PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

150
Podoby regionálneho a miestneho rozvoja
základnými sektormi spoločnosti – verejným, podnikateľským a neziskovým mimovládnym
(teda občianskym). Aj keď tieto sektory navzájom súťaţia, v konečnom dôsledku to prináša
pozitívny dopad, pretoţe sa dopĺňajú a vyvaţujú svoje slabiny či obmedzenia.
Rôzne nezávislé zdruţenia a záujmové skupiny – záujmová skupina je záujmovým agregátom
osôb, ktoré sa organizujú za účelom uspokojenia nejakého konkrétneho záujmu (Kaplan –
Lasswell, 1982), vytvárajú mechanizmus, prostredníctvom ktorého môţu občania
ovplyvňovať aktuálne politické rozhodovanie a tým obmedziť a kontrolovať tých, ktorí
dosiahli mocenské pozície v štáte či inej politickej komunity (teda napríklad v regióne). Na
splnenie tejto úlohy však musia mať garantované dve vzájomne sa dopĺňajúce podmienky. Na
jednej strane musia byť nezávislé od štátu, na druhej strane, štát ich musí podporovať,
respektíve prinajmenšom garantovať ich legálne a legitímne pôsobenie. Problém je v tom, ţe
takýto vyváţený vzťah je do istej miery ideálom a aj v stabilných a konsolidovaných
demokraciách dochádza v tejto oblasti často k otvoreným i uzavretým konfliktom
vyznačujúcim sa rôznou mierou intenzity (Čambáliková – Malová, 1998).
Organizácie občianskeho sektora formálneho charakteru predstavujú významnú skupinu
aktérov politického procesu na regionálnej i lokálnej úrovni. Ich významnosť tkvie v tom, ţe
svojou podstatou i samotnými aktivitami prinášajú do politického procesu niektoré zaujímavé
a neprehliadnuteľné prvky. Po prvé, explicitne deklarujú svoju neziskovosť, čo znamená, ţe
sú ochotné participovať aj v takých etapách cyklu tvorby politiky, ktoré im neprinesú zisk,
respektíve nejaký bezprostredný materiálny úţitok. Po druhé, vzhľadom na to, ţe členstvo
v nich je dobrovoľné, dokáţu byť v oblastiach, ktorým sa venujú, veľmi aktívne. Po tretie,
tieto organizácie sa zväčša nezvyknú orientovať na určité ideológie, ale, naopak, problémovo.
Znamená to teda, ţe majú vymedzený okruh problémov, ktorému sa venujú a naň orientujú
najväčší podiel svojej pozornosti. Po štvrté, organizácie občianskeho sektora pomáhajú
jednotlivcom prekonať kapacitnú nedostatočnosť a často sa snaţia vyvolať synergický efekt
vlastným spájaním či kooperáciou. No a po piate, prostredníctvom týchto organizácií môţu
ich členovia participovať aj v tých fázach cyklu tvorby politiky, kde by ako jednotlivci nemali
prístup, respektíve, kde by zohrávali zanedbateľnú rolu.
Pokiaľ ide o zameranie organizácií občianskeho sektora, časť z nich vzniká za účelom
riešenia určitého všeobecnejšieho problému (svoju pozornosť zameriavajú na neurčitý počet
prípadov rovnakého druhu) a časť ad hoc, teda s cieľom vyriešenia veľmi konkrétneho
problému. Aj v ich prípade sa však pomerne často moţno stretnúť s mertonovským