annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...
annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ... annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...
1331 sa nezmieriteľne pohádal s konštantínopolskými učencami a literátmi. Ich vodcovská postava, polyhistor rovnako dobre ovládajúci tak matematiku a astronómiu, ako aj dejiny, Nikefor Gregoras (1290 – 1360) za žiadnych okolností nemienil uvoľniť prvenstvo juhotalianskemu prišelcovi. Prebehli verejné dišputy, na ktorých Gregoras zvíťazil. Aspoň sám takto celý spor popisuje vo svojom dialógu nazvanom Florentios. Barlaama zobrazuje ako chvastúňa, ktorého jediným záujmom je potupovať iných filozofov. Znepokojený a nahnevaný Barlaam potom okolo roku 1332 ušiel do Thesaloník, ktoré v jeho očiach „boli zbavené akejkoľvek vzdelanosti“. Z toho vyplývalo, že práve takého učenca, ako bol on, potrebovali ako soľ. No keď začal otvorene hlásať svoje teologické názory, konflikt sa ukázal ako nevyhnutný. Dva Apodiktické traktáty sv. Gregora boli pravdepodobne skrytou polemikou proti Barlaamovi. Aj sv. Gregor vyvracal katolícke učenie o vychádzaní Svätého Ducha, no z tých pozícií, že dôkazy v otázkach viery sú nielen možné, ale aj nevyhnutné. Samozrejme pod dôkazmi v teológii nemal na mysli logické sylogizmy, o ktorých hovoril Barlaam, ale hodnovernosť skúsenosti, o ktorej neskôr píše v Triádach. Takto sa v osobnostiach dvoch popredných mysliteľov 14. storočia zrazili ortodoxný Východ a latinský Západ so svojimi odlišnými prístupmi k teológii. Barlaam navyše primykal k novému duchu, ktorý stále silnejšie opantával učené kruhy Západu. Vyrástol a prvé vzdelanie získal v Taliansku, kde sa práve začala rozvíjať renesancia. Humanistické kruhy, v ktorých sa pohyboval, trvali na tom, aby sa oslobodil od intelektuálnych disciplín ustanovených v stredoveku, ktorých symbolom a stelesnením je tomistická cesta v teológii. William Ockham vďačil za svoj úspech v 14. storočí práve tejto túžbe, aby sa ľudské myslenie emancipovalo od „stredovekej autority“; toto oslobodenie vedie napokon až k protestantskej reformácii. Nevieme, či bol Barlaam priamo oboznámený s nominalistickou filozofiou alebo mal nejaké kontakty s Williamom Ockhamom. V každom prípade v mene nominalizmu už vo svojich prvých teologických prácach proti Latiníkom – ktorých stotožňoval s „tomistami“ – odmietol ich tvrdenie, že poznajú Boha a že môžu dokázať vychádzanie Svätého Ducha i od Syna. Jeho apofatizmus ho akoby tiahol k východnej teológii, hlavne k sv. Dionýzovi Areopagitovi (tzv. Pseudodionýzos), ktorého dielo svojim študentom kedysi vysvetľoval. Avšak Barlaam sa pritom nezastavil a vo svojom učení šiel ešte ďalej. Latinskú náuku odmietal iba preto, že o Bohu ako nepoznateľnom nemôžeme tvrdiť ani to, či Svätý Duch vychádza od Otca alebo od Otca i Syna. Tento nominalistický agnosticizmus, namierený najprv proti Latiníkom, paradoxne vyvolal protest pustovne sv. Sávu. Sv. Gregor Palama píše z Athosu listy do Carihradu a Thesoloník, raz Akindynovi, jednému zo svojich vynikajúcich žiakov, inokedy osobne Barlaamovi. Bolo jasné, že sv. Gregor názory učeného Kalábrijca nezdieľa. A to napriek tomu, že podobne ako Barlaam aj on bol vynikajúcim znalcom sv. Dionýza. No 36
väčšiu časť jeho teologických názorov a myšlienok nie je až také ťažké odvodiť od veľkých Kappadočanov a od jedného z najpopulárnejších učiteľov myslenia a zbožnosti v Byzancii – ctih. Maxima Vyznávača. Boha skutočne nemôžeme poznať, ale či sa nám on sám nezjavuje? Či nie Isus Christos vteliac sa daroval ľuďom nadprirodzené poznanie odlišné od intelektuálnych vedomostí? Vo svojom vyhýbaní sa intelektuálnemu realizmu západnej tomistickej scholastiky sa Barlaam zrazil s mystickým realizmom východných teológov. Dva snemy, zvolané v júni a auguste roku 1341 do Chrámu Hagie Sofie v Carihrade, odsúdili kalábrijského filozofa. Jeho nádeje, že na Východe nájde vhodnú pôdu pre starý helenizmus, neboli nakoniec realizované. Humanistická nálada a platónske presvedčenie učeného Kalábrijca našli na Západe oveľa väčší počet stúpencov. Preto sa rozhodol vrátiť do Talianska. Tam bol zvolený za biskupa v Gerasi a dni staroby trávil tým, že učil Petrarcu grécky jazyk. Avšak ani v Byzancii sa jeho činnosť úplne neminula účinkom. Niektorí filozofi, ovplyvnení či už Tomášovou západnou scholastikou, alebo Barlaamovým nominalizmom, napadli tradičnú cirkevnú teóriu mysticizmu, ktorého obhajcovia, vedení sv. Gregorom Palamom, museli potom formulovať aj dnes málo známe cirkevné učenie o nestvorených Božích energiách. Nie tak dávno bolo povedané, že bohoslovie sv. Gregora Palamu je možné opísať v súčasných termínoch ako „existencialistické“. Zaiste sa v mnohom odlišuje od tých koncepcií, ktoré sú v súčasnosti označované týmto menom. Nech by to bolo akokoľvek, sv. Gregor neustále vedie spor so všetkými „esenciálnymi teológiami“, ktorým sa nedarí vysvetliť Božiu slobodu, dynamizmus Božej vôle, reálnosť jeho pôsobenia. Sv. Gregor vidí korene tohto zhubného nasmerovania mysle v origenizme, ktorý sa zasa zrodil pod vplyvom platónskeho spiritualizmu. Tu sa nachádza kameň úrazu gréckej impersonálnej metafyziky. Pokiaľ by sme vôbec mohli hovoriť o nejakej „kresťanskej metafyzike“, potom by to musela byť iba metafyzika osobnosti. Gregorovo učenie nebolo ani v Byzancii jednoznačne prijaté. Ukázalo sa, že krátka kariéra kalábrijského filozofa na Východe bola možná iba vďaka tomu, že jeho idey, hoci nie úplne, našli v určitých kruhoch byzantskej inteligencie svojich úprimných prívržencov. Extrémne závery nominalizmu sa zhodovali s intímnym presvedčením viacerých byzantských humanistov. Intelektuálna elita Východu už dlhšiu dobu prežívala hlbokú krízu, niekedy zakrytú neprehľadným závojom prísneho spôsobu života v Byzancii a formálnou vernosťou dogmám siedmich všeobecných snemov. Ale pod fasádou vonkajšej zbožnosti či vernosti tradíciám už od 9. a zvlášť 11. storočia tlel neustály konflikt medzi prívržencami svetského helenizmu a ochrancami duchovného a teologického učenia, z ktorého sa zrodil byzantský helenizmus. Prví žiadali, aby novoplatónska filozofická tradícia znovu získala čo najväčšiu autonómiu vo vzťahu ku kresťanskej dogme, zatiaľ čo druhý smer hľadal čistotu kresťanského 37
- Page 1: ANNALES HISTORICI PREŠOVIENSIS ANN
- Page 4 and 5: ANNALES HISTORICI PREŠOVIENSIS ANN
- Page 6 and 7: V. Hudečková Regionalizmus a obla
- Page 8 and 9: V. Hudečková Regionalism and Šar
- Page 11 and 12: PALAMIZMUS V DEJINÁCH BYZANCIE * I
- Page 13 and 14: Michel Balard uvádza, že na Apeni
- Page 15 and 16: tiklad kresťanstva. Pretože human
- Page 17 and 18: hodujúca bitka, v ktorej osmanské
- Page 19 and 20: väzbu, pretože Logika Michaila Ps
- Page 21 and 22: nespochybnil, že Logika Petra Hisp
- Page 23 and 24: zický prameň duchovno - fyziologi
- Page 25 and 26: Palama sa prezentoval ako znalca pa
- Page 27 and 28: K HISTÓRII PALAMIZMU VO VIEROUČNO
- Page 29 and 30: obyčajnými svedkami starej viery
- Page 31 and 32: hy a smeruje k tomu, aby predstavil
- Page 33 and 34: duchovného života v Byzancii. Sta
- Page 35 and 36: ský sa dôsledne vyhol tomu, aby a
- Page 37: mystik Nikolaos Kabasilas či filoz
- Page 41 and 42: V celom tomto spore môžeme vybada
- Page 43 and 44: ťažkej prítomnosti a nejasnej bu
- Page 45 and 46: SLUŽBA VELKÉHO KÁNONU SV. ONDŘE
- Page 47 and 48: Na Proměnění Páně, Na pozdviž
- Page 49 and 50: Theologie hesychasmu Základní my
- Page 51 and 52: Tyto metody modlitby mysli byly na
- Page 53 and 54: Lidé po pádu ztratili možnost do
- Page 55 and 56: Člověk po pádu potřeboval vylé
- Page 57 and 58: V období Ondřeje Krétského byly
- Page 59 and 60: Text je velikou a mnohokrát opakov
- Page 61 and 62: Přikryt jsem šatem hanby jako lis
- Page 63 and 64: Komu stala jsi se podobnou, duše m
- Page 65 and 66: Bdi, duše má, buď statečná jak
- Page 67 and 68: Bohorodičen 4. písně: I rodíš
- Page 69 and 70: SZENT MÁRTON TISZTELETÉNEK MAGYAR
- Page 71 and 72: az István nevet kapta a keresztsé
- Page 73 and 74: Mainz Márton patrociniuma is erre
- Page 75 and 76: Szent István Koppány és a pogán
- Page 77 and 78: Ewig 1962. = Ewig, E.: Der Martinsk
- Page 79 and 80: Tóth E. 1976. = Tóth E.: Savaria
- Page 81 and 82: Aj po vymretí Arpádovcov zostal s
- Page 83 and 84: Gut anzutasten, begann er, sich an
- Page 85 and 86: diesbezügliches Verbot des Papstes
- Page 87 and 88: metern noch unterstrichen und gehob
1331 sa nezmieriteľne pohádal s konštantínopolskými učencami a literátmi.<br />
Ich vodcovská postava, polyhistor rovnako dobre ovládajúci tak matematiku<br />
a astronómiu, ako aj dejiny, Nikefor Gregoras (1290 – 1360) za žiadnych okolností<br />
nemienil uvoľniť prvenstvo juhotalianskemu prišelcovi. Prebehli verejné<br />
dišputy, na ktorých Gregoras zvíťazil. Aspoň sám takto celý spor popisuje vo<br />
svojom dialógu nazvanom Florentios. Barlaama zobrazuje ako chvastúňa, ktorého<br />
jediným záujmom je potupovať iných filozofov. Znepokojený a nahnevaný<br />
Barlaam potom okolo roku 1332 ušiel do Thesaloník, ktoré v jeho očiach „boli<br />
zbavené akejkoľvek vzdelanosti“. Z toho vyplývalo, že práve takého učenca,<br />
ako bol on, potrebovali ako soľ. No keď začal otvorene hlásať svoje teologické<br />
názory, konflikt sa ukázal ako nevyhnutný. Dva Apodiktické traktáty sv.<br />
Gregora boli pravdepodobne skrytou polemikou proti Barlaamovi. Aj sv. Gregor<br />
vyvracal katolícke učenie o vychádzaní Svätého Ducha, no z tých pozícií,<br />
že dôkazy v otázkach viery sú nielen možné, ale aj nevyhnutné. Samozrejme<br />
pod dôkazmi v teológii nemal na mysli logické sylogizmy, o ktorých hovoril<br />
Barlaam, ale hodnovernosť skúsenosti, o ktorej neskôr píše v Triádach. Takto<br />
sa v osobnostiach dvoch popredných mysliteľov 14. storočia zrazili ortodoxný<br />
Východ a latinský Západ so svojimi odlišnými prístupmi k teológii. Barlaam<br />
navyše primykal k novému duchu, ktorý stále silnejšie opantával učené kruhy<br />
Západu. Vyrástol a prvé vzdelanie získal v Taliansku, kde sa práve začala rozvíjať<br />
renesancia. Humanistické kruhy, v ktorých sa pohyboval, trvali na tom,<br />
aby sa oslobodil od intelektuálnych disciplín ustanovených v stredoveku, ktorých<br />
symbolom a stelesnením je tomistická cesta v teológii. William Ockham<br />
vďačil za svoj úspech v 14. storočí práve tejto túžbe, aby sa ľudské myslenie<br />
emancipovalo od „stredovekej autority“; toto oslobodenie vedie napokon až<br />
k protestantskej reformácii. Nevieme, či bol Barlaam priamo oboznámený s nominalistickou<br />
filozofiou alebo mal nejaké kontakty s Williamom Ockhamom.<br />
V každom prípade v mene nominalizmu už vo svojich prvých teologických<br />
prácach proti Latiníkom – ktorých stotožňoval s „tomistami“ – odmietol ich<br />
tvrdenie, že poznajú Boha a že môžu dokázať vychádzanie Svätého Ducha i od<br />
Syna. Jeho apofatizmus ho akoby tiahol k východnej teológii, hlavne k sv. Dionýzovi<br />
Areopagitovi (tzv. Pseudodionýzos), ktorého dielo svojim študentom<br />
kedysi vysvetľoval. Avšak Barlaam sa pritom nezastavil a vo svojom učení šiel<br />
ešte ďalej. Latinskú náuku odmietal iba preto, že o Bohu ako nepoznateľnom<br />
nemôžeme tvrdiť ani to, či Svätý Duch vychádza od Otca alebo od Otca i Syna.<br />
Tento nominalistický agnosticizmus, namierený najprv proti Latiníkom, paradoxne<br />
vyvolal protest pustovne sv. Sávu. Sv. Gregor Palama píše z Athosu listy<br />
do Carihradu a Thesoloník, raz Akindynovi, jednému zo svojich vynikajúcich<br />
žiakov, inokedy osobne Barlaamovi.<br />
Bolo jasné, že sv. Gregor názory učeného Kalábrijca nezdieľa. A to napriek<br />
tomu, že podobne ako Barlaam aj on bol vynikajúcim znalcom sv. Dionýza. No<br />
36
Change language