SKALICA a. Založenie domu Skalica bola v 17. storočí ... - Jezuiti

a. Založenie domu
SKALICA
Skalica bola v 17. storočí významným mestom Uhorska a tak bolo
prirodzené, že Spoločnosť Ježišova prejavila záujem pracovať aj v tomto meste.
Nie sú nám známe konkrétne podnety, ktoré viedli kroky jezuitov aj do tohto
mesta, a akú úlohu pritom hralo trnavské kolégium.
Provinciál P. Juraj Turkovič (1645-1649) poslal do Skalice P. Mikuláša
Vešeléniho zistiť možnosti a podmienky usadenia. Mesto najprv ponúklo
Spoločnosti benefícium nemocnice so záväzkami, čo však Spoločnosť nemohla
prijať. Potom navrhlo použiť pre členov Spoločnosti dôchodky fary. Toto svedčí o
tom, že jezuiti mienili v Skalici založiť kolégium, ktoré potrebovalo fundačné
zaistenie.
Po tomto informatívnom stretnutí sa ujal veci P. Ján Stankovič (1589-1673),
Skaličan, pochádzajúci z patricijskej, mešťanskej rodiny, známy ako slávny
misionár a kazateľ. V tejto veci napísal 1. marca 1649 provinciálovi P.
Bucellenimu. Záležitosť však ostala nevyriešená. Roku 1659 napísal P. Stankovič
opäť mestskému magistrátu list, v ktorom žiada súhlas, aby sa jezuiti mohli usadiť
v Skalici. (Tento postup by svedčil o tom, že iniciatíva dostať sa do Skalice
vychádzala od jezuitov.) Plenárne zasadnutie magistrátu rokovalo 13. júla 1659 o
žiadosti a hlasovaním sa rozhodlo, že rehoľu do mesta prijme, pričom sa však
stanovili viaceré podmienky, najmä že to bude „bez ujmy na slobodách a
privilégiách, právach a zvyklostiach“ mesta. (Bolo by zaujímavé vedieť, aké práva,
privilégiá a slobody mohli byť ohrozené príchodom jezuitov.) Spoločnosť videla v
týchto klauzulách skryté prekážky svojej činnosti, a preto sa rozhodla získať si
Skaličanov priamym kontaktom formou ľudových misií. Cez vianočné sviatky od
13. decembra 1659 do 2. januára 1660 P. Stankovič z Bratislavy a magister
1

filozofie Václav Kubici, takisto skalický rodák, študujúci teológiu v Trnave, konali
v Skalici misie. Kázali v kostole, konali pobožnosti, páter spovedal. Na štedrý deň
hovorili s predstavenstvom mesta, ktoré 27. decembra 1659 vystavilo dokument
prijatia, ktorý však obsahoval rozhodnutie z 13. júla, totiž kládol tie isté
podmienky. Cez Veľkú noc roku 1660 prišli traja jezuiti, a to P. Pavol Alexandri,
rodák z Gajár, P. Václav Kubici, ktorý vo farskom kostole slávil svoje primície, a
magister filozofie Daniel Mitis, ktorý pripravil na Veľký piatok „scénické hry“ –
asi pašie. Na svätodušné sviatky prišli znova tí istí dvaja pátri. Mesto však
nezmenilo svoje podmienky. Nato P. Stankovič napísal 6. júla 1660 mestu ostrý
list, v ktorom mu vyčíta, že za takých podmienok jezuiti by boli na tom horšie než
hociktorý mešťan. Potom znovu prišli P. Kubici s P. Františkom Lipaiom (bratom
arcibiskupa Lipaia) a v dňoch 14.-29. júla konali bohoslužby v obnovenej kaplnke
svätej Anny. Pri tejto príležitosti senát mesta 27. júla 1660 písomne potvrdil, že
budú mať rovnaké práva ako iní mešťania. Po tomto úradnom vyhlásení sa jezuiti
ešte toho roku natrvalo usadili v Skalici.
b. Rezidencia
V prvých rokoch pátri bývali na radnici, kde im mesto prepustilo dve izby a
kuchyňu. Bohoslužby konali vo farskom kostole. Po dvoch rokoch kúpili dom na
námestí a tak mohli otvoriť prvé triedy latinskej školy. Roku 1665 vacovský
veľprepošt Ján Árvai daroval na základinu pre chudobných žiakov 500 zlatých. V
tom istom roku dostali jezuiti v Skalici dva domy od matky P. Václava Kubiciho.
Tak sa mohli roku 1666 presťahovať do vlastného domu. Aj školu mohli lepšie
zariadiť. V kronike domu sa píše: „Naši, nezvyknutí na mestský ruch, znovu získali
rehoľný pokoj. Aj pre vonkajších je to lepšie. Predtým ľudia z akéhosi strachu pred
naším ubytovaním (na radnici) sa báli, najmä v noci, žiadať našich o služby. Teraz,
keď sme vo vlastnom dome, ľudia vo dne v noci často prichádzajú a volajú nás k
2

chorým zaopatriť ich duše... a hovoria si, že jezuiti sú ochotní slúžiť rovnako
chudobným i majetným.“
O práci pátrov v týchto prvých rokoch je údaj vo výročnej správe trnavského
kolégia (Litterae annuae Coll. Tyrn.) na rok 1665: „Tohto roku sa tomuto mestu a
okolitým dedinám venovali traja kňazi, a to kázňami, katechézou a vyučovaním na
škole. Ľudí bývalo hojne a mali z toho veľký úžitok a potešenie. So slzami v očiach
hovorievali, že im je ľúto, že sa až tak neskoro stretli so Spoločnosťou. Katolícke
pobožnosti v hlavnom chráme až dovtedy uspaté sa znovu prebudili k životu.
Vážnosť a úctu našich veľmi pozdvihlo navštevovanie hospitálu a väznice, kam
často prinášali duchovnú a hmotnú pomoc. Odsúdených pripravovali na smrť. Vo
dne v noci sa starali o chorých a blížnym preukazovali skutky lásky katolíckej
viery. Obnovili spovednú prax, na čo ľudia už takmer zabudli.“
Aj práca na škole sa úspešne rozvíjala. Roku 1667 mali 237 žiakov. Začali
pomýšľať aj na stavbu kolégia, a preto sa snažili získať vhodný stavebný pozemok.
Začiatkom roku 1672 dostali budovy a kostol, ktoré mesto odňalo evanjelikom.
Kostol, zasvätený Najsvätejšej Trojici, posvätil biskup Juraj Báršoň 23. apríla
1672. Zmluva o prevzatí budov a kostola medzi senátom mesta a rektorom
trnavského kolégia (rezidencia administratívne podliehala trnavskému kolégiu) a
pátrami v Skalici bola uzavretá bez vedomia P. provinciála a nepostupovalo sa
podľa predpisu z roku 1671. Preto ju provinciál P. Adam Oett roku 1674 zrušil.
Jezuiti užívali kostol, kým si nepostavili kolégium. Po nich prevzali kostol
karmelitáni. Roku 1675 mala škola 232 žiakov v siedmich oddeleniach nižšieho
gymnázia. V tých rokoch pôsobili v Skalici 3-4 pátri, jeden rehoľný magister
filozofie, jeden svetský učiteľ a asi jeden alebo dvaja rehoľní bratia.
Roku 1680 sa školský rok začal riadne s 286 žiakmi. No čoskoro vypukla v
Skalici morová epidémia, ktorá zúrila v celej krajine. Pátri hneď poslali žiakov
domov a dali sa do služby chorým a umierajúcim. Pritom sa aj sami nakazili a
3

všetci štyria zomreli v službe lásky k blížnym. Spoločnosť však Skalicu neopustila.
Ešte počas morovej epidémie prišiel P. V. Kubici ako nový predstavený a po ňom
dvaja pátri a tak nasledujúceho roku znovu otvorili školu a pokračovali v
pastoračných prácach. Roku 1683 počas Tökölyho povstania im budovy vzali, no
po odchode vojska im boli vrátené. 25. júna 1685 dostali skalickí jezuiti z
pozostalosti arcibiskupa Juraja Selepčéniho-Pohronca bánovské panstvo ako
základinu pre kolégium: „Panstvo Bánov v Trenčianskej stolici so všetkými
náležitosťami a písomnými dokladmi podľa testamentárneho ustanovenia sa určuje
pre skalické kolégium Spoločnosti Ježišovej.“ (Testament z 24. apríla 1684) To im
umožnilo rozšíriť školu o vyššie triedy: roku 1687 otvorili triedu poetistov, roku
1689 i najvyššiu triedu rétoristov. Tak bolo gymnázium úplné a malo deväť
ročníkov.
Od roku 1690 sa začali robiť prípravy na stavbu nového kolégia a kostola na
námestí. 31. mája 1693 biskup Pavol Balaša posvätil a položil základný kameň
kolégia. Roku 1697 sa rehoľná komunita a celá škola presťahovali do nových
budov, hoci neboli ešte celkom dohotovené. Bohoslužby mávali v domácej
kaplnke, zasvätenej Panne Márii. Ucelený rozsah vyučovania, počet študentov
(vyše 200) a nové budovy spĺňali predpoklady pre povýšenie domu na kolégium.
Mená predstavených – superiorov rezidencie – a niektorých ich spolupracovníkov v
tomto období:
1660-1661 P. Václav Kubici,
1662-1663 P. Matúš Padela a jeden magister,
1664 P. Václav Kubici,
1665 P. Mikuláš Blaškovič,
1666 P. Ján Zamberi a P. Andrej Fugač,
1667-1670 P. Ján Lingoj a P. Štefan Sixti,
4

1671-1673 P. Ján Radeci a P. Ján Vulturani,
1674-1675 P. Jakub Hanula, ďalší traja pátri a jeden magister,
1676-1677 P. Ladislav Permai, ďalší dvaja pátri a jeden magister,
1678-1679 P. A. Fugač, dvaja pátri a jeden magister,
1680 P. M. Padela a traja pátri,
1681-1682 P. V. Kubici a dvaja pátri,
1683 P. Štefan Hrubóci a traja pátri,
1684-1688 P. Ján Čerňanský, traja pátri a dvaja magistri,
1688-1695 P. Ján Fabiánkovič, traja pátri a dvaja magistri,
1696 P. Tomáš Sigrai, traja pátri a traja magistri,
1697-1701 P. Imrich Černiak, traja pátri a dvaja magistri.
c. Kolégium
Roku 1701 generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej Thyrsus Gonzales
povýšil skalický dom na kolégium a 16. októbra menoval prvého rektora P.
Františka Péčiho. V kolégiu pravidelne pracovalo 5-6 pátrov, 2-3 magistri a 5-6
rehoľných bratov. Po celú dobu svojho trvania kolégium sa venovalo rovnocenne
trom oblastiam činnosti: pastoračnej a katechetickej v kostole; charitatívnej v
hospitáli a misijnej v okolitých dedinách; vyučovacej a výchovnej v škole. Počet
žiakov sa pohyboval medzi 200 a 300, ba i nad 300 (roku 1740 ich bolo 381).
Za povstania Františka Rákociho II. v rokoch 1704-1708 vyučovanie bolo
narušené vojnovými udalosťami, ale nebolo prerušené. V tej dobe prijalo kolégium
spolubratov z trnavského kolégia, ktorí museli Trnavu opustiť. Roku 1711 zasa
pustošil v krajine mor. P. Juraj Abrahámfi od októbra 1710 do marca 1711 sa
celkom venoval službe chorým a umierajúcim, za čo mu mesto prejavilo osobitnú
vďačnosť, a na jeho podnet postavilo kaplnku svätého Františka Xaverského.
5

Roku 1714 začali stavať kostol, zasvätený tomu istému svätcovi podľa
pôdorysnej schémy II Gesú v Ríme. Kostol má dlhú strednú loď, do ktorej sa
otvárajú vysokými arkádmi bočné kaplnky ako uzavreté celky. Nad nimi sú z
obidvoch strán oratóriá s polkruhovými oknami. V klenbách sú zachované
neskorobarokové nástenné maľby. Dvojvežové priečelie má trojhranný štít.
Roku 1716 zväčšovali školskú budovu. Pri veľkom požiari 5. septembra
1729, keď vyhorelo takmer celé mesto, zhoreli aj školské budovy kolégia. No už v
nasledujúcom roku postavili aj trakt pre hudobnú školu.
Roku 1734 bolo so súhlasom provinciála Františka Molindera zriadené v
Skalici „collegium pro repetitione humaniorum“. Bol to juniorát, kde sa odborne
pripravovali budúci profesori latinčiny a gréčtiny pre kolégiá Spoločnosti v
Uhorsku. Rektor a dvaja profesori, jeden pre latinčinu a druhý pre gréčtinu,
pripravovali skupinu 8 až 12 školastikov pre túto pedagogickú činnosť. (Podobná
škola pre Rakúske krajiny bola v Leobene. Odborníci pre matematiku, históriu a
hebrejčinu sa pripravovali v Trnave a vo Viedni.)
Roku 1740 kolégium dosiahlo najväčší rozkvet. Vybudovalo aj divadelnú
sieň. Divadelným predstavením a slávnosťami oslávilo dvojsté výročie založenia
Spoločnosti. Roku 1741 bola zakúpená a zriadená lekáreň „s nemalými výdavkami,
veľmi elegantná“. Ten rok bol narušený vojnovými udalosťami a veľkým požiarom
18. februára. Kolégium bolo „osobitnou Božou opaterou uchránené uprostred
plameňov“. V septembri 1756 navštívila kolégium cisárovná Mária Terézia; v
kaplnke Panny Márie sa zúčastnila na pobožnosti a potom si prezrela kolégium.
V nasledujúcich rokoch sa život v kolégiu sľubne rozvíjal. Pracovalo v ňom
desať až dvanásť pátrov, taký istý počet školastikov, sedem až deväť rehoľných
bratov. Až prišla nečakaná skúška: zrušenie Spoločnosti Ježišovej roku 1773.
Skalické kolégium malo vtedy dvanásť kňazov, deväť školastikov, sedem
rehoľných bratov a 160 žiakov. Rektorom bol vtedy P. Anton Muska, brat
6

provinciála P. Mikuláša Musku. Čo vtedy prežívali vo svojom vnútri, o tom niet
záznamov: pápežské breve prísne zakázalo nielen písať, ale aj hovoriť o zrušení.
Isté je, že túto bolestnú vec prijali pokorne a poslušne.
Po zrušení rehole vláda ponechala z nich riaditeľa a troch profesorov, aby
udržali ústav v činnosti (no nesmeli mať v ňom riadiacu funkciu). Roku 1776 prišlo
kráľovské rozhodnutie, podľa ktorého kostol, kláštor i školy prevzala rehoľa
paulínov. Škola pomaly upadala, a keď Jozef II. roku 1782 paulínov (a mnohé iné
rehole) zrušil, celkom zanikla. Zrušenie Spoločnosti a osvietenské reformy ťažko
poškodili náboženský život, vzdelanie i kultúrny život nielen Skalice, ale aj iných
našich miest.
d. Rektori skalického kolégia boli pátri:
1701-1705 František Péči
1706-1708 Ján Ladislavský
1709-1712 František Ravas
1713-1716 Ján Fabiánkovič
1717-1719 Michal Borza
1720-1723 Ján Garajský
1724-1726 Andrej Kontil
1727-1729 Ján Garajský
1730-1732 Andrej Kontil
1733-1735 Ján Paluďai
1736-1738 Karol Jankovič
1739-1742 Pavol Stankaj
1743-1745 Bartolomej Zarubal
1746-1748 Gabriel Jób
1749-1751 Karol Knop
7

1752-1754 Ján Pirold
1755-1758 Pavol Siláček
1759-1761 Jakub Wilhelmb
1762-1765 Ignác Grüber
1766-1768 Ján Kr. Hávor
1769-1773 Anton Muska
e. Pastoračná činnosť
Spoločnosť Ježišova ako kňazská rehoľa aj v Skalici za základ svojej
činnosti stále pokladala priamu pastoračnú prácu, aj keď výchovnú činnosť s
mládežou chápala vo funkcii „obrany a šírenia katolíckej viery“. Išlo jej o dôstojné
slávenie bohoslužieb, pravidelné nedeľné a sviatočné kázne, najprv vo farskom,
neskôr vo vlastnom kostole; pôstne duchovné obnovy; pravidelná služba
kajúcnikom spovedaním; vyučovanie katechizmu v kostole; duchovné rozhovory s
veriacimi. V katalógoch medzi úlohami pátrov na prvých miestach sa uvádza
kázanie a spovedanie. V Skalici sa traja, neskôr až štyria pátri venovali priamej
pastoračnej práci. V nedeľu popoludní pravidelne bývala katechéza pre deti alebo
poučenie pre dospelých. Katechézy a poučenie mávali obyčajne starší skúsení pátri
misionári, ktorí už nevládali zdolávať ťažké misijné cesty, a tak svoje skúsenosti a
živý kontakt s ľuďmi uplatnili v katechéze. V Skalici sa kázalo a katechizovalo po
slovensky, ako o tom svedčia aj mená kazateľov a katechétov. Pre rozvoj
duchovného života zakladali náboženské spolky, tzv. kongregácie. Pre dospelých
bola roku 1693 založená Kongregácia Kristovej agónie a Bolestnej Matky. Tieto
veľmi podporoval a odporúčal aj provinciál P. Ferdinand Acatius (1688). V pôste,
v nedeľu umučenia roku 1701 bola pri bohoslužbách prečítaná bula, ktorou sa
schvaľuje táto kongregácia. V tom roku mala v Skalici 354 členov. Roku 1754
8

mala až 521 členov, medzi nimi jedného biskupa, štyroch šľachticov. Roku 1756
zaviedol P. Martin Čižinský májové pobožnosti s kázňou.
Skalickí jezuiti rozvíjali aj misijnú činnosť. Touto činnosťou vstúpili do
Skalice a v nej aj pokračovali až do konca. Medzi prvými pátrami bol známy
ľudový misionár P. Mikuláš Blaškovič, po ňom pátri Juraj Jankovič, Matej
Stojkovič a ďalší. Neskôr bývali v skalickej komunite dvaja pátri osobitne určení
pre ľudové misie.
Skalickí jezuiti šírili úctu k vlastným rehoľným svätcom. Osobitné
pobožnosti zaviedli na uctievanie svätého Ignáca a svätého Františka Xaverského.
Vydali knižne aj príručku „Devít-denná pobožnosť ke cti svateho otce a patriarchy
Ignacya zakladatela tovarižstva Ježišoveho k vyžadani nejaké obzvlássni mylosti
ustanovena, v chráme tovarižstva Ježišoveho v Skalicy“. Vyšlo v Trnave roku
1718.
f. Charitatívna činnosť
Ako sa prví Ignácovi spoločníci na svojich apoštolských cestách obyčajne
ubytovávali v hospitáloch a tak začínali svoju činnosť, podobne si aj pátri v Skalici
hneď po príchode vzali na starosť chorých v hospitáli a chudákov vo väznici,
prinášali im „božskú a ľudskú pomoc“. Tomu ostali verní až do zrušenia
Spoločnosti. V ročných katalógoch jeden páter má vždy pridelenú túto úlohu.
Takisto bezodkladne navštevovali chorých po domoch, keď ich k nim volali,
„povzbudzovali ich rozhovorom a chorí im otvárali svoje svedomie“. Skúsení
ľudoví misionári, akým bol napr. P. Martin Čižinský, nebojácne sa zastávali
chudobných a utláčaných. Roku 1713 dávali stravu 24 chudobným.
No najkrajšie svedectvo lásky vydali tí jezuiti, čo sa počas morovej epidémie
celkom oddali službe chorým a umierajúcim. Roku 1680 to boli pátri Mikuláš
9

Blaškovič, Matúš Padela, Ján Garajský a Ján Malonsi, ktorí v tejto službe obetovali
svoj život. Roku 1710-1711 tú istú službu konal P. Juraj Abrahámfi.
Chorým bola určená aj lekáreň, ktorú otvorili roku 1741. Viedol ju rehoľný
brat. Bola na vysokej odbornej úrovni. V rámci kolégia starosť o zdravie členov a
žiakov bola zverená zástupcovi rektora („ministrovi“ domu).
g. Školská a výchovná činnosť
Spoločnosť Ježišova vo svojej výchovnej činnosti mala pred očami
sformovanie ucelenej osobnosti. Vo výchove sa mali harmonicky spájať: vzdelanie,
kultúrna činnosť a nábožensko-mravná výchova. O to sa snažili aj jezuiti v
skalickom kolégiu.
Školské vyučovanie postupovalo podľa jednotného študijného plánu,
platného v celej Spoločnosti (Ratio studiorum). Hlavným zámerom štúdia na
strednej škole bolo naučiť žiakov latinčinu, lebo tá bola nielen vedeckým, ale
všeobecne dorozumievacím jazykom v celej Európe. Študenti mohli bez
akýchkoľvek jazykových problémov navštevovať univerzity v cudzine. Štúdium aj
na tejto škole bolo bezplatné.
Skalické gymnázium malo najviac žiakov v nižších triedach parvistov a
principistov, priemerné obsadenie v gramatikálnych triedach, pomerne málo v
najvyšších triedach poetistov a rétoristov. Napr. roku 1716 mala škola 294 žiakov,
z toho 8 študovali rétoriku, 4 poetiku, syntaxistov bolo 21, v dvoch triedach
gramatiky bolo 31 a 36 žiakov, a v najnižších triedach 194. Roku 1739 bolo vo
vyšších triedach 70 žiakov, v stredných 80, v najnižších 180. Úspešné absolvovanie
rétoriky umožňovalo vstup na univerzitu. Od roku 1735 sa vyučovanie rozšírilo o
ďalšie predmety všeobecného vzdelania („eruditio“). Pribudla história, zemepis,
matematika, národné jazyky.
10

Druhou zložkou výchovy bola kultúrna výchova a činnosť žiakov. Žiaci
vyšších tried viackrát do roka vystupovali verejne pri slávnostiach so slávnostnými
rečami a prednesmi. Najúčinnejším výchovným prostriedkom nielen pre žiakov, ale
aj pre verejnosť bývali divadelné hry, do ktorých bol zapojený veľký počet žiakov.
Hry mávali náboženský, historický alebo mravoučný námet. Počas svojho
pôsobenia v Skalici jezuiti predviedli so svojimi žiakmi 124 divadelných hier. Boli
to hry literárne i technicky náročné. Žiaci hrávali najprv v mestskom divadle, od
roku 1740 v divadelnej sieni kolégia, ktorá mala vysoké javisko a stupňovité
hľadisko.
Vedľa divadla sa pekne rozvíjala aj hudobná výchova. Kolégium malo svoju
hudobnú sieň, kde žiaci nacvičovali cirkevný spev a inštrumentálne hudobné diela.
Účinkovali pri bohoslužbách a procesiách. Podľa inventára z roku 1773 na chóre
jezuitského kostola bolo okrem organa 55 hudobných nástrojov a 374 skladieb.
Nábožensko-mravná výchova mala základ v pravidelnom modlitbovom a
sviatostnom živote, a potom v osobnom príklade vychovávateľov. Vyučovanie sa
začínalo a končilo modlitbou. Na hodinách venovaných náboženskej výchove sa
čítalo Sväté písmo a preberal sa katechizmus Petra Kanízia. K náboženskej
výchove patrila aj pobožnosť k svätcom-mladíkom zo Spoločnosti. Hneď od
začiatku mali v škole obrazy svätého Alojza a svätého Stanislava, patrónov
mládeže. Na ich počesť sa konali pobožnosti. Pre prehĺbenie duchovného života
žiakov bola roku 1688 založená Mariánska kongregácia Nanebovzatej Panny
Márie. Viedol ju jeden z vyučujúcich pátrov alebo magister. Patrila do nej iba časť
žiakov, napr. roku 1689 bolo do nej prijatých 28 žiakov. Prijatie sa konalo verejne
v kostole za veľkej účasti ľudu. Podľa záznamu z roku 1690 jej členovia sa
„venovali duchovnému pokroku, skutkom lásky voči núdznym, pomáhali slepcom,
žobrákom, starcom; vyučovali prostých ľudí pravdám viery“. Týždenne sa
stretávali. Na programe bola spoločná modlitba, exhorta vedúceho kongregácie
11

(prézesa), pokyny pre náboženskú a charitatívnu činnosť. Organizovali pobožností,
pomocné akcie pre chudobných študentov a duchovné cvičenia. Roku 1702
študenti-kongreganisti konali počas fašiangov adoráciu v kostole. Od roku 1728
bývali vo veľkom pôste trojdňové duchovné cvičenia pre žiakov. Roku 1743
prežívala mariánska kongregácia krízu. Niekoľkých museli vylúčiť, čo viedlo
potom k náročnejšiemu výberu: radšej menej, ale dobrých. V kronike domu sa
uvádza, koľkí zo žiakov si zvolili duchovné povolanie. Tak roku 1720 jeden vstúpil
do Spoločnosti, štyria do iných reholí, traja do radov diecézneho kléru.
Ako v iných jezuitských školách, aj v Skalici sa uplatňovala zásada osobného
prístupu k žiakom s miernym zaobchádzaním, s rozvážnou láskavosťou, pevným
poriadkom, v ktorom bolo dosť miesta pre vychádzky, hry, divadlo a hudbu. Tresty
boli obmedzené na najmenšiu mieru. Najťažším bolo vylúčenie zo školy;
zaznamenávalo sa to aj v katalógoch („exclusus“). Boli to však ojedinelé prípady.
Celkove možno povedať, že vzťahy medzi jezuitmi a žiakmi boli srdečné. To sa
prejavilo aj navonok, keď sa 25. júla 1759 oslávila storočnica príchodu jezuitov do
Skalice.
h. Záver
Pôsobenie Spoločnosti Ježišovej v Skalici od začiatku až do zrušenia sa
vyznačuje súladom a rovnováhou jednotlivých foriem činností: pastoračnej,
charitatívnej a výchovnej. Rozvoj činnosti veľmi napomáhalo, že ju vykonávali
pátri rodáci zo Skalice. Skalické kolégium malo veľmi živý kontakt s trnavským i
viedenským kolégiom. Mnohí, čo učili na skalickom gymnáziu, neskôr prednášali
na Trnavskej univerzite. Diecézni klerici, ktorí začas vypomáhali pri vyučovaní,
bývali potom prijatí do viedenského Pázmánea.
P. Fridrich Weiser končí históriu skalického gymnázia k roku 1773 touto
poznámkou: „Žiada sa uctiť si pamiatku mnohých pátrov, ktorí veľa potu a námahy
12

venovali výchove mládeže, a ktorí prvé roky svojej učiteľskej činnosti prežili v
Skalici. Bolo by nečestné obísť mlčaním takých vynikajúcich mužov.“
Prevzaté z knihy:
Emil KRAPKA, Vojtech MIKULA: Dejiny Spoločnosti Ježišovej na Slovensku.
Cambridge : Dobrá kniha, 1990, s. 124-130.
13