Zbornik Mednarodnega literarnega srečanja Vilenica 2004 - Ljudmila
Share Embed Flag
Download ePaper

Zbornik Mednarodnega literarnega srečanja Vilenica 2004 - Ljudmila

Zbornik Mednarodnega literarnega srečanja Vilenica 2004 - Ljudmila Zbornik Mednarodnega literarnega srečanja Vilenica 2004 - Ljudmila

ljudmila.org
from ljudmila.org More from this publisher
06.07.2014 Views

Daniela Kapitáňová Höfferling, gor na Bavarskem Ob tem vprašanju sem dolgo premišljeval ... čeprav tukaj ne velja več dolgo ali kratko, a ne? Tu je vse tako dolgo kot kratko... Če seveda lahko vprašam kaj iz tega preteklega življenja ... Bilo je v Nemčiji, tam smo igrali v nekem mestecu gor na Bavarskem, Höfferling se mu je reklo. Tako zgledno nemško mestece, pospravljeno, kot to znajo samo Nemci in tudi lastnik je bil tak zgleden Nemec, od piva zavaljena dobričina. Neki Meinzl, Pepa Meinzl. Vesel je bil vsakega gosta, hodil je od mize do mize, praznil pepelnike in spraševal, če se kundšafti počutijo dobro. V bendu smo bili štirje: klaviature, bobni, kitara in jaz s trobento ... navadna zguba. Igrali smo vse, kar se je dalo in po pravici povedano nismo bili kaj prida. Vsi smo bili s Slovaške, pa smo bili s prenočiščem in košto vred bolj poceni kot njihovi. Gostje so sedeli na lesenih klopeh okrog miz in peli z nami. Saj veste, tisti njihov šramel, prijeli so se okrog ramen in se zibali v ritmu. Kot otroci. Ta kšeft nam je zrihtal en naš, ki je tam delal kot natakar, Rudi Turek mu je bilo ime, nekje iz Zagorja je bil, iz Malack ali iz Myjave, ne spomnim se več. Tega še sam bog ni videl, kak pezde je bil!...oprostite, mal mi je ušlo. Tak tip, ki nosi črna očala, v katerih se lahko vidiš, in srajco odprto do popka, da bi ženske videle, kako kosmate prsi ima, tak bik z jajci v glavi, pardon, da se tako izražam. A veste, ko je mežikal tistim grethenkam, so kar piskale od veselja... mater je bil to en pezde! Prevzeten kot sam turški paša. Še z nami se je pogovarjal po nemško, da bi pokazal, da on ne spada k revežem z vzhoda. V kuhinji je kot pomočnik delal nek cigan, majhen, črn, čisto neopazen, tri mesece je že bil tam, pa še vedno ni znal povedat niti tega, kako mu je ime. Revček je bil s Kosova, ko se je tam začelo kuhati, se mu je posrečilo zbežat in priti delat na črno. Pa saj smo tud mi delali na črno. Samo on se ni smel pokazati na placu, na prvi pogled se je videlo, da ni arijec in Meinzl ni hotel imet sitnosti. No, tega si je Rudi Turek zares privoščil. Vedno, kadar se mu je zazdelo, da se vilica premalo sveti, ali pa da pepelnik premalo diši, je posvetil cigančku. No in nekega dne je prišla k nam delat Edit. Bila je Nizozemka. Revica je imela pohabljene noge, grdo je krevsala. Hodila je tako težko, da je bila muka že samo, če si jo gledal. Revica ni znala narediti niti koraka drugače, kot da je roke dvigala okrog sebe v polkrog in se zavrtela s celim telesom. Drugače pa je Edit zelo lepo igrala na harmoniko. In Nemci so čist nori na harmoniko! In tako jo je Meinzl vzel in ni ga motilo, da ima take noge, ni bil slab človek. In že je začela igrati z nami. Morala je biti zelo zakomleksana, na plac je prišla še preden so odprli, se usedla in vstala, ko je bila že čista noč. Ne vem, kako je to vzdržala. Da ni pol dneva prej nič pila, da ji ne bi bilo treba 168

Daniela Kapitáňová Höfferling, dole v Bavorsku Dlho som nad tou otázkou rozmýšľal... hoci tu už neplatí dlho a krátko, že? Tu je už všetko zároveň aj dlho a aj krátko... Ak sa teda môžem na hocičo z tohto uplynulého života opýtať... Bolo to v Nemecku, hrali sme tam v jednom mestečku dole v Bavorsku, Höfferling sa volalo. Také ukážkové nemecké mestečko, vyzametané, ako to len Nemci vedia a aj majiteľ bol taký ukážkový Nemec, od piva pupkatý dobrák. Nejaký Meinzl to bol, Pepa Meinzl. Tešil sa z každého hosťa, chodil od stolu k stolu, vysýpal popolníky a vypytoval sa, či sa kunčafti cítia dobre. Celá kapela sme boli štyria: klávesy, bicie, gitara a ja s trúbkou...obyčajný zlepenec. Hrali sme všetko, čo sa len dalo a pravdu povediac, nestáli sme za veľa. Všetci sme boli zo Slovenska, veď aj s ubytovaním a kostom sme vyšli lacnejšie, než vlastní. Hostia sedeli na drevených laviciach okolo stolov a spievali s nami. Viete, ten ich šraml, chytili sa okolo pliec a pohojdávali sa do rytmu. Ako deti. Celý kšeft nám dohodil jeden od nás, čo tam bol čašníkom, Rudi Turek sa volal, odniekadiaľ zo Záhoria bol, z Malaciek, či z Myjavy, nepamätám sa už. To ani pánboh nevidel, aký to bol pako!... prepáčte, to mi akosi uletelo. Ten typ, čo nosí zrkadlové čierne okuliare a košeľu rozopnutú až k pupku, aby ženy videli, aké má chlpaté prsia, taký býk s vajciami v hlave, pardon, že sa tak vyjadrujem. To viete, keď žmurkal na tie grétchenky, pišťali od radosti... ale pako to bol príšerný! Nadutý ako ozajstný turecký paša. Ešte aj s nami sa rozprával po nemecky, aby ukázal, že on nepatrí ku chudákom z východu. V kuchyni robil pomocníka jeden cigán, malý, čierny, taký nenápadný, že hoci ho človek vídaval tri mesiace, nevedel povedať ani len ako sa volá. Ten chudák bol z Kosova, už sa to tam začalo mlieť, keď sa mu podarilo ujsť a robiť načierno. Však aj my sme robili načierno. Lenže on sa nesmel ukazovať na pľace, na ňom bolo na prvý pohľad vidno, že nie je árijec a Meinzl nechcel mať opletačky. Tak tomu to dával Rudi Turek vyžrať! Vždy, keď sa mu nepáčilo, že vidlička sa dosť neleskne, alebo že popolník nie je dosť voňavý, dával to tomu cigánikovi naplno. No a jedného dňa k nám prišla robiť Editka. Holanďanka bola. Chúďatko, nohy mala po obrne, strašne krívala. Tak ťažko chodila, že už len dívať sa na to bolo utrpenie. Inak nevedela, chuderka, urobiť ani krok, len tak, že metala okolo seba rukami do polkruhu a celým telom sa vykrúcala. Lenže Editka krásne hrala na harmonike. A Nemci sa z harmoniky išli zblázniť! Tak ju Meinzl zobral, a nevadilo mu, že má tie nohy také, nebol to zlý človek. Nuž, začala s nami hrávať. Musela mať strašné komplexy, lebo prichádzala na pľac pred otvorením, sadla si a vstala v hlbokej noci. Neviem, ako to vydržala. Či pol dňa pred tým nepila, aby nemusela na záchod a neviem, ako si poradila, keď mala ženské veci, ale poradila si. Mala pred sebou pultík, čo jej skrýval nohy a na ktorý si kládla harmoniku, keď mala 169

Daniela Kapitáňová<br />

Höfferling, dole v Bavorsku<br />

Dlho som nad tou otázkou rozmýšľal... hoci tu už neplatí dlho a krátko,<br />

že? Tu je už všetko zároveň aj dlho a aj krátko...<br />

Ak sa teda môžem na hocičo z tohto uplynulého života opýtať...<br />

Bolo to v Nemecku, hrali sme tam v jednom mestečku dole v Bavorsku,<br />

Höfferling sa volalo. Také ukážkové nemecké mestečko, vyzametané, ako<br />

to len Nemci vedia a aj majiteľ bol taký ukážkový Nemec, od piva pupkatý<br />

dobrák. Nejaký Meinzl to bol, Pepa Meinzl. Tešil sa z každého hosťa, chodil<br />

od stolu k stolu, vysýpal popolníky a vypytoval sa, či sa kunčafti cítia dobre.<br />

Celá kapela sme boli štyria: klávesy, bicie, gitara a ja s trúbkou...obyčajný<br />

zlepenec. Hrali sme všetko, čo sa len dalo a pravdu povediac, nestáli sme<br />

za veľa. Všetci sme boli zo Slovenska, veď aj s ubytovaním a kostom sme<br />

vyšli lacnejšie, než vlastní. Hostia sedeli na drevených laviciach okolo stolov<br />

a spievali s nami. Viete, ten ich šraml, chytili sa okolo pliec a pohojdávali<br />

sa do rytmu. Ako deti.<br />

Celý kšeft nám dohodil jeden od nás, čo tam bol čašníkom, Rudi Turek<br />

sa volal, odniekadiaľ zo Záhoria bol, z Malaciek, či z Myjavy, nepamätám<br />

sa už. To ani pánboh nevidel, aký to bol pako!... prepáčte, to mi akosi uletelo.<br />

Ten typ, čo nosí zrkadlové čierne okuliare a košeľu rozopnutú až k pupku,<br />

aby ženy videli, aké má chlpaté prsia, taký býk s vajciami v hlave, pardon,<br />

že sa tak vyjadrujem. To viete, keď žmurkal na tie grétchenky, pišťali od<br />

radosti... ale pako to bol príšerný! Nadutý ako ozajstný turecký paša. Ešte<br />

aj s nami sa rozprával po nemecky, aby ukázal, že on nepatrí ku chudákom<br />

z východu.<br />

V kuchyni robil pomocníka jeden cigán, malý, čierny, taký nenápadný,<br />

že hoci ho človek vídaval tri mesiace, nevedel povedať ani len ako sa volá.<br />

Ten chudák bol z Kosova, už sa to tam začalo mlieť, keď sa mu podarilo<br />

ujsť a robiť načierno. Však aj my sme robili načierno. Lenže on sa nesmel<br />

ukazovať na pľace, na ňom bolo na prvý pohľad vidno, že nie je árijec a<br />

Meinzl nechcel mať opletačky. Tak tomu to dával Rudi Turek vyžrať! Vždy,<br />

keď sa mu nepáčilo, že vidlička sa dosť neleskne, alebo že popolník nie je<br />

dosť voňavý, dával to tomu cigánikovi naplno.<br />

No a jedného dňa k nám prišla robiť Editka. Holanďanka bola. Chúďatko,<br />

nohy mala po obrne, strašne krívala. Tak ťažko chodila, že už len dívať sa<br />

na to bolo utrpenie. Inak nevedela, chuderka, urobiť ani krok, len tak, že<br />

metala okolo seba rukami do polkruhu a celým telom sa vykrúcala. Lenže<br />

Editka krásne hrala na harmonike. A Nemci sa z harmoniky išli zblázniť!<br />

Tak ju Meinzl zobral, a nevadilo mu, že má tie nohy také, nebol to zlý človek.<br />

Nuž, začala s nami hrávať. Musela mať strašné komplexy, lebo<br />

prichádzala na pľac pred otvorením, sadla si a vstala v hlbokej noci. Neviem,<br />

ako to vydržala. Či pol dňa pred tým nepila, aby nemusela na záchod a<br />

neviem, ako si poradila, keď mala ženské veci, ale poradila si. Mala pred<br />

sebou pultík, čo jej skrýval nohy a na ktorý si kládla harmoniku, keď mala<br />

169

logo

products

Resources

Company

Terms of service
Privacy policy
Cookie policy
Cookie settings
Imprint
Change language
Made with love in Switzerland
© 2024 Yumpu.com all rights reserved

Hooray! Your file is uploaded and ready to be published.

Saved successfully!

Ooh no, something went wrong!