PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

44
Podoby regionálneho a miestneho rozvoja
regionálnu správu výrazná vertikálna štruktúra, kde sa nachádza medzi národnou a miestnou
úrovňou. V ostatných rokoch teória konkurencieschopnosti ide ešte ďalej v smere k úlohe
ľudského kapitálu a zavádza pojem konkurencieschopnosti zaloţenej na kreativite v spojení
so vzdelávaním ako podmienky vzniku a šírenia inovácií. Jej význam spočíva vo vytváraní
vysokej pridanej hodnoty ako výsledku kreatívneho procesu. Na rozdiel od výskumu a vývoja
opierajúceho sa skôr o kvalifikovanú pracovnú silu a infraštruktúru, infraštruktúrou, základom
kreativity je spojenie ľudského kapitálu s konkrétnym prostredím. (Urbančíková, 2007).
Kreatívny sektor je tvorený tak kreatívnym priemyslom a sluţbami fungujúcimi na princípe
zisku ale aj neziskovým umením. Práve táto kombinácia vedie k tvorbe vysokej pridanej
hodnoty v odboroch ako architektúra, dizajn a zábava. To potom limituje posudzovanie
konkurenčnej výhody na základe inovačného profilu firiem, regiónov či krajín (Florida, 2002;
Beneš, 2005). Úroveň ľudského kapitálu je komparatívnou výhodou alebo naopak nevýhodou
na posilnenie alebo oslabenie pozície regiónu v globálnej konkurencii.
Ku ľudskému kapitálu potrebnému pre rozvoj inovácií sa viaţe aj sociálny kapitál, ktorý
existuje zároveň a v úzkom vzťahu s ľudským kapitálom. Ďalšou moţnosťou je vyuţiť či
budovať ľudský kapitál spolu so sociálnymi sieťami a vyuţiť potenciál sociálnych sietí
spojených s komunitnými a príbuzenskými vzťahmi a inými tradičnými inštitútmi. Na rozdiel
od politických, etnických, sociálnych, religióznych subkultúr tieto vzťahy sú charakteristické
silnými a sústredenými vzťahmi. Existujúce siete nie je moţné ignorovať ale naopak, snaţiť
sa ich aktivizovať v prospech rozvoja regiónu. Prax aktivizácie sociálneho kapitálu sa môţe
skrývať pod názvom partnerstvo, v súčasnosti najčastejšie vo forme verejno-súkromného
partnerstva (public-private partnership). Investície do sociálneho kapitálu umoţňujú realizáciu
regionálnej politiky zaloţenej na konsenze, ktorá vo svojej implementačnej fáze dáva
moţnosť účinnejšie presadzovať ľudský kapitál, umoţňuje existenciu efektívnych verejných
sluţieb a infraštruktúry, spokojnosť a kvalitu ţivota, atď. (Hudec O., Urbančíková N., 2008).
Viacerí autori sa zhodli na tom, ţe práve regionálna úroveň ponúka výhodnú perspektívu pre
návrh takej riadiacej štruktúry, ktorá umoţňuje posilniť prechod k znalostnej ekonomike
(Cooke, 1998). Regióny sa potrebujú zamerať na neustále zlepšovanie sa, nové myšlienky,
tvorbu znalostí a organizačné učenie sa a uplatniť zásady tvorby znalostí a neustáleho
vzdelávania sa, čo má vyústiť do premeny na tzv. učiaci sa región (Atalik a Fischer, 2002).
Všeobecná základná schéma partnerstva a jeho úlohy vo verejnej politike je znázornená na
nasledujúcej schéme: