slovenské mená mäkkýšov (mollusca) slovak names of the ... - SAV

6
Mollusca
rania národných mien pre všetky druhy-taxóny. Vo svojej práci (s. 6) napísal:
„V systematike, napríklad, máme niekoľko stotisíc rodov a druhov tak
rastlinných ako živočíšnych, o variáciách, rasách ap. ani nehovorím. Bude
rozumné a aj logicky zdôvodnené chcieť pre všetky tieto druhy a rody ustáliť
slovenské termíny [mená] 1 ? Istotne nie!“
Podobne sa k rozsahu tvorenia národných mien, na príklade chrobákov
čeľade bystruškovitých (Carabidae), vyjadril Löbl (1965). Z jeho práce
(s. 347 – 348) citujeme:
„Z tejto čeľade [z čeľ. Carabidae – bystruškovité] u nás žije 70 rodov, z ktorých
veľká väčšina nemá slovenské mená. Je vylúčené, aby ktokoľvek bez
špeciálnych vedomostí vedel spoľahlivo odlíšiť Amary [Amara – rod chrobákov
patriacich do čeľ. Carabidae] od podobných rodov, a už vonkoncom je nemožné
aby neodborník vedel jednotlivé druhy rozoznať. Za týchto okolností je
otázne, pre koho bude užitočné zapamätať si, že slovenský ekvivalent latinského
Amara familiaris je behúnik domáci. A napokon, keď sa dá meno
tomuto druhu, prečo nie aj druhu Amara aenea, ktorý sa vyskytuje v prírode
práve tak hojne, a prečo nie aj ostatným päťdesiatim druhom tohto rodu
alebo asi 400 druhom našich bystruškovitých, alebo viac ako 6500 druhom
chrobákov žijúcich u nás? Kde sa zastaví táto lavína nových mien?“
Z uvedených citátov vyplýva potreba istej striedmosti pri výbere taxónov,
pre ktoré je užitočné a účelné vytvoriť národné meno.
Matoušek & Hensel (1982) svoje predstavy o tvorbe národných mien
vtesnali do sformulovaných zásad a odporúčaní. Podrobnejšie sa vyjadrili
k národným binominálnym menám druhov, uninominálnym menám
vyšších taxónov a k zavedeniu prípon, ktorými by sa odlišovali mená na
úrovni nadradov, radov, podradov čeľadí a podčeľadí. Pri tvorbe rodových
a druhových mien odporučili uprednostniť ľudové mená (pokiaľ existujú),
krátke a jednoznačné mená. Nie sú za uplatňovanie princípu priority
v národnej nomenklatúre (s. 37), napriek tomu odporúčajú dbať o stabilitu
národných mien (s. 41). Zásady tvorenia slovenských mien živočíchov s
úpravami a v rozšírenej podobe opakovane uverejnili o päť rokov neskôr
(Hensel a kol. 1987). S podobnými prístupmi k tvorbe mien živočíchov sa
stretávame aj v rozsiahlej práci Bayera a kol. (1948).
Na rozdiel od vedeckej nomenklatúry, v ktorej tvorba a používanie
mien taxónov od úrovne poddruhu po úroveň nadčeľade sú taxatívne vymedzené
medzinárodnym kódexom „International Code of Zoological
Nomenclature, 4. vyd. (1999)“, národná nomenklatúra je súborom mien
odporúčaných na používanie v slovenskom hovorenom i písanom jazyku.
V podstate platí to čo už v polovici 20. st. napísali autori zásad českého
zoologického názvoslovia (Bayer a kol. 1948): „ ... stejně jako není možno
jazyku zabrániti ve volném růstu a tvoření, není ani odborní národní terminologii
– jako součásti živého jazyka – možno klásti meze a nutit jej k ustrnutí
v jistých vývojem již prekonaných hranicích. Z tohoto důvodu není
ani moudrým ani možným učiniti z odborného českého názvosloví zoologického
věc autoritativního nebo dogmatického usnesení, nýbrž musí býti
výslednicí badatelské svobody a poznání věcí badatelova svědomí a lásky
1 V hranatých zátvorkách sú poznámky autorov