PODOBY REGIONÁLNEHO A MIESTNEHO ROZVOJA - TUKE

Kapitola 3. Aktéri tvorby rozvojovej politiky na lokálnej a regionálnej úrovni
charakteristické dva znaky – stabilná organizácia zahŕňajúca celú krajinu (respektíve región,
ak ide o regionálnu politickú stranu) a stabilné stotoţnenie sa členov politickej strany s jej
organizáciou a cieľmi (bez ohľadu na to, či takéto stotoţnenie má ideologický alebo
pragmatický charakter).
Pokiaľ ide o organizáciu politických strán a hnutí, tieto buď majú pevnú organizáciu na
všetkých úrovniach politiky, prípadne na väčšine týchto úrovní, alebo sa ich organizačná
schéma obmedzuje iba na národnú či regionálnu úroveň (ak ide o regionálne politické strany
či hnutia) a na ostatných úrovniach politiky sú aktívne bez toho, aby tam mali vybudovanú
vlastnú organizačnú štruktúru. V tejto súvislosti je zaujímavé, ţe vo väčšine
postkomunistických krajín (Slovensko nevynímajúc) prevaţoval v 90. rokoch 20. storočia
(teda po uvoľnení politickej atmosféry a odstránení „komunistického primátu“) druhý spôsob
organizácie, teda ten, pri ktorom sa jednotlivé politické strany a hnutia snaţili predovšetkým
o zriadenie vlastnej pevnej organizačnej štruktúry na národnej úrovni, pričom dochádzalo
k zanedbávaniu budovania ich regionálnych a lokálnych zloţiek. Takýto „paradoxný“ vývoj
súvisel najmä so snahou o rýchlu demokratizáciu pomerov v daných krajinách, čo sa prejavilo
predovšetkým v tom, ţe prioritou bolo oslabenie komunistických síl na národnej úrovni
a vytvorenie inštitucionalizovanej alternatívy schopnej reprezentovať záujmy voličov.
Začiatkom 90. rokov 20. storočia tak fungovala väčšina relevantných politických strán na
Slovensku.
Bez ohľadu na to, či politická strana alebo hnutie má vybudované vlastné regionálne a lokálne
štruktúry alebo nie, kaţdý takýto subjekt sa snaţí získať podporu zo strany oprávnených
voličov na všetkých úrovniach, a to tým, ţe vstupujú do boja o politickú moc na všetkých
úrovniach politiky. Aj keď najvýraznejším prejavom tohto boja bývajú voľby, nazerať na
politics výlučne ako na volebný boj medzi politickými stranami a hnutiami, respektíve medzi
kandidátmi uchádzajúcimi sa o politické funkcie v rámci volieb, by bolo príliš zuţujúce. Boj
o politickú moc a presadzovanie vlastných záujmov totiţ prebieha medzi spomínanými
subjektmi de facto neustále a voľby predstavujú často iba relatívne krátke obdobie zvýšenej
aktivity spojenej so snahou presadiť sa aj inštitucionálne. Skôr výnimočne, neţ pravidelne sa
moţno stretnúť s tým, ţe politická strana alebo hnutie vstupuje do volieb iba na niektorej
z úrovní politiky (napríklad iba na národnej úrovni). „Osobitnú“ pozíciu zastávajú tieţ tie
strany či hnutia, ktoré sa o podporu zo strany občanov-voličov uchádzajú na všetkých
úrovniach politiky, no svoje aktivity obmedzujú iba na určitú oblasť alebo lokalitu (ide najmä
121