monitoring kontaminácie životného prostredia - Prírodovedecká ...

119
alebo častejšie znížiť mieru rizika na únosnú mieru.
Expozičný biologický test všeobecne znamená vyšetrenia retencie látky jej hromadenie
v krvi, vo vydychovanom vzduchu a v rozličných tkanivách, alebo vylučovanie látky či ich
metabolitov v súvislosti s expozíciou človeka určitej škod1ivine.
Podľa vzájomného vzťahu stanovenej látky ku škodlivine, ktorej sú osoby
exponované, rozoznávame tieto druhy expozičných testov (podľa Bardodeja):
V priamych expozičných testoch sa v biologickom materiály stanovuje škodlivina,
ktorá je predmetom nášho záujmu alebo produkt jej biotransformácie. Tak sa stanovuje napr.
ortuť, fluoridy atď. v moči, arzén vo vlasoch, olovo v krvi. V prípade stanovenia metabolitov
škodliviny sa analyzuje napr. moč na prítomnosť kyseliny trichlóroctovej u osôb
exponovaných trichlóretylénu, alebo sa stanovuje kyselina mandľová v moči osôb
exponovaných styrénu.
Nepriame expozičné testy sú založené na stanovení látky, na ktorú sú škodlivina alebo
jej metabolit viazané. Sú to napr. glukoronidy alebo estery kyseliny sírovej.
Nepravé expozičné testy sa opierajú o dôkaz reverzibilných zmien zapríčinených
prítomnosťou škodliviny v organizme exponovaných osôb. Takto sa zisťuje aktivita enzýmov
alebo koncentrácia vybraných fyziologických metabolitov, ktorých koncentrácia v dôsledku
expozície je významne zmenená. V prvom prípade sa stanovuje napr. aktivita
acetylcholínesterázy u osôb exponovaných organofosforovým a karbamanovým insekticídom
a aktivita dehydratázy kyseliny 5-aminolevulovej v prípade expozície olova. Pri použití
fyziologických metabolitov ako ukazovateľ expozície sa stanovuje napr. pri expozícii olova v
krvi protoporfyrín alebo v moči kaproporfyrín, alebo kyselina 5-aminolevulová.
Základným princípom expozičných biologických testov je vyšetrenie na začiatku a na
konci pracovnej smeny alebo na začiatku a na konci pracovného cyklu, či týždňa. Pri
chronických kontinuálnych expozíciách sa hodnotí výsledok expozičného testu porovnaním s
kontrolnou, neexponovanou skupinou.
Ak v biologickom materiále ľudského pôvodu sa stanovuje obsah škodliviny a dosiaľ
nie je pre túto škodlivinu určený príslušný biologický limit, hovorí sa o biologickom
monitorovaní expozície.
Najjednoduchšou metódou merania zápachu je senzorická analýza, t.j. jeho vnímanie
ľudskými čuchovými bunkami, ktoré sú vo vrchnej časti nosovej dutiny. Pri subjektívnom
senzorickom ,,meraní’ podstatnú úlohu má hodnota prahu zápachu. Predstavuje takú
koncentráciu prchavej látky vo vzduchu, ktorú je schopný čuchový orgán vnímať. Senzorická
analýza, ktorá je vlastne biologickou metódou, je veľmi problematická, lebo čuchová
vnímavosť ľudí je veľmi rozdielna. Výhodnejšia je objektívna, t.j. fyzikálnochemická analýza,