Listy 7-8 (2008) - klubsk.net

Sladké roky šesťdesiatea rok 1968Pre generáciu dnešných päťdesiatnikova šesťdesiatnikov takými naozaj boli, nielenvzhľadom na teenegerský vek a mladosť milujúcuslobodu a rozlet. Prívlastok získali podľavtedy nakrúteného Felliniho filmu Sladký život.Druhý užívaný prívlastok - zlaté roky šesťdesiate- sa asi naozaj odvinul od zlatéhofondu kinematografie, uznávaného až do súčasnosti.Na filmové plátna prichádzali filmyrežiséra Ingmara Bergmana, L.Viscontiho,J.L.Godarda, Bertolucciho, A.Wajdu a ďalších.Dobré filmy sa nakrúcali v bývalomSSSR, skončili však nadlho v trezoroch - AskoldovovaKomisárka, nová verzia TichéhoDonu atd. Aj československí režiséri oslovilidivákov vo svete filmami, ktoré dodnes vyvolávajúmrazenie v chrbte (ako napríklad Obchodna korze, v Listoch už spomínaný) čievokujú zamyslenie sa nad skutočnými hodnotamiv živote člověka, prípadne karikujú životdo tej doby budovanej socialistickej spoločnostipodľa sovietskeho vzoru.V Československu sa v tieto roky spoločnosťzačala „odväzovať z reťaze“. Ľudia boli unavenízo stáleho budovania, straníckej disciplíny,straníckych trestov a vedúcej úlohyKSČ vo všetkom. Aj do striktne uzavretej spoločnostiČechov a Slovákov preniklo čo-tocez pevne strážené hranice, cenzúru, stálebdejúci stranícky dozor a snorenie priamov dušiach či v mysliach. A to niečo nás upozornilo,že život smerom na západ či juh a severnie je len prehnitý, ale že má aj isté hodnoty.Predovšetkým otvorenosť. Všetkému– aj problémom. Otvorenosť, pochybova-nie, hľadanie i nenachádzanie prinášali filmy,knihy a umenie vôbec, umenie striktne cenzurované,ale v podstate necenzurovateľné.Spomínam si, že na Slovensku v Žiline sa rodilarevolta vo vzdelávacom procese už v roku1964. Na vtedajšej Strednej všeobecnovzdelávacejškole sa začali posilňovať hodinydruhého svetového jazyka – angličtiny, nemčiny,francúzštiny alebo španielštiny. Na humanitnejvetve ich výuka dosiahla až 8 hodíntýždenne, pravda, vrátane voliteľných predmetov.Prvým cudzím jazykom bola ruština,ktorú nás so smutnou láskou učili „bieli“ ruskíemigranti, s dôrazom na ruskú literatúru, i túzakázanú. O dva roky neskôr odchádzali prvížiaci na stredné školy do Francúzska – doNancy i Saint Germaine, tak, ako tomu bývalov medzivojnových rokoch. Opona sa nachvíľku rozhrnula.Nepodieľali sa na tom komunisti z orgánov.Bola to iniciatíva profesorov-nestraníkov,miestnych vzdelancov i pamätníkov. Komunistito museli len schváliť. K dobru im trebapripísať, že v roku 1967 zámer schválili.Časť z nich pochopila, že je treba zase ísťchvíľu s ľudom a reformovať.A potom prišiel august 1968. Po 21. augustezo Žiliny emigrovali desiatky rodín, vtedy takzvanejpracujúcej inteligencie. Mohli si to dovoliť.Dobre ovládali aspoň jeden západný cudzí jazyka túto slobodu rozhodnutia sa v rokochšesťdesiatych pokúsili odovzdať aj nám.Helena Nosková Autorka je historičkaobsah / výberLISTY Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viacVydáva Klub slovenskej kultúry, Vocelova 3, 120 00 Praha 2. Na tejto adrese je aj sídlo redakcieŠéfredaktor: PhDr. Radovan Čaplovič, tel.: 724 025 170 Redakcia: PhDr. Jozef Gáfrik Redakčný kruh: PhDr. Zdeněk Eis, CSc.| Mgr. Martin Guzi | Prof. PhDr. Jozef Leikert, PhD. | PhDr. Slavomír Michálek, CSc. | PhDr. Helena Nosková, CSc. e-mail: listy.ksk@seznam.cz, rcaplovic@gmail.com Rozširuje Klub slovenskej kultúry a Česká pošta, s. p. Časopis Listy si môžete přečítať aj nawebových stránkách: www.klubsk.net LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR Jazyková úprava: Mgr. Eva Wankeová Grafická úprava: Jitka Krajdlová tlač: TIGR, spol. s r. o. Registrácia vydavateľa časopisu LISTY – Klubu slovenskej kultúry: MKČR 6584 ISSN 1213 – 0249 Cena za jeden výtlačok je 20 Kč | Cena dvojčísla je 38 Kč | Ročné predplatné 240 Kč prijíma KSKna adrese redakcie Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickej alebo v papierovejverzii podlieha schváleniu vedenia KSK Foto na obálke: Guntis Lvarhivsrubrika listy | 7–8 | 2008Udalosti spred 40 rokovobjektívom L. Bielikaa s komentárom jeho syna Petra ............. 2Igor OtčenášRok 1968 v názoroch historikov .............. 5Helena NoskováKolísavosť a nestálosť – úvaha ................ 10Zdeněk EisArchitekt L. Hudeczmenil tvár Šanghaja ............................... 14Laco KabošSkromnosť kontra Dior ............................ 16Irena JesenskáJán Kollár: Všetko pre národ ................... 20Jozef LeikertZlatník Alojz Ryšavý dobyl ČR .................. 22Petr KotekPo horskej túre bazén ............................. 24Jarmila WankeováRozhovor s riaditeľkou SNGK. Bajcurovou .......................................... 28Elena KotováBeh je môj život ....................................... 32Mirjana ŠišolákováPrípravy na zavedenie eura v SR .............. 34Peter MayerSpráva o zániku pekla ............................. 37Jozef ČertíkAko sa zrodilo zemplínske more .............. 38Peter ŠoltésProgram KSK a Slovenského inštitútuPríloha Klubové listy

iba pár sekúnd. Pokiaľ viem, tak otec sas Gallom potom už nikdy nestretli. Sme všakv kontakte s jeho dcérou Emíliou, ktorá žijev Petržalke a do knihy nám poskytla rodinnéfotografie, ktoré zobrazujú jej otca v menejdramatických okamihoch. Čo robil tvoj otec predtým a potom,aký bol?Otcovou vášňou bol šport a azda aj pretosme spolu s bratom športovcami viac či menejdodnes. Otec mal svojský humor a vedelnás usmerniť vždy vtipne, ale pritomláskavo. Z jeho športovej tvorby je cítiť dokonaláznalosť každého športového odvetviaa jedinečný zmysel pre vrcholné situácie.Pamätám si napríklad deň, keď sme boli fotografovať– otec vravieval, že ideme fotografovaťobaja – klub ľadových medveďov.Dopadlo to samozrejme tak, že do ľadovejvody vošiel aj on sám a dokonca nahováralaj mňa, sedemročného fagana. Mame smeto, pochopiteľne, nepovedali. Ako sa podpísal jeho dramatickýa tragický osud na tvojom živote? Mal siniekedy nejaké problémy?Problémy mám dodnes. Vyrastať od deviatichrokov bez otca nie je veru žiadna slasťa niekedy mi jeho pevná ruka veru chýba.Je mi však jasné, že ak by sa bol osud vyvíjalinak, tak aj ja by som bol dnes iný.Možno lepší, ale možno aj horší, taký, akodeti známych rodičov niekedy bývajú. Môjživot je zatiaľ veľmi tvrdou školou, v ktorejnemám nič zadarmo a asi preto si to, čomám, viem aj viac vážiť. Naučil som sa neuhýbaťproblémom, ale riešiť ich a prechádzaťcez ne. Ľudové „Čo nás nezabije, tonás posilní“ a Werichovo „Keď nejde o život,ide o hovno“, beriem ako súčasť svojhopohľadu na svet. Kedy si si začal uvedomovať, že mášdoma historicky nesmierne cenné a zároveňumelecko-dokumentárne veľmi hodnotnédielo?Asi niekedy v roku 1990, keď Pavel Melušzorganizoval prvú výstavu „ČSSR: August68 vo fotografií“. Ulieval som sa vtedy zoškoly a chodil som sa dívať, ako ľudia reagujúna otcove fotografie. Boli to úžasnéemócie – od plaču cez zarazenosť až pospontánny smiech. Ak by boli tie záberyobyčajné, tak by ľudia na ne takto nereagovali.udalosti spred 40 rokov očami Ladislava Bielikalisty | 7–8 | 20083

Rok 1968 v názorochhistorikovNa okraj pražskej júnovej konferencie Helena Nosková„Panuje přesvědčení, že každé dílo vyjadřuje ideu. Už ve škole jsme se učili papouškovat, co tím chtěl básník říci“ –povedal spisovateľ a ponovembrový politik Milan Uhde v rozhovore pre Lidové noviny, nazvanom „Byl jsem chartistouz donucení“. Jeho výrok i názov rozhovoru možno aplikovať na mnohé historické udalosti. Najmä tie, ktoré majú zásadnývýznam pre komunistov, komunistickú stranu a jej ideológiu. Tak tomu je s rokom 1917 v Rusku, kde sa tzv. veľká históriakomunistickej strany začína a pokračuje skoro celým 20. storočím v bývalom ZSSR, žiaľ, až do súčasnosti. Tak to je s rokom1948 a vlastne všetkými rokmi po roku 1945.komentáre / názoryKomunistickí historici iniciatívne spracovalimedzivojnové roky ČSR a aj tento krátky úsekhistórie poznamenali svojou ideológiou. A rok1968 by si mali nechať ujsť? Veď bývalí reformníkomunisti ho považujú za očistu aspoňčasti komunistickej ideológie, ktorej sami podľahli;očiste, ktorej zabránili sovietske tanky.Podľa reformných komunistov mohol byť komunizmusreformovateľný a ako taký mal vytvoriťdemokratickú spoločnosť. To by snáďmohol, keby sa vzdal tézy o vedúcej úlohe komunistickejstrany v spoločnosti. Keby sa všakvzdal vedúcej úlohy, začala by fungovať demokratickáspoločnosť a tá by ho pomocoupolitických strán v demokratickej pluralite názorovpomerne rýchlo zahnala „na smetiskodejín.“ V nezrieknutí sa vedúcej úlohy stranyspočíva aj celý problém vtedajšej českej a slovenskejspoločnosti. Ľudia ochromení povojnovýmirokmi a tlakom Sovietskeho zväzu naČeskoslovensko, rovnako ako ústretovosťounárodných komunistov voči straníckemu vedeniuv ZSSR, nerozpútali protestné akcie veľkýchrozmerov, ktorými by dôrazne apelovalina západné veľmoci. Logicky, veď ČSSR bolastále komunistickým štátom, s vedúcou úlohouKSČ, jej úzkou spoluprácou s KSSZ a komunistickýmistranami štátov združených voVaršavskej zmluve. Preto bola možná rýchla„pomoc“ zo strany Varšavskej zmluvy pod velenímZSSR a nezasahovanie západných veľmocído tzv. vnútorných vecí tohto spoločenstva.Pomoc emigrantov však bola zaručená.Cieľom konferencie o roku 1968, ktorú v júnit.r. usporiadal Ústav pre súčasné dejiny AV ČRv spolupráci s Historickým ústavom AV ČR a ďalšímispolupracujúcimi inštitúciami, vrátene VeľvyslanectvaLotyšskej republiky v ČR a Štátnycharchívov v Rige, bolo predostrieť jej účastníkompohľad na tento rok zvonku a nepodľahnúťvyššie uvedenému citátu M. Uhdeho. Preto najej dvojdňovom rokovaní v budove Senátu ČR,ktorý menom Petra Pitharta poskytol konferenciizáštitu, vystúpili s referátmi predovšetkým historicizo zahraničia: Nemecka, Francúzska, VeľkejBritánie, USA, Talianska, Poľska, Rakúska.Medzi nimi boli aj českí emigranti. Z krajín bývaléhoZSSR bola pozvaná historička z Lotyšskaa ruská historička-emigrantka, žijúca po roku1968 v USA. Vystúpenie lotyšskej historičkyvnieslo do konferencie pohľad do zaujímavéhoa u nás málo známeho diania v troch bývalýchsovietskych pobaltských republikách a navyšebolo rozšírené o výstavu „Ozveny Pražskej jari1968 v Lotyšsku a Pobaltí – Charta 77, boj zaľudské práva a samostatnosť.“ Archívne dokumenty,dobové fotografie a texty vypovedajúo nádeji Lotyšov, Litovčanov a Estóncov, ktorúim priniesol reformný proces v Československudesať rokov po krvavom potlačení ich partizánskehohnutia „lesných bratov“; v rokoch, keďuž prestávali veriť v možnosť vymaniť sa z postaveniazväzových republík. Po potlačení Pražskejjari nasledovala dlhá cesta, ktorú tieto tri republikypodstúpili s nádejou, ktorú im prinieslaCharta 77 a boj za ľudské práva. Po roku 1989získali znovu samostatnosť a v roku 2004 vstúpilispoločne s nami do Európskej únie.Cesta pobaltských republík k nezávislostipotvrdila, že rok 1968 a Charta 77 v Československumali medzinárodný význam.K tomu sa priklonili referujúci z Francúzska,Talianska i ďalších krajín.Na konferencii predniesol referát i slovenskýhistorik Jozef Žatkuliak, autor knihy o roku1968 a česko-slovenskej federácii. Zachytilosobitosť slovenského vývoja, ktorý smerovalk presadeniu federácie v rámci demokracie.Boj o demokraciu mal však ohnisko v Prahe.Záverečnú diskusiu historikov – pamätníkova reformných komunistov z roku 1968 moderovalhistorik a riaditeľ Ústavu súčasných dejínAkadémie vied ČR Oldřich Tůma. Len naokraj treba pripomenúť, že moderátor a hlavnýorganizátor nikdy nebol členom komunistickejstrany. Bol účastníkom študentského hnutia naFFUK v Prahe koncom 60. rokov 20. storočia.Konferencia bola živá, netradičná, v rozpores citátom Milana Uhdeho. Ďaľšia konferenciao roku 1968 sa uskutoční v Olomouci napôde Palackého univerzity, kým v septembribude podobné podujatie v Smoleniciach.Výmenu názorov organizuje Historický ústavSAV v spolupráci s pražskými kolegami. 16. –17. októbra 2008 sa uskutoční študentská vedeckákonferencia k roku 1968 v priestorochOstravskej univerzity, a to pri príležitosti otvoreniauž spomenutej výstavy „Ozveny pražskejjari“. Na jej vzniku sa podieľal i Klub slovenskejkultúry. Výstava putuje po českých mestáchpod záštitou Argity Daudze, veľvyslankyneLotyšskej republiky v ČR. Autorka je historičkaFoto autorkalisty | 7–8 | 20085

Vplyv na posilnenie percentuálneho zastúpeniaslovenského obyvateľstva v Čecháchv tomto období mala okrem uvedených presunovaj vojenská migrácia a presuny špecialistovdo niektorého priemyselného odvetvia(napr. odvetvia ťažby palív, ako aj dochemického, textilného a stavebného priemyslu).Hrázdený dom s hospodárskym dvorom a „vejminkem“ po miestnom nemeckom hospodárovi, okolie Chebu –v roku 1948 osídlený slovenskými reemigrantami z RumunskaHorný Slavkov, pôvodne starý nemecký cintorín s hrobom slovenského osídlencaPríliv Slovákov v 60. rokoch 20. storočiaV prvej polovici 60. rokov pokračovalo sťahovanieSlovákov do Čiech a na Moravu zaprácou. Výrazný príliv zaznamenávala naďalejseverná Morava, predovšetkým mestáOstrava, Karviná a Bohumín. Sezónne a týždňovédochádzanie robotníkov vlakmi a autobusmiz Kysúc a Oravy sa stalo pravidlom.Okrem toho časť „týždňovkárov“ využila príležitosťzískať byt na nových sídliskách a doOstravy, Karvinej, Havířova i ďalších miestsa vzápätí presťahovala – na 10 – 20 rokov,prípadne až do dôchodkového veku, keď užtíto ľudia uvažovali o návrate na Slovensko.Základná škola s vyučovacím slovenským jazykomv Karvinej mala dostatok žiakov a rozrastalasa.Do východných a severných Čiech prichádzaliľudia zo Slovenska za prácou v textilnompriemysle, kým v prípade severnýcha stredných Čiech šlo najmä o chemickýpriemysel. Pracovné i bytové podmienkyboli v českej časti republiky lepšie ako naSlovensku, a tak sa veľa Slovákov sťahovaloaj s rodinami.Do vtedajšieho západného vojenskéhookruhu prichádzali slúžiť slovenskí dôstojnícia poddôstojníci, absolventi vojenskýchškôl na Morave a na Slovensku. Slovenskíbranci boli zaraďovaní zo základnej vojenskejslužby do západného vojenskéhookruhu, tzn. do Čiech, aby ich vzdialenosťod domova bola čo najväčšia. Českí brancizasa odchádzali na Slovensko. Mnohí slovenskívojaci si založili v Čechách rodinya na Slovensko sa nevrátili. Tento trend pokračovalaj v 70. rokoch 20. storočia.Do Prahy prichádzali aj slovenskí študenti,väčšinou na rôzne fakulty Karlovej Univerzity.Študovali na lekárskej fakulte, na fakultehygieny – jedinej v celej republike, fakultejadrovej fyziky (takisto jedinej v celom Československu),na matematicko-fyzikálnej fakultei prírodovedeckej fakulte. Niektoréodbory na filozofickej fakulte sa tiež dalištudovať len v Prahe, kde boli katedry sinológie,orientalistiky, politológie, cudzokrajnáetnológia, katedra severských jazykovatď. I České vysoké učenie technickémalo katedry, ktoré na Slovensku neexistovali.Iné odbory boli len na Slovensku, kamzasa odchádzali za špecializáciou českí študenti(doprava v Žiline, drevárstvo vo Zvoleneapod). Veľa mladých ľudí po dokončeníštúdia našlo prácu i nový domov v Čechácha na Morave. Medzi frekventované mestápatrila Praha, Hradec Králové, Olomouc,Brno, Ostrava atď. Autorka je historičkaFoto Jiří Nosek st.histórialisty | 7–8 | 20089

listy | 7–8 | 2008 esejKolísavost a nestálost Zdeněk EisObojí – kolísavost i nestálost – prožívá každý člověk. Důležité je v jaké míře a jakým způsobem. Prostě kolísavost a nestálostvnímá každý alespoň občas jako újmu a počátek ztráty jistot a ovládání sebe sama. V této souvislosti se ptáme jakse kolísavosti a nestálosti vyvarovat či jak ji „udělat“ alespoň snesitelnější. Kolísavost a nestálost se projevuje jako trvalásoučást našeho života. Kolísavost a nejistotu člověk vnímá jako ohrožení svých životních jistot, jako riziko ztráty tohopevného, oč by se mohl opřít, na čem by v průběhu své existence mohl stavět.Každý, kdo žije s vědomím své vlastní kolísavostia nestálosti, může pociťovat nespokojenostse sebou samým. Může se niternětrápit, když hledá cestu ze svých vnitřníchnejistot. Přitom však nejistoty chápe jakolegitimní součást svého vlastního bytí. V určitémíře mají tyto obtíže vždy ve své mocičlověka. A to on sám může pociťovat jakonedůstojnou roli rukojmí, jako bolestivouztrátu osobní svobody. V tomto procesu neustálýchnároků přizpůsobovat se probíhajícímzměnám je opakovaně vybízen si uvědomovat,že je v daném okamžiku nucenzvládnout sama sebe nebo se orientovat dostatečněv prostředí, v němž žije.V současné společnosti je v mnoha směrechaktuální neukotvenost člověka, který si nenínebo si náhle přestává být jist svým sebepojetím,svým světonázorem, svou vlastní pozicípřed sebou samým i před ostatními. Neukotvenýčlověk intenzivně prožívá vlny prázdnoty.Takové rozkolísávání psychosociální identitybývá doprovázeno ztrátou či poškozením dosavadníchosobnostních struktur a jedinectím fakticky upadá. Proti vnějším projevůmtěchto stavů se člověk brání upevňovánímosobní integrity. Nové a nové činy v průběhulidského života do jisté míry čelí kolísavostia nestálosti. Člověk v těchto okamžicích septá kdo je, a to vůči sobě samému i vzhledemk sociálnímu a civilizačnímu prostředí. Kolísavostmůže být děsivá už tím, jak dlouho se dokážeprosazovat i navzdory tomu, že se jí člověkvzpírá a vynalézá prostředky, jimiž by sedalo rizikům účinně čelit. Tak se z nových poznatkůrodí snaha vymanit se z osobní poddanosti,z pohlcení, z rabství v sobě samémanebo ve vztahu k druhým.Základní charakteristikou existence člověkaje jeho všestranná proměnlivost. A ta působína člověka po celou dobu jeho života, měníse v čase a vytváří vždy jiná rizika – mentální,organická i sociální. Sotvaže se jedinciv určité proměňující se etapě podaří ukotvit,a to se mu v danou chvíli obvykle nezdaříplně, už je zde přítomen nárok budoucíhovývojového pohybu, směřujícího začasték něčemu nepoznanému. Tento proces jespojený s dalšími osobními a životními požadavky.Zkušenosti s adaptací nemohou býtz podstaty věci zcela ustálené nebo v úplnostipředatelné následujícím generacím.Zůstávají však v kulturní „paměti“, ale jejichplná použitelnost pro praxi těch, kdo přicházejí,zůstává otevřená.Každý z nás občas pociťuje neurčitý „tlak“,všudypřítomný moment hrozby základníhoživotního znejistění plynoucí z nedokonaléukotvenosti člověka v životě. Z části je todáno také tím, že změny se v životě jedinceprosazují v první řadě jako chaos, který bytostv různých rovinách jejího bytí pohlcujea rozvrací. Proto se také člověk snažívšechny změny vždy co nejlépe uchopit,utřídit, periodizovat za pomoci pojmů, teorií,rituálů či společenských pravidel. Podmaňovánísi chaosu kolem člověka i v němje náročný, nikdy nekončící proces.Naše nelibě pociťovaná životní neurčitostprovázená kolísavostí je ve svém celku vždydůsledkem různorodě působících vlivů, projedince v daném okamžiku bezprostředněneuchopitelných. Přesto je člověk trvale nucentlaku životních daností vzdorovat, podmaňovatsi je a usilovat o přiměřenou stabilitu,aby nebyl významným způsobem ohroženpsychickou, sociální či dokonce biologickoudezintegrací. Tato preventivní nutnost zachovánísebe sama není neproblematická, bezkonfliktní.Naopak, je provázena právě řadouchyb a nepřesností. Člověk se tomuto tlakupokouší čelit tím, že se snaží u sebe i kolemsebe uvědomovat si, kým je, aby byl schopenaktivně využívat možnosti tvořivé sebekonstitucei sebeobnovy, které potřebuje k osobnímui společenskému přežití.Na kolísavost a s ní související nejistoty v životěčlověka se nemůžeme dívat jen jako(1. část)na něco záporného, co do života vnáší jennejistoty. Určitá kladná stránka tohoto stavuspočívá v tom, že jedinci prostřednictvímvzdoru vůči tomuto jevu umožňuje neustáledalší vlastní životní změny, které představujífundamentální podmínku životního vývojea nedovolují mu nenapravovat vlastníkolísavosti a nestálosti; díky tomu může jedinecv souladu se svými možnostmi a nadánímdosahovat větší životní kvality a hloubky.Život člověka bez určitého podílu životníchnejistot v jeho bytí je pochopitelně nemyslitelný,tak jako je pro nás nemyslitelná představadokonalé bytosti, která nikdy nepropadákolísavosti a nestálosti. To však člověk,který je vystaven takovým zkouškám, nedokáževždy správně rozpoznat a nemůžedost dobře zpracovat, případně korigovat.Často proto v danou chvíli není schopenrozlišit, co je opravdové a stálé, co mu v životějako existenciální opora poslouží dobřea podle čeho se nemůže spolehlivě orientovat.Lidské problémy jsou ve vědomí častozastřené, obtížně rozeznatelné či uchopitelné.Pokusy o jejich odkrytí, které podstupuječlověk za život mnohokrát, vyžadují námahu,která subjekt nutí mobilizovat veškerýjeho duševní potenciál.V životě můžeme konstatovat neustálou přítomnosttaké vnějších nejistot přírodníchči sociálních. Ty jsou člověku dány a ons nimi musí zápasit. Jedná se o vnější nejistoty,které rozhodně nemůže zvládnouta které nejsou nikdy zcela ovládnutelnéa vždy v nich zůstává mnoho neuchopitelného.Člověk si nemůže sám určovat a ovlivňovat,do jaké rodiny se narodí, zda jehonarození bude očekáváno s radostí a láskou,nebo zda se narodí náhodně či dokoncenechtěně, zda bude při narození fyzickya mentálně v pořádku apod. Nemůžesi vybrat dobu, společenství, civilizaci anikulturu, do níž se narodí a kde mu bude10

dáno žít. Toto vše je pro něho dané, neboťsám je do svého situačního rozvrženípouze postaven bez možnosti vlastníhovýběru. Proto řada filosofů mluvila o vrženostičlověka do života. Část těchto životníchokolností, které jsou ve svém intimnímvztahu k jedinci právě velice důležité, jepozději za jistých okolností částečně svobodnězměněna. Často se to však děje seznačnými obtížemi nebo s nejasnými výsledky.Nejistota člověka do značné míryvyklízí pole náhodám, které se prohlubujía stupňují. S mnoha takovými náhodami sesetkáváme často, aniž je dokážeme objasnit,takže nakonec zůstává neobjasněnoi to, zda šlo skutečně o náhodu.Protikladem „vnějších“ nejistot jsou niternénejistoty. U někoho se v životě projevují velmivýrazně, jiný je jim vystaven řidčeji. Víme, ženiterné nejistoty jsou přirozenou součástí duševníhoživota. Mnohá pokušení a nástrahy,jimž je jedinec vystaven, pramení právě z jehozákladních niterných nejistot. Honba za neustálýmizměnami se dostavuje u lidí, u nichždošlo k narušení či dokonce k ztrátě podstatnéčásti identity. Známým patologickýmjevem je například soudobá honba za změnamibez jasného životního záměru nebo sezáměrem velice problematickým.Nejistoty zvyšují úzkost i obavy, které vyplývajíz podstaty života a čelí všem možnýmnástrahám, jimž je člověk po celý život vystaven.Nereflektované a „nezpracované“ nejistotyv existenciální i psychické rovině mohouvést ke krizovým stavům.Člověk si opakovaně nastoluje problém spolehlivostia významnosti svých jistot. Častopři tom zapomíná na obtížnost jejich řešení.Vše, co nás obklopuje, je vždy daleko složitější,než kam momentálně sahá lidskározumová a interpretační schopnost. Takse člověk ve svém životě prodírá v zápases chaosem k strukturovanému řádu a k určitýmpřirozeným a přijímaným jistotám těžcea často nejpodivnějšími oklikami.Kolísavost a nestálost přináší do našichživotů neustálé riziko pohlcení. Mate a zavádínás na falešné životní cesty, takže semusíme vracet k výchozím bodům a začínatznovu tam, kde jsme svými „nezpracovanými“potížemi už před časem ztroskotali.Člověk se brání tím, že hledá způsoby, jakčelit pro příště dalším překážkám, na kterénaráží a které mu za jistých okolností pomáhajízpřesnit smysl jeho vlastního života.K tomu rovněž potřebuje chápat smysl existencejiných lidí. Získáváním zkušeností,vlastní praxí se hledání jistot dostává nacestu k odbourávání mnoha nejistot, kterése mu staví do cesty. Jedinci se může stát,že dojde ke stavu, kdy ho vnitřní rozpolcenostpřivede k pocitu potřeby jednorázovězodpovědět právě ty základní otázky, kterése táží po smyslu právě jeho života a jehopůsobení ve světě. Problémy smyslu životazačínají obvykle tehdy a tam, když narazímena některý základní problém života a kdy sepřed námi rozevře výzva či potřeba k ohlédnutíza vlastním životem. Takové ohlédnutíčasto jedince „leká“, pokud nemá dostatečnouaktuální schopnost reflektovat sámsebe. Přijetí trvalého životního zápasu s kolísavostía nestálostí, jako čehosi přirozenéhona základě vědomé sebereflexe a praxe, jeznakem vyzrálosti každého dospělého člověka.Neurčitost a nestálost v životě působí člověkuexistenciální starost ve smyslu otázky,kterou si kdysi položil Milan Kundera: „Jakžít ve světě, s kterým člověk nesouhlasí?“Teprve další základní otázka jak zvládnoutvlastní život, která zakládá individuální odpovědnostvůči světu i sobě samému, je svrchovaněosobní. Odpověď na ni má mnohomožných podob, ale všechny myslitelné podoby„zvládání“ jsou umožněny neustálýmvědomým zápasem s vlastní nestálostí a neurčitostí.Při svých pokusech o překonání kolísavostia nestálosti ve vlastním životě, tváří v tvář neustáléhrozbě životního zmarnění, úpadkua znicotnění, člověk tuší, že určitá míra chaosumůže být pro něj sama životně přínosnátím, že ho povzbuzuje a nutí zápasit o sebea o své nitro. Opakovaně si pak nastolujeotázku po naplňování vlastního smyslu životaa zamýšlí se více nad sebou samým,nad druhými lidmi i nad svým začleněním dohistorického časového úseku, v němž je mudáno prosazovat se a žít. Takové snahy o vyrovnáníse s vlastní životní nejistotou jsouv podstatě bytostným hledáním možnosti individuálníhonaplnění života.Neznám plnou a vyčerpávající odpověď naotázku, jak zacházet s kolísavostí a nestálostí.Nevím, co si počít se stavem, kdy člověkje se svým životem spokojen a nechcesvé žití už měnit, byť by to bylo k jeho prospěchu.Řešení, po mém soudu, spočívána jedinci a jeho individuálních možnostech.Poukazem na negativní potenciály kolísavostia nestálosti rozhodně nechci říci, že jepouze něčím negativním, ale dopad nezpracovanéči přehlížené rozkolísanosti je velicevážný problém. Lhostejnost vůči tomutojevu je velice nebezpečná v každé vývojovéetapě. Jako bytosti vydané napospas kolísavostia nestálosti máme vždy jednu opravdovoušanci. Svým svobodným rozhodnutímse postavit proti tomu, co nás ničí, naléztv sobě vůli vzdorovat a hledat cestu z vlastnínestálosti a kolísavosti teď – i vždycky dobudoucna. Autor je psychológ,prekladateľ a publicistaKresba Jan Tomaschoffčesko-slovenský dialóglisty | 7–8 | 200811

komentáre / názorylisty | 7–8 | 2008Premiér po dvochrokoch – rozdeľuj a panuj Martin GuziKabinet premiéra Roberta Fica má za sebou polčas vládnutia, teda dva roky. Nikto vtedy netušil, kam sa Slovensko podtaktovkou Smeru-SD, ĽS-HZDS a SNS bude uberať. Správy o najhoršej z možných koalícií, návrat k 90-tym rokom minuléhostoročia – k obdobiu mečiarizmu, tvrdý populizmus ako norma, respektíve hrozba rozvrátenia verejných financií všakjednoznačne prevládali nad tými inými. Čo z toho sa naplnilo, ako vyzerá Slovensko dva roky „po“ a hlavne, čo dal Ficokrajine pod Tatrami? Pokiaľ si dobre pamätám, pred dvoma rokmi som písal niečo o tom, že každý si zaslúži svoju šancua napriek všetkému si treba počkať na konkrétne kroky.Na úvod musím povedať – Slovensko rastie,nálady obyvateľstva sú fajn a Robertovi Ficovivšetko vychádza – zatiaľ. Slovíčko zatiaľplatí pre všetky tri prípady.Po pravde treba priznať, že hospodársky rastsa Ficovi udial – prišiel k nemu ako slepékura k zrnu, bez jedinej námahy, bez akejkoľvekiniciatívy, jednoducho žne úrodu zasiatureformami bývalého predsedu vlády MikulášaDzurindu. Peugeot-PSA Citroen a Kia, veľkéfabriky, ktoré sa budú rozbiehať na maximálnyobjem výroby ešte niekoľko rokov, Slovenskomusia potiahnuť. Paradoxne, súčasný premiérvyhral voľby kritikou bývalej vlády a reforiem,vďaka ktorým dnes on a jeho ministrimôžu chodiť po svete a chváliť sa peknýmičíslami. V každom prípade, Fico ako prvýpredseda vlády samostatného Slovenska moholveci po nástupe do funkcie iba pokaziť, aknekonal, ostali rozbehnuté a prinášajú štátnejkase efekt. S tým úzko súvisia dve veci – akojediný nový premiér nemusel Fico ohlasovaťúsporný balíček uťahovania si opaskov. Podruhé – lepšia situácia prirodzene otupila záujemľudí zaujímať sa podrobne o politiku.Predsedovi Smer-SD sa tak jeho dôslednecielenou marketingovou politikou dokázalpodariť husársky kúsok – preferencie jehostrany od volieb rástli – a to zásadne – dnesoscilujú medzi cca 40 – 50 percentami, čotakisto v minulosti nikto nedokázal. Otázkouostáva, za akú cenu.Ako na prvé Fico absolútne rezignoval na štandardnýsociálno-demokratický exkurz. Okremvýberu koaličných partnerov za to hovoriačiny. Politika premiéra pozná tri siločiary – pomenovanienepriateľa, populizmus a hláseniesa k národnému povedomiu. Ide o najjednoduchšiespôsoby oslovovania voličov, ktorépre svoju prvoplánovosť nemôžu zlyhať.12

Témou nepriateľa, ktorý je prítomný zavšetkým, čo by chcel premiér vyriešiť, alebránia mu v tom napríklad zlé poisťovne,banky, monopoly, novinári, alebo občania,ak ide napríklad o skládku v centre mesta,za ktorou stoja straníci Smer-SD, si predsedavlády vytvára priestor na populistickúdemagógiu.Dostávame sa k podstate – nesporným úspechomtejto vlády je začlenenie sa do Schengenua prijatie eura. Toto si budú s politickýmisúpermi obúchavať o hlavu roky. Bohužiaľ,pritom sa dá z pohľadu Slovenska ako takéhoo pozitívach do budúcna skončiť. Pristrihnutiekrídelok zdravotným poisťovniam, keď musiavracať zisk späť do systému, alebo kozmetickéúpravy druhého dôchodkového pilierav tomto kontexte nestoja za reč. Okrem tohopremiér žiadnu inú agendu neotvoril – odlukacirkvi od štátu, homosexuáli, environmentálnydrajv, doplnte si čo chcete – nemáme,nie je na to vôľa zhora.Politiku premiérových dobre znejúcich slovdokumentuje leto 2008. Po dvoch rokochsme sa na začiatku leta dozvedeli, že vláda dána budúci rok na sociálny balíček sedem miliárdSk, začiatkom augusta sa to dvihlo na 11miliárd Sk. Premiéra sa v tejto súvislosti veľmidotkla titulka denníka Pravda, ktorá po pravdenapísala, že detské prídavky sa od 1. januára2009 zvýšia o 3,3 eura. Náš pán premiér všakpovedal, že prídavky sa zvýšia o 1 200 Skročne – aj ja cítim ten rozdiel. Predmetných100 Sk mesačne však naozaj od 1. januárabude 3,3 eur. Neupieram právo na rozdávanie– najmä po rokoch strádania. Ale prečozasa plošne a nesystémovo? Napríklad – poprvom dieťati aj druhé a tretie dostane 25 tisícovýpríspevok. Mám dieťa. A chcem druhé,ale povedzte, načo mi to je. Potrebujem prežiťmaterskú, aby moja žena dostávala napríkladcca 10 000 Sk mesačne, jednorazová dávkami nepomôže. Lenže, pekne to zneje.Predseda vlády vie zručne narábať so slovami.Národ tým môže poblázniť. Načas.Mal by sa však naučiť robiť veci aj naozaj.Lebo len ozajstní učitelia, ozajstný cestovnýruch, ozajstné hospodárstvo a ozajstní doktorimôžu liečiť. Aj globalizácia a marketingtotiž koniec koncov potrebujú ozajstné produkty.A my všetci chceme Slovensko, ktoréby stálo za to. Naozaj. Autor je novinárKresby Jan Tomaschoffkomentáre / názoryVýrazná popová, ale predovšetkýmdžezová speváčkaHelena Blehárová(na archívnej fotografiizo 60. rokov) sa narodilav Žiline 23. júna1943. V rodnom meste,kde sa mala pôvodne stať zdravotnou sestričkou,sa kedysi zoznámila s českým orchestrálnymkapelníkom Gustavom Bromom, ktorý juangažoval do svojho slávneho big bandu namiestoJarmily Veselej. Helena, ktorá do tejdoby spievala na amatérskej úrovni, ponukuVivat, Helena Blehárová!prijala a presťahovala sa na Moravu do Brna,kde býva doteraz a kde prednedávnom oslávilaživotné jubileum. Ak sa domnievate, žespevácku kariéru nadobro ukončila, mýlite sa.Helena, ktorá nebola iba hviezdou spomínanéhoorchestra, ale aj divadla Semafor a ktorávystupovala s Milanom Lasicom a Julom Satinským,koncertovala s Jozefom Lauferom, ViktoromSodomom a skupinou „Šest strýců“, saopäť vracia na scénu! Plánuje vydať dve novéCD-platne, chce usporiadať niekoľko koncertov,rada by vystúpila v televízii. Úspešnáa energická interpretka slávneho hitu „Š-Š-Š“je dnes šťastnou starou mamou malého Jakubkaa dodnes, buďte si istí, nestratila ničzo svojho speváckeho umenia ani ženskéhošarmu. Pre trvalých fanúšikov a verme, že ajnových poslucháčov, v súčasnosti intenzívnepripravuje dobrý džez, swing a baladicképiesne. Máme sa teda na čo tešiť!listy | 7–8 | 200813

listy | 7–8 | 2008 architektúraZmenil tvár ŠanghajaPríbeh slovenského architekta Ladislava Hudeca(1893 – 1958)Viac ako 200 slovenských architektov pôsobí v zahraničí. Je to neuveriteľné číslo. Hovorí o veľkom talente, nesmiernejhúževnatosti a odvahe. Väčšinou odišli v niektorej z emigračných vĺn (hospodárska kríza a nástup fašizmu, udalostiz roku 1948 či 1968 atď.). Do roku 1989 sa v Československu nezverejňovali správy o emigrantoch a ich úspechochv zahraničí. Dnes sa postupne dozvedáme informácie o ich diele, poodhaľujeme často dramatické príbehy ich životnýchperipetií a sme prekvapení, koľko uznávaných architektov dalo svetu Slovensko. Každého sprevádza iný príbeh, iný osud.Podaktorí už za svojho života sa stali slávni vo svete a nikto doma o tom nevedel. To je aj príklad veľmi talentovanéhoLadislava Hudeca z Banskej Bystrice...ParkhotelRodinná hrobkaLadislav Hudec študoval architektúru naBudapeštianskej technickej univerzite v Budapeštiv rokoch 1911 – 1914. Po ukončeníštúdia narukoval do rakúsko-uhorskejarmády. V roku 1916 padol – už ako dôstojník– do ruského zajatia. Poslali ho vlakomna Sibír. Dostal sa do väzenia v sibírskomChabarovsku. Pri presune do zajateckéhotábora v blízkosti čínskych hraníc vyskočilz idúceho vlaku a ušiel cez blízke hranicedo Šanghaja. V tom čase bol Šanghajpiatym najväčším mestom na svete. Stal sacieľom dobrodruhov z celého sveta, ktorí tuhľadali svoje šťastie... Hudec zaznamenalv tejto „tlačenici“ úspech a rýchlo sa presadil.V roku 1925 zakladá vlastnú architektonickúfirmu a stáva sa jedným z popredných šanghajskýcharchitektov. Realizuje niekoľkovýznamných mestských projektov. Jeho24-poschodový hotel Park s prvkami neoklasicizmu(1932 – 1934) je označovanýza majstrovské dielo v štýle art deco. Predstavujemedzník architektúry v Šanghaji.Štyridsať rokov bol najvyššou budovou naďalekom Východe – známou ako prvý mrakodrapna Ďalekom Východe – a do roku1980 i najvyššou budovou v Šanghaji. Jesymbolom starosvetskej elegancie a hovorísa o ňom ako o architektonickom skvostev histórii čínskej architektúry.Obľúbený motívFotografie či prinajmenšom siluety hotelazdobia dnes stovky pohľadníc, suvenírova rôznych darčekových predmetov. Budovasa stala symbolom a útvarom, ktorý zásadnezmenil horizont dnešného rušného finančnéhoa obchodného centra. Dodnes so svojimi215 izbami zariadenými až po najvyšší Ladislav Kabošluxus patrí k obľúbeným cieľom návštevníkovz celého sveta.Hudec navrhol v Číne 37 budov: poisťovňu,významnú šanghajskú nemocnicu, hotely,kiná, divadlo, pivovar. Ak zahrnieme dopočtu aj menšie stavby, je to asi 60 realizovanýchobjektov. Jeho manželka Giselamala švajčiarsko-anglický pôvod. Niektoréjeho stavby boli preto projektované pre západnúklientelu – napr. tzv. Nemecký kostol,Nemecký klub či Nemecký poštovýúrad.Číňania hodnotia Hudeca ako najväčšiehoa najvýznamnejšieho zahraničného architekta,pôsobiaceho v Číne v rokoch 1918 –1948. V roku 2001 mal v Šanghaji veľkúvýstavu, ktorú zorganizovalo múzem z americkéhomesta Seattle (Asian Art Museum).Prvú mu uskutočnila Lenore Hietkampová naViktóriinej univerzite v Kanade v roku 1998.O Hudecovom architektonickom diele napísalai dizertačnú prácu (uvádzame jej anglickýnázov: Tallest Building in the Far Eastas metaphor for pre-communist Shanghai.)Keďže Hudec v Šanghaji naprojektoval ajniekoľko kostolov, udržiaval veľmi dobréstyky s cirkvou. V roku 1947 mal odovzdaťlist od jezuitov v Číne pápežovi PiusoviXII. Pápež ho požiadal, aby sa stalčlenom medzinárodnej skupiny, ktorá hľadalapod Bazilikou sv. Petra v Ríme ostatkysvätého Petra. Pracoval tam štyri roky –a úspešne. Urna s pozostatkami svätca,vystavená v bazilike, je toho dôkazom.Je na nej uvedené aj architektovo meno.Udalosť bola taká významná, že aj ministerzahraničných vecí USA vtedy navštívilVatikán.Táto práca Hudeca natoľko zmenila, že sazačal venovať pedagogickej činnosti. Pre-14

sťahoval sa do San Francisca a až do smrtiprednášal na univerzite v Berkeley.Svet Hudeca vníma ako „Famous Czech-HungarianArchitect Ladislaus Hudec“,„Born in 1892 in Northern Hungary – Hudec’sMarvelous Design...“ „Hungarian NamedHudec“ či ako „Ladislav Hudec –a Czech Graduate of the Royal Universityin Budapest (1911 – 1918)“, „Austro-HungarianLászlo Hudec“, (výstrižky zo zahraničnýchčlánkov). Netreba vedieť po anglicky,aby človek zistil, že v žiadnom texte sanespomína Slovensko. Nečudo. NamiestoSlovenska sa ujala jeho pozostalosti spomínanáViktóriina univerzita v Kanade. Vlastnípribližne 550 skíc, návrhov, prezentačnýchkresieb, technických výkresov (vrátanemodrotlače), cestovateľské skice a fotografie...Táto impozantná architektonická kolekciaje dielom Ladislava Hudeca a dvoch spolupracujúcicharchitektov. Práce Hudecaboli preložené do angličtiny, nemčiny a čínštiny.Jeho pozostalosť obsahuje ešte dveškatule s jeho poznámkami, fotoalbum, listy,pamäte, osobné doklady, výstrižky novína vzácne časopisy. Je nesmierna škoda, žetieto vzácne predmety (Kanaďania doslovapíšu, že dostali „poklad“) nie sú na Slovensku.Nájdeme ich v ďalekej Kanade pod archívnymčíslom SC 132 Accession 96-022,uložené pod menom LÁSZLO HUDEC.Tridsať rokov žil Ladislav Hudec v Číne. Niekoľkorokov pred rozpútaním občianskejvojny – ktorá zmenila charakter tejto krajinyna dlhé roky - sa presťahoval do Švajčiarska(1945). Po dvoch rokoch odišiel do Kalifornie,kde počas zemetrasenia v roku 1958zomrel na infarkt.konferencie bola návšteva hrobky a pietnyakt kladenia vencov. Mesto sa tak po rokochujalo slávneho rodáka. Na náhrobnomkameni poznamenanom zubom času, úplnedole nájdeme meno Lászlo Hudec Eduard.Dokazuje to, že jeho ostatky boli z Berkeleyprevezené na Slovensko? Je to pravdepodobné.Veľa nejasností a tajomstva všakostáva v príbehu Ladislava Hudeca dodnes.Máme pred sebou dlhú cestu, aby sme vylúčilidohady, doplnili neúplné informácie a zaradilijeho osobnosť tam, kam právom patrí.Country hospital(Pozn. red.: Autor článku pripravuje o LadislavoviHudecovi dokumentárny film,ktorý vzniká v spolupráci s prof. ŠtefanomŠlachtom, Dr. Henrietou Hatalovou a Slovenskouakadémiou vied; projekt podporujeMinisterstvo kultúry SR.) Autor je televízny režisér a fotograf,žije v PraheSnímky Marián Moncman (Šanghaj)a autor (Banská Bystrica)Zabudnutý rodákProf. Štefan Šlachta o Hudecovi napísal: „Jenašou povinnosťou napraviť chyby vo svetovejliteratúre, venovať peniaze na to, aby smesa o jeho osobe, jeho živote dozvedeli čo najviaca aby svet vedel, že je to umelec, ktoréhokorene sú u nás. Ak sa pýšime Andym Warholom,dôvody pýšiť sa architektom Hudecomsú dvojnásobné“. Ďalej píše: „Ak bol autoromnajvyššej budovy na svete, postavenej mimoSevernej Ameriky, tiež to nie je maličkosť. „Zásluhou prof. Š. Šlachtu sa v tomto rokuuskutočnili na Slovensku dve odborné konferencieo Ladislavovi Hudecovi a jeho diele.Jedna prebehla v jeho rodisku v Banskej Bystricia druhá v Bratislave. V Banskej Bystricisa podarilo nájsť rodinnú hrobku. Súčasťoulisty | 7–8 | 200815

móda 20. a 21. storočiaKapitola piata:Skromnosť kontra Dior Irena JesenskáDobrý deň, milé dámy. Je mi ľúto, že za romantického, letného opojenia s vôňou ruží, slnka a všetkého toho bezstarostnéhocvrkotu a čvirikania, prichádza na rad práve randevú v 40. rokoch minulého storočia, kedy sa nad Európouroztiahol čierny tieň nacistickej orlice. Vzhľadom na pochmúrnu atmosféru tej doby sa ťažko vtipkuje, a tentoraz sauž v žabu meniť nebudem. Preskočiť reakciu odevnej tvorby na otrasné skutočnosti 2. svetovej vojny jednoduchonemožno. (Aj preto, aby sme si uvedomovali, že je skutočne skvelé, keď naše telesné schránky ohrozuje v tomto letelen komár či včelie žihadlo, a nie granátové črepiny.)listy | 7–8 | 2008Nemeckí okupanti časom obsadili i Paríž,ktorého módne prvenstvo si mienili privlastniť.Špičkoví módni návrhári však väčšinouhúfne opúšťali Európu a presúvali sa zaoceán.Spojené štáty tak vďaka kreativite imigrantova vlastných módnych tvorcov, najmä z oblastifilmového priemyslu, získali v rozvojiodevnej tvorby na čas hlavnú rolu – avšaknajmä veľkovýrobou tričiek a džínsov. Význačnejšouamerickou osobnosťou v modelovomodvetví bola v týchto rokoch napríkladVera Maxwell alebo Anne Klein.V zásade sa vojnová doba stala pre európskumódu obdobím stagnácie a lekciou pokory.Už to nebola tá nepostojná, temperamentnáa sebavedomá divoška. Všeobecnéutrpenie, hlad a nedostatok i tých najzákladnejšíchdenných potrieb jej teraz diktovalitotálnu skromnosť a šetrenie. Musela poslúchnuť.Textilného materiálu bolo zúfalomálo, preto skrátila a zúžila sukne a odbúralavšetky okrasné prvky, dokonca i vrecká.Šila – či lepšie povedané párala a prešívala– čo jej prišlo pod ruku. Odomklaskrine a zásuvky, vtrhla na povaly i do pivníca otvorila zaprášené kufre, aby z nich vytiahlavšetko, čo sa dalo zužitkovať a prerobiťv nositeľný odev. Napríklad staré záclony.Tento jav samozrejme pretrvával ešte nejakýčas aj po vojne, kedy sa v zbedačenej Európešaty zhotovovali i z nájdených parašutistickýchpadákov a podošvy topánok sa vyrábalihlavne z korku alebo slamy.Americký pavúčik však omotal náš povojnovýkontinent umelým vláknom, a to sa vzápätístalo obľúbeným materiálom hlavne presvoje praktické nekrčivé vlastnosti. K slovusa teda dostáva chémia, ktorá navyše po-striekala šatník i bohatou sprchou nezvyčajnýchžiarivých farieb.Návrat francúzskych návrhárov ešte dlhoneprinášal natoľko prevratné nápady, abyprekonali vplyv nenútenej amerikanizácie.To sa podarilo až osobnosti par excellence– impozantnému módnemu guru menomChristian Dior. Svoju prvú senzačnúkolekciu sústredil na prirodzene zvodnékrivky – štíhly driek a oblejšie boky. V balíčkude luxe poslal ženám lodičky na vyššomštíhlom podpätku, zvlnené sukne dopolovičky lýtok, klobúky, rukavice, svetléfarby i čiernu eleganciu s decentnýmiozdobami. A ony, unavené vojnovými útrapamia „chlapským“ štýlom obliekania, boliskutočne vďačné. Významný módny časopisHarper´s Bazaar vystavil do rodnéholistu Diorovho „dieťaťa“ meno „nový vzhľad“(new look), ale luxus, ktorý tento štýl ponúkol,majoritnú časť širokej verejnosti šokovala pobúril. V dobe prídelového sys-16

tému predstavoval až príliš provokatívneplytvanie. Dlhé a k tomu široké sukne?!Aká to márnotratná, drzá trúfalosť!!! Nonapriek negatívnemu postoju sa silueta X,voči ženským krivkám vari najlichotivejšia,ujala a módne centrá Paríž, Londýn a Rímdokázali tento štýl prispôsobiť do podobyprijateľnej pre všetky spoločenské vrstvy.Amerika, ktorá netrpela nedostatkom textilu,„protestovala“. Jej masová výroba krátkychsukní vyšla navnivoč. Zásluhou Diorovýchnápadov boli von z módy ešte skôr,než sa stihli predať. Na pultoch sa teda nielenohriali, ale stačili i vychladnúť. Hlasnéfrflanie za „veľkou mlákou“ však zmĺklo rovnakoako v Európe a bolo zrejmé, že Diorzačína stúpať po schodoch vedúcich až nasamotný couturiersky Olymp.Móda však urobila i rýchly ústupok príchodomprvých šiat bez ramienok, ktorých autorombol podľa niektorých prameňov JacquesFath. Mali tvar presýpacích hodín, hlboký výstriha tesno obopnutú sukňu. Aspoň v tejtovariante horúcej sexi novinky sa teda uplatnilataká žiadaná úspora materiálu.V báječnom lete je skromné i naše súčasnéoblečenie, ale v túžbe po bronzovom opáleníodhaľujeme slnku možno až príliš. Pokožkuvystavujeme blahodarnému žiareniu, no všeobecnépovedomie o zlovestnom účinku ultrafialovýchlúčov nás zároveň desí predstavamijednej z najzákernejších chorôb.Dermatológovia dvíhajú varovný prst! Trebasa chrániť! Zdajú sa vám kozmetické prípravkys vysokým ochranným faktorom prílišdrahé? Iste, v porovnaní s možným utrpenímje finančná čiastka zanedbateľná. No i takvedie nákup týchto prostriedkov (v mnohýchprípadoch pre celú početnú rodinu) k dramatickémuvyprázdneniu peňaženky. Akteda máte do vrecka príliš hlboko, a predsasa chcete popýšiť kakaovou pokožkou, pomôcťby mal údajne nasledujúci recept nadomáci opaľovací prostriedok. Zhnednutievraj urýchli a tým skráti nežiaduco dlhúdobu strávenú na slniečku. Vyšľahajte žĺtoka pomaly pridávajte dva poháre olivového čikukuričného oleja až do úplného zhustnutia.Vznikne vlastne akási majonézová zmes,ktorú treba zriediť lyžicou octu a trochouoleja z pšeničných klíčkov. Vymiešajte judo peny a tú potom rovnomerne nanesietena pokožku. Ťažko povedať, či recept skutočnefunguje, ale v núdzi je to určite lepšienež sa smažiť bez akejkoľvek ochrany,nemyslíte?Dovidenia v nasledujúcom čísle! Autorka je publicistkaSnímky Jaroslav Hájekmóda 20. a 21. storočialisty | 7–8 | 200817

listy | 7–8 | 2008 moderná tvár BratislavyStarý most by mal byť novýAj keď má ísť o technickú novinku, v skutočnostiide o najstarší bratislavský most,ktorý má už 118 rokov. Oceľovo-betónovýmost s troma kamennými piliermiv Dunaji, ktorý dali do prevádzky koncomroka 1890, niesol pôvodne meno vtedajšiehorakúskeho cisára a uhorského kráľaFrantiška Jozefa I. Po vzniku prvej Československejrepubliky dostal meno po jejspoluzakladateľovi Milanovi RastislavoviŠtefánikovi. Ustupujúce hitlerovské vojskáho 3. apríla 1945 vyhodili do vzduchu. Vofebruári 1946 ho opravili sovietski vojaci.Dostal meno Červenej armády, o ktoré prišielpo novembri 1989, keď sa z neho stalStarý most.Nikto nepochybuje o tom, že Starý most uždoslúžil. Zásadným problémom však bolo,na čo má most slúžiť. Pôvodne prevládlapredstava, že ťažisková funkcia Staréhomosta by mala byť v zabezpečení prepojeniaoboch brehov Dunaju pre hromadnúmestskú dopravu. Dokonca sa na petržalskejstrane vybudovala estakáda ponadEinsteinovu ulicu až po Bosákovú ulicu.Bodku za týmto variantom dalo postavenienovej budovy VÚB Banky v priestore plánovanejtrate a ďalšia výstavba na Dostojevskéhorade.Potreba prepojenia Petržalky s bratislavskýmbrehom Dunaja koľajovou traťou verejnej dopravyvšak zostala aktuálna. Tentoraz v podobenosného systému mestskej dopravy.V júli minulého roku vyhlásil magistrát mestaverejnú medzinárodnú súťaž na obstarávaniejeho prvej časti od Bosákovej ulice nazačiatku sídliska v Petržalke pri obchodnomdome TPD po Šafárikovo námestie, pričomcentrálnou stavbou je práve Starý most. Súťažvyhralo konzorcium dodávateľov Alfa 04,a. s., Reming Consult, a. s. a Pio Keramoprojekt,a. s. Projekčná kancelária Alfa 04 sivšak pozmenila úlohu. Namiesto rekonštrukcieStarého mosta pre potreby rýchloelektričkovejtrate rýchlodráhy navrhla postaviťnový most široký 32,5 metra oproti terajším18 metrom. Zbúrať sa majú aj dva nosné pi- Marián BabicBratislava by mala mať nový most. Podmieňovací spôsob vyvolávajú škandály, ktoré sprevádzajú rozhodnutia o jeho výstavbeod samotného počiatku.liere v toku Dunaja a vyrastie jeden nový.Výška mosta nad maximálnou plavebnou hladinousa zvýšila na desať metrov a šírka plavebnéhopoľa bude 150 metrov. Na mostebudú štyri cestné pruhy, dva pruhy pre rýchloelektričku,ktoré budú aj núdzové, promenádapre chodcov s oddychovými časťamis lavičkami a chodník pre cyklistov. Alfa 04urobila pritom tri návrhy mosta, ktoré sa líšiajedine tvarom jeho opláštenia. Na základerozhodnutia primátora Andreja Ďurkovskéhoo tom, ktorý z nich sa bude stavať, sa rozhodovalov trinásťdňovej ankete. Zvíťazil variantPerforované rebro.Proti spôsobu tvorby a výberu architektonickéhostvárnenia Starého mosta sa postaviliarchitekti v otvorenom liste primátorovi. ,,Súto tri varianty úplne nového mosta a konkurzna dodávateľa sa vypísal nie na nový most,ale na rekonštrukciu pôvodného,“ upozornilJuraj Šujan, predseda Komory architektovSlovenska, ktorý list inicioval. ArchitektIľja Skoček žiadal primátora, aby k trom návrhom,o ktorých ľudia mohli hlasovať, pridalmožnosť D: ,,Nepáči sa mi ani jeden návrha žiadam architektonickú súťaž“.Ku kritike sa pridal aj hlavný architekt mestaŠtefan Šlachta, ktorý spôsob, akým sao moste rozhodovalo, označil za alibizmus.Všetky tri návrhy podľa neho neprinášajú ničnové.Autor návrhov Miroslav Maťaščík, šéf projekčnejkancelárie Alfa 04, sa však tvrdobránil a prešiel do útoku. Vyhlásil, že architektinerozumejú mostom a naznačil, že súto vlastne zlodeji, lebo ,,často sa to končítak, že architekt si prisvojí autorstvo diela“.Argumentoval aj tým, že stavbu novéhomosta si vyžiadali požiadavky Dunajskej komisiea rakúske plány postaviť novú priehraduvo Wolfstahle.Architekti oponovali: ,,Tvrdenie, že projektant– mostár je pri návrhu mosta dominantný,je nezmysel. Tak ako krajčír ešte nieje módny návrhár a stolár nie je dizajnér nábytkurovnako projektant mostár nie je architekt,t. j. ten, ktorý dáva návrhu mosta pridanúhodnotu, ktorá z remesla robí umenie.“Ukázalo sa, že aj odporúčanie Dunajskej komisie,ktoré platí už 20 rokov, o výške mostaa šírke plavebnej dráhy, nie je pre štáty záväznéa nespĺňa ho veľa dunajských mostov.A napokon priehrada pri Wolfstahle bola naprograme dňa v roku 1988, keď padla kvôlipotrebe výrubu lesa v národnom parku Dunajskéluhy.Navyše je tu azda najzávažnejší argumentproti výstavbe drahého mosta, ktorým jejeho potreba pre „rýchloelektričku“. PrimátorĎurkovský už pripustil, že nový mostnebude hotový v roku 2010, ale o rok neskôr.O ďalšie štyri roky, teda v roku 2015by mal podľa schváleného memorandastáť podzemný železničný tunel popod Dunajod Bosákovej ulice po železničnú stanicuBratislava filiálka ako súčasť projektuTEN-T, ktorý má spojiť Bratislavu s Parížom.Tento tunel má využívať aj mestskývlak, ktorý nahradí rýchlodráhu. Takže ideihneď o dvojnásobné provizórium na púheštyri roky. Na stavbu, na ktorú má mestopripravených 1,2 miliardy korún, je to trochumálo.Navyše primátorovi nevyšiel ani jeho zámerukázať svoje demokratické zmýšľanie prenechanímrozhodnutia na občanov. V anketehlasovalo len 26 084 občanov, pričomBratislava má oficiálne 425 155 obyvateľov.To je len 6,1 percenta obyvateľov. Za víťaznýnávrh hlasovalo 11 273 občanov, teda 2,6percenta Bratislavčanov. Primátor Ďurkovskýpritom odmietol brať zreteľ na ďalšiu anketuna internetovej stránke – hlasuj.sk, kdesa za variant D, teda nepáči sa mi žiaden návrh,vyslovilo 84 percent hlasujúcich.Vyhlásenie výsledkov ankety situáciu neupokojilo,hoci mestský architekt ŠtefanŠlachta urobil radikálny obrat, keď akceptovalvýsledky ankety a pri ich vyhlasovanístál vedľa projektanta Miroslava Maťaščíka.Ďurkovský vyhlásil, že si už so Šlachtomvydiskutoval výhrady architektov a že,,rýdzo odborné“ diskusie budú pokračovať.To potvrdil aj Šlachta, s tým, že víťazný18

návrh je len štúdiou, projekt má ešte predsebou dlhú cestu. Ostatní architekti všaksvoju kritiku nestiahli. Prekvapením však je,že do diskusie sa zapojili aj poslanci SDKÚv bratislavskom Starom Meste, ktorí navrhujú,aby magistrát zrušil výsledky anketyo jeho budúcej podobe a vypísal novú,transparentnejšiu súťaž. Medzi návrhmi imchýbal tiež variant, ktorým by sa zachovalasúčasná architektonická podoba Staréhomosta. S rovnakou výzvou by mali prísť ajpetržalskí poslanci.moderná tvár Bratislavy Autor je novinárFoto autor a vizualizácia mostaStarý most v dnešnej podobe Takto by mal vyzerať v budúcnostiVYSIELANIE PRE SLOVÁKOV ŽIJÚCICH V ČRČRo 1 Radiožurnál utorok 20:05 – 21:00ČRo Brno pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo České Budějovice pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Hradec Králové pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Olomouc pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Ostrava pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Plzeňpondelok, streda 19:45 – 20:00piatok 19:30 – 20:00(zostrih utorkového Radiožurnálu)ČRo Regina Praha pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Region, Vysočina pondelok, streda 19:45 – 20:00ČRo Sever pondelok, streda 18:45 – 19:00 /19:45 – 20:00listy | 7–8 | 200819

osobnosti SlovenskaVšetko pre národ Jozef Leikert„Aj zde leží zem tá, před okem mým slzy ronícim, někdy kolébka, nyní národu mého rakev,“ to sú prvé verše zo slávnejSlávy dcery a každý poľahky dodá i meno jej autora Jána Kollára. Pretože, keby Kollár nebol napísal nič iné iba „Predspěv“,z ktorého sú tieto verše, stačilo by to na to, aby sa navždy zapísal medzi najznámejších slovenských básnikov.Koncom júla sme si pripomenuli jubilejné 215. výročie jeho narodenia.listy | 7–8 | 2008Ján Kollár(29. 7. 1793 – 24. 1. 1852)básnik, spisovateľNarodil sa 29. júla1793 v Mošovciachneďaleko Martina.Jeho otec bol múdry,pracovitý a v mestevážený človek; ženaa tri deti ho však poznaliaj ako hrubého,sebeckého človeka. Veľmi sa bál staroby a týmobmedzoval deti, od ktorých si priam chorobnevyžadoval, aby ho doopatrovali. Matka – tichá,láskavá žena pochádzala síce zo slávnej olejársko-šafránickejrodiny, ale majetky nezdedilaa rodina žila skromne. Napriek tomu bol životv malom meste romantický a Kollár sa v spomienkachrád k nemu vracal, najmä k svojimzáľubám z mladosti – k láske k holubom, ale ajk tomu, s akou šikovnosťou a ľahkosťou vedelliezť po stromoch. Zamlada sa vyžíval aj v tvorivejčinnosti – stružlikal, vyrezával a vyrábal všeličoz dreva. Očaril ho slovenský spev a ľudovézvyky, čo vyústilo do zberateľskej vášne. Neskôr,keď spoznal meštiansky život v Uhorsku,ho však očarenie z práce na poli prešlo, zmenilosa na nenávisť voči utláčateľom a ľútosťnad zrobeným ľudom.Do školy začal Kollár chodiť v rodných Mošovciach,kde sa vďaka dobrým učiteľomdostal ku knihám „svetového obsahu“ –ako napísal v Pamätiach z mladších rokovživota. U učiteľa Adama Buriana raz zbadalNejedlého český preklad HomérovejIliady z roku 1802 a keď knihu čítal v tichurozkvitnutej lúky, zatúžil po tom, aby ajon dokázal tak pútavo písať. V roku 1806ho otec odviedol do Kremnice na tamojšiegymnázium. I tam náruživo čítal a spoznávaldiela latinských spisovateľov, alezaujalo ho i kreslenie. Nemal problémy sožiadnymi predmetmi, veď patril medzi vynikajúcichžiakov. No aj tak sa po skúškachroku 1808 otec vyjadril, že ho nemieni ďalejpodporovať v štúdiách a trval na tom,aby si hľadal zamestnanie. Doma mu celéleto ubližoval, nadával, až to Kollár nevydržala odišiel k bratancovi do SlovenskéhoPravna. V neľahkom rozpoložení mu pomoholbývalý učiteľ z Mošoviec, keď hozavolal za svojho pomocníka, a potom odporučilpriateľovi do Banskej Bystrice, kdebol takisto pomocníkom učiteľa na gymnáziu.Kollár ťažko znášal dramatický rozchods otcom, bol skľúčený, precitlivený, zarmútenýa stal sa nedôverčivým. V psychickombôli mu nesmierne pomáhalo pôsobeniev škole a priam balzamom na ubolenúdušu boli dobrí ľudia. V septembri 1810sa zapísal do banskobystrického gymnáziaa hneď i tam patril k najlepším žiakom.Čítal knihy v latinčine a celkom ho pohltilaantická klasika. Z Bystrice viedla jehocesta za vzdelaním do Bratislavy, kde boltakisto odkázaný sám na seba a žil veľmibiedne. Navyše ani škola nebolo taká akov Bystrici, dobrosrdečnosť vystriedala odmeranosťspolužiakov i pedagógov. Abysi ako-tak spríjemnil neradostnú situáciu,ešte s väčším zanietením čítal české knihya študoval jazyky, okrem francúzštiny, angličtinya taliančiny sa pustil do hebrejčinya gréčtiny. Od druhého ročníka si zarábalako vychovávateľ a až vtedy si trochu polepšil.Kollár bol odjakživa priateľský, nebol rádosamotený, ale skutočných priateľov sihľadal ťažko, preto sa po ukončení štúdiavrátil do Banskej Bystrice. Stal sa vychovávateľom,pokračoval v študovaní slovenčiny,gramatiky a prekladal učebnicovétexty z nemčiny, francúzštiny a poľštiny.Skladal aj modlitby a duchovné piesne.Jeho veľkým snom bolo ďalej študovať.Sen sa mu splnil, keď odišiel do Jeny, kdesa s novým elánom pustil do štúdia teológie,ale i filozofie, histórie, prírodnýchvied a filológie. Mesto naplnené študentskýmživotom ho očarilo, stretol tam viacerovýznamných osobností, medzi niminapríklad Goetheho. Zúčastnil sa hradnejslávnosti na Wartburgu pri príležitosti300. výročia vystúpenia M. Luthera a zažilatmosféru nemeckého národného hnutia.No nemohol si nevšimnúť aj tienistéstránky mentality germánskeho národa,jeho rozpínavosť, nadradenosť, podceňovanieiných etník. O to väčšmi si uvedomovalohrozenie Slovanov. K šťastnýmokamihom života v Jene patrilo i stretnuties dcérou evanjelického pastora FriederikouWilhelminou Schmidtovou – Mínou,do ktorej sa zamiloval. Stala sa jeho životnouláskou, múzou, predobrazom mýtickejbohyne Slávy, inšpiráciou básnickejskladby Slávy dcera. Mína jeho láskuopätovala, ale rodičia nesúhlasili so sobášom,pretože sa obávali odchodu dcérydo Uhorska. Kollár sa vrátil na Slovenskoa Friederika sa napokon stala jeho manželkouaž po pätnástich rokoch po smrtirodičov.V roku 1819 odišiel Kollár do Pešti, kde tridsaťrokov pôsobil ako evanjelický farár. Venovalsa literárnej činnosti, udržiaval kontaktys mnohými slovanskými učencamia prvý sformuloval zásady tejto spoluprácev rozprave O literárnej vzájomnosti medzirozličnými kmeňmi a nárečiami slovanskéhonároda. Jeho koncepcia vychádzala z predstavyo československej kmeňovej jednotea bola v rozpore s bernolákovskou i štúrovskouspisovnou slovenčinou, čo dokumentovalv diele Hlasové.20

V roku 1849 sa stal univerzitným profesoromslovanskej archeológie na viedenskejuniverzite a pedagogickej práci na vysokejškole sa oddal naplno, čo bolo preňho typické.S nadšením prednášal a aj keď boldrobnému vzrastu, u študentov mal veľkúautoritu.Začiatkom roka 1852 Kollár očividne chradola zdravotný stav sa mu zhoršoval.Sám akoby vedel, že prichádza jeho koniec.Deň pred smrťou popoludní sa dalzdvihnúť na posteli so slovami: „Aby somsa ešte posledný raz pozrel na tento božísvet,“ ale hneď klesol späť. Na druhý deňráno 24. januára pokojne, tak ako umierajúspravodliví, dokonal. Pochovali ho voViedni, ale začiatkom 20. storočia národovcijeho telo previezli na Olšanský cintoríndo Prahy. Autor je historik, vysokoškolský pedagóg,básnik a spisovateľ literatúry faktuSnímky Pavol Haluka a archívHrob Jána Kolára na cintoríne v Prahe-OlšanochNa mieste posledného odpočinku veľkého rodáka položilizástupcova slovenských spolkov v Prahe kvetya vence – stalo sa tak pri príležitosti 215. výročia jehonarodenia v júli t.r.; príhovor predniesol predseda SpoločnostiJána Kollára v ČR Vojtech VecánJán KollárSlávy dcera(úryvok)Aj zde leží zem ta, před okem mým smutně slzícím,Někdy kolébka, nyní národu mého rakev.Stůj noho! Posvátné místa jsou, kamkoli kráčíš,K obloze, Tatry synu, vznes se vyvýše pohled.Neb raději k velikému přiviň tomu tam se dubisku,Jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům.Však horší je času vzteklosti člověk, jenž berlu železnouV těchto krajích na tvou, Slávie, šíji chopil.Horší nežli divé války, hromu, ohně divější,Zaslepenec, na své když zlobu plémě kydá.O věkové dávní, jako noc vůkol mne ležící,O krajino všeliké slávy i hanby plná!Od Labe zrádného k hltavým Baltu celého pěnám:Krásnohlasý zmužilých Slovanů kde se někdy ozýval,Aj oněměl již, byv k ourazu zášti, jazyk,A kdo se loupeže té, volající vzhůru, dopustil?Kdo zhanobil v jednom národu lidstvo celé?Zardi se, závistná Teutonie, sousedo Slávy,Tvé vin těchto počet spáchaly někdy ruky,Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou,Ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok.Nechť ruky, nechby jazyk v okuje své vázal otrocké,Jedno to, neb nezná šetřiti práva jiných.Ten, kdo trůny bořil, lidskou krev darmo vyléval,Po světě nešťastnou války pochodni nosil:Ten porobu slušnou, buď Got, buď Skýta zasloužil;Ne kdo divé chválil příkladem ordě pokoj.Kdo ste se octly, milé zde bydlivších národy Slávů,Národy, jenž Pomoří tam, tuto Zálu pily?jubileálisty | 7–8 | 200821

listy | 7–8 | 2008 výroba šperkovPán prsteňov: NiektoríČesi už míňajú za šperkystátisíce korún Petr KotekAlojz Ryšavý, väčšinový vlastník českéhozlatníckeho impéria ALO jewelryVyučil sa za zlatníka, chvíľu pracoval pre družstvo, ktoré zaniklo. Dnes sa s ľahkosťou pohybuje na diamantovej burze;zamestnáva desiatky zlatníkov a obchodníkov. Jeho rukami prechádzajú ako keby nič šperky za stovky miliónov korún.To je Alojz Ryšavý, kráľ českého zlatého impéria sídliaceho v pražských Holešoviciach, obklopený slávnymi modelkami.Svoje dobre opevnené teritóriá má po celom rozvinutom svete...Keď sa Alojz Ryšavý vyučil v Prahe zlatníckeremeslo, odišiel na rodné Slovensko stráviťposledné prázdniny a poobzerať sa povhodnom uplatnení. Napokon – jeho otecvlastnil zlatnícku firmu.„Ale niečo mi preblesklo hlavou a ja somv septembri odišiel naspäť do Čiech,“ spomínadnes. Pol roka pracoval v sprivatizovanomzlatníckom družstve. To ale skrachovaloa on sa musel opäť rozhodnúť, čo ďalej.„Prenajal som si izbu u jednej starej panej,kamarát mi požičal zlatnícky stôl aj s náradíma ja som začal vyrábať šperky pre kamarátova ich známych. V tej jednej miestnostisom cez deň pracoval a v noci spal,“ popisujezačiatky na voľnej nohe.Potom ho oslovil známy, ktorý si otvoril vlastnýobchod a navrhol, aby toho preňho vyrábalo trochu viac. Znamenalo to prenajať si nové,väčšie priestory a zamestnať aspoň jednéhoďalšieho človeka. „Nájom platil kamarát, ja somsi bývanie u neho odpracoval. Po práci preňhosme potom robili na ďalších zákazkách,“ popisujeRyšavý vtedajší ekonomický model.Známeho však o mesiac nato postihla tragickáudalosť a mladý zlatník zostal navšetko zasa sám, presnejšie povedané so40 metrami štvorcovými prenajatými podľazmluvy na rok a so zamestnancom.Odlíšil sa„Navrhol som päť prstienkov. Bolo to niečoiné, než na čo boli zákazníci zvyknutí tridsaťrokov. Vyrobili sme ich, kúpil som na nepeknú škatuľku a začal som obchádzať veľkoobchody.“Prstienky sa páčili. Ale aj keďsi niekto niečo objednal, zápas ešte nebolvyhraný. Kde vziať na materiál? Niektorí odberateliaponúkli i financovanie, za to všakpožadovali lepšiu cenu. Takže zo začiatkupracovala firma prakticky zadarmo.Ako jediná v celej histórii československéhošperkárstva vystavovala firma ALO jewelrynapríklad v Bazileji. Tam organizátori pozývajútých najlepších z celého sveta. Koľko sú zákazníci v ČR ochotní utratiťza šperky?O tom neexistujú vierohodné štatistiky. Ak sanejaké čísla objavia, zahŕňajú nielen šperkyzo zlata a striebra, ale aj z ocele a trebársaj hodinky. Z vlastnej skúsenosti ale viem,že to môžu byť státisíce. Nedávno sme tvorilinapríklad briliantovú súpravu, ktorú objednalotec pre dcéru k svadbe. Zaplatil 800 000korún. Taliani, Francúzi – presnejšie povedanéTalianky a Francúzky – investujú každýrok do novej kolekcie šperkov. Je to pre nerovnako prirodzené ako obnova šatníka. Alekeď si dokážu kúpiť počas piatich rokov triautá a desať mobilov ... Za sídlo firmy ste si vybrali budovuv pražských Holešoviciach, ktorú stekúpili po povodniach v roku 2002. Kompletneste ju zrekonštruovali a sčastiju teraz prenajímate. Máte predstavu,koľko peňazí máte v šperkoch, ktoré sapráve teraz nachádzajú pod touto jednoustrechou?Inventúra sa robí raz do roka, pretože to znamenázastaviť výrobu a spočítať všetko do poslednéhokamienka. Tých je napríklad päť miliónov.O konkrétnych sumách hovoriť nechcem. Spočiatku vám pomáhali financovaťvýrobu vaši odberatelia z veľkoobchodu.Ako ste zháňali peniaze ďalej?Prvé peniaze som získal od banky z klasickéhokontokorentu. Postupne som potompredal menšie časti firmy kamarátom, to mizabezpečilo nezávislosť. Dnes predávamobchodníkom sám. O predaji ďalších podielovneuvažujem, i keď ponuky mám. Väčšieprojekty financujú banky, dnes už ochotne.Predtým boli pre ne klenotníci a zlatníci načiernej listine kvôli obrovským zálohom v diamantoch,na ktorých banky prerobili. Ako si vyberáte najbližších spolupracovníkov?Jedným z našich najlepších predajcov je paniMatysová. Ako majiteľka veľkoobchodu bolaprvá, ktorá odo mňa odoberala šperky vyrobenéešte prakticky na kolene. Na to sa nezabúda,odboru navyše skvelo rozumie. Horšieje to so zlatníkmi vo výrobe. Školy, ktorév Čechách existujú, ma zatiaľ neakceptujú.Keď prídem za riaditeľom, aby pre mňa vybralnajlepších študentov, ktorých by čakalďalší profesijný rast, pozerajú sa na mňa prezieravo.Postrkajú ich do firmičiek, s ktorýmimajú dlhodobé vzťahy a kde sa tridsať rokovrobí to isté. K nám prídu až potom, čo ichtaká práca prestane uspokojovať. Pracujete hlavne s diamantmi, kvôlipožadovanej farebnosti šperkov ich dopĺňateďalšími drahými kameňmi. Kde sadajú obstarať v potrebnom množstve?Diamanty nakupujem priamo na burze v Antverpách.Vďaka tomu môžeme ponúknuť lu-22

DIAMbyTisícemodelovNDS Klenotnícka spoločnosť ALO jewelry vyrába a predáva briliantové šperky od roku 1995.Klenoty sa vyrábajú v Prahe. Zákazníkov má nielen na českom a slovenskom trhu, ale ajv ďalších európskych krajinách a napr. aj v Hongkongu. Vo výrobe pracuje približne šesťdesiat ľudí. Traja návrhári do týždňa predkladajú okolodvadsať nových modelov luxusných šperkov. Tie, ktoré schváli väčšinový vlastník firmy AlojzRyšavý, sa začnú naozaj vyrábať. Päť fazetovačov osadzuje skvosty z bieleho aj žltého zlata, platiny či striebra briliantmia farebnými prírodnými drahokamami. Mesačne sa tu vyrobí približne tisíc briliantovýchprsteňov. Ročná produkcia sa pohybuje v stámiliónoch korún. Kompletnú ponuku ALO jewelry tvorí päť kolekcií šperkov, ktoré sa prezentujú pod samostatnýmiznačkami. Vlajkovou loďou je kolekcia ALO diamonds, ktorá každoročne zahrnujepribližne 6000 modelov briliantových prsteňov, náušníc, príveskov, súprav, náhrdelníkova náramkov od jednoduchších variantov až po kreácie pre najnáročnejších klientov.výroba šperkovxusné šperky za hodne zaujímavé ceny. Nakupujesa trebárs týždeň – jeden deň malékamene, druhý stredné, ďalší deň veľké –musím sa zásobiť tak na štvrť roka.Šperkom Alojza Ryšavého dáva tvár modelka Petra Němcová Ako sa dostane človek na diamantovúburzu?Pri vstupe na burzu sa za vás musí niekto zaručiť.Zaručil sa za mňa jeden z mojich súčasnýchspoločníkov. Luxusné šperky sa pri rôznych príležitostiachpoisťujú na závratné sumy,čo zároveň slúži aj na zviditeľnenie ichtvorcov. Ako sa vám spolupracuje s českýmipoisťovňami?V Čechách zatiaľ neexistuje poisťovňa, ktoráby pokryla riziká pri výrobe, prevozoch a prezentáciách.Snáď sa to časom naučia, akosa banky naučili financovať výrobu. Poznajú vás zákazníci v Európe, chystátesa ďalej expandovať. Čo a dokedychcete ďalej dosiahnuť?Hlavne nechcem čakať. Keby som mal budovaťsvetovú sieť vlastných obchodov,bude to trvať desať rokov. Teraz teda vediemrozhovory napríklad s výrobcom kožuchov,ktorý má v rôznych krajinách zhruba tridsaťpredajní. Naše šperky by sa v nich mali predávaťformou „obchodu v obchode“.Z češtiny preložila Jarmila Wankeová(Text a snímky sme s láskavým dovolenímspoločnosti Borgis prevzali z denníkaPrávo).Alojz Ryšavý v krásnej spoločnostilisty | 7–8 | 200823

cestovný ruchTermálne kúpaliská zvyšujúpríťažlivosť SlovenskaPo horskej túre chvíle v bazéne Jarmila WankeováAko vyplýva z tlačovej správy pražskej pobočky Slovenskej agentúry pre cestovný ruch t. r., Česi sú stále najpočetnejšouskupinou spomedzi zahraničných turistov navštevujúcich Slovensko. Ako Listy informovala Klára Badínková, reprezentantkatejto agentúry v Prahe, vlani ich prišlo takmer pol milióna, čo v porovnaní s rokom 2006 predstavuje rast o 7,8percent. Priemerná dĺžka pobytu sa nezmenila, zostala na hodnote 3,3 dňa. Hlavné dôvody návštevy sú tieto: pracovnécesty a návštevy známych, poznávacie cesty, aktívny pobyt na horách a liečebné pobyty. Stále viac sa však do poprediapozornosti dostávajú aj termálne kúpaliská a vodné parky.listy | 7–8 | 2008Dom v Košiciach na Mäsiarskej ulici č. 35Záber z tlačovej konferencie v Prahe, na ktorej sa v júni t.r. predstavila Slovenská agentúra pre cestovný ruch:Ing. Klára Badinkova – zástupkyňa agentúry v ČR, Mgr. Martin Horváth – riaditeľ marketingu SACR, Ing. StanislavaCholerová – obchodná riaditeľka Jasná a TLD, PhDr. Daniel Kollár – riaditeľ vydavateľstva DAJAMA, ktoré sa špecializujena propagáciu krás SR (zľava)Rebríček najnavštevovanejších turistickýchatrakcií Slovenska hovorí jasnou rečou, akoo tom svedčí naša tabuľka. Aj keby sme muprisúdili len podružnú výpovednú hodnotu,možno v nej vystopovať jednoznačnú tendenciu:od aktívnej dovolenky v horách –či už s turistikou, vysokohorskou turistikou,cykloturistikou a v zime lyžovaním – ľudiačoraz viac prechádzajú k návšteve vodnýchparkov a kúpalísk. Na jednej strane tentotrend odráža rastúcu tendenciu po istompohodlí počas dovolenky, ale – na stranedruhej – aj snahu dožičiť si liečivý či regeneračnýpobyt podľa vlastného receptu. Vypovedávšak aj o tom, že počet termálnychkúpalísk na Slovensku z roka na rok rastie.Toto prírodné bohatstvo Slovenska sa stávamagnetom, predčiacim dokonca povestnéslovenské hory. V súčasnosti je v SR registrovanýchokolo 1 200 termálnych a minerálnychprameňov. Ak si túto cifru priradímek počtu obcí, ktorých je asi tri tisíc, vyjdenám, že termálny prameň je v každej tretej.Moja rodná dedinkaNedokážem odhadnúť, akým dielom sú v súhrnnomštatistickom údaji Slovenskej agentúrypre cestovný ruch o počte návštevníkovz Čiech na Slovensku obsiahnuté aj návštevynás, Slovákov s českými „dokumentmi“. Nosúdim, že nemusia byť celkom zanedbateľné.Zavše nejdeme na Slovensko ani putovaťpo horách, ani sa čvachtať v termálnejvode, hoci aj s tým najušľachtilejším zámeromupevniť si zdravie. Chodíme na návštevy dorodných domov – ak žijú rodičia, nuž navštíviťich, ak nie, vyvetrať domy a porobiť čo-tookolo. Nie každý sa pragmaticky dokáže rozlúčiťs domom, kde vyrástol. Tak tam potomchodíme v pravidelných intervaloch a hovoriťo dovolenke by bolo asi nadnesené. Hubysíce rastú a my sem-tam skočíme do lesa akoza mlada, ale čoraz viac nás kvária starosti,čo ešte treba natrieť, čo pokosiť, kde zaplátaťstrechu. Na pomoc si voláme miestnych majstrova susedov a získavame zároveň i pohľaddo „vnútorných záležitostí“ obce. Dozviemesa, ako napredujú práce na miestnej kanalizácie,kto za posledný mesiac umrel, kto sa odsťahovaldo Bratislavy, Prahy či do Ameriky.A keď sa jedného dňa nabažíme telesnejpráce, poďho do najbližšieho mesta! Ja somsa pri svojej poslednej návšteve na Gemerivybrala do neďalekých Košíc. Deň ako vystrihnutýz pohľadnice. Hrajúca fontána nahlavnom námestí striekala a hrala príjemnémelódie, z budovy Štátneho divadla vychádzalimladí aj postarší ľudia vo vkusných sláv-24

nostných šatách s kyticami kvetov – promócieboli v plnom prúde. Ešte donedávna somsi myslela, že Košice dobre poznám; túto domnienkusom si zase raz musela poopraviť,keď mi pribudol jeden zážitok. Na Mäsiarskejulici č. 35 je dom, kde prežil detstvo známymaďarský spisovateľ Sándor Márai (1900-1989). Na strednú školu chodil v Prešovea vysokú školu navštevoval v Budapešti, aleštúdiá nedokončil. A potom sa vydával stáleďalej a ďalej. Do Prahy, Berlína, Paríža a napokondo Ameriky. Do Košíc chodil ako študentešte na prázdniny, neskôr už ani to nie.Ale žili tam jeho príbuzní a čosi z ducha Košícnájdeme i v jeho dielach – aspoň niektorých.Nedávno vyšli v češtine objemné dvojzväzkové„Denníky Sándora Máraia“. Čítanie aždo posledného dňa zápisu napínavé. Aj on zabieha– až do poslednej chvíle – domov a akoosemdesiatdeväťročný (!) sa v duchu pýta: čoje tam asi nového? Rád by sa ta pozrel. Potommyšlienku zavrhne – načo sa vracať? Čo bytam (pod vplyvom udalostí) uvidel, koho známehoby ešte stretol? Reminiscencie z mladostisa preplietajú so súčasnosťou.A viete – tí, čo nie ste z Košíc – čo je dnesv dome na Mäsiarskej 35? Klub národnostnýchmenšín. Konajú sa v ňom akcie každejz deviatich národnostných menšín, pričomho spravujú predstavitelia tretej najpočetnejšej(po maďarskej a rómskej), českej – presnejšieČeského spolku.Nuž, aj takéto súvislosti možno zažiť pri návštevedoma.Beckovský hradMalá Fatracestovný ruch Autorka, novinárka z Prahy,je stálou spolupracovníčkou ListovSnímky SACRDesať najnavštevovanejších turistickýchzaujímavostí SR Aquacity v Poprade Aquapark Tatralandia pri Liptovskej Mare Termálpark vo Veľkom Mederi (Čalove) Termálne kúpalisko v Podhájskej Termálne kúpalisko v Štúrove Thermal Park v Bešeňovej Zoologická záhrada v Bojniciach Múzeum SNP v Banskej Bystrici Aquathermal v Senci Zoologická záhrada v BratislaveAquacity v Popradelisty | 7–8 | 200825

gastronómiaNárodné polievkya polievky všedných dní Helena NoskováPolievka patrila v minulosti k základným jedlám a na stoloch sa objavovala každý deň. V dobách núdze bývala jedinýmjedlom aj po celé mesiace. Polievky varia ľudia na celom svete a dá sa povedať, že mnohé národy si vystačia s polievkouako s národným jedlom. V podstate majú pravdu. Polievka ako vývar zo zeleniny a so zeleninou, strukovinami, obilninamia mäsom býva najzdravším jedlom, ktoré človek je v priebehu dňa.listy | 7–8 | 2008Pravda, okrem surovej zeleniny a ovocia.Multikultúrne centrum v Prahe už tri rokyusporadúva vždy v novembri v pasáži Lucernapolievkovú súťaž, na ktorej sa zúčastňujúnárodnostné a etnické menšiny žijúcena území ČR. Každá varí polievku, ktorúpovažuje za typickú pre seba. Polievky potomkuchári ponúkajú náhodným návštevníkompasáže. Tí majú pokrm ochutnať a nahlasovacom lístku vyznačiť najlepšiu. Vlanivyhrala chutná, ľahká, korenistá beninskápolievka – zeleninový vývar s aromatickýmafrickým korením. Na druhom a treťommieste sa umiestnil ukrajinský, resp. ruskýboršč. Veľký ohlas získala slovenská kapustnica,ktorú varil Klub slovenskej kultúry.Veľa návštevníkov si ju však plietlo s dvomavyššie uvedenými druhmi boršču. Farba,kyslosť, pikantnosť, dostatok mäsa a údenejklobásy vo všetkých troch polievkach,smotana ... to všetko vyvolalo u hodnotiteľovveľký ohlas. Nevšimli si však zásadný rozdiel,ktorý spočíva v tom, že boršč sa varíz červenej repy, kým kapustnica, ako hovoríuž názov, sa z kapusty, presnejšie z kyslejkapusty. V Čechách sa kapustnica čiže „zelňačka“varí bez mäsa i klobás, len z kyslejalebo sladkej kapusty a zemiakov. Pridávasa zápražka a chýba kyslá smotana. V dobáchspoločného štátu poznali ľudia obe variácie,teraz však ako keby sa slovenská kapustnicaz pamäti vytratila.Celá súťaž ukazuje na mnohé príbuznosti vovarení polievok, a to nielen medzi národmiEurópy, ale aj Afriky, Ameriky a Ázie. Čo polievkyrozdeľuje a dodáva im originalitu, súrôzne druhy korenia a zeleniny. Medzi európskyminárodmi býva niekedy skutočneťažké rozhodnúť a prisúdiť polievku jednémunárodu, čo je aj prípad chlebovej polievky.Chlebová polievka alebo miazes zupaPolievka sa varila vždy zo surovín, ktoré boliporuke v danom ročnom období. Jednouz najznámejších polievok u nás, Čechov,Poliakov, Nemcov, Rusov, Ukrajincov, Bielorusov,Írov, Angličanov, Škótov, Litovčanov,Lotyšov i Estóncov bola v minulosti polievkaz kôrok suchého ražného chleba. Najej prípravu stačila vriaca osolená voda s rascoua roztlčený suchý chlieb, ktorý sa do nejvsypal. Vára sa miešala, aby sa nepripálilana dne a polievka sa postupne zahusťovala.Niektoré národy ju robili na slano a pridávalido nej nadrobno nakrájanú cibuľu, cibuľovúvňať, roztretý cesnak, nasekanú petržlenovúvňať alebo pažítku. Varila sa aj v dobách hojnosti;vtedy sa do nej pridávala vyškvarenábravčová alebo husacia masť. Nosila sa koscomna lúky i na pole počas žatvy, pretožebola výživná a upravovala trávenie. Vraj zaháňalai smäd. V Čechách ju poznali podnázvom „panádlová polévka“. V lete bola ajvzácna, pretože v komorách sa stenčovalizásoby múky a chlebová kôrka bola vzácnosťou.V Lotyšsku, Litve, v niektorých oblastiachNemecka i v Čechách býva chlebová polievkasladká. Základ je rovnaký, voda sa prisolílen štipkou soli, ale cukru býva za polievkovúlyžicu. V polievke plávajú hrozienka,sušené marhule a slivky. Po uvarení sa donej pridáva šťava z citróna či limetky a škorica.Priamo na tanieri sa ozdobuje šľahačkoua podľa chuti kolieskami citróna i lyžicoukľukvového kompótu. V baltských štátochi v Nemecku sa polievka bežne varí dodnes;v Čechách sa z jedálneho lístka vytratila poII. svetovej vojne. Po lotyšskej „spievajúcejrevolúcii“ v 90. rokoch, keď táto krajina prestalabyť súčasťou Sovietskeho zväzu, bolav mnohých rodinách opäť každodennýma často i jediným jedlom, pretože dlhé rokyvládol nedostatok potravín. A ak sa aj nejaképredávali, boli cenovo nedostupné. Doterazsa vyrába ako polotovar, ktorý možno ľahkopripraviť zo surovín v škatuľke – z jemnýchomrviniek suchého ražného chleba, cukru,škorice, sušených sliviek, marhúľ a hrozienok.Je hotová za sedem minút a nasýtištvorčlennú rodinu.Česi a Nemci poznajú aj jej ďalší variant,a tým je sladká polievka z rozvareného perníkaalebo hustá čierna omáčka k rybe a divine.Do omáčky sa pridával lekvár, vínoa karamelizovaný cukor. Ak pridáme loja všetko uvaríme husté, necháme odležaťniekoľko týždňov a potom dáme zapiecť, prípadnepolejeme alkoholom, získame anglickývianočný puding. Ale vráťme sa do letnýchdní.Šťaveľová polievka a ovocné letné polievkyAni polievka zo šťaveľu a lístia červenejrepy už veľmi nespestruje náš stôl. Varievalasa ešte počas vojny a snáď aj desaťročiepo nej. Bola nenáročná a zdravá. Šťaveľdeti nazbierali bežne na každej lúkealebo v lese. Pri zbere ho jedli aj surovýa gazdiné ho často pridávali do letných zeleninovýchšalátov. Obsahuje veľa vitamínuC, A a B. Okrem toho je zdrojom minerálnychsolí, predovšetkým železa. Jeho kyslosťv polievke vyvážili mladé listy červenejrepy alebo cvikle. V iných krajinách savšak polievka varí aj dnes – je bežnou súčasťoujedálnych lístkov v Lotyšsku, Litve,na Ukrajine a v Rusku. V Lotyšku sa šťaveľpredáva v predajniach so zeleninou, v obchodnýchdomoch a na trhoviskách. Nie26

je to šťaveľ divo rastúci, ale jeho vyšľachtenázáhradná odroda, s veľkými šťavnatými,tmavozelenými listami. Práve tak sapredávajú aj mladé listy z červenej repy.V porovnaní s bežnou zeleninou je obojelacné, a tak sa v Lotyšsku, Litve, Poľskui u východných slovanských národov varíniekoľko druhov tejto polievky. Obľúbenáje s prídavkom kyslej smotany a na tvrdouvareným vajíčkom. V Čechách i na Slovenskusa naopak šťaveľ úplne vytráca –nielen z polievok, ale aj lúk. Rastie totiž lenna lúkach pravidelne kosených, ktorýchubúda.Recept1 kg mladých listov z červenej repy umyjeme,dáme do hrnca, zalejeme 2 l vriacejvody a varíme 10 min. Potom pridáme 200gšťaveľu a varíme ďalších 10 minút. Listy vyberieme,pomelieme na strojčeku na mäsoa zamiešame do precedeného a ochladenéhovývaru. Nakrájame uhorky, cibuľu,kôpor, reďkovku a vajíčka uvarené na tvrdo.Všetko vložíme do polievkovej misy, osolíme,pridáme kyslú smotanu a horčicu, zalejemevychladnutým odvarom so šťaveľoma listami červenej repy, premiešame. Podávames ražným chlebom.Recept na egrešovú polievku500 g egrešov očistíme od čierneho okvetiaa stopiek. Popučíme lyžicou na kašua zalejeme 4-5 pohármi vody, pridáme 5 lyžíccukru, necháme zovrieť a ihneď odstavíme.Precedíme a prepasírujeme. Znovuprivedieme do bodu varu a za stáleho miešaniapridáme lyžicu maizeny. Ihneď odstavíme.Môžeme pridať kyslú smotanu. Jedlopodávame studené so studenou krupicovoukašou, nakrájanou na trojuholníčky.Trojuholníčky zalejeme egrešovou polievkou.Rovnako sa varí polievka z ríbezlí, višní, čučoriedok,jahôd, kľukvy, jabĺk i slivák.V 60. rokoch minulého storočia sa tátosladká polievka (nazývaná niekde aj kyseľ)jedla s trojuholníčkami narezaného pudingu.Príprava pudingu bola rýchlejšia ako vareniekaše, takže krupicová kaša sa u nás postupnevytratila zo stola.K pranostikám predkov sa žiada pripomenúť,že významným letným dňom je deňsv. Eliáša. V tento deň je vraj doobedaešte leto a poobede už jeseň. Chladnúkamene i rieky. Po tomto sviatku prichádzasv. Anna. Hoci je dobrotivá, prinášazrána chladno. V mnohých krajoch nabádakoscov, aby urýchlili žatvu. Tá sav auguste končí dožinkami alebo obžinkami.Pôvodný slovanský názov je dožinkya u všetkých Slovanov to bol vždy veľkýsviatok. Súčasne sa siala ozimná raž naražný chlieb, bez ktorého by nebolo anichlebovej polievky. Z pšeničného chlebasa táto polievka nedá uvariť. Autorka je historička a etnologičkaSnímky archív autorkyjedlá / zvyky / tradícieV lete bývali veľmi obľúbené aj studenéovocné polievky. Jedli sa bežne ešte v 60.rokoch minulého storočia. V horúcich letnýchdňoch príjemne ochladzovali organizmusa nezaťažovali tráviacu sústavu. Varilisa z letného ovocia – čerešní, višní, jahôd,ríbezlí alebo egrešov. Mamy staré mamyalebo tety na severnom hornatom Slovenskuvysielali deti do sadu alebo do záhradyso slovami: „Bežte si nazbierať egreše (ríbezle,višne) na polievku!“listy | 7–8 | 200827

interview zo SlovenskaSlovenská národná galériaoslavuje Elena KotováNa slovíčko s generálnou riaditeľkou SNGPhDr. Katarínou BajcurovouSlovenská národná galéria (SNG) slávi okrúhle výročie – 60 rokov od svojho založenia. Návštevníkom Bratislavy ho odkonca júna pripomína rozsiahlou reklamnou kampaňou s prívetivým sloganom Vidíme vás radi. Čo sa skrýva pod týmtonázvom z plagátov a čo nás prekvapí v sídle galérie, nám prezradila generálna riaditeľka SNG Katarína Bajcurová.listy | 7–8 | 2008Katarína Bajcurová, generálna riaditeľka SNGPremostenie SNG(súčasný stav)Pracovníci SNG pred budovou galérie, rok 1955 Pani riaditeľka, na plagátoch, ktoré lákajúnávštevníkov na výstavu k 60. výročiuzaloženia SNG, je napísané Vidímevás radi. Čo ste tým chceli povedať? Vidíteradi svojich návštevníkov alebo saradi pozeráte na diela, ktoré vystavujete?Každý návštevník to môže chápať obojako.Na plagátoch sú naše diela a ich „hrdinovia“sa pozerajú divákom priamo do očí. Pretých, možno menej znalých treba povedať,že ich podoby sú mierne počítačovo upravenéso zámerom, aby sa na divákov usmievali.Výtvarné umenie to má oveľa ťažšie akoiné umelecké druhy, pretože je to umenie tiché.Nepatrí do vôd šoubiznisu, ani veľmi dozorného poľa hlavnej mediálnej pozornosti,preto sme kampaň spojenú s výstavou k 60.výročiu založenia SNG vymysleli takto trochuprovokatívne. Nie je 60 rokov SNG relatívne málo?Nebola potreba v slovenskom národevytvoriť vlastnú národnú galériu užoveľa skôr?SNG je určite do istej miery mladou inštitúciou,keď ju porovnáme s okolitým svetom.Viaceré pokusy založiť ju skôr tu samozrejmeboli. Napríklad v roku 1933, kedy vzniklatzv. prvá Národná galéria slovenská v rámciSlovenského národného múzea v Martine.V roku 1943 vznikol ďalší pokus v rámci Slovenskéhomúzea v Bratislave. Za prvej republikysa mnohé diela zo Slovenska kupovali dočeských zbierok. Po druhej svetovej vojne,v období povojnového „budovateľského“nadšenia, ale aj politických dohôd sa začalizakladať samostatné kultúrne inštitúcie, ktoréna Slovensku dovtedy neboli: Okrem SNGv roku 1948 vznikla napr. Slovenská filharmóniaa o rok neskôr VŠVU, VŠMU, reorganizovalisa a poštátňovali ďalšie inštitúcie. Ktoré roky by ste označili pre SNG zanajdôležitejšie míľniky?Paradoxne dôležité boli 50. roky minuléhostoročia, napriek tomu, že to bolo obdobiedogmatizmu, presadzovania sa metódsocialistického realizmu. Vtedy vznikli kvalitnézáklady zbierok vďaka tomu, že sa dočela inštitúcie dostal Karol Vaculík, historikumenia, ktorý mal české i rakúske školy,pôsobil v NG v Prahe, bol nesmierne vzdelanýa zaoberal sa nielen starým umením,ale aj slovenskou modernou. Vtedy sa napríkladuskutočnil aj zber „formalistických“diel (čiže diel modernistov). Aj jeho zásluhousa zachránili v zbierkach SNG. V 50. rokochSNG dostala aj svoju prvú budovu tzv.Vodné kasárne na dunajskom nábreží, kdesídli dodnes.Druhým míľnikom boli určite 60. roky minuléhostoročia. Celospoločenská liberalizáciasa prejavila aj na akvizičnej a výstavnej činnostigalérie. Boli vybudované mimoriadneširoké medzinárodné kontakty a vystavovalitu hviezdy západoeurópskeho umenia,napr. Henry Moore. Premostenie Vodných28

kasární, moderná prístavba bola vlastne plodompostupujúcej liberalizácie. Duchovnýmotcom celého projektu bol práve Karol Vaculík,jeho autorom architekt Vladimír Dedeček.Projekt dostavby galérie bol v tej dobe mimoriadneprogresívny, počítal s novými, modernýmitechnológiami, ktoré sa vtedy už bežnepoužívali na západe. Bohužiaľ, k realizáciiprestavby SNG došlo až v čase normalizácie.Predtým živé kontakty so západom sa prerušili,opäť padla železná opona a plánovanétechnológie sa do stavby jednoducho nedostali.Prístavba tak trpela všetkými neduhmisocialistického stavebníctva. Bola zamýšľanáveľkoryso, ale výsledok bol trochu iný. Ako to bolo so SNG za posledných10 – 15 rokov?Kým v 70. a 80. rokoch minulého storočiabolo veľmi náročné získať diela kvalitnýchautorov, kupovali sa zväčša socialistickíoficiálni umelci – „neoficiálni“ bolizakázaní a ich diela sa kupovali iba občasa „partizánskymi“ spôsobmi – právepo roku 1989 sa otvorila akvizičná činnosťa bolo možné zaplniť biele miesta v zbierkach,ktoré počas normalizácie vznikli.Otvorila sa možnosť robiť projekty – expozície,výstavy, katalógy bez ideologickýchzásahov. Čo sa týka novej prístavby, tá doslúžilaa museli sme začať bojovať o rekonštrukciua modernizáciu bratislavskéhoareálu galérie. Bol to mimoriadne náročnýa zložitý proces. Premostenie sme uzatvoriliv roku 2001 a teraz máme rok 2008.Projekt na rekonštrukciu bratislavskéhoareálu je však už dokončený a odovzdaný,teraz nás čaká tender na dodávateľa,ktorý bude realizovať Ministerstvo kultúrySR. Po tejto modernizácii by mal byť posunSNG na štandardnú úroveň európskejgalérie rozhodne citeľný. V roku 2005 sanám podarilo zrekonštruovať jednu z budovgalerijného komplexu, Eszterházyhopalác, čo nám prinieslo nové a modernévýstavné priestory. Čo teda v SNG k výročiu ponúkate?Sú to tri výstavy: prvou je výstava 60 rokovotvorené, ktorá je venovaná dejinámSNG a ich súčasnej reflexii, potom výstava111 diel zo zbierok SNG, ktorá predstavujevzorku toho najlepšieho, čo je v našichzbierkach od najstaršieho umenia až po súčasnosť.Treťou výstavou je projekt Všetkoo múzeu, ktorý sa venuje vzťahom súčasnéhoumenia, umelca a galérie. V každomprípade sú to výstavy, ktoré stoja za pozornosťa každý návštevník si tam určite nájdeniečo, čo ho zaujme. Výtvarné umenie, ako ste povedali,je umenie tiché a má silnú konkurenciuv „hlasnejších“ druhoch umenia. Akoby ste si predstavovali galériu – ideálnypriestor, kam by ľudia prirodzene prúdilia nasávali bohatstvo, ktoré im výtvarnéumenie ponúka?Myslím, že práve výstava 111 diel zo zbierokSNG je takým modelovým príkladomprezentácie, pretože na pomerne malejploche tu návštevník nájde tie najvýznamnejšieklenoty našich zbierok, hoci určiteich je viac, ako sme ich mohli vystaviťMadona s Ježiškom z Ruskinoviec (2. pol. 14. stor.)z výstavy 111 diel zo zbierok SNGVizualizácia premostenia SNG v budúcnostiSNG oslavuje…Martin Benka: Po búrke (1918). Z výstavy – 60. rokov otvorenéa publikovať v novej reprezentačnej publikáciio SNG. Výstava ho neunaví, pretožeje mimoriadne vizuálne príťažlivá, objaví nanej diela v historickom slede od 13. storočiaaž po dnešok všetkých druhov a žánrov– sochu, maľbu, kresbu, grafiku, úžitkovéumenie aj inštaláciu. Je to taká maláškola dejín umenia na príklade našich zbierok.Dúfame, že našu výstavu aj vďaka originálnejpropagácii mnohí návštevníci objavia,ocenia, nájdu si na nej svoje obľúbenédiela. V septembri sa tešíme, že privítameaj školákov a študentov. Autorka je novinárkaSnímky archív SNGĎakujem za rozhovor.listy | 7–8 | 200829

operaEma Destinnová nie jezabudnutáPrima donna assoluta Valika NitranováS melancholickým pohľadom jej laních očí sa dnes stretávame prostredníctvom bankovky v hodnote dve tisíc korún.Hviezdu operného neba však neustále pripomína aj nebo nad nami – z nekonečných diaľok hlbokého vesmíru na násdopadá svit planetárnej hviezdičky číslo 6583, ktorá nesie jej meno: Ema Destinnová.listy | 7–8 | 2008V tomto roku by táto diva oslávila rovných130 rokov. Posledné vzrušujúce výskumykmeňových buniek nás držia v napätej nádeji,že odveký sen básnikov, cieľ alchymistov,túžba cisárov i obyčajných ľudí, ten tajomstvomopradený elixír mladosti, je námmožno takmer na dosah. Hranica bežnéhoľudského veku sa má, pri zachovaní plnejkvality života, posunúť o niekoľko desaťročídopredu. Keby žila, iste by sa tomu potešila.Bola stvorená pre javisko, ale nemienila naňom zostarnúť. Chcela, aby si ju obecenstvopamätalo mladú, sviežu, v plnej sile.„Božská Ema“, vlastným menom Emílie Kittlová,pochádzala z váženej rodiny bohatého priemyselníkaEmanuela Kittla. Narodila sa v Praheroku 1878 a prostredie, ktoré ju v útlom detstveobklopovalo, akoby už samo nahrávalo jejosudu budúcej výnimočnej umelkyne a ženy,ktorá sa stala svetovou opernou legendou.Otec, kultivovaný a vzdelaný človek, bol naklonenýumeniu a patril k jeho významnýma štedrým mecenášom. I matka disponovalakrásnym hlasom; sama študovala speva kratšiu dobu dokonca pôsobila v parížskejopere. Ema však mala ďalších štyroch súrodencov,a tak azda práve starostlivosť o detiprerušila možno sľubnú umeleckú kariérupanej Kittlovej.Rodičia dcérku všemožne podporovalia včas rozpoznali jej veľké hudobné nadanie.Spočiatku Emu nasmerovali k štúdiuhry na husliach a na klavíri u profesora Lachnera.Rodina však popritom dbala aj na jejznalosť cudzích jazykov i materinskej reči.Ema sa tak dostala do dramatickej školy Národnéhodivadla, kde sa jej venovala prváčeská profesorka uvedenej školy, herečkaOtýlie Sklenářová – Malá. Táto nadpriemerneinteligentná žena vynikala nielen sošnýmpôvabom, ale aj precíznym umeleckýmprednesom, ktorý v danej dobe pozdvihlana skutočne profesionálnu úroveň. Vtedajšiušpičkovú hereckú prípravu Ema neskôrdôkladne zúročila na významných opernýchscénach v Európe i zámorí.Výnimočný sopránŠtúdiom sólového spevu ju sprevádzala MarieLoeweová-Destinnová – práve na jej počesťa z veľkej vďačnosti si nakoniec Emazvolila umelecký pseudonym Destinnová.Mladá speváčka s výnimočne nádhernýmsopránom po prvý raz zažiarila roku 1898v berlínskej Dvornej opere. Tu debutovalaako Santuza v hudobnom opuse Sedliak gavalier.Oslnivý úspech jej zabezpečil roly,ktorými si začala podmaňovať stále väčšípočet milovníkov opery. Spievala Carmen,Seliku, Mignon, Salome, Aidu, Toscu…Fantastickévýkony a triumfálne úspechy ju katapultovalina absolútne výslnie poprednýchoperných scén. Stala sa umeleckoupartnerkou najznámejšieho svetového tenoraEnrica Carusa, skladatelia pre ňu písalihlavné roly vo svojich dielach. Nepredstaviteľnýúspech zožala v Pucciniho Dievčati zozápadu, kde excelovala v roli Minnie. Bolasólistkou opery Covent Garden v Londýne,spievala v Rakúsku, Taliansku, Francúzskui ďalších európskych štátoch.Vrcholné obdobie umeleckej kariéry všakzaznamenala v newyorskej Metropolitnejopere - stala sa jednou z jej najslávnejšíchprimadon. Prestížne postavenie svetovejopernej divy jej samozrejme prinieslo i astronomickyvysoké, ale zaslúžené honoráre.Jej prekrásny hlas zaznel v bravúrnom podaníasi v osemdesiatich veľkých rolách.Bola jedinečnou interpretkou diel Mozarta,Wagnera i talianskych skladateľov; rovnakoveľkolepo však uchopila každú príležitosťi v postavách českých oper, akými bola napríkladMařenka či Libuše. Muselo pre ňubyť naozaj bolestivé, že práve doma, v pražskomNárodnom divadle, sa pre ňu nikdy nenašlostále angažmán...Späť do Čiech prišla umelkyňa až na počiatkuI. svetovej vojny. Pre vlasteneckésnahy a špionážnu aféru, ktorá nie je dodnesuspokojivo objasnená, ju zatkli a po dlhomvyšetrovaní internovali v jej vlastnom zámočkuv Stráži nad Nežárkou, ktorý kúpilaspoločne s vtedajším priateľom Dihnom Gillym.Tento historický objekt vrátane malebnéhookolia nesmierne milovala. Zámok juspočiatku zaujal pravdepodobne vďaka bývalémumajiteľovi, barónovi Leonhardimu,ktorý vlastnil rozsiahlu knižnicu. Jej bohatýliterárny obsah sa prevažne venoval nevedeckémuokultizmu a práve oblasť pôsobenianadprirodzených síl Emu dlhodobo fascinovala.Mnohé zásadné rozhodnutia saúdajne vždy snažila konzultovať s bytosťamiz druhého sveta. (Tajuplné prostredie jejsúkromnej veštiarne možno i dnes obdivo-30

vať zásluhou súčasných majiteľov zámku,ktorí v ňom otvorili stálu expozíciu venovanúpamiatke speváčky).Odchod do ústraniaPo dlhom domácom väzení sa na javisko vrátilaaž v poslednom roku vojny. Program koncertovtvorili rôzne árie; každý však ukončilapiesňou Kde domov můj, ktorá sa neskôr stalačeskou hymnou. Hľadiská praskali vo švíkocha nadšené ovácie publika nebrali konca.Prirodzene noblesná umelkyňa považovalaza nepredstaviteľné, aby sa pred zrakomobecenstva objavovala ako starnúca,uvädajúca žena. Zrejme toto presvedčeniebolo aj dôvodom, pre ktorý sa čoskoro povojne dobrovoľne stiahla do ústrania. Faktickyteda opustila javiská sveta už ako tridsaťšesťročná.V roku 1928, pri príležitostí 10. výročia vznikuČeskoslovenska, zaspievala na svojom poslednomkoncerte v Londýne. Potom už verejnevystúpila len výnimočne. Vojna, vyčerpávajúcepracovné cesty ale i nesprávnaživotospráva jej podlomili zdravie. V zámkuv Stráži nad Nežárkou sa so zberateľskouvášňou venovala starožitnostiam a zaujímavýmsuvenírom, ktoré si zadovážila počassvetových turné. So zaľúbením navštevovalaokolitú prírodu, rybárčila a maľovala obrazy.Učila, komponovala a pokračovala vo vlastnejliterárnej tvorbe, ktorou sa zaoberala i v dobesvojich najväčších triumfov. Sama sa totiž považovalaza opernú umelkyňu a zároveň i spisovateľku.Prekladala, napísala niekoľko divadelnýchhier, básnickú zbierku a trojdielnyromán V tieni modrej ruže.V milostnom živote príliš šťastia nemala. Keďsa nečakane zosobášila s omnoho mladšímleteckým nadporučíkom J. Halsbachom, jejokolie táto skutočnosť nemilo zaskočila. Halsbachbol neznámy, málo obľúbený a ľudia hopovažovali za nenapraviteľného sukničkára.Zrejme preto sa s ním po čase rozišla.Emu Destinnovú v Československu považovaliza národnú hrdinku. Tešila sa všeobecnejúcte nielen vďaka neobyčajnémutalentu, ale aj kvôli povesti vzdelanej a charakterovosilnej osobnosti.Zomrela v Českých Budejoviciach pri jednoduchomoperačnom zákroku 28. januára 1930.Na poslednej ceste na vyšehradský Slavín juvyprevádzali davy vďačných obdivovateľov. Autorka je publicistkaFoto archívSmetanovaLitomyšl oslávilapolstoročieSviatok hudbyLitomyšl možno právom označiť za východočeskúkultúrnu metropolu. Tvrdiť to v poslednýchdesaťročiach oprávňuje najmä festivalvážnej hudby „Smetanova Litomyšl“,ktorý sa v júli t. r. uskutočnil už po 50. raz.A bola to skutočná udalosť – kultúrna, hudobná,spoločenská. Veľkorysé inscenácieopier a dramaturgicky nápadité koncerty eštedodatočne obohacuje pôvab nádherného renesančnéhozámku, ktorý je tradičným miestomkonania. Vďaka vyriešeniu dlhodobýchsporov o obsah a smerovanie festivalu satento ročník už plne sústredil na to najhlavnejšie– na kvalitnú produkciu vybraných hudobnýchdiel, interpretovaných špikovými umelcami.Z českých uveďme napríklad sólistovEvu Urbanovú, Dagmar Peckovú či IvanaKusnjera, zo slovenských Adrianu Kohútkovúa Petra Mikuláša a z ďalších zahraničných napríkladEleanor Marguerreovú z Nemecka čiArpiné Rahdjianovú z Rakúska. Medzi dirigentminechýbali zase skvelí vyslanci slovenskejdirigentskej školy Ondrej Lenárd a OliverDohnány.Záslužné bolo uvedenie Smetanových opierv obnovených inscenáciách, ako aj klasickýchdiel Verdiho, Rossiniho, Prokofjeva a Griega.Program obohatili aj komorné koncerty AlešaBártu, Jitky Čechovej a Štěpána Raka.V súvislosti s okrúhlym výročím sa pochopi-teľne aj bilancovalo. Do diskusie o festivaluprispeli viacerí muzikológovia, ktorým neuniklaani rola miestneho kultúrneho nadšenca,hudobníka a farára českobratskej cirkvi JaromíraMetyša. Po zásluhe mu účastníci festivaluodhalili pamätnú tabuľu, veď jeho prínosk vzniku festivalu bol rozhodujúci.Jedným zo stĺpov festivalov dramaturgie jeaj uvádzanie nových, súčasných hudobnýchdiel. Ani v tomto smere nezostala Litomyšlnič dlžná. Zaznelo tu niekoľko novýchdiel bratov Ebenovcov, ale napríklad ajveľkolepé biblické oratórium „Mojžiš“, ktoréskomponovala jedna z najvýznamnejšíchskladateliek súčasnosti Sylvie Bodorová.Jeho premiéra zaznela v podaní českýcha slovenských sólistov Symfonického orchestraFOK pod vedením dirigenta TomášaHanusa. Tým sa naplnili aj tvorivé snahy posunúťSmetanovu Litomyšl bližšie k súčasnémuumeleckému dianiu.50. ročník festivalu ukázal, že táto kultúrnaudalosť má už pevné miesto v európskomkultúrnom kalendári. Nepreženieme, ak napíšeme,že Litomyšl sa dôstojne priraďujek mestám ako Salzburg, Luzern alebo Avignon,ktoré sú známe obdobnými špičkovýmikultúrnymi sviatkami.(jv)Foto archívfestivallisty | 7–8 | 200831

listy | 7–8 | 2008 pamiatke športovkynePozoruhodný životnýpríbeh Ľudmily ŠuňovejBeh je celý môj život...hovorievala Ľudmila Šunová, rodená Droppová (1932 – 2008), vari najznámejšia slovenská maratónska bežkyňa, ktoráokrem toho, že podávala obdivuhodné športové výkony, po celom svete šírila aj dobré správy o Slovensku. Väčšinou totižštartovala v kroji a nebolo možné prehliadnuť ju ani vo veľkom dave bežcov. Vlani sa jej splnil veľký sen: bežať maratónna šiestom kontinente, v Antarktíde, v jej živote 115. v poradí.Ako sa rodáčka z liptovskej obce Laziskodostala na všetky svetoznáme maratóny,ktoré sú snom mnohých vytrvalostných bežcov?Možno neuveríte, ale aj fajčenie môžebyť niekomu na osoh. Začala totiž behaťkvôli tabaku: „Bývali sme na vŕšku, dobrýkilometer a pol od dediny. Ja som predposlednázo štrnástich detí, takže moji bratiauž boli veľkí a ja som otcovi aj im behala dotrafiky po dohán, po cigaretle. Aj futbal somhrávala s chlapci, to bolo moje. Ale aj robiťbolo treba. Mali sme pole, pílu, mlyn, valkovňusúkna. Ak otec prišiel aj o jedenástejvečer alebo ráno o tretej do izby a povedal:preťahovať súkno, to sme sa vždy so sestrouštípali, choď ty, choď ty... jedna muselaísť, tam nesmel otec druhý raz prísť do izby,reku, hybaj!“Pohybovo nadané, rýchle a šikovné dievča,ktoré rado behávalo, si všimli aj v miestnomSokole a pozvali ju na preteky v cezpoľnombehu. Začala trénovať. Po nevyasfaltovanejceste, od kilometrovníka po kilometrovník,niekedy aj potme, s baterkou v ruke. Prečo?Na toto obdobie si spomínala takto: „Aby maľudia neohovárali, že žene treba varechu doruky, a nie behať. Ale to boli tvrdé tréningy:od skaly po skalu 200, 500 metrov, kilometerhore-dolu.“Potajomky trénovala a potajomky sa vybralaaj na okresné preteky do Liptovského Mikuláša.Vyhrala. Aj na krajskom kole v Žiline.Na prvých celoštátnych pretekoch však nezaznamenalaúspech, veď nemala odbornévedenie. Ale po krátkom sústredení predmajstrovstvami Slovenska získala v r. 1953majstrovský titul v behu na 800 metrov a vytvorilaslovenský rekord. Po úspešnýchštartoch v rámci celého Československazískala v r. 1954 nomináciu na olympiádudo Melbourne na rok 1956. Lenže sa vy-dala, v r. 1955 sa jej narodila dcéra Evaa hoci bola v dobrej kondícii, manžel nesúhlasils jej cestou. Behať však neprestala.Kým mala iba dcéru, chodila ešte aj na preteky,i keď, ako neskôr priznávala, že mužovipoza chrbát... ako kedysi rodičom.Často sa až z rozhlasových správ dozvedel,že jeho manželka vyhrala.Napokon predsa len mala dlhšiu, dvadsaťročnúpauzu. Po dcére Eve sa jej narodiliešte synovia Vlastimil a Jaroslav – a bolotreba stavať dom, urobila si maturitu. Ažv roku 1976 ako 44-ročná išla na preteky veteránovdo Banskej Bystrice. A tam sa zrodilajedinečná maratónkyňa: „Nebolo podstatné,že som tie preteky vyhrala, vyhralasom s tým, že som si znovu obula maratónky.“ Mirjana ŠišolákováPrvý maratónPani Ľudmila však ešte stále nebehala maratón,lebo v Československu sa ženy postavilina jeho štart (trať meria vyše 42 kilometrov)až v r. 1980. „Prvý raz som ho bežala v 79.roku v Liptovskom Mikuláši. A to je ťažký maratón,tu máme samé kopce a nemala somani dáku prípravu; myslela som, že ostanemlazarom. Ale behom týždňa mi to prešlo. Ajteraz, keď dosť nenatrénujem - nie na druhý,ale na tretí deň – ma nohy bolia. No na štvrtýuž ako keby nič.“Od spomínaného roku 1980 zabehla paniĽudka Šunová 115 maratónov a nespočetnékilometre na kratších, ale aj dlhších pretekoch,napr. sto- či dvestokilometrový supermaratón.Keď zistila, že sa jej dobre behádoma, na Slovensku aj v Čechách (košickýMaratón mieru, Pražský maratón), začala saobzerať po svete, lebo čoskoro jej bola maláaj Európa. A tak jej do zbierky pribúdali medaily,diplomy a plakety zo všetkých kontinentov,zo všetkých slávnych maratónov.New York, Boston, Chicago, Buenos Aires,Sao Paulo, Tokio. „Chicago v roku 2000,to bol môj stý maratón, ten sa mi skoro aninedal bežať, lebo keď športovci, s ktorýmisom bežala, videli napísané vpredu Slovakiaa vzadu nápis, že je to môj stý maratón, takma veľmi povzbudzovali, fotografovali ma,tlieskali, každý mi chcel podať ruku. Lebokeď dakto zabehne hoci štyri-päť maratónov,vie, aká je to drina. Diváci tiež skandovaliSlovakia, Slovakia.“To však už Ľudka behala v kroji. Ako na tennápad prišla?„Behávala som trať Devín – Bratislava. Toboli moje obľúbené preteky, a keď som bolamladšia, aj som ich vyhrávala. Raz tam bežaljeden pán v kroji. Mne sa to zapáčilo,tak na ďalší rok som si aj ja obliekla kroj.A mala som úspech. Ale to bolo iba 12 kilometrova ja som chcela skúsiť, či zabehnemv kroji tých 42 km, lebo je veľký rozdiel bežaťv obyčajnom drese alebo v kroji. Takžesom nový úbor vyskúšala na Viedenskommaratóne. Zožala som veľký úspech a prišlasom domov taká šťastná, že som vôbec necítilaúnavu.“Samozrejme, že kroj bol upravený, nemaldve-tri sukne ani niekoľko spodničiek, akopoznamenávala jeho nositeľka: „Nosím lenjednu sukňu, takú odľahčenú, zásteru, košieľkua oplecko. A navešiam si stužky. Alečlovek je posťahovaný, nemôže tak voľnedýchať a keď vám všetci kývajú, nemôžeteísť zohnutá, musíte sa vystrieť a tiež zakývať.Ale ja už nebehám preto, aby som vyhrávala,ale aby som tie kilometre zvládla socťou. Ak sa chcú diváci so mnou fotografovať,tak sa odfotografujem alebo si s nimi podávamruku. Keď som napríklad bežala v r.1999 na 30. maratóne v New Yorku záve-32

ečný okruh v Centrálnom parku, tam všetkolen tak dunelo, ako všetci skandovali Slovakia,Slovakia. Bolo to super.“Za zmienku stojí aj jej športová obuv. Behalaväčšinou v botaskách, a pretože mala na noháchhaluxy, už do nových si musela dať vyrezaťotvory. Ak bežala v daždi alebo snehu,neraz sa jej do nich aj naberalo. Ale ako hovorievalažartom, aspoň jej voda mala kadiaľvytiecť.O zážitkoch z ciest vedela Ľudka vtipne rozprávať.Ako si v parku v Paríži varila na plynovomvariči polievku z vlastných liptovskýchzemiakov a nezľakla sa ani strážnika, ale dalamu ochutnať; ako „pašovala“ do Ameriky liptovsképochúťky a od krajanov z Ameriky domovmoriaka a – hoci vie po anglicky iba niekoľkoslov – ako vždy presvedčila colníkov,aby ju pustili. Rada spomínala aj na krajanovv USA a v Argentíne, ktorí jej niekoľkokrátpodali pomocnú ruku. Lebo cesty veruneboli lacné. Sponzorov si hľadala aj doma,najviac kvôli letenkám a štartovnému.Beh ľadovým kontinentomTak to bolo aj pri ceste do Antarktídy. Tamvšak bola ešte jedna prekážka. Na maratónesa mohol zúčastniť iba obmedzený početpretekárov a po podaní prihlášky, resp.zaplatení štartovného sa čaká dva roky.„Pretože som už bežala maratón navšetkých kontinentoch, veľmi som túžila ísťdo Antarktídy. Dozvedela som sa, že tentomaratón usporadúva istá cestovná kanceláriav Bostone. V roku 2005 som sa tedaprihlásila, zaplatila prvý poplatok a hneď miodpísali, že pobežím 26. februára 2007.Priletela som do Buenos Aires, kde násprevzali organizátori. Bolo nás 185 z celéhosveta, ja najstaršia, a po mne jeden71-ročný maratónec z Kalifornie. Dvanásťdní sme prežili na lodi s perfektným vybaveníma výbornou starostlivosťou. Okremsamotného maratónu sme mali niekoľkonezabudnuteľných výletov – k ľadovcom,k tučniakom a podobne.“Nezabudnuteľný bol aj samotný maratón.Bežala ho – akože inak – v kroji.„Mala som na sebe dve vrstvy termobieliznea na tom kroj. A staré športové topánky. Občasmi v nich aj voda ločkala... Na niektorýchúsekoch som si veru pomyslela, že tuuž ide aj o život. Trasa bola samý kopec,hore, dolu, žiadna rovinka, niekde sneh,ľad, šmýkalo sa, inde tráva alebo skaly.Chvíľu dážď, potom mráz, vietor, ten nám fúkaldo tváre drobné kryštáliky ľadu. Na inommieste zase teplo, aj čiapku som si chcelazložiť... Raz som si spomenula na rozprávkuz detstva – o Sklenenom vrchu – tak to tamvyzeralo, samý ľad. Nadol sa išlo ešte ťažšieako hore. Ale trať som zabehla, hocisom potom vari aj dve hodiny ležala v horúcejvode vo vani. Bol to iný maratón akoostatné, na niektorých úsekoch bežal človekúplne sám. Ale stál za to.“A aká bola naša maratónkyňa, keď odložilaštartovné číslo a vyzliekla si kroj? Starala sao dom, veľkú záhradu, pole, niekoľko oviec,o prasce, hydinu. Jej vnuci a vnučky – niektoríuž tiež športujú – ju obdivovali.Dcéra Eva síce zdedila po mame vytrvalosťa takisto behávala dlhé trate, ale viac ju lákalahudba a predovšetkým spev. Po niekoľkýchrokoch pôsobenia v SĽUK-u dnespracuje ako učiteľka spevu na Základnejumeleckej škole. O mame nám povedala:„Bývala veľmi energická, vedela prekonávaťťažkosti, nikdy sa nevzdávala. Ona nepoložilasvoje bremeno na zem, ona ho vždy odnieslaa prekonala. Bola neobvyklým človekom,u nej sme poznali len slovíčko „rýchlo“a „ behom“. Niektorí ľudia jej priali, niektorízávideli, iní sa smiali. Ale mnohí priznali, žeby nikdy nedokázali to, čo ona.“V roku 1993 zakázal lekár pani Šunovej kvôliarterioskleróze behať maratón. Vtedy ichmala za sebou „len“ 56. Takže nebola veľmiposlušnou pacientkou, keď ich potom zvládlaešte raz toľko.„Nebehám kvôli tomu, aby som odpadla,bežím aj pomalšie, ak treba. Ale snažím satrénovať každý deň, za každého počasia.Vybehnem zadnou bráničkou, kde ma niknevidí, na Demänovú. Cez pole hore - dolu,tam sú kopčeky, potom si dám rovinku. Behávalasom aj do roboty, do Liptovského Mikuláša,to sú tri kilometre - a ak som nenieslanákup, tak aj naspäť, hore vŕškom.“Vŕšky okolo Ploštína, kde pani Ľudka strávilaveľkú časť života, sú prekrásne. Výhľad zozáhrady mala rozprávkový. Takto mi ho opisovala:„Tam je Poludnica, tam je Demänovskádolina, Siná, Nízke Tatry. A z balkónavidím Kriváň. V zime, keď je sneh a tietostromy sa zasneženia, to je nádhera, cítimsa ako v nebi.“Presvedčila som sa o tom aj sama pri návštevev jej dome na vŕšku. A zistila som, akýobdivuhodný, ale vôbec nie ľahký bol životnašej vytrvalkyne. Dostala sa aj do najnovšejknihy slovenských rekordov a v útlej, no vzácnejknižke „V teniskách a v kroji okolo sveta“,ktorá vyšla v Liptovskom Mikuláši v r. 2002,jej osud spracovala Beáta Chrenková.P. S.V jarný večer, keď som dokončievala tentopríspevok, som zatelefonovala Ľudke doPloštína. Chcela som vedieť, čo má nové,aké sú jej najbližšie plány a či sa v májichystá na Pražský maratón. Povedala mi,že by rada prišla, ale že zatiaľ dosť netrénovalaa že musí začať s tréningom čo najskôr.Rozlúčili sme sa s tým, že sa čoskorouvidíme v Bratislave. Na druhý deň zomrela.Do 76-tich rokov jej chýbali tri mesiace.Česť jej pamiatke! Autorka je novinárkaSnímky archív autorkypamiatke športovkyne listy | 7–8 | 200833

ekonomikaLaboratórium v priamomprenoseEURO – rok 2008 – rok 0 Peter MayerAj keď sa po vyhlásení konverzného kurzu situácia na slovenskom finančnom trhu upokojila, Slovensko zo dňa na deňprepadlo eurománii. Na plné obrátky sa rozbehla reklamná kampaň na zavedenie eura. Zatiaľ čo niektoré skupiny obyvateľovsa o prechode na euro dozvedajú formou divadelných predstavení, televízna kampaň zapĺňa jednu reklamnú reláciuza druhou. Je na počudovanie, že po takom dlhom hľadaní vyvolenej reklamnej agentúry na jej realizáciu reklamné spotyčasto podceňujú inteligenčnú úroveň televíznych divákov a sú na hony vzdialené aj súčasným trendom.listy | 7–8 | 2008Tlačené médiá zase vyrukovali s informačno-vzdelávacímičlánkami napríklad o tom,ako si majú dôchodcovia pripraviť prehľadnýrodinný rozpočet v eurách, aby ich výrazný„pokles“ novej meny neprekvapil až v obchode.Populárnymi sa stávajú euro-kalkulačky,ich čas však príde hlavne po prvomjanuári, a v obchodných regáloch môžetenaraziť aj na euro-peňaženky. Presne podľalitery zákona, obchodnú sféru zachvátilo duálnezobrazovanie cien. Občas sa však stáva,že výstupy z elektronických pokladníc sú takneprehľadne zaplnené číselnými údajmi, žesa ťažko dopracujete k sume, ktorú máte zaplatiťešte stále slovenskými korunami. Neleniliani slovenské banky, ktoré zaviedlikonverznú službu priamo v individuálnychúčtoch v rámci internetového bankovníctva.A tak pri kontrole stavu vášho korunovéhoúčtu sa jedným kliknutím môžete dozvedieť,ako na tom v januári budete. Určite viacerýchnemilo prekvapí, ako sa päťmiestnekorunové cifry v okamihu scvrknú na štvorcifernésumy v euro.Slovensko však žije aj iným problémom –infláciou. Podľa júnových výsledkov cenytovarov a služieb stúpli o 4,6 % a infláciatakto zostala na najvyššej úrovni od roku2006. Najväčší vplyv na tento rast malipredovšetkým zvyšujúce sa ceny potravína dopravy. Potraviny v porovnaní s júnom2007 vzrástli dokonca o 11,1 %. Ďalšie zvyšovaniecien sa stáva strašiakom. Stáleprevládajú obavy z neprimeraného cenovéhorastu pri prechode z koruny na eurotak, ako tomu bolo pri vstupe Slovinska doeurozóny. Ministerstvo financií preto pripravilonovelu zákona o cenách, ktorá budeumožňovať prijímať opatrenia na zamedzenienežiadúceho vývoja a pristúpiť k cenovejregulácii. Novela dáva možnosť reguláciecien okrem ministerstva financií ajministerstvu hospodárstva, dopravy, poľnohospodárstvaa školstva. Systém regulácieby mal fungovať tak, že pri posudzovanícien bude vychádzať z dokladovaných ekonomickyoprávnených nákladov a primeranéhozisku. Ako sa to bude v praxi vykonávať,ešte nie je celkom jasné, lebo novelaje zatiaľ v pripomienkovom konaní. Ale užsamotná kategória primeraný zisk je veľmidiskutabilná a ťažko merateľná. Voči novelesa ozýva celý rad ekonomických odborníkovako aj samotní podnikatelia. NapríkladSlovenská asociácia malých podnikov tvrdí,že akýkoľvek zásah do širšieho spektracien zásadne naruší trhové prostredie. Dokoncaobviňuje reklamnú kampaň k euru,že nepravdivo informuje obyvateľov o tom,že po stanovení konverzného kurzu a zavedeníduálneho zobrazovania cien nastanezmrazenie cien. Ceny majú aj iné komponentyako menovú konverziu, ktoré sa nedajúovplyvňovať, ako napríklad rast cienenergie a pohonných hmôt, a tie pôsobianezávisle. Nečakané stanovisko k pripravovanejnovele zaujala Národná banka Slovenska,ktorá vyhlásila, že zavedenie eurasi nevyžaduje úradnú reguláciu cien a dokoncanavrhla stiahnuť tento návrh z legislatívnehoprocesu.Je však otázne, či v oblasti cien už nie jeneskoro. Podnikateľský sektor si už dávnopredtým uvedomil požiadavku moratóriacien po zavedení eura, a tak pomaly a potichuzačal postupne ceny zvyšovať. A tak si34

ekonomikamálokto vlastne uvedomil, že už teraz platípodstatne vyššiu cenu za bochník chlebaalebo že v kine za vstupenku zaplatí až 179slovenských korún.V tejto súvislosti vyvolal v slovenskej verejnostirozličnú reakciu aj návrh kriminalizáciezvyšovania obchodných cien pri ich prepočtez korún na eurá, to znamená, že by saobchodníci, ktorí porušia stanovenú ročnúgaranciu neprimeranými cenami, mohli dostaťdo väzenia. V týchto návrhoch sa počítalos nevyhnutnou spoluprácou občanov,ktorí by udávali obchodníkov neprimeranezdražujúcich tovar. Aj keď tieto návrhy niesú zatiaľ oficiálne prezentované, už viacerípolitici sa postavili proti tejto pripravovanejnorme. Dokonca aj sám premiér vyhlásil, žetakéto prísne tresty pre obchodníkov by malibyť len krajným riešením.Zatiaľ nie je jasná ani cenová koncepciav energetickej oblasti. Slovenská vláda analyzovalaa porovnávala ceny energií a priemernéplaty za rok 2007 a dospela k záveru,že výdavky slovenských domácnostína elektrinu a plyn sú v porovnaní s platminajvyššie v Európskej únii. Z celkových príjmovvydá slovenská domácnosť na elektrinutakmer 3 % (v Maďarsku je to 2,5 %,vČeskej republike 1,5 %) a výdavky za plyntvoria viac ako 5 % z celkových príjmov slovenskýchdomácností, zatiaľ čo v Maďarskusú to necelé 4 % a v Českej republikeviac ako 3 %. Z týchto dôvodov vláda uvažujeo tzv. stabilizácii cien energií na Slovensku.Samozrejme, že energetické firmynie sú týmito návrhmi nadšené. Práve naopak,pri plyne boli zámery ešte koncomroku zvýšiť jeho cenu pre rodiny o 10 až20 % a cena elektriny by sa od januára malazvýšiť o 10 %. Často sa spomínajú krížovédotácie, ktoré by boli v rozpore s európskoulegislatívou. Aj keď tieto vládne zámeryznejú pre verejnosť veľmi priaznivo,viacerí odborníci upozorňujú, že v prípade,ak vláda presadí tieto zmrazovacie zámery,pôjde len o odloženie ďalšieho zvýšeniacien energie. V budúcnosti teda môžemeočakávať skokové zvýšenie, ktoré verejnosťbude prekonávať s väčšími problémamiako dnešné postupné. Reálne trebauvažovať, že nutnosť ďalšieho zdražovaniaenergií vzhľadom k rastu ceny ropy a rastcien energii na európskych burzách je viacako pravdepodobná.A tak aj keď ministerstvo hospodárstva nariadiloregulačnému úradu vydať rozhodnutie,podľa ktorého by Slovenské elektrárnemali vyčleniť pre domácnosti a malých podnikateľovlacnejšiu elektrinu, realizácia tohtonariadenia je z právneho hľadiska ťažko vykonateľná.Viac či menej sa schyľuje k tomu,že zrejme lacnejšie energie na Slovenskunebudú.Ako vidieť, cesta ku konečnému prechoduna euro nebude jednoduchá. Slovensko sabude musieť popasovať ešte s viacerýmiproblémami. Ich riešenie ako aj celú cestuk euru bude pozorne sledovať nielen Európskakomisia, ale aj bezprostrední susediaSlovenska Poľsko, Maďarsko a Česko,ktorí sa pripravujú na podobný krok. Jedenvýznamný český komentátor v českejtlači dokonca uviedol: „Osud českým politikompriviedol do cesty ideálnu vec – susednéSlovensko prechádza na euro odjanuára 2009. Pre nás to znamená laboratóriumv priamom prenose. Ak sa tam euroosvedčí, kľudne ho prijmime v najbližšommožnom termíne. Ak budú jeho náklady výraznevyššie ako výnosy, hľadajme iný dátum.“ Autor je ekonóm a publicistaKresby Jan Tomaschofflisty | 7–8 | 200835

ozprávka ako má byťZubry sa vracajúna Slovensko Mária KrivušováTento príbeh je trošku ako rozprávka a začína sa známymi slovami: kde bolo, tam bolo, žili raz voľne na jednom kontinentenevypočítateľné, statné a neskrotné zubry. Bolo to dávno, asi pred tisíc rokmi. Dorastali do váhy 900 kg, dožívalisa priemerne 25 rokov a pravidelne vyvádzali svoje mláďatá. Bolo ich vídať po celej Európe a ľudia po nich pomenúvaliaj svoje sídla (na Slovensku napr. Zuberec, Zubrovka). Avšak – aj ich lovili. Možno ich túžili pokoriť, lebo zubry sa nedajúskrotiť, zapriahnuť, ustajniť, vycvičiť… Traduje sa, že posledného voľne žijúceho zubra na území dnešného Slovenskaulovil legendárny uhorský kráľ Matej Korvín, ktorý nastúpil na trón práve pred 550 rokmi.listy | 7–8 | 2008Ojedinelé pokusy v 19. i 20. storočí, ktorýmichceli osvietení zainteresovaní vrátiťzubra späť do jeho prírodného prostredia(Vysoké Tatry, Remetské Hámre), sa skončilineúspešne, a tak sme sa ešte pred párrokmi na Slovensku mohli tešiť iba zubramizo zvernice v Topoľčiankach. Za posledných50 rokov odchovala zvernica asi 100 kusovzubrov. Ochraňovať a zachovávať nejaký živočíšnydruh v chránenom priestore je chvályhodnýprístup, ale vrátiť ho do voľnej prírodytak, aby bol schopný prežiť sám, je prístupešte cennejší. A samozrejme zložitejší.Populácia zubrov však v uplynulých stáročiachnevymizla iba na Slovensku. Trendbol všeobecný, až sa napokon jeden z najväčšíchsuchozemských cicavcov v Európedostal medzi ohrozené druhy. Tzv. červenálistina sa po prvý raz objavila v roku 1963.Zrodila sa vo Svetovej únii ochrany prírodya prírodných zdrojov (založená pred 60rokmi, sídli vo Švajčiarsku), ktorá ju dodnesvedie, určuje kritériá aj kategórie. Odbornícirozoznávajú až deväť rôznych stupňov ohrozenia,pričom farebné označenie znamenánaliehavosť. Najhoršia je čierna farba – tá uževiduje iba vyhynuté druhy; hneď za tým nasleduječervená – kriticky ohrozené a ohrozenédruhy. Zubor sa medzi nimi ocitol.Projekt návratu zubra do voľnej prírodyv Národnom parku Poloniny na severovýchodeSlovenska má preto nielen lokálny,ale aj globálny význam. Jeho šťastným dátumomje rok 2004, keď sa zámery, želaniaa túžby premenili na skutočnosť – doPolonín bolo vypustených prvých päť kusovzubrov. „Prišli“ z Holandska a Švajčiarska(po dva kusy) a z Talianska. Pol roka sina miestny vzduch zvykali v obore, potomsa ich domovom stalo jedinečné prostrediecelej prírodnej rezervácie. Neskôr sa pridalhosť z Poľska (aj v minulosti sem občas prichádzalizubry z priľahlého Bieszczadskéhonárodného parku) a dovezený bol zubrí párzo ZOO v českom Chomutove. Populácia,ktorú zoológovia starostlivo prostredníctvommodernej techniky sledujú, nie je úplne„nemenná“ – občas sa niektorý zubor zatúlaa odíde. To však nie je podstatné – cieľomnie je to, aby zubor žil výlučne na Slovensku,ale aby žil a prežil v prírode.V úspešnom projekte v Poloninách zohralakľúčovú rolu v Holandsku sídliaca mimovládnaorganizácia so špecifickým zameranímna ochranu veľkých bylinožravcov a príslušnýchekosystémov (Large HerbivoreFoundation). Práve ona iniciovala spoluprácus oficiálnymi slovenskými miestami, bez ktorýchby bol projekt nemysliteľný. Okrem Slovenskapodporila v posledných rokoch organizáciaprojekty v Poľsku, Mongolsku, VeľkejBritánii, Nemecku, na Ukrajine či v Rusku;pozornosť sa ušla kamzíkom, gazelám, ťavám,divo žijúcim koňom, vysokej zveri.Národný park Poloniny je súčasťou veľkej biosférickejrezervácie Východné Karpaty rozprestierajúcejsa na území Slovenska, Poľskaa Ukrajiny. Poloniny (označenie pre horskélúky) sú najmenej navštevovaným národnýmparkom na Slovensku, čo znamená, že zubrytu majú nerušený priestor a pokoj. V prírodnýchbukových a jedľovobukových pralesoch sipochutnávajú na tráve, lístí, kôre stromov a kríkov,na lišajníkoch a machoch. Ťažkopádnykolos, pripomínajúci amerického bizóna, jedôsledný bylinožravec a denne spotrebujepriemerne 30 kg potravy. Samce sú samotárskea samičky sa o mláďa starajú približne dvaroky. Zostáva len dúfať, že postupne im budetejto starostlivosti čo najviac pribúdať.Projekt vrátenia zubrov do Polonín je na začiatkua to, že sa podarilo vysadiť do voľnejprírody po dlhých rokoch niekoľko kusovzveri, neznamená úplné víťazstvo. Je tovšak významný krok k zavŕšeniu každej rozprávky,ktorou je prostý fakt, že dobro napokonvyhráva… Autorka je novinárka z BratislavySnímky Alan Hyža36

Správa o zániku peklaPozemšťania, prosím vás, áno, ja, Čert, vásprosím, neberte moje meno nadarmo. Mnousa už naozaj nedajú strašiť deti a ani neposielajtesvoje ženy do pekla, teda ku mne.Nieže by som mal všetko obsadené, ako zastarých pekelných čias, nie, to iste nie.Peklo však prestalo existovať. Áno. Peklo užnie je.Sedím tu len ja, posledný radový Čert, podľamojich bývalých kolegov starý sentimentálnydobrák, kým okolo mňa s tichým sykotomdohasínajú večné ohne. Ani to už v tejtochvíli nie je pravda. Zhasli. Horí len môj malýohník predpísaný pre vrátnicu a rieka Styxvrhá na tieto riadky jeho chabý odblesk.Cháronov čln leží na jej brehu ako zdochnutáryba – hore dnom.Áno, na brehu Styxu sa už netlačia smädníhriešnici sužovaní večným neuhasiteľnýmsmädom zvyšujúcim sa úmerne množstvomvypitej vody. Ani v nej nevýska, nie, už v nejnevýska Marilyn Monroe počas pravidelnéhokúpeľa. Iba jej jedinej povolil náš šéfpri príležitosti výročia založenia Pekla kúpeľv Styxe. Samozrejme, že ešte predtýmmusel podplatiť nepodplatiteľných strážcovočistca a Marilyn napokon po dlhšom prehováranís angažmánom v pekle súhlasila,hoci o tridsať rokov mohla robiť v nebi che-Joseph Anton Koch: Peklo (1825 – 1829), repro: Slovpressrubína. Ona sa totiž toho neba trochu bálaa náš šéf sa zase bál toho, aby si to Pánbožkonerozmyslel (v poslednom čase maltrochu zvláštne chúťky, čo sa prejavilo aj narozkolísanom vnútornom poriadku pre očisteca neudelil jej výnimku, ktorá sa už stávalapravidlom).Ach, ako len vedela výskať. Už toľko rázsom chcel hodiť jej dreváčiky na tentochabý ohník, ale vždy sa vo mne ozve tojej zavýsknutie a vtedy sa spätím a čakám,áno, čakám tak ako vtedy, či predsa len nevyjdez vody a ja jej ich budem môcť obuťs hlavou hrdo vztýčenou, nenávistne hľadiacna Lucifera, ktorý ju po kúpeli s rykomunášal k sebe a my sme sa vrhali nakvapky, čo z nej crčali do pekelného prachu.A potom sme začuli klopnúť tie dreváčikya potom sme už nechceli počuť nič.Zapchávali sme si uši a hajcovali pod kotlamitých najcitlivejších dušičiek, ale ani tonepomáhalo.Ja vám tu podávam správu o zániku Peklaa vy ešte neviete pravdu o jeho vzniku. Hádamste len neuverili nebeskej propagande,ktorá tvrdí, že sme chceli byť ako Pánbožko,teda náš šéf Lucifer, a preto ten nevydarenýpuč, a potom Archanjel Gabriel atď... atď...Kdeže, kdeže ... Jozef ČertíkNapíšem vám, ako to naozaj bolo, aj keďto na veci už nič nezmení. Práveže my smechceli byť iní, iní ako náš bývalý nebeskýšéfinko. Neviete si ani predstaviť ako pomalynám plynul čas v nebi, či už v službe pribráne alebo v službe cherubínov predspevujúcichpodriemkávajúcemu pánbožkovi. Pekelnýorloj nehlučne odbíjal jednu a tú istúhodinu, nehlučne šušťali krídla anjelov určenýchpre klimatizáciu a rovnako nehlučne –v intervaloch, o ktorých sme nevedeli povedať,či sú dlhé alebo krátke – klopkali nabránu dušičky zosnulých svätcov, také čistéa priezračné, že sme ich často na bráne nemohliani zaregistrovať, rozoznať jednu oddruhej, a tak sme hlásili štatistické, vymyslenéčísla.Ešte šťastie, že existovala funkcia strážnychanjelov, tá nás naučila tajne sa spúšťať naZem , kde sme si, samozrejme, vybrali protikladtoho, čo sa propagovalo u nás hore.S obľubou sme chodili na výsluchy a upaľovaniečarodejníc, pričom sme si maľovalikončeky krídiel ich popolom. A potom sa tostalo. Jedného dňa sme prišli k šéfovi s petíciou,že chceme iné nebo. Pôvodné nebototiž nebolo – ako sa to videlo nám – pre pozemšťanovpríťažlivé. Hriechov a čarodejnícneubúdalo, a preto sme sa rozhodli vytvoriťiné nebo, odstrašujúce, také, ktorého by saľudia báli. Požiadali sme, aby sme mohli my,čiernokrídli odísť. Cestu sme si však muselipresekať.Založili sme teda Peklo, ako ho poznátez rozprávania starých mám. Kotlíky, večnéohne... Niekoľko oddelení sme urobili ajpodľa Danteho, čo nám vystačilo až do polovicedvadsiateho storočia.Ale potom sa začalo šuškať o tom, že peklotreba zmodernizovať, lebo ľudia na Zemi násuž vraj dávno tromfli. Večný oheň sa vraj nevyrovnáohňu okamžitému, ktorý na Zeminazývajú atómovou alebo vodíkovou bombou.A potom k nim pridali ozónovú dierua globálne otepľovanie. Všetci začali z peklautekať na Zem zbierať skúsenosti a naspäťsa už nevrátili. Nuž a ja teraz váham, ale asipôjdem aj ja ... Autor je publicista a fejtonistaletný fejtónlisty | 7–8 | 200837

listy | 7–8 | 2008 listy na cestáchAko sa zrodilo zemplínskemore Peter ŠoltésVýchod Slovenska v posledných rokoch pravidelne sužujú lokálne povodne a záplavy. Objavujú sa so železnou pravidelnosťou,nie však v rovinatých oblastiach ležiacich pri veľkých vodných tokoch, ale takmer výhradne v podhorskýchobciach, kde sa miestny potok po prívalových dažďoch na niekoľko hodín zmení na ničiacu masu kalnej vody. Najväčšiezemplínske rieky Ondava a Topľa sú skrotené vodnými nádržami, ktoré na nich vznikli pred štyridsiatimi rokmi.Východné Slovensko sa zemepisne delí nadve rozdielne polovice. Jeho severná časť jehornatá, terén členitý a odvodňovaný desiatkamipotokov a riečok. Tie sa postupne zlievajúa v jeho južnej, rovinatej polovici odvádzajúsvoje vody po Tise do Čierneho mora.Laborec, Uh, Latorica, Ondava a Bodrog s početnýmimenšími prítokmi sa pri topení snehui väčších dažďoch viackrát do roka vylievaliz korýt a zaplavovali veľké územia. Terén bolv niektorých oblastiach nižší ako úroveň nímpretekajúcich riek, takže po opadnutí povodnísa vody nemohli vrátiť späť do riečísk a ostávalina poliach. V mokrých rokoch tak bola zaplavovanáalebo podmáčaná pôda až 64 obcí.Pôdy nasiaknuté vodou bez potrebného množstvavzduchu spomaľovali rozklad organickýchlátok a zle sa hnojili. V období nedostatku dažďovzase zoschýnali a pukali. Časté záplavy výrazneprispievali k chudobe a zaostalosti. Vodaľudí oberala o úrodu i o chuť zveľaďovať svojebiedne príbytky, zaplavované studne šírili chorobyako týfus či dyzentéria a zamokrené lúkyboli plné nebezpečného hmyzu.Ako bojovať s povodňamiProblémom záplav sa v 30. rokoch 19. storočiazaoberal i uhorský snem, ktorý podobneako v ostatných sužovaných oblastiach nariadilvybudovanie odvodňovacích kanálova vysúšanie pôdy. Ďalší pokrok nastal v roku1846, kedy uhorská vláda podnietila vznikmelioračných družstiev, ktoré však slúžili v prvomrade na ochranu veľkostatkárskych majetkov.Pôda drobných roľníkov ostávala naďalejvystavená povodniam, tí sa preto spájalia zakladali svojpomocné družstvá.Problém povodní na Východoslovenskej nížinemali na stole zodpovední úradníci ajnaďalej. V roku 1925 vznikol prvý generálnyplán, ktorý mal riešiť ochranu pozemkovproti veľkým vodám. Realizovali sa všaklen niektoré úseky, medzi nimi tok Laborcapri Michalovciach. Vojnový slovenský štát sas pomocou svojpomocných družstiev tentoproblém snažil riešiť projektom ohradeniavodných tokov. To však problém záplav definitívneneriešilo, lebo bolo nutné zabezpečiťaj odvod zhromaždených vôd, a to sozreteľom na spádové pomery záplavovéhoúzemia a hladiny jeho vôd. Len čiastočne38

to riešila stavba kombinovaných prirodzeno-umelýchodpadov, aby pri nízkej hladinemohli byť vody prečerpávané čerpadlami.Medzníkom bol rok 1949, kedy sa prikročilok vypracovaniu štúdie komplexného riešeniavodohospodárskych úprav Východoslovenskejnížiny. To malo spočívať v dokonalej ochraneproti veľkým vodám, ďalej v odvedení vnútornýchvôd a zároveň sa mala riešiť i otázka hospodárenias vodou, ktorá doteraz odteká bezúžitku, a využiť ju na zavlažovanie. Vtedy vznikliplány na výstavu vodných nádrží Bukovec, Ružín,Domaša a ďalších menších stavieb.listy na cestáchVýstavba nádrže pod VihorlatomHlavným účelom vzniku vodnej stavby na Laborcibolo znížiť jeho vysoký prietok v obdobízáplav. Zemplínska šírava bola preto navrhnutáako retenčná nádrž s cieľom zachytávaťpovodňové vlny a znížiť tak nežiaduci prietokvody v Laborci jej zadržaním v nádrži. Oblasť,na ktorej mala vzniknúť, ležala medzi Laborcom,výbežkami Vihorlatu a štátnou hranicous Ukrajinou (vtedy Sovietskym zväzom)a rozprestierala sa medzi obcami Vinné, Kaluža,Klokočov, Kusín, Jovsa, Lúčky a Zalužicena celkovej ploche 33 km². Bola to najviaczaplavovaná oblasť Východoslovenskejnížiny. Pri návrhu retenčného priestoru nádrže,ktorý slúži na zachytávanie povodňovejvlny, sa vychádzalo z povodňového režimuza obdobie medzi rokmi 1931 – 1960, kedybolo zaznamenaných 55 povodňových prietokovnad riekou s kritickým prietokom 100m³ za sekundu. Na základe nich bol stanovenýobjem tzv. „teoretickej povodne“ s kulminačnýmmaximálnym prietokom 600 m³za sekundu a trvaním sedem dní. Z tohto vyplynulpotrebný objem retenčného priestoru100 miliónov m³.Stavba bola naprojektovaná tak, že vodaz Laborca sa prostredníctvom pohyblivejhate na Laborci prívodným kanálom odvádzado nádrže a v prípade nízkej hladinyvody v rieke sa voda z nádrže privádza inýmkanálom späť do materského toku. Vodynádrže sa mali od začiatku využívať i na závlahys pomocou systému prečerpávacíchstaníc a zavlažovacích kanálov. Ďalší účel,ktorý nádrž plní, je zabezpečenie dostatkuvody pre okolitý priemysel, najmä však pretepelnú elektráreň Vojany. V rokoch chudobnýchna zrážky je nádrž jediným zdrojomvody pre jej chladiarenské systémy.Slávnostné zahájenie výstavby sa uskutočnilona michalovskom štadióne 31. mája1959 a stavebné práce prebiehali v rokoch1961–1966. Vytváranie násypov boloz technických dôvodov možné iba v letnýchmesiacoch, v zimnom období sa budovaloopevnenie svahu hrádze. Okrem výstavbyhlavných objektov, ktorými boli nápustný objekt(nádrž) so systémom hatí a prívodný kanál,si výstavba nádrže vyžadovala i celý radďalších úprav a stavieb. Bolo treba preložiťniektoré úseky ciest, previesť úpravy potokovústiacich do nádrže, výstavbu kanalizáciea vodovodu, presídliť obec Malé Zalužicea časť obcí Kaluža, Klokočov a Kusín,vybudovať v nich nové školy, preložiť cintorínya rad ďalších drobných stavieb.Sĺňava, Vihorlatka, ŠíravaZaujímavý je príbeh výberu mena pre druhúnajväčšiu vodnú plochu na Slovensku. Po dokončeníbolo vodné dielo pomenované Podvihorlatskánádrž. Rada ONV v Michalovciachvšak nebola s názvom spokojná. Komisia obchodupri ONV preto usporiadala súťaž nanázov vodnej nádrže, do ktorej sa prihlásilotakmer 350 návrhov. Komisia po zložitom vý-bere nakoniec vybrala štyri: Michalovský lúč,Zemplínsky lúč, Michalovská sĺňava a Zemplínska.Ani jeden z nich však funkcionárovONV nepresvedčil. Oslovili i Jazykový ústavĽ. Štúra, odkiaľ prišiel návrh, že by sa nádržmohla volať Vihorlatka. Táto zdrobnelina savšak tiež nezdala vhodná pre 33 km² plochuvody. Víťazný návrh komisii predložil redaktorVýchodoslovenských novín v Košiciach EmilLastomirský, spravodajca pre michalovskýokres. Svoj návrh zdôvodňoval: „Vihorlatskápreto, že sa nachádza pod pohorím Vihorlat,sĺňava preto, že podľa mojej mienky dosťdobre vyjadruje poslanie tejto rekreačnej lokality“.Až 5. augusta 1966 bola nádrž „pokrstená“menom Vihorlatská sĺňava, kedy hoschválila rada ONV v Michalovciach.Už po prvej turistickej sezóne sa však kauzaznovu otvorila. Množili sa námietky voči tomutonázvu, ktorý sa mnohým zdal iba kópiouSĺňavy neďaleko Piešťan. Niektorí odborníciupozorňovali, že z praktického hľadiska bynázov nemal obsahovať viac ako jedno slovo.V tlači bude stále totiž tendencia skracovaťho na jedno slovo, a to Sĺňava. Obyvateľomlisty | 7–8 | 200839

listy | 7–8 | 2008 listy na cestách / osobnosti Slovenskavýchodného Slovenska je navyše „slovo Sĺňavazvukovo cudzie, a preto sa ani neujalo,ale naopak, vznikali z neho rôzne skomoleniny.“Otázkou sa zaoberali i rôzne periodiká.Redakcia denníka Práca navrhla kompetentnýmorgánom, aby sa cez zimu postaralio nápravu, aby sa od jari mohla nádrž propagovaťuž pod novým názvom. Na základe diskusiív tlači preto vzniesol Krajský výbor KSSv Košiciach pripomienky k názvu Vihorlatskásĺňava. Okresný úrad ale požiadal, „aby sapôvodný návrh ponechal, kvôli tomu, že sina tento názov občania už zvykli a bolo vyrobenéznačné množstvo darčekových a upomienkovýchpredmetov s týmto názvom.“ Krajvšak nad okresom, ako to bývalo zvykom, zvíťazil,a tak sa opäť začalo s hľadaním vhodnéhomena. Návrhy boli opäť rôzne: Tíšina,Perla, Šírava a pod. Rok a pol trvajúci processa uzavrel koncom novembra roku 1967.Vtedy Východoslovenské noviny i odborárskaPráca uverejnili článok informujúci o tom, žerada Okresného národného výboru v Michalovciachzmenila názov Vihorlatskej sĺňavyna Zemplínska šírava. Podľa zdôvodnenia jetento názov pôvodný, keďže slovom Šírava nazývalitunajší obyvatelia lúky na mieste, kde savybudovala nádrž.Hneď prvá sezóna po napustení vodnéhodiela v roku 1966 prilákala množstvo návštevníkov.Denná návštevnosť dosahovala 3 až 5tisíc osôb, cez víkend 12 až 15 tisíc osôb, a tobez akejkoľvek propagácie. Celkovo v prvejsezóne navštívilo Balaton pod Vihorlatom, akoho pomenoval pražský Technický týdenník,okolo 300 tisíc návštevníkov. V roku 1967 sina plážach tejto vodnej nádrže oddýchlo 530tisíc turistov. Najväčšiu návštevnosť zaznamenávalicez voľné soboty a nedele, kedy bolona jej brehoch až 30 000 ľudí denne. Návštevnosťstále stúpala a v roku 1973 dosiahla1 700 000 návštevníkov. Po páde komunistickéhorežimu záujem o rekreáciu pri zemplínskommori upadol, no stále sa pohybuje okolo700 tisíc návštevníkov za jednu sezónu.Hoci Zemplínska Šírava stratila prívlastok jedinéhonašincovi prístupného mora, stále ostávanajdôležitejšiu vodohospodárskou stavbou naVýchodoslovenskej nížine. Už vyše 40 rokovchráni od povodní stovky dedín a miest, prepoľnohospodárske účely získala tisíce hektárovmočarín a premokrenej pôdy a výraznezmenila ráz krajiny pod Vihorlatom. Autor je historik a publicistaSnímky Daniel GalajdaHviezda, ktorásvieti aj po smrtiPravda, rodinná pohodasa čoskoro vytratila.Bohdan Warchalmal iba šesťrokov, keď mu zomrelotec – matkasa rozhodla splniťjeho želanie, aby saich syn stal huslistom. „Tvoj otec si želal, abysi sa učil hrať,“ povedala a podala mu prvéhusle, ku ktorým si vytvoril zvláštny vzťah, podobneako k nástroju od nemeckého majstraHeineckeho, ktorý ho od dvanástych narodenínsprevádzal po celý život. Chudobná vdovanemala peňazí nazvyš, preto jeho prvou učiteľkouhudby bola teta, amatérska huslistka,ktorá ho učila bez osnov. Ladil tak, že zahralna prázdnej strune, nasledoval prvý, druhýa tretí prst a potom ďalšia prázdna struna;keď všetko „pasovalo“, bolo ladenie dobré.V netradičnej hudobnej príprave pokračovalWarchal u mladého talentovaného huslistu,pôvodným povolaním úradníka, ktorý sa povojne stal riaditeľom hudobnej školy v Karvinej.Po rokoch usúdil, že to boli dobré základy,pretože hral to, čo ho bavilo a to, čomusel, sem-tam odbil. Mama vo výchove zastalaotca. Bola neúprosná, až prísna a keď Jozef LeikertV dobe mladosti Bohdana Warchala neexistovala televízia a rozhlas bol stálev začiatkoch. No jeho najbližší na moravsko-poľskom pomedzí, kde sa narodil,pociťovali potrebu hudobne sa vyžívať. Na rodinných či susedských stretnutiachradi spievali a kto len trošku vedel hrať na nejakom hudobnom nástroji, rádsa zapájal do týchto príjemných muzicírovaní. Vznikali rôzne zoskupenia: strýkohral na harmonike, niekto iný na trúbke, otec a teta hrali na husliach. Ďalší susedprišiel s mandolínou, sesternica sa učila hrať na husliach a na klavíri a jemuzostal plechový bubienok, do ktorého však udieral s nadšením.Bohdan Warchal(27. 1. 1930 – 30. 12. 2000)huslista, dirigentzistila, že v hudobnej príprave poľavil, v hneverozbila husle, zlomila sláčik a vyhlásila, žes muzikou je koniec. Po nárekoch a odprosovanímusel nad hrobom otca sľúbiť, že budeporiadne cvičiť a študovať tak, aby sa staldobrým huslistom. Sľub splnil a z hudobnejdráhy až do konca života nezišiel.Sen o vlastnom kvarteteVyštudoval hru na husle na brnianskom konzervatóriu,neskôr na Janáčkovej akadémiimúzických umení v Brne. Počas štúdia hrávalv rôznych kapelách a na rôzne nástroje – nabase, na trúbke, bol bubeníkom – vraj „najlepšímv Európe“, ako žartom vravievali kamaráti,keď hrávali v kaviarni Európa. Potomsa jeho hudobná cesta otočila na Slovensko,kde prežil väčšinu života. Ambiciózny mladýmuzikant hneď po skončení štúdia roku 1957vyhral konkurz na miesto koncertného majstraa prvýkrát vstúpil cez bránu Slovenskejfilharmónie. Vtedy zaiste ani netušil, že vstupujena dlhých štyridsať rokov... Na obdobie,ktoré nasledovalo po nástupe do filharmónie,umelec rád spomínal, hoci vždy túžil hraťv komornom orchestri. Pôsobenie vo veľkomtelese ho v mnohom obohacovalo a veľa sanaučil od veľkých svetových, ale i domácichdirigentských osobností. Tajného muzikantskéhosna o založení komorného orchestrasa však tak ľahko nevzdával. Keď za ním prišlikolegovia s návrhom, aby založili kvarteto,sen sa začal napĺňať. V septembri 1960 vznikolpod hlavičkou Slovenskej filharmónie Slovenskýkomorný orchester, ktorý po čase užnikto nenazval inak ako Warchalovci.40

Začala sa umelcova nová životná etapa. Orchestersa stal jeho láskou a krásnym celoživotnýmposlaním. Oficiálny debut sa konal11. apríla 1961 a počiatočná priazeň publikaneutíchala, akoby všetci v hľadisku vycítilipriam živočíšnu radosť z hrania. BohdanWarchal bol hudobníkom telom i dušou. MilovalBacha, Corelliho, Vivaldiho, Janáčka,no rovnako cítil aj pulz doby, rád hral súčasnúhudbu a vdýchol život i viacerým súčasnýmdielam slovenských skladateľov. Warchalovciúčinkovali na významných hudobných festivaloch– popri Bratislavských hudobných slávnostiachna Pražskej jari, Štrasburskom hudobnomfestivale, Salzburských hudobnýchslávnostiach, budapeštianskom i istanbulskomhudobnom festivale. Súbor precestovalcelú Európu, Austráliu, USA, Kanadu, Čínu,Kóreu a Japonsko. S orchestrom spolupracovalipoprední svetoví sólisti ako Spivakov,Zimmermann, Perényi, Katsarsis, Rampal,Holliger či Schreier a z viac ako sto nahrávokväčšinu titulov zaradili do svojich katalógovhudobné firmy v Japonsku, Švédsku, VeľkejBritánii a Francúzsku.Najvyššie vyznamenaniaV polovici 70. rokov minulého storočia saokrem sólovej práce B. Warchal začal venovaťaj dirigovaniu a pedagogickej práci; niekoľkorokov učil na Hudobnej fakulte Vysokejškoly múzických umení v Bratislave. V roku1968 mu za významný prínos v oblasti koncertnéhoumenia udelili titul zaslúžilý umelec,o pätnásť rokov neskôr mu prezident republikyudelil titul národný umelec a v roku2000 dostal takisto od prezidenta republikyvysoké štátne vyznamenanie – Rad ĽudovítaŠtúra. Ocenenia ho potešili, ale neprikladalim veľký význam, hral vždy naplno, bezohľadu na to, kde a pre koho. „Stať sa hudobníkomje šťastím. Bez hudby si neviemživot predstaviť,“ vyznal sa z pocitov. „Keďpán Boh pomiešal v Babylone ľuďom jazyky,pomyslel si, že nie všetci sú až takí zlí a darovalim univerzálnu reč – hudbu,“ dodal.Bohdan Warchal bol skromný a úprimnýv hudbe i v živote. Preto ho roku 1995 raniloosočovanie zo strany vedenia filharmóniea s ťažkým srdcom zo svojho dlhoročnéhopostu odišiel. Dva roky pôsobil v Pražskomkomornom orchestri, ale po nastúpení novéhovedenia sa vrátil do Bratislavy. Na prelomemilénia oslávil sedemdesiate narodeninya napriek zákernej chorobe bol plnýoptimizmu. „Hudba pre mňa znamená vrcholblaha, vrchol predstavy toho, čo človekarobí šťastným. Hudba mi pomáha, priam maťahá, drží ma pri živote,“ vyznal sa na jeseňroku 2000, keď na slávnostnom koncertepri príležitosti štyridsaťročnice orchestra prezhoršujúci sa zdravotný stav zahral už lenjednu skladbu.Žiaľ, choroba bola silnejšia a v tom istomroku navždy zmĺkli jeho milované husle, vyhaslajeho hviezda. V roku 2002 sa na skutočnomhviezdnom nebi objavila planétka,ktorú Medzinárodná astronomická únia napodnet objaviteľky, mladej českej astronómkyLenky Šarounovej, pomenovala Warchal.A tá zostane nesmrteľná – podobne,ako jeho milovaná hudba. Autor je historik, básnik, spisovateľ literatúryfaktu a vysokoškolský pedagógSnímky archívosobnosti Slovenskalisty | 7–8 | 200841

folklórViktoriánské slavnostiChomutov v barvách mezinárodního folklóru Jana Vlčková24. až 27. července proběhl v Chomutově již čtvrtý ročník „Viktoriánských folklórních slavností“, který pořádal a organizovaldomácí soubor Krušnohor. Rozhodnutí organizovat tyto slavnosti padlo ještě v roce 2005, v rámci oslav 400. výročíměsta Chomutova. Vše nasvědčuje tomu, že záměr organizátorů – založit solidní tradici – se vydařil.listy | 7–8 | 2008BelicaDancitisSkejušan„Historická fakta jsme konzultovali s profesoryhistorie z gymnázia,“ řekla nám vedoucísouboru Jaroslava Macháčková. Svatý Viktorje jedním z patronů města Chomutova,který je plasticky zobrazen na jižní straněTrojičního sloupu na náměstí 1. Máje. Prototedy Viktoriánské slavnosti. Historické pramenyuvádějí, že v roce 1725 kardinál JohannesSalermo daroval místním jezuitůmostatky světce, které byly slavnostně uloženyv kostele sv. Ignáce. Akt uložení provázelyúdajně „velkolepé slavnosti“, které trvalytři dny.„Termín slavností jsme nezvolili náhodně.Má původ v katolickém kalendáři, ve kterémsvátek sv. Viktora připadá na 28. července,“vysvětlila novinářům načasování akce J. Macháčková.Římskokatolická církev sloužív této souvislosti slavnostní mši.Na festivalu vystoupil již tradičně domácí souborKrušnohor a jako hosté Dyleň z KarlovýchVarů a Valašský vojvoda z moravských Kozlovic.Na scéně nechyběl ani další domácí souborSkejušan, který se stará o udržení tradicpotomků Slováků z Podkarpatské Rusi. Najeho vystoupení bylo zvědavých plno posluchačůvšech věkových kategorií. Překvapivébylo, že většina účinkujících byla z řad mladégenerace, což svědčí o tom, že zájem o národopisnevyhasnul.Skejušan, který týden před slavnostmi zazpívalv rusínském jazyce na „Balkánském dni“na zámku Červený hrádek u Jirkova, je v ČRoblíbený. Získal již řadu ocenění, napříkladna festivalech v Rožnově nebo ve Strážnici.„Jsme původem Slováci z PodkarpatskéRusi, protože rusínská národnost tehdy nebylauznaná. Naši předci odešli v 19. stoletído Rumunska za prací a lepší půdou.Tam se usadili ve vesničce Skejuš, kdeudržovali zvyky, tradice a písně. Odtud pocházíi název našeho souboru. Na základědekretů prezidenta E. Beneše se tito lidévraceli zpátky“, uvedla organizační vedoucísouboru Kateřina Martínková. Ona samaměla čtyři roky, když se i s rodiči přistěhovalado Chomutova.Festival obohatili i hosté z ciziny, např. Belicaz Bulharska a Dancitis z Lotyšska. Překladateléa průvodci zahraničních souborů – TodorStojanov z Chomutova (za Bulharsko)a Ľudmila Šulová z Popradu (za Lotyšsko)zprostředkovali čtenářům dojmy hostujícíchzahraničních skupin.T. Stojanov: „Moje dcera je členkou souboruKrušnohor, a když se připravoval letošnífestival, napadlo ji, že by na slavnostechmohl zaznít i bulharský folklór. Jsempůvodem z Bulharska, a tak jsme pozvali26-členný soubor z vesnice, odkud pocházím.Členové souboru jsou nadšení, nejenproto, že jsou poprvé v životě v cizině. Líbíse jim množství hradů a zámků na území ČRa obdivují zachovalou historickou architekturuměst, včetně centra Chomutova.“Ľ.Šulová: „Před dvěma lety přijal pozvání zúčastnitse na chomutovských slavnostechi soubor z Lotyšska. Letos přijela mladšísekce, ve věku do jednadvaceti let, celkem45 účinkujících. Nejmladší z nich Elze jsouteprve dva roky. Všichni byli v Čechách poprvé.S nadšením vnímali zdejší krajinu,velký dojem na ně udělaly Krušné hory. Bylise podívat na Kamencovém jezeře, ale i nachomutovské věži. Město se jim velmi líbilo.Příští rok se na Slovensku ve městě Kežmarokpod Vysokými Tatrami uskuteční mezinárodnífestival „Euro – lidová řemesla“, jehožsoučástí budou i vystoupení folklórních souborů.Na tento podtatranský festival jsou užpozvány i některé soubory z letošních Viktoriánskýchslavností.“Jak tedy vidět, folklór spájí. Autorka je novinářka z ChomutovaSnímky autorka42

Z návštevy ministra kultúryČR Václava Jehličku naSlovensku Radúz KamenistýV dňoch 2. – 4. júla sa uskutočnila zahraničná pracovná cesta ministra kultúry ČR Václava Jehličku na Slovensko. Členomdelegácie okrem osobného tajemníka ministra kultúry ČR Jana Růžičku, Tomáša Wiesnera – riaditeľa odboru movitéhokultúrneho dedičstva, múzeí a galérií Ministerstva kultúry ČR a referentky zahraničného odboru MK ČR Bohumily Bžochovejbol aj tajomník KSK a člen rady vlády ČR pre národnostné menšiny Radovan Čaplovič.Účelom pracovnej návštevy Slovenska bolostretnutie ministra kultúry ČR V. Jehličkus podpredsedom vlády SR pre vedomostnúspoločnosť, európske záležitosti, ľudsképráva a menšiny Dušanom Čaplovičom,vzhľadom k nadchádzajúcemu sa predsedníctvuČR v rade EÚ. Ďalším cieľom bola návštevačeských krajanov na Slovensku predblížiacim sa Mesiacom českej a slovenskejkultúrnej vzájomnosti v októbri t. r., ďalej prehliadkačeských kultúrnych centier a oboznámeniesa s koncepciou ochrany kultúrnychpamiatok na Slovensku. V tejto súvislosti delegáciavedená ministrom kultúry ČR V. Jehličkomjednala i so slovenskými expertmi napamiatkovú starostlivosť, pričom navštívilaniekoľko významných miest.Hlavným stredobodom záujmu delegácie boloprvý deň navštíviť Stredný a Horný Spiš predovšetkýmmiesta s jeho pamiatkami zapísanýmido zoznamu svetového kultúrneho dedičstvaUNESCO – Kostol sv. Ducha v Žehre,Spišskú Kapitulu, Spišské Podhradie a Spišskýhrad, ďalej Levoču – mesto, ktoré sauchádza o zápis do zoznamu svetového kultúrnehodedičstva UNESCO. V priebehu návštevytýchto pamätihodností sprevádzali delegáciuprimátor mesta Levoča MiroslavVilkovský a Ivan Dunčko, vedúci odboru cestovéhoruchu a rozvoja mesta Levoča. Počaspresunu do Bardejova zavítal minister kultúryV. Jehlička s členmi jeho delegácie do StarejĽubovne, kde si prezreli priestory Ľubovnianskehohradu v sprievode primátora mesta ValentaJaržembovského a kastelána hradu DaliboraMikulíka, ako aj ďalších zástupcov mesta.Napokon vo večerných hodinách privítal v Bardejovedelegáciu primátor mesta Boris Hanuščak.Neskôr sa so svojim sprievodom pripojili podpredseda vlády SR D. Čaplovič, ktorýsprevádzal delegáciu vedenú ministrom kultúryČR V. Jehličkom aj nasledujúci deň počas prehliadkyBardejova, expozície ľudovej architektúryhorného Šariša v Bardejovských kupeľoch– najstaršieho múzea v prírode (skanzenu) naSlovensku. Nakoniec aj pri slávnostnom prijatíoboch delegácií, menovite primátorom KošícFrantiškom Knapíkom v priestoroch Starejradnice v Košiciach. Po prijatí na košickej radnicinasledovala prehliadka historického centraKošíc, najmä so zameraním na jeho dominanty– Štátne divadlo v Košiciach, Urbanovúvežu, Dómu sv. Alžbety a kaplnky sv. Michala.Po skončení prehliadky mesta navštívil ministerkultúry ČR V. Jehlička České centrum Slovenskov Košiciach, kde sa stretol za účastiriaditeľky centra Kateřiny Novotnej s predstaviteľmičeskej komunity žijúcej v Košiciach a navýchodnom Slovensku. Posledný deň pracovnejcesty po Slovensku absolvovala delegáciaV. Jehličku návštevu Bratislavy, konkrétne prehliadkuvýstav v Slovenskej národnej galérii pripríležitosti jej 60. výročia od založenia a stretnuties riaditeľkou Českého centra Slovenskov Bratislave Janou Buriánovou a so zástupcamiorganizácií českých krajanov v priestorochČeského centra v Bratislave, kde sa oboznámilas koncepciou a zámermi kultúrneho životaČechov na Slovensku. Pri návrate do Českejrepubliky navštívil minister kultúry V. Jehlička ajspoločnú česko-slovenskú nomináciu dvochpohraničných obcí Kopčan (SR) a Mikulčíc(ČR) – projekt mikulčicko-kopčanského archeologickéhoparku pamiatok Veľkej Moravy, ktorousa uchádzajú o prijatie do zoznamu svetovéhokultúrneho dedičstva UNESCO.Prinášame vám krátku fotoreportáž z pracovnejcesty ministra kultúry ČR V. Jehličkuna Slovensku. Podrobnejšiu reportáž vámpriblížime v ďalšom vydaní časopisu LISTYSlovákov a Čechov. Autor je publicistaFoto Radovan Čaplovič a Marián Šangalačesko-slovenská spoluprácaZ prijatia ministra kultúry ČR V. Jehličku na levočskejradnici primátorom mesta M. VilkovskýmMinister kultúry ČR V. Jehlička a podpredseda vládySR D. Čaplovič prichádzajú v sprievode primátora KošícF. Knapíka do priestorov košickej Starej radniceMinister kultúry ČR V. Jehlička a podpredseda vlády SRD. Čaplovič navštívili aj výstavu v priestoroch SNG v Esterházyhopaláci v Bratislave pri príležitosti jej 60. výročialisty | 7–8 | 200843

SLOVAK NATIONALLIBRARY IN MARTINNATIONAL LIBRARYOF THE CZECH REPUBLICSLOVAK INSTITUTE IN PRAGUESLOVAK NATIONAL MUSEUMThe international exhibition projectof the Slovak National Library was realizedon the occasion of 90 th anniversaryof the creation of the first common stateof Czechs and SlovaksThe project is supported byThe Ministry of Culture of the Slovak Republicand The Embassy of the Slovak Republicin the Czech RepublicTHE KLEMENTINUM GALLERYK Ř IŽOVNICKÁ 190, PRAHA 1THE ROADS OF A SLOVAK BOOK • FROM PROGLAS TO POST-MODERNISMSLOVENSKÁ NÁRODNÁKNIŽNICA V MARTINENÁRODNÍ KNIHOVNAČ ESKÉ REPUBLIKYSLOVENSKÝ INŠTITÚT V PRAHESLOVENSKÉ NÁRODNÉ MÚZEUMMedzinárodný výstavný projektSlovenskej národnej knižnicebol zrealizovaný pri príležitosti 90. výročiavzniku prvého spoločného štátuČechov a SlovákovProjekt podporili:Ministerstvo kultúry Slovenskej republikya Veľvyslanectvo Slovenskej republikyv Českej republikeGALERIE KLEMENTINUMK Ř IŽOVNICKÁ 190, PRAHA125. september – 9. november 200825 th of September – 9 th of November 2008TUESDAY – FRIDAY / 10.00 – 19.00UTOROK – NEDEĽ A / 10.00 – 19.00 HOD.

Pre press>Press>Lettershop>Distribucewww.cprint.cz | www.cprint.sk | sales@cprint.cztlačiareň pre Česko a Slovensko