SKALICA a. Založenie domu Skalica bola v 17. storočí ... - Jezuiti

(prézesa), pokyny pre náboženskú a charitatívnu činnosť. Organizovali pobožností,
pomocné akcie pre chudobných študentov a duchovné cvičenia. Roku 1702
študenti-kongreganisti konali počas fašiangov adoráciu v kostole. Od roku 1728
bývali vo veľkom pôste trojdňové duchovné cvičenia pre žiakov. Roku 1743
prežívala mariánska kongregácia krízu. Niekoľkých museli vylúčiť, čo viedlo
potom k náročnejšiemu výberu: radšej menej, ale dobrých. V kronike domu sa
uvádza, koľkí zo žiakov si zvolili duchovné povolanie. Tak roku 1720 jeden vstúpil
do Spoločnosti, štyria do iných reholí, traja do radov diecézneho kléru.
Ako v iných jezuitských školách, aj v Skalici sa uplatňovala zásada osobného
prístupu k žiakom s miernym zaobchádzaním, s rozvážnou láskavosťou, pevným
poriadkom, v ktorom bolo dosť miesta pre vychádzky, hry, divadlo a hudbu. Tresty
boli obmedzené na najmenšiu mieru. Najťažším bolo vylúčenie zo školy;
zaznamenávalo sa to aj v katalógoch („exclusus“). Boli to však ojedinelé prípady.
Celkove možno povedať, že vzťahy medzi jezuitmi a žiakmi boli srdečné. To sa
prejavilo aj navonok, keď sa 25. júla 1759 oslávila storočnica príchodu jezuitov do
Skalice.
h. Záver
Pôsobenie Spoločnosti Ježišovej v Skalici od začiatku až do zrušenia sa
vyznačuje súladom a rovnováhou jednotlivých foriem činností: pastoračnej,
charitatívnej a výchovnej. Rozvoj činnosti veľmi napomáhalo, že ju vykonávali
pátri rodáci zo Skalice. Skalické kolégium malo veľmi živý kontakt s trnavským i
viedenským kolégiom. Mnohí, čo učili na skalickom gymnáziu, neskôr prednášali
na Trnavskej univerzite. Diecézni klerici, ktorí začas vypomáhali pri vyučovaní,
bývali potom prijatí do viedenského Pázmánea.
P. Fridrich Weiser končí históriu skalického gymnázia k roku 1773 touto
poznámkou: „Žiada sa uctiť si pamiatku mnohých pátrov, ktorí veľa potu a námahy
12