PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

5.2 Prístupy k definovaniu chudoby
Kapitola 5. Regionálne dispartity z pohľadu chudoby
V definovaní chudoby rozlišujeme dva hlavné teoretické koncepty: welfaristický prístup
a newelfaristický prístup (Ravallion, 1992).
Welfaristický prístup (odvodený od slova „welfare“ – z angl.: blahobyt) je zaloţený na
určení úrovne individuálneho blahobytu samotným jednotlivcom (Ravallion, 1992).
Individuálnym blahobytom pritom rozumieme úroveň uspokojenia potrieb jednotlivca pri
daných cenách a mzdách (OECD, 2008). Ako uvádza napr. Strengmann-Kuhn (2000), pojem
„blahobyt“ je moţné nahradiť pojmami „úţitok“ a „spokojnosť“, pretoţe popisujú ten istý jav.
Tento prístup sa opiera o klasickú mikroekonomickú teóriu, ktorá predpokladá, ţe jednotlivci
uvaţujú racionálne a ţe dokáţu najlepšie posúdiť formu ţivota a aktivity, ktoré maximalizujú
ich úţitok a šťastie (Duclos a Araar 2006). Na základe výrobných faktorov (práca, pôda,
fyzický, finančný a ľudský kapitál), ktoré vlastnia, uskutočňujú svoje produkčné a spotrebné
rozhodnutia (Samuelson a Nordhaus, 2000). Procesom racionálneho slobodného
rozhodovania jednotlivcov dochádza k maximalizácii ich úţitku (za predpokladu
konkurenčných trhov, perfektnej informovanosti subjektov a neexistencii externalít).
Spoločnosť takýchto nezávisle konajúcich jednotlivcov v procese slobodného rozhodovania
vedie k paretovskej efektívnosti – do stavu, kedy úţitok ţiadneho z jednotlivcov by nemohol
byť zásahom vlády zvýšený bez toho, aby nedošlo k zníţeniu úţitku niekoho iného (Holman a
kol., 2005).
Uplatnenie takého prístupu v definovaní a meraní chudoby so sebou prináša mnohé praktické
problémy. Je nevyhnutné získať dostatočné informácie o prejavených preferenciách
jednotlivcov. Napríklad na určenie, či niekoho budeme pokladať za chudobného alebo
nechudobného nestačí poznať len aktuálne charakteristiky a príjem osoby. Na základe
posúdenia správania sa jednotlivca je potrebné určiť, či stav svojho úţitku hodnotí nad alebo
pod hladinou chudoby. S tým je spojený problém porovnania úrovne úţitku medzi
jednotlivcami, nakoľko preferencie sú heterogénne, osobnostné charakteristiky, potreby
a vnímanie spokojnosti sú rozmanité, domácnosti sa líšia veľkosťou, zloţením atď. Vnímanie
ekonomického blahobytu (úţitku) je často pokladané za subjektívne. Kým napríklad
J. Bentham, J. S. Mill, A. Pigou predpokladali interpersonálne porovnávanie, W. Jevons, V.
Pareto, J. Hicks a iní túto moţnosť odmietli (Holman, 2005). V súčasnosti sa väčšina
ekonómov prikláňa k odmietnutiu interpersonálneho porovnávania (Duclos a Araar, 2006).
199