56 - Prírodovedecká fakulta - Univerzita Komenského

ACTA ENVIRONMENTALICA UNIVERSITATIS COMENIANAE (BRATISLAVA)
Vol. 19, 2(2011): 56–64 ISSN 1335-0285
56
CICAVCE LESNÝCH BIOTOPOV TRNAVSKEJ
PAHORKATINY
Marta Nevřelová
Katedra ekosozológie a fyziotaktiky, Prírodovedecká fakulta, Univerzita Komenského
v Bratislave, Mlynská dolina 842 15 Bratislava, e-mail: nevrelova@fns.uniba.sk
Abstract: Mammals in the forest biotopes in the area of Trnavská pahorkatina
heights. Forestry area of Trnavská pahorkatina heights is influenced by fragmentation.
The main goal of the research was the determination and the species constitution of
mammals in fragments of the oak and oak-hornbeam forests. The contribution is
presented results of the three years research in evaluated area of Martinský les and
Lindava. In the study area was determined 9 species of mammals (Apodemus flavicollis,
Apodemus sylvaticus, Capreolus capreolus, Cervus elaphus, Lepus europaeus, Microtus
subterraneus, Myodes glareolus, Sorex araneus, Sus scrofa).
Kľúčové slová: Trnavská pahorkatina, lesné biotopy, cicavce lesných biotopov
ÚVOD
Výsledkom dlhodobého odlesňovania a využívania územia sú zvyšky,
fragmenty lesov na Podunajskej a Východoslovenskej nížine, v kotlinách a
nižších pohoriach.
Zastúpenie lesov v krajinnej mozaike Trnavskej pahorkatiny sa postupne
menilo, v priebehu 20. storočia bola rozloha sedemnástich lesov zmenšená o
40 %. Začali prevládať plošne menšie až malé, izolované fragmenty.
Šenkvický háj a Martinský les patrili medzi tzv. hájené lesy. Ich rozloha
sa zmenšila od roku 1747 z 2230 ha veľkého lesného komplexu takmer o 60 %.
Šenkvický háj ostal zachovaný ako jeden celok. Martinský les bol rozdelený na
viacero častí – fragmentov (Ružičková 2007).
Medzi hájené lesy patril aj dubový les Lindava. Podľa rekonštrukcie na
základe archívnej mapy z r. 1748 mala Lindava rozlohu asi 810 ha. V priebehu
20. storočia sa rozloha lesa zmenšila o 20%. Územie Lindavy v súčasnosti patrí
do katastrálneho územia obce Budmerice. Centrálna časť Lindavského lesa je
Územím európskeho významu Lindava s rozlohou 378,46 ha. Prírodná
rezervácia Lindava bola vyhlásená v roku 1984 na ochranu zachovaných
lesných spoločenstiev s charakteristickými lesnými typmi s rozlohou
462 000 m 2 . Územím prechádza aj biokoridor regionálneho významu Hajdúky-
Lindava.

Význam týchto území spočíva v tom, že ide o teplomilné pontickopanónske
dubové lesy na spraši, dubovo-cerové lesy a dubovo-hrabové lesy
karpatské. Ponticko-panónske dubové lesy majú ťažisko rozšírenia na Ukrajine
a na Veľkej dunajskej nížine a v súčasnosti sú v celom areáli výskytu zachované
len fragmentárne. Pôvodné lesy na Trnavskej pahorkatine majú veľký význam
ako zdroj prirodzeného genofondu, čo by malo byť zdôraznené v procese a
spôsoboch ich ďalšieho využívania a ochrany.
METÓDY VÝSKUMU
Výskum cicavcov na lesných biotopoch Trnavskej pahorkatiny bol
realizovaný v období rokov 2008-2010. Išlo o lokality na územiach lesného
komplexu Martinský les (dubové lesy) a lesného komplexu Lindava (dubovohrabové
lesy).
Cicavce boli skúmané štandardnými metódami terénneho výskumu. Išlo o
líniovú metódu terénneho výskumu drobných zemných cicavcov s použitím
drevených živolovných pascí a líniovú metódu terénneho výskumu väčších
druhov cicavcov s použitím dvoch typov kovových živolovných pascí (PA 300)
s rozmermi (d., š., v.): 32 x 24,5 x 27,5 cm a 63,5 x 24,5 x 27,5 cm (Nevřelová
2008).
Na výskumných lokalitách boli pasce inštalované počas 4 dní (3 nocí) v
priebehu ročných období (jar, leto, jeseň, zima) v uvedených rokoch
pozorovania. Kontrola pascí bola vykonávaná každodenne v ranných hodinách.
Línie boli založené na plochách dostatočne širokých, aby bolo na každej strane
línie aspoň 25-30m rovnorodého porastu, dĺžka línie bola minimálne 100 m ako
odporúča Pelikán (1975). Pasce boli kladené na pôdu, z ktorej sa odstránila
hrabanka, prípadne sa upravil terén tak, aby pasce boli dobre uchytené.
Živolovné pasce PA 300 na odchyt väčších cicavcov boli kladené v
líniách o dĺžke 750-1000 m (25 pascí na jednej línii), vzdialenosť pascí bola
približne 25-30 m podľa charakteru porastu.
Do pascí boli použité návnady: zelenina (mrkva, kaleráb), mäsové
výrobky (salám, slanina) a chlieb alebo pečivo, prípadne ako doplnok boli do
pascí nasypané ovsené vločky (Nevřelová, 2008).
Zo zisteného materiálu sa vyhodnocovala denzita (na základe ORL podľa
Pelikána et al. 1974 a Pelikána 1976), dominancia (Losos et al. 1984), diverzita
(Shannon, Weaver 1963) a ekvitabilita (Sheldon 1969).
Prítomnosť väčších cicavcov bola zisťovaná na základe priameho
pozorovania, podľa hlasových prejavov v čase ruje a podľa dostupných
pobytových znakov. Pri určovaní druhov podľa stôp bol použitý určovací kľúč
Van den Brinka (1957).
Druhy drobných zemných cicavcov boli determinované podľa
určovacieho kľúča (Anděra, Horáček 2005). Vedecké názvy jednotlivých
druhov sú uvedené podľa Wilsona a Reedera (2005).
57

VÝSLEDKY
Lesný komplex Martinský les
V lesnom komplexe Martinský les prebiehal výskum cicavcov na 4
lokalitách. Lokality L1 a L2 predstavovali porast dubového lesa s bohatým
podrastom nachádzajúci sa v miernom svahu (L1) a dubovo-cerový les (L2).
Lokalita L3 je dubovo-cerovým lesom s bohatou stromovou, krovinovou i
bylinnou etážou. Lokalita L4 predstavovala prirodzene obnovený mladý lesný
porast druhu Quercus petraea agg. (Nevřelová 2010).
Na lesných biotopoch Martinského lesa bolo identifikovaných 9 druhov
cicavcov (Apodemus flavicollis, Apodemus sylvaticus, Capreolus capreolus,
Cervus elaphus, Lepus europaeus, Microtus subterraneus, Myodes glareolus,
Sorex araneus, Sus scrofa).
Odchyty drobných zemných cicavcov boli najúspešnejšie z hľadiska
druhov Apodemus flavicollis (88 odchytených jedincov), Myodes glareolus (44
jedincov) a Apodemus sylvaticus (26 jedincov). Ide o bežne vyskytujúce sa
druhy v lesných biotopoch. Druhy Microtus subterraneus a Sorex araneus boli
odchytené len v počte 1 jedinca. Celkovo bolo na lesných biotopoch
Martinského lesa odchytených 160 jedincov 5 druhov drobných zemných
cicavcov.
Z hľadiska hodnôt dominancie eudominantnými druhmi v biotope
dubových lesov boli Apodemus flavicollis, Myodes glareolus a Apodemus
sylvaticus. Recedentnými druhmi boli Microtus subterraneus a Sorex araneus
(obr. 1).
Najvyššiu denzitu dosahoval Apodemus flavicollis, podľa hodnôt denzity
ďalej nasledovali druhy Myodes glareolus a Apodemus sylvaticus a druhy
Microtus subterraneus a Sorex araneus (obr. 2). Celková denzita synúzie
mikromammalií dosahovala 80 ex./ha.
Diverzita drobných zemných cicavcov na lesných biotopoch Martinského
lesa dosiahla hodnotu H′ = 1,04 a ekvitabilita hodnotu 0,20 (Nevřelová 2010).
Priamym pozorovaním boli v Martinskom lese determinované 2 druhy:
Capreolus capreolus a Sus scrofa. Ide o bežné druhy, ktoré sa na území
Martinského lesa vyskytujú v hojnom počte. Podľa pobytových znakov boli
určené druhy Cervus elaphus a Lepus europaeus. Druh Cervus elaphus nie je
bežne sa vyskytujúcim druhom na tomto území. Vzhľadom na blízkosť pohoria
Malých Karpát, je však čoraz častejším javom jeho migrácia a tým aj občasný
výskyt na území tohto lesného komplexu (Nevřelová 2010).
Lesný komplex Lindava
Ide o biotop dubovo-hrabového lesa s druhmi Quercus cerris, Acer
campestre, Quercus petraea agg. a Carpinus betulus.
V lesnom komplexe Lindava bolo celkovo zistených 7 druhov cicavcov, z
toho 4 druhy drobných zemných cicavcov (Apodemus flavicollis, Apodemus
58

sylvaticus, Myodes glareolus, Sorex araneus). Celkový počet bol 84
odchytených jedincov, najväčší počet bol u druhu Myodes glareolus (38), ktorý
jednoznačne v tomto spoločenstve prevládal. Druhým najpočetnejším druhom
bol Apodemus flavicollis (28). Ďalej podľa počtu odchytených jedincov
nasledovali druhy Apodemus sylvaticus (11) a Sorex araneus (7).
Eudominantnými druhmi v biotope lesa Lindava boli Myodes glareolus,
Apodemus flavicollis a Apodemus sylvaticus, dominantným druhom bol Sorex
araneus (obr. 3).
Microtus
subterraneus
1%
44
Myodes
glareolus
27%
Apodemus
sylvaticus
16%
22
Sorex
araneus
1%
13
Apodemus
flavicollis
55%
Obr. 1: Dominancia drobných zemných cicavcov v lesných biotopoch Martinského
lesa v rokoch 2008-2010
45
40
35
30
25
20
15
10
5
0
Apodemus
flavicollis
Myodes
glareolus
Apodemus
sylvaticus
Microtus
subterraneus
0,5 0,5
Sorex araneus
Obr. 2: Priemerná denzita drobných zemných cicavcov (ex./ha) v lesných biotopoch
Martinského lesa v rokoch 2008-2010
59

Z hľadiska ukazovateľov denzity najvyššiu hodnotu dosahoval Myodes
glareolus, ďalej nasledovali Apodemus flavicollis, Apodemus sylvaticus a Sorex
araneus (obr. 4). Celková denzita synúzie mikromammalií dosahovala 168
ex./ha.
Celková diverzita drobných zemných cicavcov je H′ = 1,20 a ekvitabilita
má hodnotu 0,27 (Nevřelová 2010).
Na lokalite lesného komplexu Lindava boli z väčších druhov cicavcov 2
druhy priamo pozorované (Capreolus capreolus, Sus scrofa). Druh Cervus
elaphus bol na tejto lokalite zistený na základe pobytových znakov, vyskytuje
sa tu pravdepodobne vzhľadom na blízkosť a prepojenosť lesa Lindava s
blízkymi lesnými spoločenstvami Malých Karpát (Nevřelová 2010).
60
Myodes glareolus
46%
80
70
60
50
40
30
20
10
0
76
Sorex araneus
8%
Obr. 3: Dominancia drobných zemných cicavcov v biotope dubovo-hrabového lesa
Lindava v rokoch 2008-2010
56
Myodes glareolus Apodemus flavicollis Apodemus sylvaticus Sorex araneus
Obr. 4: Priemerná denzita drobných zemných cicavcov (ex./ha) v biotope dubovohrabového
lesa Lindava v rokoch 2008-2010
22
Apodemus flavicollis
33%
Apodemus sylvaticus
13%
14

DISKUSIA
V sledovaných lesných biotopoch území Martinský les a Lindava patrili k
najvýznamnejším členom synúzií drobných zemných cicavcov druhy Apodemus
flavicollis, Apodemus sylvaticus a Myodes glareolus. Uvedené druhy so širokou
ekologickou toleranciou boli zaregistrované na všetkých lokalitách. Kocianová
et al. (1999) zaznamenala v Martinskom lese druhy Apodemus flavicollis,
Apodemus sylvaticus, Microtus arvalis, Microtus subterraneus, Mus musculus,
Myodes glareolus. V lesných biotopoch Martinského lesa a Lindavy boli počas
nášho výskumu odchytené druhy, ktoré uvádzajú Kocianová et al. (1999), mimo
druhov Microtus arvalis a Mus musculus, ktoré však nie sú lesnými druhmi. V
publikácii od Špitalskej, Kocianovej (2003) je spomenutý aj druh Sorex
minutus, ktorý počas nášho výskumu zistený nebol.
Mikromammalia pramennej oblasti Gidry sledoval Pachinger (2000). Ide
o lesohospodársky a turisticky nenarušenú oblasť Malých Karpát. Zistil tu 9
druhov mikromammalií: Sorex araneus, Apodemus flavicollis a Myodes
glareolus spolu tvorili 61 % a Sorex minutus, Neomys anomalus, N. fodiens,
Crocidura leucodon, Microtus subterraneus a Micromys minutus spolu tvorili
39 % odchytených druhov. Hodnota Shannon-Weaverovho indexu diverzity
bola H′ = 2,8115, čo poukazuje na pôvodnosť a prirodzenú skladbu
mikromammalií tejto oblasti. Pri porovnaní s lesnými biotopmi Martinského
lesa a Lindavy ide o významne vyššiu hodnotu diverzity v pramennej oblasti
Gidry.
Baláž et al. (2008) zisťoval druhovú diverzitu drobných zemných
cicavcov vo vybraných reprezentatívnych lesných biotopoch masívu Rokoša v
pohorí Strážovských vrchov. Ako najpočetnejšie na sledovaných lokalitách
Strážovských vrchov vystupujú 3 druhy: Apodemus flavicollis, Apodemus
sylvaticus a Myodes glareolus. Pri porovnaní druhového zloženia boli v
sledovanom území zastúpené rovnaké druhy ako druhy determinované na
územiach Martinský les a Lindava.
V lesných komplexoch v okolí mesta Nitra skúmali spoločenstvá
drobných zemných cicavcov Jančová a Baláž (2005). Na nimi skúmaných
lokalitách boli zastúpené dubovo-hrabové lesy a teplomilná dubina zväzu Aceri
tatarici-Quercion. Na daných lokalitách potvrdili výskyt 8 druhov drobných
cicavcov (Apodemus flavicollis, Apodemus sylvaticus, Apodemus microps,
Crocidura suaveolens, Microtus arvalis, Myodes glareolus, Sorex araneus,
Sorex minutus). Druhy Crocidura suaveolens a Sorex minutus odchytili iba do
zemných pascí v dubovo-hrabovom biotope. Ich závery sú zhodné so závermi
výskumu v Martinskom lese a Lindave, kde Apodemus flavicollis a Myodes
glareolus boli druhy s najväčšou dominanciou a frekvenciou výskytu vo
všetkých skúmaných biotopoch (typické lesné druhy) – podobne aj druh
Apodemus sylvaticus.
Výskum drobných zemných cicavcov na Trnavskej pahorkatine
realizovali Trnka, Prokop (2003). Autori uvádzajú 6 druhov drobných zemných
61

cicavcov (Apodemus flavicollis, Apodemus sylvaticus, Crocidura suaveolens,
Myodes glareolus, Sorex araneus, Sorex minutus), ktoré korešpondujú s druhmi
odchytenými aj počas nášho výskumu (okrem druhov Sorex minutus a
Crocidura suaveolens).
Druh Cervus elaphus bol na základe odtlačkov stôp identifikovaný na
lokalitách v okolí Martinského lesa aj Lindavy. Na záhorskej strane Malých
Karpát sa tento druh bežne vyskytuje. Odpočinkové stanovištia má pri
močiaroch pozdĺž tokov Malina a Rudava a v rôznych depresiách v
borovicových lesoch. Cervus elaphus patrí k druhom migrujúcim na veľké
vzdialenosti až do 100 km (Völk, Reiss-Enz 2009). Na základe stôp ho
identifikovali Kalivodová, Ružičková (2011) v oblasti vinohradov k. ú. Modra a
taktiež v území popri nadúrovňovej železničnej trati smerujúcej k Martinskému
lesu.
Druh Sus scrofa je v skúmanom území viac menej rovnomerne rozšírený
v oblastiach lesných porastov na nížine aj v predhoriach.
Druh Capreolus capreolus je najbežnejším lovným druhom skúmanej
oblasti. Je viac menej rovnomerne rozšírený po oboch stranách Malých Karpát.
Bežne sa vyskytuje v Martinskom lese, Šenkvickom háji aj v lesnom komplexe
Lindava odkiaľ migruje do Malých Karpát.
ZÁVER
Celkovo bolo v lesných komplexoch Martinského lesa a Lindavy
odchytených 244 jedincov 5-tich druhov drobných zemných cicavcov a
pozorované 4 druhy väčších cicavcov.
Podľa výsledkov výskumu je možné konštatovať, že na lesných
biotopoch území Martinský les a Lindava prevládajú najmä typické lesné druhy
drobných zemných cicavcov. Druhy Apodemus flavicollis a Myodes glareolus
predstavujú 81% z celkového úlovku drobných zemných cicavcov.
V rámci porovnaní indexov diverzity a ekvitability je možné konštatovať,
že v lesnom komplexe Lindava je hodnota diverzity a ekvitability vyššia ako v
lesných biotopoch Martinského lesa. Lesný komplex Lindava je kompaktnejší a
nie je rozdelený na fragmenty ako je to u lesného komplexu Martinský les.
V oboch lesných komplexoch boli pozorované druhy lesnej zveri
(Capreolus capreolus, Cervus elaphus, Sus scrofa) a druh Lepus europaeus bol
zistený v lesných biotopoch Martinského lesa, v okolí ktorých sa vyskytujú
najmä poľné biotopy, ktoré tomuto druhu taktiež vyhovujú.
POĎAKOVANIE
Práca vznikla s podporou grantovej úlohy VEGA č. 1/1139/11 „Zmeny konektivity
krajiny v kontaktnej zóne Malých Karpát a priľahlých nížin – CONNECA“.
62

LITERATÚRA
Anděra M., Horáček I. 2005. Poznáváme naše savce. Sobotáles, Praha, 328 p.
Baláž I., Jančová A., Ambros M., Bridišová Z. 2008. Drobné zemné cicavce vybraných
lokalít Rokoša. pp. 7-8. In: Stloukal E., Kautman J. (eds.): Kongres slovenských
zoológov a konferencia 14. Feriancove dni, zborník abstraktov, Faunima, Bratislava,
63 p.
Brink F. H. van den 1957. Die Säugetiere Europas. Paul Parey, Hamburg und Berlin,
225 p.
Jančová A., Baláž I. 2005. Spoločenstvá drobných cicavcov v lesných formáciách
okolia mesta Nitra. In: Kautman J., Stloukal E. (eds.): Kongres slov. zool. spol. a
Konferencia Feriancove dni – zborník abstraktov, Faunima, pp. 19-20.
Kalivodová E., Ružičková J. 2011. Migračné koridory cicavcov v oblasti Malých
Karpát a priľahlých nížin. In: Ružičková J., Lehotská B., Ďugová O., Gombiková Z.,
Haceková Z., Janitor A., Kalivodová E., Moravčíková Z., Nevřelová M., Petrovič F.:
Vybrané terestrické biokoridory a biocentrá v kontaktnej zóne Trnavskej
pahorkatiny a Malých Karpát – hodnotenie biotických pomerov, krajinnej štruktúry
a funkčnosti. Univerzita Komenského v Bratslave, Bratislava, pp. 23-30.
Kocianová E., Výrosteková V., Řeháček J., Khanakah G. 1999. Ecological aspects on a
selected focus of tick-borne pathogens in the Slovak republic. In: International
conference on Lynne Borreliosis and other Emerging Tick-borne diseases, Abstract
Book, Germany, p. 103.
Losos B., Gulička J., Lellák J., Pelikán J. 1984. Ekologie živočichů. SPN, Praha, 316 p.
Nevřelová M. 2008. Cicavce vybraných typov biotopov na území Martinského lesa pri
Senci, Správy SZS, Bratislava, 26, pp. 61-68.
Nevřelová M. 2010. Cicavce vybraných typov biotopov Trnavskej pahorkatiny
(modelové územia Martinský les a Lindava), Tribun, s.r.o., Brno, 86 p.
Pachinger K. 2000. Mikromammalia pramennej oblasti Gidry (Malé Karpaty,
Slovensko). Acta Environmentalica Universitatis Comenianae (Bratislava), 10, pp.
221-224.
Pelikán J., Zejda J., Holišová V. 1974. Standing crop estimates of small mammals in
Moravian forests. Zoologické listy, 23(3), pp. 197-216.
Pelikán J. 1975. K ujednocení odchytového kvadrátu a linie pri zjišťování populační
hustoty drobných savců v lesích. Lynx, Praha n. s., 17, pp. 58-71.
Pelikán J. 1976. Způsoby výpočtu odhadované velikosti úlovku. Lynx, Praha n. s., 18,
pp. 119-129.
Ružičková J. 2007. Fragmentácia krajiny, delenie, násobenie. Enviromagazín, I/2007,
pp. 14-15.
Shannon C. E., Weaver W. 1963. The matematical theory of communication. Univ.
Illions Press, Urbana.
Sheldon A. L. 1969. Equitability indicies: Dependence on the species count. Ecology
50, pp. 466-467.
Špitalská E., Kocianová E. 2003. Tick-borne Microorganisms in Southwestern
Slovakia. In: Hachemy K., Avšič-Županc T., Childs J., Raoult D. (eds.):
63

64
Rickettsiology Present and Future Directions. Annals of the New-York Academy of
Sciences 990, pp. 196-200.
Trnka A., Prokop P. 2003. Spoločenstvo drobných zemných cicavcov vo vybraných
parkoch Trnavskej pahorkatiny. Acta Fac. Paed. Univ. Tyrnaviensis, Ser. B/7., pp.
20-24.
Völk F., Reiss-Enz V. 2009. Überregional bedeutsame Wildtierkorridore Österreich und
ihre planerische Sicherung. Beiträge zur Umweltgestaltung A 165, Alpine Umwelt
Teil XLV, Forschungsberichte aus dem alpinen Raum. Erich Schimdt Verlag Berlin
pp. 209-228.
Wilson D. E., Reeder D. M. (eds.) 2005. Mammal Species of the World: a taxonomic
and geographic reference. 3rd ed. The Johns Hopkins University Press, Baltimore,
142 p.