Ján DUDA, Úvod do štúdia kanonického práva, Ružomberok 2007

JÁN DUDA
Spišská Kapitula
1995

ÚVOD
Štúdium kanonického práva na teologickej fakulte,
alebo na teologickom inštitúte síce neposkytuje študentom
taký rozsah a takú hÍbku poznatkov ako poskytuje špecia-
lizované štúdium na fakulte kanonického práva, avšak má
študentom poskytnú aspoò základný rozhrad v daDej
matérii, základný pojmový aparát, akúsi základnú juridickú
a kanonistickú kultúru. Bez Dej sa totiž v oblasti kano-
nického práva nemožno pohybovat. A nevediet sa pohy-
bova v kanonickom práve znamená do istej miery nevediet
sa pohybovat v praktickom živote Cirkvi, lebo v praktickom
živote Církvi sa nutne stretávame i s disciplinárnou nor-
matívou Církvi. V koneènom dosledku sa èastokrát absencia
základnej kanonistickej kultúry prejavuje v nesprávnych
životných krokoch, v odmietavých postojoch, ba až averziou
voèi kanonickej normatíve. Aby sa tak nestalo, k tomu chce
prispie aj táto štúdia. Vjem, že poèiatky nebývajú rahké.
Preto viem, že aj èítanie nasledujúcich riadkov nebude
rahké, tým menej príjemné. O to viac, že tento úvod do
štúdia kanonického práva je aj pomerne dost teoretický
a málo záživný. Keby som však bol presvedèený, že sa dá
bez neho pri štúdiu kanonického práva zaobísf, rozhodne
nebol by som pristúpil k napísaniu týchto riadkov. Preto
hneï na úvod chcem povzbudit mojich študentov, aby sa
nedali odradit poèiatoènými ažkosfami.
Autor

6
lÁN DUDA
Úvod do -ttúdia kanonického práva
PRVÁ TÉMA
ÚVOD DO ŠTÚDIA PRÁVA
Štúdium práva nie je mysliterné bez solídneho úvodu.
Tu sa nadobudne akýsi základný rozhrad v právnej vede,
ktorý nám pomóže správne sa orientovat v spleti právnych
noriem. Štúdium právnych noriem bez úvodu do právnej
vedy èastokrát vyvoláva nechu a odpor k právu ako
takému. Bez základu nie je možné postavit budovu, alebo
aspoò nie je možné ju postavit bez rizika, že sa zrúti. Úvod
do štúdia práva je stavbou základov nášho právneho
myslenia.
Prvý èlánok
DEFINÍCIA PRÁVA
Zaèneme definÍciou práva. Tým si odpovieme na
otázku: Èo je právo? Všimneme si konkrétne etymológiu,
terminológiu a potom samotnú reálnu definÍciu.
1. Etymológia termínu "právo"
Termín ((právo» v moderných jazykoch. Anglicky sa
«právo» povie "Right" a "Law" (teda angliètina má dva
termíny. Prvý termín vyjadruje právo v subjektívnom
a druhý v objektívnom zmysle), po nemecky "Recht", po
francúzsky "Droit", po španielsky "Derecho", po taliansky
"Diritto". po rusky .,~j".1 ~
1 Cf. R. ROSSI, Lezioni di Diritlo intemaziona/e pubb/ico, Cittá del \o'dticano
1990, s. 3-4.

Úvod do Yúdia práva
Latinská etymológia. V latinèine sa «právo» povie
"ius"; avšak sa presne nevie, od akého slova je to odvodené.
Názory sú rozne: jedni ho odvodzujú od slova "iubeo -ere,
iussi, iussum" - "nariaïova, prikazova", a opierajú sa
o F. SUAREZA.2 V tomto zmysle by «právo» bolo synonymom
rozkazu, nariadenia. lní ho odvodzujú od slova "iustitia" -
spravodlivos a opierajú sa o právnika Rímskej ríše UL-
PIANA3. V tomto zmysle by «právo» bolo garantom spra-
vodlivosti. A zase iní ho odvodzujú od slova "iungo" -ere -
spája,4 èo b)' znamenalo, že «právo» akýmsi sposobom
zjednocuje, spája. Ba sú aj takí, ktorí odvodzujú slovo "ius"
od antického latinského slova "Jous-Jaos" - dobrý, svatý;
v tomto zmysle by «právo» znamenalo prejav božej vole,
alebo prejav božej moci.5
Grécka etymológia. V gréètine sa na oznaèenie práva
ako rudského zákona používalo slovo "nomos" - stádo;
(pozn.: krár bol nazývaný pastierom rudí); na oznaèenie
práva ako spravodlivosti sa používalo slovo "dikaion"ukazovat,
alebo aj správna cesta.6
2. Terminológia
Termín «právo» má rozny obsah. Uvedieme si aspoò tri:
právo ako «norma», právo ako «fakulta» a právo ako
«právny poriadok».
Norma. Norma v povodnom slova zmysle znamená
mieru na meranie správnosti uhla (napr.: pri stavbe domu).7
-
2 De legibus ac Deo legislatore, I, c. 2, n. 1.
J/nst.I,I.
4 Napr.: M. ARROBA, 11 Diritto processuale canonico, ~. S.
5 Cf. R PIZZORNI, Filoso.fia deJ diritto, Roma 1982, s. 20.
6 Cf. tam/je!, S. 20.
7 Cf. B. MONDIN, Dizionario enciclopedico di san Tommaso d:4quino, Roma
1991. s. 413.
7

8
lÁN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
V prenesenom význame maže znamenat mieru rudského
konania (norma agendi). Autori, keï hovoria o práve v
objektívnom zmysle, majú na mysli právnu normu. Nie je
však rahké odlíšit právnu normu od iných druhov noriem
rudského správania SR. Ale o tom bude reè neskor.
Fakulta. Právo sa èastokrát chápe v subjektívnom
zmysle ako facultas agendi. Latinské slovo "facultas"
(odvodené od slova D"fare"= robit) znamená sposobilost
subjektu k nejakému konaniu.8 Keï hovoríme o práve
v subjektívnom zmysle (facultas agendi), znamená to, že
subjekt je sposobilý k nejakému konaniu preto, lebo mu to
zaruèuje právna norma (norma agendi).
Por;adok. Právo sa tiež chápe ako «poriadok» (teda
právny poriadok lat. «ordo») Vo svojom najèastejšie pou-
žívanom význame vyjadruje organické usporiadanie nejakej
mnohorakej reality~ ide teda:
1. o realitu, ktorá sa skladá z mnohých prvkov~
2. prvky sa navzájom dopÍòajú~
3. prvky sú harmonicky usporiadané, èiže navzájom do
seba zapadajú.9
Keï sa hovorí o práve ako o poriadku (právnom po-
riadku), myslí sa tým najèastejšie na právny poriadok
suverénnej spoloènosti (napr.: Právny poriadok Slovenskej
republiky, alebo Právny poriadok katolíckej Cirkvi) a menej
na právny poriadok nie suverénnej spoloènosti (napr.:
Právny poriadok Slovenskej spoloènosti kanonického práva,
èiže jde v presnom slova zmysle o štatút).
8 Cf. O. PIANIGIANI, Dizionario etimologico della lingua italiana, La Spezia
1991, s. 498.
9 Cf. A. MARTINI, Il Diriffo nella realtá umana, in: Il Diriffo nel mistero della
Chiesa. vol. I, Rorna 1988, s. 13.

Úvod do !túdia práva
3. Definícia práva
Definícia práva je naozaj "caput mortuum" právnikov~
je totiž vermi tažké definovat to, èo «právo» je vo všeobecnom
zmysle slova. J estvujú viaceré definície práva
podra toho, z akého zorného uhla sa autor definície na právo
pozerá a èo chce podèiarknut. V právnej vede sa najèastejšie
hovorí o troch teóriách chápania práva.
Normatívna definícia práva. Jde o definíciu, ktorá je
najjednoduchšou a behom dejín sa stala klasickou. podra nej
právo je súhrn noriem, ktoré usmeròujú život nejakej
spoloènosti k spoloènému dobru.1o Typickými známkami
právnych noriem sú: imperativita, istota a vynucovaternost.
To znamená, že právna norma nie je iba radou, alebo
nejakým odporúèaním, ale je direktívou (imperativita)~
známka istoty znamená, že právna norma s istotou a jas-
nostou má riešit situácie. Vynucovatel'nost znamená, že
aktualizácia právnej normy nie je ponechaná na fubovol'u,
ale že za jej prestúpenie nasleduje aplikácia patriènej
sankcie. Z tejto teórie vznikla tzv. èistá teória práva, ktorej
autorom je Viedenèan èeského povodu HANS KELSEN.ll
Inštitucionálna definícia práva. Na francúzskej pode
inštitucionálnu teóriu práva vypracoval M. HAURIOUl2 a na
talianskej pode SANTI ROMANOl3 zaèiatkom tohto storoèia.
podra tejto teórie konštituèné prvky práva sú:
1. spoloènost (východiskový bod)
2. poriadok (ciel),
3. organizovanie alebo inštitucionalizácia (prechodné
štádium).
10 Cf. M. ARROBA, li
Diritto processua/e canonico, s. .5.
II Cf. H. KELSEN, Genera/ theory of /aw and stole, Milano 1984. Kelsen sa
narodil v Prahe v roku 1881. Kritiku jeho te6rie cf. napr.: R. ROSSI, Lezioni
di diritto internaziona/e pubb/ico, Cittá del Vaticano 1990, s. 83-90.
12 M. HAURIOU, Teoria de//'istituzione e de//afondazione, Milano 1967.
13 R. SANTI. L 'ordinamento J!iuridico, Firenze 1977.
9

10
JAN DUDA
Úvod do Jtúdia kanonického práva
Teda nie hocijaká spoloènost má právo, ale iba spo-
laènost organizovaná, inštitucionalizovaná. Právo by boto
možné definovat ako "realitu, ktorá robí sociálnu spolu-
prácu organizovanou"14 alebo ako "prostriedok spoloèen-
skej kontroly".15
Vz(ahová definícia práva. Povodcom tejto definície je
I. KANT, ktorý definuje právo ako "súhrn podmienok,
prostredníctvom ktorých I'ubovol'a jednotlivca sa zosúlaïuje
s I'ubovol'ou iných, na základe všeobecného zákona slo-
body".16 Podl'a KANTA typické známky práva sú:
1. externost vztahu
2. intersubjektívnost vztahu dvoch, alebo viacerých
"I'ubovolí" .
Neskoršie autori túto teóriu hlbšie prepracovali.J7
Nástrojová definícia práva. Uvedené tri definície práva
majú svoje slabé stránky, ktoré autori kritizujú, no je isté, že
prispeli k lepšiemu pochopeniu práva. Ich evidentným
nedostatkom je to, že posúvajú do úzadia spravodlivost,
ktorou musí by preniknutý právny poriadok každej
spoloènosti, ak sa nechce zmeni na nástroj nespravodlivosti.
Preto je potrebné uviest ešte definíciu práva, ktorú podáva
A. MARTINI, a ktorá v dostatoènej miere dáva priestor
v definícii práva aj spravodlivosti. Podl'a neho právo je
"poriadok spravodlivosti medzi l'uïmi".18 Konštituènými
prvkami práva, podl'a uvedenej definície, sú:
14 M.
1. poriadok
2. spoloènos
3. spravodlivost.
V tomto zmysle právo
ARROBA, /I Dirittoprocessua/e
je nástrojom
canonico, Roma
spravodlivosti.
1993, 5.5.
15 G. LUMlA, Lineamenti di teoria e ide%gia de/ diritto, Milano 1981, s. 28.
16 in: N. BOBBIO, Teoria genera/e de/ diritto, Tonno 1993, s. 16.
17 Napr.: A. LEVI, Teoria genera/e de/ diritto, Padova 1953.
18 A. MARTINI, /I Diritto ne//a rea/tá umana, in: /I Diritto ne/ mistero de//a
Chiesa. vol. I. Roma 1988. s. 12.

Úvod do .ftúdia práva
4. Právna norma a iné normy
Je potrebné osobitne sa pristavit pri právnej norme, totiž
ako je možné odlíšit právnu normu od noriem iného typu,
najma od normy morálnej a od normy sociálnej. Nie je rahké
nájs absolútne kritérium, na základe ktorého by bolo možné
s istotou a l'ahkosou odlíši právnu normu od iných noriem.
Zdá sa, že takéto absolútne kritérium nie je ani možné nájst.
Avšak spojením viacerých kritérií je možné právnu normu
identifiko vat.
Formálne kritéria. Nebudeme sa obšírnejšie zaoberat
týmto typom kritérii, pretože vlievajú málo svetla do nášho
problému. Kto má však o to bližší záujem, nech si pozrie
diela autorov, ktorí sa týmto problémom zaoberali.19
Obmedzíme sa tu na konštatovanie, že imperatívna jazyková
forma najlepšie zodpovedá funkcii práva (kooperácia
zameraná na spoloèné dobro); avšak je pravdou, že niektorí
autori o tom polemizujú.
lné kritéria. Kritérium, ktoré podèiarkuje obsahový
aspekt normy, považuje za známku odlišnosti vztah, ktorý
norma vyjadruje. Právna norma vyjadruje vztah medzi
dvoma (bilateralita) alebo viacerými subjektami (plurila-
teralita), kým zase morálna norma je unilaterálna. Iné
kritérium za známku odlišnosti považuje subjekt, ktorý
normu vydáva a zase iné subjekt, ktorému je norma adresovaná
(povaha povinnosti jej vykonania).
Kritérium sankcie. Jde o kritérium, ktoré stojí na báze
od povede na prestúpenie normy. Odpoveïou na prestú-
penie morálnej normy je vnútorná sankci a, odpoveïou na
prestúpenie spoloèenskej normy je neinštitucionalizovaná
sankcia (napr.:" Iynè), kým odpoveïou na prestúpenie
právnej normy je ínštitucionalizovaná sankcia, èiže:
19 Napr.:
G. LUMlA. Lineamenti di teoria e ide%gia deJ diritto. Milano 1.981,
s. 39-66 a N. BOBBIO, Teoria Kenera/e deJ diritto, Torino 1993, s. 45-1'16.

12
lÁN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
a) za každé prestúpenie právnej normy je stanovená
príslušná sankcia;
b) velkost sankcie je primeraná vážnosti normy;
c) jestvujú orgány, ktoré majú za úlohu aplikáciu
sankcií.
slova zmysle, t.j.
každá nepriaznivá konzekvencia, ktorá má
Treba dodat, že termín sankcia sa tu chápe v naj širšom
úèel jak preventívny a tak represívny.20 V objektívnom
zmysle by sa teda mohlo definovat právo ~ko "norma, ktorej
vykonanie je zabezpeèené vonkajšou a inštitucionalizovanou
sankciou". 21
Druhý èlánok
TYPOLÓGIA PRÁVA
Vychádzajúc z roznych definícií práva možeme hovori
aj o roznych typológiách práva.
1. Typológia právnych noriem
Vychádzame tu z normatívnej teórie práva~ z chápania
práva ako normy.
Normy generálne a normy singulárne. Táto dištinkcia
stojí na báze subjektu-adresáta právnej normy. V prípade
singulárnej normy je adresátom jednotlivec, kým v prípade
generálnej normy adresátom je skupina osob, patriacich do
jedného stavu (napr.: obchodníci).
Normy afirmatívne a normy negatívne. Ide o dištinkciu
postavenú na báze logiky. Afirmatívna norma nieèo prikazuj
e (napr.: všetci sú povinní platit dane), negatívna nieèo
zakazuje (napr.: všetkým je zakázané platit dane).
21 20 lbid., Blitjie s. cf. 166.
N. BOBBIO, Teoria generaJe deJ diritto, s. 121-143

Úvod do .ftúdia práva
Doplnením tejto dištinkcie je dovolenie negatívne (nie
všetci musia platit dRne, èiže niektorým dovoruje dRne
neplatit) a dovolenie pozitívne (nie všetci musia neplati
dRne, èiže niektorým dovoruje dRne plati).
Normy kategorické a normy hypotetické. O katego-
rickú normu jde vtedy, ak norma stanovuje, že nejaká
èinnost musí by bezpodmieneène urobená, kým o normu
hypotetickú ide vtedy, ak nejaká èinnost musí by urobená
len vtedy, ak nastane istá situácia, èiže nastanú isté podmienky.
2. Typológia právnych poriadkov
Aj v tomto prípade vychádzame z normatívnej teórie
práva, avšak s tým rozdielom (v porovnaní s predchádzajúcou
typológiou), že tu sa chápe právo ako súhrn noriem
istej spoloènosti. Vo svete teda jestvuje pluralita právnych
poriadkov.
Právny poriadok suverénnej spoloènosti a právny
poriadok nie suverénnej spoloènosti. V minulosti sa o štáte
a o Církvi hovorilo ako o "dokonalej spoloènosti" (societas
iuridicae perfecta).22 V súèasnosti sa skór hovorí, o "primár-
nom a originálnom právnom poriadku".23 To v sebe implikuje,
že jde o právny poriadok, ktorý
poriadku;
poriadku;
a) nie je závislý na inom, hierarchicky vyššom, právnom
b) sa nezakladá na hierarchicky vyššom právnom
c) jeho normy nezískavajú právnu sílu od nijakej
hierarchicky vyššej právnej normy (primárny právny
-
22 K uvedenej téme cf. J. CASTANO, lntroduzione 01 diritto costituzionole
dello Chieso, Roma 1990, s. 103-111.
23 lbid., s. 112-117.
13

14
lÁN DUDA
Úvod do Jlúdia kanonického práva
poriadok)~ teda právna sila a právny základ všetkých
noriem právneho poriadku má povod v samotnom tom
istom právnom poriadku (originálny právny poriadok). Stát
a Cirkev sú suverénnymi spoloènosami, a teda majú svoj
vlastný primárny a originálny právny poriadok. Ostatné
typy spoloèností nie sú suverénne a ich právne poriadky sú
závislé na iných právnych poriadkoch.
Právny poriadok profánny a právny poriadok náboženský.
Jde o dištinkciu z pohradu sfér vplyvu alebo
posobenia. Právny poriadok štátu je profánnym právnym
poriadkom, kým právny poriadok Cirkvi je konfesijným
právnym poriadkom.
Právne poriadky spolupráce a právne poriadky subordinácie.
Je to dištinkcia na základe vzájomného vztahu
právnych poriadkov. O právnych poriadkoch spolupráce sa
može hovori medzi dvoma suverennými poriadkami
(napr.: medzi štátom a Cirkvou, alebo medzi štátmi na-
vzájom), kým o právne poriadky subordinácie ide vtedy, ak
ide o vztah medzi nadriadeným a podriadeným právnym
poriadkom v tej istej sfére.
3. Typológia práva ako právneho vztahu
V tomto prípade vychádzame zo vzahovej teórie práva.
Treba pripomenú na tomto mieste definíciu práva, ktorú
vyslovil I. KANT. On pTi svojej definícii teoreticky vychádzal
z princípu slobody (všetko je dovolené), avšak rovnako
teoreticky dá sa vychádza z principu neslobody (t.j. všetko
je zakázané). Takto dochádzame k ïalšej dištinkcii právnych
poriadkov:
1. totalitné právne poriadky
2. liberálne právne poriadky.
Prvý vychádza z principu, že všetko je zakázané
a dovolené je iba to, èo je stanovené právnym poriadkom.

Úvod do ftúdia práva
Druhý vychádza z opaèného princípu, èiže všetko je
dovolené a zakázané je iba to, èo je stanovené právnym
poriadkom. Je to povedané trochu zjednodušene, ale
vystihuje to podstatu problému.24
4. Typológia práva ako poriadku spravodlivosti
Vychádzajúc z poslednej uvedenej definície práva,
prichádzame k ïalšej dištinkcii práva:
1. spravodlivý právny poriadok
2. nespravodlivý právny poriadok.
Nie je rahké poveda presne a jasne, ktorý právny
poriadok je, a ktorý nie je spravodlivý. Zvláš v pluralitnej
spoloènosti, kde je množstvo názorových rozdielov. Preto sa
obmedzíme na všeobecné konštatovanie: spravodlivý
právny poriadok je ten, ktorý je inšpirovaný spravo-
dlivosou a nespravodlivý právny poriadok je ten, ktorý
spravodlivosou inšpirovaný nie je.
Tretí èlánok
PRÁ VNA POVAHA
Zaobera sa právnou povahou je na jednej strane ažké
a zložité, nakolko povaha patrí k vnútornej štruktúre veci,
èo možno èastokrát definovat iba všeobecne a teoreticky. Na
druhej strane má to velký praktický význam. Pridfžame sa
v tejto problematike profesora M. ARROBU.25
24 Cf. N. BOBBIO, Teoriagenerale del diritto. Tonno 1993, s. 247-251.
25 Cf. M. ARROBA, II Diritto processuale canonico, Rorna 1993. s. 54-55.
15

16
lÁN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
1. Definícia právnej povahy
Právnu povahu možno všeobecne definovat ako istú
kategóriu, ku ktorej prináležia rozne právne prvky. Je to
definícia, ktorá nám toho vel'a nepovie, lenže právna veda,
ako sa zdá, nám nevie podat presnejšiu definíciu. Vychádzajúc
teda zo skutoènosti, že úlohou práva je organizácia
sociálneho spolužitia, je doležité prakticky pochopit a nájst
svoje miesto v štruktúre vztahov v rámci právneho poriadku.
Preto je prakticky doležitejšie definovat právnu
povahu právnych vztahov, ktorá sa chápe ako právna
kategória pozície, ktorú zastáva subjekt vo vztahu k inému
subjektu v rámci právneho poriadku.
2. Typológia povahy právnych vzahov
Aktívna právna poLícia. V aktívnej pozícii rozlišujeme
tri kategórie:
1. kategória moci
2. kategória subjektívneho práva
3. kategória fakulty.
V prvom prípade má subjekt schopnost zavazovat iných
tým, že može vynáša právne dispozície pre všeobecné
záujmy.
V druhom prípade má subjekt schopnost zavazovat
iných vynášaním právnych dispozícií, no nie pre všeobecné,
ale pre vlastné záujmy.
Kategória fakulty sa chápe ako schopnost subjektu
k nejakej èinnosti v rámci právneho poriadku.
Jde o hierarchicky usporiadané kategórie: na najvyššom
stupni aktívnej pozície subjektu stojí kategória moci (subjekt
je nositerom moci) a na najnižšom stupni je kategória fakulty
(subjekt vlastní fakultu).

Úvod do .ftúdia práva
Pasívna právna pozícia. Jednotlivým kategóriam
aktívnej právnej situácie v právnych vzahoch zodpovedajú
príslušné kategórie pasívnej právnej situácie. Tak kategórii
"moci" zodpovedá kategória "podriadenosti", ktorá spoèíva
v tom, že podriadený musí nutne konat tak, ako stanovuje
nadriadený. Kategórii "subjektívneho práva" zodpovedá
kategória "povinnosti, èo zase spoèíva v tom, že subjekt
nachádzajúci sa v tejto pasívnej kategórii, musí obetova
svoje záujmy v prospech toho subjektu, ktorý sa nachádza
v kategórii suLjektívneho práva. Koneène kategórii "fakulty"
zodpovedá v pasívnej právnej situácii kategória
"bremena" (lat. onus). lde o to, že ak chce subjekt dosiahnu
istý ciel', musí splnit aj presne stanovené podmienky.
Štvrtý èlánok
FINALITA PRÁVA
Mažeme rozlišovat dva základné ciele práva. Prvý
~ pohradu spoloènosti a druhý z pohradu jednotlivca, ktorý
je èlenom spoloènosti.
1. Právo v službe ludskej komunity
Právo nepochybne musí by v službe rudskej komunity.
Slúži na zharmonizovanie, zosúladenie záujmov osob,
skupín a spoloènosti ako takej, podra princípov spravodlivosti
so zameraním na spoloèné dobro. Takto hovoríme
o harmonizaènej funkcii práva.26 V prípade konfliktov
v oblasti týchto záujmov sa právo musí usilovat spravodlivo
ich vyrieši. Hovoríme teda o garanènej funkcii práva.z7
26 Cf. J. CALVO - ALVAREZ, Ygles;a
y Derecho, in: Manua/
canonico, Pamplona 1991, s. 30.
27 lbid., s. 30.
17
d~ d~recho

18
JAN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
A koneène treba poveda aj to, že právne normy vznikajú
tak, že sa istá sociálnopolitická situácia vyjadrí èo najkratšie
a najpresnejšie, teda právnou normou. V tomto prípade íde
zase o inteIlpretatívnu funkciu práva.28 Preto vlastne skrze
právne normy je možné študova v histórii štruktúru a život
nejakej spoloènosti. Nakoniec tu máme ešte transformatívnu
funkciu práva.29 Totiž právna autorita disponuje istými
možnosami vplyvu a moci, teda je schopná meni dané
situácie v iné. Už samotný termín "auctoritas" vo svojej
etymológii aluduje na tvorèiu aktivitu. 3D
2. Právo v službe ludskej osoby
Právo prispieva k dobru l'udskej osoby. Jde tu jednak
o socializaènú funkciu, o zjednocujúcu funkciu a koneène
o direktívnu funkciu práva.31 Naozaj, nemožno rozumne
pochybovat, že správne spolužitie s inými l'uïmi (socializácia
èloveka), o èo sa právo usiluje, èloveka pozitívne
formuje, pretvára, ako mu aj poskytuje lepšie podmienky
života~ ktoré by ako jednotlivec nemohol vóbec uskutoèni
(socializaèná funkcia práva).
Právo je tiež zjednocujúcim prvkom spoloènosti, pretože
jednotlivcov spája do zvazku právnych vzahov (zjednocujúca
funkcia práva). Veï aj jedna z etymológii práva
("ius"- odvodené od "iungere") znamená spája jednu
realitu s druhou. Jednou z primárnych úloh práva je tiež
riadi a usmeròova jednotlivcov tak, aby sa spoloènos stala
èím viac humánnou (direktívna, èiže riadiaca funkcia
práva).
28 Cf. A. MARTINI, II Diritto ne//a rea/tá umana, in: II Diritto ne/ místem -
de//a
Chiesa, vol. I, Roma 1988, s. 52.
29 Cf. lbid., s. 54.
30 Cf. lbid., s. 54.
31 Cf. lbid.. 51-52.

Úvod do Yúdia práva
Piaty èlánok
PRAMENE PRÁ VA
Pojem "prameò" znamená to, z èoho pochádza nejaká
vec, alebo v èom má vec svoj povoï, vznik. Ak teda
hovoríme o prameòoch práva, myslí sa to, z èoho právo
pochádza, alebo z èoho právo vzniká. Tu sa berie do úvahy
právo všeobecne, a tak aj o prameòoch práva budeme
hovorit iba všeobecne.
1. Teória právnych prameòov
Právna veda rozlišuje materiálne a formálne pramene
práva. Tie prvé sú faktory prírody alebo prirodzenosti,
jestvujúce v niektorej historickej dobe, a ktoré vplývajú na
vznik právnych noriem.32 Fonnálne právne pramene sú
úkony, ktorými právny poriadok cez príslušné právne
normy viaže právny úèinok, èi že vznik, modifikáciu, zánik
právnych noriem. Formálne právne pramene sa mažu
chápat dvojako: ako pramene poznania právnych noriem
a ako pramene vytvárania právnych noriem. Prvé z uvedených
sú zbierky alebo dokumenty, v ktorých sa nachádzajú
právne normy, a kde ich mažeme poznávat. Druhé
z uvedených sú úkony orgánov, s ktorými právne normy
viažu úèinok vzniku, modifikácie, alebo zániku právnych
noriem 33
)2 Cf. R. ROSSI, Lezioni di diritto internaziona/e pubb/ico, Cittá del Vaticano
1990. s. 135; A. MARTINI, II Diritto ne/ID rea/tá umana, in: II Diritto nel
mistero della Chiesa, vol. I, Roma 1988, s. 57-58; J. DUDA, O~ove .ftipendium
v zákonodárstve katolickej Církvi (rukopis), Rím 1994, s. 29.
)) R. ROSSI, Lezioni di diritto internazionale pubblico. s. 135..
19

20
JAN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
2. Pramene práva
v jednotlivých právnych poriadkoch
Každý právny poriadok má presne stanovené vo svojej
normatíve, èo považuje za právne pramene vo svojej sfére.
Medzinárodný právny poriadok má svoje právne pramene,
Právny poriadok Slovenskej republiky má stanovené
pramene práva, rovnako aj Právny poriadok Cirkvi má
stanovené, èo považuje vo svojej oblasti za prameò práva.
Ale o tom bližšie v nasledujúcej téme.
Šiesty èlánok
PRÁ VNY ZÁKLAD
"Základ" - je to, na èom nieèo stojí (napr.: dom stojí na
základoch). Právny základ je "norma, ktorej právna sila sa
neopiera o nejakú inú normu, ale sa opiera o samú seba".34
Takouto normou maže by: po prvé Boh, po druhé rudská
osoba ako jednotlivec, po tretie rudská osoba združená
spolu s inými osobami, èiže spoloènos.
1. Teória prirodzeného práva
Boh maže by základom právnej normy dvojako: pria-
mo a nepriamo. Napr.: sila normy Dekalógu sa priamo
opiera o autoritu Boha, èiže Boh je priamo jej základom.
Zase v prípade prirodzeného práva je Boh základom
pozitívnej právnej normy nepriamo, totiž On je autorom
i autoritou prirodzeného práva a prirodzené právo je
základom pozitívnej normy.35 V tomto zmysle sa prirodzené
34 R. ROSSI, Lezioni di diritto internaziona/e pubb/ico, Cittá del VaticaDo~~
s. 75.
3' Nie je našou úlohou tu definovat prirodzený zákon a prirodzené právo.
K tomu pozri J. HERVADA, lntroduzione critica a' diritto naturaJe, Milano

Úvod do húdia práva
právo chápe ako úèast èloveka na veènom Božom zákone,
alebo ešte ako dar Boží èloveku. Táto teória sa nazýva
"teistický jusnaturalizmus" a je postavená predovšetkým na
tomistickej náuke sv. ToMAšA AKVINSKÉHO.36
Jestvujú však aj ateistické teórie prirodzeného práva
ako základu právnej normy, ktoré ostali jednoducho pri
èloveku a nešli ïalej. Jde napr.: o racionalistický jusna-
turalizmus J. KANTA alebo aj o iluministický jusnaturalizmus
J. ROUSSEAUA. Prvý chápe prirodzené právo ako "èistú
racionalitu" a druhý ako "originálny stav" èloveka.37
2. Personalistická teória
Podl'a tejto teórie základom práva je l'udská osoba, ktorá
21
je normou sama v sebe. Napr.: J. HERVADA píše: "Základom
práva - akéhokol'vek práva - je skutoènost, že èlovek je
osoba. Osoba je bytím tak intenzívne, až vládne svojím
bytím..., preto osoba je osobou "sui iuris", èiže je pánom
svojho vlastného bytia".38 Podobne sa vyjadruje aj A. MAR-
TINI: "Druhý vatikánsky koncil uèí, že veriaci i neveriaci sa
zhodujú v názore, že všetko èo jestvuje na zemi sa musí
vztahovat na èloveka ako na svoj centrálny a vrcholný bod.
Toto nadradené postavenie èloveka ho robí nevyhnutne
princípom, subjektom, ciel'om všetkých sociálnych inšti-
túcií... to znamená, že právo má v l'udskej osobe svoj prvý
základ... (to je) výsledok stvoritel'skej božej iniciatívy".39
Samozrejme, že pre krestanov je táto teória prijaterná,
pretože na jednej strane tu dochádza k súladu názorov
1990, s. 137-173; R. PlZZORNI, Filosofia deJ diri/to, Roma 1982, s. 178;
A. GUNTHOR, Morálna teológia, UA, Rím 1988, s. 287-313.
36 Cf. R. PIZZORNI, Fílosofia deJ dírítto, s. 128.
)7 Cf. lbid., s. 129-132.
38 J. HERVADA, lntroduzíone critíca al dírítto naturale, Milano 1989, s. 55.
39 A. MARTINI, /l Díritto nella realtá umana, in: /l Diritto nel místem della
Chiesa. vol I Roma 19RR ~ ,ti

22
JÁN DUDA
Úvod do Jtúdia kanonického práva
s neveriacimi, a na druhej strane niè im nebráni v tom, aby
autonómiu èloveka nebrali v absolútnom slova zmysle, ale
iba v relatívnom, èiže aby za èlovekom videli aj Boha.
3. Sociálna teória
Táto teória podèiarkuje sociálny aspekt práva v zmysle
slov: "ubi societas, ibi iUS".40 Avšak základom práva nemaže
by hocijaká rudská spoloènos, ale spoloènos zorga-
nizovaná v suverénny subjekt. Takouto spoloènosou maže
by štát, medzinárodná komunita štátov a Cirkev. Kedysi sa
takáto spoloènost nazývala "socictas perfecta ", dnes sa
uprednostòuje názov "spoloènos primárneho a originálneho
právneho poriadku" .41
4. lné teórie
Teórie právneho pozitivizmu. Dogmy právneho pozitivizmu
by sa dali zhrnú! do následovných tvrdení: "auctoritas,
non veritas facit legem"; základom práva je legislatívna
moc (vol'a l'udu, zákonitá autorita, v6l'a štátu,
atï.); nezáleží na obsahu normy, ale na jej formálnej stránke.
Právny pozitivizmus má viaceré formy, ako napr.: právny
statualizmus, právny voluntarizmus, právny autorita-
40 A. MONTAN,
rizmus).42
II Diritto nel mistero della Chiesa. Prospettive di fondazione,
Roma 1992, s. 9.
41 Cf. A. OTTAVIANI, lnstitutiones luris Publici Ecclesiastici, 2 vol., 1"ypis
polyglotis vaticanis 1958; L. SPINELLI, Lo Stalo e la Chiesa. Venti secoli di
relazioni, Tonno 1988; no predovšetkýrn cf. J. CASTANO, lntroduzione al
diritto costituzionale delta Chiesa, Roma 1990 a T. BERTONE, II rapporto
giuridico ua Chiesa e comunitá politica, in: II Diritto nel mistero delta Chiesa,
vol. III, Roma 1992, s. 606-679.
42 A. MARTINI, II Diritto nella realtá umana, in: II Diritto nel mistero delta
Chiesa. vol. I. Roma 1988. s. 19-20.

Úvod do .ftúdia práva
Právny normativizmus. Táto teória sa usiluje nájst
právny základ nie mimo právnych noriem, ale v právnych
normách. Preto dochádza ku konštrukcii právneho systému,
postaveného na "základnej norme" (=Grundnorm). Táto
teória siaha až do 17. storoèia do èias absolutistických štátov
a svoje najlepšie usporiadanie nachádza v myšlienkach
HANSA KELSENA.43 Jde o hierarchické usporiadanie jedno-
tlivých právnych noriem, až kým neprídeme k poslednej,
ktorá je právnym základom všetkých ostatných.
Právny inštitucionalizmus. Táto teória sa usiluje
zharmonizovat právny pozitivizmus s právnym norma-
tivizmom. Jde o teóriu, o ktorej sme už písali pri definícii
práva. podra tejto teórie základom práva je spoloènos
(societas), ktorá sa organizuje v inštitúciu prostredníctvom
práva.44
Právny kontraktualizmus. podra tejto teórie základom
práva je kontrakt, èiže dohoda dvoch alebo viacerých
rudských "volí". Táto teória je postavená na KANTOVEJ
definícii práva.
Právny realizmus. Táto teória vznikla v anglosaskom
prostredí, kde prevláda zvykové právo. Preto aj prameòom
práva nie je ani tak to, ÈO je napísané, ale to, ÈO sa reálne
žije45.
5. Poznámky k uvedeným teóriam
Tu uvedené teórie dávajú nám istý prehrad, no naozaj
iba prehrad, pretože sa nimi hlbšie nezaoberáme. Konieckoncov
nie je to našou úlohou, pretože tento problém
43 Cf.
N. BOBBIO, Teorla generale deJ
diritlo,
TonDO 1993, s. 182-186~ R. ROSSI,
23
Lezioni di diritto internazionale pubblico, Cittá del Vaticano 1990,
s. 108-112.
44 Bližšie o tom A. MARTINI, 1/ Diritto nella 1Y!altá .. in: 1/ Diritlo nel
místem delta Chiesa, vol. I, Roma 1988, s. 21-22.

24
lÁN DUDA
Úvod do .flúdia kanonického práva
prináleží skor do oblasti filozofie práva, kým my sme na
teologickej fakulte, kde je cirkevnému právu vyhradený
podstatne menší èasový priestor v porovnaní s právnickými
fakultami.

DRUHÁ TÉMA
ÚVOD DO ŠTÚDIA KANONICKÉHO
PRÁVA
Tak ako sa nemožno zaobís bez solídneho základu do
práva, rovnako sa nemožno zaobís bez solídneho základu
do kanonického práva. Budeme sledovat rovnaký postup
ako pri prvej téme, to znamená, že zaèneme definíciou
kanonického práva.
Aj tu budeme sa
DEFINÍCIA KANONICKÉHO
Prvý èlánok
PRÁVA
pridrža osvedèenej metódy. Všimne-
me si najprv etymológiu, potom terminológiu a koneène
reálnu definíciu.
1. Etymológia
Moderné jazyky. V latinèine sa kánonické právo povie
"ius canonicum", v moderných jazykoch následovne:
anglicky "canon law", francúzsky "droit canonique",
španielsky "derecho canonico", nemecky "Kirchenrecht",
taliansky "diritto canonico", pofsky "prawo kanoniczne".
Etymológia termlnu "kanonický". GHIRLANDA píše, že
uvedený termín pochádza z gréckeho slova "kanón" a znamená
regula, lepšie: miera na meranie správnosti uhla.46
V tom istom zmysle hovorí o etymológii termínu "kanón" aj
45 Cf. lbid.. s. 23-24.
46 Cf. G. GHlRLANDA. lntroduzione aJ diritto eccJesiaJe, Cassale Monferrato
1993. s. 11.

26
AGOSTINO MONTAN
lÁN DUDA
Úvod do ~túdia kanonického práva
.47 Kým zase ANDREA BONI sa neobmedzuje
iba na jeden význam, ale udáva hned štyri:
1. uvedený termín znamená jednotku miery (canna)
2. kritérium rozlišovania (regula)
3. normu správania sa (zákon)
4. taxatívny zoznam príslušnosti (katalóg).48
Prvé koncily, poènúc nicejským (roku 325), oznaèujú
týmto termínom (kanón ekklesiastikós) súhrn disciplinárnych
predpisov Cirkvi, na rozdiel od obèianskych, ktoré
boli nazývané termínom "nomoi". Od 12. storoèia sa stále
viac a viac uvedený termín v Cirkvi udomácòoval. Odbor-
níci vo svetskom práve sa zaèali nazývat "právnikmi", kým
odborníci v práve Cirkvi "kánonisti".49 Je síce pravda,
že v súèasnosti jestvuje istý trend nahradit termín "kano-
nické právo" termínom "cirkevné právo",so lenže má to
jednu nevýhodu, totiž termín "cirkevné právo" znamená
dve rozdielne reality: po prvé, oznaèuje sa ním právo Cirkvi
(vynesené autoritou Cirkvi) a po druhé, oznaèuje sa ním tiež
právo štátu (vynesené štátnou autoritou) vo vztahu k cir-
kvám.
[ni názvy práva Cirkvi. V histórii sa právo Cirkvi
nenazývalo iba "právom kanonickým", ale mala aj iné
názvy: "ius pontificium, ius decretalium, ius ecclesiasticum,
Cf. A
ius sacrum, ius religiosum,
47 MONTAN, JI Diritto nel mistero
Roma 1992, s. 2.
ius
della
divinum".
Chiesa.
Pápežské
Prospettive difondazione,
právo
ako protiklad cisárskeho práva; dekretália sú synonymom
pápežského práva; cirkevné právo ako protiklad obèianského
práva; právo posvatné ako aj náboženské je v proti-
klade s právom profánnym; termín "ius divinum" používali
48 Cf. A. BON!, Costituzionalitá divina ed umana deJ diritto, Roma 1986, s. 51.
49 Cf. A. MONTAN, JI Diritto nel mistero della Chiesa. Prospettive di fondazione,
s. 2.
~ Cf. G. GHlRLANDA. lntroduzione al diritto ecclesiale. s. 11.

~
Úvod do !túdia kanonického práva
dekretalisti ako protiklad èisto svetského, obèianskeho
práva.
Termín ((cirkevná disciplína"". Osobitne sa nám treba
pristavi pri termíne "cirkevná disciplína" (disciplinárne
27
normy Církvi), ktorým sa tiež oznaèuje právo Cirkvi. Slovo
"disciplína" je odvodené od slova "žiak" (lat. discipulus),
ktorý v oblasti nášho náboženstva oznaèoval Ježišových
nasledovníkov.51 Týmto termínom sa podèiarkuje, že kto
zachováva kanonické normy nasleduje Krista, a tiež to, že
v disciplinárnych normách Cirkvi sa dejinami prenáša
Kristovo posolstvo a milos.52
2. Terminológia
Najèastejšie sa pod termínom "kanonické právo" majú
na mysli nasledovné reality: kanonická norma, èiže právna
norma, ktorú vydala legitímna autorita cirkvi53, potom právny
poriadok Cirkvi54 a koneène ako veda o práve Církvi.
3. Definícia kanonického práva
Nie je jednoduché podat definíciu kanonického práva.
i, boto dost zložité definovat už právo ako
Ako sme videI
také, tým fažšie sa definuje kanonické právo, pretože
èastokrát teoretické konštrukcie, vybudované v obèianskom

28
lÁN DUDA
Úvod do Jtúdia kanonického práva
práve nedajú sa aplikovat na právo Církvi a treba sa utieka
k teológii~ ba je to aj prirodzené, nakol'ko je právo Cirkvi
teologickou vednou disciplínou. Obmedzíme sa na dve
definície, ktoré podáva GHIRLANDA:
Normatívna definícia kanonického práva. Jde o kanonické
právo chápané ako súhrn pozitívnych noriem, ktoré
vydala legitímna autorita Církvi a ktoré regulujú medzi-
osobné vztahy v živote cirkevnej komunity.55 V uvedenej
definícii nachádzame tri konštituèné prvky: pozitívne
normy (norma), autorita Cirkvi (autorita) a cirkevná komunita
(spoloènost).
Podstatná definícia kanonického práv(;. V tomto
prípade GHIRLANDA chápe kanonické právo ako súhrn
povinných vzahov medzi veriacimi, ktoré vznikli na
základe chariziem, sviatosti, služieb a úloh, ktoré vlastne
podstatne determinujú vznik a obsah pozitívnych noriem
Cirkvi.56 Konštituènými prvkami uvedenej definície sú:
1. spoloènost
2. spoloènost veriacich
3. spoloènost štrukturalizovaná božími darmi (charizmy
a sviatosti) a rozhodnutiami Cirkevnej autority (úlohy,
služby).
lné definície kanonického práva. Tu si uvedieme
niektoré iné definície kanonického práva. Napríklad F.
WERNZ: "Complexus legum sive a Deo sive ab ecclesiastica
auctoritate latarum, quibus Ecclesia catholica ordinatur"~57
V. DEL GIUDICE: "Kanonické právo maže sa definovat ako
súhrn právnych noriem, vydané kompetentnými orgánmi
katolíckej Církvi, na základe ktorých sa Církev organizuje
a pracuje a ktoré usmeròujú èinnost veriacich k cierom, ktoré
" Cf.
G. GmRLANDA, /ntroduzione a/ dirilto ecc/esia/e, s. 12.
56 Cf./bid., s. 12.
'7 F. WERNZ, /us Decreta/ium, vol. I, Roma 1899, s. 46.
--

Úvod do štúdia kanonického práva
sú Církvi vlastné";58 alebo napr.: M. ARROBA podáva smelú
definíciu, avšak bez toho, aby narúšal kánonické princípy:
"Kanonické právo je rudská realita, ktorá je vyjadrením aj
kolektívnej vole"; èiže produkcia noriem nie je rezervovaná
výluène hierarchii a v poznámke upresòuje, že to chápe na
báze niektorých teologických princípov (sensus fidelium)
a tiež právnych princípov (spolupráca na legislatívnej moci,
zvykové právo).59
Druhý èlánok
TYPOLÓGIA KANONICKÉHO PRÁVA
Èo sa týka typológie práva všeobecne, o tom sme už
hovorili.6O Išlo vlastne o niekolko druhov typológii. Tu sa
sústredíme predovšetkým na prvé dve z uvedených typo-
lógii (právo ako norma a právo ako právny poriadok).
1. Typológia kanonických noriem
Záleží od toho, aké kritérium dištinkcie právnych
noriem vyberieme. Uvádzame aspoò tie, ktoré autori
naèastejšie uvádzajú.6\
Kritérium autora. Normy božieho práva a normy
rudského práva. Autorom v prípade noriem božieho práva
je Boh, v prípade l'udského práva je autorita Církvi.
58 v: DEL GIUDICE, Nozioni di diritto canonico, s. 15.
'9 M. ARROBA, 1/ Diritto processuaJe canonico, Roma 1993, s. 19. Iné definície
cf. in: A. BONI, CostuzionaJitá divina ed umana deJ diritto, Roma 1986,
s. 48-49.
60 Pozri vyššie tému Úvod do štúdia práva, èi. druhý.
61 Cf. napr.: V. DEL GIUDICE, Nozioni di diritto canonico, Milano 1970,
s. 25-26; F. CAPELLO, Summa luris Canonici, vol. I, Romae 1945, s. 10-12;
I. SIPOS, Enchiridion luris Canonici, Pécs 1940, s7-8;
29

30
JAN DUDA
Úvod do ~túdia kanonického práva
Kritérium formy. Normy napísané (napr.: zákon) a nor-
my nenapísané (napr.: prirodzené právo, zvykové právo).
Kritérium predmetu. Normy verejného práva a normy
privátneho práva. O verejnom práve hovoríme vtedy, ak
predmetom právnych noriem je Cirkev ako taká, teda to, èo
sa dotýka jej základnej konštitúcie, kým zase o privátnom
práve hovoríme vtedy, keï predmetom právnych noriem sú
záujmy jednotlivých veriacich.62 Verejné právo Cirkvi ešte
rozderujeme na "ius publicum externum" (napr.: Cirkev vo
vztahu k štátu) a "ius publicum internum" (Cirkev vo
vztahu k svojim èlenom).
Kritérium rozsahu.
a) teritoriálny rozsah: normy univerzálne, èiže týkajúce
sa Cirkvi na celom svete a normy partikulárne, èi že týkajúce
sa miestnych Cirkví.
b) rozsah vzhradom na subjekty: normy generálne, èiže
týkajúce sa všetkých èlenov cirkvi a normy špeciálne, èi že
týkajúce sa iba niektorých determinovaných skupín.
c) rozsah yzhl'adom na okolnosti: normy riadne, èiže
platné za riadnych okolnosti a normy výnimoèné, èiže
vzahujúce sa na výnimoèné okolnosti (napr.: in periculo
mortis).
Kritérium CIC 1983. podra tohto kritéria sa kanonické
právo delí na konštituèné právo (De populo Dei), vyuèo-
vacie právo (De ecclesiae muriere docendi), posvacovacie
právo (De Ecclesiae munere sanctificandi), patrimoniálne
právo (De bonis Ecclesiae temporalibus), penálne právo (De
sanctionis in Ecclesia), procesné právo (De processibus).
62 Bližšie
O uvedenej dištinkcii cf. A. OTfAVIANI, lnstitutiones iuris PUbiiCi
ecclesiostici, Typis polygloti s vaticanis 1958, s. 5-8; J. CASTANO,
lntroduzione 01 diritto costítuziono/e del/o Chieso, Roma 1990, s. 22-30.

Úvod do .ftúdio kononického právo
2. Typológia právnych poriadkov Cirkvi
Právny poriadok univerzálnej Cirkvi. Ide o právny
poriadok katolíckej Cirkvi ako suverénnej spoloènosti. Tu
prináležia všetky právne normy, regulujúce život Cirkvi "ad
extra" ako aj "ad intra". V užšom slova zmysle tu prináleží
normatíva Cirkvi, ktorá je obsiahnutá v CIC 1983, CCEO
a v apoštolskej konštitúcii "Pastor bonus".
Právny poriadok latinskej Cirkvi. V širšom slova
zruysle tu patria všetky právne normy vzahujúl;e sa na
latinskú Cirkev. V užšom slova zmysle sa má na mysli
Codex luris Canonici, promulgovaný JÁNOM PAVLOM II.
v roku 1983.
Právny poriadok východných Cirkví. V širšom slova
zmysle sa pod vyššie uvedeným termínom myslí na všetky
právne normy, regulujúce život východných cirkví. No
v užšom slova zmysle ide o Codex canonum ecclesiarum
orientalium (CCEO), ktorý promulgoval JÁN PAVOL II. v roku
1990.
Tretí èlánok 7
., "
PRA VNA POVAHA KANONICKEHO PRA VA
Na tomto mieste by sme sa mali zaobera najprv
všeobecnou teóriou právnej povahy, lepšie povahou právnych
vzahov a potom povahou Cirkvi, pretože povaha
kanonického práva, èiže práva Cirkvi musí by taká, aká je
povaha Cirkvi. A potom koneène by sme mohli pristúpi k
samotnej téme povahy kanonického práva. Prvú oblast
problematiky vynecháme, pretože sme sa òou už zaoberali,63
druhú taktiež, nakolko budeme o Dej hovori pri ekleziológii
Druhého vatikánskeho koncilu (ako úvod do "Oe populo
63 Jde o povahu právnych vzCahov. Pozri o tom na s. 9.
31

32
lÁN DUDA
Úvod do ;ftúdia kanonického práva
Dei"). Obmedzíme sa teda na jednotlivé teórie povahy
kanonického práva všeobecne. Zjednodušene by sa mohlo
hovori o dvoch základných okruhoch teórii: antijuridické
teórie a juridické teórie.
1. Antijuridické teórie
lednoducho ide o teórie, ktoré upierajú kanonickému
právu právnu povahu. Mohli by sme ich rozdeli na dve
skupiny: teórie pochádzajúce "ab extra", èiže zo sfér
mimocirkevných a teórie, pochádzajúce "ab intra", teda
také, ktoré vznikli v Ione Církvi.
Teórie, pochádzajúce "ab extra". Negácia právnej
povahy Církvi prichádza jednak zo strany protestantov,64
ktorí podèiarkujú, že Církev je svojou podstatou iba
charizmatická, preto juridická povaha práva je v rozpore
s duchovnou povahou Cirkvi a jednak zo strany tých
autorov, ktorí dávajú právu známku štátnosti (vydáva
právne normy može iba štátna autorita). Keïže Církev nie je
štátom, upierajú jej právnemu poriadku právnu povahu.65
Proti obidvom útokom, jak zo strany protestant ov, tak aj zo
strany kultorov štátnej moci v absolútnom slova zmysle sa
na pode katolíckej Církvi sformovala reakcia vo forme teórie
"Ius publicum Ecclesiasticum",66 ktorá v súèasnosti uprednostòuje
názov "Ius constitutionale Ecclesiae."67
Cf. napr.: R. SOHI\lf, Kirchenrecht, 2 vol., Leipzig 1892-1923.
64
6' Za príkladom netreba daleko chodi!, staèí si spomenú! na hlízku minulost
komunistického režimu.
66 Za všetkých slávnych autorov spomeniem aspoò dvoch. Obaja holi
kardinálmi: F. CAVAGNIS, lnstitutiones iuris pub/ici ecc/esiastici, Romae
1882-1883 a A. OTrAVlANI, lnstitutiones iuris pub/ici ecc/esiastici, Romae
1953.
67 Cf. napr.: J. HERVADA. Diritto costituziona/e canonico, Milano 1989 ako aj
J. CASTANO, lntroduzione a/ diritto costituziona/e de//a Chiesa, Roma 1990.

Úvod do .ftúdia kanonického práva
Teórie pochádzajúce "ab intra". Po Druhom vatikánskoro
koncile sa osobitne agresívne sformovali rozne teórie
priamo v Ione Cirkvi, ktoré upierajú kanonickému právu
právnu povahu. JULIÁN HERRANZ68 ich zaradil do troch
skupín:
a) Autori, ktorí sú presvedèení, že jestvuje protiklad
medzi charizmou a kanonickou normou. Totiž, že charizma
je dar Ducha Svatého, ktorý motivuje k aktivite a spontán-
nosti jednoduchých veriacich, kým kanonická norma je
nieéo fixné, nemenné a preto predstavuje "brzdu" pre
charizmatický rozlet. Ako konzekvenciu takéhoto chápania
odmietajú uznat kanonickej norme právnu povahu.
b) Autori; ktorí sú presvedèení, že jestvuje rozpor medzi
právnou nQrmou stanovenou hierarchiou Cirkvi a cir-
kevnou spoluzodpovednosou, týkajúcou sa veriacich.
Inými slovami vidia nezluèitel'nos hierarchického ustanovenia
zhora, èo predstavuje kanonická norma a demokratickej
tendencie zdola a keïže sa postavili na stranu
"demokracie" v Církvi, odmietajú právnu povahu kano-
nickej normy.
c) Autori, ktorí vidia rozpor medzi pastoraèným du-
chom a kanonickým právom. V pastoraènej aktivite sa
vyžadujú také vlastnosti ako láska, pochopenie, milosrdentvo
a pod., èo oni vidia ako nieèo nezluèitefné s direktívami
kanonického práva (právo, povinnost, závazky,
atï). A keïže sú zástancami pastoraèného ducha, myslia si,
že musia odmietnu právnu povahu kánonickej normy.
Kritický pohrad na uvedené teórie. Ako odpoveï na
teórie, uvedené v bodoch 'a)' a 'c)' možno citovat výrok JÁNA
PAVLA II. z Apošt. konštitúcie "sacrae disciplinae leges": "Je
68 Je to titulárny arcibiskup vertarský a tajomnik Pápežskej rady pre
interpretáciu legislatívnych textov. to sa lýka uvedených skupín
cf. J. HERRANZ, Crisi e rinnovamento deJ diritto nel/a Chiesa, in: Acta simposii
intemationaJis iur;s canonic;, Cittá deJ Vaticano 1994.
33

34
lÁN DUOA
Úvod do ~túdia kanonického práva
dostatoène jasné, že cierom Kódexu nie je nahradit v živote
Cirkvi a veriacich vieru, milost, charizmy a najma nie lásku.
Práve naopak, Kódexom sa sleduje skor to, aby sa v cirkevnej
spoloènosti utvoril taký poriadok, ktorý by uznával
primát láske, milosti, charizmám a prispieval tak k ich
organickému rozvoju života ako cirkevnej spoloènosti, tak aj
jednotlivcov, ktorí do nej patria".69 Z autorov by sa mohol
uviest napr.: ALBERT V ANHOYE, èlen medzinárodnej biblickej
komisie pri Kongregácii pre náuku viery70 a ZENON GROCHO-
LEwsKÝ, tajomník Apoštolskej signatúry. 71 Proti teóriam,
ktoré prináležia k bodu 'b)' treba uviest, že Cirkev je naozaj
hierarchická z božej vole, ho ci v nej nechýbajú ani "demokratické
prvky", ako napr.: kolegialita, spoluzodpovednost,
synodálnost a iné.72 Treba rozhodne povedat, že v najnovšej
cirkevnej normatíve má Boží rud a nižší klérus pomerne dost
možností zúèastòovat sa na riadení Cirkvi (cf. kán. 127
CIC 1983), hoci rozhodujúca moc prináleží biskupom. Ak
v tejto sfére sú niekde problémy, nie je to nedostatok
právneho poriadku Cirkvi, ale nedostatok konkrétnych
osob.
Tu mažeme zaradi
2. Juridické teórie
všetky teórie, ktoré priznávajú
právnu povahu kanonickým normám. lednoducho právna
povaha kanonických noriem zodpovedá aj mnohostoroènej
---
69 in: Cod;ce d; D;ritto Canon;co, Roma 1984,5.25.
70 Cf. A. VANHOYE, Legge, car;smi e norme di d;ritto secondo san Pa%, in:
71 Cf.
Te%gia e diritto canonico (Studi giuridici XII), Cittá del vaticano 1987,
5.53-65.
Z. GROCHOLEWSKI, lus canonicum et caritas, in: lus et lustit;a. Acta
lIl. symposii iuris canonici, Spišská Kapitula 1994. Ten istý èlánok móžeme
nájs aj v: Per;odica de re canon;ca, vol. 83, Romae 1994, s. 9-17.
72 Tu možno iba odporúèa P. KRAPKA, Sl, Pr;mát a ko/eg;a/ita, in: lus et
lustitia. Acta 111. symposii iur;s canonici, Spišská Kapitola 1994.

Úvod do štúdia kanonického práva
tradícii Cirkvi a patrí do jej dedièstva.'3 Samozrejme, že ide
o teórie, ktoré majú rozny názorový podtieò, èo však na
podstate veci niè nemení.
FINALITA KANONICKÉHO
Štvrtý èlánok
PRÁVA
o finalite práva s!ne už rozprávali.74 Teraz bude reè o finalite
kanonického práva.
1. Hlavná úloha
V Kánone 1752 CIC 1983 èítame, že spása duší musí byt
vždy v Církví najvyšším zákonom. Takýmto sposobom
najvyšší zákonodarca Cirkvi nám dal na vedomie, že
hlavnou úlohou nielen cirkevných zákonov, ale všetkých
právnych noriem Cirkvi, teda kanonického práva vobec,
musí by vždy spása duší. Od tejto svojej najvyššej úlohy
kanonické právo nikdy nesmie upusti a musí ju ma vždy
na zreteli.
2. Kanonické právo v službe Cirkvi
Kanonické právo má v Cirkvi harmonizaènú funkciu,
èiže slúži na zosúladenie záujmov jednotlivcov cirkevnej
komunity so zameraním na spoloèné dobro Církvi. Rovnako
v prípade konfliktov záujmov je garantom spravodlivosti.
A tak funkciou cirkevného práva je rast a ochrana cirkevnej
komunity.75 Napokon aj sám JAN PAVOL II. píše: "Kódex
,- -.
73 Cf. JAN PAVOL PP. II., Apošt. konšt. "Sacrae disciplinae leges", in: Codice
di diriffo canonico, Rorna 1984, s. 25.
74 Pozri úvod do štúdia práva, èlánok štvrtý.
7' A. LONGHITANO, /I Diritto nella 1Y!altá ecclesiale, in: /I Diritto nel mistero
liplln rhjp~n vnl T Rnm:. 19RR ~ 126
35

36
lÁN DUDA
Úvod do ~túdia kanonického práva
kanonického práva je Cirkvi vskutku potrebný. Keïže
Cirkev je ustanovená aj ako sociálny a viditel'ný organizmus,
potrebuje normy, aby sa jej hierarchická a organická
štruktúra stala viditel'nou, aby sa náležite usporiadalo
plnenie jej úloh, ktoré jej Boh zveril, predovšetkým posvátná
moc a vysluhovanie sviatosti...".76
ADOLFO LONGHITANO
3. Kanonické právo v službe veriacim
uvádza tri funkcie kanonického
práva v službe veriacim: funkciu pomoci (diakonie), pretože
kanonické právo, hoci milost priamo neudel'uje, predsa
napomáha zÍskaniu i udržaniu jednoty kresana s Bohom
i s veriacimi. Funkciu pedagogickú, nakol'ko kanonické
právo sa usiluje udržiava aktivitu i obhajobu kresanských
hodnot života. Funkciu pastoraèn ú, pretože Cirkev sa pro-
stredníctvom právnych noriem usiluje vies spoloèenstvá
i jednotlivcov k Bohu.77
Piaty èlánok
PRÁVNY ZÁKLAD KANONICKÉHO PRÁVA
Teóriou právneho základu sa tu už nebudeme zao-
bera.78 Zameriame sa výluène na fundament kanonického
práva. Našou úlohou bude nájs právnu normu, ktorá
nebude odvodzova svoju právnu sílu v nijakej inej právnej
norme, ale svoju právnu sílu bude ma zo seba. V prípade
kanonického práva maže to by len èlovek a Cirkev.
. -
76: JAN PAVOL II, Apošt. konšt. "Sacrae discip/inae /eges", in: Codice di diritto
canonico, Roma 1984, s. 29-30.
77 A. LONGillTANO, 1/ Diritto ne/ID realtá ecclesia/e..., s. 127-128.
71 Zaobera1i sme sa hou na str 20-22

Èlovek móže
Úvod do .ftúdia kanonického práva
1. Antropologický fundament
by základom kanonického práva z tro-
jakej príèiny: pretože je stvorený na božiu podobu (hodnos
èloveka), je povolaný aktualizovat evanjeliovú spravodlivos
, a koneène preto, lebo nosí v sebe prirodzený zákon.79
Hodnos èloveka. "Pretože èlovek je stvorený na obraz
boží a božiu podobu (Gn 1,26), je osobou, stvorením
slobodným a rozumným, tak ako Boh, schopným Boha
spoznat a ho milovat. Pre tú samú skutoènos, že je osobou,
je èlovek schopný vstúpit do vztahu s inými l'uïmi a rea-
lizovat sa sebadarovaním. Vlastne pre sociálnu a vzahovú
podstatu svojho bytia, je èlovek povolaný k spáse nie sám,
sle spolu s inými, s ktorými je prostredníctvom krstu
zaèlenený do komunity, do zoskupenia tých, ktorí sú vo
viere spasení Ježišom Kristom (Sk 2, 41-48; LG 9)"- takto
37
píše GHIRLANDA.sO
Povolanie èloveka aktualizovat evanjeliovú spra-
1'odlivos Pojem spravodlivosti, ktorý vypracovala grécka
filozofia a prijala rímska jurisprudencia sa zakladá na
známej téze: dat každému, èo mu patrí (lat. "suum cuique
tribuere") a delí sa na spravodlivos distributívnu (spolaènost
k jednotlivcovi), na spravodlivos legálnu (jedno-
tlivec spoloènosti) a na spravodlivost výmennú (jednotlivci
medzi sebou). GHIRLANDA uvádza,
že Kristus vrátil ruïom
hodnost božích detí. A to ho uschopòuje, že móže aktua-
lizova madzi sebou a Bohom a medzi sebou a ruïmi vztah
lásky. Uvedený autor stotožòuje evanjeliovú spravodlivost
so sp~snou božou spravodlivosou, presnejšie láskou.
Takúto ~pravodlivos je èlovek povolaný aktualizovat.sl
79 Cf. G. GInRLANDA. lntroduzione al diritto ecclesiale, Casale Monferrato
1992, s. 14-21.
80 G. Gffi R-ANDA,
lntroduzione al diritto ecclesiale, s. 14.
81 Cf. Ibid. s. 19.

38
JÁN DUDA
Úvod do štúdia kanonického práva
Prirodzený zákon. Èlovek nosí v sebe vpísaný prirodzený
boží zákon, ktorý je základom každého pozitívneho
právneho poriadku. Pozitívny právny poriadok Cirkvi
nielenže je historickým vyjadrením prirodzeného zákona,
ale aj napomáha
lex esto - cf. kán.
èloveku
1752 CIC
k spáse
1983).82
(salus animarum suprema
2. Ekleziologický fundament
Aplikujúc axiómu "ubi societas, ibi ius" a vychádzajúc
z toho, že Církev je aj spoloènos (societas) viditerná,
možeme poveda, že kanonické právo nachádza v Církvi
svoj právny fundament. Samozrejme, Církev je spoloènos
náboženská, ktorú však nemožno obmedzi iba na viditerný
element, a ako taká má svoje špecifické známky (sviatostnos
Církvi, atï.) Má právo v takejto spoloènosti svoje miesto?
GHIRLANDA odpovedá: "Pozitívne právo Církvi, je prostried-
kom v službe veriacich na dosiahnutie spásy v Církvi. Teda
v širšom slova zmysle kanonické právo participuje na
sakramentalite Cirkvi".83
Keby sme chceli urobi akýsi skromný prehrad v teó-
riách právneho základu kanonického práva, mohlo by sa to
prezentovat v nasledovnej schéme.
Teórie, ktoré nenachádzajú v Cirkvi fundament práva.
a) Je to smer, ktorý radikálne odderuje neviditernú
Církev od viditernej (LUTHER). I keï sa nedá otvorene
poveda, že tento smer popiera juridicitu Církvi, predsa
k tomu akosi smeruje.
b) Smer, ktorý vidí kontradikciu medzi právom a podstatou
Církvi (SOHM). podra tohto smeru je Církev obeou
pozitívneho práva.

Úvod do Jtúdia kanonického práva
Teórie, ktoré nachádzajú v Cirkvi fundament práva.
a) Smery sociologické chápu Cirkev ako "societas
perfecta" (napr.: Tímska škola). S~mínaná rímska škola
vznikla ako reakcia na negátíu právneho poriadku Cirkvi
zo strany protestantova dokazuje, že Cirkev nie je podriadená
štátu, ale je tiež, ako štát, "societas perfecta" vo
vlastnej sfére.
b) Smery teologické: :'.'.~.,.;:;
- S~er sakramentálny (napr.:
, ..
MORSDORF,"1 BÉRTRAHS,
HuIZIG). Právo participuje na sviatostnosti Cirkvi! :
-Smer kristologický (napr.: MOHLER, STICKLER). Aplikujú
hypostatickú úniu Krista na Církev a v onej "fyzickej" sfére
Církvi má svoje miesto aj právo, hO fundament má v Církvi
ako takej.
-Smer cirkevno-komunitárny (napr.: LONGHITANO,
GHIRLANDA). Jde o spojenie sociálneho aspektu s teolo-
gickým. Základom práva je viditel'ná cirkevná komunita,
ako taj;Qtnný boží plán spásy. Kultori tohto smeru hovoria
o "práve v tajomstve Cirkvi".
-Smer liturgický (napr.: aj K. BARTH). Základom práva je
liturgické správanie sa Cirkvi.
Šiesty èlánok
PRÁ VNE PRAMENE
KANONICKÉHO PRÁVA
o teórii právnych prameòov sme už hovorili;84 tu sa
zameriame na právne pramene v kanonickom práve ako ich
podáva CIC 1983. Pri formálnych prameòoch práva je
potrebné rozlišovat jednak orgány a jednak úkony, ktorými
právny poriadok viaže právny úèinok.
- .- -
14 Pozri Úvod do štúdia práva, èlánok tretí.
39

40
JAN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
1. Orgány Cirkvi
Ako už bolo povedané, máme tu na mysli všetky tie
orgány v Cirkvi, ktorým kanonický právny poriadok
pripisuje spósobilos právnych úèinkov. Nachádzajú sa
v druhej knihe CIC 1983 "ne populo Dej". Na tomto mieste si
iba schématicky vymenujeme tie hierarchické orgány Cirkvi,
ktoré vlastnia riadnu a vlastnú moc riadenia (potestas
ordinaria propria):
biskupov.
a) Pre univerzálnu Cirkev: rímsky vel'kòaz a kolégium
b) Pre partikulárnu Cirkev diecézny biskup a tí, èo sú
mu postavení podfa práva na roveò (Kán. 368).
2. Úkony
CIC 1983 vymenuváva v prvej knihe "De normis gene-
ra/ibus" pat úkonov, ktoré sú kvalifikované ako pramene
práva (prvých 5 titulov prvej knihy). Sú to: zákon, zvyk,
všeobecné dekréty a inštrukcie, jednotlivé administratívne
úkony, štatúty a poriadky. K nim treba priráta aj premlèanie
(predposledný titul prvej knihy), ktoré je tiež definované
ako sposob získania nejakého práva alebo zbavenia sa
nejakej povinnosti.

Veda je
PRÁ VO AKO VEDECKÁ
TRETIA TÉMA
DISCIPLÍNA
"cognitio rerum per causas". V našom prípade
ide o poznanie, ktorého predmetom je fenomén práva.
Všeobecne je medzi odborníkmi prijímaný názor trojdimenzionálnosti
právnej skúsenosti:8S èlovek registruje, že isté
intersubjektívne vztahy sú stanovené istým druhom noriem,
ktoré sa nazývajú právnymi - takto sa právo prezentuje ako
sociálna realita. Dalej èlovek registruje, že jestvujú zbierky
platných právnych noriem, èiže jestvuje akýsi súhrn práv-
nych noriem - takto sa právo prezentuje ako normatívny
poriadok. Koneène treba poveda, že èlovek k právnym
normám zaujíma akýsi postoj: kladný alebo záporný -
takto sa právo prezentuje ako systém hodnot. Uvedené tri
pohl'ady vlastne vytvárajú tri velké kategórie právnych
odvetví, èiže vedných disciplín v právnej oblasti.
Prvý èlánok
ZÁKLADNÉ ROZDELENIE
Nebudeme sa zaoberat rozdelením práva na jednotlivé
štúdijné predmety. Chceme si podat základnú informáciu
o tom, ktorými smermi sa štúdium práva uberá.
Lineamenti ., Cf. G. LUMlA,
di teoria e ide%gia de/ diritto, Milano 1981, s. 2.
Vlastne celú túto tému prezentujeme padla tu uvedeného dieta, prièom
prihliadame aj na dieta iných autorov, napr.: N. BOBBIO, Teoria genera/e
de/ diritto, Torino 1993, F. D' AGOSTlNO, Fi/osofia de/ diriUo, Torino 1993,
R. PIZZORNl, Fi/osofia de/ diritto, Roma 1981, J. GRANERlS, Phi/osophia
fur;.\" 1- Romae 1943

42
lÁN DUDA
Úvod do Jtúdia kanonického práva
1. Sociológia práva
Samozrejme, že právo maže by predmetom vedeckého
skúmania v rámci sociológie, no tu, keï hovoríme o so-
ciológii práva, máme na mysli sociologický aspekt práva,
èiže právny vedný odbor, skúmajúci právo vo vztahu
k spoloènosti, prièom sa vychádza z tézy, že právo je závislé
na spoloènosti: keï sa spoloènos mení, mení sa aj právo;
alebo lepšie: právo a spoloènos sú dve na sebe závislé
kategórie.
S9ciql~gia práva sa usiluje podèiarkova sociologický
aspekt, .-èi~e, usiluje sa zodpoveda na otázku: Na èo právo
je? A preto turozoznávametri smery:
.1. Pr.ávoje nástrpj sociálnej integrácie - èiže slúži na
zabezpeèenie urèitei,~ery slobody!pr~ jednotlivca pri jeho
zaradení do integrity spo.loènosti.
2. Právo ako nástroj boja sociálnych tried (marxisti) -
nástroj na nadvládu jednej triedy nad ostatnými.
3. Právo ako prostriedok inštitucionalizácie konflikt ov
v rámci spoloèenských záujmov.
2. Jurisprudencia
Termín "jurisprudencia" má dva významy.' Pod uvede-
ným termínom možno chápat právnu vedu (napr.: na
západe ak niekto študuje právo, povie, že študuje jurisprudenciu),
ako aj súhrn súdnych rozhodnutí (napr.:
hovoríme o jurisprudencii Apoštolského tribunálu Rota
romana). Nás bude osobitným sposobom zaujímat prvý
z uvedených významov: jurisprudencia ako právna veda,
ktorá sa delí na dva základné smery: všeobecná teória práva
a dogmatika práva.
Všeobecná teória práva. Vznik všeobecnej teórie práva
možno zaradit do 18. storoèia a je výsledkom nemeckej

Právo ako vedecká disciplina
43
právnej kultúry ako reakcie na prílišné prenikanie a zdorazòovanie
filozofie v práve. Všeobecná teória práva hlása, že
si vystaèí sama. Zaèiatok tejto orientácie v nemeckej právnej
kultúre sa datuje od autora s menom SAVIGNY (1779-1861). Aj
na angloamerickej pode vzniklo nieèo podobné v tzv. teórii
"jurisprudence".86 Predmetom štúdia všeobecnej teórie
práva sú právne normy po formálnej stránke, teda nie
obsahovej. No aj tu sú ešte diferencie, ktoré vznikli vo
vztahu k chápaniu slova "všeobecná" (teória práva): prvý
smer chápe to slovo v širšom slova zmysle, bel ie do úvahy
právne poriadky štátov a skúma všeobecné princípy, ktoré
sú vlastné všetkým právnym poriadkom. Tento srnec nazýva
AusTIN (1790-1859) «analytická jurisprudencia».87 Druhý
smer to chápe v užšom slova zmysle a skúma spoloèné
princípy iba v rámci jedného právneho poriadku medzi jeho
jednotlivými disciplínami, teda odvetviami. Týmto smerom
sa napr.: pohybuje A. MERKEL, ktorý ho nazval «encyklo-
pédiou práva».88
. Dogmatika práva. Dá sa poveda, že dogmatika práva
vznikla zároveò s právnou vedou, a teda jej vznik možno
èasovo i priestorovo lokalizovat do èias právnickej školy,
ktorá vznikla v Bologni, lepšie povedané do èias majstra
JÁNA GRATJANA.89 Už vtedy totiž išlo o interpretáciu právnych
noriem. No osobitným sposobom je potrebné podèiarknuf
«Ecole de I 'Exégése» (exegetickú školu), ktorá vznikla na
pode Francúzska v napoleonských èasoch. Jej hlavným
reprezentantom v civilnom práve bol JULIEN BONNECASE.
Škola sa zameriavala výluène na správnu interpretáciu
86 Cf. M. BARBERlS, lntroduzione a/ID studio de//afl/osofla deJ diritto, Bologna
1993, s. 95.
87 Cf. G. LUMIA, Lineamenti..., Milano 1981, s. 4. Pozri aj R PIZZORNI,
Fi/osofla deJ diritto, Rorna 1981, s. 135.
88 Cf. Ibid., s. 4.
89 Majster lán Gratian napísal svoje svetoznáme dielo okolo roku 1140 pod
názvom Concordia discordantium canonum, ktoré je však známe pod
menom Gratianov dekrét.

44
JÁN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
právnych noriem.90 Predmetom štúdia dogmatiky práva sú
právne normy po stránke obsahovej. Jej úlohou je podat
presný a správny význam (obsah) právnej normy. Naozaj,
dogmatika práva berie danú normu ako danú realitu (quasi
dogmu) a berie si za úlohu vysvetli jej obsah. I tu rozozná-
vame dva smery:
a) Exegéza práva-ide o nesystematický výklad obsahu
právnej normy.
b) Systematický výklad - ide nielen o exegézu právnej
normy, ale aj o to, aby bol výklad podaný systematickým
sposobom, èiže urèitým logickým systémom a takým bude
vtedy, ak sa najprv nájdu a vyložia základné princípy
a potom sa vyložia jednotlivé právne inštitúcie (napr.:
inštitúcia manželstva, inštitúcia rímskeho vel'kòaza, atï.)
3. Teória spravodlivosti
Všeobecne sa uznáva, že spravodlivosf to je zložitá vec.
Právo sa však bez spravodlivosti, lepšie bez teórie spravodlivosti
asi fažko maže zaobísf. Spravodlivosf teda nutne
musí patrif k právu. Bez toho, že by sme sa pokúsili
definovat spravodlivosf si povieme o jej vztahu k právu.
Jestvujú tu dva smery:
Prvý smer tvoria juspozitivisti, ktorí podèiarkujú
rormálnu stránku právnej normy, v zmysle tézy "non
veritas, sed auctoritas racit legem" (èiže: nie pravda, ale
autorita vytvára zákon) a odmietajú zaradif teóriu spravo-
dlivosti do rámca právnej vedy a zaraïujú ju do rámca
filozófie èi teológie.9\
Druhý smer predstavujú jusnaturalisti. ktorí pod-
èiarkujú obsahovú stránku právnej normy v zmysle tézy
90 Cf. M. BARBERlS,
91 Cf.
lntroduzione allo studio della filosofia del diritto, Bologna
1993, s. 52.
N. BOBBIO, Teoria generale del diritto, TonDO 1993, s. 29.

Právo oko vedecká disciplina
"non auctoritas, sed veritas facit legem" (èiže: nie autorita,
ale pravda robí zákon zákonom) a zaraïujú teóriu spravodlivosti
do rámca právnej vedy.92 Je potrebné poveda, že
kresanstvu je bližší druhý z uvedených smerov.
Druhý èlánok
v, , , ,
DOPLNUJUCE PRA VNICKE DISCIPLINY
Právnických disciplín, ktoré sú oznaèené ako "doplòujúce"
je niekol'ko. Uvedieme si následovné: históriu
práva, porovnávacie právo, etnológia práva, filozofia práva,
teológia práva a zastavíme sa niekol'kými slovami aj pri
politike práva.
1. História práva
Skúma právo zo zorného uhla èasu. Najèastejšie sa
história práva delí na dve odvetvia: na históriu prameòov
práva, ktorá skúma vyvoj a premenu práva na základe
právnych zbierok v jednotlivých obdobiach histórie spolaènosti
a na históriu právnych inštitúcii, ktorá sa zameriava
už konkrétne na jednotlivé právne inštitúcie, napr.: manželstvo.93
2. Porovnávacie právo
lde o práv nu vedu, ktorá skúma jednotlivé právne
systémy, podra toho, èo majú spoloèné a èo odlišné. Napr.:
porovnávanie anglosaského právneho systému s rímskym
--
92 Už SV. AUGUSTÍN napísal: "Lex esse non videtur quae iusta non fuerit",
cf. in: 1/ Diritto ne! mistero de!!a Chiesa f, Roma 1988, s. 31.
93 rf I. Ml J~FI.I.I .\'!n,.in dpJ di,.it!n rnnnnirn Tnrinn 1992 ~ 1-4
45

46
lÁN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
právnym systémom, alebo porovnávanie
riadkov jednotlivých štátov, atï.94
3. Etnológia práva
právnych
Jde o málo známy právny odbor, ktorý sa zaoberá
právnym fenoménom u primitívnych národov. V anglosas-
kých krajinách sa nazýva aj antropológiou práva.95
4. Filozofia práva
po-
Filozofia je "cognitio rerum per causas ultimas".96 Je to
veda založená na "rozume" a jej predmetom maže by
všetko, èo si rozum za predmet skúmania vyberie, teda
i právo. Na problém filozofie práva sa mažeme pozeraf
z miesta filozofie alebo z miesta práva. V prvom prípade je
filozofia práva zaradená do rámca filozofických vied, hoci
predmetom skúmania ostáva právo. V tomto prípade
hovoríme, že ide o filozofiu aplikovanú.97 V druhom
prípade je filozofia práva zaradená do rámca právnej vedy;
tu treba povedaf, že ide o pomocnú vedu, alebo lepšie,
o vedný odbor, ktorý má v rámci právnej vedy, chápanej
celkove, svoju špecifickú úlohu:
1. logickú, t.j. povedaf, èo právo vabec je (definícia
práva);
94 Cf. G. LUMIA, Lineamenti..., Milano 1981, s. 13-14. Pozri aj to, èo je
obsahom jednotlivých disciplín na prednáškach porovnávacieho práva
napr.: na Lateránskej univerzite v Ríme: in: PONTIFICIA
UNIVERSITAS
LATERANENSIS, Drdo anni accademici anni 1992-93, Romae 1992, s. 150.
~ Cf. G. LUMIA, Lineamenti..., Milano 1981, s. 14.
96 Cf. J. GRANERIS, Phi/osophia furis f, s. 16.
97 Graneris rozoznáva filozofiu "èistú", kde zaraïuje logiku, kritiku
a metafyziku. Filozofiu práva považuje za filozofiu aplikovanú, lebo
"èisté" filozofické principy sa tu aplikujú na právo - Ibid., s. 8.

Právo ako vedecká disciplina
2. ontologickú, t.j. zachytit právo na záchytné body
47
univerza (fundament práva)~
3. deontologickú, t.j. náj st správnu orientáciu práva
vzhradom na cier (metodológia práva).98 Nie je však rahké
povedat, èo vlastne filozofia práva je, pretože jestvuje
mnoho sp6sobov, ako filozofiu práva robit.99
5. Teológia práva
I tu móžeme sledovat dva uhly pohradu: zosta v rámci
práva a dívat sa naò zo zorného uhla teológie, alebo zaradi
sa do rámca teológie a zaobera sa právom. Problém
nástojèivo vyvstáva predovšetkým v otázke kanonického
práva. Dajme si teda otázku: je kanonické právo teologickou
disciplínou, alebo právnou disciplínou? Niet pochýb, že
kanonické právo treba zaradi medzi teologické disciplíny,
avšak disciplíny, ktorá používa nielen teologickú, ale aj
právnu metodológiu.loo Uvedený trend nastal predovšetkým
po Druhom vatikánskom koncile.lol
6. Politika práva
Pojem politika práva má dva významy. Pod uvedeným
pojmom móžeme totiž rozumief súhrn technických postu-
pov, zameraných na vyjadrenie štruktúry spoloènosti
v právnych normách (kreácia právnych noriem) ako aj súhrn
---
98 Cf. Ibid., s. 19.
99 Túto vetu vyslovil M. BARBERlS, lntroduzione aI/o studio del/a filosofia deJ
diritto, s. 7.
100 Cf. W. A YMANS, Osservazioni critiche sul metodo del/a canonistica, in:
Scienza giuridica e diritto canonico, a cura di R. BERTOLINO, Torino 1991,
s.95-119.
101 Cf. napr.: F. D' AGOSTlNO, II Diritto come problema teologico, Torino 1992
a iní autori.

48
JAN DUDA
Úvod do ~túdia kanonického práva
technických postupov, zameraných na zužitkovanie už
jestvujúcich právnych noriem na dosiahnutie istých cierov
(aplikácia právnych noriem). Zdá sa, že právo je politikmi
využívané (ba i zneužívané), no neslobodno stotožòova
politiku s právom a naopak, lebo naozaj ide o dve rozdielne
reality.

ŠTVRTÁ TÉMA
KANONICKÉ PRÁ VO AKO VEDA
Mohli by sme definovat kanonické právo tiež ako vedu,
èiže náuku o právnych normách Cirkvi.l02 Nebudeme sa tu
zaoberat históriou kanonistiky, ale povieme si nieèo o miestach,
kde sa táto veda pestuje a na záver necháme miesto pre
základnú bibliografiu z oblasti kanonickej disciplíny.
VEDECKÉ FÓRA
Prvý èlánok
KANONICKÉHO PRÁVA
Týmito fórami sú fakulty civilného práva, fakulty
kanonického práva a teologické fakulty.
1. Fakulty civilného práva
Situácia vo svete. Vo svete patrí už k dobrej tradícii, aby
právnik, èiže odborník v odbore civilného práva, mal aspoò
informatívne poznatky z odboru kanonického práva. Akési
základné poznatky z oblasti kanonistiky patria ku všeobecnej
právnickej kultúre odborníkov civilistiky. Preto na
mnohých fakultách civilného práva jestvujú katedry kano-
nického práva, alebo aspoò naò pozývajú prednáša.1O3 Má
to velký význam jednak pre Církev ako aj pre rozvoj právnej
vedy vobec.
Situácia na Slovensku. Po novembri 1989 nastal na Slovensku
v oblasti kanonického práva èulý pohyb. Každo-
roène sa v Spišskej Kapitule konajú sympózia na rozne témy
102 Cf. G. GmRLANDA, lntroduzione
103 Cf.
O situácii V Španielsku
a/ diritto ecc/esia/e, s. 12.
a Ta1iansku &ienza giuridica e diritto canonico,
a: cura di R. BERTOLINO, Tonno 1993, s. 64-85.

50
JAN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
z oblasti kánonického práva. Dochádza k obnove kanonického
práva na Slovensku.1O4 Avšak nie je známe, aby sa
na niektorej zo slovenských právnických fakúlt prednášalo
kanonické právo.
2. Teologické fakulty
Ako už bolo povedané, v súèasnosti sa kanonické právo
považuje za teologickú disciplínu, a preto je samozrejmé, že
má pevné miesto v rámci teologických štúdií nielen špecializovaných,
ale aj všeobecných, teda na základnej
teológii.
Na teologických fakultách v základnom cykle sa
kanonické právo spravidla prednáša štyri semestre 2-3
hodiny týždenne.1os ,
3. Fakulty kanonického práva
Fakulty kanonického práva. Uvedieme aspoò niektoré
fakulty kanonického práva. Najviac ich je v Ríme (8).
Z Nemeckých (2) spomeniem aspoò fakultu v Mníchove
a z porských (2) v Lubline a Waršawe.
Systém štúdia. Jde o špecializované štúdium z oblasti
kanonického práva, ktoré sa završuje akademickým stupòom
(licerlci~át. ale:bo doktorát). Pripravuje odborníkov pre
prácu predo'všetkým v cirkevných tribunáloc,h, kde je
akademický stupeò vyžadovaný dokonca pfávnou, normou.
Systém štúdia je zameraný na získanie základného tozhradu
a poznatkov z oblasti právnej vedy vóbec a potom osobitne
z oblasti kanonického práva a následnej užšej špecializácfe:'"
104 Cf. Z. GROCHOLEWSKI, Obnova kanonického práva na Slovensku, in:
Zbornfk z druhého sympózia kanonického práva, Spišská Kapitula 1993,
s. 177- 193.
1M Cf. napr.: PONTIFICIA UNlVERSITAS LATERANENSIS, Ordo anni
accademici 1992-93, Romae 1992, s. 33-34.

Kanonické právo ako veda
Druhý ìlánok
ZAKLADNA BIBLIOGRAFIA
1
Kódex kanonického práva
Kódex kanonického práva je základnou prÍruèkou pre
štúdium kanonického práva. Je nemyslitefné študova
kanonické právo bez Kódexu. Úradnou Teèou Kódexu je
latinèina.
Codex Iuris C'anonici, auctoritate Ioannis Pau/i PP. II
promu/gatus, fontium annotatione et indice ana/ytico-a/phabetico
auctus, Civitate vaticana 1989.
Kódex kanonického práva, úøední znìní textu a pøeklad do
èeštiny, Praha 1994.
Kodeks prawa kanonicznego, przek/ad po/ski zatvierdzony
przez Konferencje episkopatu, Pallottinum 1984.
Codice di Diritto Canonico, testo ufficia/e e versione ita/iana,
Roma 1984.
Codigo de Derecho Canonico, Madrid 1984.
Kodex des Katho/ischen Kirchenrecht, Regensburg 1984.
Codex canonum ecc/esiarum orienta/ium, Typis polYglottis
vaticanis 1990.
a) V talianskej oblasti:
2. Èasopisy
Apollinaris (Inštitút obojeho práva Lateránskej univerzity
v Ríme).
Periodica de re iuridica (Fakulta kanonického práva
Gregoriány v Ríme).
51

52
lÁN DUDA
Úvod do Múdia kanonického práva
lus Ecclesiae (Santa Croce, Rím).
Ephemerides luris Canonici (Rím)
b) V španielskej oblasti:
Revista espaòola de derecho canonico.
c) V anglickej jazykovej sfére:
The Jurist.
d) Vo francúzskej oblasti: ;;;",1;, ,
Anné Canonique. 'é ,:~i
e) V nemeckej oblasti: r:i1':
Katholischen Kirchenrecht (Mníchov).
Archiv des Katholischen Kirchenrecht (Wien).
f) V porskej oblasti:
Prawo kanoniczne (Warszawa).
N a Slovensku sa zatiar èasopis, zameraný tématicky na
kanonické právo, nevydáva. Avšak každoroène sa publikuje
lus et iustitia. acta symposii iuris canonici. Jde o zborník zo
sympózia, ktoré sa každoroène koná v Spišskej Kapitule a je
zamerané práve na témy z oblasti kanonického práva,
akrem toho Slovenská spoloènos kanonického práva
vvdáva Bulletin SSKP.
a) v nemèine: LISTL -
3. Manuály ft komentáre
MULLER - SCHMITZ, Hand-
buch des Katholischen Kirchenrecht, Regensburg 1983.
SCHWENDENWEIN H., Das neue Kirchenrecht -
Gesamtdarstellung, Graz-Wien 1983.
b) v talianèine:
Jl Diritto nel mistero della Chiesa, 3 vol., Roma 1988-1992.
ClllAPPETTA L., Prontuario di Diritto Canonico, Napoli
1994
"

Kanonické práva ako veda
c) v španielèine:
Codigo de Derecho Canonico, (dir.) A.
DA, Valencia 1993.
BENLOCH POVE-
Manual de Derecho Canonico, Pamplona 1991.
d) vo francúzštine:
PARALIEU R., Quide pratique du Code de Droit Canonique
-- Notespastorales, Bourges 1985.
g) v angliètine:
The Code oj Canon Law - A text and Commentary,
Washington 1983.
h) v pofštine:
PAWLUK T., Prawo kanoniczne wedlug Kodeksu Jana
Pavla II, Olstyn 1984.
STAFROWSKI E., Podrencnik prawa kanonicznego,
Warszawa 1986.
4. Knižné vydania v slovenèine
GROCHOLEWSKI Z., Štúdie z procesného kanonického
práva, Spišská Kapitula 1995.
FALTIN D., Aktuálne problémy z oblasti kanonického
práva, S pišská Kapi tula 1995.
DUDA J., Boží lud. Výklad druhej knihy kódexu kanonického
práva z roku 1983, Spišská Kapitula 1995.
lus et lustitia, 4. zvazky, Bratislava 1992 (1. zv.),
Spišská Kapitula 1993-1995.
KRAJÈI J.. Velké tajomstvo, Bratislava 1995.
53

54
lÁN DUDA
Úvod do ~túdia kanonického práva
PlATA TÉMA
KODIFIKÁCIA KÓDEXOV
KANONICKÉHO PRÁVA
Táto téma je rozdelená na tri èlánky. V prvom èlánku sa
budeme zaobera zákonodarstvom Cirkvi od poèiatku až po
Kódex kanonického práva z roku 1983. V druhom èlánku sa
budeme zaobera kodifikáciou druhého Kódexu latinskej
Cirkvi a v treom èlár.ku kodifikáciou Kódexu východných
CirkvÍ.
Prvý èlánok
PO KÓDEX KANONICKÉHO PRÁVA Z ROKU 1983
Nebude našou úlohou v tomto prvom èlánku zaobera
sa prameòmi poznania kanonického práva podrobne.
Uvedieme si iba základné zbierky, ktoré postaèia k všeobecnému
rozhl'adu v daDej téme. Autoril06 rozdel'ujú obdobie
do kodifikácie druhého Kódexu latinkej Cirkvi na tri
obdobia:
1. od poèiatku po "Corpus Iuris Canonici",
2. od "Corpus Iuris Canonici" po "Codex Iuris Canonici"
z roku 1917,
3. od Kódexu kanonického práva z roku 1917 po Kódex
kanonického práva z roku 1983.
~--
106 Napr.: F. O'OSTILIO, La storia deJ nuovo Codice di Diritto Canonico, Cittá
del Vaticano 1983, s. 17-21. A. GIACOBBI, J/ Diritto ne//a storia del/a Chiesa.
Sintesi di storia del/e fonti, in: AA. VY., J/ Diritto neJ mistero del/a Chiesa, vol.
I., Roma 1988, s. 138. L. MUSELLI, Storia deJ Diritto Canonico. lntroduzione
aJ/a storia deJ diritto e de/le instituzioni ecc/esiaJi, Torino 1992, s. 8-9.
A. STlCKLER, Historia luris Canonici Latini. Historiafontium, vol. I., Roma
1985.

Kodifikácia kódexov kanonického práva
1 Obdobie do "Corpus luris Canonici"
Z tohto obdobia si uvedieme následovné zbierky:
Didaché - zbierka vznikla na prelome prvého a druhého
storoèia a zaraïuje sa medzi tzv. pseudoapoštolské zbierky.107
Delí sa na tri èasti: prvá sa zaoberá morálnymi
príkazmi, druhá liturgickými predpismi a tretia je o cir-
kevnej hierarchii. lOS
Didaskália - zbierka vznikla v druhej polovici 3. storoèia
v Sýrii alebo Palestíne. Zaraïuje sa medzi pseudoapoštolské
zbierky. Delí sa na 26 kapitol.109 Píše sa v nich
o roznych disciplinárnych záležitostiach cirkevných komu-
Dít (o stavovských povinnostiach veriacich, o starostlivosti
o chudobných, o poste, o biskupoch, o diakonoch a diakonesach
atï.)110
Apoštolské konštitúcie (Constitutiones Apostolicae) -
zbierka vznikla zrejme na prelome 4. a 5. storoèia v Sýrii
alebo v Palestíne a patrí k pseudoapoštolským zbierkam.
Delí sa na 8 kníh.111
Dionysiana - je
to zbierka, ktorá vznikla v Ríme za
pontifikátu pápeža SYMACHA (498-514) alebo krátko po jeho
pontifikáte. Jej autorom je mních DIONYSIUS EXIGUUS. Zbierka
obsahuje dovtedy vydané pápežské disciplinárne nariadenia
(Liber decretorum). Sú usporiadané chronologicky
a rozèlenené na kapitoly, ako aj koncilové disciplinárne
predpisy (Liber canonum).112
107 Pseudoapoštolské zbierky sú také zbierky, ktorých autor je neznámy,
ale autorstvo sa pripisovalo niektorému apoštolovi.
108 Text zbierky in: F. FUNK, Patres Apostolici,
55
I., Tubingen 1887. V èeskom
preklade Jana Drápala in: Spisy apoštolských otcù, Praha 1985, s. 7-28.
109 Funk ich usporiadal do 6 kapitol - A. STlCKLER, Historia /usris Canonici.
Historia fontium, vol. I., s. 25.
110 F. FUNK, Didascalia et ConstitutionesApostolicae. I., Paderbom 1905.
Hl Ibidem.
m Patrologia latina 67, 230 ss. Cf. aj A. STICKLER, Historia /uris Canonici
latini. Historia fontium. I.. s. 46-50.

56
lÁN DUDA
Úvod do ftúdia kanonického práva
Pseudoisidoriánske dekretália (Decretales pseudoisidoria
-nae) - je to zbierka, ktorá vznikla pravdepodobne
na území dnešného Francúzska a jej autor je neznámy.
V minulosti sa pripisovala sv. IZIDOROVI zo španielskej
Sevilly, ktorý žil v rokoch 560-636 a bol aj známym
uèencom.113 Obsahovo je rozdelená na tri èastí. Vznikla
v polovici 9. storoèia a mala znaèný vplyv na ïalší vývoj
zákonodarstva Církvi vo svojej dobe.114
Pod termínom "Corpus I
šest zbierok predpisov kano
dovné zbierky:
2. Corpus luris Canonici
Concordia discordantium
canonum - zbierka sa nazýva
aj jednoducho Graciánov dekrét
(Decretum Gratiani) podl'a
113 Teologi.
~ta, opere e pensiero di 750 teologi cristiani, a cura di A. FONTANA,
Cassale Monferrato 1994, s. 128.
114 O jej kriticke vydanie sa postaral P. HINSCHIUS, Decretales Pseudo-
lsidorianae et Capitula Angilramni, Lipsiae 1863.
uris Canonici" treba rozumie
nického práva.115 Sú to násle-
II~ Názov "Corpus luris Canonici" oficiálne odobril pápež Gregor XIII.,
keï bulou "Cum pro munere" z 1. júla 1580 schválil vyd~nie pápežských
dekretálii a bulou "Emendationem decretorum" z 2. juna 1582 schválí
vydanie Gratiánovho dekrétu - cf. G. FELlCIANI, Le bosi deJ diritto
canonico, Bologna 1979, s. II. Giacobbi uvádza, že názvov pochádza od
bratov Františka a Petra Pithou, ktori pripravili kritické vydanie "Corpus
- luris Canonici", ktoré vyšlo v roku 1687 cf. A. GIACOBBI, II Diritto
ne//a storia..., s. 178. O novšie kritické vydanie sa postaral A. FRIEDBERG,
Corpus luris Canonici, 2 vol., Leipzig 1879-1881 (druhé vydanie - Graz
1959).
116 Ján Gratián bol kamaldu1ským mníchom, ktorý prednáša1 právo v
Bologni v prvej polovici 12. stor. Nevie sa o ò.om niè bližšie. Preslávil sa
však svojim dielom Concordia discordantium canonum -
cf. A.
GIACOBBI, II Diritto ne//a storia de//a Chiesa. Sintesi di storia de//e lonti, in:
AA. VV:, II Diritto nel mistero de//a Chiesa, vol. I., s. 170. Cf. aj Teologi. ~ta,
opere e pensiero di 750 teoloJli cristiani. a cura di A. FONTANA.. s. 107.

Kodifikácia kódexov kanonického práva 57
svojho autora.116 Bola publikovaná približne roku 1140.117
Obsahovo je rozdelená na tri èasti: De distinctionibus, De
causis, De consecratione. Prvá èas! je rozdelená ešte na 101
Distinctiones a zaoberá sa juridickými princípmi, prameòmi
práva a všeobecnými normami kléru; druhá èas! je rozde-
lená na 36 Causas, èiže fiktívnych prípadov, ktoré autor
rieši; tretia èasf je rozdelená na 5 Distinctiones a zaoberá sa
všeobecnými zásadami kresfanského života, osobitne sa
zaoberá Eucharistou, krstom a birmovaním. Metóda, ktorú
majster GRATIÁN používa, spoèíva v tom, že k danému
problému zozbieral rozne právne normy a nás ledne ich dal
do súladu svojím výrokom (dictum Gratiani). Gratiánov
dekrét sa stal uèebnicou kanonického práva na mnohých
stredovekých juridických fakultách (Bologna, Paríž, Padova
atï.), hoci nikdy nebol promulgovaný.118
Dekretália Gregora IX (Decretales Gregorii IX) - je to
zbierka, ktorú zostavil sv. RAJMUND Z PEÒAFORTU119 a ktorú
promulgoval bulou "Rex pacificus" pápež GREGOR IX. dòa 5.
novembra 1234.120 Je rozdelená na 5 kníh, knihy sú rozdelené
117 Tento dátum uvádza A. SnCKLER, Historia lur;s Canon;c; latin;. H;stor;a
118 Zásluhou
GRAnANA nastal rozvoj vedy kanonického práva. Totiž vznikla
font;um. I., s. 204.
tzv. dekrétistická škola - je to skupina komentátorov Gratiánovho dekrétu,
ktorí ho èítali a komentovali najprv tak, že na okraji knihy alebo medzi
riadkami vpisovali svoje komentáre (tzv. Glosy), neskor však vznikali aj
samostatné komentáre (tzv. Summy) - cf. A. GIACOBBI, II Diritto..., s.
172.
119 Sv. RAJMUND z Peò.afortu sa narodil v roku 1175 v Barcelone. Študoval
filozofiu a neskor právo v Bologni. Zastávali viaceré dóležité miesta,
napr.: bol generálnym vikárom biskupa v Barcelone, neskol na sklonku
života generálom dominikánskej rehole. Pápež Gregor IX. ho povolal do
Rima a poveril ho zostavením zbierky cirkevného práva. Zomrel v roku
1275 takmer storoèný - cf. R. SCffiKORA, Na!e svetlá, Frýdek Mystek
1947, s. 60-61.
120 Jeho pontifikát trval od r. 1227 do r. 1241 - Bližšie o jeho životopise pozri
J. KELLY. Pápefi dvoch t;slcrot;l, Bratislava 1994, s. 152-154.

58
JAN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
na tituly a tituly na kapitoly. Nazýva sa tiež "Extravagantium
liber" alebo jednoducho "Liber extra" a v ci-
táciach sa oznaèuje písmenom X (=extra Decretum).121
Liber sextus (decretalium) - zásluhou pápeža BONIFAcA
VIII. 122, ktorý poveril uèených mužov zozbieraním cirkevnej
normatívy vydanej po Liber extra GREGORA IX., bola dòa
3. marca 1298 promulgovaná nov,á zbierka, ktorá je známa
pod názvom "Liber sextus". Promulgovaná bola v uvedený
deò pápežskou bulou "Sacrosanctae Romanae Ecclesiae" .123
Liber septimus vel Clementinae - pápež KLEMENT V. sa
rozhodol podfa vzoru svojich predchodcov GREGORA IX.
a BONIFAcA VIII. a dal zostavit novú zbierku cirkevnej
normatívy. Práce sa pretiahli a nová zbierka bola pro-
mulgovaná bulou "Quoniam nulla" pápeža JANA XXII. dòa
25. októbra 1317.124
Extravagantes Joannis XII. - je to zbierka dekretálii
JANA XXII., ktorú zostavil JAN OE CHAPUIS a jednoducho sa
dostala do zbierky "Corpus Iuris Canonici". Nebola nikdy
promulgovaná.125
Extravagantes communes - je to zbierka dekretálií
roznych pápežov poènúc URBANOM IV. a konèiac SIXTOM IV.
121 Cf. A. GIACOBBI, Il
Diritto ne/la storia..., s. 175.
122 Bonifác VIII. sa rodným menom volal Benedikt Caetani; narodil sá v roku
1235 v Anagni a jeho pontifikát trval od r. 1294 do roku 1303, kedy zomrel
- cf. J. KELLY, Pápen dvoch tislcroèl, Bratislava 1994, s. 167.
123 Spominani uèeni muži holi tito: Viliam de Mandagoto, Berengarius
Fredoli a Richard Petronio de Senis. Preèo sa nazýva zbierka "Liber
sextus" (èiže šiesta kniha)? Zrejme pleto, že hola považovaná za doplnok
..Liber extra", ktorá je vlastne zostavená z piatich knih, èiže zbierka
pápeža Bonifáca je takto akoby šiesta -
cf. A.
STICKLER,
Historia furis
Canonici latini. Historiafontium f, s. 259-260.
124 Klement v: bol pápežom v rokoch 1305-1314 a Ján XXII. v rokoch 1316-
1334. V texte uvedené poznatky preberám z A. STlCKLER,
Historia furis
Canonici latini. Historia fontium f, s. 266.
125 Ibidem, s. 270.

Zastavil ju
Kodifikácia kódexov kanonického práva
VITALIS OE THEBIS. Nikdy nebola promulgovaná.126
Aj táto privátna zbierka sa dostala do zbierky "Corpus luris
Canonici".
3. Obdobie od "Corpus" po "Kódex"
Toto obdobie je poznaèené radikámym zásahom Tridentského
koncilu v prospech obnovy Církvi.
Zo zbierok tohto obdobia spomeniem~ len tie naj-
známejšie. Sú to:
Sacrorum conciliorum nova et amplissima collectio,
vydal ju MANSI G., 31 zvazkov, Florencia - Benátky 1759-
1798. Jde o zbierku koncilových dokumentov. Je to súkromná
zbierka, èiže nebola nikdy promulgovaná.
Magnum Bullarium Romanum, vydal Cherubíni, Mai-
nardi, Cocquelines, 32 zvazkov, Roma 1758. Jde o zbierku
pápežských dekretálii.
Bullarium Benedicti XIV, 4 zvazky, Romae 1746.
GASPARRI P. - SEREDI J., Codicis luris Canonici lontes,
9 zvazkov, Romae 1923-1939.127 '", .. :".,.".,~
4. Kodifikácia CIC 1917
"
:1 "
Rozhodnutie kodifikovat normatívu Cirkvi prišlo od
pápeža PIA X., ktorý dòa 19. marca 1904 vydal Motu proprio
"Arduum sane munus" a ustanovil za tým úèelom jednu
-
126 Ibidem,
s. 271. URBAN IV: bol pápežom v rokoch 1261-1264 a SIXlUS Iv.
v rokoch 1471-1484.
127 Hoci "Fontes", vydané dvoma kardinálmi akými roli GASPARRI a SEREDI
59
boli vydané až po promulgácii CIC-1917 vlastne prináležia do obdobia
spred jeho promulgácie, pretože prinášajú pramene, na ktorých bol
vybudovaný prvý K6dex latinkej Cirkvi z roku 1917. Preto ich uvádzam
n~ tnrntn rnip~tp

60
JAN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
komisiu kardinálova jednu komisiu konzultorov. Hybnou
silou
V rokoch
tejto kodifikácie bol nesporne kardinál PIETRO GASPARRI.
1912 - 1914 bola redakcia jednotlivých schém
ukonèená a pápež ich nariadil rozposlat cirkevným pre-
látom do celého sveta, aby sa k nej vyjadrili. V roku 1916 sa
dokonèila revízia textu podl'a podaných návrhov. Avšak to
už PlUS X. bol mrtvy.128 Jeho nástupca na Petrovom stolci
BENEDIKT XV.
dòa 28. júna 1917 nový Kódex promulgoval
apoštolskou konštitúciou "Providentissima Mater Ecclesia".
Kódex vstúpil do platnosti i9. mája 1918.129 Prvý Kódex bol
rozdelený na 5 kníh, každá kniha na tituly a tituly na
kapitoly a spolu mal 2414 kánonov.130
Druhý èlánok
KODIFlKÁCIA CIC 1983
1. Základné dáta kodifikácie
25. januára 1959 - pápež JAN XXIII. po sv. omši v La-
teránskej bazilike ohlasuje úmysel zvolat ekumenický koncil
ako aj úmysel previest revÍziu Kódexu kanonického práva.
28. marca 1963 - pápež JAN XXIII. listom Štátnemu
sekretariátu ustanovuje Pápežskú komisiu pre revÍziu
Kódexu kanonického práva (Pontiticia Commissio Codici
- --
128 Zomrel 20. augusta 1914.
129 Podrobnejšie O kodif1kácii pozri P. GASPARRI. Storia della Codificazione
del diritfo canonico per la Chiesa latina, in: Acta Congressus luridici
lntemationalis Romae 1934 habiti, vol. IV, Roma 1937.
130 Prvá kniha má názov "Normae generales" (kánn. 1-86), druhá "De
personis" (kánn. 87-725), tretia kniha "De rebus" (kánn. 726-1551), štvrtá
kniha má názov "De processibus" (kánn. 1552- 2194) a koneène piata
kniha "oe delictis et poenis" (kánn. 2195- 2414).

Kodifikácia kódexov kanonického práva
Iuris Canonici recognoscendo. Komisia je zložená z kardinálov
viacerých národností a jej prezidentom sa stáva
kardinál PIETRO CIRIACI.
12. novemhra 1963 - koná sa prvé plenárne zasadanie
Komisie. Jej tajomník Mons. JAKUB VIOLARDO referuje o ko-
difikácii CIC 1917. Po tejto relácii sa koná debata o sposobe
práce na revízii Kódexu.
17. apríla 1964 - pápež PAVOL
pre revíziu Kódexu.
VI. menuje konzultorov
15. januára 1966 - pápež PAVOL VI. listom oslovil
všetkých predsedov biskupských Konferencií, aby urèili
expertov spósobilých práce na revízii Kódexu. V januári
uvedeného roku pápež ustanovil aj 10 štúdijných skupín.
Zároveò sa zaèÍna pracovat na schéme Ústavneho zákona
Cirkvi (Lex Ecclesiae Fundamentalis) a na Princípoch
kodifikácie.
25. novemhra 1966 - konala sa druhá plenárna schódza
Pápežskej komisie, aby sa vyriešilo niekolko otázok v sú-
61
vislosti s kodifikáciou. Napr.: èi sa majú vydat dva Kódexy,
èiže jeden pre latinskú Cirkev, druhý pre východné Cirkvi
a jeden Ústavný zákon Cirkvi.
3. júla 1967 - konalo sa zasadanie Konzultorov a zao-
beralo sa základnými princípmi kodifikácie, schémou
Ústavného zákona Církvi a provizórnou schémou nového
Kódexu.
Od 10. septemhra do 4. októhra 1967 - sa konalo
zasadanie Biskupskej synody, ktorá schválila Základné
princípy revízie Kódexu.
28. mája 1968 - bola schválená provizórna Schéma
nového Kódexu.
20. apríla 1972 - pápež PAVOL VI. nariadil rozoslat
Schémy konzultaèným orgánom do celého sveta.
29. júna 1980 - po zozbieraní pripomienok a opatovnej
revízii textu bola v uvedený deò vytlaèená v jednom zvazku

62
JAN DUDA
Úvod do .§/údia kanonického práva
Schéma CIC a text bol znova zaslaný èlenom Komisie
k nahliadnutiu.
Od 20. do 28. októbra 1981 - konala sa plenárna sch6dza
Komisie. Riešili sa koneèné otázky a ustanovilo sa, že text sa
odovzdá expertom z oblasti latinèiny na opravu.
21. apríla 1982 - bola vytlaèená definitívna Schéma
a bola odovzdaná pápežovi JANOVI PAVLOVI II., aby ju
podrobil svojej osobnej revízii.
25. januára 1983 - pápež JAN PAVOL II. promulgoval nový
Codex luris Canonici apoštolskou konštitúciou "Sacrae
disciplinae leges" a stanovil, že jeho platnost zaène 27. no-
vembra 1983.131
2. Základné princípy revízie CIC
Základné princípy revízie Kódexu 132 schválila Biskup-
ská synoda, ktorá sa konala od 30. septembra do 4. októbra
1967. Zhrnieme ich nasledovným sp6sobom:
1. má sa zachovatjuridická povaha nového Kódexu;
2. usilovat sa jasne odlišit vnútorné od vonkajšieho fóra
a vylúèit konflikty medzi nimi;
norlem;
3. má sa prihliadat na pastoraèný cier cirkevných
4. fakulty, ktoré malí biskupi doposiar ako mimoriadne,
zaradit do Kódexu ako riadne;
5. má sa prihliadat na princíp subsidiarity;
6. práva jednotlivcov sa musia presne definovat a má sa
zabezpeèit ich obrana;
7. osobitnú starostlivost treba venovat subjektívnym
právam a zabezpeèit náležité procedúry na ich ochranu;
131 OhJadom
základných dát kodifikácie pozri bližšie E. CAPPELLINI-M.
MARCHESI, 1/ nuovo codice. Propaste di interpretazione e contenuto normativo,
Brescia 1983, s. 64-68.
132 Cf. Communicationes 1(1969), s. 44.

Kodifikácia kódexov kanonického práva
8. nakolko je len možné, treba bral do úvahy aj princíp
teritoriality pri výkone jurisdikènej moci~
9. v penálnom práve zredukova tresty latae sententiae~
10. zabezpeèit novú systematizáciu nového Kódexu.133
3. Procedurálny postup revízie CIC
Procedurálny postup revízie CIC sa maže rozdeli na
pat fáz.134 Prvú rázu tvorí redakcia text ov. Jednotlivé
študijné skupiny vytvárali schémy a znenia kánonov. Druhá
fáza spoèíva v konzultácii. Jednotlivé schémy a texty
kánonov bolí rozposlané tzv. konzultaèným orgánom, èiže
konferenciám biskupov, dikastériám rímskej kúrie, univer-
zitám, pápežským fakultám, atï. Tieto orgány poslali
Pápežskej komisii pre revíziu CIC svoje pripomienky. Po
uvedenej druhej fáze nasledovala tretia, ktorú mažeme
nazvat fázou zdokonarovania. Totiž jednotlivé študijné
skupiny hodnotia pripomienky a prípadne podra nich texty
upravujú. Vo štvrtej fáze, ktorú mažeme nazvat rozho-
dujúcou, Pápežská komisia pre revíziu schválí definitívny
text a predloží ho najvyššiemu zákonodarcovi. Koneène
posledná fáza je výluène fázou legislatívneho charakteru,
kedy zákonodárca Církvi text promulguje.
4. Štruktúra nového Kódexu
63
CIC 1983 obsahuje spolu 1752 kánonov rozdelených do
7 kníh. Knihy sú rozdelené na tituly, tituly na kapitoly a kapitoly
na èlánky. Treba poznamenat, že niektoré knihy sa
133 OhJadom Základných princípov revízie CIC pozri N. PAVONI, L 'iter deJ
nuovo Codice, in: 1/ Codice deJ Vaticano II. Perché un Codice ne//a Chiesa,
Bologna 1984, s. 135-136.
134 Takto rozderuje procedurálny postup Francesco D 'Ostilio vo svojej knihe
La storia deJ nuovo Codice di Diritto Canonico. Cittá del Vaticano 1983,
~ l7.lQ

64
lÁN DUDA
Úvod do .ftúdio kanonického práva
možu deli ešte akrem toho na èasti (pars) alebo na sekcie
(sectio). Uvedieme si na tomto mieste aspoò názvy jednotlivých
kníh:
De normis generalibus (kánn. 1-203)
De populo Dei (kánn. 204-746)
De Ecclesiae munere docendi (kánn. 747-833)
De Ecclesiae munere sanctificandi (kánn. 834-1253)
De bonis Ecclesiae temporalibus (kánn. 1254-1310)
De sanctionis in Ecclesia (kánn. 1311-1399)
Oe processibus (kánn. 1400-1752)
5. Ústavný zákon Cirkvi
(LeI Ecclesiae fundamentalis)
Ústavný zákon Cirkvi (=LEF) nebol promulgovaný
z rozhodnuti a pápeža JÁNA PAVLA II. na jar roku 1981.135
Avšak treba poznamenat, že už roku 1965 jestvovala prvá
schéma LEF a následne krátko potom aj druhá schéma. Dòa
27. apríla 1967 bola ustanovená študijná skupina "De lege
Ecclesiae Fundamentali" a v máji 1974 pripojil k tejto
skupine aj expertov, ktorí pracovali na kodifikácii práva
východných Cirkví. V roku 1980 bol odovzdaný pápežovi
JÁNOVI PAVLOVI II. definitívny text. Keï odpoveï neprichá-
dzala tajomník Pápežsk~j komisie pre revíziu CIC sa
zaujímalo veci u kardinála štátneho tajomníka a dostal
odpoveï, že Svatý otec sa rozhodol nepromulgova LEF.
V marci 1981 sa schádza osobitná skupina, 136aby poskytla
Svatému otcovi radu ohl'adom promulgácie LEF. Hlasovanie
dopadlo kladne (13 hlasov boto za, 5 ,bolo proti). Napriek
tomu Svatý otec rozhodol, že nateraz Ustavný zákon Církvi
nebude promulgovat.137
OSTlLIO
Cf F
L . 48 - O '
13~ . . , a storla s. .
136 Skupina mala 18 èlenov z radov kardinálova biskupovo
:-T~,"'~
"
137 Zdá sa,
že rozhodnutie Svatého otca nepromulgova LEF nastalo po
intervencii vysokých cirkevných hodnostárov z Írska a Sevemej Ameriky
- cf. F. O'OSTlLIO. La storia S. 48.

Kodifikácia kódexov kanonického práva
6. Osobnosti revízie CIC
Na revízii CIC sa zúèastnilo množstvo odborníkovo Tu
si uvedieme iba niektorých. Sú to kardinál PIETRO CIRIACI,
kardinál PERICLE FELlCI, kardinál ROSALlO CASTILLO LARA,
65
Mon$. RAJMUND BIDAGOR, Mons. JAKUB ONCLIN, Mons. JÁN
PÁZSTOR a Mons. DANIEL FALTIN.138
Kardinál PIETRO ClRIACI - bol Rimanom a viedol Pápež-
skú komisiu pre revíziu CIC od 28. marca 1963, èiže od jej
vzniku až do 30. decembra 1966. Jeho životná dráha bola
pestrá: po vysviacke bol kaplánom v San Rocco a odtial'
prechádza do rímskeho seminára prednáša filozofiu
a fundamentálku. Následne nastupuje pracovat na štátny
sekretariát, kde pomáha kardinálovi GASPARRIMU zostavova
prvý Kódex. Diplomatické posty zastával v Èeskoslovensku
a potom v Portugalsku ako nuncius a istý èas stál aj na èele
Kongregácie koncilu.
Kardinál PERICLE FELICI - narodil sa v Segni v r. 1911
a stál na èele Pápežskej komisie pre revíziu kódexu od
21.februára 1967 až do svojej smrti dòa 22. marca 1982.
Dosiahol doktoráty z filozófie, teológie a práva. Vyuèoval
morálku v rímskom seminári, bol sudcom Rímskej roty
a poèas Druhého vatikánskeho koncilu bol generálnym
tajomníkom koncilu. Biskupskú konsekráciu prijal v r. 1961.
Od r. 1977 bol aj prefektom Najvyššieho tribunálu apoštol-
skej signatúry.
Kardinál ROSALIO CASTILLO LARA, OSB - narodil sa v roku
1922 v San Casimiro vo Venezuele. Základné a stredné školy
absolvoval u saleziánov a sám sa ním aj stal. Po kòazskej
vysviacke bol vyslaný do Turína na postgraduálne štúdiá.
Doktorát dosiahol z kanonického práva v r. 1953. Prednášal
- -
138 Následné krátke životopisné údaje sú spracovanépodra poznatkov, ktoré
uvádza N. PAVONI, L 'íter deJ nuovo codice, in: {J Codice deJ Vaticano 11.
Perché un Codice ne//a Chiesa, s. 160-170.

66
lÁN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
na fakulte kan. práva v Turíne a v Ríme. V r. 1973 bol
menovaný za biskupa koadjútora diecézy Trujillo (Venezuela).
Dòa 2. februára 1975 bol menovaný za tajomníka
pápežskej komisie pre revíziu CIC a 17. mája 1982 bol
menovaný za propredsedu tejto Komisie.
Mons. RAIMUND BIDAGOR, SJ - je póvodom Španiel zo SaD
Sebastiana, kde sa narodil v r. 1894. Dosiahol doktoráty
z filozofie, teológie a kanonického práva. Na kòaza bol
vysvatený v r. 1919 a v r. 1926 vstúpil do Spoloènosti
Ježišovej. Prednášal kanonické právo najprv v Granade
a neskór na Fakulte kanonického práva Gregorovej univerzity
v Ríme. Dòa 23. februára 1965 bol menovaný za
tajomníka Pápežskej komisie pre revíziu CIC a bol ním až
do 1. novembra 1973 kedy stratil úrad dosiahnutím 80. roku
veku.
Mons. VILIAM ONCLIN - póvodom bol Belgièan, kde sa
narodil v Hamonte v r. 1905. Dosiahol doktorát najprv
z kanonického práva a neskór z civilného práva. Prednášal
kanonické právo na univerzite v Lovani od r. 1938. Kòazskú
vysviacku prijal v r. 1929. Od 14. novembra 1965 bol
pridaným tajomníkom Pápežskej komisie pre revíziu CIC.
Mons. JÁN PÁZSTOR - narodil sa v Prievidzi 27. januára
1912. Po teologických štúdiach v Prahe, kam ho poslal
študova otec biskup KMEtKO (neskór arcibiskup), v roku
1936 bol vysvatený na kòaza. Dosiahol doktorát z teológie
a z práva. Dòa 21. júna 1968 bol nitrianskou kapitulou
zvolený za kapitulného vikára. Po menovaní za nitrianskeho
sídelného biskupa pápežom PAVLOM VI. dòa 19.2.1973, prijal
biskuskú vysviacku 3. marca 1973. Revízie CIC sa zúèastnil
ako expert: pracoval v študijnej skupine "De iure patrimo-
niali Ecclesiae". Zomrel 8. novembra 1988.139

Kodifikácia kódexov kanonického práva
Mons. DANIEL FALTIN, OFM CONv. - narodil sa v Kurima-
67
noch pri Levoèi dòa 21. apríla 1927. V r. 1946 vstúpil
k Minoritom. Po odchode do Talianska v r. 1951 bol vysvatený
na kòaza. Získal doktorát z teológie a z obojeho práva.
Prednášal kanonické právo na Inštitúte obQjeho práva
Lateránskej univerzity v Ríme a od r. 1986 je sudcom
Apoštolského tribunálu Rota Romana. Ako expert zúèastnil
sa prác na revÍzii CIC: pracoval v skupine "De Lege
Fundamentali Ecclesiae", v skupine "De locis et temporibus
sacris oeque cultu divino" a v skupine "De iure patrimolliali
Ecclesiae" .
Skupina odborníkov, ktorá pomáhala Sv. otcovi Jánovi
Pavlovi II. pri osobnej revízii definitívnej schémy nového
CIC - kardinál AGOSTINO CASAROLI, kardinál JOlEF RATlINGER,
arcibiskup VINCENlO FAGIOLO, arcibiskup ZENON GROCHO-
LEWSKI, EOWARO EGAN,
IsTVAN MESTER, XAVIER
GARCIA, HUGO BETTI,
EUGEN CORECCO.140
7. Niektoré poznámky z obsahu
"Sacrae disciplinae leges"
OCHOA, LuIS PlEl
1. Pápež lÁN PAVOL II. promulgoval Codex Iuris Canonici
1983 apoštolskou konštitúciou "Sacrae díscíp/ínae /eges"
(Zákony posviitnej discíp/íny) \4\ dòa 25. januára 1983. V tejto
konštitúcii výslovne stanovil, že nové zákony vstúpia do
140 Cf. F. D'OSTILIO, La storia..., s. 133. Chcem pripomenú, že z osobnosti
sme vynechali tajomníka Pápežskej komisie pre reviziu CIC Mons. Jakuba
Violarda. On bol tajomnikom od 28. marca 1963 do 23. februára 1965 a
odtiar prešiel pracovat na Kongregáciu pre disciplinu sviatosti, kde bol
menovaný za tajomnika Kongregácie. tiže bol tajomnikom Komisie pre
reviziu CIC len krátko a naviac eš1e poèas trvania Koncilu, kedy sa vlastne
èakalo na koncilové dokumenty.
141 Spominaná apoštolská konš1i1Úcia sa nachádza v AAS 75 (1983), pars II,
VII-XIV Dòa 28. januára 1983 vydal kardinál štátny sekretár ..Normae de
latino textu C./.C. tuendo (normy na ochranu latinského textu CIC)". Je

68
lÁN DUDA
Úvod do .ttúdia kanonického práva
platnosti na prvú adventnú nederu v roku 1983, èiže
27. novembra spomínaného roku.
2. JAN PAVOL II. zdoraznil, že v Kódexe sa nachádzajú
"disciplinárne normy" Cirkvi. Dosvedèuje to už aj samotný
názov apoštolskej konštitúcie. Disciplínu však treba spájaf
na prvom mieste nie s trestom (disciplína - trest), ale
s termínom žiak (discipulus). A keïže normatíva katolíckej
Cirkvi chce by verná poslaniu, ktoré jej zveril Zakladater,
hovoríme o tejto normatíve ako o "posviitnej disciplíne",
ktorou kresfan, ak ju zachováva, nasleduje Krista.142
3. Kódex kanonického práva treba vidief, chápat a vy-
svetrovaf v súvislosti s Druhým vatikánskym koncilom.
Vyhlásení tohto druhu, èi už implicitných alebo explicitných,
nachádzame v apoštolskej konštitúcii dostatok.143
4. Kódex kanonického práva treba rozhodne vidief
a chápat v rámci "dlhotrvajúceho právneho dedièstva"
Cirkvi, ako to zdorazòuje apoštolská konštitúcia "Sacrae
disciplinae leges ".144 Èiže ho ci Kódex obsahuje "novoty"
-
tam stanovené, že iba latinský text K6dexu je oficiálnym textom~
nijaký preklad, ani schválený, nemá hodnotu oficiálneho textu. Žiadosti
o licenciu na preklady prijíma Sv:1tá stolica normálne prostredníctvom
konferencii biskupov EV 8, s. 514-515.
142 Cf. Comunione, comunitá a disciplina ecclesiale. Documento dell'Episcopato
italiano (Magistero), Edizioni paoline, Milano- Tonno 1989, s. 4-5.
143 Napr.: "nový K6dex... si nevyhnutne vyžadoval predbežnú prácu
144 "Vynára
koncilu"; "nový K6dex sa maže z istého hladiska chápat ako velké úsilie
preložit samotné uèenie, èiže koncilovú ekleziol6giu do kanonickej reèi";
"... K6dex možno považovat za doplnok Druhého vatikánskeho koncilu,
s osobitným zretelom na dve konštitúcie: dogmatickú konštitúciu Lumen
gentium a pastorálnu konštitúciu Gaudium et spes".
sa otázka, ÈO K6dex kanonického práva vlastne je? Aby sa na
túto otázku dala náležitá odpoved, treba si pripomenút to dlhotrvajúce
právne dedièstvo, ktoré sa nachádza v knihách Starého a Nového zákona,
z ktorého ako zo svojho prvotného prameòa vyviera celá právna a
zákonodárna tradícia Cirkvi" - "Sacrae disciplinae leges".

Kodifikácia kódexov kanonického práva
Druhého vatikánskeho koncilu, na druhej strane treba ich
chápat a vysvetrova aj v súlade s kanonickou tradíciou.
5. Právna závaznost Kódexu vyplýva zo zákonodarnej
moci najvyššieho velkòaza, ktorý je zároveò najvyšším
zákonodarcom Církvi. Avšak Kódex Je aj výsledkom ko-
légiovej súèinnosti biskupoV.145 Z toho nutne vyplýva, že
Kódex má juridickú povahu.
6. Kódex je nástrojom v službe pastorácie, èiže je jedným
z prostriedkov, pomocou ktorých vedie Církev rudí k spá-
se.146
145 plne si uvedomujeme, že tento akt (rozumej: akt promulgácie K6dexu)
vychádza priamo z našej pápežskej autority a má preto povahu prirnátu.
Rovnako si však uvedomujeme, že tento K6dex svojim obsahom odráŽa
kolegiovú starostlivost o Církev všetkých našich bratov v episkopáte" -
"Sacrae disciplinae leges".
146 cieTom K6dexu nie je nahradit v živote Církvi alebo veriacich vieru,
milost. charizmy a najma nie lásku. Práve naopak, cieTom K6dexu je to,
aby sa v cirkevnej spoloènosti utvoril taký poriadok, ktorý by
uprednostòoval lásku, milost, charizmy, no súèasne by uTahèoval
usporiadaný rozvoj v živote cirkevnej spoloènosti, ako aj jednotlivcov,
ktorí patria do nej"; alebo iný výrok: "Treba ho (K6dex) považovat za
prepotrebný nástroj zachovania patrièného poriadku tak v individuálnom
a sociálnom živote, ako aj v samej èinnosti Cirkvi"; alebo ešte iný výrok:
"Nástroj, akým je K6dex, úlne zodpovedá povahe Cirkvi"; alebo další
výrok: "Treba si žela, aby sa nové kanonické zákonodárstvo stalo
úèinným nástrojom, pomocou ktorého by Cirkev mohla zdokonalovat
samu seba v duchu Druhého vatikánskeho koncilu a stávala sa èoraz
viac sposobilejšou spíòa svoju spásnu úlohu na tomto svete" - ., Sacroe
disciplinae leges".
147 (Pri príprave K6dexu) .,sa s èo najv~èšou starostlivosou sledovalo to,
aby sa normy K6dexu presne sformulovali a aby sa opierali o pevný
právny, kanonický a teologický základ"; alebo iný výrok:"Tento nový
K6dex sa može z istého hladiska chápat ako velké úsilie pretlmoèit
pokoncilovú teol6giu do kanonickej reèi." Na inom mieste apoštolská
konštitúcia pripomfna, že dlhotrvajúce právne dedièstvo Církvi vyviera
z knih Starého a Nového zákona - "Sacrae disciplinae leges".
69

70
JAN DUDA
Úvod do ~túdia kanonického práva
7. Normy, obsiahnuté v Kódexe, majú svoj teologický
základ, èiže nie sú iba jednoduchou juridickou kreáciou.147
KÁNONOV VÝCHODNÝCH
Tretí èlánok
KODIFIKÁCIA KÓDEXU
CIRKVÍ
1 Základné dáta kodifikácie
27. apríla 1929 - pápež PlUS XI. vymenoval "Consilium
Praesidentiae" pre kodifikáciu kanonického práva východ-
ných Cirkví.148 Clenmi tejto kardinálskej Rady bol i kardináli
PIETRO GASPARRI, LUlGI SINCERI A BONAVENTURA CERRETTI. K tejto
Rade pápež prièlenil trojèlennú skupinu konzultorov
odborníkov z oblasti práva.
23. novemhra 1929 - pápež PlUS XI. ustanovil kardinálsku
komisiu na prípravu kodifikácie práva východných
Církví pod názvom "Commissione Cardinalitia pro Studiis
Praeparatoris Codificationis Orientalis". K nej boli prièlenené
dve skupiny expertov, jedna bola 14 èlenná a druhá
12 èlenná. Komisii predsedal kardinál GASPARRI, èlenmi boli
kardináli Sincero, Cerretti, Ehrle a tajomníkom bol kòaz
mons. Cicognani. Úlohou tejto Komisie bolo pripravi
pramene práva východných Cirkví. To sa aj stalo, keï
Kongregácia pre východnú Cirkev publikovala 13 zvazkov
týchto prameòov v r. 1934.
148 I ke4 zaèiname rokom 1929, ktorý sa v~becne uznáva za zaèiatok kedy
sa reálne zaèalo pracovat na KMexe východných Církvi, predsa treba
poznamenat, že prip~vne práce kodifikácie zaèali už pred Prvým
vatikánskym koncilom. Už vtedy totiž Ján Pitra, salezián, z nariadenia
pápeža Pia L"'{. zozbieral a publikoval vo dvoch zvazkoch "Iuris eccJesiastici
graecorum historia et monumenta", èiže pramene cirkevného práva grékov.
Bližšie o pripravných krokoch telto kodifikácie DOzri v EV 12. s. 32-41.

Kodifikácia kódexov kanon/ckéhopráva
7. jún 1935 - pápež PlUS XI. ustanovil Pápežskú komisiu
pre redakciu Kódexu východného kanonického práva
(Pontificia Commissio ad Redige-ndum Codicem luris
Canonici Orientalis).149 -
Január 1948 - Komisia odovzdala definitívny text
71
Kódexu Svatému Otcovi.
2. február 1949 - pápež PlUS XII. proniulgoval Motu
proprio "Crebrae allatae sunt" tie kánony, ktorých obsahom
bol o manželstvo (celkom 131 kánonov). Táto legislatíva
vstúpila do platnosti 2. mája 1949.150
6. januára 1950 - pápež promulgoval svojim Motu
proprio "Sollicitudinem Nostram" tie kánony, ktorých
obsahom bolí procesy (spolu 576 kánonov). Táto legislatíva
vstúpila do platnosti dòa 6. januára 1951.151
9. februára 1952 - pápež PlUS XII. svojim Motu proprio
"Postquam Apostolicis Litteris" promulgoval tú èas! definitívnej
schémy pripravovaného Kódexu, ktorej obsahom bolí
rehol'níci, èasné dobrá Cirkvi a význam slov (spolu 325
kánonov). Táto legislatíva vstúpila do platnosti 21. novembra
1952.152
2. jún 1957 - PlUS XII. promulgoval svojim Motu proprio
"Cleri sanctitati" ïalších 558 kánonov definitívnej Schémy
pripravovaného Kódexu. Ich obsahom bolí ríty a osoby. Táto
legislatíva vstúpila do platnosti dòa 25. marca 1958.153
149 Spoèiatku jej predsedal kardinál Luigi Siceri, po jeho smrti od r. 1936
"
kardinál Maximus Massimi' a po ò-om od r. 1962 až do r. 1971 kardinál
Agagianian PetruS XV.'Za tá.jomníka Komisie bol menovaný Acacius
Coussa, ktorého asistentom v týchto prácach bol mons. Daniel Faltin -
Cf. Codex Canonum Ecc/es;ae Or;enta/;um. Praefat;o, in: EV 12, s. 47.
j~O AAS 41 (1949), s. 89-119.
1~1 AAS 42 (1950), s. 5-120.
1~2 AAS 44 (1952), s. 65-150.
1~3 AAS 49 (1957), s. 433-600. Ïalšie promulgácie tohto druhu sa už nekonali.
Z definitívnej Schémy pripravovaného k6dexu, ktorá obsahovala 2666
kánonov nebolo promulgovaných 1095 kánonov. Ostatné bolí

72
lÁN DUDA
Úvod do Múdia kanonického práva
21. november 1964 - Druhý vatikánsky koncil promul-
goval dekrét Orientalium Ecclesiarum.
15. júna 1972 - pápež PAVOL VI. zrušil Komisiu, ktorú
ustanovil v r. 1935 PlUS XI. a ustanovil Pápežskú komisiu pre
revíziu Kódexu východného kanonického práva (Pontificia
Commissio Codici luris Canonici Orientalis Recogno-
scendo). Ku Komisii bola pridaná skupina konzultorov.154
17. október 1986 - je pripravená Schéma Kódexu vý-
chodného kanonického práva, je predložená pápežo\'i
JANOVI PAVLOVI II., ktorý nariadil, aby sa rozposlala èlenom
Komisie na revíziu. Schéma nesie názov "Codex luris
Canonici Orientalis" (skratka: CICO).
28. januára 1989 - predkladá sa JANOVI PAVLOVI II.
detinitívna Schéma, ktorá má názov "Codex Canonum
Ecclesiarum Orientalium". Svatý Otec ju podrobuje svojej
osobnej revízii.
1. október 1990 - JAN PAVOL II. oznamuje, že Kódex
kanonického práva východných Cirkví bude promulgovaný
18. októbra 1990.
18. október 1990 - pápež JAN PAVOL II. apoštolskou
konštitúciou "Sacri canones" (Posvatné kánony) promulgoval
Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium. V konštitúcii
stanovil, že CCEO vstúpi do platnosti dòa 1. októbra 1991.155
prom govan - ex canonum atio,
in: EV 12, s. Sl.
1~4 L 'Osservatore romano zo 16. júna 1972. tlenov Kornisie bolo spoèiatku
27, neskor 38. Konzultorov boto 70. Treba poznamenat, že k práci ako
pozorovatelia boli prizvani aj niektori èlenovia pravoslávnej Cirkvi.
Komisii najprv predsedal kardinál Jozef Parecatil z Malabarskej Cirkvi
(zomrel vo februári 1987). Po ò-om tento post ostal neobsadený.
Podpredsedom sa stal b.iskup zo Sýrskej Cirkvi Ignác Mansourati, po
ò-om od r. 1977 biskup Ukrajinskej Cirkvi Miroslav Marusyn a po ò-om
od decembra 1982 biskup Maronitskej Cirkvi Emilius Eid. Tajomnikom
Kornisie bol jezuita chorvátskeho pOvodu Ivan Žužek - Cf. Codex Canonum
Ecc/esiarum Orienta/ium. Praefatio, in: EV 12, s. 55.
I~~ MS 82 (1990), s. 1033-1044.

Kodifikácia kódexov kanonického práva
2. Princípy revízie
Princípy podl'a ktorých sa mala konat revízia východnej
legislácie, schválila Komisia na svojom plenárnom zasadaní
v marci 1974 a následne ich schválila aj Svatá stolica:156
1. má sa zostavit jeden kódex pre všetky východné
katolícke Cirkvi;
2. kódex má byt naozaj východný, èiže má bral do
úvahy zvláštnosti disciplíny východných katolíckych
Cirkví;
3. kódex má mat ekumenický charakter, èiže má napo-
máhat úsiliu o jednotu predovšetkým s pravoslávnymi
Cirkvami;
diarity.157
4. kódex má mat juridický charakter;
5. kódex má favorizovat pastoraèný aspekt;
6. koneène kódex má favorizovat aj princíp subsi-
3. Štruktúra CCEO
Codex Canonum Ecclesiarum Orientalium má spolu
73
1546 kánonov. Nie je rozdelený na knihy, ale na tituly
a tituly na kapitoly. Je to tak v súlade s východnou tradíciou.
Po 6. úvodných kánonoch nasleduje 30 titulov:
1. De christitidelibus eorumque omnium iuribus et oblí.
gationibus (Práva a povinnosti všetkých veriacich)
Kánn. 7-26
2. De Ecclesiis sui iuris et de ritibus (Církvi "sui iuris"
a ríty)
Kánn. 27-41
--
156 Cf. Nuntia 3 (1976), s. 3-10.
157 D. SALACHAS, /stituzioni di Diritto Canonico de//e Chiese catto/iche orienta/i,
Bologna 1993, s. 50-53. Uvedený autor podáva aj komentár k uvedeným
princípom. Princip subsidiarity by sa mohol vyjadrit nasledovnou vetou:
èo može urobit nižšia autorita, nech ju to robit vyššia autorita nechá.
Uvedený princip má velké praktické dosledky.

74
JÁN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
3. De suprema Ecclesiae auctoritate (Najvyššia autorita
Církvi)
Kánn. 42-54
4. De Ecclesiis patriarchalibus (Patriarchálne Církvi)
Kánn. 55-150
5. De Ecclesiis archiepiscopalibus maioribus (Vyššie
arcibiskupské Církvi)
Kánn.151-154
6. De Ecclesiis metropolitanis ceterisque Ecclesiis sui iuris
(Metropolitné Církvi a ostatnì Církvi "sui iuris"~
Kánn. 155-176
7. De Eparchiis et de Episcopis (Eparchie a biskupi)
Kánn. 177-310
8. De Exarchiis et de Exarchis (Exarchie a exarchovia)
Kánn. 311-321
9. De conventibus hierarcharum plurium Ecclesiarum sui
iuris (Zhromaždenia hierarchov r6znych Církvi "sui
iuris")
Km. 322
10. De clericis (Klerici)
Kánn. 323-398
11. De laicis (Laici)
Kánn. 399-409
12. De monachis ceterisque religiosis et de sodalibus
aliorum institutorum vitae consacratae (Mnísi, ostatní
rehorníci a èlenovia iných institútov zasvateného
života) Kánn. 410-571
13. De cristifidelium consociationibus (Asociácie veria-
cích)
Kánn. 573-583
14. De evangelizatione gentium (Evanjelizácia národov)
Kánn. 584-594
15. De magisterio ecclesiastico (Magistérium Církvi)
Kánn. 595-666
16. De cultu divino et praesertim de sacramentis (Boží kult
a osobitne sviatosti)
Kánn 667-895
.

Kodifikácia kódexov kanonického práva
17. Oe baptizatis acatholicis ad plenam communionem
75
cum Ecclesia catholica convenientibus (Pokrstení
nekatolíci, ktorí vstupujú do plného spoloèenstva s
katolíckou Cirkvou)
Kánn. 896-901
18. Oe oecumenismo seu de christianorum unitate foven-
dam (Ekumenizmus èiže napomáhanie jednoty kres-
anov)
Kánn. 902-908
19. Oe personis et de actibus iuridicis (Osoby a právnické
úkony)
Kánn. 909-935
20. Oe officiis (Úrady)
Kánn. 936-978
21. Oe potestate regiminis (Moc riadenia)
Kánn. 979-995
22. Oe recursibus adversus decreta administrativa (Rekur-
zy proti administratívnym dekrétom)
Kánn.996-1006
23. Oe bonis Ecclesiae temporalibus (Èasné dobrá Církvi)
Kánn.l007-1054
24. Oe iudiciis in genere (Súdy všeobecne)
Kánn. 1055-1184
25. Oe iuditio contentioso (Sporový proces)
Kánn. 1185-1356
26. Oe quibusdam processibus specialibus (Niektoré
osobitné procesy)
Kánn. 1357-1400
27. Oe sanctionibus penalibus in Ecclesia (Trestné sankcie
v Církvi)
Kánn. 1401-1467
28. Oe procedura in poenis irrogandis (Procedúra pri
ukladaní trestov)
Kánn. 1468-1487
29. Oe lege, de consuetudine et de actibus administrativis
(Zákon, zvyk a administratívne úkony)
Kánn. 1488-1539

76
lÁN DUDA
Úvod do štúdia kanonického práva
30. De praescriptione et de temporis supputatione (Premlèanie
a poèítanie èasu)
Kánn. 1540-1546
4. Poznámky z obsahu "Sacri canones"
1. Kódex sa usiluje zachovat vernos tradíciam východ-
ných Církví, èo vlastne stanovuje aj dekrét Orientalium
ecclesiarum Druhého vatikánskeho koncilu.158
2. Touto legisláciou sa napomáha ekumenizmu, predo-
všetkým s východnými Cirkvami, ktoré nie sú v plnom
spoloèenstve s katolíckou Cirkvou.159
3. Osobitný doraz sa kladie na partikulárne právo
jednotlivých východných Církví v tom zmysle, že Kódex
necháva velKý priestor partikulárnemu právu. Najvyšší
zákonodarca preto vyzýva tých, ktorí majú v jednotlivých
Cirkvách zákonodarnu moc, aby sa postarali a vydali také
normy partikulárneho práva, ktoré by bolí v súlade s ich
tradíciami.
4. CIC 1983 a CCEO sú akoby dve èastí prúc jedného tela
Církvi. Jednou èastou Církev "dýcha" na východe a druhou
na západe. Je to zdoraznenÍe rovnosti i rovnoprávnosti
disciplinárnej tradície východných Církví s disciplinárnou
tradíciou západnej Církvi.
1'8 Or;enta/;um ecc/es;arum, 6.
1'9 "Naozaj, tento K6dex chráni základné právo ludskej osoby, èiže aby
každý mohol vyznávat vieru podIa vlastného rítu... ÈO je reguiou každého
ekumenizmu" - "Sacr; canones". in: EV 12, s. 411.

Kodifikácio kódexov kanonického práva
Štvrtý èlánok
APOŠTOLSKÁ KONŠTITÚCIA
"PASTOR BONUS"
1. Základná informácia
Z dovodov kompletnosti je potrebné aspoò v ne-
vyhnutnej l11iere upriami svoju pozornost aj na apoštolskú
konštitúciu JÁNA PAVLA II. o rímskej kúrii "Pastor bonus"
(Dobrý pastier). lÁN PAVOL II. ju promulgoval dòa 28. júna
1988 a stanovil, že vstúpi do platnosti 1. marca 1989.160
Spomínaná konštitúcia je rozdelená na 193 èlánkov. Obsah
jednotlivých zoskupení èlánkov naznaèujú nadpisy, oznaèené
rímskou èíslicou.
2. Štruktúra legislácie "Pastor bonus"
I. Normae generales (Všeobecné normy) - èI. 1-38;
II. Secretaria status (Štátny sekretariát) - èI. 39-47;
III. Congregationes (Kongregácie) - èI. 48-116;
IV. TribunaIia (Tribunály) - èI. 117-130;
V. Pontificia consilia (Pápežské rady) - èI. 131-170;
VI. Officia (Úrady) - èI. 171-179;
VII. Cetera Curiae Romanae Instituta (Ostatné usta-novizne
Rímskej kúrie) - èI. 180-182;
VIII. Advocati (Advokáti) - èI. 183-185;
IX. Institutiones Sanctae Sedi adhaerentes (Ustanovizne
spojené so Svatou stoIicou) - èI. 186-193.161
160 JOANNES PAULUS PP. II., Const. ap. "Pastor bonus" de romana curia, in
AAS 80 (1988),841-930.
161 Bližšie o Rímskej kúrii a jej dikastériach pozri moju knihu Bofllud. Výklad
Druhej knihy Kódexu kanonického práva z roku 1983, Spišská Kapitola 1995,
s. 123-148.
77

78
lAN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
ZÁVER
Na tomto mieste chcem uviest iba niekolko poznatkov,
ktoré mi prišli na um pri písaní tejto štúdie a ktoré pova-
žujem za doležité uviest.
1. Kanonické právo nie je iba èírou normatívou Cirkvi,
èiže iba akousi normou, ktorú vydala autorita Cirkvi. Totiž
každá norma Cirkvi má aj svoje "zákulisie", v ktorom sa
"zrodila, žije a zomiera" - ako to èasto hovorieval prof.
ANDREA BONI na katedre kanonického práva Lateránskej
univerzity. Preto študent, okrem samotnej normy a jej
exegézy, sa má usilovat nachádzat odpoveï na celú škálu
otázok, ktoré pred neho stavia jestvovanie samotnej normy.
2. Nesmie sa nám strácat zo zretera, že kanonické právo
to je predovšetkým vztah medzi veriacimi navzájom a me-
dzi veriacimi a Cirkvou, inšpirované Svatým písmom
a tradíciou a že kanonická norma je iba viac èi menej
dokonalým obrazom spomínaného vztahu. V tomto duchu
sa treba dívat na vylepšovahie a zmepy V ,kanonickej
legislatíve, ktoré nastali behóm dejín Cirkvi.
3. Dúfam, že táto štúdia aspoò èiastoène splnila cier,
ktorý som uviedol v úvode a že aspoò v nieèom prispela
koboznámeniu sa s kanonickým právom. Chcem sa štu-
dentom poïakovat za to, že nerezignovali pod náporom
poèiatoèných tažkostÍ a vydržali v trpezlivosti pri èÍtanÍ
a štúdiu týchto riadkov až do konca. Najvaèšia vïaka však
nech patrí Pánu Bohu za všetko.
Ad maiorem Dei gloriam.

BffiLIOGRAFIA
1. Pramene
Codex Canonum Ecclesiarum Orienta/ium, in Enchiridion vaticanum 12.
Codex /uris Canonici Pij X Pontiflcis Maximi iussu digestus, Benedicti
Papae XV auctoritate promu/galus, praefatione, fontium annotatione et
indice analytico-alphabetico ab Emo Petro Card. Gasparri auctus, Typis
polygloti s vaticanis 1948.
Codex /uris Canonici auctoritate /oanni Pauli PP. // promulgatus. Fontium
annotatione et indice ana/ytico-a/phabetico auctus, Libreria editrice
vaticana 1989.
CONCILIUM VATICANUM SECUNDUM, Constitutiones, Decreta,
Declarationes (cura et studio Secretariae generalis Concilii
oecumenici vaticani II), Libreria editrice vaticana 1993.
Comunione, comunitá e disciplina ecclesiale. Documento dell'Episcopato
italiano, cd. paoline, Milano- Torino 1989.
JOANNES PAULUS PP. II, Const. ap. "Sacrae disciplinae leges",
in AAS 75 (1983), pars II, VII-XIV.
- Const. ap. .,Pastor bonus", in AAS 80 (1988), 841-930.
- Const. ap. "Sacri canones", in AAS 82 (1990), 1033-1044.
PlUS PP. XII, Litt. ap. motu proprio datae "Crebrae A//atae sunt",
in AAS 41 (1949),89-119.
- Litt. ap. motu proprio datae "Sollicitudinem Nostram ", in AAS 42
(1950), 5-120.
- Litt. ap. motu proprio datae "Postquam Apostolicis Litteris", in AAS
44 (1952), 65-150.
- Litt. ap. motu proprio datae "C/eri sanctitati ", in AAS 49 (1957),
433-600.

80
lÁN DUDA
Úvod do .ftúdia kanonického práva
2. Literatúra
ARROBA M., JI Diritto processuale canonico. Roma 1993.
AYMANS W., Osservazioni critiche sul metodo della canonistica. in Scienza
giuridica e diritto canonico, a roTa di Ro Berto1ino, Tonno 1991.
BARBERlS M., lntroduzione allo studio dellafilosofia del diritto, Bologna 1993.
BONI A., Costituzionalitá divina ed umana deJ diritto, Roma 1986.
BOBBIO N., Teoria generaJe deJ diritto, Bologna 1993.
CAPPELLINI E. - MARCHESI M., JI nuovo codice. Proposte di interpretazione
e contenuto normativo. Brescia 1983.
CAPELLO F., Summa luris Canonici. 3 vol., Romae 1945- 1948.
CASTANO J., lntroduzione aJ diritto costituzionale della Chiesa, Roma 1990.
CAVAGNlS F., lnstitutiones luris PubJici Ecclesiastici. Romae 1883.
(The) Code ofCanon Law - a text and commentary, Washingston 1983.
Codigo de Derecho Canonico, (dir.) A. Benloch Poveda, Valencia 1993.
D' AGOSTlNO,
F., JI diritto come problema teologico. Tonno 1992.
D' AGOSTlNO F., Filosofia deJ diritto, Tonno 1993.
(1J) Diritto neJ mistero deJJa Chiesa, 3 vol., Roma 1988-92.
D'OSTILIO F., La storia deJ nuovo Codice di diritto canonico, Cittá del Vaticano
1983.
DUDA J., Boli rud. Výklad Druhej knihy Kódexu kanonického práva. Spišská
Kapitula 1995.
DUDA J., Om.fové .ftipendium v zákonodárstve katoJickej Církvi (rukopis), Rím
1994.
FELICIANI G., Le bosi deJ diritto canonico, Bologna 1979.
FRIEDBERG A., Corpus luris Canonici, Graz 1959.
GffiRLANDA G., Introduzione aJ diritto eccJesiaJe, Cassale Monferrato 1993.
(DEL) GIUDICE V., Nozioni di diritto canonico, Milano 1970.
GRANERlS J., PhiJosophia iuris, vol. I., Romae 1943.
GROCHOLEWSKI Z., Štúdie z procesného kanonického práva. Spišská
Kapitula 1995.
GROCHOLEWSKI Z., IJ rinnovamento canonistico in Slovacchia,
in Ephemerides luris Canonici 49 (1993), n. 1-3, p. 153-172.
GUNfiIOR A., MoráJna teológia. I/A, Rím 1988.
Handbuch des KathoJischen Kirchenrecht. Regensburg 1983.
HAURIOU M., Teoria dell'istituzione e deJlafondazione. Milano 1%7.
HERRANZ J., Crisi e rinnovamento deJ diritto nella Chiesa, in Acta Simposii
InternationaJis Iuris Canonici, Cittá de1 Vaticano 1994.
HERVADA J.. Introduzione critica aJ diritto naturale, Mi1ano 1990.

Bib/iografia
CHIAPPETTA L.. JI codice di diritto canonico, 2 vol., Napoli 1988.
CHIAPPETTA L., Prontuario di diritto canonico, Napoli 1993.
Ius et Iustitia, 4 vol., Bratislava-Spišská Kapitula 1992-95.
KELLY J., Pápefi dvoch tislcrotl, Bratislava 1994.
KELSEN H., Genera/ theory of/aw andstate, Milana 1984.
LEVI A., Teoria genera/e de/ diritto, Padova 1953.
LUMIA G., Lineamenti di teoria e ide%gia de/ diritto, Milana 1981.
Manua/ de Derecho Canonico, Pamplona 1991.
MONDIN B., Dizionario encic/opedico de/ pensiero di san Tommaso d:4quino,
Roma 1991.
MON1AN A., JI diritto ne/ mistero de//a Chiesa. Prospettive di fondazione,
Roma 1992.
MUSELLI L., Storia de/ diritto canonico, Tonno 1992.
OTTAVIANI A., Institutiones Iuris Pub/ici Ecc/esiastici, Civitate vaticana
1958.
PARALIEU R., Quide pratique du Code de Droit Canonique - Notes pastora/es,
Bourges 1985.
PAW1,UK T., Prawo kanoniczne ved/ug Kodeksu Jana Pavla II., Olstyn 1984.
PAVONl N., L'iter de/ nuovo codice, in JI Codice de/ Vaticano II. Perché un
codice ne/fa Chiesa, Bologna 1984.
PIANlGIANl O., Dizionario etim%gico della /ingia ita/iana, La Spezia 1991.
PIZZORNI R., Fi/osofia de/ diritto, Roma 1982.
ROSSI R, Lezioni di diritto intemaziona/e pubb/ico, Cittá del Vaticano 1990.
SALACHAS D., Istituzioni di Diritto canonico delle Chiese catto/iche orienta/i,
Bologna 1993.
SCHlKORA R, Nafe svet/á, Frýdek Místek 1947.
SCHWENDENWEIN H., Dos neue Kirchenrecht - Gesamtdarstellung, Graz -
Wien 1983.
SIPOS I., Enchiridion Iuris Canonici, Pécs 1940.
SOHM R., Kirchenrecht, 2 vol., Lipzig 1892-1923.
Spisy apofto/ských otcu, Praha 1985.
SPlNELLI L., Lo Stalo e /a Chiesa. Venti seco/i di re/azioni, Tonno 1988.
STICKLER A., Historia Iuris Canonici. Historiafontium I., Roma 1985.
SZTAFROWSKl E., Podrencnik prawa kanonicznego, Warszawa 1986.
Te%gi. J;;ta e pensiero di 750 te%gi cristiani, a
cura di A. Fontana, Cassale
Monferrato 1994.
VANHOYE A., Legge, carismi e normae di diritto secondo san Pa%,
in Te%gia e diritto (studi giuridici Xli), Cittá del Vaticano 1987.
WERNZ F.. Ius decreta/ium. vol. I.. Roma 1899.
81