Francúzska filozofia a jej predstavitelia v 20. storočí - Jezuiti

Francúzska filozofia a jej predstavitelia v 20. storočí
(Stručný prehľad)
Dominik Kaľata, SJ
Podujať sa na stručný prehľad francúzskej filozofie v jednom maličkom článku značí asi
toľko, ako chcieť preliať more do malej jamky na jeho brehu. Práve obťažnosť toho podujatia
akosi láka. Metodicky by sa táto úloha dala splniť asi tak, žeby sme sa obmedzili na
najdôležitejšie smery a najmarkantnejšie osobnosti podané len heslovito a
najcharakteristickejšími črtami. Aké nebezpečenstvo subjektívneho hodnotenia sa tu skrýva, je
každému trochu zasvätenému jasné. Neostáva nič iné, ako ihneď na začiatku upozorniť čitateľa
na dôležitosť poznámok a hlavne odporúčanej literatúry, ku ktorej vlastne je tento malý prehľad
len informatívnym úvodom.
Prehľad filozofických smerov:
1. Filozofia života (vitalizmus H. Bergsona a jeho školy).
2. Filozofia činnosti (metafyzika M. Blondela).
3. Fenomenológia a personalizmus E. Mouniera.
4. Filozofia existencie (existencializmus G. Marcela a J. P. Sartra).
5. Scholastická filozofia a jej tomistickí predstavitelia.
6. Poznámky ku štrukturalizmu a neomarxizmu.
I. VITALIZMUS
Filozofické myslenie vo Francúzsku na počiatku 20. storočia sa točilo okolo problému
života. Jeho predstavitelia sa radi hlásili ku vitalizmu (od lat. «vita» — život), čím chceli
zdôrazniť, že filozofia má ostať vernou životu a nemá sa vraj dať sputnať do tesného rámca
tradičných kategórií. Vitalizmus nevyrástol však na pôde francúzskej kultúry. Bol sem
importovaný z prušiackeho Nemecka, kde u jeho kolísky stáli významní filozofi, ako Fr.
Nietzsche, 1 W. Dilthey a dávnejšie pred nimi Fr. Schlegel. 2 V pozadí stál rozvoj biológie
konkurujúcej s prudko sa vyvíjajúcou fyzikou.
1 Nietzsche dal podnet k vitalizmu svojím ináč menej známym dielom «Zrod tragédie z
ducha hudby» (Geburt der Tragödie aus dem Geiste der Musik» — 1872).
1

Najvýznamnejším predstaviteľom vitalizmu vo Francúzsku sa stal mladý a veľmi
priebojný profesor na Sorbone Henri Bergson (1859-1941). Ako je mnohoraký a na odtienky
bohatý život, tak rozmanite vyvíjali sa filozofické smery ovplyvnené vitalizmom. Ale ani
východisko nebolo jednoznačné. Bergson chápal život ako «Bios» v jeho organicko-živočíšnej
dimenzii, zatiaľ čo Dilthey ho ponímal v jeho ľudsko-dejinných rozmeroch a mnohorakej
kultúrnej tvárnosti, teda bližšie ku platónskemu «Zoé».
Bergson bol strhujúcou osobnosťou ako mysliteľ, spisovateľ a profesor. Jeho úspechy na
literárnom poli boli korunované Nobelovou cenou za literatúru (1927). 3 No ťažiskom jeho tvorby
ostáva predsa filozofia. Jej začiatky nesú na sebe mnoho negatívneho. I Bergson začínal tak, že
rúcal všetko, čo bolo pred ním. Ostrie jeho kritiky bolo zamerané nielen na materializmus,
pragmatizmus, ale i na tradičnú scholastickú filozofiu, ktorá sa na konci 19. st. opäť zviechala z
dlhodobého úpadku. Bergson sa rozchádza s tradičnou scholastickou psychológiou a teóriou
poznania. Podľa neho je ľudský rozum radikálne neschopný poznať objektívnu skutočnosť. Tá je
totiž poznačená herakleitovskou ustavičnou premenlivosťou — «panta rei». Rozum sa vraj
dopúšťa tej chyby, že z tejto pohyblivej a ustavične sa meniacej skutočnosti vystriháva nemenné
a statické «klišé» (scholastici hovoria tu o «abstrakcii»), ktoré už nikdy viac nemôžu zodpovedať
skutočnosti, lebo tá sa medzitým už dávno zmenila. Ináč povedané, Bergson nastoľuje starý
problém každej filozofie: aký je vzťah medzi jednotou a mnohosťou alebo medzi stálosťou a
zmenou? Vo svojom základnom diele «Látka a pamäť» zhrnuje Bergson tento problém do
výčitky na adresu objektivity poznania pod heslom «rozdrobenie skutočnosti» («morcelage du
réel»). Akože potom vôbec poznávame hmotnú i duchovnú realitu (ku ktorej sa Bergson plne
hlási)? Bergson vidí riešenie v rozumovej intuícii, akomsi druhu celostného vhľadenia sa do
predmetu poznania a identifikácie na základe sympatie medzi poznávacím subjektom a
predmetom poznania. Takto je človek schopný zmocniť sa skutočnosti aj v jej zmene tým, že sa
ponorí do jej vnútra geniálnym tušením! Preto vraj do skutočnosti lepšie vnikajú umelci, básnici a
mystici ako len škatuľkujúci vedci alebo filozofi. Bergsonovo učenie o intuícii je najvýstižnejšie
2 Dilthey platí za zakladateľa tzv. filozofie duch. vied — po nemecky
«Geisteswissenschaften» — a hermeneutiky. Fr. Schlegel napísal svoju «Filozofiu života»
(Philosophie des Lebens) ešte v dobe najväčšieho rozmachu Heglovej školy v Nemecku (1828).
Hegel zomrel v Beriíne r. 1831.
3 V slovenčine máme pamiatku na túto udalosť v Bergsonovej knihe «Filozofické eseje»,
vydanej slov. spisovateľom v r. 1970.
2

vyjadrené v najväčšom filozofickom diele «Tvorivý vývoj» (L´évolution créatrice). 4 V tomto
diele sa Bergson nevyhne určitému systému. Z hľadiska intuície vidí celú vesmírnu skutočnosť
ovládanú životným elánom (ľélan vital) v jej tvorivom rozmachu.
Človek ako intuitívna bytosť sa zúčastňuje na vrchole tvorivého vývoja svojím trvaním
(«la durée»), kontinuitou svojho «Ja», v ktorom splývajú v trvalú jednotu všetky vonkajšie i
vnútorné zážitky a myšlienkové pochody v reflexii. Na princípe tohoto «trvania» rozvíja Bergson
celú svoju psychológiu, ktorej venuje najväčšiu časť svojho diela. Trvanie sa podľa Bergsona
vyznačuje striedaním kontinuity a diskontinuity a vyúsťuje do slobody, v ktorej vrcholí «tvorivý
elán». Je to však len relatívne, psychologické vyvrcholenie. Absolútneho vrcholu dosahuje
životný elán v intuícii Boha, ktorá je možná jedine v mystike. Bergson bráni mystiku a mystickú
intuíciu proti útokom materialistickej psychológie, napr. takého P. Janeta. Vo svojom treťom
dôležitom diele «Dva pramene morálky a náboženstva» (1932) vyvracia podozrenia, akoby
mystici boli obeťami chorobných duševných stavov a vysoko hodnotí zdravý prístup k životu
a zmysel pre realitu u pravej mystiky. 5 Oblúk filozofického myslenia u Bergsona uzatvára sa v
morálke, v ktorej B. rozlišuje dva typy: morálku uzavretú (do formuliek, zákazov a príkazov) a
otvorenú, ktorá sa dáva viesť slobodou, inšpirovanou Božou láskou. Obdobne je to s
náboženstvom. I ono môže byť mŕtvym, statickým, alebo živým, dynamickým a tvorivým. Podľa
týchto kritérií pre morálku a náboženstvo rozoberá potom Bergson jednotlivé náboženstvá,
nevynímajúc ani kresťanstvo s jeho prejavmi v dogme, morálke, kulte a praktickom životnom
čine. Na sklonku života sa Bergson veľmi priblížil ku kresťanstvu a nebol ďaleko od konverzie. 6
Nedá sa to však povedať o jeho žiakoch a o jeho škole, ktorá mala obrovský vplyv na francúzsku
kultúru. Medzi jeho žiakov patrili vplyvní myslitelia ako E. le Roy, 7 J. Chevalier, G. Sorel a
4 Vydané v Paríži v r. 1907. V r. 1925 malo dielo za sebou už 28 vydaní.
5 V Dvoch prameňoch píše Bergson, že pravých mystikov vyznačuje „chuť k činnosti,
schopnosť prispôsobiť sa a reagovať na okolnosti, stálosť spojená s pružnosťou, duch
jednoduchosti, stojaci nad komplikovanosťou a konečne nadradený zmysel pre dobro, akýsi
dobrý „nos“ pre to, čo je správne a čo nie.“
6 Bergsona odpudila od konverzie vlna antisemitizmu. Vo svojom testamente z r. 1934
píše: «Bol by som sa stal konvertitom, keby som nebol pozoroval už od rokov sa blížiacu hroznú
vlnu antisemitizmu, ktorá sa čochvíľa rozleje na celý svet. Chcem stáť solidárne s tými, ktorí
budú zajtra prenasledovaní.» Cit.v Johannes Hirschberger, Geschichte der Philosophie, II, s. 576.
7 E. Le Roy je známy svojimi dielami: Dogme et critique (1906), Le probléme de miracle
(1912), hlavne však dielom namiereným proti tomistickej prirodzenej teológii «Le probléme de
3

najmä známy a v teológii smutne preslávený A. Loisy (1857-1940). Ich idey sa prejavili v
tendenciách katolíckeho modernizmu v prvých desaťročiach 20. storočia, proti ktorým sa postavil
i pápež Pius X. (1903-1914) vo svojej encyklike «Pascendi» (1907). Katolícka filozofia sa dlho a
podrobne kriticky vyrovnala s bergsonizmom, hlavne v nasledujúcich 20 až 30 rokoch. K
najlepším a najvplyvnejším patrí dielo tomistického filozofa J. Maritaina. 8
2. FILOZOFIA ČINNOSTI
Pôvodnosťou a významom sa Bergsonovi podobá ďalšia vynikajúca osobnosť
francúzskeho kultúrneho života v 20. st. Maurice Blondel (1861-1949). Blondel bol
Bergsonovým súčasníkom. Vo svojom filozofickom debute ho však predbehol. Už v r. 1883
vydal svoje základné dielo «Činnosť» (L´action), epochálne dielo, ktoré vyvolalo na jednej strane
vlnu nadšenia, na druhej však vlnu nezmieriteľného odporu. Blondel musel do konca života
obhajovať svoju filozofickú pozíciu. Hoci Blondel stál na pôde katolíckeho učenia (vyjadreného
iným, moderným a originálnym spôsobom), prešli desaťročia, kým si katolícka teológia
uvedomila jeho dosah. Vlastne až po smrti dostalo sa mu patričného uznania. Vinu na tom niesla
pravdepodobne neznalosť jeho myslenia a vysvetľovanie si jeho učenia v modernistickom
zmysle. V čom spočíva jeho základná filozofická myšlienka?
Za východisko svojej filozofickej reflexie volí si Blondel ľudskú činnosť (l´action), na
ktorej študuje všeobecné zákonitosti činnosti. Činnosť implikuje v sebe vzťah k mysleniu
(intencionalitu) a ku skutočnosti (objektivitu). Len tak je reálna činnosť možná. Rozbor činnosti
vyvracia námietky skepticizmu proti pravde. Jednoducho «je nejaké je», na ktorom možno
bezpečne budovať filozofickú reflexiu, pretože na tom stojí každé ľudské myslenie zapojené na
skutočnosť činnosti. Inými slovami: Človek svojou činnosťou dokazuje (i keď nie vždy explicitne
a reflexne), že naozaj poznáva pravdu (ktorá nie je ničím iným, ako zhodou myslenia so
skutočnosťou). Tým sa Blondelovo filozofické východisko veľmi približuje Tomášovi alebo
Aristotelovi, ktorí podobne vyvracajú všeobecný skepticizmus. Toto východisko je bohaté na
dôsledky. Ak je ľudský duch v myslení činný, podlieha všeobecnej zákonitosti činnosti, ako je
účelovosť, voľba prostriedkov, dynamika, založená na rozpore medzi kapacitou a dosiahnutím
Dieu» (P. 1907). E. Le Roy odmieta v poslednom diele 5 Tomášových ciest k Bohu, dostáva sa
však predsa k tomu istému výsledku bergsonovskou intuíciou.
8 Porovn. dielo: La philosophie bergsonienne, Paríž 1913.
4

cieľa a pod. Inými slovami, ako činnosť má cieľ a teda i zmysel, tak má zmysel i myslenie a teda i
filozofická reflexia. Človek však nevystačí s fundovaním svojej činnosti v oblasti materiálnej
skutočnosti a svojho subjektívneho sveta. Adekvátne môže dať zmysel svojej činnosti len
poukazom na transcendentnú skutočnosť — na Boha. Inými slovami, človek si nedáva zmysel
sám, ten je mu daný Bohom. Východiskom Blondelovej filozofie je človek, jej vyvrcholením
Boh. Blondel chce robiť «profánnu» filozofiu a vždy bráni jej nezávislosť, dokonca i proti
teológii. Ale všetky potôčiky jeho myslenia sa zbiehajú v ústrednom oceáne — v Bohu. Filozofia
dosiahne podľa Blondela svoje najvyššie poslanie vtedy, keď privedie človeka pred brány
evanjelia — Zjavenia a teda pripraví ho pre teológiu. 0 niekoľko desaťročí neskôr vyjadrí túto
myšlienku K. Rahner tak, že definuje človeka ako «poslucháča Božieho slova». 9 Na dôsledné
rozpracovanie svojho východiska a dôsledkov z neho potreboval Blondel 40 rokov. Verný
prvotnej inšpirácii rozpracoval Blondel svoju filozofiu v niekoľkých obsažných zväzkoch. Je to
trilógia, v ktorej na prvom mieste stojí myslenie, na druhom bytie a na treťom opäť činnosť, ale
už na novej úrovni. 10
Blondel dlho nepochopený a zaznávaný, katolíckymi filozofmi upodozrievaný z
modernizmu, inšpiruje dnes viac teológov ako filozofov. Katolícka fundamentálna teológia čerpá
z neho čoraz viac svoju inšpiráciu pre tzv. «imanentnú» metódu pri dokazovaní možnosti
nadprirodzeného zjavenia.
3. FENOMENOLÓGIA A PERSONALIZMUS
Bergsonovým a Blondelovým súčasníkom v Nemecku bol Edmund Husserl, zakladateľ
filozofického smeru nazvaného fenomenológiou. Slovo fenomenológia sa používalo vo
Francúzsku už v 19. st. Preniklo sem s Kantovým kriticizmom a Heglovým absolútnym
idealizmom, ktoré našli ozvenu vo francúzskom idealizme a oneskorenom racionalizme. 11
9 V nemeckom vydaní: Hörer des Wortes, München 1940, 1963.
10 Blondelova trilógia obsahuje päť zväzkov: «Myslenie» (La Pensée), 2 zv. (1934),
«Bytie a bytosti» (L´etre et les étres) 1 zv. 1935), «Činnosť» (L´action), 2 zv. (1936-1937). Mimo
toho ešte: Filozofia a duch kresťanstva (Philosophie et ľesprit chrétien), 2. zv. (1944-46).
11 Patrili k nemu: Ch. Renouvier (1815-1903), J. Lachelier (1832-1918), O. Hamelin
(1856-1907). Všetci stáli pod vplyvom Hegla a jeho diela «Fenomenológia ducha»
(Phänomenologie des Geistes). Je to vlastne psychológia ľudského poznania, stúpajúceho od
zmyslových vnemov cez etapy poznania vnútorných zmyslov až po všeobecné rozumové
poznanie a absolútnu ideu.
5

Edmund Husserl (1859-1938) však chápal fenomenológiu ináč. Mala to byť najnáročnejšia
filozofická metóda, schopná konkurovať s exaktnými vedami, ako je fyzika alebo biológia. Než
sa stal Husserl filozofom, venoval mnoho času matematike (dokonca ju i na univerzite prednášal)
a prírodným vedám. Matematikou je ovplyvnené i jeho prvé a základné dielo «Logické
skúmanie», ku ktorému pristúpili ďalšie už výslovne «fenomenologické». 12 Husserl zoskupil
okolo seba mnoho vplyvných žiakov (spomeňme napr. na M. Heideggera, E. Steinovú a pod.),
ktorí jeho filozofickú víziu rozvinuli svojím spôsobom. Jeho prívrženci na nemeckých
univerzitách tvorili s ním fenomenologickú školu. Jej vplyv je cítiť dodnes. Do Francúzska
prenikal tento vplyv len pomaly. Vinu na tom mala veľmi náročná terminológia, podobná
Kantovej a Heglovej, ktorú bolo ťažko prekladať. Na francúzske myslenie vplýval Husserl skôr
prostredníctvom príbuzných smerov, hlavne personalizmu a existencializmu, ktorým musíme
venovať trochu pozornosti.
Medzi francúzskymi filozofmi stojacimi blízko ku fenomenológii a súčasne tvoriacimi
prechod k existencializmu načim spomenúť originálneho katolíckeho mysliteľa Emmanuela
Mouniera (1905-1950), predstaviteľa kresťanského personalizmu. Mounier založil filozofický
časopis «Esprit» (Duch) v r. 1932, ktorý sa stal po desaťročia hlásateľom a propagátorom
personalizmu. Mounier stál pod vplyvom M. Blondela, nechcel ho však vo všetkom nasledovať.
Zanechal napr. katedru filozofie na Sorbone, neskôr aj v Brusseli, z akéhosi protestu proti
«oficiálnej» línii vyučovania na univerzite. Druhý filozof, ktorému Mounier mnoho ďakuje, je
Blaise Pascal (1623-1662). Odtiaľ pochádza v jeho filozofii silná existencialistická zložka a sklon
k dôslednému katolicizmu. Mounier nechce byť filozofom v súkromnej sfére, ale chce filozofiu
spoločensky zaangažovať. Filozof je objaviteľ pravdy, ktorú si nesmie ponechať pre seba, ale
musí ju dať do služieb spoločnosti. Filozofia sa stáva u Mouniera kvasom revolučných premien
spoločnosti, s tým rozdielom oproti marxizmu, že stojí v službe jednotlivca, jeho osobnosti, nie
v službe strany ako politickej organizácie.
Mouniera fascinuje ľudská osoba ako duchovná realita nadchnutá večnými hodnotami,
povolaná meniť ľudskú skutočnosť v spoločnosti, obdarovaná slobodou, ktorá dokáže ovládať
zmyslovosť (a tak i plávať proti prúdu) a formovať charakter človeka. Sloboda je vlastne to
12 Logische Uhtersuchungen, 2 zv. (Halle, 1900-1901), vzápätí životné dielo: Myšlienky k
čistej fenomenológii a fenomenologickej filozofii (Ideen zu einer reinen Phänomenologie und
phänomenologischen Philosophie — Halle, 1913).
6

úžasné v človekovi, čo vytvára ľudskú osobnosť. Ale na tvorbu osobnosti človek si nestačí. Je
odkázaný na Boha ako transcendentnú skutočnosť. V učení o Bohu a osobe Mounier neprijímal
tradičné kresťanské názory, ale tvrdošijne si chránil svoju pozíciu. Z jeho tvorby stali sa
známymi dve štúdie o personalizme: «Manifest v službe personalizmu» (Manifest au service du
personalisme — 1936) a «Le personalisme» (1949).
4. EXISTENCIALIZMUS
Fenomenológia ľudskej osoby nebola jediným poľom pôsobnosti. Čoskoro sa pozornosť
sústredila na fenomenológiu existencie, čo dalo popud ku vzniku existencializmu (aspoň vo
Francúzsku, v Nemecku to bola filozofia existencie). Korene existencializmu siahajú opäť za
Rýn, do Nemecka a Dánska, kde pôsobil S. Kierkegaard (1813-1855), neskôr básnici R. M. Rilke
(1875-1926), a Franz Kafka (1883-1924). Francúzski existencialisti radi čerpali i z Blaise Pascala
(1623-1662), resp. až sv. Augustína (354-430). K existencializmu sa hlásia a počítajú: G. Marcel,
J. P. Sartre, M. Merleau-Ponty, A. Camus. Ich existencializmus vyvrcholil až po 2. svetovej
vojne. Od tohto existencializmu musíme odlíšiť filozofiu exístencie M. Heideggera alebo K.
Jaspersa, ktorí majú s existencialistami len to spoločné, že východiskom ich myslenia je
konkrétny človek vo svojej jednorázovej existencii.
Medzi francúzskymi existencialistami načim rozlíšiť dve výrazné a od seba diametrálne
odlišné filozofické postavy: G. Marcela a J. P. Sartra. Ostatní existencialisti sú alebo ich
epigónmi alebo ďaleko zaostávajú za ich úrovňou.
Gabriel Marcel (1889 v Paríži) je originálny objaviteľ filozofie existencie, na ktorú prišiel
nezávisle od M. Heideggera. Na rozdiel od Heideggera a Sartra je Marcel katolíckym
existencialistom. Existencia podrobená i najintenzívnejšiemu výskumu ostáva v jeho myslení
naďalej niečím tajomným, čo nikdy neprenikne. Tento vzťah k tajomstvu v ľudskej existencii
vedie Marcela až k Bohu ako suverénnej existencii, ako absolútnemu «Ty», ktoré umožňuje
každé iné «Ja» človeka. 13 «Ja» by sa nikdy nedostalo ku vedomiu svojho «ja», keby ho nebolo
oslovilo toto tajomné «Ty». Bez «Ty» by «ja» ani nemohlo existovať. Ale ani tento konštitutívny
charakter «Ty» neodhaľuje celú záhadu tajomstva, ktoré ho obklopuje. Priblížiť sa k nemu
môžeme len «koncentráciou», aká je v intuícii a kontemplácii. Marcel rozlišuje dve roviny
13 Veľmi príbuzná je «dialogická» filozofia M. Bubera (1878-1965) a Ferdinanda Ebnera
(1882-1931), ktorý je zástancom tzv. «dialogického myslenia» vo filozofii.
7

eflexie. V prvej rovine sa reflexiou odlišuje subjekt-ja (duša) od objektu-ono (telo). Tým sa
myslenie dostáva do antinómie, lebo človek sa chce «mať», ale sa nemá (nevlastní). 14 Takto sa
nemôžeme zmocniť skutočnosti, pretože v našom myslení vedieme monológ. Až na úrovni
druhej reflexie sa bytie kryje s vedomím v intuícii a tým prekonáva rozpoltenie medzi «ja» a
«ono», medzi subjektívnym a objektívnym. Opravdivé poznanie je intersubjektívne a jedine
intersubjektivita dialógu odhaľuje pravý charakter bytia a skutočnosti okolo nás a v nás. Marcel
to dokazuje na drobných životných situáciách denného života, v ktorých si človek uvedomuje
svoju «existenciu». 15 Je zásluhou Marcela ako existencialistického filozofa, že znovu upozornil
na «zabudnuté» bytie, ako ho človek v «existencii» vníma a žije. Marcelov existencializmus je
otvorenou filozofiou, orientovanou na dialóg, preto môže byť aj kresťanskou filozofiou,
otvorenou pre suverénne Bytie, akým je Boh. Marcelov existencializmus priniesol mnoho
užitočného pre osvetlenie problémov psychológie a duchovného života. 16
Odlišne od Marcela začala, rozvíjala sa a vyvrcholila existencialistická filozofia u J. P.
Sartra (nar. 1905). Sartre nadväzuje na filozofiu existencie M. Heideggera, s ktorou sa zoznámil
ešte počas pobytu v nemeckom koncentračnom tábore v čase vojny. Heidegger analyzuje
existenciu s úmyslom vytvoriť ontológiu bytia, teda je to určitý druh modernej metafyziky.
Naproti tomu Sartre analyzuje existenciu tak, že ju popisuje, berúc si za predmet popisu človeka
v jeho konkrétnej existencii. Dokladom toho je prvé najdôležitejšie Sartrovo dielo «Bytie a
ničota» (Ľetre et le néant, essai d'une ontologie phénomenologique, P. 1943). Len človek
skutočne existuje, ostatné veci len «sú». Podľa Sartra predbieha existencia u človeka i jeho
«bytnosť», jeho «essenciu». Preto je človek slobodný, realizuje sa ničím neohraničený. Na
začiatku jeho vývinu nemožno povedať, čo z neho bude, pretože nijaký vnútorný zákon
neusmerňuje tento vývin. Toto chápanie slobody je veľmi problematické a vzbudilo Sartrovi
mnoho odporcov, dokonca aj medzi jeho priateľmi, o čom svedčí dlhoročná diskusia s filozofom
M. Merleau-Pontym. Ako ostatní existencialisti popisuje aj Sartre existenciu kategóriami strachu,
14 Porovn. štúdiu «Byť a mať» (Etre et avoir), Paríž 1935.
15 Toto východisko rozpracúva Marcel v ďalších dielach ako: De réfus á ľinvocation (Od
odmietania po vzývanie) (1942), Homo viator (Človek na cestách) (1944) a v početných
divadelných hrách, ktoré sú pre existencialistov typické. Pomocou drám vyjadrujú svoje
filozofické náhľady.
16 V tom je Marcelovo dielo príbuzné K. Jaspersovi (1883-1969), ktorý vyšiel z otázok
psychiatrie (pôsobil najprv ako lekár) a prešiel na filozofiu existencie, čím sa stal najvplyvnejším
nemeckým povojnovým filozofom.
8

úzkosti, odporu a zúfalstva. U Sartra stojí na prvom mieste kategória «hnusu» («nausée»), ktorej
venoval aj osobitnú knihu. 17 Je to pocit ošklivosti, ktorý sa človeka zmocňuje, keď objavuje v
existencii (človekovi) toľko nezmyslu, absurdnosti, odpornosti a smiešnosti. Existencia je
nahlodaná absurdnosťou a ničotou («le néant»), v čom Sartre vidí základ pre svoj nihilizmus a
ateizmus. Na druhej strane neváha Sartre nazvať svoj existencializmus «humanizmom» a
húževnato bráni tento svoj náhľad v polemike s ostatnými filozofmi, najmä s M. Heideggerom. K
určitému vyvrcholeniu dospela Sartrova filozofia v jeho poslednom veľkom diele «Kritika
dialektického rozumu» (Critique de la Raison dialectique — P. 1960). Pokúša sa v ňom dokázať,
ako je to možné, že okrem do seba pohrúžených a v slobode neobmedzených jednotlivcov môže
jestvovať aj niečo také, ako je spoločenstvo a spoločnosť (tzv. «my-subjekty»). Týmto sa akosi
uzavrel cyklus Sartrovskej inšpirácie do okruhu (alebo bludného kruhu) a autor nevie z neho
ďalej. Aký je to rozdiel v porovnaní s otvoreným existencializmom Marcelovho typu!
To však nebráni, aby Sartre nebol najznámejším súčasným francúzskym filozofom. V
myslení nie je síce o nič originálnejší ako jeho súčasníci a ani do filozofie existencializmu
nezasiahol mimoriadne objavne. No silnou stránkou jeho osobnosti a jeho diela je mimoriadne
básnické nadanie a zmysel pre umenie. Sartre presadil svoju filozofiu tým, že ju sprístupnil v
malých, umelecky napísaných dramatických dielach širokej verejnosti, a tým ju spopularizoval.
Jeho drámy (Muchy-Les mouches — 1943; Baudelaire — 1947; Diabol a Pán Boh — 1951, atď.)
sa hrali po vojne na scénach celého sveta a dodnes nestratili na svojej obľúbenosti. Veľmi dobre
vyjadrujú dnešného skepticky naladeného, vedou i technickým pokrokom rozčarovaného
človeka, ktorý sa vďačne oddáva melanchólii a smútku alebo vo svojej revolte chce svoju
vnútornú prázdnotu vybiť ničením všetkého okolo seba. Je to typický prejav rozkladu buržoáznej
spoločnosti. Nečudo, že to Sartra tak tiahne k marxizmu. Kto sa topí, chytá sa aj chatrnej slamky
v zápase o záchranu.
5. NOVOSCHOLASTICKÁ FILOZOFIA
Veľmi odlišne od predošlých filozofických prúdov rozvíjala sa vo Francúzsku kresťanská
filozofia, nazývaná tiež scholastickou, ktorej najznámejšou zložkou je tomizmus, nazvaný takto
podľa jej najvynikajúcejšieho predstaviteľa v stredoveku sv. Tomáša Akvinského. Do tohoto
vývoja zasiahlo niekoľko faktorov. Na jednej strane cirkevné vrchnosti ju horlivo podporovali a
17 Nausée, P. 1938.
9

na cirkevných školách uprednostňovali. 18 To by však samo o sebe nestačilo, keby na druhej
strane k jej rozvoju nebolo prispelo niekoľko vynikajúcich osobností ako boli M. Liberatore, T.
M. Zigliara (ešte v min. storočí) v Ríme na univerzite Gregoriane a ich nástupci A. Billot, na
Angeliku P. Hugon, pôvodca úplného scholastického filozofického kurzu a pod., ktorí jej pridali
na lesku. No rímske univerzity nie vždy udávali tón. Všeobecne sa uznáva prínos francúzskeho
tomizmu do rozvoja scholastickej filozofie nášho storočia. Boli to v prvom rade dominikáni s
vynikajúcimi profesormi na Institut Catholique v Paríži (napr. A. G. Sertillanges), ktorých
nasledovali v teológii M. D. Chenu a Y. Congar, vo Fribourgu P. Mandonet, a to svojou
filozoficko-teologickou školou v Le Saulchoir, ktorej vplyv prekročil čisto rehoľné i cirkevné
kruhy. Ďalším dôležitým momentom bola novozaložená a mnohosľubná filozofická škola
(Institut supérieur de philosophie) v Louvaine v Belgicku, na čele ktorej stál neskorší biskup a
kardinál D. Mercier, obklopený vynikajúcimi profesormi ako G. Sentroul, Le Noél, M. de Wulf a
pod. V cirkevnom školstve stala sa vážnou konkurentkou pápežských univerzít v Ríme
(Gregoriana, Lateranum, Propaganda a pod.). Vyznačovala sa pružnosťou, schopnosťou reagovať
na podnety súčasnej kultúry na poli exaktných a humanitných vied. Mercierov prínos pôsobil
podnetne aj pre ostatné cirkevné školstvo, hlavne u jezuitov v Belgicku a Francúzsku. Kolégiá v
Louvaine-Eegenhovene a v Lyone vychovali celé generácie ľudí filozoficky i teologicky
pripravených do života. Dôležitými orgánmi pre šírenie filozofie stali sa odborné časopisy (v
Paríži «Études», v Louvaine «Révue néoscholastique» i «Révue philosophique de Louvain» a v
Ríme dominikánmi redigovaná «Révue thomiste»).
I v scholastickej filozofii sa vytvorilo niekoľko smerov. Okrem tomizmu boli tu pokusy
návratu k augustianizmu a stredovekej františkánskej škole (Bonaventura, Duns Scotus). Ale vo
všetkých týchto smeroch bolo cítiť určitú diferenciáciu. Na krajnej pravici stáli prísni
tradicionalisti. Odkaz stredovekého myslenia bol pre nich svätý a nedotknuteľný. Škola ho mala
verne študovať, osvojiť si a ďalej nerušene tradovať. K takému postoju prispelo medzi iným i tzv.
24 téz Posv. kongregácie o štúdiách (z 27. 4. 1914), za ktorými stáli tradične mysliaci tomisti
dominikánskej školy, odvolávajúci sa na autoritu encykliky Leva XIII. Na strane extrémnej
ľavice stáli filozofi viac-menej sympatizujúci s modernizmom, s pokrokom v prírodných vedách
a sociálnych zmenách európskej spoločnosti. Tieto vplyvy je možné cítiť až dodnes a vo
francúzskych školách viac ako inde. Na šťastie mnoho vynikajúcich jednotlivcov i škôl udržalo si
18 Viď napr. encykliku Leva XIII. «Aeterni Patris», vyd. r. 1879.
10

«zlatú strednú cestu». Sem patrí na čelné miesto už spomenutý franc. dominikán A.-D.
Sertillanges 19 medzi jezuitmi P. Rousselot 20 a J. Maréchal, v ktorých línii pokračoval vo
Francúzsku A. Marc.
Z uvedených predstaviteľov neoscholastiky vyvolal pomerne silnú ozvenu, a to aj v
nemeckej rečovej oblasti, J. Maréchal.
Joseph Maréchal (1878-1944) začínal najprv s biológiou a psychológiou, s úmyslom
venovať sa prírodným vedám (podobne ako tomu bolo u jeho súčasníka Teilharda de Chardin).
Ako profesor v Louvaine-Eegenhovene bol čoraz viac zatiahnutý do filozofie (1919-1935).
Maréchal reagoval citlivo na aktuálne problémy svojho prostredia. Vytvoril i pozoruhodné dielo
v oblasti psychológie mystiky (Études sur la psychologie des mystiques — Štúdie o psychológii
mystikov, I. zv. 1924, II. zv. 1937), za ktoré bol vyznamenaný belgickou kráľovskou cenou. Ale
v prvom rade fascinoval Maréchala problém poznania, od začiatku 20. st. opäť živo diskutovaný
najmä v súvislosti s novokantovskou a novoheglovskou renesanciou. Na štúdium Kanta a jeho
kritiky poznania bol Maréchal mimoriadne pripravený. Aktívne ovládal nemčinu a vo voľnom
čase chodil dokonca do Kantovej vlasti, východopruského Königsbergu, aby štúdiom nárečia
hlbšie vnikol do jazykovej štruktúry königsberského filozofa. Problému poznania venoval
Maréchal svoje hlavné a dlho písané dielo (od 1919 do 1944): «Východisko metafyziky» (Le
pointde départ de la métaphysique, 5 zväzkov), ktoré ani celkom nedokončil. «Východisko
metafyziky» si kladie za úlohu zhrnúť a vyhodnotiť predošlé fázy vývoja problému poznania a
jeho podania v noetike od začiatkov iónskej filozofie cez Sokrata, Platóna a Aristotela až po
novoplatonizmus, scholastickú filozofiu a moderný empirizmus, racionalizmus a idealizmus po
najnovšie časy. (Riešenie problému je v 5. zväzku. Po ňom mal nasledovať 6. zväzok a
konfrontácia s dnešnými myšlienkovými prúdmi, ktorý však pre skorú smrť autora v r. 1944 ostal
nedokončený.)
V modernej scholastickej filozofii existuje sotva dielo, ktoré by sa systematičnosťou a
hĺbkou vyrovnalo tejto Maréchalovej štúdii o probléme poznania. 1. a 2. zväzok sú dejinami
19 Uznávané a vplyvné stali sa tieto jeho diela: «St. Thomas D'Aquin», 2 zv. (1919, 1929);
«Les grandes théses de la philosophie thomiste» (Veľké tézy tomistickej filozofie), 1928;
«Catéchisme des incroyants» (Katechizmus pre neveriacich), 1930.
20 Z jeho diel: «L'intellectualismc de St. Thomas» (Intelektualizmus sv. Tomáša), 1908;
«Pour ľhistoire du Probléme d'amour au Moyenagc» (K dejinám problému lásky v stredoveku),
1933; «Lcs yeux de la foi» (Oči viery), 1910.
11

zápasu o objektívne poznanie od prvých reflexných pokusov až po racionalizmus a empirizmus
17. storočia. Na konci druhého zväzku dospieva Maréchal ku antinómiám racionalizmu a
empirizmu, na riešenie ktorých sa podujal I. Kant (1724-1804) vo svojom preslávenom diele
«Kritika čistého rozumu» (1781). Rozboru tohoto diela a ďalších relevantných pre riešenie
problému poznania (napr. «Kritika praktického rozumu», «Kritika súdnosti» a pod.) venuje
Maréchal 3. zv. svojej štúdie. Ako vieme, Kantove závery znejú negatívne a pre ľudský rozum
nepriaznivo. Podľa Kanta je rozum schopný poznať pravdu až po vrcholné matematické a
prírodné vedy (vlastne až geometria a matematika sú v Kantovom ponímaní exaktnými vedami
«par excellence»), lebo v týchto vedách zodpovedá apriórnym formám myslenia, bez ktorých by
žiadne poznanie nebolo možné, aj skúsenosť potvrdená danosťami zmyslov. Horšie je to podľa
Kanta s metafyzikou, ktorá je podľa neho nie analytickou lež apriórne syntetickou vedou, ale jej
apriórnym formám a kategóriám nezodpovedá adekvátna skúsenosť.
Je teda metafyzika ako veda v teoretickej oblasti vôbec možná? Máme sa azda uspokojiť
Kantovými závermi z mravných postulátov, ktoré postulujú skutočnosti ako sú Boh, svet a duša
pre človeka, ale im nedávajú charakter teoreticky vedeckej hodnoty? Je schopný tomizmus dať
odpoveď na Kantov problém? To sú otázky, ktoré si kladie Maréchal a na ktoré odpovedá v 5. zv.
«Východiska metafyziky». Túto odpoveď pripravuje Maréchal vo 4. zv., kde skúma pokantovské
idealistické systémy nemeckého transcendentálneho a absolútneho idealizmu (Fichte, Scheling,
Hegel) a dochádza k záveru, že už v nich, najmä vo Fichteho intelektuálnom dynamizme sú
obsiahnuté zárodky na riešenie problému. V 5. zv. porovnáva Maréchal tomistický a kantovský
prístup k noetike. Najmä v druhej časti odhaľuje v rekapitulácii Kantovej transcendentálnej
metódy slabé stránky jeho systému: Kantov formalizmus a statické ponímanie ľudského poznania
ako formálnej syntézy apriórnych foriem s danosťami vonkajších a vnútorných zmyslov. V
skutočnosti sa ľudské poznanie odohráva vo výrokoch nielen syntézou ale i dynamickou
afirmáciou, dynamickým «kladením» skutočnosti, teda zapojením do poriadku objektívnej
existencie. Metóda obdobná tej, ktorou dospieva M. Blondel k svojej metafyzike — analýzou
rozumovej činnosti, hoci Maréchal tu vychádza zo sv. Tomáša a jeho teórie poznania. Tie isté
závery dokazuje potom Maréchal tzv. «transcendentálnou» metódou vlastnou Kantovi, a tak ho
prekonáva jeho vlastnou zbraňou. Ako obrodne zapôsobilo toto Maréchalovo «Východisko
metafyziky» na scholastickú filozofiu a noetiku, vidno z toho, že sa ihneď viacerí pokúsili o
12

ucelené metafyzické systémy, z ktorých načim vyzdvihnúť J. B. Lotza v Nemecku 21 a E. Coretha
v Rakúsku. 22 K nim možno priradiť aj známeho nemeckého filozofa a teológa Karla Rahnera
(najmä dielami «Geist in Welt» — «Duch vo svete» a «Hörer des Wortes» — «Poslucháč
slova»).
Spomenuté osobnosti patria k cirkevným kruhom. Scholastická filozofia si však získala
sympatie i medzi vynikajúcimi osobnosťami laického sveta. Patria k nim osobitne J. Maritain a E.
Gilson, ktorí si ako typickí predstavitelia tomizmu zasluhujú pozornosť.
Jacques Maritain (1882-1973) prešiel vo svojom duchovnom vývoji od materializmu, cez
vitalizmus (Bergson) a Blondelovu metafyziku až k tomizmu, ktorý objavil intenzívnym štúdiom
sv. Tomáša a jeho komentárov. Jeho «konverziu» k tomizmu predchádzala náboženská kríza a
konverzia ku katolicizmu (1906-1907). Maritain spracoval obrovské dedičstvo Tomášovo svojím
originálnym spôsobom a so stálym zreteľom na súčasný myšlienkový vývoj, o čom svedčia jeho
diela. 23 Maritain bol mužom s mimoriadnymi kontaktami a vplyvom (viď v knihe «Veľké
priateľstvá»). Nič v jeho prostredí nebolo mu ľahostajné. Ku všetkému vedel zaujať stanovisko.
Osou jeho myslenia a filozofie je láska k pravde. Je uchvátený Tomášovým «intelektualizmom»,
jeho vierou v silu rozumu, ale i jeho pokorou pred večnou Pravdou. Tento objav bol pre neho,
bývalého protestanta s príslovečnou nedôverou pre pokazenú ľudskú prirodzenosť, ohromujúci.
Preto je v prvých spisoch azda «tomášskejší ako sám Tomáš». Neskôr zmiernil svoj postoj pod
vplyvom diskusie s fenomenológmi, vitalistami, existencialistami a marxistami. Ostal však
svojmu objavu do smrti verný. Ešte tesne pred smrťou obhajoval pravdu a vieru proti
ultramodernistom, freudistom a teilhardistom (viď knižku «Garonský sedliak» — 1966).
Ďalší spomenutý filozof, Maritainov súčasník, Etienne Gilson (1884-1978), patril medzi
najučenejších a spisovateľsky najplodnejších filozofov nášho storočia. Okrem Francúzska pôsobil
aj na severoamerickej pevnine, kde v kanadskom meste Toronto založil a za istý čas viedol
21 V dielach «Das Urteil und das Sein» (Výrok a bytie), 1957; «Ontologia», 1963 a najmä
«Sein und Existenz» (Bytie a existencia), 1965.
22 V dielach: «Metaphysik» (Metafyzika), 1963; «Grundfragen der Hermeneutik»
(Základné otázky hermeneutiky), 1969; «Was ist der Mensch» (Čo je človek), 1973.
23 Spomeňme azda tie najdôležitejšie: «La philosophie bergsonienne» (Bergsonovská
filozofia), 1914; «Religion et culture» (Náboženstvo a kultúra), 1930; «Les degrés du savoir»
(Stupne poznania), 1932 — pokladané za jeho ústredné dielo; «Humanisme intégral» (Integrálny
humanizmus), 1936; «Trois réformatcurs» (Traja reformátori), ktoré máme preložené i v
slovenčine.
13

«Inštitút stredovekých štúdií». Bol svetove uznávaným odborníkom pre stredovekú filozofiu. No
jeho študijný záujem a publikované diela zachytávali široký okruh minulých i súčasných
filozofických problémov. Mnohé z jeho diel vyšli vo viacerých vydaniach a boli preložené do
rozličných jazykov.
S vymieraním spomenutých významných predstaviteľov je však scholastická filozofia vo
Francúzsku na ústupe. Chýbajú jej noví veľkí duchovia, ktorí by dokázali spracovať novú
skutočnosť v súlade s veľkým odkazom minulosti. Dnešná francúzska kultúra sa rozvíja v iných
dimenziách. V poslednom čase je tu čoraz viac cítiť vplyv štrukturalizmu na jednej strane a
marxizmu, resp. neomarxizmu na druhej strane. Nová generácia sa zoskupuje viac v týchto
táboroch.
6. ŠTRUKTURALIZMUS A NEOMARXIZMUS
Štrukturalizmus vychádza z pojmu «štruktúra» (zaviedol ju W. Dilthey v psychológii) ako
kategórie pre psychologické javy ponímané ako nadradené celky, ako súvislosti dávajúce javom
zmysel a pod. O štrukturalizme hovoríme vtedy, keď sa takto ponímaná štruktúra postaví za
koordinačný princíp myslenia a uplatní dôsledne v určitej vednej oblasti, napr. v antropológii
alebo sociológii (napr. Lévy-Strauss), alebo v jazykovede a literatúre (Pražská škola a v Ženeve
F. de Saussure), v dejepisných vedách (L. Sebagg), v interpretácii marxizmu (L. Althusser).
Štrukturalizmus narazil na veľký odpor starších smerov. V mene existencializmu obhajuje proti
štruktúram ľudskú slobodu J. P. Sartre, v mene marxizmu proti nedejinnosti H. Lefebvre a v
mene kresťanského myslenia bráni spásodejinný prístup ku skutočnosti P. Ricoer.
Proti všetkým týmto «izmom» stavia marxizmus nárok, byť jediným svetonázorom,
jediným uceleným a «vedeckým» systémom na vysvetlenie a premenu skutočnosti (najmä
dogmatický marxizmus). V 30-tich rokoch boli objavené dlho neznáme tzv. «skoré spisy»
mladého Marxa, čím nastal obrat vo vysvetľovaní povahy dialektického a najmä historického
materializmu. Jedným z marxistických pokusov o také vysvetlenie je tzv. «neomarxizmus» alebo
humanistický marxizmus, ktorý vo Francúzsku hlása R. Garaudy. Poľský neomarxista L.
Kolakowski, ktorý píše nielen po poľsky ale i po francúzsky a anglicky, obhajuje v zmysle
humanitného marxizmu neodňateľné právo jednotlivca v ľudskej spoločnosti («Človek bez
akejkoľvek alternatívy»), čím prispel z marxistickej strany k dnešnému sľubnému hnutiu za
ľudské práva.
14

Z hľadiska kresťanskej filozofie podrobili marxizmus a ateizmus dôkladnému rozboru vo
Francúzsku J. Y. Calvez (v diele «La pensée de Karl Marx» — «Myslenie K. Marxa», 1956) a
profesor na Gregoriane G. Wetter («Sowietideologie heute» — «Sovietska ideológia dnes», Der
dialektische Materializmus, 1949, 5. vyd. 1960). V samom Francúzsku v posledných rokoch
podrobujú marxizmus ostrej kritike tzv. «noví filozofi» (viď osobitný príspevok!), ktorí väčšinou
pochádzajú z marxistických radov a na scénu filozofie a publicistiky vystúpili po roku 1968.
Ako vidno z tohoto stručného prehľadu filozofické prúdy len v takom Francúzsku sú
labyrintom, v ktorom nie je ľahké sa vyznať. Sú tu viaceré gordické uzly, ktoré čakajú na
Alexandrov, aby ich rozťali, ako aj celý filozofický labyrint čaká na svojho Tezea, ktorý by
ukázal správne východisko.
ODPORÚČANÁ LITERATÚRA
1. J. Hirschberger, Geschichte der Philosophie, II, Freiburg 1976.
2. H. Vorgrimmler, Robert Van der Gucht (vydav.), Bilanz der Theologie im 20.
Jahrhundert, I, Freiburg 1969.
3. Antológia z diel filozofov: pragmatizmus, realizmus, fenomenológia, existencializmus;
Epocha, Bratislava, 1969.
4. F.-J. Thonnard, Précis d'histoire de la Philosophic, Pariž 1963.
Viac v knihe: Svedectvo viery 1, Dobrá kniha 1991.
15