PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

Kapitola 3. Aktéri tvorby rozvojovej politiky na lokálnej a regionálnej úrovni
V rámci normotvornej činnosti môţu samosprávne kraje vydávať všeobecne záväzné
nariadenia, a to tak pri výkone samosprávnych funkcií, ako aj pri výkone delegovanej štátnej
správy (všeobecne záväzné nariadenia vydávané v rámci výkonu samosprávy majú vyššiu
právnu silu). Ak vydávajú všeobecne záväzné nariadenia z pozície orgánu vykonávajúceho
delegovanú štátnu správu, môţu tak konať iba na základe zákonného zmocnenia a v jeho
medziach.
Okrem samosprávnych aktérov pôsobiacich na lokálnej alebo regionálnej úrovni v rámci
štruktúr územnej samosprávy je nutné hovoriť aj o aktéroch, ktorí majú samosprávny
charakter, no ktorí zároveň patria do štruktúr záujmovej samosprávy alebo špeciálnej
samosprávy.
Záujmová samospráva nepredstavuje ucelený, vnútorne usporiadaný systém či jednoznačne
právno-politický inštitút. Do tohto pojmu sa zaraďujú všetky inštitúcie, ktoré svoju existenciu
odvodzujú od zdruţovacieho práva, a ktoré spája konkrétny spoločenský záujem. Základným
prvkom je samosprávny spôsob ich vnútornej činnosti a úsilie o väčšiu či menšiu účasť na
organizácii spoločenského a politického ţivota (Škultéty, P. a kol., 2002). Takéto chápanie
záujmovej samosprávy moţno označiť ako širšie, pretoţe zahŕňa nielen subjekty, ktoré patria
do systému verejnej správy, ale všetky subjekty, u ktorých sa vyskytuje niektorý
z samosprávnych prvkov (okrem územného prvku). V tejto súvislosti preto moţno hovoriť aj
o záujmovej samospráve v uţšom zmysle slova – teda o záujmovej samospráve ako o časti
systému verejnej správy.
Vychádzajúc z uvedeného platí, ţe hlavnou kategóriou záujmovej samosprávy v uţšom
zmysle slova sú profesijné inštitúcie (zvyčajne nazývané ako profesijné komory, prípadne
stavovské organizácie), ktoré vznikajú a pôsobia ex lege a spravidla majú povinné členstvo,
na ktoré sa viaţe výkon určitých funkcií (Škultéty, P. a kol., 2002) či povolaní. V. Sládeček
(2005) k tomu dodáva, ţe ide zvyčajne o takzvané slobodné povolania. Vďaka svojej povahe
a významnosti, ktorú im priznáva aj zákonodarca sú súčasťou systému verejnej správy,
pretoţe regulujú výkon funkcií alebo povolaní v tej ktorej oblasti. Navyše, je to práve
spomínaná obligatórnosť členstva, ktorá ich odlišuje od iných, dobrovoľných či dokonca
voľných zdruţení. Ak totiţ osoba nesplní podmienku členstva a nezaregistruje sa u danej
profesiovej inštitúcie, legálne nemôţe vykonávať príslušnú funkciu alebo povolanie. Ich
veľkou výhodou je, ţe unifikujú postupy pri výkone danej funkcie či povolania a zároveň sa
starajú o to, aby ich členovia dodrţiavali štandardy, na ktorých sa dohodnú, prípadne, ktoré sú
137