názory

krízam. Súčasne predložil program komplexnejekonomickej stratégie. Jeho súčasťou je aj poskytnutiefinančných prostriedkov veľkým bankám.Štátne prostriedky majú prispieť k zvýšeniuvlastného kapitálu bánk formou vydávania preferovanýchakcií, ktoré bude vlastniť štát.Nové opatrenia sú orientované aj na záchranuexistujúcich pracovných miest a na vytváranienových. Vláda sa zapojila aj do obnovenia poskytovaniapôžičiek na nákup áut, na školnéa pre malé podniky.Obamova vláda sa zaoberala aj hrozbou bankrotuautomobiliek General Motors a Chrysler.Už od mája sa javí ako nádejný predaj očistenéhoChryslera talianskemu Fiatu. Návrh nariešenie situácie automobilky General Motors,ktorá je považovaná za vlajkovú loď americkéhopriemyslu spočíva v tom, že by sa podnikrozdelil na dve firmy: prvú, väčšiu firmu by vytvorili efektívne častidnešného podniku, ktorá by ďalej pracovalaako nový GM do druhej časti by patrili všetky ostatné podnikya závody, ktoré by majitelia ponúkli na predajnovým investorom – ak by tento krok nevyšiel,tieto časti by štát ako nový vlastník nechalzbankrotovať.Návrh na vytvorenie nového – pevnejšieho, produktívnejšiehoa efektívnejšieho koncernu GeneralMotors má však malú chybu krásy v tom,že do neho nie je zahrnutá jeho významná nemeckásúčasť, automobilka Opel. O tejto otázkesa má ďalej rokovať. Obe strany sú si dobre vedométoho, aký veľký počet pracovných miestby zanikol v USA aj v Nemecku, či dokoncav celej Európskej únii. V tomto prípade má ČRi SR šťastie, že sa nás tento problém nedotýka,naše automobilky majú iné väzby.Pri tejto príležitosti si spomínam na názor jednéhoodborníka z tohto odvetvia, ktorý pracovalna vysokých manažérskych funkciách v GMaj vo firme Opel. Podľa neho v dnešnom svetes globálnou ekonomikou je miesto iba pre sedemveľkých automobiliek. Zdá sa mi, že akvezmeme do úvahy veľké automobilky v Japonsku,Taliansku, Francúzsku, Nemecku a v JužnejKórei, obe americké firmy sa do tohto počtunemusia ani zmestiť...Súčasný stav hospodárskej krízy možno charakterizovaťtakto: terajšia kríza má väčší rozsah ako zatiaľ najväčšiav rokoch 1931-33, v dnešnom globalizovanom svete sa krízaz ohniska vzniku šíri rýchlejšie a ľahšie ako kedykoľvekv minulosti, kríza mimoriadne tvrdo zasahuje aj ekonomikumenších štátov, riešenie krízových javov v USA je kvôli časovejzhode s nástupom nového prezidenta nádejnejšie, podľa guvernéra americkej centrálnej bankyBena Bernankeho by sa ekonomika USA mohlaodraziť od dna v polovici tohto roka; dôsledkydnešnej krízy, najmä na pracovnom trhu, savšak budú riešiť ešte aj v rokoch 2013-2014.Ak máme charakterizovať vývoj krízy v ČR, resp.aj v SR a hodnotiť doterajšie návrhy na východiskáz nej, nemôžeme vynechať opatrenia, ktorév tejto súvislosti prijíma Európska únia. Je faktom,že priame styky ČR i SR s USA tvoria relatívnenízke percento ich zahraničného obchodu.Inak je to však už s ekonomickými vzťahmi s veľkýmieurópskymi štátmi. Niektorým pánom „europesimistom“treba pripomenúť, že z našej geografickejpolohy niet úniku – bez ohľadu na to,či bude alebo nebude ratifikovaná tzv. Lisabonskázmluva. Podľa toho by sme sa mali aj správať.Preto v druhej časti tejto úvahy rozoberiemesituáciu v Európskej únii ako celku a až v tretejčasti článku sa budeme venovať kríze v českýcha slovenských podmienkach. Autor je ekonóm na dôchodku, žijev Prahe.Kresba: Ján Tomaschoffnázorylisty | 6 | 20093

listy | 6 | 2009 názoryPrečo zákon o štátnomjazyku Ábel KráľV národnej rade SR je text novely Zákona Národnej rady Slovenskej republiky z 15. novembra 1995 o štátnom jazykuSlovenskej republiky. Táto novela a vôbec zákon o štátnom jazyku vyvolali prudké reakcie zo strany súčasnej politickejopozície, najmä však zo strany politikov SMK. Dokonca ho odmieta aj riaditeľ Jazykovedného ústavu Ľ. Štúra SAV! Povedal,že nechápe dôvody, ktoré viedli ministra kultúry k predloženiu tejto novely.Už v úvode treba povedať, že Zákon o štátnomjazyku z roku 1995 ani táto jeho novelanebráni príslušníkom maďarskej menšinypoužívať maďarčinu podľa noriem bežneaplikovaných v EÚ. Známe je aj to, že v SRmajú menšiny nadštandardné práva. A maďarskámenšina tieto práva bez prekážokužíva. Napriek tomu sa rozbieha búrka útokovSMK proti jeho novele. Pozoruhodné je,že iné menšiny tento zákon ani jeho terajšiunovelu nevnímajú ako obmedzenie svojichmenšinových práv. Útočí naň iba SMK, presnejšie:vedúci politici SMK. Prečo je to tak?Zákony sa vydávajú preto, aby sa dosiahola zabezpečil spoločenský poriadok, aby sausporiadali pomery v istej oblasti života spoločnosti.Potreba nového zákona alebo novelizáciejestvujúceho zákona vzniká vtedy,keď sa ukážu nedostatky v existujúcichprávnych normách, keď sa vyskytnú predtýmnejestvujúce javy odporujúce osvedčeným,všeobecne prijímaným a uznávanýmhodnotám, javy oslabujúce organizmusspoločnosti, rušiace stabilitu, odporujúcejej potrebám alebo jej dlhodobému vývinu.K inštrumentáriu zákona prirodzene patriaaj sankcie. Nimi sa zmysel zákona podporujea jeho dodržiavanie, ak treba, sa aj vynucuje.Zákon bez sankcií nie je zákon – jeto len nezáväzná a nevymáhateľná deklarácia,želanie.U nás sa nové spoločenské skutočnosti ukázalipo roku 1989, po prudkom zlome v politickom,ekonomickom, sociálnom, ale aj kultúrnoma duchovnom vývine. Východiskovúsituáciu možno zjednodušene pomenovať ajako zmenu orientácie z východu na západ.Uskutočnil sa odklon od predchádzajúcehostavu a vývinu a zásadná zmena hodnotovýchvzorov. Veľké dôsledky mala realizáciatúžob po slobode, po odstránení diktátua minulých pút. A ako to už býva, v nejednejveci sa sloboda pochopila ako neobmedzovanéindividuálne alebo aj skupinové právo.U nás sa táto zásadná zmena po roku 1989prejavila aj uvoľnením hodnotového postojak materinskému jazyku, osobitne k spisovnejslovenčine. Zmenu orientácie nasledovaloaj nadmerné preferovanie angličtiny: výraznesa zvýšila frekvencia anglikanizmov voverejných prejavoch.Jazyk ako obeťV realizácii občianskej slobody sa uvoľňovalazáväznosť jazykového poriadku vo verejnýchprejavoch, do negatívneho svetla sa dostalajazyková kritika a hlasy upozorňujúce na nedostatkyv jazykovej kultúre. Začalo sa to interpretovaťako staromilstvo, zastaranosť,ako hamovanie vývinu a podceňovanie silyjazyka (“jazyk si poradí sám”, “jazyk nikdynebol v takej kondícii ako je dnes”). To, čosa predtým chápalo ako znak kultúry jazyka,začalo sa odmietať ako umŕtvovanie jazykovéhopohybu a vývinu, dokonca i ako nepotrebnésťažovanie práce rečových profesionálovv rozhlase a televízii.S materializáciou spoločnosti súvisí zhoršenýstav v školstve, najmä v základnýcha stredných školách: učitelia majú nízkeplaty, kto môže, zo školských služieb odchádza.Súčasne sa stále častejšie konštatuje,že naša mládež stráca jazykovú gramotnosť– schopnosť spontánne a zrozumiteľne savyjadrovať. Naša honba za svetovosťou a zamožnosťou uplatniť sa v cudzine sa prejavujeaj v odklone od slovenčiny pri písanídiplomových a iných kvalifikačných prác.Vysokoškolskí učitelia (najmä v technickýchdisciplínach) sa sťažujú na odpor študentov(najagresívnejší sú študenti s materinskourečou maďarskou) písať a potom, samozrejme,aj obhajovať postupové, napr. diplomovépráce v slovenčine. Argumentom jevšemocná angličtina. A neschopnosť hovoriťa písať po slovensky. Slovenčina je podľapolitiky SMK pre jednu skupinu občanovnášho štátu cudzím, druhoradým jazykom.Oslabením zdravého vzťahu k slovenčine savšak umŕtvuje a stráca jazyková kreativita, tvorivosť,ktorá bola a je dôležitou zložkou vývinovéhomotora a prameňom bohatstva jazyka.Zhoršuje sa jazyková pohotovosť, výrazovéprostriedky mnohých verejných rečových prejavovchudobnejú v gramatike, štylistike i lexike.Pohodlnému a jazykovo ťažkopádnemučlovekovi je totiž ľahšie preberať hotové z cudziehojazyka – dokonca neraz aj v domnienke,že tým demonštruje i svoju univerzálnosť, vyššiuvzdelanosť a kvalifikovanosť v prostredí, kdesa za vizitku svetovosti pokladá angličtina.Materinský jazyk je však aj hodnota. Významnáhodnota. Slovenčina nás spojila dojedného a podstatne silnejšieho celku tým,že bola na konci 18. a potom s istými zmenamiv polovici 19. storočia povýšená na spisovnýjazyk. Náš jazyk - spisovná slovenčinabola potom “hradom prepevným” v situáciách,keď sme sa ocitli pod vonkajšími tlakmi.Ak dakto cudzí chcel vládnuť nad nami, vždyto začínal a robil útokom na náš jazyk: slovenčinasa v známom čase vyhnala zo škôla kultúry, nanútil sa cudzí jazyk, písalo sa cudzímpravopisom a písali sa ním i spotvorovaliaj z pradávna slovensky pomenované reálie,slovenské miestne názvy a dokonca ajslovenské osobné mená. V tom sa realizovalaa do budúcnosti zabezpečovala nadvláda nadSlovákmi a Slovenskom. Tak sa potláčala slovenskáidentita. Zahmlievala sa existencia celéhonároda. Robilo sa to úspešne.Neskoršie sa zasa slovenčina kvalifikovalaako nárečie iného jazyka, bratsky sa podsúvali,ba i uzákoňovali cudzie slová a tvary, narúšalasa stabilita spisovnej slovenčiny. Keďsme túto prax začali odmietať, kvalifikovalinás ako puristov – ideologických nepriateľov,čo malo vážne osobné dôsledky.Jazyk ako nástrojJazyk je veľmi účinný nástroj na manipuláciučloveka. V modernom tzv. PR (public relati-4

ons), v manipulácii verejnosti, sa ráta s tým,že jazykom, ak sa to robí premyslene, vytrvaloa hlavne bezohľadne, možno človekovi postupnezmeniť aj najhrubšiu lož na “pravdu”.Nedávno sa to príkladne stalo v súvislostis Juhosláviou i s dnešným Kosovom a deje sato systematicky na celom svete. Je to ťaženielži v záujme moci. Známe je predsa, že ktomá médiá, kto má možnosť hovoriť, má moc.Z toho vychodí, že by sme si mali dobre uvedomiť,že pre tzv. médiá sme my obeťami, pokusnýmibaránkami, zhypnotizovanými “médiami”.Mali by sme si uvedomovať, že jevždy neisté, či to, čo čítame a počúvame, jepravda. Platí veľmi staré poznanie: Mors etvita in manu linguae – Smrť i život je v mocijazyka (Kniha prísloví 18, 21). A sofistikovanesa to mocensky využíva práve v našom čase.Prečo teda naša novela zákona o štátnom jazyku,ktorá nikomu nič neberie, vyvoláva taképrudké reakcie najmä medzi domácimi i zahraničnýmimaďarskými politikmi? Pri hľadaníodpovede by sme mali uvažovať o tomto:Ak je pravda, a pravda to je, že maďarskámenšina má u nás v porovnaní so zaužívanoueurópskou normou nadpráva, prečo bije napoplach a dokonca sa aj vyhráža s bodaj niesvetovými dôsledkami, ak bude schválenátáto novela, ktorá nikomu nič neberie? Totižiné naše menšiny sa necítia ohrozovanéa vo svojich menšinových právach obmedzované.Určite to nie je preto, že by si menejvážili seba a svoje. Oni však svojimi menšinovýminárokmi nesledujú autonomistickéciele ani ďalšie mocenské záujmy.Už aj táto skutočnosť signalizuje, že politiciSMK pokladajú maďarčinu za nástroj svojejprotislovenskej politiky. Chceli by v SR dosiahnuťrovnaké postavenie maďarčiny soštátnym jazykom. Politici SMK to už aj otvorenežiadali, keď predložili návrh, aby aj maďarčinabola rokovacím jazykom NR SR.V politickej stratégii SMK sa slovenčinavníma ako konkurent maďarčiny. Povýšenímmaďarčiny by sa vytvoril významný predpokladna definitívne postavenie Slovenskaako Félvidéku Maďarska. Jazykový “pochod”SMK by bol účinnejší než pochod maďarskýchgárd, činnosť Jobbika, efekt z inštitúciemaďarských žúp atď.Slovenská republika sa v tejto politike pokladáza najslabší článok reťaze, ktorou samá dosiahnuť obnovenie “veľkého Maďarska”.Preto sa tlak sústreďuje na Slovensko.A preto je pre týchto politikov zákono štátnom jazyku červeným súknom.Na ľahšie presadzovanie týchto cieľov savytvorili podmienky prvou novelou Zákonao štátnom jazyku: zrušili sa sankcie za jehonedodržiavanie. Novú situáciu dotvoril Zákonz 10. júla 1999 o používaní jazykov národnostnýchmenšín. Týmto zákonom sa vytvorila posilnil nový “status quo”.Tento “status quo”, resp. to, čo SMK zaň pokladá,sme ďalej (dúfajme, že dočasne) upevniliaj nedávnym prijatím zákona o miestnychnázvoch v školských učebniciach maďarskejmenšiny. Naivne detsky sme sa uspokojili, žez toho nič ďalšie nevyplýva, ak “zaužívané”miestne názvy budú najprv v maďarčine a ažpo nich a v zátvorke aj názvy v slovenčine.Rovnako naivne začíname hovoriť, že nastarších pamätníkoch a tabuliach by pôvodnenavrhovaná úprava podľa terajšejnovely “najprv v slovenčine, potom v inomjazyku” nemusela byť. Bolo by to aj proti právamSlovákov žijúcich na zmiešanom území.Na rozdiel od iných národov a na rozdiel odpolitikov SMK nechápeme význam a rečsymbolov, silu znakov. Nechápeme, o čomvypovedá uprednostnenie cudzieho preddomácim. Lebo tu naozaj ide o uprednostneniea povýšenie. A deje sa to aj postupnýmzakrývaním slovenskej integrity najrozličnejšímimateriálnymi znakmi – stalo sa todokonca aj v hlavnom meste SR.V slovenskej politike si osobitné prehodnotenievyžaduje stratégia útoku a obrany.Naša SMK trvalo účinne využíva stratégiuútoku, prvého útoku: vždy prichádza s obvineniami,že porušujeme normy, že niečo nedodržiavame,do sveta vyhlasuje, že maďarskámenšina je u nás stále viacej utláčaná,že sa likvidujú jej práva atď. A my sa iba bránime,skromne a trpezlivo vysvetľujeme...Akoby nebolo dostatočných faktov, ktoré volajúpo zmene stratégie, ktoré vyžadujú iniciatívu,aktivitu, nie iba re-aktivitu.Postupne sa množia prípady, keď politiciSMK vystupujú z pozície nadradenosti, baneraz už so zjavnými znakmi diktátu. Na rozdielod nás majú na to dostatok sebavedomiaa majú istotu, že si to môžu dovoliť, že svetuneprekáža, ak proti nám vystupujú a konajúaj v rozpore so všeobecne uznávanými normami.Našou utiahnutosťou, nedostatkomnárodného a osobitne aj štátnického sebavedomiaa sebaistoty, našou pozíciou v zákopeobrany vytvárame na to predpoklady.Trvalo sme v postavení slabšieho.Naši politici sa iba s veľkou námahou, váhavoa oneskorene odvážia štátnicky reagovaťna vlastné zosmiešňovanie maďarskýmipolitikmi, keď sa oni na našom území správajúako na svojom. Veľmi neskoro a váhavokoná príslušný vládny rezort. Akoby kráčalpo odchýlke.Mnohí občania sa opakovane domáhajúvysvetlenia, ako je možné, že naši europoslanciza SMK bez akýchkoľvek dôsledkovotvorene pracujú proti vitálnym záujmomSlovenskej republiky a iní naši europoslanciakoby ani neboli. Tento článok sme prevzali z bratislavskéhoLiterárneho týždenníka. Zverejňujememierne skrátenú podobu.Kresba: Ján Tomaschoffnázorylisty | 6 | 20095

listy | 6 | 2009 expo 2010Svet pre ľudstvoSlovensko sa pripravuje na výstavu v ŠanghajiSvetová výstava EXPO 2010 klope na dvere. Uskutoční sa v prudko rastúcom čínskom veľkomeste Šanghaj od 1. mája2010 do 31. októbra 2010 a medzi vystavovateľmi nebude chýbať ani Slovenská republika. Prípravy na zvládnutie účastisú už v plnom prúde. Miesto výstavy: Šanghaj, Čínska ľudovárepublika Termín: 1.5.-31.10.2010 Ústredné heslo: Lepšie mesto, lepší život Expozícia SR: rozloha 1034 metrovštvorcových Motto slovenskej účasti: Svet pre ľudstvo Charakteristika zámeru: autori sa rozhodlipre prienik oboch uvedených tém,ktoré spracovali ako problematiku fiktívnehomesta v neustálom pohybe. Je tomesto, ktoré sa stále mení, vyvíja, rastie,v ktorom sa odohrávajú a navzájom prelínajúmalé ľudské príbehy. Vyčlenené finančné prostriedky:2 236 605 eúr (vrátane DPH) Generálna komisárka: Ing. Ivana Magátová Autor architektonického návrhu: akad.arch. Miroslav Zikmund Tvorca znaku slovenskej účasti:Adrián Juriga Realizácia účasti: Evka, spol. s ruč. obmedzeným,BratislavaNajprv dobrá správa. Generálnou komisárkouslovenskej účasti je Ivana Magátová, ktorá doroku 2007 pôsobila ako ekonomická radkyňaslovenského veľvyslanectva v Prahe.Mnohým Slovákom v Prahe teda nie je neznáma.Vlani bola zástupkyňou generálnehokomisára slovenskej účasti na EXPO 2008v Zaragoze, a keďže sa osvedčila, teraz užmá „výstavné“ liace pevne v rukách. Pre náščasopis v súvislosti so šanghajskou výstavoupovedala: „Slovenská expozícia je poňatáako súvislý rad symbolov, ktoré sa návštevníkoviprihovárajú v univerzálne zrozumiteľnomjazyku, t.j. vo filme. A to je aj nutné, lebo výraznáväčšina divákov bude zákonite prichádzaťz iného kultúrneho i jazykového prostredia,ktoré používa vlastnú symboliku, častos opačným významom ako je naša európska.Malý príklad: biela farba je v Číne farbasmútku, v Európe farba nevinnosti.“ Mária Krivušová, Martin MokranPríbeh fiktívneho mestaIsteže, slovenský pavilón sa fyzicky ešte lenrodí, ale jeho podoba v hlavách tvorcov je užustálená. Každá prehliadka EXPO je skveloupríležitosťou na propagáciu vystavujúcej krajiny,a tak tomu bude aj v prípade Slovenska.Návštevník bude mať možnosť zoznámiť sas ním ako krajinou bohatou na pamiatky, prírodnékrásy a činorodých ľudí. Multimediálnyprogram pripomenie aj slovenského rodáka,architekta Ladislava Hudeca, autoraprvého mrakodrapu v Šanghaji a tamojšiehoVeľkého divadla (podrobnejšie pozri Listy č.7-8/2008). Pripomeňme, že túto časť expozíciepripraví iný pražský Slovák, režiséra fotograf Ladislav Kaboš, ktorý patrí aj k občasnýmspolupracovníkom našej redakcie.Po vstupe do expozície sa návštevník ocitnena symbolickom ústrednom námestí, kam ústiavšetky cesty. Námestie je charakteristickýarchitektonický prvok, ktorý možno nájsť vovšetkých európskych štátoch, Slovensko nevynímajúc.Námestie bude lemované stenous fragmentmi historických pamiatok, ktoré približujúdejinné medzníky vo vývoji slovenskýchmiest. Stene dominuje viacstenný kryštál, ktoréhoplochy sú vlastne projekčným plátnom.Dejinný exkurz potom pokračuje svetelnýmzlomom. Symbolizuje prechod z minulosti doprítomnosti aj do budúcnosti mesta, stvárnenejako protiľahlá oblá stena.„Filmový jazyk nepotrebuje tlmočníka, je zrozumiteľný,nosný a jasný - aj to je jeden z dôvodov,prečo sa autori rozhodli pre takútoformu rozprávania príbehu mesta v jeho večnompohybe na ceste z minulosti do prítomnosti“, uviedla pre Listy tlačová tajomníčkaslovenskej účasti Oľga Gáfriková. Podľa jejslov kombináciou hudby, svetiel a obrazovvznikne veľmi emotívne multimediálne dielo,ktoré predstaví vo filmovej skratke najkrajšiekúty Slovenska.Špirála životaPavilón SR sa nachádza v európskej sekciisvetovej výstavy a v tesnom susedstve budúvýstavné expozície Portugalska a Českejrepubliky. Tá sa vlani v Zaragoze na EXPOz úsporných dôvodov nepredstavila, Šanghajsi už však nechce nechať ujsť.Slovenská republika využije na umiestnenieexpozície stavebný priestor ponúknutý čínskoustranou, keď podľa terajších informáciívlastný pavilón si vybuduje asi iba 50 zúčastnenýchkrajín, čo je menej ako polovica.Výška budovy je 12 metrov a rozmery vstupnejbrány dosahujú potom 4 metre (šírka) x 3metre (výška), čo by malo zaručiť dostatočnúreprezentatívnosť vstupného priestoru.Základom loga slovenskej účasti je písmeno„S“, symbolizujúce názov krajiny. Ideo moderný a nanajvýš súčasný znak, pretožesúčasne pripomína špirálu. A tá pripomínazase dynamiku, vrstvenie štruktúra kultúr a v širšom zmysle – špirálu života.6

expo 2010Centrum loga v tmavých farbách znamenáhĺbku, zdroj a korene, jasnejšie farby smeromk okraji symbolizujú optimizmus. Plynulosťfarebných prechodov a tvar znakupripomína zároveň dva symboly čínskej filozofie„jin“ a „jang“, čo reflektuje miesto konaniasvetovej výstavy, Čínu. Po vlaňajšíchskvele zorganizovaných a veľkolepých olympijskýchhrách to bude bezpochyby ďalšiapríležitosť pre najľudnatejšiu krajinu našejplanéty, aby svetu demonštrovala prednostisvojho spoločenského systému.Celkový pohľad na expozíciu v tme Autori sú novináriIlustrácie k článku a grafické podklady:Ministerstvo hospodárstva SRlisty | 6 | 20097

listy | 6 | 2009 divadloKaždý raz nový zážitokNad 14. ročníkom festivalu slovenského divadla v PraheOd februára vlastne až po dnešné dni prebieha v pražskom Divadle Bez zábradlí (a čiastočne v Divadle A. Dvořákav Příbrami) už 14. ročník festivalu „Slovenské divadlo“. Každý mesiac možno vidieť jedno alebo aj dve predstavenia v dramaturgickomvýbere, o ktorý sa stará pražské Divadlo Bez zábradlí. Ak sa teraz podujmeme na krátky pohľad dozadu,nerobíme si nárok na hodnotenie všetkých predstavení, ani na vyčerpávajúce hodnotenie videného. Bude to skôr subjektívnypohľad na vzorku vybraných titulov – ako sme ich videli a čo sa nám na nich páčilo.Vo výbere jednoznačne dominovala veselohra.Je príťažlivá a vďačná, v duchu filozofie,že divák si príde do divadla v prvom radeoddýchnuť a zabaviť sa. Na koncentrovanévnímanie náročnejších diel v súčasnom rozkúskovanomvidení sveta zrejme nie sú dispozície.Ak sa na ne divadlá aj podujmú,v pražskom výbere neboli zastúpené.Prehliadku otvorila Činohra SND v Bratislaves hrou Fetišistky súčasnej autorky Ivety Horváthovej.V programe bolo uvedené toto:„Atraktívne, svižne a moderne napísaný texto výstrednej a slávnej herečke, o jej manažérkepre všetko, o jej sympatickej problematickejdcére a o minulosti, z ktorej sa vynárakrásna manekýnka. Hrajú: Zdena Studenková,Kamila Magálová, Táňa Pauhofováa Lucia Lapišáková, poslucháčka VŠMU.“Obraz spolunažívania afektovanej herečky(Z. Studenková) – ktorá má slabosť pre mladšíchmužov – s „manažérkou pre všetko“ (K.Magálová) s početnýmivýstrelkami, aké dnesvidieť medzi ženami okolo nás (odbúravanienapätia prejedaním sa, veštenie z karieta z kávovej usadeniny, poskytovanie „zaruče-ných rád“ na čokoľvek), sa v prvom dejstverozbiehal v spletí zauzlení, ktoré divák vždyjednoznačne nemusel ani pochopiť. Potompostupne nadobúdal prehľad o súvislostiacha hra dostávala spád. Iste aj s prispením TánePauhofovej, stvárňujúcej rebelujúcu, alesympatickú dcéru (ako inak sa mohla vyvinúťv spoločnosti dvoch takých dám, než do pozícievzdoru!). Herečky vyťažili v niektorýchpasážach z textu s profesionalitou im vlastnoumaximum, inde výstupy pôsobili klišéovito. Jarmila WankeováTón neudáva len BratislavaSpontánny a nenútený humor ponúkli herciDivadla A. Bagara z Nitry. Okuliare EltonaJohna od anglického dramatika DavidaFarra priviedli na javisko naozaj vyhranenéa jednoznačne určené typy. Jeden z dvochbratov sedel napríklad celú prvú polovicupredstavenia v prázdnom byte pred televíznouobrazovkou a opakovane zízal na gólovúakciu kedysi slávneho futbalového mužstva.Až s príchodom brata-hudobníka (ktorý je takistobez groša, avšak nejako sa pretĺka) sajeho život pomaly dostáva do reálu a nadobúdaspád, takže i divák sa rozosmeje a postavasi postupne získa jeho sympatie.Každý rok ma zaujíma, s čím príde na festivaldo Prahy súbor Slovenského komornéhodivadla z Martina. Jeho hry – počínajúc voľbouautora až po samotnú inscenáciu – nikdyneboli fádne a veru nezaostávali za súbormiz Bratislavy, aj keď mávali isté špecifiká. Tentorazprišiel do Prahy s hrou Juana Carlosa RubiaFajčenie je drina. Autor reaguje na vlnu„zaručených“ metód, ako sa zbaviť rôznychdruhov závislosti, ako fungovať s vnútornou sebaistotouaj bez nich. Zisťujeme, že tí, čo námnavonok presvedčivo radia, v prípade sebadianie nemajú až tak pod kontrolou a chovajúsa pokrytecky. Ich pokrytectvo vyjde najavoa my sa dozvedáme, aké je skutočná motiváciaich chovania. No aj poklesky či spodné prúdyv chovaní sú podané s vtipom a nadhľadom.Adekvátne ich podali Jana Oľhová, FrantišekVýrostko a ďalší protagonisti divadla z Martina.Román E. M. Remarqua Traja kamaráti sa preDivadlo Aréna z Bratislavy podujal spracovaťMartin Čičvák. Garáž, autá, ale aj intímna komôrka,kde nájde zázemie rozvíjajúci sa vzťah8Fetišistky v podaní Zdeny Studenkovej, Kamily Magálovej a Táne Pauhofovej (zľava)Matej Landl a Marta Sládečková v hre I.S. TurgenevaMesiac na dedine

Robbyho s Patríciou a kde napokon leží Patrícia,keď ju prepadne zákerná choroba – to jevýbava scény, v ktorej sa rozohráva dej. A tiežhudobné nástroje pre kapelu v ľavom zadnomrohu, kam sa kamaráti sólovo alebo aj v trojiciutiekajú: aby dali hudbou priechod vášni, vnútornýmporyvom, bolesti... Trojica hercov saprejaví zároveň v úlohe hudobníkov (hrajú striedavona všetky inštrumenty od piana cez gitarua bicie nástroje až po trúbky a klarinety).„Mnohožánrový“ spôsob spracovania tak lendokladá skvelú výbavu hercov, hoci v druhejpolovici hry sú hudobné pasáže až akoby predimenzované.Základné atribúty hry o prekonávaníneblahých nástrah osudu priateľstvoma súdržnosťou sa však ani tak nevytrácajú.Klasika po novomAk sa povie Divadlo Astorka, očakáva sa uža priori vynikajúci výkon. Tak tomu bolo aj tentoraz.Režisér Roman Polák už inscenoval najeho javisku viacerých ruských dramatikova o tom, že im rozumie a vie ich podať osobitnea pritom zachovávajúc ducha autora, užpresvedčil neraz aj v Prahe. V Mesiaci na dedineI. S. Turgeneva strieda komické situácies tragickými. Doktor Špigeľskij v podaní BorisaFarkaša je na lekára azda až príliš roztopašnýa keď rozohráva svoje čachre, smejemesa a občas až stŕpneme. Ale smiať sa NatáliiPetrovne a jej nevyspytateľnému, občas ažkomicky priehľadnému chovaniu, keď vieme,že je za tým zaľúbenosť do mladého učiteľa?Ani Káťa nie je práve typ, na ktorom by sme samohli baviť, zato Boľšincov (Vlado Černý) aleboMatvej (Miroslav Noga) si to právom zaslúžia.Sám za seba hovorí fakt, že toto predstaveniesi „pod Tatrami“ odnieslo hneď tri výročnéceny Slovenského literárneho fondu za rok2008: Martu Sládečkovú kritika odmenila zapostavu Natálie Petrovny, Mateja Landla zapostavu Rakitina a Romana Poláka za prínosk originálnemu inscenovaniu klasickej dramatickejliteratúry, najmä ruskej klasiky.Sme preto radi, že Turgeneva, ako ho podávaspomenutý režisér, sme mohli vidieť ajv hlavnom meste ČR.Každý z večerov, ktoré som zažila, bol jedinečný.Na bezchybnej komunikácii s novinármimá zásluhu celkom iste aj SvatoplukVičar, veľký priateľ všetkého slovenského,z produkcie Divadla Bez zábradlí. Autorka je novinárka z Prahy a našastála spolupracovníčkaSnímky: Divadlo Bez zábradlíNové začiatkyPrepol som radšej na Českú televíziu, abysom zistil, v akom bode sa nachádzajú našizápadní susedia. A tí práve, predstavte si,chceli nadviazať na doterajšiu tvorbu. Som odprírody trochu nechápavý, a tak som nevedelpochopiť, že tam, kde iné národy pokračujú,my, Slováci, začíname od nuly. A keďže mámuž isté roky, a nových začiatkov, a najmä odnuly, sa bojím, prepol som aj na Poliakov.Opäť som uzrel čosi neslýchané. Americkýfilm v originálnom znení, bez titulkov, nijakýdabing – iba jeden herec vecným hlasom čítalobsah dialógov. Len tak, pod obraz. Ibajeden herec a pod obraz. Pod televízny obrazto robili tí Poliaci. Takto šetrili na dabingu.Pochopil som, že naši severní susediazaostávajú, veď nemajú rozvinutúdabingovú kultúru.My však vieme, čo sa patrí. Nadabovanémáme skoro všetky filmy, dabing sa u násrozvinul najskôr na skutočné umenie, potomna priemysel. Sme malí počtom i rozlohou,ale veľkí množstvom nadabovaných filmov. Jozef ČertíkMyšlienka tohto fejtónu je staršieho dátumu. Na um mi zišla na Silvestra už anineviem ktorého roku v rázovitej kysuckej drevenici. Drevenica bola stará, takmerstoročná, ale bol popri sálajúcej piecke v nej stál aj celkom moderný malý televízor.Práve som sledoval ohlasovanie nového začiatku našej verejnoprávnejtelevízie. Skrátka: vonku vládol treskúci mráz, v izbietke zase príjemné teploa v Slovenskej televízii – bod nula.Ani sme si nevšimli, že popri rozvíjaní dabingunáš slovenský film takmer zanikol.Načo nakrúcať, budeme dabovať. Predabujemesa až do Cannes, Hollywoodu a možnoaj do Karlových Varov, kde sa pivo varí a festivalyusporadúvajú. A filmy budeme len dovážať...Aj keď mi vŕta v hlave, či by sme nemali postupovaťv zahraničných fimoch tak ako Poliaci?Lenže, nastal by tu jeden problém: čos naším rozvinutým dabingovým priemyslom?Konverzia fabrík vyrábajúcich tankysa nám podarila hravo, ale konverzia dabingovéhopriemyslu na priemysel flimový – toje tvrdší oriešok. Predsa len, nové začiatkyzvládame oveľa ľahšie.Lenže, na mňa nedajte, to som si len takrozhutoval v starej, takmer storočnej chalúpke– teraz už opäť na zaostalých, priemyselnenerozvinutých Kysuciach. Autor je bratislavský novinárKresba: Ján Tomaschofffejtónlisty | 6 | 20099

móda 20. a 21. storočiaČiernobielaklasikaMódna a kozmetická poradňa pre naše čitateľkyTam všade vynikne ostrým kontrastom dvochokúzľujúcich farieb: mystickej – a zároveňprudko elegantnej – čiernej, ako aj anjelskynevinnej bielej. Mimochodom, samotnáčierna je v tejto sezóne zároveň prioritnou súčasťouštýlu s názvom „depressionic chic“,teda „byť šik aj v depresii“. Táto farba sa sícemelancholikom neodporúča, no napriektomu paradoxne upokojuje a stabilizuje citlivéosoby, ba v tele dokonca aktivuje a posilňuježenskú magnetickú energiu. Napomáhanám nestratiť sa v stresujúcom svete,odkryť a pochopiť vlastné vnútro, ale pritomsa do seba neuzavrieť.Sú chvíle, kedy vstanete ľavou nohoua rozhodne nemáte náladu demonštrovaťsvoj stav pravým opakom – farebným líčeníma pestrým odevom, ovešané korálikmia náramkami ako papagáj z Bornea.V momentoch, kedy sa v rannej električketvárite ako duch, kedy túžite byť nenápadné,chcete prebehnúť mestom nepovšimnutéďalšími okoloidúcimi, ale zároveňmienite predsa len zostať ženou, sú tupre vás čierne nohavice šité v duchu ležérnejpánskej módy, saténové, hodvábne čiorganzové blúzky, vestičky alebo naopaksukne či šaty v áčkovej línii, ktorú preferujenapríklad Dior. Irena JesenskáAni sme sa nenazdali, milé moje, a je tu ďalšie pokračovanie módnej rubriky našich Listov. Tentoraz si vezmeme na paškálopäť modernú (de facto nesmrteľnú) čiernobielu kombináciu, ktorá triumfuje vo všetkých variantoch – ako spoločenskéšaty, športové oblečenie, plavky, vychádzkový odev, kostým do práce.Oblečenie zlepší náladuKeďže časté použitie samotnej čiernejfarby sa neodporúča, využite optimistickejšiualternatívu doplnenú o bielu farbu, ktoráje symbolom čistoty a dokonalosti. Milujúju ľudia úprimní, otvorení a značne nekompromisní.Je príjemne chladivá, jasná, poskytujepriestor myšlienkam a znásobujeúčinky akejkoľvek farby, s ktorou sa spojí.V konkrétnej čiernobielej kombinácii savyrovnávajú polarity človeka, podvedomiesa dostáva do harmonickej polohyso správnym životným náhľadom a postojom.V takomto oblečení sa zaručenepostupne vylepší aj mizerná nálada a budetesa cítiť výborne. Tak teda kocka, pepitovývzor, prúžky, kvety či bodky, geometrickéalebo zvieracie vzory, color-blockingspomínaný v súvislosti so 60. rokmi a návrhárommenom André Courréges, bižutéria,kabelky, lodičky, tenisky – to všetkosi možno dovoliť v hypermodernom čiernobielomštýle odievania. Pretože v súčasnostije veľmi moderná aj čipka, skústeniekedy oba smery skombinovať. Vzniknúúchvatné kreácie.Ďalším zaujímavým, ale opäť nadčasovýmtrendom, v ktorom sa okrem iného objavujeaj spomenutá farebná kombinácia, je chlapčenskyroztomilý a neodolateľný štýl dandy.Tento rok prináša zakomponované leskléprvky najmä na nohaviciach, sakách a natopoch. K štýlu dandy bezpochyby patriapánske klobúky, traky, kravaty, vesty, saká,veľké pulóvre aj nadmernejšia pánska košeľa.Pre väčšinu mužov je na žene právetáto súčasť odevu veľmi sexy. Pokiaľ tedatúžite byť príťažlivé, nezabudnite si zaradiťdo šatníka klasickú bielu košeľu. Nohavicemajú mať vyšší pás a smerom k členkomsa zužujú. Doplnky ako robustné hodinkyalebo manžetové gombíčky, ktoré si môžetepožičať od mužských členov rodiny, súsamozrejme vrcholom tohto vzhľadu, lenžeteraz sú preň aktuálne aj romantické prvky– dámska obuv a šperky. Nechajte sa inšpirovaťnapríklad Gucciho kolekciou, ktorátento maskulínny vzhľad zjemnila rýdzo ženským,šarmantným nádychom.Odvážne kombinácieNapokon ešte spomeňme trend, ktorý čerpáz úplne inej oblasti a ktorý predstavuje tkaninys potlačou. Predimenzované obrázkypopulárnych osobností, ale aj infantilné ilustrácie,nápisy a značky majú v tejto sezónezelenú. To všetko nielen na tričkách alebotielkach, ale aj na spoločenských šatách,listy | 6 | 200910

kabelkách či dokonca na dáždnikoch. Jeúplne jedno, či si podobný kus zadovážitenapríklad na belasom, ružovom či orgovánovofialkovom podklade alebo v čiernobielejklasike. Je úplne fuk, či bude nový prírastokvášho šatníka v matnej či lesklej podobe.V tomto duchu je „in“ úplne všetko, stačí siiba vybrať.A dospeli sme až ku kozmetickej poradni,kde sa dnes zameriame na problematikupovädnutej pleti. Ak si našu pokožku predstavímeako vyprahnutú kvetinovú záhradu,ktorú sme zabudli zalievať, je jasné, že príčinouunaveného a poklesnutého tonusutváre je dehydratácia. Preto je nutné napojiťpleť dostatočným množstvom vlahy – zvonkuaj zvnútra. Okrem potrebného pitného režimusú vynikajúcim prostriedkom oživeniapokožky rôzne typy hydratačných masiek,ktoré si namiešame z dostupných surovín.Ak máte rady ranné trhy, kde si nakúpitečerstvé ovocie či zeleninu, pridajte do košíkajedno avokádo, broskyňu alebo jablkonavyše a tešte sa domov. Predtým skontrolujte,či máte v zásobe doplnkové ingrediencieako biely jogurt, med, ovsené vločky,tvaroh či vajíčka a potom si už pripravte pleťovýelixír mladosti podľa jednej z nasledujúcichšiestich receptúr:Hydratačné masky: 1 jablko, 1 polievková lyžica bieleho jogurtu,1 čajová lyžička na jemno zomletýchovsených vločiek. Jablko nastrúhame nasklenenom, plastovom či nerezovom strúhadle,vzápätí pridáme jogurt a vločky. Nanesiemena pleť a necháme pôsobiť 15 minút. 1 polievková lyžica na jemno zomletýchovsených vločiek, 3 polievkové lyžice vriacejvody. Vločky prelejeme vriacou vodoua necháme odstáť asi 5 minút. Potom opatrnenanesieme na pleť a necháme pôsobiť15 minút. 1 avokádo, 2 čajové lyžičky medu. Avokádoolúpeme, vyberieme kôstku a dužinuvidličkou rozpučíme. Potom pridámemed, nanesieme na tvár i dovýstrihu a necháme 15 minút účinkovať. 1 broskyňa, 1 polievková lyžica bielehojogurtu. Broskyňu olúpeme, dužinu rozpučímevidličkou, pridáme jogurt a dôkladnepremiešame. Necháme pôsobiť 20 minút. 1 avokádo, 1 čajová lyžička medu, 1 čajovályžička jogurtu, 2 kvapky citrónovej šťavy.Avokádo olúpeme, odstránime kôstku, rozpučímedužinu a pridáme ostatné suroviny.Na pokožke necháme pôsobiť 20 minút. 1 polievková lyžica tvarohu, 1 čajová lyžičkajogurtu, 1 žĺtok. Zmes dobre rozmiešamea necháme pôsobiť 15 minút.Nezabúdajte, že akákoľvek maska by samala používať maximálne 2 x do týždňaa vždy na dokonale vyčistenú pleť. Relaxačnáhudba a štvrťhodinka absolútnehopokoja vás vzpružia aj psychicky.Na stretnutie v budúcom čísle sa tešíVaša Irena Autorka je publicistkaSnímky: internetové zdroje a archívmóda 20. a 21. storočialisty | 6 | 200911

listy | 6 | 2009 knihySvet knihy sa stretol v PrahePoznámky z knižného veľtrhuPo štyri dni – od 15. do 17. mája – smerovali kroky vyznávačov písaného slova do secesného výstavného pavilónu v pražskýchHolešoviciach na knižný veľtrh „Svet knihy“. Hlavná téma „27 z 27, Európa v literatúre – literatúra v Európe“ reflektovalaskutočnosť, že Česká republika v prvej polovici roku predsedá Európskej únii.V rámci tohto programu sa predstavili autorizo všetkých dvadsiatich siedmich členskýchštátov únie, z krajín kandidátskych(z Chorvátska a Turecka) i z krajín stojacichmimo európskeho integračného zoskupenia(z Nórska a Švajčiarska). Aby sme z tohtomnožstva dokázali čitateľom predstaviť určitývýsek, bolo treba zvoliť si kľúč. Čo taktoliteratúra slovanských národov?Pristavme sa teda na začiatku pri literatúrepoľskej, aj v súvislosti s nanajvýš očakávanoupoľskou autorkou Oľgou Tokarczukovou(ročník 1962). Jej romány sa tešia veľkejobľube doma i v zahraničí, a to nielenvďaka všeobecnej prístupnosti, ale aj vďakafilozoficko-mytologickému presahu. Olga Tokarczukovása stretla s publikom nad svojímnajnovším románom, ktorý vyšiel v poľštinepod názvom Bieguni. V roku 2008 potomnakladateľstvo Host vydalo túto knihu v češtine,použijúc ruskú transkripciu Běguni.Autorka ocenila fakt, že i v českom prekladezostal názov diela v origináli. Najbližší slovenskývýraz by bol asi „pútnici“.Štruktúru románu autorka prirovnala ku skladačke.Z nej pre české publikum vybrala niekoľkofragmentov, ktoré – ako povedala –nemusia vytvoriť predstavu o celku, keďžesú to kúsky. Ale aj tak – za asistencie českýchpolonistov – uviedla obecenstvo do fenoménu,ktorým je bytie v pohybe. Begunibol pôvodne názov pravoslávnej sekty z 18.storočia, ktorá verila, že svet je dielom diabla.Satan vládnuci svetu vládne zákerným spôsoboma snaží sa nás podmaniť si. Dnes napríkladsnahou okliešťovať človeka v podoberôznych číselných kódov, uvádzania rodnéhočísla na všetkých možných dokladoch, prisudzovanímrôznych nálepiek, zaraďovaním doskupín a pod. Dobrý kresťan, aby unikol satanovejnadvláde, musí byť neustále v pohybe.A keďže, ako je už zrejmé, aj pojem bytiev pohybe umiestňuje autorka do dnešných reálií,je hrdinka románu neustále na ceste. Jevšade a nikde. Je okom, ktoré cestuje po železničnýchstaniciach i letiskách a pozorujedianie okolo. Je svedkom náhlivo a neusporiadaneplynúceho času veľkých miest, kam saprichádza iba na chvíľu (isteže nejde o cestydo vzdialených miest ani o cestovateľskúprózu, autorku zaujíma predovšetkým človekv pohybe). Svet súčasných pútnikov je chaotický.Strata a smútok sa stávajú čímsi každodenným.Rozprávačka sleduje, či tu existujeniečo stále a trvalé, o čo sa možno oprieť.Knižná produkcia Českej republiky vykazujeuž tretí rok po sebe rekord v počte vydávanýchknižných titulov. V roku 2008 sa tentopočet zastavil na čísle 18 500, čo predstavujerast o takmer tri percentá v porovnanís rokom predchádzajúcim.Letom svetomJedným zo stánkov, ktoré nemali nikdynúdzu o návštevníkov, bol stánok vydavateľstvaAlbatros. Húf návštevníkov tam prišiel ajv jedno popoludnie, keď bola na programebeseda s Martinom Hilským. Tento profesoranglistiky a prekladateľ anglickej literatúrysa do vedomia širšej českej verejnosti zapísalnajmä prekladmi Shakespeara. Tentoraztu prezentoval knihu esejí Rozbité zrkadlo.Kniha obsahuje výber z esejí publikovaných Jarmila Wankeováčasopisecky či knižne v rokoch 1975-1997.Niektoré z nich tvorili doslov v knižných vydaniachrôznych diel. Okrem dvoch esejí všeobecnejšiehorázu tu nájdeme eseje o americkejliteratúre (Poviedkár Poe, GroteskySherwooda Andersona, Prečo má WilliamSaroyan rád tigre, Kalifornský dvojkoncertJohna Steinbecka a i.), ako aj o anglickej(Slúžkino puknuté zrkadlo: estetika JamesaJoycea, Plameň života: D. H. Lawrence,Tvár za stránkou: George Orwell, Zrkadlásmiechu: Angus Wilson a i.).Názov knihy vysvetlil takto: „Metafora zrkadlasprevádza celé estetické myslenie od čias Platónaa Aristotela až po súčasnosť. Sám častopracujem s pojmami zrkadlo, zrkadlenie. Dnesje naše vnímanie sveta fragmentárne do tejmiery, že obraz nadobudol podobu črepín zrkadla.Je rozbitý, skladáme si ho z úlomkov.“Čo ho na literatúre písanej po anglicky priťahuje?Anglickí spisovatelia, na rozdiel od francúzskych,ktorí často vystupujú v podobe manifestov,vraj píšu za seba. Ich prednosťou jebohatosť jazyka a v textoch je obsiahnutý humor.Humor ako extrakt myslenia. Americká literatúraje zase špecifická podľa neho tým, ževzišla z veľkého dobrodružstva osídľovania novejzeme. Odobrať sa do cudzej, neznámejkrajiny dokázali len tí najodvážnejší. Najprv saosadníci usadili na pobreží, potom prenikalistále viac a viac na západ. Odraz života na novejpôde ponúka americká literatúra. Je iná akoliteratúra anglická, hoci je tiež písaná v angličtine.Bolo zaujímavé sledovať v stánku PENklubu,ako jeho autori dokázali čítaním z vlastnýchdiel vyplniť takmer celé štyri dni trvaniaveľtrhu. Jiří Dědeček, Dagmar Sedlická, LudvíkVaculík, Antonín Bajaja, Alex Koenixmark,Jana Štroblová, Viola Fischerová, Tereza Brdečková– to sú len niektoré z mien, dobreznámych aj slovenskému čitateľovi, ktoré dostalipríležitosť. A keďže český PEN-klub nezabudolani na slovenských kolegov, na veľtrhusme sa stretli aj s Máriou Bátorovou či AntonomHykischom.12

Slovenská účasťTo sa už dostávame k slovenskej literatúre.Tradičný slovenský stánok v strednom krídlepaláca pod záštitou Literárneho informačnéhocentra nechýbal ani tento rok. Bolo príjemnékedykoľvek sa tam pristaviť, vojsť, sadnúťsi. Vždy sa dalo rátať s milým prijatím, bai pohostením šálkou kávy či iným nápojom.Listovať bolo v čom, aj keď sme sa nevedelizbaviť dojmu, že najmä beletristická produkciasa na Slovensku z roka na rok akosi zoštíhľuje.Produkcii dominovali obrazové publikácie,turistickí sprievodcovia, kuchárky...Zážitkom bolo vziať do ruky najnovšiu knihuMatúša Kučeru, venovanú – ako inak – dejinámSlovenska v období stredoveku.Vydavateľstvo Tatran sa okrem prekladovej literatúryvenuje systematicky aj opätovnémuvydávaniu slovenskej klasiky. Naposledy vydalosúborné dielo Vincenta Šikulu. Literárnea informačné centrum usporiadalo takisto niekoľkosprievodných podujatí. Jedno z nichmalo názov „Pohľad späť – dva nové slovenskéromány na tému nedávnej minulosti“ a stretlisme sa na ňom s Dušanom Šimkom, Slovákomžijúcim v Bazileji a jeho najnovšou knihouGubbio – kniha udavačov, ako aj s PavlomRankovom, ktorý čítal z románu Stalo sa prvéhoseptembra (alebo inokedy). Záujempublika bol značný, sála sa zaplnila takmer doposledného miesta. Úryvky poskytli názornúpredstavu, o čom sú tieto knihy a ako autoripristupovali k postavám zo vzdialenejšej minulosti(Karel Sabina) i tej nedávnej (Jozef Tiso).Zasvätený výklad podal na úvod riaditeľ spomínanéhocentra Alexander Halvoník.Samostatné čítanie zo svojho diela Mystifikátorponúkol slovenský prozaik strednejgenerácie Márius Kopcsay. Pripomeňme,že iná jeho knižka, Stratené roky, vyšla vlaniaj po česky vo vydavateľstve „Kniha Zlín“.Jeho prozaické diela sú ladené často humorne,a tak sa obecenstvo dobre zabávalo.Rozprúdila sa aj diskusia o slovenskejpróze v českom háve.Ak návštevník veľtrhu zablúdil do pravej sályVeľtržného paláca, naďabil na stánok slovenskéhovydavateľstva DAJAMA. Toto vydavateľstvo,ktoré o. i. vydáva aj mesačník Krásy Slovenska,veľmi obľúbený aj v Čechách, sa predčasom podujalo na vydávanie edície Kultúrnekrásy Slovenska. Tituly o najkrajších mestách,hradoch, zrúcaninách a technických pamiatkachvzbudili zaslúženú pozornosť čitateľov,a tak vydavateľstvo pridalo ešte časť o prírodnýchkrásach Slovenska. V nej vyšli doteraznapríklad tituly Národné parky, Stromy,Kamene a Najvyššie vrchy. Z tých skoršíchspomeňme aspoň Kaštiele, Ľudovú architektúru,Skanzeny, Bratislavu na starých pohľadniciacha Banskú Štiavnicu na starýchpohľadniciach. Editor Daniel Kollár k autorstvupriberá vždy ľudí zasvätených, ktorí oplývajúnielen dôvernou znalosťou miest, kamzavedú čitateľa, ale ktorí rozumnou selekcioudokážu čitateľovi predostrieť taký výber, abymu nič pozoruhodné neuniklo a zároveň abyho nepohltilo prílišné množstvo informácií anipríliš odborný výklad. Listujúc publikáciou Národnéparky sa pristavíte napríklad pri staromznámom Slovenskom krase. Charakteristickézábery na škrapové polia, typické pre tentonárodný park, vám ihneď umožnia zorientovaťsa. Prirodzene nechýbajú ani fotografie z Plešivskejplaniny či zo Zádielskej doliny, ale zverejnenépohľady sú také neošúchané a výkladna malej ploche taký zasvätený, že mátepocit, akoby ste „svoje“ pohorie objavovali novýmiočami. Autorka je novinárkaFoto: LIC BratislavaĽubozvučná reč Irena JesenskáNaša reč je krásna, ľúbime ju vrúcne a možnoby sme sa aj pobili, ak by nám ju niekto chcelvziať. Ak by strhol a do zeme zadupal nápis„Čistiareň“, vycapiac namiesto neho ceduľu„TOUCH CLEAN“ či „PUTZANSTALT“, istoby nám vzkypela krv v žilách.Aj keď jazyk je živý organizmus, ktorý sastále vyvíja, nepripadá vám prinajmenšomčudná snaha dobrovoľne ho meniť, pritomvšak násilne a umelo? A dnes výnimočnenemám na mysli primitívne anglikanizmy,ktorých používanie prekračuje hranice dobréhovkusu i zdravého rozumu.Určite nedáte dopustiť na staré dobré vreckovky,ktoré treba mať vždy pri sebe, ako násučili rodičia, aby sme si nimi utreli pot z čela čiočistili ruky zašpinené od zmrzliny. Prípadne,aby sme nimi zamávali z vlaku alebo sa donich celkom prozaicky vysmrkali. Možno nechýbaloveľa a namiesto vreckoviek by spomenutéúčely plnili „nosoplienky“, slovo, navrhovanékedysi v minulosti. A každá mamičkaby ich namiesto batoľaťu menila „lezúňovi“...K tejto glose ma neinšpirovala nová možnosťúradov pokutovať priestupky voči slovenčineaž sumou päťtisíc eúr, ale ostrovtipný článokistého Tomáša Čejku, ktorý som celkom náhodnenašla na internetovej adrese in.zine amusím vám z neho citovať:„O tom, že zaslúžilí členovia zoologických menoslovnýchkomisií sú jedna darmožráčskaháveď, sme v tejto rubrike hovorili už neraz.Podobne, ako zo škrečka spravili chrčka, premenilizdvihnutím svojich netrebných paprčí ajškorpióna na šťúra. Myslím, že sám veľký Ľudevítsa z času na čas obracia v hrobe pri pomyslení,že sa jeho menovcom stal taký potvornýpajed, akým je podľa mnohých ľudí škorpión.Takže vy, ktorí ste si doteraz naivne mysleli, žeste sa narodili v znamení škorpióna, vedzte, žeste len obyčajné šťúry. Ak by sa chcel kadejakýšťúravec v reakciách na článok oháňať tým, žešťúr je slovo ohavné a zavrhnutia hodné, k súbojuma nevyprovokuje, pretože nebudemmôcť robiť nič iné, len s ním vrelo súhlasiť.“Ako malá som milovala príbehy klokana Skipyho,ale keby som mala byť dôsledná, dnesby bolo treba napísať, že mi v detstve učarovalakengura. Ach, bože! Je azda kenguraslovenskejšia ako klokan?! Čo si chcemedokázať týmito zmenami?jazyková glosalisty | 6 | 2009Riaditeľ Literárneho informačného centra v Bratislave Alexander Halvoník uvádza dvoch slovenských autorov aich nové romány Autorka je publicistka13

listy | 6 | 2009 populárna hudbaRadosť z maličkostíNa otázky Listov odpovedá spevák Jan NedvědJan Nedvěd (ročník 1946) patrí k stáliciamčeskej populárnej hudby. Je známy predovšetkýmako skladateľ a interpret folkovej,resp. trampskej hudby. Je však aj originálnymčlovekom s nekonformnými názormi.Jeho manželka Pavlína je od neho o 37 rokovmladšia. V dnešnom vydaní prinášame rozhovors ním ako dialóg básnika a hudobníka. Aké bolo vaše detstvo? Ja ako malýchlapec som ho mal ťažké, ale veselé.Behali sme so súrodencami bosí, na topánkynebolo a jedli sme to, čo sa našlodoma. Ale verili sme, že raz bude lepšie.Myslím, že to isté môžem povedať aj ja. Detstvosom prežil krásne, plné a bohaté na zážitky.Boli sme chudobní, ale tým väčšiu radosťsme mali z maličkostí. To mi zostalo.Prázdniny sme obvykle trávili pri Sázave,v Lukách pod Medníkom. Mojím veľkým chlapčenským vzorombol starý otec. Obdivoval som hopre jeho veselú a spravodlivú povahu,pre jeho životný nadhľad. Mal rád ľudíso statočným srdcom a po celý životveril, že pravda je v živote človeka rozhodujúca.Pamätám sa, ako mi rozprávalo vlastnom ťažkom osude:„Vieš, chlapče, život je zložitý a ťažký,ale ak raz budeš v beznádejnej situácii,nikoho nezraňuj. Ži a nechaj žiť ajdruhých.“ Kto bol vaším vzorom v živote?Mojím prvým a najväčším vzorom bola mamička.Mala neľahký osud, vychovala trideti a popritom celý čas pracovala. Zomrelakrásne, ak sa to tak dá povedať – čí-MottoNiekedy sú cesty nášho života nevyspytateľnéa je ťažké prežiť bolesť, ktorú nám pripravil osud.Keď duša vie, čo je to vášeň, srdce jej otvorí dverea zaznie tá najkrajšia pieseň.tala knihu, padla jej hlava a umrela. Ale vzoromsú mi vlastne všetky ženy, myslím terazna tie obyčajné, pracujúce. Ženy, ktoré sanarodia, chodia do školy, vydajú sa, majúdeti a s manželom žijú až do smrti. Ženy,ktoré prežili ťažký a zložitý život, trebárs MiladaHoráková alebo Olga Havlová. Vážimsi všetky, ktoré statočne znášajú údel života.A po štyridsiatke sú mi vzorom už lenmúdri ľudia, od ktorých získavam mravnúsilu. Mravnosť je – myslím si – najvyšší cieľv živote. A vaše spevácke začiatky? Pamätámsi, že som vás prvýkrát zaznamenal v súboreSpirituál kvintet s Karlom Zichom.Bolo to tak alebo už predtým ste mali nejakúinú kapelu?Keď som mal dvadsaťšesť rokov, založilsom skupinu Toronto. Tú sme o dva rokypremenovali na „Brontosaurov“. Súčasnesme hrávali aj v spomenutom kvintete. Inaksme však už od šestnástich rokov boli nadšenýmipriaznivcami big beatu a hudba násbavila. Jozef Junas Po novembri 1989 šla vaša speváckakariéra strmo nahor. Kúpil som si vašuCD-platňu „Na kameni kámen“ (vydanároku 1985, pozn. red.) s mojou obľúbenoupesničkou Valčíček. Táto melódia –a takisto aj ďalšie – doslova zľudoveli.Aký je to pocit počuť vlastné pesničkypri táborákoch a interpretované neznámymiľuďmi?So skupinou Brontosauri sme sa rozišliv r. 1987, po novembri 1989 sme hralikaždý sám. A aké to je počuť vlastné pesničkypri táboráku? Odpoviem otázkou –aký je to pocit, keď básnik alebo spisovateľvie, že ľudia čítajú jeho diela? Človeksa snaží prekonávať sám seba, chce byťstále lepší a úspešnejší. A nakoniec, je topredsa krásne, keď vás ľudia zastavia lentak, oslovia vás, podajú ruku a zase idú ďalej.Keď som dostal záchvat mŕtvice, vravelsom si – nič to, aj keď odídem, prežil somtoho veľa a hádam som po sebe aj niečozanechal. Potom mi napadlo, čo budeš robiťďalej, čo ťa ešte čaká? Keď odídem,niekde tam hore sa stretnem s ľuďmi, ktorýchsom mal rád – s otcom, mamou, ale ajs ľuďmi, ktorých som chcel poznať: s Masarykom,Hitlerom, Seifertom. A chcel bysom stretnúť Boha a spýtať sa ho, či skutočneexistuje. Ak si dobre spomínam, tak vašou ďalšouCD-platňou boli „Balady“. Potom vyšiel„Pasáček hvězd“). Ak sa náhodoumýlim, prosím, opravte ma. Boli to nádhernémelodické piesne, zhudobnenébásne. Ktorí básnici sú pre vás inšpiráciou?Vždy som sa snažil písať verše pre mojelásky. V hudobnej tvorbe som však slovápodriaďoval melódii, aby sa k nej hodili,aby mali zmysel. Zmysel je niečo niekomudať. Umelecké vzory nemám žiadne, aniz hudby, ani z iných oblastí kultúry. Nuž, aleak predsa, tak by som uviedol Vana Morrisona.On pre mňa v hudbe predstavuje vrchol,on vyspieva to, čo si ja len myslím. Alev zásade – od tridsiateho roku života by malobyť pre umelca povinnosťou milovať vlastnúprácu. Byť originálny a hrdý, ale nie na výzorv zrkadle, lež na to, čo kto robí. V ďalších rokoch sa už objavila celázáplava pesničiek bratov Nedvědovcov,14

vydali ste veľa nádherných platní. Dvez nich si osobne často púšťam, keď sichcem oddýchnuť – prvá sa volá „Takjsem to tu miloval“, druhá je z vášho veľkéhokoncertu na Strahove (uskutočnilsa roku 1996, pozn. red.). Naň nemôžemzabudnúť.Videl som tam a priam cítil veľa krásnych,spriaznených duší. To bol zmysel koncertu.Inak však sa v jeho priebehu vyskytloaj niekoľko negatívnych okolností –nik nás nepozval na pódium, zvuk bol zlenastavený a kým priniesli na pódium cimbal,bolo už skoro po koncerte. A po Strahovenás kritici obvinili zo všeličoho možného,i z toho, že som podvodník. Aledôležité je to, čo zostalo... To, že našahudba hovorí niečo aj dnešným mladýmľuďom. Že po „supertechnodiskotéke“zrazu zaznie melódia „Na dlani jednuz tvých řas“ a mladí ľudia spievajú a spievajú.Je to krásny pocit, byť svedkom niečohopodobného. Po spomínanom koncerte ste sa nečakanerozišli s bratom Františkom.Viem, že to bolo pre vás bolestivé. Prekvapujevás po tom všetkom ešte niečov živote?Ľudská hlúposť je to, čo ma prekvapuje donekonečna,stačí sa raz do týždňa pozrieťna televízne noviny. Ale rozchod bol daný– bol som chorý, František nahrával a sámsom nebol schopný porozumieť tomu, čo sadeje.hodnoty. A poslucháči? Český poslucháčpríde na Nedvěda, ale slovenský prídena pesničky, na celok, ktorý ponúkam.A želá si, aby ho tieto pesničky dlho hrialina duši. Počul som, že opäť začínate spievaťs bratom Františkom. Je to pravda?Obaja ste mi boli svojou tvorbou blízkivždy, ale najmä v dobe, keď som prechádzalťažkým životným obdobím, začo som vám vďačný.Je to tak, spievame teraz niekedy spolu,ale zároveň koncertujeme aj osve. Ľudiaviac než pesničky pociťujú fakt, že sme sazišli, že sme spolu. Oni nechcú od nás experimenty,ale to, čo poznajú. To je pre nichv dnešnej dobe určitá istota. deväťdesiatpercent vstupeniek na naše koncerty je vypredanýchuž dopredu. Pripravujete niečo nové, na čo sa môžemetešiť? A kde vás môžeme v najbližšomčase vidieť a počuť?Vystupovať budeme na mnohých letnýchfestivaloch a možno pôjdeme zaspievať ajkrajanom do USA. Mám plnú hlavu novýchpesničiek, ale nepriaznivá hospodárska situáciasa prejavuje, hudba sa predáva horšie.S tým však nič nenarobíme, takže aninemá cenu sa tým zaoberať.Spolu s čitateľmi Listov vám želám veľa síla optimizmu do ďalšej činnosti. Veď život jekrásny, aj keď niekedy príliš bolí.populárna hudba Koncertovali ste neraz aj na Slovensku.Aké je slovenské obecenstvo, líši sav niečom od českého?Myslím si, že ľudia na Slovensku ešte veriav právo a spravodlivosť, majú zdravé Autor rozhovoru je básnik a spisovateľ,rodák z Jaslovských Bohuníc, žijev PraheSnímky: archívlisty | 6 | 200915

ľudové zvykyKrásna tradíciasvätojánskych ohňov Helena NoskováSvätojánske ohne znamenali vítanie leta. Zvyky, ktoré s nimi súviseli, patrili predovšetkým mládeži, veď slávnosť pripravovalispoločne chlapci i dievčatá. Dievčatá už niekoľko dní pred Jánom (24. júna) chodili za dedinu páliť malé ohníky, ktorépreskakovali. Verilo sa, že takto privolajú dážď. Spievali pritom pieseň „Bude Jána, bude...“ a pridávali veselé prekáračky.V piesňach sa hovorilo o poľných prácach, ktoré bolo treba vykonať v najbližších dňoch. Spomínali sa konope i kapusta,ktorú bolo treba okopať. Chlapci zasa už dlho pred Jánom odkladali staré metly a plietli veľké kolesá zo suchej haluzinya slamy. Metly i kolesá máčali do kolomaže a smoly, aby v Jánsky večer dobre horeli.listy | 6 | 2009Na svätého Jána večer chlapci nakládliveľký oheň na kopci alebo vŕšku za dedinou.K ohňu prišli dievčatá a často i ženya muži z celej dediny. Mládenci máčaliv ohni metly a hádzali ich do výšky. Horiacekolesá spúšťali z vŕšku. Verilo sa, žetak privolávajú slnce, aby celé leto zohrievalozem. Dievčatá spievali jánske piesne.Potom chlapci, dievčatá, ženy i muži preskakovalioheň. Kto oheň preskočil, malsa v plnom zdraví dožiť veľa rokov. Výkonpreveril jeho fyzickú silu, obratnosť a odvahu.Ak sa chlapec a dievča chytili za rukya spoločne preskočili jánsky oheň, dali týmdedinskej pospolitosti na vedomie, že patriak sebe a že čoskoro uzavrú manželstvo.Na Kysuciach bolo zvykom, že oheň preskakovaladvojica, ktorej rodičia v sobášibránili. Ak preskočili oheň, verilo sa, že odporrodičov premôžu a dedinské spoločenstvoim bude nápomocné. Oheň mal maťaj očistný charakter. Preto ho niekedy mládencipreskakovali nahí. Oheň tak zničilvšetky choroby. Využili sa aj ohorené polenáz jánskeho ohňa – gazdovia ich zarývalido poľa. Verili, že takto ochránia rastlinypred plesňou i škodcami.Svätojánske zvyky sa síce tešili veľkej pozornosticelej dediny, ale vrchnosť ich obmedzovala.Už v 18. storočí zapaľovanie ohňovzakazovala, čo malo reálny dôvod. Ak bolosucho, vznikali požiare a stalo sa, že vyhorelaaj celá dedina.Menej nebezpečné boli ženské zvyky.V niektorých slovenských krajoch sa ženyschádzali na priedomí v podvečer na sv.Jána a ponúkali sa pálenkou. Spievali žartovnépiesne, jedna druhej odpovedalav prekáravom dialógu. Tieto zvyky žien všakzanikli po I. svetovej vojne, zatiaľ čo zvykymládeže pretrvali až do druhej polovice minuléhostoročia.Úlohou chlapcov bolo chytiť v tento deň krta,vysušiť ho a získať tak liek proti epilepsii.Sv. Jána bol aj sviatkom pastierov. Na salašochvarili čerstvý syr, chystali kyslé mliekoalebo žinčicu. Pripravili hostinu, na ktorúpozývali gazdov i gazdiné. Piekli baraninui bravčovinu, varili halušky s bryndzou alebočerstvým tvarohom. Potom sa dlho do nocizabávali pri vatre.Ohne sa na Jána pálili aj v Čechách. Aj tammládenci kotúľali horiace kolesá a vyhadzovalido výšky horiace metly. Aj tam vrchnosťtieto zvyky zakazovala. Stávalo sa, žedievčatám sa pri preskakovaní ohňa vzňalisukne a niekedy vyviazli s ťažkým popáleninami,alebo aj zhoreli. Inokedy sa prihnalabúrka, oheň rozfúkala a vznikol požiar.Liečivé rastliny a vílyK bezpečným a užitočným jánskym zvykompatril zber liečivých bylín a vitie jánskych vencovz poľných kvetov. Podľa ľudovej vierymá veľa rastlín v jánsku noc liečivú moc. Čarovnúmoc mala kvitnúca papradina, ale lenvtedy, ak ju dievča našlo o polnoci. Takátopapradina odkrývala poklady ukryté v zemi.Ak ju našiel mládenec, mohla mu pričarovaťkrásnu lesnú vílu alebo rusalku, ktorá sastala jeho vernou manželkou. Pracovitosťoua nevravnosťou (spravidla bola úplne nemá)mu vytvorila značný majetok. Po niekoľkýchrokoch spoločného života a usilovnej prácesa stratila v lese alebo v rybníku, v jazereči rieke. Takýto ideálny typ partnerky mládencivyhľadávali, o čom vypovedajú mnohéčeské, ukrajinské, ruské i nemecké rozprávky.Slovenský ekvivalent zatiaľ nebolobjavený.Jánske vence dievčatá púšťali po vodea pozerali, či rýchlo odplávajú alebo či saniekde zachytia. Podľa osudu venčeka sikaždá predpovedala svoju budúcnosť. Buďodišla do sveta, alebo sa vydala do dedinypo prúde potoka. V niektorých oblastiachdievčatá hádzali venčeky na strechydomov, v ktorých bývali mládenci. Počítališindeľ, na ktorom sa zachytila, aby vedeli,v ktorý rok bude svadba. V tento deň tieždievčatá vyrývali pŕhľavu na lúkach. Presadilisi ju na záhradu pred okno a pozorovali,ktorým smerom sa nakláňa. Tým smeromsa malo dievča vydať. Kvety, ktoré natrhalina Jána, prinášali do domu a dávali ich zatrámy, vešali od povaly, a to nielen v dome,ale aj v maštali.Veľký význam sa pripisoval lesným jahodám.Do Jána ich nemali jesť dospelí. Bolo toprvé ovocie detí. Trhali sa aj jahodové listya sušili na liečivý čaj.Ženy okrem zberu liečivých bylín chodiliv tento deň zbierať rannú rosu. Zobrali siplachtu a rosu do nej stiahli. Doma plachtuvyžmýkali a vodu dávali piť kravám, aby dávaliveľa mlieka. Bojovali takto aj proti strigám,ktoré vraj mohli uškodiť kravám. Ak kravu toutomokrou plachtou poutierali, striga k nejnemala prístup.Na Jána - mliečne jedláNa Slovensku sa v tomto období varili najmäjedlá, ktorých hlavnou súčasťou bolo mlieko,tvaroh a smotana. Na východnom Slovenskunesmeli v tieto dni chýbať na stole mliečnepolievky so „strateným vajcom“ a tvarohovéhalušky, ktoré neboli zo zemiakového cesta.16

Cesto sa zarobilo z 300 g hrubej múky, 40 gmasla, 2 vajec a 250 ml mlieka. Riadne savymiešalo a halušky sa nožom hádzali dovriacej osolenej vody, kde sa varili asi päťminút. Vyberali sa sitom a kládli na misu,v ktorej gazdiná predtým rozmiešala tvarohso soľou a kyslou smotanou. Poliali sa rozpustenýmmaslom a posypali nadrobno nasekanýmčerstvým zeleným kôprom alebopažítkou.Tradičným českým jedlom na počiatku letaboli tzv. kosmatice. Mali dve podoby. Prvápozostávala z koláča upečeného z kysnutéhocesta. Studený a odležaný sa nakrájalna tenké plátky, ktoré sa máčali v rozšľahanomvajci a vypražili sa na masle. Do vajcasa museli rozsekať zelené bylinky.Druhá podoba pozostávala z kvetov chabzdy(čiernej bazy), ktoré sa máčali v riedkomceste zo smotany, vajec, múky a soli. Obalenétýmto cestom sa osmažili na maslea jedli sa so zemiakmi, chlebom a zelenýmšalátom ako tradičné juhočeské jedlo.V iných českých krajoch sa zasa vyprážalitvarohové pampúchy (šišky).„Rozetři 1/4kg tvarohu, dej do něj 4 žloutky,3 lžíce hustých kvasnic, 4 lžíce vlažnésmetany sladké a pěknou mouku, osol a vypracujtěsto, ze kterého dělej koblihy; nechje trochu zkynout a usmaž je pak do žlutova.Pak dej na stůl s polním salátem.“Domáci tvaroh a syrTvaroh a syr z neho mal vo výžive našichpredkov veľký význam. Už v dávnej minulostisi ľudia chceli uchovať mlieko z jaria leta, keď ho bol nadbytok, do jesenea zimy, ktoré naopak mliekom neoplývali.Mlieko, z ktorého sa zobrala smotana, sanechávalo vo veľkých hrncoch alebo sudochskysnúť a veľa dní v chlade ustáť. NaPodkarpatskej Rusi v minulosti takto zlievalimlieko do sudov umiestnených vo zvláštnychhrobliach a jednostaj skysnuté doplňovaličerstvým. Srvátku zberali a v letez nej varili polievku. Do jesene získali hustýzákvas, akýsi prírodný jogurt, ktorý sa potomv chladných dňoch nekazil. Jedol sas chlebom. Dnes sa priemyslová výrobajogurtu urýchľuje pasterizáciou, sterilizáciou,štepením mikroorganickými kultúramia spracovaním pod tlakom.V Čechách i na Slovensku sa z kysléhomlieka prihrievaného na sporáku vyzrážaltvaroh, ktorý sa cez plátno scedil. Názovtvaroh údajne vznikol z pojmu tvoriť alebotvarovať. Jeho názov akoby zachovával myšlienkovýproces, pri ktorom človek pozoroval,ako sa tekuté mlieko premieňa na čorazpevnejšiu hmotu. Spočiatku mäkký tvarohsa ďalej lisoval v plátennom „tvarožníku“ celúnoc. Zaťažil sa v lise, aby z neho odkvapkalasrvátka. Tuhý tvaroh sa jedol na desiatui na olovrant s chlebom, prípadne sa rozrábalso smotanou, kyslým mliekom a maslomna nátierku. Do nej sa pridával kôpor, pažítkaa mladá cibuľa. Od jari do jesene bolotreba jesť viackrát denne, pretože deň boldlhší a ľudia ťažko pracovali, najmä keď kosilia odoberali obilie.Domáci syr sa pripravoval aj z tvarohu, bolto tzv. kyslý syr. Najjednoduchší spôsob výrobybol takýto: Gazdiná rozmiešala tvarohso soľou a rascou a natlačila ho do kameninovéhohrnca. Ten potom obviazala plátnoma obsah nechala zrieť. V teplom prostredísa syr stával na povrchu tekutým a gazdináho lyžicou odberala. Varila z neho polievkualebo syr, za stáleho miešania prevarilaa nechala znovu stuhnúť. Tak vlastne vznikolprvý domáci tavený syr. Okrem soli a rascesa do neho pridávala aj červená paprika, pažítkaalebo iné bylinky.Známym syrom, ktorý vzniká prirodzenýmrozležaním osoleného tvarohu, sú olomouckékvargle, ktoré Moravu preslávili i v zahraničí.Na Slovensku sa syr z kravskéhomlieka pripravoval na spôsob hrudky. Tentosyr patril medzi sladké syry, pretože jeho základombolo sladké mlieko, ktoré sa zrazilopridaním kúska teľacieho žalúdka.Keď teda budete tohto roku blahoželať Jánom,spomeňte si, že svätojánska tradíciasa opiera aj o zdravé jedlá. Autorka je publicistka a etnografkaSnímky: autorkaJánske pirohy plnené ovčím syromČas rusaliek v ŠtiavničkeLúky pod Krkonošami už v júni voňajú jahodamiJúnový oštiepok z Kysúcľudové zvykylisty | 6 | 200917

listy | 6 | 2009 osobnosti SlovenskaKrutá výčitkačesko-slovenských dejínNarodil sa 20. septembra 1902 v gemersko-malohontskommestečku Tisovec.Jeho otec, skalický rodák, tam prišiel zaučiteľa cirkevnej ľudovej školy. Po predčasnejsmrti prvej manželky, s ktorou mal synaDušana, sa oženil po druhýkrát s MáriouAdelou Vranou, s ktorou mal dcéry Oľgu,Boženu a Vieru a synov Miroslava a Vladimíra.Deti vyrastali v láskyplnej rodine, plnejnehy a pohody, akú vie vykúzliť iba matka.V tom čase boli v Tisovci dve cirkevnéa jedna štátna škola. Po slovensky sa vyučovalolen v evanjelickej škole a do tej začalchodiť aj malý Vlado. Na bezstarostnédetstvo si s láskou spomínal v listoch ve- Jozef LeikertŤažko sa vcítiť do pocitov iného, ak chýba vlastná skúsenosť. Nedokážeme celkom pochopiť iného ani vtedy, keď námvlastný životný príbeh porozpráva. A ak je ten príbeh navyše dramatický, zdá sa nám až nepochopiteľný. Taký príbeh –život – prežil aj politik Vladimír Clementis.Vladimír Clementis(20. 9. 1902 – 3. 12. 1952)politik, publicistanovaných manželke, ktoré písal v rokoch1940 – 1941 v britskom internačnom táborea neskôr vyšli v spomienkovej kniheNedokončená kronika. Po skončeníľudovej školy sa rodičia rozhodli dať synaštudovať na gymnázium do Skalice, kde užbol aj jeho starší brat Miroslav. Vladimír tamnebol šťastný a obdobie stredoškolskéhoštúdia nazval „málo závideniahodným životom“.V júni 1921 sa jeho „trápenie“ skončilo,zmaturoval s najlepšími známkamia dostal odporúčanie na štúdium na vysokejškole. Stál však pred dilemou, čo ďalej?Od malička veľa a rád čítal, preto sa pohrávals myšlienkou študovať literatúru a staťsa literárnym historikom. Mal však rád aj divadloa nebolo mu cudzie ani výtvarné umenie,resp. hudba. Napokon sa rozhodol, žesa stane právnikom, aj keď umenie ho vovšetkých formách sprevádzalo celým životom.Na právnickú fakultu Karlovej univerzitydo Prahy odišiel len s hmlistými predstavami,čo bude ako právnik robiť, ako touž u mladých ľudí býva. Presne však vedel,že z finančných dôvodov si nemôže dovoliťštudovať dlho a zaumienil si, že sa budezdokonaľovať v jazykoch. Zanedlho po príchodedo Prahy sa pod vplyvom staršíchbratov Dušana a Mira, ktorí tam tiež študovali,dostal do akademického spolkuDetvan, kde sa postupne zblížil so slovenskýmištudentmi práva. Neskôr ho srdceťahalo viac medzi spolužiakov, ktorí sympatizovalis komunistami a na jar 1922 stál prizaložení zoskupenia slovenskej inteligencie„Voľné združenie socialistov zo Slovenska“.Novinár a komunistaV. Clementisa napriek výchove z domu zaujímalaliteratúra ľavicovo orientovaných autorova začal písať do komunistických novín.Roku 1924 s priateľmi založili časopis„DAV“, ktorý trinásť rokov organizačne a redakčneviedol. Bol to komunistický časopis,ktorý poskytoval priestor aj odlišným názorom.Sám Clementis presadzoval právovlastného názoru a konania a nestotožňovalsa s bezhlavým ideologickým diktátom. Zdása, že práve tento prístup sa mu neskôr stalosudným.Po úspešnom štúdiu zložil Clementis v decembri1925 poslednú skúšku a v aulepražského Karolína bol promovaný za doktorapráv. S diplomom vo vrecku sa vrátil dorodného Tisovca, lenže – lákalo ho veľkomesto.Chcel byť advokátom a venovať sapolitickej práci, preto od júna 1926 prijalzamestnanie v kancelárii dr. R. Kubu v Bratislave,kde sa stal koncipientom. Popriprávnickej práci sa zapájal do verejného životaa zúčastňoval sa na významných politických,kultúrnych a spoločenských udalostiach.V centre jeho pozornosti bolislovensko-české vzťahy, pričom v názorochna ne nebol striktný a posudzoval ich s prihliadnutímna politické zmeny vo svete. Najar 1933 sa Clementis oženil so študentkouHudobnej akadémie Lídou Pátkovou,dcérou riaditeľa bratislavskej Hypotekárnejbanky a sobášom podľa niektorých ľudí ibapotvrdil presvedčenie ľavičiarov i pravičiarov,že je „kaviarenským“ komunistom. Neprekážalomu to, Lídu miloval, vo všetkomsi rozumeli a až do jeho predčasnej smrtimu bola najbližším človekom.Justičná vraždaRoku 1938 navštívil Clementis Anglickoa Francúzsko a ako novinár a poslanecsa usiloval ovplyvniť verejnú mienku v prospechohrozenej Československej republiky.Potom sa nakrátko vrátil do Prahy,ale po 14. marci 1939 znovu odišiel doemigrácie, kde ho čakal neradostný životexulanta a veľké politické sklamanie.18

Československá emigrantská reprezentáciaokolo Beneša ho považovala za slovenskéhonacionalistu, komunisti ho povystúpení zo strany vyhlásili za zradcua francúzske úrady uväznili ako bývaléhokomunistického poslanca. Iba vďaka československémuvyslancovi vo FrancúzskuŠtefanovi Osuskému sa dostal z väzeniaa mohol odísť do Veľkej Británie, aleaj tam ho čakala internácia. Prepustili hov júni 1941 a o nejaký čas sa vrátil do verejnéhoživota, pôsobil v československomvysielaní londýnskeho rozhlasu, bol zakladajúcimčlenom tzv. Slovanského seminára,prezident Beneš ho vymenoval doprávnej rady pri československej exilovejvláde a roku 1943 sa stal členom Československéhovýboru pre slovanskú vzájomnosť.Stále sa držal svojho komunistickéhopresvedčenia a ani po vylúčení zo stranynázory nemenil. Vedenie KSČ mu po niekoľkýchmesiacoch obnovilo členstvov strane. Po návrate do vlasti na jar 1945vstúpil do vysokej politiky, stal sa štátnymtajomníkom Ministerstva zahraničných vecíČSR a neskôr ministrom, členom Ústrednéhovýboru KSČ, poslancom Slovenskejnárodnej rady a Národného zhromaždenia.Politiku Komunistickej strany Československapresadzoval aj po februári 1948, netušiac,čo ho čaká. Chmáry nad ním sazačali sťahovať, keď počas zasadnutia Valnéhozhromaždenia OSN v New Yorku dostalvarovanie, že ho doma chcú zatknúť.Čestný, dôverčivý Clementis neveril. Vrátilsa domov, aby tam o pár rokov našielsmrť…Roku 1950 Clementisa odvolali zo všetkýchfunkcií a začal sa kolotoč obvinení. Prišlozatknutie, vyšetrovanie. Vo vykonštruovanomprocese bol podľa sovietskeho vzoruobvinený zo zrady, ďalej z „buržoázneho nacionalizmu“a ďalších „zločinov“.V priebehu vyšetrovania ho nakoniec od„buržoáznych nacionalistov“ preradili doprocesu s „protištátnym centrom R. Slánského“.Fyzicky a psychicky zlomený sav novembri 1952 priznal k spáchaniu činovuvedených v obžalobe, odsúdili ho natrest smrti a 3. decembra 1952 v Prahe popravili.Roku 1963 bol stranícky aj právnerehabilitovaný. V jeho rodnom dome v Tisovcije dnes múzeum, ktoré v nadchádzajúcomdovolenkovom období rozhodnestojí za návštevu a za chvíľu tichého rozjímania.Osobnosť Vladimíra Clementisa, vzdelanéhopolitika, publicistu, advokáta, morálnehodnotného človeka je dodnes výkričníkomv novodobých česko-slovenských dejinácha navždy zostane ich krutou výčitkou. Autor je historik, vysokoškolský pedagóg,básnik a spisovateľ literatúry faktuFoto: SlovpressSpisovateľ, pedagóg a novinár Jozef Leikert v Prahe. Autor našej pravidelnej rubriky o historických slovenských osobnostiach sa 10. júna 2009 predstavil pražskej verejnosti.V českom Pamätníku národného písomníctva predstavil prvý diel životopisnej knihy o významnom slovenskom novinárovi Ladislavovi Mňačkovi. Ako uviedol, na pokračovanístále pracuje. Osobitosť chvíle zvýraznili úryvky z tejto knihy a spomienky pamätníkov, ktoré hudbou a piesňou dopĺňal známy slovenský spevák Pavol Hammel. Poskončení podujatia podpisoval Jozef Leikert svoje diela, ako o tom svedčí i naša fotografia.nové knihy listy | 6 | 200919

listy | 6 | 2009 knihy20Anjeličku, môj strážničkuČo sa urodilo na Slovensku v tvorbe pre deti Prečo sa vydavateľstvo rozhodlo vyzvaťbásnika, ktorý nedávno skonal,aby sa znovu prihovoril deťom?Keď mi v roku 1991 Milan Rúfus ako redaktorkeistej detskej redakcie odovzdal rukopisModlitbičiek, prijala som ho ako vzácny dar.Bola to poézia výsostne nadčasová a zároveňangažovaná... za malé dieťa, za pokoj,za rodinu. Útla zbierka básní sa rozletelapo Slovensku s nevídanou rýchlosťou, alenajmä naliehavosťou. Čitatelia oných rokovprahli po čistom slove, po nehe, po pravde.Návrat do krajiny detstva v prostých veršoch,s úctou a pokorou, také boli básnikove Modlitbičky.No napriek tomu som mala pocit, žecyklus nie je úplný, že básnik sa svojou hĺbkoua filozofickými úvahami prihovára staršímčitateľom a deti, tie, ktoré mama uspáva Mirjana ŠišolákováÚtla, pôvabná na pohľad a príjemná na dotyk, dojímavo úprimná obsahom, taká je nová knižka Milana Rúfusa z vydavateľstvaBuvik, ktorá prináša modlitbičky pre najmenšie deti. Modlitbičky za mamičku, za otecka, sestričku, bračeka, starkú, starkého,ale aj za stromy, hviezdy, slnko, celú Zem. O tomto pôvabnom diele hovoríme s riaditeľkou vydavateľstva Máriou Števkovou.Mária Števková na knižnom veľtrhuAnjeličku, môj strážničku,unesieš ma na malíčkuako kvapku rosy.Opatruj moju dušičku.Opatruj, ty deťom blízky,zlietni ku mne do kolísky,ja ťa o to prosím.uspávankou a ktoré najvrúcnejšie spínajúruky k modlitbe, musia podrásť, aby porozumeli.To bol pre mňa impulz na pokračovaniedialógu s básnikom až do chvíle, kým neprišielrukopis, o ktorom hovoríme, rukopisModlitbičiek z vlaňajšieho roka. Ešte útlejšiazbierka, v ktorej básnik inšpirovaný detskoumodlitbičkou nádherne metaforicky vyslovujeprosby a túžby detí. Poéziu Milana Rúfusa nezameniteľnýmvýtvarným rukopisom ešte umocnilaakademická maliarka Jana Kiselová-Siteková.Ako hodnotíte jej prínos?Naše vydavateľstvo s touto ilustrátorkou spolupracovalouž na viacerých krásnych knižkách.Keďže básnikove verše sú nanajvýškrehké, nebolo pre nás ťažké vybrať ilustrátora.Jana Kiselová-Siteková má v Buviku uždávnejšie domovské právo. Jej poetické ilustrácie,napr. k Andersenovej Palculienke,očarili medzinárodnú porotu „Bienále ilustráciíBratislava“ a v súkromnej zbierke mádve Zlaté jabĺčka, ktoré patria k najvýznamnejšímoceneniam tohto podujatia. Napriektomu k poézii Milana Rúfusa pristupovalas obavami a bázňou. Výsledkom sú jej maľovanéplátna, ktoré sú takisto Rúfusovýmibásňami, ibaže v inej reči. Písanej štetcom. V oblasti literatúry pre deti vydáva vydavateľstvoBuvik to najlepšie zo slovenskejaj svetovej klasiky, oslovuje renomovanýchsúčasných autorov, spolupracujes najlepšími výtvarníkmi. Spomeňme MáriuRázusovú-Martákovú, Ľudmilu Podjavorinskú,Daniela Heviera, Kristu Bendovú...Od založenia vydavateľstva v r.1991 si knižky s modrým panáčikom Buvikomna obale získali dobré meno medzirodičmi, pedagógmi aj deťmi. Akopristupujete k vydavateľskému plánu?Vydavateľstvo Buvik je tak trochu atypické.Atypickým ho robí aj minimálny počet v jednomroku vydaných kníh, najviac tri-štyri.Neponáhľame sa, s nikým nesúperíme.Skôr sa tešíme z objavovania a vychutnávaniadetailov pri tvorbe krásnej knihy pre najmenšiedeti, ktoré sa raz možno aj vďaka milej,veselej, hravej či inak zaujímavej knihez nášho vydavateľstva stanú čitateľmi nacelý život. Želala by som si, ak by sa jednouz nich stala aj naša útla knižočka Anjeličku,môj strážničku.P.S. Spomínaná knižka z vydavateľstva Buvik,žiaľ, posledná knižka Milana Rúfusa predeti, získala v súťaži „Najkrajšie knihy Slovenska“Cenu Bibiany za najkrajšiu detskúknihu 2008. Autorka je publicistkaSnímky: autorka

Kristova tŕňová korunaÚprimné nadšenie nad knihou Petra Kováča Marián Hodošnové knihyKeď sa mi do ruky dostala nová kniha PhDr. Petra Kováča „Kristova tŕňová koruna“ s podtitulom „Paríž, Sainte-Chapellea dvorské umenie Svätého Ľudovíta“, netušil som , že môj dlhoročný priateľ si splnil životný sen a že postupne realizujeveľkolepý projekt pod názvom „Stavitelia katedrál“. Zamýšľaná séria kníh pozostáva z piatich zväzkov v poradí „Katedrálav Chartres“, „Kristova tŕňová koruna“, „Úsvit renesancie“, „Zrodenie génia“ a „Katedrála v Remeši“. O rozsahu a kvalite zámerusvedčí to, že P. Kováč mu venoval viac ako dvadsať rokov štúdia a stále na ňom pracuje – štúdiom dostupného materiálu,odbornými konzultáciami materiálu s historikmi po celom svete, „prehrabávaním sa“ v archívoch i skúmaním natvári miesta, kde vzniká i mnoho inak nedostupných a unikátnych fotografií, ktorými ilustruje svoje knihy.Uvedenú knihu som si prečítal jedným dychoma pri tejto príležitosti mi napadlo porovnanies komerčne úspešným dielom „Šiframajstra Leonarda“ od Dana Browna. Z porovnaniavyplýva jednoznačný rozdiel – a to, žekým v knihe od D. Browna začnete pochybovať(podľa miery znalostí faktov) o vcelku nepodloženejdejovej konštrukcii a pochybnostivás vo väčšej či menšej miere odvádzajú odpredpokladaného napätia, takže výsledkomje niečo iné ako intelektuálny prínos, tak knihaP. Kováča je od začiatku pútavá a prístupnái laikovi. Jej zasvätenosť je podložená presvedčivýmifaktami, bohatým obrazovým materiáloma celkovým logickým členením, čovyvoláva pocit zmysluplnosti diela. Hodnotafaktov výrazne posilňuje intelekt čitateľa.Samotná existencia Kristovej koruny je doloženáuž od roku 409. Až do XI. storočia jupotom mnísi uchovávali na hore Sion v Jeruzaleme.Isté je, že táto pamiatka v nás vyvolávazvláštny a tajomný pocit spätosti s histórioukresťanstva, ktoré tak výrazne prežívana Slovensku. Jej „darovanie“ či vlastne vy-kúpenie za nekresťanskú cenu francúzskymkráľom Ľudovítom IX. od benátskych kupcov,ktorým ju založil latinský cisár v KonštantinopoliBalduin II., sa datuje do roku1239. Následná translácia, t.j. prenesenierelikvie do Paríža a jej umiestnenie vo vzácnomrelikviári, ktorý – mimochodom – užneexistuje, to všetko evokuje priam detektívnedejové napätie a v duchu autorovi závidíme,že mal možnosť obrazne sa dotýkaťKristovej koruny a prežívať jej históriu. Sú-časný relikviár pochádza z 19. storočia; prenajvýznamnejšiu kresťanskú relikviu sa našlomiesto v skvostnej gotickej kaplnke francúzskychpanovníkov Sainte- Chapelle.Knihu vydal sám autor a záujemcovia si jumôžu za výhodnú cenu kúpiť napríklad v galériiMiro na pražskom Strahove. Autor je člen Klubu slovenskej kultúrya zberateľ umeniaSnímky: Peter Kováčlisty | 6 | 200921

televíziaSlovensko ako natelevíznej dlani Jozef GáfrikRozhovor s Borisom Rizmanom, marketingovýmriaditeľom TV PATRIOTMáločo sa v súčasnosti mení tak rýchlo, ako svet hromadných oznamovacích prostriedkov. Žiaľ, ak vznikne nejakýnový titul alebo rozhlasová či televízna stanica, väčšinou je ich zameranie bulvárne. O to viac preto teší, ak niektopríde s myšlienkou vzdorovať „všemocnému“ trhu a skúsi podnikateľské šťastie so serióznym informovaním – takako sa to deje v prípade slovenskej satelitnej televíznej stanice „Patriot“, ktorej program je určený aj nám, Slovákomroztrúseným v rôznych krajinách sveta. O celom zámere sme sa rozprávali s Borisom Rizmanom, marketingovýmriaditeľom. Ako by ste charakterizovali žilinskútelevíznu stanicu Patriot?Ako jedinú stanicu, ktorá vysiela o reálnychudalostiach, odohrávajúcich sa na Slovensku.Nezaoberáme sa vraždami, deviáciami,domnelým investigatívnym novinárstvomani inými brutálnymi správami. Donašich správ sa dostanú informácie z bežnéhoživota občanov, obcí a samosprávy naSlovensku. Spravodajské šoty k nám prichádzajúz dedín a mestečiek od Sniny ažpo Bratislavu. Každý kraj má u nás priestorna informácie, ktoré chce predstaviť verejnosti. Vieme však, že v plánoch sa neobmedzujetelen na Slovensko. Čo podnikátesmerom do zahraničia?Chceli by sme spájať všetkých Slovákov,ktorí žijú vo svete a osobitne tých, čo sahlásia k Matici slovenskej. Vzhľadom natechnické možnosti to už nie je problém,teraz nám ide o to, aby si nás diváci naladili.Ako vyzerá váš program?Vypracovali sme jedinečnú programovúschému celodenného 24-hodinovéhoobrazového vysielania spravodajskýcha zábavných programov s interaktívnymiprvkami. Každý deň má pevnú štruktúru –pripravujeme spravodajstvo, trojhodinovýživý program, publicistiku, motoristickérelácie, programy pre záhradkárov, v nedeľuprenos z omše a mnoho ďalších.Jedinečný 800-stránkový Teletext je pravidelneaktualizovaný a informácie sa dotýkajúobyvateľov celého Slovenska. Správytelevízie Patriot vysielame denne o 17.45hod. Aké máte ohlasy?Projekt sa zatiaľ ľuďom páči a sú naň kladneohlasy. Váš zámer je chvályhodný, ale mátena jeho uskutočnenie aj dostatok kvalifikovanýchpracovníkov?Dovolím si povedať, že náš projekt je kvalitnýrovnako ako ľudia, ktorí u nás pracujú. Do televízieprišli redaktori, kameramani a vysielacítechnici, ktorých práca baví. Každú chvíľupríde niekto s novým nápadom, ako zlepšiťalebo zdokonaliť naše vysielanie. Predstavyo tejto televízii boli jedinečné – nepripravovalisme „mestskú“ ani „lokálnu televíziu“, ale televíziupre celé Slovensko, hoci aj regionálnu. Odkiaľ čerpáte peniaze?Chceme spolupracovať s Maticou slovenskoua Úradom pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Krátko – čo chcete dosiahnuť?Vytvoriť spravodajskú televíznu stanicu,ktorá sa bude venovať len jednému národu. Autor je novinárVYSIELANIE PRE SLOVÁKOV ŽIJÚCICH V ČRlisty | 6 | 2009ČRo 1 Radiožurnál utorok 20:05 – 21:00ČRo Brno pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo České Budějovice pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Hradec Králové pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Olomouc pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Ostrava pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Plzeňpondelok, streda 19:45 – 20:00piatok 19:30 – 20:00(zostrih utorkového Radiožurnálu)ČRo Regina Praha pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Region, Vysočina pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Sever pondelok, streda 18:45 – 19:00 /19:45 – 20:0022

Pod Tatrami dobre,pod Tatrami zdravo Jarmila WankeováJe pred nami doba dovoleniek. Na čas prerušíme zabehnutý pracovný rytmus a vydáme sa do bližších i vzdialenejších končín,aby sme pookriali pohybom v prírode, návštevou nám známych a časom odcudzených miest, poznávaním nových.cestovný ruchNapriek zvestiam, že Slovensko sa prečeských turistov stáva pridrahou krajinouna dovolenku, zamieria mnohí z nás právetam. Veď nás s ním spájajú putá rodinné,väzby z minulosti, predstava bájneho krajaspevu i sily (podľa slovenských romantikov),ale aj krajiny s mnohými modernýmizariadeniami. Napríklad s početnými aquaparkami.Hneď dva z najväčších nájdeme na Liptove.Ako nám prezradili zástupcovia združeniacestovného ruchu z Liptova na prezentáciiv Prahe, organizovanej tunajšímzastúpením Slovenskej agentúry pre cestovnýruch, populárny Thermal Park Bešeňováponúkne tohto leta päť novýchbazénov z antikora s ohrievanou čírou vodou.Okrem nich bude pravdaže otvorenýcelý letný areál aj s termálnymi bazénmi.Po celé leto tu majú deti do šiestich rokova jedno dieťa do 14 rokov v sprievode dospelýchvstup zdarma. Aquapark Tatralandiapri L. Mikuláši je v porovnaní s Bešeňovouo čosi mladší. Nová spoločenskámiestnosť, nová reštaurácia, nová bowlingováhala, požičovňa športových potrieb– to sú len niektoré z ohlásených noviniek.Ako sa osvedčili, to si povieme ponávrate.Liptov – to však nie je len Liptovská kotlina,ale aj priľahlé horstvá. Na jednej straneNízke Tatry s Jasnou a Chopkom, na druhejnapríklad prekrásne doliny Kvačianskaa Prosiecka, zabiehajúce na Oravu.Nájdeme tu aj celkom odľahlé miesta, nevystavovanémasovo zrakom návštevníkov.V smere západ – východ na jednej stranerátame do Liptova Ružomberok s okolím, nadruhej strane je napríklad obec Východnástále ešte Liptov. Tam sa prvý júlový víkend(2.- 5. 7.) uskutoční už 55. ročník folklórnehofestivalu Východná 2009. Hudobnodramatickédiela vo vynovenom amfiteátri,výstavy prác ľudových majstrov, ale aj stavdreveníc na hlavnej ulici v obci – to všetkoby nemalo ujsť našej pozornosti.A ešte jedna novinka v oblasti cestovného ruchuna Liptove by vás mohla zaujať. Je to unikátnakarta oprávňujúca čerpať rôzne zľavy,ktorú žiadajte pod názvom Liptov RegionCard. Majiteľovi ponúka zľavy na vstup dovyše 30 atrakcií v liptovskej oblasti. Po jej zakúpenímáte nárok na zľavy v najznámejšíchturistických miestach, ako sú aquaparky, lanovky,kúpaliská, hotely, reštaurácie či skanzenyod 10 do 50 percent. Cena karty naleto 2009 je 6,90 EUR a platí od 1. júla do31. októbra 2009. Koordinátorom akcie jezdruženie cestovného ruchu Klaster Liptov,e-mail: cech@klasterliptov.sk,mediaservis@klasterliptov.sk.A čo nového je vo Vysokých Tatrách? Natúto otázku sa nám dostalo odpovedí v druhejčasti prezentácie 2. júna t.r. v Slovenskominštitúte v Prahe. Napríklad, že porastyna úpätí veľhôr sa po ničivom uragáne spredpiatich rokov pomaly spamätúvajú a že zostávazachovaná aj druhová skladba porastov.Sezónna uzávera v Belianskych Tatráchplatí aj naďalej, aby fauna a flóra na tomtovzácnom území s vápencovým podkladommali čas pookriať, a tak jedinou turisticky prístupnoutrasou zostáva v lete náučný chodníkz Monkovej doliny na Kopské sedlo. ZatoLiptovská Marav rámci pohybu v Schengenskom priestoremožno po značkovaných chodníkoch prekračovaťštátnu hranicu (napríklad s Poľskomna Rysoch, ale aj inde).Ešte na jednu akciu vo Vysokých Tatráchnás zástupcovia cestovného ruchu z regiónuupozornili. Vo vile Flóra v Starom Smokovciotvorili pri príležitosti 15. výročia tragickejsmrti chatára a spisovateľa BelaKapolku výstavu jeho fotografií. Belo Kapolkaistý čas vášnivo fotografoval. Výrezz toho, čo neuniklo pozornosti fotoobjektívutejto vyhranenej osobnosti, znalca a milovníkaVysokých Tatier, možno vidieť počascelého leta v spomínanom objekte. Ako tipna dni, kedy sa v Tatrách práve nevydarí počasie,stále platí možnosť návštevy MúzeaTatranského národného parku v TatranskejLomnici. Kto tam ešte nebol, má možnosťrozšíriť si znalosti o tamojšej prírode, oboznámiťsa s jej ochranou a s dejinami sprístupňovaniaTatier. Vstupné je jedno euro,študenti, dôchodcovia a držitelia preukazuťažko postihnutých osôb platia potom 0,30eura. Autorka je novinárkaFoto: SACR – Ján Lacikalisty | 6 | 200923

modrá stránkaSprávy a oznamy10. 6. 2009 o 18. 00Slovenský inštitútKrst druhého dielu knihy o novinárovi LadislavoviMňačkovi z pera slovenského spisovateľaa stáleho spolupracovníka časopisu Listy JoprogramKlubu slovenskej kultúryod 10. júna 2009 do konca augusta 2009Upozornenie!Väčšina programov Klubu slovenskej kultúry sakoná v priestoroch Domu národnostných menšínvo Vocelovej 602/3, Praha 2 (v blízkosti zástavkymetra C – I. P. Pavlova, ale aj v blízkosti zástavkymetra A – Náměstí Míru). Funguje tu aj knižnicaslovenskej literatúry.Návštevné hodiny v priestoroch DNM sú po telefonickej,resp. mailovej dohode s PhDr. Helenou Noskovou,CSc. (+420 603 824 370; noskova@usd.cas.cz)a s PhDr. Radovanom Čaplovičom (+420724 025 170; rcaplovic@gmail.com).Členský príspevok na rok 2009 zostal nezmenený:100 Kč pre študentov a dôchodcov 200 Kčpre ostatných členov.Príspevok sa dá uhradiť v hotovosti v priestorochDomu národnostných menšín vo Vocelovej602/3, Praha 2 po telefonickej dohode. Platiťmôžete takisto prevodom na náš účet v Komerčnejbanke, Spálená 51, Praha 1, č. účtu: 34834-011/0100. Osobitné poďakovanie patrí tým, čouhradili vyššiu čiastku, ako je stanovený členskýpríspevok.Tešíme sa na stretnutia s vami na klubovýchprogramoch.Rada Klubu slovenskej kultúryRada KSK si dovoľuje požiadať členov KSK, ktorímajú záujem byť nápomocní Klubu slovenskej kultúryv odborných záležitostiach, aby sa prihlásili– telefonicky na telefónne čísla Klubu slovenskejkultúry, resp. osobne v úradných hodinách.Vopred ďakujeme.zefa Leikerta. Akcia organizovaná v spolupráci sKlubom slovenskej kultúry sa uskutoční v Slovenskominštitúte, ďalšie informácie preto nájdete ajv programe tejto inštitúcie. S hudobným sprievodomvystúpi o. i. známy spevák Pavol Hammel.24. 6.Slovenský deň v Českom rozhlase29. 6.Dom národnostných menšín, Vocelova 3, Prahal, 17.00-18.00Vernisáž výstavy Slovenského národného múzea,Martin, pod názvom „Deti vetra“. Výstavuuvádza PhDr. Hana Zelinová, vedúca oddeleniaetnických menšín a dokumentačného strediskačeskej kultúry na Slovensku. V spolupráci so Slovenskýmnárodným múzeom.Júl 2009 – Literárny večerK 65. narodeninám spisovateľa a básnika JozefaJunasa, rodáka z Jaslovských Bohuníc, žijúcehov Prahe. Večer sa uskutoční v Dome národnostnýchmenšín v Prahe. Presný termín podujatiauverejníme na internete, resp. záujemcovia sa hodozvedia z elektronických pozvánok, ktoré rozošlemeprostredníctvom Slovenského inštitútu.27.8. o 18.00Prístavisko Na Františku, Praha 1SNP – PARNÍK 2009Tradičná plavba loďou po Vltave pri príležitosti 65.výročia SNP, spojená s kultúrnym programom.Pripravil Klub slovenskej kultúry, redakcia časopisuListy a ďalší.BEZPLATNÁ PRÁVNA PORADŇAv otázkach bytovej problematiky a privatizácie bytovéhofondu (v oblasti prevodov bytov do vlastníctva)Radí členka KaRK KSK – JUDr. Marta Očovská;určené členom KSK. Prineste si so seboudoklady týkajúce sa vašej problematiky. Dom národnostnýchmenšín, Vocelova ul. 3, Praha 2Časové možnosti po dohode.Prosíme, aby ste sa objednávali na telefónne číslaKSK, t. j. 221 419 822 alebo 724 025 170.Bližšie informácie o programoch sa dozviete aj nainternetovej stránke www.klubsk.netVäčšina programov je financovaná Ministerstvomkultúry ČR v rámci dotácií na rok 2009. Niektoréprogramy sú pripravené s finančným prispenímMŠMT ČR a Hlavného mesta Prahy, ako aj s prípadnoupodporou sponzorov.Vážení členovia KSK,želáme vám príjemnú dovolenku a bohaté zážitkyz ciest po svete, predovšetkým však z tých, ktorévás zavedú na naše krásne Slovensko, žiariacev lúčoch letného slnka. Po návrate sa tešíme navzájomné stretnutia.V rodine slovenských krajanských organizáciíaktívnych v Českej republike pribudla pred krátkymčasom ďalšia, ktorá nesie názov „Slovensko-českáspoločnosť“. Sídli v Prahe. Keďžemedzi jej ciele patrí o. i. rozvoj kultúrnych kontaktovmedzi SR a ČR, nový spolok bude úzkospolupracovať aj s Klubom slovenskej kultúrya združením Domus, ktoré sú mu programovonajbližšie. V niektorom z jesenných čísel Listovvám Slovensko-českú spoločnosť predstavímebližšie.Adresa:Klub slovenskej kultúryDom národnostných menšín, Vocelova 602/3,120 00 Praha 2Tel.: 221 419 822; fax: 221 419 839Tel./fax: 224 215 085; mbil: 724 025 170e-mail: klubsk@gmail.comwww.klubsk.netDOMUSPOZVÁNKAKlub slovenskej kultúry a združenie Domus uvádzajú výstavu Slovenského národného múzealisty | 6 | 2009Príbeh detí vetra,ktorá prostredníctvom bohatého obrazového materiálu približuje históriu, kultúru a spôsobživota Rómov na Slovensku.Výstavu otvorí 29. júna 2009 o 17.00 hod. PhDr. Hana Zelinová vo výstavnej sieni Domunárodnostných menšín v Prahe. Na otvorenie vás srdečne pozývame.Dom národnostných menšín, Vocelova 3, Praha 2Výstava potrvá do 12. júla 2009.24pozvanka-1.indd 1 19.6.2009 9:53:07

Pre press>Press>Lettershop>Distribucewww.cprint.cz | www.cprint.sk | sales@cprint.cztlačiareň pre Česko a Slovensko