annales historici prešoviensis anno 2005 - Prešovská univerzita v ...

Zbavenie habsburskej dynastie uhorského trónu 14. apríla 1849 nazval
J. Botto „šarlatánska detronisácia“ a „detronisačná komédia“, keďže tento akt
parlamentu pokladal za neústavný, nevyvolal ani očakávaný ohlas v zahraničí
a celý zámer Ľ. Košuta konštituovať nezávislé Uhorsko pod jeho vedením ako
gubernátora sa skončil zo známych príčin neúspešne. 23 Za signifikantné pre
Bottov výklad výsledkov a dôsledkov smerovania politiky Ľ. Košuta možno
uviesť, že v aktuálnom čase vzniku predmetnej state sa František Košut, syn
Ľ. Košuta, stal skutočným tajným radcom panovníka a tým sa podľa J. Bottu
spreneveril nielen vlastným politickým zásadám, ktoré dovtedy hlásal, ale aj
zásadám, ktoré presadzoval jeho otec. To v širšom kontexte vysvetľoval J. Botto
ako prejav nedôslednosti maďarských štátnikov, lebo dokonca aj obaja Košutovci
menili i zásadné názory podľa okolností. 24
Chybný strategický postup Ľ. Košuta videl J. Botto aj v čase, keď už bolo
jasné, že ruská armáda začala intervenciu na podporu habsburskej dynastie
v Uhorsku. Vyhlásenie „krížovej vojny“ proti ruskej armáde 27. 6. 1849 pokladal
vzhľadom na mocenské pozície maďarskej revolučnej armády a rozpory
v jej najvyššom velení za krok, ktorý neprospel maďarskej revolúcii, keďže
maďarské snahy smerovali v konečnom dôsledku proti záujmom Rakúska
i Ruska, ktoré sa potom rozhodli spoločne postupovať pri potláčaní odporu
maďarskej revolučnej armády. J. Botto v tejto súvislosti hodnotí Košutove verejné
vystupovanie ako rozporuplné, lebo už nenachádzal dostatočnú podporu
ani v maďarských politických kruhoch, ani jeho proklamácie smerom k západnej
Európe nevzbudili reálny vplyv na rozhodnutia príslušných vládnych miest
zapojiť sa do účinnej podpory ozbrojeného boja za samostatnosť Uhorska. 25
V kritickej situácii ostávalo Ľ. Košutovi podľa J. Bottu len to, aby „urobil Görgeyho
diktátorom a sám zutekal do Turecka. A bolo po krížovej vojne.“ 26
J. Botto konštatoval, že Ľ. Košut sa usiloval „svoje obrovské chyby zakrývať,
uvaľujúc ich na iných“, napríklad na A. Görgeyho, ktorý bol po neúspešných
vyjednávaniach s ruským velením prinútený realitou mocenských pomerov
13. 8. 1849 kapitulovať. 27 Z Bottovho výkladu tejto otázky vyplýva, že hlavnú
zodpovednosť za snahu, aby sa maďarské vojsko vzdalo radšej ruskému a nie cisárskemu
vojsku, čo malo nielen štátoprávny, ale aj symbolický význam, niesol
napriek vtedajšej Görgeyho funkcii najvyššieho veliteľa predsa len Ľ. Košut.
23 BOTTO, J.: Snem debrecínsky a detronisácia Habsburgovcov roku 1849. Nákres dejepisný.
Slovenské pohľady 1908, č. 4, s. 193-210.
24 Tamže, s. 193.
25 BOTTO, J.: Krížová vojna v Uhorsku roku 1849. Dejepisná črta. Slovenské pohľady 1908,
č. 6, s. 321, 324, 326, 327.
26 Tamže, s. 330.
27 BOTTO, J.: Či pri Világoši bol Görgey zradcom? Slovenské pohľady 1908, č. 10, s. 585, 587.
125