Zora Jesenská - Slovenská národná knižnica

BIOGRAFISTIKA
WRITERS OF SLOVAKIA
– SPISOVATELIA SLOVENSKA
V roku 2005 pražské Národné múzeum v spolupráci so Slovenským národným múzeom a s ďalšími inštitúciami
realizovalo mediálny projekt People for Europe – Ľudia pre Európu, v ktorom predstavili významné osobnosti
českých a slovenských dejín a ich vklad do duchovného, vedeckého, umeleckého a politického života Európy.
Podľa tohto projektu vyšli v časopise Knižnica v rokoch 2005 – 2008 ucelené biograficko-literárne portréty
mnohých významných osobností. Inšpirovaní pozitívnou odozvou portrétov pripravujeme aj v tomto roku
sériu portrétov významných slovenských spisovateľov a dejateľov, ktorí majú v roku 2009 okrúhle výročia narodenia
alebo úmrtia: Ladislav Mňačko (n. 29. 1. 1919), Pavol Országh Hviezdoslav (n. 2. 2. 1849), Jozef Cincík
(n. 8. 3. 1909), Ján Hollý (u. 14. 4. 1846), Július Barč-Ivan (n. 1. 5. 1909), Zora Jesenská (n. 3. 5. 1909), Štefan Moyses
(u. 5. 7. 1869), Bohuslav Tablic (n. 5. 9. 1769), Margita Figuli (n. 2. 10. 1909) a Andrej Mráz (n. 28. 11. 1904).
ZORA JESENSKÁ
prekladateľka, spisovateľka, publicistka, redaktorka, literárna kritička,
teoretička prekladu, členka Živeny
n. 3. 5.1909 Martin – z. 21.12.1972 Bratislava
VIZITKA
Z rodiny Jesenských, ktorá mala svoj pôvod v susedných
turčianskych obciach Horné a Dolné Jaseno, pochádza
viacero významných osobností, ktoré prekročili rámec
Turca a stali sa dôležitou súčasťou slovenských národných
dejín. Medzi nimi je asi najznámejší básnik, prozaik
a verejný činiteľ Janko Jesenský. Jeho brat, Fedor
Jesenský, sa venoval bankovníctvu (stal sa úradníkom
a neskôr riaditeľom Tatra banky), ale zastával aj iné dôležité
funkcie. V rokoch 1923 – 1928 predsedal Kníhtlačiarskemu
účastinárskemu spolku a od roku 1934 stál
na čele vydavateľstva Živena. Popri vlastnej tvorbe bol
aj úspešným prekladateľom z ruštiny. A práve v rodine
Fedora Jesenského a Miliny Jesenskej, rod. Zvarovej, sa
narodila 3. mája 1909 spisovateľka, redaktorka a predovšetkým
vynikajúca prekladateľka Zora Jesenská. Toto
rodinné prostredie ovplyvnilo jej ďalšie smerovanie
a vďaka nemu sa už v mladosti začlenila do slovenského
kultúrneho života. I keď ju veľká časť verejnosti pozná
ako bystrú publicistku, vo vedomí širších čitateľských
vrstiev prevláda jej prekladateľská činnosť.
Jej návrat do Martina bol spojený aj s činnosťou v spolku
Živena, čo v živote mladej Zory predstavovalo dôležitý
zlom. Spolok totiž vydával rovnomenný časopis, do ktorého
prispievala už ako študentka. V rokoch 1939 – 1949
bola jeho redaktorkou a súčasne i redaktorkou kníh Živeny.
V roku 1949 sa vydavateľstvo Živena pričlenilo k Matici
slovenskej, kde Zora Jesenská pokračovala vo svojej redakčnej
práci. Zároveň pôsobila rok na Filozofickej fakulte
UK v Bratislave ako vedúca prekladateľského seminára na
Katedre ruského jazyka a literatúry. V rokoch 1952 – 1956
bola zamestnaná vo vydavateľstve Tatran a od roku 1956
pôsobila ako prekladateľka v Bratislave a v Martine. V roku
1967 jej udelili titul Zaslúžilá umelkyňa.
ŽIVOT
V rokoch 1918 – 1922 študovala na gymnáziu v Martine.
Keďže mala vzťah k hudbe, pokračovala v štúdiu na Hudobnej
a dramatickej akadémii pre Slovensko v Bratislave
(1925 – 1935). Po jej skončení sa vrátila do rodného
Martina, ktorý bol v tom čase stále dôležitým strediskom
slovenskej kultúry. Žili tu predstavitelia staršej generácie
národovcov, ale zároveň sem prichádzali mladí umelci
a vedeckí pracovníci. Zora Jesenská tu po ukončení štúdia
začala pôsobiť ako súkromná učiteľka hry na klavír.
Podobizeň Zory Jesenskej z roku 1929
(foto zo zbierok ALU SNK)
52 ........................................................................................................ K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 6 ( 2 0 0 9 )

EVA PÁSTOROVÁ / ZORA JESENSKÁ
Zora Jesenská v spoločnosti martinských priateľov okolo roku 1935 – v dolnom rade zľava Zora Jesenská, MUDr. Ján Trokan,
M. Markovičová, v hornom rade zľava JUDr. Fedor Jesenský, Jozef Millo, Naďa Hejná, Vít Hejný a Henrich Bartek
(foto zo zbierok ALU SNK)
Po roku 1968, keď odovzdala stranícku legitimáciu a odsúdila
vstup sovietskych vojsk na naše územie, sa jej
meno nesmelo viac objaviť v tlači, jej posledné preklady
nesmeli vyjsť a zakázali jej akúkoľvek verejnú činnosť.
Zomrela pred Vianocami 21. decembra 1972 v Bratislave.
Pochovaná je na Národnom cintoríne v Martine
spolu s ostatnými členmi rodiny.
Zora Jesenská s otcom Fedorou a matkou Milinou
na verande rodičovského domu v Martine
(foto zo zbierok ALU SNK)
DIELO PREKLADATEĽSKÉ
Koncom 30. rokov 20. storočia sa Zora Jesenská začala
intenzívnejšie venovať prekladateľskej činnosti.
Jej prvé preklady boli z francúzštiny, a to román
od E. a G. Romieuovcov Život sestier Brontovských (1936),
dievčenský román od P. Girarda June, Filip, admirál a román
Starý Jariabka od Ch. L. Philippa (1942). V 40. rokoch
ešte pribudol preklad románu Krv iných od S. de
Beauvoirovej (1947) a Pani Bovaryová od G. Flauberta
(1948). V roku 1940 vydala Matica slovenská knihu Básne
M. J. Lermontova. Tento preklad jej priniesol veľký
ohlas a nečakané uznanie. Po Lermontovovi nasledovali
ďalšie preklady z ruskej literatúry, predovšetkým klasiky,
ako Dostojevského Bratia Karamazovovci (1942), Zločin
a trest (1944), Gogoľov Mirhorod (1944), Večery na laze
neďaleko Dikaňky (1944), Mŕtve duše (1946), Turgenevove
Poľovnícke zápisky (1946), Kozáci L. N. Tolstého (1946),
Gorkého Detstvo (1946) či Krížová cesta A. N. Tolstého
(1947).
Ako vidíme, v 40. a neskôr v 50. rokoch sa Zora Jesenská
orientovala najmä na ruskú literatúru. Prečo
to tak bolo? Malo na to vplyv najmä prostredie, v ktorom
vyrastala. Ako sama spomína: „Lásku k ruskej literatúre,
k ruskej kultúre a k ruskému človeku vštepili mi už
v rodičovskom dome. Otec, strýc, brat – všetci prekladali
z ruštiny, mám teda to prekladanie už takrečeno »v krvi«;
knihy ruských klasikov v prekladoch aj v pôvodine tvorily
u nás jadro rodinnej knižnice a jej najctenejšiu, ba priam
najzbožňovanejšiu časť. Rusky ma začali učiť už v detstve
a napríklad Lermontova som pokladala za svojho osobného
priateľa už od trinásteho roku svojho života. No pravdepodobne
takýto vštepený obdiv nebol by vystačil natrváco,
nebyť toho, že v rokoch, keď sa mi otváral rozum,
našla som v ruskej literatúre hĺbku, pravdivosť, vrúcnosť,
statočnosť.“
BIOGRAFISTIKA
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 6 ( 2 0 0 9 ) ........................................................................................................
53

EVA PÁSTOROVÁ / ZORA JESENSKÁ
BIOGRAFISTIKA
Vrcholom jej prekladateľských aktivít sú romány Vojna
a mier L. N. Tolstého (1949) a Tichý Don M. A. Šolochova
(1950).
Za preklad diel Vojna a mier a Tichý Don bola Zora
Jesenská v roku 1950 vyznamenaná Cenou Slovenskej
národnej rady, pričom už v roku 1948 sa stala nositeľkou
Ceny Janka Jesenského za preklady zo slovanských literatúr.
Pre vydavateľstvo Tatran, kde nastúpila v roku 1952,
bolo veľkým šťastím, že získalo takú výnimočnú prekladateľku
najmä preto, že v 50. rokoch sa zvýšil záujem
o ruskú a sovietsku literatúru. Na jej pleciach tak spočívala
väčšina redakčnej práce. Súčasne pokračovala na
prekladaní Čechova, Gorkého, Majakovského a Jesenina.
V 60. rokoch sa orientovala skôr na modernú sovietsku
prózu (S. P. Antonov: Aľonka, G. M. Markov: Soľ zeme,
S. P. Zalygin: Na ďalekej rieke). V roku 1969 jej vyšiel vo vydavateľstve
Tatran preklad románu B. Pasternaka Doktor
Živago, ktorý však bol na dlhší čas vylúčený z kontextu
slovenskej prekladovej literatúry.
Pozornosť si zaslúžia i Jesenskej preklady z angličtiny,
na ktorých pracovala s manželom Jánom Roznerom.
Z dvadsiatich piatich Shakespearových hier, ktoré vyšli
u nás v rokoch 1963 – 1970, bolo jedenásť ich spoločným
dielom (Hamlet, Rómeo a Júlia, Othello, Kráľ Lear,
Macbeth, Zimná rozprávka a iné). Spoločne preložili aj
Stoppardovu hru Rosenkrantz a Guildenstern sú mŕtvi
(1969).
Koncom 60. rokov sa po dlhom čase vrátila k francúzskej
literatúre a preložila román A. Dumasa st. Čierny tulipán
(1968), ktorý sa stal jej posledným knižne vydaným
prekladom. Ostatné preklady z francúzštiny už vyšli pod
iným menom (román H. Bazina Šťastní z ostrova skazy,
1973) alebo nevyšli vôbec (romány Ch. Rochefortovej
Jar na parkovisku a Oddych bojovníka a román J. Caua
Prízrak lásky).
Medzi prekladmi Zory Jesenskej nájdeme aj jeden
román z bulharskej tvorby, a to Charitinin hriech A. Kamenovej
(1969), ktorý vznikol v spolupráci s Atanasom
Rusevom-Samom a niekoľko prekladov z nemčiny, napr.
Zástupca od R. Hochhutha (1966), Kráľ Ján od F. Dürrenmatta
(1969) a iné.
Hoci Zora Jesenská nemala jazykové vzdelanie, jej
preklady majú vysokú úroveň. Vždy sa snažila predovšetkým
vystihnúť originál. Uvedomovala si, že „prekladateľ
sa musí s autorom zžiť, ale nikdy mu nesmie vnucovať
svoj vkus“. Snažila sa vniknúť „do tajov pôvodného
diela“ a zároveň „dolovať v tajoch vlastnej materinskej
reči“. Ako sama uvádza, učila sa „na pochode“. Chcela
robiť dobre prácu, ktorá ju bavila a tešila. Tak ako sa
učilo mnoho ďalších z jej generácie „každý na vlastnú
päsť a každý na vlastných chybách“, tak to robila aj ona.
„Nemali sme nijakú odbornú prípravu ani len v jazykovej
oblasti, nemali sme poriadnych slovníkov, po čomsi ako
teória prekladu u nás doslova nebolo ani chýru.“ Keď sa jej
v jednom rozhovore opýtali, aká bola potrebná „technická“
príprava najmä na preloženie románov Vojna a mier
a Tichý Don, odpovedala: „Nuž jedno je potrebné: milovať.
To je prameň všetkej tvorby a z neho už vyplýva potom
všetko ostatné: aj vytrvalé hľadanie, aj húževnaté učenie
sa. Hľadať a učiť sa – to potom treba aj pri konkrétnej práci,
pri konkrétnom prekladanom umeleckom diele. Len nie
spokojnosť so sebou! Len sa neuspokojiť s prvým slovom,
s prvým riešením, čo nám príde na um! Len opravovať, preklepávať,
len sa radiť...Len sa neponáhľať!“ Sama neskôr
svoje staršie preklady prerábala, vylepšovala, a to aj tie,
za ktoré svojho času „zožala chválu“.
DIELO PUBLICISTICKÉ
Svoje prvé literárnokritické články začala písať v polovici
30. rokov do časopisu Živena. V nich hodnotila mnohé
diela súčasnej slovenskej literatúry. Vyjadrila sa napríklad
k románu M. Figuli Babylon a A. Lackovej-Zory Anička
Jurkovičová. Vo svojich kritických príspevkoch neobišla
ani zahraničných autorov, ako A. Negriovú a jej román
Ranná hviezda, román Noci a dni M. Dąbrowskej či Annu
Kareninovú L. N. Tolstého.
Mnohé jej recenzie sa týkajú kníh, ktoré vyšli vo vydavateľstve
Živena. Okrem už spomínaných sem patrí
recenzia knihy Ch. Dickensa David Copperfield, M. Webbovej
Vzácny jed, S. de Beauvoirovej Krv iných a ďalšie.
Súčasne písala recenzie na divadelné a koncertné vystúpenia.
Ďalšiu skupinu príspevkov tvoria články a štúdie týkajúce
sa ženského hnutia, emancipácie žien, ich prínosu
v boji za svetový mier, najmä v období po 2. svetovej
vojne. Zora Jesenská je autorkou mnohých doslovov
k vlastným i cudzím prekladom, textov na záložky kníh
Živeny, noticiek.
Súčasne ako prekladala, písala o prekladateľskej
problematike články a štúdie. Medzi takéto práce patrí
napríklad článok Ako som prekladala Vojnu a mier a Tichý
Don. Následne po ňom sa v roku 1951 rozvinula
veľká diskusia. Kritici jej vyčítali mnohé chyby. Niektoré
z nich priznala, ale v podstate si obhájila svoju prekladateľskú
koncepciu a presvedčila o svojej pravde
vtedajších kritikov, ako boli Ján Ferenčík a Ján Rozner
(neskôr sa stal jej manželom). Ako autorka píše v Rozpomienkach
na margo, jej klad bol „pre mňa v tom, že
ma vytrhla z pomerne martinskej izolácie a uvrhla do styku
s mladou prekladateľskou generáciou; a všeobecný jej
klad zase v tom, že sa tu prvý raz na Slovensku predsa len
začalo spoločnými silami uvažovať o teoretických otázkach
prekladania“. Medzi jej ďalšie príspevky týkajúce
sa teórie prekladu môžeme zaradiť napríklad práce
Naši básnici a naše preklady, Stav a problémy v prekladateľskej
oblasti.
V roku 1954 sa zapojila do búrlivej diskusie okolo
románov P. Karvaša Toto pokolenie a Pokolenie v útoku
príspevkami O čiernobielej kritike a O národnom alebo
nenárodnom charaktere Karvašovho románu, v ktorých
sa postavila na jeho obranu. Na svoju obranu sa musela
postaviť v tzv. spore o Hamleta, pretože ju obvinili z plagiátorstva.
PRÁCA V ŽIVENE
Mimoriadne plodná bola práca Zory Jesenskej vo vydavateľstve
Živena. V roku 1939, po odchode Ley Mrázo-
54 ........................................................................................................ K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 6 ( 2 0 0 9 )

EVA PÁSTOROVÁ / ZORA JESENSKÁ
vej, sa stala spoluredaktorkou časopisu (s Annou Škultétyovou)
a v roku 1943 jeho jedinou, zodpovednou
redaktorkou. Keď ho prevzala, snažila sa ho povzniesť
na vyššiu úroveň, aby sa vyrovnal Slovenským pohľadom,
Elánu či Tvorbe. Nechcela, aby plnil iba funkciu
výlučne ženského časopisu, a preto sa na jeho stránkach
vyjadrovali autorky a autori aj k rozličným problémom
kultúrneho a spoločenského života. V neľahkých
podmienkach sa jej podarilo zo Živeny vytvoriť veľmi
kvalitný mesačník. Hoci sa bránila proti jeho angažovanosti
v časoch 2. svetovej vojny a po nej, nemohla si
nevšímať vojnovú tragédiu a následky, ktoré zanechala
v mnohých krajinách. Aj sama Jesenská ich spoznala na
vlastné oči, keď sa v roku 1946 zúčastnila na mierovom
kongrese v poľskej Vratislavy, na Slovanskom kongrese
v Juhoslávii a v roku 1947 na oslavách 800. výročia
založenia Moskvy. Príspevky o dojmoch z týchto ciest
uverejnila nielen v časopise Živena, ale na ich základe
vznikli aj samostatné knihy reportáží Bola som v Sovietskom
zväze (1949) a Cesta do Moskvy (vydaná v roku
1952 pod vplyvom účasti na oslavách pri príležitosti
100. výročia úmrtia N. V. Gogoľa). Na stránkach časopisu
Živena publikovali mnohé začínajúce autorky (M.
Jančová, H. Križanová-Brindzová) i osvedčené poetky
a spisovateľky staršej generácie (Ľ. Podjavorinská), pričom
priestor na prezentáciu mali aj muži (Rudo Brtáň,
František Hečko, Ľudo Zúbek). Časopis Živena znamenal
veľký prínos v kontaktoch medzi slovenskou a zahraničnou
literatúrou.
Zora Jesenská sa už koncom 30. rokov osvedčila ako
jedna z našich najaktívnejších prekladateliek. Vďaka nej
sa čitatelia oboznámili so zahraničnou poéziou (Puškin,
Nekrasov, Baudelaire) a prózou (Dostojevskij, Turgenev,
Gorkij, Inberová, Leskov). Pričinili sa o to aj ďalšie prekladateľky,
ako Emília Horanská, Mária Klimová, Mária Bajová,
Ada Kuzmányová-Bruothová atď., na ktoré kládla
vysoké nároky.
Okrem redakčných prác na časopise Živena sa Zora Jesenská
vo veľkej miere podieľala aj na redigovaní kníh,
ktoré vychádzali vo vydavateľstve Živena v edícii Knihy
Živeny. V období, počas ktorého tu pôsobila, sprístupnila
širokej čitateľskej verejnosti celý rad kvalitných diel zahraničnej
literatúry (Ch. Dickens: David Copperfield, Malá
Dorritka, M. Dąbrowska: Noci a dni, Ch. Brontëová: Shirley,
L. N. Tolstoj: Anna Kareninová). Niektoré z kníh sama
preložila (G. Flaubert: Pani Bovaryová, A. N. Tolstoj: Krížová
cesta, S. de Beauvoirová: Krv iných).
Aktívna bola aj ako členka a neskôr funkcionárka
spolku Živena (v rokoch 1943 – 1949 podpredsedníčka
Ústredia Živeny).
VÝZNAM
Osobnosť Zory Jesenskej v nás môže vzbudzovať jedine
obdiv a úctu. Zaslúži si ju najmä ako prekladateľka
z ruskej literatúry. Stala sa spolutvorkyňou modernej
prekladateľskej školy. Vo svojich literárnokritických a teoretických
príspevkoch vystupuje ako neobyčajne rozhľadená
autorka v oblasti slovenskej i svetovej, najmä
klasickej kultúry. Ako redaktorka časopisu Živena a kníh
Živeny sa vo významnej miere zapísala aj do dejín slovenského
časopisectva a vydavateľskej činnosti.
Nemenej záslužná bola jej práca v slovenskom ženskom
hnutí. A hoci na niekoľko rokov takmer upadla do
zabudnutia, začiatkom 90. rokov 20. storočia bola oficiálne
rehabilitovaná.
LITERATÚRA
MALITI-FRAŇOVÁ, Eva. Tabuizovaná prekladateľka Zora Jesenská. Bratislava
: Veda – vydavateľstvo SAV, 2007.
Janko Jesenský a Zora Jesenská v slovenskej literatúre. Zborník príspevkov
z vedeckej konferencie dňa 27. októbra 2004. Banská Bystrica, 2004.
Mgr. Eva Pástorová
BIOGRAFISTIKA
SPOMIENKA NA GAŠPARA F. BELOPOTOCKÉHO
V tomto roku si pripomíname dvojité výročie významnej osobnosti mesta Liptovský Mikuláš, zakladateľa
prvej verejnej knižnice a prvého ochotníckeho divadla na Slovensku, vydavateľa, kníhkupca a knihára
Gašpara Fejérpataky-Belopotockého (1794 – 1874).
Deň výročia jeho smrti – 18. máj – si v Liptovskej knižnici Gašpara Fejérpataky-Belopotockého
v Liptovskom Mikuláši, ktorej zriaďovateľom je Žilinský samosprávny kraj, pripomenuli najskôr scénickým
pásmom pod názvom Život v utrpení alebo Denník Anny Zuzany Fejérpatakyovej, v ktorom postavu
Gašpara F. Belopotockého stvárnil Milan Stromko a jeho manželku Ivona Salajová. V ďalších úlohách
sa predstavili Ladislav Dráb, Alexandra Poliaková a Peter Vrlík, ktorý bol zároveň autorom textu a režisérom.
Po skončení všetci prítomní prešli k soche Gašpara Fejérpataky-Belopotockého na Námestí osloboditeľov
v Liptovskom Mikuláši, kde spolu s pracovníkmi Liptovskej knižnice Gašpara Fejérpataky-Belopotockého,
Múzea Janka Kráľa a členmi Miestneho odboru Matice slovenskej položili kyticu.
-tm-
K N I Ž N I C A – R O Č . 1 0 , Č . 6 ( 2 0 0 9 ) ........................................................................................................
55