annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

duchovného života v Byzancii. Stačí spomenúť Fótiových žiakov sv. Cyrila-
-Konštantína zvaného Filozof, patriarchu Mikuláša Mystika, Aretu Cézarejského,
alebo sv. Simeona Nového Teológa, ktorého žiak a životopisec Niketas
Stefatos bol jedným z hlavných polemistov s latinskými novotami. Táto línia sa
tiahne až k sv. Gregorovi Palamovi, preto by malo byť jasné, že ohraničovať sa
napr. prvými piatimi storočiami – spomenieme známu formuláciu consensus
quinquesecularis (zhoda piatich storočí), je formulácia protestantov, reflektujúca
svojráznu a špecifickú protestantskú teológiu dejín. Toto je ohraničujúca
formula, hoci pre tých, ktorí by sa chceli uzavrieť v apoštoslkom veku, sa aj
ona zdá byť príliš široká. Avšak rovnako ohraničujúcou je v určitom zmysle aj
teória o zlatom veku patristiky, o Justiniánovej epoche alebo „Siedmich všeobecných
snemoch“. Potom to vyzerá, akoby duchovná autorita cirkvi bola –
aspoň na Východe – ohraničená prvými ôsmimi storočiami, akoby zlatý vek
kresťanstva už pominul a my žijeme v dobe železnej alebo bronzovej. Práve
tento fakt zrodil spomínanú nekorektnú periodizáciu, ktorá pohrdla teologickým
odkazom Byzancie. Práve na tejto pôde došlo k oddeleniu patristiky od
byzantológie, tu vznikla ostrá hranica v celostnom nepretržitom procese. Potom
to vyzerá tak, že „byzantská epocha“ je len akýmsi úpadkovým dodatkom
k „veku Otcov“. Stále sú vyslovované pochybnosti, či jej dedičstvo má nejaký
význam pre teologické myslenie. No byzantská teológia v žiadnom prípade nepredstavuje
iba „opakovanie“ teológie otcov, a to nové, čo v ňom bolo, v ničom
neustupuje pokladom „starého“ kresťanstva. „Byzantská teológia,“ ako hovorí
jeden z najlepších znalcov patristickej literatúry 20. storočia otec Georgij Florovsky,
„organicky predlžuje Vek Svätých Otcov“. 3 Na to sa dnes zabúda rovnako
ľahko, ako tomu bolo v minulosti. Žiaľ, dôvody na takéto hodnotenie neboli
a ani nie sú teologické, ale skôr kultúrno-politické a religiózno-polemické.
Stačí sa pozrieť na niektoré historické fakty či už z doby sv. Fótia Konštantínopolského,
sv. Niketu Stefata a Michala Kerulária, či neskôr, keď sa rozbehla
únijná aktivita, ktorá vážne zasiahla aj do života sv. Gregora Palamu.
Ten sa narodil do epochy, ktorá je nielen na Západe známa pod pomenovaním
renesancia. Bola to doba nových vzťahov medzi východnou-pravoslávnou
a západnou-latinskou cirkvou. Tie boli skomplikované nezmyselnou storočnou
vojnou v západnej Európe medzi Angličanmi a Francúzmi, novým vzostupom
Turkov, keď Seldžukov nahradili Osmani, nájazdmi Tatárov, začiatkom 14. storočia
likvidáciou rádu templárov a rozkolom v samotnom pápežstve, keď na
čele latinských kresťanov stáli dvaja pápeži, jeden v Avignone, druhý v Ríme,
3 Pozri Florovsky, G.: Svätiteľ Grigorij Palama i tradicija otcov. In: Dogmat i istorija, Moskva
1998, s. 384.
31