PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

250
Podoby regionálneho a miestneho rozvoja
teraz stáva všadeprítomné v dôsledku globalizácie ekonomiky a prestáva byť zdrojom
konkurenčnej výhody.
Znalosti sa stávajú čoraz dôleţitejšie v procese prechodu nahrádzania materiálnych zdrojov
ako predominantného zdroja prosperity. Zatiaľ čo sa nehmotné aktíva organizácií stávajú viac
mobilnými, na umiestnenie výroby, hlavne hmotných elementov, stále viac vplýva a určuje ju
prítomnosť priestorovo imobilných klastrov, v ktorých sa vykonávajú aktivity na získanie
pridanej hodnoty. V dôsledku uvedeného je produkcia vo veľkom rozsahu lokálne viazaná.
Nakoľko znalosti majú nehmotný charakter a povaha inovačného procesu je interaktívna,
kľúčovú úlohu v prenose znalostí zohrávajú blízkosť a umiestnenie. Rozvinuté regióny musia
zvýšiť vlastnú konkurencieschopnosť a vyuţívať také schopností, ktoré konkurencia ťaţko
napodobní. Medzi tieto patria znalosti, zručnosti a kreativita. Maskell a kol. (1998) uvádzajú,
ţe proces globalizácie ekonomiky musí viesť k vytvoreniu novej ekonomiky zaloţenej na
znalostiach.
Pokiaľ sa región vyznačuje vysokou cenou výrobných faktorov, dlhodobo udrţateľný rozvoj
je spojený so schopnosťou organizácií zlepšiť ich výkonnosť pomocou neustálych inovácií,
tvorby znalostí a učenia sa. Obidve, individuálne učenie sa ako aj učenie sa organizácií je
nevyhnutnou, avšak nie postačujúcou podmienkou pre inovácie. Učenie sa organizácie závisí
na učení sa jednotlivcov. Môţe byť chápané ako proces, v ktorom organizácia umocní
znalosti získané jednotlivcami a pretvorí ich do podoby skupinových znalostí pomocou
dialógu, diskusie resp. zdieľania skúseností. Učenie sa jednotlivca zahŕňa osvojenie si
informácií a znalostí, porozumenie a zručnosti jednotlivcov, pomocou formálneho
a neformálneho vzdelávania a učenia sa v procese práce (learning-by-doing). Výsledkom
učenia sa organizácie je taký druh znalostného kapitálu, ktorý sa v organizácii dlhodobo
udrţí.
Na zvyšovanie efektívnosti v neustále sa posilňujúcej bezhraničnej globálnej ekonomike sa
regióny potrebujú intenzívne venovať znalostiam a preto sa musia zamerať na neustále
zlepšovanie sa, nové myšlienky, tvorbu znalostí a organizačné učenie sa. Regióny by mali
adaptovať zásady tvorby znalostí a neustáleho vzdelávania sa, čo musí vyústiť do premeny na
tzv. učiaci sa región (Atalik a Fischer, 2002). Ako však riadiť tento proces? Aká je optimálna
úroveň riadenia? Viacerí autori sa zhodli na tom, ţe práve regionálna úroveň ponúka výhodnú
perspektívu pre návrh takej riadiacej štruktúry, ktorá umoţňuje posilniť prechod k znalostnej
ekonomike (Cooke, 1998). Región teda ostáva kľúčovým komponentom v organizovaní