PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

Kapitola 4. Indikátory trvalo udrţateľného rozvoja
S ambíciou zodpovedania hore uvedených otázok vzniklo uţ mnoţstvo vied. Existuje
nespočetné mnoţstvo doteraz pouţitých indikátorov. Indikátory pouţívané v rôznych štátoch,
ale aj v rámci jednotlivých štátov a dokonca aj v rámci vedných disciplín, sú diverzifikované.
V tejto „spletitej dţungli“ by bolo potrebné „urobiť poriadok“ a tým zabezpečiť, aby sme
vedeli dávať čo najpresnejšie odpovede na otázky kladené v budúcnosti.
4.1 Vznik indikátorov trvalo udrţateľného rozvoja
Indikátory, ako zdroje informácií, slúţia vo svojej podstate verejným záujmom. Napomáhajú
hodnoteniu a analýze environmentálnych, spoločenských, hospodárskych procesov,
a poskytujú cieľovým osobám informácie vo všeobecne zrozumiteľnej forme. Ich úlohou je
zniţovanie disonancie medzi spoločenským uvedomovaním si a správaním sa, koordinácia
rozhodovacích procesov, v záujme dôraznejšieho uplatňovania princípov udrţateľnosti.
(Bauler, 2002)
Úspech politických rozhodnutí, programov a projektov vo vytváraní sociálneho blahobytu bol
meraný na základe takzvanej Pridanej hodnoty (Added-Value). Metodologický základ tvorila
činnosť Simona Kuznetza a Paula Samuelsona v polovici 50-tych rokoch 20-teho storočia.
Postupne sa počas ich výskumov spojili zmeny v ekonomickom blahobyte
s makroekonomickými meraniami národných a regionálnych outputov, prostredníctvom
národných a regionálnych účtov.
V tomto kontexte uţ pridaná hodnota neznamenala len nejaký profit, pretoţe sa uţ merala aj
zmena sociálneho úţitku. V praxi sa však teoretické poţiadavky modelu trocha zmiernili na
mikro aj makroekonomickej úrovni, napríklad odignorovaním ťaţko merateľných nepriamych
nákladov a výnosov. Táto koncepcia sa nezaoberala otázkami zachovania sociálnej rovnosti
a prírodných zdrojov. Jej environmentálne a sociálne obmedzenia boli teda zrejmé.
V šesťdesiatych rokoch boli viaceré pokusy o skoncipovanie environmentálnych a sociálnych
otázok, pokusy o zostavenie indikátorov.
Anderson v práci s názvom „Alternative economic indicators“ (Anderson, 1991) ostro
kritizoval existujúce metódy merania hodnoty národnej produkcie a vyuţitie výsledkov na
zmenu blahobytu. Poukázal na to, ţe zostavovanie národných účtov účinne neprispieva
k zvyšovaniu blahobytu, nevyvoláva v ňom citeľné zmeny. Vo svojej práci sa zastával
vyuţitia alternatívnych indikátorov, a ekonomický proces vymedzil nasledovne.
173