PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

Kapitola 1. Región ako systém a jeho rozvoj
o „inovačnom paradoxe“ – existuje protirečenie medzi vysokou potrebou investovania do
inovácií v menej rozvinutých regiónoch a ich nízkou absorpčnou schopnosťou vyuţiť verejné
zdroje v prospech zvýšenia inovačnej kapacity regiónu. Totiţ, nedostatočne vyvinutý
a k tomu fragmentovaný regionálny inovačný systém s nízkou inštitucionálnou kapacitou,
nedostatočne vyvinutým inštitucionálnym rámcom a efektívnymi postupmi, všeobecným
nepochopením inovačných procesov a neskúsenosti v manaţovaní inovácií. Vytvorenie
väzieb, sietí, prekonanie fragmentácie môţe byť príliš náročnou úlohou pre regionálnych
aktérov napriek eventuálnemu dostatku finančných prostriedkov. Aj výskumné inštitúcie
a univerzity, ak nemajú rozvinutú tradíciu spolupráce s priemyslom, vyuţijú nové zdroje na
vlastný výskum bez reflektovania potrieb regionálnej ekonomiky a zostanú pre región
nevyuţité (Plaza, Velasco, 2001).
Podniky, ak si vôbec uvedomujú potrebu tvorby inovácií kvôli zvyšovaniu ich
konkurencieschopnosti, nenachádzajú dostatok podnetov a podpory na strane zdrojov,
inštitúcií, technológií a poznatkov. Regionálna vláda naráţa na malý záujem o zapojenie sa do
sietí, a takmer všetci aktéri sa sťaţujú na znevýhodnenosť regiónu, nedostatok financií, zlú
dostupnosť regiónu, nezáujem národnej vlády na riešenie regionálny disparít, nízku
kúpyschopnosť obyvateľstva, atď. Cieľom regionálnej inovačnej politiky je prekonať
defragmentovanosť inovačného systému do podoby sietí, klastrov, so silnými väzbami
podporujúcim tvorbu inovácií, a otvorený vonkajším podnetom – to v zaostávajúcich
regiónoch nie je ľahká úloha. Pritom regionálna úroveň je z pohľadu inovácií kľúčová keďţe
pre inovácie a sieťovanie je priestorová blízkosť rozhodujúca Z hľadiska riadenia a správy
preto na regionálnej úrovni vznikol koncept „viacúrovňovej správy a riadenia“ (multi-level
governance) zodpovedajúci multidimenzionálnemu charakteru riadenia na regionálnej úrovni
po vertikálnej aj horizontálnej osi, so zloţitým systémom kompetencií, cieľov, záujmov,
zdrojov financovania, atď. (Marks a kol., 1996, Kohler-Koch, 2003)..
Hlavné odôvodnenie kladenia dôrazu na RIS vyplýva z vyuţitia moţnosti sieťovania, to jest
blízkosti inštitúcií. Učenie sa a inovácie sú v súčasnej teórii povaţované za sociálny proces
a preto akumulácia sociálneho kapitálu sa stáva objektom verejnej správy a riadenia kvôli
jeho dôleţitosti pre sociálny, ekonomický a technologický rozvoj. Pritom pre verejnú správu
pripadá nová a nie ľahká úloha, keď pre realizáciu úspešnej politiky sa prechádza od princípu
zdola – nahor ku sieťovaniu, vyjednávaniu medzi rôznymi spoločenstvami, záujmovými
skupinami, koalíciami a systémami. Pritom okrem horizontálnej štruktúry existuje typicky pre
43