PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

5.3.2.1 Absolútne a relatívne hranice chudoby
Kapitola 5. Regionálne dispartity z pohľadu chudoby
Najčastejší prístup k určeniu absolútnej hranice chudoby spočíva v určení hodnoty príjmu
alebo spotreby nevyhnutnej na zabezpečenie minimálneho štandardu výţivy a ostatných
nevyhnutných statkov (Svetová banka, 1993), resp. ako uvádzajú Lipton a Ravallion (1993),
v odhade nákladov spotrebného koša statkov a sluţieb nevyhnutných na uspokojenie
základných potrieb. Dôleţitá je pritom fixácia „reálnej hodnoty“ takto určenej hranice v čase
a priestore, čo garantuje, ţe porovnania chudoby budú konzistentné (Ravallion, 1992, 1998;
Duclos a Araar, 2006).
Pri určovaní absolútnej hranice chudoby je potrebné zohľadňovať národné a kultúrne
rozdiely, keď dokonca v rámci jednej krajiny sa môţu relatívne ceny tovarov v mestských
a vidieckych oblastiach významne líšiť (Svetová banka, 1993). Problémom je tieţ stanovenie
„základných potrieb“ (Lipton a Ravallion, 1993), čo je spravidla uskutočnené konsenzom
odborníkov na výţivu a pod. (Glewwe a van der Gaag, 1988).
Medzi základné metodológie odhadu absolútnych hraníc chudoby patria (i) náklady na
základné potreby, (ii) náklady na potraviny, (iii) nepotravinové hranice chudoby a (iv) príjem
energie z potravy (Ravallion, 1998; Duclos a Araar, 2006).
Relatívny prístup k určeniu hraníc chudoby spočíva v stanovení pevného pomeru medzi
úrovňou príjmu (resp. iného ukazovateľa chudoby) jednotlivca a priemerným (mediánovým)
príjmom v celej spoločnosti (komunite). Takto určená hodnota hranice chudoby sa môţe
v čase s rastom príjmov v spoločnosti posúvať smerom nahor, čo môţe spôsobiť skreslenie
výsledkov o stave chudoby v krajine (Ravallion, 1998; Duclos a Araar, 2006). Relatívny
prístup k určeniu hraníc chudoby vyuţíva napríklad aj Európska komisia, kde hranica
chudoby je určená ako podiel ľudí s ekvivalentným celkovým čistým príjmom niţším ako
60% mediánu príjmu (Európska komisia, 2003).
Ravallion (1992) uskutočnil porovnanie hraníc chudoby a priemernej súkromnej spotreby na
základe údajov o 36 krajinách. Dospel k záveru, ţe skutočné hranice chudoby sa so
zvyšovaním ekonomického rastu posúvajú nahor rýchlejšie v rozvinutých ako v rozvojových
krajinách. Koncept absolútnej chudoby je tak vhodnejšie pouţiť v krajinách s nízkym
príjmom a koncept relatívnej chudoby v rozvinutých ekonomikách. Podobné závery uvádzajú
aj Duclos a Araar (2006).
205