5 - Listy Slovákov a Čechov - klubsk.net

Ročník 17 / Cena 20 Kč52 0 1 0Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viacGranát do susedských vzťahov Ján Balណivot a doba kráľa Svätopluka Anton HrnkoSlovensko na svetovej výstave EXPO v Šanghaji Mária KrivušováLipník nad Bečvou v premenách času Helena NoskováZ ponuky pražskej reštaurácie Pavlovín Jozef GáfrikV Prahe bilo znovu Praha srdce národov Jarmila WankeováIvan Hálek, kysucký lekár z Prahy Mária Okaníková Žiarislav Švický žiaril v Prahe Eva WankeováSlovenské postavy – bankár Michal Bosák Jozef LeikertAztékovia, gaučovia i námorníci prišli do módy Irena JesenskáOriešok detská príloha

A T E L I É RARCHITEKTÚRYI N T E R I É R UA DIZAJNUÚRAD PRE SLOVÁKOVŽIJÚCICH V ZAHRANIČÍ

Voľby za namiČeské a slovenské parlamentné voľby sa zhodouokolností konali takmer súčasne, s veľmimalým odstupom dvoch týždňov. (Slovo „parlamentný“pritom vedome používam ako istúpublicistickú skratku, keďže najvyššie zákonodarnézbory i ČR a SR nemajú práve najkratšienázvy.) Takže ten, kto má dvojité občianstvo– a teraz mám na mysli príslušníkovslovenskej národnostnej menšiny v ČR – moholvoliť hneď dvakrát. Po prvýkrát osobne,vlastnoručným vhodením hlasovacieho lístkado volebnej schránky v mieste trvalého bydliskav Čechách či na Morave, po druhýkrát nadiaľku, zaslaním hlasu poštou do Bratislavy.Pravda, ak vezmeme do úvahy informáciuŠtatistického úradu Slovenskej republiky,podľa ktorej zo zahraničia prišlo tentoraz len0,22 percenta hlasov (z celkového počtuodovzdaných hlasov 2 566 779), je zrejmé,že veľa nás túto možnosť nevyužilo. V hodnote0,22 percenta sú totiž zarátaní nielenSlováci žijúci trvale v cudzine, ale aj voliči s trvalýmpobytom na Slovensku, ktorí boli v zahraničíiba v deň volieb a z tohto dôvodu požiadalio možnosť voliť korešpondenčne.Inými slovami, v osobitnom volebnom okrskučíslo 103 v Bratislave-Petržalke (kde boli evidovanélen hlasy Slovákov zo zahraničia) hlasovalopresne 539 občanov. Z nich 45,26 percentadalo hlas strane SDKÚ-DS. Na druhommieste skončila strana SaS (17,62 percenta),na treťom Most (9,46 percenta), na štvrtomKDH (9,27 percenta) a na piatom Smer (8,53percenta). Slovenská národná strana tu získala3,3 percenta hlasov, Hnutie za demokratickéSlovensko 0,92 percenta a trebárs Komunistickástrana Slovenska 0,18 percenta hlasov.Prijímať nejaké ďalekosiahlejšie závery z týchtoúdajov je sotva možné, na to je vzorka 539 hlasovaž príliš marginálna. Ale jeden by som sipredsa len dovolil. Ak už Slovenská republikaprijala pred niekoľkými rokmi takú demokratickúúpravu spôsobu hlasovania do Národnejrady Slovenskej republiky, aká v súčasnostiplatí, mala by nájsť aj prostriedky na to, abytúto možnosť popularizovala. Prípadne by stálaza úvahu aj novelizácia zákona v tom zmysle,aby okrem hlasovania poštou bolo možné ajosobné hlasovanie na zastupiteľských úradochSlovenskej republiky vo svete. Aspoň dovtedy,kým (pravdepodobne v strednodobej perspektíve)nebude možné hlasovať aj cez internet.Jozef GáfrikAutor je novinárOficiálne výsledky volieb do Národnej rady Slovenskej republiky*1. SMER – sociálna demokracia 34,79 % hlasov2. Slovenská demokratická a kresťanská únia – Demokratická strana 15,42 % hlasov3. Sloboda a solidarita 12,14 % hlasov4. Kresťanskodemokratické hnutie 8,52 % hlasov5. Most-Híd 8,12 % hlasov6. Slovenská národná strana 5,07 % hlasov7. Strana maďarskej koalície – Magyar Koalíció Pártja 4,33 % hlasov8. Ľudová strana – Hnutie za demokratické Slovensko 4,32 % hlasov9. Strana demokratickej ľavice 2,41 % hlasov10. Ľudová strana Naše Slovensko 1,33 % hlasov(Zdroj: SŠÚ)ObsahGranát do susedských vzťahov .................. 2Ján Balណivot a doba kráľa Svätopluka .................. 4Anton HrnkoLISTY Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viacVydáva Klub slovenskej kultúry v spolupráci so Slovensko-českou spoločnosťou a s DOMUS SM v ČR. Sídlo redakcie: Vocelova 3, 120 00Praha 2. Šéfredaktor: PhDr. Radovan Čaplovič, tel.: 724 025 170 Redakcia: PhDr. Jozef Gáfrik Redakčný kruh: | Mgr. MartinGuzi | Prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD. | PhDr. Slavomír Michálek, DrSc. | PhDr. Helena Nosková, CSc. e-mail: listy.SKCZ@gmail.com, rcaplovic@gmail.com Rozširuje Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s. p. Časopis Listy si môžete přečítať aj na webovýchstránkách: www.klubsk.net LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR a ÚSŽZ Jazyková úprava: Mgr. Eva Wankeová |Mgr. Jarmila Wankeová Grafická úprava: Jitka Krajdlová tlač: TIGR, spol. s r. o. Registrácia vydavateľa časopisu LISTY – Klubuslovenskej kultúry: MK ČR 6584 ISSN 1213 – 0249 Cena za jeden výtlačok je 20 Kč | Cena dvojčísla je 38 Kč | Ročné predplatné240 Kč prijíma KSK na adrese redakcie Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickejalebo v papierovej verzii podlieha schváleniu vedenia KSK Foto na obálke: Nová bratislavská architektúra – obchodné centrum Eurovea(Snímka: Marián Babic)rubrika listy | 5 | 2010Slovensko na svetovej výstaveEXPO v Šanghaji ............................................ 6Mária KrivušováListy na cestách: Lipník nad Bečvou ......... 8Helena NoskováIvan Hálek, kysucký lekár z Prahy ............... 10Mária OkaníkováŠesťdesiat rokov Nitrianskeho divadla ...... 12Mirjana ŠišolákováMóda: Aztékovia, gaučovia a námorníci .... 14Irena JesenskáZ ponuky pražskej reštaurácie Pavlovín .... 16Jozef GáfrikFestival „Praha srdce národov“ .................... 18Jarmila WankeováAj tadiaľto vedie cesta – divadlozo Šale sa predstavilo v ČR ......................... 19Vladimír DubeňPortrét bankára Michala Bosáka ................ 20Jozef LeikertJubilant Peter Poldauf .................................. 21Jozef GáfrikŽiarislav Švický žiaril v Prahe ...................... 22Eva WankeováProgram Slovenského inštitútu ................... 24Oriešok – detská príloha

listy | 5 | 2010 názorGranát do susedskýchvzťahov Ján BalážOd roku 1848, kedy sa v našej časti Európy začali konštituovať štáty na národnom princípe, sú slovensko-maďarskévzťahy napäté takmer permanentne. Ani v období „socialistického bratského partnerstva“ neboli pokojné, spomeňme silen na vierolomné prepadnutie Československa v auguste 1968, ku ktorému sa na juhu Slovenska radi pripojili aj Maďari,veľmi pravdepodobne nie z dôvodov proletárskeho internacionalizmu.Prijatie maďarského zákona o dvojitom občianstvekoncom mája t.r., a to hneď na prvomzasadaní novozvoleného parlamentu,situáciu opäť zdramatizovalo. Snahu o „cezhraničné“zjednotenie údajných pätnástichmiliónov Maďarov v strednej Európepovažuje Budapešť za úplne normálny jav,ktorý nikomu neškodí a nezasahuje vraj anido vnútorných záležitostí susedných krajín.V prípade Slovenska demagogicky argumentovala,že veď aj „Bratislava uznávadvojité občianstvo“.Prijatie zákona prišlo navyše v čase, kedysa na Slovensku schyľovalo k parlamentnýmvoľbám, a tak sa z tohto aktu vcelkuprirodzene stal predmet predvolebnéhoboja. Maďarský postup odsúdili praktickyvšetky politické strany, ktoré mali šancudostať sa do parlamentu, až na nacionalistickúStranu maďarskej koalície, ktorá satvárila, že nejde o nič významného, a taksa vlastne postavila na stranu budapeštianskejvlády ako jej piata kolóna. No a ako vyplývaz výsledkov volieb do Národnej radySlovenskej republiky, SMK a jej radikálnymvodcom v budapeštianskych službách tonepomohlo. Skôr naopak.Bolo by naivné si myslieť, že zo strany Budapeštiišlo o spontánny prejav vlastenectva,ktorého cieľom bolo „len“ uľahčiť Maďaromžijúcim mimo územia Maďarskejrepubliky prístup k štátnemu občianstvu.Tak ako tzv. krajanský zákon, prijatý predôsmimi rokmi, a ktorý takisto vyvolal negatívnereakcie v krajinách, kde žije maďarskámenšina, išlo o cielené a premyslenévyslanie skúšobného balóna. Faktomtotiž zostáva, že v tomto prípade nejdeo neškodné susedské prekáranie: tentokrok sa dá považovať aj za priame atakovanieobčianskej integrity Slovenska. Navyšemaďarská strana na tému dvojitéhoobčianstva s Bratislavou odmietla debatovať.A tá reagovala účinne a rýchlo.Najprv poukázala na viacero problémovspojených s prijatím zákona, napríklad naprávnu neistotu občanov Slovenskej republikymaďarskej národnosti, ktorým navyšezákon neposkytuje nijaké výhody.Ostatne, aké by aj mohol, keď sme užvšetci európskymi občanmi. Podľa predseduslovenskej vlády Róberta Fica jeto pre Slovensko bezpečnostné riziko –a s tým možno len súhlasiť. Preto podľanového slovenského zákona ľudia, ktoríby požiadali o maďarské občianstvo, stratiaslovenské, a tak nebudú môcť pracovaťnikde tam, kde je občianstvo podmienkouzamestnania – trebárs v štátnychslužbách.Jedinou výnimkou týkajúcou sa tolerovaniadvojitého občianstva bude Česká republika,vzhľadom na existujúce nadštandardnévzťahy.Nesúhlasí len Bratislava?Viktor Orbán, predseda strany Fidesz, suverénnehovíťaza maďarských aprílovýchvolieb, sa teda cíti byť premiérom všetkýchMaďarov v strednej Európe. Podľa jehopočtov je ich pätnásť miliónov. To je ďalšia,slušne povedané, vedome zavádzajúca informácia.Maďarov, ktorí žijú v strednej Európev oblasti povodia Dunaja, zďalekanie je toľko, nech ich už počíta ktokoľveka akokoľvek, sotva sa dostane k číslu 12,5milióna.Krajinou s najväčším počtom príslušníkovmaďarskej menšiny je Rumunsko, menejako na Slovensku ich žije v Srbsku a naUkrajine. V Chorvátsku, Slovinsku a Rakúskuje počet Maďarov mizivý.Maďarská strana tvrdí, že na zákon o dvojitomobčianstve ostro reaguje len Slovensko.Je to údajne „prejav pubertálnej nedospelostimladého štátu“. Ďalším krajináms maďarskou menšinou vraj zákon nerobíproblémy. Je skutočnosťou, že najrazantnejšiedáva najavo svoje výhrady Slovenskárepublika. To však neznamená, že inéštáty námietky nemajú. Že sa príliš nahlasneozývajú? Vedú ich k tomu špecifické dôvody– geopolitické i interné.Rumuni vydávajú týždenne niekoľko tisícsvojich pasov občanom Moldavska, takženemôžu dosť dobre protestovať proti rovnakémupostupu maďarskej strany. Navyševláda potrebuje hlasy maďarskýchposlancov v parlamente na presadenieozdravného ekonomického balíčka. Srbskoa Ukrajina zase poškuľujú po začlenenído Európskej únie. Potrebné je tiežpripomenúť, že všetky tri spomínané krajinymajú už spory s ďalšími susedmi, takžeotvárať ich v súčasnosti aj s Maďarskomnebude asi najrozumnejšie.Na druhej strane, Slovensko nemá konfliktys inými susedmi. Takže otvorenemôže dať najavo svoj názor i obavy.Trianonská zmluvaMaďarský zákon o občianstve sa odvolávana jurisdikciu už neexistujúcej krajiny(Uhorska), ktorej navyše Maďarsko nie jeani právnym nasledovníkom. Ide o Trianonskúzmluvu z júna roku 1920, ktorá jesúčasťou medzinárodných zmlúv tvoriacichtzv. Versaillský systém. Vzťahuje sana otázky Zalitavska a zo všetkých čiastkovýchzmlúv má pre Slovensko najväčšívýznam.Je nevyhnutné uviesť, že Trianon mal výlučnedeklaratívny charakter, o hraniciachním potvrdených rozhodla už v júni 1919Najvyššia rada spojencov.Ešte predtým však bolo Československos Maďarskom fakticky vo vojnovom stave.Konflikt bol ako na hojdačke – so striedavýmiúspechmi, ale takmer výlučne naúzemí dnešného Slovenska. V júni 1919však došlo k zlomu a československé jednotky,väčšinou legionárske, začali protio-2

fenzívu a rýchlo postupovali na celej šírkefrontu. Preto československá strana soznačnou nevôľou prijala vyhlásenie prímeriadohodovou komisiou.Béla Kun, vtedajší vodca maďarskýchvojsk, sa po fiasku vpádu na slovenskéúzemie o niekoľko týždňov obrátil proti Rumunsku.Československá republika ponúklaRumunom vojenskú pomoc a žiadalaParížsku komisiu o súhlas s takýmto postupom.Nedostala ho. Rumuni však na žiadnedovolenie nečakali a o desať dní boli v Budapešti.Odtiaľ ich dostal až enormný tlakmocností.Maďarsko bolo napokon prinútené uznaťnezávislosť Československa a nedotknuteľnosťnových hraníc, pričom súčasne súhlasiloaj so začlenením Slovenska i ZakarpatskejRusi do ČSR. V skutočnosti savšak so zmenou hraníc nikdy nezmieriloa permanentne sa snažilo a snaží o revíziuTrianonskej zmluvy. Z bývalého Uhorskapripadlo Maďarsku necelých stotisíc kilometrovštvorcových, čiže asi jedna štvrtinabývalého Uhorska, inými slovami, presnetaké územie, o ktorom mocnosti rozhodli,že je spravodlivé.Tatra, Matra, Fatra ...Mocnosti sa rozhodli viesť slovensko-maďarskúhranicu nie po obvode tzv. HornéhoUhorska, ako znel jeden z návrhov,ale v podstate stredom národnostne zmiešanéhoúzemia. Trebárs mestá Miškoveca Vacov tým pripadli Maďarsku, podobneako aj pohorie Matra. Týmto rozhodnutímsa ocitlo mimo územia Slovenska – tedav Maďarskej republike – asi 400 000 tisícSlovákov a zhruba rovnaký počet Maďarovzostal na Slovensku. Kto by teda mal pociťovaťväčšiu krivdu, je otázkou zdravéhoúsudku.Čiže tu niekde, v nostalgii za uhorskýmipomermi, možno vystopovať pôvod maďarskýchtúžob týkajúcich sa revízie Trianonskejmierovej zmluvy. Maďari tým nielenžeporušujú jej ustanovenia, ale ajdohovor medzi Maďarskou ľudovou republikoua Československou socialistickourepublikou č. 37/1961 Zb., podľaktorého je vo vzťahu medzi oboma krajinamidvojité občianstvo vylúčené. Pretoprijatie maďarského zákona o dvojitom občianstvemožno považovať za hodenie granátudo susedských vzťahov. Nemusí pri-tom tiecť krv, ale dôsledky takéhoto krokumôžu zanechať hlboké rany, ktorých liečeniebude trvať dlho. A to si nik z reálneuvažujúcich ľudí na oboch stranách Dunajaneželá.Autor je novinárIlustračná snímka: SlovpressMaďari vo sveteMaďarsko 9 967 921Rumunsko 1 431 807USA 1 398 724Slovensko 520 528Srbsko 293 299Ukrajina 156 600Kanada 267 255Nemecko 120 000Spojené kráľovstvo 80 135Austrália 40 583Chorvátsko 16 595Slovinsko 6 243Údaje sú z roku 2002Zdroj: maďarská štatistikanázorlisty | 5 | 20103

listy | 5 | 2010 históriaVeľká Moravaa kráľ Svätopluk ako súčasť historickéhopovedomia Slovákov Anton HrnkoV priestoroch Národnej rady Slovenskej republiky v Bratislave sa 19. mája uskutočnila odborná historická konferenciao úlohe a mieste slovenského kráľa Svätopluka v našich dejinách. Jeden z príspevkov predniesol aj historik AntonínHrnko. Text prinášame v pôvodnom rozsahu.Zámerne som si za úvod môjho vystúpenia vybraltúto známu slovenskú pieseň, ktorú JánKollár zaradil do svojich Národných spievaniekmedzi Spevy historické. Pieseň je zaujímavátým, že symbolizuje a vyjadruje úzku previazanosťdvoch slovenských tradícií, a to tradíciecyrilo-metodskej ako tradície kresťanskej a svätoplukovskejako tradície štátoprávnej v slovenskomhistorickom vedomí.O tom, že svätoplukovská tradícia prežívalav prostredí Nitrianskeho kniežatstva, svedčia užprvé kroniky popisujúce udalosti v 9. a 10. storočí,ktoré sa zachovali dodnes. Všeobecne saprijíma názor, že legendu o Svätoplukovom pustovníčenína Zobore počul kronikár Kosmas počassvojej návštevy Nitry začiatkom 12. storočia.Legendy o Svätoplukovi a Veľkej Morave v tomtoobdobí nemuseli pravdepodobne iritovať vládnucudynastiu Arpádovcov, lebo Nitrianske kniežatstvo(ducatus) vystupovalo ako polosuverénnycelok a nitriansky vojvoda mohol mať aj celkomzáujem o ich šírenie, najmä keď bol v konfliktes kráľom. Avšak po tom, ako kráľ Koloman Nitrianskekniežatstvo rozpustil, pretrvávanie svätoplukovskejtradície sa asi dostalo do konfliktus centralizačným úsilím panovníka. Podľa môjhonázoru práve tento konflikt (teda pretrvávaniesvätoplukovskej tradície a posilňovanie centralizmuv Uhorsku) bol podnetom pre anonymnéhomagistra P., notára kráľa Bela (II.?; III.?), aby napísaldielo „Gesta Hungarorum“. Tento román,vydávajúci sa za kroniku, je totiž celým svojím duchomzameraný na vyvrátenie toho, čo si autordal za cieľ – „nepravdivé povesti vidiečanov a táravýspev igricov“. Pravdepodobne však svojímradikálnym, agresívnym prístupom, teda úplnýmopomenutím skutočných aktérov deja, najmäSvätopluka, s cieľom ich vymazania z povedomianedosiahol žiadaný účinok a jeho dielo zapadlona dlhú dobu prachom. Ranostredovekíaktéri z 9. a 10. storočia boli jednoducho prílišznámi aj v okolitých štátoch, aby ich bolo možnéjednoducho vymazať z pamäti.Iný spôsob eliminácie pozitívneho obrazu Svätoplukazvolili neskorší uhorskí kronikári. Šimonz Kezy a neskôr Ján z Turca sa vydali cestou znevažovaniaSvätopluka, čo by ho urobilo nehodnýmúcty a teda aj prihlásenia sa k nemu. Takvznikla známa povesť o Svätoplukovi ako o porazenompanovníkovi, ktorý svoju krajinu vymenilza bieleho koňa. A práve tento motív sa celénasledujúce storočia používal v ideovom zápaseproti krajinskému partikularizmu a neskôr i protislovenskému národnému uvedomovaniu sa.Ako som už spomenul, svätoplukovská tradíciabola jedným pólom veľkomoravskej tradície,ktorej druhým pólom bola cyrilo-metodskátradícia. Zaznamenávame ju najmä od 15. storočia,keď bola v slovenskom prostredí už silnorozšírená. Keďže v tomto období máme zaznamenanéaj silné vedomie etnickej odlišnosti„horných“ a „dolných“ časti krajiny (napr. kronikaKostnického koncilu od Ulricha z Richtentalu,ale napr. aj domáca kronika Jána z Turca),možno predpokladať, že záujem o cyrilo-metodskédedičstvo mal aj vlastné domáce zdroje.Teda, že nešlo o nové poznanie, ale len o akceleráciudomácich tradícií.Reformácia vyvolala nové procesy, medzi iným ajzáujem o jazyk ľudu ako komunikačný prostriedokmedzi veriacim a Bohom. V konečnom dôsledkuvšak záujem o jazyk ľudu viedol k všeobecnémuposilneniu národného vedomia,ktorý nakoniec vyústil do formovania modernýchnárodov. Historizmus pri tom hral výraznúúlohu, lebo zdôrazňovaním spoločnej históriea spoločného historického prežitku sa vytváralospoločné vedomie a podnecovala snaha o formovaniespoločnej budúcnosti. Silné prihláseniesa k veľkomoravskej tradícii badať pritomako na strane slovenských protestantov, takaj na strane katolíkov. U katolíkov túto tradíciusilne podporoval i panovnícky dvor.Spojenie dvoch tradíciíSlovenskí katolíci cyrilo-metodskú tradíciunebrali izolovane od svätoplukovskej. Zostavovateľkatolíckeho spevníka Cantus Catholiciz roku 1655 Benedikt Szölösi sa v úvodetohto diela programovo prihlásil k veľkomoravskejtradícii ako celku a jeho slová vykazujú ažprofesionálnu znalosť dejov, ktoré viedli k prijatiustaroslovienskej liturgie. „Náš panónskynárod – píše – sa preslávil mnohými chválorečamia pamätníkmi dávnych pokolení. Keďza kráľa Svätopluka, sídliaceho na Belgrade,apoštolskí mužovia Cyril a Metod mu hlásaliKristovu vieru a on sa primkol ku Kristovi, hocivynikol vo všetkej nábožnosti, jednako sa najväčšmivyznamenal chválospevmi. Vysvitá toz rozličných piesní, podivuhodne prispôsobenýchna cirkevné slávnosti alebo na iné príležitosti.Spomenutí svätí mužovia, keď sa sv.krstom pripojili ku Kristovi spolu s kráľom Svätoplukom,taktiež i s Bulharmi, s Moravanmi,aj s českým kniežaťom Bořivojom, vymohli odrímskeho pápeža Mikuláša I. (povolenie), abynárodom, čo pokrstili, bolo dovolené konaťbohoslužby v ľudovom jazyku.“Od polovice 17. storočia môžeme už v bohatýchpísomných prameňoch vystopovať rozvinutúveľkomoravskú tradíciu v oboch jej formách,teda aj v svätoplukovskej, aj v cyrilo-metodskej.K jej posilňovaniu prispievala aj profesionálnahistoriografia. V období vrcholného baroka dosiahliprofesionálnu úroveň aj niektorí slovenskíautori, zaoberajúci sa dejinami. Vyskytol savšak jeden problém. Nepriatelia prebúdzajúcejsa slovenskej „nácie“ domáhajúcej sa svojichpráv zaútočili na nich starou bájkou o predajikrajiny Svätoplukom za bieleho koňa a vyvodzovaliz toho, že majú byť večití poddaní Maďarom.Preto u niektorých autorov došlo k akémusiodstupu od Svätopluka.Odklon od veľkomoravskej tradície bol všakiba prechodný a pravdepodobne zasiahol ibaúzky kruh vzdelancov. Už roku 1777 prichádzaso svojím dielom historik Štefan Salagius, ktorýupozorňuje Slovákov, „aby nerozmnožovalisvoju slávu predávaním dymu a bájkami. Je turozsiahla a slávna história starých Moravanov.Z tejto sa môže čerpať skutočná sláva“. V svojomdiele pritom označil Svätopluka za „najslávnejšiehokráľa našich Slovákov“. Na Salagiovezávery priamo nadväzoval Juraj Papánek Deji-4

nami slovenského národa, ktorým dal podtitul„O kráľovstve a kráľoch Slovákov“. Svojou koncepciouslovenských dejín, v ktorej Veľkú Moravuvyhlasuje za kráľovstvo Slovákov a veľkomoravskýchpanovníkov za slovenských kráľov,silne poznačil historické vedomie nasledujúcichslovenských generácií. Ujali sa ho predovšetkýmbernolákovci, ktorí či už prácami JurajaFándlyho alebo Jána Hollého rozšírilisvätoplukovskú a cyrilo-metodskú tradíciu obraznepovedané do každej slovenskej chalupy.Svätopluk a štúrovciHollého historické eposy mali nesmierny vplyvna formovanie nasledujúcich generácií Slovákov.Oduševňovali sa nimi príslušníci Kollároveji Hamuliakovej generácie a silno pôsobila i v radochnastupujúcej generácie štúrovcov. A tu bysom sa opäť vrátil k piesni „Nitra, milá Nitra“. Keďsa 24. apríla 1836 stretli na Devíne stúpenci ĽudovítaŠtúra, táto pieseň nechýbala v ich repertoári.Pre nich nebolo podstatné, kedy vznikla,ale to, kedy si mysleli, že vznikla. A práve pretoŠtúr zložil na jej melódiu nový text piesne „Děvín,milý Děvín“, v ktorej sa celkom jednoznačneprihlásil k štátoprávnemu odkazu Veľkej Moravy.Štúr ako stúpenec Heglovej dialektiky pritomzaložil koncepciu slovenských dejín, ktorú neskôrv dejepisectve rozvinul Július Botto. Spočívalav tom, že slovenské dejiny sa vykladali v dialektickejtriáde tézy, antitézy a syntézy, v ktorejzákladom bola slávna veľkomoravská minulosťso slávnym kráľom Svätoplukom, po ktorej nastalopotlačenie ducha slovenskosti a následnejeho obrodenie v súčasnosti, aby dosiahol novúa väčšiu silu a slávu v budúcnosti.Na takto chápanom základe Ľudovít Štúr vypracovalnárodný program obrody slovenskéhonároda, ktorého výsledkom malo byť sebavedoménárodné spoločenstvo, hrdé na svojpôvod a slávnu minulosť, ale predovšetkýmkultúrne, jazykovo a politicky samostatnés vlastnou politickou samosprávou. Svätoplukovskátradícia, tradícia veľkomoravskejštátnosti tak bola priamo pri zrode modernéhoslovenského politického programu,programu pre samostatný, suverénny slovenskýnárod, ktorý sa v celosti realizovalaž vytvorením samostatnej Slovenskej republikyroku 1993.Treba v tejto súvislosti poznamenať, že vedomie,že aj Slováci mali svojich kráľov, že mali svojuštátnu samostatnosť, stelesnenú najmä „slávnymkráľom“ Svätoplukom, bolo silným impulzomk tomu, aby zápas za národné oslobodenienevzdávali. Pribina, Rastislav, Svätopluk, aleaj Cyril a Metod boli postavy, ku ktorým sa obracalislovenskí národovci, hľadajúc posilneniev zápase proti národnému útlaku. Nie je náhodou,že katolícki vzdelanci dali svojmu časopisunázov „Cyril a Metod“ a že svoj kultúrny spolokchceli pôvodne pomenovať Spolok sv. Cyrilaa Metoda. Nie je však ani náhodou, že úrady imtakýto názov nepovolili a nakoniec museli siahnuťpo českom svätcovi Vojtechovi. Rovnako nieje náhoda, že Matica slovenská bola založenápri príležitosti tisíceho výročia príchodu byzantskýchvierozvestcov na Veľkú Moravu, k štátoprávnejtradícii ktorej sa hlásili všetky slovensképolitické i náboženské prúdy v danom období.Vznik prvej republiky roku 1918 opäť určitýmspôsobom zasiahol do prezentácie svätoplukovskejtradície. Vládnuca česká elita sa sícesnažila vykladať vznik česko-slovenského štátuako obnovu Veľkej Moravy, ale skôr túto štátnosťchápala ako obnovenie stredovekej českejštátnosti rozšírenej o Slovensko. Omnohoviac ako veľkomoravskej tradícii sa venovala oficiálnapozornosť svätováclavskej tradícii a v bojiproti katolicizmu sa obnovovala, respektíve vytváralatradícia husitizmu. V danej situácii saSlováci preto upli k najstarším vlastným dejinám,v ktorých bol neopomenuteľný christianizačnýfenomén ako fenomén národotvornýa kultúrny. Preto sa roku 1933 na slovenskejstrane organizovali aj Pribinove oslavy, lebo faktpostavenia kresťanského kostola v Nitre bol neodškriepiteľnýmaktom úplne individualizujúcimSlovákov od Čechov.Svätoplukovskú tradíciu obnovovala opäť ažnastupujúca profesionálna slovenská historiografia.Jej vzostupu napomáhal najmä tlak maďarskejiredenty, ktorá sa pokúšala pôsobiť navyvolanie rozkolu medzi Slovákmi a Čechmi i silnoupropagáciou svätoštefanskej myšlienky akokresťanskej a katolíckej proti „bezbožným a husitským“Čechom. Najmä okruh vedcov a politológovokolo historika Františka Hrušovskéhooproti nárokom „koruny sv. Štefana“ na slovenskéúzemie prišiel s propagáciou svätoplukovskejštátnej myšlienky ako staršej a pôvodnejšej,ktorá vylučovala nárok svätoštefanskej korunyna slovenské územie. V nasledujúcich vojnovýchrokoch však slovenská spoločnosť mala užiné problémy a tieto teórie sa nerozvinuli.Kádrovanie slovenských dejínV povojnových rokoch, pri vyrovnávaní sa s „ľudáckymautonomizmom“ z pozície čechoslovakizmu,došlo aj k silnému kádrovaniu najstaršíchdejín. Medzi zatratených sa dostal najskôrPribina ako vzor „kolaboranta“ s Nemcami. Tovšak bol oficiálny dôvod k vystaveniu mu takéhotokádrového pôvodu. V skutočnosti dôvodbol ten, že bol jediný slovenský vládca, ktorýbol dokázateľne nezávislý na územiach západneod Slovenska. V období stalinizmu potomdošlo aj k zoficiálneniu výkladu slovenskýchdejín a v rámci nich aj veľkomoravskej tradícieako tradície „československej štátnosti“ bezspojovníka. Slovákom sa v rámci tohto výkladuuprela akákoľvek samostatná štátnosť v minulostia ak sa im nejaká uznala, tak to bola štátnosťvýlučne spoločná. Jediná diskusia, ktorása v časoch socialistického uvoľnenia dovolila,bola otázka vzťahu Moravy a Nitry, teda či tentovzťah zakladal nárok len na autonómiu alebo čipripúšťal aj federáciu.Svätoplukovská tradícia bola rovnako neželanáa trpená ako tradícia cyrilo-metodská, leboskrývala v sebe náboj ideí nekompatibilnýchso stalinskou obdobou čechoslovakizmu a oficiálnepropagovaným ateizmom. Týmto dvomideológiám (stalinizmus a ateizmus) – v princípenepriateľským voči slovenskému národnémupolitickému a duchovnému programu –bol na Slovensku odňatý čiastočne priestor ažvznikom samostatnej Slovenskej republiky. Jepríznačné, že pozostatky čechoslovakizmu naSlovensku nie sú spojené s masarykovskou prvorepublikovouideou existencie dvoch vetievjednotného „československého“ národa, ktorév budúcnosti majú splynúť, ale s netolerantnýmstalinským modelom unitárneho „Československa“, aký sa vo vzťahu Slovákov a Čechov vyvinulv päťdesiatych rokoch minulého storočiaa najvýraznejšie bol stelesnený v politike AntonínaNovotného. Práve nositelia tohto netolerantnéhočechoslovakizmu sa nedokázali stotožniťs obnovou veľkomoravskej tradície v jejcyrilo-metodskej i svätoplukovskej podobe povytvorení samostatnej, suverénnej a demokratickejSlovenskej republiky roku 1993.Som presvedčený, že väčšina jej obyvateľovsa hrdo hlási k cyrilo-metodskej tradícii, zakotvenejv našej ústave i k počiatkom vlastnej národnejštátnosti, reprezentovanej Nitrianskymkniežatstvom a Veľkou Moravou. Myšlienkatejto slovenskej štátnosti bola celé stáročia vovedomí Slovákov spojená s mocným a slávnymkráľom Svätoplukom. Je skutočne hanbou,že tento náš panovník doteraz ešte nemalna Slovensku žiadnu sochu a ešte väčšouhanbou, že sa nájdu ľudia, ktorí jej postaveniespochybňujú.Autor je bývalým poslancom Slovenskejnárodnej rady a historikomhistórialisty | 5 | 20105

listy | 5 | 2010 EXPO 2010Stred sveta na ĎalekomvýchodeNiekoľko postrehov z návštevy Svetovej výstavyEXPO 2010 v ŠanghajiŠanghaj zaznamenáva takisto rekordný početvystavovateľov. Pôvodne sa spomínala účasťokolo 230 krajín a významných medzinárodnýchorganizácií, po otvorení v máji sa totočíslo ustálilo na počte 186 pavilónov. Ale – ajto je úctyhodný počet.Napokon počet návštevníkov – metropola Ďalekéhovýchodu očakáva v dobe od 1. mája do31. októbra až 70 miliónov hostí. Aj preto bolootvorenie načasované na začiatok májovýchsviatkov, ktoré patria v Číne k najznámejším,najväčšmi rešpektovaným a patrične dlhým.Miesta konania svetových výstav sú v zásadezáležitosťou Európy, kde sa uskutočnili asidve tretiny týchto jedinečných podujatí. Nasledujeamerický kontinent a na treťom mieste jeÁzia. V súvislosti s Čínou je však rozhodujúcifakt, že svetová výstava sa koná po prvý razv rozvojovej krajine. Okrem olympijských hieralebo majstrovstiev sveta v populárnych športochje prestížnou záležitosťou aj organizovaniesvetovej výstavy. Získať právo usporiadaniaje skvelý úspech, tentoraz teda Šanghajaa Čínskej ľudovej republiky; je to potvrdenieich rastúceho významu vo svete.Slovensko nie je na predaj„Lepšie mesto – lepší život“ – tak znieústredné motto tejto výstavy; Slovenská re- Mária KrivušováOrganizátori šanghajského podujatia chcú prekonať viaceré rekordy, týkajúce sa 160-ročnej histórie svetových výstav. Tá čínskaje najväčšia napríklad rozlohou, keď sa rozprestiera na ploche väčšej než päť kilometrov štvorcových. Jednotlivé body výstaviskana oboch brehoch rieky Huangpo spájajú viacprúdové cesty, aby po skončení výstavy mohlo plynulo plniť ďalšie funkcie.publika si ho doplnila myšlienkou „Svet preľudstvo“. Autor architektonického riešeniaexpozície akad. arch. Miroslav Zikmund vytvorilpriestor, ktorý ukazuje vzájomnú a neustálesa mieniacu koexistenciu dvoch fenoménov,mesta a človeka. Interiér symbolizujenámestie, v ktorom sa odohrávajú významnéspoločenské udalosti každej komunity. Je topriestor na stretávanie, ktorý sa napĺňa významoma začína žiť až vtedy, keď naň prídu ľudia.Tak je to aj na výstave – námestie je tiché,steny a výstavné kóje sú iba kulisou, prítmienič neprezrádza. Ale iba do chvíle, kým saotvoria vstupné dvere, námestie sa naplní malýmii veľkými divákmi a v okamihu ožije...Len asi päťdesiat vystavovateľov si postavilo pavilónpodľa vlastných predstáv, ostatní sa z ekonomickýchdôvodov rozhodli pre typizovanéstavby, ktoré ponúkli organizátori. Tak postupovaloaj Slovensko, keď si zvolilo pavilón s celkovourozlohou 1 034 metrov štvorcových. A typizovanúbudovu má aj Česká republika.Vo väčšine pavilónov patrí posolstvo prostredníctvomfilmu alebo obrazov ku kľúčovým komunikačnýmprostriedkom. Vzhľadom na tisíckynávštevníkov a prístupnosť pavilónovdenne 12-13 hodín, často bez prerušenia,nemožno postaviť prezentáciu krajiny na „živých“prvkoch. Film, ktorý je v konečnom dôsledku„len“ technickou záležitosťou, všakmožno v každom pavilóne ponúkať nepretržitea opakovane, fakticky bez prestávky.Jeho spektrum je široké, môže ponúknuť obrazy,vyvolať pocity, maľovať farby, do okamihuvtesnať rozličný denný i dejinný čas,sprostredkovať prírodu i človekom vytvorenédielo. Môže naplniť priestor expozície tak,ako tú slovenskú zapĺňa film Pavla Barabáša.Na výstave EXPO 2010 bolo mnoho filmov, bohužiaľ,v podstate iba „zamaskovaných reklamných“- niečo ponúkali, propagovali, predávali;reklamné boli zábery, strihy, výrazy tvárí, zvuk.Ponúkali krajinu ako na trhu a na predaj. Skoroako tovar, ktorý sa dá skonzumovať...Lenže – kto už len túži po prikrášlenej reklame,po trikoch, po usmerňovaní až manipulácii?A kto netúži (aspoň potajme) uveriťniečomu úprimnému a skutočnému? FilmPavla Barabáša, nositeľa mnohých ocenení,sa podaril a je jedinečný tým, že Slovenskonenúka na predaj – on ho predstavuje. Jehofilm neukazuje výrobky, ale hodnoty, ktoré sanedajú prepočítať a napísať na cenovku. Jevyjadrením odkazu – toto sme my, naša krajina,naša príroda, tu sme doma.A tým sa stal najsilnejším prvkom slovenskejexpozície. Komisárka slovenskej účasti IvanaMagátová k tomu dodáva: „Priestor námestiaje doplnený kójami, ktoré naznačujú vývojobydlí v rôznych mestách a v rôznom čase;upútavka na inom mieste pripomína LadislavaHudeca, slovenského architekta, ktorý v Šanghajipostavil prvý mrakodrap mimo územiaUSA, ale aj viaceré nemocnice, kostoly, bankovéa iné priestory. Vyhľadávaná je aj fontánkaželaní, povrch ktorej netvorí voda, aleinteraktívna obrazovka, ktorá pri troche šťastiageneruje nejaké príjemné želanie. Odiných pavilónov sa Slovensko odlišuje aj kvalitnýma dobre padnúcim oblečením hostesiek,6Takto vyzerá čínska verzia názvu Slovensko

ktoré prišli zo Slovenska – inde sú skôr čínskehostesky“.Štáty sa predstavujúO svetových výstavách možno uvažovať z viacerýchuhlov pohľadu. Prvou rovinou je účasťkrajiny vo vzťahu k medzinárodnej prestíži,upevňovaniu medzinárodných vzťahov, postaveniav rámci Medzinárodného úradu pre výstavy,začlenenia krajiny do svetového diania.Nebyť na svetovej výstave je mínus; naopak,účasť patrí ku štandardnému kroku sebavedomýcha suverénnych krajín. Treba konštatovaťs uznaním, že Slovenská republika na to dbá.Zúčastnila sa aj na predchádzajúcej svetovejvýstave v Zaragoze s tematikou vody (kdeČeská republika kvôli nutnosti šetriť chýbala,pozn. red.) a nechýba ani v Číne. Návštevníkavíta decentným, nenásilným spôsobom, svedčiacimo vkuse a pochopení zmyslu výstavy.A ako si počínajú iní?Thajčania kropia návštevníka jemnučkýmikvapkami „dažďa z pralesa“, Dáni mu umožniapovoziť sa na bicykli, Švédi ho spustiaz prvého poschodia na prízemie v tobogáne,Afgánci skrášlia „tetovaním“ henou, Gréci housadia na agore, Iránci mu zase predajú rozprávkovokrásne perzské koberce. Nemciponúkajú zem v podobe gule, ktorú prítomnínávštevníci (akože) rozhýbu svojou energiou,Malajzijci predvádzajú remeslá, Indoviavypchanú, krásne ozdobenú hlavu slonaa Rusi dôraz na zeleň prehnali do tej miery, ževytvorili prostredie tropického pralesa...Skrátka, ak aj nie všetci, určite mnohí hľadaliatrakcie, ktorými by publikum zaujali, potešili,ohúrili, nadchli. A že nešlo o intelektuálne rébusy,to je fakt.Číňania sú tým všetkým vyslovene nadšení,ich skromnosť, spokojnosť a akoby až detskážiadostivosť zbadať a zažiť niečo nové je veľmipríjemná. Ja ako Európanka vnímam niektoréveci trochu ináč, ale to je vedľajšie: táto výstavaje určená primárne domácemu publiku,ľuďom z diametrálne odlišného jazykovéhoa kultúrneho prostredia, s iným hodnotovýmsystémom, s inou životnou filozofiou, s inýmiočakávaniami. Rozhoduje ich pohľad.Deti, pamiatky, historické míľnikyKaždý z pavilónov zápasí s ústrednou myšlienkouvýstavy a okrem toho aj s vlastnou témou.Niektoré prístupy, obrazy a východiskáboli však aj tak spoločné. V rozličnom spracovanísa veľmi často objavuje motív podávanýchrúk, motív zrelých ľudí, ktorí odovzdávajúštafetu mladým, motív prírodných a kultúrnychpamiatok, zapísaných na listinu svetovéhokultúrneho dedičstva, motív historickýchmíľnikov a udalostí, spájajúcich danú krajinus Čínou. Kvalitu života v meste vnímali tvorcoviačasto prostredníctvom detí.Vo vonkajšom a vnútornom spracovaní pavilónovsa objavovali materiály, typické pre krajinu,napr. korok (Portugalsko), bambusy (Indonézia),pieskové duny (Malta), voda (Grécko),bohatá príroda (Nový Zéland). Niektorí poňalifasády svojich budov ako náznaky ľudových výšiviek(Poľsko, Rusko), niektorí ich ozdobili výtvarnýmiprejavmi (Bielorusko, Tajvan), niektoríich prepojili s populárnou cyklistickou dopravou(Dánsko). Viaceré krajiny pracovali s motívomvody, stekajúcej po vonkajších stenách (India,Indonézia). Svoj pozitívny prístup k prírodemanifestovali vytvorením prekrásnych záhrad(Singapúr) a pokiaľ ide o tvary, často vytváralioblé vnútorné formy, ktoré sa v podobe akejsiarény napĺňali divákmi (Nemecko, Fínsko).Dosť veľkou módou je trojrozmerná produkcia(napr. pavilón Európskej únie, Spojených arabskýchemirátov a i.). V niektorých pavilónochponúkajú organizátori tradičnú i menej tradičnúkuchyňu (Austrália, Filipíny, Grécko), alebo aspoňchutné dobroty (Belgičania napríklad čokoládu).V slovenskom pavilóne nechýbajú halušky.Honba za návštevníkomVo všeobecnosti je honba za návštevníkmipodľa mňa dosť problematická stránka vývojasúčasnej výstavy EXPO. Postupom času akokeby sa čísla stali métou samy osebe. Ošiaľua požiadavke organizátorov viac-menej podľahliaj jednotlivé pavilóny. Ale načo slúži to horúčkovitépočítanie nespočítateľného a stálesa mrviaceho davu? Čo vypovedá o kvalite expozícií?Ako narábať s faktom, že návštevnosťsa líši v závislosti od dňa, hodiny, počasia, čiumiestnenia expozície? Stačí na zaznamenanieto, že niekto pavilónom len prejde? Ako savyrovnať s návštevníkmi, ktorým sa návštevaareálu zmenila na preteky v získavaní pečiatokdo špeciálneho preukazu?Českí organizátori sa chvália, že ich pavilónpatrí medzi často navštevované. Pravdu povediac,niečo na českej expozícii je zaujímavé,ale určite nie všetko, aj táto expozícia máslabé miesta a samoúčelné časti. Zaujímavéje predstavenie českých pokladov prostredníctvommnohých zrkadlových plôch a myslím,že autori si ju vysoko cenia – ale presnetento istý princíp víta návštevníka trebárs ajv pavilóne Bahrajnu.Inšpirujúc sa režisérom Pavlom Barabášom,konštatujem: sú na svete miesta, ktoré ohúriaa miesta, ktoré sa človeku dostanú pod kožupostupne a potichu. To druhé platí aj o Slovenskua slovenskej expozícii na šanghajskejvýstave, ktorá potrvá do 31. októbra 2010.Šanghaj – Bratislava – Praha, máj 2010Článok bol napísaný pre bratislavský časopisSlovo a pre pražské ListyAutorka je novinárkaSnímky: autorkaEXPO 2010Zaujímavá fontánka šťastiaSlovenské bábiky zo šúpolia v čínskom fotoaparátelisty | 5 | 20107

listy | 5 | 2010 listy na cestáchRenesančná krása Lipníkanad Bečvou Helena NoskováJarné a letné mesiace človeka priam vyzývajú, aby sa vybral na vlastivedný výlet. Netreba vždy cestovať do ďalekých krajín,je krásne vracať sa i do rodného kraja na Slovensko a cestou si urobiť zastávku ešte na území Českej republiky. Jedenz takýchto návratov vedie cez Lipník nad Bečvou a Rožnov pod Radhošťom. V máji tohto roku Lipník ohrozili povodnea zaliali jeho predmestie ležiace pri rieke Bečve. Našťastie mesto samotné nepoškodili, leží totiž na vŕšku.Lipník nad Bečvou, pôvabné mesto s krásnymrozľahlým námestím a bohatou histórioustojí akoby bokom od hlavných turistickýchťahov. Treba odbočiť z hlavnej cesty smerujúcejna Slovensko, konkrétne cez Makov naŽilinu, ale odbočka stojí za to. Na námestíakoby sme sa zrazu ocitli v inom svete. Obklopínás kúzlo renesancie a pokoj, v dnešnejdobe taký vzácny. Ako tu len dokážu žiť tí Lipničania,prebehne hlavou Pražanovi?Prvú písomnú zmienku o Lipníku nachádzamev dokumente z roku 1238. Mestom sa Lipníkstal o dvadsať rokov neskôr, presnejšie v roku1256. Mesto sa utešene rozrastalo predovšetkýmv 15. storočí, keď bol jeho pánom Vilémz Pernštejna. Jeho jadro tvorí nádhernéveľké námestie s kamennými historickýmibudovami, z ktorých vyniká radnica v renesančnomštýle. Pri námestí stojí farský kostolsv. Jakuba – pôvodne románsky, v roku 1400prestavaný ako gotický. Veža má renesančnécimburie a renesančná je aj susedná zvonicaso štvorcovým pôdorysom a slnečnými hodinami.Na zvonici visia tri zvony – Michal, Jakuba Barborka. Najstarší Jakub pochádzaz 15.storočia, kým Michal je mladší, na ňomsa skvie letopočet 1604. Váži až päť ton. ZvonBarborka, ako správna žena, vek tají. Vie sao nej len toľko, že zvonievala ako umieráčik.Rozjímanie pri zvuku zvonovVyzváňanie zvonov je plné, sýte a hlboké.Zaplní celé námestie, rezonuje v ňom a rozliehasa do celého mesta. Námestie má rozľahléarkády. V daždivom počasí tu môžetepokojne korzovať a kochať sa historickýmpriečelím opravených domov. Chránenýpred dažďom i slnkom si tu návštevník môžeaj posedieť pri šálke dobrej kávy.Zaujímavý je areál kláštora a zámku.Na Bratrskej ulici nájdeme kostol sv. FrantiškaSerafínskeho. Renesančnú svätyňudal na mieste pôvodnej modlitebne postaviťPetr Vok z Rožmberka s manželkou Kateřinouz Ludaníc. On bol síce katolík, alemanželka ho uviedla medzi českých bratríkov.Vedľa kostola stojí piaristický internát,kde žil a študoval aj známy prírodovedec, genetiknemecko-moravského pôvodu GregorJohann Mendel. Z druhej strany kostola sarozkladá zámok so zámockým parkom. Neďalekovstupu víta návštevníka buk „Opičiak“,rarita celého kraja a Strom Českej republikyroku 2005. Potom sa môžeme prechádzaťpod mohutnými vzácnymi drevinami rozsiahlehoanglického parku. Naďaleko „Opičiaka“narazíme na ďalšiu raritu, záhradu na streche“,ktorá vznikla na povale zámku. Záhradaoplýva kvetinovou výzdobou a uprostred zurčífontána. Len nedávno ju zrekonštruovali dotakmer pôvodného stavu.Od roku 1412 žili v Lipníku židia. Ako jednaz prvých sa spomína Sára z Lipníka. Ďalší židiasem prišli po roku 1454, keď ich vypovedaliz moravských kráľovských miest Olomoucaa Uničova. Páni z Lipníka boli židomnaklonení a neobmedzovali ich príliv, takžev polovici 19. storočia tu židia tvorili tretinuobyvateľstva. Nežili v uzatvorenom gete, aleusídlili sa vo vnútornom okruhu mestskýchhradieb a bášt. Tam sa dodnes zachovali židovskéstavebné pamiatky. Na Pernštýnskejulici je dom, v ktorom bývala židovská škola,ale nájdeme tu aj opravený Gutmanov nadačnýdom, židovskú radnicu, fabriku na výrobustužiek atď. Neďaleko stojí židovskáradnica, najstaršia synagóga na Morave, postavenáhneď po vzniku kamenných hradiebs okrúhlymi baštami. V roku 1948 – 1950ju premenili na modlitebňu Československejcirkvi husitskej a je ňou dodnes.V Lipníku sa nachádza aj starý židovský cintoríns hrobmi siedmich lipnických rabínov.Jedným z nich bol B. T. Fränkel, ktorého hrobsi dodnes uctievajú chasidi, prichádzajúcizo zahraničia. Časť rodiny Fränkelovcov žilaa žije v Žiline. Bratia Fränkelovci sú autorminedávno vydanej obsiahlej odbornej publiká-8Zámok Lipník nad Bečvou – raritou jezáhrada na streche zámku

listy na cestáchJedinečný buk „Opičiak“ spod koruny zvnútra ...cie „Židia v Žiline“. Knihu písali dvadsať rokov.Ale to len na okraj. Vráťme sa k Lipníku nadBečvou, ktorý bol v minulosti piatym najväčšímžidovským mestom na Morave – po Mikulove,Prostějove, Boskoviciach a Holešove.... a pohľad naň zobďalečLipník a SlováciOd konca 50. rokov 20. storočia žije v Lipníkuaj malá slovenská pospolitosť, ktorá savšak už plne integrovala do miestneho spoločenstva.Slováci prichádzali do tohto krajapredovšetkým ako frekventanti neďalekýchvojenských škôl v Hraniciach na Morave a voVyškove. Často však slúžili aj v miestnych kasárňach,prípadne v Hraniciach. Preto nie náhodouje v tomto kraji taký populárny aj festival„Jánošíkov dukát“ v neďalekom Rožnove,ktorý organizuje Obec Slovákov v Českej republikeso štátnou podporou českou aj slovenskou.V Lipníku nad Bečvou, Hraniciachna Morave i Vyškove má stálych priaznivcov.Rožnov pod Radhošťom je ďalším rázovitýmvalašským mestom s bohatou ľudovou kultúrou.Zastavíme sa v ňom v budúcom čísle.Pri ceste do Lipníka treba pripomenúť hradHelfštejn, ktorý sa rozkladá na protiľahlomkopci. Neustávajúci dážď nám tentoraz zabránilv jeho návšteve, hoci je od mesta vzdialenýlen štyri kilometre. Hrad je opradený mnohýmiľudovými povesťami, ktoré vysvetľujú jehovznik v 14. storočí. Vzdoroval nielen Dánoma Švédom, ale aj Turkom. Veľakrát ho prestavovali,ale stále si zachováva ráz pôvodnosti.V súčasnosti sa tu konajú i známe rytiersketurnaje. Ak ich navštívite, uvidíte nielen hrad,ale aj Lipník nad Bečvou z vtáčej perspektívyLen si treba vybrať dobré počasie.Autorka je historička a naša stála spolupracovníčkaSnímky: autorkaKostol sv. Jakuba a zvonicalisty | 5 | 20109

listy | 5 | 2010 živá históriaIvan Hálek, kysucký lekárz PrahyŽivotný príbeh lekára, osvetového pracovníka a politika MUDr. Ivana Hálka je úzko spätý so Slovenskom. Prežil tu takmerštyridsať rokov, o ktorých sám napísal, že boli najkrajšie v jeho živote. Ako mladý český lekár pracoval od roku 1901 naslovenských Kysuciach, v Čadci. Odtiaľ po štvorročnom pôsobení odišiel na miesto praktického lekára do Žiliny, kdenašiel domov na ďalších vyše tridsať rokov.Lekár Ivan Hálek na dobovejfotografiiIvan Hálek sa narodil11. novembra 1872v Prahe. Bol synomčeského básnika, spisovateľaa publicistuVítězslava Hálka. Poabsolvovaní gymnáziaštudoval od roku 1890 na Lekárskej fakulteKarlovej univerzity v Prahe. V tomto obdobítu študovalo aj veľa slovenských študentov,predstaviteľov mladej generácie slovenskejinteligencie, ktorá sa na prelome storočí usilovalao národné, kultúrne a mravné pozdvihnutieSlovenska. Okrem sústavnej osvetovejpráce pre národ sa snažili dostať do poprediaspoločenských záujmov aj starostlivosť o zdravieľudí. Ivan Hálek sa spriatelil najmä s DušanomMakovickým, Albertom Škarvanom a VavromŠrobárom, ktorí boli členmi spolku Detvana stúpencami učenia L. N. Tolstého. Navštevovalaj filozofické prednášky T. G. Masaryka.Po promócii v roku 1896 absolvoval ročnúvojenskú službu a potom získaval prax narôznych klinikách. Po problémoch, ktoréčiastočne súviseli aj s tzv. Hilsnerovou aférou,sa rozhodol z Prahy odísť. Dušan Makovický,ktorý bol vtedy lekárom v Žiline, mu ra-dil, aby si vybral za miesto svojho pôsobeniaslovenské Kysuce. A tak v roku 1901 prišielIvan Hálek ako praktický lekár do Čadce.V tej dobe boli Kysuce jednou z najchudobnejšícha najzaostalejších oblastí Uhorska.Ivan Hálek tu nepracoval len ako lekár, ale odsamého začiatku vykonával aj obetavú osvetovúprácu, v ktorej mu od roku 1903 pomáhalamanželka Luisa. Odtiaľ potom posielaldo Prahy i početné literárne črty pod názvom„Zápisky slovenského lekára“. Mária OkaníkováZ Čadce do ŽlinyKeď v októbri 1904 dostal doktor Makovickýponuku stať sa lekárom v rodine L. N.Tolstého, potreboval získať za seba do žilinskejordinácie dobrého nástupcu. Preto sas prosbou obrátil na svojho českého priateľa.I. Hálek ponuku prijal a v roku 1905prevzal ordináciu aj s bytom. V Žiline pokračovalv osvetovej a politickej práci, čovšak malo za následok aj konflikty s uhorskýmiúradmi, ktoré sa ho v roku 1913 pokúsilivypovedať z krajiny. Táto snaha bolaneúspešná, keďže sa za neho postavila žilinskáverejnosť, priatelia a aj pacienti.Už mesiac po vypuknutí prvej svetovej vojnynarukoval a pôsobil vo viacerých vojenskýchnemocniciach. Koniec vojny ho zastihol v Žilinea hneď po vyhlásení Československejrepubliky 28.októbra 1918 sa zapojil do revolučnéhodiania. 10.decembra 1918 Národnézhromaždenie v Prahe prijalo zákon,ktorým ustanovilo Ministerstvo s plnou mocoupre správu Slovenska na čele s VavromŠrobárom. Jeho sídlom sa od 12. decembra1918 stala Žilina. Ivan Hálek v ňom bol zodpovednýza oblasť zdravotníctva.Od založenia Československého červenéhokríža v roku 1919 bol členom jeho ústrednéhovedenia a predsedom tejto humanitárnejspoločnosti na Slovensku. Jeho zásluhoumal novozaložený miestny spolok Červenéhokríža v Žiline v roku 1919 až 704 členov.I. Hálek vo voľbách roku 1920 roku úspešnekandidoval do parlamentu, stal sa poslancomza Slovenskú národnú a roľnícku stranu.Jeho cieľom bolo zlepšiť stav zdravotníckejstarostlivosti na Slovensku. V roku 1923 savzdal poslaneckého mandátu a vrátil sa k lekárskejpraxi. Odborne sa vyškolil na detskejklinike v Bratislave u profesora J. Brdlíka.V prospech detíČeskoslovenský červený kríž a misia ladyMuriel Pagetovej kúpili v roku 1920 kaštieľv Bytčici, ktorý dovtedy patril českému huslistoviJánovi Kubelíkovi a zriadili tu detskú ne-10Budova nemocnice v Bytčici kedysi......a dnes. Žiaľ, budova už neslúži na zdravotnícke účely. Novy majiteľ, ktorý juspolu s rozsiahlym parkom kúpil nedávno za mimoriadne nízku sumu, tu počítaso zariadením cestovného ruchu.

mocnicu. Tá v roku 1921 prechádza do rúkČeskoslovenského červeného kríža. Na podnetAlice Masarykovej do funkcie primára vymenovaliIvana Hálka. Pod jeho vedením tupôsobilo veľa kvalitných lekárov a nemocnicamala dobré meno v celom Československu.Známa bola aj tým, že detským pacientomsa tu hrávali bábkové predstavenia, ktorémali okrem zábavného aj poučný charakter.V Bytčici sa Hálkovci podieľali aj na organizáciiochotníckeho divadelného súboru, ktorýaj ich zásluhou dosiahol dobrú umeleckúúroveň. Ivan Hálek bol aj jedným z lekárovučiteľovOšetrovateľskej školy ČeskoslovenskéhoČerveného kríža, zriadenej v ÚstaveM. R. Štefánika v Turčianskom Svätom Martine,ktorá vznikla v roku 1925. Zaslúžil sa ajo otvorenie Sociálnozdravotného domu v Žilinev roku 1928. Ivan Hálek sa popri prácilekára venoval aj publicistickej činnosti. Prispievaldo viacerých slovenských a českýchčasopisov. Jeho práca na poli zdravotnejosvety a vzdelávania na Slovensku malav tých časoch veľký význam.Rozlúčka so SlovenskomNa základe uznesenia vlády Slovenskej republikyz marca roku 1939 o prepusteníčeských zamestnancov zo štátnych služiebmusel Ivan Hálek zo Slovenska odísť. Jehoodchod ťažko niesli aj spolupracovníci. Pätnásťz nich – v rôznych pracovných funkciách– podpísalo dňa14. júna 1939 list, ktorýsa začína týmito slovami:„Drahý náš pán primár! Nadišla chvíľa, kedymusíme sa s bolestným srdcom rozlúčiťs Vami nielen ako s predstaveným nášhoústavu, ale ešte viac než s našim dobrotivýmotcom. Mnohé roky Vaše dobré otcovskésrdce s láskou a bedlivosťou staralo sao nás a my všetci zamestnanci ústavu, ktorémuste bol v čele, veľmi dobre vieme, čostrácame odchodom Vašej dôstojnosti.“Na slovenských priateľov potom Ivan Hálekstále spomínal. Po odchode zo Žiliny žilu Karla Šantrůčka v Modřanoch pri Prahe,takisto lekára a priateľa z čias vysokoškolskéhoštúdia, a to až do svojej smrti 17.februára 1945. Je pochovaný na Vinohradskomcintoríne v Prahe.Osobnosť Ivana Hálka je príkladom činorodej,obetavej a nezištnej práce, ktorou satento muž zaslúžil o zlepšenie pomerov naSlovensku.Autorka je pracovníčka Považskéhomúzea, žije v ŽilineReprodukcie: autorka a archívMuž európskehoformátuPred 250 rokmi sa v Považanoch pri Trnavenarodil Alexander Rudnaj (1760 – 1831), ktorýsa neskôr stal druhým slovenským kardinálomv histórii. Spisovateľ Jozef Ignác Bajza o ňomnapísal, že bol „veľkou postavou Nitrianskejstolice“. My dnes už môžeme povedať, že celéhoslovenského národa. Bol to totiž osvieteneckývzdelanec európskeho formátu, ktorýv roku 1819 nastúpil do funkcie ostrihomskéhoarcibiskupa a v roku 1820 preniesol arcibiskupstvoz Trnavy do Ostrihomu v dnešnomMaďarsku. Toto mesto bolo vtedy prevažneslovenské. O dva roky neskôr tam položil základnýkameň monumentálnej baziliky v klasicistickomštýle, ktorá sa týči nad Dunajom apôsobivý pohľad na ňu je najmä zo Štúrova.Nie náhodou je dnes častým cieľom slovenskýchkatolíckych veriacich a turistov.Maďarskí nacionalisti síce uznávali Rudnajovezásluhy, ale ako o tom svedčí záznam v miestnejkronike, vytýkali mu, že sa v úrade „obklopilSlovákmi“. Keď ho pápež Lev XII. v roku 1828vymenoval za kardinál, Alexander Rudnaj sapreslávil výrokom: „Slovák som, a keby sombol i na stolci Petrovom, Slovákom zostanem!“Už menej sa vie, že zohral významnú úlohu ajpri poslednej korunovácii uhorského panovníkav Bratislave, v roku 1830 – za kráľa korunovalFerdinanda V. Dobrotivého.Alexander Rudnaj je pochovaný v bratislavskomDóme sv. Martina. (jg)živá históriaSkupinová fotografia z roku 1927, Ivan Hálek stojaci,prvý spravaPozvánka na otvorenie detskej nemocnice v BytčiciOstrihomská bazilika – jej základný kameň položil AlexanderRudnajVYSIELANIE PRE SLOVÁKOV ŽIJÚCICH V ČRČRo 1 Radiožurnál utorok 20:05 – 21:00ČRo Brno pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo České Budějovice pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Hradec Králové pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Olomouc pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Ostrava pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Plzeňpondelok, streda 19:45 – 20:00piatok 19:30 – 20:00(zostrih utorkového Radiožurnálu)ČRo Regina Praha pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Region, Vysočina pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Sever pondelok, streda 18:45 – 19:00 /19:45 – 20:00listy | 5 | 201011

listy | 5 | 2010 dramatické umenieDivadlo Andreja Bagarav Nitre oslavuje šesťdesiat rokov existenciePrvé divadlo postavili v Nitre v roku 1883. Slúžiloaž do 2.svetovej vojny, kedy bolo zničenépri bombardovaní. Po vojne, v roku 1949, vytvoriliNitrania divadelné priestory v Národnomdome. Tu pôsobilo divadlo 43 rokov, aždo otvorenia novej modernej budovy v roku1992. Spočiatku bolo známe ako Krajové divadloNitra, od roku 1979 je jeho oficiálny názov„Divadlo Andreja Bagara“, podľa významnéhoherca, režiséra a pedagóga.S týmto divadlom a mestom spojili svoje životynatrvalo viacerí známi herci a režiséri, napríkladHilda Augustovičová, Jozef Dóczy, Adela Gáborová,Vladimír Müller či Eliška Müllerová, kýmpre iných to bola výborná štartovacia pozíciapre ďalšiu kariéru: pre Jozefa Bednárika, MariánaSlováka, Pavla Haspru, Karola Spišáka...V súčasnosti činnosť divadla určujú najmä riaditeľsúboru Ján Greššo, umelecká vedúcaEva Pavlíková a šéfdramaturg Svetozár Sprušanský.Ponúkame vám záznam našej besedys nimi. Eva Pavlíková je vynikajúca činoherná,ale aj muzikálová herečka, hrá v drámachaj veselohrách, ba i v rozprávkach. Pochádzaz Košíc ale hneď po absolvovaní vysokejškoly sa presťahovala do Nitry. Mirjana ŠišolákováS takmer 83 tisíc obyvateľmi je dnes Nitra piatym najväčším slovenským mestom. Je centrom poľnohospodárskej výroby,sídlom Slovenskej poľnohospodárskej univerzity a Univerzity Konštantína Filozofa. Leží na siedmich pahorkoch – akoRím. Najznámejší z nich, a zďaleka viditeľný, je Zobor, vysoký 387 metrov. Nitra je nielen starobylé historické mesto, s ktorýmsa spájajú počiatky slovanského osídlenia, slovienskeho písomníctva a kresťanstva na území dnešného Slovenska,ale aj mesto, ktoré praje kultúre. Aj preto sa tu darí divadlu a divadelníkom.Eva Pavlíková: Nitrianskedivadlo je uždlhé roky špičkovým„mimobratislavským“divadlom. Ešte akoštudentka som videlaslávne inscenácieJozefa Bednárika„Dom Bernardy Alby“ a „Titus Andronicus“.Vtedy sa tam na Bednárika chodilo pozerať celéSlovensko. Vďaka rôznym okolnostiam som dotohto divadla prišla 1. mája 1983 pracovať aj ja.Som tu teda 26. sezónu. Nikdy som tento krokneoľutovala, pretože som dostala nádherné herecképríležitosti, a hlavne som stretla skvelýchkolegov, starších aj mladších. Mesto samotnémi prirástlo k srdcu, má krásnu polohu,bohatú históriu. A vynikajúce divadelné publikum,čo ma tých 26 rokov fascinuje. Hľadiskoje stále plné, pričom k dispozícii sú dve sály,jedna má 600 miest, druhá 120. A často hrámev oboch... Nitrianske divadlo je značka kvality aveľmi si želám, aby tomu bolo tak aj naďalej.“Ani riaditeľ Ján Greššo nie je nitrianskym rodákom,pochádza zo Zvolena, ale pod Zoboromuž žije tridsaťpäť rokov.Ján Greššo: „Môjotec Ľudovít Greššozačínal ako herecvo Zvolene, potomprešiel divadlamiv Martine a Trnave.Skončil však v Nitre.A tak som sa v Nitreocitol aj ja. Divadlo bolo od najranejšieho detstvamojou veľkou láskou. Ako trinásťročnýsom hral v inscenácii „Leto a dym“ v réžii KarolaSpišáka, kde hral titulnú postavu VladimírMüller a ja som hral Johna ako dieťa. Tobol zážitok nad všetky zážitky a skončilo sa totak, že som v nitrianskom divadle už 35 rokov.Veľmi sa mi páči Nitra ako mesto. Bolsom mimoriadne naviazaný na režiséra KarolaSpišáka a nesmierne zaťažený na JozefaBednárika, ktorý bol nielen kolegom,ale aj pedagógom a sprievodcom životom.Je to úžasná osobnosť nielen v tom zmysle,že urobil vynikajúce inscenácie, či už činoherné,muzikálové, spevoherné, baletné a tanečné,ale on je v prvom rade nesmierne rozhľadenýčlovek a napriek jeho eruptívnosti jeharmonizujúci. On prehĺbil aj naše kontakty12

s pražským Divadlom na Vinohradoch. Tieboli v čase režiséra Karola Spišáka a JozefaBednárika veľmi plodné a vrúcne. Dokoncataké vrúcne, že priateľstvá s mnohými pražskýmikolegami trvajú ešte aj dnes.“Svetozár Sprušanskýspojil svoj profesionálnyživot s DABv Nitre pred pätnástimirokmi, hoci, akosám hovorí, otecmu predpovedal, žetam vydrží možnopol roka. Vyštudovalodbor estetika – kulturológia a filozofia naFFUK v Bratislave a divadelnú vedu na VŠMU.Okrem práce dramaturga dostal v Nitre príležitosťaj ako režisér, čo mu v roku 2003 priniesloohodnotenie v podobe najvýznamnejšieho slovenskéhoocenenia pre divadelníkov „Dosky“,a to za Čechovovu drámu „Tri sestry“.O vzťahu k nitrianskemu divadlu hovorí: „Sommu vďačný, že som tu stretol úžasných divadelníkov,nielen hercov, ale aj ľudí v zázemí.Myslím si, že divadlu sa darí, aj keď s istýmiobmedzeniami, vyplývajúcimi z postaveniatohto súboru. Musíme robiť inscenácie nielenpre dospelých, ale aj pre deti a mládež;radi by sme zasiahli generačne široko rozvrstvenýokruh divákov z vidieka i mesta. Pretoponúkame klasickú činohru svetového repertoáru,ale aj súčasné novinky.Pestrú ponuku pripravilo Divadlo Andreja Bagarav Nitre aj pre jubilejnú 60. sezónu. Našímpredsavzatím bola kontinuita s predchádzajúcimiobdobiami aj s obdobiami veľkých režisérov,ako boli Pavol Haspra v 60. rokoch, KarolSpišák v 70. rokoch, v 80. rokoch Jozef Bednárik,neskôr Martin Kákoš. Dnes sa snažímeoslovovať externých režisérov strednej a mladšejgenerácie, domácich aj zahraničných.“Eva Pavlíková: „Na túto sezónu sme sa pripravovaliveľmi dlho a poctivo. Vznik divadlasme si pripomenuli slávnostným koncertom18. a 19. decembra 2009. Pozvaní bolivšetci herci, režiséri, výtvarníci, technickí pracovníci,ktorí v divadle pôsobili a mohli povedaťnejakú spomienku, boli tam pesničkyz muzikálov, v ktorých spievali naši herci, krstilasa kniha „Rozhovory spoza opony“.Svetozár Sprušanský: „Začiatok sezónypatril komornej anglickej konverzačno-situačnejkomédii Alana Ayckbourna „Šťastnéa veselé“. V réžii Ľubomíra Vajdičku dostalipriestor predovšetkým mladí členovia súboru.V rámci projektu „Ty koxo“ sme pripravilititul „Law“, čo je fonetický prepis anglickéhoslova love (v preklade láska), ale zároveň smesa od švédskeho autora Stefana Lindbergadozvedeli, že toto slovo je v slovníku mladýchŠvédov častým, nič nehovoriacim doplnkom,aké poznáme aj v slovenčine alebo češtine.Hra hovorí o témach a problémoch mládeževo veku od 13 do 17 rokov.Priniesli sme aj náročnejší žáner v podobedramatizácie novely N.V. Gogoľa „Mŕtveduše“ v réžii Michala Vajdičku. A aby ponukajubilejnej sezóny neobišla ani jednu vekovúkategóriu, v jej závere mala premiéru rozprávka„Mátohy“ na motívy slovenských ľudovýchrozprávok. Spolu s autorom a režiséromJánom Kružliakom sa pod predstavenie podpísalaj autor hudby Kamil Žiška a dramaturgDaniel Majling. Nitrianske divadlo teda pokračujev snahe byť scénou pre všetkých.“Ján Greššo: „Kolegovia hovorili o umeleckýchprojektoch, ja by som chcel povedaťešte niekoľko slov o záujme zo strany sponzorov,politikov, tlače, akademických priateľovnášho divadla. Ten bol veľký. Vrcholombola návšteva prezidenta republiky IvanaGašparoviča, ktorý si prišiel pozrieť premiéruhry „Mŕtve duše“. Okrem iného udelil RadĽudovíta Štúra II. triedy dlhoročnému členovinášho divadla Jozefovi Dóczymu.Nitrianske divadlo vydalo pri príležitosti výročiaaj dve knižky. Prvou z nich je informačnápublikácias množstvom fotografií podnázvom „Jubilejná 60. sezóna“, druhou potomkniha Evy Pavlíkovej „Rozhovory spozaopony“. Tá vznikla na základe rozhovorov autorkys kolegami-hercami pre nitriansku televíziuCentrál. Verím, že pre našich priaznivcovbude príjemným čítaním.“Jubilujúce Divadlo Andreja Bagara v Nitre jepravidelným hosťom na českých javiskách.Poznajú ho v Prahe, Brne, Olomouci, Zlíne.Nitranom drží prsty a ich inscenácie pozornesleduje aj dramaturgička Českej televízie EvaLangšádlová. Jej zásluhou Česká televízianakrútila a už dvakrát odvysielala pôvodnýslovenský muzikál „Adam Šangala“, o ktorýSlovenská televízia neprejavila záujem.Na záver citát z recenzie autorky Radmily Hrdinovejz festivalu „Divadlo 2009“ v Plzni,ktorá má nadpis „Závidím slovenským divadelníkom“:„Už vlani tu nitrianske divadlo prezentovaloskvelú komédiu „Statky-zmätky“ a tohto rokuten istý súbor ponúkol v nemenej skvostnejrealizácii ďalšiu „ťažkú“ klasiku, dramatizáciunovely Boženy Slančíkovej-Timravy „Všetkopre národ“. Inscenácia režiséra Michala Vajdičkusa vysmieva planému národovectvu;dotýka sa vzťahu Slovákov a Maďarov, emigrácie,utvárania národa a to všetko na príbehochľudí, ktoré diváka dojímajú i rozosmievajú.V Českej republike nemáme podobnúinscenáciu, v ktorej by sme reflektovali samiseba a kladiem si otázku, či sme takého pohľaduvôbec schopní. ....Slovákom závidími ďakujem. Hrali totiž aj o nás.“Autorka je bratislavská novinárka, našastála spolupracovníčkaSnímky: DABAutogramiáda počas dňa otvorených dveríPoslednou premiérou jubilejnej 60. sezóny bola 4. júna 2010 hra Kamila Žišku na motívy slovenských ľudovýchrozprávok „Mátohy“dramatické umenielisty | 5 | 201013

móda 20. a 21. storočiaAztékovia, gaučoviai námorníciMódna a kozmetická poradňa pre ženy Irena JesenskáVítam všetky milé dámy a slečny nad listovaním pri krásne voňajúcej káve alebo pri čaji. Dnes budeme pokračovať v témenových módnych smerov, a pretože sme posledne spomenuli Light Tech i Ode to Nature, teraz sa zameriame na siluetya farby štýlu zvaného Southern Folk.Pokiaľ sa rady zabávate a máte tvorivý talent,tento štýl vám poskytne neprebernémožnosti kreativity v oblasti rozličnýchkombinácií. Ústrednou témou menovanéhotrendu sú veselé a žiarivé odtiene.S výstrednými kolormi sa kombinujú farbyprírodné, ktoré v tomto štýle zohrávajú naozajdôležitú úlohu. Temná, nočná fialováa takisto červená s pomocou neutrálnychodtieňov vyvolávajú v mysli predstavu pomernevyprahnutej juhoamerickej krajiny,v ktorej sa béžové, ílové či kaktusové tónymiestnej vegetácie snúbia s okolitou suchoupôdou. Pre spomenutý trend to znamenáideálny začiatok hry so šatami a doplnkami.Pestrosť motívovŠirokospektrálna rozmanitosť LatinskejAmeriky inšpirovala aj tvary siluety,ktorá sa vyznačuje jemnosťou a zároveňparadoxne značnou výstrednosťou.Spomeňme napríklad pohodlné nohavices blúzkou či topom bohato dekorovanýmvolánmi, rozšírené sukne z denimui kabelky v duchu westernových kovbojov.Do štýlu významne prehovárajú ajpestrofarebné, dôkladne vypracovanédoplnky a takisto ornamentálne vzory.Charakteristické sú motívy dávnej ríše Aztékov,zvýšený pás, línie v duchu odevovpastierov dobytka zvaných gaučo či naopakkostýmov temperamentných tanečníkovlatinskoamerických tancov. Jemnétextílie zdobia bohaté výšivky, ale napriektomu i veľmi praktické záležitosti. Kabátikysa napríklad pýšia až štyrmi priestornýmivreckami. Tie sa objavujú takisto nablúzkach i na sukniach. Muži zas majúna výber retro modely inšpirované typickýmduchom hispánskej módnej kultúry– čierne zdobené saká a košele s kvietkovanýmdezénom. Pohodlnú súčasťmužského odevu dopĺňajú športové topánky.Návrhári však túto sezónu vyšli v ústrety ajmilovníkom nestarnúcej džínsovej klasiky.Na svetových módnych prehliadkach sapredstavili džínsy s voľným sedlom i klasickýmstrihom. Vďačný denimový materiálnájdeme takisto na bundičkách,sakách, sukniach a ďalších odevných súčastiachv modrej či sivej farbe. Dokonalýmdoplnkom môže byť námornícky štýlv jasných modrobielych prúžkoch, no pôsobivésú aj farebnejšie pásikavé vyhotovenia.Pre slnečné dni ako stvorené,hravé, veselé a veľmi omladzujúce.Všetky farby letaVšeobecne sú na jar a leto najžeravejšoutémou farby hýriace pestrosťou a nehynúcaromantika. Tomu verne sekundujúkratšie sukne a útly driek – skrátka, ženskásilueta presýpacích hodín. Tú môžemedosiahnuť najmä pomocou ramenných vypchávok.Aktuálny je úžasný priliehavýkorzet zvýrazňujúci ladnú líniu pása a bokov,ako aj predimenzované ozdobné detailytypu veľkých mašlí, asymetrickéhonariasenia alebo vkladania čipky. Tentopôvabný materiál volia dizajnéri v rovnakejalebo kontrastnej farbe voči podkladu,s ktorým sa čipka dá do páru.Prím hrá prevažne hodváb, šantung a taft.Nebráňme sa romantickému štýlu, pokiaľsa kombinuje citlivo a s rozmyslom; anistaršie ročníky v ňom nemusia pôsobiťtrápne či smiešne. Dôkazom sú napríkladdreváky a kvietkované látkové vzory. Nesvedčiaani proti veku ani proti typu postavy.Dnešné supermoderné dreváky,trebárs z dielne návrhára Karla Lagerfelda,sú nielen pekné, ale aj pohodlné.listy | 5 | 201014

Ak si nezvolíte príliš vysoké podpätky, pracovnépochôdzky a odpočinkové prechádzkyv nich budú radosťou.Pretože k romantike neodmysliteľne patríláska, povedzme si pár slov aj s nadchádzajúcimimamičkami, ktoré sa na jar čiv lete tešia z radostného očakávania dieťatka.Materská móda súčasnosti je veľmipríjemná a nežná. Ani budúce mamičkysa teda nemusia obávať, že by sa pre nev obchodoch nenašli vyložene modernéa pôvabné odevy, na míle vzdialené neforemnýmstrašidelným „stanom“ z nedávnejminulosti. Požiadavku pohodlnéhoa súčasne pekného vzhľadu bohato napĺňajúnapríklad očarujúce materské kreácieod Christiana Siriana. Dlho očakávanákolekcia nazvaná Fierce Mamaspredstavila veľmi jednoduchý dizajn,ktorého komfort spočíva najmä v mäkučkých,kvalitných tkaninách a v precíznomspracovaní. Tehotným ženámtým zabezpečuje maximálne príjemnýpocit pohodlia. Niektoré modely súdokonca určené na večerné nosenie.Šaty sú naozaj veľmi kvalitné, nádhernefarebné či elegantne tlmené,pričom ich vrchná časť umne formuječoraz guľatejšie bruško, aby sa budúcamamička cítila skutočne žensky.Keď pokožka potrebuje pomocA žensky sa budeme cítiť všetky, ak sapoctivo postaráme nielen o nový šatník,ale aj o vlastnú pokožku. Betakarotén jeprirodzené červené či oranžové farbivo,ktoré – podobne ako pigment pokožky,melanín – pôsobí tak, aby nás ochránilpred nebezpečnými ultrafialovými lúčmislnečného žiarenia. Ak do svojej stravypo dlhšiu dobu zaradíte pravidelnú konzumáciuväčšieho množstva mrkvy, časomspozorujete, že pokožka má bronzový nádych.Odtieň kože akoby pripomínal časstrávený slnením, čo spôsobuje práveonen zázrak – betakarotén. Organizmusho premení na vitamín A, potrebnýna ochranu buniek a obnovu pokožky aleaj na mnohé iné funkcie. Betakarotén jemocný a prirodzený antioxidant, a práveten telu pomáha odbúrať škodlivé voľnéradikály, ktoré sa vytvárajú počas intenzívnehoopaľovania sa na slnku.Ak používame túto látku pri návšteváchsolária, pokožku nielen chránime, ale pomáhamejej tým získať i sýtejšie bronzovétóny. Betakarotén sa rozpúšťa v tukoch,je teda omnoho vhodnejšie používať hos potravinami, ktoré tuky obsahujú. Mrkvapodusená na troške tuku je na karotén dokoncaomnoho bohatšia ako mrkva surováalebo uvarená. Lykopén, ktorý nájdemev rajčiakoch či šípkach, sa zasa lepšieako z čerstvých plodov vstrebá v podobekečupu alebo pretlaku. Dobré výsledky sadajú dosiahnuť aj s pomocou kozmetickýchochranných krémov s obsahom betakaroténu,ale pri vnútornom užívaní tablietbuďte radšej veľmi opatrné.Výborným zdrojom zmienenej užitočnejlátky je popri mrkve aj kel alebo brokolica,takže zelenine a ovociu dávajme rozhodneprednosť pred umelými prípravkami.Dovidenia v ďalšom čísle sa tešíVaša IrenaAutorka je publicistkaZdroje: Cosmoworlds.com, Harper´s Bazar,shine.yahoo.com a ďalšiemóda 20. a 21. storočialisty | 5 | 201015

listy | 5 | 2010 dobré jedláPavlovín – prekvapeniev pražskom parkuSlovenské gastronomické objavy v ČRTo bolo tak. Milan Schejbal, majiteľ vinárstva Pavlovín Velké Pavlovice, má rád Juhoafrickú republiku a je jej častým návštevníkom.Pri jednej z návštev sa tam dal inšpirovať netradičným pohostinským zariadením, ktoré sa mu zapáčilo dotej miery, že o podobnom koncepte začal uvažovať aj v Českej republike. A keď našiel dvojicu priateľov-podnikateľov,Bohumila Machutku a Libora Vankeho, ktorí boli ochotní postarať sa o prevádzku nového podniku, padlo definitívne rozhodnutie.Tak vznikla reštaurácia Pavlovín v pražskej štvrti Chodov, na ktorú by sme radi upozornili aj čitateľov Listov.A aký vzťah má táto reštaurácia ku slovenskejgastronómii? Veľmi rukolapný. Odbornýmporadcom vo všetkom, čo v nej súvisís vínom, je Róbert Müller, rodák z Bratislavy(viac o ňom sa dočítate v pripojenomrozhovore). Dbá na to, aby vinotékatejto reštaurácie bola vždy plná kvalitnéhovína z produkcie rovnomennej juhomoravskejspoločnosti. Ponuku tvorí veľmi solídnyvýber bieleho vína, z ktorého uveďmena tomto mieste aspoň Muškát moravský,Rulandské a Tramín červený. Len slováchvály si však zaslúži aj víno červené –André, Svätovavrinecké, Modrý portugal,Frankovka. Radosť vymenovať, a čo eštelen okoštovať!Ponuka vína je taká, akú by na tomtomieste nikto nečakal. A to je vlastne ajzvláštnosť uvedenej reštaurácie – za obsahtunajšej vinotéky by sa nemusel hanbiťnijaký špecializovaný podnik v samomsrdci hlavného mesta! „Rozhodli sme sastaviť na zdravú stravu, rýchlu prípravu jedála bohatú ponuku vína,“ hovorí k tomujeden z majiteľov Libor Vanke, povola-ReštauráciaPavlovínVinárstvo Velké PavloviceDonovalská ulica 1863/44,149 00 Praha-ChodovTel.: 00420 728 918 643E-mail: pavlovinrestaurant@gmail.comOtváracie hodiny:pondelok – nedeľa 11.00 – 21.00 hod.ním hudobník, ktorý ako trubkár účinkovalkedysi v Symfonickom orchestri Československéhorozhlasu v Prahe a neskôrv orchestri FOK. V roku 1994 sa však odhudby odklonil a začal podnikať. Od začiatkutoho roku aj v reštaurácii Pavlovín.Na mieste, kde stojí toto zariadenie, by človekzvyknutý na naše pomery čakal skôrbufet s obvyklým sortimentom – párky,hamburgery, pivo, malinovka. Je to totižpoloha uprostred parku, v ktorom udávajúráz mladí ľudia na kolieskových korčuliach,matky s malými deťmi a ľudia, čo si chcúoddýchnuť od ruchu veľkomesta. Pavlovínchce dokázať, že i v týchto podmienkachsa uživí kvalitná reštaurácia, s ponukou prispôsobenoudaným podmienkam. Teda sostravou poskytovanou bez dlhého čakania,ale napriek tomu vždy čerstvou, akoaj s mimoriadne bohatou ponukou vína, vyberanýmisladkosťami a špičkovou kávou,všetko v prijateľných cenách. Libor Vankehovorí v žargóne o tzv. rýchloobrátkovýchjedlách.Reštaurácia otvorila svoju pohostinnú náručlen v januári tohto roku, takže o úspechu čineúspechu tohto konceptu sa ešte len rozhodne.Prvé mesiace sú však sľubné. Celkomnové, krásne a presvetlené priestoryvo vnútri, ako aj záhradka vonku vytvárajúv tomto rekreačnom areáli akúsi gastronomickúoázu a zapadajú do neho tak, akokeby tu tento pavilón stál oddávna. Našeredakčné odporúčanie čitateľom je jednoznačné:návšteva veru stojí za to!Výber z jedálneho lístka:Hovädzí vývar s pečeňovými guľkami 30 Kč(cez víkend; v pracovných dňoch počasobeda stojí každá polievka 20 Kč)Kurací ražeň s rajčinami cherry, zeleninovýmšalátom s citrónovým dressingoma pučenými zemiakmi 135 KčParížske rezy 45 KčČokoládová torta s mangovým krémom45 KčVyrobiť dobré víno je umenieSlovenské a české víno znesie najprísnejšiemedzinárodné porovnanie, tvrdí Ró-16Jeden z dvojice majiteľov reštaurácie Pavlovín Libor Vanke (vpravo) v rozhovore s barmanom

ert Müller, jeden z popredných slovenskýchvinárskych odborníkov. Narodil sav Bratislave roku 1969, vyštudoval Strednúpoľnohospodársku školu v Modre a neskôrMendelovu univerzitu v Brne, konkrétnezáhradnícku fakultu v Lednici naMorave so zameraním na vinohradníctvoa vinárstvo. Býva v Novom Meste nad Váhom,väčšinou je však na cestách. Pri trochešťastia sa s ním stretnete aj v pražskejreštaurácii Pavlovín. Hovoriť o víne je jehozáľubou.V akom vzťahu ste k firme PavlovínVelké Pavlovice?Firme Pavlovín poskytujem externé poradenstvovo výrobe vína za účelom zvýšeniakvality. Spolu s interným technológom vinárstvatakmer každý týždeň chutnáme všetkysorty a postupne zavádzame do výroby modernétechnologické postupy za účelommaximálnej kvality z daného hrozna. Spolupracujemeuž druhý rok a musím povedať,že kvalita vína tejto spoločnosti sa výraznezvýšila.Predpokladám, že to je vaša trvalápráca. A možno aj koníček?Áno, posledných pätnásť rokov odborneradím pri výrobe vína. Mám na starosti Slovenskúrepubliku a Českú republiku, pretozhruba pol týždňa jazdím po Slovenskua druhú polovicu som v Čechách. Mojouhlavnou náplňou sú dennodenné konzultáciea degustácia vína u jednotlivých výrobcov.Ako ste sa dostali k tomuto ušľachtilémunápoju?Starý otec mal malú pivničku na víno, kdesom od malička pomáhal. Ako maléhochlapca si ma vždy posadil ma koleno a dávalmi ochutnať rôzne druhy vína. Môj otecv tom pokračoval, dodnes má malý vinohrada pivničku, kde si ako dôchodca vychutnávavoľné chvíle pri pohári dobréhovína.Váš názor na kvalitu českého a slovenskéhovína... v porovnaní s inýmištátmi?Kvalita českého a slovenského vína za poslednýchpätnásť rokov prudko vzrástla.Veľa výrobcov má dnes moderné technologickévybavenie potrebné na riadenú kontroluvýrobného procesu. Majú aj odbornezdatných technológov, ktorí sú schopnísprávne usmerňovať proces výroby. Mámevinohrady zamerané na najvyššiu kvalituhrozna, a nie na kvantitu. Naše víno, hlavnebiele, sa vyznačuje širokou škálou nádhernýcharomatických látok. V chuti je šťavnaté,svieže, živé, s pikantnou kyselinkou, a to sútie výhody, ktoré víno v južných európskychštátoch vplyvom nadmerného slnka nedosiahne.O kvalite nášho vína svedčí aj veľkémnožstvo významných ocenení, získanýchna rôznych zahraničných výstavách po celomsvete. A vyrobiť dobré víno je umenie.Nie je vám proti vôli, že je u násdnes toľko zahraničného vína a to domáceakoby sa strácalo?Po rozdelení republiky sa každý výrobca –či už slovenský alebo český – snažil uchytiťa stabilizovať na vlastnom, teda domácomtrhu. Navyše, Slovensko ani Českonie sú vo výrobe vína sebestačné a aby pokrylipotreby domáceho trhu, veľké množstvotohto nápoja musia dovážať. Výrobcoviapreto z hľadiska vyrobeného množstvanie sú nútení vstupovať na zahraničné trhy.Naopak, niektoré juhoeurópske štáty –ako Španielsko, Taliansko či Francúzsko –majú obrovskú nadprodukciu vína a potrebujúho exportovať. Preto je aj u nás na trhudosť vína odtiaľ, ale aj z iných krajín, z celéhosveta.Čo si myslíte o vyhliadkach reštauráciePavlovín na obchodný úspech?Pavlovín je vynikajúco umiestnený, priamov športovo-relaxačnom areáli v Prahe 4.Veľká časť reštaurácie je presklená, s krásnymvýhľadom na okolitý park. K tomu výbornákuchyňa a usmievavý personál. Areáldáva príležitosť na každodenný oddych či užpre rodiny, mamičky s deťmi, športovcov,podnikateľov. O jej budúcnosť sa nebojím.Snímky: SlovpressRóbert Müller v práci, ktorá je zároveň jeho koníčkomdobré jedlálisty | 5 | 2010Celkový pohľad na reštauráciu Pavlovín v Prahe 417

listy | 5 | 2010 festivalÍrečité folklórne prejavy Jarmila WankeováKeď som si v nedeľu 30. mája sadala do hľadiska Vinohradského divadla, aby som sa plná očakávania ponorila do záverečnéhogalaprogramu 12. ročníka festivalu Praha – srdce národov, nevedela som ešte, aký bohatý sled vystúpení saodvinie za poldruha hodiny na javisku. Pravda, súbory vystupovali už od piatku na Staromestskom námestí, na Mariánskomnámestí aj inde a teda bolo možné presvedčiť sa o kvalitách účinkujúcich už po tieto dni. Ja som sa tam tentoraznedostala – veď nemožno byť všade! A tak som sa nestačila čudovať, aký široký bol záber krajín, z ktorých organizátoripriviedli do Prahy umelecké súbory, a akú škálu rýdzich prejavov autentického folklóru predviedli.Azovské tance v podaní súboru ŽeleziarMyjavská kreácia pražského súboru LimbotaBulharský súbor Pirin zatancoval kolektívny tanec,v ktorom boli prvky balkánske, orientálne,ale prepletené s nám predsa akosi blízkymi,slovanskými.Grécky folklór nám nie je neznámy, ale vidieť hov podaní asi štyridsiatich tancujúcich bolo fascinujúce.Hudba v podaní trojčlenného arabskéhosúboru Ziriab – to už bolo pre Stredoeurópanačosi až mystické. Hráči, pochádzajúciz rôznych arabských krajín – najmä z Marokaa Tuniska – sa dali dokopy až v Prahe, kde terazžijú. Na troch hudobných nástrojoch –arabskej lutne, arabskej flaute a arabskombubienku zvanom dirbakka – dokázali vyprodukovaťtaký rytmus a melódiu, že dojem človekaaž dvíhal zo sedadla. Sila arabskej hudbyspočíva okrem iného aj v tom, že zasahuje hlbokozmysly a city poslucháča. No a vrcholexotiky prišiel v podobe súboru Afrika ngomaz Angoly. Tanečnica rozhýbala do rytmu všetkyčasti svojho tela, ale pritom pôsobila úplne nenútene.Jej päť mužských spoločníkov ju najprvsprevádzalo na hudobných nástrojoch, ale nazáver predviedli, že v krvi majú aj tanec.Aj nám blízke európske národy – Chorváti, Srbiči hráč na akordeón Jevgenij Lisniak z Ruska –predviedli, že majú z čoho čerpať, že studnicafolklóru je u nich nevyčerpateľná, a že keď sa18Cigánska hudba v podaní slovenskej kapely Bartošovcov chytila za srdce celé Staromestské námestie

predvedie kultivovaným spôsobom, je aj zážitkom.Veľmi sa mi páčila aj dvojica z Uzbekistanu.Nevtieravý prejav, ale veľmi krásny tanec,do ktorého tanečnica zapojila všetky partiesvalov. Čo všetko dokáže vyjadriť pohyb krku,hlavy, ramien či rúk!Elegantný a jemný bol tanec vietnamskýchdievčat, žijúcich v Česku, s vejármi v rukách.Ocenila som aj folklór maďarský. Súbor SzöttésMaďarov žijúcich na Slovensku presvedčilo kvalitách všetkých jeho členov. Jemné cifrovanie,sem-tam jedna ruka tanečníka za chrbtom,uvoľnené tancovanie, tanečník tancujúciaj pre vlastné potešenie. Čardáš nemusí byťvždy ohnivý, aby bol temperamentný. A napokon– aby sme pochválili aj našich: strhujúcia dokonalý fľaškový tanec predviedli tanečnícisúboru Železiar z Košíc. Svojskú, veľmi originálnuinterpretáciu ľudovej hudby ukázali rómskihráči z Čierneho Balogu – Bartošovci.Zahanbiť sa nedali ani hostiteľské súbory Limboraa Limborka. Pri vkladaní obrovskej organizačnejenergie do usporiadania festivalu zároveňudržiavať vlastný repertoár, to je vectakmer nadľudská. Myslím, že prvoradou zásluhouLimbory na čele s manželmi Miňovcami jepráve verva, s akou sa púšťajú do organizovaniaďalšieho a ďalšieho ročníka festivalu Praha –srdce národov. V programovej informácii k festivalustojí, že „festival vznikol v roku 1999 akopokus o zmierenie vznikajúcich a množiacichsa národnostných konfliktov vo svete“. A tomutreba naozaj len pritakať, v tomto smere podujatiebohato napĺňa svoj cieľ. A že folklór a jehoprejavy majú nemálo vyznávačov, to dokumentovalaj veľký počet návštevníkov, ktorí prišli nazáverečný večer do Divadla na Vinohradoch(a iste aj na predchádzajúce vystúpenia). Nevdojaksa mi však tlačí do riadkov pripomienka,že tempo večera bolo miestami až závratné.Nestačili sme vstrebať jedno číslo, zatlieskať,nechať doznieť dojem, už prichádzali na javiskoďalší účinkujúci. Bol cítiť časový tlak.Je to tým, že žijeme takto rýchlo alebo boliusporiadatelia tlačení nejakým časovým limitom?Dokonca si myslím, že konferenciér BorisKršňák mohol uvádzať jednotlivé čísla najavisku, a nie predstavovať účinkujúcich cezmikrofón kdesi z úzadia. Aj keby sa tým bolotempo zvoľnilo, predsa len osobný kontakt navodídôvernejšiu atmosféru. Ale to je iba poznámkana okraj, ktorá v žiadnom prípade nechceznižovať zážitok z nádherného večera.Autorka je publicistkaSnímky: Jaroslav MiňoTudy vede cestataké Vladimír DubeňV rámci přehlídky amatérských souborů, která se uskutečnila v květnu v Prazepod názvem „Činoherní klub uvádí“, se českým divákům představilo i divadloŠok ze Šale. Soubor si pro tuto příležitost vybral prozaické dílo amerického spisovateleCormaca McCarthyho „Cesta“, které slavilo úspěch v širší čtenářskéobci jak v USA, tak také u nás. Autor postavil příběh otce a syna na pozadí apokalyptickéudálosti, ve světě ničeho a zdánlivě i nikoho.Obraz o tom, co bude potom, až budemesežehnuti neznámou katastrofou, se podařiloinscenátorům transformovat do „jevištníhojazyka“ tak, aby divák vnímal a bylpřítomen autentickému divadelnímu zážitku.Zdařilým předpokladem bylo citlivé převedeníprozaické formy ve formu dramatickoua scénografická hravost a režisérsko-dramaturgickádovednost propojit pak vše nezbytnédo dramatických postav (syn, otec,matka, stařec, bandita, zloděj, kanibalové).To vytvořilo atmosféru pro tvořivé a přesnévedení herců v dramatické situaci, která člověkanáhle přepadla a převrátila jeho život.Divák ji vnímá zrakem i sluchem a souběžněpůsobí i latentní střídání napětí a uvolnění,vzrušení a uklidnění. Tato dynamičnost ještězesílila emocionální vnímání děje, v němž seotec a syn setkávají s dalšími bytostmi a takésami se sebou, s láskou a odpovědností, nahraně života a smrti.Oba herci - Roman Hačo Hatala - jako oteca Matúš Hučko jako syn vytvářejí od počátkuinscenace vlastní, svébytnou hereckou existencibezprostředního ohrožení, které jeZ kolektivu herců ze Šale přímo vyzařuje dobrá nálada a pozitivní energienutí k jednání v zájmu zachování života. Divácijsou svědky události, která nabízí bezprostředníponoření se do sebe sama.Díky této inscenaci jsme se setkali se slovenskýmiherci mimo naši každodennostv prostoru, kudy může jednou vést „existenciálnícesta“ života dnešního člověka.Autor článku se podílel na dramaturgiitéto inscenace.Foto: autorDivadlo ŠOK, Cormac McCarthy: CestaRežie: Viktor VinczeDramaturgie: Roman Hačo Hatala, ViktorVincze, Vladimír DubeňHudba: Valentín KozaňákOdborná spolupráce: Ivan BurajHrají: Matúš Hučko, Samuel Ferencei, RomanHačo Hatala, Viktor Vincze, ZuzanaNováková, Martina Bučková, Dorota Hrančíková,Valentín Kozaňák, Radovan Halgaš,Peter Ponya, Lukáš Hrančík, Ľuboš Kotlár,Ľudmila Iványiová, Alena Demková, NoraRadičová, Miriam Podbehlá.recenzialisty | 5 | 201019

osobnosti SlovenskaAmerický bankár soslovenským srdcom Jozef LeikertMichal Bosák bol jedným z tých, ktorí na prelome 19. a 20. storočia opúšťali rodnú krajinu a šli hľadať šťastie za more – doAmeriky. Prišiel tam chudobný, s dolárom od strýka vo vrecku, no s veľkými snami a nádejou, ale predovšetkým snahou. Hovorísa, že šťastie žičí pripraveným. Nevedno, či bol Michal Bosák pripravený, ale šikovný musel byť, keď sa vo veľkom svetepo čase presadil a stal vplyvnou osobnosťou. Bolo obdobie, keď sa k jeho menu pripájal prívlastok „najbohatší Slovák“.listy | 5 | 2010Michal Bosák(10. 12. 1869 – 18. 2. 1937)bankárBudúci bankár sa narodil 10. decembra1869 chudobným rodičom MichaloviBosákovi a Anne, rodenej Tokárovej,v Okrúhlom pri Stropkove ako najstaršísyn. Vychodil iba štyri triedy ľudovej školy,lebo kvôli práci na poli nebolo na viactried času. Ako sedemnásťročného horoku 1886 rodičia vypravili do sveta; nasadolna loď a vybral sa za prácou v presvedčení,že sa domov vráti najskôr vtedy,keď sa tu nebudú rozťahovať nadradeníMaďari, ktorých nemal rád. Bol mladý anemal žiadne záväzky. Naopak, nechýbalamu zdravá mladícka drzosť ani optimizmus.Na ťažkosti, ktoré ho môžu postretnúťv ďalekom cudzom svete, aninepomyslel. Odvážne vykročil na cestudo vysnívanej krajiny, o ktorej bohatstvetoľko počul.Šťastie „za veľkoumlákou“Po príchode do Amerikyzostal Michal Bosákv Pensylvánii,kde žilo veľa Slovákov.Prácu si nemoholveľmi vyberať; začal pri triedení uhlia, kdemu dali 75 centov na deň. Neskôr vystriedalviaceré zamestnania. Bol aj baníkom– tam dostal už 90 centov na deň, neskôrpri železnici jeden dolár a 50 centov.Roku 1890, keď si našiel lepšie zamestnanieako pomocník u obchodníka, bolšťastný. Vo voľných chvíľach čítal a doháňalto, čo doma v škole nestihol. Našiel siaj dievča, Zuzanu Hudákovú, rodáčku zoŠariša, ktorú si roku 1891 zobral za manželku.Spolu si kúpili v Olyphante krčmua začali podnikať, ako inak – po slovensky.V malej krčme sa podávali slovenskéjedlá a pili slovenské nápoje. Vládlatam pohostinnosť pre Slovákov typická.V podnikaní sa im darilo, takže o pár rokovvznikla pri krčme cestovná agentúra a obchods liehovými nápojmi.Michal Bosák si postupne získaval vážnosť,a tým i seriózne postavenie medzikrajanmi. Stal sa účastinárom v miestnychbankách a pôsobil v ich správnych radách.Roku 1897 si otvoril vlastnú banku– Michal Bosak Private Bank, čím sa dostaldo celkom iného sveta. Popri odvaheriskovať bol Bosák príjemný, vedel si získaťľudí a prirodzenou inteligenciou ajvšeličo predvídať. S prvými úspechmi murástlo aj sebavedomie. No nič nedostalzadarmo, úspechom predchádzali rokydriny, ale i dlhé hodiny strávené nad angličtinoua odbornou literatúrou. Postupnesi osvojil všetky zásady správy a vedeniabánk a stal sa najväčším účastináromFirst National Bank v Olyphante. Mal iba33 rokov a bol jediným cudzincom medzičlenmi tejto banky, ba niekoľko rokov i jejprezidentom. Jeho podpis sa dostal nadesaťdolárovú bankovku z roku 1907. Noani s tým nebol spokojný, chcel dosiahnuťešte viac, a keď sa presťahoval do Scrantonu,s krajanmi založil Slavonic DepositsBank v meste Wilkes-Barr, ktorej bolštyri roky prezidentom. Roku 1915 založilvlastnú banku Bosak State Bank, čo bolvrchol jeho bankových aktivít.Michal Bosák sa stále hlásil k svojim krajanoma je preto prirodzené, že aj počas prvejsvetovej vojny im chcel pomôcť. Organizovalspoločné zbierky Slovákov v USA,najmä tzv. miliónovú zbierku roku 1917 zaoslobodenie Slovenska, ale s využitím peňazípredstaviteľmi zahraničného odbojanebol spokojný a neskôr to bolo dôvodomna ostré politické škriepky. Viac rokovpodporoval slovenské spolky v Amerike –Slovenskú ligu, Prvú katolícku slovenskújednotu a iné.Štedrý rodákNezabudol ani na rodisko, aj keď sa tamprvý raz dostal až roku 1920, pol roka posmrti otca. Na jeho návštevu rodáci dlhospomínali, lebo okrem bohatého pohosteniav Bardejovských kúpeľoch a štedrýchdarčekov dal v rodnej dedine postaviť školua zrenovovať poškodený kostol v Stropkove.Značnými sumami prispel aj na nemocnicea iné dobročinné akcie. Na Slovenskuzaložil Americko-slovenskú banku,ktorá sídlila na Dunajskej ulici v Bratislave.Činnosť začala s deviatimi filiálkami, kuktorým neskôr pribudli ďalšie.Prešovskej pobočke dal Michal Bosákv meste postaviť krásnu budovu v secesnomštýle, ktorú dodnes mnohí volajú „Bo-Budova „Bosákovej banky“ v Prešove20

Máj s PetromPoldaufom Jozef Gáfrikvážná hudbasákova banka“. Povojnová kríza túto jehoaktivitu zabrzdila a neskôr celkom zmarila.Od roku 1920 bol vydavateľom týždenníka„Slovenská obrana“ a roku 1927 iniciátoromzaloženia Slovenskej katolíckejMatice slovenskej.Podnikavý Michal Bosák sa nikdy nezastavil,mal neustále nové nápady a plány. Tiemu väčšinou pri podnikaní vyšli, ale horšiebolo, keď sa zaplietol do politiky. Amerikabola predsa len priďaleko, aby dobrevidel, čo sa robí v Československu. Navyšeúspechy sú väčšinou vykúpené závisťou,a tá neobišla ani jeho. Začiatkomtridsiatych rokov sa mu darilo menej a muselsa spamätávať z viacerých finančnýchšokov, ale aj vtedy veril, že sa všetko obrátina dobré.Optimizmus neopustil Bosáka ani v pokročilomveku. Robil všetko, aby nanovorozbehol vlastné podnikanie. Postihla hovšak nenahraditeľná strata – roku 1935mu zomrela manželka, ktorá mu bola veľkouceloživotnou oporou. Z tejto straty sauž nespamätal a o dva roky neskôr, 18.februára 1937, zomrel aj on.Dva týždne predtým úspešného Slovákaprijal v päťčlennej delegácii americkýchSlovákov prezident USA Franklin D. Roosvelt.Roku 1976 pri príležitosti dvojstého výročiavzniku USA zaradili Michala Bosákamedzi štrnásť najvýznamnejších Slovákovv amerických dejinách. V archíve Národnejbanky Slovenska sú uložené originálydesaťdolárových bankoviek s podpisomMichala Bosáka, ktoré priniesol na Slovenskojeho vnuk.Autor je historik, vysokoškolský pedagóg,básnik a spisovateľ literatúry faktuSnímka: archívJubilantovi robila na pódiu spoločnosť Daniela KoklesováStáva sa už peknou tradíciou, že pražský Slovenský inštitút organizuje slovenskýmumelcom žijúcim v ČR koncerty pri príležitosti ich životného jubilea – koncommája sa tak obecenstvu predstavil operný spevák Peter Poldauf, čerstvýpäťdesiatnik. Skvelé prostredie poskytol tentoraz kostol slovenskej evanjelickejcirkvi V Jirchářích a ak vezmeme do úvahy aj krásny program, môžeme konštatovať,že to bol večer, na aký sa nezabúda.Petra Poldaufa „na scéne“ posilnila ďalšia slovenská speváčka žijúca v Prahe Daniela Koklesová,rodáčka z Gemera, oplývajúca výrazným, farebným hlasom, ktorý v dvojspevoch krásneladil s hlbokým hlasom jubilanta. Vybrali si pomerne ťažký repertoár, zrejme aj s ohľadom naduchovné prostredie, ktorý obsahoval napríklad skladby Mikuláša Schneidera Trnavského,Georga Fridricha Händela, Wolfganga Amadea Mozarta, Petra Iľjiča Čajkovského a ďalšíchskladateľov. Účinkujúcich i hostí neformálne pozdravil domáci pán, farár Dušan Tillinger.Priblížme si pri tejto príležitosti aspoň stručne osobu Petra Poldaufa, ktorý v tomto roku oslavuje50. narodeniny. Narodil sa v Bratislave a po absolvovaní vysokej školy múzických umenízačal umeleckú kariéru na bratislavskej Novej scéne. Neskôr začal účinkovať aj v Českej republike,v rokoch 1992-96 bol napríklad sólistom Štátnej opery v Prahe. Predovšetkým jevšak už asi pätnásť rokov doma v českobudejovickej opere, kde patrí k oporám umeleckéhokolektívu. V jeho repertoári nechýbajú tie najkrajšie úlohy, aké si len speváci – a aj diváci –len dokážu predstaviť, z opier Čarovná flauta, Barbier zo Sevilly, Manon, Jakobín, Sila osudu,Predaná nevesta a mnohých, mnohých ďalších.Manželka Petra Poldaufa Natália je Ruska, narodená v meste Murom. Spolu majú sedemnásťročnúdcéru Xéniu. Na májovom koncerte medzi početnými gratulantmi nechýbali ani Listy.Autor je novinárPetra Poldaufa sprevádzal klavirista Tomáš HálaSnímky: Ingrid Hohošoválisty | 5 | 201021

listy | 5 | 2010 hudbaŽiarislav zažiaril v Prahe Eva Wankeová„Žiarislav žije tak, ako chce. Spieva tak, ako žije a žije tak, ako sníva. „ (Básnik Daniel Hevier)Nebo na Zemi - to je názov istej tanečnej sály, ktorá sa nachádza v pražskej štvrti Záběhlice. A o tom, že ide o názovvskutku výstižný, sa mohli jej návštevníci presvedčiť minulý mesiac, keď v tejto v polodrevenej prízemnej budove s rozsiahlouzáhradou po krátkej odmlke vystupoval opäť spevák a skladateľ Miro Žiarislav Švický, rodák zo Spišskej Novej Vsi.Uviedol tu svoju novú CD-platňu „Tá sila je v nás“.Tento renesančný človek sa v živote venovalnajprv svojmu pôvodnému povolaniu geológa,potom sa dal na dráhu reportéra a pôsobil ajako šéfredaktor niektorých časopisov. Umeleckémeno Žiarislav si nezvolil iba z umeleckýchpohnútok, lež vyjadruje ním aj vlastnú životnúfilozofiu – návrat k prírode a k pôvodnejslovenskej i slovanskej kultúre.Po rokoch strávených v mestách sa pred ôsmimirokmi presťahoval na samotu vo Veporskýchhorách, do strednej časti Slovenskéhorudohoria neďaleko Kokavy nad Rimavicou,kde rozjíma a tvorí v spoločnosti voľne chovanýchkôz, oviec, koní a slovenských čuvačov.Popri hudobnej tvorbe a všetkom, čo súvisís prírodou, patrí k jeho záľubám aj lukostreľbas domácky vyrobenými lukmi a šípmi, výrobakozieho a ovčieho syra, starostlivosť o zvieratáa liečiteľstvo. Sám aj tká, sám si vyrábaodevy i krásne vybíjané opasky. Je vlastne ajfilozofom, ktorý verí v silu pohanských obyčajía v duchovnú podstatu prírody. Pre niekohomožno podivín, pre iných človek s neobyčajnouduševnou silou. Nie div, že MiroŽiarislav Švický je aj častým hrdinom článkovv slovenskej tlači. Inak však už účinkoval voviacerých štátoch a popularite sa teší najmätam, kde mu rozumejú, ako napríklad aj v Poľsku.Alebo aj v Českej republike.Originálny muzikantZa túto dobu stihol založiť „Rodný kruh – spoločnosťpôvodného, prírodného duchovna“(ktorá vydáva i tematicky zameraný časopis„Diva“) a ako hráč – samouk vydať deväť autorskýchalbumov. Všetky skladby, z ktorýchpozostávajú, umelec vyprodukoval na pôvodnýchhudobných názoroch, vyrezaných vlastnoručne.Tieto inštrumenty poslucháči obdivovaliaj na spevákovom pražskom koncerte.Šesťdierkovú píšťalu, fujaru, fujarku, koncovku,koncovečku, goralskú píšťalu-dvojačku,trojdierkovú píšťalu, spiežovce, ozembuch,akustickú gitaru a staroslovanské bubnyŽiarislav sprevádzal strhujúcim horalským ujúkaními jemnou tóninou svojho hlasu, v ktoromako keby sa odrážal duch dávnych dôb.Niektoré nápevy sú stáročné, ako napríklad„Hoja, ďunďa, hoja“, „Kvetná kráľovná“, „Nesiemecapka“ či „Na Jána, na Jána“. A tak,ako v prapôvodnej minulosti, aj teraz ich pôsobivodopĺňalo dunenie bubnov, napríkladpri dupákoch, pri ktorých Horehronci občasobčas zabubnujú aj dnes, hoci už len nohamina podlahe – alebo vareškami na hrnce.Slovanská mystikaNejde však o folklór v zakonzervovanej podobe,ten len poslúžil ako inšpirácia uskutočnenátvorivým spôsobom. Tieto piesne v Žiarislavovompodaní sa usilujú o obnovu radosti,ktorú slovenský pracovitý ľud pociťoval kedysipri speve, kým texty so zakódovanými odkazmina slovenskú a slovanskú mystiku zasevyzývajú k rozjímaniu. To môže mať i podobutzv. divotancov, ktorých výučbu Žiarislav zaradildo predvádzaného hudobného pásma.Podľa neho ide o prastaré, prirodzené tance,súvisiace „s naším prírodným duchovnom“.Človek tancuje podľa citu, bez predlohy, nespútane.Účinok takéhoto pohybu je zjavný -uvoľnenie, vyrovnanie, osvieženie duše i tela.A pretože Žiarislavova hudba je hravá a nabádak tomu, aby sa poslucháč pridal, či užslovom, nástrojom, pohmkávaním alebo tancom,rozlúčka so spevákom bola štýlová– obecenstvo hromadne spievalo pieseň„Chvála ti za svetlo, hrejivé slnko, hej...“.Dúfajme, že spevom sme aspoň o krôčik privolalitak veľmi očakávané teplejšie počasie.Autorka je naša stála spolupracovníčkaSnímka: autorka22

Letom slovanským svetom Dimana Ivanova“V Poľsku som bola takmer ako doma, kým Bulharsko bolo pre mňa vždy iné” – tvrdí slovenská slavistka a znalkyňa bulharskejkultúry, dejín a dramaturgie Katarína Sedláková.slavistikaVyštudovala si slovenský jazyk a slavistikuna Prešovskej univerzite. Ovládašniekoľko slovanských jazykov.Okrem poľštiny si sa rozhodla aj prebulharčinu. Prečo? Čím sa odlišuje odostatných slovanských jazykov?Vo chvíľach rozhodovania obyčajne pomáhanáhoda. Takouto „náhodou“ som sa ešte počasštúdia dostala do Bulharska na mesačnýjazykový kurz a po štyroch rokoch štúdia poľštinysom prešla na bulharčinu. Kým všetcichodia do Bulharska v lete, ja som ta odvtedychodievala už len v zime. Kým niekto má rádpoľské serniky, ja som si obľúbila bulharskékyslé mlieko. V Poľsku som bola takmer akodoma, kým Bulharsko bolo pre mňa vždy iné.Po obhajobe dizertácie si štyri rokyprednášala slovenčinu na Filologickejfakulte vo Velikom Trnove. S akými skúsenosťami?Veru tak, kým na Slovensku som vyučovala bulharčinu,v Bulharsku som prednášala slovenčinu.Musím však priznať, že slovenčina je preBulharov oveľa zrozumiteľnejšia ako bulharčinapre Slovákov. Vždy som si myslela, že pracujemna juhu, ale z pohľadu Bulhara sa pozíciasever–juh mení na pozíciu východ–západ.Spolu s Valériou Živovou si zostavilaantológiu súčasných slovenských autorov.Aký bol cieľ tejto práce?Publikácia je určená študentom slovakistikyv Bulharsku, ktorým nerobí problém slovenskýtext a jeho obsahové zameranie. Zároveň taktomajú, ako ďalšia generácia prekladateľov, novýpriestor na realizáciu. Texty slovenských autorovponúkajú príbeh obyčajného mladého člo-veka, ktorý sa búri, smeje sa alebo plače. Keďvšak hovorí o vlastných problémoch, používajazyk, ktorému každý mladý človek rozumie.Zaujímaš sa aj o bulharskú drámu.Ktoré sú tvoje obľúbené predstavenia,herci a prečo?Bulharská dráma je nádherný fenomén. Bulharichápu divadlo „ako životnú príležitosť,šancu na iný život. Vášnivo sa oddávajú divadelnejmágii, zamieňajúc si divadlo so životoma život s divadlom.“ Jednu studenú bulharskúzimu som strávila v divadle. „V tomtoročnom období uzimení Bulhari ukazujúsvoj horúci temperament len v divadle a divácina vypredaných predstaveniach umierajúod smiechu.“ V tú zimu som videla takmervšetky hry, ktoré mali sofijské divadlá v repertoári.Mala som vtedy šťastie a zoznámila somsa s dramatikom Christom Bojčevom, ktoréhodivadelné hry som potom prekladala. Rada sispomínam na naše prvé stretnutie v jednej sofijskejreštaurácii. Vybral vtedy stôl a povedal,„sadni si sem, aby si videla Bulharsko“.Vydala si knihu o Bulharsku pod názvom„Tá ideme“. Veľmi dobre poznášbulharskú národnú psychológiu, historickéa geografické reálie. Čím je tátokultúra pre teba inšpiratívna?Kniha predstavuje rozlúčku s Bulharskom.Vyšla necelý týždeň pred mojím odchodom.Ako sa o nej vyjadril Peter Mišák, predsedažilinskej odbočky Spolku slovenských spisovateľov,„ide o jemnú mozaiku pôvabnýchminiatúr, čŕt a reflexií autorky z ciest poEurópe.“ Skutočne ide o mozaiku z mojichciest za posledných desať rokov, ale všetkymajú spoločného menovateľa, všetky sa vracajúdo Bulharska, kde som prežila nezabudnuteľnéa nádherné chvíle, o ktorých píšem.Ako by si charakterizovala bulharskúdušu? Aké sú podobnosti a odlišnostimedzi bulharskou a slovenskou duchovnosťou?Bulharskej duše som sa dotkla vo svojej knižke,kde hovorím, že je „krásne zvláštna, zaujímaváa magická. Kľúč k vysvetleniu jej tajomstva jev histórii. Stala sa unikátnou zmesou tráckeho,slovanského a prabulharského etnika, kedysioscilujúceho medzi kultúrami Európy a Ázie,vplyvmi helénskymi a románskymi, ideami pohanskýmia kresťanskými.“ Ak by som malaporovnať bulharskú a slovenskú dušu, pravdepodobneby som uvažovala o póloch „emocionálny“a „racionálny“. Tá nádherná improvizácia,ktorá zo života robí divadlo, sa od náspomaly vytráca. Stretla som sa však aj s názorom(a svojím spôsobom vyznaním) Bulharov,ktorí si vraj spomedzi ostatných západných Slovanovnajlepšie rozumejú so Slovákmi, „aj rečou,aj povahou. Poľština je pre nás, Bulharov,ťažšie zrozumiteľná a Česi sa majú lepšie. Slovácisú najsrdečnejší, najteplejší.“Čím by si sa chcela zaoberať? Jazykovedoualebo literárnou vedou? Ktorí sútvoji obľúbení bulharskí autori?Pamätám si na návštevu u Jordana Radičkova.Hoci som sa mu dopredu telefonickyohlásila, aby som ho mohla navštíviť doma, pripodaní ruky sa mi predstavil. Keď som sa hoopýtala, čo si myslí o názore literárnej kritiky,ktorá ho prirovnáva k magickým realistom a kuG. G. Márquezovi, len sa zasmial. A keď somchcela, aby mi do knižky napísal venovanie,neprijal odo mňa ponúknuté pero a šiel si dovedľajšej izby zobrať vlastné, majstrovské.Rada spoznávaš nové kultúry. Povedzniečo viac o svojich cestách, ako ťa napĺňajú?Rada cestujem, pravda je, ale na to, aby človekspoznal inú krajinu, nestačí pár dní, týždeňči mesiac. Dokonca, dovolím si povedať,že ani celý život. Nevšedné časom zovšedniea cudzinec postupne zistí, že najväčšou atrakciouje on sám a ponáhľa sa domov. Avšakakási bezočivosť či samoľúbosť, ako to pomenovalPeter Karvaš, ho ešte núti, aby o zážitkochaspoň napísal.Citáty sú z knižky Tá ideme, Sofija : Stigmati2009Autorka je slavistka, žije v Prahe.Foto: autorkalisty | 5 | 201023

program Slovenského inštitútu v Prahelisty | 5 | 2009Programová ponukaProgram Slovenského inštitútu v Prahena jún, júl a august 20101. 7. o 18.00Vernisáž výstavyOCENENÍ SLOVENSKÍ ILUSTRÁTORIna Bienále ilustrácií Bratislava v rokoch1967 – 2009Expozícia predstavuje široký výber jednotlivýchdruhov výtvarnej techniky, ako aj rôznorodosťchápania ilustrácie.Medzi ocenených umelcov patria F. Blaško,V. Bombová, A. Brunovský, M. Cipár, V. Gergeľová,D. Kállay, M. Matlovičová–Králová,Ľ. Paľo, O. Zimka a ďalšíAutorka výstavy: Viera AnoškinováVýstava potrvá do 8.8.2010.2. – 10.7.Karlove Vary45. ROČNÍK MEDZINÁRODNÉHO FIL-MOVÉHO FESTIVALU5. 7.SLOVENSKÝ DEŇPocta režisérovi a hercovi Paľovi Bielikovi –premietanie fi lmu Majster kat a krst publikáciePetry Hanákovej o P. Bielikovi.Pripravil MFF Karlove Vary a Slovenský fi l-mový ústav v spolupráci s SIwww.kviff.com3. 7. o 15.00Galéria „Archa“, Budyně nad OhříROZPRÁVAJME SI ROZPRÁVKUVýchovno-dramatický program pre detio slovenčine a jednej rozprávkovej krajine.4. 7.Budyně nad OhříSLOVENSKÁ POÉZIA A PRÓZAKomponovaný literárny program pre verejnosť.Účinkujú: V. Kučerová a M. MatejkaPremietanie fi lmov slovenského režiséraJána Sebechlebského, spojené s besedou.4. a 5. 7. o 22.00Jazz Dock, džezová kaviareň, Janáčkovonábr. 2, Praha 5FINALLY & ERIC MARIENTHAL (SK, USA)Vystúpenie slovenskej kapely a americkéhosaxofonistu.www.jazzdock.cz6. – 10.7.TŘEBOŇSKÉ NOKTURNÁ7. ročník letného festivalu klasickej hudbyv TřeboniSlovensko na festivale zastupujú:6. 7. o 20. 00 - Koniareň, zámok TřeboňGitarista Jozef Zsapka a fl autistka DagmarZsapková10.7. o 20.00 - Masarykovo námestie, Třeboň:Pocta Eme DestinnovejSopranistka Adriana Kohútkováwww.trebonskanocturna.cz30. 7. o 20.00Klub Rybanaruby, Mánesova 87, Praha 2KATKA KOŠČOVÁ A BANDVystúpenie populárnej slovenskej speváčkya jej skupiny.1. 8. o 22.00Jazz Dock, džezová kaviareň, Janáčkovonábr. 2, Praha 5PETER LIPAKoncert populárneho slovenského jazzovéhospeváka.www.jazzdock.cz6. – 8. 8.Valašské múzeum v prírode, Rožnov poRadhošťomJÁNOŠÍKOV DUKÁT12. ročník festivalu slovenského folklóruPredstaví sa asi dvadsať folklórnych súborov,najmä z Českej republiky. Ako hostia vystúpiasúbory zo Slovenska - Očovan, Drevára Vienok, mužská spevácka skupinaSuché karky a Terchovská muzika TiboraMahuta – ale aj z ďalších krajín.Súčasťou festivalu je jarmok ľudových remesiel.Organizuje Obec Slovákov v ČR a ďalšiespolky a organizácie.www.janosikovdukat.fos.cz13. – 14. 8.EUROTRIALÓG MIKULOV12. ročník česko-slovensko-rakúskeho hudobnéhoprojektuSlovensko na festivale zastupujú skupiny„Chór vážskych muzikantov“ a „Bez ladua skladu“.www.eurotrialog.cz26. – 31. 8.Ovocný trh, PrahaPRAŽSKÝ JARMOK7. ročník medzinárodného folklórneho festivaluSlovensko na zastupuje súbor „Jánošík“ zoSvitu.www.pjarmark.cz31. 8. 18.00Prístavisko Na Františku, Praha 1TRADIČNÁ PLAVBA PARNÍKOM PO VL-TAVE NA POČESŤ SLOVENSKÉHO NÁ-RODNÉHO POVSTANIAKultúrny programOrganizuje Klub slovenskej kultúry v spoluprácis niektorými ďalšími spolkami.Ak nie je uvedené inak, programy sa konajúv Slovenskom inštitúte, Jilská 16,Praha 1. Vstup voľný.Upozornenie: zmena programu, termínova času vyhradená!www.slovakemb.cz/SI24

Krásne leto a radostné návraty na Slovenskovšetkým čitateľom želá redakciaPanoráma Veľkého Choča z liptovskej stranySnímka: Slovpress

Pre press>Press>Lettershop>Distribucewww.cprint.cz | www.cprint.sk | sales@cprint.cztlačiareň pre Česko a Slovensko