PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

204
Podoby regionálneho a miestneho rozvoja
A tak je potrebné odpovedať na otázku – Mali by chudobní dostávať to, čo chcú alebo
to, čo nejaká externá autorita pokladá za to, čo skutočne potrebujú? Spravidla sú
takéto potreby exogénne určené skupinou expertov na zdravotnú starostlivosť,
bývanie, výţivu, vzdelanie atď., čo viacerí povaţujú za hlavný nedostatok tohto
prístupu (Glewwe a van der Gaag, 1988).
Najčastejšie v praxi vyuţívanými indikátormi sú príjem a spotreba. Obidva z prístupov majú
svoje výhody aj nevýhody. Ako uvádzajú Duclos a Araar (2006), údaj o spotrebe poskytuje
lepšiu informáciu o blahobyte ako údaj o príjme. Vychádzajú pritom z predpokladu, ţe kým
príjem môţe podliehať výrazným sezónnym výkyvom, tieto zmeny sa v spotrebe významne
prejaviť nemusia, čo súvisí aj s teóriami ţivotného cyklu spotrebiteľov. Aj v zmysle
newelfaristického prístupu je spotreba preferovaná pred príjmom, nakoľko lepšie (priamo)
vystihuje uspokojenie základných potrieb. Na druhej strane úroveň skutočnej spotreby je
výsledkom slobodnej voľby jednotlivca, čo sa môţe líšiť aj v rámci skupiny osôb s rovnakými
príjmami a moţnosťami spotreby. Ľudia sa môţu dobrovoľne vzdať spotreby určitého
mnoţstva statkov v prospech tvorby úspor na prekonanie nepriaznivých situácií v budúcnosti.
Ravallion (1992) navrhuje, aby sa pri meraní blahobytu namiesto skutočnej spotreby merala
príleţitosť spotreby jednotlivca alebo domácnosti. V takom prípade by bolo potrebné získať aj
údaje o majetku (bohatstve), ktoré sú však často nedostupné alebo nespoľahlivé. Ako ale tvrdí
ďalej, príjem sa javí ako lepší indikátor príleţitosti spotreby ako aktuálna úroveň spotreby po
zohľadnení kladných úspor, čo je v protiklade s tvrdením Duclosa a Araara (2006).
5.3.2 Hranice chudoby
Hranicou chudoby rozumieme nástroj na meranie chudoby. V procese určovania hraníc
chudoby je cieľom určiť takú úroveň príjmu, príp. spotreby, ktorá je nevyhnutná na
zabezpečenie minimálneho určeného štandardu výţivy a uspokojovania ostatných základných
potrieb. Ľudia sú povaţovaní za chudobných, ak zistená hodnota ich príjmu, resp. spotreby je
niţšia ako takto určená hranica chudoby (Svetová banka, 2001b).
Teória zoraďuje najčastejšie hranice podľa kritérií nasledovne (Ravallion, 1992, 1998; Lipton
a Ravallion, 1993; Svetová banka 1993, 2001b a i.):
1. absolútne a relatívne hranice chudoby a
2. objektívne a subjektívne hranice chudoby.