PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

160
Podoby regionálneho a miestneho rozvoja
Záver
Aktéri tvorby verejných politík majú, respektíve by mali mať eminentný záujem o garanciu
práva na účinné ovplyvňovanie politiky, ak táto môţe bezprostredne ovplyvniť ich
individuálne či skupinové záujmy (Maier, 2001). Prirodzene, samotná garancia nedokáţe
zabezpečiť reálne naplnenie daného práva.
Salem a Vengroff (1992) hovoria o šiestich faktoroch, ktoré dokáţu priamo i nepriamo
pôsobiť na kvalitu vládnutia. Patria medzi ne: transparentnosť rozpočtovania; prístup
a príleţitosti pre občiansku participáciu; občianske iniciatívy; zodpovednosť vlády, respektíve
spravujúcej politicko-administratívnej autority voči verejnosti; voľný tok myšlienok aj
informácií; pravidelný a otvorený mechanizmus výberu lídrov (vládcov, respektíve
spravujúcich). Koncepcia dobrého vládnutia (good governance) obsahuje poţiadavku
otvorenej spolupráce medzi politicko-administratívnymi autoritami na strane jednej
a občanmi či inými subjektmi na strane druhej. Práve vďaka takejto spolupráci sa totiţ, ako je
to implicitne obsiahnuté v spomínanej koncepcii, dosahuje synergický efekt, ktorý spočíva tak
vo zvyšovaní legitimity prípadných politických rozhodnutí, ako aj v dosahovaní široko
akceptovaných politických výstupov. Vládnutie je v súčasnom období často konfrontované
s otázkou legitimity. Táto je svojou podstatou úzko prepojená s mierou otvorenosti a (aspoň
potenciálnej) participácie. Klesajúca dôvera vo verejné inštitúcie, nárast počtu sociálnych
hnutí, zmeny vo verejnom sektore i nové očakávania spojené s kvalitou verejných sluţieb
spôsobili, ţe volení reprezentanti politicko-administratívnych autorít sa stali oveľa opatrnejší
vo vzťahu k legitímnosti ich aktivít. Začleňovanie rôznych subjektov do rozhodovacích
politických procesov a predovšetkým občianska participácia sa pri tom pre nich stali
atraktívnymi stratégiami, a to nielen s cieľom zlepšiť celý proces tvorby politiky, ale tieţ
s úmyslom priviesť „znechutených“ občanov späť k nadobudnutiu pocitu politickej dôvery
(Bishop – Davis, 2002). Samotný pokus o vnášanie prvkov spolupráce a partnerstva do
procesov tvorby akejkoľvek verejnej politiky moţno charakterizovať ako koncepciu, ktorá
sleduje napĺňanie ľudských potrieb a rozširovanie nástrojov či moţností aktívneho
angaţovania sa širokého komplexu aktérov verejného i súkromného charakteru. V konečnom
dôsledku by výsledkom tohto snaţenia mal byť skôr rast spolupráce medzi spomínanými
aktérmi a ich aktivizácia, neţ vzájomná kontrola a subordinácia (Salamon In: Bingham –
Nabatchi - O'Leary, 2005).