PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

42
Podoby regionálneho a miestneho rozvoja
RIS je svojím spôsobom v súčasnosti aj typom regionálnej politiky, keďţe je konkrétnym
prejavom:
novej ekonomiky zaloţenej na IT revolúcii,
presadzovania klastrových iniciatív ako hnacích síl rastu,
endogénnej teórie ekonomického rastu, ktorá presúva ekonomické aktivity z národnej na
regionálnu úroveň.
Preto je RIS súčasťou hľadania novej paradigmy pre regionálnu politiku, ktorá súvisí
s decentralizáciou moci a zdrojov z národnej na regionálnu úroveň, z priestorového hľadiska
môţeme hovoriť o „deteritorializácii“ aj s existujúcimi limitmi historickej rozvojovej
regionálnej politiky na riešenie zmierňovania regionálnych disparít. Preto znovuobjavenie
Schumpeterovho konceptu inovácií sa objavili ako zdroj rastu jednotlivých firiem regiónov
a krajín. RIS nie je úplne novým modelom z pohľadu konceptu inovácií, ale je novým
modelom v zmysle systémového prístupu a v kladení dôrazu na siete aktérov ako systému.
Infraštruktúra vedeckých a výskumných inštitúcií umiestnených v regióne s vnútornými
a vonkajšími sieťami vzťahov medzi verejnými inštitúciami a súkromnými partnermi tvorí
kritickú poloţku inovačného systému. RIS zahrňuje obidve stránky inovačného procesu, t. j.
ponuku a dopyt. Ponuková strana obsahuje inštitucionálne zdroje pre vytváranie znalostí
v regionálnej ekonomike. S nimi sú tesne spojené inštitúcie zodpovedné za vzdelávanie
a prípravu vysoko kvalifikovanej pracovnej sily. Dopytová stránka zahrňuje výrobný sektor –
firmy, ktoré absorbujú a vyuţívajú vedecké a technické poznatky pre tvorbu a marketing
inovačných produktov a procesov. Medzi obidvoma stránkami má existovať široké spektrum
organizácii na podporu inovácii, ktorých úlohou je aktivizácia a šírenie technických
myšlienok a know-how v rámci systému inovácií.
Zaujímavá je otázka, či je regionálna politika zaloţená na inováciách vhodná pre akúkoľvek
regionálnu ekonomiku, zvlášť ak inovačná kapacita regiónu je nízka, ako je to typické pre
zaostávajúce regióny. V menej rozvinutých regiónoch typicky chýbajú kooperačné
mechanizmy na prepojenie ponuky a dopytu, vhodné podmienky na vyuţitie synergických
efektov. Vedecko-technické parky v menej rozvinutých regiónoch sa dostávajú do ťaţkostí
svojou závislosťou na získaní zahraničného kapitálu, s minimálnymi väzbami na regionálnu
ekonomiku a s obmedzenou úlohou v strategickom regionálnom transfere vedomostí
a technológií (Ougthon, a kol., 2002, Hudec, Koľveková, 2007). Môţeme tak hovoriť