PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

Kapitola 3. Aktéri tvorby rozvojovej politiky na lokálnej a regionálnej úrovni
byrokratickým premiestňovaním cieľov, v dôsledku čoho niektoré takéto organizácie
prestávajú napĺňať pôvodný cieľ, respektíve ciele a orientujú sa na vlastné „preţitie“, čo sa
najmarkantnejšie prejavuje v tom, ţe sa snaţia získavať prostriedky z rôznych grantových
schém bez toho, aby vopred poznali problém. Naopak, na základe priorít uvedených
v takýchto grantových schémach sa snaţia nachádzať problémy, ktorým sa následne venujú.
Takúto situáciu, kedy organizácia občianskeho sektora nehľadá prostriedky na základe
identifikovaného problému, ale naopak, kedy hľadá problém po identifikácii zdroja moţných
prostriedkov, moţno označiť ako programový odklon. Typickými prejavmi programového
odklonu organizácií občianskeho sektora potom sú:
neefektívnosť pri nakladaní so zverenými prostriedkami (príslušná organizácia sa snaţí
minúť získané prostriedky bez toho, aby sa reálne dosiahli poţadované výstupy –
napríklad nie je podstatné, koľko ľudí, prípadne akí ľudia sa zúčastnia odborného
školenia, ale dôleţité je to, ţe sa zorganizoval);
neochota nadväzovať nové, teda „neoverené“ partnerstvá (daná organizácia sa spolieha na
okruh jej známych partnerov, ktorí akceptujú spôsob jej fungovania, a nemá záujem
o nových partnerov, ktorí by ju mohli „nútiť“ vybočiť zo „zabehaných koľají“ – napríklad
budovanie kooperačných sietí „vzájomnej prospešnosti“ a nepripúšťanie nových
partnerov do týchto sietí);
neschopnosť riešiť reálne existujúce problémy (organizácia je nasmerovaná na sledovanie
prostriedkov bez previazanosti na problémy a ak sa objaví konkrétny problém, často sa
stáva, ţe nie je pripravená naň reagovať – napríklad aj keď organizácia identifikuje
akútny problém, ktorý korešponduje s jej zameraním i pôsobnosťou, nereaguje naň
a nesnaţí sa ho riešiť, pretoţe v danom období nemá informácie o grantových schémach,
ktoré by mohli priniesť prostriedky na jeho riešenie, a sama nie je ochotná vzdať sa
vlastných prostriedkov či hľadať nové zdroje, pretoţe by mohlo ísť o nákladný proces
s otáznym a pre ňu teda aj neprípustným výsledkom).
Občiansky sektor reprezentuje občiansku spoločnosť, ktorá je popri štáte a trhu
najdôleţitejšou spoločensko-politickou inštitúciou. Aké subjekty však tvoria občiansku
spoločnosť? Pri hľadaní odpovede na túto otázku je nevyhnutné uvedomiť si, ţe občianska
spoločnosť vypĺňa priestor medzi súkromným ţivotom človeka (jedinca) a ekonomickými
i politickými makroštruktúrami (Urbanová – Večeřa, 1996). Ide teda o akúsi prechodnú
oblasť umiestnenú medzi štátom a rodinou, ktorá obsahuje organizované skupiny alebo
zdruţenia, ktoré sú oddelené od štátu, tešia sa istej miere autonómnosti vo vzťahu k štátu a sú
151