Sobášny

Sobášny palác
Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
www.regionzilina.sk
Redakčné spracovanie a fotografie: Bc. Marek Kováč
Grafické spracovanie: Rastislav Paluš
Odborné texty: Mgr. Jaroslava Mrvová, Mgr. Mária Okániková
Preklad: Mgr. Martina Bábelová, Ing. Katarzyna Bielik
Vydal: Žilinský samosprávny kraj, 2009
K l e n o t B y t č e

Sobášny palác je súčasťou
areálu Bytčianskeho zámku.
Jeho podobu v roku 1860
zachytil na medirytine
Matthias Greischer.
Rytina Jána Nypoorta
zachytáva podobu
Bytčianskeho zámku
v roku 1686.
Na ľavej strane je
vidieť Sobášny palác
s plochou strechou
História paláca
v le topoč toch
1601
Sobášny palác bol postavený Jurajom
Thurzom severozápadne od Bytčianskeho
kaštieľa.
1647
Palác vo vlastníctve Esterháziovcov vyhorel
a po oprave sa začal využívať prevažne
ako sklad.
1856
Pri požiari zhoreli strechy Sobášneho
paláca a kaštieľa.
1886
Po oprave a komplexnej vnútornej prestavbe
bol Sobášny palác adaptovaný
na budovu okresného súdu.
1904
Ďalší požiar paláca zničil celú drevenú
strechu, ktorá musela byť vymenená za
škridľovú.
1950
Rozhodnutím Povereníctva pôdohospodárstva
prechádza Sobášny palác do
vlastníctva štátu.
1970
Zrekonštruovaný palác sa stáva národnou
kultúrnou pamiatkou. Sú v ňom výstavné
priestory Považského múzea v
Žiline a slúži tiež na rôzne obecné účely.
2002
Sobášny palác prechádza do vlastníctva
Žilinského samosprávneho kraja, jeho
správcom je Považské múzeum v Žiline.
2009
Je dokončená rozsiahla rekonštrukcia,
ktorú zabezpečil Žilinský samosprávny
kraj za pomoci nórskeho finančného mechanizmu,
EHP a štátneho rozpočtu SR.

Sobášny palác - klenot Bytče, viac ako 400 ročná pamiatka, sa dočkala dôstojnej podoby,
ktorá jej prináleží z hľadiska jej kultúrneho, historického i architektonického významu nielen
v rámci Slovenska, ale aj Európy. Žilinský samosprávny kraj (ŽSK) je od roku 2002 vlastníkom
tejto národnej kultúrnej pamiatky. Dňa 23. 7. 2007 bol Výborom finančného mechanizmu
európskeho hospodárskeho priestoru a Nórskeho finančného mechanizmu a Ministerstvom
zahraničných vecí Nórskej republiky schválený grant vo výške 1 065 049 eur. Zmluvu
o nenávratný finančný príspevok na projekt „Rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky
Sobášneho paláca v Bytči v horizonte rokov 2007 – 2009“ podpísal Žilinský samosprávny
kraj s Úradom Vlády SR v roku 2008.
Celkové náklady na rekonštrukciu Sobášneho paláca presiahli výšku 2,2 milióna eur. Žilinský samosprávny kraj financuje
náklady vo výške takmer 1 200 000 eur z vlastných zdrojov. Fyzická rekonštrukcia objektu sa začala v apríli
2008 a komplexnou obnovou prešli počas 18 mesiacov trvajúcich prác vnútorné, ako aj vonkajšie priestory. Cieľom
náročných reštaurátorských prác, ktoré sú svojím rozsahom ojedinelé, bolo prinavrátiť objektu pôvodnú podobu zo
17. storočia. Sme radi, že v súčasnosti má pamiatka, ktorá bola na území Slovenska vôbec prvou stavbou svojho
druhu reprezentujúca éru osvietenstva, opäť svoju dôstojnú tvár. Sobášny palác dal pôvodne postaviť palatín Juraj
Thurzo na účel svadieb svojich 7 dcér. Počas svojej vyše štyristoročnej histórie bol objekt svedkom nielen významných
sobášov svojej doby, ale poznačili ho i pohnuté časy revolučných nepokojov, neskôr i nevhodné architektonické
zásahy a 4 rozsiahle požiare. Jeho priestory slúžili na hospodárske, ale aj kancelárske účely, ako aj pre potreby obce.
Zámerom žilinskej krajskej samosprávy je sprístupniť palác širokej verejnosti a obyvateľom celého kraja. V zrekonštruovaných
priestoroch, kde len tanečná sála poskytuje kapacitu 300 miest, vznikne multifunkčné spoločenské centrum
a Sobášny palác sa stane kultúrnym stánkom zastrešujúcim koncerty, divadelné predstavenia, výstavy, kultúrne
a vzdelávacie podujatia. Objekt budú môcť využívať mladí umelci, ako aj záujmové a vzdelávacie organizácie
pôsobiace v regióne. Rekonštrukciou paláca napĺňame svoj cieľ podporovať a zveľaďovať kultúrne a historické
klenoty našich regiónov. Preukazujeme tak úctu nielen k vlastnej histórii, ale aj k hodnotám kultúrnej spoločnosti,
v ktorej žijeme. Investícia do našich pozoruhodných historických pamiatok posilňuje hrdosť obyvateľov na vlastný
kraj a vracia sa nám aj v pozitívnej odozve domácich i zahraničných návštevníkov našich malebných regiónov.
Juraj Blanár
predseda Žilinského samosprávneho kraja

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
Pohľad na časť Bytče po požiari v roku 1904
Sobášny palác po požiari v roku 1904

Prvá priama písomná zmienka o regióne Bytča sa
nachádza v listine z roku 1234. Listina spomína Boleslava
Kračuna a Mykudu, títo predali časť svojho majetku
Bytča – terra Bycha nitrianskemu biskupovi Jakubovi
za 44 hrivien striebra. Je to vôbec prvá písomná
zmienka o lokalite, ktorá bola vtedy zrejme len malou
poddanskou osadou. Postupne sa formovala ako prirodzené
centrum malého regiónu. Dôkaz o tom nám
poskytuje záznam z roku 1332, podľa ktorého bytčiansky
farár Štefan platil pápežský desiatok vo výške 12
grošov, čo bolo podstatne viac ako
v okolitých obciach. Tento záznam zároveň dokumentuje
i existenciu fary, pod ktorú patrilo i niekoľko
okolitých obcí. To dokazuje význam Bytče už v prvej
polovici 14. storočia.
Z roku 1378 už vieme, že mala dedičného richtára,
ktorému biskup ako zemepán Bytče, predal dedičné
richtárstvo a biskupskú kúriu v Bytči so všetkými
k nim patriacimi majetkami a úžitkami. V tej dobe už
bola Bytča mestom (civitas). Mala síce udelené výsady
podľa Turčianskeho Svätého Mikuláša, ale v skutočnosti
sa riadila žilinským právom. Význam mesta rástol
po všetkých stránkach. Už v prvej polovici 13. storočia
sa vytvárali predpoklady pre vznik samostatného
Bytčianskeho panstva. Jeho definitívne potvrdenie
máme v listine z roku 1484, podľa ktorej vo Veľkej
Bytči sídlil kastelán. Správa majetkov si vyžadovala aj
adekvátne sídlo. Je veľký predpoklad, že okrem biskupskej
kúrie tu mohol existovať ešte jeden objekt. Vežu
s opevnením máme listinne doloženú k roku 1454.
Pongrác zo Svätého Mikuláša sa síce zaviazal v rám-

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
ci bojov o uhorský trón, že opevnenie veže zbúra,
ale nestalo sa tak.
Dôkazom toho sú aj neskoršie správy, v ktorých
sa uvádzala nielen veža, ale i opevnenie, kaštieľ
a až potom sa spomínala Veľká Bytča. Kaštieľ sa
stal symbolom pre celé mesto, niekedy sa spomínal
i osobitne. To sú i prvé zmienky o zámockom
objekte v Bytči, ktorý bol pravdepodobne i sídlom
zemepána. Predpokladá sa, že jeho prestavbu
alebo rozširovanie realizovali vtedajší zemepáni
Imrefiovci. Z uvedeného vyplýva, že Bytča sa
stala správnym a hospodárskym centrom nielen
Bytčianskeho panstva a mala vybudovanú stavbu
podobnú hradu – kaštieľu. Vytvorili sa tak veľmi
dobré predpoklady pre ďalší rozvoj regiónu.
Bitka pri Moháči však priniesla do krajiny chaos.
Bytča často mení majiteľov a pri týchto zmenách
z roku 1541 je uvedené, že Gašpar Dominith (veliteľ
Hričovského hradu) dostáva Bytču s opusteným
a vypáleným kaštieľom. O šesť rokov neskôr
sa dokonca spomína kaštieľ ako zdemolovaný,
pravdepodobne Rafaelom Podmanickým.
Tento bol majiteľom Bytče až do roku 1558, kedy
zomrel. Nemal potomkov, a tak sa mesto dostalo
do majetku kráľovskej komory. Odtiaľ prešlo
do vlastníctva Gašpara Horvátha, respektíve jeho
vdovy Anny Likarky, ktorá bola titulovaná ako
pani na Bytči a Hričove.

Prechod panstva do rúk vdovy Anny Likarky predznamenal
i zmeny, ktoré čakali Bytčianske panstvo
v nasledujúcich desaťročiach. V roku 1563 je vedená
Anna Likarka ako majiteľka, ale asi len krátko, pretože
v tom istom roku prešiel majetok do rúk Thurzovcov.
Vtedy predseda Kráľovskej komory František Thurzo
získal za 17 000 zlatých hrad Hričov a značne poškodený
kaštieľ v Bytči, ku ktorému ale patrilo pomerne veľké
panstvo a vlastné mestečko Bytča. František Thurzo,
ako zakladateľ bytčiansko – oravskej vetvy rodu, bol
mimoriadne mocným a vplyvným mužom v štáte. Nielen
preto, že bol osobným dôverníkom panovníka, ale
aj pre svoj rozsiahly majetok a politickú moc. Okrem
toho mu od roku 1557 patril napr. Oravský hrad s celým
panstvom a v roku 1558 dostal do majetku aj lietavské
panstvo spolu s hradom Lietava. V dobe, kedy
sa dostal i k bytčianskemu panstvu, bol už jedným
z najmocnejších ľudí v krajine.
František Thurzo si za svoju veľkú úlohu zobral
opravu takmer zničeného Bytčianskeho kaštieľa. Pozval
milánskeho staviteľa Jána Kiliana, ktorý v rokoch
1571 až 1574 zrealizoval stavbu nového kaštieľa v Bytči
na tom istom mieste, ako stál pôvodný. Užívania
kaštieľa sa však František Thurzo nedočkal, pretože zomrel
v roku jeho dokončenia na Lietavskom hrade.

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
Od roku 1575 sa objekt v Bytči stal hlavným sídlom
rodu, miestom, odkiaľ riadili rozsiahle majetky. Vdova Katarína
sa spolu s deťmi presťahovala do Bytče z Lietavy.
V roku 1576 sa vydala za Imricha Forgáča. Po jej smrti sa
správy thurzovských panstiev ujal Františkov syn Juraj
Thurzo. Ten výrazne rozšíril a zveľadil rodinný majetok.
Jurajom Thurzom vrcholila moc rodu. Správy rodových
majetkov sa Juraj ujal 26. apríla 1585. Oženil
sa so Žofiou Forgáčovou, s ktorou mal dve dcéry, Zuzanu
a Juditu. V roku 1590 ovdovel a 26. februára 1592
sa znova oženil s Alžbetou Coborovou, dcérou vicepalatína
Imricha Cobora. V roku 1616 tento vzdelaný
a mocný muž zomrel. Majetok rodiny prešiel na jeho
jediného syna Imricha.
Juraj Thurzo pokračoval aj v stavebných úpravách
a premenách areálu Bytčianskeho kaštieľa, ktoré začal
už jeho otec František Thurzo. Preslávil sa ale najmä
na Slovensku unikátnou stavbou, ktorá mala špeciálny
účel, a to stavbou Sobášneho alebo inak nazývaného
Svadobného paláca, v niektorých inventároch
sa nachádza pod názvom palota.
Slovensko je krajina bohatá na pamiatky. Máme
množstvo významných objektov z každej architektonickej
epochy. Platí to i o renesancii, ale predsa Bytča
má niečo navyše. Je to príklad čistej renesancie v areáli
Bytčianskeho kaštieľa s priľahlým Sobášnym palácom.
K nim môžeme ešte priradiť kostol a kaplnku na
cintoríne. V Bytči je tak sústredený na pomerne malom

priestore unikátny súbor renesančných stavieb.
Práve vďaka Thurzovcom sa Bytča stala strediskom
renesančnej architektúry na Slovensku.
V roku 1601 bol postavený Jurajom Thurzom
severozápadne od kaštieľa tzv. Sobášny palác,
objekt s veľmi špecifickým určením. Na základe
umeleckého a architektonického prieskumu
odborníci zistili príbuznosť materiálov a techník,
ako i prvkov na kaštieli i na paláci. Z toho vyvodili
záver, že obidva objekty stavali tí istí majstri,
prípadne väčšina z nich. Išlo napr. o talianskych
kamenárov pravdepodobne Antónia a Andreja
Pocabella, ktorý začal podľa prameňov používať
prímeno Kresáč. Palác mal slúžiť na svadobné
hostiny Thurzových dcér. Samozrejme svadby
nemohli byť jediným využitím objektu. Vo veľkej
sále na poschodí preto dočasne uskladňovali
obilie, prípadne i iný tovar. Inventár paláca pochádzajúci
z roku 1627, ktorý sa zachoval v Štátnom
archíve v Bytči, uvádza, že na prízemí vo
vstupnej hale skladovali 26 balíkov soli, každý
vážil asi 110 až 160 kilogramov. Bola to soľ, ktorú
vozili z Poľska na pltiach po Váhu, tu ju uskladnili
a neskôr predávali. Na prízemí bola podľa súpisu
aj kuchyňa a vo veľkej sále na poschodí 11 hromád
obilia a iných plodín. Z uvedeného súpisu
jednoznačne vyplýva, že palác slúžil i pre iné účely,
ako boli svadby.

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
Renesančný palác postavený v roku 1601 bol
naozaj veľkoryso riešený. Je to síce jednoduchá
stavba obdĺžnikovitého tvaru s jedným poschodím,
ale prekvapuje vnútornou dispozíciou. Vstupná
hala na prízemí je zaklenutá krížovými klenbami,
ktoré nesú dva stredné stĺpy. Okrem toho sa
tam nachádzali štyri miestnosti s klenbami. Na poschodie
viedlo dvojramenné kamenné schodisko,
ústiace do hlavnej sály s rozmermi 34,5 x 12,5 metrov.
Na konci sály bola empora pre hudobníkov.
V strede situovali arkier, ktorý slúžil podľa legendy
pre svadobnú posteľ. Zvláštnosťou sa vyznačovalo
i výtvarné riešenie vnútorných stien. Boli pokryté
bohatou maľbou v sivo – čierno – bielom tónovaní.
Hore sa nachádzali kartuše a v nich sa striedali
figurálne kompozície s portrétmi. Vo vnútri boli
maľby situované tak, aby počas slávností mohli
byť na voľných plochách umiestnené gobelíny.
Zariadenie miestnosti tvorili vyrezávané stoly
a stoličky s vysokými operadlami a stojany na
sklo. Miestnosť osvetľovali lampy a holandské
lustre. Ďalej sa tu podľa inventárov mali nachádzať
aj dve habánske pece.
Interiér korešpondoval s riešením fasád.
Vstupný portál budovy je celkovo bohato zdobený.
V supraporte je profilovaná rímsa, ktorá je položená
na dvoch konzolách ozdobených rozvilinou.
Pri konzolách z obidvoch bokov stoja anjeli,
ktorí v ľavej ruke držia palmový list a pravicou
sa dotýkajú erbov vo vavrínovom venci. Nad erbmi
sú ešte písmená, ktoré predstavovali iniciálky
mena Juraja Thurzu GTDBF (Georgius Thurzo de
Bethlenfalva) a Alžbety Coborovej ECDCZM (Eli-

sabetha Czobor de Czobor Zene Mihály). Fasády boli
zdobené figurálnymi a ornamentálnymi sgrafitami.
V metópach vlysu sa zas objavili figurálne motívy zverokruhov,
maskaróny, anjelské hlavy, korunované hlavy,
hlavy s vencom víťazstva, bájne aj skutočné zvieratá.
Vstupný portál bol pôvodne zlátený a boli na ňom
erby Alžbety Coborovej a Juraja Thurzu. Objekt bol zakončený
štítovou atikou, nad ktorú vyčnievali dva komíny
s plastickou výzdobou na všetkých štyroch stranách.
Na jednom bola postava ženy s erbom Zrínskych
a na druhom postava muža s erbom Thurzovcov. Tvar
komínov poznáme vďaka profesorovi umenia, ktorý
ich vyfotografoval a publikoval v roku 1906. Okná na
poschodí paláca boli zvonka na rozdiel od zámku rámované
profilovanou pásovou šambránou. V okenných
sgrafitových rámoch sú postavy rytierov a alegorické
motívy. Na prízemí bola výzdoba okien podstatne
skromnejšia.
Hlavná sála mala v minulosti trámový strop zdobený
kolorovanými, z dreva vyrezávanými ružami. Žiaľ,
objekt za Esterháziovcov v roku 1647 vyhorel, bol síce
opravený, ale začalo prevažovať jeho využitie na sklady.

Sobášny palác
V roku 1856 objekt opätovne vyhorel a potom bol
vnútri komplexne prestavaný a v roku 1886 ho adaptovali
na budovu okresného súdu. Po týchto zásahoch
objekt pripomínal pôvodný palác už len po stavebnej
stránke a vďaka výzdobe fasád.
K l e n o t B y t č e
Staršie kresby paláca sa nezachovali. Ako prameň
nám slúžia fotografie z počiatku 20. storočia, alebo
správa Alexandra Lombardiniho z roku 1884. Vtedy
publikoval v Slovenských pohľadoch svoj článok
pod názvom „ Bytča“. Ten nám prináša i informácie
o nápise v latinskom jazyku, ktorý bol vo výklenku
nad svadobnou posteľou. Nápis v preklade znel „Obmedzuj
zbytočnosti a v noci túžby svoje kroť. Uvažuj,
čo si žiada tvoja povaha, nie to, po čom tvoja náruživosť.
Zmierni žiadosti svoje a zjemni lichotenie, zavrhni,
k čomu ťa priťahuje tajná rozkoš.“ Karol Chudomelka
vo svojom článku spomína i inventár Sobášneho
paláca, ktorý spísal esterháziovský inšpektor majetkov
Gašpar Simonyi v roku 1720. Jeho opis je nasledovný:
„V dolnej klenbovej sále sú 2 mohutné klenbové
stĺpy, 4 veľké okná a 2 veľké okrúhle stoly. Vpravo je
klenbová miestnosť s 2 oknami a zelenými kachľami,
pri nej ďalšia miestnosť s klenbou, s jedným oknom,
posteľou a talianskym ohniskom. Vľavo od dolnej sály
sa nachádza izba s klenbovým stropom, ktorá má 2
okná a zelené kachle. Napokon pri tejto izbe je ešte iná
klenbová miestnosť s 1 oknom a posteľou. Na poschodie
vedie kamenné schodisko, ktorým sa možno dostať
do hornej sály. Sála zaberá celé poschodie palá-

ca. Uprostred schodiska visí veľké sklenené svietidlo
na železnej podpere. Strop sály tvoria rozlične
zafarbené mohutné trámy ozdobené vyrezávanými
ružami z dreva. Dlážka sály je vykladaná
z opracovaných lát. Dvoje vkusne vyrobených
kachlí stálo blízko schodov, ktorými sa vchádza
do sály. Uprostred vo vydlabanom otvore múru
je umiestnená skriňa na uloženie pohárov, siahajúca
až po strop a vežičku, ktorá mala 5 malých
okien. Pod touto vežičkou a nad spomínanou
skriňou s tmavo zafarbenými mriežkami visí
rozmerné sklenené svietidlo. Sála má 11 veľkých
a 2 malé okná, pričom okenné sklo je v železných
rámikoch. V sále priečne vpravo sa nachádza kamenným
ambitom lemované priestranstvo pre
hudobníkov, ku ktorému je príchod z schodišťa.
Blízko tohto priestranstva je na vyvýšenom mieste
lôžko na odpočívanie. Strop paláca spočíva na
56 železných nosníkoch, na ktoré boli upevnené
drevené hrady strechy. Na povale bola vrstva
hrnčiarskej hliny, ktorá chránila proti ohňu. Palác
je zastrešený šindľami. Budova má 4 nárožné a 2
prostredné vežičky, ktoré majú v dolnej časti šindle
a v hornej plech.“
Je to jediný a najstarší opis budovy pred
Lombardinim. Vďaka nemu si môžeme urobiť
predstavu o objekte, ako asi vyzeral po vybudovaní,
respektíve po prvej rekonštrukcii po požiari.

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
Z roku 1801 sa zachoval opis, podľa ktorého
boli v paláci na prízemí uložené rôzne železné nástroje
a prázdne sudy. Poschodie slúžilo ako sýpka.
A taktiež čiastočne na bývanie, pravdepodobne
personálu. Bývali tam napr. lesník Vincent Višňovský,
obilník Michal Zentall a veliteľ zámockej
stráže Juraj Václavík. Žili tu samozrejme so svojimi
rodinami. V tomto roku už hlavná sála na poschodí
bola predelená na viacero miestností. Dňa
14. júna 1856 vypukol v Bytči požiar, pri ktorom
zhorela celá strecha paláca. V roku 1867 bol už
objekt opravený. Rok pred tým ale vytvorili ďalšie
priečky na hornom poschodí pre potreby súdu.
Strecha zostala naďalej šindľová.
Aj novodobá história Sobášneho paláca
v Bytči je úzko spätá s osudom celého Bytčianskeho
panstva. Do polovice 19. storočia boli
jeho majiteľmi Esterháziovci, ktorí ho od roku
1862 prenajali a v roku 1868 predali židovskému
obchodníkovi s drevom Leopoldovi Popperovi
(1821 – 1886). Rozsiahly popperovský majetok
spravovala v rokoch 1868 – 1873 ústredná správa
so sídlom v Bytči – Hliníku, ktorú v roku 1873
premiestnili do Viedne. Leopold Popper sa svojimi
obchodnými aktivitami stal veľkopodnikateľom
medzinárodného významu. V roku 1882 bol
povýšený do šľachtického stavu a získal barónsky
titul s predikátom „de Podhragy“. V jeho erbe
na zelenom trojvrší stojí jedľa obletovaná včielkami.
Hlavným vývozným artiklom Popperovcov
bolo drevo , ale vlastnili aj majere, mlyny , pálenice,
ktoré však väčšinou dávali do prenájmu.
V Bytči im napríklad patrila parná píla, zápalkáreň
a pivovar.

Po smrti Leopolda Poppera v roku 1886 jeho
majetky zdedili synovia Alexander, Berthold a Armin.
Zlým hospodárením sa postupne značne zadĺžili
a boli nútení v roku 1895 odpredať väčšinu majetkov
Samuelovi Hahnovi, dcéra ktorého sa ešte predtým
stala manželkou Armina Poppera (1860 – 1924).
Tomu nakoniec z celého majetku zostalo len panstvo
Bytča. Z dôvodov zlej finančnej situácie začali prenajímať
zámocké budovy a ich priestory rôznym subjektom.
Sobášny palác v roku 1886 adaptovali ďaľšími
vnútornými priečkami pre administratívne miestnosti
okresného súdu. Zisky z nájomného však neboli vysoké
a často nepokryli ani náklady na údržbu jednotlivých
objektov. Zlú finančnú situáciu zhoršili ešte aj
investície do obnovy po požiaroch, ktoré značne poškodili
budovy v areáli kaštieľa. Sobášny palác veľmi
zničil požiar, ktorý vypukol 1. augusta 1904. Zhorela
celá šindľová strecha a musela byť vymenená za škridľovú.
Sobášny palác bol definitívne prestavaný pre
potreby okresného súdu.

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
Začiatkom 20. storočia zámocké budovy naďalej
chátrali a boli stále využívané na byty a úradné miestnosti.
Po vzniku Československej republiky v roku 1918
sa Bytča stala sídelným mestom Bytčianskeho okresu.
Sídlili tu mnohé úrady a bola núdza o kancelárske
miestnosti. Správa veľkostatku Bytča naďalej prenajímala
priestory Sobášneho paláca okresnému súdu
a od roku 1932 aj daňovému úradu.
Od roku 1924 (po smrti Armina Poppera) spravovala
majetok jeho žena barónka Hermína Popperová. Na
žiadosť baróna Lothara Poppera reštauroval v roku
1927 obrazy v Sobášnom paláci akademický maliar
Stanislav Bíroš. Z dôvodu zlého hospodárenia a zadĺženosti
bola v roku 1935 uvalená na Bytčianske panstvo
vnútená správa a majetok spravoval vnútený
správca. Túto funkciu vykonával od roku 1935
Dr. Imrich Malobický, verejný notár v Bytči. V roku
1936 bola na majetok daná exekúcia. Okresný súd
v Bytči nariadil vypracovať posudok aj na Sobášny
palác, v ktorom sa uvádza: budova je celá prenajatá
a obsahuje na prízemí 1 dvojizbový súkromný byt,
1 miestnosť je voľná a teraz používaná ako garáž vetroňa,
ďalej sa na prízemí nachádza 6 úradných miestností
daňovej správy a jedna archívna miestnosť.
Na celom prvom poschodí je 10 úradných miestností
okresného súdu a 3 archívne miestnosti. V posudku
sa ďalej píše, že budova Sobášneho paláca potrebuje
mimoriadne opravy, najviac je potrebné opraviť strechu,
podlahy, omietky, okná, dvere a zhotoviť izolá-

ciu prízemných miestností. V budove sú kanalizácia
a vodovod pripojené na zámockú sieť a elektrické
osvetlenie je v celej budove okrem pivnice
a povaly.
Po smrti Hermíny Popperovej (21. júla
1938) sa mal majetok, podľa zachovaného testamentu,
rozdeliť medzi jej 3 deti – Hedvigu, Artura
a Lothara. Keďže Hedviga a Artur sa zriekli
svojho dedičstva, zostalo panstvo Bytča Lotharovi
(1887 – 1963). Majetok ku ktorému patrili
už len objekty v Bytči a časť lesov v Petrovskej,
bol značne zadĺžený. Barón Lothar Popper ho
v roku 1941 prepísal na syna Viliama.
V roku 1940 sa zo Sobášneho paláca odsťahovala
daňová správa . V posledných rokoch druhej
svetovej vojny budovy značne utrpeli, pretože
kaštieľ viackrát obývalo nemecké vojsko. 18. júla
1945 Okresný národný výbor vo Veľkej Bytči zrušil
vnútenú správu a poveril správou veľkostatku národného
správcu inžiniera Alexandra Muchyho. Vo
vyučtovaní hospodárenia za rok 1945 sa uvádza,
že je potrebné dať zámocké budovy aspoň do takého
stavu, aby mohli byť obývané a neohrozovali
verejnosť. V Sobášnom paláci boli uskutočnené
len tie najnutnejšie opravy a naďalej sa tu nachádzali
úradné miestnosti okresného súdu. V roku
1948 prešiel bytčiansky veľkostatok do vlastníctva
štátu. Rozhodnutím Povereníctva pôdohospodárstva
z 21. januára 1950 kaštieľ ako štátny kultúrny
majetok mal byť odovzdaný Povereníctvu školstva,
vied a umenia, čo sa fakticky uskutočnilo 3.
apríla 1950.

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
V priestoroch Sobášneho paláca boli až do
územnej reorganizácie v roku 1960, kedy prestala
byť Bytča okresným sídlom, umiestnené kancelárske
miestnosti okresného súdu. V roku 1963 sa
stal správcom Bytčianskeho kaštieľa maliar Ladislav
Grnáč, ktorý zreštauroval aj severnú stenu Sobášneho
paláca. Rekonštrukcia Sobášneho paláca
prebiehala v rokoch 1963 – 1970. Sobášny palác je
od roku 1970 národnou kultúrnou pamiatkou. Nachádzali
sa v ňom výstavné priestory Považského
múzea v Žiline a slúžil aj na rôzne obecné účely.
Od roku 2002 je Sobášny palác vo vlastníctve
Žilinského samosprávneho kraja, jeho správcom
je Považské múzeum v Žiline.

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
Wedding palace in Bytča
After the Bytča estate had changed several keepers,
in 1563 it was transferred to the powerful Thurzo family.
The President of the Royal Chamber, František Thurzo,
gained the estate. It was his son, who brought fame
thanks to the Slovak unique building of Wedding palace
therefore Bytča became a renaissance architecture
centre in Slovakia. In 1601 he initiated construction
of palace in Bytča in the north-west from the mansion.
Probably Italian stonemasons Antonio and Andrea Pocabella
effected works on it. The building should have
been aimed at managing wedding parties of Thurzo´s
seven daughters. Of course, in the course of the building’s
400-yeared history not only weddings used to be
held in this place. Upstairs, in the big hall, they used to
provisionally store grain and regarding the Palace Inventory
from 1627 at ground floor, in the entrance hall,
they stored 26 packages of salt, each weighing 160 kilograms.
Salt used to be imported from Poland by the Váh
river than it used to be stored in Bytča where they sold
it. According to the inventory at ground floor there used
to be a kitchen and upstairs, in the big hall, there were
11 bulks of grain and other crops stored. Regarding the
inventory it is evident that the palace served more purposes
than just managing wedding parties. Until 20th
century the palace brunt down four times, later on there
were established rental apartments whether offices.
In 1948 the Bytča estate was transferred to the State
property and in 1963 artist Ladislav Grnáč became
an administrator of the Bytča palace and he restored
a northern wall of the Wedding palace. The first extensive
reconstruction of the building was done in the course
of years 1963 – 1970 and in 1970 it became a national
cultural monument. The exhibitory rooms of the Považské
museum in Žilina used to be a part of the object.
Since 2002 the Wedding palace has been a propriety
of the Žilina self-governing region, the Považské museum
in Žilina has been its administrator. On 23 July 2007
the Committee of the European Economic Area Financial
Mechanism and the Ministry of Foreign Affairs of
the Norwegian Kingdom approved a grant in the amount
of 1 065 049 EUR. The agreement on the non-paid
back financial assistance for the project „Restoration
of the national cultural monument Wedding palace in
Bytča in horizon of years 2007-2009“ has been signed by
the Žilina self-governing region and the Governmental
Office of the Slovak Republic in 2008. Financial resources
from the State budget of the Slovak Republic represented
15 %. Žilina self-governing region funds expenditures
in amount of almost 1 200 000 EUR from own
resources.
„Having restored the Wedding palace we are reaching
the objective to promote and develop cultural and historical
jewels of our regions. We revere not only the history,
but also values of cultural society we live in“, explained
the President of the Žilina self-governing region,
Mr. Juraj Blanár.

Palac Ślubów w Bytči
Majątek Bytčańskich włości po licznych zmianach
właścicieli przeszedł w roku 1563 do rąk mocnego rodu
Thurzowców. Otrzymał go Przewodniczący Izby Królewskiej
Frantisek Thurzo. Jego syn Juraj Thurzo zasłynął
na Słowacji z budowy unikatowego Pałacu Ślubów a
dzięki niemu Bytča stała się centrum architektury renesansowej
na Słowacji. W roku 1601 wybudował na pólnocnym-zachodzie
od dworku pałac, który był dziełem
włoskich kamieniarzy, prawdopodobnie Antonio i Andreja
Pocabella. Obiekt miał służyć na przyjęcia ślubne
7 córek Thurza. Oczywiście, w przeciągu jego czterysta
letniej historii odbywały się tu nie tylko wesela. W wielkiej
sali na piętrze okresowo było składowane zboże, a
według Inwentarza pałacu z roku 1627 na parterze w
hali wejściowe składowano 26 worków soli, każdy o wadze
do 160 kg. Sól była sprowadzana z Polski po rzece
Vah, w Bytčy była magazynowana i później sprzedawana.
Według spisu inwentaryzacyjnego na parterze znajdowała
się kuchnia a w wielkiej sali na piętrze mieściło
się 11 kóp zboża i innych zebranych plodów. Z podanego
spisu jednoznacznie wypływa, że pałac służył także
w innym celu niż tylko urządzanie wesel. Do 20 wieku
pałac 4 razy spalił się, później zostały w nim urządzone
mieszkania czynszowe i pomieszczenia biurowe. W
roku 1948 majątek bytčański przeszedł do rąk państwa
a w roku 1963 zarządcą Zamku w Bytči stał się malarz
Ladislav Grňáč, który odrestaurował północną ścianę
Pałacu Ślubów. Pierwsza rozległa rekonstrukcja obiektu
przebiegała w latach 1963-1970 i właśnie od roku 1970
Pałac otrzymał satus zabytku kultury narodowej. Znajdują
sią w nim pomieszczenia wystawiennicze Muzeum
Považskiego w Žilinie. Dnia 23.7.2007 otrzymał grant od
Komitetu mechanizmu finansowego Wspólnoty Europejskiej
oraz Norweskiego Mechanizmu Finansowego i Ministerstwa
Spraw Zagranicznych Norwegii w wysokości 1
065 049 EUR: Umowę o bezzwortnej dotacji finansowej
na projekt ,,Rekonstrukja zabytku kultury narodowej
Pałacu Ślubňw w Bytči na przestrzeni lat 2007-2009“,
podpisał Žiliński Kraj Samorządowy z Biurem Rządu SR
w roku 2008 . Środki finansowe z budżetu państwa SR
tworzyły 15 procent, Žiliński Kraj Samorządowy finansuje
wydatki w wysokości prawie 1 200 000 EUR z własnych
środków.
,,Przez rekonstrukcję Pałacu Ślubów wypeniamy cel
wspierać i obudowywać kulturalne i historyczne klejnoty
naszych regionów. Chcemy tym przejawić nasz szacunek
nie tylko do własnej historii, ale także do wartości
kultury społeczeństwa w którym żyjemy“, powiedział
przewodniczący Zilińskiego Kraju Samorządowego Juraj
Blanár.

Sobášny palác
K l e n o t B y t č e
Sobášny palác spravuje Považské múzeum v Žiline.
Pozývame Vás na návštevu ďalších atraktívnych expozícii v jeho správe.
www.pmza.sk tel.: 041/500 15 10, 500 15 11
Budatínsky hrad
Budatínsky hrad postavený v 13. storočí je historickou
a architektonickou pamiatkou mesta Žilina. Sú vňom
vystavované predmety z drotárstva, histórie dopravy,
zoológie, botaniky, geológie. Zároveň je možné navštíviť
krásny a rozsiahly park s vybudovaným náučným
chodníkom.
Etnografická expozícia Jánošík a Terchová
Na Slovensku ojedinelá expozícia Jánošík a Terchová je
venovaná histórii a ľudovým tradíciám tejto obce na
pomedzí Národného parku Malá Fatra a legendárnemu
zbojníckemu hrdinovi Jurajovi Jánošíkovi. Expozícia je
doplnená audiovizuálnou prezentáciou, ktorá jednoduchým
a zrozumiteľným spôsobom približuje život Juraja
Jánošíka všetkým vekovým kategóriám návštevníkov.
Objekty ľudovej architektúry Čičmany
Stále expozície:
Radenov dom: Zo života a práce Čičmianskeho ľudu
Z rodinného zvykoslovia
Dom č. 42: Ľudové obydlie
Rázovitá obec Čičmany v Strážovských vrchoch je zaujímavá
komplexom maľovanej ľudovej architektúry,
vyhláseným v roku 1977 za pamiatkovú rezerváciu.
Motívy ornamentov na domoch sú inšpirované ornamentom
tunajšej výšivky. Národopisná expozícia je zameraná
na históriu, zvyky, remeslá, ľudový odev, umenie
a bývanie obyvateľov Čičmian.
Budatínsky hrad – sídlo Považského múzea v Žiline
Hrad Strečno
Stále expozície:
Odkrytá minulosť – archeológia
Hradná kaplnka – venované Žofii Bosniakovej
Atraktívny hrad Strečno je zrekonštruovaný stredoveký
hrad a nachádza na skalnatom útese nad ľavým brehom
Váhu. Vznikol na prelome 13. a 14. stor. na ochranu
mýta vyberaného za prechod Váhom na starých
základoch z doby bronzovej a železnej. V roku 1970 bol
hrad vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.