annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

ťažkej prítomnosti a nejasnej budúcnosti. Napriek tomu, napriek všetkým pesimistickým
predpovediam v ňom intelektuálny a duchovný život neutíchal.
Práve v tomto kontexte sa odohral spor medzi Palamom a Barlaamom. Spor,
ktorý sa najprv týkal jemných otázok poznania Boha a potom, po vyslovení
odmietavých súdov o prevažne mníšskej praxi Isusovej modlitby kalábrijským
učencom, prešiel k samotným základom učenia o Bohu a osude človeka, presnejšie
jeho určení. Tento spor nebol ale iba nesúhlasom dvoch popredných
predstaviteľov vtedajšieho života v Byzancii, ale bol zároveň sporom dvoch odlišných
prístupov k teológii a jej prostredníctvom aj k iným náukám. Víťazstvo
palamizmu, upevnené znamenitými konštantínopolskými koncilmi v r. 1341,
1347 a 1351 bolo preto dôležité nielen pre úzky okruh mníchov-mystikov a vôbec
všetkých zdravo kontemplujúcich ľudí, ale i pre celý pravoslávny svet. Na
druhej strane vnímať tento spor iba ako religióznu polemiku medzi pravoslávnymi
a západnými rímskymi katolíkmi by zďaleka nebolo správne. Kalábrijský
mních nepriniesol zo Západu akýsi rýdzi katolícky teologický vplyv, reprezentovaný
predovšetkým tomizmom, skôr princípy sekularizácie kultúry,
spojenej s renesanciou. Tento vplyv na Západe pripravil pôdu pre reformáciu,
ktorá býva občas nazývaná aj severným humanizmom. Palamizmus sa zasa pre
Východ stal, povedané slovami Dmitrija Lichačeva, „prerenesanciou“, ktorá
napriek tomu neprešla do renesancie. Byzantská „prerenesancia“ bola čoskoro
prenesená na ruskú pôdu a tu dala bohaté plody v teologickom myslení, predovšetkým
v ikonografii. Avšak ani druhý vplyv odsúdením na spomínaných
konštantínopolských konciloch nezmizol. Barlaamom Kalábrijským a ďalšími
byzantskými humanistami bol hlásaný svetský helenizmus, ktorý nebol úplne
totožný s klasickým helenizmom ani s novoplatonizmom, pretože obsiahol
niektoré podstatné kresťanské prvky. Napriek tomu viedol kultúrnu tvorbu od
prerenesancie k skutočnej historicky dobre známej renesancii a humanizmu,
a teda aj k neskoršej sekularizácii kultúry.
Sv. Gregor Palama a jeho stúpenci boli nespornými odporcami tohto prechodu.
Víťazstvo palamizmu v Byzancii pribrzdilo rozkvet umenia smerom
k „helenizmu“ a sekularizovanej renesancii. Zatiaľ na Rusi, ktorá sa postupne
ujímala byzantského dedičstva, Palamovi žiaci a stúpenci prebudili záujem
o svätootcovskú literatúru a duchovné podanie katolíckeho pravoslávia. Tento
záujem bol čoskoro posilnený teóriou Moskvy ako Tretieho Ríma. Také vážne
a dôležité udalosti pre ruské dejiny, ako bolo prijatie cárskeho titulu Ivanom IV.
Hrozným v r. 1547, dobytie Kazane v r. 1562 a s tým spojené otvorenie cesty do
Orientu a na sever a ustanovenie patriarchátu v r. 1589, nemôžu byť v plnosti
pochopené mimo palamizmu. A v tomto je, ak nie rozhodujúci, potom určite
veľmi veľký, nielen teologický, ale aj historický význam učenia sv. Gregora
Palamu.
41