Listy 6 (2008) - klubsk.net

lovský okres. Postihnuté bolo predovšetkýmpoľnohospodárstvo, odkiaľ sa Slováci vracalidomov na Slovensko. Archívne dokumenty– hoci písané dobovým jazykom – v mnohomnázorne vykresľujú situáciu v pohraničí.Jedným z takých dokumentov je správa Krajskéhonárodného výboru v Českých Budějoviciachz 22.3.1951, v ktorej sa hovorío živote slovenských reemigrantov zo Sedmohradska(Ruhorie) v Rumunsku, ktorí sausídlili v obciach v okolí Českého Krumlova,Kaplice, Prachatíc v domkoch a usadlostiachpo vysídlených Nemcoch: „Bytová úroveňosídlenců a pracovníků ČSSS a ČSSL jevelmi nízká, budování sociálního zařízení jeznemožněno rozptylem obyvatel po velikémprostoru. Část reemigrantů žije způsobemvelmi primitivním, spí často na zemi. Např.v Mostách rodila matka ležící na pytlích předočima ostatních pěti dětí. Běžným zjevem je,že k porodům nevolají ani porodní asistentky,pomoc při porodu násilným způsobem častoobstarává sám manžel. Životní úroveň je všeobecněpodprůměrná a tuto zhoršuje ještěalkohol; bez něho se dospělí často vůbecneobejdou, pijí však i děti. Docházka dětí doškol je nedbalá, např. ve Slupečné 50% a ředitelkaškoly se obává posílati upomínky, protožejí bylo vyhrožováno. O včasné docházcedo školy nelze vůbec mluvit, používá se dětípři zemědělských pracích. V Kuří dokonceosmiletý chlapec Kutlák dojí několik krav.“Stav zachytili českí úradníci z národných výborov,ako aj osídľovacích a roľníckych komisií.Život rudohorských Slovákov vnímali častocez vlastné skúsenosti. Zdal sa im primitívny.Pritom archívne pramene z oblastných archívovdokazujú, že podobným životom žili ajmnohí českí reemigrati – volyňskí Česi, Česiz Rumunska i Česi a Slováci, ktorí prišli doKrása volynskej krajinypohraničia z vnútrozemia. V neposielaní detído školy a platení uložených pokút dokoncaviedli českí osídlenci, ktorí neposielali deti doškoly, pretože museli pracovať doma.Situácia v pohraničí bola neutešená. Novíosídlenci bez možnosti kontinuity s hospodárenímvysídlených Nemcov v novýchpodmienkach nedokázali úspešne hospodáriť.Pohraničie, ktoré v medzivojnovýchrokoch dodávalo veľa produktov a kde satvorila významná časť kapitálu, sa stalo územímvykorenených a nespokojných ľudí,ktorí sa chceli vrátiť do bývalých domovov.Návrat reemigrantov bol nemožný, pretožeho nepovoľovali inštitúcie a tých, ktorí saoň pokúsili, postihli sankcie. Najprísnejšiečakali Slovákov z Maďarska. Optanti zo ZakarpatskejUkrajiny a volyňskí Česi sa nechcelivrátiť, takže sa spolu s niektorýmiďalšími stávali jedinými stabilnými osídlencamiv pohraničí.Situáciou v pohraničí sa v apríli zaoberalopredsedníctvo ÚV KSČ. Podkladombola VII. Správa o situácii v pohraničí. Materiálpre predsedníctvo ÚV KSČ, cyklostylna 16 stranách, označený ako tajný, rozšírenýv 40 výtlačkoch s dátumom 5. 4. 1951.V správe sa hovorí o rýchlom odchode ľudí,nedostatku pracovných síl u ČSSS a ČSSL,o ťažkostiach hospodárenia v pohraničí, akoaj o nedostatočnej starostlivosti štátu o ľudív pohraničí vrátane opatrení na zastavenieodchodu osídlencov. Dokument vznikol nazáklade správ KNV z Českých Budějovíc,Plzne, Karlových Varov a Ústí nad Labem.(Pokračovanie v ďalšom čísle.) Autorka je historičkaFoto: autorkaTranoušúz alebo jazyk,nazývať /FejtónJozef ČertíkKedysi bola u nás v kurze ruština – a treba dodať,že nebola ani tak módnym, ako povinnýmjazykom na základnej, strednej a napokon ajvysokej škole. Čo, pravdaže, viedlo k istémudruhu formalizmu. Ruštinu sme sa síce učili,ale len tak, akoby. Ako alibi, že sa ju neučíme.Málokto ju ovládal v písanej i hovorenej podobe.Z tohto obdobia nám „skôr narodeným“dodnes znejú v ušiach slová ako subótnik,družba, chozraščot, ktoré napokon definitívneodsunulo Gorbačovovo slovo „perestrojka“.Po ňom k nám už rázne vkročila angličtina.Najprv v podobe počítačových termínov akohardvér a softvér, proti ktorým samozrejmenikto nič nemá. Sú to odborné termíny, ktoré sauž zaužívali a udomácnili. Napokon však k námani tak nevkročila, ako doslova vtrhla aj anglickávýslovnosť a intonácia viet v rozhlase a televízii,s ktorými prišla nová generácia novinárov, redaktorova najmä moderátorov. Táto nová módauž nadobudla také rozmery, že mnohí z nás saprávom pýtame na na istú mieru, na istú hranicuv preferencii angličtiny nielen v slovníku,ale predovšetkým vo výslovnosti.Mechanicky uplatňovaná anglická výslovnosťa intonácia v médiách, akými sú rozhlas a televízia,pôsobí v niektorých prípadoch ako autokarikatúra,ak nie paródia svojich nositeľov.Najmä v prípadoch, keď ide o anglickú výslovnosťslov, ktoré majú grécky alebo latinský,čiže európsky pôvod. Ak sme si ako-tak zvyklina americkú výslovnosť názvu raketoplánu Atlantis,ktorý je odvodený od gréckeho slova atlandída,na „etlentis“, len veľmi ťažko si zvyknemena výslovnosť syna gréckeho boha slnkaFaetona vyslovovaného pod vplyvom angličtinyako „fejtón“, čo úplne mení význam tohtoslova. Rovnako si ťažko zvykáme, ak z televíziezaznie názov tatranského hotela Grand v podobeakéhosi „grendhotela“.A čo je horšie: za obeť takejto výslovnosti padajúaj niektoré naše slová a kultúrne názvy,ktoré majú domovské miesto na Slovensku čiv slovenčine. Konkrétne ide o známe evanjelickévydavateľstvo Tranoscius, pomenovanépo Jurajovi Tranovskom. Keď som si vypočul vrozhlasovom vysielaní jeho názov, prefiltrovanýcez angličtinu ako „tranoušúz“, nechcel somuveriť vlastným ušiam. Naozaj by sa v niektorýchprípadoch hodilo menej „anglickej výslovnosti“a viac zdravého rozumu.histórialisty | 6 | 2008 Autor je novinár15