annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

národa a súčasne aj záujem československej republiky ako spoločného štátu
Čechov a Slovákov.“ 5
Regionalisti videli východisko z vtedajšej neutešenej hospodárskej situácie
okrem iného aj v nadstraníckosti, nevyhovoval im program žiadnej z významnejších
na Slovensku pôsobiacich politických strán, aj keď nemožno poprieť,
že najbližšie mali k agrárnej strane. Pri presadzovaní sociálno-ekonomického
modelu riešenia akútnych hospodárskych problémov Slovenska chceli ísť evolučnou
cestou, za čo ich kritizovali najmä niektorí komunisti.
Za prvoradú zásadu svojho snaženia pokladali zmiernenie tuhého pražského
centralizmu v slovenskej časti republiky. V ďalšom postupe požadovali aj na
tomto teritóriu, teda v rámci Slovenska, rešpektovanie regionálnych osobitostí
a daností. Napriek častému dištancovaniu sa od oficiálnej politiky agrárnej
strany (tak ako sa jej profil presadzoval v celorepublikových rozmeroch) mali
slovenskí regionalisti tiež veľa spoločného s programom popredného slovenského
agrárnika Milana Hodžu, najmä v podobe, do akej ho sformoval tento
politik na začiatku 30. rokov 20. storočia.
Milan Hodža chápal regionalizmus ako obhajobu špecificky slovenských
hospodárskych záujmov, ako smerovanie k decentralizácii verejného života,
uskutočňovanej s cieľom posilňovať súčasne jednotu Československej republiky
a podporovať slovenský aktivizmus na celoštátnej úrovni. 6
Od počiatku stmeľovania regionalistického úsilia zdôrazňovali jeho stúpenci
že v nijakom prípade nie sú za zmenu štátoprávnej formy Československej
republiky. Navrhovali ale, aby sa uvažovalo o rovnomernejšom rozmiestnení
priemyselných závodov po celom území štátu, ale aj samotného Slovenska, požadovali
elektrifikáciu zaostalých oblastí, osobitne na východnom Slovensku,
volali po budovaní rovnomernej infraštruktúry. Napriek deklaráciám o národohospodárskom
zameraní hnutia významnú súčasť ich úsilia predstavovalo
dôrazné zasadzovanie sa o rozvoj školstva, najmä odborného, a snaha o založenie
vysokej školy technického smeru. Rovnako volali i po zvýšení kompetencií
miestnych a oblastných administratívnych orgánov.
Záujem regionalistov o otázky vzdelania bol celkom pochopiteľný – od
zrušenia troch slovenských gymnázií nemali Slováci stredné školy a aj keď
po vzniku Československej republiky a vydaní školského zákona bolo možné
v 20. rokoch zaznamenať kvalitatívny skok v oblasti vzdelávania, nedostatok
slovenskej inteligencie bol stále evidentný. Napriek svojej štátotvornej orientácii
upozorňovali regionalisti, že riešenie tohto nedostatku len príchodom českej
inteligencie je prechodné. Za najprirodzenejšiu cestu naopak považovali
5 Národohospodár Peter Zaťko spomína. Liptovský Mikuláš : Tranoscius, 1994, s. 25.
6 Cambel, S.: Štátnik a ..., s. 164.
181