PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

Kapitola 3. Aktéri tvorby rozvojovej politiky na lokálnej a regionálnej úrovni
najdôleţitejšou črtou je to, ţe existuje samostatná sústava miestnych orgánov štátnej správy
a samostatná sústava orgánov územnej samosprávy, pričom kaţdá z týchto sústav disponuje
určitým, legislatívne priznaným objemom originálnych právomocí a zároveň je legislatívne
zaručená vzájomná nezávislosť týchto dvoch sústav), ale vyznačuje sa tieţ viacerými
modifikáciami. Významnou modifikáciou je napríklad pomerne rozsiahly objem
delegovaných právomocí z orgánov štátnej správy na orgány územnej samosprávy. Ďalším
nemenej významným špecifikom v porovnaní s „čistým“ duálnym modelom je neexistencia
paralelnej organizačnej štruktúry, čo sa prejavuje tak, ţe kým miestna štátna správa
všeobecného charakteru je reprezentovaná iba na jednom stupni – úrovni (konkrétne ide
o sústavu obvodných úradov), tak územná samospráva pôsobí na dvoch od seba nezávislých
úrovniach – a to na regionálnej úrovni (samosprávne kraje a ich orgány) i na lokálnej úrovni
(obce a ich orgány).
Subsystém štátnej správy sa vyznačuje tým, ţe zahŕňa také politicko-administratívne
organizačné jednotky, ktoré realizujú výkonnú, nariaďovaciu a podzákonnú činnosť, a to
v mene štátu a na jeho účet. Ako uvádza Škultéty a kolektív (2002), termín výkonná činnosť
vyjadruje vzťah subsystému štátnej správy k zastupiteľskej sústave, reprezentovanej najmä
parlamentom ako orgánom rozhodujúcom o najdôleţitejších všeobecne záväzných právnych
predpisoch. Spočíva v bezprostrednom vykonávaní zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych aktov štátnej moci, prostredníctvom ktorých sa riešia základné otázky politiky štátu
(ide predovšetkým o zabezpečovanie hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho rozvoja).
Nariaďovací charakter aktivít realizovaných v rámci štátnej správy vyjadruje jej vzťah
k fyzickým a právnickým osobám, ako aj k iným subjektom v rámci existujúceho
administratívno-politického systému. Aby totiţ mohli správne orgány plniť úlohy stanovené
zákonmi a inými právnymi predpismi príslušného zastupiteľského orgánu, sú oprávnené
vydávať normatívne a individuálne správne akty a uskutočňovať aj iné opatrenia, najmä
vyuţívať mechanizmus štátneho donútenia. Štátna správa je však zároveň, rovnako ako celá
verejná správa, činnosťou podzákonnou, z čoho vyplýva, ţe je vykonávaná zo zákona,
respektíve na základe zákona, pričom sú to práve zákony, ktoré určujú jej zameranie
a prostriedky na dosiahnutie vopred stanovených cieľov. Subsystém štátnej správy je
organizovaný striktne hierarchicky, čo znamená, ţe organizačné jednotky na niţších
úrovniach sú vţdy podriadené organizačným jednotkám stojacim na vyšších úrovniach.
Analogicky z toho vyplýva, ţe všetky organizačné jednotky subsystému štátnej správy sú
riadené a kontrolované vládnym centrom, ktoré určuje nielen ich ciele a úlohy, ktoré by mali
125