OtvoriÅ¥ - EUROREPORT plus

More documents

Recommendations

Info

Komentár Keď nebude ani chlieb ani hry Soňa Motusová Foto: dreamstime.com Šičky z Vranova nad Topľou mali šťastie. Diskutabilné šťastie. Po tom, čo týmto úboho plateným ženám ich taliansky zamestnávateľ niekoľko mesiacov vôbec nevyplatil mzdy, sa rozhodol pre radikálny krok. Počas celozávodnej dovolenky mienil rozmontovať a odviezť stroje a zmiznúť, utiecť pred zodpovednosťou. Dámy zostali na ulici bez zamestnania, bez perspektívy, že im ktokoľvek zaplatí to, čo si už zarobili, že za nich niekto zaplatí nemocenské a sociálne poistenie a, predovšetkým, bez možnosti lepšieho zamestnania. Ak by totiž v tejto, jednej z mnohých hladových dolín Slovenska bola lepšia možnosť uplatnenia, už dávno by odišli od chrapúnskeho podnikateľa, ktorý ich aj tak neplatil. Možno však vranovské šičky nevyjdú naprázdno. Premiér Robert Fico sa totiž rozhodol uvoľniť milióny eur z vlastnej rezervy a ony sa svojich peňazí dočkajú. Je tu však viacero ale. Položme si otázku, prečo pán podnikateľ z Talianska vôbec prišiel na Slovensko? Žeby ho nalákala niektorá zo slovenských vlád na investičné stimuly? Alebo jednoducho vedel, že v slovenskom podnikateľskom prostredí sa jeho odsúdeniahodný skutok ľahko stratí? Pretože toto na Slovensku nerobia len vypočítaví zamestnávatelia spoza našich hraníc, ktorí sa môžu slovenským orgánom ľahko stratiť a nenájdu ich žiadni veritelia. Ani nevyplatení zamestnanci, ani zdravotné poisťovne či sociálna poisťovňa. Takto konajú často aj slovenskí zamestnávatelia s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, že im samotným sa nič nestane. Podnikateľ a manažér je na Slovensku chránený druh, je takmer bohom, bežnými právnymi nástrojmi nepostihnuteľný. Tisíce ľudí potom čaká trpké sklamanie, keď zistia, že im jednoducho chýbajú odpracované roky na dôchodok. Pretože pán veľkopodnikateľ neplatil Sociálnej poisťovni. Tisíce ľudí platia zdravotným poisťovniam veľké sumy, pretože pán manažér „zabudol“. Títo všetci musia platiť aj penále za to, že niekto iný si neplnil svoje povinnosti. Štátu to v podstate vyhovuje, pretože už dvakrát predĺžil lehotu, za ktorú od vás zdravotná poisťovňa môže pýtať neodvedené čiastky – z troch na päť rokov a potom na desať. Nezriedka však pýtajú aj oveľa ďalej dozadu a neznalí zákona platia. Ak neplatia hneď, nastupujú exekútori, ktorí majú z tejto činnosti fantastické príjmy. Odpracované roky potrebné pre priznanie dôchodku nikto nikomu nevráti. Tu už nikto nič negarantuje? Pravda, je tu garančný fond. Ale ten platí namiesto postihu vypočítavých a chamtivých podnikateľov len za presne určených podmienok. Zamestnávateľ musí priznať bankrot, slušne odovzdať výpovede, priznať platobnú neschopnosť a vyčísliť, koľko vlastne zostal zamestnancom a veriteľom dlžný. Ale to spomínaný Talian z Vranova neurobil. A neurobili to ani desiatky tzv. veľkopodnikateľov, po ktorých zostali obrovské dlhy u zamestnancov i v poisťovniach, hoci disponovali rozprávkovým osobným majetkom. Dnes sú majetky upratané tak, že by ich sto audítorov nenašlo ani za sto rokov a veľkopodnikatelia veselo fungujú ďalej. Aj takí, ktorým sa podarilo zlikvidovať tradičnú výrobu a ktorí pokazili, čo sa dalo, sú dnes oceňovaní ako „šikovní manažéri“, pretŕčajú sa v „smotánkach“, pôsobia v dozorných radách a užívajú si milióny, ktoré by im vlastne patriť nemali. Nemajú strach. Nikto z nich sa neocitol za mrežami, nikoho ani len nevyšetrovali orgány činné v trestnom konaní. Basa hrozí skôr tomu, čo zobral ako úplatok pár kíl ryže alebo jabĺk. Hlupáci! Stará pravda hovorí, že kradnúť sa oplatí len v extrémne veľkých sumách. A ako vidno, dobrou cestou je aj okrádanie tých najbiednejších. Napríklad nevyplácaním ani tej štátom garantovanej minimálnej mzdy. Nedávno som v istom mienkotvornom denníku čítala o mzdách v jednej z mnohých súkromných bezpečnostných služieb, ktorá dostala príležitosť pôsobiť na jednom z ministerstiev. Redaktor sa rozčuľoval, že SBS-kári berú 8 eur na hodinu. Zdalo sa mu to priveľa. Neoveril si, koľko z toho skutočne dostane výkonný pracovník. To je len máličko, skutočne málo nad dve eurá. Ostatné berie majiteľ SBS. A všetci sú spokojní. Ministerstvo znížilo počet vlastných pracovníkov, pretože si na isté činnosti objednalo externú firmu. Majiteľ onej externej firmy, pretože na každej „človekohodine“ bezprácne zarába. A napokon aj štát, pretože znížil počet svojich zamestnancov, a predsa len má menej ne- 44 Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii
Komentár zamestnaných. Čo si o tomto postupe myslia samotní zamestnanci, to sotva niekoho zaujíma. Máme síce inšpektorát práce, ale ten sokolím okom sleduje napríklad, či ľudia nevykonávajú viac nadčasov než povoľuje zákon. Skutočnosť, že sa na mnohých miestach pracuje za menšiu ako minimálnu mzdu, inšpektorom práce uniká. Vranovské šičky mali trochu šťastia, ale ich prípad poukazuje na mnohé, čo sa v oblasti pracovného práva na Slovensku zanedbalo. Garančný fond ani rezerva predsedu vlády nemôžu stačiť na tisícky prípadov – vykorisťovania. Že ste toto slovo nečítali od čias, keď nám nanucovali učebnice marxizmu-leninizmu? Som presvedčená, že ho budeme počuť čoraz častejšie. Spolu so slovom pauperizácia, čiže zbedačovanie širokých más. My a oni Hovorí sa, že kým Američania žijú podľa zásady Štát, nestaraj sa do nás, Európania žiadajú Štát, postaraj sa o nás. Veci však nikdy nie sú také jednoduché, ako sa zdajú. Pravda, paternalistická rola štátu a sociálny rozmer ekonomiky je v Európe (Západnej) tradíciou, ale je predovšetkým úlohou štátu, aby zabránil prípadom, keď neschopní, chamtiví, lakomí a chrapúnski „podnikatelia“ ožobračujú tisíce ľudí. Je predovšetkým úlohou štátu zabezpečiť pracovné príležitosti – veď aj amerických prezidentov hodnotia podľa tohto kritéria. Obrovská masa ľudí bez práce a príjmu je pre štát nielen záťažou, ale aj priamym nebezpečenstvom. Komunistické rovnostárstvo, prirodzene, nie je riešením, ničí prirodzenú snahu jednotlivcov dosiahnuť vo svojom živote niečo viac, využiť svoje danosti, schopnosti, podnikavosť. Ale komunisti mali aj iné možnosti ako sa vyrovnať s verejnou mienkou, ktorá im nie je priaznivo naklonená. Demokracia je iná. Frfľať je možné, ale osobitne v postkomunistických krajinách neveľmi účinné. Zaujímalo by ma, aký by bol osud talianskeho podnikateľa z Vranova, keby svoj biznis rozvinul v Spojených štátoch amerických. Alebo vo Francúzsku. V postkomunistických krajinách nahráva dobrodruhom a zlodejom aj slabá vymáhateľnosť práva. Pretože aj v súdnictve existuje ohromujúca miera korupcie. Signifikantný je v tomto smere prípad Evy Varholíkovej, príslušníčky našej novodobej zlatej mládeže. Hneď po tom, ako sa jej na maďarskej diaľnici „podarilo“ opitej a možno aj sfetovanej zvlášť trýznivým spôsobom zabiť štyroch nevinných Maďarov, sa na internetových fórach objavili značne pesimistické úvahy o jej perspektívach. Väčšina diskutujúcich pripomínala, že keby došlo k podobnej udalosti na Slovensku, táto dáma z vyššej spoločnosti by sa vonkoncom ničoho nemusela báť. „Nejako by sa to urobilo.“ Príkladov totiž máme bezpočetne. Demokracia je však aj o tom, že všetci sme si rovní. O tom snívala Európa stovky rokov od Magny charty v roku 1215, na tom boli politicky postavené Spojené štáty americké v Deklarácii nezávislosti z roku 1776. Nikomu sa nechce veriť, že by podobná požiadavka bola len utópiou, nesplniteľným želaním. Ak je prerozdeľovanie bohatstva príliš nevyvážené, dostáva aj myšlienka slobody, rovnosti a bratstva na frak. Majú rovnaké práva ľudia s minimálnou mzdou, ktorí sa v dôchodku stanú námetom pre nového Kryla, a ľudia, ktorí si v divokej privatizácii a následných rozkrádačkách a korupčných kauzách dokázali „urvať“ milióny? Nie, istotne nie. Čoraz zbedačovanejšie masy (buďte trpezliví, veď je kríza) však vidia, že bohatstvo prechádza nie do rúk tých, ktorí sa skutočne o niečo zaslúžili, ale do rúk manželiek, kamarátov, synov, dcér a švagrín, z večera do rána nesmierne šikovných podnikateľov. Do rúk finančných skupín, kam ho prihrávajú politické reprezentácie. Pri zohľadnení stále platnej tézy, že zisky sú súkromné a straty a dlhy verejné, je im sveta žiť! Nie sme jedna spoločnosť. Profilujeme sa ako My a Oni. To je veľmi nebezpečná tendencia. Už rímski cisári vedeli, že aby sa ľud nebúril, treba mu dať chlieb a hry. Nová elita v postkomunistických krajinách nechce dať nič. Všetko chce pre seba. Časopis na prezentáciu Slovenska v Európskej únii Áno, tá kríza Pri znižovaní miezd, masovom prepúšťaní, nevyplácaní ani toho zarobeného, pri nedodržiavaní zákona o povinnej minimálnej mzde existuje veľmi dobrá a už roky fungujúca výhovorka – je predsa kríza. Ani s krízou si však nemôžu poradiť obyčajní ľudia, aj na krízu je tu štát. Väčšina ľudí nemá ani poňatia, čo sú to hedgeové fondy, toxické úvery či druhotná platobná neschopnosť. Ani to vedieť nemusia. Mali by to vedieť vládni i medzinárodní finanční a ekonomickí experti. Na všetko dnes existuje výhovorka, že nie sú peniaze. Kamže sa to všetky peniaze podeli? Nuž, minuli ich tí pred nami. Členovia demokratických vlád veľmi dobre vedeli a vedia, že ich politický osud závisí nielen od veľkých korporácií, ktoré ich do teplučkých a pohodlných kresiel usadili. Raz za štyri roky záleží aj na voličoch. Nespokojný volič sa od svojej politickej strany odvráti – a môže sa to stať dokonca aj v čase medzi voľbami. Preto je potrebné vytvoriť silnú strednú vrstvu, spokojnú so svojou životnou úrovňou, ktorá sa vo voľbách bude vedieť odvďačiť. Priveľa nezamestnaných, príliš nízke príjmy znamenajú pre vládnucu elitu akútne nebezpečenstvo. Tak sa stalo, že toľko vychvaľovaná vysoká životná úroveň na Západe bola vlastne umelo saturovaná na úrok budúcich príjmov. Vlády sa zamotávali do dlhov. Ale prišiel čas splatnosti. Žijeme v ňom. Z krízy podľa rôznych ekonomických škôl existujú dve cesty. Jednou je šetrenie na každom kroku a touto cestou sa vydala Európa. Ťažko povedať, či aj Slovensko. Slováci neustále počúvajú o priaznivom ekonomickom rozvoji svojej krajiny, ale na vlastných príjmoch nič podobné necítia. Skôr naopak. Vláda prichádza s návrhmi stále nových daní, daňová úľava na študujúce dieťa by sa mohla končiť už v 19. roku jeho veku, dane a odvody si vo výške takmer polovice príjmu zaplatia aj ľudia pracujúci na dohodu, najnovšie sa povráva o „cirkulačnej dani“ z motorových vozidiel. Aj keď sa vláda socialistov tvári, že tieto opatrenia postihnú len vysokopríjmové skupiny obyvateľstva, opak je pravdou. Štát samotný pritom nešetrí ani v najmenšom. Ani politickí predstavitelia neboli schopní ani symbolického gesta zníženia vlastných príjmov, ako sme tohto svedkami na západ od našich hraníc. „Prebyrokratizované“ Slovensko má problém nielen so slabo platenými učiteľmi, zdravotnými sestrami či šičkami, ale najnovšie sa ozývajú aj štátni úradníci. Tí sú často cieľom výpadov zo strany „skutočných“ pracujúcich, ale pravdou je, že tisíce z nich pracujú za sumy, ktoré sú hlboko pod priemernou mzdou v národnom hospodárstve. Dobre platení sú na ministerstvách a v štátnych inštitúciách len tzv. politickí nominanti, ktorí sa už pred nástupom do funkcií zabezpečia lukratívnymi zmluvami a zlatými padákmi. Na „plebs“ potom peňazí nezostáva. Je to práve táto vrstva, ktorá nielenže nehorázne cicia štátny rozpočet, ale vyžaduje aj iné pôžitky. Príkladom sú extrémne lacné byty, vysokoškolské tituly zadarmo, beztrestnosť za priestupkovú, ba aj kriminálnu činnosť. Bonusom bývajú aj zahraničné cesty, kde ani tak nejde o štúdium napríklad skúseností iných krajín v sociálnej oblasti alebo hľadanie investorov pre Slovensko, ale o lukratívnu turistiku. Na odstrihnutí týchto pôžitkov a odstránení korupcie by mohlo Slovensko bezpochyby ušetriť stovky miliónov eur. Čo však, veď aj americký prezident George Bush mladší presadil nižšie zdaňovanie bohatých vrstiev spoločnosti a Barack Obama tento zákon napriek sľubom nezmenil. Ľahšie je zdierať chudobných. Ale aj kráľom, ktorí nakladali na ľud pospolitý čoraz vyššie dane, sa stávalo, že skončili pod sekerou kata. Druhou cestou ako sa dostať z krízy je podľa ekonómov podpora spotreby. Tento model znamená rozvoj a nie stagnáciu, vyžaduje však existenciu dostatočného množstva financií medzi obyvateľstvom. Práve tu chýba to, čo sa minulo v predchádzajúcich dvoch desaťročiach v záujme zachovania postavenia politikov na čele štátov a vlád, čele štátnych inštitúcií, v záujme ich fascinácie mocou a politikou všeobecne. Ak zákonodarná, výkonná a súdna moc nedokáže potrestať politikov za ich zlé rozhodnutia, kto to má dokázať? Že by samotný ľud? Anarchia, revolúcia, občianske vojny? Alebo nastúpi čas zodpovednosti? 45
Page 1 and 2: Časopis na prezentáciu Slovenska
Page 3 and 4: Obsah Peňazí na cesty je dosť, c
Page 5 and 6: Oslavujeme prvých 125 rokov Oslavu
Page 7 and 8: Ministerstvo dopravy, výstavby a r
Page 13 and 14: Národná rada Slovenskej republiky
Page 15 and 16: TUBAU, a.s. realizuje: Divízia pod
Page 17 and 18: Tieto definície sú upravené aj v
Page 19: Slovenská pošta pripravuje nové
Page 23 and 24: Správa majetku podľa sféra, a. s
Page 25 and 26: Telekomunikačný úrad SR ■■ P
Page 35 and 36: Analýza šan Sloboda, môžeme vyu
Page 37 and 38: Múzeum dopravy né technické pami
Page 39 and 40: Aktivity na Dunaji Ľubomír Feješ
Page 41 and 42: Letecké dni V septembri patrilo ne
Page 43: Analýza PAS južnej Európy, t. j.
Page 47 and 48: Esej sa stalo. Kúpanie s nevhodný
Page 49 and 50: Divadlo diskusie, filmové premieta
Page 51 and 52: Literatúra tívnou politikou. Bola
Page 53 and 54: Nové knihy Nové knihy Ivan Bohuš
Page 55 and 56: Výtvarné umenie Časopis na preze
Page 57 and 58: Ľudia a udalosti Deň bezpečnosti
Page 59 and 60: Diplomati Nemecké štátne vyzname
Page 61 and 62: Veľvyslanec Francúzskej republiky
Page 63 and 64: Infoservis prezidentskej kancelári
Page 65 and 66: Infoservis Úradu vlády SR slušne
Page 67 and 68: Infoservis NR SR niesť do prvého
Page 69 and 70: Summary We think the amount is too
Page 72: Kvalitnejšia dopravná sieť pre S

OtvoriÅ¥ - EUROREPORT plus

You also want an ePaper? Increase the reach of your titles

Delete template?

Save as template?