
žúp (Zemplínska, Šarišská, Spišská a Abovsko-turnianska) vysťahovalo dovedna<br />
212 930 osôb, kým zo zvyšných jedenástich slovenských žúp to bolo 148 144 osôb, čo<br />
predstavovalo vzájomný pomer 58,9 % – 41,1 % v prospech vysťahovalectva z východného<br />
Slovenska. Vzájomný pomer ich obyvateľstva pritom predstavoval 27,5 % – 72,5 %<br />
v neprospech východných žúp. 59<br />
Východné Slovensko si zachovalo aj v medzivojnovom období postavenie vysťahovaleckého<br />
regiónu, avšak intenzita sťahovania neustále slabla a postupne sa dostávala na rovnakú,<br />
ba až nižšiu úroveň v porovnaní s celoslovenskými hodnotami. Uvedené tendencie<br />
je možné dokázať najmä porovnaním absolútnych a relatívnych počtov vystavených vysťahovaleckých<br />
pasov. Tieto údaje sú uvedené v tabuľkách číslo 15 a 16. Vzájomný pomer<br />
obyvateľstva na východe Slovenska k zvyšku krajiny sa oproti predvojnovému obdobiu<br />
zmenil len minimálne. Podľa sčítania obyvateľstva v roku 1930 tu žilo 893 969 obyvateľov,<br />
čo bolo 26,8 % z celkového počtu 3 329 793 obyvateľov Slovenska. 60 To znamená,<br />
že od prvej tretiny 20. rokov až do konca desaťročia pomer vysťahovaných osôb (32,1 %)<br />
ešte stále prevyšoval zastúpenie východoslovenskej populácie v celoslovenskom meradle.<br />
Tento rozdiel by bol pravdepodobne vyšší, ak by sme mali k dispozícii štatisticky kompatibilné<br />
údaje z rokov 1920 – 1921, keď bolo na Slovensku vydaných dovedna 28 396 vysťahovaleckých<br />
pasov. 61 Ukončenie masového vysťahovalectva v 30. rokoch malo omnoho<br />
výraznejší dopad na východnom Slovensku a prispelo k tomu, že po prvýkrát sa pomerné<br />
hodnoty vysťahovalectva z východného Slovenska dostali pod celoslovenskú úroveň. Príčinu<br />
tohto poklesu treba s najväčšou pravdepodobnosťou hľadať v sprísnení imigračných<br />
predpisov v zámorských krajinách, tradičných cieľových oblastiach východoslovenských<br />
58 Problematiku vysťahovalectva z východného Slovenska skúmal I. Michnovič na rovnakom<br />
teritóriu. MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11.<br />
59 TAJTÁK, Ladislav: Vývin, ref. 1, s. 504.<br />
60 Štatistický lexikon, ref. 32, s. XVII – XVIII.<br />
61 Statistická příručka II, ref. 21, s, 437.<br />
210
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
vysťahovalcov. Intenzita migračného pohybu na východnom Slovensku však bola v 20.<br />
rokoch natoľko silná, že jej výsledné hodnoty počas takmer celého medzivojnového obdobia<br />
(1922 – 1937) boli vyššie než celoslovenský priemer (31 %).<br />
Tabuľka č. 15:<br />
Počet vydaných vysťahovaleckých pasov na východnom Slovensku<br />
a Slovensku v rokoch 1922 – 1937<br />
1922 – 1930 1931 – 1937 1922 – 1937<br />
Slovensko 153 339 29 907 183 246<br />
východné Slovensko 49 267 7 567 56 834<br />
podiel východného Slovenska 32,1 % 25,3 % 31 %<br />
Tabuľka č. 16:<br />
Počet vysťahovalcov na 1000 obyvateľov na východnom Slovensku<br />
a Slovensku v rokoch 1922 – 1937<br />
1922 – 1930 1931 – 1937 1922 – 1937<br />
Slovensko 5,4 1,3 3,4<br />
východné Slovensko 6,5 1,2 4,0<br />
V rokoch 1923 – 1937 sa na východnom Slovensku vysťahovalo najviac osôb v absolútnych<br />
počtoch z okresov Michalovce (4359), Bardejov (3500), Stropkov (3159), Sobrance<br />
(2990), Stará Ľubovňa (2934), Prešov (2928), Rožňava (2825) a Trebišov (2589). Menej<br />
než 1000 osôb sa v rovnakom období vysťahovalo z okresov Spišská Stará Ves (405),<br />
Košice-mesto (641) a Gelnica (992). Aj keď početnosť obyvateľstva môže byť jedným<br />
z determinujúcich faktorov, ktoré vplývajú na početnosť obyvateľstva, najľudnatejší východoslovenský<br />
okres, Košice-mesto, je príkladom obmedzenej platnosti tohto vzťahu.<br />
Vzhľadom na rozdielnu početnosť obyvateľstva jednotlivých okresov, zreálnenie údajov<br />
o absolútnych počtoch vysťahovalcov prináša až zisťovanie migračnej intenzity na<br />
základe prepočtu početnosti vysťahovalcov a populácie. Z analýzy štatistických údajov<br />
na regionálnej úrovni vyplýva, že najvyššia intenzita vysťahovalectva bola v šarišskom<br />
a zemplínskom regióne, najmä v okresoch hraničiacich na severe s Poľskom a na východe<br />
s Podkarpatskou Rusou. Ide o dve súvislé teritóriá, tvorené okresmi Stará Ľubovňa,<br />
Bardejov, Stropkov, Medzilaborce a okresmi Sobrance, Veľké Kapušany a Michalovce.<br />
V rokoch 1923 – 1937 sa z nich sťahovalo 5,4 – 8,4 vysťahovalcov na 1000 obyvateľov.<br />
Na opačnom póle stáli okresy v abovskom regióne: Košice-mesto a Košice-vidiek. Ako<br />
sme ukázali, okres Košice-mesto bol osobitným, mestským prostredím, s výrazne špecifickými<br />
ekonomickými, sociálnymi a demografickými podmienkami, teda faktormi,<br />
ktoré v najväčšej miere podnecovali migráciu. Aj preto sa charakter vysťahovalectva<br />
z Košíc približoval najväčšiemu slovenskému mestu – Bratislave, než zvyšným okresom<br />
na východnom Slovensku.<br />
Ako už bolo naznačené, dynamika vysťahovaleckého pohybu na východnom Slovensku<br />
mala zostupnú tendenciu. Aj keď zásadný zlom vo vývoji vysťahovalectva nastal<br />
211
Milan Belej<br />
v roku 1931, k jeho prvému väčšiemu obmedzeniu, ako sme uviedli v úvode štúdie, došlo<br />
po prijatí imigračných zákonov v Spojených štátoch v rokoch 1921 a 1924. 62 Nárast<br />
počtu vystavených pasov v druhej polovici 20. rokov súvisí s presunom vysťahovalcov<br />
do náhradných cieľových teritórií (Kanada, latinskoamerické štáty, najmä Argentína,<br />
európske štáty).<br />
Po vzniku veľkej hospodárskej krízy a následnom prijatí protiimigračných opatrení<br />
vo väčšine cieľových štátov, došlo na Slovensku od roku 1931 k výraznej redukcii počtu<br />
vystavených vysťahovaleckých pasov. Podľa údajov z tabuľky č. 15 z celkového počtu<br />
vysťahovaleckých pasov vydaných na Slovensku v rokoch 1922 – 1937 pripadlo až 83,7 %<br />
na obdobie 1922 – 1930 a len 16,3 % na obdobie 1931 – 1937. Na východnom Slovensku<br />
vysťahovalectvo pokleslo v 30. rokoch ešte výraznejšie, keď vzájomný pomer vystavených<br />
pasov v uvedených obdobiach predstavoval 86,7 % : 13,3 %. Hoci náznaky vplyvov<br />
imigračných reštrikcií sa na poklese absolútnych počtov vysťahovalcov prejavili už v roku<br />
1930, zásadný zlom v takmer všetkých okresoch nastal v roku 1931. K výraznejšiemu<br />
poklesu vysťahovalectva došlo v 30. rokoch v okresoch abovského a spišského regiónu,<br />
s výnimkou okresu Stará Ľubovňa. V tom období sa z tohto okresu vysťahovala takmer<br />
tretina z celkového počtu vysťahovaných osôb v rokoch 1923 – 1937, čo bolo v kon<strong>text</strong>e<br />
východného Slovenska výnimočné.<br />
Pred I. svetovou vojnou smerovali takmer všetci vysťahovalci z celého teritória Slovenska<br />
do USA. Aj keď existovali rozdiely medzi východným a západným Slovenskom,<br />
neboli až natoľko významné. L. Tajták na základe porovnania štruktúry cieľových oblastí<br />
v rokoch 1911 – 1913 uviedol, že 93,7 % vysťahovalcov zo západného a stredného<br />
Slovenska smerovalo do USA, 3 % do Nemecka, 0,3 % do Rumunska a 3 % do iných<br />
krajín. Na východnom Slovensku bolo transatlantické smerovanie ešte výraznejšie, keď<br />
do USA odišlo až 99,5 % vysťahovalcov, zatiaľ čo do Nemecka len 0,1 % a do iných<br />
krajín 0,4 %. 63<br />
V medzivojnovom období sa rozdiely medzi smerovaním vysťahovalcov z východného<br />
Slovenska a zvyšku krajiny prehĺbili vo väčšej miere, ako je možné vidieť z údajov<br />
v tabuľke č. 17. Takmer polovica vysťahovalcov zo Slovenska do zámoria tam odišla<br />
v období 1924 – 1937 práve z východného Slovenska (45,4 %). V rokoch 1924 – 1930 podiel<br />
východného Slovenska na transatlantickej migrácii v rámci Slovenska predstavoval<br />
44,7 %. V 30. rokoch sa podiel východného Slovenska na slovenskom zámorskom vysťahovalectve<br />
zvýšil až na 49,4 %. Podiel východného Slovenska na zámorskom vysťahovalectve<br />
bol teda vyšší než jeho zastúpenie na celkovom vysťahovaleckom pohybe z krajiny.<br />
Na druhej strane, vysťahovalectvo do európskych krajín bolo na východe Slovenska<br />
vedľajšou záležitosťou. Sotva každý desiaty vysťahovalec do Európy zo Slovenska pochádzal<br />
v rokoch 1924 – 1930 z východu krajiny (9,1%). Pritom v období 1924 – 1930<br />
bol podiel východného Slovenska na slovenskom vysťahovalectve do európskych štátov<br />
o niečo vyšší (9,9 %) než v nasledujúcom období (6,6 %). Zlom, ktorý nastal vo vysťa-<br />
62 Príčiny výkyvov počtov vystavených vysťahovaleckých pasov sú objasnené v úvode štúdie.<br />
63 TAJTÁK, Ladislav: Vývin, ref. 1, s. 507.<br />
212
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
hovalectve v roku 1931, priniesol výraznú redukciu absolútnych počtov vysťahovalcov<br />
odchádzajúcich do zámoria. Tento pokles bol na Slovensku i východe krajiny približne<br />
rovnaký, v prípade Slovenska približne 6-násobný, v prípade východného Slovenska približne<br />
5,5-násobný. Redukcia vysťahovalectva do Európy nebola v 30. rokoch natoľko<br />
výrazná, avšak na východnom Slovensku predstavovala v porovnaní s predošlým obdobím<br />
(1924 – 1930) až 3,8-násobok v porovnaní s 2,4-násobkom Slovenska.<br />
Tabuľka č. 17:<br />
Počet vysťahovaleckých pasov vydaných do zámorských a európskych<br />
krajín na Slovensku a východnom Slovensku v rokoch 1924 – 1937 64<br />
Slovensko<br />
Zámorie Európa Východné Zámorie Európa<br />
abs. % abs. % Slovensko abs. % abs. %<br />
1924 – 1930 78588 65,6 41290 34,4 1924 – 1930 35118 89,4 4162 10,6<br />
1931 – 1937 13046 43,6 16861 56,4 1931 – 1937 6462 85,4 1105 14,6<br />
1924 – 1937 91934 61,2 58151 38,8 1924 – 1937 41580 88,8 5267 11,2<br />
Štruktúra štatistických údajov na úrovni okresov, resp. regiónov, neumožňuje skúmať<br />
smerovanie vysťahovalcov do konkrétnych štátov. 65 V rokoch 1922 – 1936 najviac<br />
vysťahovalcov zo Slovenska smerovalo v zámorí do Severnej Ameriky, pričom 49,4 %<br />
odišlo do USA a 34,9 % do Kanady. 66 Vysťahovalci, ktorým bolo znemožnené vycestovať<br />
do USA, obrátili v rokoch 1922 – 1930 svoju pozornosť na Kanadu, avšak protiimigračný<br />
zákon, prijatý v roku 1930 v dôsledku nástupu hospodárskej krízy, výrazne obmedzil<br />
od roku 1931 masový charakter prisťahovalectva zo Slovenska do tejto krajiny. 67 Zo<br />
zvyšných 15,7% vysťahovalcov cestujúcich do zámoria odišlo najviac do štátov Južnej<br />
Ameriky: Argentíny (13 %), Uruguaja (najmenej 0,5 %) 68 a Brazílie (0,4 %), v rokoch<br />
1933 – 1936 odišlo niekoľko desiatok osôb aj do Paraguaja. V neeurópskom vysťahovalectve<br />
od roku 1933 vzrastal aj počet osôb, vysťahovaných do Palestíny. 69<br />
64 Údaje v štatistikách z rokov 1922 – 1923 neobsahujú informácie o cieľovej krajine na úrovni<br />
okresov, preto tieto roky neboli zahrnuté do prehľadu. Do prehľadnej tabuľky neboli zaradené<br />
ani údaje o vysťahovalcoch, ktorí neudali cieľ cesty, preto sú relatívne počty vyjadrením<br />
výlučne vzájomného pomeru vysťahovalectva do zámoria a Európy.<br />
65 Štatistiky evidujú osobitne len počet vydaných vysťahovaleckých pasov do USA, aj to iba<br />
v období 1924 – 1925. Práve štatistika na základe počtu vystavených pasov do USA z roku<br />
1924 má viaceré nedostatky, o ktorých sme sa zmienili v úvode štúdie.<br />
66 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 55 138 vysťahovaleckých pasov do USA<br />
a 39 022 do Kanady. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných vysťahovaleckých pasov<br />
v období 1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20.<br />
67 JAKEŠOVÁ, Elena: ref. 18, s. 92<br />
68 V štatistkách je Uruguaj osobitne uvádzaný len v rokoch 1928 – 1932.<br />
69 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 14 546 vysťahovaleckých pasov do Argentíny,<br />
najmenej 570 do Uruguaja a 450 do Brazílie. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných<br />
213
Milan Belej<br />
Ako ukázali výsledky analýzy zámorského vysťahovalectva na regionálnej úrovni,<br />
v období 1924 – 1937 vo všetkých okresoch na východe Slovenska (s výnimkou dvoch)<br />
absolútna väčšina vysťahovalcov smerovala do zámoria. Najvyšší podiel vysťahovalcov<br />
do zámoria odišiel zo šarišského regiónu, kde ich relatívne počty v žiadnom okrese neklesli<br />
pod 95 %, a z abovského regiónu, kde boli vo všetkých okresoch vyššie než 90 %.<br />
Až zo štyroch okresov na východe Slovenska odišli všetci vysťahovalci do zámoria.<br />
Boli to okresy Bardejov, Revúca, Spišská Stará Ves a Vranov nad Topľou. Keďže ide<br />
o okresy, ktoré sú geograficky rozptýlené, nemožno preto ani výlučné zámorské vysťahovalectvo<br />
považovať za regionálne vymedzené. Trend nárastu relatívnych počtov<br />
vysťahovalcov do zámoria v 30. rokoch na východe Slovenska možno ilustrovať faktom,<br />
že k nemu došlo až v 12 okresoch. Kým od roku 1924 odchádzali vysťahovalci výlučne<br />
do zámoria z piatich východoslovenských okresov, v 30. rokoch ich bolo už osem. 70<br />
Ani v prípade vysťahovalectva do Európy štatistické údaje neumožňujú špecifikovať<br />
podiel jednotlivých krajín na úrovni okresov. Zo všetkých vysťahovaleckých pasov, vystavených<br />
na Slovensku v období 1922 – 1936 do európskych štátov, viac než 2/3 vydali<br />
vysťahovalcom do Francúzska (69,1 %). Vysťahovalecké pasy boli okrem Francúzska<br />
najčastejšie vystavované do Maďarska (12,5 %), Belgicka (najmenej 6,6 %) 71 , Nemecka<br />
(3,1 %), Rakúska (2,6 %), Juhoslávie (2,1 %), ZSSR (1,7 %) a Poľska (0,4 %). 72 K novým<br />
migračným teritóriám po I. svetovej vojne pribudlo najmä Francúzsko. Vysťahovalectvo<br />
do tejto krajiny malo pomerne stabilný charakter a bolo len krátkodobo obmedzované<br />
počas hospodárskych kríz (1921, 1927, 1931 – 1932). Vysťahovalectvo do Belgicka bolo<br />
krátkodobé, ohraničené rokmi 1928 – 1932, keď nadobudlo intenzívny charakter. V rokoch<br />
1928 – 1929 mali byť práve na východnom Slovensku najatí vo väčšom meradle<br />
poľnohospodárski robotníci pre prácu v tamojších baniach. 73 Sťahovanie do Belgicka<br />
prerušili administratívne zásahy v dôsledku hospodárskej krízy. Príkladom krajiny, kde<br />
vysťahovaleckých pasov v období 1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20. Údaje o počte vydaných<br />
vysťahovaleckých pasov uvádza niekoľkokrát aj F. Bielik. Kým v prípade USA a Kanady<br />
sú údaje správne, v prípade latinskoamerických krajín došlo pri prepise údajov zo štatistík<br />
k mnohým nepresnostiam. Po prvýkrát ich takto uviedol v roku 1964 (BIELIK, František: ref.<br />
10, s. 304), potom v nezmenenej podobe v ďalších prácach (BIELIK, František: ref. 6, s. 44,<br />
BIELIK, František: ref. 19, s. 48).<br />
70 Okrem už uvedených okresov k nim v 20. rokoch patril okres Sabinov, v 30. rokoch okresy<br />
Giraltovce, Košice-mesto, Snina a Veľké Kapušany.<br />
71 V štatistikách je Belgicko osobitne uvádzané až od roku 1928. Zprávy SÚS, ref. 20.<br />
72 V období 1922 – 1936 bolo na Slovensku vydaných 42 890 vysťahovaleckých pasov do Francúzska,<br />
7786 do Maďarska, najmenej 4083 do Belgicka, 1899 do Nemecka, 1583 do Rakúska,<br />
1322 do Juhoslávie, 1068 do ZSSR a 275 do Poľska. Zvyšné pasy boli vydané do iných európskych<br />
štátov. Vypočítané podľa údajov o počte vydaných vysťahovaleckých pasov v období<br />
1922 – 1936: Zprávy SÚS, ref. 20. Aj tieto údaje uvádza F. Bielik v citovaných prácach (ref.<br />
70). S výnimkou počtu cestovných pasov, vydaných do Francúzska a Nemecka, sú údaje pre<br />
zvyšné krajiny v niektorých rokoch nepresné.<br />
73 BALÁŽ, Claude. Francúzsko. In: BIELIK, František: ref. 19, s. 239 – 241.<br />
214
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
sa dovtedy vnútorná migrácia zmenila na vonkajšiu je Maďarsko, kam bol najmä v rokoch<br />
1923 – 1925 vystavený väčší počet vysťahovaleckých pasov. 74<br />
Najvyšší podiel vysťahovaleckých pasov do európskych štátov, takmer štvrtina, bol<br />
na východnom Slovensku v období 1922 – 1937 v relatívnych počtoch vystavený na Spiši.<br />
Tu sa nachádzali aj jediné okresy, Gelnica a Stará Ľubovňa, kde bolo v uvedenom<br />
období vystavených viac pasov do Európy, než do zámoria. Na východnom Slovensku<br />
sa však nenachádzal ani jeden okres, v ktorom by boli vystavili pasy výlučne do európskych<br />
štátov. V 30. rokoch došlo k zvýšeniu podielu vysťahovalectva do európskych<br />
krajín v pomere k zámorskému v ôsmich okresoch, 75 pričom len v štyroch z nich (Medzilaborce,<br />
Moldava nad Bodvou, Rožňava a Stará Ľubovňa) bolo zvýšenie výraznejšie,<br />
avšak i tu sprevádzané poklesom absolútnych počtov vysťahovalcov.<br />
V minulosti viacerí autori upozornili na prevahu transatlantického smerovania zahraničnej<br />
migrácie z okresov východného Slovenska, ktorá mala dosahovať až 90 –<br />
100 %. 76 Rozbor štatistických údajov o štruktúre smerovania vysťahovalcov na úrovni<br />
okresov túto základnú tézu síce potvrdzuje, avšak tiež dokazuje, že priemernú hodnotu<br />
na východnom Slovensku je potrebné minimálne v období 1924 – 1937 posunúť pod<br />
úroveň 90 %. Súčasne však existovali na východnom Slovensku aj okresy, kde bol podiel<br />
zámorského vysťahovalectva omnoho nižší.<br />
Keďže na západnom a strednom Slovensku, kde sa v 30. rokoch zvýšil podiel migrácie<br />
do Európy, bol pokles miery vysťahovalectva miernejší, porovnali sme údaje východoslovenských<br />
okresov, v ktorých bol v 30. rokoch najvyšší relatívny počet vysťahovalcov<br />
v pomere k predošlému obdobiu. Spomedzi ôsmich okresov, odkiaľ sa v 30. rokoch<br />
vysťahovalo aspoň 15 % vysťahovalcov, boli tri také, kde bol zaznamenaný relatívny<br />
nárast vysťahovalcov do Európy (Stará Ľubovňa, Stropkov, Kráľovský Chlmec), pričom<br />
k výraznejšiemu nárastu počtu vystavených vysťahovaleckých pasov došlo len v Staroľubovnianskom<br />
okrese. Tieto tri okresy mali najvyšší relatívny počet vysťahovalcov<br />
v 30. rokoch na východnom Slovensku (Stará Ľubovňa – 30,5%, Stropkov – 22,3 %,<br />
Kráľovský Chlmec – 20,2 %). V zvyšných piatich (Bardejov, Humenné, Trebišov, Snina,<br />
Vranov nad Topľou) bol podiel zámorského vysťahovalectva vyšší alebo na rovnakej<br />
úrovni ako v 20. rokoch, pričom v dvoch okresoch malo vysťahovalectvo výlučne zámorský<br />
charakter počas celého obdobia. Z týchto piatich okresov sa v 30. rokoch do<br />
zámoria vysťahovalo 15,5 % – 20 % osôb z celkového počtu, zisteného v období 1924<br />
– 1937. Z uvedeného vyplýva, že nemožno dokázať priamu súvislosť medzi pomalším<br />
poklesom vysťahovalectva v 30. rokoch a zvýšenou mierou sťahovania do európskych<br />
štátov.<br />
74 Na Slovensku vystavili v rokoch 1923 – 1925 do Maďarska 6183 vysťahovaleckých pasov.<br />
Zprávy SÚS, ref. 20.<br />
75 Išlo o okresy Košice-vidiek, Kráľovský Chlmec, Medzilaborce, Moldava nad Bodvou, Rožňava,<br />
Sabinov, Stará Ľubovňa a Stropkov.<br />
76 BIELIK, František: ref. 10, s. 307. MICHNOVIČ, Imrich: ref. 11, s. 75.<br />
215
Milan Belej<br />
Údaje o etnickom zložení vysťahovalcov sú uvedené v tabuľke číslo 18. Špecifická<br />
pestrosť etnického zloženia vysťahovalcov z východného Slovenska je primárne determinovaná<br />
multietnicitou jeho obyvateľstva. Výsledky analýzy na úrovni okresov však<br />
ukázali viaceré odlišnosti, ktoré sa prejavujú v nerovnakom zastúpení príslušníkov tej<br />
istej národnosti medzi obyvateľmi a vysťahovalcami.<br />
Tabuľka č. 18:<br />
Etnické zloženie vysťahovalcov z východného Slovenska a Slovenska<br />
v rokoch 1922 – 1937 v porovnaní s etnickým zložením obyvateľstva<br />
v roku 1930<br />
Východné Slovensko slovens. rusínska nemec. maďar. poľská židov. iné/neuv.<br />
vysťahovalci abs. 39 855 8 046 2 098 5 581 16 667 571<br />
% 70,1 14,2 3,7 9,8 - 1,2 1,0<br />
obyvateľstvo % 67,1 10,5 5,2 11,8 - 3,6 1,8<br />
Slovensko<br />
vysťahovalci abs. 153 289 8 202 6 597 13 581 21 807 749<br />
% 83,7 4,5 3,6 7,4 - 0,4 0,4<br />
obyvateľstvo % 72,1 2,8 4,5 17,6 - 2,0 1,0<br />
Podiel východného Slovenska na etnickom zložení vysťahovalcov zo Slovenska<br />
vysťahovalci % 26 98,1 31,8 41,1 - 82,7 76,2<br />
Väčšinu vysťahovalcov z východného Slovenska v absolútnych i relatívnych číslach<br />
tvorili osoby slovenskej národnosti. Ich podiel medzi vysťahovalcami prevyšoval zastúpenie<br />
v etnickej štruktúre obyvateľstva. Analogickú tendenciu je vidieť i na celoslovenskej<br />
úrovni, avšak tu boli Slováci medzi vysťahovalcami zastúpení vo väčšej miere.<br />
Približne každý štvrtý vysťahovalec slovenskej národnosti pochádzal z východu Slovenska.<br />
Vysťahovalci slovenskej národnosti tvorili viac než polovicu vysťahovalcov v 19<br />
okresoch východného Slovenska a v okrese Košice-mesto ich bolo najviac spomedzi<br />
všetkých. Len v šiestich okresoch bolo medzi vysťahovalcami viac príslušníkov iného<br />
etnika než Slovákov. Boli to štyri okresy na severe východného Slovenska: Stará Ľubovňa,<br />
Stropkov, Medzilaborce a Snina. Ďalším bol okres Kráľovský Chlmec na juhovýchode<br />
a Moldava nad Bodvou na juhu východného Slovenska. Až v polovici okresov<br />
z východného Slovenska (13) bolo medzi vysťahovalcami viac než 80 % Slovákov. Boli<br />
to okresy Giraltovce, Humenné, Košice-vidiek, Levoča, Michalovce, Poprad, Prešov,<br />
Revúca, Sabinov, Sobrance, Spišská Nová Ves, Trebišov a Vranov nad Topľou. Podiel<br />
slovenského obyvateľstva bol v uvedených okresoch tiež vyšší než 80 %, s výnimkou<br />
okresu Sabinov. V okrese Spišská Stará Ves bol tento pomer opačný, avšak rozdiely<br />
medzi podielom Slovákov medzi vysťahovalcami (79,8 %) a obyvateľstvom (80,5 %) boli<br />
minimálne. Možno teda vysloviť uzáver, že okresy s najvyšším podielom slovenského<br />
obyvateľstva mali súčasne i najvyšší podiel vysťahovalcov slovenskej národnosti. Súčasne<br />
možno potvrdiť dva hlavné trendy, ktoré sa prejavovali vo vysťahovalectve Slovákov<br />
už v období pred I. svetovou vojnou. Prvým bol vyšší podiel Slovákov medzi vysťaho-<br />
216
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
valcami než medzi obyvateľstvom. Druhým bola stagnácia, resp. pokles tohto zastúpenia<br />
vo väčšine žúp východného Slovenska. 77<br />
Rusíni obývali prevažne severné a severovýchodné okresy východného Slovenska.<br />
Skutočnosť, že až 98,1 % rusínskych vysťahovalcov na Slovensku pochádzalo z východu<br />
krajiny, oprávňuje charakterizovať rusínske vysťahovalectvo ako výlučne východoslovenské.<br />
Rusíni tvorili vyše polovicu obyvateľstva i vysťahovalcov v okresoch Medzilaborce,<br />
Snina a Stropkov, avšak medzi vysťahovalcami absolútne dominovali ešte v okrese<br />
Stará Ľubovňa. Rusínski vysťahovalci tvorili viac než 10 % vysťahovalcov v okresoch<br />
Bardejov, Sabinov a Spišská Stará Ves, v ktorých žilo tiež viac než 10 % rusínskej národnosti.<br />
Podiel rusínskych vysťahovalcov na východnom Slovensku najviac spomedzi<br />
všetkých národností prevyšoval ich podiel v štruktúre obyvateľstva. Výsledky na regionálnej<br />
úrovni síce ukazujú v prevažnej väčšine okresov (až 19, jeden má vyrovnanú<br />
bilanciu) nižšie zastúpenie Rusínov medzi vysťahovalcami než medzi obyvateľstvom,<br />
avšak práve v okresoch s výrazne dominantným rusínskym vysťahovalectvom (Medzilaborce,<br />
Stará Ľubovňa) je rozdiel v prospech vysťahovalcov mimoriadne vysoký.<br />
Nie je vylúčené, že išlo o čiastočné pokračovanie v trende, nastúpenom pred I. svetovou<br />
vojnou, keď bol síce podiel rusínskych vysťahovalcov nižší než ich zastúpenie medzi<br />
obyvateľstvom, avšak vo všetkých troch župách, kde žili Rusíni, dochádzalo k vyrovnávaniu<br />
týchto rozdielov. 78<br />
Na východnom Slovensku žilo najviac Nemcov na Spiši a v troch okresoch v juhozápadnej<br />
časti východného Slovenska (Košice-mesto, Moldava nad Bodvou, Rožňava),avšak<br />
v žiadnom z nich netvorili viac než 40 % obyvateľstva. V regiónoch Zemplína<br />
a Spiša boli ich relatívne počty nízke a nepresahovali 2 %. Pred I. svetovou vojnou bol<br />
podiel Nemcov medzi vysťahovalcami na východnom Slovensku nižší než ich pomerné<br />
zastúpenie v štruktúre obyvateľstva. Tento trend pokračoval i v medzivojnovom období<br />
s tým, že na východe Slovenska bol výraznejší než v celoslovenských reláciách. Napriek<br />
tomu bol podiel nemeckých vysťahovalcov z východného Slovenska v celoslovenskom<br />
kon<strong>text</strong>e významný, keď odtiaľ pochádzal takmer každý tretí nemecký vysťahovalec.<br />
Najvyšší počet Nemcov v absolútnych i relatívnych číslach odišiel z okresov Kežmarok<br />
a Gelnica, viac než 10 % medzi vysťahovalcami tvorili Nemci aj okresoch Košice-mesto,<br />
Moldava nad Bodvou, a Poprad. V týchto okresoch žil aj najvyšší počet Nemcov. Napriek<br />
skutočnosti, že až z polovice okresov sa vysťahovalo v relatívnych číslach viac<br />
Nemcov, než bol ich podiel v etnickej štruktúre obyvateľstva (ďalšie tri okresy mali<br />
vyrovnanú bilanciu), v kon<strong>text</strong>e celého východného Slovenska bol tento pomer, ako už<br />
bolo uvedené, opačný. Na úrovni okresov, kde vysťahovalectvo Nemcov bolo intenzívne,<br />
dochádzalo k rozdielom, keď v niektorých z nich bola bilancia podielu vysťahovalci/<br />
77 K poklesu v relatívnych počtoch Slovákov medzi vysťahovalcami došlo v Abovsko-turnianskej<br />
a Zemplínskej župe, ich relatívne počty stagnovali v Šarišskej župe. BELEJ, Milan: ref.<br />
5, s. 150.<br />
78 Išlo o Spišskú, Šarišskú a Zemplínsku župu. BELEJ, Milan: ref. 5, s. 152.<br />
217
Milan Belej<br />
obyvateľstvo naklonená v prospech vysťahovalcov (Kežmarok, Košice-mesto) v ďalších<br />
bol vzájomný pomer opačný (Gelnica, Moldava nad Bodvou, Poprad).<br />
Maďarské obyvateľstvo obývalo prevažne teritórium pozdĺž južnej hranice východného<br />
Slovenska. Až v troch okresoch tvorilo viac než polovicu populácie (Kráľovský<br />
Chlmec, Veľké Kapušany a Moldava nad Bodvou), v ďalších dvoch malo viac než 10 %<br />
podiel (Rožňava, Košice-mesto). V okresoch Šariša a severného Zemplína podiel Maďarov<br />
nepresiahol ani 2 %. Pred I. svetovou vojnou sa z východoslovenských žúp sťahovalo<br />
menej Maďarov v porovnaní s ich podielom v etnickej štruktúre obyvateľstva.<br />
Uvedený trend pokračoval i v medzivojnovom období, hoci na úrovni Slovenska bol<br />
výraznejší než na východe krajiny. Vyše 40 % Maďarov, ktorí sa vysťahovali zo Slovenska,<br />
odišlo z jeho východnej časti. Viac než polovicu vysťahovalcov tvorili Maďari<br />
v okresoch Kráľovský Chlmec a Moldava nad Bodvou, pričom ich zastúpenie medzi vysťahovalcami<br />
bolo výrazne vyššie než medzi populáciou. Dôkazom výrazných rozdielov<br />
na regionálnej úrovni sú údaje z okresu Veľké Kapušany, kde mali Maďari absolútne<br />
dominantné postavenie medzi populáciou, avšak medzi vysťahovalcami tvorili nadpolovičnú<br />
väčšinu Slováci. V 14 okresoch na východnom Slovensku boli relatívne počty<br />
Maďarov medzi vysťahovalcami nižšie než medzi obyvateľstvom a 3 ďalšie okresy mali<br />
vyrovnanú bilanciu.<br />
Poslednou národnosťou, ktorá je významnejším spôsobom zachytená v štatistikách,<br />
sú Židia. V uhorských štatistikách neboli židovskí vysťahovalci vykazovaní osobitne,<br />
preto nie je možné vykonať komparáciu základných vysťahovaleckých trendov tejto<br />
národnosti pred a po I. svetovej vojne. Z porovnania údajov o zastúpení Židov medzi<br />
vysťahovalcami vyplýva, že ich podiel v etnickej štruktúre obyvateľstva bol vyšší než<br />
medzi vysťahovalcami tak na celom území Slovenska, ako i na východe krajiny. Aj na<br />
úrovni okresov bol zistený len jediný (Snina), kde bol tento pomer opačný. Z východného<br />
Slovenska však odišli do zahraničia až 4/5 tých vysťahovalcov, ktorí sa na Slovensku<br />
prihlásili k židovskej národnosti. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že časť<br />
príslušníkov židovskej populácie, ktorá sa aj v minulosti identifikovala vo väčšej miere<br />
s inými národnosťami (Nemci, Maďari a po roku 1918 vo väčšej miere i Slováci), môže<br />
v štatistikách byť „stratená“ medzi inými etnikami. Istú korekciu by mohla priniesť<br />
analýza údajov o náboženskej príslušnosti vysťahovalcov, tá však nebola publikovaná na<br />
úrovni okresov. Väčší počet osôb židovskej národnosti môže byť vykázaný i v kolónke<br />
„iní“, kde boli na úrovni okresov spravidla zaradení vysťahovalci tej národnosti, ktorých<br />
počet v príslušnom roku neprekročil číslo 10. Najvyšší podiel vysťahovalcov židovskej<br />
národnosti bol zistený v severovýchodných okresoch na Zemplíne a v Šariši (Snina,<br />
Medzilaborce, Stropkov, Bardejov), Rovnakú úroveň dosiahlo vysťahovalectvo Židov<br />
v relatívnych číslach aj z okresov Košice-mesto a Prešov. V regionálnych prehľadoch,<br />
kde sú zahrnuté aj údaje za rok 1922, keď bol zaznamenaný mimoriadne vysoký počet<br />
židovských vysťahovalcov z východného Slovenska (až 252), sa ich najviac v absolútnych<br />
i relatívnych počtoch vysťahovalo zo šarišského regiónu.<br />
Vo väčšine okresov bola etnická štruktúra vysťahovalcov charakterizovaná dominantným<br />
postavením jednej národnosti. Jedinou výnimkou je okres Košice-mesto, kde<br />
bolo etnické zloženie vysťahovalcov mimoriadne pestré. Absolútne dominantné posta-<br />
218
Vysťahovalectvo z východného Slovenska v medzivojnovom období<br />
na základe analýzy štatistických údajov (1922 – 1937)<br />
venie tu nemala žiadna národnosť a s výnimkou Rusínov bolo zastúpenie vysťahovalcov<br />
každej národnosti významné. Najviac vysťahovalcov bolo slovenskej národnosti, avšak<br />
hodnoty relatívneho zastúpenia vysťahovalcov maďarskej, nemeckej i židovskej národnosti<br />
patrili medzi najvyššie na východnom Slovensku.<br />
Analýza etnickej štruktúry vysťahovalcov z východného Slovenska neodhalila podstatné<br />
zmeny v základných trendoch, ktoré sa prejavovali medzi jednotlivými národnosťami<br />
pred I. svetovou vojnou. Potvrdila pretrvávanie etnicky pestrého charakteru<br />
vysťahovalectva a odkryla viaceré špecifiká na regionálnej úrovni (okresy, regióny).<br />
219
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925 *<br />
Peter Zmátlo<br />
ZMÁTLO, Peter: Tragic clash in Nižný Šebeš in July 1925. In: Annales historici<br />
Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 220-239.<br />
In his contribution the author looks at the tragic clash between Czechoslovak authority<br />
and local inhabitants in the village of Nižný Šebeš in July 1925. Using archival and<br />
contemporary press sources, he describes the course of these tragic events, in which<br />
one man, Matej Huľa, died as a result of his injuries. He also analyses the causes of the<br />
conflict and considers some of the key players in it, especially the Franciscan priest, Agap<br />
Malkušák. In his conclusion he offers lessons the conflict taught, lessons which we can all<br />
draw from in our own lives.<br />
Tragický konflikt miestnych občanov s brachiálnou mocou v dedine na okraji Prešova<br />
v ôsmom roku existencie nového československého štátu bol odrazom všetkých<br />
spoločenských protirečení vtedajšej doby, a to najmä politických, nacionálnych, religióznych<br />
i prostých medziľudských zlyhaní. Politický režim prvej Československej republiky<br />
(ČSR) sa pomaly stabilizoval a demokratizoval, čo bolo určite úľavou po poprevratových<br />
revolučných mesiacoch rokov 1918 – 1919 aj pre obyvateľov východného<br />
Slovenska, v našom prípade šarišskej dediny Nižný Šebeš (v súčasnosti Nižná Šebastová).<br />
1 Stabilizáciu miestnych pomerov narušil však konflikt 2 v júli 1925, ktorý sa odohral<br />
v tejto dedine, hoci nie prvýkrát (prvý konflikt podobného charakteru sa uskutočnil už<br />
v roku 1920 3 ), ale v takom rozsahu to bola premiéra, bohužiaľ, i s tragickým koncom. Čo<br />
* Príspevok vznikol v rámci riešenia grantového projektu VEGA MŠ SR č. 1/2221/05.<br />
1 Budeme používať dobový názov Nižný Šebeš.<br />
2 Terminologicky správne vystihnúť a označiť skúmané udalosti nie je jednoznačné. Pre konflikty<br />
podobného charakteru z našich dejín, ktoré mali menší rozsah, sa používa názov vzbura<br />
(napr. Krompašská vzbura), vhodný je podľa nás aj pojem konflikt (v tomto prípade menšieho<br />
rozsahu), ktorý prevažne používame, menej vhodný a presný termín sú výtržnosti.<br />
3 Na začiatku roka 1920 podalo vojenské veliteľstvo v Tarnove na správcu františkánskeho<br />
kláštora v Nižnom Šebeši pátra Justína Šeberta trestné oznámenie, že pri agitačnej ceste za<br />
Slovenskú ľudovú stranu v Gaboltove štval proti československému vojsku a vychvaľoval<br />
Maďarov. Na základe tohto udania urobila vojenská polícia v kláštore prehliadku, pri ktorej<br />
našli celý balík letákov a brožúr, písaných proti československému štátu a jeho vojsku. Tieto<br />
letáky už mali byť dávno podľa úradnej vyhlášky odovzdané príslušným úradom. Preto podali<br />
trestné oznámenie štátnemu zástupcovi. Po prevedení spomínanej domovskej prehliadky<br />
v kláštore gazda kláštora Ján Slobodník vyšiel na ulicu a vyzýval obyvateľstvo, aby službu<br />
konajúcim vojakom prekazilo ich prácu. Pre tento čin podali na neho trestné oznámenie. Pozri<br />
Domovská prehliadka vo františkánskom kláštore v Šebeškelemeši. In: Šarišské hlasy, 11. 4.<br />
1920, roč. II., č. 15, s. 7 (názov článku v dobových novinách nie je správny, lebo Šebeškelemeš<br />
je starý názov vedľajšej dediny Šarišské Lúky, dnes už samostatne neexistujúcej). Po tejto<br />
220
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
sa vlastne vtedy v Nižnom Šebeši stalo? Aké boli príčiny tohto konfliktu? Nedalo sa mu<br />
zabrániť? Aké poučenie by sme si mali z neho zobrať?<br />
Hľadanie príčin tragického konfliktu v Nižnom Šebeši v lete 1925 nás privedie do<br />
miestneho kláštora františkánov. Kňazi z tohto kláštora boli v dedine vážení a boli nepochybne<br />
morálnymi autoritami, u ktorých hľadali miestni občania najmä duchovné povzbudenie<br />
v neľahkých životných situáciách. Bolo tu totiž silné náboženské cítenie, väčšina<br />
obyvateľov boli katolíci, podobne ako to bolo na celom Šariši i na väčšine východného<br />
Slovenska. Tu niekde by sme mohli hľadať odpoveď na otázku, prečo tak vehementne<br />
miestni ľudia bránili „svojho kňaza“ či „svojich kňazov“, keď zavítali do kláštora četníci.<br />
Príčina ich príchodu do dediny nám osvetlí bezprostrednú príčinu vzniku tohto konfliktu<br />
medzi miestnym obyvateľstvom a četníkmi ako predstaviteľmi štátnej moci.<br />
V miestnom františkánskom kláštore pôsobili v tomto sledovanom období, t. j. na začiatku<br />
júla 1925, Bartolomej Kocháň (ako kustód kláštora), pátri Agap Malkušák, Adalbert<br />
Štefanovič a fráter Prokop Šteglík. Podľa úradných záznamov vtedajšej četníckej<br />
stanice v Prešove sa títo kňazi venovali aj politike, teda skôr politizovaniu či politikárčeniu.<br />
Problém bol v tom, že politicky neboli jednotní a inklinovali k rôznym politickým<br />
stranám. Kustód Kocháň sympatizoval so štátotvornými stranami, najmä s agrárnou stranou,<br />
pátri Malkušák a Štefanovič boli ľudáci, 4 fráter Šteglík bol národným demokratom<br />
a snažil sa v obci rozširovať noviny Československej národno-demokratickej strany.<br />
Vo februári 1925 oznámil veliteľ četníckej stanice 5 v Prešove vrchnému strážmajstrovi<br />
Lesákovi, že kostolník tohto kláštora františkánov bez povolenia predával cez<br />
sviatky noviny Slovenskej ľudovej strany Slovenská Pravda. Po tomto zistení kostolník<br />
tieto noviny nesmel predávať, až kým nedostal ďalšie povolenie na predaj.<br />
Dňa 7. marca 1925 pri príležitosti 75. narodenín prezidenta Masaryka mala byť<br />
v kláštornom kostole svätá omša. Fráter Šteglík sa opýtal 6. marca 1925 po večeri v jedálni<br />
kustóda Kocháňa (prítomní boli i pátri Malkušák a Štefanovič), či budú pri svätej<br />
omši slúženej za pána prezidenta rozsvietené na hlavnom oltári i všetky elektrické<br />
lampičky, ako to bývalo pri omšiach na veľké sviatky. Páter Malkušák, nevyčkajúc na<br />
odpoveď kustóda, „prehodil“: „Za prezidenta nemôže byť slúžená svätá omša, pretože<br />
on z rímskokatolíckej cirkvi vystúpil, je inoverec a kacír. K českobratskej sa prihlásil<br />
preto, že očakával odtiaľ prospech.“ 6<br />
prehliadke v kláštore a po podaných trestných oznámeniach zrejme vzrástlo napätie medzi<br />
brachiálnom mocou a miestnymi kňazmi z františkánskeho kláštora a miestnym obyvateľstvom<br />
Nižného Šebeša, ale tento konflikt z poprevratových rokoch nie je ešte dostatočne preskúmaný,<br />
ale určite nedosiahol také rozmery, ako nami skúmaný z roku 1925.<br />
4 Prívrženci Slovenskej ľudovej strany, ktorá sa pred parlamentnými voľbami v roku 1925 premenovala<br />
na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu (HSĽS).<br />
5 Termíny četnícka stanica, četníci, četnícky veliteľ a pod. sú dobové české slovné spojenia<br />
a lepšie a výstižnejšie približujú danú dobu, preto ich budeme používať namiesto slovenských<br />
spisovných spojení policajná stanica, policajt, policajný veliteľ.<br />
6 Štátny archív v Prešove, pobočka Prešov (ďalej ŠAP-pP), Okresný úrad Prešov (ďalej OÚ-P),<br />
šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.<br />
221
Peter Zmátlo<br />
Asi tri dni na to čítal niekto z pátrov v jedálni noviny Slovenskej ľudovej strany Slovák,<br />
kde bol uverejnený článok o nejakom vlámaní. Medzi páchateľmi tohto vlámania<br />
mali byť traja Slováci a jeden Čech. Po prečítaní tohto článku poznamenal Malkušák:<br />
„Vláda posiela na Slovensko z Čiech nevyškolených, otrhaných ľudí a kmínov (zlodejov<br />
– pozn. autor), ktorí vyžierajú Slovensko.“ Podobne sa vraj hovorilo veľmi často.<br />
Frátrovi Šteglíkovi ostatní kňazi – františkáni často vyčítali, že je príslušníkom<br />
Československej národno-demokratickej strany, ktorá je vraj proticirkevná a veľmi<br />
im prekážalo, že rozširuje v Nižnom Šebeši jej noviny Národný denník vychádzajúci<br />
v Bratislave a Národní politiku vychádzajúcu v Prahe. Frátra Šteglíka považovali pátri<br />
Malkušák a Štefanovič za vyzvedača, a preto sa ho snažili z kláštora odstrániť. Zrejme<br />
oni oznámili nadriadeným, že sa nespráva, ako sa na mnícha patrí. Je vraj „homo sexualis“,<br />
chodí po domoch a dokonca vraj i na verejnej ceste sedel s nejakou ženou a štípal<br />
ju. V dôsledku tohto oznámenia mal byť fráter Šteglík preložený do Bratislavy. Dňa 4.<br />
mája 1925 ráno mu oznámil kustód Kocháň, že 6. júla 1925 má nastúpiť na nové miesto<br />
v Bratislave.<br />
Nevieme, ako na to reagoval samotný Šteglík, ale určite sa ho to dotklo. Rozhodol<br />
sa pre pomstu. Pred svojím odchodom do Bratislavy prišiel 4. júla 1925 o 10. hodine na<br />
okresné četnícke veliteľstvo v Prešove a povedal veliteľovi četníckej stanice nadporučíkovi<br />
(npor.) Karlovi Dvořákovi výrok, ktorý podľa Šteglíka povedal páter Malkušák<br />
6. marca 1925 (o prezidentovi Masarykovi) i ďalší výrok, ktorý vyriekol o tri dni neskôr<br />
(kritika Čechov). Npor. Karel Dvořák videl v prvom výroku skutkovú podstatu prečinu<br />
urážky prezidenta republiky podľa § 11, v druhom zase prečin rušenia všeobecného<br />
mieru podľa § 14 bod 3 zákona na ochranu republiky. Pretože záležitosť považoval za<br />
chúlostivú, rozhodol sa, že vec vyšetrí osobne.<br />
V ten istý deň, t. j. 4. júla 1925, si predpísal npor. Dvořák so strážmajstrom Karlom<br />
Masaříkom zo stanice Prešov obchôdzku cez obec Nižný Šebeš, kde prišli o 10,45 hod. 7<br />
Aby predvolaním mníchov z františkánskeho kláštora na miestny obecný úrad nevzbudili<br />
pozornosť obyvateľov, rozhodol sa npor. Dvořák, že výsluch mníchov urobí priamo<br />
v kláštore. Keď sa dozvedel, že starosta obce nie je doma, vzal so sebou ako svedka<br />
Andreja Čirča, hostinského z Nižného Šebeša, ktorého našiel doma. Ostatní obyvatelia<br />
väčšinou pracovali na poliach.<br />
Pri vchode do kláštora vyhľadal npor. Dvořák kustóda Kocháňa a povedal mu príčinu<br />
svojho príchodu, pričom ho súčasne vypočul ako svedka. Kustód Kocháň udal ohľadom<br />
urážlivého výroku prezidenta republiky, že podobné výroky 6. marca 1925 po večeri<br />
Malkušák povedal. Slová „inoverec“, „kacír“ vraj počul, ale nemohol si spomenúť pres-<br />
7 V jedinom slovenskom denníku na východnom Slovensku v Slovenskom Východe v prvom<br />
článku o tomto konflikte bolo uvedené, že npor. Dvořák išiel prvýkrát vypočuť Malkušáka do<br />
kláštora v Nižnom Šebeši už v piatok 3. júla, čo je zrejme nepresný údaj. Porov. Hrozná noc<br />
v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4. Podobne nesprávne<br />
údaje sú v Slovákovi: Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 3. Správne<br />
to uviedli v Slovenskom denníku, pozri Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7.<br />
1925, roč. VIII., č. 151, s. 4.<br />
222
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
ne na slovosled prednesenej urážky. Na poburujúci výrok o Čechoch, ktorý mal Malkušák<br />
povedať o tri dni, sa tiež nepamätal. Niečo podobné však počul. Potom bol predvolaný<br />
páter Malkušák, ktorý ohľadom urážky uviedol, že sa na vec nepamätá. Pripustil,<br />
že výrok „za inoverca, kacíra nemôže byť slúžená omša“ predniesol, ale nie s úmyslom<br />
uraziť prezidenta. Jemu pripisovaný výrok poburovania rozhodne poprel. Npor. Dvořák<br />
ešte vypočul pátra Adalberta Štefanoviča, ktorý prehlásil, že podobné výroky v kláštore<br />
nikdy nepočul. Tak vypočúvanie ukončili a obaja četníci odišli do Prešova.<br />
Npor. Dvořák po príchode na četnícku stanicu v Prešove naďalej intenzívne rozmýšľal<br />
nad týmto prípadom a napadlo ho, že sa zabudol opýtať, či pri prednesení inkriminovaného<br />
výroku nebol prítomný i niekto iný, pretože sa domnieval, že v tomto čase<br />
mohlo byť v kláštore viacej mníchov. Preto v ten istý deň o 15,00 hod. nastúpil znova na<br />
obchôdzku cez Nižný Šebeš za účelom doplniť vyšetrovanie. Tentoraz si vzal so sebou<br />
dvoch četníkov zo stanice Prešov, a to strážmajstrov Masaříka a Kaněru.<br />
Do Nižného Šebeša prišli o 16,15 hod. Vzali so sebou ako svedka opäť Andreja Čirča<br />
a odišli do kláštora. Na dvore kláštora stretli frátra Šteglíka, ktorý im povedal, že pátri<br />
Malkušák a Štefanovič odišli na prechádzku. Súčasne dodal, že keď Malkušák a Štefanovič<br />
odchádzali z kláštora, hrozil mu z ulice pred ľuďmi Malkušák palicou. Na to<br />
odišli četníci ihneď smerom ku Kapušanom v domnienke, že tam stretnú Malkušáka.<br />
Krátko na to sa vrátili a išli späť ulicou k Nižnému Šebešu. Na spiatočnej ceste četníci<br />
spozorovali, že na ceste v Nižnom Šebeši sa zhromažďoval ľud. Po obci sa už rozniesla<br />
falošná správa, že četníci chcú zatýkať kňazov. Kto ju po obci rozšíril, nedalo sa dosiaľ<br />
presne zistiť. Podľa pátra Štefanoviča túto správu rozširoval fráter Šteglík. Povedal to<br />
vraj Márii Hriciščákovej, keď četníci prišli druhýkrát do Nižného Šebeša a keď odišli<br />
smerom do Kapušian. Mária Hriciščáková povedala, že to nie je pravda a že so Šteglíkom<br />
nehovorila už niekoľko mesiacov. Faktom však je, že dcéra Hriciščákovej utekala<br />
vtedy, keď četníci odišli smerom na Kapušany, za pátrami ku kúpeľom v Išli, kam skôr<br />
odišli, a keď ich na spiatočnej ceste neďaleko Nižného Šebeša stretla, povedala im, že<br />
četníci ich idú vziať. Pravdepodobne táto domnienka vznikla medzi obyvateľmi omylom,<br />
keď videli četníkov vchádzať po druhýkrát do kláštora.<br />
Ako to presne bolo, dnes už ťažko zistíme, v každom prípade jednou z hlavných príčin<br />
hnevu miestnych obyvateľov bola falošná a nepravdivá správa o tom, že četníci budú<br />
brať so sebou mníchov – františkánov z obce. Istá bola aj skutočnosť, že pod vplyvom<br />
tejto falošnej správy rástlo v popoludňajších hodinách 4. júla napätie medzi obyvateľmi<br />
Nižného Šebeša.<br />
Keď prišla hliadka na okraj obce, priblížil sa dav asi 100 ľudí k četníkom a obkľúčil<br />
ich. Tvorili ho ženy a muži. Mnohí z nich mali so sebou motyky a hrable. Pracovali na<br />
poliach a pribehli do dediny s tým, s čím pracovali. Dav volal na četníkov: „My si našich<br />
kňazov vziať nedáme.“ Npor. Dvořák im povedal, že četníci nechcú brať kňazov, len ich<br />
vypočuť (urobiť s nimi výsluch) a vyzval ľudí z davu, aby sa v mene zákona rozišli a neprekážali<br />
im vo výkone služby. Zhromaždení jedinci však nechceli počúvnuť četníkov<br />
a napätie rástlo. Treba zdôrazniť, že npor. Dvořák si od začiatku uvedomoval nebezpečenstvo<br />
vyhrotenia konfliktu a všemožne sa snažil vyhnúť možnému krviprelievaniu.<br />
V dobrom i zlom, žartovným i vážnym slovom pobádal ľudí k rozchodu, čo dosvedčili<br />
223
Peter Zmátlo<br />
všetci prítomní četníci a z obyvateľov Nižného Šebeša Ján Foltýn (napriek tomu, že jeho<br />
syn bol 6. júla 1925 zatknutý). 8 Jeho snaha však bola márna, napätie nepovoľovalo, práve<br />
naopak.<br />
Pokiaľ sa npor. Dvořák snažil všemožným spôsobom utíšiť dav, približovali sa poľnou<br />
cestou od kúpeľov v Išli pátri Malkušák a Štefanovič sprevádzaní 5 – 6 mladými<br />
študentmi a hneď za nimi utekalo z poľa asi 15 osôb s motykami a hrabľami. Pátri Malkušák<br />
a Štefanovič prišli k zástupu ľudí, ktorý stál okolo četníkov. Malkušák sa opýtal<br />
npor. Dvořáka, čo od neho chcú. Npor. Dvořák mu povedal: „Poďte s nami k richtárovi,<br />
chcem sa Vás na niečo opýtať.“ Na to reagoval rozhnevaný dav: „Ale i my pôjdeme<br />
k richtárovi.“ „Pôjdeme teda do kláštora,“ navrhoval Malkušák. „I tam pôjdeme,“ volal<br />
dav. Pretože nálada bola veľmi zlá a napätá a bolo ju nebezpečné stupňovať, súhlasil<br />
npor. Dvořák s návrhom Malkušáka. Opýtal sa ho tam na ulici, kto bol všetko prítomný<br />
v jedálni, keď povedal inkriminované výroky. Npor. Dvořák si zapísal údaje od Malkušáka<br />
do poznámkového zošita a povedal, že tým je vec ukončená. V tom ale niekto<br />
zo zástupu zvolal: „A teraz poďme toho frátra argaláša.“ Na to sa dav otočil a hrnul sa<br />
ku kláštoru, kde bol fráter Šteglík. Na čele davu utekal páter Malkušák, viedol sa pod<br />
rukou s nejakým gazdom a živo debatoval. Podľa vlastných slov utekal ku kláštoru na<br />
čele zástupu len preto, aby ľud pri vchode zadržal.<br />
Četníci, aby si skrátili cestu a obsadili vchod do kláštora, pustili sa cez humna a záhrady.<br />
V tomto momente prichádzala od Kapušian do Nižného Šebeša i hliadka četníkov,<br />
v ktorej boli strážmajstri Vavřina a Zelík, ktorí spozorujúc nepriaznivú situáciu, utekali<br />
svojim kolegom na pomoc. Četníci uzavreli kordónom vchod do kláštora a zadržali dav,<br />
ktorý vzrástol medzitým až na 200 osôb. Niekoľko ľudí však stihlo pred príchodom<br />
četníkov vniknúť do kláštora a vyviesť frátra Šteglíka na dvor. Četníci však obsadili<br />
dvor a vytlačili z neho mladíkov na náves pred kláštor. Zhromaždený dav pri objavení<br />
sa Šteglíka začal zúriť a volal: „Hoďte ho Judáša do vody a zabite ho kameňom.“ Npor.<br />
Dvořák požiadal pátra Malkušáka, aby ako kňaz svojím vplyvom pôsobil na ľud a prinútil<br />
ho k upokojeniu. Podľa výpovede četníkov páter Malkušák zdvihol ruky do výšky<br />
a rozčúleným hlasom povedal: „Ja ich mám upokojovať, keď ste to vy zapríčinili.“ Ľud<br />
stále kričal „zabiť frátra“. Aby sa situácia nejako vyriešila a obyvatelia sa upokojili, prehlásil<br />
npor. Dvořák pred davom, že frátra Šteglíka zatkol a že ho odvedie do Prešova, čo<br />
sa davu veľmi páčilo. Keď četníci odvádzali pod bodákmi frátra Šteglíka, dav tlieskal od<br />
radosti a kričal: „Sláva, tak ti treba, Judáš.“ Nálada sa potom upokojila a dav sa rozišiel.<br />
Četnícka hliadka odišla do Prešova a fráter Šteglík išiel akože s nimi. 9 Pretože obyvatelia<br />
Nižného Šebeša boli aj naďalej štvaní a huckaní v tom zmysle, že četníci prídu v noci<br />
pátrov zatknúť, bola postavená cez noc pri kláštore stráž z miestnych parobkov. Nastala<br />
podobná situácia ako v roku 1921 pri sociálnych nepokojoch zapríčinených pátrom Justínom<br />
Šebertom, tiež františkánom.<br />
8 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.<br />
9 Porov. Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7. 1925, roč. VIII., č. 151, s. 4; Podrobnosti<br />
vyšetrovania udalostí v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 10. 7. 1925, roč. VII.,<br />
č. 153, s. 4.<br />
224
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
Npor. Dvořák i ostatní četníci odišli z Nižného Šebeša o 18,45 hod. Hneď po návrate<br />
do Prešova o 20,00 hod. odišiel npor. Dvořák na okresný úrad a tam podal podrobné<br />
hlásenie o prípade hlavnému slúžnemu Kaprálčikovi (Kapráltschikovi). Po dohode so<br />
župným úradom bol stanovený ďalší postup: v noci z 5. na 6. a 7. júla malo byť sústredených<br />
do Prešova 30 četníkov z najbližších staníc. O 23,00 hod. malo odísť z Prešova<br />
25 četníkov pešo do Nižného Šebeša, kde mali zatknúť 3 – 4 osoby, ktoré 4. júla 1925<br />
vyzývali k násilnostiam proti orgánom štátnej moci. 10 O 24,00 hod. malo prísť z Prešova<br />
do Nižného Šebeša auto, ktoré malo rýchlo odviesť zatknutých na štátne zastupiteľstvo<br />
v Prešove. Táto akcia sa mala uskutočniť v noci, aby sa o nej nedozvedeli miestni občania.<br />
Tí, podľa četníkov, ktorí akciu pripravovali, „už mali odpočívať a nevedieť nič<br />
o tejto veci“. Tento plán však stroskotal a udalosti sa vyvinuli úplne ináč.<br />
Po odchode četníkov a odvedení pátra Šteglíka nastal v dedine pokoj. Len niekoľko<br />
mladíkov stálo na stráži pri kláštore. Podobne to bolo aj nasledujúci deň 5. júla 1925.<br />
Len niektorí mládenci sa vyhrážali hostinskému Andrejovi Čirčovi, ktorého si vzala<br />
četnícka hliadka ako svedka k výsluchu pátrov v kláštore 4. júla 1925. Až okolo 21,00<br />
hod. 5. júla 1925 nastal v Nižnom Šebeši poplach. Zásluhou nejakého občana (pri vyšetrovaní<br />
nezistili jeho totožnosť) sa začala šíriť po dedine falošná správa, že akísi špióni<br />
liezli cez plot do kláštora. Správa sa rýchle rozniesla po dedine a v kláštornom kostole<br />
začali zvoniť na poplach (zvonili aj v ďalších obciach šebešskej farnosti, a to vo Vyšnom<br />
Šebeši, v Kelemeši [dnes Ľubotice] a vo Finčiciach [Fintice] 11 ). Na poplašné znamenie sa<br />
ľud hrnul do Nižného Šebeša i z okolitých obcí a hľadali v záhrade kláštora a po poliach<br />
domnelých špiónov. Keď nikoho nenašli, rozišli sa po domoch, zanechajúc stráže okolo<br />
kláštora, kde tieto zotrvali až do rána 6. júla.<br />
Udalosti vyvrcholili 6. júla 1925, čo bol pracovný pondelok. Popoludní v tento deň<br />
vlakom pricestovali do Prešova na sústredenie traja četníci. Na stanici v Nižnom Šebeši<br />
ich údajne videli železniční zriadenci a od týchto sa to dozvedeli taktiež občania Nižného<br />
Šebeša. Na túto správu v neďalekej obci Finčice (Fintice) začali zvoniť na poplach<br />
okolo 16,00 hod. Podobne i vo Vyšnom Šebeši. Na poplašné zvonenie hrnul sa ľud do<br />
Nižného Šebeša chrániť mníchov. Okolo kláštora sa zhromaždilo asi 300 ľudí, ktorí boli<br />
veľmi bojovne naladení.<br />
Starší rozumní občania, ako Jozef Šmolka z Nižného Šebeša či učiteľka Oľga Schranzová<br />
z Košíc, ktorá prišla 6. júla 1925 o 13,00 hod. do Nižného Šebeša na návštevu, snažili<br />
sa ľud prehovoriť, aby nerobil nezmysly a neporiadok. Snažili sa ľuďom vysvetliť,<br />
že keby četníci chceli vziať kňazov, mohli ich vziať, keď tu boli prvý raz. Ostatne, keď<br />
ich chcú vraj vziať, ľud im aj tak v tom nezabráni. Bolo to však zbytočné. Ľudia boli tak<br />
sfanatizovaní, že nechceli podobné upokojujúce reči ani počúvať. Stále sa vyhrážali, že<br />
sa četníkov neboja, že prídu obyvatelia zo všetkých okolitých dedín a četníkov pobijú.<br />
Podobne i sám páter Malkušák udal 6. júla, že i „on sa snažil prehovoriť ľud“, bolo to<br />
však zbytočné. Ľud bol vraj ako šialený. Stále len hovoril: Nech idú oni len do kláštora,<br />
10 V originálnej úradnej správe bolo použité slovné spojenie „proti orgánom vrchnosti“.<br />
11 Krvavá noc v Šebeši, s. 4.<br />
225
Peter Zmátlo<br />
my si to už sami urobíme. My sa to nemusíme učiť od nikoho. My vieme, ako to máme<br />
urobiť. Tak i v roku 1921 sme si zachránili pátra Justína pred četníkmi. Četníkov pobijeme<br />
a podobne.<br />
Zlosť obyvateľov obrátila sa proti hostinskému Čirčovi za to, že chodil ako svedok<br />
s četníkmi. Jeho žena s deťmi musela už ráno utiecť z Nižného Šebeša do Cemjaty. 6. júla<br />
okolo 20,00 hod. sa dozvedel okresný četnícky veliteľ npor. Dvořák, že rozzúrený<br />
ľud pripravuje sa k demolácii domu hostinského Čirča a že on sám musel utiecť, aby si<br />
zachránil život.<br />
V dôsledku tejto poplašnej správy musel npor. Dvořák zakročiť, lebo situácia v Nižnom<br />
Šebeši už bola vážna. Okolo 20,30 hod. odišlo 24 četníkov pod velením strážmajstra<br />
Polívky pešo z Prešova do Nižného Šebeša urobiť poriadok. O 21,15 hod. vyšlo za<br />
prvým oddielom auto s 9 četníkmi a npor. Dvořákom a zástupcom richtára v Nižnom<br />
Šebeši Viktorom Lenartom. Auto predbehlo peší oddiel četníkov na kraji dediny. Po<br />
príchode do Nižného Šebeša četníci zistili, že všetky okná na Čirčovom dome bolo rozbité<br />
a do stien bola vybúraná diera. Demoláciu domu mali na svedomí mladíci z Finčíc<br />
(Fintíc), ktorí v nej však nemohli pokračovať, lebo rozostavené stráže obyvateľov obce<br />
ich upozornili na príchod četníkov. Hlavným iniciátorom ničenia Čirčovho domu bol<br />
podrichtár Sabol z Fintíc.<br />
Auto s 9 četníkmi zastavilo pri škole pred kláštorom, kde sa na volanie o pomoc a na<br />
poplašné znamenie zbiehali muži. Četníci vyskákali z auta a rozvinuli sa v reťaz. Pred<br />
kláštorom bolo zhromaždených asi 600 – 700 ľudí. Podrichtár Lenart zvolal na ľud:<br />
„Pre Boha Vás prosím, ľudia, choďte domov. Nerobte v obci takú balamutu, to bude<br />
bieda!“ Dav ľudí sa však nerozchádzal a mlčal. Každý mal v ruke nejakú zbraň (palice,<br />
vidly). Na to npor. Dvořák vyzval dav v mene zákona, aby sa rozišiel. Ešte ani nedozneli<br />
posledné slová jeho výzvy a z davu niekto vystrelil ranu. Muselo to byť dohovorené<br />
znamenie, pretože po výstrele bolo četníctvo okamžite zasypané kameňmi a vrchný<br />
strážmajster Beran, veliteľ stanice v Širokom, klesol na zem v bezvedomí. Npor. Dvořák<br />
na to dal rozkaz strieľať. Vystrelili četníci, a to strážmajstri Náplava, Bockschneider,<br />
Ptáček a vrchný strážmajster Koranda. V tom momente auto rozsvietilo reflektory, ktoré<br />
boli predtým zhasnuté. Vo svetle bolo jasne vidieť, ako sa dav zhromaždených ľudí hrnie<br />
na četníkov. Z davu sa ozvalo ešte asi 5 výstrelov, ktoré zneli ako rany z revolveru, flóbertky<br />
a jedna z vojenskej pušky. Kamene padali ako dážď. Medzitým prišiel tiež oddiel<br />
peších četníkov. Pretože dav sa hnal ďalej na četníkov a hádzal stále kamene, vystrelilo<br />
po jednej rane ešte 7 četníkov. Na to bodákovým útokom četníci dav rozohnali, pričom<br />
bolo niekoľko osôb ľahko ranených pažbou. V ten deň bolo zatknutých celkom 25 osôb,<br />
medzi nimi 2 ženy a pátri Malkušák a Štefanovič. Väčšina zatknutých bola 6. júla 1925<br />
zadržaná na mieste činu. Niektorí pre účasť na násilí proti štátnym orgánom („orgánom<br />
vrchnosti“ podľa originálu úradného spisu zo 4. júla 1925). Četníci pátrali aj v ďalších<br />
dňoch po účastníkoch vzbury. Ďalšie zatknutia však neboli prevedené. Vyšetrovanie bolo<br />
sťažené tým, že účastníci útoku na četníkov zo 6. júla 1925 utiekli do okolitých hôr.<br />
Pokoj a verejný poriadok bol obnovený v Nižnom Šebeši v noci zo 6. na 7. júla 1925.<br />
Priebeh konfliktu, ktorý sme v predchádzajúcom <strong>text</strong>e opísali, bol napísaný na základe<br />
svedectva týchto osôb: Jozef Kralovjanský z Prešova, bytom Údenárska ulica č. 17, bol<br />
226
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
vodičom auta, na ktorom prišli četníci; Viktor Lenart, podrichtár Nižného Šebeša; Ján<br />
Foltýn, roľník z Nižného Šebeša, č. 61; Jozef Smolka, roľník z Nižného Šebeša; učiteľka<br />
Štátnej ľudovej školy v Košiciach Oľga Schrancová; páter Adalbert Štefanovič z kláštora<br />
františkánov v Nižnom Šebeši, ktorý pri podávaní svedectva bol vo vyšetrovacej väzbe<br />
na štátnom zastupiteľstve v Prešove; Agap Malkušák, páter z kláštora v Nižnom Šebeši,<br />
tiež bol počas podávania svedectva vo vyšetrovacej väzbe na štátnom zastupiteľstve<br />
v Prešove; npor. Karel Dvořák, okresný četnícky veliteľ v Prešove; strážmajstri z Prešova<br />
– Karel Masařík, Alois Vavřina, Antonín Kaněra a Antonín Zelík; Prokop Šteglík,<br />
kňaz z kláštora františkánov v Nižnom Šebeši, ktorý 8. júla 1925 odcestoval do svojho<br />
domova v Nových Zámkoch, Ulica Svätej Anny č. 4; Andrej Čirč, hostinský v Nižnom<br />
Šebeši, č. 142; Vojtech Vrábel, kováč v Nižnom Šebeši, č. 33; vrchný strážmajster František<br />
Koranda, veliteľ četníckej stanice v Mereticiach; vrchný strážmajster Václav Polívka,<br />
veliteľ četníckej stanice v Lemešanoch. 12<br />
Po upokojení situácie a skončení konfliktu nastalo od 7. júla 1925 intenzívne vyšetrovanie<br />
celého prípadu. Hlavným vyšetrovateľom bol okresný četnícky veliteľ npor.<br />
Karel Dvořák, ktorý na základe udania bývalého frátra Šteglíka v zmysle platných predpisov<br />
musel vypočutím pátrov v kláštore v Nižnom Šebeši vyšetriť túto udalosť, a to čo<br />
najskôr, pretože páter Malkušák bol súdom v Banskej Bystrici trestaný za protištátnu<br />
činnosť a ešte nedávno si odpykával trest. Bol tiež vedený na četníckej stanici v Prešove<br />
ako osoba podozrivá z protištátnej činnosti.<br />
Výsledkom vyšetrovania bola pomerne podrobná správa, ktorú napísal npor. Dvořák.<br />
V ďalšej časti budeme pri opise a analýze udalostí v Nižnom Šebeši vychádzať z tejto<br />
správy a jej záverov. Pri páchaní násilia na četníkoch ako zástupcoch štátnej (brachiálnej)<br />
moci (v dobovej terminológii to boli, ako sme už uviedli, „orgány vrchnosti“) 4. júla<br />
1925 vyčerpal npor. Dvořák všetky miernejšie prostriedky do poslednej krajnosti a vďaka<br />
jeho rozvahe a obozretnosti nedošlo ku krviprelievaniu už v tento deň. Po udalostiach<br />
zo 4. júla nebolo možné ukončiť tento prípad nejakým miernym spôsobom bez toho,<br />
aby neutrpela autorita štátu. Preto zatknutie hlavných buričov bolo podľa npor. Dvořáka<br />
potrebné, pretože podobné prípady by sa tam mohli vyskytovať opakovane. Sám páter<br />
Malkušák, ako bolo uvedené vyššie, udal, že obyvateľstvo, keď ho chcel upokojiť, odvolávalo<br />
sa na udalosti z roku 1921, kedy četníci úplne ustúpili pred ľubovôľou miestnych<br />
obyvateľov.<br />
12 Okrem svedectva týchto osôb, podľa ktorého sme opisovali výtržnosti zo 6. júla 1926 v Nižnom<br />
Šebeši a ktoré sú súčasťou nami citovaných archívnych prameňov, je možné porovnať<br />
pre objektívnosť priebeh tohto konfliktu z dobovej tlače, napr. Hrozná noc v Nižnom Šebeši.<br />
In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4; Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7.<br />
1925, roč. VII., č. 151, s. 3; Krvavá noc v Šebeši. In: Slovenský denník, 9. 7. 1925, roč. VIII.,<br />
č. 151, s. 4; Csendőrök és őslakosok véres éjjeli ütközete Eperjes szomszédságában. In: Kassai<br />
Napló, 9. 7. 1925, roč. XLI., č. 152; Letartóztattak egy franciskánus pátert, egy papnövendéket<br />
és a községi birót. In: Kassai Ujság, 9. 7. 1925, roč. LXXXVII.; Podrobnosti vyšetrovania<br />
udalostí v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 10. 7. 1925, roč. VII., č. 153, s. 4; V Šebeši<br />
u Prešova tiekla slovenská krv. In: Slovenská Pravda, 12. 7. 1925, roč. VI., č. 28, s. 1 – 2.<br />
227
Peter Zmátlo<br />
Keď prišla správa o demolovaní domu hostinského Čirča 6. júla 1925, museli ísť četníci<br />
do Nižného Šebeša obnoviť verejný poriadok. Podľa npor. Dvořáka z dojmov, ktoré<br />
získal pri vyšetrovaní, všetku vinu za konflikt nesú pátri Malkušák a Štefanovič. Obaja<br />
nepoužili svoj veľký vplyv, ktorý mali na miestnych obyvateľov, ani aspoň k tomu, aby<br />
sfanatizovaný dav upokojili. Svojím správaním, i keď nie priamo, predsa však náladu<br />
obyvateľstva ešte stupňovali. Keď 4. júla 1925 požiadal npor. Dvořák pátra Malkušáka,<br />
aby svojím vplyvom ako farár upokojil ľud, zdvihol ruky hore a rozčúlene povedal: „Ja<br />
mám upokojiť, čo ste vy zapríčinili.“ Páter Štefanovič hneď pri prvom zhromaždení na<br />
ceste 4. júla 1925 na požiadanie npor. Dvořáka, aby upokojil ľud, odsekol pred rozčúleným<br />
davom: „Čo ste si navaril, to si aj zjedzte.“ Obaja pátri sa k týmto výrokom úplne<br />
nepriznali. Malkušák tvrdil, že to povedal npor. Dvořákovi potichu len do ucha. Že by sa<br />
za takých okolností hovorilo len do ucha, je veľmi pochybné. Páter Štefanovič svoj výrok<br />
tiež poprel a priznal sa len k tomu, že npor. Dvořákovi povedal toto: „Ako my môžeme<br />
donútiť ľud, aby sa rozišiel? My nie sme policajti.“ Viac vraj nepovedal. Že obaja pátri<br />
inkriminované výroky povedali, dosvedčilo 5 četníkov.<br />
Páter Malkušák pred podpísaním vyšetrovacej správy tvrdil, že ľudí v nedeľu 5. júla<br />
1925 i v kostole na svätej omši pri kázni napomínal, aby sa upokojili a nerobili prekážky<br />
četníkom pri službe. Vraj to nepomáhalo, pretože ľud bol ako šialený. Npor. Dvořák však<br />
zistil, že toto tvrdenie Malkušáka sa nezakladalo na pravde. Ján Foltýn a Jozef Smolka,<br />
obaja z Nižného Šebeša, boli 5. júla 1925 na svätých omšiach v kostole a nepočuli, že by<br />
páter Malkušák pri kázaní čo len slovom sa zmienil pred veriacimi, aby sa ľud neschádzal<br />
a neprekážal četníkom. A Foltýn nemal príčinu, aby hovoril proti Malkušákovi.<br />
Naopak, mal by príčinu hovoriť proti četníkom, lebo títo zatkli 6. júla 1925 jeho syna<br />
pre účasť na páchaní násilia proti četníkom ako „orgánom vrchnosti“. Pátri neurobili<br />
ani to, čo bolo v ich moci. Napríklad nezakázali ich kostolníkovi, aby zvonil na poplach<br />
v kláštornom kostole.<br />
Npor. Dvořák vo svojej vyšetrovacej správe o osobách Malkušáka a Štefanoviča tiež<br />
uviedol: „Malkušák i Štefanovič sú pomerne mladí ľudia a zdajú sa v istom zmysle naivnými<br />
a neskúsenými. Platí to hlavne o Malkušákovi. Preto im muselo veľmi lichotiť,<br />
keď videli, ako sa ich ľud obetavo a fanaticky zastáva a cítili sa pritom ako martýri.<br />
Z toho dôvodu sa nesnažili ľud upokojiť v dňoch 4., 5. a 6. júla 1925 po odchode četníkov<br />
z Nižného Šebeša.“<br />
Na základe uvedených skutočností napísal npor. Dvořák vo svojej vyšetrovacej správe,<br />
že četníci museli 6. júla 1925 „za účelom udržania verejného poriadku a bezpečnosti<br />
zakročiť a použitie zbrane pri zákroku je podľa § 13 zákona o četníctve a § 65 a § 66<br />
četníckej inštrukcie odôvodnené“. Vyjadril sa tiež k správaniu četníkov pri zákroku<br />
proti demonštrantom: „Počul som sťažnosti, že niektorí četníci pri zatýkaní osôb po použití<br />
zbrane sa chovali v niektorých prípadoch hrubo. Doposiaľ sa mi nepodarilo zistiť<br />
konkrétny prípad. V tomto zmysle a smere prevediem ďalšie vyšetrovanie a eventuálny<br />
kladný výsledok budem hlásiť dodatočne.“<br />
Túto správu z vyšetrovania udalostí v Nižnom Šebeši v júli 1925 poslali priamo na<br />
tieto inštitúcie: Ministerstvu vnútra v Prahe, vojenskému prokurátorovi v Košiciach,<br />
Zemskému četníckemu veliteľstvu pre Slovensko v Bratislave, exponovanému četnícke-<br />
228
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
mu štátnemu dôstojníkovi v Košiciach. Prvopis poslali generálnemu veliteľstvu četníctva<br />
v Prahe, podpísaný bol veliteľ oddelenia škpt. Ledník. 13<br />
Tento konflikt brachiálnej moci s obyvateľmi Nižného Šebeša i okolitých dedín mal<br />
charakter vzbury či revolty menšieho rozmeru, no napriek tomu sa neobišiel bez jednej<br />
obeti na živote. Tou obeťou bol Matej Huľa (písaný aj Hula) z Jarovníc (okres Sabinov),<br />
bývalý sluha u hostinského Fecka v Šarišských Lúkach (vtedy Šebešské Lúky, ľudovo<br />
Šebeškelemeš), ktorý bol zasiahnutý guľkou, tá mu vnikla do ľavého boku a prešla celým<br />
trupom. Mal prestrelenú ľavú nohu na lýtku a na rovnakej nohe prerazený členok.<br />
Bol ukrytý v byte Ravasa, odkiaľ ho previezli do bytu jeho brata, kde zomrel na druhý<br />
deň 7. júla 1925 o 23,15 hod. Jeho pohreb sa uskutočnil 8. júla 1925 v Nižnom Šebeši,<br />
kde bol aj pochovaný. Pochovávali ho traja rímskokatolícki kňazi v úplnej tichosti bez<br />
príhovorov.<br />
Ďalšie zranenia z radov občanov: Ondrej Adam – strelná rana do nohy, ľahké zranenie,<br />
ukrýval sa na poli a v lese. Úderom pažby boli zranení Juraj Hajtol a Juraj Lapoš,<br />
obaja z Fintíc, a Matej Baran z Nižného Šebeša. Ranený bol vraj aj starosta z Nižného<br />
Šebeša Andrej Adam, ktorý sa skrýval taktiež v lese. V lesoch sa skrývalo zo strachu<br />
pred zatknutím viacero zranených občanov.<br />
Z četníkov bol ťažko zranený vrchný strážmajster Bedřich Beran, ktorý bol v mdlobách<br />
dopravený do auta, obviazaný a neskôr dopravený do mestskej nemocnice v Prešove,<br />
kde bol okamžite podrobený operácii, pričom jeho zranenie bolo ťažké. Bol zasiahnutý<br />
štyrmi veľkými kameňmi, a to dvakrát do hlavy, jedným do ruky a jedným do<br />
kolena. Strážmajster Karel Šandera mal zranenie prirodzenia a pravej nohy, v dôsledku<br />
čoho bol po incidente neschopný pracovať. Strážmajster František Cvejn mal zranený<br />
prst pravej ruky. Veliteľ npor. Karel Dvořák mal na pravej nohe na kolene dve tržné rany<br />
a na ľavej nohe tiež dve tržné rany spojené so zelenou opuchlinou vo veľkosti jablka.<br />
Kameňmi boli zasiahnutí takmer všetci četníci i zástupca richtára Lenart, viditeľné zranenia<br />
však nemali.<br />
Podľa lekárskej správy, resp. nálezu z 9. júla 1925 bol opis zranení četníkov nasledovný<br />
(nie je uvádzaný najťažšie zranený Bedřich Beran): vrchný strážmajster Václav<br />
Polívka – 46 rokov, pracovné pôsobisko Lemešany, opuchnutý palec na pravej ruke,<br />
veľká bolesť, obmedzený pohyb, medzi palcom a ukazovákom jedna tržná rana veľkosti<br />
šošovice; vrchný strážmajster František Cvejn – 28 rokov, Bogdanovce (dnes Šarišské<br />
Bohdanovce), opuchlina na predlaktí pravej ruky veľkosti jablka, tržné rany na prstoch<br />
pravej ruky, na ľavej ruke za lakťom opuchlina, obmedzený pohyb ruky; strážmajster Jozef<br />
Baron – 28 rokov, Soľnohrad, na predlaktí ľavej ruky jedna bolestná opuchlina veľká<br />
ako orech, obmedzený pohyb ruky; strážmajster Štefan Krejčířik – 29 rokov, Klembark<br />
(dnes Klenov), následkom kopnutia do pravého boku ťažké dýchanie spojené s pichaním;<br />
strážmajster František Šmat – 36 rokov, Veľký Šariš, rana na ľavej nohe po udretí;<br />
strážmajster Karel Hederlín – 32 rokov, Tulčík, na pravej nohe pod kolenom opuchlina,<br />
na ľavej nohe tržná bolestivá rana, následkom úrazu obmedzený pohyb; strážmajster<br />
13 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.<br />
229
Peter Zmátlo<br />
Václav Bockschneider – 38 rokov, Tulčík, vzadu na krku bolestivá opuchlina veľká ako<br />
orech; vrchný strážmajster František Koranda – 38 rokov, Meretice, na pravom ramene<br />
bolestivá opuchlina zelenej farby, obmedzený pohyb ruky; strážmajster František<br />
Staněk – 27 rokov, Klembark (Klenov), úder do pŕs, v dôsledku toho ťažké dýchanie;<br />
strážmajster Václav Ptáček – 45 rokov, Klembark (Klenov), udretie do pŕs, ťažké dýchanie;<br />
strážmajster Josef Rabenseifner – 29 rokov, Soľnohrad, na pravej nohe pod členkom<br />
bolestivá opuchlina, obmedzený pohyb vo väčšej miere; npor. Karel Dvořák – 42 rokov,<br />
okresný četnícky veliteľ v Prešove, po udretí kameňom do hrudníka ťažké dýchanie,<br />
nervózny tikot srdca, tržná rana na pravej ruke medzi palcom a ukazovákom, v dôsledku<br />
toho obmedzený pohyb prstov, na pravej nohe na kolene dve tržné rany, na holennej kosti<br />
bolestivá opuchlina, následkom toho obmedzený pohyb, na ľavej nohe dve tržné rany;<br />
strážmajster Karel Šandera – 25 rokov, Prešov, opuchnutie pravej nohy po údere, na ľavej<br />
nohe opuchlina a na nej tržná rana asi 3 cm dlhá, na kĺbe pravej nohy jedna tržná rana<br />
asi 4 cm dlhá a 2,5 cm široká, pravá časť genitálií spuchnutá s pocitom veľkej bolesti,<br />
následkom zranenia akýkoľvek pohyb vylúčený a nutný pobyt v nemocnici.<br />
Pokračujúce vyšetrovanie prinieslo ďalšie podrobnejšie informácie o priebehu konfliktu.<br />
Četníci pri prvej salve strelili do davu, pričom vystrelili štyri rany, z ktorých tri<br />
dostal Matej Huľa (jednu do ľavého boku, druhú do ľavej nohy na lýtku a tretiu do členku<br />
tej istej ľavej nohy). Bolo zistené, že Matej Huľa ozbrojený vidlami útočil na vrchného<br />
strážmajstra Bedřicha Berana vtedy, keď ten zranený kameňmi už bez vedomia ležal<br />
na zemi. Npor. Dvořák v tomto okamihu dal príkaz k streľbe a štyria četníci za týchto<br />
okolností boli nútení streliť, nie ani tak do davu, ako na útočníka Mateja Huľu, čo bolo<br />
dokázané aj tým, že zo štyroch rán útočník dostal tri. Na druhú salvu padlo 17 rán, keď<br />
17 četníkov vystrelilo po jednej rane. Táto salva padla do vzduchu a musela byť velená<br />
preto, lebo dav neustále hádzal kamene. Na to bol dav bodákovým útokom rozohnaný.<br />
Po zrážke četníkov s davom a po potlačení vzbury boli o 23,00 hod. 6. júla 1925<br />
zatknuté tieto osoby: Ján Greš a Juraj Hajtol z Fintíc, Imrich Konečný a Ján Grega z Kelemeša<br />
(dnes Ľubotice, časť Prešova), z Nižného Šebeša Ján Boľanovský ml. (syn starostu<br />
Nižného Šebeša Jána Boľanovského, študoval teológiu 14 ), Mária Boľanovská, Michal<br />
Markus, Michal Petrus, Jozef Fenič, Jozef Foltýn, Ján Bujnovský, Juraj Barani, Juraj<br />
Marcin, Ján Sitár, Bertalán Sitár, Jozef Štefanič, Ján Desiatnik a Mária Hriciščáková<br />
(dolapená už v jej dome), Juraj Oľha zo Šebešských Lúk (dnes Šarišské Lúky, časť Prešova).<br />
Zatknutí boli tiež pátri Agap Malkušák a Adalbert Štefanovič, taktiež starosta<br />
obce Ján Boľanovský.<br />
Na druhý deň zavčasu ráno prišiel do Nižného Šebeša na „miesto vzbury“ škpt. Ledník<br />
s lekárom a komisiou spolu s 30 četníkmi a previedli prvé a hlavné vyšetrovanie. 15<br />
V nasledovnej správe zrejme z tohto vyšetrovania (datovaná je 7. júla 1925), ktorej autorom<br />
bol okresný četnícky veliteľ v Prešove npor. Karel Dvořák, sa tiež uvádzalo: „Pre-<br />
14 Túto informáciu nám poskytol doc. PhDr. Ľudovít Petraško, PhD., z Filozofickej fakulty Prešovskej<br />
univerzity.<br />
15 Hrozná noc v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151, s. 4.<br />
230
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
tože všetci uvedení boli zatknutí pri spáchaní trestného činu, zúčastnili sa aktívne zhromaždenia<br />
v dave (v češtine shluknutí) a útoku na četníkov a keďže tento trestný čin je<br />
takej povahy, že tým bola vyvolaná výtržnosť a ďalšiemu porušeniu verejného poriadku<br />
mohlo byť zabránené len zatknutím uvedených osôb, bolo prevedené ich dodanie štátnemu<br />
zastupiteľstvu. Eskortovanie zatknutých osôb sa prevádzalo v noci, boli z dôvodu<br />
bezpečného doprovodu dané retiazky na ruky, okrem žien.“ 16<br />
Vyšetrovanie bolo na tri dni zamedzené tým, že výtržníci sa rozutekali do hôr. 9. júla<br />
1925 sa prihlásili niektorí z nich dobrovoľne na četníckej stanici a četníci mali i menoslov<br />
ďalších ľudí, ktorých žiadali zatknúť. Četnícke veliteľstvo oznámilo, že ďalšie osoby<br />
nebudú zatknuté, aby obyvatelia mohli pokojne pracovať na poliach. Do 10. júla 1925<br />
boli zistení títo vinníci: Ján Boľanovský, starosta obce Nižný Šebeš, zatknutý; Ondrej<br />
Adam, starosta obce Vyšný Šebeš, ľahko ranený; Juraj Hajtol, člen obecnej rady z Fintíc,<br />
ľahko ranený. Títo traja boli príslušníkmi Slovenskej ľudovej strany. Okresný náčelník<br />
navrhol miestnym organizáciám Slovenskej ľudovej strany vylúčiť uvedených členov<br />
z obecného zastupiteľstva. Podľa správy okresného náčelníka z 10. júla 1925 obecné<br />
zastupiteľstvá v Nižnom Šebeši i Vyšnom Šebeši boli zostavené výlučne z ľudákov, vo<br />
Finticiach bolo 7 ľudáckych a 8 mandátov agrárnej strany.<br />
Na zákroku proti vzbúrenému davu sa 6. júla 1925 zúčastnili títo četníci (uvádzaní<br />
sú ako svedkovia, z toho usudzujeme, že sa zúčastnili na zákroku): strážmajstri Václav<br />
Bockschneider, Norbert Hrdlička, Karel Hedrlín, Jaroslav Hladík, Josef Wiktora, Ludvík<br />
Chodil, František Šmat, Josef Galla, Josef Bezděk, Josef Sokola, Josef Komárek,<br />
Josef Kolis, Josef Skřípal, Martin Zbránek, František Cvejn, Josef Strnad, Josef Baron,<br />
Josef Rabenseifer, František Náplava, Josef Sochor, Alois Formánek, Václav Ptáček,<br />
František Staněk, Štěpán Krejčiřík, Bohumír Šuba, Karel Masařík, Antonín Kaněra,<br />
Alois Vavřina, Antonín Zelík, Karel Šandera, vrchný strážmajster Václav Polívka, František<br />
Koranda a npor. Karel Dvořák.<br />
Medzi hlavné postavy tragického konfliktu v Nižnom Šebeši v júli 1925 patril kňaz<br />
Agap Malkušák. Stál v pozadí jeho vzniku, keď v úzkom kruhu františkánskych kňazov<br />
kritizoval otvorene prezidenta T. G. Masaryka, československú vládu a Čechov prichádzajúcich<br />
na Slovensko a za to ho udal na četníckej stanici brat františkán Prokop<br />
Šteglík. Malkušák mal zrejme ťažšiu povahu, pretože mal problémy už v predchádzajúcom<br />
období na svojom predošlom pôsobisku.<br />
Narodil sa 18. februára 1895 v Jablunkove v Poľsku, okres Nowy Targ, bol poľským<br />
štátnym príslušníkom a mal cestovný pas vystavený poľským konzulátom v Košiciach.<br />
Počas pôsobenia v Kremnici vraj počas obecných volieb v roku 1923 verejne povzbudzoval<br />
k nenávisti proti miestnym Čechom a agitoval za maďarskú Kresťansko-sociálnu<br />
stranu. 17 Za túto činnosť podalo štátne zastupiteľstvo v Banskej Bystrici pre prečin podľa<br />
§-u 14. bod 3 zákona na ochranu republiky na neho žalobu a Malkušák bol odsúdený súdom<br />
v Banskej Bystrici na jeden mesiac väzenia. Odvolal sa na súd v Bratislave, ale ten<br />
16 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.<br />
17 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 4, inv. č. 194, č. 1438/1926 prez.<br />
231
Peter Zmátlo<br />
potvrdil rozsudok z Banskej Bystrice. Potom podal ešte zmätočnú sťažnosť na Najvyšší<br />
správny súd v Brne, ktorý túto sťažnosť taktiež zamietol a odsúdil ho na jeden mesiac<br />
do väzenia. Trest mal nastúpiť 17. januára 1925. Podal však žiadosť o milosť, preto trest<br />
až do rozhodnutia o spomínanej žiadosti nebol vykonaný.<br />
Ministerstvo ČSR s plnou mocou pre správu Slovenska výnosom z 29. decembra<br />
1923 č. 15832/23/D nariadilo, aby bola preskúmaná štátna príslušnosť Agapa Malkušáka<br />
a aby bol v prípade, že je poľským štátnym príslušníkom, po odpykaní prípadne mu<br />
uloženého trestu pre uvedený prečin, vyhostený z územia ČSR. Na základe tohto nariadenia<br />
bola preskúmaná štátna príslušnosť menovaného a 18. júla 1924 pod. č. 7723/1924<br />
adm. Československý konzulát v Krakove oznámil župnému úradu, že „kňaz Agap Malkušák,<br />
narodený 18. júla 18 1895, je príslušný do obce Jablonka (Poľsko)“. Pretože však<br />
Malkušák nemal pri sebe žiadne doklady, na základe ktorých by mohol preukázať svoju<br />
poľskú štátnu príslušnosť a na základe ktorých by mohol byť z ČSR vyhostený, Župný<br />
úrad v Turčianskom Sv. Martine nariadil mu cez Okresný úrad v Kremnici, aby si zadovážil<br />
platný cestovný pas, o ktorý síce Malkušák požiadal, ale nemal ho ešte a dostal<br />
lehotu si ho zadovážiť do 31. decembra 1924. Skôr, ako táto lehota uplynula, bol preložený<br />
z Kremnice do Nižného Šebeša. Okrem toho bol Československý konzulát v Krakove<br />
prípisom zo 4. decembra 1924 č. 11177/1924 prez. požiadaný, aby zaslal župnému úradu<br />
dokument o poľskej príslušnosti menovaného kňaza, na ktoré konzulát do 13. januára<br />
1925 neodpovedal a žiadny dokument nezaslal. 19 Konzulát bol upozornený na súrnosť<br />
tohto prípadu a po zaslaní potrebného dokumentu malo byť rozhodnuté o osude kňaza<br />
Malkušáka. V tomto prípade sa to pre neho skončilo dobre, lebo nebol vypovedaný<br />
z ČSR a pôsobil v Nižnom Šebeši.<br />
Počas svojho pôsobenia v Nižnom Šebeši (pôsobil tu ako člen Rádu sv. Františka od<br />
decembra 1924 do júla 1926) sa dopustil v roku 1925 urážky prezidenta prvej ČSR T. G.<br />
Masaryka, československej vlády a českej národnosti, preto bolo proti nemu zavedené<br />
trestné stíhanie. Bol považovaný tiež za pôvodcu nepokojov a výtržností (keď mal byť<br />
zatknutý pre urážku prezidenta, československej vlády a občanov českej národnosti, tak<br />
podľa niektorých svedkov on zverboval ľud proti četníkom, takže títo museli použiť<br />
zbrane), ktoré sa stali v Nižnom Šebeši 6. júla 1925. 20<br />
Malkušák po výtržnostiach v Nižnom Šebeši bol vo vyšetrovacej väzbe a podľa kroniky<br />
kláštora františkánov v Nižnom Šebeši sa dostal na slobodu 27. júla 1925, keď bola<br />
za neho zložená kaucia vo výške 7000 Kč. 21 Po prepustení na slobodu bol preložený<br />
18 Vyššie uvádzame mesiac jeho narodenia 18. februára, tak nie je isté, v ktorom mesiaci sa<br />
narodil, lebo v dostupných a citovaných archívnych prameňoch sa uvádza február a na inom<br />
mieste júl ako mesiace narodenia kňaza Malkušáka.<br />
19 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 3, inv. č. 193, č. 1230/1925 prez.<br />
20 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 4, inv. č. 194, č. 1438/1926 prez.<br />
21 Súdna stolica požadovala pôvodne 10 000 Kč za prepustenie Malkušáka na kauciu, ale františkánom<br />
sa podarilo zohnať len 7000 Kč, s čím nakoniec sudca súhlasil. Peniaze pýtali aj<br />
od veľkostatkára Dessewffyho (mal v prenájme okolité polia), ten asi odmietol, nakoniec sa<br />
v kronike spomína superior Bruno, ktorý ich zabezpečil zrejme z dobrovoľnej zbierky od ľudí<br />
232
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
do kláštora Rádu sv. Františka v Trnave, kde odišiel 20. júla 1926. Oficiálnou príčinou<br />
zmeny jeho pôsobiska bola politická nespoľahlivosť a nepriateľské zmýšľanie voči československému<br />
štátu. 22<br />
Z Nižného Šebeša odišiel aj priateľ Agapa Malkušáka Adalbert Štefanovič, ktorý<br />
26. augusta 1925 vystúpil dokonca z rehole františkánov. 23 Bol to určite dôsledok opisovaných<br />
júlových udalostí i zlého postavenia priateľa Malkušáka, do ktorého sa vďaka<br />
nim dostal a s ktorým si Štefanovič rozumel nielen po osobnej, a ako sme už uviedli, i po<br />
politickej stránke.<br />
Udalosti v Nižnom Šebeši v júli 1925 boli vhodným námetom pre dobovú tlač, či<br />
už slovenskú regionálnu, alebo celorepublikovú, ale i maďarskú. Redaktori či redakcie<br />
jednotlivých novín reagovali a následne opisovali tento konflikt z pozícií svojich donátorov,<br />
ktorými boli najmä politické strany, ale niektoré si zachovali značnú apolitickosť<br />
a nadhľad. Články sú buď neautorizované, alebo pochádzajú „od zvláštnych spravodajcov“.<br />
Tlačové orgány Slovenskej ľudovej strany (Slovák, Slovenská pravda) informovali<br />
o tomto konflikte značne neobjektívne, tendenčne z pozícií protirepublikových (t. j. namierených<br />
proti režimu prvej ČSR) a protičeských, teda v tomto zmysle sa prikláňali na<br />
stranu Agapa Malkušáka a zásah četníkov ostro kritizovali, resp. ho opisovali tendenčne<br />
a nepravdivo. 24 Obe noviny uverejnili prejav poslanca Slovenskej ľudovej strany Štefana<br />
a možno určitou časťou prispeli i samotní františkáni. Štátny archív v Prešove, fond Františkáni<br />
v Nižnej Šebastovej 1634 – 1946, inv. č. 2/a, šk. 1, Historia conventus Sebesiensis<br />
1838 – 1949, s. 251 – 252. Za preklad z latinčiny zo spomínanej kroniky ďakujeme kolegovi<br />
Mgr. Jaroslavovi Nemešovi, PhD.<br />
22 ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 4, inv. č. 194, č. 1438/1926 prez.<br />
23 Štátny archív v Prešove, fond Františkáni v Nižnej Šebastovej 1634 – 1946, inv. č. 2/a, šk. 1,<br />
Historia conventus Sebesiensis 1838 – 1949, s. 253.<br />
24 Tlačový orgán Slovenskej ľudovej strany Slovák o tomto konflikte prvýkrát informoval v čísle<br />
151 z 9. júla 1925 v značne tendenčnom, neautorizovanom (zrejme redakčnom) článku Plebana,<br />
joj, plebana, kde napr. vôbec nebola uvedená príčina príchodu četníkov v noci 6. júla do<br />
Nižného Šebeša (príčinou príchodu bolo ničenie majetku krčmára Čirča zo strany miestnych<br />
občanov – vzbúrencov), ale bolo len konštatované, že „Po porade s politickými úradmi četníctvo<br />
rozhodlo sa zavrieť kňaza a niektorých Slovákov-Šebešanov v pondelok 6. júla v noci.<br />
Mali ísť autom pochytať ich potichy. Keď ľud spí a odviezť ľud s františkánom.“ Okrem týchto<br />
nepresností obsahuje článok mnoho „bulvárnych“ a zveličených konštatovaní, napr. o streľbe<br />
četníkov do ľudí: „Zazneli ďalšie salvy. Bolo ich 10 – 12 po doznaní četníkov a prítomných.<br />
Strieľali so ôsmi. Boly to hrozné chvíle. Slovenská Černová v 1925. roku. Náš šarišský ľud<br />
pocítil bratskú guľu milosti.“ O zatknutí františkánov: „Prišla posila četníctva. Bolo z osemdesiat<br />
četníkov vystrojených do boja. Rozbili ľud. Vnikli do kláštora. Sviazali 2 františkánov<br />
A. Malkušáka a A... bijúc ich špinavým spôsobom, prezradzujúcim veľkú inteligenciu, zaviezli<br />
ich autom do Prešova do štátnej väznice. P. Malkušák spínal ruky o pomoc k ľuďom a četníci<br />
bili ho koľbami, kopali doňho...“ Článok končí takto posmešne zvýrazneným písmom: „Teraz<br />
vyšetrujú četníci, sťa všemocní bohovia, chodia z domu do domu. Ľud zažíva v nevysloviteľných<br />
rozkošiach časy slobody a oslobodenia.“ Pozri Plebana, joj, plebana. In: Slovák, 9. 7.<br />
1925, roč. VII., č. 151, s. 3.<br />
233
Peter Zmátlo<br />
Onderča v Poslaneckej snemovni Národného zhromaždenia 9. júla 1925, v ktorom značne<br />
tendenčne opísal konflikt v Nižnom Šebeši. 25 Ľudácka tlač síce venovala konfliktu<br />
v Nižnom Šebeši najviac priestoru, ale zároveň tieto články boli najmenej objektívne.<br />
Ďalšie noviny, ktoré sa mu venovali, stáli na opačnom póle ako spomínané ľudácke<br />
noviny a väčšinou obraňovali počínanie četníkov a kritizovali františkánskych kňazov,<br />
najmä Agapa Malkušáka, ktorí vraj „huckali ľudí proti četníkom“. Takto orientované<br />
príspevky prinášali noviny Národnej roľníckej strany (napr. Slovenský denník) či noviny<br />
Československej národno-demokratickej strany (napr. Národný denník). O objektivitu sa<br />
pokúšal Východný Slovák, vtedy týždenník Národnej kresťansko-sedliackej strany, ktorý<br />
kritizoval aj Slovenskú ľudovú stranu. 26 Medzi najobjektívnejšie noviny prinášajúce správy<br />
o tejto smutnej udalosti patril Slovenský Východ, nezávislý slovenský denník, ktorý<br />
priniesol prvú správu o tejto udalosti už 8. júla 1925. 27 Niektoré známe slovenské periodiká<br />
tejto udalosti vôbec nevenovali pozornosť, napr. Národnie noviny, orgán Slovenskej<br />
národnej strany. Konfliktu v Nižnom Šebeši sa venovali prevažne regionálne noviny<br />
z východného Slovenska, najmä zo Šariša, z Košíc to boli maďarské noviny Kassai Napló<br />
a Kassai Ujság, 28 z celoslovenských najmä ľudácky Slovák.<br />
Opisovaný konflikt v dnešnej Nižnej Šebastovej je pomerne neznámy u Slovákov, pamätajú<br />
si ho snáď niektorí najstarší občania Nižnej Šebastovej, ktorí pomaly vymierajú.<br />
V roku 2005 však prebehla pri 80. výročí tragických udalostí menšia slávnosť v Nižnej<br />
Šebastovej a na miestnom katolíckom kostole umiestnili novú pamätnú tabuľu venovanú<br />
obeti tejto „vzbury“ Matejovi Huľovi.<br />
25 Väčšia časť prejavu tvorí prílohu č. 2.<br />
26 K výtržnostiam priniesol tento týždenník neautorizovaný článok na titulnej strane pod názvom<br />
Krvavý deň v Šebeši, kde bolo pri záverečnom zhrnutí prípadu bolo uvedené: „Neobviňujeme<br />
nikoho, lebo pravá príčina všetkého sa ešte presne zistiť nemôže, rozhodne sa však stala chyba<br />
aj so strany jednej, aj s druhej. Obozretnosti bolo treba väčšej a tiež viac smyslu pre taktickosť.<br />
Teraz, keď stojíme tesne pred voľbami, bolo treba si toho prípadu viac všimnúť, lebo iste bude<br />
vedieť tento prípad ľudová strana veľmi dobre použiť pre svoje agitačné ciele.“ Pozri bližšie<br />
Krvavý deň v Šebeši. In: Východný Slovák, 10. 7. 1925, roč. IV., č. 28, s. 1.<br />
27 V článku Hrozná noc v Nižnom Šebeši. In: Slovenský Východ, 8. 7. 1925, roč. VII., č. 151,<br />
s. 4. Slovenský Východ bol vtedy nestranným orgánom východného Slovenska a Podkarpatskej<br />
Rusi.<br />
28 Kassai Napló (Košický denník), orgán Magyar nemzeti párt, priniesol celostránkový článok<br />
o pondelňajšom šebešskom konflikte už 9. júla 1925, t. j. vo štvrtok: Csendőrök és őslakosok<br />
véres éjjeli ütközete Eperjes szomszédságában. In: Kassai Napló, 9. 7. 1925, roč. XLI., č. 152.<br />
Pokračovaním bol článok uverejnený v nasledujúci deň: Alsósebes éjféli párbaja papjaiért.<br />
In: Kassai Napló, 10. 7. 1925, roč. XLI., č. 153. V Kassai Ujság (Košické noviny) sa už tiež<br />
9. júla 1925 venovali výtržnostiam v Nižnom Šebeši v článku Letartóztattak egy franciskánus<br />
pátert, egy papnövendéket és a községi birót. In: Kassai Ujság, 9. 7. 1925, roč. LXXXVII.<br />
Vystúpeniu Štefana Onderču v parlamente, kde sa venoval spomínanému konfliktu, venovali<br />
tieto maďarské noviny priestor v článku A sárosi vérfürdó a prágai parlamentben. In: Kassai<br />
Ujság, 21. 7. 1925, roč. LXXXVII.<br />
234
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
Tento konflikt však nie je známy ani odborníkom – historikom. Venoval sa im len<br />
germanista a publicista, vysokoškolský pedagóg docent Ľudovít Petraško, rodák zo<br />
Šarišských Lúk. V rokoch 1991 až 2005 publikoval o tejto „zabudnutej tragédii“, ako<br />
nazval túto tragickú udalosť, viacero populárnych článkov v novinách a časopisoch. 29<br />
Hoci ide o viacero článkov, ich obsah je takmer totožný. Petraško vychádzal prevažne<br />
len z jedného článku zo Slovenského Východu pod názvom Hrozná noc v Nižnom Šebeši,<br />
30 ktorý hodnotí ako dosť nespoľahlivý a čechoslovakisticky orientovaný, 31 a z článku<br />
vo Východnom Slovákovi. Keďže nepoužil iné pramene (archívne alebo ďalšiu dobovú<br />
tlač), dopustil sa v týchto článkoch opakovaných viacerých nepresností. Udalosti dáva<br />
skôr do spojitosti s oslavami Jána Husa, ktoré vraj františkáni odmietli, a čuduje sa, prečo<br />
dobové noviny spomínajú v tejto súvislosti prezidenta Masaryka a nie Jána Husa. 32<br />
Nazdávame sa, že v tejto súvislosti išlo o náhodu, že výtržnosti vyvrcholili práve 6. júla,<br />
kedy bol upálený Ján Hus v roku 1415 (z predchádzajúceho opisu je zrejmé, že práve 6.<br />
júla páter Šteglík mal byť preložený do Bratislavy na nové miesto, cítil sa však ukrivdený,<br />
tak išiel udať svojich „kolegov“ na četnícku stanicu a spustil tak opisované udalosti).<br />
Išlo jednoznačne o urážku prezidenta Masaryka, z ktorej sa postupne udalosti vyvinuli<br />
tak, ako sme ich opísali a analyzovali v našom príspevku.<br />
29 Boli to tieto články: Zasunutá tragédia. Keď odmietli oslavovať sviatok majstra Husa. In: Život,<br />
8. 8. 1991, roč. XLI., č. 32, s. 20 – 21; článok na pokračovanie Zabudnutá tragédia v Nižnej<br />
Šebastovej (1. – 4.). In: Prešovské noviny, 29. 11. 1991, roč. XXXIV., č. 94, s. 3; tamže, 3. 12.<br />
1991, č. 95, s. 3; Prešovské noviny. Šariš, 6. 12. 1991, č. 96, s. 3; tamže 10. 12. 1991, č. 97, s. 3;<br />
Zabudnutá tragédia... pretože odmietli sviatok majstra Jana Husa. In: Slovenský národ, 21. 9.<br />
1993, roč. IV., č. 35, s. 14; S kameňmi na četníkov. Po stopách článku v Slovenskom východe<br />
o zabudnutej tragédii spred sedemdesiatich rokov. In: Slovenský východ, 13. 9. 1995, č. 212,<br />
s. 7; S kameňmi na četníkov. In: Prešovský večerník, 1. 7. 1998, roč. IX., č. 1223, s. 6 – 7;<br />
S kameňmi na četníkov. V „šebešskej“ vzbure v roku 1925 prišiel o život mladý človek. In:<br />
Východoslovenské noviny/Korzár, 15. 2. 2001, roč. III, č. 36, s. 11; S kameňmi na četníkov.<br />
Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In: Kultúra, 15. 5. 2002, roč. V., č. 10,<br />
s. 7; S kameňmi na četníkov. Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej v roku 1925, ktorá sa<br />
dostala aj na pretras v parlamente. In: Prešovský večerník, 29. 6. 2005, roč. XVI, č. 3743,<br />
s. 10 – 11; S kameňmi na četníkov. Zabudnutá „vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In:<br />
Korzár/Východoslovenské noviny, 7. 7. 2005, roč. VII., č. 151, s. 17. Za zoznam týchto článkov<br />
úprimne ďakujeme ich autorovi doc. PhDr. Ľudovítovi Petraškovi, PhD.<br />
30 Spomíname, resp. citujeme ho i my, napr. v pozn. č. 13 a 25.<br />
31 Petraško v tejto súvislosti napísal: „Najvýdatnejším zdrojom pri pátraní po tom, čo sa tu na<br />
začiatku leta 1925 stalo, je vtedajší košický denník Slovenský východ. Najvýdatnejším – no<br />
nie najspoľahlivejším. Pre svoje jednoznačne čechoslovakistické pozície referoval o udalosti,<br />
ktorá nás zaujíma, prinajmenšom mätúco.“ Pozri PETRAŠKO, Ľudovít: Zabudnutá tragédia<br />
v Nižnej Šebastovej (1.). In: Prešovské noviny, 29. 11. 1991, roč. XXXIV., č. 94, s. 3.<br />
32 V tejto záležitosti Petraško napísal: „Na začiatku bolo očividne obvinenie, že páter-františkán<br />
Agap Malkušák odmieta slúžiť omšu „za kacíra a bezbožníka“. Tým nemal byť azda Majster<br />
Hus – vzhľadom na blížiaci sa sviatok – ale ktovie prečo samotný prezident Masaryk,<br />
prinajmenšom podľa novín.“ Pozri PETRAŠKO, Ľudovít: S kameňmi na četníkov. Zabudnutá<br />
„vzbura“ v Nižnej Šebastovej roku 1925. In: Kultúra, 15. 5. 2002, roč. V., č. 10, s. 7.<br />
235
Peter Zmátlo<br />
V tejto súvislosti treba ešte dodať skutočnosti, ktoré viedli k ustanoveniu pamätného<br />
dňa Jána Husa. Na konci marca a začiatkom apríla 1925 odhlasovali totiž poslanci<br />
vo vtedajšom československom parlamente zákon o nedeliach, sviatkoch a pamätných<br />
dňoch. Bol zrušený sviatok Jána Nepomuckého a zavedený pamätný deň Jána Husa na<br />
výročie jeho upálenia 6. júla. Preto bol tento Husov pamätný deň prvýkrát oslavovaný<br />
v roku 1925. Po oslavách vypukla známa aféra s nunciom Marmaggim, ktorý opustil<br />
Prahu, a nastal konflikt medzivojnovej ČSR s Vatikánom. 33 V dobovej tlači všetky noviny<br />
referovali o tejto afére, zásluhou ktorej sa udalosti v Nižnom Šebeši ocitli „na druhej<br />
koľaji“ a v novinách sa prestali spomínať a opisovať.<br />
* * *<br />
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši takmer sedem rokov po vzniku novej československej<br />
štátnosti bol výsledkom viacerých protirečení a napätí vo vtedajšej spoločnosti<br />
na Slovensku, v našom prípade na východnom Slovensku v Šariši. Slovenská spoločnosť,<br />
tobôž vidiecke obyvateľstvo východného Slovenska, nebola pripravená na tak prevratné<br />
zmeny, ktoré sa udiali po skončení prvej svetovej vojny vznikom nových štátov<br />
na území bývalého Rakúsko-Uhorska. Obyvateľstvo vtedajšieho Slovenska bolo silne<br />
religiózne a prevažne katolíckeho vierovyznania, pričom silná religiozita bola práve na<br />
vidieku, kde však v období prevratu roku 1918 existovala ešte stále aj vysoká negramotnosť.<br />
Šariš patril medzi najreligióznejšie oblasti Slovenska, katolícki kňazi a farári<br />
tu boli veľmi vážení a uznávaní medzi miestnym obyvateľstvom. Mnohí katolícki<br />
duchovní, i slovenskí, v uhorskom období neodolali tlaku maďarizácie a presadzovali<br />
aj v kostoloch uhorskú štátnu ideológiu. Po prevrate a vzniku Československej republiky<br />
väčšina slovenských katolíckych kňazov opustila „maďarizačné vody“ a pridala sa<br />
k Andrejovi Hlinkovi a jeho Slovenskej ľudovej strane presadzujúcej autonómiu Slovenska.<br />
Táto politika však narážala na odpor oficiálnej politiky ČSR, ktorá bola čechoslovakistická,<br />
t. j. presadzovala jednotný československý štát a jednotný československý<br />
národ, hoci s dvoma vetvami. Dokonca tiež niektorým slovenským kňazom bola blízka<br />
táto politika štátoprávnych centralistických československých strán, a tak ani slovenskí<br />
katolícki kňazi neboli jednotní vo vzťahu k novému československému režimu. Nejednotnosť<br />
ich myšlienok a názorov na politický režim prvej ČSR bola vec normálna, veď<br />
ľudská rôznorodosť je prirodzená a vo svojej podstate demokratická. Táto nejednotnosť<br />
však bola jednou z bezprostredných príčin tragického konfliktu štátnej československej<br />
moci s miestnymi obyvateľmi v Nižnom Šebeši v roku 1925. Z naznačených súvislostí<br />
vyplývajú aj ďalšie širšie príčiny tohto konfliktu – urputná obrana „svojich“ kňazov<br />
františkánov v dôsledku silnej religiozity miestneho prostredia (pritom nebolo rozhodujúce,<br />
či kňazi boli v práve, alebo sa mýlili, či boli „dobrí“ alebo „zlí“, miestni občania<br />
by ich bránili v každom prípade), či dôležitý rozpor pre pochopenie nášho konfliktu<br />
33 O tom bližšie v najnovšej literatúre napr. KOVTUN, Jiří: Republika v nebezpečném světě.<br />
Éra prezidenta Masaryka 1918 – 1935. Praha : Torst, 2005, s. 379 – 382.<br />
236
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
– spravodliví kňazi versus neveriaci prezident ČSR či prezident odpadlík (od pravej<br />
rímskokatolíckej viery). Vzťah prezidenta Masaryka ku katolíckej viere bol všeobecne<br />
známy, podobne ako vzťah miestnej českej minority (ktorá sa postupne po roku 1919 na<br />
Slovensku udomácňovala) ku katolíckej viere a všeobecne k náboženskému vierovyznaniu,<br />
ktorý bol vlažný, mnohokrát až odmietavý, ateistický. Citliví Slováci to vnímali<br />
veľmi negatívne a nemohli sa s tým stotožniť a Čechov preto vo všeobecnosti, najmä vo<br />
vzťahu k viere, brali ako cudzí nechcený element. Brachiálnu policajnú (četnícku) moc,<br />
na čele ktorej stáli Česi, tiež považovali miestni Slováci v určitom význame za cudzí<br />
prvok na „ich“ Slovensku, a preto vyšetrovanie konfliktov, priestupkov či až zločinov,<br />
ktoré táto úradná moc mala na starosti, považovala miestna slovenská komunita sa nespravodlivé<br />
či neobjektívne. Tu niekde musíme hľadať širšie či bezprostredné príčiny<br />
tragických udalostí v Nižnom Šebeši v júli 1925. V každom prípade však tento konflikt<br />
nesúvisel s oslavami Jána Husa, bola to len náhoda, že udalosti vyvrcholili práve v júli<br />
na výročie jeho upálenia.<br />
Tento konflikt nemusel skončiť tragicky, keby boli vypočuté pokyny a usmernenia<br />
pracovníkov vrchnostenských úradov (četníkov) a miestni obyvatelia by sa za každú<br />
cenu snažili zabrániť vypuknutiu násilia a včas utlmili „horúce“ hlavy. Ostalo však len<br />
pri tom „keby“, to však nebráni nám súčasníkom, aby sme si z týchto tragických udalostí<br />
zobrali poučenie do budúcnosti, aby sa podobné udalosti už nikdy neopakovali.<br />
Príloha<br />
V prílohe prinášame tiež zoznam obvinených z tejto vzbury či konfliktu so štátnou<br />
mocou. Ľudí uvedených v tomto zozname mali vyšetrovať na četníckom veliteľstve, ako<br />
sa správali od 4. júla 1925, aké mali zamestnanie, rodinné a majetkové pomery, do akej<br />
situácie by sa dostali, keby boli odsúdení a čí sú hodní milosti. Odsúdený zrejme nebol<br />
nikto, ani Agap Malkušák, pretože sme nenašli o tom žiadne archívne záznamy.<br />
Príloha: Zoznam obvinených z výtržností v Nižnom Šebeši 6. júla 1925 34<br />
Údaje sú v poradí: poradové číslo, priezvisko, meno, rok narodenia alebo vek, bydlisko<br />
(u niektorých chýba presná adresa, teda číslo domu). Celý zoznam obsahuje 5 menších<br />
zoznamov, ktoré sú rozdelené podľa bydliska obvinených.<br />
Zoznam č. 1: 1. Adam Ondrej, 1872, Vyšný Šebeš (ďalej VŠ) č. 34; 2. Baran Juraj,<br />
1878, Nižný Šebeš (ďalej NŠ) č. 76; 3. Baran Juraj, 1901, NŠ č. 67; 4. Blihar Jozef, 1896,<br />
NŠ č. 116; 5. Boľanovská Mária, 43 rokov, NŠ č. 64; 6. Boľanovský Jozef st., 1878, NŠ<br />
č. 118; 7. Boľanovský Jozef ml., 1905, NŠ č. 118; 8. Boľanovský Ján st., 1879, NŠ č. 64;<br />
9. Boľanovský Ján ml., 1902, NŠ č. 64; 10. Boľanovský Michal, 1892, NŠ č. 48; 11. Bujnovský<br />
Ján, 1904, NŠ ?; 12. Čipkešová Anna, 1906, NŠ č. 56; 13. Desatnik Ján, 1885, NŠ<br />
č. 66; 14. Fenič Jozef, 1903, NŠ č. 54; 15. Foltyn Jozef, 1884, NŠ č. 61; 16. Foltyn Ján,<br />
34 Zoznam spracovaný podľa: ŠAP-pP, OÚ-P, šk. 5, inv. č. 195, č. j. 398/1927 prez.<br />
237
Peter Zmátlo<br />
1853, NŠ č. 61; 17. Foltyn Ferdinand, 1903, NŠ č. 53; 18. Galdun Ondrej, 43 rokov, NŠ<br />
č. 25; 19. Gimerová Dorota, 1907, NŠ č. 53; 20. Gimera Jozef, 1901, NŠ č. 73; 21. Gimera<br />
Michal, 1905, NŠ č. 69; 22. Harniščáková Ilona, 1907, NŠ ?; 23. Ižar Ján, 1869, NŠ č. 107;<br />
24. Ižar Michal, 1906, NŠ č. 107; 25. Goldun Jozef ml., 1878, NŠ č. 12; 26. Hriciščáková<br />
Mária, 1875, NŠ č. 29; 27. Hlavatá Anna, 1906, NŠ ?; 28. Hudák Štefan, 1899, NŠ ?; 29.<br />
Kuharik Jozef, 1876, NŠ č. 43; 30. Kríž Gabriel, 1897, NŠ ?; 31. Komar Jozef, 1878, NŠ<br />
?; 32. Lenert (asi Lenart) Viktor, 1891, NŠ č. 14; 33. Lipka Juraj, 1906, NŠ č. 40; 34. Lipka<br />
Jozef, 1896, NŠ č. 40; 35. Lukáč Ján, 1900, NŠ č. 21; 36. Malkušák Agap, 1895, NŠ<br />
č. 21; 37. Marcin Andrej, 1885, NŠ č. 91; 38. Marcin Michal, 1905, NŠ č. 74; 39. Marcin<br />
Jozef, 1907, NŠ č. 115; 40. Marcin Juraj, 1897, NŠ č. 126; 41. Marcinová Barbora, 1906,<br />
NŠ č. 58; 42. Marcinová Verona, 43 rokov, NŠ č. 58; 43. Markus Michal st., 67 rokov,<br />
NŠ č. 78; 44. Markus Michal ml., 1900, NŠ č. 78; 45. Markus Štefan, 1905, NŠ č. 78; 46.<br />
Muška Štefan st., 1897, NŠ ?; 47. Muška Štefan ml., 1903, NŠ ?; 48. Sitar Bartolomej, 17<br />
rokov, NŠ ?; 49. Sitar Ján, 1875, NŠ ?; 50. Slebodnik Ján st., 1897, NŠ ?; 51. Slebodnik<br />
Jan ml., 1900, NŠ ?; 52. Slebodnik Jozef, 1903, NŠ ?; 53. Smolka Andrej, 1900, NŠ ?; 54.<br />
Štefanovič Adalbert, 1881, NŠ ?; 55. Štofková Pavla, 1888, NŠ ?; 56. Šofranko Andrej,<br />
1906, NŠ ?; 57. Tkáč Viktor, 1900, NŠ č. 44; 58. Tuhrinský Jozef, 1904, NŠ č. 102; 59.<br />
Petruš Michal, 1888, NŠ ?; 60. Potocký Ján, 1897, NŠ ?; 61. Pribula Jozef, 1898, NŠ ?; 62.<br />
Puchala Ján, 1896, NŠ ?; 63. Puchala Jozef, 1899, NŠ ?; 64. Puzder Jozef, 1907, NŠ ?; 65.<br />
Puzdrová Anna, 38 rokov, NŠ ?; 66. Varga Andrej, 37 rokov, NŠ ?; 67. Varga Jozef, 1893,<br />
NŠ č. 109; 68. Varga Štefan, 1904, NŠ č. 22; 69. Zaleha Jozef, 1908, NŠ č. 70.<br />
Zoznam č. 2: 1. Balik Ján, 1901, Kelemeš (dnes Ľubotice) č. 69; 2. Balik Michal,<br />
1907, Kelemeš (ďalej K) 108; 3. Bozula Juraj, 1891, K č. 38; 4. Čajková Mária, 46 rokov,<br />
K č. 28; 5. Čepiga Ján, 1901, K č. 50; 6. Cemjan Jozef, 1879, K č. 61; 7. Dziak Andrej,<br />
1897, K č. 46; 8. Kaščáková Ružena, 1901, Kelemešské Lúky (dnes Šarišské Lúky) ?;<br />
9. Konečný Imrich, 45 rokov, K ?; 10. Gabor Ján, 1905, K č. 55; 11. Gibová Mária, 54 rokov,<br />
K č. 62; 12. Grega Ján, 1902, K č. 47; 13. Molčan Ján, 1901, K č. 13; 14. Sedlák<br />
Štefan, 1893, K č. 34; 15. Špišák Štefan, 1887, K ?; 16. Staško Ján, 1888, K ?; 17. Štefanič<br />
Jozef, 1894, K ?; 18. Šandala Anna, 1905, Šebeškelemeš (ďalej Š)?; 19. Palenčár Ján,<br />
1903, K ?; 20. Pešta Michal, 1889, NŠ ?; 21. Pokšiva Štefan, 1868, NŠ ?<br />
Zoznam č. 3: 1. Adamčík Andrej, 54 rokov, Vyšný Šebeš (dnes Vyšná Šebastová) č. 6;<br />
2. Baran Ján, 1904, Vyšný Šebeš (ďalej VŠ) č. 60; 3. Baran Michal ml., 1906, VŠ č. 49; 4.<br />
Baran Štefan, 1870, VŠ č. 16; 5. Barančo Jozef, 1900, VŠ č. 17; 6. Barančo Ján, 1887, VŠ<br />
č. 26; 7. Baran Michal, 1902, VŠ č. 49; 8. Franko Štefan, 1866, VŠ č. 63; 9. Chromý Ján,<br />
57 rokov, VŠ č. 32; 10. Chromý Štefan, 46 rokov, VŠ č. 32; 11. Jurko Štefan, 1886, VŠ<br />
č. 67; 12. Jurko Michal, 1877, VŠ č. 67; 13. Krištof Jozef, 1880, VŠ č. 49; 14. Geci Andrej,<br />
1903, VŠ č. 23; 15. Geci Ján, 1900, VŠ č. 23; 16. Gondžur Michal, 1900, VŠ č. 67; 17.<br />
Hajtáš Štefan, 1885, VŠ č. 27; 18. Hanudel Jozef, 1905, VŠ č. 52; 19. Hudák Ján, 1899, VŠ<br />
?; 20. Hudák Jozef, 1901, VŠ č. 64; 21. Krisko Štefan, 1902, VŠ č. 32; 22. Kraviar Ján, 42<br />
rokov, VŠ č. 43; 23. Lipták Andrej, 1873, VŠ č. 60; 24. Lipták Michal, 1899, VŠ č. 70; 25.<br />
Majerský Ján, 1888, VŠ č. 15; 26. Marcinčin Ján, 63 rokov, VŠ č. 1; 27. Marcinčin Štefan,<br />
238
Tragický konflikt v Nižnom Šebeši v júli 1925<br />
1901, VŠ č. 46; 28. Marcinko Ján, 1898, VŠ č. 19; 29. Marcinko Štefan, 1906, VŠ č. 58;<br />
30. Mikolaj Juraj, 35 rokov, VŠ č. 82; 31. Sabol Ján ml., 1894, VŠ ?; 32. Sabol Štefan,<br />
1904, VŠ ?; 33. Seman Ján I., 1903, VŠ ?; 34. Seman Jozef ml., 1906, VŠ ?; 35. Seman<br />
Jozef II. st., 1892, VŠ ?; 36. Seman Jozef najstarší, 1879, VŠ ?; 37. Seman Michal, 1877,<br />
VŠ ?; 38. Stanek Jozef, 1894, VŠ ?; 39. Semanová Anna, 1892, VŠ ?; 40. Tkačik Štefan,<br />
1900, VŠ č. 37; 41. Tomčo Ján, 1901, VŠ č. 70; 42. Tomko Michal, 60 rokov, VŠ č. 43; 43.<br />
Onofrej Jozef, 1905, VŠ č. 21; 44. Vavrek Michal, 1902, VŠ č. 21;<br />
Zoznam č. 4: 1. Bednarik Juraj ml., 1887, Finčice (dnes Fintice) č. 30; 2. Bohňák Ján,<br />
1904, Finčice (ďalej F) č. 5; 3. Bujnovský Antonín, 1904, F č. 117; 4. Čulik Ján, 1882,<br />
F č. 63; 5. Fabula Juraj, 1901, F č. 130; 6. Fabula Jozef, 1900, F č. 68; 7. Feľko Ján, 1903,<br />
F č. 51; 8. Janič Andrej, 1905, F č. 132; 9. Juhas Juraj, 1887, F č. 124; 10. Karabinoš Michal,<br />
1904, F č. 105; 11. Kočičák Ján, 1892, F č. 102; 12. Kočičák Juraj, 1903, F č. 102;<br />
13. Kríž Andrej, 1906, F č. 17; 14. Gimera Štefan, 1899, F č. 190; 15. Gogol Jozef Mucko,<br />
1903, F č. 98; 16. Greš Ján st. I., 1886, F ?; 17. Greš Ján ml. II., 1906, F ?; 18. Greš Ján<br />
III., 1868, F č. 63; 19. Greš Ján IV., 1902, F č. 28; 20. Greš Ján V., 1902, F č. 38; 21. Hajtol<br />
Juraj, 1898, F č. 85; 22. Hajtol Štefan, 1893, F č. 110; 23. Heger Augustín, 1870, F č. 86;<br />
24. Heger Štefan, 1896, F č. 86; 25. Kriško Jozef, 1897, F ?; 26. Lapoš Juraj I., 1903,<br />
F č. 75; 27. Lapoš Juraj II., 1876, F č. 104; 28. Lapoš Juraj III., 1898, F č. 26; 29. Lejko<br />
Ján, 1900, F č. 14; 30. Martin Čulák Ján, 1901, F č. 110; 31. Sabol Ján I., 1874, F ?; 32.<br />
Silvay Jozef, 1906, F ?; 33. Slajančo Michal, 1900, F ?; 34. Slajančo Juraj, 15 rokov, F ?;<br />
35. Silvaj Ján, 1894, F ?; 36. Sajdák Ján, 18 rokov, F ?; 37. Trusa Jozef, 1896, F č. 77; 38.<br />
Pipko Ján, 1897, F ?; 39. Pribula Michal, 1900, F ?; 40. Vargovčík Juraj, 1867, F 25; 41.<br />
Župa Štefan, 23 rokov, F č. 73.<br />
Zoznam č. 5: 1. Balik Michal, 1897, Podhradík (ďalej P) č. 28; 2. Bobák Juraj, 1888,<br />
P č. 23; 3. Kaminský Ján, 40 rokov, P č. 9; 4. Marko Štefan, 1901, P č. 2; 5. Seman Ján II.,<br />
1892, P ?; 6. Repko Michal, 1901, P č. 30; 7. Varga Michal, 1903, P č. 43; 8. Tukot Juraj,<br />
1866, Kereštvej (dnes Okružná) ?; 9. Olha Juraj, 1887, Kelemešské Lúky ?; 10. Verešpej<br />
Ján, 1905, Hranice ?.<br />
239
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960 *<br />
Nadežda Jurčišinová<br />
JURČIŠINOVÁ, N.: Development of education in the district of Svidník in 1945 – 1960.<br />
In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 240-262.<br />
Development of Svidník education after the World War II was marked by on the one<br />
side enormous efforts on removing of consequences caused by the World War II and<br />
on the other side it was noticed by growth of the number of infant schools but mostly<br />
folk (national) schools. General activity of schools was determined by socio-political<br />
changes in Czechoslovakia in 1945 – 1960. In some cases was their impact more obvious,<br />
especially by enforcing of the action “P”, but also by introduction of learning language<br />
in schools in the Svidník region, where during not even 10 years where realized three<br />
changes – from Slovak to Russian and then to Ukrainian learning language. As like as<br />
other schools in Czechoslovakia also the Svidník schools have conformed and adapted<br />
after 1948 to governmental communist ideology.<br />
Druhá svetová vojna znamenala milióny stratených životov a nepredstaviteľné materiálne<br />
škody, ktoré mali nepriaznivý dopad aj na školstvo. Začiatky vyučovania a uvedenie<br />
škôl do riadnej prevádzky v povojnových rokoch boli veľmi ťažké. Zničené boli<br />
najmä budovy, zariadenia a školské pomôcky. Na opravu vojnou zničených zariadení<br />
museli byť vynaložené značné finančné a materiálne prostriedky, ktoré sa v prevažnej<br />
miere uhrádzali zo štátnych zdrojov.<br />
Medzi základné princípy, na ktorých sa po oslobodení začalo budovať československé<br />
školstvo, patril princíp štátneho charakteru školy. Znamenalo to, že všetky školy<br />
a vzdelávacie zariadenia sa zriaďovali a spravovali štátom a jeho okresnými a miestnymi<br />
orgánmi. Na Slovensku boli školy poštátnené už v priebehu Slovenského národného<br />
povstania, a to nariadením Slovenskej národnej rady (SNR) zo 6. septembra 1944, č. 5 Zb.<br />
o poštátnení školstva na Slovensku. 1 Zavŕšením postupného poštátňovania všetkých škôl<br />
bolo nariadenie č. 34/1945 Zb. SNR a školského majetku nariadenie č. 47/1945 Zb. SNR<br />
a v dôsledku toho i prevzatie povinnosti zo strany štátu hradiť všetky výdavky na školy. 2<br />
Poštátnením škôl odstránil vtedajší režim ich organizačnú nejednotnosť. Štát tým prevzal<br />
nielen zodpovednosť za udržiavanie škôl, ale mal tak právo usmerňovať a riadiť ich<br />
vnútorný život. Ústredné orgány zdôvodňovali príčiny tohto presunu povinností a práv<br />
jednak rastom významu vzdelania a tým aj škôl z hľadiska štátnych záujmov, a na druhej<br />
* Príspevok vznikol v rámci projektu VEGA MŠ SR č. 1/2221/05.<br />
1 Československé školské zákonodárství 1918 – 1968. Přehled právních norem. Olomouc :<br />
Státní vědecká knihovna, 1968, s. 7. Pred oslobodením existovali popri štátnych školách<br />
obecné a cirkevné školy podľa rôznych konfesií.<br />
2 HRIVNÁK, Jozef: Význam poštátnenia školstva z hľadiska finančného. In: Jednotná škola,<br />
roč. I., 1945/1946, č. 5 – 6, s. 187.<br />
240
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
strane aj tým, že sa prejavila čiastočná alebo úplná „neschopnosť bývalých udržiavateľov“<br />
znášať náklady na školu primerané potrebám doby, teda pokroku vo vzdelávaní<br />
a výchove.<br />
Školskej otázke patrilo významné miesto medzi povojnovými úlohami, ktoré stáli<br />
pred novými orgánmi verejnej správy – národnými výbormi – okresným národným výborom<br />
(ONV) a miestnymi národnými výbormi (MNV). Pozornosť jej venoval už na<br />
prvom zasadnutí začiatkom februára 1945 reorganizovaný ONV vo Svidníku, ktorému<br />
predsedal riaditeľ školy v Nižnej Písanej Ivan Sučko a tajomníkom bol učiteľ Andrej<br />
Masica. Situáciu v školstve zhodnotil ako nepriaznivú. 3 Konkrétnejšie a hlbšie sa Rada<br />
ONV zaoberala situáciou v školstve na druhom zasadnutí 21. februára 1945. Najzávažnejším<br />
problémom bol nedostatok vyhovujúcich školských budov. Obšírny referát<br />
o stave škôl v okrese predniesol riaditeľ Štátnej národnej školy v Hunkovciach Andrej<br />
Kapišovský, ktorý zastával funkciu referenta ONV pre školské záležitosti. Upozornil,<br />
že zo 47 škôl v okrese bolo vojnou zničených sedem škôl, sčasti bolo zničených 38 škôl<br />
a len dve ostali vojnovými udalosťami neporušené. V dvoch školách so štyrmi triedami<br />
sa v tom čase už vyučovalo a v deviatich školách s 21 triedami sa v krátkej dobe predpokladal<br />
začiatok výučby. Padol návrh, aby bol v okrese ustanovený školský inšpektorát<br />
so sídlom vo Svidníku. ONV v zdôvodnení argumentoval „dávnou túžbou“ a potrebami<br />
učiteľov okresu, komunikačnými ťažkosťami, najmä vtedajšími povojnovými životnými<br />
podmienkami a počtom škôl v okrese – 47 škôl s 87 triedami. Návrh bol jednomyseľne<br />
prijatý a do funkcie školského inšpektora odporúčali Andreja Kapišovského. 4<br />
Okrem organizačných záležitostí, kádrového a materiálneho vybavenia bola vo Svidníckom<br />
okrese s prevahou rusínskeho obyvateľstva závažná otázka vyučovacieho jazyka.<br />
Už po oslobodení mesta (19. januára 1945) bol úradným jazykom v okrese jazyk ruský<br />
a dočasný ONV vo Svidníku na zasadnutí 4. februára 1945 podal návrh na zavedenie<br />
ruského jazyka do všetkých typov škôl v okrese. Proces zavádzania ruského jazyka ako<br />
vyučovacieho nabral rýchle tempo a už po dvoch týždňoch mohla Rada ONV vo Svidníku<br />
na zasadnutí 21. februára 1945 konštatovať, že v okrese bol v 31 školách vyučovacím jazykom<br />
ruský jazyk, v siedmich školách sa učilo slovensko-rusky a len v deviatich školách<br />
3 Štátny archív (ŠA) Prešov, pobočka (pob.) Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna<br />
a Rady ONV 1945 – 1946. Zápis z Rady ONV 4. februára 1945. Učitelia Svidníckeho okresu<br />
sa už od oslobodenia aktívne zapájali aj do politického života. Boli členmi ONV a MNV.<br />
Do definitívneho ONV vo Svidníku boli 12. júla 1945 zvolení aj dvaja učitelia zo Svidníka<br />
– Viktor Kopčák a Andrej Masica. Zastúpenie mali aj v 20-člennom ONV po voľbách v novembri<br />
1946, keď za predsedu ONV bol zvolený riaditeľ školy v Hrabovčíku Ivan Petrík,<br />
za prvého podpredsedu riaditeľ meštianskej školy vo Svidníku Zoltán Majdák a za druhého<br />
podpredsedu učiteľ meštianskej školy vo Svidníku Viktor Kopčák.<br />
4 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna a Rady ONV 1945 – 1946.<br />
Zápis z Rady ONV z 21. februára 1945. Zápisy zo zasadnutí pléna a Rady ONV sa viedli<br />
v ruskom jazyku.<br />
5 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna a Rady ONV 1945 – 1946.<br />
Zápis Rady ONV zo 4. februára 1945 a z 21. februára 1945.<br />
241
Nadežda Jurčišinová<br />
v okrese prebiehala výučba po slovensky. 5 Zmeny vyučovacieho jazyka zo slovenského<br />
na ruský sa uskutočnili na základe dohody medzi SNR a Ukrajinskou národnou radou<br />
Prjaševščiny (UNRP), ktorá bola ustanovená 1. marca 1945 v Prešove. 6 Proces zmeny<br />
vyučovacieho jazyka na školách nadobudol aj vo Svidníckom okrese na jar 1945 až živelný<br />
charakter, čo viedlo k nedorozumeniam medzi UNRP a štátnymi orgánmi. UNRP<br />
chcela mať rozhodujúce kompetencie v tejto otázke. Po vzájomných rokovaniach bol pri<br />
Povereníctve školstva a osvety (PŠO) SNR ustanovený osobitný referát pre ukrajinské<br />
a ruské školy (RUŠ), ktorý bol priamo podriadený povereníkovi pre školstvo a osvetu.<br />
Vedúci a celý personál referátu boli menovaní na základe návrhu UNRP. Súhlas na zmenu<br />
vyučovacieho jazyka dával RUŠ, a to na základe žiadosti rodičov školopovinných detí.<br />
Takýmto postupom sa slovenský vyučovací jazyk zmenil na ruský v týchto obciach Svidníckeho<br />
okresu:Vyšný Orlík, Dubová, Stročín, Mlynárovce, Rovné, Rakovčík, Kapišová,<br />
Krajná Poľana, Príkra, Ladomirová, Hunkovce, Šemetkovce, Vagrinec a vo Svidníku.<br />
V obciach s rusko-slovenským obyvateľstvom bolo možné, ak bolo na škole 20 školopovinných<br />
detí a rodičia požadovali vyučovanie v slovenčine, otvoriť triedu s vyučovacím<br />
jazykom slovenským a na štátnej škole sa mohla otvoriť slovenská paralelka. 7<br />
Záujem o zmenu vyučovacieho jazyka zo slovenského na ruský, resp. ukrajinský<br />
spôsobilo viacero činiteľov. Bola to nielen málo tolerantná školská politika v predvojnovom<br />
období, ale aj prirodzené nadšenie z oslobodenia. Národnostným školám po vojne<br />
pripadla kľúčová úloha v úsilí o obrodenie národného povedomia Rusínov/Ukrajincov.<br />
„Išlo o oblasť, do ktorej sa v koncentrovanej podobe premietali takmer všetky problémy<br />
charakterizujúce vtedajšie postavenie rusínskej/ukrajinskej menšiny na Slovensku.“ 8 Na<br />
základe nariadenia PŠO SNR č. 6810/45 z decembra 1945 bol pre školy s vyučovacím<br />
jazykom ruským a ukrajinským zriadený Ukrajinský školský inšpektorát (UŠI) so sídlom<br />
v Stropkove a do jeho kompetencie spadali ruské a ukrajinské školy z okresov Svidník,<br />
Stropkov, Giraltovce a Vranov nad Topľou. Do funkcie školského inšpektora bol Dekrétom<br />
RUŠ PŠO SNR v Bratislave 20. decembra 1945 ustanovený Jozef Chudík, ktorý sa<br />
ujal funkcie 1. januára 1946. K ďalším zmenám v organizácii školstva dochádzalo od<br />
januára 1949 v súvislosti so vznikom krajských štruktúr, keď prešli národné (ľudové)<br />
a stredné školy do kompetencie krajských národných výborov (KNV) a ONV. V súlade<br />
6 UNRP vznikla na Prvom zjazde delegátov ukrajinských obcí a okresov v Ruskom dome<br />
v Prešove 1. marca 1945, ktorý vyhlásil utvorenie UNRP, ako národnopolitického orgánu reprezentujúceho<br />
rusínske, ukrajinské a ruské obyvateľstvo žijúce na východnom Slovensku.<br />
UNRP proklamovala národnú jednotu obyvateľov tzv. Prjaševščiny s ľudom Zakarpatskej<br />
Ukrajiny a ruským národom a snažila sa rozvinúť široké ľudové hnutie za pripojenie Prjaševščiny<br />
k ZSSR. Tohto ustanovujúceho zjazdu sa zúčastnili aj zástupcovia Svidníckeho<br />
okresu.<br />
7 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Zápisnice pléna a Rady ONV 1945 – 1946.<br />
Zápis z Rady ONV z 21. februára 1945.<br />
8 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav – MUŠINKA, Mikuláš: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle<br />
polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945. Prešov-Užhorod :<br />
Universum, 1999, s. 88.<br />
242
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
so závermi Politického sekretariátu ÚV KSS z februára 1949 sa zmenilo postavenie RUŠ<br />
PŠO SNR a UŠI, ktoré boli v priebehu roka 1949 fakticky zrušené. 9 Prvé zmeny v tomto<br />
smere pocítil UŠI od 1. marca 1949. Na základe rozhodnutia Prezídia Povereníctva školstva,<br />
vied a umení (PŠVU) SNR bol ustanovený Školský inšpektorát Svidník, ktorý však<br />
až do vyriešenia otázky ubytovania a presťahovania úradu mal dočasné sídlo v Stropkove.<br />
10 Školský inšpektorát Svidník, v tom čase so sídlom v Stropkove, zahrňoval do svojho<br />
obvodu všetky školy okresu Svidník bez rozdielu vyučovacieho jazyka a školy s vyučovacím<br />
jazykom ruským a ukrajinským z okresu Stropkov. S pôsobnosťou od 1. septembra<br />
1950 bol novoaktivizovaný Referát pre školstvo, osvetu a telovýchovu ONV vo Svidníku<br />
pre okres Svidník, čím sa definitívne odčlenil od Školského inšpektorátu v Stropkove. 11<br />
Ešte v období, keď školstvo v okrese Svidník spadalo pod UŠI so sídlom v Stropkove,<br />
došlo k jeho poštátneniu, čo dokladuje výkaz tejto inštitúcie o počte ľudových a meštianskych<br />
škôl pred a po poštátnení z 8. apríla 1946. Z neho sa dozvedáme, že pred poštátnením<br />
spadalo pod inšpektorát 93 ľudových škôl so 135 triedami, z nich bolo päť obecných<br />
ľudových škôl, 71 ľudových škôl gréckokatolíckych, jedna škola pravoslávna a zvyšných<br />
16 štátnych škôl. Všetky neštátne ľudové školy boli v duchu spomínaných zákonov poštátnené.<br />
Dve meštianske školy s 11 triedami boli už od ustanovenia štátne. 12<br />
K závažným zmenám v budovaní československého školstva došlo po februárovom<br />
prevrate v roku 1948, keď boli prijaté nové školské zákony a nariadenia. Prvým z nich<br />
bol zákon z 21. apríla 1948, č. 95 Zb. o základnej úprave jednotného školstva. Vzťahoval<br />
sa okrem vysokých škôl, vojenských a bohosloveckých škôl na všetky stupne a druhy<br />
vzdelávacích inštitúcií na celom území ČSR a začlenil ich do jednotnej školskej sústavy.<br />
Povinnú školskú dochádzku predĺžil o jeden rok, teda do veku 15 rokov a zjednotil vzdelávaciu<br />
sústavu i školské predpisy v rámci celej ČSR. Cieľom zákona sa stala unifikácia<br />
výchovy a vzdelania bez ohľadu na pohlavie, náboženské vyznanie a sociálny pôvod a to<br />
v materských školách, v školách prvého stupňa – národných, druhého stupňa – stredných<br />
(vzdelávacie inštitúcie pre deti vo veku 11 – 15 rokov), školách tretieho stupňa – základných<br />
odborných školách, odborných školách, vyšších odborných školách a gymnáziách. 13<br />
Školská sústava vybudovaná v roku 1948 mala isté nedostatky. Hlavné námietky sa týkali<br />
veľmi dlhej školskej dochádzky. Ako nevyhnutné sa ukázalo jej skrátenie, za čo sa pri-<br />
9 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav – MUŠINKA, Mikuláš: Rusíni/Ukrajinci v zrkadle<br />
polstoročia. Niektoré aspekty ich vývoja na Slovensku po roku 1945. Prešov-Užhorod :<br />
Universum, 1999, s. 91.<br />
10 Pri korešpondencii sa mal využívať úradný názov inšpektorátu – Školský inšpektorát Svidník<br />
t. č. so sídlom v Stropkove. Inšpektorát v Stropkove bol zároveň povinný v čo najkratšom čase<br />
sa postarať o presťahovanie úradu do Svidníka, ako aj celého archívu škôl okresu Svidník.<br />
11 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI.<br />
12 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Výkaz o počte ľudových a meštianskych škôl pred a po<br />
poštátnení.<br />
13 GABZDILOVÁ, Soňa: Komunistická strana Československa a školstvo na Slovensku v rokoch<br />
1948 – 1953. In: Boľševizmus, komunizmus a radikálny socializmus v Československu.<br />
Svazek I. Praha : Dokorán, 2003, s. 202 – 203.<br />
243
Nadežda Jurčišinová<br />
hovárala aj ťažká situácia škôl – nedostatok budov, učební a najmä nedostatok kvalifikovaných<br />
učiteľov. Zmenu v tomto smere priniesol zákon z 24. apríla 1953 č. 31 Zb. o školskej<br />
sústave a vzdelávaní učiteľov, ktorý zohral vážnu úlohu v ďalšom vývine školstva.<br />
Vytvoril dôsledne jednotnú školu a odstránil rozdelenie vtedajšej školy na jednotlivé od<br />
seba oddelené školské stupne. 14 Zákonom bola ustanovená všeobecnovzdelávacia škola<br />
v podobe päť + tri + tri, t. j. päť tried národnej školy, tri triedy nižšej strednej školy (tvorili<br />
s predchádzajúcimi piatimi triedami povinnú osemročnú strednú školu) a tri triedy<br />
vyššej strednej školy, ktoré tvorili spolu s predchádzajúcimi ôsmimi triedami Jedenásťročnú<br />
strednú školu. Povinná školská dochádzka bola teda skrátená o rok. Čoskoro sa<br />
ukázalo, že skrátenie školopovinnosti z deviatich na osem rokov nebolo šťastným opatrením.<br />
Nedostatky školského zákona z roku 1953 odstránil zákon z 15. decembra 1960 č.<br />
186 Zb. o sústave výchovy a vzdelávania. Podľa neho školy a výchovné zariadenia tvorili<br />
jednotnú školskú sústavu, v ktorej jednotlivé stupne škôl na seba organicky nadväzovali,<br />
a ktorá umožňovala získať i najvyššie vzdelanie. Predškolská výchova sa uskutočňovala<br />
pre deti do šiestich rokov v jasliach a v materských školách. Základné vzdelanie bolo<br />
povinné pre všetku mládež od šiestich do 15 rokov, čím sa predĺžila školopovinnosť na<br />
deväť rokov a tým vznikli základné deväťročné školy. Stredné vzdelanie poskytovali odborné<br />
učilištia, učňovské školy, stredné všeobecnovzdelávacie školy a stredné školy pre<br />
pracujúcich. Najvyšší stupeň jednotnej školskej sústavy tvorili vysoké školy.<br />
Sprievodným znakom zmien v školskej politike pofebruárového vývoja bola postupná<br />
politizácia vzdelávacích inštitúcií. Nový spoločensko-politický systém tým potvrdil,<br />
že tak ako uskutočnil zásadné zmeny v oblasti materiálno-technickej základne, nie<br />
s menším odhodlaním urobí zmeny v celej duchovnej nadstavbe. 15 Vo všetkých školách<br />
sa začal uskutočňovať jednotný výchovný proces v duchu socialistických zásad. Zavedením<br />
nových učebných osnov a postupným vydávaním nových učebníc bola výučba po<br />
obsahovej i pedagogickej stránke postavená na nový základ, ktorý bol v súlade s vládnou<br />
politikou – malo sa posilniť socialistické výchovné pôsobenie. Politickým cieľom<br />
bolo vybudovanie socializmu a škola musela slúžiť predovšetkým tomuto účelu. Úsilím<br />
všetkých pracovníkov v školskom rezorte malo byť „vychovať z mladej generácie ľudí<br />
bezvýhradne oddaných vlasti, robotníckej triede, komunistickej strane, súdruhovi Klementovi<br />
Gottwaldovi, vychovať ľudí rozumne, telesne a mravne zdatných, zanietených<br />
pre výstavbu socializmu, verných spojenectvu so Sovietskym zväzom, verných veľkým<br />
myšlienkam Lenina a Stalina, vychovať ľudí, ktorí nenávidia nepriateľa pracujúceho<br />
ľudu“. 16 Zvýšená pozornosť sa v duchu socialistickej výchovy venovala rozvíjaniu spolupráce<br />
so Sovietskym zväzom tak vo vyučovacom procese, ako aj mimo neho.<br />
Ako sme už vyššie uviedli, jedným z najvážnejších problémov v povojnovom školstve<br />
boli zlé materiálne podmienky. Ani jedna zo škôl vo Svidníckom okrese nemala vhodné<br />
podmienky na vyučovanie v zimnom období, preto sa v roku 1945 vyučovalo iba v lete.<br />
14 KOTOČ, J.: O učebniciach. In: Jednotná škola roč. VII, 1951/52, č. 2 – 3, s. 67.<br />
15 MICHNOVIČ, Imrich: Vranov nad Topľou v 20. storočí. (Časť druhá: 1948 – 2000) Vranov<br />
nad Topľou : Vydalo mesto Vranov nad Topľou, 2005, s. 83.<br />
16 KOTOČ, J.: O učebniciach. In: Jednotná škola roč. VII, 1951/52, č. 2 – 3, s. 69.<br />
244
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
Až po čiastočnej rekonštrukcii školskej budovy sa v októbri 1945 začalo vyučovať v Štátnej<br />
meštianskej škole vo Svidníku a až v polovici decembra 1945 sa začalo vyučovanie<br />
v národnej (ľudovej) škole vo Svidníku. Na pálčivú školskú otázku v okresoch Svidník<br />
a Stropkov upozorňoval v auguste 1945 článok v Hlase ľudu pod názvom Školské pomery<br />
v okresoch Stropkov a Svidník. Autor článku vyzýval kompetentné orgány na jej „okamžité<br />
riešenie“. Poukázal na skutočnosť, že v oboch okresoch od apríla 1944 nenavštevovalo<br />
školu 1056 školopovinných detí z 24 škôl, pretože školské budovy boli zničené alebo<br />
poškodené. Z uvedeného počtu žiakov skoro polovica vo veku osem – deväť rokov nevedela<br />
čítať a písať, pretože nemohla skončiť ani prvý ročník. Podobne starší žiaci, aj keď sa<br />
niečo naučili, počas dlhých nútených prázdnin podstatnú časť vedomostí zabudli. Autor<br />
sa odvolával aj na výkazy UŠI v Stropkove, podľa ktorých sa v školskom roku 1945/1946<br />
vyučovalo v oboch okresoch len v 52 školách, z ktorých 35 bolo vo vlastných budovách,<br />
13 škôl bolo umiestnených v prenajatých súkromných budovách a štyri školy boli v drevených<br />
barakoch. Vyučovanie prebiehalo len v letnom období, pretože ani jedna z týchto škôl<br />
nevyhovovala výučbe v zimnom období, okrem iného aj pre nedostatok dreva na kúrenie.<br />
Školy vo vlastných budovách na dedinách boli len provizórne a nedostatočne opravené<br />
MNV. Rovnako aj prenajaté súkromné budovy a drevené baraky nevyhovovali výučbe<br />
v zimnom období. V snahe zlepšiť situáciu sa do konca októbra 1946 plánovala výstavba<br />
vyše 60 špeciálnych drevených školských barakov v obciach východného Slovenska,<br />
s čím autor článku nesúhlasil a považoval za rozumnejšie a hospodárnejšie opraviť poškodené<br />
školské budovy. Poskytol čitateľovi zoznam obcí Svidníckeho okresu, kde boli školy<br />
poškodené – Bodružal, Vápeník, Hunkovce, Dobroslava, Jurkova Voľa, Kapišová, Vyšný<br />
a Nižný Komárnik, Kečkovce, Korejovce, Kožuchovce, Krajná Bystrá, Krajná Poľana,<br />
Krajná Porúbka, Kružľová, Ladomirová, Nižný Orlík, Nižná Písaná, Pstriná, Roztoky,<br />
Svidnička, Suchá, Šemetkovce, Hrabovčík, Dubová, Nižná Jedľová, Kurimka, Vyšný<br />
a Nižný Mirošov, Mlynárovce, Príkra, Rovné, Stročín, Cernina, Cigľa a Vyšný Svidník.<br />
Vyzval kompetentné orgány, aby v uvedených obciach dali budovy čím skôr do pôvodného<br />
stavu tak, aby v nich mohla už v nasledujúcom školskom roku 1946/47 prebehnúť<br />
výučba aj v zimných mesiacoch. Dodal: „Len takýmto spôsobom bude možné odstrániť<br />
a zabrániť šíreniu sa kultúrnej biedy a analfabetizmu na východnom Slovensku.“ 17<br />
Prezídium PŠO SNR si uvedomovalo zložitú situáciu vo svojom rezorte a 12. januára<br />
1946 zaslalo UŠI v Stropkove list so žiadosťou, aby mu do 20. januára 1946 poslal správu<br />
s podrobnými údajmi, kde bolo treba postaviť provizórne drevené školské pavilóny.<br />
(Odvolávali sa na poradu školských inšpektorov 5. a 6. decembra 1945.) Do úvahy prichádzali<br />
obce, kde bola školská budova počas vojny úplne zničená alebo kde zriadenú<br />
školu nebolo možné obnoviť pre nedostatok čo i len provizórneho umiestnenia (napr.<br />
nájom miestnosti), ale aj o obce, ktoré síce mali školskú budovu, ale bola celkom v dezolátnom<br />
stave. 18 Z promptnej odpovede inšpektora Jozefa Chudíka z 24. januára 1946 sa<br />
17 Školské pomery v okresoch Stropkov a Svidník. In: Hlas ľudu roč. II., 31. augusta 1946, s. 3.<br />
18 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. V správe sa odvolávali na poradu školských inšpektorov<br />
5. a 6. decembra 1945.<br />
245
Nadežda Jurčišinová<br />
dozvedáme, že vo Svidníckom okrese bola úplne zničená školská budova v Belejovciach<br />
a pre nedostatok provizórneho umiestnenia nebolo možné obnoviť školy v obciach Dobroslava,<br />
Dlhoňa, Šemetkovce, Vyšný Orlík. V dezolátnom stave sa nachádzala školská<br />
budova v Kapišovej. 19 Inšpektor osobne viackrát urgoval rýchlejšiu rekonštrukciu školských<br />
budov, čo dokladuje aj jeho list RUŠ PŠO SNR z 9. októbra 1946. Pripomenul<br />
v ňom, že celá oblasť a bezmála všetky školské budovy boli vojenskými udalosťami<br />
zničené alebo značne poškodené. Ak chcel teda pomôcť školám a neoddiaľovať začiatok<br />
vyučovania, musel niekoľkokrát osobne navštíviť MNV, ONV a neskôr štátne stavebné<br />
úrady v Michalovciach a v Prešove a vyzvať ich, aby pomohli rýchlejšie opraviť školské<br />
budovy. Uviedol, že do termínu žiadosti sa vyučovanie už realizovalo v 48 opravených<br />
školských budovách. Okrem toho musel prenajať súkromné priestory na umiestnenie<br />
23 škôl. Od marca 1946 vykonal aj komisionálnu prehliadku 27 pozemkov na výstavbu<br />
drevených školských barakov. Navyše musel riešiť požiadavky 25 škôl na definitívnu<br />
budovu ešte v roku 1946 a v súvislosti s tým vykonal v 22 prípadoch komisionálnu prehliadku<br />
pozemkov. V liste spojenom so žiadosťou ďalej konštatoval, že školy v obvode<br />
sa nachádzali v širokom regióne – na území štyroch okresov, ktorý nebol ľahko dostupný.<br />
Veľké problémy mu spôsobovala absencia vhodných ciest a dopravných prostriedkov<br />
na inšpekčnú činnosť. 20 Napriek týmto snahám neprebiehala rekonštrukcia školských<br />
budov v povojnových rokoch uspokojivo, na čo kriticky upozorňovali členovia Rady<br />
ONV na zasadnutí 23. septembra 1950: „V okrese nebola doposiaľ prevedená oprava<br />
školských budov a nebolo začaté s adaptáciou žiackeho internátu vo Svidníku.“ 21 V nasledujúcom<br />
roku sa situácia v obnove a výstavbe školských budov zlepšila.<br />
Mimoriadnou aktivitou ukrajinských inštitúcií a funkcionárov a v dôsledku dobovej<br />
atmosféry sa v priebehu rokov 1945 až 1948 zvýšil počet rusko/ukrajinských škôl,<br />
čo miestami pripomínalo rusifikáciu. Nie vždy sa to celkom zhodovalo s prevládajúcou<br />
mienkou miestneho obyvateľstva. V okrese Svidník bolo v školskom roku 1946/47<br />
47 škôl so 74 triedami, v nasledujúcom školskom roku 1947/48 ich počet stúpol na 50 so<br />
78 triedami. Výrazný nárast zaznamenali v školskom roku 1948/49, keď ich bolo v okrese<br />
63 s 94 triedami. 22<br />
Situácia v postoji štátu k národným školám s ruským a ukrajinským vyučovacím jazykom<br />
sa nezmenila ani po spoločensko-politických zmenách, ktoré nastali po februári<br />
19 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List UŠI v Stropkove Prezídiu PŠO SNR z 24. januára<br />
1946 o potrebe výstavby skladacích drevených pavilónov.<br />
20 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List UŠI Referátu PŠO SNR z 9. októbra 1946. Na zvládnutie<br />
úloh a prekonanie uvedených nepriaznivých podmienok musel školský inšpektor vo<br />
veľmi krátkom čase vynaložiť veľké úsilie a mal s tým spojené aj vysoké mimoriadne výdavky.<br />
Dožadoval sa preto preplatenia nákladov na cestovné i diéty a mimoriadnych výdavkov,<br />
ktoré vyčíslil na 5000 Kč.<br />
21 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník. Okresná správa po roku 1945. ONV vo Svidníku<br />
I. Zápisnice z pléna a Rady ONV.<br />
22 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Výkaz o počte škôl a tried pri ONV – Referát pre školstvo<br />
a osvetu vo Svidníku z 29. júla 1950.<br />
246
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
1948, keď bol prijatý spomínaný zákon č. 95/1948 z 21. apríla 1948 o základnej úprave<br />
jednotného školstva. Ním bol síce slovenský jazyk ustanovený za vyučovací jazyk na<br />
Slovensku, ale uvedený zákon nepostihoval národnostné školstvo Rusínov/Ukrajincov,<br />
keďže títo mali v tom čase už hustú sieť škôl, ktoré navštevovali žiaci tejto národnosti.<br />
Ich počet aj v roku 1948 naďalej stúpal. Zároveň sa však množili aj žiadosti o opätovnú<br />
zmenu vyučovacieho jazyka na slovenský. Obyvatelia viacerých obcí sa totiž po vojne<br />
dali presvedčiť a súhlasili s ruskou školou, no neskôr sa stále častejšie domáhali jeho<br />
zmeny, najmä po prvých náznakoch ukrajinizácie školstva. Dôvody k tejto zmene nespočívali<br />
len v obavách z nej, ale zvlášť v nedostatočnej vybavenosti škôl učebnicami,<br />
učebnými pomôckami a nedostatkom kvalifikovaných učiteľov. Tieto faktory vyvolali<br />
oprávnené obavy rodičov, či ich deti dostávajú vedomosti a sú vzdelávané na požadovanej<br />
úrovni. PŠVU SNR sa preto v októbri 1948 rozhodlo zistiť skutočné pomery v národnostných<br />
školách na východnom Slovensku prostredníctvom dotazníkov pre školské<br />
inšpektoráty jednotlivých ONV. „Ukázalo sa, že zriaďovanie ruských škôl priamo<br />
organizoval RUŠ prostredníctvom ukrajinských školských inšpektorátov a za pomoci<br />
učiteľov a osvetových pracovníkov ukrajinskej národnosti s cieľom ich sieť maximálne<br />
rozšíriť, pričom neraz jediným dôvodom pre založenie ukrajinskej školy bolo gréckokatolícke<br />
náboženstvo obyvateľstva obce a nie jeho národnostná príslušnosť.“ 23 V druhej<br />
polovici 50. rokov sa pomery v ukrajinskom školstve na Slovensku čiastočne stabilizovali<br />
a nedochádzalo ani k výraznejším zmenám v počte škôl.<br />
V hodnotenom období sa venovala zvýšená pozornosť vyučovaniu ruského jazyka<br />
na školách, ktoré ako „školy pedagogického socialistického realizmu“ vyžadovali od<br />
učiteľov, aby študovali ruský jazyk a sovietsku pedagogickú literatúru, bez ktorej sa „vo<br />
vedeckej práci naši pedagógovia nezaobídu, lebo obsahuje cenné skúsenosti v duchu<br />
pedagogického socialistického realizmu“. Uvádzalo sa to v pokynoch pre pedagogických<br />
pracovníkov. 24 Keďže učitelia nemali dostatok učebníc na vyučovanie ruského jazyka,<br />
dostávali konkrétne rady ako ho majú učiť v časopise Jednotná škola. 25 Na význam<br />
ruského jazyka upozorňovala aj jedna zo smerníc PŠVU SNR z 27. augusta 1953: „Aby<br />
sme splnili odkaz Klementa Gottwalda, že jedným z hlavných zákonov rozvoja ľudovodemokratických<br />
krajín je stále širšie a hlbšie využívanie sovietskych skúseností a že pri<br />
ich poznávaní a uplatňovaní vo všetkých odboroch výstavby socializmu je nám veľkým<br />
pomocníkom znalosť ruského jazyka. ... Učme sa jazyku Lenina a Stalina – medzinárodnému<br />
jazyku pokroku a mieru!“ 26<br />
23 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku<br />
v rokoch 1948 – 1953. In: Sešity Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. Praha : Ústav pro soudobé<br />
dějiny AV ČR, 1994, Svazek 21, s. 105.<br />
24 EDEDY, Ján: Pokyny pre činnosť okresných pedagogických zborov v školskom roku 1949/<br />
1950. In: Jednotná škola V., 1949/50, č. 1 – 2, s. 59.<br />
25 CHORVÁT, C. – ORSZAGOVÁ, V.: Učíme sa po rusky. In: Jednotná škola roč. I., 1945/1946,<br />
č. 1., s. 29 – 33.<br />
26 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.<br />
247
Nadežda Jurčišinová<br />
Podobne ako pre iné okresy, aj pre Svidnícky závažnou bola otázka kádrov a zabezpečenia<br />
chodu škôl, čo často rezonovalo aj v korešpondencii medzi RUŠ PŠO SNR<br />
v Bratislave a UŠI v Stropkove. V snahe zistiť skutočný stav vecí vykonal inšpektor RUŠ<br />
Mikuláš Bobak v dňoch 26. – 29. marca 1947 inšpekciu na UŠI v Stropkove. V protokole<br />
z nej okrem iného uviedol, že najvyšší počet obcí, ktoré spadali pod tento inšpektorát,<br />
bol z okresu Svidník – 49, zároveň tu bol aj najvyšší počet škôl – 45 ľudových škôl so<br />
70 triedami, meštianka a jedna detská opatrovňa. Upozornil na skutočnosť, že obvod<br />
pociťoval nedostatok učiteľských síl. Navrhol, aby v ďalších dvoch obciach tohto okresu<br />
Vyšná Jedľová a Vyšná Písaná boli založené ľudové školy. Odporúčal založiť v okrese aj<br />
nové detské opatrovne v obciach Rovné, Cernina, Hrabovčík, Ladomirová, Vyšný Mirošov<br />
a Nižný Mirošov. Mali sa zriadiť v rámci dvojročného plánu. Pri inšpekcii zisťoval aj<br />
stav školských budov, resp. súkromných budov prenajatých na vyučovanie. V súvislosti<br />
s tým konštatoval, že v školskom roku 1946/47 boli drevené školské baraky vo Svidníckom<br />
okrese pre ľudové školy postavené v obciach: Belejovce, Hunkovce, Dobroslava<br />
a Nižná Písaná. Na niektorých školských budovách ešte prebiehala rekonštrukcia, ktorú<br />
organizovali štátne stavebné úrady v Prešove a v Michalovciach. Prístup Štátneho stavebného<br />
úradu v Michalovciach hodnotil ako pomalý. Upozornil na skutočnosť, že vlakové<br />
spojenie v regióne nebolo a autobusové bolo po trasách Stropkov – Svidník – Giraltovce<br />
– Prešov, Stropkov – Vranov nad Topľou a Stropkov – Medzilaborce. Až 90 % obcí<br />
bolo bez dopravného spojenia a návšteva škôl a ich inšpekcia sa mohli uskutočniť len<br />
konským povozom alebo peši. 27 Upozornil aj na slabé technické vybavenie UŠI, ktoré<br />
pozostávalo z dvoch písacích strojov so slovenskou klávesnicou, a tak aj protokol z jeho<br />
inšpekcie bol napísaný latinkou v rusínčine. Práca na inšpektoráte bola mimoriadne náročná,<br />
pretože inšpektorát bol svojou pôsobnosťou veľký, archív úradu bol v dôsledku<br />
vojenských udalostí vo veľkej miere zničený a na inšpektoráte pracovali len dve osoby.<br />
Z hľadiska zabezpečenia kvality vyučovania bolo potrebné posúdiť kvalifikačné<br />
predpoklady učiteľov, ktorí už pôsobili v školách. Situáciu komplikovala aj skutočnosť,<br />
že UŠI v Stropkove nemal podklady o kvalifikačnej úrovni temer všetkých učiteľov obvodu,<br />
pretože tie boli spolu s celým archívom bývalého školského inšpektorátu zničené<br />
počas vojny. Z tohto dôvodu školský inšpektor požiadal 13. marca 1946 RUŠ PŠO SNR<br />
o schválenie návrhu na zriadenie kvalifikačnej komisie pre učiteľov v obvode inšpektorátu<br />
na funkčné obdobie rokov 1946, 1947 a 1948. (Keďže všetky školy v obvode boli<br />
štátne, nenavrhoval inšpektorát členov do komisie z radov cirkevnej vrchnosti.) Až po<br />
schválení mohla skúšobná kvalifikačná komisia pre učiteľov ľudových a meštianskych<br />
škôl zasadať. Učitelia boli povinní absolvovať kvalifikačnú skúšku. Pri hodnotení sa<br />
uplatňovala stupnica od jeden do päť s tým, že jednotka bola veľmi dobre, dvojka dobre,<br />
trojka uspokojivo, štvorka menej uspokojivo a päťka neuspokojivo. Ak bolo celkové<br />
hodnotenie učiteľa uspokojivé alebo menej uspokojivé či neuspokojivé, mohol sa do štyroch<br />
týždňov po upovedomení o výsledku skúšky odvolať na úrade služobne mu pria-<br />
27 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Protokol z inšpekcie na UŠI. Počet školských budov,<br />
ktoré spadali pod UŠI, bolo 50.<br />
248
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
mo nadriadenom. V prípade, že bolo hodnotenie menej uspokojivé, odporúčala komisia<br />
ponechať učiteľa v škole až do ďalšieho hodnotenia. Prezídium PŠO SNR v snahe vyjsť<br />
v ústrety učiteľom meštianskych škôl a stredných škôl a pomôcť im úspešne zvládnuť<br />
skúšky učiteľskej spôsobilosti, ponúkalo v obežníku z 14. mája 1946 prípravný šesťtýždňový<br />
kurz (od 5. júla do 24. augusta 1946) pre predmety slovenský jazyk, dejepis,<br />
zemepis, telesná výchova, matematika, deskriptívna geometria, ale zvlášť z ruského jazyka.<br />
Absolventi kurzu dostali „frekventačné“ vysvedčenie. 28 Po schválení návrhu na<br />
zloženie kvalifikačná komisia pri UŠI na zasadnutí 18. novembra 1946 posúdila kvalifikačné<br />
predpoklady 78 učiteľov vrátane učiteľov z okresu Svidník. Komisii predsedal<br />
školský inšpektor Jozef Chudík a jedným z podpredsedov bol inšpektor zo Svidníka<br />
Mikuláš Turčanij.<br />
Krátko po vojne sa aj vo Svidníckom okrese začala rozrastať sieť detských opatrovní,<br />
ktoré boli verejnými sociálnymi a výchovnými zariadeniami pre deti predškolského<br />
veku. Materiálne vybavenie detských opatrovní bolo v prvých povojnových rokoch zastarané<br />
a značne poškodené vojnovými udalosťami. Chýbalo im vnútorné zariadenie<br />
a hračky. Situácia bola sťažená najmä tým, že dochádzka do detských opatrovní nebola<br />
povinná a tak bola slabá a nepravidelná, čo bolo spôsobené aj tým, že deti v predškolskom<br />
veku boli väčšinou vychovávané iba v rodine. Školským zákonom č. 95/1948 boli<br />
detské opatrovne premenované na materské školy a stali sa súčasťou školského systému.<br />
Vo svojej činnosti sa riadili rozvrhom hodín, ktorý bol vypracovaný riaditeľkou školy na<br />
šesť dní v týždni, teda od pondelka do soboty. Dopoludnia sa deti zväčša venovali vecnému<br />
rozhovoru, cvičeniu zmyslov a telesnej výchove. Po roku 1948 počet materských<br />
škôl v okrese stúpol, začiatkom 50. rokov boli okrem Svidníka v ďalších šiestich obciach<br />
– v Cernine, Hunkovciach, Kurimke, Ladomirovej, Rovnom a vo Vyšnom Mirošove. 29<br />
V máji 1952 pribudli k nim ďalšie tri materské školy. V šiestich materských školách bola<br />
zavedená celodenná starostlivosť. V tom istom roku došlo, na pokyn vyšších orgánov,<br />
k prehodnoteniu činnosti materských škôl v obciach, ktoré malo politický pod<strong>text</strong>. Hodnotila<br />
sa totiž nielen dochádzka deti do zariadení, ale aj zaradenie matiek do pracovného<br />
pomeru a zvlášť sa sledovalo zapojenie sa obyvateľov obce do procesu kolektivizácie.<br />
O tom, či materská škola v obci ostane alebo bude zrušená, rozhodovalo aj to, či mala<br />
obec Jednotné roľnícke družstvo (JRD) a akého typu alebo nejaký podnik. V prípade,<br />
ak rodičia pracovali na vlastnom majetku a v obci nebolo JRD ani závod, padlo odporúčanie<br />
zastaviť činnosť materskej školy. Postoj vyšších orgánov sa zmenil, keď v obci založili<br />
JRD alebo závod. Po tejto previerke nedošlo v okrese k podstatnej redukcii počtu<br />
materských škôl, pretože v roku 1955 boli v ôsmich obciach – Dubová, Cigla, Kečkovce,<br />
Kurimka, Krajná Poľana, Ladomirová, Mestisko, Stročín a vo Svidníku. 30<br />
28 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník Prezídia PŠO zo 14. mája 1946 školským inšpektorátom.<br />
29 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Súpis škôl vo Svidníckom okrese všetkých typov.<br />
30 ŠA Prešov, pob. Prešov. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Zoznam<br />
všetkých škôl v okrese Svidník.<br />
249
Nadežda Jurčišinová<br />
Podstatne iná situácia bola vo Svidníckom okrese vo sfére všeobecnovzdelávacích<br />
škôl (ľudových škôl), ktoré poskytovali základné všeobecné vzdelanie pre život a prácu<br />
v spoločnosti a vytvárali predpoklady pre ďalšie odborné vzdelávanie. 31 Elementárna<br />
ľudová (národná) škola poskytovala popri troch elementárnych spôsobilostiach (čítaní,<br />
písaní a počítaní) i základy rozumovej, ideovo-politickej, mravnej, pracovnej, estetickej<br />
a telesnej výchovy. Vstupovali do nej deti po šiestom roku veku. Obyvateľstvo Svidníckeho<br />
okresu po vojne bolo väčšinou rozptýlené do menších dedín a to si priam vynútilo,<br />
že sa v obciach zakladali školy s malým počtom žiakov. Tak väčšina žiakov obcí Svidníckeho<br />
okresu navštevovala nižšie organizované ľudové (národné) zväčša jednotriedne<br />
či dvojtriedne školy. Boli to školy najnižšej organizačnej štruktúry a práca učiteľa v nich<br />
bola mimoriadne náročná, pretože učiteľ tu vyučoval žiakov niekoľkých postupových<br />
ročníkov. Rozvrh hodín na jednotriednej národnej škole bol v jednotlivých dňoch pondelok<br />
až sobota zostavený podľa oddelení. V jednej triede bolo jeden až päť oddelení<br />
podľa ročníkov. 32<br />
V školskom roku 1950/1951 boli vo Svidníckom okrese všeobecnovzdelávacie školy,<br />
t. j. štátne ruské (ukrajinské) ľudové školy napr. v obciach Mlynárovce, Vyšný Orlík, Vyšný<br />
Mirošov, Krajná Porúbka, Jurkova Voľa, Kurimka, Kružlová, Vyšný Komárnik, Vápeník,<br />
Vagrinec, Bodružal, Dlhoňa, Hrabovčík, Krajná Bystrá, Svidnička, Dubová, Stročín,<br />
Dobroslava, Kečkovce, Nižná Písaná, Vyšná Jedľová, Belejovce, Korejovce, Miroľa, Krajné<br />
Čierne, Nižný Komárnik, Pstriná a Národná škola (slovenská) v Mestisku a v Stročíne.<br />
33 Začiatkom 50. rokov bolo v okrese Svidník celkove 48 národných škôl I. typu, z nich<br />
45 bolo s vyučovacím jazykom ruským/ukrajinským. V roku 1955 ich počet poklesol na<br />
42 v dôsledku toho, že šesť národných škôl bolo preradených na osemročné stredné školy.<br />
Týkalo sa to škôl v obciach Cernina, Krajná Poľana, Kružlová, Mestisko, Nižný Mirošov,<br />
Pstriná a vo Svidníku. Týmto krokom mali ľudové (národné) školy okrem 1. až 5. ročníka<br />
aj 6. až 8. ročník. V súvislosti s touto zmenou sa aj počet učiteľov na osemročných školách<br />
zvýšil. V Cernine a v Nižnom Mirošove zabezpečovali vyučovanie štyria učitelia,<br />
v Krajnej Poľane a v Kružlovej pôsobilo po päť učiteľov, v Mestisku boli traja učitelia,<br />
v Pstrinej dvaja a vo svidníckej škole bolo sedem učiteľov. 34 Vo všetkých uvedených školách<br />
okrem školy v Mestisku bol vyučovací jazyk ukrajinský.<br />
31 V prvej ČSR sa za všeobecnovzdelávacie školy považovali ľudové školy, meštianske školy,<br />
reálky a všetky typy gymnázií. Podľa školského zákona č. 95/1948 patrili k všeobecnovzdelávacím<br />
školách päťročné – národné školy, štvorročné stredné školy (nižšie) a štvorročné<br />
gymnáziá. Podľa školského zákona č. 31/1953 národné školy, osemročné stredné školy a jedenásťročné<br />
stredné školy.<br />
32 Napr. učiteľ v pondelok v jednej triede mal tri oddelenia – prvákov až tretiakov, a tak na prvej<br />
hodine preberal v prvom oddelení s prvákmi prvouku, v druhom oddelení s druhákmi mal<br />
vlastivedu a v treťom oddelení vyučoval tretiakov slovenský jazyk. Niektoré predmety i keď<br />
s rozdielnym obsahom primeraným veku detí (ročníku) mali spoločné, ako napr. počty (matematika),<br />
náboženská výchova, vlastiveda, kreslenie, telesná výchova, hudobná výchova.<br />
33 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.<br />
34 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI.<br />
250
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
V roku 1955 sa odbor školstva Rady KNV v Prešove zaoberal otázkou národných<br />
(ľudových) škôl s nízkym počtom žiakov. Na základe rozhodnutia, ktoré oznámili<br />
15. augusta 1955 odboru školstva, osvety a telovýchovy ONV vo Svidníku, sa rozhodili<br />
ponechať jednotriedne národné školy s menším počtom žiakov ako 15 v obciach<br />
Belejovce, Dobroslava, Medvedie, Nižná Jedlová, Príkra, Vápeník a Nižná Písaná.<br />
Všetky boli s vyučovacím jazykom ukrajinským. 35 Dochádzka žiakov na vyučovanie<br />
v ľudových (národných) školách bola v povojnovom období nepravidelná a sprevádzala<br />
ju vysoká absencia. Jej najčastejšími dôvodmi boli nedostatok obuvi, šatstva, nefunkčná<br />
doprava, ale aj fakt, že rodičia potrebovali deti doma z rôznych dôvodov (na práce<br />
v poľnohospodárstve, na pomoc pri výchove súrodencov najmä u vdov a vdovcov a i.)<br />
a niekedy nechodili deti do školy z nedbalosti rodičov.<br />
Už pred 2. svetovou vojnou bola vo Svidníku Štátna obvodná meštianska škola zmiešaná,<br />
ktorá od školského roku 1945/1946 niesla názov Štátna ruská meštianska škola vo<br />
Svidníku. 36 Zmenil sa nielen názov školy, ale aj vyučovací jazyk, a to zo slovenského<br />
na ruský. Aj celá administratíva, týkajúca sa školy vrátane zápisníc zo zasadnutí učiteľského<br />
zboru sa už viedla nie v slovenčine, ale v ruštine. Vysvedčenia boli vypisované<br />
dvojjazyčne – v slovenskom a ruskom jazyku. Okrem chovania sa hodnotili povinné<br />
predmety a to náboženská výchova, slovenský jazyk s náukou o písomnostiach, ruský<br />
jazyk, občianska náuka a výchova, zemepis, dejepis, prírodopis, prírodospyt, počty<br />
s jednoduchým účtovníctvom, kreslenie, spev, telesná výchova. 37 Medzi predmety rozšíreného<br />
vyučovania patrili chémia a náuka o hospodárstve. Vo štvrtom ročníku bol<br />
vyučovací jazyk rusínsky (ruský) a vyučovali sa predmety občianska náuka a výchova,<br />
dejepis, zemepis, prírodopis, prírodospyt, počty, merba a rysovanie, kreslenie, ručné<br />
práce chlapčenské a ručné práce dievčenské s náukou o domácom hospodárstve a telesná<br />
výchova. Ako nepovinné predmety sa vyučoval nemecký jazyk, rýchlopis, písanie<br />
na písacom stroji a spev pre dievčatá. V školskom roku 1945/46 navštevovalo školu<br />
171 žiakov a výučba prebiehala v štyroch triedach. Prevažná väčšina žiakov si uvádzala<br />
národnosť ruskú (len zriedkavo slovenskú) a vierovyznanie gréckokatolícke, občas pravoslávne<br />
či rímskokatolícke. Napr. z 36 žiakov 2. A sa okrem piatich všetci ostatní hlásili<br />
k národnosti ruskej a ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu. Podobná situácia bola aj<br />
v ostatných triedach. 38<br />
Do roku 1948 neboli v okrese Svidník stredné všeobecnovzdelávacie školy (SVŠ)<br />
a tak významným príspevkom k normálnemu fungovaniu školstva sa stalo rozhodnutie<br />
založiť vo Svidníku gymnázium. Bolo zriadené 14. septembra 1948 a jeho prvým<br />
35 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Ponechanie<br />
národných škôl s malým počtom žiakov.<br />
36 Vyučovanie v nej sa začalo po čiastočnej rekonštrukcii jej budovy 1. októbra 1945 a skončilo<br />
sa 28. júna 1946.<br />
37 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Štátna obvodná meštianska škola<br />
vo Vyšnom Svidníku.<br />
38 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Štátna obvodná meštianska škola<br />
vo Vyšnom Svidníku.<br />
251
Nadežda Jurčišinová<br />
riaditeľom sa stal ruský emigrant Alexander Levin. (V tom istom roku ho vystriedal<br />
P. Rastorgujev.) Vyučovanie prebiehalo v ruskom jazyku. Školu v školskom roku 1948/<br />
49 navštevovalo 50 žiakov, približne 50 % z nich bolo z okresov Bardejov, Humenné,<br />
Stropkov, Giraltovce, Medzilaborce a Sabinov. Obyvatelia Svidníka privítali utvorenie<br />
školy a pomáhali pedagógom a žiakom s ubytovaním, čo nebolo v povojnových rokoch<br />
ľahké. Ako internát slúžili žiakom spočiatku triedy gymnázia. 39 Na základe rozhodnutia<br />
PŠVU SNR bolo gymnázium pri príležitosti 5. výročia Karpatsko-duklianskej<br />
operácie premenované na Ruské gymnázium pamiatky duklianskych hrdinov vo Svidníku.<br />
Škola sa postupne rozrastala. Už v nasledujúcom školskom roku 1949/50 mala<br />
štyri triedy so 116 žiakmi. V druhom polroku školského roku 1950/1951 zaviedli v škole<br />
nový vyučovací predmet – ukrajinský jazyk. V tom istom roku (1951) došlo k zmene<br />
vyučovacieho jazyka na ukrajinský a to na základe uznesenia z konferencie učiteľov<br />
Svidníckeho okresu konanej 30. augusta 1951. 40 Závažnú zmenu v činnosti školy priniesol<br />
školský zákon z roku 1953, ktorým sa zavádzala v školstve jednotná sústava vyučovania<br />
a vzdelávania mládeže. Zanikali gymnáziá ako základný typ SVŠ a namiesto nich<br />
sa vytvárali jedenásťročné stredné školy (JSŠ). Vo svidníckych školských pomeroch to<br />
znamenalo, že od. 1. septembra 1953 sa gymnázium (jeho 1. a 2. ročník) zlúčilo so základnou<br />
(národnou) školou a s meštianskou školou. Riaditeľom JSŠ sa stal dovtedajší<br />
riaditeľ gymnázia Ilja Vološčuk. 41 Po tejto integrácii navštevovalo JSŠ v školskom roku<br />
1953/54 vyše 300 žiakov a vyučovanie zabezpečovalo 24 učiteľov – Ján Dacej, Vasiľ<br />
Rudy, Ctibor Hrabi, Jozef Dušenka, Ján Mindoš, Vasiľ Franko, Jozef Karaffa, Melánia<br />
Gavulová, Andrej Masica, Ján Zbihlej, Peter Holent, Jozef Košč, Irena Karaffová, Cecília<br />
Golecová, Anna Lučkaničová, Mária Petríková, Oľga Fecurková, Mária Ňachajová,<br />
Mária Zbihlejová, Juliana Laputková, Mária Lacková, Mária Mindošová, Peter Jacenko<br />
a Anna Pichaničová. 42 V prvom a druhom ročníku sa vyučoval len ukrajinský jazyk, až<br />
v treťom ročníku pribudol žiakom slovenský jazyk. Povinnými jazykmi pre šiestakov<br />
už boli slovenský, ukrajinský a ruský jazyk. Okrem nich sa vyučoval dejepis, zemepis,<br />
matematika, biológia, telesná výchova, kreslenie, hudobná výchova a práce v dielni.<br />
Žiaci 8. ročníka sa podrobili záverečnej skúške zo slovenského jazyka, ktorá pozostávala<br />
z diktátu, slohu a ústnej skúšky, z ruského jazyka museli zvládnuť ústnu skúšku<br />
a z matematiky písomnú i ústnu skúšku. Pri „zvolenom“ predmete nemali žiaci možnosť<br />
výberu a museli vykonať skúšku z ukrajinského jazyka, ktorá pozostávala opäť<br />
z diktátu, slohu a ústnej skúšky. Záverečná skúška zo slovenského jazyka pozostávala<br />
z ústnej časti, v ktorej žiaci dostali jednu otázku z gramatiky a druhú z literatúry. Na<br />
39 HIRJAK, Emil – HNAT, Michal: Gymnázium včera. In: Gymnázium duklianskych hrdinov<br />
Svidník. 50. výročie. Svidník : Akcent, 1998, s. 7.<br />
40 HIRJAK, Emil – HNAT, Michal: Gymnázium včera. In: Gymnázium duklianskych hrdinov<br />
Svidník. 50. výročie. Svidník : Akcent, 1998, s. 8. V roku 1952 sa na svidnícke gymnázium<br />
hlásilo viac záujemcov o štúdium, než bolo smerné číslo.<br />
41 Až do prijatia nového školského zákona v roku 1960 sa na poste riaditeľa školy vystriedali<br />
Ján Dacej, Andrej Masica a Štefan Minčič.<br />
42 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.<br />
252
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
ilustráciu uvádzame niektoré stanovené literárne témy pre školský rok 1956/57: Jozef<br />
Gregor Tajovský a jeho Statky zmätky, Martin Kukučín: Rysavá jalovica, Fraňo Kráľ:<br />
Čenkovej deti, Andrej Sládkovič: Detvan, Ján Kalinčiak: Reštaurácia, Peter Jilemnický:<br />
Kronika, O dvoch bratoch, Kus cukru, Pole neorané, Milan Lajčiak: Pieseň o veľkom<br />
priateľstve, Ján Kostra: Nové ráno, Samo Chalupka: Mor ho!, Ján Botto: Smrť Jánošíkova,<br />
Július Fučík: Reportáž spod šibenice, František Hečko: Drevená dedina, Janko Kráľ:<br />
Jarná pieseň, Božena Němcová: Babička. 43 Záverečné skúšky sa zvyčajne konali v prvej<br />
polovici júna pred sedemčlennou komisiou, ktorej predsedal riaditeľ školy a ďalšími jej<br />
členmi boli – zástupca školskej správy, triedny učiteľ a štyria skúšajúci učitelia za jednotlivé<br />
predmety. Triedna kniha, triedne výkazy a školská dokumentácia boli vedené<br />
dvojjazyčne v slovenskom a ukrajinskom jazyku. Žiaci mali v triednej knihe v kolónke<br />
národnosti uvedenú vo väčšine prípadov už ukrajinskú národnosť a len časť z nich mala<br />
uvedenú slovenskú, ruskú či cigánsku národnosť. K tomu sa viazalo aj priznanie k náboženskému<br />
vierovyznaniu. Väčšina žiakov si nahlásila pravoslávnu vieru. Len v prípade,<br />
že si žiaci uviedli slovenskú národnosť, hlásili sa i ku katolíckemu vierovyznaniu, pritom<br />
len zriedka uviedli, či išlo o rímskokatolícke alebo gréckokatolícke. Niektorí žiaci<br />
sa k otázke vierovyznania vôbec nevyjadrili. 44 JSŠ sa snažila vyjsť v ústrety aj deťom,<br />
ktoré mali záujem o štúdium na nej v slovenskom jazyku a tak v školskom roku 1956/57<br />
bola zriadená Slovenská národná škola pri JSŠ ukrajinskej vo Svidníku. Záujem o štúdium<br />
v nej prejavilo 50 žiakov slovenskej národnosti, boli to prevažne deti zamestnancov<br />
v štátnej správe. 45 Záujem o štúdium v JSŠ bol značný, čo dokladuje aj stúpajúci<br />
počet žiakov a tried. V roku 1960 mala JSŠ 23 tried so 650 žiakmi, ktorých vyučovalo<br />
32 učiteľov na čele s mladým riaditeľom Štefanom Minčičom. Okrem svidníckych ju<br />
navštevovali i deti z okolitých obcí.<br />
Odborné školy vo Svidníckom okrese pred 2. svetovou vojnou neboli. Postupný hospodársky<br />
vývoj, s prihliadnutím na poľnohospodársky charakter okresu, si vyžiadal zriadenie<br />
poľnohospodárskej školy. Rozhodnutie o ich založení vo Svidníku a vo Vyšnom<br />
Orlíku padlo na zasadnutí Rady ONV vo Svidníku 21. decembra 1945. V nasledujúcom<br />
období počet poľnohospodárskych škôl stúpol. Už v máji 1946 boli v obciach Ladomirová<br />
(od 1. októbra 1945), Nižná Jedľová (od 1. marca 1946) a Vyšný Mirošov (bola založená<br />
ešte 1. septembra 1938). Záujem o založenie poľnohospodárskej školy prejavili i obce<br />
Cernina, Dubová, Kapišová, Kečkovce, Krajná Poľana, Kurimka, Nižná Písaná, Nižný<br />
Mirošov, Pstriná, Rovné, Roztoky, Stročín, Svidnička, Hunkovce a Mlynárovce. 46<br />
43 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku<br />
1953 – 1961.<br />
44 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku<br />
1953 – 1961. Od školského roku 1956/57 sa začali v agende školy využívať nové tlačivá,<br />
ktoré boli v ukrajinskom jazyku a vierovyznanie sa v nich neuvádzalo.<br />
45 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond školstvo, kultúra a osveta. Stredné školy. JSŠ vo Svidníku<br />
1953 – 1961.<br />
46 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List Školského inšpektora v Stropkove Prezídiu UNRP<br />
v Prešove z 8. mája 1946.<br />
253
Nadežda Jurčišinová<br />
Nové možnosti vo výchove a vzdelávaní mládeže Svidníckeho okresu ponúkala<br />
Ľudová škola umenia vo Svidníku (neskôr základná umelecká škola), ktorú ustanovili<br />
15. novembra 1959. Jej zakladateľom a prvým riaditeľom bol Albín Lauko. Celé štyri<br />
roky učil na škole sám a mal k dispozícii len jednu miestnosť v bývalej knižnici. Škola<br />
umožňovala rozvíjať talent deti v oddelení hudobnej výchovy v hre na akordeón, husle<br />
a klavír, mala tiež oddelenie umeleckého prednesu a výtvarné oddelenie. 47<br />
Medzi povinné predmety žiakov všeobecnovzdelávacích a meštianskych škôl<br />
v predvojnovom období i v prvých rokoch po vojne patrilo náboženstvo, ktoré bolo v povojnových<br />
učebných plánoch premenované na náboženskú výchovu. Tým sa mal „správne<br />
zdôrazniť“ jeden z najdôležitejších cieľov práce učiteľa náboženstva „vychovávať zo<br />
žiaka človeka charakteru, pevnej chrbtovej kosti, pevnej vôle, človeka statočnosti, mravnosti<br />
a lásky, človeka, ktorý bude vedieť vnášať viac kresťanstva do svojho praktického<br />
života“. 48 Takýto pozitívny vzťah štátnych orgánov k náboženstvu vo vyučovacom procese<br />
zotrval len do februárového prevratu v roku 1948, po ktorom došlo postupne k zásadnej<br />
zmene postoja nielen k vyučovaniu náboženskej výchovy, ale aj vo vzťahu k vierovyznaniu<br />
žiakov i učiteľskej obce. PŠO SNR výnosom zo 16. augusta 1948 vydalo nový učebný<br />
plán a učebné osnovy pre národné (ľudové) školy, v ktorých ešte náboženská výchova<br />
ostala medzi povinnými predmetmi s rozsahom dvoch hodín týždenne v každom ročníku<br />
a bola tiež súčasťou vyučovacieho procesu na stredných školách v rozsahu dvoch, resp.<br />
jednej hodiny týždenne. Vedúci činitelia KSČ si zrejme v tom období uvedomovali, že<br />
zrušenie vyučovania náboženstva by bolo veľmi radikálnym a neproduktívnym krokom.<br />
Rozhodli sa však rozvinúť protináboženskú kampaň, ktorá vyvrcholila v rokoch 1952<br />
a 1953. Pozícia vyučovania náboženstva v školách bola značne oslabená po prijatí uznesenia<br />
Ústredného výboru KSČ v júni 1952, ktoré zaväzovalo všetkých rodičov prihlásiť<br />
svoje dieťa na vyučovanie náboženstva, pokiaľ chceli, aby sa na ňom zúčastňovalo. Toto<br />
uznesenie konkretizoval výnos PŠVU SNR, na základe ktorého náboženská výchova bola<br />
povinným vyučovacím predmetom len pre tie deti, ktorých rodičia si to želali a dieťa na<br />
náboženstvo prihlásili. Zároveň platila aj smernica, na základe ktorej mali rodičia právo<br />
odhlásiť svoje deti z vyučovania náboženstva i v priebehu školského roka. 49 Náboženstvo<br />
vyučovali kapláni alebo farári príslušného vierovyznania.<br />
V polovici 50. rokov sa vytláčanie vyučovania náboženstva zo škôl naplno prejavilo<br />
aj vo Svidníckom okrese. 50 V dokumente Cirkevná situačná správa, ktorý prerokovala<br />
47 ŠVORC, Peter – DERFIŇÁK, Patrik – JURČIŠINOVÁ, Nadežda: Svidník v premenách<br />
času. Sabinov : Dino, 2005, s. 48.<br />
48 BORTEL, Ľudovít: Náboženstvo či náboženská výchova? In: Jednotná škola roč. I., 1945/<br />
1946, č. 5 – 6, s. 220.<br />
49 GABZDILOVÁ, Soňa: Komunistická strana Československa a školstvo na Slovensku v rokoch<br />
1948 – 1953. In: Boľševizmus, komunizmus a radikálny socializmus v Československu.<br />
Svazek I. Praha : Dokorán, 2003, s. 221 – 222.<br />
50 Bližšie: ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV vo Svidníku I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná<br />
situácia. Situačné správy. Výkazy o vyučovaní náboženstva na školách v okrese za<br />
rok 1955.<br />
254
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
Rada ONV vo Svidníku vo februári 1955, sa s uspokojením konštatovalo, že „vyučovanie<br />
náboženstva v tunajšom okrese sa prevádza v dvoch obciach a to Mestisku a Stročíne“.<br />
51 Vyučovanie náboženstva obmedzovali rôzne nariadenia. Napr. veriaci z obce<br />
Vyšný Mirošov sa sťažovali, že aj napriek tomu, že sa ich deti prihlásili na vyučovanie<br />
náboženstva, tak sa jeho výučba neuskutočnila, pretože miestny farár, ktorý mal náboženstvo<br />
vyučovať, ho odmietol učiť po skončení vyučovania. Trval na tom, že ho chce<br />
učiť doobeda alebo tesne po obede, s čím zase miestny učiteľ nechcel súhlasiť. Učiteľa<br />
samozrejme podporil aj okresný inšpektorát školstva, a tak v duchu jeho pokynov sa mal<br />
farár podriadiť a vyučovať náboženstvo po ukončení vyučovacieho programu. Zaujímavá<br />
situácia vznikla v obci Ladomirová, kde bola podaná sťažnosť na miestneho farára,<br />
ktorý vyučoval náboženstvo na fare a v kostole. Takéto počínanie mu bolo zakázané<br />
s odôvodnením, že v obci neboli deti prihlásené na vyučovanie náboženstva. V pohovore<br />
sa farár obhajoval tým, že on pripravoval deti len na sväté prijímanie a vo svoj prospech<br />
využil i údaj, že sa na škole nikto neprihlásil na vyučovanie náboženstva. 52<br />
Aj keď sa vyučovanie náboženstva realizovalo len v skromnej miere, predsa bolo<br />
sledované štátnymi a straníckymi orgánmi. Odbor pre cirkevné záležitosti Rady KNV<br />
v Prešove zaslal 23. novembra 1955 pokyny pre cirkevných tajomníkov ONV, na základe<br />
ktorých mali podať podrobnú „situačnú správu“ o situácii v okrese podľa jednotlivých<br />
cirkví. V súvislosti so školstvom sa od cirkevného tajomníka požadovalo, aby zhodnotil<br />
priebeh vyučovania náboženstva v školách – aké formy výučby používajú duchovní<br />
a učitelia náboženskej výchovy, aký bol záujem detí o vyučovanie náboženstva, aká bola<br />
dochádzka na náboženskú výchovu, či boli deti v priebehu školského roka odpútavaní<br />
od vyučovania náboženstva, aké formy sa pri tom využívali a či sa deti z vyučovania odhlasovali.<br />
Zároveň mal zaznamenať reakciu učiteľov na vyučovanie náboženstva. 53 Na<br />
úspešnosť vytláčania náboženstva zo škôl a na pokles religiozity v okrese poukazovalo<br />
aj hlásenie odboru cirkevných záležitosti ONV vo Svidníku z 9. marca 1955 zaslané na<br />
cirkevný odbor KNV do Prešova. Okrem iného sa v ňom s uspokojením konštatovalo,<br />
že oproti minulosti poklesla „metodická moc“ cirkví a duchovenstva a že medzi mládežou<br />
sa osvedčila propaganda vedeckého svetonázoru, v dôsledku čoho došlo i k poklesu<br />
návštevnosti kostolov. V lete 1955 dostali cirkevní tajomníci ONV smernice na štatistickú<br />
evidenciu žiakov, ktorí sa prihlásili na vyučovanie náboženstva. Z nej vyplývalo,<br />
že od počtu prihlásených žiakov závisel aj počet hodín náboženskej výchovy, a tak čím<br />
bol nižší počet žiakov, tým nižší bol i počet hodín. Vyučovanie náboženskej výchovy sa<br />
otvorilo pri počte dvoch žiakov ako jedno oddelenie s hodinou mesačne. Keď bolo zá-<br />
51 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV vo Svidníku I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná<br />
situácia. Cirkevná situačná správa za mesiac február 1955. Zaslal cirkevný odbor ONV Svidník<br />
na cirkevný odbor KNV v Prešove.<br />
52 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná situácia.<br />
Situačná správa.<br />
53 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná situácia.<br />
Situačná správa.<br />
255
Nadežda Jurčišinová<br />
ujemcov o vyučovanie náboženstva päť až osem, bolo utvorené jedno oddelenie a učilo<br />
sa hodinu raz za dva týždne. Pokiaľ bolo prihlásených deväť až 15 žiakov, utvorili jedno<br />
oddelenie, ale vyučovalo sa hodinu týždenne. Keď prejavilo záujem viac ako 16 žiakov,<br />
boli zaradení opäť do jedného oddelenia a výučbe náboženstva boli venované dve hodiny<br />
týždenne. V jednom oddelení mohlo byť aj viac než 50 žiakov. Pre vytvorenie oddelenia<br />
bol smerodajný počet žiakov tej istej náboženskej konfesie na škole a nie v jednotlivých<br />
triedach. Prihlášku na náboženstvo museli podpísať obaja rodičia. Len v prípade,<br />
ak jeden z rodičov pracoval dlhšiu dobu mimo bydliska, stačil jeden podpis. Odovzdať<br />
sa mala riaditeľstvu školy a riaditeľ bol povinný oznámiť počet prihlásených žiakov na<br />
príslušný odbor školstva ONV. V zmysle zákona č. 218/49 Zb. bol každý farár povinný<br />
bezplatne odučiť osem hodín a kaplán 10 hodín týždenne. 54<br />
Výrazný vplyv na pokles záujemcov o vyučovanie náboženstva v školách Svidníckeho<br />
okresu mala tzv. pravoslávna akcia, ktorá sa naplno rozvinula začiatkom 50. rokov.<br />
Jej obsahom bolo štátne zrušenie gréckokatolíckej cirkvi a náboženstva a jeho nahradenie<br />
pravoslávnou cirkvou a konfesiou. Likvidácia gréckokatolíckej cirkvi a zavedenie<br />
pravoslávia bolo politicky zdôvodňované snahou oslabiť vplyv Vatikánu na obyvateľstvo.<br />
Pri príprave a realizácii akcie P, ako sa pravoslavizácia označovala, bol popieraný<br />
nacionálny charakter s tým, že spadá do oblasti cirkevnej a nie národnostnej politiky.<br />
V skutočnosti však ani objektívne nebolo možné, aby pravoslávna akcia nezasiahla do<br />
národnostných pomerov v regióne, pretože gréckokatolícka cirkev bola hlavnou oporou<br />
rusínskeho obyvateľstva a teda vážnou prekážkou ukrajinizácie. Administratívne<br />
rozpustenie gréckokatolíckej cirkvi, ktorá bola stálou inštitúciou rusínsko-ukrajinského<br />
obyvateľstva na Slovensku, bolo zákonite pochopené ako vonkajší zásah nielen proti<br />
viere, ale aj proti národnosti. 55 Pravoslavizácia sa prejavila i v oblasti školstva jednak<br />
v poklese záujmu o vyučovanie náboženstva, keďže išlo o školy v obciach s obyvateľmi<br />
prevažne gréckokatolíckeho vierovyznania, ale aj v administratíve a evidencii žiakov<br />
školy, ktorí prešli nielen zmenami vo vyučovacom jazyku zo slovenského na ruský a potom<br />
na ukrajinský, ale aj v hlásení sa k vierovyznaniu. Nie zriedkavé boli prípady, že<br />
žiaci v priebehu školskej dochádzky zmenili osobné údaje tak o národnosti, ako i o vierovyznaní.<br />
Jedným z nich bol aj žiak národnej školy v Krajnej Poľane Ivan Drozd, ktorý<br />
sa v školskom roku 1946/47 hlásil ku gréckokatolíckemu vierovyznaniu, pričom si národnosť<br />
neuviedol, v nasledujúcom školskom roku 1947/48 si to isté vierovyznanie ponechal,<br />
ale národnosť si už uviedol, a to ruskú. V školskom roku 1949/50 zmenil národnosť<br />
na ukrajinskú a vierovyznanie mal stále gréckokatolícke. V školskom roku 1950/51<br />
si národnosť opäť neuviedol, ale vieru si nahlásil pravoslávnu a v školskom roku 1951/52<br />
54 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond ONV Svidník I. Odbor školstva a kultúry. Cirkevná situácia.<br />
Situačná správa.<br />
55 GAJDOŠ, Marián – KONEČNÝ, Stanislav: Postavenie Rusínov-Ukrajincov na Slovensku<br />
v rokoch 1948 – 1953. In: Sešity Ústavu pro soudobé dějiny AV ČR. Praha : Ústav pro soudobé<br />
dějiny AV ČR, 1994, Svazek 21, s. 114.<br />
256
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
mal už evidovanú národnosť ukrajinskú a vierovyznanie pravoslávne. 56 Z uvedeného je<br />
zrejmé, že sa postupne musel prispôsobiť spoločensko-politickej klíme v štáte.<br />
Spoločensko-politickým a ideologickým zmenám sa museli prispôsobiť, pokiaľ chceli<br />
zotrvať na svojich miestach, aj učitelia, riaditelia škôl a ostatní školskí zamestnanci.<br />
Prejavilo sa to aj na rokovaní konferencie učiteľov škôl okresu Svidník v polovici júna<br />
1950 vo Svidníku, kde sa organizátorom podarilo presadiť svoje zámery pri realizácii<br />
akcie P tým, že sa 112 prítomných učiteľov „manifestačne“ podpísalo, že prestupujú<br />
z gréckokatolíckej viery na pravoslávnu a teda, že „sa vracajú k viere svojich predkov<br />
a nechcú mať nič so zradnou politikou Vatikánu“. 57<br />
Učitelia boli nútení podriadiť sa vládnej politike, pretože boli sledovaní, hodnotení<br />
a kádrovaní v duchu pokynov a nariadení štátnych orgánov už pred rokom 1948, ale<br />
najmä po ňom. Na základe tajného príkazu RUŠ PŠO SNR s označením Evidencia z 10.<br />
apríla 1947 s odvolaním sa na to, že „mnohí učitelia často nedodržujú príkazy školských<br />
úradov, správajú sa nedôstojne menu učiteľa, dokonca často vedú škodlivú agitáciu proti<br />
školským úradom a nastoleným poriadkom“, prikazovali UŠI, aby zaviedol okrem oficiálnej<br />
aj prísne tajnú evidenciu, v ktorej mal zaznamenávať správanie sa jednotlivých<br />
učiteľov nielen v škole, ale aj mimo školy, evidovať aktivity proti školstvu, proti UNRP,<br />
proti RUŠ a proti Sovietskemu zväzu. Takto získané informácie mali zohrávať rozhodujúcu<br />
úlohu pri udeľovaní eventuálnych učiteľských výhod, pri odporúčaniach, pri premiestňovaní<br />
či vylučovaní učiteľov. Podľa pokynov mal inšpektorát pri premiestnení,<br />
vylučovaní a odmeňovaní učiteľov predložiť svoje vyjadrenie v dvoch obálkach, z nich<br />
jedna mala byť označená červeným nápisom Tajné. 58 O dva týždne neskôr 21. apríla<br />
1947 dostal UŠI v Stropkove od PŠO SNR obežník s označením Dôverné!, v ktorom sa<br />
školským inšpektorom okrem iného nariaďovalo, aby pozorne sledovali každú činnosť<br />
všetkých učiteľov, zvlášť tých „horšie preverených“. Nespokojnosť v ňom vyslovili najmä<br />
s realizáciou štátnoobčianskej výchovy, ktorá sa podľa ich mienky neuskutočňovala<br />
dosť intenzívne. Apelovali na inšpektorov, aby mali na pamäti to, že „správna štátoobčianska<br />
výchova“ musí byť založená na ideách, na ktorých štát vznikol – „pokrok, vláda<br />
ľudu, sociálna rovnosť, národná a slavianska jednota a bratstvo, pomoc a sila Červenej<br />
armády a ZSSR, duch národného povstania, orientácia všeslavianska, ľudová demokracia,<br />
československá štátna jednota“. 59 Inšpektori boli povinní osobne sa presvedčiť, že<br />
uvedené heslá boli nielen spomenuté, ale že sa „aj dôkladne prehĺbili vhodne v každej<br />
škole a v každej triede“ a učiteľom mali „dôrazne“ pripomínať, že majú „v tomto duchu<br />
pôsobiť“. To už boli zreteľné prejavy postupnej ideologizácie školstva, ktorá sa naplno<br />
56 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Školstvo, kultúra a osveta. Národná škola Krajná Poľana<br />
1946/47 – 1952/53.<br />
57 Učiteľská konferencia vo Svidníku. In: Hlas ľudu VI., 25. júna 1950, č. 25, s. 5.<br />
58 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List RUŠ PŠO SNR v Bratislave UŠI v Stropkove<br />
z 10. apríla 1947.<br />
59 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník čís. 67/47 PŠO SNR v Bratislave UŠI v Stropkove<br />
z 21. apríla 1947.<br />
257
Nadežda Jurčišinová<br />
rozvinula po februári 1948, keď došlo k zmene spoločensko-politických pomerov v Československu.<br />
Tie sa osobitne citlivo dotkli aj učiteľov. Požiadavkou prijímať do ich radov<br />
iba osoby spoľahlivé a po odporúčaní príslušným národným výborom sa sledovala očista<br />
škôl od osôb politicky sa angažujúcich v bývalom režime. Učiteľov ako štátnych zamestnancov<br />
zaradila nová vládna moc k tým vrstvám spoločnosti, ktorým sa musela venovať<br />
zvýšená pozornosť. Boli tak sledovaní, preverovaní, školení, prevychovávaní, usmerňovaní<br />
a to nielen v pracovnej činnosti, ale aj mimo nej a často i s pomocou donucovacích<br />
prostriedkov. V zmysle ustanovenia 41 vládneho nariadenia zo 14. decembra 1948 o znížení<br />
počtu štátnych a verejných zamestnancov a o ich preradení do výroby bolo postihnutých<br />
veľa učiteľov. Keďže Prezídium PŠVU SNR prejavilo nespokojnosť s priebehom<br />
presunu štátnych a verejných zamestnancov na základe dobrovoľných prihlášok, ktorá<br />
sa podľa jeho mienky stretla u zamestnancov školského rezortu s malým pochopením, 60<br />
pristúpilo sa k druhej fáze realizácie vládneho uznesenia zo 14. decembra 1948, v intenciách<br />
ktorého sa mal vybrať potrebný počet zamestnancov pre výrobu z úradnej moci.<br />
Od školských inšpektorov sa tak žiadalo, aby spísali návrhy na zamestnancov (učiteľov<br />
– kvalifikovaných, administratívnych a pomocných zamestnancov), ktorí by mohli prísť<br />
do úvahy na preradenie do výroby. Podľa ich pokynov mali byť kritériami výberu – politický<br />
postoj k terajšiemu režimu a morálne i pracovné kvality zamestnanca (nepriateľ<br />
režimu, zaháľač a pod.). Výber osôb sa mal konzultovať aj s orgánmi KSS a návrhy sa<br />
mali predložiť Prezídiu PŠVU SNR. 61 UŠI v Stropkove promptne reagoval na obežník<br />
a navrhoval zaradiť do výroby z okresu Svidník dočasného učiteľa vo Svidničke Jána<br />
Ščerbu a „definitívneho“ učiteľa z Pstrinej Juraja Suchého.<br />
Hodnotení a kádrovaní boli nielen učitelia, ale i riaditelia škôl a inšpektori. V podmienkach<br />
Svidníckeho okresu sa realizovalo kádrovanie riaditeľov škôl na základe pokynov,<br />
ktoré zaslal Referát pre školstvo, osvetu a telesnú výchovu KNV v Prešove v podobe<br />
dokumentu pod názvom Vzor kádrového posudku. Referát pre školstvo, osvetu<br />
a telovýchovu ONV vo Svidníku bol povinný vypracovať na jeho základe hodnotenia<br />
riaditeľov škôl. Okrem osobných (meno a priezvisko, dátum a miesto narodenia, bydlisko<br />
a zaradenie) sa v nich uvádzali i stranícke údaje – či bol riaditeľ členom KSS, odkedy,<br />
aké stranícke funkcie vykonával, akým bol straníkom či uvedomelým členom, oddaným<br />
strane, či dostatočne obhajoval politiku KSS a pod. Potom nasledovala kádrová charakteristika<br />
– z akej rodiny pochádzal, za čo bol pôvodne vyučený, kde pracoval do februára<br />
1948 a po februári 1948, ako sa zachoval počas okupácie, či a ako sa podieľal na socializácii<br />
dediny a na organizovaní JRD. Evidovalo sa aj jeho členstvo v spoločenských<br />
organizáciách Národného frontu a osobné vlastnosti. Na záver sa musel referát ONV<br />
vyjadriť, či odporúča alebo neodporúča ponechať riaditeľa národnej školy vo funkcii.<br />
Pokiaľ mal výhrady, tak v závere navrhol meno prípadného nástupcu s jeho stručnou<br />
60 Upozorňoval na to dôverný Obežník č. 24/1949 z 12. februára 1949, adresovaný školským<br />
inšpektorátom v záležitosti prevodu štátnych a verejných zamestnancov do výroby.<br />
61 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Obežník Prezídia PŠVU v Bratislave z 12. februára<br />
1949.<br />
258
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
predbežnou charakteristikou. Napr. z posudku na riaditeľa strednej školy vo Svidníku<br />
Jána Bakoša sa okrem iného dozvedáme, že bol „po stránke ideologickej uvedomelým<br />
členom KSS i keď na ňom občas badať vplyv manželky, najmä vo vzťahu k náboženstvu,<br />
čo je iba rázu prechodného“. 62 Napriek tejto výhrade ho referát ONV vo Svidníku odporúčal<br />
ponechať vo funkcii pre jeho odborné a pedagogické znalostí a najmä s prihliadnutím<br />
na to, akú úctu požíval od všetkých straníkov a pokrokovo zmýšľajúcich učiteľov.<br />
Vyskytli sa aj prípady, že riaditeľ školy nedostal odporúčanie a to často najmä z dôvodu,<br />
že bol nestraník.<br />
Ako v celoštátnom meradle na úseku školstva, tak aj na okresnej úrovni bolo potrebné<br />
nájsť „reakčné a nespoľahlivé učiteľské živly“, ktoré „nevedeli pochopiť“, že „v budovaní<br />
socializmu má veľký význam ideologická výzbroj a vzdelanie ľudu“. 63 K hľadaniu<br />
nepriateľov strany a spoločnosti vyzýval i „veľmi dôležitý“ obežník Prezídia PŠVU<br />
SNR, ktorý nariaďoval školským inšpektorom, aby vyhľadávali vo svojom okrese pracovníkov,<br />
ktorí sa zúčastňovali alebo spolupôsobili pri protištátnych akciách alebo takúto<br />
činnosť vykazovali ich rodinní príslušníci.<br />
Jedným z prejavov kádrových čistiek v školstve bol nedostatok „spoľahlivých“ učiteľov,<br />
ktorý nová vládna moc riešila tým, že obsadzovala učiteľské miesta ľuďmi, ktorí<br />
dovtedy pracovali priamo vo výrobnom procese, pričom určujúcim kritériom pri ich<br />
prijímaní do školských služieb sa stal súhlas a ochota presadzovať líniu tzv. socialistickej<br />
kultúrnej revolúcie a realizovať vyučovací proces v súlade s marxisticko-leninskou<br />
ideológiou. Aktivity učiteľov mali byť v súlade s vytýčenou líniou, ktorú charakterizoval<br />
Klement Gottwald: „Skúsenosť nás učí, že pre budovanie socializmu si musí pracujúci<br />
ľud vytvoriť a vychovať vlastnú inteligenciu pochádzajúcu z jeho stredu a s ním triedne<br />
a ideologicky spätú.“ 64 K úspešnému plneniu tejto idey mala prispieť i okresná politická<br />
škola, ktorá bola zriadená koncom roka 1949 pri OV KSS vo Svidníku a ktorou museli<br />
prejsť všetci učitelia stredných škôl vo Svidníku. Prvý turnus školenia sa začal 20. decembra<br />
1949 za účasti 32 frekventantov. 65 Učitelia museli byť činní nielen v škole, ale aj<br />
mimo nej, boli povinní zúčastňovať sa rôznych politických školení, kurzov a besied.<br />
Vládnej ideológii a politike sa museli podriadiť aj žiaci, ináč boli potrestaní. Jedným<br />
z nich bol študent ruského gymnázia vo Svidníku Andrej Kurimský. O jeho „záškodníckej<br />
činnosti“ zaslal „prísne dôvernú“ správu sekretariát OV KSS vo Svidníku na Referát<br />
školstva a osvety ONV vo Svidníku. S rozhorčením v nej oznamoval: „Bolo zistené<br />
z výpovedí svedkov, že Andrej Kurimský študent rus. gymnázia vo Svidníku pred viacerými<br />
občanmi v obci Varadka prejavil nekladný postoj k terajšiemu ľudovodemokratickému<br />
zriadeniu a hlavne proti Sov. Zväzu, taktiež jeho otec je dedinským boháčom<br />
62 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. Posudok školského inšpektora na Jána Bakoša.<br />
63 Bližšie: MICHNOVIČ, Imrich: Vranov nad Topľou v 20. storočí. (Časť druhá: 1948 – 2000)<br />
Vranov nad Topľou : Vydalo mesto Vranov nad Topľou, 2005, s. 84.<br />
64 NOVOMESKÝ, Ladislav: IX. zjazd KSČ a naša škola. In: Jednotná škola roč. V., 1949/1950,<br />
č. 1 – 2, s. 1.<br />
65 Okresná politická škola vo Svidníku. In: Hlas ľudu roč. VI. 1950, č. 1, s. 9.<br />
259
Nadežda Jurčišinová<br />
a má záporný postoj k terajšiemu zriadeniu, tiež bol potrestaný pre viac priestupkov<br />
protištátneho smýšľania.“ 66 Sekretariát OV KSS vo Svidníku trval na tom, aby bol študent<br />
okamžite prepustený zo školy, pretože nemal čo študovať na socialistickej škole.<br />
Napokon ho v máji 1951 zo školy prepustili.<br />
Vyučovací proces na všetkých stupňoch škôl bol začiatkom 50. rokov plne poznamenaný<br />
„rýchlym budovaním socializmu a zostrujúcim sa triednym bojom“. Učitelia<br />
v rámci tohto procesu boli využívaní pri realizovaní mocensko-politických cieľov komunistickej<br />
strany. Ich ideovo-politická vyspelosť v duchu vládnej ideológie sa v ďalších<br />
rokoch uplatňovala v rámci metodických združení, prostredníctvom diaľkového štúdia,<br />
individuálnym štúdiom politickej a pedagogickej literatúry. Veľký počet učiteľov sa<br />
zúčastňoval prednášok v rámci pedagogických rád, ako aj na úsekových poradách Revolučného<br />
odborového hnutia. Politický rozmer dostala i konferencia 112 učiteľov škôl<br />
okresu Svidník, ktorá sa uskutočnila 15. júna 1950 vo Svidníku. Hovorilo sa na nej<br />
nielen o stave školstva v ČSR a o školskej politike na Slovensku, ale najmä o rokovaní<br />
IX. zjazdu KSS. Z dobovej tlače sa o konferencii okrem iného dozvedáme, že „učitelia<br />
všetky prejavy prijali s veľkým porozumením a zaviazali sa, že úlohy vyplývajúce<br />
z uznesení IX. zjazdu KSS budú plniť na 100 % nielen v škole, ale aj mimo školy, najmä<br />
v JRD“. 67<br />
Stranícke materiály zo zjazdov KSS, ktoré stanovovali aj „hlavné smerovanie školskej<br />
politiky“, boli hlbšie a detailnejšie rozpracované PŠVU SNR pre všetky typy škôl<br />
na Slovensku, a to v podobe plánov hlavných úloh na jednotlivé štvrťroky a také boli<br />
zasielané na referáty školstva a osvety ONV. Napr. plán na tretí štvrťrok 1955, ktorý pozostával<br />
z piatich častí, hneď v prvej časti upriamil pozornosť na rozpracovanie záverov<br />
KSČ pre oblasť školstva vo vzťahu k učiteľom a školským pracovníkom. Zdôrazňoval,<br />
že je potrebné „zabezpečiť, aby všetci učitelia a školskí pracovníci boli pripravení na<br />
plnenie úloh vyplývajúcich zo zjazdu KSS; za tým účelom sa malo organizovať štúdium<br />
zjazdových referátov a školenia, obsahom ktorých mali byť otázky – komunistická výchova<br />
mládeže, komunistická morálka, boj proti buržoáznemu nacionalizmu (najmä<br />
proti ľudáckemu separatizmu), vedecko-ateistická výchova žiakov, školy v boji za udržanie<br />
svetového mieru, základné politicko-ekonomické otázky so zreteľom na výchovu<br />
mládeže“. 68 Druhá časť sa venovala politickému, pedagogickému a organizačnému<br />
zabezpečeniu nového školského roka 1955/56. V nej bola zakotvená i úloha adresovaná<br />
dedinským učiteľom, od ktorých sa požadovalo, aby sa zúčastnili osobitných osemdňových<br />
prázdninových školení na zlepšenie ich kultúrno-osvetovej práce na dedine.<br />
Vo vzťahu k ukrajinským a maďarským školám sa mali v dôsledku zmien v učebných<br />
66 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond UŠI. List OV KSS vo Svidníku Referátu školstva, osvety a telesnej<br />
výchovy ONV vo Svidníku a list Referátu školstva, osvety a telesnej výchovy ONV<br />
vo Svidníku Ruskému gymnáziu vo Svidníku zo 7. mája 1951.<br />
67 Učiteľská konferencia vo Svidníku. In: Hlas ľudu VI., 25. júna 1950, č. 25, s. 5.<br />
68 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Plán hlavných<br />
úloh Povereníctva školstva na III. štvrťrok 1955.<br />
260
Vývoj školstva v okrese Svidník v rokoch 1945 – 1960<br />
plánoch vydať nové učebné osnovy a zabezpečiť ich osvojenie si všetkými učiteľmi,<br />
ktorí v týchto školách učili. V tretej časti pod názvom Zvýšiť výchovnú starostlivosť<br />
o žiakov počas prázdnin bola okrem iného aj úloha podporovať a kontrolovať letnú aktivitu<br />
mládeže. Štvrtá a piata časť plánu sa zaoberala otázkami skvalitnenia organizácie<br />
a riadenia práce PŠVU SNR a nižších zložiek. Týkala sa aj politických a hospodársko-<br />
-organizačných úloh pri plnení plánu na úseku investičnej výstavby, generálnych opráv<br />
a údržby školských budov.<br />
Nielen na realizácii straníckych uznesení, ale aj na spoločensko-politickom dianí<br />
sa museli podieľať všetky typy škôl. Prejavom ich aktivity bolo i prijímanie rôznych<br />
záväzkov zo strany riaditeľov, učiteľov a žiakov, čím prejavovali svoj postoj k socialistickému<br />
zriadeniu. Napr. pri príležitosti I. zjazdu československých obrancov mieru<br />
prijímali riaditelia, učitelia i žiaci rôzne záväzky. Učitelia Štátnej ruskej ľudovej školy<br />
v Kružlovej sa zaväzovali, že „každý učiteľ sa riadne pripraví na vyučovanie, aby zlepšil<br />
prospech žiakov na škole, vyučovanie na škole budeme prevádzať v duchu marxisticko-leninskej<br />
ideológie, každý učiteľ počas školského roku prednesie po dve prednášky<br />
pre ženy v miestnej obci so zameraním na mierové hnutie na celom svete“. 69 Záväzky<br />
žiakov národnej školy vo Vyšnom Orlíku pri tejto príležitosti boli: „Do školy budeme<br />
chodiť riadne každý deň, do školy budeme chodiť čistí, vyzdobíme si za pomoci súdruha<br />
učiteľa školu podľa sovietskeho vzoru, v škole budeme dbať na vzornú čistotu, budeme<br />
sa pilne učiť, budeme rodičom hovoriť o JRD, taktiež budeme rodičov oboznamovať<br />
s bojom za svetový mier, naučíme sa niekoľko ruských piesní, naučíme sa niekoľko básní,<br />
lepší žiaci budeme pomáhať slabším, čím sa zvýši znalosť, zavedieme súťaž medzi<br />
ročníkmi o dochádzke do školy.“ 70 Ich riaditeľ si stanovil tieto úlohy: „Budem dbať<br />
o riadnu dochádzku školy, budem dbať o čistotu v škole, vyzdobím školu podľa socialistického<br />
vzoru so žiakmi, budem sa snažiť na hodinách vyučovať zamerane na boj za<br />
svetový mier, budem sa snažiť pri vyučovaní zamerať každý predmet na JRD, budem sa<br />
starať o zlepšenie a prehĺbenie socialistickej výchovy na škole štúdiom marx-leninskej<br />
literatúry a odbornej sovietskej literatúry. Zavediem v škole socialistické súťaženie medzi<br />
postupovými ročníkmi v čistote a dochádzke do školy, budem sa pridržiavať nového<br />
školského poriadku, odprednášam jednu prednášku v obci Vyšný Orlík „Výhody v JRD“<br />
a i.“ 71 V podobnom duchu boli koncipované aj záväzky, ktoré si dávali zamestnanci<br />
a žiaci ostatných škôl. Záväzky sa prijímali pri rôznych príležitostiach, napr. pri príležitosti<br />
72. narodenín J. V. Stalina, výročiach Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie,<br />
oslobodenia ČSR a pod. Okrem toho sa školy zapájali do rôznych podujatí, ktoré boli<br />
celoštátne vyhlásené, napr. v rámci „ľudového zberu“ druhotných surovín zbierali žiaci<br />
železo, farebné kovy, kosti, handry, fľaše, papier a pod.<br />
Riaditelia škôl i učitelia mali v správnom ideologickom duchu pôsobiť nielen na žiakov,<br />
ale aj na ich rodičov. K tomu im mali poslúžiť rôzne mimoškolské podujatia a stret-<br />
69 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.<br />
70 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.<br />
71 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I.<br />
261
Nadežda Jurčišinová<br />
nutia v rámci združenia rodičov a priateľov školy (ZRPŠ), ktoré pôsobili pri školách.<br />
V programe ich zasadnutí boli popri otázkach týkajúcich sa chodu školy aj prednášky<br />
politicko-propagačného charakteru, napr. na zasadnutí ZRPŠ na Národnej škole v Mestisku<br />
v roku 1950 odzneli témy O význame JRD, O činnosti pionierskej organizácie na<br />
škole a i. Riaditeľstvo Národnej školy v Hrabovčíku zaradilo do plánu porád ZRPŠ prednášky<br />
O prednostnom povolaní v baníctve a hutníctve, príprava žiakov vo vyše uvedených<br />
odboroch, Socializácia dediny a úlohy novej školy pri výstavbe socializmu v našej<br />
zemi, Škola – bojový nástroj mieru, Pomoc školstva pri prerode dediny, Pionieri – nádej<br />
nášho národa a pod. 72 Zo správ ZRPŠ je zrejmé, že sa ich členovia zúčastňovali aj<br />
všetkých kultúrnych a politických podujatí, ktoré škola organizovala.<br />
Vládny režim po februári 1948 sa všetkými možnými prostriedkami usiloval o to,<br />
aby si učitelia osvojili vládnuci svetonázor marxizmus-leninizmus a boli jeho aktívnymi<br />
šíriteľmi medzi žiakmi. Realizácia tejto úlohy bola povinná nielen pre komunistov, ale<br />
aj nekomunistov, nestraníkov, pretože „na diele výchovy inteligencie pre budovanie socializmu<br />
bude spolupracovať i v školskej práci učiteľstvo aj v komunistickej strane neorganizované“.<br />
Škola mala byť, ako to zdôraznil i vtedajší povereník školstva a osvety<br />
Ladislav Novomeský, „účinným inštrumentom“ pre socialistickú výchovu mládeže. 73 Už<br />
v priebehu 50. rokov bolo celé školstvo plne v službách nového komunistického režimu.<br />
Vývoj školstva v okrese Svidník po 2. svetovej vojne bol poznamenaný na jednej<br />
strane enormným úsilím o odstránenie dôsledkov vojnových udalostí, na druhej strane<br />
zaznamenal stúpajúcu tendenciu. Z roka na rok sa zvyšoval počet materských škôl, ale<br />
najmä ľudových (národných), a tak už v marci 1947 z celkového počtu 49 obcí Svidníckeho<br />
okresu boli v 45 obciach ľudové školy so 70 triedami. Ako vyučovací jazyk bola na<br />
prevažnej väčšine ľudových škôl zavedená ruština, ktorá bola rusínskemu obyvateľstvu<br />
blízka a ktorá v priebehu jari 1945 nahradila jazyk slovenský. V školskom roku 1953/54<br />
bola ako výchovný a vyučovací jazyk v školách zavedená ukrajinčina. V povojnovom<br />
období postupne pribúdali v okrese školy od materských cez všeobecnovzdelávacie školy<br />
až po gymnázium. V podstatne menšej miere boli v okrese zastúpené odborné školy,<br />
išlo len o poľnohospodárske. Celková činnosť škôl a obsahové zameranie ich fungovania<br />
boli determinované spoločensko-politickými zmenami v Československu v rokoch 1945<br />
až 1960. V niektorých prípadoch bol ich dosah a dopad zreteľnejší. Stalo sa tak zvlášť<br />
pri realizovaní akcie P, ale aj pri zavádzaní vyučovacieho jazyka v školách v okrese.<br />
V tomto prípade v priebehu ani nie desiatich rokov došlo k trom zmenám – zo slovenského<br />
na ruský a potom na ukrajinský vyučovací jazyk. Podobne ako všetky školy v štáte, aj<br />
školy v okrese Svidník sa podriadili a prispôsobili po obsahovej stránke pofebruárovej<br />
vládnej ideológii.<br />
72 ŠA Prešov, pob. Svidník. Fond Okresná správa po roku 1945. ONV Svidník I. Plán ZRPŠ pri<br />
národnej škole v Mestisku a Hrabovčíku.<br />
73 NOVOMESKÝ, Ladislav: IX. zjazd KSČ a naša škola. In: Jednotná škola roč. V., 1949/1950,<br />
č. 1 – 2, s. 1. Ministrom školstva a osvety ČSR po oslobodení bol Zdeněk Nejedlý.<br />
262
Inštitucionálny projekt FF PU v Prešove č. 10/IVP/2006<br />
POLITICKÁ EMIGRÁCIA Z RUSKA<br />
A VÝCHODNÉ SLOVENSKO<br />
Východné Slovensko sa v prvej polovici 20. storočia niekoľkokrát stalo územím, cez<br />
ktoré prechádzali exulanti z východnej Európy. Nástup boľševikov k moci v Rusku v jeseni<br />
1917 i následná občianska vojna spôsobili jednu z najmasovejších migrácií obyvateľov<br />
východnej Európy. V dôsledku nesúhlasu s politickým vývojom v krajine opustilo<br />
Rusko viac ako dva milióny obyvateľov. Stali sa z nich exulanti hľadajúci pomoc a nový<br />
domov v mnohých európskych i mimoeurópskych krajinách.<br />
Československá republika sa zaradila k tým krajinám, ktoré v medzivojnovom období<br />
poskytli emigrantom z Ruska pomoc a podporu a pre tisíce z nich sa stala aj novým<br />
domovom. Väčšina emigrantov žila v Prahe, no niektorí z nich sa usadili aj na Slovensku.<br />
Región východného Slovenska mal v živote politických emigrantov z Ruska osobité<br />
postavenie. Východné Slovensko lákalo emigrantov nielen svojou geografickou polohou,<br />
ale hlavne jazykovou a konfesionálnou blízkosťou ukrajinsko-rusínskeho obyvateľstva<br />
žijúceho v severovýchodnej časti regiónu. Nie náhodou sa práve v Košiciach vytvorilo<br />
druhé najvýznamnejšie centrum emigrácie na Slovensku a v dedinke Ladomírová jediné<br />
konfesionálne stredisko Ruskej pravoslávnej cirkvi v zahraničí na území celého Československa.<br />
Pre niektorých emigrantov sa východné Slovensko stalo natrvalo druhým<br />
domov, pre iných len miestom kam ich priviedli pracovné povinnosti alebo ich odborný<br />
záujem.<br />
Činnosť a aktivity politických exulantov z Ruska na východnom Slovensku sú súčasťou<br />
širšieho kon<strong>text</strong>u dejín medzivojnového Československa. Keď sa v poslednej dekáde<br />
20. storočia začal výskum dovtedy tabuizovaného pôsobenia politickej emigrácie<br />
z Ruska v Československu, stali sa predmetom záujmu odborných kruhov v prvom rade<br />
aktivity emigrantov v Prahe a v tých mestách, kde žili početnejšie komunity emigrantov<br />
(Brno, Moravská Třebová, Poděbrady, Bratislava). Život emigrantov v jednotlivých<br />
regiónoch Čiech, Moravy a na Slovensku ostával pre svoju parciálnosť dlho mimo odborného<br />
záujmu.<br />
Na východnom Slovensku už v 90. rokoch 20. storočia vznikli prvé práce, ktoré boli<br />
venované pôsobeniu emigrácie v tomto regióne. Boli však tematicky rôznorodé a chýbal<br />
im syntetizujúcejší pohľad na skúmanú problematiku. Túto fúgu sa snažil vyplniť<br />
inštitucionálny projekt Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko (1918 – 1945)<br />
realizovaný od roku 2006 na Filozofickej fakulte PU v Prešove. Jeho cieľom bolo priblížiť<br />
vytváranie ruskej emigrantskej komunity na východnom Slovensku, charakterizovať<br />
komplexnejšie jej pôsobenie i aktivity konkrétnych predstaviteľov. Riešiteľský kolektív<br />
sa súčasne pokúsil zmapovať existujúce primárne a sekundárne pramene k emigrácii,<br />
ktoré sa nachádzajú na území regiónu. Čiastkové výsledky projektu boli prezentované<br />
na vedeckom seminári Pôsobenie ruskej a ukrajinskej emigrácie na východnom Slovensku<br />
v rokoch 1919 – 1945 konanom 9. 11. 2005 na pôde Filozofickej fakulty v Prešove.<br />
Seminár bol realizovaný v spolupráci so Štátnou vedeckou knižnicou v Prešove a príspevky,<br />
ktoré na ňom odzneli, boli publikované v zborníku Ruská a ukrajinská emigrá-<br />
263
Inštitucionálny projekt FF PU v Prešove č. 10/IVP/2006<br />
cia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945 (Eds.: Ľ. Harbuľová, M. Ňachajová,<br />
Ľ. Babotová. Prešov: Štátna vedecká knižnica, 2006.) Druhým výstupom z realizovaného<br />
projektu bol vedecký seminár (november 2007) venovaný osobnostiam ruskej a ukrajinskej<br />
emigrácie, ktoré žili a pracovali na východnom Slovensku. Parciálnou súčasťou<br />
projektu sú aj nasledujúce príspevky, ktoré sa dotýkajú troch okruhov, v ktorých sa realizuje<br />
súčasný výskum: osobnosti ruskej emigrantskej komunity, súpis primárnych prameňov<br />
v miestnych archívoch a odraz života emigrantskej komunity v regionálnej tlači.<br />
Vyústením realizovaného výskumu i riešeného inštitucionálneho projektu by mala byť<br />
komplexnejšia syntéza o pôsobení politických exulantov z Ruska na území východného<br />
Slovenska v 20. – 30. rokoch 20. storočia.<br />
Ľubica Harbuľová<br />
264
Osobnosti ruskej emigrantskej komunity<br />
v medzivojnových Košiciach<br />
Ľubica Harbuľová<br />
HARBUĽOVÁ, Ľ.: Central figures of the community of Russian emigrants in Košice<br />
between the world wars. In: Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum,<br />
2007, pp. 265-271.<br />
In the period between the world wars Košice became the second centre of Russian<br />
immigrants to Slovakia. (Bratislava was the first one.) The number of immigrants living<br />
in Košice was changing because of their frequent migration. It is, however, estimated that<br />
approximately 50 – 100 people were living there. The community was represented by two<br />
associations – the Russian Circle and the Union of Russian Emigrants which performed<br />
cultural and supportive work. The community of Russian emigrants in Košice was formed<br />
gradually and it consisted of former soldiers, workers, craftsmen, clerks, doctors, teachers<br />
and lawyers. Among well-known representatives of the community of Russian emigrants<br />
were Alexej Jemeljanov, Grigorij Medveckij, Jelena Kornilovova, Foma Gajdukevič, Jefim<br />
Voskobojnikov, Konstantin Gubanov, Vladimír Čebotarev and others.<br />
Politickí exulanti z Ruska opúšťajúci svoju vlasť po nástupe boľševikov k moci na<br />
svojej ceste za novými domovmi, ktorými sa stali mnohé západoeurópske mestá, prechádzali<br />
aj územím východného Slovenska. Exulanti prichádzali legálnym i ilegálnym<br />
spôsobom a bolo prirodzené, že neobišli centrum regiónu – mesto Košice. V Košiciach<br />
hľadali útočisko i nevyhnutnú pomoc. Košice sa tak v medzivojnovom období stali po<br />
Bratislave druhým centrom emigrácie z Ruska na území Slovenska.<br />
Začiatkom 20. rokov 20. storočia emigranti Košicami a východným Slovenskom väčšinou<br />
len prechádzali, no so zvyšujúcim sa počtom emigrantov pribúdalo tých, ktorí sa<br />
rozhodli v Košiciach či v inom meste na východnom Slovensku usadiť. 1 Kvantitatívne<br />
najviac emigrantov sa sústredilo v samotných Košiciach. 2 Pri ich rozhodovaní v prospech<br />
Košíc hovorila nielen skutočnosť, že to bolo župné mesto a centrum regiónu, ktoré<br />
ponúkalo aj rôzne pracovné príležitosti, ale aj také faktory, akými boli rýchlo sa formujúci<br />
a rozvíjajúci sa kultúrny život mesta či multietnické zloženie mestskej spoločnosti,<br />
v ktorej si našli svoje miesto aj propagátori myšlienok všeslovanskej vzájomnosti. Počet<br />
emigrantov žijúcich v Košiciach sa vzhľadom na ich častú migráciu menil, no predpo-<br />
1 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko. In: Ruská<br />
a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945. Eds: HARBUĽOVÁ,<br />
Ľ., ŇACHAJOVÁ, Ľ., BABOTOVÁ, Ľ. Prešov 2006, s. 9 – 24.<br />
2 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Košice – ako centrum ruskej porevolučnej emigrácie v medzivojnovom<br />
období. In: Menej známe kapitoly z dejín Košíc za ostatných sto rokov. Zost.: Štefan<br />
ELIÁŠ. Košice 1999, s. 5 – 17.<br />
265
Ľubica Harbuľová<br />
kladáme, že v medzivojnovom období sa pohyboval od 50 – do 100 ľudí. 3 Etnické aj<br />
sociálne zloženie emigrantského spoločenstva bolo identické so zložením ruskej emigrantskej<br />
komunity na Slovensku. Etnicky v ňom boli zastúpení hlavne Rusi a Ukrajinci,<br />
ktorých odborná orientácia bola rôzna. Boli medzi nimi robotníci rôznych profesií, remeselníci,<br />
obchodníci, úradníci, inžinieri, lekári, učitelia.<br />
Nárast počtu emigrantov v Košiciach v polovici 20. rokov 20. storočia priviedol<br />
predstaviteľov užhorodskej pobočky pražskej organizácie Zemgor 4 k tomu, že sa obrátili<br />
na pražské ústredie s návrhom vytvoriť v Košiciach samostatné oddelenie Zemgoru.<br />
Košické oddelenie bolo otvorené v októbri 1924 a jeho úlohou malo byť zabezpečenie<br />
všetkých nevyhnutných potrieb ruských utečencov, ktorí prichádzali do Košíc. Súčasne<br />
sa košické oddelenie malo postarať o požiadavky emigrantov už usadených v meste<br />
i v jeho okolí, ako aj o naplnenie ich kultúrnych a osvetových záujmov. Zvýšenie počtu<br />
emigrantov žijúcich v Košiciach viedlo členov emigrantskej komunity k potrebe vzájomne<br />
si pomáhať, spoločne riešiť identické sociálne problémy, ale aj rôzne životné situácie<br />
neznáme domácemu obyvateľstvu. Tieto potreby vyústili do založenia vlastných<br />
spolkových organizácií.<br />
V roku 1924 vznikla v Košiciach prvá takáto organizácia s názvom Ruský krúžok,<br />
ktorý bol vytvorený nielen z iniciatívy emigrantov, ale predovšetkým na základe aktivít<br />
ich domácich sympatizantov a prívržencov slovanskej vzájomnosti. Krúžok mal kultúrny<br />
charakter a jeho cieľom bolo „zabezpečiť vzájomný styk miestnych obyvateľov s Rusmi,<br />
oboznamovať tunajšiu spoločnosť s ruskou kultúrou a podľa možnosti aj poskytovať<br />
podporu Rusom, ktorí to potrebujú“. 5 Záujmy a potreby emigrantov mal explicitnejšie<br />
hájiť druhý spolok, ktorý bol založený v roku 1930 pod názvom Jednota ruských emigrantov.<br />
Jeho cieľom bolo „poskytovať materiálnu, právnu a duchovnú podporu a ochranu<br />
ruským emigrantom“. 6 Oba spolky sa na prelome 20. – 30. rokov 20. storočia stali<br />
centrom činnosti ruských emigrantov, no súčasne boli tiež prostriedkom zjednotenia<br />
celej ruskej komunity a jej sympatizantov žijúcich v meste i jeho okolí. Kultúrne a podporné<br />
aktivity oboch spolkov dávali miestnemu obyvateľstvu vedieť o prítomnosti komunity<br />
ako celku, no súčasne uvádzali do povedomia obyvateľov Košíc i širšieho okolia<br />
3 Policajné hlásenie z roku 1936 uvádzalo, že v Košiciach žije 45 ruských a ukrajinských emigrantov.<br />
Vzhľadom na to, že ide o obdobie, kedy sa počty exulantov z Ruska v ČSR už znižovali,<br />
predpokladáme, že v polovici 20. rokoch 20. storočia počty emigrantov v Košiciach boli<br />
vyššie. In: Štátny archív Košice. Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach. Mat.<br />
č. 50-1-152, č. j. 2090/1936.<br />
4 Zemgor (Objedinenije rossijskich zemskich i gorodskich dejatelej v Čechoslovackoj respublike)<br />
bol založený 17. 3. 1921. Cieľom organizácie bolo všemožným spôsobom pomáhať<br />
všetkým ruským občanov nachádzajúcim sa na území Československa. Vo vedení Zemgoru<br />
sa postupne vystriedali V. M. Zenzimov, V. J. Gurievič, I. N. Brušvit.<br />
5 Stanovy Ruského krúžku v Košiciach . s. 1. In: Archív mesta Košíc. Fond: Magistrát mesta<br />
Košíc. 1923 – 1938. č. k. 288/66.<br />
6 Stanovy Jednoty ruských emigrantov v Košiciach, s. 1. In: Archív mesta Košíc. Fond: Magistrát<br />
mesta Košíc. 1923 – 1938, č. k. 288/66.<br />
266
Osobnosti ruskej emigrantskej komunity v medzivojnových Košiciach<br />
jej najvýznamnejších predstaviteľov ako aj mnohých významných reprezentantov ruskej<br />
kultúry a vedy, ktorí žili v emigrácii v Prahe alebo v iných mestách medzivojnového<br />
Československa. 7<br />
Komunita emigrantov z Ruska žijúca v medzivojnových Košiciach sa vytvárala<br />
v niekoľkých etapách. Prvými boli ruskí vojaci internovaní vo vojenskom tábore, ktorý<br />
bol v Košiciach zriadený v roku 1918. V roku 1921 bol tábor zmenený na pracovný<br />
oddiel, ktorý bol v nasledujúcom roku rozpustený a vojaci dostali povolenie na pobyt<br />
v Československu. Druhú etapu vo vytváraní košickej ruskej komunity tvoria príchody<br />
politických emigrantov, ktorí začali prichádzať do Košíc od roku 1922. Poslednú etapu<br />
predstavuje začiatok 30. rokov 20. storočia, keď na východné Slovensko prišli ruskí<br />
technickí odborníci, ktorých sem priviedli pracovné povinnosti. Niektorí emigranti žili<br />
v Košiciach len krátko, ďalší sa tu usadili natrvalo<br />
Priblížiť životné príbehy a osudy jednotlivých ruských emigrantov, ktorí žili v medzivojnových<br />
Košiciach, je náročné a v mnohých prípadoch už takmer nemožné. Archívne<br />
materiály ponúkajú často len mená, základné biografické údaje, no na podrobnejšie<br />
informácie o súkromnom živote sú skúpe. Fúgy v informáciách čiastočne vykrývajú<br />
informácie od pamätníkov i potomkov. Skladaním získaných informácií a údajov sa postupne<br />
podarilo rekonštruovať životné osudy aspoň niektorých exulantov z Ruska, ktorí<br />
na dlhšiu alebo kratšiu dobu spojili s Košicami svoj život a svojou prácou a aktivitami<br />
zanechali v medzivojnovej histórii mesta výraznejšiu či menej výraznú stopu.<br />
Jedným z tých, ktorí sa do Košíc dostal v roku 1915 ako vojnový zajatec, bol Sergej<br />
Seludčenko. Po zrušení vojenského tábora dostal povolenie na pobyt v Československu,<br />
neskôr získal aj československé štátne občianstvo. Seludčenko ostal žiť v Košiciach, kde<br />
si našiel prácu ako obuvník a založil si tu rodinu. Zomrel v roku 1931. 8<br />
Začiatkom 20. rokov 20. storočia sa do Československa vracali príslušníci československých<br />
légií z Ruska a spolu s nimi prichádzali aj niektorí ruskí emigranti z oblasti<br />
Sibíri, ale aj ruské manželky legionárov. Jednou z nich bola aj Anna Makajevová, ktorá<br />
do Košíc prišla spolu s manželom, ktorý tu pracoval ako policajný inšpektor. Makajevová<br />
sa od vzniku Ruského krúžku zapojila do jeho činnosti a patrila po niekoľko rokov<br />
k funkcionárom spolku.<br />
Archívne materiály súvisiace s činnosťou emigrantských spolkov v Košiciach uvádzajú<br />
mená aj ďalších ruských emigrantov, ktorí sa angažovali v spolkovej činnosti.<br />
Z nich možno spomenúť Maxima Aksenova, Ivana Avdejeva, Nikolaja Čikareva,<br />
7 Bližšie o činnosti oboch spolkov pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko.<br />
Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie na Slovensku v rokoch 1919 – 1939. Prešov<br />
2001, s. 153 – 163; HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská knižnica v Košiciach. In: Knihovník. Verejná<br />
knižnica Jana Bocatia v Košiciach. 1999, č. 1, s. 23 – 24.<br />
8 Sergej Seludčenko mal dve deti. Dcéra Alexandra študovala na Ruskom reálnom gymnáziu<br />
v Moravskej Třebovej. Syn Alexander, narodený 1. 11. 1923, študoval na Ruskom reálnom<br />
gymnáziu v Prahe (6 tried). Po zmene spoločensko-politických pomerov v Československu<br />
v roku 1938 sa musel vrátiť do Košíc, kde sa začal učil za stolára. V roku 1942 odišiel do<br />
Belehradu, kde sa stal členom Ruskej oslobodeneckej armády.<br />
267
Ľubica Harbuľová<br />
V. V. Karamana, Jefima Voskobojnikova, ktorý bol obchodníkom, alebo Konstantina<br />
Gubanova, ktorý v dobových dotazníkoch uvádza, že pracuje ako robotník. Viac sa<br />
o týchto emigrantoch nateraz nepodarilo zistiť.<br />
Jedným z prvých predstaviteľov ruskej inteligencie, ktorý prišiel do Košíc, bol<br />
dr. Alexej Jemeljanov. Od roku 1922 začal pracovať na súde v Košiciach a patril k tým<br />
dvanástim ruským emigrantom, ktorým ministerstvo spravodlivosti ČSR ponúklo v roku<br />
1922 miesta na jednotlivých okresných súdoch na Slovensku. Alexej Jemeljanov pôsobil<br />
v Košiciach v 20. rokoch 20. storočia a aktívne sa zapájal do spolkovej činnosti<br />
emigrantov, hlavne do práce Ruského krúžku. Z Košíc sa presťahoval do Starej Ľubovne,<br />
kde v roku 1932 zomrel.<br />
Na košických úradoch pracovali aj ďalší ruskí emigranti. Na merníckom úrade našiel<br />
zamestnanie Alexander Kiselev a na vrchnom súde ako konceptný úradník Peter Diomidov.<br />
Od roku 1929 pracoval na Vrchnom súde v Košiciach ako úradník aj Vladimír<br />
Čebotarev. Do Košíc prišiel z Prahy, kde absolvoval Ruskú právnickú fakultu. Počas<br />
pôsobenia v justičnej službe na východe Slovenska bol vedúcim komisií pre zakladanie<br />
nových pozemkových kníh. V Košiciach pôsobil do roku 1938, kedy sa presťahoval do<br />
Popradu. 9<br />
Súčasťou košickej ruskej komunity boli tiež lekári a učitelia. Z lekárov, ktorí pôsobili<br />
v medzivojnových Košiciach, možno nateraz spomenúť MUDr. Anatolija Kazara,<br />
o ktorom však podrobnejšie informácie chýbajú. Početnejšie zastúpení boli učitelia. Na<br />
košických školách pôsobila Jelena Kornilovová a Foma Gajdukevič, ktorý bol stredoškolským<br />
profesorom na košickej obchodnej akadémii.<br />
Výraznou postavou ruskej komunity, ale aj kultúrneho života medzivojnových Košíc<br />
bol dr. Grigorij Medveckij. 10 Na Slovensko prišiel z Prahy v septembri 1926, keď bol<br />
9 Vladimír Čebotarev (15. 3. 1895, Voronež – 29. 5. 1980, Bratislava) gymnázium absolvoval vo<br />
Voroneži. Začal študovať na právnickej fakulte na univerzite v Charkove, od roku 1916 študoval<br />
na Vojenskej akadémii v Odese. Aktívne sa zapojil do občianskej vojny. V roku 1919 bol<br />
s bielymi vojskami evakuovaný do Turecka. V roku 1922 prišiel do Československa. V rokoch<br />
1922 – 1926 študoval na Ruskej právnickej fakulte v Prahe. Po skončení štúdia vykonával rozmanité<br />
práce: prekladateľskú činnosť i robotnícke práce na stavbách. 8. 4. 1929 bol prijatý do<br />
justičnej služby na Vrchnom súde v Košiciach. V roku 1938 odišiel do Popradu, kde do roku<br />
1946 pracoval na okresnom súde. V roku 1946 prešiel do rezortu školstva a stal sa učiteľom<br />
ruského jazyka na Štátnej obchodnej akadémii v Poprade. V rokoch 1952 – 1953 pôsobil na<br />
Ruskom gymnáziu v Humennom. V roku 1953 sa presťahoval do Bratislavy a začal pôsobiť<br />
na Univerzite Komenského na Právnickej fakulte na Katedre jazykov. Tu pôsobil až do odchodu<br />
do dôchodku.<br />
10 Grigorij Medveckij (20. 11. 1899, Bendery – 27. 12. 1976, Trenčín) získal základné vzdelanie<br />
v rodisku. Na filozofickej fakulte začal študovať v Černoviciach. V roku 1921 prišiel do<br />
Československa. V rokoch 1921 – 1926 študoval na Filozofickej fakulte KU v Prahe. V rokoch<br />
1924 – 1926 vyučoval na Ruskom reálnom gymnáziu v Prahe. Od roku 1926 pôsobil na<br />
Slovensku. V roku 1938 sa presťahoval do Trenčína, kde začal pôsobiť ako profesor ruského<br />
jazyka na miestnej obchodnej akadémii (1938 – 1958). V Trenčíne žil a pracoval až do svojej<br />
smrti v roku 1976.<br />
268
Osobnosti ruskej emigrantskej komunity v medzivojnových Košiciach<br />
menovaný za profesora Štátnej československej akadémie a neskôr Vyššej hospodárskej<br />
a roľníckej školy v Košiciach. V decembri 1927 mu mesto Košice udelilo domovské právo<br />
a neskôr získal aj československé štátne občianstvo. V Košiciach si založil rodinu,<br />
oženil sa s očnou lekárkou Máriou Jančovou. V roku 1937 sa im narodila dcéra Nadežda.<br />
V košickom školstve pôsobil len krátko. Už rok po príchode do Košíc, v roku<br />
1927, prešiel do oblasti kultúry a stal sa zástupcom riaditeľa Východoslovenského múzea<br />
v Košiciach. Od začiatku svojho pobytu v Košiciach sa výrazne zapájal do kultúrneho<br />
života mesta. Bol aktívnym členom mnohých košických spolkov, spolupracoval<br />
s košickým rozhlasom a prispieval do regionálnej tlače. Skoro po príchode do mesta si<br />
našiel cestu k ruskej emigrantskej komunite a stal sa členom vedenia Ruského krúžku<br />
a neskôr aj Jednoty ruských emigrantov. Veľkú pozornosť venoval šíreniu ruskej kultúry<br />
na Slovensku, k čomu sám prispieval početnými prednáškami, no predovšetkým<br />
svojou prekladateľskou činnosťou. Preložil do ruštiny niektoré prejavy a články T. G.<br />
Masaryka, z ruštiny preložil Puškinove rozprávky a mal aj zásluhu na vydaní prekladov<br />
diel M. Aldanova v slovenčine. 11 Uverejnil celý rad publicistických článkov venovaných<br />
problematike československo-ruských kultúrnych vzťahov a ideám slovanskej vzájomnosti,<br />
ktorým veril a ktoré napĺňal svojou konkrétnou činnosťou. V Košiciach žil do<br />
roku 1938, keď sa presťahoval do Trenčína. V Trenčíne sa Grigorij Medveckij vrátil<br />
k učiteľskému povolaniu a podieľal sa na tvorbe učebníc ruského jazyka pre potreby<br />
slovenských škôl. 12 Grigorij Medveckij patril k najznámejším ruským emigrantom, ktorí<br />
žili v medzivojnových Košiciach a aktívne sa zapájali do kultúrneho života mesta. Svojimi<br />
aktivitami v pedagogickej, prekladateľskej i kultúrnej oblasti prispieval k šíreniu<br />
slovanskej vzájomnosti a ruskej kultúry v tomto regióne.<br />
S históriou košického školstva spojil nakrátko svoje meno známy ruský geológ Dmitrij<br />
Andrusov, ktorý sa presťahoval z Prahy na Slovensko v roku 1938. 13 V rokoch 1938<br />
– 1939 bol profesorom geológie na Vysokej škole technickej v Košiciach a súčasne viedol<br />
Geologický ústav SVŠT. V roku 1939 sídlo vysokej školy i ústavu bolo premiestnené<br />
do Bratislavy a Dmitrij Andrusov sa spolu s rodinou presťahoval do hlavného mesta. Začiatkom<br />
30. rokov 20. storočia ruskú komunitu v Košiciach doplnili predstavitelia ruskej<br />
11 Známe sú jeho preklady: Puškin v osveščenii F. Dostojevskogo. Praha-Ľvov 1926; Sovitelka.<br />
Košice 1927; T. G. Masaryk: Jan A. Komenskij. Košice 1928; Masarik i jego kuľturnyje svjazy<br />
s russkimi učonymi. Košice 1930; František Udržal. Košice 1931.<br />
12 V rokoch 1941 – 1942 pripravil Grigorij Medveckij prvú učebnicu ruského jazyka pre slovenské<br />
školy. Táto učebnica vyšla v roku 1943 pod názvom Kniga dľa čtenija, perevodov<br />
i pereskazov (Ruská gramatika pre obchodnú akadémiu v Trenčíne). V roku 1944 vydal Medveckij<br />
v spoluautorstve Slovensko-ruský slovník.<br />
13 Dmitrij Andrusov (7. 11. 1897, Tartu – 1. 4. 1976, Bratislava) študoval na gymnáziu v Kyjeve<br />
a v Petrohrade. V rokoch 1915 – 1918 absolvoval Prírodovedeckú fakultu v Petrohrade. V rokoch<br />
1920 – 1922 študoval na Sorbone v Paríži, v rokoch 1922 – 1923 Chemicko-technologickú<br />
fakultu ČVUT v Prahe. Od roku 1926 bol spolupracovníkom Štátneho geologického ústavu<br />
v Prahe. Od roku 1938 žil na Slovensku. Stál pri zrode Prírodovedeckej fakulty Slovenskej<br />
univerzity i pri zrode geológie ako vedného odboru na Slovensku.<br />
269
Ľubica Harbuľová<br />
technickej inteligencie, ktorí prichádzali na Slovensko po skončení českých vysokých<br />
škôl. Časopis Spolku ruských inžinierov a technikov so sídlom v Bratislave v jednom<br />
zo svojich čísel v roku 1935 uviedol, že v Košiciach žilo 25 ruských inžinierov a technikov.<br />
14 Z nich možno spomenúť Ing. Grigorija Bajdala, Ing. Valentina Mjasnikova,<br />
Ing. Tjučeva.<br />
Košice neostávali mimo záujmu ani predstaviteľov ruského umeleckého sveta. Už<br />
v marci a v júni v roku 1922 tu vystupovalo Ruské komorné divadlo A. N. Ostrovského.<br />
V roku 1924 pricestoval do Košíc ruský básnik Nikolaj Mazurkevič. 15 Do emigrácie<br />
odišiel v roku 1921 a pred príchodom do Československa žil dva roky v bulharskej Sofii.<br />
Po príchode do ČSR sa rozhodol usadiť na východnom Slovensku. Snažil sa etablovať<br />
v kultúrnom prostredí Košíc i Prešova a nadviazať kontakty s miestnymi kultúrnymi<br />
i politickými predstaviteľmi. 16 V roku 1925 vydal v Košiciach zbierku básní Otygrala<br />
mjateľ. 17 Podľa nateraz známych údajov žil na východnom Slovensku do konca 20. rokov<br />
20. storočia. Jeho pobyt na východe Slovenska bol sprevádzaný rôznymi škandálmi,<br />
pre ktoré bol sledovaný policajnými orgánmi, ale aj často medializovaný v regionálnej<br />
tlači.<br />
Súčasne s Nikolajom Mazurkevičom pricestoval v roku 1924 do Košíc aj jeho priateľ<br />
ruský maliar Stepan Uvarov, 18 ktorý bol profesorom petrohradskej akadémie umení.<br />
Uvarov v roku 1924, ale aj v nasledujúcich rokoch, usporiadal v niekoľkých slovenských<br />
mestách, medzi nimi aj v Košiciach, putovné výstavy svojich diel.<br />
Na pozvanie Ruského krúžku prichádzali do Košíc vystupovať a koncertovať celé<br />
ruské umelecké súbory. Napríklad v roku 1928 v Košiciach koncertoval Všeštudentský<br />
ruský chór A. A. Archangeľského a v roku 1932 Zbor donských kozákov pod vedením<br />
dirigenta N. F. Kostrjukova. Ruský krúžok spolu s Jednotu ruských emigrantov sa zaslúžili<br />
o to, že do Košíc prišli s prednáškami aj mnohí poprední predstavitelia ruského vedeckého<br />
a kultúrneho sveta žijúci v Prahe. V Košiciach niekoľkokrát prednášal známy<br />
14 Bjulleteň Sojuza russkich inženerov i technikov v Slovakii. Bratislava 1935, č. 2.<br />
15 Nikolaj Ivanovič Mazurkevič, ruský básnik a novinár. V rokoch 1914 – 1918 bol predsedom<br />
Zväzu spisovateľov južného Ruska. V rokoch 1918 – 1920 pôsobil v Tiflise. V rokoch 1921<br />
– 1923 žil v Sofii v Bulharsku a bol vydavateľom časopisu Balkanskij žurnal. Od roku 1924<br />
žil v Československu.<br />
16 Bližšie o jeho živote na východnom Slovensku pozri: ŠELEPEC, Jozef.: Literárny život<br />
ruskej, ukrajinskej a bieloruskej emigrácie na východnom Slovensku. In: HARBUĽOVÁ, Ľ.,<br />
ŇACHAJOVÁ, M., BABOTOVÁ, Ľ. (eds): Ruská a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku<br />
v rokoch 1919 – 1945. Prešov 2006, s. 54 – 59.<br />
17 MAZURKEVIČ, N. M.: Otygrala mjateľ. Sbornik odinnadcatyj. Košice 1925. 43. s.<br />
18 Stepan Nikitovič Uvarov – Skitalec (1848, Tiflis – 1936, Banská Bystrica) ruský maliar. Bol<br />
profesorom na umeleckej akadémii v Petrohrade. Do Československa pricestoval v roku 1921<br />
a do roku 1924 žil v Prahe. V roku 1924 usporiadal sériu výstav po celom Slovensku. V roku<br />
1930 sa zúčastnil veľkej výstavy ruského maliarstva v Belehrade. Poriadal putovné výstavy<br />
a prednášky o ruskom umení v Prahe, ale aj na Slovensku. Usadil sa v Banskej Bystrici, kde<br />
žil aj umrel.<br />
270
Osobnosti ruskej emigrantskej komunity v medzivojnových Košiciach<br />
ruský zoológ a bývalý rektor moskovskej univerzity M. M. Novikov. Z ďalších možno<br />
uviesť I. Lapšina, A. A. Kizevettera, A. A. Argunova, A. N. Fatajeva a iných.<br />
Spomínajúc predstaviteľov ruskej emigrantskej komunity v Košiciach je vhodné<br />
spomenúť aj ich domácich košických spolupracovníkov – Slovákov, Čechov, Maďarov,<br />
ktorí boli členmi ruských emigrantských spolkov a svojou prácou sa zaslúžili o ich činnosť<br />
a propagáciu ruskej kultúry. Spomedzi domácich členov Ruského krúžku je treba<br />
osobitne spomenúť MUDr. Soňu Stuchlíkovú, 19 ktorá stála pri zrode Ruského krúžku<br />
v Košiciach a niekoľko rokov bola jeho predsedkyňou. Patrila k tým, ktorí ruským utečencom<br />
pomáhali nielen slovom, ale aj skutkami. Z jej iniciatívy Ruský krúžok zrealizoval<br />
najväčšiu akciu počas svojej existencie, ktorou bolo postavenie pamätníka padlým<br />
ruským vojakom v prvej svetovej vojne. Pomník postavili v Bardejovských kúpeľoch<br />
v roku 1932. Soňa Stuchlíková našla podporu pre svoju činnosť aj u svojho manžela<br />
lekára neurológa MUDr. Jaroslava Stuchlíka, ktorý sa tiež zapájal do činnosti Ruského<br />
krúžku. Z ďalších obyvateľov Košíc, ktorým boli blízke myšlienky slovanskej vzájomnosti<br />
a výrazom ich náklonnosti bola aj podpora aktivít košického Ruského krúžku,<br />
možno spomenúť armádneho generála Jozefa Šnejdárka, 20 alebo slovenského spisovateľa<br />
Ela Šándora, ktorý bol v rokoch 1926 – 1933 prednostom expozitúry Hypotečnej<br />
banky v Košiciach. Elo Šándor bol vo verejnom živote známy ako slovanofil, rusofil<br />
a propagátor ruského jazyka a literatúry, čo potvrdzoval aj svojimi aktivitami v rámci<br />
činnosti košického Ruského krúžku.<br />
Uvedení predstavitelia ruskej emigrantskej komunity predstavujú torzo tých emigrantov,<br />
ktorí sa v medzivojnovom období v Košiciach zastavili, či v tomto meste usadili<br />
a spojili s ním svoj ďalší život. Realizovaný výskum prinesie, predpokladáme, ďalšie<br />
mená, odhalí životné osudy ďalších ruských exulantov, čím umožní historikom doplniť<br />
a rozšíriť vedomosti o živote ruskej komunity v medzivojnových Košiciach a jej konkrétnych<br />
predstaviteľoch. Nové poznatky tak umožnia urobiť ďalší krok vo vytváraní<br />
finálnej syntézy o živote a práci politickej emigrácie z Ruska na území východného Slovenska.<br />
21<br />
19 MUDr. Soňa Stuchlíková sa narodila 25. 12. 1898. Študovala v Rusku, Švajčiarsku, Nemecku.<br />
Pôsobila ako lekárka v Košiciach. Bola riaditeľkou Československého domova a predsedníčkou<br />
Ruského krúžku v Košiciach. V odborných lekárskych časopisoch uverejňovala<br />
vedecké články z odboru vnútornej a detskej medicíny.<br />
20 Armádny generál Josef Šnejdárek (1875 – 1945) v rokoch 1898 – 1917 bol dôstojníkom francúzskej<br />
cudzineckej légie a neskôr francúzskej armády. V rokoch 1917 – 1918 jeden z organizátorov<br />
československých légií vo Francúzsku a v Rusku. V rokoch 1925 – 1935 bol zemským<br />
vojenským veliteľom v Košiciach. Od roku 1940 žil v Maroku, kde aj umrel.<br />
21 Príspevok vznikol aj ako súčasť projektu VEGA č. 1/4531/07 Migrácia obyvateľov východnej<br />
Európy a Slovensko (prvá polovica 20. storočia).<br />
271
Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika<br />
Slovenský východ (1919 – 1937)<br />
Ján Džujko<br />
DŽUJKO, J.: Russian emigration in the periodical the Slovak East (1919 – 1937). In:<br />
Annales historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 272-278.<br />
This essay deals with reflection of problems of Russian emigration on the pages of<br />
Slovenský východ published in Košice in 1919 – 1937. Czechoslovakia belonged between<br />
these European countries that accepted Russian emigrants in an inter-war period and<br />
gave them favourable conditions for their life in a new country. News about Russian<br />
emigrants were marginally published on the pages of Slovak written papers. Slovenský<br />
východ belonged between the most important Slovak daily in the inter-war period. It<br />
engaged in questions of the Russian emigration only marginally. From the articles that<br />
were published in it we mostly know about some activities of Russian emigrant societies<br />
working in Košice, these were for example Ruský krúžok and Jednota ruských emigrantov,<br />
organisation Zemgor and some personalities of Russian emigration living in Slovakia.<br />
This news were completed by torso of the information from the cultural and social life of<br />
Russian emigrants in Czechoslovakia and in the world.<br />
Československá republika v medzivojnovom období prijala tisícky ruských emigrantov<br />
a poskytla im vhodné podmienky pre ich život v novej vlasti. Výraznejší prílev<br />
ruských emigrantov do ČSR nastal až v jeseni 1920 po novembrovej porážke armády<br />
generála Wrangela na Kryme. V rozpätí rokov 1921 – 1923 túto vlnu nasledovali v rámci<br />
koordinovanej humanitárnej akcie ďalšie skupiny emigrantov: asi 1500 študentov, 2000<br />
roľníkov a kozákov z oblasti Donu, Tereku a Kubáne, niekoľko sto utečencov z Carihradu,<br />
Ďalekého východu a skupina Kalmykov. 1 Počet ruských emigrantov v medzivojnovom<br />
období stúpal do roku 1925, potom sa ich stav neustále znižoval. Do ČSR<br />
prichádzali ako občania cárskeho Ruska, po roku 1921 boli dekrétom sovietskej vlády<br />
tohto občianstva zbavení. V ČSR žili na základe preukazov vydaných ministerstvom zahraničných<br />
vecí, od roku 1930 sa legitimovali tzv. Nansenovými pasmi. Ilegálni prisťahovalci<br />
tu boli bez potrebných dokladov. Významnými centrami ruskej emigrácie v ČSR<br />
sa stali Praha, Příbram, Moravská Třebová, Brno, Bratislava, Košice a Užhorod.<br />
Pomoc ruským emigrantom poskytli nielen rozličné organizácie a spolky, ale predovšetkým<br />
vláda formou niekoľkomiliónovej podpory zastrešenej projektom s názvom<br />
Ruská pomocná akcia, ktorého realizáciou bolo poverené Ministerstvo zahraničných<br />
vecí ČSR. Jeho dôraz sa kládol predovšetkým na sociálnu a kultúrnu oblasť. Utečencom<br />
bolo najprv potrebné poskytnúť ubytovanie, stravu, ošatenie či zamestnanie, no dôležitý<br />
význam sa pripisoval i vzdelávaniu a výchove. Emigranti po príchode do ČSR boli<br />
1 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko. Prešov : Filozofická fakulta Prešovskej<br />
univerzity, 2001, s. 20.<br />
272
Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský východ (1919 – 1937)<br />
nútení sústrediť svoju pozornosť najmä na zabezpečenie nevyhnutných materiálnych<br />
a sociálnych potrieb. K organizáciám, ktoré im poskytovali pomoc, patril okrem iných<br />
aj Zemgor a Komitét pre umožnenie štúdia ruských a ukrajinských študentov v ČSR.<br />
Popri rozličných kultúrnych spolkoch, organizáciách a vydavateľstvách vznikol v ČSR<br />
postupne aj celý systém ruských škôl, od predškolských zariadení až po vysoké školy.<br />
Hoci sa centrom ruskej emigrácie stala Praha, kde bola sústredená väčšina týchto inštitúcií,<br />
ich pobočky sa zriaďovali aj na Slovensku. Tu sa strediskami spolkového života<br />
emigrácie stali mestá Bratislava a Košice. 2<br />
Ruskí emigranti a ich spolky si vytvorili v ČSR aj vlastné tlačové orgány, v ktorých<br />
prezentovali svoje názory z politickej, hospodárskej, kultúrnej, spoločenskej oblasti.<br />
Väčšina periodík vychádzala v Čechách. Na Slovensku vychádzalo len niekoľko<br />
časopisov a bulletinov. Problematika ruskej emigrácie sa preto okrajovo dostávala aj<br />
na stránky slovenských periodík. Slovenský východ (1919 – 1937) 3 bol v medzivojnovom<br />
období jedným z málo úspešných denníkov vychádzajúcich na Slovensku, vydávaným<br />
predovšetkým pre východné Slovensko a Podkarpatskú Rus. 4 Napriek podtitulom,<br />
v ktorých hlásal svoju politickú nestrannosť, stal sa v skutočnosti skrytým nástrojom<br />
Republikánskej strany zemedelského a maloroľníckeho ľudu na Slovensku. Okrem propagácie<br />
myšlienok tejto politickej strany obhajoval tiež politiku pražskej centralistickej<br />
vlády a ideu čechoslovakizmu. Hoci zo začiatku v denníku prevládalo regionálne<br />
spravodajstvo, neskôr sa popri úsilí redaktorov zachytiť udalosti z domácej politickej<br />
scény objavilo aj úsilie prinášať aktuálne informácie tiež z politického diania v zahraničí.<br />
Pozorne sledovali najmä vývoj v Maďarsku, Nemecku a Rusku/ZSSR. Čo sa týka<br />
pozornosti, ktorú venoval denník ZSSR a Rusom ako jednému zo slovanských národov,<br />
najviac priestoru sa dostávalo vnútropolitickému, hospodárskemu a kultúrnemu životu<br />
v ZSSR, neporovnateľne menej už problematike ruskej emigrácie. Tá sa na stránkach<br />
denníka zrkadlila v takej miere, v akej sa aktivizovali príslušníci ruskej emigrácie na<br />
Slovensku, ale predovšetkým na východnom Slovensku.<br />
2 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia..., s. 32 – 36.<br />
3 Slovenský východ sa po vzniku ČSR stal prvým regionálnym denníkom na Slovensku<br />
a zároveň priekopníkom po slovensky písanej tlače na východe krajiny. Vychádzal v Košiciach<br />
denne okrem pondelka. Iniciátorom, zakladateľom a prvým šéfredaktorom novín sa<br />
stal Edmund Borek, jeho ďalšími redaktormi boli Hana Gregorová, Ján Hrušovský, Rostislav<br />
Korčák a Anton Straka. Veľkú zásluhu na vzniku novín mali plk. František Schöbel<br />
a pplk. František Bartoš, ktorí rozhodli o tom, že zo začiatku bol financovaný z prostriedkov<br />
vojenskej správy a k dispozícii mu bol i potrebný personál z radu vojenských osôb. V priebehu<br />
takmer 19-ročnej existencie denníka sa niekoľkokrát zmenil nielen jeho podtitul, ale<br />
i redaktori a vydavatelia. 10. 4. 1937 Slovenský východ prestal vychádzať. Jeho pokračovateľom<br />
sa stal denník s novým názvom Novosti (1937 – 1938).<br />
4 V roku 1923 bol jedným zo šiestich a v roku 1929 jedným z deviatich po slovensky písaných<br />
denníkov vychádzajúcich na Slovensku. Pozri: Soznam časopisov na Slovensku 1923.<br />
Bratislava : Tlačový referát Ministerstva pre správu Slovenska v Bratislave, 1923. a Soznam<br />
časopisov na Slovensku dľa stavu zo dňa 1. júla 1929. Bratislava : Tlačový referát prezídia<br />
Krajinského úradu v Bratislave, 1923, s. 20.<br />
273
Ján Džujko<br />
V rokoch 1919 až 1923 sa v novinách objavuje niekoľko prvých správ týkajúcich<br />
sa ruských emigrantov. Ide najmä o informácie o ruských utečencoch smerujúcich do<br />
rôznych krajín Európy – Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov, Nemecka, Bulharska<br />
či Poľska. Objavujú sa však aj správy o transportoch prichádzajúcich do Československa.<br />
V decembri 1921 pricestovalo z Moskvy do Československa 600 detí na<br />
zotavovací pobyt. 5 Do Pardubíc smerovala z Carihradu v januári 1922 skupina 1126<br />
poľnohospodárov, ktorí mali byť prerozdelení ako pracovná sila pre našich hospodárov.<br />
6 Vo februári toho istého roku prešiel cez Košice transport vysťahovalcov zo sovietskeho<br />
Ruska do USA. 7 O mesiac neskôr, v marci, bolo na ceste z Terstu do Pardubíc<br />
spolu s československými a poľskými občanmi ďalších 16 Rusov. 8 V Košiciach vnímali<br />
obyvatelia prechádzajúce transporty, ale i časť zostávajúcich ruských emigrantov pozitívne.<br />
Prostredníctvom Červeného kríža sa košické rodiny ujali ruských hladujúcich<br />
detí, pričom množstvo prihlášok prevyšovalo samotný počet detí. 9 Zorganizovali sa tu<br />
aj prvé predstavenia ruským umelcov propagujúce ruskú kultúru, ktoré mali medzi<br />
verejnosťou veľký úspech. 10<br />
Až po vzniku ruských spolkov v Košiciach sa na stránky denníka začali pravidelnejšie<br />
dostávať správy o ruských emigrantoch, čo súviselo predovšetkým s mierou ich<br />
aktivít, ktoré tu vyvíjali. Prvý začal v Košiciach pôsobiť Ruský krúžok, ktorý v novinách<br />
uverejnil oznam o ustanovujúcej schôdzi spolku, ktorá sa konala 4. 4. 1924.<br />
Z vyhlásenia výboru Ruského krúžku sa dozvedáme, že sa mal stať miestom, „...kde by<br />
sa pravidelne mohli schádzať tunajší ruskí príslušníci a s nimi sympatizujúci členovia<br />
košickej spoločnosti“. 11 Podľa krátkych oznamov uverejňovaných v Slovenskom východe<br />
krúžok svoju činnosť zameral najmä na oblasť kultúry. Popri niekoľkých finančných<br />
zbierkach a pravidelnej dobročinnej akcii Vianočný stromček pripravoval širokú škálu<br />
rozličných akcií týkajúcich sa umenia, vzdelávania, výchovy či osvety. V tejto súvislosti<br />
sa najviac angažoval v usporadúvaní prednášok prevažne ruských univerzitných<br />
profesorov pôsobiacich v Prahe. Košická verejnosť si tak mohla vypočuť prednášky A.<br />
A. Kizivettera (Puškin, Dostojevskij, Tolstoj a ruská duša), M. M. Novikova (Staroba<br />
a omladzovanie) či D. N. Verguna (Ivan. Sergejevič Turgenev), ale i samotných členov<br />
krúžku: G. Medveckého (O novej literatúre sovietskej i emigrantskej), S. Stuchlíkovej<br />
(O súčasnom Rusku), Oravcovej (O sociálnom cítení v prítomnej ruskej literatúre). 12<br />
5 Ruské deti do našej republiky. In: Slovenský východ, roč. III, 15. 12. 1921, č. 287, s. 3.<br />
6 Transport vysťahovalcov z Ruska. In: Slovenský východ, roč. IV, 8. 1. 1922, č. 6, s. 3.<br />
7 Transport vysťahovalcov z Ruska do Ameriky. In: Slovenský východ, roč. IV, 28. 2. 1922,<br />
č. 48, s. 2.<br />
8 Transport vysťahovalcov z Ruska. In: Slovenský východ, roč. IV, 29. 3. 1922, č. 72, s. 3.<br />
9 Kto sa ujme ruskej siroty? In: Slovenský východ, roč. IV, 20. 5. 1922, č. 115, s. 3.<br />
10 Dk.: ,,Ruský večer“ v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. IV, 19. 2. 1922, č. 41, s. 4; SIZO-<br />
NA: Druhý večer Prvej Ruskej Umeleckej Družiny v Košiciach. In: Slovenský východ, roč.<br />
IV, 21. 2. 1922, č. 42, s. 4; P. UMKIN: Večierok ruského umenia. In: Slovenský východ, roč.<br />
V, 22. 6. 1923, č. 141, s. 4;<br />
11 ,,Ruský krúžok“ v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VI, 3. 4. 1924, č. 78, s. 3.<br />
274
Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský východ (1919 – 1937)<br />
Spolok v rámci akcií, akými boli Rodinný večierok ruského krúžku, Ruské štvrtky,<br />
Ruský čaj, Večierok ruskej kultúry, organizoval aj koncerty vážnej hudby, divadelné<br />
predstavenia a výstavy, prostredníctvom ktorých oboznamoval nielen svojich členov,<br />
ale i košickú verejnosť s významnými osobnosťami ruskej kultúry. Krátkymi kultúrnymi<br />
programami si tiež pripomínal výročie narodenín prezidenta T. G. Masaryka.<br />
V rokoch 1928, 1929, 1930 usporadúval kurzy ruského jazyka pre deti i dospelých,<br />
začiatočníkov i pokročilých. Podieľal sa aj na otvorení oddelenia ruských kníh a najnovšej<br />
ruskej literatúry v košickej verejnej knižnici v októbri 1925, v novembri 1929<br />
otvoril ruskú ľudovú knižnicu pri Ruskom krúžku a v decembri 1933 prispel k otvoreniu<br />
čitárne pre Rusov žijúcich v Košiciach. 13 Poslednou akciou spolku, ktorú avizoval<br />
v denníku, bola Mikulášska zábava v decembri 1935. 14 V nasledujúcich ročníkoch Slovenského<br />
východu sa informácie o Ruskom krúžku nenachádzajú. Od roku 1936 však<br />
správy o ňom chýbajú aj v iných prameňoch, a tak sa môžeme domnievať, že koncom<br />
30. rokov 20. storočia svoju činnosť ukončil. 15<br />
V novinách sme sa stretli aj s oznamom o Ruskom osvetovom krúžku v Levoči.<br />
Z neho sa dozvedáme, že v Levoči usporiadal v júni 1933 Deň ruskej kultúry, za účasti<br />
ruských umelcov – emigrantov z Prahy. 16 Krúžok usporiadal viacero ďalších akcií, ktorých<br />
oznamy sa však nedostali na stránky novín. 17<br />
Hoci prvú ruskú prednášku v Košiciach mal zástupca Zemgoru N. N. Voronovič<br />
(O hospodárskej kríze Ruska) už v decembri 1923, Zemgor rozvinul svoju činnosť v Košiciach<br />
až v októbri 1924 ako pobočka užhorodského Zemgoru. 18 O činnosti Zemgoru<br />
sa však zo Slovenského východu dozvedáme len z oznamov uverejnených v poslednom<br />
štvrťroku 1924 a prvých mesiacoch roku 1925. Podľa nich vďaka Zemgoru v Košiciach<br />
prednášali: N. S. Timašev (Pravý stav terajšieho Ruska), M. L. Slonim (Nová ruská literatúra),<br />
V. A. Mjakotin (Tečenia ruskej spoločenskej myšlienky), V. G. Archangeľskij<br />
(Ruská dedina terajšej doby), A. A. Kizevettzer (Smutné časy v Rusku).<br />
Ďalším spolkom ruskej emigrácie v Košiciach propagujúcim svoje aktivity na stránkach<br />
denníka Slovenský východ bola Jednota ruských emigrantov, ktorá vznikla<br />
12 Prednáškou S. Stuchlíkovej – predsedníčky Ruského krúžku v januári 1930 plánoval spolok<br />
začať prednáškový cyklus, v rámci ktorého sa mala konať každých 14 dní jedna prednáška.<br />
Pozri: Prednáška o súčasnom Rusku. In: Slovenský východ, roč. XII, 11. 1. 1930, č. 8, s. 2.<br />
13 Ruský krúžok v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VII, 27. 9. 1925, č. 220, s. 3; Činnosť<br />
Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XI, 14. 11. 1929, č. 260, s. 2; Výbor<br />
Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XV, 16. 12. 1933, č. 286, s. 3.<br />
14 Ruský krúžok v Košiciach usporiada. In: Slovenský východ, roč. XVII, 3. 12. 1935, č. 275,<br />
s. 3.<br />
15 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia..., s. 159.<br />
16 Deň ruskej kultúry v Levoči. In: Slovenský východ, roč. XV, 10. 6. 1933, č. 204, s. 3.<br />
17 Pozri: HARBUĽOVÁ, Ľubica: Politická emigrácia z Ruska a východné Slovensko. In: Ruská<br />
a ukrajinská emigrácia na východnom Slovensku v rokoch 1919 – 1945. Zost. Ľ. Harbuľová,<br />
M. Ňachajová, Ľ. Babotová. Prešov : Štátna vedecká knižnica v Prešove, 2006, s. 15 – 16.<br />
18 Prvá ruská prednáška v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. V, 12. 12. 1923, č. 283, s. 3.<br />
275
Ján Džujko<br />
v marci 1930. Priamym podnetom k jej vzniku bola skupinka ruských emigrantov, ktorej<br />
Ruský krúžok zamietol žiadosť o ich prijatie do tohto spolku. V roku 1930 sa tak na<br />
stránkach novín začali objavovať oznamy Jednoty ruských emigrantov. 19 Spolok zorganizoval<br />
niekoľko prednášok, v rámci ktorých v Košiciach vystúpili: S. V. Zavadskij<br />
(Ruský literárny jazyk), N. M. Mogiľanskij (Kavkaz a Krym), N. J. Astrov (Staré ruské<br />
mestá), A. A. Argunov (Hospodársko-politické pomery v sovietskom Rusku.). 20 Popri<br />
prednáškach pripravoval aj literárne večierky, divadelné predstavenia a kultúrne programy.<br />
Pri týchto podujatiach spolupracoval s Kultúrno-osvetovým spolkom A. Duchnoviča<br />
v Užhorode a Ruskou pravoslávnou obcou v Košiciach. V sociálnej oblasti sa angažoval<br />
v organizovaní finančných zbierok. V rámci akcie Deň ruského dieťaťa za hranicami,<br />
prebiehajúcej každoročne v 14 európskych krajinách, zozbieral spolok v Košiciach<br />
v roku 1931 1692,70 Kč. 21 V tom istom roku sumou 2118,75 Kč podporil aj vojnových<br />
ruských invalidov v cudzine. 22 O aktivitách Jednoty ruských emigrantov v Košiciach sa<br />
na stránkach denníka dozvedáme len z obdobia rokov 1930 – 1932, potom správy o spolku<br />
v novinách absentujú.<br />
Ruský krúžok a Jednota ruských emigrantov usporadúvali väčšinu podujatí osobitne,<br />
niektoré i duplicitne. Ešte v júni 1931 predsedníctvo Ruského krúžku v novinách<br />
upozornilo čitateľov na to, že v Košiciach existujú dve samostatné a nezávislé organizácie,<br />
Ruský krúžok a novovzniknutý spolok „Objedinenije ruských emigrantov“. 23 Už<br />
v januári 1932 sa v novinách objavil oznam s názvom Čaj sdružených ruských spolkov<br />
Košiciach. Toto podujatie adresované deťom bolo považované za možný prostriedok<br />
zblíženia týchto spolkov a ukončenie ich vzájomných sporov. 24 Rovnako z novín sa dozvedáme<br />
aj o spoločne organizovanom Ruskom vianočnom stromčeku v januári 1933. 25<br />
Oveľa väčšiu mieru kooperácie však preukázali spolky pri realizácii myšlienky stavby<br />
pamätníka ruským vojakom, ktorí padli na severovýchode Slovenska v čase prvej<br />
svetovej vojny. 26 Oba spolky zorganizovali spoločnú zbierku v Košiciach, v rámci kto-<br />
19 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XII, 2. 4. 1930, č. 76,<br />
s. 2.<br />
20 Spolok usporiadal viacero z vyššie uvedených prednášok spolu s Kultúrno-osvetovým spolkom<br />
A. Duchnoviča v Užhorode. Niektoré prednášky, ktoré usporiadal samostatne, neboli<br />
avizované v Slovenskom východe.<br />
21 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 16. 4. 1931, č. 88,<br />
s. 4.<br />
22 Jednota ruských emigrantov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 10. 6. 1931, č. 131,<br />
s. 2.<br />
23 Poslanie Ruského krúžku v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XIII, 2. 6. 1931, č. 125,<br />
s. 4.<br />
24 M. O.: Čaj sdružených spolkov v Košiciach. In: Slovenský východ , roč. XIV, 9. 1. 1932, č. 6,<br />
s. 3.<br />
25 Slávnosť ruského vianočného stromku. In: Slovenský východ , roč. XV, 5. 1. 1933, č. 4, s. 2.<br />
26 Hlavným realizátorom stavby pamätníka bol Ruský krúžok a prípravný výbor, ktorý tvorilo<br />
niekoľko osobností (Medvecký, Mutňanský, Očenášek, Wild, Králik, Mydlík a iní). Pozri:<br />
276
Obraz ruskej emigrácie na stránkach periodika Slovenský východ (1919 – 1937)<br />
rej zozbierali 1700 Kč. Výsledky celoštátnej finančnej zbierky, ako aj konkrétne mená<br />
prispievateľov, organizácií, spolkov i štátnych úradov boli uverejnené aj v Slovenskom<br />
východe. 27 Z príležitosti postavenia pomníka publikoval v denníku Grigorij Medveckij<br />
príspevok, v ktorom stručne priblížil pôsobenie ruských vojsk obsadzujúcich územie<br />
severovýchodného Slovenska v rokoch 1914 – 1915. 28 Z priebehu samotného odhalenia<br />
pomníka v Bardejovských kúpeľoch priniesol denník článok, z ktorého sa podrobnejšie<br />
dozvedáme o priebehu tohto slávnostného podujatia. 29<br />
Slovenský východ popri oznamoch o činnosti ruských emigrantských spolkov v Košiciach<br />
priniesol sporadicky aj niekoľko správ o niektorých osobnostiach ruskej emigrácie,<br />
pôsobiacich aspoň krátko na východnom Slovensku. Najväčšej pozornosti denníka<br />
sa tešil Stepan Nikitič Uvarov. Noviny avizovali jeho výstavy a prednášky, ktoré sa<br />
konali vo väčších mestách takmer po celom Slovensku. Pred príchodom S. N. Uvarova<br />
a jeho priateľa Nikolaja Mazurkeviča do Košíc v roku 1924 v obšírnejšom príspevku<br />
predstavili obe osobnosti ruskej emigrácie. S. N. Uvarova ako bývalého profesora umeleckej<br />
akadémie v Petrohrade, významného maliara, priateľa L. N. Tolstého a N. Mazurkeviča<br />
ako básnika Puškinovej školy, autora niekoľkých básnických zbierok. 30 Na počesť<br />
oboch umelcov sa po otvorení výstavy obrazov v decembri toho istého roku konal<br />
v Košiciach aj večierok usporiadaný ruským emigrantom Voskobojnikovom, na ktorom<br />
sa zišla ruská emigrantská inteligencia. 31 V roku 1930 Slovenský východ avizoval ďalší<br />
príchod S. N. Uvarova do Košíc a jeho prednášku na tému Kde spejeme? 32 V nej predstavil<br />
svoje názory na krásu muža, ženy a manželstvo. V súvislosti s jeho prednáškou<br />
sa fotografia umelca dostala na titulnú stranu denníka, čo svedčí o význame tejto osob-<br />
Vybudujme pomník padlým vojakom u nás! In: Slovenský východ, roč., XIII, 7. 6. 1931,<br />
č. 129, s. 4.<br />
27 Na pomník padlým Rusom. In: Slovenský východ, roč. XIII, 19. 7. 1931, č. 163, s. 5; Sbierka<br />
na pomník padlým ruským vojakom. In: Slovenský východ, roč. XIV, 10. 1. 1932, č. 7, s. 4;<br />
Akcia na postavenie pomníka padlým ruským vojakom. In: Slovenský východ, roč. XIV, 18.<br />
5. 1932, č. 114, s. 5;<br />
28 Pozri: MEDVECKÝ, G.: Rusovia v Šariši za svetovej vojny. Z príležitosti postavenia pomníku<br />
padlým ruským vojakom na východnom Slovensku za svetovej vojny. In: Slovenský východ,<br />
roč. XIV, 4. 9. 1932, č. 203, s. 3.<br />
29 Pozri: Manifestácia slavianskeho a ľudského súcitenia. Odhalenie pomníka padlým ruským<br />
vojakom v Karpatoch. In: Slovenský východ, roč. XIV, 6. 9. 1932, č. 204, s. 3.<br />
30 Pozri : Dvaja ruskí umelci v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. VI, 30. 11. 1924, č. 275,<br />
s. 3.<br />
31 Pozri: Večierok na počesť ruských umelcov. In: Slovenský východ, roč. VI, 16. 12. 1924,<br />
č. 287, s. 4.<br />
Zaujímavé je, že podľa správ uverejnených v denníku S. N. Uvarova privítali v Košiciach<br />
zástupcovia Matice slovenskej, rovnako na otvorení výstavy sa nezúčastnil nikto z príslušníkov<br />
ruskej emigrácie či členov Ruského krúžku v Košiciach. Až samotný večierok bol<br />
podujatím, na ktorom sa stretli ruskí emigranti s oboma umelcami.<br />
32 Profesor Uvarov v Košiciach. In: Slovenský východ, roč. XV, 5. 2. 1933, č. 30, s. 2 – 3.<br />
277
Ján Džujko<br />
nosti, ktorú mu denník pripisoval. 33 S. N. Uvarov v Slovenskom východe publikoval aj<br />
vlastný článok, v ktorom prezentoval potrebu výstavby pomníka padlým ruským vojakom<br />
v Karpatoch. 34<br />
Popri S. N. Uvarovovi sa denník venoval aj jeho priateľovi N. Mazurkevičovi a ďalšiemu<br />
ruskému emigrantovi Jevgenijovi Sklarenkovi. Najprv avizoval prednášku J. Sklarenka<br />
v Košiciach s názvom Súčasný život v sovietskom Rusku a vnútorná politika sovietskej<br />
vlády. 35 Neskôr priniesol niekoľko správ o jeho zatknutí a väznení v Bratislave<br />
kvôli jeho údajným finančným podvodom, ktorých sa dopustil na Podkarpatskej Rusi. 36<br />
Práve medzi touto trojicou ruských emigrantov, ktorá sa dostala na stránky Slovenského<br />
východu, došlo aj k nezhodám a sporom. J. Sklarenko uverejnil v novinách<br />
otvorený list adresovaný N. Mazurkevičovi, v ktorom ho obvinil z podvodníctva. 37 Po<br />
zatknutí J. Sklarenka v Bratislave sa v novinách objavila správa N. Mazurkeviča, vidiaceho<br />
v jeho uväznení najlepšiu odpoveď na urážky Sklarenkova uverejnené aj v iných<br />
slovenských periodikách. 38 Rovnako došlo napokon aj k roztržke medzi S. N. Uvarovom<br />
a N. Mazurkevičom, ktorí na seba podali vzájomne aj trestné oznámenie. 39 Ich osobné<br />
spory ako aj podozrenie polície z vyzvedačstva spôsobili, že ich činnosť ako aj pobyt na<br />
Slovensku sledovalo policajné riaditeľstvo. 40<br />
Slovenský východ nevenoval problematike ruskej emigrácie obzvlášť zvýšenú pozornosť.<br />
Krátke správy, tzv. drobničky uverejnené v rubrikách Rôzne správy, Chýrnik sa týkali<br />
predovšetkým aktivít organizácie Zemgor a ruských emigrantských spolkov v Košiciach,<br />
akými boli Ruský krúžok a Jednota ruských emigrantov. Väčšinou to boli oznamy<br />
o kultúrnych podujatiach a dobročinných akciách, ktoré tieto spolky organizovali v Košiciach.<br />
Túto strohú škálu informácií o ruských emigrantoch na východnom Slovensku<br />
dopĺňali príspevky zaoberajúce sa kultúrnym, spoločenským, zriedkavejšie politickým<br />
životom ruských emigrantov v ČSR, ale i vo svete. Sporadicky sa denník zmienil i o osudoch<br />
a ťažkom položení niektorých významných ruských osobností, ktoré sa útekom zo<br />
svojej vlasti dostali v zahraničí do zlej sociálnej situácie. Tematika ruskej emigrácie tak<br />
zostávala na periférii záujmu denníka Slovenský východ, zaoberajúceho sa v čase svojej<br />
existencie intenzívnejšie najmä regionálnym spravodajstvom, doplneným aktuálnymi<br />
správami z politického, hospodárskeho a kultúrneho diania v Československu.<br />
33 Pozri: Slovenský východ, roč. XV, 2. 7. 1933, č. 150, s. 1.<br />
34 prof. S. Uvarov: Pomník Rusom, padlým v Karpatoch. In: Slovenský východ, roč. XVI, 3. 8.<br />
1934, č. 174, s. 4.<br />
35 O súčasnom živote v sovietskom Rusku. In: Slovenský východ, roč. VII, 18. 8. 1925, č. 185,<br />
s. 3.<br />
36 Ešte Sklarenko. In: Slovenský východ, roč. VII, 20. 9. 1925, č. 214, s. 4.<br />
37 Dr. Sklarenko, ruský emigrant: ,,Zasiané“. Otvorený list desaťročnému jubilantovi Mazurkievičovi<br />
(básnikovi). In: Slovenský východ, roč. VII, 18. 8. 1925, č. 185, s. 6.<br />
38 K zatknutiu sovietskeho sriadenca Sklarenka. In: Slovenský východ, roč. VII, 23. 9. 1925,<br />
č. 216, s. 3.<br />
39 Aféra Mazurkievič-Uvarov. In: Slovenský východ, roč. X, 4. 4. 1928, č. 80, s. 2.<br />
40 Pozri bližšie: Štátny archív Košice. Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach 1923<br />
– 1938, krab. 113, Uvarov Štepan – ruský emigrant.<br />
278
Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska<br />
na území medzivojnového východného Slovenska<br />
Karin Fábrová<br />
FÁBROVÁ, K.: Register of the resource materials concerning political emigration from<br />
Russia in the east of Slovakia during the period between the world wars. In: Annales<br />
historici Presovienses 7/2007. Prešov : Universum, 2007, pp. 279-282.<br />
The issue of political emigration from Russia after 1917 was for political reasons made<br />
taboo for several decades. The attention to this matter was paid mainly in the 1990’s,<br />
when the research of the Russian emigration in Czechoslovakia, i.e. in the Slovak milieu<br />
as well, was carried out. Inspite of the existing findings, there is still space for further<br />
investigation into the given matter. In order to help the scientists with their research, the<br />
register of the archive funds concerning the issue of the political exile from Russia and<br />
its activities in Slovakia between the world wars is being worked out. The first part of the<br />
register includes the list of materials from the archives of Prešov and Košice regions. The<br />
following work constitutes the component part of the upcoming list of the archive funds<br />
referring to the investigated issue. It contains the records of the materials from State<br />
Archives Košice and its branch in Rožňava, State Archives Košice – branch Košice, State<br />
Archives Prešov and its branches in Prešov and Bardejov and State Archives Levoča and<br />
its branch in Poprad.<br />
História sťahovania Rusov z Ruska je stará niekoľko storočí. Výsledkom jednotlivých<br />
emigračných vĺn bolo vytvorenie početnej ruskej emigrantskej komunity, roztrúsenej po<br />
celom svete, ktorá dostala názov – Zahraničné Rusko. Politická emigrácia z Ruska prebiehala<br />
v niekoľkých vlnách, pričom jednou z najvýznamnejších etáp vo vývoji Zahraničného<br />
Ruska predstavovalo medzivojnové obdobie (1919 – 1939). Tisícky obyvateľov<br />
Ruska odchádzali z vlasti z dôvodu nesúhlasu s politickým vývojom a k nim sa pridávali<br />
aj tí, ktorých sovietska vláda násilne vypovedala. Medzivojnové Zahraničné Rusko si<br />
postupne vytvorilo svoje významné strediská a centrá, v ktorých sa sústredil a rozvíjal<br />
spoločensko-kultúrny život emigrácie. Jeho súčasťou sa stalo aj Československo, ktorého<br />
vláda vytvorila priaznivé podmienky na založenie a prácu mnohých ruských škôl<br />
a vedeckých ustanovizní. 1<br />
Československé úrady evidovali ruských emigrantov už od prvých rokov ich pobytu<br />
na území republiky. Prvá evidencia ruských emigrantov na území Slovenska sa konala<br />
v roku 1922 a odvtedy každoročne až do roku 1927, kedy plošné evidencie boli zrušené<br />
a úrady boli povinné hlásiť každého emigranta individuálne. V rokoch 1934 – 1936 sa<br />
uskutočnili dva súpisy emigrantov z Ruska, pri ktorých sa zisťoval nielen počet emig-<br />
1 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko: Pôsobenie ruskej pooktóbrovej emigrácie<br />
na Slovensku v rokoch (1919 – 1939). Prešov 2001, s. 7 – 11.<br />
279
Karin Fábrová<br />
rantov, ale aj ich spolková organizovanosť. Zachované evidencie sú dôležitým zdrojom<br />
poznania dejín ruskej emigrantskej komunity na Slovensku v danom období. 2<br />
Problematika odchodu politickej emigrácie z Ruska po roku 1917 bola po celé desaťročia<br />
z politických dôvodov tabuizovaná a to nielen v samotnom Sovietskom zväze,<br />
ale po roku 1945 aj vo všetkých krajinách, ktoré sa dostali do sovietskeho mocenského<br />
bloku. Danej téme sa začala venovať pozornosť hlavne v 90. rokoch 20. storočia, kedy<br />
sa začal realizovať výskum ruskej emigrácie aj vo vtedajšom Československu, teda zároveň<br />
aj v slovenskom prostredí. 3<br />
Napriek existujúcej historickej produkcii slovenských historikov zostáva stále v danej<br />
oblasti priestor aj pre ďalšie bádania a analýzy zachovaných dobových prameňov<br />
s cieľom vytvoriť objektívny a ucelený obraz o uvedenej problematike. S cieľom pomôcť<br />
bádateľom v ich ďalších výskumoch začalo sa pracovať nad súpisom jednotlivých<br />
archívnych fondov viažucich sa k problematike politického exilu z Ruska a jeho pôsobeniu<br />
na Slovensku v medzivojnovom období. V prvej etape šlo o súpis materiálov nachádzajúcich<br />
sa vo fondoch archívov Prešovského a Košického kraja. Na základe získaných<br />
informácií sa vytvorila evidencia zachovaných písomných dokumentov k dejinách<br />
ruskej emigrácie na území východného Slovensku. Predložený materiál tvorí parciálnu<br />
časť pripravovaného a širšie koncipovaného súpisu archívnych fondov k sledovanej<br />
problematike. 4<br />
Archív mesta Košice<br />
Fond: Magistrát mesta Košice 1923 – 1938<br />
Dokumenty o činnosti Ruského krúžku v Košiciach a Jednoty ruských emigrantov<br />
v Košiciach (mat. č. 288 1935 II 73 – 43 68 66). Ruský krúžok vojnových invalidov (č. k.<br />
406/183). Zbierka Deň ruského dieťaťa v emigrácii (č. k. 272/17, 299/97).<br />
Štátny archív Košice<br />
Fond: Košická župa 1923 – 1928<br />
Ruské a ukrajinské emigrantské organizácie v ČSR, vyšetrovanie úradov (č. k. 78).<br />
Ruskí emigranti v okrese Vyšný Svidník (č. k. 109). Opatrenia proti ukrajinským emigrantom<br />
na Slovensku. Žiadosť Gallipolijského združenia o pracovné umiestnenie občanov<br />
ruskej národnosti v Košickej župe (č. k. 171).<br />
Fond: Policajné riaditeľstvo v Košiciach 1920 – 1938<br />
Kappervasser Herman, ruský emigrant, vyšetrovanie v záležitosti udelenia československého<br />
štátneho občianstva (č. k. 24 K/144). Bloch Leonid, ruský občan, šetrenie v záležitosti<br />
udelenia československého štátneho občianstva (č. k. 5 B/93). Ukrajinská politická<br />
organizácia Union združujúca emigrantov (č. k. 67).<br />
2 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko..., s. 187 – 190.<br />
3 HARBUĽOVÁ, Ľubica: Ruská emigrácia a Slovensko..., s. 16.<br />
4 Príspevok vznikol aj ako súčasť projektu VEGA č. 1/4531/07 Migrácia obyvateľov východnej<br />
Európy a Slovensko (prvá polovica 20. storočia).<br />
280
Súpis prameňov k pôsobeniu politickej emigrácie z Ruska<br />
na území medzivojnového východného Slovenska<br />
Fond: Odbočka spravodajskej ústredne v Košiciach 1923 – 1938<br />
Výzvedná činnosť ruských emigrantov (mat. č. 50-1-152). Ruskí emigranti – pozorovanie<br />
(mat. č. 55-2-152, 55-4-152). Ruský emigrant – Stepan Uvarov (č. k. 113). Organizovanie<br />
ruských emigrantov (mat. č. 3474/1923)<br />
Štátny archív Košice, pobočka Rožňava<br />
Fond: Okresný úrad Rožňava 1923 – 1938<br />
Ruskí emigranti. Cesty sovietskych občanov do ČSR (mat. č. 1930 12404 – 18989 89,<br />
1925 402 – 1042 6).<br />
Fond : Okresný úrad Dobšiná 1938 – 1944<br />
Zoznamy ruských emigrantov. Úteky Ukrajincov z Nemecka. Úteky ruských zajatcov<br />
a ukrajinských utečencov. (mat. č. 1942 201 – 648 26, 1944 D1 67 – 269 36, 1944 D1 451<br />
– 575 38).<br />
Štátny archív Prešov<br />
Fond: Šarišsko-zemplínska župa, odd. štáto-bezpečnostné 1940 – 1944<br />
Prezídium MV-ÚŠB v Bratislave žiadalo zoznamy všetkých ruských emigrantov z bývalého<br />
Ruska a terajšieho ZSSR (Rusov, Ukrajincov, Bielorusov, kozákov), ktorí sa zdržujú<br />
na území príslušného správneho obvodu (mat. č. 829 91/ Ih - 42 ŠB).<br />
Prezídium ŽÚ v Bratislave oboznámilo dňa 8. 7. 1943 župana ŠZŽ s pripomienkou<br />
okresného náčelníka vo Svidníku k situačnej správe, ktorá navrhuje, aby všetci pravoslávni<br />
duchovní na Slovensku boli vedení v presnej evidencii a aby boli medzi nimi zistení<br />
ruskí emigranti, ktorí by mohli byť zo Slovenska odstránení. (mat. č. 1113 122/ IIIf.<br />
– 43 ŠB).<br />
Na základe hlásenia exponovaného vyššieho dôstojníka štábu v Prešove z dňa 13. 6. 1944<br />
pre Prezídium ŽÚ v Prešove bola MUDr. Alexandra Hauplorenzová obvinená z podozrenia<br />
udržiavania stykov s ruskými emigrantmi, k spisu je pripojené aj hlásenie OÚ<br />
v Michalovciach z 25. 7. 1944 o vyšetrovaní menovanej (mat. č. 1215 262/Ivi-44 ŠB).<br />
Štátny archív Prešov, pobočka Prešov<br />
Fond: Okresný úrad Prešov 1923 – 1945<br />
Ruskí emigranti – evidencia, ukrajinskí emigranti (č. k. 17, 105, 178, 219, 458)<br />
Štátny archív Prešov, pobočka Bardejov<br />
Fond: Mestský úrad v Bardejove (1919 – 1945)<br />
Vystúpenie ruského divadla v Bardejove (mat. č. 9053/1934)<br />
Fond : Obvodný notársky úrad v Bardejovskej Novej Vsi ( 1937 – 1944)<br />
Obežník Okresného úradu v Bardejove z dňa 16. 10. 1943 vo veci povoľovania zábavných<br />
a kultúrnych večierkov ruských emigrantov (mat. č. 438 145/1943 prez.).<br />
Štátny archív Levoča<br />
Fond: Krajský súd v Levoči<br />
Ruský krúžok v Levoči ( kar. č. 10, inv. č. 53)<br />
281
Karin Fábrová<br />
Fond: Četnícke a žandárske stanice na Spiši 1919 – 1945<br />
Správy o sledovaní ukrajinského emigranta Pavla Bohackého (mat. č. 26/6 1929).<br />
Fond: Okresný úrad Poprad 1923 – 1945<br />
Spisy o pátraní po ruských emigrantov a o ich činnosti (mat. č. 1944 D/1 – 30 85,<br />
322 38 1943 751 – 950 89, 286 2 1927 301 – 650 4, 289 5 1930 151 – 500 15,<br />
321 37 1942 151 – 285 74, 313 29 1934 851 – 1050 33, 314 30 1935 1 – 200 34, 314 30 201<br />
– 400 35, 316 32 1937 601 – 1000 46 , 115 8 1938 1001 – 6000).<br />
Štátny archív Levoča, pobočka Poprad<br />
Fond: Obecný notársky úrad v Poprade( 1905) 1923 – 1945 (1949)<br />
Výkaz ruských emigrantov (mat. č. 144.1942 1 – 144).<br />
Fond: Okresný úrad v Kežmarku ( 1919) 1923 – 1945<br />
Zoznam ruských emigrantov v okrese (mat. č. 1942 33 – 351 55).<br />
Fond: Obvodný notársky úrad v Ždiari 1865 – 1944<br />
Ruskí emigranti, ruskí a ukrajinskí emigranti, ruskí a ukrajinskí utečenci (mat.<br />
č. 184.1920 487 – 1351 7, 185: 1921 12 – 1699 8, 186, 187 1924 14 – 1954 8).<br />
Fond: Obecný notársky úrad Liptovská Teplička<br />
Obežník okresného úradu o vyhotovenie zoznamu ruských emigrantov.<br />
282
KRONIKA, RECENZIE, GLOSY<br />
CHRONICLE, REVIEWS, ANNOTATIONS
Životné jubileum prof. PhDr. Tamary Bajcurovej, DrSc.<br />
Životné jubileá bývajú dobrou príležitosťou pripomenúť si prácu našich kolegov, a to<br />
nielen tých súčasných, ale aj bývalých. Tých, ktorí boli našimi predchodcami, stáli pri<br />
zrode dnešných vysokoškolských odborných pracovísk a svojou pedagogickou i vedeckovýskumnou<br />
činnosti prispievali k ich profilovaniu a rozvoju po celé roky.<br />
S prešovskou katedrou histórie spojila v roku 1955 svoju životnú cestu prof. PhDr. Tamara<br />
Bajcurová, DrSc., ktorá začiatkom apríla tohto roka oslávila životné jubileum.<br />
Tamara Bajcurová sa narodila 7. apríla 1932 v Leningrade (dnešný Sankt-Peterburg),<br />
Ruská federácia, v rodine Jakova Ivanoviča a Glafiry Nikolajevny Gorškovových.<br />
V meste Petra Veľkého získala základné i stredoškolské vzdelanie a v roku 1950 sa zapísala<br />
na Historickú fakultu Leningradskej štátnej univerzity. Jej historické vzdelanie sa<br />
formovalo pod vedením takých pedagógov, akými boli akademik V. V. Struve, profesor<br />
V. V. Mavrodin, profesor S. B. Okuň a mnohí ďalší. Počas štúdia na historickej fakulte<br />
stretla Tamara Bajcurová aj svojho životného partnera Ivana Bajcuru (1930 – 1986),<br />
ktorý bol jedným z československých študentov študujúcich na leningradskej univerzite.<br />
Rok 1955 priniesol do života Tamary Bajcurovej zásadné zmeny. Ukončila vysokoškolské<br />
štúdium, no súčasne opustila aj svoje rodné mesto a vlasť a spolu s manželom<br />
pricestovala na Slovensko.<br />
Po príchode do Prešova začala od septembra 1955 pracovať na Katedre spoločenských<br />
vied Filozofickej fakulty Vyššej školy pedagogickej v Prešove. Po vzniku Univerzity<br />
Pavla Jozefa Šafárika v roku 1959, prešla na Katedru dejín Filozofickej fakulty<br />
UPJŠ. Na tomto pracovisku, ktoré v rokoch 1981 – 1987 viedla ako vedúca katedry,<br />
pracovala až do roku 1990, kedy odišla do dôchodku.<br />
Tamara Bajcurová od začiatku svojho pôsobenia vo vysokoškolskom prostredí venovala<br />
pozornosť nielen vedeckovýskumnej a pedagogickej činnosti, ale aj svojmu odbornému<br />
rastu. V roku 1966 obhájila pod vedením profesora Krandžalova dizertačnú<br />
prácu o Jurijovi Ivanovičovi Venelinovi. Oblasť medzislovanských vzťahov v 19. storočí<br />
sa stala na dlhé roky dominantnou v jej výskumnej činnosti. Priekopnícka práca<br />
Tamary Bajcurovej o Ju. I. Venelinovi vychádzajúca z primárnych zdrojov dostala<br />
knižnú podobu v roku 1968 (Jurij Ivanovič Venelin. Bratislava : SPN, 1968, 308 s.)<br />
a dodnes patrí v slavistických výskumoch uvedenej problematiky k citovaným titulom.<br />
V nasledujúcich rokoch zamerala Tamara Bajcurová svoj výskum na sledovanie osudov<br />
zakarpatských Ukrajincov pôsobiacich na teritóriu cárskeho Ruska. Formou odborných<br />
štúdií a článkov upozornila na osobnosť M. A. Baluďanského, prvého rektora peterburskej<br />
univerzity, na I. S. Orlaja, V. G. Kukoľnika a na ďalších. Nazhromaždené poznatky<br />
zhrnula v druhej monografickej práci o pôsobení zakarpatskoukrajinskej inteligencie<br />
v Rusku v prvej polovici 19. storočia (Zakarpatskoukrajinskaja inteligencija v Rossii<br />
v pervoj polovine XIX veka. Bratislava : SPN, 1971. 227 s.). Vymedzeného tematického<br />
okruhu sa dotýkala aj jej tretia monografia o živote a práci Ivana Semjonoviča Orlaja<br />
(Ivan Semjonovič Orlaj : žizň i dejateľnosť. Bratislava : SPN, 1977. 237 s.). Systematická<br />
vedeckovýskumná práca a erudovaná pedagogická činnosť jej priniesli aj ďalší<br />
odborný postup. V roku 1973 sa stala docentkou histórie, v roku 1983 jej bol udelený<br />
285
titul univerzitnej profesorky a v roku 1989 obhájila vedeckú hodnosť doktora historických<br />
vied.<br />
V 80. rokoch 20. storočia rozšírila Tamara Bajcurová svoju výskumnú činnosť o novú<br />
oblasť. Začala sa venovať ruským dejinám a česko-slovensko-ruským/sovietskym<br />
vzťahom v 20. storočí. Pozornosť zamerala na spracovanie ohlasu októbrovej revolúcie<br />
1917 na Slovensku a v Čechách. Syntetizujúci pohľad na historiografickú produkciu medzivojnového<br />
i povojnového Československa o ruských udalostiach roku 1917 ponúkla<br />
v monografickej práci Veľká októbrová socialistická revolúcia a zápas o jej skúsenosti<br />
v Československu (Praha 1987). Okrem uvedených okruhov výskumu sa Tamara Bajcurová<br />
zaoberala aj teoreticko-metodologickými otázkami historickej vedy. Participovala<br />
ako spoluautorka na celoštátnej učebnici z úvodu do štúdia dejín (Hroch, M. a kol: Úvod<br />
do štúdia dejepisu. Praha : SPN, 1985) a pre prešovských študentov odboru história zostavila<br />
z tejto problematiky skriptum (Úvod do štúdia dejepisu. Košice 1982).<br />
Neoddeliteľnou súčasťou pôsobenia Tamary Bajcurovej na katedre dejín bola aj pedagogická<br />
činnosť. Dlhé roky prednášala dejiny Sovietskeho zväzu a dejiny svetovej socialistickej<br />
sústavy. Druhou nosnou disciplínou, z ktorej zabezpečovala prednášky, bol<br />
úvod do štúdia dejín s historickým proseminárom. Nezanedbávala ani prácu so študentmi.<br />
Viedla ročníkové práce, práce študentskej vedeckej a odbornej činnosti, diplomové<br />
práce. Bola členkou vedeckej rady Filozofickej fakulty UPJŠ, predsedala štátnicovým,<br />
prijímacím i rigoróznym komisiám. Jej pedagogická činnosť bola ocenená titulom Zaslúžilý<br />
učiteľ (1981) a Zlatou medailou Univerzity P. J. Šafárika (1985).<br />
K životnému jubileu prof. PhDr. Tamary Bajcurovej, DrSc., úprimne blahoželáme<br />
a prajeme jej do ďalších rokov pevné zdravie, veľa spokojnosti a osobnej pohody v kruhu<br />
rodiny i priateľov.<br />
Ľubica Harbuľová<br />
286
Životné jubileum prof. PhDr. Petra Švorca, CSc.<br />
Posledný januárový deň sa člen nášho Inštitútu prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., dožil<br />
významného životného jubilea päťdesiatich rokov. Narodil sa 31. januára 1957 v Liptovskom<br />
Mikuláši. Základné vzdelanie získal vo svojom bydlisku Štrbe a gymnaziálne<br />
štúdiá absolvoval v Poprade. V rokoch 1976 – 1981 študoval na Filozofickej fakulte<br />
v Prešove Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach odbor história – filozofia. Po ukončení<br />
vysokoškolského štúdia pracoval ako odborný pracovník vo Východoslovenskom múzeu<br />
v Košiciach a od roku 1983 pôsobí ako vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte<br />
v Prešove. V r. 1998 sa habilitoval na docenta slovenských dejín na Filozofickej fakulte<br />
Prešovskej univerzity. V r. 2004 prevzal z rúk prezidenta SR diplom univerzitného profesora<br />
v odbore história. Inauguroval sa prednáškou na tému Krajinská hranica medzi<br />
Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období (1919 – 1939).<br />
V rokoch 1993 – 2000 absolvoval viacero študijných pobytov na univerzitách v Nemecku,<br />
Rakúsku, Poľsku a v Čechách. Od r. 2005 je garantom študijného odboru slovenské<br />
dejiny (doktorandské štúdium) a archívnictvo (bakalárske a magisterské štúdium) na<br />
FF PU v Prešove. Jeho nosnými disciplínami, na ktorých sa stretáva so svojimi študentami<br />
sa stali Slovenské a československé dejiny po roku 1918 a Úvod do štúdia dejepisu.<br />
Vo výskumnej činnosti sa zameriava na hospodárske a politické dejiny ČSR so zreteľom<br />
na ich sociálne (vysťahovalectvo) a nacionálne dôsledky, na problematiku dejín<br />
Podkarpatskej Rusi v rokoch 1918 – 1946, stredoeurópske dejiny 20. stor. a na cirkevné<br />
dejiny 20. storočia so špecializáciou na dejiny protestantizmu na Slovensku a v strednej<br />
Európe.<br />
Prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., je autorom 8 vedeckých monografií, 10 odborných<br />
knižných prác, 45 vedeckých štúdií doma a v zahraničí, 3 učebných <strong>text</strong>ov a ďalších<br />
viac ako 340 odborných a publicistických článkov, recenzií, rozhovorov a pod. O reflektovaní<br />
výsledkov jeho vedeckej práce svedčí viac ako tristo citácií, recenzií a iných<br />
ohlasov v domácej a zahraničnej odbornej spisbe. Doteraz viedol 5 medzinárodných výskumných<br />
projektov a podieľal sa či už ako zástupca vedúceho grantovej úlohy, alebo<br />
riešiteľ na 6 domácich výskumných projektoch.<br />
Prof. PhDr. P. Švorc, CSc., pôsobil aj v najvyšších akademických orgánoch Univerzity<br />
P. J. Šafárika a neskôr Prešovskej univerzity ako člen AS UPJŠ, predseda AS FF<br />
UPJŠ, podpredseda AS PU a v r. 2001 – 2005 úspešne pôsobil ako vedúci Katedry slovenských<br />
dejín a archívnictva na FF PU. Vtedy inicioval a zorganizoval celoslovenské<br />
stretnutie vedúcich pracovníkov katedier dejín zo všetkých slovenských univerzít s cieľom<br />
skoordinovať tak pedagogickú, ako aj vedeckovýskumnú činnosť vysokoškolských<br />
učiteľov – historikov.<br />
Je však aj členom viacerých profesijných spoločností a odborných komisií. Už druhé<br />
volebné obdobie je podpredsedom Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV v Bratislave,<br />
od r. 1993 je členom Spolku slovenských spisovateľov, je členom Muzeálnej slovenskej<br />
spoločnosti, od r. 1994 členom Slovensko-českej komisie historikov. V roku 1997 sa<br />
stal podpredsedom Slovenského národného komitétu historikov, v súčasnosti je jeho členom.<br />
Od r. 2000 je členom pracovnej skupiny pre dejiny protestantských cirkví v strednej<br />
287
a východnej Európe (Aarhus/Dánsko – Münster/Nemecko). Od r. 2002 pôsobí ako člen<br />
Komisie VEGA a od r. 2004 ako člen pracovnej skupiny pri Akreditačnej komisii Ministerstva<br />
školstva SR.<br />
Samozrejme je členom viacerých redakčných rád v domácich i zahraničných odborných<br />
časopisoch. Za vedeckú i literárnu tvorbu mu boli udelené viaceré ocenenia, napr.<br />
Cena Literárneho fondu (1988, 1992, 2004), Cena Slovak Garden Florida (USA, 1992),<br />
Cena rektora UPJŠ (1988) i Cena rektora PU (2004), je nositeľom Ceny mesta Prešov<br />
(1999).<br />
Jubilantovi prajeme predovšetkým zdravie, veľa tvorivej sily, pracovné úspechy i rodinnú<br />
pohodu.<br />
Členovia Inštitútu histórie FF PU<br />
Výberová bibliografia prof. PhDr. Petra Švorca, CSc.<br />
1. Zakletá zem. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Praha : Nakladatelství Lidové noviny,<br />
2007, 318 s.<br />
2. Národnouvedomovací proces Slovákov, Rusínov a Ukrajincov na kontaktnom území<br />
v rokoch 1918 – 1939 a jeho základné determinanty. In: Carpatho-Rusyns and their<br />
Neighbors. Essays in Honor of Paul Robert Magocsi. Editors: Bogdan Horbal – Patricia<br />
A. Krafcik – Elaine Rusinko. Fairfax (USA) : Eastern Christian Publications,<br />
2006, pp. 415 – 428.<br />
3. Die evangelische Kirche Augsburgischen Bekenntnisses in der Slowakei nach dem<br />
Jahr 1989. In: Katharina Kunther – Jens Holger Schjøring (Hg.): Die Kirchen und das<br />
Erbe des Komunismus. Die Zeit nach 1989 – Zäsur, Vergangenheitsbewältigung und<br />
Neubeginn. Erlangen : Martin-Luther-Verlag, 2007, S. 82 – 110.<br />
4. Die slowakische Historiographie und die Regionalgeschichte (19. und 20. Jahrhundert).<br />
In: Bohemia. Zeitschrift für Geschichte und Kultur der böhmischen Länder,<br />
Collegium Carolinum München, Band 44, Heft 2/2003, S. 459 – 476.<br />
5. Krajinská hranica medzi Slovenskom a Podkarpatskou Rusou v medzivojnovom období<br />
(1919 – 1939). Prešov : Universum, 2003, 424 s.<br />
6. Zánik Rakúsko-Uhorska v r. 1918 a snahy prouhorských síl na Slovensku (v zlomových<br />
rokoch 1918 – 1919) o udržanie integrity Uhorska a odmietnutie Československa.<br />
In: Małe regiony w wielkiej polityce Polski, Słowacji i Ukrainy. Red. Marian<br />
Stolarczyk, Andrzej Bonusiak, Jerzeg Kuzicki. Rzeszów : Uniwersytet Rzeszów,<br />
2003, s. 45 – 55.<br />
7. Die evangelische Kirche Augsburger Bekenntnisses in der Slowakei und ihr Schicksal<br />
in der Tschechoslowakei nach 1953. In: Im Räderwerk des „real existierenden Sozialismus“.<br />
Kirchen in Ostmittel- und Osteuropa von Stalin bis Gorbatschow. Herausgegeben<br />
von Hartmut Lehman und Jens Holger Schjørring. Göttingen : Wallstein<br />
Verlag, 2003, S. 125 – 142.<br />
288
8. Vznik ČSR a snahy o definovanie slovensko-rusínskej etnickej a územnej hranice<br />
v 20. rokoch 20. storočia. In: Carpatica – Karpatika. Vypusk 17. Ukrajinsko-slovacki<br />
vzajemyny v galuzi istorii, literatury ta movy. Užhorod 2002, s. 28 – 38.<br />
9. Die Ost-Slovakei am Ende des Jahres 1918. In: Harald Heppner – Eduard Staudinger<br />
(Hrsg.): Region und Umbruch 1918. Zur Geschichte alternativer Ordnungsversuche.<br />
Frankfurt am Main 2001, s. 131 – 147.<br />
10. Slowaken und Ruthenen nach dem Zerfall Österreich-Ungarn in den Jahren 1918 –<br />
1920. Die neue Realität und ihre Widerspiegelung in den gegenseitigen Beziehungen.<br />
In: V. Rajšp, R. Bratož, J. Cvirn, J. Fischer, W. Lukan, B. Marušič (eds.): Melikov<br />
zbornik. Slovenci v zgodovini in njihovi srednjeevropski sosedje. Ljubljana 2001,<br />
s. 919 – 932.<br />
11. Turning points in History and their influence on the Destiny of a small Region (The<br />
Territory and Population of the Carpathian arc after the End of the first World War).<br />
In: Dušan Kováč (ed.): Slovak Contributions to 19 th international Congress of historical<br />
Sciences. Bratislava : Veda, vydavateľstvo SAV, 2000, s. 65 – 76.<br />
12. Das Geschlecht der Fornets und ihr Beitrag zur slowakischen Kultur und Bildung im<br />
18. Jahrhundert. In: Jahrbuch für die Geschichte des Protestantismus in Österreich.<br />
Wien 1998, Jahrgang 114, s. 117 – 134.<br />
13. Mestská hromadná doprava v Prešove 1949 – 1999. Prešov 1999, 100 s.<br />
14. (zostavovateľ a spoluautor) Sprievodca po sakrálnych pamiatkach a cirkevnom živote<br />
Prešova. Prešov 1999, 160 s.<br />
15. Zakliata krajina. Podkarpatská Rus 1918 – 1946. Prešov : Universum, 1996, 127 s.<br />
16. (v spoluautorstve s P. Švorcom, st.) Štrbská svadba. Prešov: Universum, 1996, 173 s.<br />
17. Rozbíjali monarchiu. Populárny slovník osobností česko-slovenského odboja 1914<br />
– 1918. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1992, 175 s.<br />
18. Zrod republiky. (Dobové dokumenty, spomienky a stanoviská 1914 – 1918). Košice<br />
: Slovo, 1991, 132 s.<br />
19. (zostavovateľ a spoluautor) Sprievodca po historickom Prešove. Prešov : Universum,<br />
1997, 115 s.<br />
20. Podtatranské premeny. Košice : Východoslovenské vydavateľstvo, 1988, 196 s.<br />
Zost. Ján Džujko<br />
289
K životnému jubileu doc. PhDr. Mariána Vizdala, CSc.<br />
Okrúhle životné jubileá bývajú vhodnou príležitosťou pripomenúť si činnosť ľudí,<br />
ktorí pre svoj vedný odbor, pracovisko a v neposlednom rade i v oblasti výchovy mladej<br />
nastupujúcej generácie urobili veľký kus záslužnej práce. Jedným z takýchto pracovníkov<br />
Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity, ktorého meno a vedecká<br />
činnosť sa stala známou aj za hranicami našej republiky, je doc. PhDr. Marián<br />
Vizdal, CSc.<br />
Rodák z Michaloviec (28. 8. 1957), v rokoch 1976 – 1981 študoval na Filozofickej<br />
fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove odbor dejepis – filozofia. Ešte v priebehu<br />
roku 1981 mu bol udelený titul PhDr. za úspešné absolvovanie rigoróznej skúšky<br />
v odbore učiteľstvo všeobecnovzdelávacích predmetov – teória vyučovania dejepisu.<br />
V nasledujúcich rokoch pracoval ako odborný pracovník Zemplínskeho múzea v Michalovciach<br />
na viacerých dôležitých archeologických náleziskách v oblasti Zemplína.<br />
Od roku 1987 začal pôsobiť ako odborný asistent na Filozofickej fakulte UPJŠ, pričom<br />
svoj záujem sústreďoval predovšetkým na praveké a staroveké dejiny. Súčasne popri zabezpečovaní<br />
pedagogických povinností pokračoval v realizácii ďalších významných<br />
archeologických aktivít prezentovaných aj odbornej verejnosti porovnávacou archeologickou<br />
zbierkou uloženou na IH FF v Prešove. Svoju pozornosť venoval predovšetkým<br />
lokalitám z obdobia neolitu (Slavkovce 1988, Malé Raškovce 1988, Zalužice 1991<br />
– 1995, Moravany 1998 – 2007). Jeho vedecká a výskumná činnosť našla svoj odraz,<br />
okrem množstva priebežne publikovaných vedeckých a odborných <strong>text</strong>ov, v roku 1996<br />
aj v úspešnej obhajobe dizertačnej práce z odboru archeológia na tému Osídlenie Východoslovenskej<br />
nížiny v neskorom neolite. Po osemnástich rokoch pedagogickej praxe<br />
v roku 2005 úspešne absolvoval habilitačné konanie na pôde Filozofickej fakulty Prešovskej<br />
univerzity a následne mu bol udelený titul docent.<br />
V priebehu svojho pôsobenia okrem úspešného vedenia štyroch desiatok diplomových<br />
a rigoróznych prác, zabezpečovaní výučby viacerých predmetov a pravidelných<br />
každoročných odborných exkurzií a praxe, sa doc. PhDr. Marián Vizdal, CSc., venoval<br />
aj publikovaniu výsledkov svojich výskumov. Je autorom vedeckej monografie, štyroch<br />
učebných <strong>text</strong>ov, takmer troch desiatok vedeckých štúdií a osemdesiatich odborných<br />
a popularizačných článkov. O hodnote jeho prác svedčí aj viac ako 150 domácich a zahraničných<br />
citácií. Súčasne zabezpečoval, najmä v priebehu posledných rokov v spolupráci<br />
s domácimi, ale i so zahraničnými archeologickými pracoviskami, napríklad Jagelonskou<br />
univerzitou v Krakove a Karlovou univerzitou v Prahe, terénne výskumy na<br />
území východného Slovenska.<br />
Veľa zdravia, šťastia, pohody doma i v práci a ešte mnoho tvorivých síl jubilantovi<br />
prajú<br />
členovia Inštitútu histórie FF PU.<br />
290
Výberová bibliografia doc. PhDr. Mariána Vizdala, CSc.<br />
1. The Early Linear Potery culture in Eastern Slovakia. Prace Komisji Prehistorii Karpat,<br />
Tom 1. Ed. J. K. Kozlowski. Kraków 1997, s. 43 – 141.<br />
2. Die ältere östliche Linienbandkeramik in Malé Raškovce, Bezirk Michalovce. In:<br />
Saarbrücker Studien und Materialen zur Altertumskunde 4/5, 1995/1996. Bonn<br />
1997, s. 99 – 142.<br />
3. A settltment of the Early Eastern Linear Pottery culture at Moravany (Eastern Slovakia)<br />
within the con<strong>text</strong> of the Upper Tisza Basin. In: Morgenrot der Kulturen Frühe<br />
Etappen der Menschheitegeschichte in Mittel – und Südosteuropa (Festschrift für<br />
Nándor Kalicz zum 75. Geburstag). Ed. Jerem, E. – Raczky, P. Budapest 2003, s. 127<br />
– 143.<br />
4. Badania wykopaliskowe na wczesnoneolitycznej osadzie w miejscowosci Moravany<br />
we wschodniej Slowacji w latach 1998 – 2001. In: Materialy i Sprawozdania<br />
Rzeszowskiego Osrodka Archeologicznego, Tom XXIII. Rzeszow 2002, s. 173 – 197.<br />
(spoluautori Kaczanowska, M. – Kaminská, Ľ. – Kozlowski, J. K. – Nowak, M.)<br />
5. Bukovohorský výrobno-remeselný objekt v Humennom. In: Archeologické rozhledy,<br />
XLI, 1989, 6, s. 654 – 663.<br />
6. Sídlisková jama s lineárnou keramikou v Zbudzi, okres Michalovce. In: Historica<br />
Carpatica, 21, 1990, s. 117 – 131.<br />
7. K problematike neskoroneolitického vývoja na Východoslovenskej nížine. In: Východoslovenský<br />
pravek V. Ed. Lamiová-Schmiedlová, M. Nitra: AÚ SAV, 1998, s. 91<br />
– 104.<br />
8. Neolitické sídlisko v Zalužiciach a jeho význam pre poznanie genézy kultúry s východnou<br />
lineárnou keramikou. In: Zrkadlo histórie II. Ed. Mojdis, J. Prešov: Filozofická<br />
fakulta PU, 2005, s. 167 – 196.<br />
9. Moravany a okolie v praveku a včasnej dobe dejinnej. In: Dejiny obce Moravany. Ed.<br />
Harbuľová, Ľ. Michalovce 2002, s. 14 – 38.<br />
10. Praveké a včasnohistorické osídlenie. In: Veľký Šariš – mesto a hrad. Veľký Šariš<br />
1999, s. 16 – 29.<br />
11. Sprievodca pravekom východného Slovenska. Prešov: MPC, 2003, 96 s.<br />
12. Výskumy a nálezy Zemplínskeho múzea v Michalovciach. In: AVANS 1985. Nitra :<br />
AÚ SAV, 1986, s. 237 – 252.<br />
Zost. Patrik Derfiňák<br />
291
Konferencia Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI<br />
V roku 2001 sa vďaka iniciatíve Martina Lacka uskutočnila na Katedre histórie FF<br />
UCM v Trnave konferencia mladých historikov, ktorých odborným záujmom sa stali<br />
všetky aspekty vývoja prvej Slovenskej republiky. Vznikla tak tradícia spoločných stretnutí,<br />
pričom samotné podujatie sa medzičasom stalo putovným. Po úvodných trnavských<br />
ročníkoch sa hlavným organizátorom týchto stretnutí stali pracoviská UMB v Banskej<br />
Bystrici, reprezentované najmä tandemom Michal Šmigeľ a Peter Mičko. Hostiteľom<br />
šiesteho ročníka sa stal Prešov, pričom hlavným organizátorom konferencie bol Inštitút<br />
histórie FF PU v Prešove.<br />
Konferencia Slovenská republika 1939 – 1945 očami mladých historikov VI sa uskutočnila<br />
v dňoch 24. – 26. apríla 2007. Širší prípravný výbor konferencie vymedzil jej zameranie<br />
témou Slovenská republika medzi 14. marcom 1939 a salzburskými rokovaniami.<br />
V štyroch tematických blokoch odznelo 31 referátov a koreferátov venovaných rôznym<br />
problémom skúmaného obdobia. O mimoriadnom rozsahu podujatia i aktuálnosti<br />
témy svedčí fakt, že aktívni účastníci konferencie reprezentovali dve desiatky inštitúcií<br />
z celého Slovenska a nechýbali ani tradiční referenti z Česka a Poľska. Popri mladých<br />
historikoch do 35 rokov, ktorým je podujatie primárne určené, boli organizátormi pozvaní<br />
ako hostia konferencie aj skúsenejší kolegovia Milan Olejník (Spoločenskovedný<br />
ústav SAV, Košice), František Cséfalvay (Vojenský historický ústav, Bratislava) a Ľudovít<br />
Hallon (Historický ústav SAV, Bratislava).<br />
Medzi referentmi našli samozrejme svoje miesto i pracovníci a študenti IH FF PU<br />
v Prešove. Rokovanie konferencie otvoril vstupným referátom hlavný organizátor podujatia<br />
M. Pekár, ktorý svojím vystúpením uviedol tému konferencie. V jednotlivých blokoch<br />
ďalej postupne vystúpili Dagmar Kuzmová (študentka 5. ročníka), Peter Kovaľ,<br />
Vojtech Kárpáty (interný doktorand) a Patrik Derfiňák.<br />
Prezentované príspevky boli samozrejme rôzne. Vzhľadom na úzko koncipované zameranie<br />
konferencie mali prevažne konkrétnu podobu, avšak neraz spracovávali doteraz<br />
úplne neznáme parciálne problémy. Pri ich hodnotení treba mať na zreteli aj fakt, že sa<br />
jedná o práce nastupujúcej generácie bádateľov. Hlavné poslanie však konferencia istotne<br />
naplnila. Popri tradičných účastníkoch sa na nej objavilo i množstvo nových tvárí,<br />
ktoré by mali byť zárukou kontinuity. Rokovanie konferencie v Prešove poskytlo možnosť<br />
tunajším študentom i všetkým záujemcom o históriu naživo vidieť a počuť mnoho<br />
zaujímavých príspevkov. S potešením môžem konštatovať, že títo ponúknutú možnosť<br />
využili.<br />
Definitívnym zavŕšením podujatia bude vydanie zborníka štúdií, ktoré počas otváracieho<br />
príhovoru verejne prisľúbil dekan FF PU v Prešove R. Dupkala.<br />
Konferencia mala viacero rozmerov. Ešte pred otvorením konferencie sa uskutočnilo<br />
pracovné stretnutie autorského kolektívu syntézy k dejinám prvej SR. Popri samotnom<br />
rokovaní stihli účastníci konferencie absolvovať odbornú exkurziu po pamiatkach druhej<br />
svetovej vojny na severovýchodnom Slovensku či spoločenský večer. V rámci konferencie<br />
sa ďalej uskutočnila prednáška výskumného pracovníka Ústavu pamäti národa<br />
Mateja Medveckého, ktorý pre študentov prednášal o vzniku ŠTB a nástupe komunis-<br />
292
tickej totality, ako aj neformálna návšteva predsedu správnej rady ÚPN Ivana A. Petranského<br />
na IH FF PU v Prešove.<br />
Hoci hlavným organizátorom konferencie bol IH, podujatie tohto rozmeru by nebolo<br />
možné zorganizovať bez významnej pomoci vedenia Filozofickej fakulty PU v Prešove,<br />
ktorému patrí osobitné poďakovanie. Organizačne i materiálne sa na príprave konferencie<br />
podieľal v osobe Richarda Pavloviča (inak externého doktoranda IH) Štátny archív<br />
v Prešove, pobočka Svidník. Finančne podujatie podporili Slovenská historická spoločnosť<br />
pri SAV v Bratislave a Ústav regionálnych a národnostných štúdií PU v Prešove.<br />
Propagačný materiál poskytli Mestský úrad v Prešove a Úrad PSK. Poďakovanie patrí<br />
tiež riaditeľovi Vojenského múzea v Svidníku, ktorý účastníkom konferencie umožnil<br />
bezplatný vstup do múzea mimo otváracej doby, a študentkám 4. ročníka M. Babjakovej,<br />
N. Jevickej, Z. Karlíkovej a J. Mamrošovej za ochotnú spoluprácu pri organizácii<br />
podujatia.<br />
V závere konferencie prebral symbolickú štafetu Ondrej Podolec, riaditeľ sekcie vedeckého<br />
výskumu Ústavu pamäti národa, ktorý bude organizátorom siedmeho ročníka<br />
konferencie. Témou bratislavského stretnutia budú perzekúcie na Slovensku v rokoch<br />
1938 – 1945.<br />
Martin Pekár<br />
293
Cirkvi a ich vplyv na formovanie národného vedomia národov a národností<br />
v strednej Európe (19. storočie – prvá polovica 20. storočia)<br />
V dňoch 2. – 4. mája 2007 sa na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove<br />
konala medzinárodná vedecká konferencia pod názvom Cirkvi a ich vplyv na formovanie<br />
národného vedomia národov a národností v strednej Európe (19. storočie – prvá<br />
polovica 20. storočia). Na jej organizácii sa podieľali Inštitút histórie Filozofickej fakulty<br />
Prešovskej univerzity v Prešove, Evanjelická teologická fakulta Viedenskej univerzity,<br />
Historická spoločnosť kráľovského mesta Prešov a Slovenská historická spoločnosť<br />
pri SAV v Bratislave. Konferencia sa uskutočnila v rámci riešenia grantového projektu<br />
VEGA Konfesionalita ako faktor formovania národného povedomia v interetnickom<br />
prostredí (východné Slovensko v 18. až 20. storočí, č. /3741/06).<br />
Oficiálne otvorenie tohto stretnutia sa uskutočnilo v historických priestoroch Dvorany<br />
evanjelického Kolégia v Prešove. Domácich, ale predovšetkým zahraničných účastníkov<br />
z Rakúska, Ruska, Ukrajiny, Českej republiky, Poľska a Maďarska privítal rektor<br />
Prešovskej univerzity v Prešove prof. PhDr. František Mihina, CSc. Zúčastneným<br />
historikom zaželal veľa úspechov v riešení danej problematiky a povzbudil ich k organizovaniu<br />
i účasti na ďalších podobných medzinárodných podujatiach. Potom prítomných<br />
privítal riaditeľ biskupského úradu Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v.<br />
Mgr. Peter Ferenčík a následne za usporiadateľov i prof. PhDr. Peter Švorc, CSc., za FF<br />
PU v Prešove a prof. Dr. Karl Schwarz za Viedenskú univerzitu.<br />
Vedeckú časť konferencie otvoril Peter Švorc príspevkom Cirkev a národnosť – ich<br />
vzájomný vzťah v stredoeurópskom kon<strong>text</strong>e 19. a 20. storočia. Procesom ideovej a politickej<br />
diferenciácie slovenskej spoločnosti na prelome 19. a 20. storočia sa zaoberal<br />
Milan Podrimavský. V referáte poukázal na špecifické stránky priebehu politického organizovania<br />
katolíckeho obyvateľstva ústiaceho do proklamovania Slovenskej ľudovej<br />
strany, postoje hlasistického prúdu ku konfesionálnej rozčlenenosti slovenskej spoločnosti<br />
a vplyvu cirkví na život obyvateľstva, rovnako ako aj na snahy vedenia Slovenskej<br />
národnej strany vytvoriť jeden politický subjekt, o ktorý by sa opierala národná<br />
politika Slovákov. Prvý uvádzací, všeobecnejší blok k téme konferencie poukazujúci na<br />
základné aspekty tejto problematiky uzavrel svojím príspevkom Problémy vzťahu cirkev<br />
– národ – štát v dlhom 19. storočí a rok 1918 Roman Holec. V druhom bloku referenti<br />
svoju pozornosť obrátili k otázkam týkajúcim sa protestantskej cirkvi v uvedenom<br />
období. Karl Schwarz vystúpil s referátom Nacionalizmus v zrkadle Viedenskej protestantskej<br />
teologickej katedry/fakulty. Libuša Franková sa zaoberala vplyvom cirkvi na<br />
formovanie národného povedomia slovenských študentov na prešovskom evanjelickom<br />
kolégiu, ktoré patrilo medzi významné vedecko-vzdelávacie inštitúcie v Uhorsku. Poukázala<br />
na skutočnosť, že ani samotné kolégium, podobne ako ostatné slovenské školstvo<br />
evanjelickej cirkvi a. v., neobišla maďarizácia. Postupne sa tak evanjelická inteligencia<br />
a školské inštitúcie, ktoré riadila, ocitli pod maďarizačným tlakom. Darina Vasiľová sa<br />
v príspevku Prejavy národného povedomia študentov na pôde prešovského evanjelického<br />
kolégia v druhej polovici 19. a začiatkom 20. storočia venovala študentskej samovzdelávacej<br />
Slovenskej spoločnosti, zameranej na kultúrno-výchovnú a vzdelávaciu<br />
294
prácu, ktorú v roku 1870 nahradil samovzdelávací spolok Kolo. Svojou činnosťou sa oba<br />
spolky zaradili k významným strediskám študentského národného a kultúrno-literárneho<br />
diania na Slovensku. Po odznení tohto referátu nasledovala bohatá diskusia, ktorá<br />
uzavrela prvý deň konferencie.<br />
Druhý deň sa konferencia presunula na pôdu Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity<br />
v Prešove. Referujúci sa tematicky zamerali na vplyv pravoslávnej a gréckokatolíckej<br />
cirkvi na formovanie národného povedomia. Zoja Sergejevna Nenaševa vystúpila<br />
s príspevkom Ruská pravoslávna cirkev v Prahe: pred tvárou rakúskeho práva a českej<br />
spoločnosti. Radomír Vlček priblížil vo svojom referáte myšlienky a vízie jedného<br />
z najvýznamnejších propagátorov idey slovanskej jednoty a panslavizmu v Rusku – Vladimíra<br />
I. Lamanskiho. Poukázal na jeho polemiky s českými proslovansky orientovanými<br />
politikmi a českými žurnalistami pôsobiacimi v Moskve i stanovisko Lamanskiho,<br />
podľa ktorého sa skutočnými Slovanmi mohli stať iba príslušníci pravoslávnej cirkvi.<br />
Ján Adam v referáte s názvom Od jednej konfesie a jednej etnicity k druhej konfesii<br />
a dvom etnicitám (Na príklade gréckokatolíkov Prešovského a západnej časti Mukačevského<br />
biskupstva) sledoval, odkedy a ako sa v prostredí východného obradu stretávame<br />
s veriacimi označujúcimi sa za Slovákov. Upozornil, že pri etnickej sebaidentifikácii<br />
naďalej rozhodujúcu úlohu zohrávala konfesionálna príslušnosť. Vplyv gréckokatolíckej<br />
cirkvi na formovanie národného vedomia Rusínov (Ukrajincov) v Uhorsku na prelome<br />
19. a 20. storočia ozrejmil Michal Danilák, pričom zdôraznil pozitívne i negatívne stránky<br />
časti národne uvedomelého gréckokatolíckeho duchovenstva, ktoré sa v Uhorsku stalo<br />
organizátorom národnoobrodzovacieho hnutia Rusínov. Ihor Šnicer sa zaoberal vplyvom<br />
náboženstva na politický a kultúrny život obyvateľov Uhorskej Rusi na začiatku<br />
20. storočia. Príspevkom Vplyv gréckokatolíckeho duchovenstva Mukačevskej eparchie<br />
na proces formovania národného vedomia obyvateľov Podkarpatskej Rusi v 20. rokoch<br />
20. storočia sa prezentoval Ihor Lichtej. Peter Kovaľ sa uviedol referátom Gréckokatolícka<br />
cirkev a formovanie národného vedomia Slovákov na severovýchode Slovenska.<br />
Zdôraznil, že samotné obyvateľstvo v danej oblasti sa otázkou etnicity príliš nezaoberalo.<br />
Stávalo sa tak ľahko manipulovateľným predovšetkým pre gréckokatolíckych kňazov<br />
snažiacich sa ich presvedčiť o tom, že sú Rusínmi. Ich agitácia sa stupňovala najmä v období<br />
sčítania obyvateľstva (1921, 1930), no jej výsledky nepriniesli pozitívne očakávania<br />
– prevahu Rusínov nad Slovákmi na severovýchodnom Slovensku. Krátkym diskusným<br />
príspevkom Národnostné problémy gréckokatolíckeho cirkevného života v medzivojnovej<br />
Prahe sa prezentoval Michail Dronov. Inšpiratívna diskusia plná podnetných otázok<br />
ukončila druhý pracovný deň konferencie. Po nej mali prítomní možnosť zúčastniť sa<br />
prehliadky významných sakrálnych stavieb Prešova pod vedením Marcely Domenovej<br />
z Inštitútu histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove.<br />
Program posledného dňa tohto podujatia začal napĺňať Vincenc Rajsp referátom<br />
Cirkev a jej vplyv na formovanie národného vedomia Slovincov od 19. storočia do konca<br />
1. svetovej vojny. Pál Attila Illés sa zaoberal jazykom nižšieho kléru ostrihomskej<br />
arcidiecézy v 19. storočí. Waclaw Wierzbieniec vystúpil s príspevkom na tému Úloha<br />
katolíckej cirkvi pri vytváraní a udržaní národného povedomia obyvateľov Rzeszowa<br />
v druhej polovici 19. a prvej polovici 20. storočia. Martin Pekár charakterizoval politic-<br />
295
ký systém sformovaný na Slovensku v rokoch 1939 – 1945 ako totalitný (s fašistickými<br />
črtami), fungujúci v podmienkach štátu majúceho ambíciu stať sa štátom národným<br />
a navyše obsahujúcom v sebe kresťanské katolícke východiská, pričom poukázal na<br />
vybrané zložky systému a režimu, cez ktoré sa na jeho pozadí prezentoval vzťah etnicity<br />
a konfesionality. Záverečný príspevok konferencie predniesol Vladimír Goněc. Zaoberal<br />
sa v ňom podielom cirkví, cirkevných mysliteľov a konfesijných strán na úsilí o európsku<br />
jednotu v 40. rokoch 20. storočia. Priblížil tiež konkrétne príklady z európskych<br />
krajín, v ktorých došlo k najrazantnejšiemu posunu od národných cieľov k európanstvu.<br />
Tretí deň konferencie, rovnako ako tie dva predošlé zavŕšila diskusia, ktorá priniesla<br />
niekoľko zaujímavých podnetov, ale i otvorených otázok, ktoré poukázali na možnosť<br />
ďalšieho vedeckého bádania v oblasti vzťahu cirkvi a národov, národností v strednej<br />
Európe v 19. i 20. storočí.<br />
Na záver sa prítomným účastníkom za organizátorov tohto podujatia prihovoril Peter<br />
Švorc, ktorý všetkým poďakoval za ich aktívnu účasť a rovnako ocenil aj to, že na<br />
uvedenú tému konferencie zareagovali historici z viacerých zahraničných historických<br />
pracovísk. Poukázal tak aj na skutočnosť, že problematika stredoeurópskeho regiónu<br />
a otázky s ním súvisiace si vyžadujú podobný druh spolupráce historikov zaoberajúcich<br />
sa touto problematikou. Pozitívne zhodnotil referáty, ktoré odzneli na tomto medzinárodnom<br />
stretnutí, a zároveň avizoval i vydanie zborníka v blízkej budúcnosti.<br />
Ján Džujko<br />
296
Exkurzia Bulharsko 2007<br />
Rastúci záujem o rozširovanie možností vzájomných pedagogických i študentských<br />
kontaktov viedol na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty PU v Prešove k príprave ďalšej<br />
z odborných exkurzií. Pod vedením doc. PhDr. M. Vizdala, CSc., sa skupina pedagógov<br />
a študentov vydala skúmať historické pamiatky a zaujímavosti na územie Bulharskej<br />
republiky. I keď táto krajina je pre nás známa skôr ako obľúbený cieľ dovolenkárov na<br />
pobreží Čierneho mora, zámerom organizátorov bolo v rámci niekoľkých dní priblížiť<br />
pozoruhodné, no i pre odborníkov zatiaľ menej známe lokality v jej vnútrozemí. Najmä<br />
vďaka dr. Nikolajovi Nikolovovi, pôsobiacemu v súčasnosti na Prešovskej univerzite<br />
v pozícii lektora bulharského jazyka, sa postupne podarilo pripraviť náročný, no na druhej<br />
strane vyvážený program. V ňom boli zastúpené archeologické lokality z rôznych<br />
období, pamiatky cirkevné i svetské, ľudová architektúra a múzeá rôzneho zamerania.<br />
Exkurzia Bulharsko 2007, s podtitulom po štyroch hlavných mestách Bulharska, sa začala<br />
v nedeľu 29. 4. 2007, vo večerných hodinách odchodom z Prešova. Jednou z veľkých<br />
výhod členstva v Európskej únii je aj to, že v minulosti často niekoľkohodinové čakacie<br />
lehoty na hraničných prechodoch sa skrátili na minimum. Aj preto bolo možné využiť<br />
takto ušetrený čas napríklad na prehliadku centra Bukurešti. Súčasne, už v pondelok<br />
podvečer, sa celá výprava ubytovala v objektoch študentského domova univerzity v Šumene,<br />
pričom od nasledujúceho rána sa postupne začal napĺňať pripravený program.<br />
V prvý deň to bola napríklad prehliadka Šumenu, miestneho múzea s viacerými unikátnymi<br />
pamiatkami, tamojšieho pamätníka i starého hradu. Vďaka bulharským kolegom<br />
nám boli sprístupnené aj oficiálne ešte neotvorené expozície. Popoludní nasledoval<br />
historický areál Plisky, prvého hlavného mesta Bulharska, a unikátna lokalita v Madare.<br />
Tá je známa nielen výnimočným reliéfom jazdca, ale aj svojím múzeom a jaskynnou<br />
svätyňou. Nasledujúci deň boli hlavným cieľom archeologický skanzen v Sveštari s rekonštruovanou<br />
tráckou hrobkou a rímsky tábor s múzeom na území dnešného Razgradu.<br />
Tento deň exkurzie bol významný aj kvôli stretnutiu so zástupcami univerzity v Šumene.<br />
Dôležité bolo predovšetkým rokovanie s vedúcimi pracovníkmi humanitnej fakulty<br />
a predstaviteľmi tamojšieho historického pracoviska. Súčasťou tohto pracovného<br />
stretnutia bolo podpísanie vzájomnej dohody o spolupráci. Tá by v nasledujúcich rokoch<br />
mala viesť nielen k zintenzívneniu vzájomných vzťahov, výmene literatúry, ale aj k vytvoreniu<br />
konkrétnych spoločných výskumných projektov a rozšíreniu spolupráce najmä<br />
v rámci programov Erasmus a Socrates.<br />
I v nasledujúcich dňoch bolo cieľom vedúcich exkurzie v čo možno najväčšej miere<br />
napĺňať naplánovaný program. Štvrtok bol určený na návštevu Preslavu, druhého hlavného<br />
mesta stredovekej bulharskej ríše, a Varny. Najmä druhá z lokalít lákala nielen<br />
svojím unikátnym Archeologickým múzeom, ale pre viacerých študentov predstavovala<br />
aj vítanú možnosť prvýkrát sa v rámci osobného voľna, napriek nepriaznivému počasiu,<br />
zoznámiť s morskými vlnami. V piatok ráno bolo nutné opustiť pohostinný Šumen<br />
a cez Arbanasi, pozoruhodnú obec so zachovanou stredovekou a včasnonovovekou vidieckou<br />
architektúrou, navštíviť Veliko Trnovo, v poradí tretie hlavné mesto Bulharska.<br />
Prehliadku obrovského stredovekého hradného a súčasne mestského komplexu nebolo<br />
297
možné z časových dôvodov absolvovať celú. Aspoň čiastočným odškodnením bol preto<br />
úchvatný výhľad na okolitú nádhernú členitú krajinu. Pre záujemcov o ľudovú architektúru<br />
a kultúru všeobecne bol nepochybne zážitkom skanzen v Etare. Ten vo svojom<br />
rozsiahlom komplexe ponúkol nielen možnosť pozrieť si niekedy naozaj veľmi tvrdé<br />
podmienky, v ktorých kedysi žili bulharskí roľníci a remeselníci, ale aj zakúpiť si drobné<br />
upomienkové predmety vyrábané priamo namieste, v drobných dielničkách. Cez Šipku,<br />
priesmyk dobre známy z rusko-tureckých bojov v 19. storočí, výprava vo večerných<br />
hodinách dorazila do Krnu. Žiaľ, nedostatok času neumožňoval využiť všetky možnosti,<br />
ktoré sa na ďalšie spestrenie programu po ceste ponúkali. S ťažkým srdcom bolo<br />
potrebné oželieť návštevu múzea humoru v Gabrove, i múzea ruží v Kazanlaku. Práve<br />
v Kazanlaku prehliadkou tamojšej zrekonštruovanej tráckej hrobky sa začal posledný<br />
deň pobytu na území Bulharska. Množstvo doteraz nepreskúmaných ďalších pamiatok,<br />
ktoré po sebe zanechal tento pozoruhodný staroveký národ a ktoré často možno pozorovať<br />
priamo z idúceho autobusu, robí z tejto oblasti jednu z najbohatších archeologických<br />
lokalít v Európe. Posledným cieľom, ktorý účastníci exkurzie ešte v sobotu navštívili,<br />
bola Sofia. Žiaľ, očakávaná náročná cesta domov umožnila stráviť v hlavnom meste<br />
Bulharska iba niekoľko hodín. Tie boli naplnené prehliadkou centra a v rámci krátkeho<br />
osobného voľna aj návštevou múzeí a mešity.<br />
Exkurzia Bulharsko 2007 naplnila väčšinu z cieľov, ktoré si jej organizátori naplánovali.<br />
Stalo sa tak aj vďaka nesmiernemu úsiliu, ktorým k jej úspechu prispel najmä<br />
dr. Nikolaj Nikolov, jeho rodina a priatelia. Rovnako je potrebné oceniť aj správanie<br />
študentov, ktorí sa exkurzie zúčastnili. Popri tom, že bez väčších problémov zvládli<br />
náročnú odbornú časť, dokázali aj v rámci programu, pripraveného pre nich bulharskými<br />
kolegami, či to už bola voľba Miss univerzity v Šumene, diskotéka, alebo možnosť<br />
tanečného vyžitia v rámci jednotlivých stravovacích zariadení, schopnosť kultivovane<br />
sa baviť a prispeli tak k šíreniu dobrého mena Prešovskej univerzity.<br />
Patrik Derfiňák<br />
298
Recenzie<br />
Religion im Nationalstaat zwischen den Weltkriegen<br />
1918 – 1939. Polen-Tschechoslowakei-Ungarn-Rumänien.<br />
Herausgegeben von<br />
Hans-Christian Maner und Martin Schulze<br />
Wessel (= Forschungen zur Geschichte<br />
und Kultur des östlichen Mitteleuropa 16).<br />
Stuttgart : Franz Steiner 2002. 219 Seiten.<br />
Der hier anzuzeigende Band ordnet sich ein<br />
in ein Forschungsprogramm, das der Religionsgeschichte<br />
der Moderne in Ostmitteleuropa<br />
gewidmet ist. Da solche Fragestellungen in früheren<br />
Jahrzehnten tabuisiert waren, ist das wissenschaftliche<br />
und historiographische Interesse<br />
seit 1989 sprunghaft gestiegen. Dem haben Tagungen<br />
(beispielsweise über die Christentumsgeschichte<br />
Ostmitteleuropas oder Ethnizität<br />
und Religion bzw. Kirche und Gesellschaft)<br />
Rechnung getragen. Es handelt sich dabei um<br />
profiliert sozialgeschichtliche Ansätze, die Religion<br />
als Form „sozialen Verhaltens“ in den<br />
Blick nehmen und diese Faktoren als „sozialgeformtes<br />
Symbolsystem“ (Thomas Luckmann)<br />
neben anderen Systemen innerhalb der modernen,<br />
säkularen Gesellschaft untersuchen.<br />
Am Leipziger Geisteswissenschaftlichen<br />
Zentrum Geschichte und Kultur Ostmitteleuropas<br />
wurde ein langfristiges Projekt über die<br />
„Gesellschaftliche Integration und demokratische<br />
Stabilität in Ostmittel- und Südosteuropa“<br />
angesiedelt, das konkret die „Rolle von Konfessionen,<br />
intermediären Organisationen und<br />
Deutungsinstanzen in der Zwischenkriegszeit<br />
(1918 – 1939/41)“ untersucht. Im Rahmen einer<br />
ersten Tagung im Mai 1999 wurden die vorliegenden<br />
Beiträge diskutiert. Sie rücken die<br />
Zwischenkriegszeit in den Mittelpunkt und<br />
zwar unter der Prämisse einer Beziehung zwischen<br />
Religiosität und Nationalismus. Aus allen<br />
Beiträgen ergibt sich eine große Relevanz<br />
der neu gewonnenen Nationalstaatlichkeit für<br />
Religion und Kirche, mag diese auch dem Homogenisierungsdruck<br />
der Gesellschaft widerstanden<br />
oder auch eine integrierende Wirkung<br />
gezeitigt haben. Im Blick auf die demokratische<br />
Stabilität Ostmitteleuropas zwischen den<br />
Weltkriegen dient die Religionsgeschichte als<br />
beachtliche „Erklärungsebene“, indem sie die<br />
Zusammenhänge zwischen der komplexen polyethnischen<br />
und multikonfessionellen Struktur<br />
der meisten Nationalstaaten dieses Raumes<br />
freilegt und die „Politik kultureller Homogenisierung“<br />
widerspiegelt. In diesem Zusammenhang<br />
wird die Frage erörtert, wieweit die<br />
Kirchen in der Lage waren, Werthaltungen<br />
und politische Ziele zu kommunizieren, auf<br />
politischer Ebene zu vertreten und sozusagen<br />
als „intermediäre Organisationen“ zu fungieren.<br />
Dabei spielte die Mehrheits- oder Minderheitsposition<br />
der jeweiligen Kirche eine große<br />
Rolle, diese beeinflusste die Haltung zur neuen<br />
politischen Ordnung nach 1918. Doch nicht<br />
nur die Kirchen wirkten als „religiöse Sinnvermittler“,<br />
der Band thematisiert auch „nichtinstitutionalisierte<br />
Religion“, mag sich diese neben<br />
den Kirchen entfaltet haben oder auch in<br />
Konflikt mit diesen. So beschreibt Alexandru<br />
Zub die Orthodoxie als ein „Schlüsselelement<br />
der nationalen Bewußtseinsbildung der Rumänen“,<br />
wobei die Sakralisierung des nationalen<br />
Bewußtseins von Intellektuellen ausging, die<br />
der Kirche fernstanden, aber in der Religion<br />
eine Antwort auf die gesellschaftliche Krise<br />
der Zwischenkriegszeit in Rumänien suchten.<br />
Der Band enthält zehn unterschiedlich gewichtete<br />
Beiträge. Der erste von Hartmut Lehmann<br />
entfaltet in Auseinandersetzung mit Max<br />
Weber („Entzauberung der Welt“), Eric Voegelin<br />
(„Die politischen Religionen“), George L.<br />
Mosse („Die Nationalisierung der Massen“)<br />
und Karl Barth („Christengemeinde und Bürgergemeinde“)<br />
die „komplementäre Relation“<br />
von „Säkularisierung der Religion“ und „Sakralisierung<br />
der Nation“ im 20. Jahrhundert,<br />
er führte durch diese dialektische Sichtweise<br />
in das Zentrum der Tagung, wobei er eine<br />
Differenz seiner Analyse zur komplexen Verhältnisbestimmung<br />
von Nation und Religion<br />
in Ostmitteleuropa feststellte, die sich aus dem<br />
Retardando sowohl hinsichtlich der Nationsbildung<br />
als auch der Säkularisierung ergibt.<br />
Unter der Überschrift „Konfessionelle<br />
Konflikte, ethnische Integration und innere<br />
Nationsbildung“ werden drei Beiträge zusammengefasst,<br />
welche die konfessionelle<br />
299
und nationale Identität in Ungarn am Beispiel<br />
der protestantischen Kirchen darstellt<br />
(Juliane Brandt), die konfessionellen Konflikte<br />
in der Ersten Tschechoslowakischen<br />
Republik behandelt (Martin Schulze Wessel)<br />
und die orthodoxe, römisch-katholische und<br />
griechisch-katholische Kirchen (nicht jedoch<br />
die protestantischen Kirchen !) als Faktoren<br />
demokratischer Stabilität im Rumänien der<br />
Zwischenkriegszeit untersucht (Hans-Christian<br />
Maner) und dabei deren destabilisierende<br />
Wirkung feststellt.<br />
Die Untersuchung der Leipziger Historikerin<br />
Juliane Brandt (S. 31-71) wurde im<br />
Rahmen eines anderen (und zeitlich divergierenden<br />
weit ins 19. Jahrhundert zurückweisenden)<br />
Forschungsprojekts zum Thema „Minderheitsprotestantismus<br />
und nachholende<br />
Entwicklung: Der ungarische Protestantismus<br />
zwischen politischer Versäulung und Strukturwandel<br />
traditioneller Milieus“ erarbeitet.<br />
Die Verfasserin, die durch zahlreiche Beiträge<br />
zur ungarischen Geschichte ausgewiesen ist,<br />
dehnt ihr ausgesprochen sozialgeschichtliches<br />
Forschungsinteresse über die engen Grenzen<br />
der Kirchengeschichte hinaus in Richtung<br />
Volkskunde/Ethnologie und Sozialanthropologie<br />
aus und konstruiert einen beachtlichen kulturwissenschaftlichen<br />
Referenzrahmen, den<br />
sie mittels bevölkerungsstatistischer Tabellen<br />
(zu Muttersprache, Ethnie und Konfession)<br />
empirisch untermauert. Ihre Bilanz ist ernüchternd,<br />
denn sie konstatiert eine Instrumentalisierung<br />
der protestantischen Kirchen durch<br />
konkurrierende Nationalismen, die auf das<br />
„gleichsam religiöse Recht zu muttersprachlicher<br />
Kultur“ (S. 63) rekurrieren konnten. Ein<br />
„überethnisches konfessionelles Bewußtsein“<br />
auszubilden, sei den protestantischen Kirchen<br />
in Ungarn nicht gelungen.<br />
Die Untersuchung von Martin Schulze<br />
Wessel zum Problem des Status von Konfessionen<br />
im Nationalstaat am Beispiel der Ersten<br />
Tschechoslowakischen Republik (S. 73-101)<br />
zeigt, dass die Frage der Konfession kein „geeignetes<br />
Vehikel im Nationalitätenkonflikt“<br />
gewesen ist, weil das Verhältnis der nationalen<br />
Mehrheit (das tschechoslowakische Staatsvolk)<br />
zu den nationalen Minderheiten (Deutsche,<br />
Magyaren, Polen, Juden) konfessionell<br />
nicht signifikant war. Das wird tabellarisch<br />
nachgewiesen. Hier ist allerdings S. 99 die<br />
Zahl der Katholiken 1921 richtigzustellen:<br />
statt 8.378.079 muss es heißen: 10.384.860.<br />
Das Staatskirchenrecht der ČSR als „Weiterentwicklung<br />
der konfessionellen Toleranz“ der<br />
Habsburgermonarchie seit 1781 zu bezeichnen<br />
(S. 74), lässt die zur Parität führende Verfassung<br />
von 1867 außer Acht, deren Art. 16 allerdings<br />
durch § 122 der Verfassung der ČSR<br />
von 1920 (öffentliche Religionsübung aller<br />
Bewohner, d.h. auch der Angehörigen staatlich<br />
nicht anerkannter Religionsgemeinschaften)<br />
überholt wurde. In Österreich ergab sich nota<br />
bene diese Rechtslage aufgrund der Bestimmungen<br />
des Staatsvertrags von St. Germain<br />
(1919), der dem Art. 16 StGG derogierte. Die<br />
Konstellation in der ČSR, bestimmt durch den<br />
laizistischen Kurs der Tschechen, festzumachen<br />
etwa an dem freilich kaum kohärent ausjudizierten<br />
Kanzelparagraphen (dazu Beispiele<br />
S. 74 f.), produzierte einen enormen Gegensatz<br />
zwischen den tiefkatholischen Slowaken<br />
und den zur Indifferenz und zum Laizismus<br />
neigenden Tschechen, den der Verf. geradezu<br />
als „quasi-konfessionalisierte[n] nationale[n]<br />
Gegensatz“ werten konnte (S. 76), wobei er in<br />
der Semantik der slowakischen und magyarischen<br />
Wortführer bezeichnenderweise vom<br />
Gegensatz zum „tschechischen ‚Unglauben‘„<br />
spricht (ebd.). Die Segmentierung des politischen<br />
Katholizismus im Parteienspektrum der<br />
Tschechen, die Herausbildung eines vom modernen<br />
Zeitgeist abgeschirmten Vereins- und<br />
Verbandskatholizismus wird exakt nachgezeichnet<br />
und durch Visitationsberichte illustriert.<br />
Hier spielte der Bruch in der Verbindung<br />
zur nationalen tschechischen Hochkultur (der<br />
durch František Palacký initiierte „Hus-Kult“)<br />
eine ganz wichtige Rolle, die auch in der Konversion<br />
des späteren Gründungspräsidenten<br />
Thomas G. Masaryk von der römisch-katholischen<br />
Kirche zur evangelischen Kirche H.B.<br />
(1880) zum Ausdruck kam (insofern zu ergänzen<br />
S. 81: Jan Šimsa, Masaryk a moravské<br />
evangelictví, in: T. G. Masaryk a středni Ev-<br />
300
opa, Brno 1994, S. 20-25). Dessen geflügeltes<br />
Wort „Wir haben mit Wien abgerechnet, und<br />
wir werden mit Rom abrechnen“ begegnet im<br />
Text zweimal (S. 83, 97); der Verf. wertet es<br />
als programmatische Aussage für den konstatierten<br />
Kulturkampf, die von Gegnern und<br />
Anhängern des laizistischen Staatsprogramms<br />
„unentwegt“ wiederholt wurde. Von der nationalen<br />
Aufwertung des reformatorischen Erbes<br />
hätten zunächst die evangelischen Bekenntnisse<br />
„profitiert“, die tschechischen Lutheraner<br />
und Reformierten bildeten auch alsbald eine<br />
Union, um ihren „neuen nationalen Geltungsanspruch“<br />
zu unterstreichen (S. 84), sodass die<br />
deutschen, polnisch-slonsakischen und slowakischen<br />
Lutheraner Abstand hielten. Die Zahl<br />
der Konversionen vom Katholizismus zum<br />
Protestantismus blieb jedoch (im Unterschied<br />
zur Los-von-Rom-Bewegung in Richtung<br />
Tschechoslowakische Kirche) relativ gering.<br />
Die als Kirche der Staatsnation 1920 von der<br />
Römisch-katholischen Kirche separierte modernistische<br />
Tschechoslowakische Kirche<br />
erzielte jedoch rasche Erfolge in Mittel- und<br />
Ostböhmen (im Bezirk Louny/Laun war sie<br />
mit 45% die größte Konfession), stabilisierte<br />
sich bei ca. 800 000 Mitgliedern (= 5,3% der<br />
Bevölkerung), vermochte aber die numerische<br />
Dominanz der katholischen Kirche nicht wirklich<br />
in Frage zu stellen. Aber dem politischen<br />
Katholizismus wusste sie einen „politischen<br />
Tschechoslowakismus“ (S. 85) entgegenzusetzen,<br />
der die hussitische Tradition in gewisser<br />
Weise wieder „resakralisierte“. Die religiös<br />
konnotierten Konflikte reichen vom Sturz der<br />
Mariensäule über zahlreiche Nepomuk-Statuen<br />
(bis 1921 wurden 273 Fälle von Denkmalstürmen<br />
gezählt) bis zum Skandal um die<br />
staatliche Husfeier 1925, welche zur Abreise<br />
des päpstlichen Nuntius führte. Sie werden<br />
vom Verf. eingehend und kenntnisreich analysiert,<br />
etwa der Streit um die Bartholomäuskirche<br />
von Rakovnik, einen Ort hussitischer Erinnerungskultur<br />
(S.93) als Beispiel für insgesamt<br />
86 Kirchenbesetzungen, die tabellarisch<br />
aufgelistet sind (S. 100 f.). Sie werfen ein interessantes<br />
Schlaglicht auf die Geschichte der<br />
ČSR. Zu seinem Beitrag über „Tschechische<br />
Nation und katholische Konfession vor und<br />
nach der Gründung des tschechoslowakischen<br />
Nationalstaats“, in: Bohemia 38, 1997, S. 311<br />
ff. ist die vorliegende Studie eine wertvolle Ergänzung<br />
und Weiterführung.<br />
Hans-Christian Maner, zu Rumänien bestens<br />
ausgewiesener Historiker und Kirchenhistoriker,<br />
untersucht das Verhältnis von orthodoxer,<br />
römisch-katholischer und griechisch-katholischer<br />
Kirche in der Zwischenkriegszeit,<br />
um deren stabilisierende oder destabilisierende<br />
Wirkung festzustellen. In dem nach dem ersten<br />
Weltkrieg zustandegekommenen „Großrumänien“<br />
bestand nicht nur eine Multiethnizität,<br />
sondern auch ein religiös-kirchlicher<br />
Pluralismus, der sich zuspitzte, wenn man die<br />
regionale Disproportionalität, zumal Siebenbürgens<br />
und des Kreises Maramureş vor Augen<br />
hat. Die Bikonfessionalität der Rumänen<br />
in Siebenbürgen rückt in den Mittelpunkt der<br />
Studie, wobei die unterschiedlichen Untersuchungsebenen<br />
(Haltung der Kirchen zum Staat<br />
und zur Regierungspolitik, interkonfessionelle<br />
und intrakonfessionelle Konflikte innerhalb<br />
der Orthodoxen Kirche) sorgsam auseinandergehalten<br />
werden. Die protestantischen Kirchen<br />
der Magyaren und Siebenbürger Sachsen<br />
wurden nicht berücksichtigt, sie hätten noch<br />
zusätzliche Dimensionen des Dissenses eingebracht.<br />
Ein Lösungsansatz des konfessionellen<br />
Konflikts wurde in der Vereinigung der Orthodoxie<br />
mit der unierten Kirche erblickt, wobei<br />
die Gründung der Tschechoslowakischen Nationalkirche<br />
und deren nationale Inprägnierung<br />
mit großer Anteilnahme beobachtet wurde<br />
(S. 110). Eine vergleichbare Los-von-Rom-Bewegung<br />
sollte „das alte rumänische Gesetz“,<br />
„das wahre Gesetz“ der Orthodoxie wieder<br />
herstellen. Aber von der Seite der Unierten, die<br />
in Siebenbürgen und im Kreis Maramureş dominierten<br />
(vgl. aber den Widerspruch zwischen<br />
Anm. 52 und der Tabelle nach Anm. 8 zur<br />
Volkszählung 1930), wurde dieser Zusammenschluss<br />
kategorisch abgelehnt, wenn es auch<br />
einzelne gegenläufige Bemühungen unter dem<br />
unierten Episkopat gab. In dem Berichtszeitraum<br />
eskalierten die Konflikte zu einem richtiggehenden<br />
„Konfessionskrieg“ (S. 115 f.), der<br />
301
sogar innenpolitische Krisen hervorrief und<br />
zur Destabilisierung der Gesellschaft beitrug,<br />
keineswegs aber einen Beitrag zur Konsolidierung<br />
des politischen Systems leistete.<br />
Unter der Überschrift „Kirche und Staat“<br />
werden drei Abhandlungen über Polen, ČSR<br />
und Ungarn zusammengefasst. Werner Benecke<br />
widmet sich der Lage der russisch-orthodoxen<br />
Kirche in der Zweiten Polnischen Republik<br />
1918-1939, die ihre religiös-weltanschauliche<br />
Neutralität in dem Konflikt aufgab und<br />
im Interesse der Polonisierung der ukrainischen<br />
Bevölkerung Ostpolens die Zerstörung<br />
orthodoxer Gotteshäuser anordnete. Jaroslav<br />
Šebek untersucht den tschechischen Katholizismus<br />
im Spannungsfeld von Kirche, Staat<br />
und Gesellschaft, wobei er stärker auf die innerkirchliche<br />
Bandbreite eingeht, aber auch<br />
zum Konflikt zwischen der Regierung und<br />
der katholischen Kirche im Zusammenhang<br />
mit der staatlichen Husfeier (1925) und der<br />
Verwendung der hussitischen Flagge als offizielles<br />
Zeichen des Staatspräsidenten (S. 147)<br />
oder den mit der Unterzeichnung eines Modus<br />
vivendi (1928) einhergehende Entspannung erörtert,<br />
die beim 1000. Jahrestag des heiligen<br />
Wenzel, des böhmischen Landespatrons, sogar<br />
zur Teilnahme des Präsidenten Masaryk an der<br />
Schlussversammlung am Wenzelsplatz führte.<br />
In der ersten Hälfte der Dreißigerjahre wurde<br />
das Verhältnis wieder „komplizierter“. Mit<br />
dem gesamtstaatlichen Katholikentag 1935 gelang<br />
zwar, die Loyalität der Kirche gegenüber<br />
dem Staat zum Ausdruck zu bringen, eine Verständigung<br />
zwischen den tschechischen, slowakischen<br />
und deutschen Katholiken schlug<br />
allerdings fehl. Im Gefolge des Münchener<br />
Abkommens und nach dem Fall der Ersten<br />
Republik führte der politische Umbruch zu<br />
einer Stärkung der Position der katholischen<br />
Kirche, deren Vertreter mit der Kritik an dem<br />
untergegangenen Staat nicht zurückhielten,<br />
sogar die Präsidenten Masaryk und Beneš für<br />
den moralischen Verfall verantwortlich machten.<br />
Mit der Rückwendung zur Wenzelstradition<br />
wurde ein Versuch unternommen, das<br />
tschechische Nationalbewusstsein zu konsolidieren<br />
(S. 155), was dann beim Widerstand<br />
gegen die nationalsozialistische Okkupation<br />
eine gewisse Rolle spielte. Norbert Spannenberger<br />
lieferte ein katholisches Koreferat über<br />
die Rolle der Kirche in Ungarn in ihren „nationalen<br />
und gesellschaftlichen Bedeutungen“,<br />
insbesondere im Blick auf eine Revision des<br />
Friedensvertrags von Trianon oder die direkte<br />
Beteiligung von Prälaten und Priestern an den<br />
Regierungsgeschäften der Bethlen-Ära (1921<br />
– 1931), schließlich hinsichtlich der Schulpolitik<br />
(Aufblühen des kirchlichen Schulwesens)<br />
und der Sozialpolitik, namentlich des Bischofs<br />
Ottokár Prohászka (S. 174).<br />
„Bedeutungen der Religion in der Gesellschaft“<br />
erheben die letzten drei Beiträge und<br />
zwar am Beispiel der rumänischen Orthodoxie<br />
(Alexandru Zub), einer Heiligenerscheinung<br />
im rumänischen Maglavit (Florin Müller) und<br />
an Hand der Rezeption der katholischen Soziallehre<br />
durch ungarische Intellektuelle in den<br />
dreißiger Jahren als „Alternative zum politischen<br />
Katholizismus“ (Éva Mártonffy-Petrás).<br />
Auch wenn auf diese Abschnitte nicht<br />
näher eingegangen werden kann, sei doch abschließend<br />
festgestellt, dass der Band eine absolut<br />
kompetente und spannende Darstellung<br />
des diffizilen Themas darstellt und dem anerkannt<br />
hohen Niveau der Buchreihe des Leipziger<br />
Geisteswissenschaftlichen Zentrums<br />
„Forschungen zur Geschichte und Kultur des<br />
östlichen Mitteleuropa“ gerecht wird.<br />
Karl W. Schwarz<br />
Osobnosti prešovského školstva III/1 (Slovník)<br />
/Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens<br />
III/1 (Wörterbuch). Ed. Darina Vasiľová.<br />
Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška,<br />
2006. 87 s. ISBN 80-7165-586-4; Osobnosti<br />
prešovského školstva III/2 (Slovník) /Persönlichkeiten<br />
des Prešover Schulwesens III/2<br />
(Wörterbuch). Ed. Darina Vasiľová. Prešov<br />
: Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006. 79 s.<br />
ISBN 80-7165-587-2<br />
Dvojjazyčný slovensko-nemecký slovník<br />
Osobnosti prešovského školstva/Persönlichkeiten<br />
des Prešover Schulwesens III/1, 2<br />
302
(2006) je výsledkom realizácie vedeckého projektu<br />
VEGA 01/1206/04 Osobnosti prešovského<br />
školstva v historickom kon<strong>text</strong>e 17. – prvej<br />
polovice 20. stor. (2004 – 2006). Je kontinuitným<br />
pokračovaním dvoch predchádzajúcich<br />
častí slovníkov vydaných v roku 2004 a 2005.<br />
Cieľom grantového projektu, ako uvádza<br />
v úvode slovníka koordinátorka projektu<br />
PhDr. Darina Vasiľová, PhD., „je prezentovať<br />
životné osudy v kon<strong>text</strong>e procesu vzdelávania<br />
a profesijnej orientácie, pedagogickú činnosť<br />
a vedeckú prácu najvýznamnejších osobností<br />
prešovského stredného, vyššieho a vysokého<br />
školstva z radov profesorov regionálneho, celoslovenského<br />
a európskeho významu s dôrazom<br />
na spoločensko-politický, konfesionálny a kultúrny<br />
aspekt. Výsledná typológia osobností by<br />
mala priblížiť tie výrazné osobnosti prešovského<br />
školstva, ktoré sa do dejín slovenskej historiografie<br />
a slovenského školstva zapísali najmä<br />
prínosnou prácou učiteľa-pedagóga a zároveň<br />
sa zviditeľnili aj ako reformátori školstva, kultúrno-osvetoví<br />
a spolkoví činitelia, historici, filozofi,<br />
vedeckí pracovníci v oblasti prírodných<br />
vied, spisovatelia, publicisti, autori odbornej<br />
literatúry, verejní a politickí činitelia“ (s. 5).<br />
Tretia časť slovensko-nemeckého biografického<br />
slovníka osobností prešovského<br />
školstva, ktoré boli spracované troma členmi<br />
grantového tímu vysokoškolských pedagógov<br />
Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity<br />
v Prešove (doc. PhDr. Libuša Franková,<br />
CSc., PhDr. Darina Vasiľová, PhD. – Inštitút<br />
histórie, doc. PhDr. Eduard Lukáč, PhD. – Inštitút<br />
edukológie a sociálnej práce) a ďalšími<br />
vysokoškolskými pedagógmi (PaedDr. Patrik<br />
Derfiňák – Inštitút histórie, Mgr. Jarmila Kredátusová,<br />
PhD. – Inštitút rusistiky, ukrajinistiky<br />
a slavistiky), internými doktorandkami<br />
(Mgr. Marcela Domenová, Mgr. Annamária<br />
Kónyová – Inštitút histórie) a externým doktorandom<br />
(Mgr. Juraj Kredátus, PhD. – Inštitút<br />
histórie), je tretím čiastkovým výstupom tohto<br />
grantového projektu. Nemeckú verziu slovníka<br />
pripravil doc. PhDr. Pavol Zubal, PhD.,<br />
z Inštitútu germanistiky.<br />
V dvoch častiach slovníka je v abecednom<br />
poradí prezentovaných 31 osobností, ktoré<br />
tvoria samostatné heslá s jednotnou obsahovou<br />
štruktúrou (život, význam, pedagogická<br />
činnosť, dielo, bibliografické údaje). Heslá obsahujú<br />
stručné biografické údaje, informácie<br />
o činnosti osobností (so zameraním najmä na<br />
ich pedagogické pôsobenie v Prešove) a ich<br />
vedeckej práci a publikačnej činnosti.<br />
Úvod slovníka tvorí slovo zostavovateľky<br />
D. Vasiľovej. V závere sú uvedené kontaktné<br />
adresy autorov jednotlivých hesiel.<br />
Autormi sedemnástich hesiel v prvej časti<br />
slovníka (B – M) sú: Patrik Derfiňák, Marcela<br />
Domenová, Libuša Franková, Juraj Kredátus,<br />
Jarmila Kredátusová, Ľubomíra Millá a Darina<br />
Vasiľová.<br />
Patrik Derfiňák spracoval dve heslá, v ktorých<br />
predstavil spoločensky a publikačne činných<br />
profesorov prešovského evanjelického<br />
kolégia – z učiteľského ústavu Jána Fabriczyho<br />
(s. 37-42) a z kolegiálneho gymnázia Ármina<br />
Husza (s. 54-58).<br />
Marcela Domenová sa pri výbere osobností<br />
prešovského školstva zamerala na obdobie<br />
18. storočia a v slovníku predstavila profesora<br />
a rektora prešovského kolégia – Eliáša Chrastinu<br />
(s. 58-61) a profesora a konrektora školy<br />
Juraja Ihnathiho (s. 61-62). Spolu s Libušou<br />
Frankovou participovala na spracovaní informácií<br />
o osvietenskom vzdelancovi, teológovi,<br />
filozofovi a rektorovi prešovského kolégia Jánovi<br />
Carlowszkom.<br />
Libuša Franková je autorkou ďalších troch<br />
hesiel: o Žigmundovi Carlowszkom (s. 23-28),<br />
rektorovi, konrektorovi a profesorovi filozofie<br />
a logiky na evanjelickom kolégiu v Prešove;<br />
o Andrejovi Kralowanszkom (s. 72-76), známom<br />
prírodovedcovi, profesorovi a rektorovi<br />
kolégia v Prešove, ktorý pôsobil na škole v rokoch<br />
1795 – 1803, a o Júliusovi Krmešskom<br />
(s. 76-82), kolegiálnom gymnaziálnom profesorovi,<br />
vedcovi, ktorý sa zaoberal fyzikou<br />
a v Prešove pôsobil v rokoch 1923 – 1929.<br />
Juraj Kredátus a Jarmila Kredátusová sú<br />
autormi hesla o stredoškolskom a vysokoškolskom<br />
pedagógovi, ukrajinistovi, jazykovedcovi<br />
a dialektológovi Petrovi Bunganičovi (s. 12-<br />
16), ktorý v 40. rokoch 20. storočia pôsobil<br />
na rôznych stredných školách na východnom<br />
303
Slovensku a v Prešove a v 50. – 80. rokoch 20.<br />
storočia pracoval ako vysokoškolský pedagóg.<br />
Ľubomíra Millá spracovala informácie<br />
o významných osobnostiach prešovského<br />
ruského školstva prvej polovice 20. storočia,<br />
o Štefanovi Gojdičovi (s. 48-54), pedagógovi<br />
a gréckokatolíckom kňazovi, ktorý pôsobil<br />
na prešovskom gréckokatolíckom učiteľskom<br />
ústave, neskôr na ruskej učiteľskej akadémii<br />
a na ruskom gymnáziu i na Šafárikovom reálnom<br />
gymnáziu a patril k aktívnym osvetovým<br />
pracovníkom medzi ukrajinským obyvateľstvom<br />
východného Slovenska, a Ivanovi Kizakovi<br />
(s. 62-68) – pedagógovi, spisovateľovi,<br />
kňazovi, skladateľovi a zakladateľovi i dirigentovi<br />
mnohých hudobných telies v Prešove,<br />
ktorý pôsobil ako stredoškolský učiteľ na prešovskom<br />
ruskom učiteľskom seminári.<br />
Najväčším počtom hesiel do prvej časti slovníka<br />
prispela koordinátorka projektu a zostavovateľka<br />
slovníka Darina Vasiľová spracovaním<br />
profilov týchto profesorov prešovskej kolegiálnej<br />
právnickej akadémie: Béla Barthu (s. 8-<br />
11), právnika, znalca v odbore štátneho práva<br />
i právnej vedy, vysokoškolského profesora, prodekana,<br />
publikačne činného autora odborných<br />
cirkevno-politických prác, právnickej literatúry<br />
a učebníc, ktorý pôsobil na právnickej akadémii<br />
v rokoch 1887 – 1891; Olivera Eöttevényiho<br />
Nagya (s. 28-33), súkromného univerzitného<br />
profesora pôsobiaceho na akadémii na začiatku<br />
20. storočia, autora odbornej právnej a politickej<br />
literatúry, verejne spoločensky činného<br />
v kultúrno-osvetovej oblasti; Štefana Erekyho<br />
(s. 33-37), právnika, profesora na prešovskej<br />
kolegiálnej právnickej akadémii v rokoch 1904<br />
– 1914, hlavného tabulárneho notára Šarišskej<br />
župy a verejného činiteľa a autora právno-<br />
-historických prác a monografií o samospráve;<br />
Dezidera Körtvélyessyho (s. 68-72), rodáka<br />
z neďalekých Čeloviec, absolventa prešovského<br />
kolégia, právnika, profesora na prešovskej kolegiálnej<br />
právnickej akadémii, verejného činiteľa<br />
a cirkevného funkcionára; Bela Mariássyho<br />
(s. 82-86), právnika, profesora na prešovskej<br />
kolegiálnej právnickej akadémii v rokoch 1897<br />
– 1918, verejného činiteľa, funkcionára v odborných<br />
a kultúrnych spolkoch, autora odbornej<br />
právnickej literatúry. Darina Vasiľová je<br />
s Jarmilou Kredátusovou spoluautorkou hesla<br />
Juraj Gerovský (s. 42-48), v ktorom predstavujú<br />
stredoškolského a vysokoškolského profesora,<br />
jazykovedca ruskej jazykovej orientácie na<br />
Podkarpatskej Rusi a východnom Slovensku,<br />
známeho slavistu, ktorý krátko pôsobil na Štátnej<br />
ruskej učiteľskej akadémii v Prešove a Štátnom<br />
ruskom gymnáziu v Prešove.<br />
Na spracovaní štrnástich hesiel publikovaných<br />
v druhej časti slovníka (M – W) participovali:<br />
Patrik Derfiňák, Marcela Domenová,<br />
Libuša Franková, Annamária Kónyová,<br />
Eduard Lukáč, Darina Vasiľová.<br />
Patrik Derfiňák spracoval životopisné údaje,<br />
pedagogické pôsobenie a spoločenskú činnosť<br />
dvoch stredoškolských gymnaziálnych<br />
profesorov – Karola Tuhrinszkeho (s. 70-75),<br />
profesora na prešovskom kráľovskom katolíckom<br />
gymnáziu a na mestskej priemyselnej<br />
škole, a Samuela Wallentínyiho (s. 75-78), pôsobiaceho<br />
na prešovskom kolegiálnom vyššom<br />
gymnáziu a spoločensky činného.<br />
Autorkou piatich biografických hesiel<br />
osobností prešovského evanjelického školstva<br />
– Samuel Matthaeides (s. 5-9), Michal Pancratius<br />
(s. 26-30), Samuel Pomarius (s. 30-37), Jakub<br />
Röser (s. 43-48) a Ján Schwartz (s. 57-64)<br />
je Marcela Domenová.<br />
Libuša Franková zhodnotila pedagogický<br />
a spoločenský prínos stredoškolského pedagóga,<br />
publicistu, profesora a rektora prešovského<br />
evanjelického kolégia Andreja Mayera<br />
(s. 9-13), významnej osobnosti prešovského<br />
školstva v rokoch 1783 – 1832, podporovateľa<br />
myšlienky založenia Cherongerontika – podporného<br />
dôchodkového ústavu pre prešovských<br />
evanjelických kňazov, profesorov, učiteľov<br />
a ich siroty a vdovy.<br />
Annamária Kónyová je autorkou hesla Jozef<br />
Ruby (s. 49-53), bol profesorom na prešovskom<br />
kráľovskom rímskokatolíckom gymnáziu,<br />
verejným činiteľom, kultúrnym a osvetovým<br />
pracovníkom – propagátorom národného<br />
a kultúrneho života Ukrajincov na východnom<br />
Slovensku.<br />
Eduard Lukáč, člen grantového tímu, do<br />
dvojjazyčného slovníka začlenil osobnosť Sta-<br />
304
nislava Treybala (s. 64-70), profesora na prešovskom<br />
evanjelickom kolegiálnom gymnáziu<br />
V hesle okrem biografických údajov prezentuje<br />
Treybalove pedagogické i publikačné aktivity<br />
a jeho kultúrno-osvetovú činnosť.<br />
Darina Vasiľová aj v druhej časti slovníka<br />
na základe archívnych dokumentov prezentuje<br />
osobnosti prešovského právnického školstva,<br />
kolegiálnych profesorov, odborníkov v oblasti<br />
právnej vedy a štátovedy, publikačne činných<br />
vo svojom odbore, ktorí pôsobili na evanjelickom<br />
kolégiu koncom 19. a začiatkom 20. storočia<br />
– vysokoškolských profesorov: Karola<br />
Miklera (s. 13-20), Dezidera Obetka (s. 20<br />
-26), Michala Réza (s. 37-43) a Viliama Sarudyho<br />
(s. 53-57).<br />
Vydaním multimediálneho slovníka Osobnosti<br />
prešovského školstva v historickom kon<strong>text</strong>e<br />
17. – prvej polovice 20. storočia (2006)<br />
v slovenskej a nemeckej jazykovej mutácii bol<br />
zrealizovaný tento grantový projekt VEGA.<br />
Slovník bude vhodnou pomôckou najmä<br />
pre študentov, učiteľov dejepisu stredných škôl<br />
pri začleňovaní regionálnych dejín do výučby<br />
dejepisu, ale nepochybne poslúži aj širokej čitateľskej<br />
verejnosti ako zdroj informácií.<br />
Michal Murcko<br />
Osobnosti prešovského školstva v historickom<br />
kon<strong>text</strong>e 17. – prvej polovice 20. storočia<br />
III. /Persönlichkeiten des Prešover Schulwesens<br />
im historischen Kon<strong>text</strong> des 17. bis in die<br />
erste Hälfte des 20. Jahrhunderts III. : Zborník<br />
elektronických verzií príspevkov/Sammelband<br />
von elektronischer Versionen der<br />
Beiträge (CD-ROM). Zost. Darina Vasiľová.<br />
Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška,<br />
2006. 172 s. ISBN 80-7165-585-6<br />
Jedným z čiastkových výstupov grantového<br />
projektu VEGA 01/1206/04 Osobnosti<br />
prešovského školstva v historickom kon<strong>text</strong>e<br />
17. – prvej polovice 20. storočia je aj zborník<br />
elektronických verzií príspevkov venovaných<br />
významným osobnostiam prešovského školstva,<br />
ktoré spracovali členovia grantového<br />
tímu vysokoškolských pedagógov Filozofickej<br />
fakulty Prešovskej univerzity Prešove:<br />
doc. PhDr. Libuša Franková, CSc. a PhDr. Darina<br />
Vasiľová, PhD. z Katedry novovekých<br />
a najnovších slovenských dejín Inštitútu histórie,<br />
doc. PhDr. Eduard Lukáč, PhD. – z Inštitútu<br />
edukológie a sociálnej práce, PaedDr. Patrik<br />
Derfiňák – z Katedry pravekých, starovekých<br />
a cirkevných dejín Inštitútu histórie a interná<br />
doktorandka – Katedry archívnictva a pomocných<br />
vied historických Inštitútu histórie, Filozofickej<br />
fakulty Prešovskej univerzity v Prešove,<br />
Mgr. Marcela Domenová. Do elektronickej<br />
podoby zborník redakčne pripravil člen grantového<br />
tímu PaedDr. Július Alcnauer z Katedry<br />
kvantitatívnej matematiky a manažérskej<br />
informatiky, Fakulty manažmentu Prešovskej<br />
univerzity v Prešove a koordinátorka projektu<br />
– zostavovateľka elektronickej zborníkovej<br />
verzie PhDr. Darina Vasiľová, PhD.<br />
Súbor pätnástich príspevkov doplnený<br />
o fotogalériu prešovských škôl, ako uvádza<br />
zostavovateľka v úvodnom slove, je „zameraný<br />
na pedagogické pôsobenie, školskú organizátorskú<br />
prácu a vedeckú i literárnu činnosť<br />
osobností, ktoré v premenách času – od 17.<br />
storočia do polovice 20. storočia pôsobili na<br />
rôznych typoch škôl v Prešove – evanjelické<br />
kolégium, kolegiálna právnická akadémia,<br />
kolegiálne vyššie gymnázium, neskôr slovenské<br />
evanjelické gymnázium, učiteľský ústav“.<br />
(s. 6) Vedecké štúdie – najmä príspevky<br />
Libuše Frankovej a Dariny Vasiľovej, členiek<br />
grantového tímu, sú výsledkom výskumu tematiky<br />
v zachovaných archívnych fondoch<br />
a spracovania literatúry k uvedenej tematike<br />
v treťom roku realizácie grantového projektu<br />
(2006). Zborník elektronických verzií príspevkov<br />
na CD-ROM je pokračovaním už dvoch<br />
predchádzajúcich elektronických zborníkov<br />
publikovaných v rokoch 2004 a 2005.<br />
Zborník je prehľadne rozdelený na: hlavnú<br />
stránku, bibliografické údaje, obsah, úvodné<br />
slovo, príspevky s nemeckým resumé a fotogalériou<br />
Prešovskej školy v premenách času.<br />
Chronologicky zoradené príspevky sú obsahovo<br />
zamerané na základné biografické údaje<br />
osobností ich štúdium a pedagogické pôsobenie<br />
v Prešove, na školskú i mimoškolskú, verejnú,<br />
305
spoločenskú, politickú, cirkevnú, kultúrno-<br />
-osvetovú i športovo-turistickú činnosť. Širší<br />
priestor je venovaný vedecko-výskumným<br />
a publikačným aktivitám prezentovaných<br />
osobností prešovského školstva v období druhej<br />
polovice 17. – začiatku 20. storočia.<br />
Úvodná časť zborníka je zaujímavo riešená<br />
fotogalériou Prešovské školy v premenách času<br />
(s. 8), ktorá čitateľovi ponúka pestrú mozaiku<br />
pohľadov na bývalé budovy prešovského Kolégia<br />
Potiského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v.<br />
v Prešove (dnes Biskupský úrad Východného<br />
dištriktu Evanjelickej cirkvi a. v. (VD ECAV)<br />
na Slovensku – Hlavná 137), Starej mestskej<br />
školy v Prešove (dnes na jej mieste je Knižnica<br />
P. O. Hviezdoslava – Hlavná 139), Evanjelickej<br />
a. v. ľudovej a dievčenskej meštianskej školy<br />
v Prešove (dnes Farský úrad evanjelický a. v.<br />
– Svätoplukova 11), Kolegiálneho gymnázia<br />
v Prešove, neskôr Pedagogickej fakulty Univerzity<br />
Pavla Jozefa Šafárika v Prešove (dnes<br />
Evanjelické kolegiálne gymnázium v Prešove<br />
a Rektorát Prešovskej univerzity v Prešove<br />
– Námestie legionárov 3), Ústavu Sancta Maria<br />
s rímskokatolíckou dievčenskou ľudovou<br />
školou, neskôr aj sídlom šesť a štvorročnej<br />
dievčenskej ľudovej školy, štvorročnej dievčenskej<br />
meštianskej školy, šesťročnej vyššej<br />
dievčenskej školy, dvojročnej obchodnej školy,<br />
rehoľného slovenského dievčenského gymnázia<br />
(dnes Gymnázium – Konštantínova 2),<br />
Uhorského kráľovského štátneho učiteľského<br />
ústavu s cvičnou ľudovou školou a vzorovou<br />
škôlkou, neskôr štátneho koedukačného učiteľského<br />
ústavu a ústavu pre vzdelanie učiteliek,<br />
po roku 1939 štátnej učiteľskej akadémie<br />
(dnes SOU dopravné v Prešove – Konštantínova<br />
2), Kráľovského štátneho katolíckeho gymnázia<br />
v Prešove (dnes Pedagogická a sociálna<br />
akadémia v Prešove – Kmeťovo stromoradie<br />
5), Neologickej školy a neologickej synagógy<br />
v Prešove (Konštantínova 5, 7), Ortodoxnej<br />
ľudovej školy a rabínskej školy – Ješiva (dnes<br />
firmy IKARO s. r. o. a JUNKERS software<br />
spol. s. r. o. – Okružná 32), Gréckokatolíckeho<br />
bohosloveckého seminára v Prešove (dnes<br />
na jej mieste je nová budova Divadla Jonáša<br />
Záborského v Prešove – Námestie legionárov<br />
6) v rokoch realizácie projektu 2004 – 2006<br />
a kolégia v 18., 19. a začiatkom 20. storočia,<br />
katolíckeho gymnázia a gréckokatolíckeho seminára<br />
v 19. storočí. Autorom fotografii je člen<br />
grantového tímu Július Alcnauer, ktorý spracoval<br />
aj záverečný projekt nazvaný Prešovské<br />
školy – fotogaléria (s. 172) prezentovaný v zaujímavej<br />
grafickej úprave na záver zborníka.<br />
Autorkou prvých štyroch príspevkov o významných<br />
osobnostiach prešovského evanjelického<br />
kolégia v jeho začiatkoch – v období<br />
druhej polovice 17. storočia a prvých desaťročiach<br />
18. storočia je Marcela Domenová.<br />
V príspevku K životu a dielu prvého rektora<br />
prešovského evanjelického kolégia dr. Samuela<br />
Pomaria (1624 – 1683) (s. 10-23) predstavuje<br />
Samuela Pomaria ako pedagóga, teológa,<br />
cirkevného hodnostára a spisovateľa, rektora<br />
kolégia pričinením ktorého sa formovali<br />
prvé organizačné poriadky a učebné plány<br />
na škole. Príspevok dopĺňa fotogaléria (s. 24)<br />
- podobizeň Pomaria a titulné listy jeho prác.<br />
Ďalšími osobnosťami, ktoré pôsobili na škole<br />
v jej začiatkoch sa zaoberá príspevok Michal<br />
Pancratius a Jakub Röser – jedni z prvých pedagógov<br />
na prešovskom evanjelickom kolégiu<br />
(s. 25-34), v ktorom autorka uvádza ich pedagogické<br />
aktivity a publikačnú činnosť s fotogalériou<br />
ich niektorých prác (s. 36). Príspevok<br />
Niekoľko poznámok k pôsobeniu prešovského<br />
rodáka a pedagóga Jána Schwartza (s. 37 – 46)<br />
doplnený o fotogalériu (s. 47) je venovaný pedagógovi,<br />
filozofovi, profesorovi a rektorovi<br />
prešovského evanjelického kolégia a jeho publikačnej<br />
činnosti. Okruh kolegiálnych profesorov<br />
uzatvára prezentácia životných osudov<br />
a tvorivej vedeckej práce osobností, ktoré<br />
našli svoje miesto a poslanie v pedagogickej<br />
a organizátorskej práci na evanjelickom kolégiu<br />
na poste rektorov školy v príspevku Samuel<br />
Matthaeides, Juraj Ihnathi, Eliáš Chrastina<br />
a Ján Carlowszky – rektori na prešovskom<br />
evanjelickom kolégiu v 18. storočí (s. 48-60)<br />
s fotogalériou (s. 61).<br />
Libuša Franková je autorkou príspevku<br />
Cherogerontikon (Podporný dôchodkový ústav<br />
pre evanjelických kňazov, profesorov, učiteľov<br />
a ich siroty a vdovy na prešovskom kolégiu<br />
306
v prvej polovici 19. storočia (s. 62-70), v ktorom<br />
popisuje okolnosti vzniku a existenciu tejto<br />
významnej inštitúcie pre hmotné zabezpečenie<br />
evanjelických duchovných a pedagógov<br />
v prípade ich odchodu na odpočinok, resp. ich<br />
pozostalých v prípade úmrtia. Autorka v príspevku<br />
akcentuje najmä myšlienku založenia<br />
inštitúcie v roku 1828 a jej cieľové zameranie,<br />
ktoré určovali stanovy platné do roku 1858.<br />
Patrik Derfiňák sa v príspevkoch Ján Fabriczy<br />
a učiteľský ústav prešovského kolégia<br />
(s. 71-80) a Samuel Wallentínyi – profesor na<br />
prešovskom kolegiálnom gymnáziu (s. 113-<br />
127) s fotogalériou portrétu (s. 128) zameral<br />
na osobnosti dvoch prešovských kolegiálnych<br />
ústavov – učiteľského ústavu a vyššieho gymnázia,<br />
na ich pedagogické pôsobenie i literárnu<br />
tvorbu. V príspevku o Samuelovi Walentínyim<br />
nevynechal ani jeho charakteristiku druhého<br />
obdobia pôsobenia na kolegiálnom gymnáziu<br />
po roku 1918.<br />
Darina Vasiľová v siedmich príspevkoch<br />
popisuje životné osudy a profesionálnu dráhu<br />
profesorov právnickej akadémie prešovského<br />
evanjelického kolégia, ktorí na škole pôsobili<br />
na konci 19. a začiatkom 20. storočia. V príspevku<br />
JUDr. Belo Bartha – profesor a prodekan<br />
na prešovskej kolegiálnej právnickej akadémii,<br />
autor a prekladateľ odbornej právnickej<br />
literatúry (s. 81-89) spracovala výskumom získané<br />
informácie o Belovi Barthovi, právnikovi,<br />
pedagógovi, vysokoškolskom profesorovi,<br />
autorovi odbornej právnickej literatúry, ale aj<br />
redaktorovi a prekladateľovi so širším záberom<br />
na pôsobenie tohto právovedného i štátovedného<br />
odborníka na katedre obchodného<br />
a zmenkového práva, štatistiky, uhorského<br />
správneho práva a národohospodárstva v učiteľských<br />
službách a na prácu ako prodekana<br />
akadémie. Príspevok JUDr. Viliam Sarudy<br />
a jeho pôsobenie na prešovskej kolegiálnej<br />
právnickej akadémii ( s. 90-95), zameraný na<br />
štúdium Sarudyho na kolégiu a jeho pôsobenie<br />
v úlohe profesora národohospodárstva, štatistiky,<br />
uhorského správneho práva, obchodného<br />
a zmenkového práva, ako aj vedecké a spoločenské<br />
aktivity, umožňuje čitateľovi utvoriť<br />
si predstavu o pedagogickom procese na kolégiálnom<br />
gymnáziu v 80. rokoch 19. storočia<br />
a o práci profesora na právnickej akadémii na<br />
prelome storočí. Rovnakú obsahovú štruktúru<br />
majú aj jej ďalšie príspevky, v ktorých autorka<br />
sa zameriava predovšetkým na pedagogickú<br />
činnosť, verejnú a spoločenskú prácu osobnosti<br />
v prospech mesta i župy a ich publikačné<br />
aktivity. V príspevku JUDr. Belo Mariássy<br />
– profesor na prešovskej kolegiálnej právnickej<br />
akadémii (s. 96-103) autorka prezentuje<br />
jeho prínos ako právnika, pedagóga, verejného<br />
činiteľa, člena a funkcionára odborných a kultúrnych<br />
spolkov a združení, autora odbornej<br />
právnickej literatúry a publicistu, ktorý pôsobil<br />
na akadémii v rokoch 1897 – 1918, pre<br />
rozvoj školstva a spoločenského života mesta.<br />
Osobnosť Dezidera Körtvélyessyho, právnika,<br />
verejného činiteľa, pedagóga a cirkevného<br />
funkcionára je autorkou predstavená najmä vo<br />
vzťahu k prešovskému kolégiu ( roky štúdia<br />
na kolegiálnom gymnáziu a obdobie pôsobenia)<br />
v príspevku JUDr. Dezider Körtvélyessy<br />
a prešovské evanjelické kolégium (s. 104-111)<br />
s pomerne rozsiahlou a veľmi zaujímavou fotogalériou<br />
(s. 112), (rodinné portréty, miesto<br />
rodiska, bydliska, pôsobenia, rodinná hrobka,<br />
osobné písomnosti), získaným od potomkov<br />
Dezidera Körtvélyessyho.<br />
Príspevok JUDr. Oliver Eöttevényi Nagy<br />
– právnik, pedagóg, autor právnej a politickej<br />
literatúry a jeho pôsobenie na prešovskej<br />
kolegiálnej právnickej akadémii (s. 129-136)<br />
je obsahovo zameraný na Eöttevényiho pedagogickú<br />
prácu ako profesora uhorského<br />
verejného práva, politiky a medzinárodného<br />
práva na právnickej akadémii a jeho verejnú<br />
spoločenskú a publikačnú činnosť. Príspevok<br />
obohacuje fotogaléria (pohľady na budovy bývalej<br />
Právnickej akadémie v Košiciach v čase<br />
pôsobenia Olivera Eöttevényiho na pôde<br />
Košickej univerzity, s. 137). Profil právnika,<br />
vysokoškolského profesora a autora odbornej<br />
právnickej literatúry, ktorý na akadémii ako<br />
profesor zmenkového a obchodného práva,<br />
súdnych a mimosúdnych konaní od roku 1903<br />
do zániku akadémie začiatkom roku 1919,<br />
človeka veľmi dobre vybaveného znalosťou<br />
jazykov, ktoré vyučoval aj na kolégiu priná-<br />
307
ša príspevok JUDr. Dezider Obetkó – riaditeľ<br />
prešovského evanjelického kolégia a profesor<br />
na prešovskej kolegiálnej právnickej akadémii<br />
(s. 138-148), v ktorom autorka akcentuje najmä<br />
jeho organizátorskú a riadiacu prácu prodekana<br />
akadémie a riaditeľa kolégia. JUDr. Štefan<br />
Ereky – profesor na prešovskej kolegiálnej<br />
právnickej akadémii v rokoch 1904 – 1914 (s.<br />
149-154) – právovedný znalec a kvalifikovaný<br />
univerzitný profesor, ktorý prednášal správne<br />
právo, právnu filozofiu a štatistiku uhorského<br />
štátu, sa stal námetom pre ďalší príspevok Dariny<br />
Vasiľovej obsahovo, zameraný na prešovské<br />
pôsobenie, verejnú a spoločenskú činnosť<br />
a publikačné aktivity pedagóga a právnika<br />
Štefana Erekyho. Miesto jeho pôsobenia po<br />
roku 1921 – segedínsku právnickú akadémiu<br />
prezentuje fotogaléria budovy univerzity i fakulty<br />
v premenách 19. a 20. storočia spolu so<br />
Župným domom v Prešove, kde JUDr. Štefan<br />
Ereky pôsobil ako hlavný tabulárny notár Šarišskej<br />
župy. (s. 155).<br />
Eduard Lukáč prispel do zborníka príspevkom<br />
Stanislav Treybal – významná osobnosť<br />
prešovského školského, osvetového a kultúrneho<br />
života (s. 156-170), v ktorom vyzdvihol<br />
nielen jeho pedagogickú prácu na prešovskom<br />
evanjelickom kolégiu, ale najmä činnosť v kultúrno-osvetovej<br />
a hospodárskej oblasti. Fotogaléria<br />
(s. 171), ktorá dopĺňa príspevok, prináša<br />
portrét Stanislava Treybala a zábery na profesorský<br />
zbor evanjelického kolegiálneho gymnázia<br />
z 30. rokov 20. storočia a z roku 1962 pri<br />
príležitosti Treybalovej osemdesiatky.<br />
Zborník príspevkov uzatvára projekt Júliusa<br />
Alcnauera Prešovské školy – fotogaléria<br />
(s. 172) so zaujímavo graficky spracovanou<br />
mozaikou fotografických záberov na významné<br />
prešovské školy, ktoré boli založené v období<br />
od polovice 17. do polovice 20. storočia.<br />
Zborník elektronických verzií príspevkov na<br />
CD-ROM poskytuje informácie o vybraných<br />
osobnostiach prešovského školstva v spoločensko-politickom<br />
a kultúrnom kon<strong>text</strong>e historického<br />
diania. V tomto zmysle príspevky dopĺňajú<br />
biografické heslá publikované v dvojjazyčnom<br />
slovensko-nemeckom slovníku, poskytujú<br />
množstvo doteraz nepublikovaných informácií,<br />
spracovaných na základe archívnych prameňov,<br />
najmä z fondu Štátneho archívu Prešov<br />
(príspevky Libuše Frankovej o Cherongerontiku<br />
a Dariny Vasiľovej o profesoroch kolegiálnej<br />
právnickej akadémie) a komplexný pohľad<br />
na dané osobnosti prešovského školstva.<br />
Príťažlivá a zaujímavá elektronická verzia<br />
zborníka príspevkov na CD-ROM je spracovaná<br />
prehľadne, koncepčne a graficky kvalitne.<br />
Jej súčasťou je printový prehľadný slovensko-<br />
-nemecký sprievodca v podobe zborníka abstraktov.<br />
Michal Murcko<br />
308
Anotácie<br />
Antika? Zajděte do kina, přečtěte si román...<br />
Ed. J. Kepartová. Praha : Lidové noviny,<br />
2006. 210 s. ISBN 80-7106-850-0<br />
O tom, že skúmanie antických dejín, ich<br />
významu a vplyvu na súčasného človeka je<br />
možné z naozaj rôznych pohľadov, dokazuje<br />
zborník príspevkov, ktorý vydalo renomované<br />
pražské vydavateľstvo ako už 31. zväzok<br />
edície Knižnice dějin a současnosti. Mnohé<br />
z obsahu publikácie naznačuje už samotný<br />
názov. Skupina autorov, z ktorých väčšina sa<br />
problematike skúmania starovekých dejín intenzívne<br />
venuje už niekoľko desaťročí, ponúkla<br />
v rámci jednotlivých svojich príspevkov naozaj<br />
netradičný pohľad na problematiku antiky<br />
predovšetkým prostredníctvom analýzy diel<br />
súčasnej filmovej alebo literárnej tvorby. Je do<br />
istej miery otázne, či má význam z hľadiska<br />
skúmania staroveku i prezentácie výsledkov<br />
odborníkov najmä voči širokej verejnosti venovať<br />
pozornosť prevažne americkej filmovej<br />
produkcii. V tom najortodoxnejšom odbornom<br />
chápaní skôr nie. Ide predsa len o projekty<br />
a produkty určené na to, aby priniesli svojim<br />
divákom zábavu a ich producentom čo najvyšší<br />
zisk. Na druhej strane, ako poukázal vo<br />
svojom príspevku R. Skopek, dosah takýchto<br />
diel je na samotnú popularizáciu antiky a dejín<br />
všeobecne veľmi veľký. Svoje dôležité miesto<br />
majú, pravda, väčšinou s potrebným doplňujúcim<br />
komentárom, aj pri výučbe na základných<br />
a stredných školách.<br />
Na prvý pohľad pomerne útly, pritom však<br />
z technickej i estetickej stránky veľmi pekný<br />
zborník možno z obsahového hľadiska rozdeliť<br />
do troch svojím obsahom i rozsahom rôznych<br />
celkov. Prvý a najrozsiahlejší z nich je<br />
venovaný hodnoteniu jednotlivých vybraných<br />
filmových a divadelných diel, ktoré sa objavili<br />
v posledných rokoch. Popri nákladných amerických<br />
veľkofilmoch Gladiátor, Alexander<br />
Veľký, Attila či Trója, sa jednotliví autori venujú<br />
aj podstatne komornejším divadelným predstaveniam,<br />
napríklad inscenácii Argonautov.<br />
Kým pri podrobnejšej analýze pri jednotlivých<br />
dielach nachádzajú historici spravidla väčšie či<br />
menšie rozpory i nepresnosti z pohľadu súčasného<br />
poznania staroveku, ide napríklad o výklad<br />
a priebeh jednotlivých udalostí, otázky<br />
výstroja, stravy a predmetov používaných pri<br />
každodennom živote, v konečnom dôsledku<br />
o úspechu filmu spravidla rozhoduje niečo iné.<br />
Veď kým z odborného hľadiska ako obsahovo<br />
pomerne najvernejší je hodnotený finančne<br />
a divácky neúspešný film o Alexandrovi Veľkom,<br />
relatívne najúspešnejší bol prvý z veľkofilmov<br />
s antickou tematikou Gladiátor, ktorý<br />
má k historickej pravdivosti najďalej. I keď<br />
z filmového hľadiska ide nepochybne o kvalitný<br />
film, z odborného hľadiska je príbeh úplnou<br />
a do veľkej miery idealizovanou fikciou.<br />
Do druhej časti zborníka je možné zaradiť<br />
<strong>text</strong>y venované didaktike a <strong>text</strong>om využiteľným<br />
pri výučbe. Z tohto pohľadu sú zaujímavé<br />
najmä príspevky I. Koutskej Antický starověk<br />
v knize Komiksová historie světa a T. Mikesku<br />
Chléb a hry aneb Zábavná výuka antiky. Kým<br />
prvý z nich hodnotí, aj keď pritom upozorňuje<br />
na množstvo chýb a nepresností, pozitívne<br />
spojenie <strong>text</strong>u a obrázkov pri priamej výučbe,<br />
druhý predstavuje súbor konkrétne v praxi<br />
používaný súbor úloh a zadaní, ktoré vhodne<br />
motivujú žiakov na hodinách dejepisu pri preberaní<br />
učiva venovaného antickým dejinám.<br />
Ako nepochybne veľmi prínosnú možno<br />
hodnotiť tretiu, záverečnú časť zborníka. Ide<br />
o konkrétne, z veľkej časti doteraz nepreložené,<br />
<strong>text</strong>y antických autorov, ktoré sa priamo viažu<br />
k jednotlivým v publikácii prezentovaným príspevkom.<br />
Tieto <strong>text</strong>y, popri mnohých ďalších,<br />
sa pritom súčasne stali aj náplňou Letnej školy<br />
klasických štúdií, ktorá býva každoročne<br />
organizovaná v rámci Filologického ústavu<br />
Akademie věd v Prahe. Editorke publikácie sa<br />
vhodným spojením niekedy dosť rôznorodých<br />
prác podarilo vytvoriť rozhodne zaujímavý<br />
prehľad rôznych súčasných prístupov k skúmaniu<br />
antiky. Vzniklo tak dielko, ktoré je schopné<br />
minimálne časťou svojho obsahu, zaujať nielen<br />
odborníka, ale i laického záujemcu a jedno<br />
z najinšpirujúcejších období dejín ľudstva.<br />
Patrik Derfiňák<br />
309
KOSZTA, László: Capitulum III. Írasbeliség<br />
és egyházservezet. Szeged : JATEPress,<br />
2007. 275 s.<br />
V poradí tretia publikácia jednej z edícií<br />
venovaných stredovekým dejinám vydávaných<br />
na univerzite v Szegede predstavuje výber<br />
dvanástich štúdií maďarského historika L.<br />
Kosztu, ktoré postupne publikoval v rôznych<br />
periodikách v priebehu osemdesiatych a prvej<br />
polovice deväťdesiatych rokov minulého storočia.<br />
Tematicky sú jednotlivé <strong>text</strong>y orientované<br />
prevažne na priestor Péčskej a Kaločskej<br />
diecézy, pričom zahŕňajú obdobie od 11. až po<br />
14. storočie. Ako sám autor v úvode naznačil,<br />
jeho cieľom nebolo výhradne skúmanie týchto<br />
dvoch regiónov. S využitím porovnávacej metódy<br />
sa usiloval poukázať na osobitosti vývinu<br />
nielen miestneho, ale aj zahraničného cirkevného<br />
života, ich vzájomné ovplyvňovanie a súčasne<br />
na jeho význam pre rozvoj veľkej časti<br />
Uhorska. Na Péčskej a Kaločskej diecéze,<br />
resp. na živote stredovekej cirkvi v južnej časti<br />
dnešného Maďarska, sa autor pokúsil v jednotlivých<br />
parciálnych štúdiách priblížiť niektoré<br />
z problémov, ktoré dodnes nie sú celkom uspokojivo<br />
vyriešené. Pritom predovšetkým prvá<br />
z uvedených sídel sa v priebehu stredoveku<br />
formovalo ako osobitne zaujímavý typ biskupského<br />
mesta. Ako osobitná skupina materiálov<br />
v rámci prezentovanej problematiky sa čitateľovi<br />
ponúka aj téma dnes tak populárna, a to<br />
otázka každodennosti v rámci stredovekého<br />
cirkevného spoločenstva. Je to jednak pokus<br />
o prezentáciu životných osudov jedného z péčskych<br />
biskupov žijúcich v 13. storočí, ale aj<br />
analýza pôsobenia kanonikov v rámci jednej<br />
kapituly. K týmto, môžeme povedať, až regionálnym<br />
cirkevným dejinám je možné do istej<br />
miery priradiť aj štúdiu, ktorá je venovaná príchodu<br />
a začiatkom činnosti Rádu cisterciátov<br />
v Uhorsku. Ich pôsobenie v tomto priestore<br />
nadobúda reálnu podobu najmä od obdobia<br />
vlády kráľa Bela III., ktorý počas svojej vlády<br />
v závere 12. storočia sám založil päť cisterciátskych<br />
kláštorov. Čo je zaujímavé, príslušníci<br />
tohto rádu prichádzajúci na jeho pozvanie do<br />
Uhorska neboli nemeckej, ale prevažne francúzskej<br />
národnosti.<br />
I keď nepochybne každá z prezentovaných<br />
prác by si zaslúžila osobitnú pozornosť,<br />
ako z nášho pohľadu osobitne zaujímavé možno<br />
spomenúť aspoň dva príspevky. V prvom<br />
z nich pod názvom Egy francia származású főpap<br />
Magyarországon. Bertalalan pécsi püspök<br />
(1219 – 1251), na s. 23-44, autor na základe<br />
dochovaných prameňov približuje životné osudy<br />
jedného z významných péčskych biskupov.<br />
Zachytáva nielen ním organizovanú výstavbu<br />
kláštorov a menších pustovní či každodenné<br />
kňažské povinnosti, ale aj jeho aktivity diplomatické,<br />
politické, ktoré z poverenia uhorského<br />
panovníka či cirkvi realizoval v Španielsku,<br />
Taliansku, Sedmohradsku, Francúzsku či Byzancii.<br />
Zaujímavá bola aj jeho úloha v bojoch<br />
proti Tatárom, ktorých sa osobne zúčastnil.<br />
Ako prácu z oblasti regionálnych a súčasne aj<br />
hospodárskych dejín možno spomenúť materiál<br />
pod názvom Az Árpád – kori halászfalutól<br />
a püspöki mezövárosig. Mohács a középkorban,<br />
(s. 191-234). V ňom zachytáva postupnú<br />
premenu pôvodnej osady na poľnohospodárske<br />
mestečko, v ktorom okrem miestnych remeselných<br />
výrobcov sa v rámci trhov stretávajú obchodné<br />
záujmy aj väčších centier Segedu, Budína<br />
a Péču. Zaujímavé je aj sledovanie pôvodu<br />
obyvateľov mestečka, ktorý postupne prichádzali<br />
z okolitých menších osád a hľadali v stredovekom<br />
Moháči lepšie životné podmienky.<br />
Tretí zväzok edície Capitulum tak možno<br />
hodnotiť z nášho pohľadu nielen ako prezentáciu<br />
dlhoročného úsilia jedného z maďarských<br />
historikov, venujúceho sa cirkevným stredovekým<br />
dejinám, ale aj ako zaujímavý pohľad na<br />
čiastočnú korekciu pôvodných prác vzhľadom<br />
na nové poznatky, ktoré každoročne prináša<br />
výskum v tejto oblasti.<br />
Patrik Derfiňák<br />
310
Medievisztikai tanulmányok. A IV. Medievisztikai<br />
PhD-konferencia (Szeged, 2005.<br />
június 9. – 10.) előadásai. Szerkesztették<br />
Szabolcs, M. – Teiszler, É. Szeged : Szegedi<br />
Középkorász Mühely, 2005. 242 s. ISBN<br />
963-482-758<br />
V rámci univerzity v maďarskom Szegede<br />
pôsobiaca veľmi silná historická škola sa orientuje<br />
predovšetkým na výskum stredovekých<br />
dejín strednej Európy. Výsledkom činnosti jej<br />
členov je nielen niekoľko edícií prameňov, monografií<br />
a pravidelne sa objavujúcich ročeniek,<br />
ale aj množstvo príležitostných zborníkov.<br />
Jedným z nich je aj ďalší, v poradí už štvrtý,<br />
zväzok štúdií z dejín stredoveku, obsahujúci<br />
príspevky z medzinárodnej konferencie uskutočnenej<br />
v Szegede v polovici roka 2005. Do<br />
zborníka pripraveného aj technicky na slušnej<br />
úrovni zostavovatelia vybrali celkovo 15 štúdií<br />
rôzneho rozsahu a obsahu. I keď nesporne<br />
väčšina z nich by si zaslúžila hlbšiu analýzu,<br />
z nášho pohľadu ako osobitne zaujímavé sa<br />
javia práce venované hospodárskym dejinám<br />
stredoveku. Medzi tie, ktoré riešia konkrétne<br />
hospodárske problémy, možno zaradiť napríklad<br />
príspevok Zsolta Hunyadiho o hospodárení<br />
johanitov v 13.-14. storočí (s. 45-56).<br />
Autor sa v ňom sústredil na pôsobenie tohto<br />
rytierskeho rádu v Uhorsku najmä z pohľadu<br />
vytvárania dostatočnej materiálnej základne<br />
pre ich aktivity pri šírení viery, zabezpečovaní<br />
vojenských ale aj správnych úloh. Je samozrejmé,<br />
že jednotliví predstavení rádu sa usilovali<br />
o čo najefektívnejšie využitie získaných majetkov,<br />
pričom najčastejšie využívali rôzne formy<br />
prenájmov či už na niekoľko rokov, doživotne<br />
alebo na vopred neurčenú dobu.<br />
Nemenej zaujímavou aj z hľadiska hospodárskych<br />
dejín je práca Richarda Szántóa<br />
o hladomore v Európe v rokoch 1315 – 1317 (s.<br />
135-142). Autor sa v nej usiluje priblížiť pohľad<br />
na túto problematiku z pohľadu dodnes výraznejšie<br />
nevyužívaných uhorských stredovekých<br />
prameňov. Pritom konfrontácia so známymi<br />
prameňmi, najmä západoeurópskeho pôvodu,<br />
naznačuje, že situácia na území Uhorska nebola<br />
v tom čase taká zlá, ako v ostatnej Európe.<br />
Veď kým v Európe od hladu ľudia hromadne<br />
umierali a dôsledkom boli aj značné hospodárske<br />
ťažkosti, v Uhorsku sa v prameňoch spomína<br />
v najhoršom prípade zlá úroda a drahota.<br />
O hladomore sa zmieňuje iba severné oblasti<br />
mapujúca Spišská kronika. Aj na základe rozboru<br />
ďalších dochovaných dokumentov preto<br />
autor dospel k záveru, že obyvatelia Uhorska<br />
sa z väčšej časti dokázali vyhnúť ničivým dôsledkom<br />
veľkého európskeho hladomoru. Na<br />
druhej strane však musí súčasne konštatovať,<br />
že obyvateľstvo i ekonomika krajiny utrpeli<br />
značné škody kvôli vnútorným nepokojom súvisiacim<br />
s postupnou konsolidáciou vlády Karola<br />
Róberta a likvidáciou šľachtickej opozície.<br />
Údaje o existencii a využívaní vodných<br />
mlynov v období vlády Arpádovcov prezentoval<br />
vo svojej štúdii Tamás Vajda (s. 193-220).<br />
Okrem najstarších zmienok o jednotlivých<br />
mlynoch a ich geografickom rozložení si všíma<br />
aj technickú stránku jednotlivých objektov,<br />
právne otázky súvisiace s ich vlastníctvom<br />
a v neposlednom rade aj ich celkový hospodársky<br />
význam. Zaujímavé informácie o doprave<br />
a colných tarifách v období vlády Arpádovcov<br />
sú prezentované v príspevku Weisz Boglárky<br />
(s. 221-239). Rôzne formy poplatkov, mostné,<br />
trhové, soľné, vodné atď., predstavovali dôležitú<br />
časť príjmov panovníkov. Títo si preto<br />
viacerými listinami zabezpečili dôsledné<br />
vyberanie týchto poplatkov. Zo sledovaného<br />
obdobia analyzuje autorka postupne 19 lokalít<br />
s právom výberu cla.<br />
Ďalšie práce, ktoré zostavovatelia zaradili<br />
do zborníka, sú venované napríklad problematike<br />
chorvátskych dejín 13. storočia, šíreniu<br />
pohlavných chorôb v stredoveku či topografii<br />
stredovekých miest. Aj vďaka tomu pomerne<br />
pestrému spektru riešených otázok predstavuje<br />
táto publikácia zaujímavý a nasledovania<br />
hodný pokus prezentovať nové poznatky z dejín<br />
stredoveku odbornej i laickej verejnosti.<br />
Patrik Derfiňák<br />
311
Svätec a jeho funkcie v spoločnosti. I. – II.<br />
Zost. R. Kožiak, J. Nemeš. Bratislava :<br />
Chronos, 2006. 440 a 332 s. ISBN 80-89027-<br />
19-9 a ISBN 80-89027-20-2<br />
Dvojica zostavovateľov Rastislav Kožiak<br />
a Jaroslav Nemeš je v súčasnej slovenskej<br />
historiografii nielen pomerne známa, ale aj<br />
značne etablovaná. Po konferenčných a zároveň<br />
edičných podujatiach Rehole a kláštory<br />
(1999), Pohanstvo a kresťanstvo (2004)<br />
a iných ďalších ju možno tiež považovať za<br />
iniciátorov Centra pre štúdium kresťanstva.<br />
So zrodom tejto inštitúcie sa spája aj jej prvá<br />
edícia Studia Christiana, do ktorej zostavovatelia<br />
zaradili ako prvotinu dvojzväzkový<br />
zborník Svätec a jeho funkcie v spoločnosti,<br />
vyplývajúci z rovnomennej konferencie uskutočnenej<br />
v Banskej Bystrici v dňoch 29. – 30.<br />
marca 2006. Na tomto mieste treba nanajvýš<br />
vyzdvihnúť, že redakčné práce na predkladanom<br />
zborníku boli ukončené už v kalendárnom<br />
roku konania zmienenej konferencie a do<br />
rúk čitateľov sa dostal prakticky do roka, čo na<br />
Slovensku, žiaľ, ešte stále nie je zvykom najmä<br />
pri takých rozsiahlych podujatiach.<br />
Ústrednou témou zborníka, ako o tom<br />
vypovedá jeho názov, je význam fenoménu<br />
svätca v spoločnosti a problémové otázky<br />
späté s týmto fenoménom a jeho existenciou.<br />
Aktuálnosť celej problematiky potvrdzuje aj<br />
fakt, že absolútna väčšina tu publikovaných<br />
vedeckých štúdií sa tejto stanovenej témy<br />
viac-menej prísne pridŕža a rieši tak stanovenú<br />
problematiku v spojitosti historického, spoločenského,<br />
umeleckého či filozofického vývoja<br />
kresťanskej kultúry, resp. aj z pohľadu nekresťanských<br />
náboženstiev.<br />
Keďže na tomto mieste nie je možné zhodnotiť<br />
každý jeden z päťdesiatich uverejnených<br />
príspevkov, stručne uveďme aspoň tie najsignifikantnejšie<br />
a najprínosnejšie. Za veľmi<br />
vhodné uvedenie do celej problematiky v aspekte<br />
predmetnej konferencie, charakterizovanie<br />
základných problémov a najmä hlavných<br />
typov svätcov a napokon aj za akúsi chronologickú<br />
konklúziu možno považovať štúdiu<br />
prof. Richarda Marsinu Vývoj ideálov svätosti<br />
a ich typy. Podobný, nemenej kvalitný, avšak<br />
už skonkretizovaný pokus pre vymedzené<br />
obdobie nachádzame u Marka Babica v jeho<br />
článku Svätec v 4. storočí. Autor, podobne ako<br />
Jarmila Bednaříková (Úloha světce ve společnosti<br />
5. – 8. století, na základe analýzy legiend)<br />
sledujú kon<strong>text</strong> politických a spoločenských<br />
udalostí spolupôsobiach na vytváraní jednotlivých<br />
typov svätcov (et vice versa). V podstate<br />
iba táto trojica prináša komplexnejší pohľad<br />
takpovediac zhora, z pohľadu spoločnosti a jej<br />
doby a v nej situovaných svätcov. Prevažná<br />
väčšina ostatných príspevkov je konkretizovaná<br />
zvyčajne na jediného svätca, resp. jeden<br />
problém týkajúci sa témy. Príkladný (a nečakaný?)<br />
multidisciplinárny efekt priniesli štúdie<br />
k sv. Alžbete Uhorskej. Ivan Gerát v Téma<br />
a médium - poznámky k počiatkom obrazového<br />
kultu sv. Alžbety, otvára a rieši súbor vzťahov<br />
pomocou architektonického, plastického<br />
a ikonografického rozboru výzdoby marburského<br />
relikviára svätice. Analýzou písomného<br />
prameňa podala Obraz sv. Alžbety v legende<br />
od dominikánskeho mnícha Teodorika Katarína<br />
Nádaská. Rýdzo historický prístup zvolila<br />
Laura Pacindová, aby určila Kult sv. Alžbety<br />
Uhorskej a jej prisúdené patrocíniá. Napokon<br />
opäť kunsthistorické hľadisko je v novom pohľade<br />
Márie Lalíkovej: Svätá Alžbeta a Svätý<br />
Mikuláš v ikonografii (na transferoch nástenných<br />
malieb zo starej zvolenskej fary). Zo<br />
štúdií sledujúcich a skúmajúcich procedurálne<br />
otázky a vzťahy treba vyzdvihnúť Kanonizačný<br />
proces ako počiatok kultu zakladateľa rehole<br />
v stredoveku na príklade kanonizačných<br />
aktov sv. Dominika od Gabriela Hunčagu.<br />
Z podobných východísk sledovania kauzality<br />
vychádza aj Josef Unger hodnotiaci Uchovávání<br />
ostatků světců. Aj keď sa autor zameral<br />
aj na architektúru, vyslovene iba tejto látke<br />
sa venuje Bibiana Pomfyová (Kult svätcov<br />
a sakrálna architektúra) a pomerne zoširoka<br />
tiež Jarmila Bencová (Gnozeológia barokového<br />
zdania: Guariniho theosofická a stavebná<br />
interpretácia významov sv. Rúcha). Je len na<br />
škodu, že z tejto významnej disciplíny tu nenachádzame<br />
viacero obdobných prác pri prevažujúcom<br />
ostatnom historickom spracovaní.<br />
Naopak, (u nás) novátorského prístupu a do-<br />
312
posiaľ málo spracovanej témy, vystihnutej už<br />
v podnadpise, sa zručne chopila Martina Orosová:<br />
Módne premeny svätej Barbory. Výtvarné<br />
dielo ako prameň pre dejiny odievania.<br />
Ku cti zostavovateľov patrí, že sami aktívne<br />
prispeli k tomuto dielu popri organizácii<br />
podujatia nielen svojimi prácami, ale nezabudli<br />
okrem oslovených autorov ani na takpovediac<br />
nestora slovenského výskumu svätcov<br />
a vôbec cirkevných dejín. Oba zväzky zborníka<br />
tak veľmi vhodne završuje Pro memoria †<br />
Jozef Kútnik a jeho Dejiny kultu sv. Stanislava<br />
na Slovensku. Vďaka konkrétnosti absolútnej<br />
väčšiny príspevkov, fundovanosti ich autorov<br />
ako aj vďaka aktívnemu pričineniu siedmich<br />
recenzentov možno len máloktorú stať označiť<br />
za priemernú. Naopak, zborník obsahuje<br />
hojnosť novospracovaných tém, nastolených<br />
otázok a problémov, ako aj kvalitného ponoru<br />
do vecne poňatých sporov. Po technickej stránke<br />
je tiež potrebné vyzdvihnúť nenáročnú, ale<br />
zároveň prehľadnú grafickú podobu tlače,<br />
s kvantom (čiernobielych) obrazových príloh,<br />
umiestnenými hneď za príslušnými štúdiami.<br />
Ján Endrödi<br />
ŠEDIVÝ, Juraj: Mittelalterliche Schriftkultur<br />
im Pressburger Kollegiatkapitel. Chronos<br />
: Bratislava 2007. 283 s.<br />
Slovenská diplomatika, paleografia, ba aj<br />
kodikológia už dlhšie obdobie (prakticky od<br />
deväťdesiatych rokov 20. storočia) nezaznamenali<br />
výraznejší vydavateľský počin, odhliadnuc<br />
od výberových a popularizačných edícií<br />
slovenských prekladov niekoľkých kroník,<br />
legiend a listín. Doslova prelom v tomto nepriaznivom<br />
trende predstavuje anotovaná publikácia<br />
Juraja Šedivého Stredoveká písomná<br />
kultúra v Bratislavskej kolegiátnej kapitule.<br />
Autor, zúročiac svoj niekoľkoročný výskum<br />
najmä v oblasti latinskej paleografie,<br />
epigrafiky a kodikológie, prezentuje svoju<br />
syntézu na príklade chronotopu stredovekej<br />
Bratislavskej kapituly. Dlhodobé snaženie<br />
a systematickosť vyjadruje už úvodná kapitola<br />
(Einleitung), kde sú okrem metodológie veľmi<br />
vhodne a aktuálne riešené problematické otázky<br />
terminológie a názvoslovia, predovšetkým<br />
paleografie. Po zhodnotení doterajších výskumov<br />
k danej téme nasleduje vlastné jadro<br />
práce pomenované v zhode s celou knihou.<br />
Pri zvolenej chronologickej postupnosti sa autor<br />
logicky nevyhol opodstatnenej historickej<br />
problematike počiatkov kapituly. Tento dejinný<br />
náhľad je zreteľný aj pri ďalších kapitolách.<br />
Napokon ich členenie spočíva skôr v aspekte<br />
celospoločenského vývoja než v nejakej samoúčelnej<br />
periodizácii podľa pisárskych rúk,<br />
činnosti kanonikov či podobne. Môžeme tak<br />
podrobne sledovať písomnú kultúru Bratislavskej<br />
kapituly od vývoja v 13. stor., cez rozkvet<br />
v ére Anjouovcov, obdobie internacionalizmu<br />
za Žigmunda Luxemburského, následne v čase<br />
Akademie Istropolitany až po kultúru na<br />
kapitule na prahu novoveku. Takto rozumné<br />
členenie rytmicky dotvárajú vždy po tri podkapitoly.<br />
V tejto štruktúre je integrálne zahrnutý<br />
pohľad na písomnú a knižnú kultúru,<br />
diplomatické aktivity a činnosť, kanceláriu<br />
kapituly, ale aj na vzdelávanie a vôbec ostatnú<br />
kultúru napríklad v podobe stavebného<br />
rozvoja kolegiátneho chrámu, a tu hlavne<br />
jeho epigrafických pamiatok. Po zaujímavej<br />
stati stopujúcej osudy predmetných písomností<br />
v novoveku nasleduje Záver, ktorý má ako<br />
jediná časť <strong>text</strong>u aj svoj slovenský ekvivalent.<br />
Prehľadnosť <strong>text</strong>u a jeho znamenitú štrukturovanosť<br />
ilustruje až 118 čiernobielych obrázkov<br />
(predovšetkým fotografií) vo výbornej čitateľnosti.<br />
Takúto organizáciu završujú zoznamy<br />
skratiek, prameňov a literatúry, registre a najmä<br />
tri prílohy. Súčasťou printovej podoby je aj<br />
priložený CD-ROM s Doplňujúcimi vyobrazeniami<br />
a informáciami (vo formáte .pdf, v nemeckej<br />
a slovenskej verzii, 2x43 s.), kde okrem<br />
iného treba vyzdvihnúť 14 tabuliek Štatistiky<br />
diplomatickej produkcie Bratislavksej kolegiátnej<br />
kapituly.<br />
Už z tejto stručnej anotácie vidieť nielen<br />
úprimný záujem, erudovanosť, hlboké znalosti<br />
a poctivý výskum autora k uvedenej téme, ale<br />
predovšetkým skutočnosť, že takto do knižnej<br />
podoby pretavené poznatky predstavujú na<br />
Slovensku zatiaľ ojedinelú monografiu. Jednoznačne<br />
ju možno hodnotiť ako výrazný počin<br />
313
na poli diplomatiky, paleografie, epigrafiky<br />
a kodikológie s osobitým dosahom na slovenské<br />
i stredoeurópske cirkevné a kultúrne dejiny.<br />
Vyjadrujeme taktiež presvedčenie, že nemecká<br />
jazyková mutácia v tomto prípade nie<br />
je na škodu veci, ale naopak, pomôže aj širšej<br />
vedeckej verejnosti reagovať na prebiehajúci<br />
výskum a stav poznania.<br />
Ján Endrödi<br />
ŠVORC, Peter: Zakletá zem. Podkarpatská<br />
Rus 1918 – 1946. Praha : Lidové noviny,<br />
2007. 320 s. ISBN 978-80-7106-754-2<br />
V slovenských podmienkach je malým<br />
sviatkom, keď historikovi vyjde cudzojazyčný<br />
preklad jeho knihy. Takýmto sviatkom sa stalo<br />
vydanie prekladu monografie prešovského<br />
historika P. Švorca Zakliata krajina (Prešov :<br />
Universum, 1996. 128 s. ISBN 80-967001-6-<br />
2.). Vydalo ho navyše renomované vydavateľstvo,<br />
v produkcii ktorého patrí histórii významné<br />
miesto.<br />
Pôvodné slovenské vydanie knihy z roku<br />
1996 vyplnilo biele miesto v slovenskej, ale<br />
i českej historiografii, čoho najlepším dôkazom<br />
je vysoká frekvencia jeho citovania v odbornej<br />
literatúre v podstate až do súčasnosti.<br />
To je zároveň dôkazom, že aj napriek odstupu<br />
viac ako desiatich rokov a existencii celého<br />
radu novších prác nestráca na svojej aktuálnosti.<br />
České vydanie knihy tvorí okrem úvodu<br />
štrnásť kapitol. Oproti slovenskému vydaniu<br />
v nej pribudlo päť kapitol. Pre úplnosť je potrebné<br />
dodať, že ani tých pôvodných deväť neostalo<br />
celkom bez zmeny. Celý <strong>text</strong> teda autor<br />
doplnil o výsledky svojho výskumu, ktorý realizoval<br />
v priebehu desiatich rokov.<br />
V prvých dvoch kapitolách (Svízelná situace,<br />
Hledání vlastní identity) autor definuje<br />
predmet svojho záujmu – územie a hlavne jeho<br />
obyvateľov. Obidve tieto entity sa na začiatku<br />
20. storočia (a nielen vtedy) nachádzali v komplikovanej<br />
situácii. Územie neraz predtým,<br />
a mnohokrát aj neskôr, bolo súčasťou rôznych<br />
štátov. Rovnaký osud samozrejme postihoval<br />
i jeho obyvateľov, ktorí aj kvôli tomu žili<br />
v biede. Ich jedinou útechou bola neraz viera,<br />
hlásaná prevažne gréckokatolíckymi duchovnými.<br />
Naproti tomu etnická identita tunajších<br />
obyvateľov ostala nevyhranená, čo sa v nacionalistickom<br />
19. i 20. storočí stalo veľkým hendikepom.<br />
Dôsledkom geopolitického vývoja a identifikačných<br />
problémov bola vnútorná názorová<br />
heterogenita predstaviteľov miestnej intelektuálnej<br />
a politickej elity, ktorej autor venuje<br />
pozornosť v tretej kapitole (Státoprávní úvahy<br />
a koncepce Rusínů před rokem 1918).<br />
Historické udalosti roku 1918 spojili územie<br />
Podkarpatskej Rusi a osudy jeho obyvateľov<br />
s Československom. Práve tejto etape<br />
dejín Podkarpatskej Rusi je v knihe venovaná<br />
najväčšia pozornosť. Autor postupne v desiatich<br />
kapitolách sleduje medzinárodnopolitické<br />
súvislosti, ale i vnútorné okolnosti začlenenia<br />
tohto územia do ČSR, budovanie systému štátnej<br />
správy, tunajšie hospodárske, politické, sociálne<br />
či konfesionálne pomery a v neposlednom<br />
rade tiež zápas o realizáciu autonómie<br />
a s ním súvisiacu iredentu a separatizmus.<br />
V predposlednej (Cesta k autonomii. Připojení<br />
k Maďarsku) a poslednej kapitole (Připojení<br />
k Sovětskému svazu) autor napĺňa časový<br />
rámec stanovený v podtitule knihy rokom<br />
1946. Robí tak však len v širších medzinárodnopolitických<br />
súvislostiach a už sa nevenuje<br />
podrobnejšej analýze situácie Podkarpatskej<br />
Rusi a jej obyvateľov v horthyovskom Maďarsku.<br />
Tento stav je ale logický, pretože hoci sa<br />
jedná o pomerne krátke obdobie, určite by poskytlo<br />
dosť problémov na samostatné knižné<br />
spracovanie s ešte viac citovo podfarbeným<br />
názvom.<br />
Samozrejmou súčasťou knihy je poznámkový<br />
aparát, bohatý zoznam prameňov a literatúry<br />
a menný register.<br />
Jednoducho, no vkusne graficky spracovanú<br />
publikáciu dopĺňa celý rad čiernobielych<br />
fotografií a máp, ilustrujúcich <strong>text</strong> i atmosféru<br />
doby.<br />
Martin Pekár<br />
314
TIŠLIAR, Pavol: Mimoriadne sčítanie ľudu<br />
na Slovensku z roku 1919 : Príspevok k populačným<br />
dejinám Slovenska. Bratislava : Statis,<br />
2007. 126 s. ISBN 978-80-85659-44-3<br />
Mimoriadne sčítanie z roku 1919 bolo prvým<br />
cenzom po vzniku ČSR a ako také prinieslo<br />
prvé známe základné údaje o prítomnej<br />
populácii na Slovensku v čase vzniku novej<br />
štátoprávnej situácie. Napriek tomuto svojmu<br />
prvenstvu a významu sa aj v odbornej literatúre<br />
možno neraz stretnúť s konštatovaním,<br />
že prvé sčítanie sa na Slovensku uskutočnilo<br />
až v r. 1921. O to viac treba privítať anotovanú<br />
publikáciu, ktorej autor si za svoj cieľ stanovil<br />
upozorniť na mimoriadne sčítanie z r. 1919,<br />
urobiť základnú historicko-štatistickú analýzu<br />
výsledkov a porovnať ich s predchádzajúcimi<br />
uhorskými sčítaniami i s výsledkami riadneho<br />
cenzu z r. 1921.<br />
Svoj zámer autor napĺňa v troch ťažiskových<br />
kapitolách. Prvá z nich sa venuje prípravám<br />
mimoriadneho sčítania. Hneď v jej úvode<br />
autor konštatuje, že hlavné dôvody mimoriadneho<br />
sčítania boli dva – zistenie presnej národnostnej<br />
situácie pre potreby mierovej konferencie<br />
a vytvorenie základnej organizácie štátnej<br />
správy. Druhá kapitola je venovaná samotnému<br />
priebehu sčítania, ktoré sa uskutočnilo v dvoch<br />
termínoch, v marcovom a augustovom. Tretia,<br />
najrozsiahlejšia kapitola predstavuje analýzu<br />
základných výsledkov sčítania a ich komparáciu<br />
s predošlými a nasledujúcimi výsledkami<br />
sčítaní. Autor sa postupne venuje základným<br />
demograficko-štatistickým ukazovateľom,<br />
akými sú napr. hustota a prírastkovosť obyvateľstva,<br />
počet domov, pohlavie, etnicita či<br />
náboženská skladba prítomného obyvateľstva.<br />
O čosi podrobnejšie sa venuje posledným<br />
dvom uvedeným ukazovateľom.<br />
Anotovaná práca obsahuje prehľadný bohatý<br />
poznámkový aparát a zoznam prameňov<br />
a literatúry, čo svedčí o autorovej poctivej<br />
a systematickej práci.<br />
Prvé dve kapitoly ilustrujú obrázky, na<br />
ktorých čitateľ môže nájsť napr. ukážky originálnych<br />
sčítacích hárkov a výkazov. V tretej<br />
kapitole je viacero tabuliek, ale predovšetkým<br />
takmer šesť desiatok kartogramov, ktoré názorne<br />
zachytávajú jednotlivé ukazovatele v ich<br />
priestorovom a číselnom vyjadrení. Publikácia<br />
obsahuje dve prílohy, týkajúce sa národnostnej<br />
skladby, t. j. najdôležitejšieho dobového ukazovateľa,<br />
a tiež je jej súčasťou mapa administratívneho<br />
členenia Slovenska v roku 1919.<br />
Zdanlivo malý stranový rozsah práce je<br />
spôsobený tým, že práca vyšla v úspornom<br />
prevedení, vysadzaná menším písmom, a tiež<br />
v malom náklade čiernobielo. Tento fakt sa<br />
podpísal najmä pod nižšiu vizuálnu kvalitu<br />
kartogramov. Tlačená podoba práce je však<br />
určená pomerne úzkemu okruhu špecialistov.<br />
Verejnosti bude prístupná jej elektronická internetová<br />
verzia, ktorá uvedené menšie nedostatky<br />
nebude mať.<br />
Martin Pekár<br />
NÉMETH, Balázs: „... Gott schläft nicht, er<br />
blinzelt uns zu ...“. Evangelisch-reformierte<br />
Lebensgestaltung zwischen Kontinuität<br />
und Wandel – Ungarn im 16. Jahrhundert<br />
als Beispiel (= Beiträge zur Volkskunde<br />
und Kulturanalyse N.F. Bd. 3, hg. von Olaf<br />
Bockhorn), Frankfurt/M. u. a. : Peter Lang/<br />
Europäischer Verlag der Wissenschaften,<br />
2003. 297 S. / NÉMETH, Balázs: „… Isten<br />
nem aloszik, rejánk pislong …“. Református<br />
életforma kialakítása a folyamatosság és<br />
a változások közepette – a 16. szd-i Magyarország<br />
mint példa, Budapest : Kálvin János<br />
Kiadója, 2005. 352 S.<br />
András Szkhárosi Horváth kam wie viele<br />
der reformatorischen Wanderprediger in Ungarn<br />
aus der Tradition der Franziskaner Observanten;<br />
er wirkte an vielen Orten, verfasste<br />
eine Chronik, welcher der Titel des vorliegenden<br />
Buches entnommen ist: „Gott schläft nicht,<br />
er blinzelt uns zu...“ Mit dieser bildhaften Deutung<br />
der Geschichte antwortete er auf die Klage<br />
des Volkes, warum Gott nicht eingreift und<br />
das Land von der Türkenplage befreit. Diese<br />
Konstellation, die Niederlage bei Mohacs 1526<br />
und daran anschließend die Türkenherrschaft<br />
über Zentralungarn, war ein zentrales Thema<br />
der Literatur des 16. Jahrhunderts: die Magya-<br />
315
en identifizierten sich mit dem Volk Gottes,<br />
sie verstanden sich als „auserwähltes Volk“,<br />
dem Gott die Osmanen als Strafe schickte,<br />
weil ihre Könige Baalspredigern gefolgt waren<br />
(5.Mos 28, 21-50). Bei Szkhárosi Horváth kam<br />
die Herrschafts- und Feudalkritik franziskanischer<br />
Provenienz noch hinzu, die sich mit<br />
Motiven des ungarischen Bauernkrieges von<br />
1514 verband.<br />
Das Ungarn der zweiten Hälfte des 16.<br />
Jahrhunderts dient Balázs Németh als Folie, um<br />
„evangelisch-reformierte Lebensgestaltung“<br />
zu veranschaulichen. Mit akribischer Sorgfalt<br />
analysierte er theologische Quellen aus jener<br />
Zeit, die Beschlüsse und Kanones von 32 überregionalen<br />
Synoden zwischen 1545 und 1598,<br />
Agenden und Katechismen sowie Gesangbücher<br />
und einzelne Predigtsammlungen, und<br />
wertete sie im Blick auf das ihnen zugrunde<br />
liegende ethische Konzept der „Lebensgestaltung“<br />
aus. Németh prägt diesen heuristischen<br />
Begriff, um ihn von anderen kulturwissenschaftlichen<br />
Ansätzen (Mentalität, Lebensstil,<br />
Strukturen) abzuheben. Der Begriff ist letztlich<br />
auch sehr gut geeignet, die interdisziplinäre<br />
Arbeitsweise an der Grenze zwischen<br />
Theologie und Sozialwissenschaften, die insbesondere<br />
aus der Begegnung von Theologie<br />
und Ethnologie resultiert, zu unterstreichen.<br />
Der methodisch an Philippe Ariès und Jaques<br />
Le Goff geschulte Verfasser appliziert die<br />
sozialgeschichtlichen Fragestellungen an die<br />
kirchliche Lebenswelt des 16. Jahrhunderts,<br />
an die Gestaltungsformen der „Übergänge im<br />
Leben“ (Kapitel 2), bei der Geburt, bei Verlobung/Trauung<br />
und Scheidung und beim Tod,<br />
aber auch bei der „Kultivierung des Lebens“<br />
(Kapitel 3), bei Fest- und Alltagskultur. Ein besonderes<br />
Kapitel ist in diesem Zusammenhang<br />
der „Kultur der Über- und Unterordnung“ gewidmet,<br />
das von der Sitzordnung in der Kirche<br />
bis zur Obrigkeitsfrage und zur Rezeption der<br />
Staatslehren Melanchthons und Calvins reicht.<br />
Mit Kálmán Benda, dem langjährigen Mentor<br />
und Freund des Verfassers (seinem Gedenken<br />
ist auch das Buch gewidmet), erblickt Németh<br />
im Widerstandsrecht das eigentliche Proprium<br />
des magyarischen Reformiertentums. Am Beispiel<br />
des Kampfes István Bocskays gegen die<br />
Habsburger am Beginn des 17. Jahrhunderts<br />
hat Benda diese These entfaltet.<br />
Einen ekklesiologischen Schwerpunkt enthält<br />
das 4. Kapitel, das nach der „Struktur des<br />
geistigen Rückhalts im Leben“ fragt und diese<br />
in der Kirche als Gemeinschaft und als Erziehungsinstanz<br />
ermittelt. Dieser Abschnitt gibt<br />
einen schönen Einblick in das reformierte Kirchenrechtsdenken,<br />
er vermittelt die Bekenntnisbezogenheit<br />
der kirchlichen Ordnung, mag<br />
sie sich auf die Disziplin der Amtsträger oder<br />
auch der Gemeinden beziehen. Er thematisiert<br />
Einzelaspekte des Patronatsrechts, der Pfarrerbesoldung<br />
und der Konfliktregelung zwischen<br />
geistlichen Amtsträgern und Lehrern<br />
durch synodale Entscheidung, ja sogar Fragen<br />
der reformierten Kleiderordnung, der auch die<br />
Frau des Pfarrers („ohne Prunk“) unterworfen<br />
war, und vor allem den spezifischen Bereich<br />
reformierter Kirchenzucht.<br />
In didaktischer Absicht, aber auch um die<br />
Bauelemente der reformierten Lebensgestaltung<br />
zu fokussieren, fasst Németh abschließend<br />
zusammen, was als Ergebnis seiner Untersuchung<br />
gelten kann: eine festzustellende<br />
Tendenz zur Rationalität, weiters die ethische<br />
Durchdringung aller Lebensbereiche in Kirche<br />
und Gesellschaft, sodann die Hervorhebung<br />
der Eigenständigkeit der Einzelperson und der<br />
kirchlichen Gemeinschaft, und schließlich die<br />
Ausbildung einer „Kultur des Wortes“, wobei<br />
dies sowohl die Predigt als auch daraus resultierendes<br />
Handeln umfasste. Er schließt mit<br />
der Überzeugung, dass diese „Wort“-Konzentration<br />
„die Gestaltung sowohl des individuellen<br />
Lebens als auch die des gesellschaftlichen<br />
Gesamtgefüges humanisierte und in Richtung<br />
diesseitige Rechtmäßigkeit und Gerechtigkeit<br />
lenkte“. Dieser Gedankengang bringt nicht<br />
nur die thematisierte Lebensgestaltung auf<br />
den Punkt, sondern er macht – wie ich meine<br />
- auch ein Stück weit die innere Dynamik der<br />
Theologie des Verfassers transparent, der mit<br />
dieser Arbeit zum Doktor der Philosophie an<br />
der Universität Wien promoviert wurde.<br />
Karl W. Schwarz<br />
316
Историкии. Юбилеен сборник. Том 1.<br />
Съставител С. Танев Шумен : Университетско<br />
издателство Епископ Константин<br />
Преславски, 2006. 400 с. ISBN 10:954-577-<br />
346-4<br />
V rámci desiateho výročia svojho pôsobenia<br />
pripravili pracovníci Katedry histórie na<br />
Univerzite biskupa Konštantína Preslavského<br />
v Šumene reprezentatívny jubilejný zborník.<br />
Publikácia v úvode popisuje vznik, vývoj i súčasné<br />
aktivity pracoviska. Redakčná rada, zostavovateľ<br />
i samotní prispievatelia sa v rámci<br />
prezentovaných materiálov usilovali vytvoriť<br />
súčasne aj ukážku vedeckých výskumov, ktorým<br />
sa venujú jednotlivé špecializované skupiny<br />
pôsobiace v rámci katedry, prípadne spolupracovníci<br />
z ďalších pracovísk v Bulharsku.<br />
Z toho vychádza aj celkové členenie zborníka<br />
do viacerých oddelených celkov.<br />
Najrozsiahlejšia a najpestrejšia je prvá skupina<br />
materiálov zahrnutá do kategórie história.<br />
I keď pätnásť štúdií chronologicky zahŕňa široké<br />
obdobie od staroveku až po polovicu 20.<br />
storočia, prevažná väčšina z nich je venovaná<br />
udalostiam z konca 19. a prvej polovice 20.<br />
storočia. Z príspevkov venujúcich sa starším<br />
obdobiam spomeňme aspoň <strong>text</strong>y N. Nedelčeva<br />
a I. Tonalikova zamerané na dejiny staroveku<br />
či materiál T. Todorova zaoberajúcimi<br />
sa vzájomnými kontaktmi medzi Preslavom<br />
a Konštantinopolom v rokoch 893 – 969.<br />
Z novších dejín 19. a 20. storočia by si<br />
osobitnú pozornosť zaslúžilo viac príspevkov,<br />
z nášho pohľadu ako výnimočne zaujímavý<br />
možno hodnotiť materiál R. Angelovej o potravinárskom<br />
priemysle v Šumene /1878-1944/.<br />
Mapuje nielen postupný vývoj jednotlivých<br />
odvetví od roku 1878, keď sa Šumen a jeho<br />
okolie definitívne vymanili spod tureckej kontroly,<br />
ale aj ich kapitálové prepojenia a financovanie.<br />
Prudký rozvoj v nových pomeroch je<br />
zreteľný napr. na rozvoji mlynského priemyslu.<br />
V roku 1878 autorka eviduje v tomto priestore<br />
iba desať malých mlynov. V nasledujúcich rokoch<br />
vzniká nielen veľké množstvo ďalších,<br />
ale aj viaceré akciové parné mlyny. O význame<br />
tohto výrobného odvetvia svedčí aj skutočnosť,<br />
že začiatkom 20. storočia tu bol dokonca<br />
usporiadaný mlynársky kongres. V tridsiatych<br />
rokoch je už v Šumene a jeho okolí evidovaných<br />
takmer sto mlynských podnikov. Rozvoj<br />
jednotlivých odvetví sa ešte viac zdynamizoval<br />
po roku 1918 nielen v oblasti mlynárstva,<br />
ale aj pri výrobe jedlých olejov, alkoholu, piva<br />
a pri ďalších odvetviach potravinárskeho priemyslu.<br />
Veľké množstvo unikátnych starovekých<br />
i stredovekých archeologických lokalít vytvára<br />
pre bádateľov pôsobiacich v Šumene<br />
a jeho okolí ideálny priestor pre výskum. Práce<br />
v stredovekých centrách Bulharska, Pliske<br />
a Preslave, ale i na významných tráckych<br />
a rímskych lokalitách stále prebiehajú a výsledky<br />
najnovších objavov si našli svoje miesto<br />
aj v tomto zborníku. Z viacerých zaujímavých<br />
materiálov zahrnutých do bloku s názvom archeológia<br />
a sfragistika je potrebné spomenúť<br />
aspoň prácu P. Georgieva, venovanú archeologickým<br />
nálezom súvisiacim s čatalarským nápisom<br />
chána Omurtaga, či <strong>text</strong> K. Konstantinova<br />
popisujúci stredoveké jedálenské náčinie<br />
nájdene pri výskumoch v Pliske.<br />
Značná časť zborníka je venovaná <strong>text</strong>om<br />
z oblasti etnológie a metodike výučby dejepisu.<br />
Najmä v druhej skupine príspevkov, vzhľadom<br />
na skutočnosť, že pracovisko je zamerané<br />
aj na výchovu budúcich pedagógov, je viacero<br />
zaujímavých <strong>text</strong>ov, spomenúť je snáď možné<br />
materiál V. Velikova venovaný problematike<br />
poznávania každodennosti v súčasnej historickej<br />
spisbe.<br />
Úplný záver jubilejného zborníka predstavuje<br />
prehľad publikačnej činnosti jednotlivých<br />
členov pracoviska za roky 1994 - 2004, doplnený<br />
o stručné osobné profily jednotlivých pedagógov.<br />
Táto pasáž logicky uzatvára a dopĺňa<br />
zámer zostavovateľa, autorov a redakčnej rady,<br />
vytvoriť vizitku pracoviska usilujúceho sa po<br />
prijatí krajiny do Európskej únie rozšíriť spoluprácu<br />
s bádateľmi predovšetkým v oblasti<br />
strednej Európy a pre záujemcov vytvoriť súčasne<br />
možnosti lepšie sa oboznámiť s prácou<br />
a možnosťami bulharských historikov.<br />
Patrik Derfiňák<br />
317
MARINELLI-KÖNIG, Gertraud: Oberungarn<br />
(Slowakei) in den Wiener Zeitschriften<br />
und Almanachen des Vormärz (1805<br />
– 1848). Blicke auf eine Kulturlandschaft<br />
der Vormoderne. Versuch einer kritischen<br />
Bestandsaufnahme der Beiträge über die<br />
historische Region und ihre kulturellen Verbindungen<br />
zu Wien (= Österreichische Akademie<br />
der Wissenschaften. Philosophisch-<br />
-Historische Klasse, Sitzungsberichte 711<br />
= Veröffentlichungen der Kommission für<br />
Literaturwissenschaft 23). Wien : Verlag<br />
der Österreichischen Akademie der Wissenschaften,<br />
2004. LXVI, 779 S. + 1 Karten-<br />
-Beilage. ISBN 3-7001-3258-1<br />
Der vorliegende und anzuzeigende Slowakei-Band<br />
ist der vierte Teil eines großangelegten<br />
Slavica-Projekts, das sich zum Ziel setzte,<br />
die binnenösterreichische Rezeption der Kultur<br />
der slawischen Länder und Nachbarländer<br />
der Habsburgermonarchie in der Zeit des Vormärz<br />
bibliographisch zu erfassen. Die früheren<br />
Teile waren Russland (1990/1998), Polen<br />
und Ruthenen (1992) sowie den Südslawen<br />
(1994) gewidmet.<br />
Nach einer sehr eingehenden Einleitung,<br />
welche die historischen und kulturhistorischen,<br />
politischen und sprachgeschichtlichen<br />
Prämissen der Arbeit erläutert, die kulturwissenschaftliche<br />
Methodik abklärt und die<br />
Quellenlage sowie die ausgewerteten Zeitschriften<br />
und Almanache erörtert, folgt ein<br />
knapper Überblick über die Ergebnisse der<br />
Bestandsaufnahme, gegliedert nach den Themenbereichen:<br />
I. Literatur und Schrifttum; II.<br />
Sprachwissenschaften; III. Philosophie, Ästhetik,<br />
Rhetorik; IV. Geschichte, V. Bildungsinstitutionen;<br />
VI. Kunst; VII. Religion; VIII.<br />
Recht, IX. Landeskunde; X. Politische Ökonomie;<br />
XI. Naturwissenschaften und Mathematik.<br />
Es folgt eine annotierte Bibliographie,<br />
die ein ganz enormes Datenmaterial enthält<br />
und eine Fundgrube des kulturellen Gedächtnisses<br />
darstellt. Sie bringt Ungarn als multiethnischen<br />
Raum, als „Europa im Kleinen“<br />
(Johann Csaplovics [1820]) in Erinnerung und<br />
lässt den schwierigen Entstehungsprozess der<br />
slowakischen Schriftsprache erahnen, der<br />
sich in zwei Kodifizierungsversuchen (Anton<br />
Bernolák, Ľudevit Štúr) niederschlug und sich<br />
nur unter widrigen Bedingungen vollziehen<br />
konnte.<br />
Nach ihrer Selbsteinschätzung versteht<br />
sich die Studie als Lesebuch, Nachschlagewerk,<br />
Arbeitsbuch und weiterführende Quellensammlung<br />
zur Erforschung österreichischslowakisch-ungarischer<br />
Beziehungen – aber<br />
auch mit einem kritischen Unterton „als ein<br />
Paradigma für eine hybride vormoderne Kultur<br />
einer zentraleuropäischen Gesellschaft“.<br />
Karl W. Schwarz<br />
JANAS, Karol a kol.: Púchov. Púchov : Medial,<br />
2006. 320 s. ISBN 80-969574-1-4<br />
Po viac ako troch desiatkach rokov od vydania<br />
ostatnej publikácie o dejinách Púchova<br />
vyšla v roku 2006 nová. Kolektív autorov pod<br />
vedením K. Janasa (L. Bernát, P. Fleischhacker,<br />
P. Hudák, I. Kováčiková, V. Majbová,<br />
J. Moravčík, M. Rúbalová, J. Strižková a K.<br />
Vaštíková) napísal odbornú monografiu, v ktorej<br />
sa raz viac, inokedy trochu menej úspešne<br />
podarilo posunúť hranice doterajšieho poznania<br />
určite zaujímavých dejín mesta.<br />
Text publikácie je rozdelený do desiatich<br />
vnútorne členených kapitol, ktoré kombinujú<br />
chronologické a obsahové východisko. Sú<br />
doplnené o registre (starostov, primátorov, poslancov<br />
atď.), štatút mesta či fotogalériu. Z pohľadu<br />
odborníka je dôležité, že súčasťou <strong>text</strong>u<br />
je aj poznámkový aparát, umiestnený netradične<br />
celkom vzadu až za spomenutou fotogalériou.<br />
Chýba snáď len cudzojazyčné resumé,<br />
inak bežné v tomto type publikácie.<br />
Monografiu logicky otvárajú podkapitoly<br />
o najstarších doložených obdobiach. Je všeobecne<br />
známe, že Púchov a jeho blízke okolie<br />
je doslova posiate archeologickými nálezmi,<br />
ktoré dokazujú súvislé osídlenie tohto územia<br />
už od praveku. Príslušné <strong>text</strong>y to tiež jednoznačne,<br />
veľmi pútavo a názorne dokumentujú.<br />
O tom, že Púchovčania toto svoje špecifikum<br />
vnímajú, svedčí aj celá samostatná kapitola<br />
o púchovskej kultúre z pera J. Moravčíka.<br />
318
Osobitnú zmienku si zaslúži aj kapitola<br />
o dejinách mesta od polovice 19. storočia po<br />
súčasnosť od K. Janasa. Autor v nej na základe<br />
dôkladného štúdia archívnych dokumentov<br />
jednak poopravil nepresné či dokonca nesprávne<br />
informácie zo starších publikácií, a zároveň<br />
prvýkrát spracoval obdobia, ktoré doteraz neboli<br />
predmetom výskumu.<br />
Publikácia o dejinách Púchova vyšla vo<br />
veľkom formáte, na kvalitnom papieri a v celofarebnom<br />
prevedení. Popri samotných <strong>text</strong>och<br />
obsahuje nielen v prílohe veľké množstvo<br />
neraz jedinečných fotografií, ktoré ju robia<br />
atraktívnejšou a názorne približujú históriu<br />
mesta čitateľom. Aj preto má všetky predpoklady<br />
osloviť nielen Púchovčanov.<br />
Martin Pekár<br />
sú doplnené množstvom pútavých a vzácnych<br />
čiernobielych i farebných fotografií, reprodukcií<br />
či nákresov, čo zvyšuje ich výpovednú hodnotu<br />
a názornosť, atribúty dôležité najmä pre<br />
širšiu čitateľskú verejnosť.<br />
Súčasťou anotovanej publikácie je tiež<br />
zoznam použitej literatúry, chronológia udalostí<br />
genealogické tabuľky či resumé v dvoch<br />
svetových jazykoch.<br />
Kniha o dejinách Považskej Bystrice má<br />
prehľadnú štruktúru, prináša kvalitné <strong>text</strong>y,<br />
množstvo zaujímavého doplňujúceho materiálu<br />
a je veľmi vkusne graficky spracovaná. Vďaka<br />
tomu patrí jednoznačne k tomu najlepšiemu, čo<br />
v ostatných rokoch v rámci tohto žánru vzniklo.<br />
Otázne je azda len to, prečo sa tvorcovia<br />
knihy rozhodli pre netradičný formát.<br />
Martin Pekár<br />
Považská Bystrica : Z dejín mesta. Zost. B.<br />
Kortman. Žilina : Knižné centrum, 2006.<br />
280 s. ISBN 80-8064-244-3<br />
Ako píše zostavovateľ Bohuslav Kortman<br />
v úvode publikácie, Považská Bystrica bola až<br />
do roku 2006 jediným mestom na strednom<br />
Považí, ktoré nemalo knižne vydanú monografiu<br />
o vlastných dejinách. O to väčšiu a dôležitejšiu<br />
prácu vykonal deväťčlenný autorský<br />
kolektív, zložený z profesionálnych historikov<br />
i popularizátorov.<br />
Publikácia je rozdelená na sedem kapitol,<br />
ktoré sú dané tradičnými periodizačnými<br />
medzníkmi známymi zo slovenských dejín<br />
a ktoré sú vnútorne ďalej štrukturované.<br />
Na rozdiel od mnohých analogických publikácií<br />
obsahuje tá anotovaná zaujímavé a najmä<br />
veľmi kvalitné <strong>text</strong>y, založené na poctivej<br />
práci a evidentnej znalosti širších súvislostí.<br />
Takou je napr. kapitola (Považská) Bystrica<br />
v najstarších písomných prameňoch (s. 37-53)<br />
od Richarda Marsinu či kapitola Považská<br />
Bystrica v rokoch 1918 – 1945 (s. 197-231) od<br />
Karola Janasa.<br />
Jednotlivé <strong>text</strong>y, z ktorých viaceré spĺňajú<br />
prísne odborné kritéria a ktorých samozrejmou<br />
súčasťou je aj poznámkový aparát, sú napísané<br />
zrozumiteľne aj pre bežného čitateľa. Navyše<br />
319
ANNALES HISTORICI PRESOVIENSES<br />
VOL. 7<br />
Zostavil<br />
Martin Pekár<br />
Jazyková úprava<br />
PhDr. Anna Švorcová<br />
autori<br />
Anglické abstrakty<br />
Mgr. Katarína Pekárová<br />
autori<br />
Výkonný redaktor<br />
PaedDr. Martin Pekár, PhD.<br />
Pre<br />
Inštitút histórie na Filozofickej fakulte<br />
Prešovskej univerzity v Prešove<br />
Ul. 17. novembra č.1, 080 78 Prešov<br />
vydalo vydavateľstvo<br />
UNIVERSUM<br />
Javorinská 26, Prešov<br />
v roku 2007<br />
Sadzba<br />
Ing. Stanislav Kurimai<br />
Vydanie prvé<br />
ISBN 978-80-89046-45-4<br />
ISSN 1336-7528