Slovenského národného povstania Slovenských dní v Českej republike

SLOVENSKO-ČESKÁ SPOLEČNOSTv spolupráci s Klubom slovenskej kultúrya ďalšími spolkami touto cestou ďakujevšetkým sponzorom,spoluorganizátorom, účinkujúcim,účastníkoma v neposlednom radeÚradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí,Ministerstvu kultúry ČR a hl. m. Prahaza podporuTradičnej plavbyloďou po Vltave,konanej pri príležitosti65. výročiaSlovenskéhonárodnéhopovstaniav rámciSlovenských dnív Českej republike.Tešíme sa na ďalšiu spoluprácua stretnutia s vamina našich akciách.A T E L I É RARCHITEKTÚRYI N T E R I É R UA DIZAJNUÚRAD PRE SLOVÁKOVŽIJÚCICH V ZAHRANIČÍwww.metria.sk0 2 / 4 4 6 4 0 5 10 9 0 5 4 0 7 8 9 3

Dnes o prvomseptembriPrvý september patrí medzi najvýznamnejšiedátumy v živote každého z nás. V tentodeň si milióny ľudí po prvýkrát zasadli – čisi každoročne sadajú – do školských lavíc,aby sa pustili do budovania základov svojhobudúceho vzdelania. Ďalšie milióny v ten istýdeň nastupujú do stredných škôl rôznych typova fakticky sa tak rozhodujú, či sa v ďalšomživote pokúsia o získanie vysokoškolskéhovzdelania alebo či sa po absolvovaníodborných stredných škôl priamo zapoja dopracovného procesu.Prvý september patrí teda jednoznačneškolákom, aj keď na Slovensku navyšetento deň v roku 1993 povýšili na štátnysviatok a zasvätili ho ústave. Začiatok školskéhoroka sa preto posunul na druhý september.Aj tento rok prináša začiatok septembra Slovákomi Čechom niektoré dôležité zmeny.Od prvého septembrového dňa platí na Slovenskunovela zákona o štátnom jazyku.Ako konštatovala Národná rada Slovenskejrepubliky, cieľom zákona je posilniť postavenieslovenčiny ako jednotného dorozumievaciehoprostriedku všetkých občanovSlovenskej republiky.V Českej republike v tomto školskomroku prichádza nový fenomén, štátna maturitnáskúška. Mala by doložiť, v akomstave sa nachádzajú vedomosti študentovv posledných ročníkoch stredoškolskéhovzdelávania. V podstate však budúštudenti využití len na to, aby ministerstvoškolstva zistilo, akú úroveň má výučba najednotlivých stredných školách. Vzhľadomna to, že vládnu neustále pochybnosti,či štátna skúška bude zavedenáalebo nie, celý projekt sa javí ako nedomyslený,nelogický a predovšetkým nepripravený.Váhanie v zavádzaní štátnejmaturitnej skúšky, neustále zmeny v termínoch,večné diskusie s pedagogickouobcou, neschopnosť ministerských pracovníkova chaos na jednotlivých školáchmožno vo všeobecnosti zhodnotiť ako istúneúctu spoločnosti voči mladej, nastupujúcejgenerácii.Nebolo by spravodlivejšie, keby sa noví stredoškolácipri nástupe na stredné školy dozvedeli,čo sa od nich bude požadovať, keďsa o štyri roky postavia pred maturitné komisie?Prvý september je zároveň aj prvým poslomnastupujúcej jesene a blížiacej sazimy. Vyvoláva nádej na krásne, dlhéa teplé babie leto, ale zároveň signalizujeblížiacu sa jeseň. Aká v skutočnosti bude,to nie je otázka len pre meteorológov. Súčasnédianiena politickej scéne v Českejrepublike môže totiž vyvolať aj búrku politickú. Autor je novinárPeter Mayerobsah / výberLISTY Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viacVydáva Klub slovenskej kultúry v spolupráci so Slovensko-českou spoločnosťou a s DOMUS. Sídlo redakcie: Vocelova 3, 120 00 Praha 2.Šéfredaktor: PhDr. Radovan Čaplovič, tel.: 724 025 170 Redakcia: PhDr. Jozef Gáfrik Redakčný kruh: PhDr. Zdeněk Eis, CSc.| Mgr. Martin Guzi | Prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD. | PhDr. Slavomír Michálek, CSc. | PhDr. Helena Nosková, CSc. e-mail: listy.ksk@seznam.cz, rcaplovic@gmail.com Rozširuje Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s. p. Časopis Listy si môžete přečítať aj nawebových stránkách: www.klubsk.net LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR Jazyková úprava: Mgr. Eva Wankeová Grafická úprava: Jitka Krajdlová Tlač: TIGR, spol. s r. o. Registrácia vydavateľa časopisu LISTY – Klubu slovenskej kultúry: MKČR 6584 ISSN 1213 – 0249 Cena za jeden výtlačok je 20 Kč | Cena dvojčísla je 38 Kč | Ročné predplatné 240 Kč prijíma KSK naadrese redakcie Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovej verziipodlieha schváleniu vedenia KSK Foto na obálke: dielo výtvarníčky Petry Novákovej-Ondreičkovej „Predmetnosti – prázdniny v Grécku“(foto: Slovpress)rubrika listy | 8–9 | 2009O koreňoch ekonomickej krízy –III. časť ............................................................ 2Karol UjházyDoba billboardová ........................................ 4Glosa Petra MayeraZ budovy Federálnehozhromaždenia ČSFR je múzeum ................ 6Eva WankeováNový Jánošík na plátnach kín ..................... 8Marián BabicAko žije a tvoríPetra Nováková-Ondreičková ...................... 12Jozef GáfrikAko si žili ženyZaujímavá výstava v Žiline .......................... 16Helena NoskováRozhovor s Václavom Malým – s poprednýmaktérom Novembra 1989 diskutuje ........... 18Jozef JunasPortrét slovenského maliaraAndreja Nemeša ........................................... 26Marián HodošŽivot na javisku – portrétJozefa Kronera .............................................. 32Jozef LeikertNové športové štadióny v Bratislave ......... 34Ján BalážRozhovor so spisovateľomPavlom Rankovom ........................................ 38Elena KotováPrávna poradňa Marty Očovskej ................. 42Program Slovenského inštitútu ................... 43Modrá stránka KSK ...................................... 44Klubové listy – príloha časopisu Listy

listy | 8–9 | 2009 názoryKorene hospodárskej krízyIII. časťSúčasný vývoj európskej ekonomiky akocelku a aj jej ekonomicky najsilnejších článkov(Nemecko, Francúzsko, Veľká Británia,Taliansko) je poznamenaný dopadmi hospodárskejkrízy. Potvrdilo sa, že väčšie európskebanky zvládli dopady finančnej krízylepšie ako ich partneri v USA aj preto, žeeurópske banky boli pred vznikom finančnejkrízy opatrnejšie a rozvážnejšie a – navyše– mali aj primeranejšie rezervy. Až navýnimky (napríklad Island) nebolo potrebnézachraňovať banky zásahmi medzinárodnýchorganizácií.Privatizáciou sa finančné ústavy v bývalýchsocialistických štátoch dostali väčšinou dozahraničných rúk. Dosadení zahraniční vedúcinaučili „domácich“ bankových úradníkovpracovať v nových podmienkach takkvalitne, že niektoré tieto predané bankysú vzorom hospodárenia aj „materským“ústavom (napr. Česka sporiteľňa a rakúskyústav Erste Bank).Finančná kríza v EÚ je v podstate prekonaná,aj keď ešte treba mnohé doriešiť. Súčasnemožno konštatovať, že hospodárskakríza dostala ekonomiku európskych krajíndo recesie v rozdielnej miere.V celej Európskej únii sa hrubý domáci produktv druhom štvrťroku 2009 znížil o 4,5percenta, čo je o 0,1 percenta menej akov l. kvartáli. Podobný je aj výsledok za eurozónu(zoskupenie štátov, ktoré už prešli naspoločnú menu), kde štatistici zaznamenalizníženie níženie o 4,8 percenta. Výsledkysú o niečo priaznivejšie než sa predpokladalo,čo vedie k názorom, že hospodárskyprepad sa už zastavil a že v 3. a 4. štvrťrokudôjde k miernemu obnoveniu rastu.Prijímaniu účinnejších protikrízových opatrenínepomohla časová kolízia s obdobímvolieb do parlamentu EÚ a z toho vyplývajúcezmeny v bruselskej Európskej komisii.Očakáva sa, že nové námety začnú vznikaťna septembrovej schôdzke členských štátovúnie pod vedením Švédska, ktoré terazúnii predsedá. Karol UjházyV prvých dvoch častiach článku sme sa venovali vzniku hospodárskej a finančnej krízy v USA, resp. jej prejavom v Európe.Predmetom tejto časti sú prejavy hospodárskej recesie predovšetkým v krajinách strednej Európy.Výsledky EÚ ako celku sú diferencovanépodľa jednotlivých členských štátov a súnanajvýš zaujímavé aj poučné. Nás – tedaČeskú republiku a Slovenskú republiku –musia prednostne zaujímať výsledky Nemeckejspolkovej republiky ako najsilnejšejekonomiky v EÚ a hneď za ňou aj výsledkysusedných štátov – Poľska a Maďarska.Nemecká lokomotíva v krízeMedziročný prepad HDP dosahuje v tejtokrajine za prvý polrok 2009 7,1 percenta.Prepad by bol iste ešte oveľa horší, nebyťrôznych protikrízových vládnych opatrení.Ešte hlbšiemu poklesu zabránila rastúcaspotreba štátu, ale trebárs aj vládne stimuly,vrátane tzv. šrotovného pri kúpe novéhoosobného automobilu. Takto sa zabránilopoklesu výroby v automobilovompriemysle, o čom svedčí aj zvýšenie počtuzaregistrovaných áut napríklad v júni o viacako 40percent. Toto opatrenie použili ajslovenskí ekonómovia, kým podobný českýzákon neschválil prezident Václav Klaus.Predpokladá sa, že príspevok na kúpu novéhoauta zavedie podľa slovenského vzoruaj Česká republika, ale to bude závisieť odvýsledkov volieb.Objednávky nemeckého tovaru zo zahraničiasa už začali zvyšovať. Súčasne sa všakzvyšujú aj schodky verejného rozpočtu,preto Brusel začína s tlakom na dodržovaniedohodnutej trojpercentnej hranice deficituv pomere k HDP. V auguste zverejnenýprehľad ukazuje, že z 27 členskýchštátov tuto hranicu prekračuje až 21. Priemertohto deficitu je šesťpercentný – 12štátov dosahuje deficit v rozsahu od 3,4do 5,9 percenta, jeden štát je na priemernejúrovni a 8 štátov je dokonca v pásme6-12 percent. Štátne stimuly rozvoja ekonomikysú medzitým bežné po celom svete– v USA, Čínskej ľudovej republike aj inde.Ďalším rizikom v Nemecku môže byť situáciana trhu práce. Miera nezamestnanostisa zvýšila z minuloročných 7,6 percentana 8,3. V absolútnych číslach je teda bezpráce 3,5 milióna osôb. Zároveň sa prudkozvýšil počet ľudí, ktorí pracujú na skrátenépracovný úväzok. Tých je jeden a štvrť milióna.Prognózy ďalšieho vývoja sa rôznia,ale optimistické príliš nie sú.Stredoeurópski susediaHospodárska spolupráca krajín strednej Európymá historické korene predovšetkýmv bývalom Rakúsku-Uhorsku. Stredoeurópskekrajiny dokonca aj ako členské štátyRVHP vytvárali z času na čas neformálnezoskupenie, ktoré obhajovalo svoje stanoviskáv moskovskom vedení Rady vzájomnejhospodárskej pomoci (pozri napr. snahuZSSR o zvýšenie ceny ropy na svetovú úroveňv roku 1974 a presadenie „stredoeurópskeho“návrhu na postupné zvyšovanie cientzv. kĺzavým priemerom za predchádzajúcichpäť rokov). V nových ekonomických podmienkachzačiatkom 90. rokov sa aj tietokrajiny prednostne orientovali na rozšíreniehospodárskej spolupráce s vyspelými kapitalistickýmikrajinami. Potreba spoluprácesa prejavila aj o vytvorené neformálneho geografickéhozoskupenia s názvom najprvVyšehradská trojka, dnes štvorka. Zdá savšak, že mu stále viac dochádza dych.Od prvopočiatku sa objavovali nesmelé námetyna rozšírenie činnosti tohto voľnéhozoskupenia aj v oblasti ekonomiky. Stanoviskojednotlivých vlád však bolo v podstatenegatívne, hoci je evidentné, že malékrajiny s počtom obyvateľov 5-10 miliónov,akými sú ČR, SR i Maďarsko, nemajú takéšance na presadenie vlastných postojov,ako by tomu bolo v prípade spoločného vystupovania.Teoreticky oveľa produktívnejšiaby bola súčinnosť strednej Európy akocelku, veď v krajinách Vyšehradskej štvorkyžije spolu okolo 60 miliónov obyvateľov.Vývoj ekonomiky jednotlivých stredoeurópskychštátov názorne dokumentujú tietoúdaje (vývoj hrubého domáceho produktuv percentách):4

názory1. štvrťrok 2009 2. štvrťrok 2009Česko – 4,8 – 5,5Slovensko – 5,6 – 5,3Maďarsko – 6,7 – 7,5Poľsko + 1,9 + 1,1Poľsko bude pravdepodobne jedinou členskoukrajinou Európskej únie s kladnýmúdajom o tohtoročnom hospodárskomraste. Poklesu sa nevyhlo ani Slovensko,ale podľa všeobecného očakávania by sasituácia mala na budúci rok zlepšiť. Negatívnesa vyvíja takisto česká ekonomika.Mnohí tunajší ekonómia a politici si tu eštedonedávna zámerne zastierali oči a vystupovaliv úlohe cirkusových kaukliarov. Predpokladanýpokles ekonomiky v roku 2009bude šesť percent HDP a všetko nasvedčujetomu, že pravicoví politici presadiataké daňové opatrenia, ktoré znížia životnúúroveň miliónov ľudí. Týka sa to predovšetkýmuvažovaného zvýšenia dane z pridanejhodnoty, čo možno označiť za sociálnebezprecedentný krok.Maďari na kolenáchNajhoršie výsledky vykazuje Maďarsko.V dôsledku krízy odstúpil z premiérskejfunkcie F. Gyurcsány a krajina zažíva okremekonomického poklesu aj nebývalý marazmusspoločenský. Útoky proti národnostiamsú na dennom poriadku a v krajineožívajú nacionalistické tendencie a provokácie.Krajina sa v stave núdze rozhodlačerpať vysoké pôžičky od Medzinárodnéhomenového fondu, Svetovej banky s Európskejúnie v celkovej hodnote 28,4 miliárddolárov.Účinnejšiu spoluprácu pri prekonávaní následkovhospodárskej krízy Česká republikaani Slovenská republika s Maďarskomasi nenadviažu. Nádejnejší môže byť spoločnýpostup s Poľskom, ktoré predstavujeoveľa väčší trh ako všetky ostatné tri štátyVyšehradskej štvorky dohromady.* * *Pri analýze výsledkov za prvý polrok mnohípozorovatelia už dochádzajú k optimistickejšiemuhodnoteniu súčasného stavua dokonca hovoria o tom, že americká ekonomikaby v druhom polroku 2009 mohlarásť. To by pocítila takisto Európska úniaa konkrétne aj Česko i Slovensko. Bude určitezaujímavé sledovať čísla o tom, či sa užzvyšuje objem exportných objednávok, odčoho bude v rozhodujúcej miere závisieť,kedy oba naše štáty vybŕdnu z recesie.(Medzititulky – redakcia) Autor je ekonóm na dôchodku, žijev PraheKresba: Ján Tomaschofflisty | 8–9 | 20095

listy | 8–9 | 2009 názoryDoba billboardovápokračujeNedávna krátka prechádzka po Bratislavemi potvrdila, že napriek narušovaniu mestskejarchitektúry veľké reklamné panely nauliciach pribúdajú a ich obsah sa výraznemení. Kým predtým reklamné plochy lákalipotenciálnych zákazníkov do jednotlivýchobchodných domov alebo priamo upozorňovalina konkrétne produkty všakovakéhozamerania, dnes slúžia v prevažnej mierezvláštnym, globálnym kampaniam, na ktorýchsa často podieľa i samotný štát.Heslo „Všade dobre, doma najlepšie!“ užnie je len osvedčené porekadlo, ale hlavnýslogan rozsiahlej kampane, ktorá atakujeobyvateľov Slovenska i z elektronickýchmédií. Kým samotný slogan ešte o ničomnevypovedá, doplňujúce texty vysvetľujú,o čo ide: nakupuj tam, kde žiješ, podporíšseba i vlastný kraj. Kampaň je reakciou nanevídané rozšírenie nákupnej turistiky Slovákov,ktorej zrod priamo súvisí so silným eurom.Od začiatku roka Slováci húfne navštevujúsusedov, kde vďaka výmennému kurzueura kúpia želaný tovar podstatne výhodnejšieako doma. Nie je to však len otázka menovéhokurzu. V okolitých krajinách je totižsadzba dane z pridanej hodnoty na potravinyoveľa nižšia – napríklad v Rakúsku desaťpercent, v Českej republike deväť percenta v Poľsku len sedem percent. Zatov SR devätnásť!Pochybnosti zostávajúVýpadok DPH vybranej na Slovensku v dôsledku„nákupnej turistiky“ dosiahol podľaodhadu Ministerstva financií SR za 1. štvrťrok2009 20 miliónov eur. Pri tomto tempeby celoročný výpadok DPH poľahky moholdosiahnuť i 60 miliónov eur. Odhad vychádzaz úvahy, že rast spotreby domácnostinielenže nedosiahne predpokladanú úroveň5,6 percent, ale horko-ťažko sa zastaví na0,5 percente. Tento vývoj zmobilizoval Zväz Peter MayerNachádzajú sa všade okolo nás. Neforemné, obrovské, drevené, kovové, umelohmotné, podsvietené, ba dokonca i plastické!Billboardy na nás čakajú, zívajú a žmurkajú na každom kroku, niet pre nimi úniku. Vnucujú sa, nemožno ich prehliadnuť,a preto sú obľúbeným prostredníkom reklamných kampaní. Voľakedy sa im hovorilo pútače či nástenky, dnes– billboardy. So zveličením možno povedať, že to, čo nevisí na billboardoch, fakticky neexistuje a ten, kto ich nepoužívana vlastnú propagáciu, je zúfalo staromódny.obchodu a cestovného ruchu SR, ktorý zahlavnú príčinu zníženia maloobchodnéhoobratu pokladá deformáciu slovenskéhopodnikateľského prostredia. Preto prišiels projektom podpory ekonomickej stabilitySlovenska. Jedným z jej prostriedkov je ajspomínaná reklamná kampaň s dôrazom nanákup domácich výrobkov.Cieľom je vyššia informovanosť občanovo základných ekonomických trendoch, čo imvraj pomôže pri výbere miesta nákupu. Zároveňmá kampaň prispieť aj k formovaniuzdravej národnej hrdosti. Napriek zdanlivo racionálnymcieľom jej obsah vyvoláva pochybnostiu viacerých ekonomických odborníkov.Nejednému z nich totiž vŕta v hlave otázka,prečo napríklad poľský syr dovážaný do SRmusí byť o toľko drahší ako priamo v Poľsku?Kampaň sa za pár mesiacov skončí. Plagátyvyblednú a dážď ich zničí. Až pri hodnoteníročných hospodárskych výsledkovsa ukáže, či nebolo efektívnejšie prijať konkrétneopatrenia na usmernenie maloobchodnéhotrhu ako sa spoliehať na kampaňa národné uvedomenie.Pravda, nielen tento problém sa rieši na slovenskýchbillboardoch. Ďalšiu kampaň podheslom „Na veku záleží“ taktiež garantujeZväz obchodu a cestovného ruchu v spoluprácis tabakovými výrobcami a dokonca ajMinisterstvom hospodárstva SR. Na výraznýchplagátoch sa okoloidúci dočíta výrokslečny neidentifikovateľného veku: „Ďakujem,že mi nepredáte cigarety, mám iba 13rokov.“. Pod týmto textom je varovanie, žepokuta za predaj tabakových výrobkov neplnoletýmobčanom predstavuje 6638 eur.Je to sugestívne, ale aj tak si myslím, že dôslednejšiakontrola predajných miest by zamenšie peniaze priniesla väčší efekt akoslepá viera v účinok sloganu. Nezaujatý človeksa musí pozastaviť i nad skutočnosťou,že tváre znázornené na fotografiách nepripomínajúmladých ľudí vo veku do 18 rokov,ale dospelé osoby. Aj keď každý podnet naobmedzenie fajčenia je dobrý, v tomto prípadeštátne prostriedky nie sú dobre investované.Trikmi na ľudíĎalšia kampaň, ktorá oslovuje už len Bratislavčanov,je v prvotnej rovine veľmi záhadná.Heslo „Bratislava bude čistejšia“ máasi v človeku vzbudiť predstavu zvýšenéhoúsilia mestského magistrátu o upratovaniea čistenie hlavného mesta. Pri druhom slogane„Bratislava bude mladšia“ možno lenšpekulovať o vysťahovaní staršej generáciez mesta... Pri úplnom prečítaní celého textusa dozviete, že na trh prichádzajú nové obchodys čistiacimi a hygienickými potrebami,ktoré sľubujú, že nakupovaním v týchto predajniachbude mesto čistejšie a o omladnutiesa zase postarajú príslušné kozmetickévýrobky. Vzťah magistrátu k čistote mestateda zostáva nezmenený a mladších občanovv hlavnom meste tiež nepribudne.Napriek ekonomickej kríze a snahe podnikovobmedzovať finančné prostriedky nareklamu vlastníkov reklamných panelov sakríza netýka. Ich tržby sú stabilné, ba možnoi rastú. A to ešte môžu snívať o tom, čo sana obyvateľov Slovenska zatiaľ len chystá.Už sa ozvala napríklad Ovocinárska únia,ktorá obvinila zákazníkov obchodov, že sanevyberavo prehrabávajú v ovocí na pultochobchodov, čím ho do istej miery znehodnocujú.A tak spolu s Českou republikou a Európskouúniou táto organizácia pripravuje natúto závažnú tému veľkú osvetovú kampaň.Takže nakoniec zostáva nezodpovedanáotázka. Bude kapacita billboardov stačiť navšetky ekonomické a spoločenské problémySlovenska? Autor je novinár6

Úvahy nad jednou knihou Jarmila WankeovánázoryAko človek, ktorý nevlastní auto, pohybujem sa po Prahe zväčša mestskou hromadnou dopravou a najviac metrom.Okrem úspory času (neraz) má tento spôsob cestovania aj ďalšie výhody: myseľ nie je zamestnaná riadením a môže savenovať napríklad pozorovaniu cestujúcich turistov. Človek môže hádať, z ktorej sú krajiny či kochať sa ich typológiou.Ďalej možno nazerať ponad plece, čo číta ten či onen cestujúci. Alebo možno mať so sebou aj čítanie vlastné. Škoda, žeokrem dennej tlače väčšinou čítam už len známe veci. Vlastné knižničné fondy už nerozmnožujem tak, ako kedysi. Ale ajraz prečítaná kniha môže byť zdrojom prekvapení.Onehdy som si vzala do metra knižku JánaMlynárika „Ekológia po slovensky – otázkyživotného prostredia na Slovensku v rokoch1948 – 1988“. Je ľahučká, zmestí sa peknedo kabelky. Knižka, napísaná v 80. rokochminulého storočia (hoci vyšla až v r. 1994),je zostavená z článkov, ktoré vznikali v exile.Autora zaujíma stav slovenskej krajiny v dôsledkuindustrializácie Slovenska.Poškodený lesAko tvrdí, Slovensku bolo vnútené budovanieťažkého priemyslu, hoci tam údajne nebolana to surovinová základňa a praktickyvšetko sa muselo dovážať. Prirodzene, jehopohľad na socialistické budovanie krajiny jenutne kritický – veď kvôli postojom k socialistickémusystému sa ocitol aj v emigrácii. Aletakto sformulované pasáže odkrývajú prehrešky,ktoré mnohí nevideli alebo nechcelividieť. Ako čítame v resumé: „Slovenská prírodapo desaťročiach začala otvárať svojerany, ktoré dokázali, že na budovateľskú gigantomániudoplatila práve ona. Slovenskoje po škandinávskych krajinách štvrtou najzalesnenejšoukrajinou v Európe. Lesné bohatstvovšak bolo ohrozené v základoch: vymrelaslovenská jedľa, narušené sú všetkyzákladné lesné porasty vrátane listnáčov.Od začiatku 80. rokov na Slovensku existujenadbytočná ťažba, t. j. vyťaží sa viac stromovako dorastie. Les, narušený odpadmi a exhalátmiz priemyslu, sa nestačí brániť a hynie.Oslabuje sa aj jeho vodohospodárska funkcia:na hornatom a lesnatom Slovensku častonie je voda. Slovenské rieky a potoky sú zoštyroch pätín znečistené a vymizol z nich život.“(Z češtiny preložila J.W.)Pri čítaní kapitol, dotýkajúcich sa ohrozenialužných lesov v dôsledku budovania kanalizáciev Petržalke a vybudovania hydraulickejclony okolo Slovnaftu, popolčeka, ktorý chrlíbanskobystrická cementáreň na mesto, osududoliny pri Žiari nad Hronom, kapitol o fabrikáchna výrobu magnezitu v Jelšave a Lubeníku bezodlučovačov (alebo s odlučovačmi, ale nedostatočnými)čitateľovi trhá srdce.Prešlo vyše dvadsať rokov a vidíme, ako táistá krajina vyzerá dnes! Obávam sa, že pánMlynárik by z návštevy Gemera nemal veľa radosti.Železorudné bane v Nižnej Slanej sícezastavili prevádzku a ani Lubeník a Jelšava užnie sú tým, čím bývali, ale mesačná krajinatam straší stále. Ako okolo nej chodiť? Ignorovaťa nevšímať si ju? Na druhej strane viem,ako strata zamestnania po zrušení baní postihlaviacerých mojich príbuzných, ktorí tampracovali. Muži v produktívnom veku sa preškoľujú– hádajte, na koho? Na čo? Na opatrovateľov!Húfne odchádzajú do Rakúska!Výpredaj dobytkaČítam ďalej v Mlynárikovej knihe kapitolyo stave slovenských lesov – správa o životnomprostredí, ktorú vypracovala ČSAV v r.1983, v súvislosti s kyslými dažďami hovorí, žena Slovensku ohrozenie lesov nepokročilo takďaleko ako v Čechách a na Morave. Autor všaknamieta: iné údaje zo Slovenska tento názornepodporujú a pripája príklady. Tak mi zasa vyvstalipred očami obrazy, ktoré som videla prinedávnej návšteve Dobšinej a okolia.Pohľad z Dobšinského kopca poskytuje obrazvyholenej hlavy. Už ani nie striedavé pásya rúbaniská, ale doslova holiny, poprestýkanétu a tam pásom lesa. Na kopci Stromiš nadVlachovom so zmiešaným lesom, na mieste,ktoré v 60. rokoch zalesňovala aj moja teta, sačrtá obrovská lysina. A tak to pokračuje Slánskoudolinou až po Rožňavu. Ak sme preddvadsiatimi rokmi šliapali po turistickej hrebeňovkeaž na Volovec tak, že prakticky po celýčas sme kvôli stromom nemali výhľad, takdnešní turisti si výhľadov užijú do vôle! Ak saJán Mlynárik pozastavuje nad tým, že v roku1983 došlo k absolútnemu úbytku lesnýchplôch o 4 410 ha, pýtam sa: aký väčší úbytokako absolútny existuje dnes? A ako ho pomenovať?Je známe, že mnohé domácnostiv tom kraji sa kvôli cene plynu opätovne vrátiliku kúreniu drevom. Vieme aj to, že lesy kántriai časté víchrice a že sú napadnuté škodcami.To je jasný dôkaz bašovania v našich lesoch,a na to netreba byť ani odborníkom.Nedávno sa v Prahe predstavoval krásnyslovenský kraj, Liptov. Jeho predstaviteliaspomínali ako jeden z dôležitých krajinotvornýchčiniteľov chov dobytka. Tým viacma pred niekoľkými dňami šokovala v spravodajstveČeskej televízie správa, že 2 400slovenských kráv, najmä jalovíc, majú v najbližšomčase predať na Sibír, keďže o 20centov menej za liter mlieka je pre chovateľovruinujúci stav.Počet hovädzieho dobytka na Slovensku takvraj už klesne na tretinu oproti stavu eštespred desiatich rokov. Čo si o tom myslieť?Naozaj sa na Liptove (ani inde) nevyplácachovať kravy ani iný dobytok? Zeleninaa ovocie, ktorú konzumujeme, už aj takpochádza z troch štvrtín z cudzích krajín, takprečo nepridať ešte živočíšnu výrobu?Rýchla industrializácia na socialistickom Slovenskupriniesla Slovákom síce pracovné príležitosti,ale – ako to dokladá aj Mlynárikovakniha – takisto aj negatívny dopad na prírodu.Dnešné rušenie fabrík je pre ľudí zasainou katastrofou. Ale či nie je naozaj možnépodchytiť a rozvíjať činnosti, ktoré boli od vekovtypické pre podhorské oblasti? Či nieje možné využiť prírodné zdroje na rozvinutietradičného ľahkého priemyslu? Aj keby tobolo takzvane neekonomické? Autorka je novinárka a naša stála spolupracovníčka.listy | 8–9 | 20097

dějiny a současnostTudy kráčela historieZ budovy Federálního shromáždění je muzeum Eva WankeováDonedávna jedna z nejlépe střežených budov v Praze, kde sídlila americká rozhlasová stanice Svobodná Evropa a přední Federální shromáždění ČSSR a ČSFR, se otevřela veřejnosti. V polovině srpna vstoupil do této budovy první civilnínávštěvník po více než půl století. Budovu totiž převzalo sousední Národní muzeum a hodlá ji představit široké veřejnostiformou komentovaných prohlídek.Jedinečný výhledDo budovy burzy, která byla v roce 1937postavena ve stylu konzervativního klasicismupodle vítězného projektu JaroslavaRösslera, se po roce 1948 nastěhoval parlament,který až do té doby sídlil v Rudolfinu.Politický vývoj v 60. letech, v jehoždůsledku politická role parlamentu posílila,vedl roku 1965 k rozhodnutí urychleně vylepšitpodmínky práce poslanců vhodnýmipřístavbami. Úlohou účastníků soutěže nadostavbu parlamentu přitom ztěžoval požadavek,aby stavební práce pokud možno nerušilyparlamentní zasedání a obtíže přinášeli okolní svažitý terén. Soutěž vyhrála skupinaPrager – Albrecht – Kadeřábek s technickynejodvážnějším projektem. Horní částparlamentu architekti pojali jako vysoký ráms mostovou konstrukcí, nesený čtyřmi železobetonovýmipilíři.Areál se nyní skládá z původní dvoupatrovéburzovní budovy, z nového Pragerova třípatrovéhokřídla a z dvoupodlažní kancelářskénástavby nesené na čtyřech pilířích, kterouse spodními částmi spojují tubusy schodišťa výtahů.Vznik umělecké výzdoby v letech 1969-1974 má zajímavou historii. Původním záměremarchitekta bylo soustředit zdeumělecká díla předních soudobých českýcha slovenských výtvarníků. Protože plánse nakonec neuskutečnil, prosadil Prageralespoň dlouhodobé zápůjčky z pražskéNárodní galerie, z bratislavské Slovenskénárodní galerie a z Galerie hlavního městaPrahy. Z těch děl, která nemohla být zapůjčena,byly zhotoveny repliky. Ze soudobýchděl vyniká skleněná plastika “Ruce“od Stanislava Libenského a JaroslavyBrychtové, goblény „Hrady a zámky“ odVěry Drnkové-Zářecké a „Praha“, dílo CyrilaBoudy.Košický poklad přichází do PrahyPoté, co se rozhlasová stanice SvobodnáEvropa snažila budovu proměnit v uzavřenoupevnost, Národní muzeum naopakpřichází s ideou změnit ji v otevřené místoa prostory „zakázané budovy“, na kterouse doposud mohlo dívat jen z dálky,přes policejní zátarasy, přiblížit návštěvní-Předsálí sněmovnylisty | 8–9 | 20098

filmPríbeh zbojníka znovu ožil Marián BabicZačiatkom septembra zažilo Slovensko najväčšiu filmovú udalosť roka. Po siedmich rokoch od začiatku nakrúcania malv Bratislave premiéru veľkofilm Jánošík - pravdivá história. Celkové náklady na nakrúcanie dosiahli 6,3 milióna eúr.Príbeh odvážneho a spravodlivého zbojníka,ktorý bohatým bral a chudobným dával, je populárnyaj medzi filmármi. Existujú už štyri jehoslovenské celovečerné verzie, v ktorých idev prvom rade o legendu. V piatej však ide o pokuszachytiť príbeh skutočného muža, ktorý boluniverzálny a súčasný. Má svoje túžby, potrebujeslobodu, chce sa nejako prejaviť a myslísi, že prerúbať sa životom je hračka. Neskôruvidí, že to tak nejde. Dostihne ho zodpovednosťa absurdita života. Ako zdôraznila režisérkafilmu Agnieszka Hollandová, pre univerzálnosťa súčasnosť „by to mohol byť aj americkýchlapec, ktorý sa vyčerpaný krutosťou vojnyvracia z Iraku do mestského geta, a tam sastane vodcom gangu“. Jánošík tak nie je morálnyhrdina, hoci v jeho postave je zakódovanévšetko, čo legenda obsahovala aj predtým. Legendatu však nie je najdôležitejšia.Za nový pohľad na Juraja Jánošíka môže v prvomrade autorka scenára Eva Borušovičová,ktorá sa so zbojníkovým príbehom zoznámilaprostredníctvom literatúry v roku 1980. Neskôrsa rozhodla napísať o ňom diplomovýscenár, pričom nepočítala s tým, že sa raz nakrúti.Začala pátrať v archívoch, čítala súdnespisy z procesu a zistila, že to bolo trochuinak, ako sa zvyklo hovoriť. Film sa však neskladálen z historických faktov. „Základ tvoriafakty o živote Juraja Jánošíka, ktoré sazachovali. Príbeh dopĺňajú udalosti a činy,ktoré boli v kontexte tej doby veľmi pravde-podobné. A zvyšok tvorí to, čo vzniklo v mojejhlave,“ prezradila Borušovičová. Preto jefilm predovšetkým zameraný na psychologickýportrét Juraja Jánošíka. Je to akási balada,ktorej nosnou témou je hľadanie šťastia,k čomu je kľúčom osobná sloboda. Akopovedal Ivan Martinka stvárňujúci postavuUhorčíka, „je to príbeh o ľuďoch, ktorí žiliv neprajnej dobe sedemnásteho storočiaa túžili o svojom osude rozhodovať samia byť šťastní, aj keď sa pritom museli pohybovaťna hranici súdobého zákona.“Nové pohľadyEva Borušovičová si v prvom rade uvedomila,že nové dielo sa nemôže podobať na doterajšiefilmové stvárnenia. Ťažko mohol vyzeraťako urastený chlap tiahnuci k štyridsiatke,ako ho poznáme z predchádzajúcich spracovaní.Veď mal len 25 rokov, keď ho popravili.Podľa matriky sa narodil 25. januára 1688v Terchovej. Rodičia ho, na rozdiel od legendya predchádzajúcich filmov, aj preto prežili. Neštudovalza farára, lebo nemal kedy. Už ako pätnásťročnéhochlapca ho naverbovali do vojskaFrantiška Rákocziho II. a bojoval v protihabsburskompovstaní, ktoré vypuklo v roku 1703, kdevidel krv a smrť. Po porážke povstania sa vrátildo rodnej dediny, aby sa staral o statok. Dlhovšak nehospodáril, pretože zakrátko vstúpil docisárskej armády. Počas služby v armáde hopridelili k vojenskému oddielu, ktorý táboril naBytčianskom zámku, kde boli väznení nebezpečnízločinci. Tam väznili aj Tomáša Uhorčíka,vtedy známeho zbojníka, s ktorým sa Jánošíkzoznámil. Uhorčíkovi sa podarilo z väzeniautiecť. Jánošík v roku 1711 odišiel či dezertovalz armády. Vedel šermovať, jazdiť na koni,ale aj čítať a písať, čo podnietilo legendy o jehonadprirodzených silách. Vydal sa za TomášomUhorčíkom, ktorý medzitým znovu zorganizovaldružinu zbojníkov operujúcu v slovensko-poľsko-moravskompohraničí. Uhorčík poveril Jánošíkavedením svojej partie. Nie je ani isté, čiskutočne bohatým bral a chudobným dával, čoz neho urobilo najslávnejšieho zbojníka v strednejEurópe. Známe je len, že obeťami jehoprepadov boli najmä kupci, bohatí aristokrati,poslovia a iné náhodné zámožné osoby. 26.októbra 1712 Jánošíka chytili a uväznili. Podplatilvšak stráže a ušiel, aby pokračoval v zbíjaní.Nasledujúcu jar ho opäť chytili. Súdny processa konal 16. a 17. marca 1713, o čom sazachoval súdny spis. Jánošíka odsúdili na trestsmrti a 18. marca 1713 ho popravili zavesenímna hák za rebro. Celé Jánošíkovo zbojníčenietak netrvalo ani dva roky.Romantický nebol ani jeho súkromný život,lebo sa mu veľmi nedarilo. Na rozdiel od legendyvraj nemal len Aničku, ale hneď tri osudovéženy. Anička bola prvá z nich, avšak vofilme napokon nebude jeho milou, ale Uhorčíka,s ktorým sa aj zosobáši. Najbližšie malk Barbore, čo dominuje aj vo filme.listy | 8–9 | 200910

Jánošík,pravdivá históriafilm listy | 8–9 | 200911

filmZaujímavo tiež vychádza vykreslenie vzťahovoboch hlavných postáv. Uhorčík bol ostrieľanýzbojník, ktorý zbíjal už od ranej mladosti.V čase, keď zlákal Jánošíka na vstupdo družiny, mal za sebou takmer deväť rokovzbíjania. Ivan Martinka považuje Uhorčíka– na rozdiel od Jánošíka – za otvorenejšiehoa jednoduchšieho, za spontánnedieťa prírody. Zjednodušene povedané: Jánošíkje introvert a Uhorčík bezprostrednýextrovert, ktorý je vždy o krok pred Jánošíkom,lebo sa rozhoduje spontánne. Jánošíkuvažuje, zvažuje.Vo filme nájdeme aj niektoré zjednodušenia.Napríklad, keď Jánošík na Bytčianskomzámku stráži i slávneho vodcu zbojníckejdružiny Tomáša Uhorčíka. Rýchlo sa medzinimi vyvinie vzájomná sympatia, takžeJánošík pomôže Tomášovi k úteku. Ten naznak vďaky daruje Jánošíkovmu otcovi peniazena vykúpenie syna z armády. Jánošíksa po rokoch vracia domov. Vyčerpaný vojnou,sklamaný v láske, márne si hľadá svojemiesto. Jedného dňa ho vyhľadá Uhorčíka navrhne mu, aby sa pridal k zbojníckejdružine a stal sa jeho nástupcom, čo sa ajstane.Aj keď Eva Borušovičová nepočítala, že školskýdiplomový scenár môže niekto aj sfilmovať,prihlásil sa producent Rudolf Biermann.Jeho snahou bolo nakrútiť Jánošíka ako prvýmoderný slovenský veľkofilm v období poroku 1989 so širokým medzinárodným zázemím.Preto réžiu ponúkol známej poľskej režisérkeAgnieszke Hollandovej, ktorú príbeho Jánošíkovi pôvodne vôbec nezaujímal. Prilákalaju k nemu až jej dcéra Kasia Adamiková,ktorá sa zároveň stala druhou režisérkoufilmu. Hollandová si prečítala scenár a doJánošíka sa – ako sama povedala – zaľúbila.Problémy s peniazmiBiermann získal aj počiatočný kapitál. Najväčšiučasť, 65 miliónov korún, mu poskytloslovenské ministerstvo kultúry vďaka exministroviMilanovi Kňažkovi. Začal sa výberhercov. Na Jánošíka bolo 300 kandidátov,z ktorých v druhom kole skúšali 50 najlepších.Napokon úspech zaznamenal českýherec Václav Jiráček. Podľa Hollandovej jui jej dcéru okamžite nadchol, lebo sa odlišovalod všetkých ostatných. Mal nielen pochmúrne,chlapčenské čaro, sústredenosť,zdržanlivosť a úprimný prejav, ale predovšetkýmbolo cítiť, že má ten druh vnútornejnezávislosti, bez ktorej sa každý hrdina stávalen jednorozmernou bábkou. Nielenže zaujímavovyzeral a presvedčivo hral, ale vraj malv sebe iskru, s ktorou sa režisérka stretlau najlepších amerických hercov. Preto padlavoľba na neho.Vybrali aj ďalšie postavy. Jánošíkovho vernéhodruha Uhorčíka si zahral mladý slovenskýherec Ivan Martinka. Tretieho dôležitéhozbojníka Turjaga Huncagu, ktorý je akýmsitatranským Judášom, stvárnila poľská filmováhviezda Michal Žebrovski. Do kinabudú lákať aj ďalšie mená ako Marián Labuda,či Táňa Pauhofová, v úlohe prvej láskyJuraja Jánošíka – Aničky. Ďalšiu ženu v životezbojníka, Barboru, si zahrala americkáherečka Sarah Zoe Cannerová, ktorá sa prepotreby filmu naučila po slovensky.Napokon sa mohlo začať nakrúcať v polovicioktóbra 2002 v Červenom Kláštore.Potom sa štáb presunul do skanzenu podĽubovnianskym hradom. Odtiaľ smerovalido Jánošíkovej rodnej dediny Terchováa niektoré scény nakrúcali aj v historickomKežmarku. Do januára 2003 nakrútilipočas 31 filmovacích dní jesenné a zimnéscény, ktoré predstavovali takmer 40 percentfilmu. Nasledovala prestávka do času,keď sa mali začať nakrúcať jarné a letnéscény. Bola však nekonečne dlhá, lebona dokončenie filmu už nezostali financie.Podľa slov producenta Rudolfa Biermannaboli na vine americkí partneri, ktorí neposkytlisľúbené peniaze.Priznáva však, že s takými vysokými nákladmi,aké boli, nepočítal. „Osobne sa prvýkrátstretávam s takým vysokým filmovýmštandardom, neočakával som, že stojíi v našich podmienkach až toľko.“ Naopak,režisérka Agnieszka Hollandová, ktorá bolazvyknutá na iné podmienky nakrúcania, žartovnehovorila o tom, že veľkofilm nakrúcalipoloamatérsky. Nasledoval bankrot a zastavenienakrúcania bolo o to komplikovanejšie,že v hre bolo 65 miliónov Sk zo slovenskéhorozpočtu, teda z peňazí daňovýchpoplatníkov. Po kontrole ministerstva kultúryz nich musela Biermannova spoločnosťChar lie’s vrátiť 1,4 milióna Sk ako neoprávnenepoužitých. Zvyšná suma sa považovalauž za nenávratne stratenú a vyhodenú s nulovýmefektom.Dejú sa zázrakyRežisérka Hollandová nezúfala, ale hľadalariešenie a našla ho. Okrem iných sa obrátilana poľského producenta a režiséra DariuszaJabłońského, ktorý s pomocou súhlasil. Stalsa novým producentom, získal koproducentova s nimi aj peniaze. Na dokončenie Jánošíkaprispeli okrem jeho spoločnosti AppleFilm Production aj koproducenti In FilmPraha, Poľská televízia, Charlie´s, maďarskýEurofilm Studio a televízna stanica HBO CentralEurope. Film podporili Poľský filmový inštitúta už spomínané Ministerstvo kultúrySlovenskej republiky. Celkový rozpočet sanapriek istému šetreniu vyšplhal na 6,3 miliónaeúr, čím sa Jánošík stal po Jakubiskolisty| 8–9 | 200912

vom filme o grófke Báthoryovej najdrahším filmom„spod Tatier“. Skutočnosť, že napriekmedzinárodnej účasti ide v prvom rade o slovenskýfilm, zdôraznil aj producent Jabłońskia režisérka Agnieszka Hollandová, ktorá savyjadrila: „S plnou zodpovednosťou môžempovedať, že je to predovšetkým film slovenský.Vyšlo to tak z histórie, zo samotnéhohrdinu, z folklóru ako aj z krajiny.“Tak sa mohlo pokračovať v nakrúcaní 21. júla2008, avšak už iba na poľskej strane, v Tatrách,Pieninách, Nowom Sacze či NowomWisnicze. K nakrúcaniu sa vrátila nielen režisérkaAgnieszka Hollandová s dcérou KasiouAdamikovou, ale aj kameraman MartinŠtrba a pôvodní herci, hoci už mali už o párrôčkov navyše. „Stal sa zázrak, že herci sav podstate nezmenili. Myslela som si, ževšetci tak veľmi chceli, aby sa dielo dokončilo,že sa nejakou silou vôle zastaviliv starnutí,“ dodala Hollandová. Zo slovenskýchhercov, ktorí si vo filme zahrali, odstúpilapre erotické scény Zuzana Fialová.Jej postava ich má v scenári tri, takže sa nedaliobísť. Fialová účinkovanie odriekla preobavy, že fotografie z nakrúcania by zneužilbulvár. Túto postavu obsadila napokon KatarzynaHer manová, o ktorej hovoria, že sapodobá na Sophie Marceauovú.V októbri 2008 sa nakrúcanie druhej častinakrúcania skončilo – trvalo 90 filmovacíchdní – a nasledovala „post produkcia“, tedavýroba troch verzií filmu – slovenskej, českeja poľskej. Nafilmovaného materiálu bolonapokon oveľa viac ako na použitých 140minút. A to je aj jeden z hlavných dôvodov,prečo napokon vzniká i štvordielny televíznyseriál trvajúci 180 minút.Režisérka Aniezska Hollandová verí, že jejnový film „Jánošík – pravdivá história“ budedivácky atraktívny a že ho Slováci prijmú „zasvoj“. „Snažili sme sa, aby herci boli výbornía aby film mal filmársku krásu a veľkoleposť,“zdôraznila Hollandová. Či sa to tvorcompodarilo, budeme mať skoro možnosťpresvedčiť sa aj v českých kinách. Premiérav ČR sa uskutočnila len o niekoľko dní neskôrako bratislavská, 9. septembra 2009. Jej dejiskombol pražský Slovanský dom. Autor je bratislavský novinárSnímky: Marcin MakowskifilmZa hrsť zaujímavostí Vo filme účinkuje viac ako 100 hercov,niekoľko tisíc komparzistov a 60 jazdcov.Okrem nich si v Jánošíkovi zahralo aj tisíczvierat. Najpočetnejšiu skupinu z toho tvorilo920 oviec a 76 koní. Pre potreby filmovania vyrobili 20 povozov,80 strelných zbraní, 90 sečných a bodnýchzbraní, ako aj dve delá. Celkovo sa použilo45 kilogramov strelného prachu, vyše100 kostýmov, kompletná výzbroj pre 18-člennú zbojnícku družinu, päť historickýchkočov a viaceré stavby. Film sa nakrúcal sedem rokov, keď dlhoročnúprestávku si vynútili chýbajúce financie.Napokon stál 6,3 milióna eúr. Dielo má tri verzie – slovenskú, českúa poľskú. V zahraničí sa bude premietať slovenskás titulkami. Slovenskí herci MariánLabuda a Táňa Pauhofová si svoje postavynahovorili aj po česky. Jánošíkovi v slovenskejverzii prepožičal známy slovenský herecRóbert Roth. Nafilmovaného materiálu bolo napokonoveľa viac ako na použitých 140 minút.Preto napokon vzniká i štvordielny televíznyseriál trvajúci 180 minút.listy | 8–9 | 200913

výtvarné umenieZviditeľnené myšlienkyPetry Novákovej-Ondreičkovej Jozef GáfrikJednou z významných pražských výtvarníčok v oblasti moderného umenia je sympatická Slovenka Petra Nováková-Ondreičková.Pražskej verejnosti sa naposledy predstavila inšpiratívnou výstavou „Vytrhnuté z kontextu“. V rozhovore pre náščasopis hovorí o východiskách a métach vlastného tvorivého snaženia. Aké boli vaše prvé dotyky s umením?Vyrastala som v rodine výtvarníkov. Otecbol akademickým maliarom a mamičkaučila výtvarnú výchovu v škole. Jeden rokdokonca aj mňa. Obrazy a debaty o umeníboli od malička okolo mňa. V detstve smechodili cez prázdniny do Prahy na „týždennýmaratón po výstavách“. Tam niekdeboli možno počiatky môjho záujmu o umenie. Prečo používate dve priezviská?V 80. rokoch som žila a tvorila ako Petra Ondreičkováprevažne na Slovensku, po štúdiuv Prahe som sa vydala a žijem a tvorímprevažne v Čechách. Mám dve občianstvaa dve mená. Prečo ste sa po absolvovaní strednejškoly rozhodli pre pražskú Vysokú školuumelecko-priemyslovú?Študovala som textil na strednej škole umelecko-priemysloveja úroveň výučby textilnejproblematiky na VŠUP v Prahe sa mi javilaako lepšia. Čo stálo za vaším rozhodnutím venovaťsa modernému umeniu – a nelákalovás trebárs návrhárstvo, keď ste k textilumali očividne vždy blízko?Designovaniu textilu som sa venovala ajpo skončení školy, dokonca som sa týmchvíľku aj živila. Myslím si, že túto profesiuv našich krajinách nikto nepotrebuje. Textilnéremeslá ostali dôležité iba pre reštaurovaniea odevnú tvorbu. Na rozdiel odzvyšku sveta. „Zviditeľňovanie“ myšlienokpovažujem za prirodzenú súčasť svojejexistencie. Ktoré momenty zo života vás najviacinšpirujú?Obyčajné postrehy zo života. Ktoré vlastnosti u ľudí obdivujetea ktoré vás odpudzujú?Obdivujem trpezlivosť a schopnosť byť situačnevtipný. Neznášam alibizmus. Dá sa o modernom umení ešte povedať,že sa vzťahuje na nejakú konkrétnukrajinu alebo je už celkom univerzálneči globálne?Zaujímam sa o to univerzálne. Mám radajednotlivcov, nie skupiny. Ako by ste charakterizovali filozofickévýchodiská svojej tvorby?Chtiac-nechtiac sa točím okolo komunikačnýcha vzťahových tém. A čo sa týka techniky?V umení je veľa slobody a vizuálnym jazykomsa môže stať akákoľvek technika.Rada si vymýšľam a milujem papier. Cítite dopad ekonomickej krízy nasúčasnú umeleckú tvorbu v ČR?V súčasnosti som si dovolila ten luxus byťna „voľnej“ nohe. Bohužiaľ, nikdy somnemala to šťastie živiť sa výhradne umením. Máte možnosť porovnávať vývoj modernéhoumenia v ČR a v SR?Nevidím nijaké teritoriálne odlišnosti.Výtvarníčka a hostia vernisáže – Libuše Jeroušková, pracovníčka Slovenského inštitútu a Dagmar Němečková, bývalá pracovníčka Slovenského inštitútu (zľava)listy | 8–9 | 200914

Udržiavate kontakty so Slovenskom?Áno, každodenné. Hlavne telefonicky, alečasto tam aj cestujem. Na Slovensku žijepolovica mojej najbližšej rodiny a najlepšíchpriateľov. Bratislavu milujem. Čo hovoríte takému projektu, ako jenapríklad stále ešte nová pražská galériamoderného umenia DOX?DOX je super. Konečne. Držím galériipalce. Vystavovať tam je zatiaľ mojímsnom.Dielo z výstavy na Vyšehrade: Predmetnosti (z cyklu Spomienky), 2009Petra Nováková-Ondreičková, magisterartisNarodila sa roku 1968 v Bratislave, žijev Prahe. V rokoch 1983-1987 študovalana Strednej škole umelecko-priemyslovejv Bratislave, oddelenie textilného výtvarníctva(prof. J. Berger, K. Pichler).V rokoch 1987-1993 absolvovala Vysokúškolu umelecko-priemyslovú v Prahe, ateliértextilnej alternatívy (prof. A. Matasová-Teisingerová).V období 1993-1994bola na študijnom pobyte v anglickomNottinghame (Trent University, oddeleniesochárstva) a v roku 2007 zase v Paríži(Cité des Arts). Je členkou Spoločnostivoľných výtvarných umelcov (SR). Pracujeako výtvarníčka, poradkyňa pri zariaďovaníinteriérov, grafička a reklamná návrhárka.Spolu s manzelom maju vlastnyatelier Noon (www.ateliernoon.cz). Našefotografie sú z vernisáže výstavy „Vytrhnutéz kontextu“, ktorá bola inštalovaná napražskom Vyšehrade v júni a v júli t.r. Snímky: SlovpressAutor je novinárvýtvarné umenie Čo by ste chceli dosiahnuť vo vlastnejtvorbe?Pre svoje ego vlastnú spokojnosť s objektmi,ktoré vytváram a veľmi by som sipriala divákov (tak spomedzi odbornej verejnosti,ako aj z radov bežných ľudí) ktoríby považovali aspoň niečo z mojej tvorby zasvoje potešenie.listy | 8–9 | 200915

móda 20. a 21. storočiaLetno-jesenná rapsódiaMódna a kozmetická poradňa pre ženyO týchto dňoch zrejme uvažovali aj módnitvorcovia, ktorí posielajú do sveta dámyv šarmantných odevoch štýlu „Lady Look“či nebojácne, ostrieľané dievčatá Divokéhozápadu. Áno, reč je nielen o elegantnýchkostýmoch ale aj o kožených vestách, flanelovýchkošeliach, kovbojských klobúkocha najmä záplave strapcov.Westernový filmový žáner, ktorý sa inšpirovalDivokým západom, je večný zdroj stále živýchnápadov pre pohodlnú a slušivú móduna voľný čas. S menčestrovými sukňami,kockovanými košeľami s vyhrnutými rukávmia trebárs i so slameným klobúčikom pôsobítáto móda dievčensky rozpustilo a milo. Farmárskukanvicu na mlieko nahradíte taškouso strapcami či roztomilým prúteným košíkoma romantika Divokého západu je nasvete. Návrhári sa síce tentoraz rozhodli, žekovbojské čižmy nahradia plochými sandálikmi,no ak bude chladno a ešte navyše liať,nedbajte na ich pokyny a obujte si pokojnečižmy. Pridať teplý vlnený pléd tiež nie je nazahodenie. Výhodou tohto štýlu je možnosťvrstvenia oblečenia – praktické sú príjemnébavlnené tričká s dlhým rukávom a gombičkami,dokonca aj naberané blúzky s nežnoučipkou pripomínajúce negližé, aké napríkladnosila báječná Tornádo Lou. Podľa rozma- Irena JesenskáMilé čitateľky, leto sa nám pomaličky chýli ku koncu, dovolenku sme si už pravdepodobne vyčerpali a pomaly začínamemyslieť na ďalšie pracovné obdobie, v ktorom nás neobídu ani pošmúrnejšie daždivé dni. Lenže kým nastane skutočnájeseň, dúfam, že sa ešte predsa len budeme tešiť z pekného počasia babieho leta.rov počasia môžeme jednotlivé vrstvy pridávaťči naopak odoberať. Určite sa budú hodiťaj džínsy a ďalšie odevy z denimu, je tonestarnúca westernová klasika.Iným variantom môžu byť trocha luxusnejšiestrapce, ktorých sa Divoký západ dotýka ibaletmo. Takto zdobené šaty z hodvábu, tylua šifónu sa samozrejme hodia skôr na slávnostnépríležitosti.Či pristane političkámPre ženy, ktoré obľubujú elegantný štýl odievania,je určite zaujímavý trend „Lady Look“,ktorý sa, ako napovedá už anglický názov(v preklade „dámsky výzor“), zameriava vyloženena šaty a kostýmy. Priekopníčkousmeru sa kedysi stala Coco Chanel. Neodmysliteľnek nemu patria rôzne blúzky, lodičky,šatky, náhrdelníky, brošne, klobúkya samozrejme elegantné kabelky. Tie „chanelovské“tvorí prešívaná látka a namiestodlhej rúčky cez plece ich väčšinou zdobí kovováretiazka. V duchu tohto trendu sa obliekajúaj manželky prezidentov – prvé dámy.Michelle Obamová si za tento štýl vyslúžiladokonca povesť ženy, ktorá v móde udávatón: po dlhej dobe je tu vraj opäť dôvodúprimne obdivovať odev ženy v politike. Kritikasa zniesla na jej hlavu iba raz, pre chýbajúcehodvábne pančuchy, čo samozrejmeneuniklo fotografom. K elegantnému štýlusa holé nôžky skutočne nehodia, v rozpores luxusnejšími šatami totiž pôsobia akosiplebejsky. Aj v Česku sa mnoho odborníkovzhoduje, že takmer dokonalý štýl na posteprvej dámy si kedysi, a postupne, vybudovalai Dagmar Havlová.Slovenskí návrhári nespiaNuž a čo u nás doma na Slovensku? Keďžetam z návrhárskeho podhubia vyrástli minimálnetri veľmi schopné kreatívne osobnosti,ktorých tvorba oslovila mnohé poprednépredstaviteľky kultúrneho sveta, dúfajme, žesa nimi necháva inšpirovať aj ženská časť našejpolitickej reprezentácie. Silvia Gašparovičovása už na počiatku bola vyjadrila, že zavzor pokladá Hillary Clintonovú. Neobávalasa protokolu a verejných vystúpení, pretože siv mladosti vyskúšala dokonca i rolu modelky.Na fotografii jej šaty naozaj pristanú, aj keďide o neformálne dámske oblečenie na popoludňajšieposedenie pri káve.Mimochodom, všimli ste si, že navzdorymnohým legendárnym návrhárkam hrajúv móde prím najmä muži? Je zaujímavé, akodokonale jej rozumejú. Spomínate si eštena osobitý štýl, ktorý pre slávnu Jacquelinulisty | 8–9 | 200916

Kennedyovú vytvoril jej kmeňový „couturier“Oleg Cassini? Výrazný sa stal hlavne pre guľatémalé klobúčiky, v angličtine „pills“, ktorédoplňoval rukavičkami v totožnej farbe.U nás je však podľa všetkého najobľúbenejšímódny návrhár Fero Mikloško. Zatiaľsi ako jediný slovenský dizajnér otvoril dvabutiky s vlastnou značkou. Jeho tvorba jeskutočne pestrá, vytvára prepychové modelyvečerných rób, šaty do zamestnaniai na voľný čas, kabelky, plavky aj zaujímavésofistikované šperky. Popritom sanetají skromnými začiatkami, ktoré odštartovalprozaickým predajom ponožiek v jednomtrenčianskom stánku. Dnes vraj čaruMikloškových modelov nemôže nikdy odolaťnapríklad herečka Zdena Studénková.Ďalším schopným odevným dizajnérom jeabsolvent Vysokej školy výtvarných umenív Bratislave Boris Hanečka, ktorý pred tromirokmi vyhral súťaž mladých návrhárov „LifelineFashion Talent“. Jeho tvorbu identifikujetepodľa „kaviárovej výšivky“ predstavujúcejčosi ako Hanečkov podpis. Ideo kreácie pošité čiernymi korálikmi. Návrhártvrdí, že ho odjakživa fascinovali. Fascinovanésú isto aj speváčka Jana Kirschnerováa herečka Zuzana Fialová, ktoré si odevyBorisa Hanečku zaraďujú do svojho šatníka.oprávnené ocenenie najlepšieho návrháraveľtrhu. „Módnym tvorcom roka“ sa stal ajna medzinárodnom veľtrhu v Trenčíne a Slovenskozviditeľnil napríklad na módnych prehliadkachvo Viedni, Lisabone, New Yorkua Chorvátsku, kde na medzinárodnej súťažimódnych návrhárov (Euro Top Fashion) získalVeľkú cenu. Navrhol aj šaty pre víťazkučeskej súťaže krásy „Miss 2008“ Elišku Bučkovú.Medzi známe osobnosti, ktoré obdivujúa nosia kreácie Lukáša Kimličku, sa zaraďujenapríklad aj česká modelka SimonaKrainová, speváčka Darina Rolincová – vystupujúcapod umeleckým menom Dara Rolins– alebo moderátorka Adela Banášová.Lukášove plány sú pomerne odvážne, v budúcnostiby neobyčajné nápady rád uplatnilv tvorbe pre módnu značku Dior. Pre jehonesporné nadanie sa mu to azda aj podaría smelý plán sa premení na skutočnosť.Zdá sa teda, že kvôli nedostatku talentovanýchnávrhárov „pod Tatrami“ si nemusímerobiť starosti. Slováci sa ani v tomto smerevo svete nestratia.Dovidenia v budúcom čísle sa tešíVaša Irena Autorka je publicistkaZdroje: Sita, Reuters, Elle, CosmopolitanFoto: internetové zdrojemóda 20. a 21. storočiaMétou je DiorVeľkú nádej slovenskej tvorby predstavuje ajmladý Lukáš Kimlička, ktorý si prirodzený talentzdokonaľoval, takisto ako Boris, na vysokejškole, kde navštevoval ateliér odevnéhodizajnu. Sotva dospelý mladík kedysidoslova šokoval organizátorov brnianskehoveľtrhu módy Styl & Kabo perfektnou a nápaditoukolekciou s názvom „Neopink“.Neobvykle v nej skombinoval potápačskýneoprén s priesvitným tylom a získallisty | 8–9 | 200917

ženy v prúde časuAko si žili ženyPokračujúc popri Váhu, po čerstvo upravenomnábreží, sa zrazu ocitne pred romantickoustavbou Budatínskeho zámkuzo 14. storočia. Je to jedinečná pamiatkavodného hradu, nazývaná pôvodne Wudatín.A turista je hneď aj sklamaný, hrad jezatvorený, rekonštruuje sa. Ale možno sa Helena NoskováKeď turista zavíta do letnej Žiliny, možno sa vyberie aj do neďalekého Budatína, ktorý je dnes už predmestím Žiliny. Cestoupešo prejde okolo opustenej, no zrekonštruovanej historickej budovy známej textilnej fabriky Slovena, ktorá dodávalakrásne koberce a iné textílie nielen do celého Československa, ale aj do mnohých európskych krajín.poprechádzať v parku, ktorý ho obklopuje,na sútoku Váhu a Kysuce. V historickymladšej budove, ktorá takisto patrík spomínanému hradu, sídli Považské múzeum.V jeho priestoroch v súčasnostinájdeme zaujímavú výstavu, ktorú žilinskémúzejníčky pripravili na toto leto. Malidobrý nápad a hoci zápasili s pomernemalým priestorom, podarila sa im výstavavskutku dokonalá – po odbornej i estetickejstránke. Nazvali ju jednoducho – „Akosi žili ženy“. Obsiahli v nej koniec 19. storočiaa prvé štyri desaťročia minulého storočia.listy | 8–9 | 200918

Žena v domácnostiAutorky preukázali množstvo odborných vedomostí. Výstavu otvára interiér tradičnej dedinskejkuchyne, ktorá bola v minulosti jedinouvykurovanou miestnosťou v dome. V nejsa odohrával každodenný život rodiny. V interiériprevláda tmavé drevo, na prvý pohľadpoužívané dlhé roky, vyhladené ľudskýmidlaňami, predovšetkým dlaňami ženy, ktorábola vládkyňou tohto priestoru: či už chystalajedlo, priadla, tkala alebo šila – samaalebo v spoločnosti ďalších žien. Okrem kuchynskéhoriadu (takisto z dreva) tu návštevníknájde maselnice, piest, kolovrat, krosnái hotové artefakty, ktoré ženy na nich vyrobili.Na konkrétnej výstave ich reprezentujúčičmianske kroje, výšivky a obliečky.Zaujímavý je pohľad do kuchyne prvej polovice20. storočia – na biely lakovaný kuchynskýnábytok sa pamätáme mnohí, aj našporák, v ktorom sa kúrilo drevom i uhlím.Na ňom sa varilo deň čo deň... príjemne vyhrievalkuchyňu, kde zasa len vládla ženaa prostrediu dodával jedinečnú atmosféru.Kuchyňa sa postupne modernizovala, prichádzaliprvé elektrické variče, jednoduchépráčky na ľudský pohon, neskôr sa objavuješijací stroj a vysávač. Ten však patril do mestskejdomácnosti. A mestskou domácnosťouprvej tretiny minulého storočia sa prehliadkakončí. Kredenc, kuchynský riad, prvé chladničky,práčky a ďalšie dobové predmety zozbierok Považského múzea v Žiline sú historickouvýpoveďou o spôsobe a charaktereživota žien z vidieka a mesta.Okrem zariadenia domu možno obdivovaťtakisto krásne denné i spoločenské šaty,ktoré si ženy šili často podomácky, na vlastnomvytúženom stroji Singer, podľa módnychžurnálov z Viedne a Budapešti. Nechýbajúmódne doplnky ani toaletné súpravy.Emancipácia napredujeŽeny sa venujú svojej práci, ktorá zďalekanie je len prácou v domácnosti. Majú zamestnanieaj mimo domu, najmä na poli, alemnohé z nich už aj také, ktoré dovtedy patrilomužom. Žijú vlastný spoločenský život –majú svoje spolky,, zakladajú vlastné časopisy.O tom vypovedajú dobové fotografie,ktoré vhodne ilustrujú meniace sa postavenieženy v spoločnosti. A všade sa objavuježena – matka. Najvýraznejšie v dedinskomprostredí, kde žena až narodením dieťaťazískala v manželovej rodine plnoprávne postavenie.Výstava stojí za návštevu, ale musíte sa poponáhľať,v septembri sa končí. Vďaka MáriiOkánikovej, autorke výstavy, sme pre Listyzískali dokumentačné fotografie priamoz Považského múzea, ktoré našim čitateľomumožnia aspoň z časti nahliadnuť do životažien v minulom storočí v Žiline a okolí. Výstavanázorne ukazuje, že slovenská ženamusela prejsť mnohými etapami, aby sa rovnocennes mužmi uplatnila v kultúre, politikei vede. Musela zdolať mnoho prekážok ,aby nadobudla dnešné postavenie v spoločnostia prestala byť chápaná len ako doplnokmužského sveta. Autorka je etnografka a publicistkaSnímky: Považské múzeumženy v prúde časulisty | 8–9 | 200919

historie a současnostPodání ruky boří bariéryRozhovor s biskupem Václavem Malým Jozef JunasVáclav Malý zůstává navždy v paměti těch, kdo sledovali listopadové události roku 1989 – a to byli všichni občané této země.Spolu s Václavem Havlem byl nejvýraznější postavou tehdejších historických manifestací. Brzy se však z veřejného životavytratil. V rozhovoru pro Listy říká, v čem jsou kořeny tohoto rozhodnutí a opisuje, co dělal po celých těch dvacet let.listy | 8–9 | 2009MottoLáska je nejvzácnější darjenž člověk ve svém srdci nosí – poBohu,protože láska je to,po čem nejvíce toužíme -aby byla více přítelem než bolestíi když čas od času nás obelstí.Jozef JunasMons. Václav MalýNarodil se 21. 9.1950 v Praze. Poabsolvování Střednívšeobecně-vzdělávacíškoly studovalna Cyrilometodějskébohosloveckéfakultě v Litoměřicích(1969 – 1976),za kněze byl vysvěcen26.6.1976 v Praze. V letech 1976-1978 působil jako kaplan ve Vlašimi a Plzni.V únoru 1977 podepsal Chartu 77, v roce1978 se stal členem Výboru na obranu nespravedlivěstíhaných. Od ledna 1979 bylbez státního souhlasu pro výkon kněžskéhopovolání, proto pracoval jako zeměměřičskýfigurant. V květnu 1979 byl zatčen, obviněnz podvracení republiky a do prosince1979 byl ve vazbě. V letech 1980-86 pracovaljako topič. V období 1981-1982 zastávalfunkci mluvčího Charty 77, v roce 1989 bylmluvčím Občanského fóra. Od roku 1990do roku 1991 spravoval farnost sv. Gabriela,v letech 1991-1996 byl farářem u sv. Antonínav Holešovicích. 1.12.1996 byl jmenovánkanovníkem Metropolitní kapituly u sv.Víta a 3.12.1996 titulárním biskupem marcelliánskýma světícím biskupem pražským.Svěcení přijal 11. ledna1997 v Praze. Pane biskupe, byl jste bezproblémovédítě anebo vás občas rodiče káraliza nějaké lotroviny? Jak si vzpomínátena dětství?Byl jsem velmi živé dítě, a proto jsem rád, žemě rodiče vedli k tomu, abych si uvědomil,že když člověk udělá chybu, že ji musí uměttaké napravit a nést následky. Takže i kdyžjsem to v té chvíli nelibě nesl, tak přestos odstupem času jsem za vše vděčný. Jaké byly vaše sny a přání v dětství?Kdy ve vás uzrálo přesvědčení jít duchovnícestou?Jako každý normální kluk i já jsem toužil býtstrojvůdcem, protože jsem vyrůstal v jednépražské čtvrti, kudy projížděly nákladnía osobní vlaky. Taky nad námi přelétávala letadla,takže jsem snil i o tom, že budu pilotem.A jednu chvíli jsem chtěl být převozníkem,protože tehdy jezdil přes Vltavu ještěpřevozník. O povolání jsem začal přemýšletběhem středoškolského studia a pevnějsem se rozhodl až několik měsíců před maturitou.Rozhodnutí zrálo ve mně pomalu. Po absolvováni střední školy jste studovalteologii, později vás vysvětili zakněze. Ale doba tomu nepřála. Po podepsáníCharty 77 nastaly pro vástěžké časy, byl jste dokonce vězněn.Najednou jste byl režimu nepohodlnýa nebezpečný. Nenutili vás – jako některéjiné disidenty – abyste opustil domova emigroval?Při četných výsleších, kterým mě podrobovalaStátní bezpečnost, mi často nabízeli možnostodcestování do zahraničí, ale já jsem si nic podobnéhonikdy nepřipustil. Zásadně jsem si tutootázku nekladl, protože jsem byl přesvědčený,že je třeba zůstat tady a ukazovat, že člověkmůže být svobodný i v totalitním společenskémsystému, i když těžce omezen. Tím nechci říci,že bych odsuzoval lidi, kteří se pro emigracirozhodli. Každý měl jiný stupeň výdrže. Když jsem svého času vedl rozhovors Olgou Havlovou, vaše jméno vyřkla s úctouněkolikrát. Nikdo tehdy ještě netušil,že události podzimu 1989 proběhnoutak mírumilovně, ale Olga Havlová bylave vnitru přesvědčena, že nastal čas svobody.Vy, jako věrný druh Václava Havlajste dodával sílu jí i mnoha jiným lidem.Ale co vy sám? Kdo dával sílu vám, vždyťto muselo být i pro vás těžké, nést tíhuosudových listopadových dní této země?Jednak jsem měl podporu sourozenců – mámtři sestry – a jednak jsem čerpal z duchovnípodstaty. Jsem hluboce věřící, proto jsem neopomíjelzdroje víry, ta mě posilovala v těžkýchokamžicích a musím říci, že bylo několik kněží,kteří se hlásili ke mně i v nejtěžších dobách.Zároveň jsem byl obklopen přáteli, předevšímz řad signatářů Charty, byli jsme si navzájemoporou. Takže hlavním zdrojem byla víra a nadalším místě dobré mezilidské vztahy. Je to už dvacet let, co jste mi poskytlprvní rozhovor. Praha byla tehdy ve varutisíců lidí, kteří požadovali svoboduslova i ducha a vy jste byl – podle mě –pro československý lid zárukou, že sesvobody dočkají. Váš hlas zněl na Letensképláni a lidé v modlitbě věřili, žebudou žít svobodně. Ani já na to nikdynezapomenu. Lidé vám věřili. Splnilo sejejich očekávání? Jak si na ty dny vzpomínátepo tolika letech?Odpovědět není jednoduché. Svoboda je jednakvnější, jednak vnitřní. Vnější svoboda znamená,že jsou odsouhlaseny zákony, kterérespektují lidskou důstojnost či lidskou působnost.Jenže svobodu vnější třeba naplňovatsvobodou vnitřní a zároveň svobodou ve vztazíchk druhým, to znamená úctou a ohledupl-20

ností k druhému, úctou ke společnému. Zároveňje potřeba rozvíjet vše dobré v nás, cožjsou samozřejmě záležitosti, které záleží jen nanás samých. Mně se zdá, že někteří naši spoluobčanéberou svobodu už jako samozřejmou,ale svoboda v nás je ještě příliš křehká.Proto ji musíme chránit, zejména pro našedětí. Na druhé straně je nutno říci, že stálepanuje jistá bezohlednost, sobectví, nespravedlnostjak mezi představiteli společnosti, takv běžném životě. To je veliká výzva. Výzva, žedemokracii se člověk musí učit a že nepřicházísama sebou. Tak bych stručně a ve všeobecnostizhodnotil léta po listopadu 1989. Po listopadu 1989 jste se stáhl doústraní, i když mnoho lidí doufalo, že budetevedle Václava Havla duchovním patronemproměny společnosti. Chyběl jstenám. Bylo to vaše svobodné rozhodnutí?Bylo. Uvědomil jsem si totiž, že kdybych jakokněz měl nějakou vysokou politickou funkci,mohla by se tato skutečnost obrátit protimně. Někteří by si to možná vysvětlovali tak,že může přijít nějaká jiná totalita a tomu jsemchtěl předejít. Rozhodl jsem se, že budu odpovědnýmobčanem tohoto státu a že sebudu angažovat v oblasti lidských práv. Totaké dělám po celých těch dvacet let. Když jsme se po delším čase setkaliv Berouně po biřmování v kostele sv. Jakuba,já, jako křesťan-katolík, jsem bylmile překvapen velkou účastí věřícícha hlavně mládeže na omši. Jak se dívátena současnou mládež? Věříte, že sipo čase najde cestu k Bohu a porozumíjeho odkazu anebo ji úplně pohltí materialismus,honba za mamonem, kteráválcuje tuhle společnost, kde se ztratilaúcta k člověku, k rodičům a životu? Nejsoucílem mladých lidí jen peníze a kariéra?Řekl bych, že mezi mladou generací existujepořád ještě veliká neinformovanost, i když nelzestrkat všechny mladé lidi do jednoho pytle.Část mladé generace nepochybně touží poduchovním zakotvení, ale chybí jí rozlišovánía je často v pokušení míchat různé náboženskétradice anebo duplikovat tradice vyrůstajícíz úplně jiných duchovních kořenů, nežz kterých vyrostla Evropa a tudíž i naše společnost,což jsou kořeny židovsko-křesťanskéi řecko-římské tradice. Takže mladou generacinelze vidět v zjednodušeném pohledu.Část je opravdu ovlivněna konzumem, ale částupřímně hledá správnou duševní orientaci. Toje pro mě nadějným znamením a záleží jenomna nás, věřících, budeme-li těmto lidem dobrýmpříkladem a především živým znamenímživotní naděje. Nezdá se vám, že lidé rychle zapomnělina hodnoty, za které v listopadu 1989manifestovali? Někdy nejsou schopnipochopit, jak idea komunismu zdeformovalalidské myšlení a teď se to bagatelizujea dokonce s nostalgií vzpomínána dobu minulou. Čím to je? Protože je-linám společná schopnost myšlení, paki rozum, jimž jsme schopni ve své dušimyslet, by měl dokázat oddělit dobro odzla. Nebo to je jinak?Podle mého názoru, jednou z velkých chybvývoje po roce1989 bylo, že se nestanoviloprávní vědomí, že nedošlo aspoň k symbolickémupotrestání těch, kteří se dopustiliviny v trestně-právním smyslu, ať už tobyli příslušníci Státní bezpečnosti nebotřeba i někteří vedoucí představitelé. Společnostse velmi brzo nechala uchlácholittezí, abychom se zabývali hlavně tím, coje před námi. To podporovala i velká částítehdejších představitelů. Dnes se mi zdá, žeje velmi špatné, jestli se bagatelizuje dobapřed listopadem 1989. Především střednía starší generace, která ještě žila v socialistickémČeskoslovensku, by se měla ptát,jak se žilo v tehdejší době. Je velmi dobré,že v televizi se v nedávné době vysílal seriálo procesu s Miladou Horákovou, který námznovu připomněl všechny ty hrůzy. Připomínánímá ozdravný charakter. Po celou dobu přemýšlím, jestli vámmám položit otázku, jak jste prožívalrozdělení Československa a proč nebylovypsáno referendum. Mně osobněz toho bylo smutno. Myslíte, že lidemna západ a na východ od řeky Moravytento vývoj prospěl? Na druhou stranumusím objektivně přiznat, že v součas-rubrikalisty | 8–9 | 200921

historie a současnost / rodný jazyklisty | 8–9 | 2009nosti jsou mezi oběma národy nadstandardnívztahy. Souhlasíte se mnou?Naprosto s vámi souhlasím. Angažoval jsemse proti rozdělení Československa a dodnessi myslím, že k rozdělení mělo dojít na základěreferenda. To se nestalo, byla to politická dohoda,ale musím potvrdit, co jste řekl, totiž,že vztahy mezi Čechy a Slováky nebyly nikdytak dobré jako dnes, když jsme v Evropskéunii. Takže i když jsem byl proti, čas ukázal,že i rozchod může být něčemu prospěšný. Co vám dalo a co vzalo dvacet let odlistopadu 1989?Daly mi především zkušenost vnější svobody.Že nemusím bedlivě hlídat, s kým se setkám,abych ho neohrozil, že se můžu pohybovatsvobodně. Této svobody nejsem ještě dodnesnasycen. Zároveň jsem zase začal působitveřejně jako kněz. Poznal jsem mnoho lidí a zároveňjsem si zakusil, že stará přátelství zůstala.Že i když se s některými lidmi setkám až poněkolika letech, vidím, že v našem vztahu senic nezměnilo. Tím jsem velice potěšen. Zároveňjsem hodně cestoval, jako ten, který chcepodpořit lidská práva statečných lidí v různýchčástech světa. Poznal jsem různé dobré lidi,což je nezaplatitelná zkušenost, když navzdoryrůzným kulturám cítíte, že někdo je čestnýa opravdový a že přes jazykové a kulturní bariérysi podáte ruku a rozumíte si. Tenhle univerzalizmushumanity mě hluboce oslovil a je tojeden ze zdrojů mé naděje pro budoucnost.Pane biskupe, děkuji vám vřele a z celéhosrdce za rozhovor – za sebe i za všechnyčtenáře časopisu Listy Slovákov a Čechov. Rozhovor připravil náš stálý spolupracovník,básník a spisovatelSnímky: archiv biskupského úřaduAnketa o najkrajšieslovenské a českéslovo Eva WankeováVlani v lete vyhlásilo slovenské vydavateľstvoEnigma anketu o najkrajšie slovenskéslovo. Vzápätí sa internetové stránky vydavateľstvastali miestom čulej výmeny názorovľudí rôzneho veku i vzdelania, ktorí sa zaujímajúo rodný jazyk – a keďže veľký záujemo hlasovanie prejavovali i návštevníci z ČR,organizátori sa rozhodli, že podobnú anketuvyhlásia aj v češtine. Záujemcovia nájdupodrobnosti na adrese www.enigmaczech.cz. A keďže internet je bez hraníc, zapojiťsa môže priam každý obyvateľ zemegule.Výsledky vyhlásia 1. januára 2010. Organizátorisa domnievajú, že poradie bude objektívne,lebo ho určí sama verejnosť, a nieľubovoľná odborná porota.Účastníci ankety majú nominovať českéslovo, ktoré je najsympatickejšie z hľadiskazvukomalebnosti, emocionálneho náboja,osobného vkusu... Keď už návrhov ľudia nominovaliviac ako požadovaných 500, 1. augustasa začalo vlastné hlasovanie. Do poradiao tri najkrajšie môžete zasiahnuť aj vy,vyberať sa dá o.i. z tejto ponuky: „kladkobřinkostroj“,„šufánek“, „čudlík“, „vyprošťovák“,„rampouch“, „pantoflíček“ atď.V súťaži o najkrajšie slovo sveta, ktorú zorganizovalrešpektovaný stuttgartský časopisKulturaustausch (Kultúrna výmena), si popularitumeralo asi dva a pol tisíca návrhovz 58 jazykov sveta. Zvíťazil napokon tureckýpojem “yakamoz“, čo v preklade znamená„odraz mesačného svitu od vodnej hladiny“.Odôvodnenie bolo strohé: ,,Je jednoduchokrásne vyjadriť tento úkaz jedným slovom.“Na Slovensku sa absolútnym víťazom s 559hlasmi stala „čučoriedka“, o ktorej navrhovateľkanapísala, že je to slovo ,,pekné, zvukomalebné,voňavé, šťavnaté, írečité, plné vitamínova sily slovenskej prírody; zásluhoupána Satinského je všeobecne známy ajjeho ďalší význam – s rovnanými atribútmi“.S veľkým odstupom nasledovalo „bábätko“,„anjelik“, „guľôčka“, „mamička“, „cencúľ“,„žriebätko“, „žubrienka“, „láska“ a „mamulienka“.„Pivo“ dostalo z možných 6850 hlasoviba 38, zato „borovička“ až 62.Vyskytli sa aj prívrženci recesie, ktorí za najkrajšieslovenské slovo považovali spojku „a“.Notorickí pracanti hlasovali za slovo „počítač“a zúfalci, ktorým do konca pracovnej doby zostávaloešte osem hodín, uprednostnili slovo“voľno“. A bifľoši sa pravdepodobne zhliadli vslove “odpovedať“ – zrejme v škole pri tabuli.Slovo “krása“ získalo iba jeden hlas.Súčasťou ankety bola diskusia zainteresovanýchjedincov. Niektorým užívateľom z Čiechbol význam slovenských slov nejasný a žiadalipreklad, s častým dodatkom, že až dosiaľ simysleli, že slovenčinu ovládajú. Nominovanéslová, akými boli napríklad „brmbolec“, „bumbajka“,„cmuk“, „ejko“, „ľuľok“, „neokrôchanosť“,„nevädza“, „obnôcka“, „papľuh“,„spiežovce“, „šúpolie“, „žubrienka“, „žiadza“či „žúžoľ“ ich však vyviedli z omylu.Častou výčitkou bolo, že v nominácii sa nevyskytloslovo „drevokocúr“, čo má byť domnelýslovenský ekvivalent českého slova„veverka“. Chýbali im aj slová, akými sútrebárs „šantiť“, „chrobáčik“, „bozkávam“,„chmuľo“ a „kurizovať“, ktoré vraj v Čecháchpatria medzi najobľúbenejšie.Podľa organizátorov v ankete nejde o jazykovednývýskum, ani o zbieranie podkladovpre vedeckú dizertáciu. Je to vraj len ľudovázábava, ktorej úlohou je inšpirovať jazykovedcova tých ostatných vzdelať. Dajme sateda prekvapiť, čo prinesie jej česká časť. Autorka je publicistka a prekladateľka.22

Na dedine (úryvok z románu) Elena Maróthy-ŠoltésováV dnešnom čísle Listov si pripomíname život a dielo významnej slovenskej spisovateľky Eleny Maróthy-Šoltésovej, ktorávošla do dejín aj ako neúnavná bojovníčka za práva žien. Článok z pera Miriam Peškovej nájdete na ďalších stranáchtohto vydania, tu vám ponúkame charakteristickú ukážku z diela spisovateľky.pôvodná tvorbaNa skalnatú, hrobľavú ulicu dediny Skalnejsvieti slnce a odráža sa od suchého, žltkavéhoprachu, až to oči slepí. Pred bielenými,slamou krytými domkami sedia a stoja ľudiana podstienkach, vo sviatočnej záhaľke besedujú,lebo je nedeľňajšie popoludnie.Domy, zväčša len s dvoma oblôčikmi doulice, stavané sú do radu dolu miernym svahom;medzi malými a nepatrnými vyskytujúsa tu i tu väčšie a úhľadnejšie. Pred jednýmz týchto na podstení sedí stará mať a varujemalé, belovlasé vnúča. Jej muž, i ženatý synzhovárajú sa hen pred dolnými susedovcamis inými chlapmi. Nevesta skočila k hornýmsusedom a klebetí so ženami. Stará mať jesama s vnúčaťom; ohorenou, vyrobenou rukouhladká jeho jemné vlásky.Ono ťahá sa za zeleným lístím, ktoré nezbedníchlapci našudili z jablone povedľastojacej, keď chceli dostať jej nezrelé ovocie,kým domáci boli v kostole.Z domových dverí vykročí mládenec — neúrečnývzor typu slovenského. Postava silná,vysoká, líca okrúhle, zdravím kypiace, očibelasé, vlasy tmavé, za uši začesané, nakrátkozastrihnuté. Keď vo svojom bielomobleku zastal na podstení, zdalo sa, že zajasalsa celý dom. To je Jano Javorovie, najdriečnejšíšuhaj dediny.„Loptoši, čo zas narobili s tou jabloňou!“ zahundral,zohol sa, nahrnul za priehrštie lístiaa hodil ho malému dieťaťu do bielej košieľky,nad čím ono rúčkami mávajúc zaplesalo.Potom sa vystrel, napravil klobúk a opasok,a pomkol kabanicu na ľavé plece.„Kam ideš?“ pýta sa matka, ktorá videlav tom prípravu na odchod.„Medzi druhých — zabaviť sa,“ vetil syn.„Zabaviť sa pre mňa môžeš, ale s tou maznouklobučníčkinou dajže si pokoj, aby si sazas nemal okolo nej, akoby iných na sveteani nebolo! — hovorila matka hromživo.Janove líca sa tuhšie sfarbili pri nečakanomnápade.— A prečo by som sa s Marou klobučníkovienemohol tak zabaviť ako s hociktorou inou?— Keby si sa zabavil s ňou len tak ako s hociktorouinou, nepovedala by som nič; ale tyiba o ňu chodíš a o iné sa neuchneš.“Syn uhol plecom.— Každý sa najradšej zabaví s tou, ktorá samu najlepšie páči.— Mal si si ty veru čo vybrať a komu sa daťoblázniť! Maj radšej rozum, a vyhoď si juz hlavy, kým je ešte čas. Lebo to ti vravím, žetá mojou nevestou nebude! To si zachovaj.— A povedzteže mi, prečo, — či máte niečodo jej statočnosti?— Do jej statočnosti nemám nič, ale je slabá,maznavá, nie do gazdovstva súca robotnica.Ktože potom bude za ňu robiť? Veď by sisa musel sám hanbiť pred inými za takú nesúcuženu — ty, čo môžeš si vyberať medzivšetkými!“— Nesúca — nesúca, dudral syn netrpezlivo.— Načo to preháňate, keď ste ju ešte neskúsili!Akýže je báťa Stachovie, že by mi popodpazuchu prešiel, čo by sa nezohol, a predsasi gazdovstvo tak riadi, že mu to mnohí veľkíchlapi závidia. Mara má tiež rozumu za desaťiných, tým môže viac osožiť ako silou.Pochabú reč som nikdy nepočul z jej úst; čoona povie, to viac stojí, ako čo iná urobí.— Tebe sa tak vidí, lebo ťa obláznila, a „čokomu milé, čo je napoly hnilé,“ — odvrávalamať. — Ale ja tú naučím, keď mi príde na oči,že zabudne všetky svoje múdre reči.Vstala i s dieťaťom, ktoré sa už nepokojilo.Bola to vysoká, statná postava; nie div, žei nevestu takú chcela dostať. Syn i postavoui tvárou ponášal sa na ňu. Dvoje belasýchočí tvrdo narazilo jedny na druhé.— Mamo, pekne vás prosím, neubližujte jej,lebo si to nezasluhuje; ona vás pohoršiť nechce.Ak ju vy budete prenasledovať, ja jubudem zastávať, a ak mi nijako nebudetechcieť po vôli dať, aj to vykonám, že — pôjdemna prístavky do klobučníkov!Vyzývavo pozrel matke do tváre pri tomtoosvedčení. Hrmavica však, ktorú čakal terazna svoju hlavu, nenasledovala. Jeho mať nebolataká prudká. Viac v úžase pozrela naňho.— Jano môj, Jano, ty aj rozum stratíš pre todievča! Nech ju tam pán boh skára, keď saona takto…— Mamka moja, nekľajte ju, lebo tým naseba uvalíte hriech. Vy ju kľajete a ona byvám zle nepriala, a čoby som ju vám kvôlipráve nechal. Ona vie trpieť krivdu a samaneubližuje; preto môžete vedieť, že budez nej dobrá, poslušná nevesta.Zmäkčil i hlas i výraz oka ku snažnej prosbe— ale matka chcela zostať neúprosnou.— Čo mi je z jej poslušnosti. Nech ju skusuje,kto chce. Mňa aj iná bude musieť poslúchať!— Aha, tak ako Zuza tamto! — poznamenalsyn posmešne, kývnuc hlavou ponad pleceza mladou ženou, ktorá klebetila so susedami.— Každej ešte nemusel taký jazyk narásť akotej, — vetila mať. — A táto je zato aspoň i doroboty taká súca, ako do jazyčenia.— Dobre, keď ste vy spokojná, mňa nič donej; ale mohli by ste si aspoň druhú žiadaťinakšiu. A vidíte, mamka moja, i na to mátehľadieť, že tú ja rád vidím. Keby ste ma k inejprinútili, by ste mi moju dobrú vôľu navekyodňali.Javorka nestačila sa obrániť doliehajúcemusynovi, keď spoza jeho chrbta zaznel hlasnevestin, ktorá vracala sa od susedov.— Nech tá len príde sem za nevestu, všakona to obanuje! Môžeš vedieť, že i onaskúsi, aký mne jazyk narástol, ak nám nebudepo vôli.Jano zvrtol sa k nej a meral ju odmietavýmpozorom.— Tvojej rady som nepýtal, ani jej nechcem,lebo ty sa do toho ani nemáš čo starieť. Keďsa ja ožením, moja žena, a čo bude len napiaď, bude tu taká pani, ako ty — to si zachovaj!Rodičia majú slovo do toho, ty čuš!Odvrátil sa a, hrdo prepočúvajúc jej protirečenie,pobral sa cestou hore dedinou.Svokra podávala neveste dieťa. Práve čosi ho táto odoberala, z ulice pozdravil sa immladý človek v remeselníckom obleku.listy | 8–9 | 200923

BIB 2009Ilustrácie pre deti sú akomagnet Mirjana ŠišolákováKeď som štrnásťročnému vnukovi a šestnásťročnej vnučke na otázku, čo píšem, odpovedala, že článok o Bratislavskombienále ilustrácií, zareagovali: „Poznáme, boli sme tam s triedou, to je tá výstava pri ,mekáči´ a ,káefcé´...“.Táto ilustrácia Petra Uchnára získala Zlaté jablko BIBv roku 1999 – a o desať rokov neskôr ju organizátori použiliako motív krásnej vstupenky, ktorú nikto nezahodíPred 42 rokmi, keď sa toto podujatie zrodilo, sadeti aj dospelí orientovali podľa iných lákadiel:obľúbenej cukrárne, bufetu, reštaurácie a kaviarneVeľké srdce, predchodcoch dnešnýchreštaurácií s rýchlym občerstvením v centreBratislavy na Námestí Slovenského národnéhopovstania, v susedstve Domu umenia.Bienále ilustrácií Bratislava začalo písať svojuhistóriu v roku 1967. Nápad sa objavil vo vydavateľstveMladé letá. Krstnými otcami bolinapríklad Dušan Roll a akademický maliarAlbín Brunovský. Zo skromnej myšlienky,nech príde svet k nám, veď máme čo ukázať,vzniklo napokon prestížne medzinárodnépodujatie ilustrátorov detských kníh. Zakladateliapodujatia ním vytvorili platformu preporovnávanie ciest, ktorými sa uberá knižnátvorba pre deti, a najmä jej výtvarná podoba.Mali na čom budovať, veď na Slovensku ajv Čechách ilustrovali detské knihy vždy tí najuznávanejšívýtvarníci, takže mnohé publikácieboli skvostnými umeleckými dielami. SpomeňmeĽudovíta Fullu, Albína Brunovského,Vincenta Hložníka, Jiřího Trnku, Josefa Ladu,Josefa Čapka.... Bienále si stanovilo cieľ skvalitňovaťilustrátorskú tvorbu vzájomným porovnávaním,ale aj konfrontáciou rôznych smerova názorov, tak, aby sa deťom dostalo len to najlepšie.Zároveň malo a má ambíciu tak trochuaj vychovávať autorov i prijímateľov, teda deti,aby sa naučili rozoznávať skutočné hodnoty.Už od prvých ročníkov preto organizátoriusporadúvajú aj odborné semináre a tvorivédielne. Tie nesú meno zakladateľa – AlbínaBrunovského – a doteraz ich absolvovalo 93ilustrátorov z 37 krajín. Pre deti je zase počascelého trvania výstavy pripravené množstvopodujatí, napr. divadelné predstaveniaa besedy so známymi umelcami. Na výstavepracuje okrem medzinárodnej poroty aj detská.Jej verdikt sa síce takmer nikdy nezhodujes výberom dospelých, ale pre víťaza jeskutočným potešením.Ilustrácia: BIBlisty | 8–9 | 2009BIB 200922. ročník bratislavského bienále ilustrácií sakoná v dňoch 5. 9. – 26.10. 2009 v hlavnommeste Slovenska. Návštevníci si môžu pozrieť2432 ilustrácií od 343 výtvarníkov z 36 štátov.Medzinárodná porota vyhlasuje mená novýchlaureátov Veľkej ceny (Grand Prix), ako aj piatichnositeľov Zlatého jablka a ďalších cien. Bienáleznamená, že výstava sa koná každé dva roky24

Bienále ilustráciereprezentujeBratislavu i SlovenskoBIB 2009Rozhovor s Barbarou Brathovou Mirjana ŠišolákováTúto významnú a vo svete ojedinelú udalosť pripravuje hŕstka ľudí. Zahraniční účastníci – najmä tí, čo prídu po prvý raz –sa nestačia čudovať, ako taký malý počet ľudí zariadi, aby všetko fungovalo. Jednou z tých, „čo za to môžu“, je kurátorkavýstavy, historička umenia Barbara Brathová. Koľko rokov pracujete vo funkciia ako ste sa ocitli na tomto mieste?Ako kurátorka tu pracujem od roku 1994. Prišlasom sem pôvodne ako absolventka odboruhistória umenia s tým, že ma motivovalo pracovaťtam, kde som sa pohybovala celé detstvoa mladosť. Mám dojem, že moji rodičia nevynechaliani jeden ročník bienále. Otec ako architekta vysokoškolský pedagóg si nikdy neodpustilani odborný komentár, a tak sme tu tráviliopakovane i niekoľko dní, takže takto som postupnevnikala do sveta ilustrácií pred deti. Počasodbornej praxe na vysokej škole sme sisami vyberali miesto, kde budeme praxovaťa ja som „samozrejme“ zakotvila na BIB akolektorka, ktorá od rána do večera sprevádzalaskupiny návštevníkov a mala možnosť vnímaťcelé podujatie už z inej, odbornejšej stránky.Takže keď som po skončení školy našla v tlačiinzerát, že v BIBIANE hľadajú historika umeniapre BIB, neváhala som. A prijali ma. S akými pocitmi ste nastupovali dofunkcie?Paradoxne bez očakávaní a skôr s obavami.Funkcia pre mňa znamenala nielen zodpovednosť,ale aj možnosť pružne obsiahnuť celúproblematiku, organizáciu i nových ľudí, hociaj ja sama som bola vtedy ešte „nová“. Počasšestnástich rokov – a mnou organizovanýchôsmich ročníkov bienále – sa na mojom oddelenívystriedalo viac ako dvadsať ľudí. Už todokazuje, že je len málo tých, čo sú ochotníinvestovať do tohto krásneho podujatia čas,energiu, súkromie a nervy... za symbolicképeniaze a bez náležitého ocenenia. Pred dvoma rokmi ste upozorňovalina potrebu zmeniť zameranie bienále,posunúť ho viac k mladšej generácii.Mali ste na mysli ilustráciu ako takúalebo konkrétne podujatie?Oboje. Som presvedčená o tom, že mladýmľuďom by sa mal dať priestor, tak ako sa dalpred mnohými rokmi tým, ktorí stále zotrvávajú.Umenie „odísť“ však niektorí ľudia neovládajú.Osobne ma teší, že na BIB 2009 sapodarilo predstaviť tvorbu slovenských ilustrátorovv pozoruhodnom súbore, ktorého viacako polovicu tvoria práve mladí. Nazdávamsa, že bienále ako podujatie potrebuje predovšetkýmtvorivé, pokrokové, odborné a mladémyslenie. Výmena stráží nepomôže, ak neprevládnesvieži duch otvoreného myslenia. Podarilo sa vám v zmysle týchto pripomienokniečo presadiť?Presadzovať „niečo“ v prostredí, ktoréhosystém sa zásadne nemení, je veľmi ťažké.Ako som už spomenula, podarilo sa námprizvať na bienále viac mladých ilustrátorova zapojiť študentov do propagácie podujatia.Všetko závisí na komunikácii a osobnýchkontaktoch, a tie mi pri organizácii pomáhajúpredovšetkým. Z dlhoročnej spoluprácevznikli väzby, na ktorých staviam. Aká bola príprava 22. ročníka bienále?Nuž, náročná, ale to je tak vždy. Veci pomohlo,že termíny sme posunuli na skoršie obdobie,a tak sme si vytvorili väčší časový priestor naprípravu. Netvrdím, že je menej stresu, ale aspoňsa rozložil na dlhšie obdobie. A splnili sa vaše očakávania?Pravdu povediac, nemávam nejaké výnimočnéočakávania, prax ma naučila skromnosti. Skôride o to, aby sme v daných podmienkach bienálepripravili kvalitne aj pre návštevníkov, ajpre odborníkov – a predovšetkým pre deti.Myslím, že sme pripravili dôstojný ročník ,ktorý Slovensko dobre reprezentuje. Čo teda prináša 22. ročník podujatia?Doteraz sa takmer každý ročník profilovalpodľa určitého motívu – raz sme mali rokmačky, raz rok strigy, raz rok lietania... Tohtoroku podujatie podobný hlavný motív nemá.BIB 2009 charakterizuje rôznorodosť tém,techník a spôsobov chápania ilustrácie, aleaj rôznorodosť ideová a pocitová. Aj do ilustráciedoba vniesla podvedomý chaos, labyrintvšetkého a mnohého, a dokonca ajrýchlosť, dokumentovanú vysokým zastúpenímpočítačovej ilustrácie. Odráža súčasnýstav žitia a prežívania. Dúfam, že sa v tomtoilustračnom labyrinte úspešne zorientujeme.A aby som nezabudla, rada vidím na tomtopodujatí aj krajanov z Českej republiky. O čo je zatiaľ najväčší záujem?Odpovedať nie je jednoduché, návštevníkomponúkame tisícky kresieb a malieb. Ale celkomiste je lahôdkou samostatná výstava držiteľaVeľkej ceny spred dvoch rokov, nemeckéhoilustrátora Einara Turkowského.A vyšiel nám aj experiment, vstupenky sú zároveňmalými výtvarnými dielami od významnýchslovenských ilustrátorov, Tomáša Klepocha,Martiny Matlovičovej, Svetozára Mydla a PetraUchnára. Myslím si, že lístky nikto nezahodí. Autorka tejto dvojstrany je novinárka,žije v Bratislave.Snímka: BIBO nositeľoch tohtoročných cien bratislavskéhobienále píšeme na strane 28listy | 8–9 | 200925

listy | 8–9 | 2009 ženy v históriiUšľachtilá žena s krásouv tvári i v srdci Elena Maróthy-ŠoltésováZozbierať v sebe silu, ktorá túto obdivuhodnúženu podržala v čase najťažších ránosobného fatálneho príbehu, môže naozajazda iba človek veriaci. Ako inak než neochvejnouvierou v Božiu múdrosť môže rodičprežiť smrť vlastných detí?Ako potlačiť bezodnú čiernu prázdnotua nájsť chuť postupovať ďalej v pozemskejceste, keď tu už niet tých, ktorí sú zmyslomživota a nášho pokračovania? Boh dal,Boh vzal... , vari to stačí k nezlomnej vôli žiťa pracovať i „potom“? Osudový autentickýpríbeh ženy, ktorá priviedla na svet dve deti,aby o ne nesmierne bolestne prišla, ktorá savzchopila a pokračovala v začatom buditeľskomdiele, však skutočne dokladá, že vieraje vzácny dar, ktorý strápenej duši prinášaútechu a dokáže ju znova pripútať k životu.Elena Maróthy-Šoltésová sa obetavo angažovalav celonárodnom spolku Živena, neúnavnepracovala ako redaktorka a publicistkaa zasadzovala sa o to, aby sav maskulínnom svete zásadne zmenil pohľadna ženskú prácu. Svojim dielom je bezpochybyjednou z najväčších spisovateliek slovenskéhorealizmu. Vďaka veľkému literárnemutalentu, odvážnemu úsiliu o národné Miriam PeškováV tomto roku uplynulo 70 rokov od smrti výnimočnej slovenskej prozaičky Eleny Maróthy-Šoltésovej. Zamyslieť sa nad rozmeromjej mimoriadne nevšednej osobnosti i nad jej významom v dejinách literatúry, slovenského obrodenia či ženskejemancipácie znamená zastaviť sa v absolútnom, nemom úžase.obrodenie i boju za ženské práva patrí medzivýznamné Európanky XX. storočia.Pritom za rozvoj vrodenej inteligencie vďačípredovšetkým sama sebe. Uvádza, ako sicelkom prozaicky ušila osobitné vrecko naknižky, ktoré schovávala pod záhybmi dlhýchšiat, aby každú voľnú chvíľku pri namáhavejfyzickej práci využila na čítanie.Ako celé noci trávila učupená za zakrytýmioblokmi, aby sa, schovaná pred prísnou nevlastnoumatkou, mohla naďalej a aspoňsama vzdelávať. Za široký rozhľad teda naozajvďačí svojej húževnatosti a večnej túžbeučiť sa. Keď jej celoživotné dielo chcelaoceniť bratislavská Slovenská univerzitaudelením doktorátu honoris causa, skromnosťjej nedovolila prijať túto poctu: „Doktorátpatrí iba študovaným ľuďom, ktorí sadlhé roky trudili, aby svojou vedou prispelinárodu a svetu…“Zázrak zvaný dieťaJej kniha „Moje deti“ patrí medzi to najcennejšiea najpôvodnejšie, čo vzniklov našej národnej literatúre. Denníkové zápiskyhumorných a duchaplných postrehovi pozoruhodných traktátov o radostiachElena Maróthy-Šoltésovása narodila v Krupine 6.januára 1855 v rodineevanjelického kňaza DanielaMaróthyho a jehoženy Karolíny Maróthy,za slobodna Hudecovej. Otec bol veľmiuvedomelý štúrovský vlastenec, písal veršea pod pseudonymom Vrahobor Maškovskýich uverejňoval v Orlovi tatranskom a Domovejpokladnici. V čase predčasnej matkinejsmrti nemala Elenka ešte ani tri roky;otec sa čoskoro oženil znova. Mladosť trávilana fare v Ľuboreči a ako bolo v Uhorskunutné, okrem materinského jazyka siosvojovala aj maďarčinu v maďarskej kalvínskejškole. Keďže musela ovládať i nemčinu,najprv si tento jazyk zdokonaľovalav nemeckom ústave Ž. Friedlovej a nakoniecv obci Veľká pri Poprade. Medzitým sanarodili jej súrodenci, brat Ľudovít Michala sestra Izabella Božena. Keď štúdiá ukončilaa vrátila sa domov s túžbou pripravovaťsa na učiteľskú dráhu, bytostne pocítilarozdielnosť vo vzťahu, aký uplatňovala macochak vlastným deťom a k nej. Z Elenkya starostiach rodičovstva sa začali naozajojedinelou myšlienkou autorky zachytiť psychickýa fyzický vývoj svojich ratolestí, sozámerom zachovať im milé spomienky nabezstarostné detstvo. Na svoju dobu – alenapokon i na súčasnosť – nezvyčajne originálnespracovanie ich prejavov, nálad, mimikyi prvých detských slovíčok či prekladudetského džavotania do reči dospelých,je plné nehy a snahy sprostredkovať vernýobraz zázračného vývoja malého človiečika.To všetko bez známok slepej opičejlásky, naopak, s veľmi triezvym, spravodlivými kritickým úsudkom, z ktorého všakzreteľne hovorí čistý a vrúcny materský cit– a nezriedka i obavy o správnosť výchovyči o budúcnosť detí. Cyklus spomienoka cenných úvah často sprevádza aj smutnýkomentár o vlastnej neschopnosti zobraziťverne celý proces so všetkými odtienkami,ktorý však nie je opodstatnený a vyplýva lenz rýdzej pokory a veľkosti Eleny Šoltésovej.Spočiatku šťastná, ale prácou vyčerpanámatka neúnavne zaznamenáva drobnejšiei významnejšie udalosti citového a rozumovéhorozvoja dcéry Elenky a jej mladšiehobrata Ivanka.sa stala obyčajná pomocníčka v domácnosti,čo v záujme pokoja otec toleroval,hoci dcéru ľúbil rovnako vrúcne ako jej nevlastnýchsúrodencov. Vydala sa z čistopragmatického hľadiska ako dvadsaťročnáza obchodníka Ľudovíta M. Šoltésa, ktoryju zaskočil žiadosťou o ruku. Presídlili doMartina a o pár rokov neskôr porodila dvemilované deti, dcéru Elenku a mladšiehosyna Ivana.Obe zomreli na tuberkulózu, dcéra, keďmala osem rokov, syn – právnik, keď maltridsattri rokov.26

Famózne spracovaná a fakticky nadčasovákniha, ktorá vyústila v tragickú, nadmierubolestivú stratu oboch detí, sa popri Bibliistala najčítanejšou knihou v mnohých európskychdomácnostiach. Ján Smrek napríkladtoto dôležité dielo komentoval slovami:„Pani Elena Šoltésová sotva tušila, keď písalaknihu Moje deti, že toto jej dielo, pravýminštinktom matky písané, budú kedysiv Londýne spomínať zároveň so spismi Tolstojovými,že bude zastúpené na francúzskomknižnom trhu, že po chorvátsky budetlačené v Záhrebe..., že budú o ňom písaťobdivuhodné posudky v európskych revuácha že v Nemecku bude jeho autorka zaradenádo neveľkého vybraného počtu najvynikajúcejšíchEurópaniek.“Boj za ženské právaV roku 1930 vyšla totiž v nemeckom nakladateľstvekniha Elgy Kernovej FührendeFrauen Europas, v ktorej zoznamuje medzinárodnúverejnosť s dvadsiatimi piatimivedúcimi ženami Európy. Za jednu z nichpovažuje plným právom aj Elenu Maróthy-Šoltésovú, ktorá napriek vlastnému životnémuutrpeniu neúnavne koná zbierky na financovanieškôl pre nadaných slovenskýchštudentov alebo sa celým srdcom vkladá dorozsiahleho plánu na založenie dievčenskejškoly.V autobiografickom portréte v spomenutejknihe Elgy Kernovej je i jeden z kľúčovýchodkazov Eleny Šoltésovej: „Starodávna nenávisťmedzi národmi doniesla ľudstvu nesmiernenešťastie. Nová žena so svojouoslobodenou silou dokáže odzbrojiť nenávisť:láska k vlastnému národu sa v takomprípade stane základom úcty a porozumeniak národom iným a v konečnom dôsledkupožehnaním pre celý svet.“Elena Šoltésová bola nezvyčajná, veľmi charizmatickáosobnosť, ktorá predbehla dobu.Jej vieru v Boha, ľudskosť, dobrotu a v lepšíbudúci svet nezlomila ani zničujúca strataa všetko príkorie, ktoré podstúpila v živote.Prečítajte si po prvý raz jej dielo alebo saopätovne k jej knihám vráťte. Nebudete ľutovať.Ak ste rodičia, prarodičia alebo vászodpovedná úloha výchovy dieťaťa ešte lenočakáva, prečítajte si „Moje deti“, ktoré odporúčamdo vašej pozornosti, aj keď sa začínajúrokom 1879.Láskavá pozorovateľkaIch nadčasovosť je nepochybná, obsahnesmierne cenný, jazyk prekrásny: „Ivanakladiem do vozíka, naprávam na bôčik,a on teraz dá so sebou všetko robiť, nekričí„nija“, ani „ňoňo“, ani nôžkou nedupká,môj zurvalček malý. Už sa mu i zastierajúoči viečkami, tmavé mihalnice v polkrúžkochuložia sa okolo nich. Hlávka s tvrdýmivláskami v profile, ústa pootvorené,briadka vysunutá. Kde sú teraz utajené tiečujné, bystré dušičky mojich detí? V akejto väzbe? Pravým božím zázrakom je takédieťa. Že telo rastie a podľa zákona prírodysa vyvíja, to chápem. Ale kde sa vzala dušička?Odkiaľ ten jej každodenný zázračnýprírast? Tie zvláštne osobné vlastnosti,ktoré sa ukazujú a pomaly upevňujú? Zdása, že my rodičia ani pri najbedlivejšom vychovávaníich nevládzeme ani vyvolať, anizapudiť… my len s údivom pozorujeme,ako sa odhaľujú – dobré i zlé – a azda,azda môžeme dobré napomáhať, zlé kliesniť.Či ozaj len na to zveril nám ich Ten, odkoho pochádzajú? Šťastie, že toľko láskypridal k tomu.“ Autorka je publicistka, žije v Prahe.Z výrokov spisovateľky:„Najzaujímavejší sú, boli i budú odjakživa ľudiasami. Pozorovať ľudí, bližších i ďalšícha súdiť o nich, je odprvu do konca najsilnejšoupasiou človeka.“„Ja radšej volím bohatý vnútorný život a chudobnýzovnútorný, ako naopak.“„Veľká sila ducha sama v sebe, jestli nie sútam iné vady, nie je ženskosti na ujmu; právetak ako vrelý a nežný cit, atribút ženskostineumenšuje, ale zvyšuje cenu práve i najmužnejšiehomuža. V novej dobe žena prichádzajúcak sebapovedomiu viní muža, žeod vekov k svojmu pohodliu držal ju v istejpoddanosti, v hmotnej i duševnej odvislostia nedospelosti, následkom čoho zakorenilisa jej isté otrocké vlastnosti a v duševnomohľade vôbec zaostala.“„S vekom pominie právo, aspoň zovňajšieprávo na to šťastie, ktoré z lásky pochodí –ale žiadosť po ňom nechce pominúť. To jekrutá nezrovnalosť osudu.“„O všetko pekné, čo za detstva človek čujea čaká, olúpi ho život pomaly, ale isto... niekaždej popriano je spojiť sa s mužom milovaným.“„Doktorát patrí iba študovaným ľuďom,ktorí dlhé roky sa trudili, aby svojou vedouprispeli národu a svetu, a nie spisovateľke,ktorá vcelku len málo napísala.“(Roku 1925, keď jej bratislavská univerzitachcela udeliť doktorát.)„U nás vo verejnej škole nesmie sa po slovenskyvyučovať ani len vareniu, pečeniu,záhradníčeniu.“(Po treťom neúspešnom pokuse založiť slovenskúškolu pre dievčatá v časoch bezuzdnej maďarizáciev druhej polovice 19. storočia.)„Jediný spôsob v ľudskej možnosti odslúžiť saživotu je: konať vždy to, čo sme povinní. A povinnísme konať všetko dobré, čo vládzeme.“ženy v históriiV roli úprimnej vlastenky sa stala najprvčlenkou, neskôr podpredsedníčkou a napokonv roku 1894 aj predsedníčkou Živeny,jediného celonárodného spolku pozániku Matice slovenskej v r. 1875. Spolus Teréziou Vansovou sa zaslúžila o vznikčasopisu Dennica, potom časopisu Živenaa Letopisy Živeny. Prvé číslo Živeny s podtitulom„Zábavno-poučný časopis – orgánspolkov Živeny a Lipy“ vyšlo v r. 1910 a temervzápätí si získalo mnoho priaznivcov.Zodpovednú úlohu redaktorky časopisu plnilaElena M.- Šoltésová so skutočnou láskoua veľmi obetavo. Z jej popudu vzniklaako súčasť Živeny aj samostatná spoločnosťLipa na organizovanie obchodu a výrobyslovenských výšiviek.Dráhu literárnej autorky zahájila prvotinou„Na dedine“, ktorú publikovala v Slovenskýchpohľadoch. Napísala významnýdvojzväzkový román „Proti prúdu“, kdezobrazuje vtedajšie Slovensko a najmäodrodilstvo vyšších vrstiev spoločnosti.Kniha „Moje deti“ predstavuje zase autentickýdenník matky a odzrkadľuje životi smrť jej dvoch detí. Je jedinečným dielomo výchove, rozvoji detskejosobnosti, materskejláske a žiali.Neobyčajná žena, jednaz najvýznamnejších osobnostíslovenského realizmu,vlastenka, redaktorka a publicistka ElenaMaróthy-Šoltésová, ktorej významné dielovyšlo v mnohých európskych jazykoch, zomrelav Martine 11. februára 1939.Pochovali ju s úctou a za prítomnosti veľkéhopočtu smútočných hostí na Národnomcintoríne v Martine.listy | 8–9 | 200927

dejiny umeniaAndrej Nemeš,znovuobjavený géniusslovenského maliarstva Marián HodošKeď som v pražskej Národnej galérii uvidel na štítku pri obraze Jána Kupeckého miesto narodenia umelca informáciu„Praha“, tak mi srdce takmer prestalo biť a pred očami sa mi spravila vlčia tma z pocitu urážky národnej hrdosti – veďpredsa aj malé dieťa vie, že sa narodil v Pezinku. Hrdosť na Andreja Nemeša ma neopustila, ani keď som zistil, že sanarodil v Pécsvárade neďaleko Päťkostolia 10. novembra 1909 pod menom Endre Nágel, pretože som si povedal, že satam narodil omylom. Jeho otca tam z Levoče totiž načas preložili, aby sa zabudlo na jeho úradnícky delikt.Problém identity Andreja Nemeša spočívav tom, že si ho privlastňujú Slováci, Maďari(tí zriadili v Päťkostolí i jeho múzeum), Česi(v Čechách študoval a vytvoril významnédiela), ale dokonca aj Švédi, pretože umelecv roku 1948 prijal švédske občianstvoa stal sa uznávaným maliarom tejto severskejkrajiny. Samotný Nemeš riešil všetkošalamúnsky: grafiku, ktorú raz venoval profesorkeĽudmile Peterajovej, podpísal ajs venovaním po slovensky – Andrej Nemeša keď zase iné dielo daroval profesoroviJiřímu Kotalíkovi, písal po česky a s podpisomEndre Nemes.V Levoči, „meste Majstra Pavla“, býval A.Nemeš v renesančnom dome naproti kostolusv. Jakuba až do roku 1914, kedy saspolu s matkou (čerstvo rozvedenou) presťahovalik strýkovi do najkrajšieho rokokovéhodomu v gotickej Spišskej Novej Vsi.Tu do 1924 roku študoval na evanjelickomgymnáziu. Stredoškolské štúdium potomdokončil v Maďarsku, keď sa nasťahovalk otcovi.Pobyt v Budapešti – vďaka bohatej zbierkesvetového výtvarného umenia v Múzeu krásnychumení (Szépmüveszeti Múzeum), kdevisia hlavne diela španielskych, talianskycha holandských majstrov – mu pomohol priumeleckom raste a pomohol mu vyriešiťproblém, či dať vo vlastnej tvorbe prednosťpísanému slovu alebo maľovaniu.S tým písaným slovom to bolo tak. A. Nemešzačal síce študovať filozofiu vo Viedni,ale po niekoľkých mesiacoch sa vrátil naSlovensko k matke, aby sa zaoberal novinárstvoma v roku 1928 dokonca v LiptovskomMikuláši vydal vlastným nákladom básnickúzbierku. Posledné zbohom poézii dal akoštudent pražskej akadémie básňami, ktoréboli na vrcholne surrealistické a korešpondovalis jeho maliarskym zmýšľaním.Tvorivé roky v PraheDostali sme sa teda do Prahy, kde v roku1928 začína pracovať ako novinár a karikaturista,zvoliac si umelecké meno Nemes.V roku 1930 prichádza zase na Slovensko,aby tu namaľoval „prvú sériu z vlastnéhosveta vizuálnych skúseností“, čo bolodvanásť obrazov, v ktorých zachytáva mihotavýsvet malomesta. V jeho dielach sa objavujúmaliari a spisovatelia v kaviarni, čašníci,varietná speváčka, kočiši, predavači.S touto sériou obrazov predstúpi pred renomovanéhoprofesora Willyho Nowaka, abyna jeho konštatovanie, že keď má už podľaseba ucelený názor na tvorbu, ťažko ho onuž niečomu naučí, kontroval povestnou vetou:„Maľujem teraz obrazy, ale neviem, akoobraz vzniká.“Prijatím na pražskú akadémiu sa stáva definitívnemaliarom. Štúdium v rokoch 1930-35sa stáva jeho šťastným obdobím. Vtedy salisty | 8–9 | 2009Andrej Nemeš: „Pod stanom“, tempera,kartón, rozmer 58x78 cm. Signované a datované1946 vľavo dolu.Keď som tento obraz kupoval od významnéhopražského zberateľa a galeristu, tak mimochodompoznamenal: „Tento obraz budeozdobou každej zbierky!“. Ide naozaj o excelentnýobraz z tzv. rudolfínskeho obdobia,kde pod stanom utvoreným arcimboldovskýmspôsobom piatimi osobami prebieha židovskásvadba, súdiac aspoň podľa najdôstojnejšejpostavy rabína (pravé krídlo stanu), ktorý mána hlave jarmuľku. Svojou postavou priamdrví neverca. Krídlo na ľavej strane tvorí snáďdobre živený mních, na ktorom akoby parazitovalaosoba s dvomi tvárami, jedna tá dobráa druhá tá pravá... Vrchol stanu tvorí ženskápostava takisto s dvoma tvárami a pohľadmi,ktorými sa nepridáva ani na jednu ani nadruhú stranu a zostáva nezúčastnená. V dolnejčasti obrazu je hlava nevesty, ozdobenákvetmi a perlovým náhrdelníkom, ktorá miveľmi pripomína istú hovorkyňu. Preto obrazuhovorím „Portrét Lejly“. Vpravo dolu je kozákdojaci domáce zviera, možno pripomienkaChagallovho Ruska. Farebne je obraz skôrmonotónny, tvorí ho len obľúbená Nemešovagauguinovká staroružová, resp. šedivomodrá.Výrazné sú len červené kvety nevesty.28

zoznámil aj so svojím celoživotným a najlepšímpriateľom Jakubom Bauernfreundom,ktorý pochádzal takisto z východného Slovenska,z malej dedinky neďaleko Bardejova.Po dobu štúdia tvorili nerozlučnú dvojicu.Spolu rozoberali odborné i politicképroblémy, spolu vystavovali a v pražskej periódesa začala prelínať aj ich tvorivá imaginácia.Ich cesty sa fyzicky rozišli po nástupefašizmu v Nemecku, keď sa Nemeš rozhodolodísť do Škandinávie a Bauernfreundzase do Londýna.Je zaujímavé, ako Nemeš hodnotí svojhoučiteľa (Nowaka), ktorý sa o surrealizme bolvyjadril, že vlastne ide o oneskorený romantizmus– a ktorý bol v podstate v tomto obdobíuž značne konzervatívny: „Nowak bolvzorný pedagóg, bez obvyklého autoritatívnehoprofesorstva, s veľkou maliarskou kultúroua jedinečným citom pre formu.“ Nowakprejavoval nechuť k vyučovaniu technickejzbehlosti; hlásal, že remeselná schopnosťsa dostaví skôr či neskôr automaticky s vývojommaliara.Nemeš si Nowaka cenil i za jeho osobnýkontakt s nemeckými expresionistami zoskupiny „Die Brücke“ (Most) alebo „Derblaue Reiter“ (Modrý jazdec), avšak hlavnes maliarom Paulom Kleeom.Na pravidelných výročných výstavách z dôbštúdia sa Nemeš prezentuje krajinami, zátišiamii vedutami, t. j. žánrami, ktoré v budúcnostiúplne vynechá. Z expresívne silneladených diel prichádza na chuť kubizmu,kde sa syntetický kubizmus Picassa prelínas dramatickým kubizmom Fillovým, ktorémuako predstaviteľovi vlastnej formy kubizmupredpovedá Nemeš veľký úspech (čosa aj stalo).Ďalším autorom, ktorý mal rozhodujúci vplyvna jeho kubistickú fázu, bol Paul Klee. Mimochodom,Nemeš si svoje kubistické dielavážil do tej miery, že ich neváhal ako jedinéochraňovať i v životu nebezpečných vojnovýchperipetiách. Po kubistickom období safarebne uvoľňuje a namaľuje celú sériu interiérovs postavami. Z tohto súboru vzniklaselekciou úspešná výstava – spolu s dielamiJ. Bauernfreunda bola v roku 1936 inštalovanáv Galérii dr. Feigla v Prahe a neskôraj vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach.Dostalo sa jej zaslúženej pozornostia priaznivej kritiky.Z tohto obdobia stojí za pozornosť fakt, žeNemeš bol spolu s Bauernfreundom a Majerníkomprijatý do Umeleckej besedy. Zároveňslovenskí umelci upozornili dr. KarlaŠourka na množstvo kvalitnej gotiky na Slovensku,čo dalo podnet ku vzniku objavnejAndrej Nemeš: Intrigya slávnej pražskej výstavy „Staré umenie naSlovensku“ (1937).V období rokov 1936-38 maliar v tvorbeprechádza od imaginatívnej polohy k novej,metafyzickej maľbe, ktorá sa stanejedným z vrcholov jeho umeleckej činnosti.Vzniká slávna séria asi desiatich obrazov,kde sú postavy vyzlečené z kože (inšpiráciaanatomickým atlasom) a v rôznychkompozíciách sú konfrontované s antickýmisochami, resp. bustami. Charakteristickéje tu napätie, ktoré je mimoriadnedramatické svojou neskutočnosťou a pripomínadanteovské peklo. Dokladom tohosú napr. diela „ Maliar a žena“ či „Miestnosťs antickými sochami“ (1937). Vrcholomtejto fázy sú obrazy „Pražská pieta“,„Pražská madona“, „Pražská madona sodejiny umeniaAndrej Nemeš: „V nesprávnom sedle“,tempera, kartón, rozmer 51x77 cm. Signovanéa datované 1946 vľavo hore.Po tomto obraze som túžil dva roky a keď somho získal, preložila mi moja dcéra zo švédčinyprekvapivý názov obrazu. Ten, ako to už u Nemešabývalo, sa stal vodidlom pre výklad obsahu.Ústrednou postavou je antický kentaurus,zdeformovaný autorovou fantáziou z koňana osla, kým ľudská časť postavy silne pripomínaľudovú postavu zo chagallovskej viesky.Muž v krojovanom klobúčiku a v modrej vesteakoby dlhodobým nažívaním s telom osla dostalprimeraný výraz svojho druha. Dokonca súneslušne obrátení k divákovi, akoby mu dávalinajavo, čo si o ňom myslia. Diagonála kompozíciedodáva obrazu pocit, že keby sa chcel osolvymočiť, museli by sme uskočiť... Na chrbtetohto novodobého „kentaura“ sedí, leží bezvládnapostava, ktorá už nevie, kde má rukya nohy (čo, nakoniec, nevieme ani my). Jazdecstavil na nesprávneho koňa (osla), pretože sanemôže dostať k štylizovanému prestretémustolu s kvetinou, ktorý je mu vzhľadom na polohunedostupný. Parafráza kresťanského odtlačkutváre na obruse hororovo dokladá, že zanesprávne osedlaného koňa už ktosi zaplatilnajvyššou hodnotou.listy | 8–9 | 200929

listy | 8–9 | 2009 dejiny umeniašijacím strojom“ a „Madona s dáždnikom“,kde sa už s pomocou metafyzických prvkov(mechanické figuríny) dostávame dovzťahov medzi zlom (ktoré predstavuje vrcholiacifašizmus) a dobrom (ktoré je reprezentovanégotickou sakrálnou skulptúrou).Vzniká celý rad obrazov spätých s Prahoua dobou, kedy nástup fašizmu ohrozovalvšetky hodnoty.Andrej Nemeš: Nočné stretnutieNový domov vo ŠvédskuJe zaujímavé, ako hodnotí vplyv gotiky natieto diela český autor príslušnej monografiedoc. Mašín, ktorý ju lokalizuje lenna Prahu (pod vplyvom rozpoznateľnýchpražských dominánt) a ako profesorka Peterajová,Nemešova priateľka a kurátorkajeho výstav na Slovensku v roku 1966a 1982. Ona jednoznačne hovorí o tom,že na maliara mal prvotný vplyv oltár MajstraPavla z Levoče, resp. obdobný gotickýmobiliár v Spišskej Novej Vsi. A ja dodávam,že vplyv na neho mali i nádhernésochy v nadživotnej veľkosti z košickéhoDómu sv. Alžbety. Dôkazom toho je, žepovedzme na obraze „Pražská madona“je Panna Mária v nadživotnej veľkosti konfrontovanáso štandardnými predmetmiako sú okno a písací stôl.Ako som spomenul, Nemeš sa kvôli prenasledovaniupre svoj židovský pôvod odsťahovalv rokoch 1938-40 najskôr do Fínskaa potom do neutrálneho Švédska, kde získalaj švédske občianstvo. Stáva sa tam jednýmz popredných umelcov a po počiatočnomnepochopení, ktoré vyplývalo možno z tradičnéhokonzervativizmu švédskeho publika,si nachádza prvých zberateľov. V roku1943 je už členom významnej surrealistickejskupiny „Minotaur“ a v rokoch 1947-1955 jeriaditeľom takzvanej Valandskej školy pri múzeuv Göteborgu.Z hľadiska vývoja jeho tvorby v roku 1941vznikajú posledné metafyzické maľbya nastupuje fáza mimoriadne invenčnáa nazývaná „rudolfínske obdobie“, ktorúcharakterizuje Nemešov pohľad na umeniena dvore cisára Rudolfa II. Umelec,ktorý tam vyčnieval, bol G. Arcimboldo.Jeho slávne obrazy, ktoré dala švédskakráľovná plánovite ukradnúť z Prahy (počastridsaťročnej vojny) a ktoré umiestnilana kráľovskom hrade v Štokholme,boli pre Nemeša osudovou inšpiráciou.V tejto perióde je zo začiatku cítiť i vplyvbaroka – slávne „Barokové kreslo“ i „Barokovýarchitekt“ z roku 1941 – a potomnekonečný rad arcimboldovsko-boschovskýchfeérii, ktoré fantáziou prekonávajúi samotného Chagalla.Po tomto období sa cez realizované verejnézákazky dostáva k abstrakcii, mimochodomveľmi kultivovanej a dokoncaaj k informelu. Prehodnocuje kolážovútvorbu à la Max Ernst a nakoniec zakotvíu veľkých obrazov namaľovaných k veľkýmtémam, hlavne historickým udalostiam.Ovplyvnený predchádzajúcou kolážovouperiódou tu Nemeš skoro surrealistickyskladá svoj názor na rôzne témy, ako o tomsvedčí trebárs dielo „Všedný deň v Tridsaťročnejvojne“, „Vtáčia dilema“, „Dedičstvorenesancie“ alebo „Štátnik na koni“. Tenzdobí priestory Švédskeho kráľovskéhoparlamentu.Na záver odcitujem slová doc. Mašína: „Vosvojej tvorbe sa zdá byť Andrej Nemeš osamelýmpútnikom. Došiel v nej k celkom odlišnýmrezultátom nielen v porovnaní s rovesníkmia druhmi zo školy W. Nowakana pražskej akadémii, ale aj so švédskoua ostatnou európskou tvorbou. Celou svojoutvorbou patrí do širokého prúdu imaginatívnehoumenia, v ktorej býva zaraďovanýk surrealistom.“ Autor článku sa narodil v Skalici (1953),žije v Prahe a je zberateľom slovenskéhovýtvarného umenia. Je členom Klubu slovenskejkultúry a naším pravidelným spolupracovníkom.Foto: archív autoraCeny BIB 2009Medzinárodná porota Bienále ilustrácií zasadalaod 31. augusta do 3. septembra 2009v Bratislave. Posúdila 2 437 ilustrácií od 344ilustrátorov z 37 krajín a rozhodla takto: GRAND PRIX získalJosep Antoni Tássies Penella, Španielsko Zlaté jablko BIB získali /Pavel Tatarnikov,Bielorusko /František Skála, Česko /Piet Grobler, Južná Afrika /Martina Matlovičová– Králová, Slovensko /Boris Zabirochin,Rusko Plaketu BIB získaliAnne Bertierová, Francúzsko /KyosukeTchinai, Japonsko /Ann Cathrin Raabpvá,Nemecko /Jana Kiselová-Siteková,Slovensko /Fabian Negrin, Taliansko Čestné uznanie udeľované vydavateľstvámzískaliVydavateľstvo Norma, Bogota, KolumbiaVydavateľstvo Wytwornia, Varšava, PoľskoPorota pod vedením Anastázie Archipopovejz Ruska vyhlásila výsledky na tlačovej besede 4.septembra 2009, v deň otvorenia bienále. Eštepočas trvania tlačovej besedy prišiel – rovno zoŠpanielska – aj čerstvý nositeľ GRAND PRIXJ.A.T. Penella (roč. 1963). Príjemne prekvapenýa šťastný povedal niekoľko slov o vznikusvojej knihy „El nen perdut“, ktorej ilustrácie najviacoslovili porotu: „ Pred niekoľkými rokmi sombol v Afganistane a osud tamojších obyvateľovžijúcich vo vojne a predovšetkým detí, ktoré salen bezprizorne potulovali, ma hlboko zasiahol.Po návrate som začal pripravovať o tom všetkomknihu, ale bolo to také strašné, že somprestal. Asi pred dvoma rokmi som sa k témevrátil. Začal som premýšľať nad občianskou vojnouv Španielsku, o ktorej som vedel od príbuznýcha nad všetkými ostatnými vojnami. Pochopilsom, že vždy je tu nádej a nádej je silnejšiaako vojna. A práve toto posolstvo nádeje somsa pokúsil dať do svojej knihy“.Medzi novinárov prišla aj držiteľka Zlatéhojablka Martina Matlovičová-Králová (roč.1975).Ocenenie získala za ilustrácie ku knihe WiliamaSaroyana „Tracyho tiger“. O. i. povedala:„Pri práci na tejto knižke som sa cítila veľmi slobodne,pretože autor píše o veciach, ktoré niesú viditeľné, o veciach, ktoré si človek nesie vosvojom vnútri. Práve preto, že je to predstava,mohla som sa aj ja od všetkého oslobodiť.“Rozhovor s Martinou Matlovičovou-Královouprinesieme v niektorom z ďalších čísiel.Mirjana Šišoláková30

Čriepky z tohtoročnéhofestivalu vo Východnejfolklór Pavel FialaOd 2. do 5. 7. 2009 sa vo Východnej uskutočnil tradičný – tohto roku už 55. – folklórny festival. V minulom čísle smeo ňom informovali článkom z pera našej stálej spolupracovníčky Jarmily Wankeovej. Na jej reportáž nadväzujeme čriepkami,ktoré nám do redakcie poslal ing. Pavel Fiala, Pražan, veľký priateľ slovenského folklóru.Predaj vstupeniek vo Východnej tohto rokuskomplikovala a zdražila novinka, ktorá saneosvedčila. Namiesto výhodného jednéholístka na celý festival sa k vstupenke pridávalalepiaca páska, ktorou si divák okrúžkoval zápästieako sledovaný vták, aby potom dostalďalšiu vstupenku lacnejšie. Inak však pri najhoršejvôli niet čo organizátorom vytknúť.Hlavná ulica bola vyzdobená plagátmi, vlajkamia transparentmi s prísloviami, ktoré boli väčšinoumúdre a niektoré i vtipné, napríklad toto,ktoré vystihuje návrat kapitalizmu do ČR i SR:„Koho bili, zas ho budú.“ Ale to len na okraj.Festival tvorili dva nescénické programy,dve výstavy a 31 programov, v ktorých účinkovaloasi 110 súborov zo Slovenska a dvanásťz cudziny. Zo štyroch slovenskýchprofesionálnych súborov chýbal iba Jánošík.Niektoré programy sledoval v hľadiskuvzácny hosť – prezident republiky Ivan Gašparoviča spolu s ním ďalší oficiálni hostia.Každý slovenský profesionálny súbor sa predstavilsamostatným vystúpením. V ďalšíchtroch programoch vystúpili výhradne súboryzo zahraničia, niektoré pásma boli zmiešané.Páčilo sa mi, že na dedinskom cintoríne sa pritejto príležitosti konala pietna spomienka na významnýchfolkloristov, ktorí žili vo Východnej.Z nich je v Českej republike pravdepodobnenajznámejší Rinaldo Oláh. Jeden program pripomenulaj filmára Martina Slivku a okrem obvyklejškoly tancov pre dospelých bola súčasťoufestivalu aj školička tancov pre deti.Týmto slovom sa v niektorých liptovských obciachoznačujú hody či jarmok, resp. v ČR„posvícení“. V tomto výstupe som ocenil jedenkonkrétny zvyk, ktorý som zatiaľ pri podobnýchpríležitostiach nevidel: v Likavke totiž priburse previnilcov žartom vešajú na šibenicu.Za osobitnú – a pozitívnu – poznámku stojí, žev jednom programe vystúpili iba seniorské súbory,ktoré začali na Slovensku vznikať po roku1999. Dnes je ich na Slovensku 28 a usporadúvajúdokonca aj vlastné „dôchodcovské“festivaly! Prezident republiky im žartovne povedal,že môžu skákať a tancovať, čo im dušaráči, lebo má so sebou dobrého lekára.V nedeľu doobeda sa po hlavnej ulici pohybovalozdobený rebriniak s perinami a spievajúcimiženami v krojoch. Kolorit dotváral poštárna bicykli a s trúbkou, v dobovej uniforme.Deti nadchliOrganizátori nezabudli ani tohto roku na víťazovspeváckej súťaže „Slovenský slávik“. V tomtoroku v jeho rámci súťažilo asi 60 000 detív troch vekových kategóriách. V podobnej českejakcii je účastníkov asi desaťkrát menej. VoVýchodnej sa predstavili traja najlepší speváciz každej kategórie. Medzi nimi bol iba jedenchlapec. Za všetkých uvediem aspoň NikoluRovňákovú z Michaloviec, ako aj Vanesu Kokyovúa Denisu Kopáčkovú z Bratislavy. Pre úplnosť,finalisti slovenskej i českej súťaže sa spoločnepredstavia 9.-11. októbra 2009 v Prahe.Symbolickú korunu festivalu nasadil záverečnýprogram „Svadba pod Tatrami“. Organizátoripochopili tento geografický údaj trochu širšie,desať súborov totiž predviedlo svadobnéobrady z miest celého Slovenska. Niektoré súod Tatier hodne ďaleko, ako napríklad Skalica.Vystúpenia zahraničných súborov a sólistov zaúrovňou slovenských trochu zaostávali. Tu bysom menoval i moravský súbor Vsacan, ktorýsa predstavil vymysleným čardášom. Nasledujúcitanec sa začal sľubne ako írečitý valašskýodzemok, ale rýchlo sa zmenil na zbojnícky tanec.Zastávam názor, že pri podobných príležitostiachby súbory mali predstavovať folklórz kraja, z ktorého pochádzajú.V amfiteátri je asi štyri tisíc miest. Vypredanéboli asi pri dvoch programoch. Na základetoho odhadujem, že festival navštívilo približne10 000 návštevníkov. Niektorí diváci sa všakchovali rovnako bezohľadne a neúctivo, akosme toho svedkami na českých festivaloch. Privystúpeniach súborov stáli alebo chodili predsediacimi divákmi, hlasno sa rozprávali a prejavovalilen málo záujmu o dianie na javisku.Aj tak však budem na Východnú 2009vďačne spomínať. Autor je českým emeritným teoretikomfolklórneho umenia. Žije v Prahe, nevynechávšak nikdy príležitosť navštíviť festivalyv ČR a SR.Snímka: Štefan Cifra, Národná osvetaČo je skupina a čo súborNechýbala ani prehliadka „folklórnych skupín“.Podľa slovenských historikov umenia je„folklórna skupina“ taký kolektív, ktorý predvádzafolklór ešte neupravený. (Podľa českýchteoretikov je to zoskupenie, ktoré výstupy aninenacvičuje. Pochybujem, že taká „skupina“by sa dnes udržala.) Na Slovensku je ich vyšetristo. Zaujalo ma vystúpenie skupiny Likava,ktorá názorne a živo ukázalo, čo je to „bursa“.listy | 8–9 | 200931

listy | 8–9 | 2009 medicínaSvetlo života v tvojich očiachS lekárom Jánom Leštákom o liečbe zraku a pevnej vôli Čo vás, rodáka z Banskej Bystrice,priviedlo k štúdiu medicíny v HradciKrálové?Vždy ma bavila fyzika, a tak som chcel ísť študovaťna strojnícku fakultu. Lenže medzitýmrobili na našom gymnáziu nábor vojaci. Akochlapec som v práci pre armádu videl skôrvýhody než nevýhody, ale otec mi povedal,že ak mienim ísť k armáde, tak len na medicínu.Študovať lekársku vedu bolo vlastne nenaplnenoutúžbou môjho otca. Rodičov somsi ctil, toto želanie bolo pre mňa sväté, a taksom začal študovať na Vojenskej lekárskejakadémii v Hradci Králové. Už v priebehu štú- Veronika NováčkováMUDr. Ján Lešták, rodák z Badína pri Banskej Bystrici, je v očnom lekárstve uznávanou kapacitou. Už od študentskýchliet sa venuje meraniu napätia v oku, ako aj napätia v ústredí zraku v ľudskom mozgu. Je primárom a manažérom vlastnejočnej kliniky „JL“ v Prahe 13, ktorá o pacientov nemá núdzu. Toto pracovisko ako prvé v republike zaviedlo do klinickejpraxe viaceré nové vyšetrovacie postupy a od jari t. r. je vďaka novému prístroju pracujúcemu na princípe magnetickejrezonancie jedným z najmodernejších diagnostických centier u nás.dia mi bolo jasné, že nechcem byť obvodnýmlekárom v niektorom konkrétnom útvare. Zároveňsom si uvedomoval, že do vojenskejnemocnice sa dostanem len vtedy, ak osvedčímviac znalostí a skúseností ako ostatníspolužiaci. A tak som sa poctivo učil. Ktoré vedecké a lekárske kapacityvás ovplyvnili v priebehu štúdia?V treťom ročníku som začal pracovať ako pomocnávedecká sila u profesora Peregrinavo fyziologickom ústave lékařské fakulty UKv Hradci Králové. Merali sme napätie v mozgua napätie vychádzajúce zo sietnice. Tento pedagóga vedec bol uznávaným neurofyziológoma dokonca ma požiadal, aby som u nehopracoval. Pretože šlo o civilní fakultu a ja sombol vojak, nebolo z toho nič. Bavila ma fyzika,a tak som sa odvtedy začal hodne zaujímaťo oftalmológiu. To už som si vysníval, že budempracovať v střešovickej vojenskej nemocnici,ktorá bola bezpochyby najvyspelejším pracoviskomčeskoslovenského vojenského zdravotníctva.V piatom ročníku som sa potom dostalk profesorovi Svěrákovi, ktorý sa preslávil akovynikajúci očný lekár z klinickej praxe. A každéleto som trávil vo svojom rodisku v Banskej Bystricina tamojšej očnej klinike u profesora Izáka,ktorý ma potom odporučil ako asistenta docentoviCigánkovi, primárovi očnej kliniky pražskejvojenskej nemocnice. Vaša cesta teda viedla do Ústrednejvojenskej nemocnice v Prahe. Ako savyvíjala ďalej?Ako som už uviedol, Střešovice boli z medicínskehohľadiska najlepšou voľbou. Podľapredpisov som však musel byť štyri dniv týždni pri bojovom útvare a len jeden v nemocnici.Dva roky som teda pôsobil hlavneako útvarový lekár u spojárov v Ruzyni. V roku1983 som do nemocnice konečne nastúpilna plný úväzok. Dosiahol som hodnosť podplukovníkaa v rámci eventuálneho vojnovéhostavu by som bol velil až desiatim poľnýmnemocniciam. Našťastie k tomu nedošloa verím, že nedôjde ani v budúcnosti. Okremlekárskej práce som sa ako vedec zaujímalaj o špeciálne lekárske disciplíny a mal somšťastie, mnohé progresívne metódy liečbysom uplatnil v praxi. Zišiel sa tam výborný kolektíva naše výsledky boli obdivuhodné. Počas pôsobenia v střešovickej nemocniciste prihlásili aj dva patenty.Môžete nám o nich niečo povedať?Pretože ma meranie stále bavilo, avšak modernéprístroje chýbali, dva som vymyslel.Uznali mi ich ako vynálezy. Všetko sa začalo užu profesora Peregrina, kde som chcel meraťnapätie v oku. Nikde v republike sa nič podobnéhonerobilo. Predstavte si človeka, ktorý sisotva vidí trebárs prsty pred okom, a meranímnapätia z celej sietnice oka ste pritom zistiliúplne normálnu odpoveď – teda aj napriektomu, že pacient bol takmer slepý. Bolo mijasné, že niekde je chyba. Východiskom bolomeranie napätia z rôznych malých častí sietnice,čo sa nám podarilo, a tak sme chybu odhalili.To bol jeden patent. Druhý sa týkal snímacejelektródy. Oba sú z roku 1987. Prečo ste z nemocnice odišli?Nebol som spokojný so systémom, ktorývtedy vládol v štátnych zariadeniach –a vládne, žiaľ, dodnes. A tak som v roku 1995odišiel do súkromnej praxe a rozhodnutie neľutujem.V štátnom zariadení sa mi nepáčilo,že keď som ráno prišiel do nemocnice akoprvý, pracoval som viac, než ktokoľvek iný32

a odchádzal ako posledný, tak to bolo za rovnaképeniaze, ako keby som prišiel posledný,prehodil si nohu cez nohu, prečítal noviny, vypilkávu a vyšetril dvoch pacientov. Čiže nepáčilo sa vám rovnostárstvo?V súkromnej praxi je medzi človekom lenivýma pracovitým zjavný rozdiel. Nemáte nad sebounámestníka, vedúceho oddelenia, riaditeľa,nikoho. Nad vami je len boh. Ak sa preniečo rozhodnete, je iba na vás, či sa rozhodnetesprávne, pretože za všetky problémyspojené s realizáciou nejakého nápadu zodpovedátelen vy. Zhŕňam. Odchod zo štátnehopracoviska mi priniesol veľkú zodpovednosť,ale zároveň aj slobodu rozhodovania.A tú staviam na prvé miesto. Dovolím si povedať,že vďaka tejto slobode udáva naša klinikav ambulantnej oftalmológii hlavný smer. V čom spočíva jedinečnosť kliniky?Boli sme prvé pracovisko v Českej republike,ktoré začalo uskutočňovať očné operácie ambulantnýmspôsobom. Naše prístrojové vybaveniea personálne obsadenie umožňujúvčasnú diagnostiku zákalu ako aj sietnicovýcha neurogénnych porúch pomocou najmodernejšíchpostupov. Výborné výsledky dosahujemev mikrochirurgických operáciách na prednomi zadnom segmente oka, ale napríklad ajv liečbe spojiviek, rohovky, všetkých druhovglaukómov, kataraktov, sietnice a pod. Používamenajmodernejšie implantáty i prístroje. Denne k vám prichádza asi 180 pacientov,z toho asi štvrtina nových. Akosi vysvetľujete tento záujem?Môžem potvrdiť, že jediný nástroj, ktorý používamev boji s konkurenciou, je kvalita a profesionalitaodvedenej práce spolu s využitímnajmodernejších prístrojov. Viem, že zo štátnychzariadení k nám každý deň prichádzaasi pätnásť percent pacientov – a to najmäpreto, že u nás máme niektoré unikátne prístroje.Okrem toho k nám každý deň prídeminimálne jeden človek, s ktorým si žiadneiné pracovisko nevie rady. Ďalší sú pacienti,ktorí sa o nás dozvedia od známych. Môžete bližšie vysvetliť ako hľadátepríčinu problémov u pacientov, o ktorýchste povedali, že nikto nevie, čo s nimi?Väčšinou to vyzerá tak, že očný lekár, ku ktorémupacient chodí, nič nezistí a predpokladá,že u daného človeka ide o psychogénnu poruchu,ktorú zjavne neovplyvňuje porucha organická,prípadne o nej nevie. Pacient másubjektívne ťažkosti, ktoré môžu viesť aj k invalidizácii.My mu zmeriame napätie z oka i zozrakového ústredia mozgu a tieto ťažkosti potomcharakterizujeme. Buď ich priradíme dopsychogénnej oblasti, a potom pacienta pošlemek psychológovi alebo zistíme, že poruchaje niekde v dráhe zraku. Predtým to boloobvykle tak, že som pacienta poslal k neurológovi,na počítačovú tomografiu alebo magnetickúrezonanciu a zo všetkých troch pracovísksa vrátil s normálnym nálezom. Vedelsom, že niekde je chyba, pretože som objektívnepreukázal, že pacient má ťažkosti. Navyšesom z priebehu krivky poznal, o akéochorenie ide. Preto sme na klinike zriadiliambulantné centrum pre choroby hlavya krku. Teraz je tu na jednom mieste endokrinológ,diabetológ, internista, stomatológ, neurológ,krčný lekár, klinický imunológ, alergológa rádiológ, s ktorými spolupracujem naodhalení príčin konkrétneho ochorenia. Kliniku ste pomerne nedávno rozšírilio magnetickú rezonanciu...Áno, z rovnakého dôvodu, z akého vznikloaj spomínané centrum pre choroby hlavya krku. Musím znovu zopakovať, že tietoslužby nerozširujem preto, že by som ichbezpodmienečne potreboval. Ak by ich bolschopný poskytnúť niekto iný, špecializovanépracovisko by som nebudoval. Čo satýka magnetickej rezonancie, je v prevádzkeaj s prístrojom, ktorý meria napätie zo zrakovéhoanalyzátora a urobí i biochemické vyšetreniemozgu bez toho, aby sa pacientaniekto dotkol. Inými slovami, prístroj zistí, čibunky, ktoré nás zaujímajú, sú zdravé. Máte ešte nejaké eso v rukáve, pokiaľide o plány a ciele?V medicíne sa dá vývoj odhadnúť hádam lenna dva-tri roky. To je hranica, o ktorej sa môžemebaviť. Do zdravotníctva štáty investujúneuveriteľné prostriedky, vďaka čomu medicínanapreduje míľovými krokmi. Najmodernejšiusúčasť nášho vybavenia – magnetickúrezonanciu s investičnými nákladmi okolo90 miliónov korún, ako sme už o nej hovorili– sme otvorili len nedávno, v marci, a čobude o dva roky, neviem. Viem len, že sa prispôsobímekonkrétnej situácii a vývoju. Keďdá boh, určite vymyslíme niečo nové.MUDr. Ján Lešták, CSc, FEBO, MBA V roku 1980 absolvoval Vojenskú lekárskuakadémiu v Hradci Králové. V období 1980-1995 pracoval na očnomoddelení Ústrednej vojenskej nemocnicev Prahe. V roku 1995 založil súkromnú očnú praxna poliklinike v pražskej štvrti Nové Butovice. V súčasnosti sa zaoberá hlavne všeobecnouoftalmológiou (medicínsky odbor zaoberajúcisa výskumom, diagnostikou a liečbouočných chorôb, pozn. red.) a elektroretinografiou(meranie elektrických impulzov vytváranýchsietnicou pri odraze svetla, pozn. red.). Je členom výboru Českej oftalmologickejspoločnosti ako aj členom Českej glaukómovejspoločnosti, Českej vitreoretinálnejspoločnosti a Združenia súkromných očnýchlekárov ČR. Autorka je mladá česká novinárka, žijev PraheSnímky: autorkamedicínalisty | 8–9 | 200933

listy | 8–9 | 2009 osobnosti SlovenskaJozef Kroner – slovenskýherec storočia Jozef LeikertHerec, ktorého Slovensku závidel celý svet, najmä roku 1966, keď sa vrátil z Ameriky, ovenčený Oscarom za hlavnúpostavu vo filme Obchod na korze – Jozef Kroner dostal vtedy za stvárnenie úlohy Tóna Brtka Modrú stuhu Americkejakadémie filmového umenia a vedy. Herec najvyšších kvalít, ale aj obdivuhodných ľudských hodnôt – skromný, ľudský,pokorný. Taký bol Jozef Kroner, ktorý jednoznačne vyhral v ankete slovenskej verejnosti roku 1999, keď ho vyhlásili zaherca 20. storočia.Jozef Kroner(20. 3. 1924 – 12. 3. 1998)herecJozef Kroner vo filme „Stávka o Leokádiu“ (1972),ktorý režíroval Jozef ZacharJozef Kroner a Boleslav Polívka vo filme „.. ani smrť neberie“(1996), ktorý režíroval Miroslav BalajkaJozef Kroner a Dušan Tříska vo filme „Ľudia z maringotiek“(1966), ktorý režíroval Martin FričMnohí ho prirovnávali k Jeanovi Gabinovi čiCharliemu Chaplinovi, a hoci mu to lichotilo,nikdy sa Gabina ani Chaplina nesnažil napodobňovať,chcel byť sám sebou a to sa mu podarilo.Ostal nezabudnuteľný v divadle, vo filmei v rozhlase. Jozefa Kronera si nemožno pomýliťs nikým, vždy zostal sám sebou. Jedinečnýv umení, jedinečný v súkromnom živote.Narodil sa na Kysuciach v Staškove (okresČadca) a vyrastal v mnohodetnej rodine, maldvanásť súrodencov. Detstvo, prekrásna prírodaa chudobný kraj ho poznačili na celý život.A potom matka, skromná, dobrá, jednoduchážena, ktorá mu vytvorila bohatývnútorný svet. Naučila ho pokore pred večnosťouprírody a človeka v nej. Tam niekdetreba hľadať základy jeho hereckého umenia.Jozef Kroner nedosiahol vysoké vzdelanie,chlapec z chudobnej rodiny nemal možnosťísť ani na strednú školu. Robil kresliča a navlastnej koži si vyskúšal robotnícku drinu aj nútenépráce v Nemecku počas vojny. Školoumu bol život. Medzi ľuďmi zbieral zážitky, ktoréako herec zúročoval. Úspechy v ochotníckomdivadle v Považskej Bystrici mu rýchlo otvorilicestu do profesionálneho divadla: roku 1948odišiel do Slovenského komorného divadlav Martine, kde jeho angažmán trval do roku1956. Tam sa naplno rozvinul jeho herecký talent,tam sa v každej divadelnej sezóne predstavilniečím novým a zakaždým očaril bravúrnymvýkonom. Herecká generácia, ktorázačínala v Martine po druhej svetovej vojne,cítila veľkú príležitosť niečo dokázať a Kronermal šťastie na postavy. Po komických roláchv Goldoniho a Čechovových aktovkách sa muušla postava Kuba v rovnomennej veselohreJozefa Hollého. Vďaka hereckému naturelu,aký nemal nikto iný z kolegov J. Kronera, bolprostáčik Kubo taký, aký bol. Na jednej stranehlúpučký, poľutovaniahodný, ale na druhejstrane ľudský, dokonca so zvláštnym šarmom,ktorým priťahoval publikum. Inou kľúčovoupostavou Jozefa Kronera bola potom postavaprofesora Poležajeva v rovnomennej Rachmanovovejhre. Dostal však i ďalšie výnimočnépríležitosti v divadle i televízii: bol napríklad Jagomv Shakespearovom Othellovi, JožkomPúčikom v hre Ivana Stodolu Jožko Púčika jeho kariéra, doktorom Galénom v ČapkovejBielej nemoci, Valentínom Kubišom v KarvašovejPolnočnej omši, Hanjom Hraschkomvo Veľkej parochni od toho istého dramatika,Holbom v Záborského Najdúchovi, Uhríkomv Bukovčanovej hre Kým kohút nezaspievaatď. Dostal aj významné party zo Shakespearav Sne noci svätojánskej (Ondro Klbko)a z Molièra (Sganarel v Donovi Juanovi a Orgonv Tartuffovi). Jednou z jeho z najvýznamnejšíchpostáv bol starý mliekár Tojvje v muzikáliFidlikant na streche, ktorého hral roku1968 súbor Novej scény v Bratislave. V roku1967 mu udelili titul zaslúžilý umelec a v roku1978 sa stal národným umelcom.Vynikal i v malých postaváchNehral zakaždým veľké postavy; ale v jehopodaní vynikali i tie malé, aj z nich urobil na javiskuči pred kamerou veľké a pre diváka nezabudnuteľnéokamžiky. Takou bola napríkladpostava Mateja Niča v Radičkovovom Pokuseo lietanie, ktorou ukončil svoje herecképôsobenie v Slovenskom národnom divadle.Osobitnú kapitolu v hereckom živote JozefaKronera tvorí film, ktorý mu ponúkol mnohonevšedných príležitostí a tvárny herec sa ichs radosťou chopil. Najradšej a najčastejšiespolupracoval s režisérom Martinom Ťapákom,ale ako výrazný herecký typ ho častovyhľadávali aj iní slovenskí a zahraniční režiséri.Stačí spomenúť jeho zbojníka Pacha,sváka Ragana, Martina Pichandu, slováckehoPagáča alebo Georgea Henycha v bulharskomfilme Ty, ktorý si na nebesiach, či34

Bódiho v maďarskom filme Za tehlovým múrom– a, samozrejme, Tóna Brtku v nezabudnuteľnomfilme Obchod na korze.K celoživotným láskam Jozefa Kronera patrilaj rozhlas, kde vdýchol život mnohým postavám.Jeho hlas oživil nielen rozprávky o Maťkovia Kubkovi, ale aj čertovské príbehy JanaDrdu a mnoho iných. Napísal aj niekoľkokníh. Dve boli z rybárskeho prostredia: Herecna udici a Herec nielen na udici, kýmspomienkovú knihu nazval Neobyčajný testament.Deťom venoval knižku rozprávokRybka Belička. František Fenič o ňom akoštudent roku 1987 nakrútil televízny dokuments názvom Trate života Jozefa Kronera.Pokora a šťastieNa sklonku života - zomrel 12. marca 1998– pri rozhovoroch do knihy s príznačným názvomOsud tak chcel Jozef Kroner výstižnepomenoval tajomstvo vlastného úspechu,keď povedal: „Herecké umenie je silné a neopakovateľnév tom, že dokáže človeka očistiťa nasýtiť, ale aj v tom, že ho drží v pochybnostiach,aby nebol spokojný sám so sebou.Herecké umenie dokáže človeka vyzliecť aždo úplnej nahoty duše, aby ho potom zaodelodo tých najkrajších šiat, do kráľovskýchšiat. Podstatou môjho herectva je predniesť,ukázať, čo sa vo mne skrýva, deje, ako zápasímso životom, ale aj ako sa z neho radujem.Je to veľká spoveď, dokonca väčšia ako táv tmavej spovednici kostola, kde svoje hriechyzverujem jednému človekovi. V divadle saspovedám všetkým, a to ešte na vysvietenomjavisku. Jedno viem s istotou – tak ako dokážemrozospievať svoje srdce, tak rozospievami srdcia divákov. A keď cítim, že im dávamkúsok ľudskosti, tolerancie či bezprostrednéhohumoru, som nesmierne šťastný. Vtedyďakujem Bohu, že mi dožičil, aby moje poslaniebolo malým apoštolstvom.“Ako povedala známa maďarská herečkaMarika Töröcsiková: „Jozef Kroner žil tak,ako mal žiť, žil tak, ako musel žiť. Patril k ľuďom,na ktorých sa nedá zabudnúť. Je stálemedzi nami – ostala tu jeho čistá, úprimnáláska.“ na Slovensku sa už niekoľko rokovudeľuje aj Cena Jozefa Kronera. Autor je historik, vysokoškolský pedagóg,básnik a spisovateľ literatúry faktuPozn. red.: Hercovo priezvisko sa niekedypísavalo i dlhým „o“, v poslednom čase savšak ustálilo písanie v krátkej verzii.Snímky: archívRímsky kominárako rozprávačKniha, ktorá by vám nemala uniknúťAká bola Viedeň v roku1711, v dobe, keď aj Bratislava,nazývaná vtedyPrešporok, bola súčasťouRímskej ríše nemeckéhonároda a keď v nej vládolna krátky čas mladý a príťažlivýhabsburský panovník Jozef I.? Odpoveďna túto otázku zainteresovaný čitateľnájde v knihe talianskych autorov Rity Monaldioveja Franceska Sortiho, ktorú nedávnobez pozornosti oznamovacích prostriedkovvydalo nakladateľstvo Albatros.Pritom tento historický thriller zaznamenalúspech všade, kde dosiaľ vyšiel – a to jepresne šestnásť štátov. Autormi sú manželia,ktorí si vytýčili smelý plán: rozhodli sa napísaťsedemdielny cyklus historických detektívok,ktoré sa opierajú o historické pramene. Zatiaľsa im podarilo napísať štyri diely, z ktorých triuž vyšli aj v češtine. R. Monaldiová je klasickáfilologička, F. Sorti zase hudobný vedec. Dása povedať, že Európou sú posadnutí, a najmästrednou. Žijú vo Viedni a vyhrabávajú na svetlosveta zabudnuté tajomstvá takého kalibru, žeterajší majiteľ milánskeho nakladateľstva Mondadori,kde vyšiel prvý diel cyklu, im zakázal vydávanieďalších pokračovaní. Týmto majiteľomnie je nikto iný ako predseda talianskej vládySilvio Berlusconi. Urazene reagoval aj Vatikán.V taliančine teda ďalšie diely zatiaľ nevyšli. Akosa hovorí, doma nikto nie je prorokom.Názov cyklu tvoria jednotlivé slová latinskéhonápisu, ktorý údajne špičkou meča archanjelMichael vpísal na vrchol viedenského Svätoštefanskéhodómu. Názov znie: ImprimaturSecretum Veritas Mysterium. Koniec zostávazatiaľ zahalený tajomstvom. Chcel by som čitateľazlákať, aby si prečítal tretí diel cyklu, nazvaný„Veritas“. Rozprávačom je opäť rímskykominár, predtým sklepník v rímskej krčmeU Panoša a strojcom zápletky je zase kedysislávny kastrát, teraz vyzvedač „kráľa Slnka“Ľudovíta XIV., abbé Atto Melani, historickápostava. Práve prebieha vojna o španielskededičstvo, Svätá ríša rímska nemeckého ná- Ján Hadrabaroda bojuje s Francúzskom – vo Viedni savšak udejú viaceré úkladné vraždy. Cisárovvojvodca, princ Eugen Savojský, sa hotuje doboja a vyjednáva s tureckým vyslancom. Ktomá prsty v krutých vraždách a komu slúžia?Autori čitateľa na viac ako 900 stranách českéhoprekladu knihy zahŕňajú podrobnosťamiz viedenského života a zavedú ho aj do Prahyza čias korunovácie cisára Rudolfa II. Vo Viedništuduje aj český študent Penicek, úbohý krívajúcinešťastník, ktorý si od kolegov pri beániáchvytrpí veľa zlého. Pomocníkom kominára- rozprávača sa stane grécky študent SimonisRimanopulos, ktorý však inteligenciou práveneoplýva. Alebo všetko len predstiera? CisárJozef I. vtom náhle ťažko ochorie. Je to lennemoc alebo sa ho niekto pokúša ..... z tohtosveta? Je naozaj hlavným zlom tej dávnej i tejtosúčasnej doby premena zlata a striebra na papierovépeniaze, ničím nekryté, za ktorými saod tých čias ľudia naháňajú?Ako vidíte, vytrvalý čitateľ sa o nedostatokzábavy nemusí báť. Obaja talianski autorizrejme podľahli čaru počítača, takže dielo impod rukami poriadne navrelo. Ale to sa v súčasnostistáva mnohým autorom. Monaldiováso Sortim knihu vybavili aj bohatou bibliografioua poznámkovým aparátom, kde si čitateľľahko overí, že okrem ústredného príbehu siautori vôbec nevymýšľajú. Z talianskeho jazykaknihu preložila Zdena Šmídová.V záverečnej poznámke sa s čitateľmi podelilao svoju skúsenosť, ako sa popasovaťs nie práve jednoduchým textom. Nech užide o štýlovú roviny diela, aj keď každý jazyksa inak vyvíja a je teda ťažké vyhovieť autoromi čitateľom v jednotlivých krajinách, kde jazykprechádza iným vývojom ako taliančina. Jazykprekladu je podľa želania autorov dostatočnebarokový, ale zároveň aj zrozumiteľnýsúčasným čitateľom. Štvrtý voľný diel „Mystérium“vyšiel nedávno vo Varšave, na českýa slovenský preklad dielo ešte len čaká. Autor, slovenský novinár žijúci v Prahe,je naším občasným spolupracovníkomosobnosti Slovenska / knižný tiplisty | 8–9 | 200935

športV Bratislave vznikajú novéštadiónyPríkladné postoje verejných orgánov Ján BalážKeď kongres Medzinárodnej hokejovej federácie (IIHF) na zasadaní v rámci Majstrovstiev sveta 2006 v lotyšskej Rige rozhodol,že usporiadateľom hokejového šampionátu 2011 bude Slovenská republika, bol „pod Tatrami“ len jeden štadión,ktorý vyhovoval požadovaným parametrom.Rekonštrukciu košického zimného štadiónadokončili zhodou okolností len niekoľko týždňovpred hlasovaním delegátov, v ktoromSlovensko jasne porazilo protikandidátov.Boli nimi hokejovo vyspelé Švédsko a hokejovotreťotriedne Maďarsko. Slovensko dostalo70 hlasov, Švédsko 20 a Maďarskosa muselo uspokojiť so symbolickými 14hlasmi. Podmienkou bolo, že usporiadateľskákrajina vybuduje ešte jeden vyhovujúcištadión. Akosi samozrejme sa predpokladalo,že bude v Bratislave.Terajšie hlavné mesto Slovenska malo vôbecprvú ľadovú plochu už v roku 1871. Prvéklzisko s umelým ľadom tu dokončili krátkopo vypuknutí II. svetovej vojny a zastrešenýštadión pribudol roku 1958, kedy sa v Bratislaveuskutočnili Majstrovstvá Európy v krasokorčuľovaní.Na tomto štadióne získalvtedy titul majstra Európy skvelý slovenskýkrasokorčuliar Karol Divín. Všetky spomínanéštadióny boli na tom istom mieste – naTehelnom poli.Krátko po rižskom rozhodnutí sa o vybudovanínového hokejového stánku začala nielenrozsiahla diskusia, ale aj zákulisné snahyrôznych záujmových skupín. Najprv to boliťahanice ohľadom miesta, kde mal štadiónstáť. Spory o jeho dislokáciu, ale aj charaktertrvali viac ako dva roky a vzhľadom naobľúbenosť ľadového hokeja v SR všetky informáciesa s podrobným komentárom objavovaliaj v tlači. Pomaly každý štvrťrok savynorila zaručená správa, že tentoraz je užvšetko „isté“ a že nový štadión bude vybudovanýtam alebo inde. Reálne sa javili štyri varianty– a) za štvrťou Petržalka v JaníkovomDvore, b) pri letisku, c) na petržalskej straneDunaja medzi mostom Apollo a Prístavnýmmostom, d) v tesnej blízkosti dožívajúcehohokejového stánku na mieste cyklistickéhoštadióna.Rekonštrukcia je výhodnejšiaPred rokom prišiel primátor mesta s myšlienkou,že by sa mal rekonštruovať „starý“ zimnýštadión, ktorý dnes nesie meno Ondreja Nepelu,slovenského olympijského víťaza v krasokorčuľovanímužov (1972 v Sappore).Bude to vraj najlacnejšia a aj najrýchlejšiaalternatíva. Faktom je, že termín šampionátusa blížil a veľa času neostávalo. Tento návrhmal už len jednu alternatívu – presadzovaliju predseda Bratislavského samosprávnehokraja spoločne s petržalským starostom. Naspomínanom mieste medzi dvoma mostmimala vyrásť multifunkčná hala, ktorú by financovala potom aj prevádzkoval britskýa fínsky investor.Primátor bol však ráznejší, získal potrebnúpolitickú i spoločenskú podporu a do karátmu zahrala aj pomaly sa prehlbujúca ekonomickákríza. Bez verejnej súťaže mestovybralo spracovateľa projektovej dokumentáciea bez overenia iných možností prenajaloaj pozemky v blízkosti štadióna napäťdesiat rokov za 1 000 Sk (33 eúr) ročnes tým, že investor pripraví celý areál na majstrovstvásveta v roku 2011, vrátane postavenianového hotela i tlačového strediska.Podľa vyhlásení malo ísť o rekonštrukciu zamiliardu a štvrť slovenských korún. To bolopred rokom. Dnes je jasné, že ,,peniaze“zdraželi: obnova štadióna bude stáť jednumiliardu 900 miliónov korún (63 miliónoveúr), z čoho dve tretiny zaplatí štát, zvyšokmesto.Ťažko však hovoriť „len“ o rekonštrukcii,keď je zrejmé, že z pôvodnej stavby zostalosotva dvadsať percent, čo je vlastne lentorzo. Napriek krátkej dobe do prvého vha-Dejisko svetového šampionátu v ľadovom hokeji 2011– stav v auguste 2009 listy | 8–9 | 2009Takto by mal vyzerať vynovený Štadión Ondreja Nepelu36

športdzovania puku je však isté, že stavbári termínprestavby dodržia. S búraním sa začalolen pred troma mesiacmi, práca však napredujemimoriadne rýchlym tempom – zlikvidovanésú všetky konštrukcie určené nademontáž, susedná tréningová hala i charakteristickéstĺpy, ktoré dosiaľ bránili divákomvo výhľade.Ako pre Listy povedal šéf architektonickejkancelárie, ktorá vypracovala štyri variantyprestavby štadióna, ing. arch. DušanFischer, začala sa už montáž nosnýchoceľových prvkov nového objektu. Novákonštrukcia terajšie torzo preklenie, čímsa celý vnútorný priestor zväčší. Kapacitamiest sa zvýši o štvrtinu na 10 000 osôb,čím Bratislava dostane k dispozícii supermodernýšportový stánok, ktorý znesiemedzinárodné porovnanie. Zvýši sa bezpečnosťnávštevníkov i počet parkovacíchmiest, rozšíria sa prevádzkové i spoločensképriestory. Prestavba preto obsahujeúplnú zmenu strešnej konštrukcie i novézázemie haly.Podpora štátuKeďže na rekonštrukcii sa významnoumierou podieľa štát, realizáciu stavebnéhozámeru pozorne sleduje aj slovenskávláda, veď ide o prestíž Slovenskejrepubliky. Hala musí byť k dispozícii v danomtermíne, pretože výmena miesta šampionátupodľa predsedu IIHF Reného Faselaneprichádza do úvahy. Predsedavlády Róbert Fico v tejto súvislosti vyjadrilspokojnosť s postupom prác a uviedol,že výstavba objektu a potom aj úspešnáorganizácia majstrovstiev sveta bude preSlovensko dobrou reklamou a potvrdenímjeho úspešného rozvoja, podobne akov prípade Národného futbalového štadióna.Ten má v dohľadnej dobe vyrásť leno pár metrov ďalej, na mieste dnešnéhoštadióna bratislavského Slovana. Tentoprojekt bude už v plnom rozsahu financovaťvláda a uvoľní naň viac ako dve miliardykorún (69 120 000 eúr).Kým rekonštrukcia hokejového stánkuuž nemá oponentov, v prípade futbalovéhoštadióna to tak celkom neplatí. Výhradymajú niektorí architekti, ktorým sanepáči myšlienka zbúrať 66-ročný štadiónSlovana, ako aj časť politickej opozície,ktorá spochybňuje výšku investície– navyše v období hospodárskej recesie.V tejto súvislosti treba povedať, že s myšlienkouvýstavby takéhoto reprezentatívnehofutbalového stánku súhlasila už ajpredchádzajúca vláda a bola naklonenávyčleniť na projekt i príslušné prostriedky,keďže na Slovensku zatiaľ ani jeden futbalovýštadión stopercentne nespĺňa kritériápre organizovanie medzištátnych zápasov.V novom modernom stánku má byť22 000 krytých miest na sedenie. Strechubude možné zdvíhať a štadión splnínajnovšie svetové štandardy aj čo sa týkakamerového, turniketového a bezpečnostnéhosystému.Na pomerne malom priestore má teda v Bratislavedo troch rokov vyrásť nadštandardnéšportové centrum – okrem už existujúcehotenisového aj futbalové a hokejové. Nepochybneide o smelý projekt. Napriek ekonomickejkríze je však reálny a na staromkontinente je len málo miest s takou koncentráciouvýznamných športových stánkov.Verme, že ruka v ruke s investovanýmiprostriedkami budú kráčať aj úspechy športovcov– teda že slovenskí futbalisti sa prebojujúna majstrovstvá sveta vo futbale mabudúci rok v Južnej Afrike a hokejisti že sadoma v roku 2011 blysnú súbojmi o medailovéumiestnenie. Autor je novinár, žije v BratislaveSnímka: autorlisty | 8–9 | 200937

listy | 8–9 | 2009 listy na cestáchNávšteva v RajeckýchTepliciach Helena NoskováRajecké Teplice patria svojou polohou k najkrajším slovenským liečebným kúpeľom. Rozkladajú sa v malebnej kotline,ktorú pred severnými vetrami chráni malebné pohorie Skaliek, nazývaných Slncové skaly. Pohorie dosahuje výšku asi700 metrov nad morom a je porastené bukovými a svrčinovými lesmi. Na jeseň sa bukové lístie rozhorí zlatistou a červenoufarbou, ktorá ostro kontrastuje so smaragdovou zeleňou svrčín. V takých chvíľach sa všetka tunajšia krása zrkadlív umelom jazierku v centre kúpeľov.Od juhozápadu až východu sú kúpele naopakvystavené slnečnému žiareniu a prílivu teplýchvzdušných prúdov. Rajecké Teplické tak majúveľmi príjemné ovzdušie. Ležia v nadmorskejvýške 440 m. Na obzore sa črtajú kontúry Martinskýchholí s Veľkou lúkou a Veternou hoľou.Veterná hoľa dostáva v septembri červenkastýnádych, je porastená brusnicami, kým Martinskéhole s Veľkou lúkou sú obľúbené nielenpre krásne túry s rozhľadom doďaleka , ale ajpre rozsiahle porasty čučoriedok.Čarokrásnu kotlinu osídlil už praveký človek.Hmatateľné stopy tu zostali aj po Rimanoch,ktorí v tejto oblasti zrejme bojovali s Kvádmi.Keďže je o nich známe, že sa venovali pravidelnejočiste tela, zdržovali sa často okolo teplýchžriediel. I v dnešných Rajeckých Tepliciach zanechalipočetné úlomky rímskej keramiky.Písomné zmienky o obciPrvé písomné pramene sa o osade Teplicezmieňujú v 13. storočí. Od roku 1406 patrilaosada k panstvu Lietavského hradu. Ten bolpomenovaný podľa litovskej bohyne Lietvy(Lady), ktorá tu mala aj obetný oltár. Názovsem priniesli pohanskí Litovci v dobe vládypoľského kráľa Boleslava Chrabrého, ktorí tuvybudovali i chrám s oltárom. Rajecké Teplicenavštevoval rád aj „pán Váhu a Tatier“Matúš Čák Trenčiansky, ktorý bol ostatnemajiteľom lietavského hradu. Od roku 1512patrilo potom toto panstvo Mikulášovi Kostkovi,šľachticovi českého pôvodu. Svadboujeho dcéry Barbory získal panstvo FrantišekThurzo a neskôr jeho syn Juraj a ešte neskôrvnuk Imrich. Všetci často navštevovali teplépramene v Rajeckých Tepliciach.Po smrti Thurzovcov sa vlastnícke pomeryzmenili, až sa dedina dostala do prenájmurôznych majiteľov. Isté je, že v roku 1839 užbola známym kúpeľným miestom, ktoré navštevovalaaristokracia. Kúpele sa delili na38

štyri oddelenia: panské, honorárne, židovskéa ľudové. Voda vyvierala v panskom oddelenía pretekala potom cez ďalšie.Po vzniku Československa v roku 1925 sakúpele stali majetkom Revírnej bratskej pokladnicev Moravskej Ostrave. Navyše baníciuskutočnili vo vlastnej réžii ďalšie vrty a objavilinové termálne pramene. Nový majiteľ takzačal budovať modernejšie kúpele. V roku1932 tu vznikla budova moderne zariadenéhoLiečebného ústavu, ktorý niesol názov Baník.Postavil sa penzión Malá Fatra a hotel VeľkáFatra. Bohatí Žilinčania si v Rajeckých Tepliciachstavali letné byty – jedným z nich boldom v štýle architekta Dušana Jurkoviča, ktorýpatril riaditeľovi Elektrických podnikov v Žiline.Aj drevené zruby tvorili obľúbené letné bývanie.Jeden z nich patril politikovi Demokratickejstrany Jánovi Kempnému a jeho manželkeSlávke, profesorke francúzštiny, ktorá pochádzalaz Moravy. V Rajeckých Tepliciach žilo v tejdobe veľa Moravanov a Čechov. Boli to hlavnelekári, personál kúpeľov, učitelia, ale aj majiteliamiestnych reštaurácií a ich zamestnanci.listy na cestáchLiečivé pramenePočas II. svetovej vojny bol vyčistený rybník,ktorý sa zmenil na jazierko a na ňom vyrástli dvaromantické ostrovčeky. Už vtedy na jazere plávalilabute. V tom istom čase vzniklo aj známerajecké kúpalisko s termálnou vodou a detskýmbazénom.Rajecké Teplice majú aj partizánsku minulosť,pretože časť obyvateľstva sa zapojila do Slovenskéhonárodného povstania. Niektorí z obyvateľovv partizánskych bojoch položili život.Po roku 1948 boli kúpele znárodnené. Liečilisa v nich naďalej baníci z Ostravy a ďalších lokalít,ale aj iní pacienti. Termálne pramene dosahujúteplotu 38 stupňov Celsia. Vyhľadávajúich reumatici a ľudia chorí na priedušky, ale liečiasa tu aj poúrazové stavy, ženské choroby,choroby močových ciest i vysoký krvný tlak.V kúpeľných domoch sú kryté bazény, vaňovékúpele, parné kúpele, zariadenia prekompletnú vodoliečbu a elektroliečbu.Návštevníci Rajeckých Teplíc sa môžu prechádzaťpo dvoch dokonale upravenýchparkoch. Zvykom je člnkovať sa na jazere,prípadne zaplávať si na čerstvo rekonštruovanomtermálnom kúpalisku.Mnohí podnikajú výlety na Slncové skaly,ktorých je krásny výhľad na Rajecké Teplicei Martinské hole. Výlet sa dá predĺžiť hrebeňovoutúrou na zrúcaniny Lietavského hradu.Opačným smerom možno zájsť po hrebeňochcez Patúch do čarovných Súľovskýchskál s rozsiahlym skalným mestom s výhľadmina obec Súľov, mesto Bytču i samotnú Žilinu.Ak sa niekto rozhodne stráviť v Rajeckých Tepliciachi relatívne dlhšiu dovolenku, neurobíchybu. Hoci Rajecké Teplice v poslednomdesaťročí dosť zmenili svoju tvár, ešte stále tunájdeme mnoho prírodných krás i kúpeľnej architektúryz prvej polovice 20. storočia. Žiaľ,romantické ostrovčeky na jazere sú teraz prebudovanéna viac či menej gýčovité skalnatéútvary s rybárskou reštauráciou uprostred.Rajecké Teplice sú krásne v každom ročnomobdobí – v zime pod snehovou pokrývkous trblietavým ľadom a korčuľujúcimisa ľuďmi na miestnom jazere, na jar v jemnejzeleni pučiaceho lístia bukových lesovs pestrou kvetenou i v žiari letného slnkas množstvom húb všetkého druhu a s príjemnýmplávaním v termálnom kúpalisku zakaždého počasia.Jeseň sme spomenuli už v úvode. Je utkanázo zlata, červene zrelých drienok, striebra prvýchnočných a ranných mrazíkov a krištáľovočistého vzduchu s vôňou tlejúceho lístia. Autorka je publicistka a etnografka.Snímky: autorkalisty | 8–9 | 200939

listy | 8–9 | 2009 literatúraO ľuďoch, ktorí chceliprežiť normálny životRománová prvotina Pavla RankovaSlovenský spisovateľ Pavol Rankov je medzi prvými dvanástimi autormi, ktorým28. septembra v Bruseli odovzdajú Cenu Európskej únie za literatúru. Jej cieľomje podporovať rozmanitosť kultúr a kontinentov. Uznanie si získal za román„Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)“. Okrem finančného ohodnoteniavo výške 5 000 eur sa ocenené diela a ich tvorcovia predstavia aj na knižnomveľtrhu vo Frankfurte nad Mohanom v októbri tohto roku. Európska únia prispejetakisto na prípadné preklady ocenených kníh do cudzích jazykov. O charakteristikurománu sme požiadali samotného autora oceneného diela. Doteraz ste písali len poviedky. „Stalosa prvého septembra (alebo inokedy)“ jeváš prvý román. Šlo o spoločenskú objednávkualebo o váš vlastný nápad?Písať poviedku je veľmi jednoduché. Písaniemi trvalo len jeden deň a na druhý som užlen opravoval detaily. Napísať román je zložitejšiea za normálnych okolností, keď chodítedo zamestnania, na takú prácu nemátečas. V mojom prípade zohrala rolu šťastnáokolnosť, že Literárne a informačné centrumv Bratislave vypísalo štipendiá pre autorov,aby takto podporilo tvorbu dlhších próz. Keďsom štipendium dostal, odrazu som mohol užcelkom inak hospodáriť s časom a systematickysa venovať písaniu. Ak som dobre informovaný,spomínané centrum oslovilo hádamtridsať autorov, aby napísali román. A predstavtesi, väčšina ten román aj napísala. Predstavte nám svoje dielo. Na Slovenskuvyšlo presne pred rokom – v septembri– a o román bol taký záujem, ževydavateľ musel robiť trikrát dotlač.Je to príbeh troch mladých mužov, ktorí súv roku 1938 ešte chlapcami a všetci sú zaľúbenído jednej dievčiny. Rokmi ich osudyprechádzajú rôznymi peripetiami, ktoré priniesladoba – rozbitie Československa v roku1939, II. svetová vojna, február 1948, 50.roky až po inváziu vojsk Varšavskej zmluvy doČSSR v roku 1968, kedy sa dej končí. Doveľkého národného príbehu som zaradil príbehyobyčajných ľudí, z ktorých každý chcelprežiť obyčajný život a ani jednému z nich sato nepodarilo, hlavne z politických dôvodov. Do románu ste situovali aj neskutočné,surrealistické obrazy, s akými smesa stretávali aj vo vašich poviedkach. Čovás viedlo k tomu, že dej sa neodohrávav prísne realistickej rovine?Fiktívne vsuvky sú spravidla viazané na významnýchpolitikov a prezidentov. Sú to vymyslenéfrašky a každá vychádza zo skutočnosti,akí tí ľudia naozaj boli, napríklad fraška Elena Kotová„Stalo sa prvého septembra(alebo inokedy) je román o láske,pokiaľ ju vyššia moc povolila,“uvádza sa – okrem iného – v distribučnompopiseknihy.o slovenskom prezidentovi Jozefovi Tisovi hovorí,že sa rozhodol vlastné telo týrať tým, žebude jesť jedlá nepriateľov – Maďarov a Židov.A fraška o československom prezidentovi KlementoviGottwaldovi vychádza z faktu, že pôvodnýmpovolaním bol stolár. V týchto drobnýchpreludoch som tieto skutočnosti dotiaholad absurdum. S odstupom času sa zdajú byťfraškou aj niektoré dejinné udalosti, no celýchtých tridsať rokov, kedy sa môj román odohráva,bolo v podstate dosť smutných. Pretosom mal potrebu román odľahčiť. Román je situovaný na juh Slovenska,do Levíc a vaši hrdinovia sú odlíšení navzájomaj národnostne. Jeden z nich jeMaďar, druhý Žid a tretí Čech. Práve Jánovpríbeh stavia celý román do zaujímavejšiehosvetla aj pre českých čitateľov.Hojne sa v ňom vyskytuje počeštená slovenčinaa veľa „čechoslovakizmov“. Aletakto asi hovorila väčšina Čechov, ktorívtedy žili na Slovensku.40Spisovateľ sa na jar predstavil aj pražskej čitateľskej verejnosti

S komickou verziou česko-slovenského jazykasom sa stretol počas vojenskej služby.Československá ľudová armáda bola pochopiteľnespoločná. Dôstojníci sa často sťahovalikrížom-krážom po celej krajine a miešalisa. Ján – alebo spočiatku Honzík – je chlapecz rodiny českých úradníkov. Jeho otecje riaditeľom poštového úradu a keď sa roku1939 Levice stali súčasťou územia, ktoréokupovalo Maďarsko, celá rodina uteká preč,do rodného Brna. Tým sa jeho slovenský príbehneuzatvára. Totiž po vojne sa vracia späťa stáva sa z neho svojím spôsobom Slovák,pretože odvtedy sa v jednej situácii hlási k slovenskejnárodnosti a v inej zase k českej. Román ste venovali otcovi. Obsahujenejaké biografické prvky, spojenés jeho osudom?Sú v ňom aj príbehy zo života otca, ale je ichmenej. Viac som čerpal zo života otcovýchpriateľov. Prevzal som dokonca aj také príbehy,pri ktorých nikto neverí, že sú skutočné.Napríklad príbeh človeka, ktorý u nás vymyslelrecept na instantnú praženicu a zbohatolna ňom v USA. Čitatelia myšlienku berú akovykonštruovaný literárny príbeh, ale on vychádzazo skutočnosti. Realita je niekedy neuveriteľná.Osobne ani nemám rád literatúru, ktorákopíruje život, radšej čítam veci, kde je trochufantázie, prípadne literatúru, ktorá vytvára modelové,nepravdepodobné a iracionálne situácie.Napríklad už základná kostra môjho románu– traja muži sú tridsať rokov zaľúbení dotej istej ženy – je zjavne neskutočná. Román „Stalo sa prvého septembra(alebo inokedy)“ vyjde na jar budúcehoroka aj v českom preklade, konkrétnevo vydavateľstve Host. Ako vnímatezmenu situácie, že slovenská knihadnes, v slovenskom origináli, už nemáčeských čitateľov a musí sa prekladať?Čoskoro to bude dvadsať rokov, čo Česia Slováci žijú v samostatných štátoch. Môžusa navzájom nadštandardne zaujímať o kultúrua umenie toho druhého, ale faktom zostáva,že hovoria dvoma jazykmi. Neviem,či tvrdenia o jedinečnej podobnosti slovenčinya češtiny nie sú len mýtom. Mnohé jazykysú si podobné a je prirodzené, že napriektomu je v určitých situáciách potrebnýpreklad. Umelecká literatúra používa jazykako hlavný výrazový prostriedok, záležína detailoch, presných významoch a presnompochopení zmyslu. Preto som rád, žek českému čitateľovi sa môj román dostanev jazyku, ktorému dokonale rozumie. Osobnečítam samozrejme české texty bez problémova s pôžitkom, ale napríklad v poľštinealebo chorvátčine som schopný čítať len odbornéčasopisy, román v týchto jazykoch byStalo sa, nestalo sa?Podľa autorského incipitu v knihe Pavla Rankova„Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy)“,„je všetko vymyslené; nikdy ničnebolo, nikdy nikto nežil, ani prvého septembranikdy nebolo.“Autor očividne popiera nos medzi očami, lebov priestore medzi Komárnom a Žilinou či medziČiernou nad Tisou a Skalicou sa vždy dialiveci, ktoré presahujú ľudský pochop a v jehorománe sa dejú veci, ktoré sú také nezvratné,že sa možno ešte len budú diať. A prvá, a najviditeľnejšiaz nich je, že Rankov využil výhradnéprávo svojho talentu na pospájanie súvislostí,ktoré si ešte nikto nikdy nedovolil spojiť.Výsledok je v porovnaní s tým, čo generáciea svedomia a cítenia pred ním iba nesmelo naznačovali,frapujúci: nikto neuverí, že to, čo sastalo v jeho knihe, sa naozaj stalo. Veď kto bydnes uveril nejakému svedomiu a cíteniu? Ktoby pripustil, že medzi čiernou a bielou sú ajstovky iných odtienkov? Kto by si priznal, žev živote to tak chodí, a nepokladal predžutépravdy za prospešnejšie zdraviu? MilosrdnýRankov to vie, a preto ponúka čitateľovi okremdobrého čítania aj možnosť ničomu neuveriť.Prvého septembra 1938 sa v strede Európy,na mondénnom levickom kúpalisku, stala historickárománová udalosť: traja trinásťročníchlapci – Maďar, Čech a Žid – sa rozhodliv plaveckých pretekoch bojovať o nárok naplavovlasú Slovenku Máriu. Preteky sa skončiabez výsledku, ale pokračujú na stránkachcelého románu: boj troch kamarátov o láskuPavol Rankov patrí k najvýznamnejším súčasnýmspisovateľom mladšej strednej generácie.Narodil sa roku 1964. Debutovalprózou „S odstupom času“ a v roku1995 získal za ňu Cenu Ivana Kraska (Debutroka). V roku 1997 ho ocenili medzinárodnouliterárnou cenou Jeana Monneta.Nasledovali mnohé poviedky, uverejnenév časopisoch Dotyky, Infoknihy, Rak, Kultúrnyživot, Nové slovo, Romboid, Slovensomdo ruky nezobral, pretože by som z čítanianemal pôžitok. A o ten pri umeleckej literatúreide. Autorka je novinárkaSnímka: LIC Bratislavaské pohľady, Tvorba T... Publikované boli ajv Čechách v literárnom časopise Host, ďalejv Poľsku (časopis Studio) a v periodiku Kalligram,ktoré vychádza na Slovensku v maďarčine.V roku 2001 vydal ďalšiu knihu poviedok„My a oni/Oni a my“ a v roku 2004„V tesnej blízkosti“. Pracuje ako pedagóg naFFUK, odbor knižničnej a informačnej vedy.Bohatá je aj jeho odborná publikačná činnosť.Žije a tvorí v Bratislave.sa opakuje vari v každom z tridsiatich rokovdeja románu, ale nikdy sa neskončí víťazstvomnikoho.Quasi romantický príbeh by mohol vymyslieťhocikto. U Rankova je však najrevolučnejšieponímanie slovenskej histórie, ktorá saspredmetňuje v osudoch postáv.Autor sa vyrovnáva s mnohými protirečivými historickýmiokolnosťami, ktoré sú dodnes predmetompolitických svárov: prvý slovenský štát,okupácia Slovenska Maďarmi, protifašistickéSNP, oslobodenie, február 1948, chruščovovskýpolitický odmäk, Československá jar 1968,spojenecká okupácia. Každá postava musíprejsť týmto očistcom a vycúdiť si z neho svojupravdu. Autorovi hrdinovia sú priam impregnovaníhistorickými udalosťami, ktoré určujú ichživotné trajektórie, no ich činy v konečnom dôsledkupredsa len diktuje najglobálnejšia zovšetkých stratégií – láska. Práve takto podmienenáfaktografickosť však chráni autora predzjednodušovaním či ideologizovaním tém, kuktorým musí – chtiac-nechtiac – cez svoje postavyzaujať stanovisko. Drží sa jej, a narušíju možno iba v najneočakávanejších situáciách(karikatúrne zobrazenie Horthyho, Tisa,Husáka, Novotného, Dubčeka), ktoré okreminého prezrádzajú ironizovanie celej témy, ináčhlboko skryté pod dramatickými peripetiamihlavných hrdinov.Alexander Halvoník(Krátené; recenzia odznela na knižnom veľtrhuv Prahe.)literatúralisty | 8–9 | 200941

literatúralisty | 8–9 | 2009Jozef Banáš ajpo českyZa značného záujmu čitateľskej verejnostisa 8. septembra t.r. v paláci kníhLuxor na Václavskom námestí v Prahea potom aj v Slovenskom inštitúteuskutočnil krst knihy Jozefa BanášaZóna nadšenia ( v českom prekladevydal Knižný klub).Na Slovensku vyšla táto kniha vlani v augustepri príležitosti 40. výročia vpádu vojsk Varšavskejzmluvy do Československa. Jej podtitulznie „Dramatický príbeh priateľstva a lásky1968 – 2008“. Cez životný príbeh Jozefa Baláža(dajú sa vystopovať zrejmé autobiograficképrvky), prelínajúci sa s príbehmi niekoľkýchjeho priateľov – Nemca Thomasa,Ukrajinky Saše a ďalších – podáva obraz našejminulosti v 70. a 80. rokoch až po súčasnosť.Kniha má síce podobu románu,nie však beletristického, ale dokumentárneho.Čitateľa vtiahne do udalostí, ktoré hýbaliEurópou a ktoré poznačili životy hádamvšetkých ľudí v danom časopriestore. V každejkapitole, nadpísanej miestnym a časovýmúdajom (Bratislava 1968, Kolodne, Ukrajina,1969, Berlín 1983 – 1986) nájdeme pred literárnymtextom pasáže o rokovaniach politikovBrežneva, Dubčeka, Andropova atď.a takto vyzbrojení vstupujeme do deja.Akokoľvek slovenská kritika vzniesla i pochybnosti,či ide o literatúru umeleckú, a nie skôro žurnalistické referovanie, kniha sa na Slovenskustretla so živým čitateľským ohlasom – doterazsa jej predalo dvadsaťtisíc výtlačkov. Tedatvrdenie, že kniha sa realizuje až čitateľom a ažčitateľ umožňuje spätnú väzbu, sa tu naplnilo.Teraz so záujmom očakávame, aký bude ohlasčeských čitateľov, lebo sám autor si dosť zakladána tom, že kniha vyšla už aj v češtine a žesa pripravuje jej preklad do ruštiny a nemčiny.So zámerom priblížiť autora aj tunajším čitateľomprinášame obsiahly rozhovor s JozefomBanášom, ktorý pred časom priniesol časopiso nových knihách Knižná revue.Aktérmi pražského krstu boli okrem autoraaj jeho dcéra Adela, televízna moderátorka,imitátor Rastislav Piško a český spisovateľMichal Viewegh.Jarmila WankeováSnímky: SlovpressSloboda je najmäzodpovednosťRozhovor so scenáristoma spisovateľom Jozefom BanášomBývalý novinár, manažér, diplomat a politik Jozef Banáš (1948) sa nedávno programovooslobodil od všetkých kariérnych záväzkov a nasmeroval vlastnú budúcnosťk absolútnej slobode tvorby, za ktorú považuje vo svojom prípade profesionálnespisovateľstvo. K písaniu ho v mladosti povzbudilo víťazstvo v súťaži o pôvodnýtelevízny scenár pre mládež Nebráňme vtákom lietať (1979), po ňom nasledovalitelevízne inscenácie Čisté vody (1982), Kukučia nôta (1984) a Kirchhoffov zákon(1985). Napísal aj divadelné komédie Tréning na štátnika (1990), No comment(1998) a Delírium „P“ (2007). Knižne debutoval zbierkou poviedok a esejí Lepšíako včera (2001), potom spolu s Bohušom Hanzelom vydali úsmevnú knihu o slovenskomparlamente Politicum tremens (2006). Vo vlastnom vydavateľstve vydalsatirickú knihu Idioti v politike (2007) a vlani román Zóna nadšenia. Byť spisovateľom na Slovensku nie jelukratívna záležitosť. Vy ste sa rozhodliprejsť od ekonomického zabezpečeniav trvalom zamestnaní na tenký ľad umelcav slobodnom povolaní. Od hladu ste zatiaľešte nezomreli, takže sa vám darí?Som rád, že som sa rozhodol ísť na tenkýľad a je mi ľúto, že som sa tak nerozhodolskôr. Písal som celý život, ale popri hlavnýchzamestnaniach, ktoré som robil (a bolo ichdosť), pretože bolo treba materiálne zabez- Roman Kaliský-Hronskýpečovať rodinu. Písaním sa človek oslobodzuje,každé slovo, ktoré dáte na papier,však musíte vážiť, pretože slovo môže pohladiťi udrieť. Písanie je o slobode a slobodaje o zodpovednosti. Slová sú klenoty, ktorénemôžete len tak hádzať sviniam. Ja sa učímtrpezlivosti a zodpovednosti pri narábaní soslovom. Naozaj slobodný spisovateľ je poslednouoporou slobody v tomto neslobodnoma závislom svete. Som teda definitívnespisovateľ a darí sa mi.Hostia pražského krstu knihy – Jarmila Wankeová, naša stála spolupracovníčka, Zuzana Belková, redaktorka Slovenskéhorozhlasu z Bratislavy a Vladimír Valovič, riaditeľ Slovenského inštitútu v Prahe (zľava)42

Vaše knihy pôsobia výsostne aktuálne,odkrývate v nich aj veľmi tmavézákutia nekaždodenných dejov, ktoréčitateľa často prekvapia. Odkiaľ stečerpali informácie o neznámych politickýchsúvislostiach zobrazených v Zónenadšenia?Zóna nadšenia je výsledkom dvaapolročnejpráce. Je to kniha, nad ktorou sa musíte zamyslieť.Rád by som však zdôraznil, že privšetkej politickej interesantnosti tejto knihyje ona predovšetkým o láske a priateľstve.Možno, že príbeh je na hranici uveriteľnosti,ale úmyselne som ho písal tak, aby som cezstrhujúci dej pritiahol čitateľa k zlomovým historickýmudalostiam nielen u nás, ale aj v Nemecku,Rusku a na Ukrajine v rokoch 1968 –2008. Vďaka mojej slušnej jazykovej výbavesom si mohol porovnávať opisy tých istýchudalostí z rôznych zdrojov. Napriek tomu,že rekonštrukcia viacerých udalostí je fikciou,dovolím si tvrdiť že nie veľmi sa vzďaľujeod historickej skutočnosti. S viacerými postavamiz politik, o ktorých píšem (Dubček,Brandt, Chňoupek, Husák, Biľak, Honecker,Juščenko a iní) som sa osobne stretol a o tosú tieto postavy presvedčivejšie. Ovládate vzácne umenie odľahčiť ajveľmi vážne témy potrebnou povestnouštipkou humoru. Dokážete odľahčovaťsituácie aj v reálnom živote?Humorný náhľad na život je takmer mojoufilozofiou. Život je príliš vážna vec na to,aby sme ho brali smrteľne vážne. Humorje takmer naším rodinným životným štýlom,manželka i obe dcéry majú vycibrený zmyselpre humor, čo nám veľakrát v zložitých situáciáchpomohlo. Na Slovensku dnes nie je problémnapísať knihu o čomkoľvek. Kritici radihovoria, že u nás chýba románová reflexiareálneho života. Akú máte spätnúväzbu od čitateľov?Veľmi som sa potešil, keď kritici označili románZóna nadšenia za návrat príbehu doslovenskej literatúry. Nazdávam sa, že kombináciapríbehu s opisom danej historickejéry je ideálom pre román. Dobrý román všakmôže napísať len ten, kto čosi prežil. Pretosom šťastný, keď mi čitatelia hovoria, žeZóna nadšenia „smrdí“ životom. Dostal somnedávno e-mail z gymnázia v Rožňave, kdemi mladá učiteľka dejepisu píše, že sa stalzázrak – vďaka strhujúcemu príbehu láskya priateľstva sa mladí ľudia začali zaujímaťo históriu. „Zóna“ sa na rožňavskom gymnáziustala učebnou pomôckou. Niektorí vám vraj vyčítajú, že bývalýkomunista píše o normalizačnej minulosti,o súčasnej politickej realitea o skrytých zákutiach spoločenskéhoživota. Čo vy na to?Použijem už raz spomínaného WillyhoBrandta. Veta, ktorú mi povedal, je ústrednýmmottom románu Zóna nadšenia: „Minulosťkaždého poznáte podľa toho, akosa správa dnes.“ Ten, kto bol slušný za staréhorežimu, je taký aj dnes a kto bol za staréhorežimu lump, je ním aj dnes. Ak niekohonemám rád, sú to majitelia pravdy,ktorých pracovne nazývam „oneskorení hrdinovia“.To sú tí, a poznáme ich dobre,ktorí vehementne lamentujú, ako za staréhorežimu trpeli a pritom mnohokrát opakje pravdou. Ja som sa vždy hlásil k hľadačompravdy. Máte vlastné skúsenosti s obmedzovanímslobody prejavu v minulosti? Keďsa dnes pozeráte ako bývalý diplomat,politik a súčasný spisovateľ na bezbrehúslobodu prejavu okolo nás, akoju vnímate?Som samozrejme rád, že je sloboda prejavu,ale najmä v prípade bulvárnych médiíprechádza do programového negativizmua špinenia. Je to nebezpečné,pretože občanom sa nenápadne dostávapod kožu pocit, že sme národ hlupákov,zlodejov, chudákov a podvodníkov, čo mudenne opakujú niektorí prihlúpli novinári.Úlohou tlače, žiaľ, nie je informovať, alezarábať. Novinári rovnako ako politici všakmôžu podvádzať len toľko, koľko národdovolí. Knihy po vydaní žijú vlastným životom.Hovorili sme už o spätnej väzbe.Čo však zažívajú vaše knihy v súčasnosti?Chvalabohu, moje knihy si už žijú vlastný,dospelý život. Občas sa pozriem, ako saim darí, ako každý starostlivý rodič pozriena deti, ktoré má rád. V knihách je aj mojamailová adresa, a tak mi čitatelia môžu napísať,čo si o nich myslia. Na Idiotov sú výlučnepozitívne ohlasy. Ak sa Zóna nadšeniaradí medzi najpredávanejšie knihy, je todôkazom úspešného zladenia dobrého príbehua spoločenskej reality, v ktorej hlavníhrdinovia žijú. Nazdávam sa, že najväčšímocenením pre knihu je, ak je o ňu záujemi v zahraničí.Knižná revue, 2/2009, krátenéliteratúraSpisovateľ Michal Viewegh, autorova dcéra Adela Banášová, Rastislav Piško, Jozef Banáš a jedna z organizátoriek krstu v úlohe sudičiek (zľava)listy | 8–9 | 200943

listy | 8–9 | 2009právna poradňaPrenajímanie cháta rekreačných zariadení JUDr. Marta OčovskáRekreačné objekty sú nehnuteľnosti, ktoré sú v súlade s kolaudačným rozhodnutím určené na iné ako trvalé bývaniefyzických osôb. Majú rôzny charakter – ide o hotelové budovy, penzióny, chaty, rekreačné zruby, turistické ubytovnealebo víkendové domy. Ich účelom je poskytnúť rekreačný pobyt fyzickým osobám, ale stáva sa, že si ich na dlhšiu dobuprenajímajú aj právnické osoby, ktoré v nich potom poskytujú služby cestovného ruchu.Pri výbere rekreačného pobytu je rozhodujúcekonkrétne miesto, kde sa nehnuteľnosťnachádza. Dôležitá je napríklad hustota osídleniaa teda aj to, či je objekt lese, v obci,v chránenej krajinnej oblasti apod. Nezanedbateľnýmfaktorom sú aj okolité prírodnéa kultúrne pamiatky, trebárs turistické trasy,cyklistické trate, hrady, zámky, jaskyne, jazerá,rybníky, bazény a pod. Ďalším kritériomje dopravná dostupnosť. Záujemcoviaväčšinou uprednostňujú možnosť príchoduautom s možnosťou parkovania priamo predrekreačným objektom. Nájdu sa však aj ľudia,ktorí naopak hľadajú pokojné prostredies horším dopravným prístupom.Nezanedbateľný je rozsah poskytovaných služiebv rekreačných objektoch. V súčasnostinadobúda stále väčší význam športové vyžitie,teda potenciálnych hostí zaujíma, či sú v objektetenisové kurty, telocvične, bazény, saunaa pod. Prevádzkovatelia majú väčšinou pripravenéaj horské bicykle, kolieskové korčule, tenisovéstoly či potreby pre loptové hry.Väčšina rekreantov si na určitú dobu prenajímapresne vymedzenú časť rekreačnéhoobjektu – samostatný zrub alebo chatu.Za pobyt musí zaplatiť cenu, ktorá závisí oddĺžky pobytu, vybavenia objektu a rozsahuposkytovaných služieb. Okrem toho musiaúčastníci takéhoto rekreačného pobytu platiťaj miestne poplatky. V súladu so zákonom(ČSFR) č. 565/1990 Zb. o miestnych poplatkoch,obec zavádza poplatky záväznouvyhláškou, ktorá upravuje všetky podrobnosti– ide najmä o konkrétnu sadzbu poplatku,ohlasovania povinnosti k vzniku a zánikupoplatku, spôsobu úhrady atď. Vovzťahu k rekreačnému pobytu treba upozorniťna dva miestne poplatky – a to poplatokz ubytovacej kapacity a poplatok za rekreačnýpobyt. Sadzba prvého je maximálne2.- Kč, sadzba druhého maximálne 15.- Kčza každý deň pobytu (aj začatý, ak to nie jedeň príchodu). Od poplatku sú oslobodenídržitelia preukazov ZTP.Niektoré právnické osoby majú v predmetečinnosti poskytovanie rekreačných služieb,ale nevlastnia rekreačné zariadenia a lensi ich prenajímajú. V záujme právnej istotyje potrebné uzavrieť o tom písomnú nájomnúzmluvu podľa § 663 a nasl. občianskehozákonníka. Zmluva musí byť spísanátak, aby presne vymedzila predmet nájmua účel.Prenajímateľ je predovšetkým povinný prenechaťprenajatú vec nájomcovi v stave, ktorýzodpovedá dohodnutému účelu užívania.Nájomca je oprávnený užívať vec spôsobomstanoveným v zmluve. Obvykle sa v nej stanoví,že bežnú údržbu a drobné opravy hradínájomca. Ak sú nutné opravy, ktoré má vykonaťprenajímateľ, je nájomca povinný bezzbytočného odkladu oznámiť potrebu opravy.Odporúča sa zahrnúť do zmluvy aj ustanovenie,že po dobu trvania nájomného vzťahu nájomcaprenajatý objekt poistí a preberie takzodpovednosť za škody na majetku, ktoré bymohol spôsobiť majiteľovi objektu.Neprenajíma sa len budova, ale aj vybaveniea ďalšie potreby. Je vhodné, aby prílohouzmluvy bol odovzdávací protokol.Výška nájomného sa stanoví spravidla dohodou.Spôsob platenia a lehotu treba jednoznačnestanoviť v zmluve. Keď sa zmluvnývzťah skončí, nájomca je povinný vrátiť rekreačnézariadenie v stave, ktorý zodpovedádohodnutému spôsobu užívania, s prihliadnutímna obvyklé opotrebovanie.44

Program Slovenského inštitútu v Prahena september 2009rubrika7. 9. 18.00PAMÄTNÝ DEŇ HOLOKAUSTU – STOPY ĽUD-SKÝCH BYTOSTÍVernisáž výstavy fotografi í. Autorka výstavy: VieraKamenickáVýstava potrvá do 30.9.2009.V spolupráci s Múzeom židovskej kultúry v Bratislave.7. 9. o 18.30MILUJ BLÍŽNEHO SVOJHOCelovečerný dokumentárny fi lm slovenského režiséraDušana Hudeca.Film sprostredkúva premeny vzťahov medzi židovskýma kresťanských obyvateľstvom v obdobíod predvojnovej Československej republikyaž po takmer zabudnutý protižidovský pogromv septembri 1945 v Topoľčanoch.8. 9. o 19.00VEČER SO SPISOVATEĽOM JOZEFOM BA-NÁŠOMPredstavenie kníh „Idioti v politike“ a „Zóna nadšenia“(české vydanie, ktoré spisovateľ pokrstív ten istý deň popoludní o 16.00 v pražskomkníhkupectve Luxor).Ukážky čítajú: Rastislav Piško a autor9. 9. o 19.00Multikino „Palace Cinemas“, Slovanský dům, NaPříkopě 22, Praha 1JÁNOŠÍK – PRAVDIVÁ HISTÓRIASlávnostná premiéra nového slovenského fi lmu,ktorý vznikol v koprodukcii ďalších troch krajín –Poľska, Maďarska a Českej republiky.Pripravili: Bioscop, In Film Praha, VeľvyslanectvoSR v ČR, SIRéžia: A. Hollandová a K. AdamikováHrajú: V. Jiráček, I. Martinka, M. Žebrowski, M.Labuda, T. Pauhofová a ďalšíPo premiére sa pod záštitou veľvyslanca SR v ČRPetra Brňa uskutoční spoločenské stretnutie.Vstup na pozvánky!10. 9. o 20.00Klub XT3, Rokycanova 29, Praha 3 – ŽižkovHRDZAKorene slovenského folklóru pretvorené do modernéhofolku, rocku a popu plus rytmické zázemievplyvov svetovej hudby.Na úvod sa predstaví slovenská speváčka ĽubicaChristophoryová.www.xt3.cz17. 9. o 20.30Hala Thámova, Thámova 8, Praha 8 - KarlínJakub Nvota: HAMLET ALEBO NÁLEZ LEBKYVeselá verzia Shakespearovej tragédie, ktorá odštartovalasériu pouličných predstavení Túlavéhodivadla z Bratislavy.Pripravila spoločnosť Art Prometheus s podporouSI.22. 9. 10.00–14.00Hotel „Praha“, Sušická 20, Praha 6Detský deň „Úsmev pre zdravie“III. ročník charitatívnych akcií plný hier, smiechu,zábavy a ponaučenia spojený so slovenskýmirozprávkami a súťažou o Slovensku.22. 9. o 18.00 na tom istom miesteREPREZENTAČNÝ GALAVEČER, spojený s odovzdávanímocenení „Smiech lieči“.Výťažok akcie bude venovaný na pokrytie nákladovspojených s celoročnou činnosťou neziskovýchorganizácií Onkocet Europe a Válka a paměť,ako aj projekt „Normálne je nefajčiť“.www.onkoceteurope.cz , www.htlpraha.czPripravili: Onkocet Europe v spolupráci s Nadačnýmfondom U – invest a ďalší.22.–23. 9.ZLÍN – SKALICA: Baťovým kanálom za vzdelanímProjekt realizovaný za účelom prehĺbenia spoluprácemedzi SR a ČR v oblasti vysokoškolskéhovzdelávania a kultúry.Partneri: Stredoeurópska vysoká škola Skalica,Univerzita T. Baťu Zlín, České centrum Bratislava,Slovenský inštitút Praha, agentúra CzechTourism, Slovenská agentúra cestovného ruchu,mesto Skalica, mesto Zlín a spoločnosť Baťovkanál.http://www.sevs.sk/aktivity/memorandum/24. 9. 12.00–18.00EURÓPSKY DEŇ JAZYKOVVeľká oslava jazykov s pestrým viacjazyčnýmprogramom a súťaž o jazykové kurzy.Pod záštitou Ministerstva školstva, mládeže a telovýchovyČR a s podporou českej Národnejagentúry pre európske vzdelávacie programy.Výsledky súťaže budú slávnostne vyhlásené 1.októbra 2009 o 14.00 hod. v Českom centre,Rytířská 31, Praha 1.Organizujú kultúrne centrá a inštitúty jednotlivýchkrajín EU v Prahe.1. 9. o 18:00SÚČASNÁ SLOVENSKÁ ARCHITEKTÚRAVernisáž výstavy, ktorá predstaví najmladšiu generáciuslovenských architektov a dizajnérov,ako aj renomované architektonické štúdiá a kancelárie.Výstava potrvá do 4.10.2009.Pripravili: Development News Slovakia, Spolokarchitektov Slovenska, Czech Architecture Weeka Slovenský inštitút.1. 9. o 11.00Galéria Mánes, Masarykovo nábřeží 250/1,Praha 1DEŇ SLOVENSKÝCH ARCHITEKTOVTri bloky prednášok na témy:1. Ako architekti modelujú mestá2. Žijeme v meste s riekou3. Dobrú architektúru ocenia aj v krajochPrednášajú: Tomáš Korček, námestník primátoraBratislavy, Štefan Šlachta, hlavný architekt Bratislavy,Peter Bauer, Ján Bahna, prezident SASa Jarmila Húsenicová.Deň slovenských architektov sa koná pod záštitouveľvyslanca SR v ČR Petra Brňa.30. 9. o 10.00ROZPRÁVAJME SI ROZPRÁVKUVýchovno-dramatický program pre deti o slovenčinea jednej rozprávkovej krajine.Účinkujú: Viera Kučerová a Martin MatejkaAk nie je uvedené inak, programy sa uskutočniav Modrej sále Slovenského inštitútu, Jilská 16,Praha 1.Upozornenie: zmena programu, termínov a časovvyhradená!www.slovakemb.cz/SIVYSIELANIE PRE SLOVÁKOV ŽIJÚCICH V ČRČRo 1 Radiožurnál utorok 20:05 – 21:00ČRo Brno pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo České Budějovice pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Hradec Králové pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Olomouc pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Ostrava pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Plzeňpondelok, streda 19:45 – 20:00piatok 19:30 – 20:00(zostrih utorkového Radiožurnálu)ČRo Regina Praha pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Region, Vysočina pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Sever pondelok, streda 18:45 – 19:00 /19:45 – 20:00listy | 8–9 | 200945

modrá stránkaSprávy a oznamyUpozornenieVäčšina programov Klubu slovenskej kultúry sakoná v priestoroch Domu národnostných menšínvo Vocelovej 602/3, Praha 2 (v blízkosti zástavkymetra C – I. P. Pavlova, ale aj v blízkostizástavky metra A – Náměstí Míru). K dispozíciije tu aj knižnica slovenskej literatúry.Návštevné hodiny v priestoroch DNM súpo telefonickej, resp. mailovej dohodes PhDr. Helenou Noskovou, CSc. (+420603 824 370; noskova@usd.cas.cz)as PhDr. Radovanom Čaplovičom (+420724 025 170; rcaplovic@gmail.com).PozvánkaZačiatkom decembra sa v spoločenskej sáleDomu národnostných menšín v Prahe uskutočníriadne Valné zhromaždenie Klubu slovenskejkultúry. Na programe bude okrem inéhovoľba členov rady ako riadiaceho orgánu KSK,ako aj správa o hospodárskych otázkach.O presnom programe rokovania vás budemeinformovať v októbrovom vydaní Listov. Programovénámety však môžete posielať už teraz,a to na kontaktné adresy uvedené vyššie.Odborná konferencia19. a 20. novembra 2009 sa v Liberci uskutočnímedzinárodná konferencia nazvaná„Vzdelávanie menšín a multikultúrna výchovav európskom kontexte“. Zúčastnia sa na nejaj predstavitelia Klubu slovenskej kultúry.S príspevkom o histórii Slovákov v ČR vystúpipredsedníčka KSK Helena Nosková a referáto podiele časopisu Listy Slovákov a Čechovprogram Klubu slovenskej kultúryna najbližšie obdobiena slovenskom krajanskom živote prednesieredaktor tohto časopisu Jozef Gáfrik. Konferenciasa koná s podporou Krajského úraduLibereckého kraja.SúťažKlub slovenskej kultúry, združenie Domusa Slovensko-česká spoločnosť s podporuMinisterstva školstva, mládeže a telovýchovyČR, Úradu pre Slovákov žijúcichv zahraničí a Magistrátu hlavného mestaPrahy pozýva žiakov a študentov na 6.pražskú konferenciu stredoškolákov, ktorása uskutoční začiatkom decembra 2009pod názvom Dva národy v jednom štáte.Alebo Česi a Slováci v Československua rok 1989.Vyzývame záujemcov, aby nám na túto témuposielali eseje, poviedky, články, básne,elégie, fejtóny, podčiarniky, poviedky i anekdoty.Súťažné práce v rozsahu 1- 4 stránokrukopisného textu je potrebné odovzdať do25. novembra 2009, s menom a vekom autora,ako aj názvom školy, ktorú navštevuje.Hodnotiť sa bude osobitne veková kategória12-15 rokov a 16-20 rokov. Práce posielajtepoštou na adresu Klub slovenskej kultúry,DNM, Vocelova 3, 120 00 Praha 2 a obálkuoznačte heslom „Súťaž“, prípadne e-mailomna adresu rcaplovic@gmail.com. Termín: do25. novembra 2009.Autori najlepších prác získajú finančnú odmenua text príspevkov uverejníme v osobitnejprílohe časopisu Listy Slovákov a Čechov.Naše plányPredpokladáme, že začiatkom decembra2009 sa uskutoční priateľské stretnutie tvorcovčasopisu Listy s čitateľmi a členmi KSK.Uvažované miesto konania je spoločenskásála jednej zo stredných škôl v Prahe 2 naNámestí mieru, do ktorej sa zmestí asi 150účastníkov. O podrobnostiach vás budemezavčasu informovať. V tejto chvíli prezradímelen toľko, že v gastronomickej ponukeby nemali chýbať halušky ani modranskévíno a v ponuke kultúrnej potom slovenskáhudba. Chceli by sme, aby to bol typickýkrajanský večierok, aké sú bežné v západnejEurópe i v zámorí, avšak v Prahe by tobolo zatiaľ prvé podujatie tohto druhu.PoradňaBEZPLATNÁ PRÁVNA PORADŇA v otázkachbytovej problematiky a privatizácie bytovéhofondu (v oblasti prevodov bytov do vlastníctva).Raz do mesiaca ju poskytuje členka Kontrolneja revíznej komisie KSK JUDr. Marta Očovskápre členov klubu. Prineste si so sebou dokladytýkajúce sa vašej problematiky. Prosíme,aby ste sa objednávali dopredu na telefónnečísla 221 419 822 alebo 724 025 170.Adresa:Klub slovenskej kultúry, Dom národnostnýchmenšín, Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2Tel.: 221 419 822; Fax: 221 419 839Tel./fax: 224 215 085; Mobil: 724 025 170e-mail: klubsk@gmail.comwww.klubsk.netlisty | 8–9 | 2009BlahoželanieTretieho septembra t. r.oslávil 85. narodeninynáš spolupracovník KarolUjházy, člen KSK,výrazná postava slovenskéhomenšinového životav hlavnom mesteČR. Narodil sa 3.9.1924v osade Vlčovo, avšakdo matriky ho zapísali v Málinci, ktorý sa takstal úradným miestom jeho narodenia. Obecnúškolu vychodil v Hnúšti a maturoval roku 1943v Tisovci. V roku 1947 ukončil štúdium na Vysokejškole ekonomickej v Bratislave. V roku1952 prišiel do Prahy, vraj na šesť až osem mesiacov– zostal tu už na celý život. O rok neskôrsa tu i oženil, keď si za manželku vzal Pražankuzo štvrte Michle. Na Nuselskej radnici oslávilit. r. nevšedné 56. výročie sobáša! Syn žijes manželkou a štyrmi dcérami vo Zvolene.Karol Ujházy pracoval v Prahe vo vysokýchfunkciách na Ministerstve chemického priemyslu,v Štátnej plánovacej komisii a vo Federálnomštatistickom úrade ČSSR. V rokoch1988-1990 bol ekonomickým radcom československéhoveľvyslanectva v Maďarsku. Akosám hovorí, popri práci sa vždy zapájal aj dočinnosti slovenských spolkov v Prahe. Nikdynechýbal tam, kde sa niečo dialo. A takéhoKarola Ujházyho aj všetci poznáme – akočastého návštevníka najrôznejších slovenskýchpodujatí, dobrého spoločníka a zápalistéhorečníka, ktorý rád začrie do bohatýchživotných skúseností. Jubilantovi želáme pritejto príležitosti ostré pero, ako aj veľa zdravia,šťastia a optimizmu, ktorý mu – ostatne –nikdy nechýbal.Redakcia46

16.9. 2009 – 10.1.2010nová budovaNárodného múzeaVinohradská 1, Praha 1Tento unikátny zlatý poklad bolobjavený v roku 1935 v budovebývalej Spišskej komory na dnešnejHlavnej ulici 68 v Košiciach.Poklad tvorí 2920 zlatých mincí, trimedaily, renesančná reťaz a medenáschránka. Obsahom patrí medzinajvýznamnejšie nálezy mincí v celejEurópe. Nachádzajú sa tu mincez celého kontinentu. K ukrytiu pokladumuselo dôjsť po roku 1679, z ktoréhopochádzajú najmladšie mince –uhorské dukáty Leopolda I.Výstava bude umiestnená symbolickyv budove bývalého Federálnehozhromaždenia ČSSR, resp. ČSFRa bude prvým podujatím pražskéhoNárodného múzea v tomto objekte.Výstava sa koná pod záštitouJana Fischera, predsedu vlády ČR aRóberta Fica, predsedu vlády SR.Na jej príprave sa podieľaloSlovenské národné múzeumBratislava,Národné múzeum Praha,Slovenský inštitúta Veľvyslanectvo SR v ČR.Výstava je otvorená denne od 10.00do 18.00 hod.

Pre press>Press>Lettershop>Distribucewww.cprint.cz | www.cprint.sk | sales@cprint.cztlačiareň pre Česko a Slovensko