listy | 5 | 2010 festivalÍrečité folklórne prejavy Jarmila WankeováKeď som si v nedeľu 30. mája sadala do hľadiska Vinohradského divadla, aby som sa plná očakávania ponorila do záverečnéhogalaprogramu 12. ročníka festivalu Praha – srdce národov, nevedela som ešte, aký bohatý sled vystúpení saodvinie za poldruha hodiny na javisku. Pravda, súbory vystupovali už od piatku na Staromestskom námestí, na Mariánskomnámestí aj inde a teda bolo možné presvedčiť sa o kvalitách účinkujúcich už po tieto dni. Ja som sa tam tentoraznedostala – veď nemožno byť všade! A tak som sa nestačila čudovať, aký široký bol záber krajín, z ktorých organizátoripriviedli do Prahy umelecké súbory, a akú škálu rýdzich prejavov autentického folklóru predviedli.Azovské tance v podaní súboru ŽeleziarMyjavská kreácia pražského súboru LimbotaBulharský súbor Pirin zatancoval kolektívny tanec,v ktorom boli prvky balkánske, orientálne,ale prepletené s nám predsa akosi blízkymi,slovanskými.Grécky folklór nám nie je neznámy, ale vidieť hov podaní asi štyridsiatich tancujúcich bolo fascinujúce.Hudba v podaní trojčlenného arabskéhosúboru Ziriab – to už bolo pre Stredoeurópanačosi až mystické. Hráči, pochádzajúciz rôznych arabských krajín – najmä z Marokaa Tuniska – sa dali dokopy až v Prahe, kde terazžijú. Na troch hudobných nástrojoch –arabskej lutne, arabskej flaute a arabskombubienku zvanom dirbakka – dokázali vyprodukovaťtaký rytmus a melódiu, že dojem človekaaž dvíhal zo sedadla. Sila arabskej hudbyspočíva okrem iného aj v tom, že zasahuje hlbokozmysly a city poslucháča. No a vrcholexotiky prišiel v podobe súboru Afrika ngomaz Angoly. Tanečnica rozhýbala do rytmu všetkyčasti svojho tela, ale pritom pôsobila úplne nenútene.Jej päť mužských spoločníkov ju najprvsprevádzalo na hudobných nástrojoch, ale nazáver predviedli, že v krvi majú aj tanec.Aj nám blízke európske národy – Chorváti, Srbiči hráč na akordeón Jevgenij Lisniak z Ruska –predviedli, že majú z čoho čerpať, že studnicafolklóru je u nich nevyčerpateľná, a že keď sa18Cigánska hudba v podaní slovenskej kapely Bartošovcov chytila za srdce celé Staromestské námestie
predvedie kultivovaným spôsobom, je aj zážitkom.Veľmi sa mi páčila aj dvojica z Uzbekistanu.Nevtieravý prejav, ale veľmi krásny tanec,do ktorého tanečnica zapojila všetky partiesvalov. Čo všetko dokáže vyjadriť pohyb krku,hlavy, ramien či rúk!Elegantný a jemný bol tanec vietnamskýchdievčat, žijúcich v Česku, s vejármi v rukách.Ocenila som aj folklór maďarský. Súbor SzöttésMaďarov žijúcich na Slovensku presvedčilo kvalitách všetkých jeho členov. Jemné cifrovanie,sem-tam jedna ruka tanečníka za chrbtom,uvoľnené tancovanie, tanečník tancujúciaj pre vlastné potešenie. Čardáš nemusí byťvždy ohnivý, aby bol temperamentný. A napokon– aby sme pochválili aj našich: strhujúcia dokonalý fľaškový tanec predviedli tanečnícisúboru Železiar z Košíc. Svojskú, veľmi originálnuinterpretáciu ľudovej hudby ukázali rómskihráči z Čierneho Balogu – Bartošovci.Zahanbiť sa nedali ani hostiteľské súbory Limboraa Limborka. Pri vkladaní obrovskej organizačnejenergie do usporiadania festivalu zároveňudržiavať vlastný repertoár, to je vectakmer nadľudská. Myslím, že prvoradou zásluhouLimbory na čele s manželmi Miňovcami jepráve verva, s akou sa púšťajú do organizovaniaďalšieho a ďalšieho ročníka festivalu Praha –srdce národov. V programovej informácii k festivalustojí, že „festival vznikol v roku 1999 akopokus o zmierenie vznikajúcich a množiacichsa národnostných konfliktov vo svete“. A tomutreba naozaj len pritakať, v tomto smere podujatiebohato napĺňa svoj cieľ. A že folklór a jehoprejavy majú nemálo vyznávačov, to dokumentovalaj veľký počet návštevníkov, ktorí prišli nazáverečný večer do Divadla na Vinohradoch(a iste aj na predchádzajúce vystúpenia). Nevdojaksa mi však tlačí do riadkov pripomienka,že tempo večera bolo miestami až závratné.Nestačili sme vstrebať jedno číslo, zatlieskať,nechať doznieť dojem, už prichádzali na javiskoďalší účinkujúci. Bol cítiť časový tlak.Je to tým, že žijeme takto rýchlo alebo boliusporiadatelia tlačení nejakým časovým limitom?Dokonca si myslím, že konferenciér BorisKršňák mohol uvádzať jednotlivé čísla najavisku, a nie predstavovať účinkujúcich cezmikrofón kdesi z úzadia. Aj keby sa tým bolotempo zvoľnilo, predsa len osobný kontakt navodídôvernejšiu atmosféru. Ale to je iba poznámkana okraj, ktorá v žiadnom prípade nechceznižovať zážitok z nádherného večera.Autorka je publicistkaSnímky: Jaroslav MiňoTudy vede cestataké Vladimír DubeňV rámci přehlídky amatérských souborů, která se uskutečnila v květnu v Prazepod názvem „Činoherní klub uvádí“, se českým divákům představilo i divadloŠok ze Šale. Soubor si pro tuto příležitost vybral prozaické dílo amerického spisovateleCormaca McCarthyho „Cesta“, které slavilo úspěch v širší čtenářskéobci jak v USA, tak také u nás. Autor postavil příběh otce a syna na pozadí apokalyptickéudálosti, ve světě ničeho a zdánlivě i nikoho.Obraz o tom, co bude potom, až budemesežehnuti neznámou katastrofou, se podařiloinscenátorům transformovat do „jevištníhojazyka“ tak, aby divák vnímal a bylpřítomen autentickému divadelnímu zážitku.Zdařilým předpokladem bylo citlivé převedeníprozaické formy ve formu dramatickoua scénografická hravost a režisérsko-dramaturgickádovednost propojit pak vše nezbytnédo dramatických postav (syn, otec,matka, stařec, bandita, zloděj, kanibalové).To vytvořilo atmosféru pro tvořivé a přesnévedení herců v dramatické situaci, která člověkanáhle přepadla a převrátila jeho život.Divák ji vnímá zrakem i sluchem a souběžněpůsobí i latentní střídání napětí a uvolnění,vzrušení a uklidnění. Tato dynamičnost ještězesílila emocionální vnímání děje, v němž seotec a syn setkávají s dalšími bytostmi a takésami se sebou, s láskou a odpovědností, nahraně života a smrti.Oba herci - Roman Hačo Hatala - jako oteca Matúš Hučko jako syn vytvářejí od počátkuinscenace vlastní, svébytnou hereckou existencibezprostředního ohrožení, které jeZ kolektivu herců ze Šale přímo vyzařuje dobrá nálada a pozitivní energienutí k jednání v zájmu zachování života. Divácijsou svědky události, která nabízí bezprostředníponoření se do sebe sama.Díky této inscenaci jsme se setkali se slovenskýmiherci mimo naši každodennostv prostoru, kudy může jednou vést „existenciálnícesta“ života dnešního člověka.Autor článku se podílel na dramaturgiitéto inscenace.Foto: autorDivadlo ŠOK, Cormac McCarthy: CestaRežie: Viktor VinczeDramaturgie: Roman Hačo Hatala, ViktorVincze, Vladimír DubeňHudba: Valentín KozaňákOdborná spolupráce: Ivan BurajHrají: Matúš Hučko, Samuel Ferencei, RomanHačo Hatala, Viktor Vincze, ZuzanaNováková, Martina Bučková, Dorota Hrančíková,Valentín Kozaňák, Radovan Halgaš,Peter Ponya, Lukáš Hrančík, Ľuboš Kotlár,Ľudmila Iványiová, Alena Demková, NoraRadičová, Miriam Podbehlá.recenzialisty | 5 | 201019