annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

ložiť prospekt a zoznam upisovateľov účastín. 3 Aj v prípade ružomberského
spolku bol vypracovaný a zverejnený prospekt spoločnosti, súčasne bola vydaná
výzva na upisovanie účastín, pod ktorú sa podpísalo pätnásť zakladateľov.
Medzi nimi môžeme nájsť mená: Matúš Dula, Jozef Houdek, Karol Krčméry,
atď. Z profesií dominujú obchodníci, advokáti a kňazi.
Ako sa v zakladajúcom prospekte píše, cieľom spoločnosti bolo: „… jednak
povzbudzovanie sporivosti, jednak zveľaďovanie hospodárstva, priemyslu
a obchodu poskytovaním potrebného hotového groša na úver“. 4
Podľa schválených stanov mal spolok prijímať vklady, poskytovať pôžičky
a eskontovať zmenky. Napriek úsiliu miestnych konkurentov zabrániť vzniku
nového finančného ústavu sa zakladateľom podarilo upísať všetkých 600 účastín
v hodnote 50 zlatých. Záujem o ne bol pomerne veľký, žiadosti viacerých
záujemcov o získanie týchto cenných papierov mohli uspokojiť dokonca iba
čiastočne. V staršej literatúre sa síce môžeme stretnúť so zmienkami o tom, že
ústav vznikol iba vďaka tomu, že účastiny, o ktoré nebol záujem, zaplatil Peter
Makovický, treba však konštatovať, že toto tvrdenie nie je celkom objektívne,
vychádza z významného postavenia, ktoré si táto rodina udržala počas celej
existencie ústavu. Pri jeho vzniku bol najväčším účastinárom Daniel Makovický,
ktorý zaplatil 40 účastín, jeho bratia Peter a Ján mali 25 a 15 účastín.
Spoločne tak z celkového počtu 600 vydaných účastín vlastnili viac ako 13
%. Už 3. júna 1879 sa tak v Ružomberku mohlo uskutočniť zakladajúce valné
zhromaždenie, na ktorom 53 prítomných účastinárov schválilo stanovy a zvolilo
prvého správcu spolku. Na obdobie troch rokov sa ním stal Daniel Makovický.
Spolu s ním bolo zvolených aj 18 členov výboru a traja členovia dozornej
rady. Založenie spoločnosti i stanovy, podľa ktorých mal spolok pracovať, vzala
sedria v Ružomberku na vedomie 28. júna 1879.
Zo základného imania 30 tisíc zlatých splatili účastinári iba polovicu. Podľa
vtedajších zákonov a zvyklostí mal byť zvyšok uhradený do troch rokov zo zisku
a z rezervného fondu spoločnosti. Keďže vlastný kapitál spolku bol skutočne
minimálny, prvoradou úlohou bolo prilákať čo najviac vkladateľov. Získané
vklady boli úročené v závislosti od dĺžky výpovednej lehoty od 6 do 7,5 %.
Z takto zhromaždených prostriedkov boli poskytované úvery s 9-10 percentným
ročným úrokom. V období, keď najmä u menších súkromných pôžičiek
neboli zriedkavé sadzby až okolo 30 % ročne, to ružomberskému spolku zabezpečovalo
široký okruh zákazníkov. Konštatovalo sa to aj v správe pre účastinárov
v roku 1881, keď Karol Krčméry opisoval začiatky pôsobenia spolku:
3 Zákonný článok XXVII. z roku 1875 nevyžadoval u novozakladaných účastinných spoločností
prakticky žiadne rozsiahlejšie povoľovacie konanie.
4 50 rokov Slovenskej banky. Bratislava 1930, s. 13
144