annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

V celom tomto spore môžeme vybadať ešte jednu dominantnú otázku,
ktorá sa netýkala len teológov a filozofov, ale tiež politikov. Bola to otázka
zjednotenia s rímskou cirkvou. Schizma bola úplná a triumf palamizmu rozkol
ešte prehĺbil. No zároveň mnohí byzantskí štátnici a myslitelia nadobudli presvedčenie,
že impérium nemôže prežiť bez pomoci Západu. Pokiaľ sa má táto
pomoc dosiahnuť za cenu poddania sa rímskej cirkvi, potom sa Gréci musia
podrobiť. Ako ale naučiť národ latinskej doktríne? Ako presvedčiť Grékov,
že práve západní kresťania by mali byť tými vytúženými záchrancami? Či to
azda neboli západní križiaci, kto dobyl Carihrad? Či nie pod ich vládou mnohí
z Byzantíncov trpeli? V snahe vyriešiť túto neľahkú situáciu rozhodol sa cisár
siahnuť k najmocnejšiemu prostriedku – zvolaniu snemu takému ekumenickému,
ako to len bude možné, ktorý by raz a navždy skoncoval so schizmou.
Boli tu však dominantné otázky, ktoré sa nedali vyriešiť politickým tlakom či
mocenským rozhodnutím. Ich subtílnosť mali skúmať vybraní učenci oboch
strán, východnej aj západnej, a na ich konsenze mali vybudovať budúcu jednotu.
No byzantskí učenci zďaleka neboli jednotní. Mnohí z nich veľmi jasne
videli, že naplniť predstavu jednoty, ako ju navrhovali západní predstavitelia,
sa bez zásadných ústupkov, ktoré by znamenali neprípustné dogmatické pochybenie,
jednoducho nedá. Avšak boli tu ešte filozofujúci myslitelia, ochotní
prijať rímsku zvrchovanosť aj za cenu kompromisov. Pre nich bolo zo všetkého
najdôležitejšie zjednotenie kresťanstva a záchrana ohrozenej východnej
kresťanskej civilizácie pred výbojným islamom. Mnohí z nich strávili nejaký
čas v Taliansku a videli rozkvet tamojšieho intelektuálneho a hospodárskeho
života. Svoju úlohu zohrala aj latinská kultúrna tradícia, ktorá ešte v dobách
antiky vyrastala na gréckych autoroch. Videli tiež, ako vysoko sú cenení byzantskí
učenci, ak prichádzajú ako priatelia. Byzantský polyhistor, údajne jeden
z predchodcov západoeurópskeho humanizmu, Maxim Planudes (asi 1255
– 1305) už na prelome 13. a 14. storočia preložil z latinčiny do gréčtiny viacero
známych spisov, ako bol Catonov Distichon, Cicerov Somnium Scipionis, Ceasarovo
dielo De bello Gallico, Ovídiove Metamorfózy, Donatovu Ars minor,
Boethiove De consolatione philosophiae, ale hlavne Augustínovu prácu De trinitate.
Rozšírenie znalosti latinčiny si vyžiadalo aj rokovanie o únii. Zdá sa,
že prekladal a komentoval Boethiove diela už pred Planudom významný rétor
a odporca únie s Rímom Manuel Holobolos (asi 1245 – 1284), hoci niektorí
bádatelia pripisujú aj tieto preklady Planudovi, ktorý sa o kultúrne kontakty so
Západom zaslúžil väčšmi. Podobný rozmach prekladateľskej aktivity po Planudovi
však nenachádzame. Byzantský odpor proti únii a jej prívržencom (tzv.
latinofrones, t.j. ľudia zmýšľajúci ako Latiníci) uvádzal štúdium latinčiny do
podozrenia. Nikefor Gregoras preto od neho radšej upustil a žiak Nila Kabasilu
a Izidora Buchira Demetrios Kydones (asi 1323 – 1397/8), významný prekladateľ
latinskej teologickej literatúry, sa musel obhajovať proti podozreniu z vlas-
39