Duševné vlastníctvo 2/2010 - Úrad priemyselného vlastníctva SR

EDITORIÁL
Máme svoje
priority ujasnené?
Vážení čitatelia,
pred desiatimi rokmi Svetová organizácia duševného vlastníctva
vyhlásila 26. apríl za Svetový deň duševného vlastníctva. Zámerom
bolo pozdvihnúť povedomie verejnosti o význame duševného vlastníctva
v každodennom živote, posilniť rešpekt voči právam z duševného
vlastníctva a pripomenúť si vklad inovátorov aj umelcov do rozvoja
spoločnosti na celom svete. Zámer nepochybne ušľachtilý, ak ho
chápeme vo všetkých jeho podstatných súvislostiach. Ale chápeme ho
tak? Myslím si, že nie.
V súvislosti s duševným vlastníctvom sa často zdôrazňuje nevyhnutnosť
podpory tvorivosti a inovácií, no v praktickom živote akoby
sa všetka optika zužovala iba na majetkový efekt a „vymožiteľnosť“
týchto práv, bez akéhokoľvek hodnotového základu okrem „ekonomického“.
Aký je však ich skutočný zmysel? Iba „mať“ – alebo aj „byť“?
Technologický a informačný pokrok, ktorého sme účastníkmi, bol
pred dvoma desaťročiami pre väčšinu ľudí nepredstaviteľný. Jeho
mimoriadne zrýchlenie s dosahom na všetky oblasti života zásadne
zmenilo spôsob nášho života. Tradičnejšie spôsoby komunikácie medzi
ľuďmi a ich spoločenstvami sa stávajú v „informačnej spoločnosti“
pologramotnosťou, ak nie priamo „negramotnosťou“, archaizmom...
Pribudlo však s novými informačnými technológiami v spoločnosti
aj viac ľudskosti? Viac dôvery medzi ľuďmi a ich rozmanitými spoločenstvami?
Podporila ich práve aj „právna podpora“, ktorá sa výlučným
právam duševného vlastníctva poskytuje vo výrazne zvýšenej
miere osobitne po prijatí Dohody TRIPS s jej dôrazom na „obchodné
aspekty duševného vlastníctva“ a „vymožiteľnosť práv“? Tento
trend s prízvukom na majetkové aspekty práv duševného vlastníctva
a ich vymožiteľnosť sa najnovšie ďalej posilňuje osobitne tiež v rámci
Európskej únie.
Často sa mi to javí tak, že aj pod vplyvom zatiaľ humanitne nie
celkom zvládnutých vymožeností technologického a informačného
pokroku pribudlo odcudzenie medzi ľuďmi. A navyše je to umocnené
i extrémnymi majetkovými rozdielmi, ktoré po roku 1989 vznikli
a vyhrotili sa v našej spoločnosti, predtým politicky a ideologicky dlhodobo
vedenej úplne iným smerom.
Mohla väčšina populácie v dňoch nadšenia rokov 1989 – 1990 vôbec
tušiť alebo predpokladať, že dôjde k takým majetkovým rozdielom?
Povedal by som, že ich vznik nemohla ani reálne ovplyvniť. Lebo
účasť občana vo voľbách znamená síce podstatný prvok a prejav
demokracie, no reálnu politiku už nevykonáva bežný občan, ale jeho
zvolení zástupcovia. A reálna politika a riadenie spoločnosti, ktorú
zvolení zástupcovia a nimi etablovaná výkonná moc ďalej uskutočňujú,
bola za „ostatných 20 rokov“ vo svojich výsledkoch na konci
volebného obdobia veľmi často „na hony“ vzdialená od pôvodných
očakávaní občana – voliča pred voľbami... Nejeden z nás už dávnejšie
dospel k názoru, že politické subjekty sledujú väčšinou svoje parciálne
záujmy a nie záujem radového občana. Zatiaľ čo rozumný človek
uvažuje veľkoryso v rovine – „dobré je to, čo je dobré pre mňa i pre
iných“, nejeden politik sa drží „zásady“ – „dobré je to, čo pokladá za
dobré moja politická strana“.
Takáto je 20-ročná skúsenosť mnohých našich občanov s našou
„demokraciou“ po opustení predchádzajúcej ideológie a obnovení
„slobodného trhu“ s jeho imanentnou dravou súťaživosťou... Pri takomto
rozdielnom prístupe k „veciam verejným“ sa však ťažko možno
zhodnúť na hodnotách, ktoré by naša spoločnosť mala mať ujasnené,
a ich aj napĺňať v dlhodobej perspektíve a kontinuite, bez ohľadu na
konkrétne volebné obdobie s jeho špecifikami.
Samozrejme, Slovenská republika nie je „izolovaný ostrov duševného
vlastníctva“, aby mohla aj pri najlepšej vôli svojich štátnikov
a aj pri tom najsúladnejšom zmýšľaní, hoci aj väčšiny politikov
vo všetkých zvolených orgánoch demokratického spoločenstva, sama
zmeniť „medzinárodne naštartovaný trend“ v otázkach duševného
vlastníctva, sama iba v politickej rovine, v rovine vládnej exekutívy.
Tu by jej mala byť nápomocná na prvom mieste veda. Som presvedčený
o tom, že právna veda so zameraním na oblasť práva duševného
vlastníctva to už dlhodobo robí. Najnovšie o tom svedčí aj interdisciplinárny
vedecký seminár, o ktorom sa možno dočítať i v tomto čísle
Duševného vlastníctva.
Úspech však závisí aj od toho, nakoľko politická a štátna sféra dokážu
neobchádzať výsledky vedy a vo svojej praktickej činnosti ich
aj aplikačne využiť. Ale to je, samozrejme, tiež otázka riadenia vedy,
školstva a kultúry.
Ignorovaním upozorňovaní z oblasti školstva a vedy na alarmujúci
stav, ale aj jednotlivých predstaviteľov kultúry, múdrych, ale často
osamelých ľudí, nepokročíme s dobrými vyhliadkami ani na dobrej
ceste, aj keď už možno i vieme, ktorá to je, no rozhodne by sme mali
na ňu smelšie vykročiť. Aj malé spoločenstvo môže byť motorom veľkých
premien, ak vie, čo chce, a sleduje hodnotovo ušľachtilé ciele.
Len tak si môže získať aj úctu a inšpirovať i „veľkých“.
Prof. JUDr. Ján Švidroň, CSc.
Ústav práva duševného vlastníctva
Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave
a Ústav štátu a práva SAV
duševné vlastníctvo | 2 | 2010
3