annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...
annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ... annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...
môžu viesť do zablúdenia. Toto nebezpečenstvo si plne uvedomoval Vincent Lerinský, keď napísal: „A hľa, aký udivujúci obrat! Autori mienok sú uznaní za pravoslávnych a ich nasledovníci za heretikov; učitelia sú ospravedlnení, a ich učeníci odsúdení; autori kníh sa stanú deťmi Kráľovstva, a ich stúpenci budú poslaní do geheny (pekla)“ (Commonitorium, cap. 6). Vincent mal nesporne na mysli sv. Cypriána Kartágskeho a donatistov. A aj samotný Cyprián sa stretával s takouto situáciou: „starobylosť“ vo svojej podstate sa môže jednoducho ukázať skostnateným predsudkom – nam antiquitas sine veritate vetustas erroris est /pretože starobylosť bez pravdy je len starým omylom/ (Ep. 74). Inými slovami „starobylosť“ a „zvyk“ samé o sebe ešte negarantujú pravdu. Pravda nie je „zvyk“. Skutočné podanie je podaním pravdy – traditio veritatis. Podanie sa podľa slov sv. Irenea rodí a získava tou charisma veritatis centum, spoľahlivou milosťou pravdy, ktorá je daná cirkvi od samotného počiatku a je zachovávaná v nepretržitosti biskupskej služby, teda v sukcesii. Tradícia cirkvi nie je sila ľudskej pamäte, nie stálosť obradov a obyčajov. Toto je podľa vyjadrenia sv. martýra Irenea živé podanie – depositum juvenescens (kvitnúce ustanovenie). Nie je možné nájsť ho medzi mŕtvymi pravidlami – inter mortuas regulas. V konečnom zúčtovaní je podanie nepretržitou prítomnosťou v cirkvi Svätého Ducha, neustále Božie vedenie a osvietenie. Cirkev nie je spútaná literou. Dvíha sa dopredu, hnaná Duchom. Duch pravdy, Ten, ktorý „hovoril ústami prorokov“, ktorý viedol apoštolov – je ten istý Duch a aj teraz vedie svoju cirkev od slávy k sláve, k stále plnšiemu ponímaniu Božej pravdy. Nasledujúc svätých otcov nie je obrátením sa k nejakej abstraktnej tradícii, formuláciám a tvrdeniam. Je to predovšetkým obrátenie k osobám, k svätým svedkom. Veď my sa obraciame k apoštolom a nie k abstraktnému „apoštolstvu“. To isté je aj s otcami. Svedectvo svätých otcov hlboko a neoddeliteľne vchádza do samotnej podstaty pravoslávnej viery. Cirkev je verná aj kázni apoštolov i dogmám otcov. Oboje tvorí nepretržitú jednotu. Cirkev je skutočne „apoštolská“; ale cirkev je tiež „svätootcovská“. A jedine preto, že je svätootcovská, je stále apoštolská. Otcovia svedčia o apoštolite podania. Vo formuláciách kresťanskej viery vidíme dve základné štádiá: naša prostá viera musela dostať nejaký poriadok, musela byť vyslovená. Boli to vnútorné pohnútky, vnútorná nutnosť, že od kerygmy sa prešlo k dogme. A skutočne – dogmy otcov sú v podstate tou istou „prostou“ kerygmou, kázaním, ktoré bolo raz odovzdané a dané od apoštolov, raz a navždy. A teraz tá istá kerygma, vyslovená patričným spôsobom, je rozvinutá do jediného usporiadaného celku, ktorý je zložený z navzájom spojených svedectiev. Práve toto apoštolské podanie je v cirkvi chránené ako depositum juvenescens. Ono v nej žije. V tomto zmysle je svätootcovské bohoslovie stálou kategóriou kresťanskej viery, najvyššie a nezameniteľné meradlo alebo kritérium pravej viery: Otcovia teda nie sú iba 26
obyčajnými svedkami starej viery – testes antiquitatis, ale tiež a predovšetkým pravej viery– testes veritatis. Z toho vyplýva, že keď sa teraz odvolávame na otcov, znamená to oveľa viacej než len historický odkaz do minulosti. Toto nie je iba apelácia na históriu. V piesni zo služby Trom svätiteľom počujem: „Slovom rozumu zostavujete dogmy, ktoré predtým jednoduchými slovami vysvetlili rybári v rozume silou Ducha, lebo takto sa patrí našej prostej viere zloženie získať.“ Toto sú dve takpovediac základné stupne hlásania kresťanskej viery. „Našej prostej viere zostavenie (spracovanie) získať.“ V tomto prechode od kerygmy k dogme je vnútorný zmysel, vnútorné vedenie, vnútorný cieľ a nevyhnutnosť. Pritom v učení otcov sú aj cirkevné dogmy stále tou istou „prostou zvesťou“, kedysi zvestovanou a navždy odkázanou nám apoštolmi. No teraz je už takpovediac vyslovovaná v plnosti a zreteľne. Dalo by sa povedať, že kresťanská blahá zvesť sa stáva filozofickou úlohou pre myslenie. Filozofické usudzovanie muselo odhaliť novú skúsenosť v pojmoch. No toto nové kresťanské učenie bolo predovšetkým novou skúsenosťou ľudského ducha. Nielen nové zážitky, ale práve nové odhalenia , metafyzické zmeny, hlboké ponorenia do bytia – víťazstvo nad zlom a smrťou, metafyzické porazenie temných síl a vykúpenie sveta tvoria bytostné premenenia, ktoré utvárajú novú skúsenosť, nový pohľad, nové chápanie sveta a vesmíru. V kresťanstve sa otvára podstatná všesvetovosť Boha, slobodne tvoriaceho svet a nie nutne ho rodiaceho. A zároveň je kresťanstvo náboženstvom Bohočlovečenstva a hlása nie prichádzajúce zničenie sveta ako konečného a ohraničeného bytia, ale jeho prejasnenie a premenenie v slávu. Bezpodmienečne svetu transcendentný boh je súčasne bez miery svetu blízky a akosi ho preniká svojou všesvetovou milosťou. Trvá neprestávajúce spoločenstvo medzi „dvoma svetmi“ – medzi Bohom, absolútnom a nevnímateľným a stvoreným, konečným a zmerateľným. Toto nie je večný a substancionálny pomer zrna a rastlinky, ktorý podlieha opakujúcej sa zákonitosti prirodzeného a nevyhnutného procesu. Je to podstatný a neustály zázrak, akt slobodne prejavenej lásky Otca Nebeského. A strediskom všetkého tohto slobodného, zázračného Božského konania je telom učinené Slovo – Logos, smrť Christa Bohočloveka na kríži a jeho vzkriesenie tretieho dňa. V Christovom narodení sa hypostaticky zjednocujú „dva svety“, Božstvo a ľudstvo, tu je zbožšťované stvorenie. Kresťanstvo hlása nové vedenie, poznanie o svete, o bytí. Nie tým, že dáva nové učenie a pojmy, ale tým, že otvára nový život. A tento život je úlohou, ktorá musí byť pochopená a osvojená ľudstvom a musí byť uskutočnená každým človekom. Ako hovoril Vladimír Solovjev, dejiny sú bohočlovečenským procesom, procesom vzrastajúcej premeny tvorstva Božou milosťou, vzrastajúceho slobodného vzťahu dvoch svetov. Avšak pritom sa nikdy nevyhladí medzera, hiatus, medzi Bohom a stvorením. Boh sa nevyčerpáva svetom a svet nie je pohltený v Božstve. Večný a nezmenený zostane tvorivý transcenzus. Kresťanská blahozvesť je filozofická úloha pre myslenie. 27
- Page 1: ANNALES HISTORICI PREŠOVIENSIS ANN
- Page 4 and 5: ANNALES HISTORICI PREŠOVIENSIS ANN
- Page 6 and 7: V. Hudečková Regionalizmus a obla
- Page 8 and 9: V. Hudečková Regionalism and Šar
- Page 11 and 12: PALAMIZMUS V DEJINÁCH BYZANCIE * I
- Page 13 and 14: Michel Balard uvádza, že na Apeni
- Page 15 and 16: tiklad kresťanstva. Pretože human
- Page 17 and 18: hodujúca bitka, v ktorej osmanské
- Page 19 and 20: väzbu, pretože Logika Michaila Ps
- Page 21 and 22: nespochybnil, že Logika Petra Hisp
- Page 23 and 24: zický prameň duchovno - fyziologi
- Page 25 and 26: Palama sa prezentoval ako znalca pa
- Page 27: K HISTÓRII PALAMIZMU VO VIEROUČNO
- Page 31 and 32: hy a smeruje k tomu, aby predstavil
- Page 33 and 34: duchovného života v Byzancii. Sta
- Page 35 and 36: ský sa dôsledne vyhol tomu, aby a
- Page 37 and 38: mystik Nikolaos Kabasilas či filoz
- Page 39 and 40: väčšiu časť jeho teologických
- Page 41 and 42: V celom tomto spore môžeme vybada
- Page 43 and 44: ťažkej prítomnosti a nejasnej bu
- Page 45 and 46: SLUŽBA VELKÉHO KÁNONU SV. ONDŘE
- Page 47 and 48: Na Proměnění Páně, Na pozdviž
- Page 49 and 50: Theologie hesychasmu Základní my
- Page 51 and 52: Tyto metody modlitby mysli byly na
- Page 53 and 54: Lidé po pádu ztratili možnost do
- Page 55 and 56: Člověk po pádu potřeboval vylé
- Page 57 and 58: V období Ondřeje Krétského byly
- Page 59 and 60: Text je velikou a mnohokrát opakov
- Page 61 and 62: Přikryt jsem šatem hanby jako lis
- Page 63 and 64: Komu stala jsi se podobnou, duše m
- Page 65 and 66: Bdi, duše má, buď statečná jak
- Page 67 and 68: Bohorodičen 4. písně: I rodíš
- Page 69 and 70: SZENT MÁRTON TISZTELETÉNEK MAGYAR
- Page 71 and 72: az István nevet kapta a keresztsé
- Page 73 and 74: Mainz Márton patrociniuma is erre
- Page 75 and 76: Szent István Koppány és a pogán
- Page 77 and 78: Ewig 1962. = Ewig, E.: Der Martinsk
môžu viesť do zablúdenia. Toto nebezpečenstvo si plne uvedomoval Vincent<br />
Lerinský, keď napísal: „A hľa, aký udivujúci obrat! Autori mienok sú uznaní za<br />
pravoslávnych a ich nasledovníci za heretikov; učitelia sú ospravedlnení, a ich<br />
učeníci odsúdení; autori kníh sa stanú deťmi Kráľovstva, a ich stúpenci budú<br />
poslaní do geheny (pekla)“ (Commonitorium, cap. 6). Vincent mal nesporne<br />
na mysli sv. Cypriána Kartágskeho a donatistov. A aj samotný Cyprián sa stretával<br />
s takouto situáciou: „starobylosť“ vo svojej podstate sa môže jednoducho<br />
ukázať skostnateným predsudkom – nam antiquitas sine veritate vetustas erroris<br />
est /pretože starobylosť bez pravdy je len starým omylom/ (Ep. 74). Inými<br />
slovami „starobylosť“ a „zvyk“ samé o sebe ešte negarantujú pravdu. Pravda<br />
nie je „zvyk“.<br />
Skutočné podanie je podaním pravdy – traditio veritatis. Podanie sa podľa<br />
slov sv. Irenea rodí a získava tou charisma veritatis centum, spoľahlivou milosťou<br />
pravdy, ktorá je daná cirkvi od samotného počiatku a je zachovávaná v nepretržitosti<br />
biskupskej služby, teda v sukcesii. Tradícia cirkvi nie je sila ľudskej<br />
pamäte, nie stálosť obradov a obyčajov. Toto je podľa vyjadrenia sv. martýra<br />
Irenea živé podanie – depositum juvenescens (kvitnúce ustanovenie). Nie je<br />
možné nájsť ho medzi mŕtvymi pravidlami – inter mortuas regulas. V konečnom<br />
zúčtovaní je podanie nepretržitou prítomnosťou v cirkvi Svätého Ducha,<br />
neustále Božie vedenie a osvietenie. Cirkev nie je spútaná literou. Dvíha sa<br />
dopredu, hnaná Duchom. Duch pravdy, Ten, ktorý „hovoril ústami prorokov“,<br />
ktorý viedol apoštolov – je ten istý Duch a aj teraz vedie svoju cirkev od slávy<br />
k sláve, k stále plnšiemu ponímaniu Božej pravdy.<br />
Nasledujúc svätých otcov nie je obrátením sa k nejakej abstraktnej tradícii,<br />
formuláciám a tvrdeniam. Je to predovšetkým obrátenie k osobám, k svätým<br />
svedkom. Veď my sa obraciame k apoštolom a nie k abstraktnému „apoštolstvu“.<br />
To isté je aj s otcami. Svedectvo svätých otcov hlboko a neoddeliteľne<br />
vchádza do samotnej podstaty pravoslávnej viery. Cirkev je verná aj kázni<br />
apoštolov i dogmám otcov. Oboje tvorí nepretržitú jednotu. Cirkev je skutočne<br />
„apoštolská“; ale cirkev je tiež „svätootcovská“. A jedine preto, že je svätootcovská,<br />
je stále apoštolská. Otcovia svedčia o apoštolite podania. Vo formuláciách<br />
kresťanskej viery vidíme dve základné štádiá: naša prostá viera musela<br />
dostať nejaký poriadok, musela byť vyslovená. Boli to vnútorné pohnútky,<br />
vnútorná nutnosť, že od kerygmy sa prešlo k dogme. A skutočne – dogmy otcov<br />
sú v podstate tou istou „prostou“ kerygmou, kázaním, ktoré bolo raz odovzdané<br />
a dané od apoštolov, raz a navždy. A teraz tá istá kerygma, vyslovená<br />
patričným spôsobom, je rozvinutá do jediného usporiadaného celku, ktorý je<br />
zložený z navzájom spojených svedectiev. Práve toto apoštolské podanie je<br />
v cirkvi chránené ako depositum juvenescens. Ono v nej žije. V tomto zmysle<br />
je svätootcovské bohoslovie stálou kategóriou kresťanskej viery, najvyššie<br />
a nezameniteľné meradlo alebo kritérium pravej viery: Otcovia teda nie sú iba<br />
26
Change language