annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...
Share Embed Flag
Download ePaper

annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ... annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

unipo.sk
22.10.2014 Views

is) tvoria to jadro, okolo ktorého sa teraz koncentruje teologické myslenie, viac ako kedykoľvek predtým späté s duchovným životom“. 2 A skutočne, hneď za sv. Dionýzom Areopagitským rozpracovali ctih. Maxim Vyznávač a ctih. Ján Damaský teológiu zbožštenia (teosisu), zahŕňajúc ju do christológie, ktorá je spojená s učením o energiách. Toto učenie o zbožštujúcom zjednotení sa vo svojom pneumatologickom aspekte prejavilo u sv. Simeona Nového Teológa (956 -1022). A sv. Simeon bol skutočne „nový teológ“. On bol ten, ktorý v byzantskom premýšľaní o Bohu najjasnejšie vyjadril pneumatologický prúd, ktorý je akoby zahalený tajomstvom Svätého Ducha, prebývajúceho v nás, ktorý nehľadá svoje vonkajšie vyjadrenie ako christologická teológia a sústredí sa na mlčanie, na hesychiu. Iba hrubé zasahovanie zo strany niektorých predstaviteľov racionalistickej teológie – a mohli by sme povedať, že byzantských scholastikov – iba profanácia skrytého, kontemplatívneho života donútili tento duchovný život monastierov skýtov vystúpiť zo svojho odlúčenia od sveta a prinútili ho – postavením pred vieroučné konflikty – hľadať vlastné dogmatické vyjadrenie ako teológiu mystickej skúsenosti. No prvým, kto poukázal na závažnosť pneumatologických otázok, bol sv. Fótios Konštantínopolský. Učený patriarcha tak spočiatku učinil v apologetickom zápase s latinskými novotami, ktoré sa koncentrovali okolo učenia o vychádzaní Svätého Ducha nielen od Otca, ale aj od Syna. Latinská vsuvka Filioque vyvolala ostrý zápas najprv v kristianizovanej Bulharskej ríši, potom v jednotlivých polemikách okolo tejto otázky. Hlavným hovorcom ortodoxného Východu bol sv. Fótios, ktorý túto otázku rozobral minimálne v dvoch relevantných dokumentoch, a to v rozsiahlej Okružnej epištole východným patriarchom v r. 866, ktorá sa stala pravdepodobne hlavným dokumentom pre veľký konštantínopolsky snem v r. 867, a teologickom traktáte zväčša citovanom pod názvom Mystagogia Svätého Ducha, napísanom snáď po roku 885. Táto pneumatologická teológia nebola ale teologickým rozumovaním neobyčajne vzdelaného patriarchu, ale obranou autentického duchovného života, ktorý je bezprostredne spojený s jasným a správnym dogmatickým vyjadrením. Blúznivý, nejasný, zahmlený spirituálny život mimo hygieny duše pravoslávie nepozná. „Radostné“ oddávanie sa duchovným zážitkom, nekontrolovaná predstavivosť sú považované za veľmi nebezpečnú šikmú plochu pre človeka, kedy sa stráca rozlišovanie, skúmanie duchov a všetko duchovné je prijímané ako autentické. Práve vtedy dochádza k tzv. duchovnému oklamaniu, ktoré sa stáva zdrojom herézy. Toto si sv. Fótios pri všetkom svojom učenom zápale vynikajúco uvedomoval. A v jeho šľapajach, ktorých on sám bol iba nasledovníkom, pôjdu nielen jeho žiaci, ale aj ďalší významní učitelia 2 Pozri Lossky, Vl.: Visieu de Diéu. Palamitská syntéza (preklad v rukopise). 30

duchovného života v Byzancii. Stačí spomenúť Fótiových žiakov sv. Cyrila- -Konštantína zvaného Filozof, patriarchu Mikuláša Mystika, Aretu Cézarejského, alebo sv. Simeona Nového Teológa, ktorého žiak a životopisec Niketas Stefatos bol jedným z hlavných polemistov s latinskými novotami. Táto línia sa tiahne až k sv. Gregorovi Palamovi, preto by malo byť jasné, že ohraničovať sa napr. prvými piatimi storočiami – spomenieme známu formuláciu consensus quinquesecularis (zhoda piatich storočí), je formulácia protestantov, reflektujúca svojráznu a špecifickú protestantskú teológiu dejín. Toto je ohraničujúca formula, hoci pre tých, ktorí by sa chceli uzavrieť v apoštoslkom veku, sa aj ona zdá byť príliš široká. Avšak rovnako ohraničujúcou je v určitom zmysle aj teória o zlatom veku patristiky, o Justiniánovej epoche alebo „Siedmich všeobecných snemoch“. Potom to vyzerá, akoby duchovná autorita cirkvi bola – aspoň na Východe – ohraničená prvými ôsmimi storočiami, akoby zlatý vek kresťanstva už pominul a my žijeme v dobe železnej alebo bronzovej. Práve tento fakt zrodil spomínanú nekorektnú periodizáciu, ktorá pohrdla teologickým odkazom Byzancie. Práve na tejto pôde došlo k oddeleniu patristiky od byzantológie, tu vznikla ostrá hranica v celostnom nepretržitom procese. Potom to vyzerá tak, že „byzantská epocha“ je len akýmsi úpadkovým dodatkom k „veku Otcov“. Stále sú vyslovované pochybnosti, či jej dedičstvo má nejaký význam pre teologické myslenie. No byzantská teológia v žiadnom prípade nepredstavuje iba „opakovanie“ teológie otcov, a to nové, čo v ňom bolo, v ničom neustupuje pokladom „starého“ kresťanstva. „Byzantská teológia,“ ako hovorí jeden z najlepších znalcov patristickej literatúry 20. storočia otec Georgij Florovsky, „organicky predlžuje Vek Svätých Otcov“. 3 Na to sa dnes zabúda rovnako ľahko, ako tomu bolo v minulosti. Žiaľ, dôvody na takéto hodnotenie neboli a ani nie sú teologické, ale skôr kultúrno-politické a religiózno-polemické. Stačí sa pozrieť na niektoré historické fakty či už z doby sv. Fótia Konštantínopolského, sv. Niketu Stefata a Michala Kerulária, či neskôr, keď sa rozbehla únijná aktivita, ktorá vážne zasiahla aj do života sv. Gregora Palamu. Ten sa narodil do epochy, ktorá je nielen na Západe známa pod pomenovaním renesancia. Bola to doba nových vzťahov medzi východnou-pravoslávnou a západnou-latinskou cirkvou. Tie boli skomplikované nezmyselnou storočnou vojnou v západnej Európe medzi Angličanmi a Francúzmi, novým vzostupom Turkov, keď Seldžukov nahradili Osmani, nájazdmi Tatárov, začiatkom 14. storočia likvidáciou rádu templárov a rozkolom v samotnom pápežstve, keď na čele latinských kresťanov stáli dvaja pápeži, jeden v Avignone, druhý v Ríme, 3 Pozri Florovsky, G.: Svätiteľ Grigorij Palama i tradicija otcov. In: Dogmat i istorija, Moskva 1998, s. 384. 31

is) tvoria to jadro, okolo ktorého sa teraz koncentruje teologické myslenie,<br />

viac ako kedykoľvek predtým späté s duchovným životom“. 2 A skutočne, hneď<br />

za sv. Dionýzom Areopagitským rozpracovali ctih. Maxim Vyznávač a ctih.<br />

Ján Damaský teológiu zbožštenia (teosisu), zahŕňajúc ju do christológie, ktorá<br />

je spojená s učením o energiách. Toto učenie o zbožštujúcom zjednotení sa vo<br />

svojom pneumatologickom aspekte prejavilo u sv. Simeona Nového Teológa<br />

(956 -1022). A sv. Simeon bol skutočne „nový teológ“. On bol ten, ktorý v byzantskom<br />

premýšľaní o Bohu najjasnejšie vyjadril pneumatologický prúd, ktorý<br />

je akoby zahalený tajomstvom Svätého Ducha, prebývajúceho v nás, ktorý<br />

nehľadá svoje vonkajšie vyjadrenie ako christologická teológia a sústredí sa na<br />

mlčanie, na hesychiu. Iba hrubé zasahovanie zo strany niektorých predstaviteľov<br />

racionalistickej teológie – a mohli by sme povedať, že byzantských scholastikov<br />

– iba profanácia skrytého, kontemplatívneho života donútili tento duchovný<br />

život monastierov skýtov vystúpiť zo svojho odlúčenia od sveta a prinútili<br />

ho – postavením pred vieroučné konflikty – hľadať vlastné dogmatické<br />

vyjadrenie ako teológiu mystickej skúsenosti. No prvým, kto poukázal na závažnosť<br />

pneumatologických otázok, bol sv. Fótios Konštantínopolský. Učený<br />

patriarcha tak spočiatku učinil v apologetickom zápase s latinskými novotami,<br />

ktoré sa koncentrovali okolo učenia o vychádzaní Svätého Ducha nielen od<br />

Otca, ale aj od Syna. Latinská vsuvka Filioque vyvolala ostrý zápas najprv<br />

v kristianizovanej Bulharskej ríši, potom v jednotlivých polemikách okolo tejto<br />

otázky. Hlavným hovorcom ortodoxného Východu bol sv. Fótios, ktorý túto<br />

otázku rozobral minimálne v dvoch relevantných dokumentoch, a to v rozsiahlej<br />

Okružnej epištole východným patriarchom v r. 866, ktorá sa stala pravdepodobne<br />

hlavným dokumentom pre veľký konštantínopolsky snem v r. 867, a teologickom<br />

traktáte zväčša citovanom pod názvom Mystagogia Svätého Ducha,<br />

napísanom snáď po roku 885. Táto pneumatologická teológia nebola ale teologickým<br />

rozumovaním neobyčajne vzdelaného patriarchu, ale obranou autentického<br />

duchovného života, ktorý je bezprostredne spojený s jasným a správnym<br />

dogmatickým vyjadrením. Blúznivý, nejasný, zahmlený spirituálny život mimo<br />

hygieny duše pravoslávie nepozná. „Radostné“ oddávanie sa duchovným zážitkom,<br />

nekontrolovaná predstavivosť sú považované za veľmi nebezpečnú šikmú<br />

plochu pre človeka, kedy sa stráca rozlišovanie, skúmanie duchov a všetko duchovné<br />

je prijímané ako autentické. Práve vtedy dochádza k tzv. duchovnému<br />

oklamaniu, ktoré sa stáva zdrojom herézy. Toto si sv. Fótios pri všetkom svojom<br />

učenom zápale vynikajúco uvedomoval. A v jeho šľapajach, ktorých on sám<br />

bol iba nasledovníkom, pôjdu nielen jeho žiaci, ale aj ďalší významní učitelia<br />

2 Pozri Lossky, Vl.: Visieu de Diéu. Palamitská syntéza (preklad v rukopise).<br />

30

logo

products

Resources

Company

Terms of service
Privacy policy
Cookie policy
Cookie settings
Imprint
Change language
Made with love in Switzerland
© 2024 Yumpu.com all rights reserved

Hooray! Your file is uploaded and ready to be published.

Saved successfully!

Ooh no, something went wrong!