PARALYMPIONIK

EXTRÉMNY VÝKON
STANO ŠČEPÁN
Sen pre tvrdú náturu
Len 320 kilometrov od rovníka je na našej planéte
miesto, kde ľadová „čapica“ vydrží na vrchole
po celý rok. To miesto je okrem iného aj akousi korunou
Afriky a vo svahilčine ju volajú „lesknúca sa
hora“. Vzbudzuje rešpekt svojou masívnosťou.
Vrchol jedného z najväčších vulkánov sveta si vybral
za svoj cieľ v rámci jedenásťčlennej expedície
aj slovenský vozičkár LADISLAV BOČKOR.
MOTIVÁCIA
Pevný stisk dlane, priamočiarosť na jazyku, odhodlanie
v očiach plných života. Života na vozíku.
Svoje lyžiarske a horolezecké ambície musel po
pracovnom úraze zredukovať na sny ukotvené
v klietke. Túžby po nových cestách za poznaním
a za dobrodružstvom ostali odrazu visieť vo vzduchoprázdne.
Našťastie, nie nadlho.
„Pred dvoma rokmi som stretol v Nízkych Tatrách
kamaráta, ktorý chystal expedíciu na Kilimandžáro.
Chytilo ma to, aj keď som si uvedomoval
svoje fyzické limity aj množstvo komplikácii, ktoré
s výstupom vozičkára môžu súvisieť,“ priznáva.
Už pred úrazom aktívne športoval a miloval hory.
Po ňom začal aj bez zdravých nôh najskôr s lyžovaním
a následne aj s handbikom. „Vedel som, že
sa o výstup na vrchol najvyššej hory Afriky už neúspešne
pokúšali hendikepovaní športovci na vozíku.
Vedel som, že to bude nesmierne zložité v rámci
technického zabezpečenia, aj finančne. Ale keď človek
veľmi chce, aj pánboh pomôže...“
Pomáhali – výdatne – aj kamaráti. Ale Laco Bočkor
sa v žiadnom prípade nechcel nechať vyniesť na
vrchol. Bojoval so stúpaním, s prevýšením, s únavou
aj s vlastnou bolesťou na špeciálne upravenej
trojkolke. Jedinečnej v celej Európe...
VRCHOL AFRIKY
Prvým belochom, ktorý v roku 1848 spoznal Kilimandžáro,
bol vraj nemecký misionár Jones Rembran.
Bez ohľadu na dohady historikov či rôzne legendy,
mohutná hora na území Tanzánie, blízko
hranice s Keňou, vznikla pred miliónmi rokov v období
svojej sopečnej činnosti. V rokoch 1870 až
1890 sa ju postupne pokúsilo „zdolať“ 49 Európanov.
Podarilo sa to však až nemeckému bádateľovi
Hansovi Meyerovi a rakúskemu horolezcovi Ludvigovi
Purtschellerovi v roku 1889. Dnes je hlavný
vrchol Kilimandžára vo výške 5895 m oveľa
dostupnejší, ale pre vozičkára je rovnako ťažkým
sústom, ako pre prvých objaviteľov.
Kilimandžáro je fascinujúce svojimi rozdielnymi
vegetačnými pásmami. Od trávnatých stepí na
úpätí až po skalnaté sutinové kuloáre a pásma
večného ľadu. Aj keď prívlastok večného je vzhľadom
na globálne otepľovanie planéty aj afrického
kontinentu otázny.
„Cesta na vrchol a zostup z neho nám trvali päť
dní. Výstup sme si rozdelili na tri etapy a najmä
v tej druhej som si musel siahnuť na dno svojich
fyzických aj psychických síl. Bol som dobre pripravený.
Spolu s priateľom sa nám podarilo vyrobiť
horský bicykel pre vozičkárov a testoval som ho
v terénoch Nízkych Tatier, na Kamenci aj v Rudohorí.
Nebál som sa výstupu. Bola to pre mňa cesta
objavovania vlastnej vôle a schopností. Bola to výzva.“
ÚRAZ
Pre Laca Bočkora, rodáka z Lopeja, bol výstup na
Kilimandžáro naplnením cieľa. Výzvou od života.
„Prijímam ich tak, ako mi ich život prináša. Nie,
môj úraz, ktorý mi zmenil život nebol výzvou, hoci
v istom zmysle možno aj áno. Ťažko povedať, čo
nám život prinesie, aké prekážky pred nás postaví.
Závisí na každom z nás, ako sa s nimi vyrovnáme.“
Bol to nešťastný okamih. Stalo sa to pri rekonštrukcii
kostolnej veže. Výškové práce nikdy nerobili
Lacovi problémy. „Akurát sme sa vracali z obeda.
Práve sme sa chceli pozapínať, aby sme boli
istení. Už som to nestihol...“ Pád z veľkej výšky ho
odsúdil na vozík. Ale nezobral mu jeho túžby a sny.
„Samozrejme, že sme mali pri výstupe na Kilimandžáro
aj technické problémy. Najviac ma hnevali
odrážky plné vody. Strmý chodník hore bol široký
asi meter a po stranách mal miestami odrážky
hlboké aj viac než pol metra. Kolesá bicykla mi
zapadávali, museli ma z toho neustále vyťahovať
a cítil som každú kostičku. Tých miest, ktoré ma
privádzali do zúfalstva, tam bolo hádam na tisíc.
Ale zvládli sme to.“ Najmä vďaka umne zostrojenej
trojkolke. Zadné koleso je hnacie, dve predné
možno otáčať. Dômyselne zostrojené prevody – je
ich 28 – umožňujú zvládnuť až štyridsaťpercentné
stúpanie. „Vďaka prevodovke, podobnej ako
v aute, sa dá preradiť z vysokých prevodov hoci aj
na prvý. Keď sa zaseknete, môžete preradiť a pokračovať.“
VÝSTUP
V rukách malá mapka a na nej nakreslená cesta
výstupu. Niekoľko farebných čiar, zopár centimetrov,
za ktorými sú litre potu, stony únavy. „Najviac
ma bolel chrbát medzi lopatkami.“ Expedícia na
Kilimandžáro nastupovala na cestu na strechu Afriky
v miestach, kde je vstup do Národného parku
Kilimandžáro. Založili ho v roku 1973, oficiálne
otvorili o štyri roky neskôr.
„Prvý tábor sme mali v Marandahúde, vo výške
2700 m nad morom. Prespali sme v kamenných
búdach, ktoré využívajú vysokohorskí turisti. Denne
sme potom absolvovali prevýšenie okolo tisíc
metrov. Druhý tábor bol vo výške 3790 m, tretí
sme mali o ďalších asi tisíc metrov vyššie v Kibahúde.
Odtiaľ sme sa potom vydali už na vrchol.
Vstávali sme o tretej ráno, bolo mínus 15 stupňov
a všetci sme cítili štipku napätia.“
Najvhodnejší termín na výstup je v období sucha
od polovice decembra do konca februára. „Samotná
výška mi nerobila problémy, v minulosti
som bol aj vo vyšších polohách, redší vzduch organizmus
zvládal, ale miestami ma trápil terén,
najmä skalné prahy, cez ktoré mi priatelia museli
pomôcť a potom záverečný kuloár s pohyblivou
sutinou. Pomáhali mi, ako sa dalo, ťahali ma hore
lanom, dostali sme sa o päť-šesť metrov vyššie
a vzápätí som sa o štyri či päť metrov zosunul.
Hrôza. To zosúvanie bolo deptajúce, napokon som
ostal tesne pod vrcholom, ale cítil som sa, akoby
som bol celkom hore.“
Možno by sa to Lacovi s podporou desiatok
nosičov podarilo, ale oveľa cennejšie je pre neho
poznanie, že sa pomocou špeciálneho bicykla
dostal tesne pod najvyšší bod Afriky sám.
„Zvládli sme to, bol to úžasný pocit.“ Bol 30. december
2007. Nasledoval zostup dolu a potom
už obrovská úľava, radosť a netradičný africký
Silvester.
ĎALŠIE PLÁNY
Od čias prvovýstupu Hansa Mayera sa dostalo
až na vrchol Kilimandžára množstvo horolezcov
a vysokohorských turistov z rôznych končín sveta.
Ale pramálo vozičkárov. Ladislav Bočkor patrí
k prvým, ktorí to dotiahli tesne pod vrchol takmer
výlučne vlastnými silami. Každou minútou
to mohol vzdať. Nikto z partie by mu to nezazlieval.
Ale nevzdal to rovnako, ako svoj „návrat“ do
života. Naopak, už sa mu preháňajú v hlave ďalšie
smelé plány, ale pokiaľ nebudú mať reálne
obrysy, nechce o nich hovoriť. Dobre vie, že cesta
za snom býva dlhá, často úmorná a náročná, ale
o to krajšie je jeho naplnenie.
Takto vyzeral terén, ktorý počas svojho výstupu musel zdolať Ladislav Bočkor.
EXPEDÍCIA SA USKUTOČNILA VĎAKA PODPORE SPOLOČNOSTI ECO INVEST, a.s.
14