Listy

ListySLOVÁKOV A ČECHOV,Ročník 19Cena 30 Kč / 1,20 Euro102012ktorí chcú o sebe vedieť viac• Svetozár Okrucký - Pavol Hammel: Radšej sa dívam dopredu • Igor Válek- Za ovčiarstvom do Liptovského Hrádku • Vlado Štancel - Chátrající dům• Adriana Brázdová - Spomienka na mošovského rodáka Štefana Krčméryho• Peter Šimko - Počiatky doby autobusovej na Slovensku • ĽuboslavMoza - Jaroslav Kočiš • Zuzana Štancelová - Števo Capko • Veronika Civínová- Puritáni v Amerike • príloha Klubové listy •

PROGRAMYZ programov Slovenskéhoinstitutu a Dokumentačnéhoa múzejného strediskaslovenskej menšinyKedy:Kde:Čo:17.10. 9.00-17.00Středisko knihovnických a kulturních služebChomutova.Kultúrny pluralizmus a multikultúrna výchova,II. Medzinárodný vedecký seminár o Slovákochv ČR a nielen o nich.Pripravil ÚSD AV ČR, v.v.i., Oblastní muzemv Chomutově a DOMUS SM v ČR s finančnoupodporou MK ČR a Úradu vlády ČR.Kedy:Kde:Čo:5.11. 18.00Regionální knihovna TepliceKto si čo zvolí. Literárny večer k výročiamHany Ponickej a Zory Jesenskej.Pripravilo Dokumentačné a múzejné strediskoSM v ČR pre Obec Slovákov v Tepliciachs finančnou podporou MK ČR. ModerujeHelena Nosková, Vlado Štancel a na klavíripreluduje Matylda Štancelová.Kedy:Kde:Čo:Kedy:Kde:Čo:Kedy:Kde:Čo:21.10. 19.30Divadlo Gong, Sokolovská 191, Praha 9Folklór bez hraníc. 20. ročník folklórneho festivalupri príležitosti Mesiaca česko-slovenskejvzájomnosti. Účinkujú Limbora, Limborka,Zornička a Vsacan.Pripravila Limbora o.s. a Etnica o.s. v spoluprácis SI.23.-28.10.Jihlava16. Medzinárodný festival dokumentárnychfilmov Jihlava. Slovensko zastupujú filmy:Cigáni idú do volieb, Krehká identita aSelf(less). Portrait. SI podporil MFDF Jihlavao.z. JS.25.10. 18.00Modrá sála SIAgáta Kalinová, Jana Juráňová: Mojich 7 životov.Prezentácia knihy rozhovorov so známoutvárou Kultúrneho života a Slobodnej EurópyAgátou Kalinovou. Moderuje Peter Brod.Pripravilo Bábkové divadlo na Rázcestí BanskáBystrica a vydavateľstvo Aspekt.Kedy:Kde:Čo:8.-9.11. 9.30DNM a Modrá sála SIIX. pražská konferencia slovenských stredoškolákova ich hostí.Téma: Po stopách slovenských krajanov.Exkurzia po Prahe po stopách Slovákova pamätníkov česko-slovenskej vzájomnosti.Pripravilo DOMUS SM v ČR s finančnoupodporou Úradu pre Slovákov žijúcichv zahraničí.Zmena termínov a programu vyhradená!

Slovo redaktoraMilí čitatelia,otvoril sa nám mesiac česko-slovenskej vzájomnosti. Je to september, október,či november? Logicky by jeho dni mali začínať pripomenutím si vznikuspoločného štátu, tzn. 28. októbrom. V praxi sa však často stretávame s tým,že vzájomnosť sa pripomína a oslavuje od začiatku októbra a končí koncomoktóbra. Málokedy presiahne do novembra, ktorý v nás starších vyvolávaspomienky na Mesiac československo-sovietskeho priateľstva a uzatváraniezmluvy o večnom priateľstvea spolupráci.Mesiac česko-slovenskejvzájomnosti vošiel v známosťv roku 2004 ako kultúrnypočin, ktorý nebolostro ohraničený a praktickyobsiahol celú jeseň. Na programyv tomto mesiaci možnodostať záštitu ministra kultúry.Aj KSK mal niekoľko programovpod záštitou ministrakultúry k tejto vzájomnosti,či už to boli výstavy, literárnevečery alebo divadlo malýchforiem.V tomto roku, okrem literárnehopodvečera venovanéhoslovenským spisovateľkám,ktoré boli nositeľkamičesko-slovenskej vzájomnosti, sme sa rozhodli zistiť, aká je skutočná hĺbkačesko-slovenskej vzájomnosti v českom a moravskom priestore. Základompre toto zistenie bol stručný sociologický dotazník, ktorý sme rozdaliv niekoľkých regiónoch ľuďom rôzneho veku i vzdelania.Hoci výskum ešte nie je ukončený, prvé výsledky sú vcelku prekvapujúce.Áno, pre všetky vekové kategórie sú Slováci najbližším, a tým pádom ajnajsympatickejším národom. Temer všetkým Čechom i Moravanom znieslovenčina ľubozvučne a radi sa s ňou stretávajú kdekoľvek, hoci už mnohýmslovám nerozumejú.Medzi menej potešiteľné zistenia patrí, že sa stráca znalosť a orientáciav slovenskej kultúre. Možno by sme si nemali pripomínať mesiac česko-slovenskejvzájomnosti, ale skôr celé jedno ročné obdobie.Česko-slovenská jeseň vzájomnosti by nebol zlý názov a mohol by prinášaťovocie spoznávania sa.Helena NoskováIlustrácia Zuzana ŠtancelováOBSAHRadšej sa díva dopredu ............................. 2Svetozár OkruckýZa ovčiarstvom do Liptovského Hrádku... 4Igor VálekChátrající dům ......................................... 6Vlado ŠtancelBratislavské hudobné slávnosti .................. 7Mirjana ŠišolákováSpomienka na mošovského rodáka ŠtefanaKrčméryho................................................ 8Adriana BrázdováSándor Márai .......................................... 11Ingrid HohošováSlováci na Národopisnej výstave českoslovanskejPRAHA 1895 .................................. 12Katarína KozákováPočiatky doby autobusovej na Slovensku .... 14Peter ŠimkoPuritáni v Amerike .................................. 18Veronika CivínováJaroslav Kočiš .......................................... 20Ľuboslav MozaŠtevo Capko ........................................... 22Zuzana ŠtacelováLISTY Slovákov a Čechov, ktorí chcú o sebe vedieť viacVydáva: Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR ve spolupráci s Klubom slovenskej kultúrya Slovensko-českou spoločnosťou • Sídlo redakce: Vocelova 602/3, 120 00 Praha 2 • Šéfredaktor Mgr. VladoŠtancel, tel.: 602 928 876; zástupkyňa šéfredaktora PhDr. Helena Nosková, CSc., tel.: 603 824 370; zodpovednýredaktor Jan Eisenmann, tel.: 723 471 370; Mgr. Zuzana Štancelová, tel.: 607 237 093; PhDr. RadovanČaplovič, tel.: 608 766 658 • Redakčný kruh: Miroslav Brocko, Mgr. Martin Guzi, PhDr. Jozef Leikert, PhD,PhDr. Slavomír Michálek, DrSc.; e-mail: eisenmann.j@seznam.cz, anazuz.s@volny.cz, vlado.stancel@volny.cz,noskova@usd.cas.cz • Rozširuje DOMUS SM v ČR, Slovensko-česká spoločnosť, Klub slovenskej kultúry a Českápošta, s.p. • Internetovú verziu nájdete: www.klubsk.net • LISTY vychádzajú vďaka podpore MK ČR • Grafickáúprava: Gnóm – Eisenmann Media, s.r.o. • Tlač: Grafotechna Plus, s.r.o., do tlače odovzdané 10.10.2012• Registrácia vydavateľa časopisu LISTY – Dokumentační a muzejní středisko slovenské menšiny v ČR: MKČR E 6584 • ISSN 1213 – 0249 • Cena jedného výtlačku je 30 Kč / 1,20 Euro • Ročné predplatné 120 Kčprijíma Dokumentačné a múzejné stredisko slovenskej menšiny v ČR a KSK na adrese redakcie a čísle účtu 43-4323110237/100 • Nevyžiadané rukopisy sa nevracajú • Akékoľvek rozširovanie celku aj častí textov v elektronickejalebo v papierovej verzii podlieha schváleniu vedenia DOMUS v ČR, SČS a KSK • Obálka: Opera SlzyAlexandra Velikého ve Stavovskom divadle v Prahe. Foto Hana Smejkalová. K rozhovoru na str. 22 - 24.1

Ovce moje, ovceme až po rozšírení v rámci kolonizácie pastierov na valaskom právev 16. a 17. storočí. Toto je teoretický základ našej ďalšej návštevyexpozície. I. Zuskinová objasňuje úmysel i realizáciu: „Expozičnýpriestor sme vnímali komplexne, pôvodné masívne komínové telesápôsobili ako prirodzené deliace prvky a vytvárali ďalšie možnostivyužitia. Šťastným riešením bolo vybudovanie malého amfiteátrav priestore so zníženým pôdorysom medzi dvoma komínmi. Dnesslúži na prednášky, vzdelávanie, je miestom formálnych, ale hlavneneformálnych stretnutí. Druhým vynikajúcim nápadom bola myšlienkapostaviť v podkroví salašné stavby: kolibu a komarnik.“Neostáva nám iné, ako si všetko spomínané prezrieť podrobnejšie.Ovčiarstvo od Bystrice po ZamagurieHneď pri vstupe do expozície nás upútajú spomínané typickésalašné stavby. V drevenej kolibe a okolo nej sú uložené charakteristickédrevené nádoby na ovčie mlieko – putera, gelety nadojenie, lagvice a obone na prevezenie žinčice. Nechýbajú varechy,trepáky, črpáky a formy na syr, ako aj osobné veci ovčiarov. Uprostredpri bočnej stene vidíme ohnisko. Mimochodom, toto nesmelopočas celého obdobia pasenia oviec a pobytu v kolibe vyhasnúť!Oproti stojí (a či azda, lepšie povedané, leží) jednoduché drevenélôžko, na ňom deka, pravdaže z pravej ovčej vlny. Tu odpočíval bačapo ťažkej práci, dumal nad riadením celého salaša... Ostatní ovčiarivšak spávali v prístreškoch pri ovciach, ovce bolo treba chrániť preddravou zverou aj ľudskými zlodejmi. Ozaj, komarnik, prístrešokso šindľovou strechou, typický pre horný Liptov. Slúžil na odkladaniesyra, aby bol pri dozrievaní chránený pred hmyzom a bačaZ bohatých zbierok múzeatu ukladal aj vzácnejšie predmety, napríklad zvonce. Vo vitrínachprvej časti expozície vidíme nápadito inštalované predmety spojenés tradičnými formami salašného spôsobu chovu oviec. Črpákyna pitie žinčice z rôznych regiónov sú až neuveriteľne bohatozdobené. Okrem pracovných nástrojov a pomôcok určite zaujmúpredmety úzko spojené so samotnými obyvateľmi salaša, odevy itypické doplnky. Za všetky stačí spomenúť bohato zdobené pastierskekapsy, široké viacprackové opasky, valašky, palice... Ale ajšperky a ozdoby. V Liptove sa napríklad bačovia pýšili širokýmimosadznými prsteňmi, sponami, ozdobnými puklicami, prackami...Sprievodcov nám robia (priam živé!) figuríny v odeve ovčiarovz najvýznamnejších kultúrnohistorických regiónov Slovenska.Okrem Liptova nechýba Orava, Horehronie, okolie Banskej Bystrice,Podpoľanie, Hont, Gemer, Spiš, Zamagurie a ďalšie oblasti, prektoré bol charakteristický chov oviec. Nevyhnutne spojený so špecifickýmspracovaním ich produkcie a každodenným životom veľkejčasti obyvateľov. Kože z oviec bývali aj súčasťou magických úkonov,predovšetkým pri narodení dieťaťa. Novorodeniatko položili naovčí kožuch, aby vraj malo kučeravé vlasy. Kožuch býval i neodmysliteľnousúčasťou kostýmov fašiangových maškár a postáv vovianočných betlehemských hrách. Hry spojené s poznaním nájdeteaj v Liptovskom múzeu v Liptovskom Hrádku. K pozvánke pridámei jedno ocenenie. Za vybudovanie Ovčiarskeho múzea udeliloMinisterstvo kultúry SR Liptovskému múzeu v Ružomberku vroku 2005 prestížnu cenu Múzeum roka. Príďte sa pozrieť, aby stesami mohli povedať – právom!Namiesto bodkyPozornejšie sme si prezreli Ovčiarske múzeum, jednu z expozíciíkrásne a účelne zrekonštruovanej sídelnej budovy Národopisnéhomúzea v Liptovskom Hrádku. K pozvánke pridáme ešteďalšie „punkty“, ďalšie pozoruhodné expozície i detaily, ktoré stojaza návštevu. Na vysoko odbornej úrovni zrekonštruovaná a vzácnaornamentálna výzdoba stropov i stien; interiér vybavený vzácnymhistorickým mobiliárom; dobový luster, zrkadlo, stolík, kreslá a klavírnekrídlo z poslednej tretiny 19. storočia. Unikátna a zaujímaváexpozícia dejín mesta s dôrazom na prezentáciu historickej soľnejcesty. Pracovňa prefekta, galéria čipky i originálnej modrotlače.Čerešnička na (svadobnej) torte: Mesto Liptovsky Hrádok požiadaloLiptovské múzeum, aby mohlo priestory využívať ako obradnémiestnosti na konanie sobášov: dnes tu mladé páry robia i prvékroky spoločného života.Text a foto Igor VálekAutor je spisovateľ a publicista, pôsobí ako hovorcaSlovenskej národnej knižnice v Martine5

ChátrajícídůmBydlet ve svém má jistě své výhody i nevýhody.Pokud se totiž vyskytnou problémy, řešit je musímemy, coby majitelé. Vybral jsem ze své praxepřípad, který nemusí být tak výjimečný, jak by se naprvní pohled zdálo. Týká se domu ohroženého chátrajícístavbou, stojící na vedlejším pozemku. Fragmenty kdysipěkné budovy mohou občas přistát sousedům na zahradě,na střeše nebo na hlavě.Kdo odpovídá za stav nemovitosti?Za stavebně technický stav nemovitosti a za to, ženeohrožuje zdraví nebo majetek třetích osob, odpovídáv každém případě vlastník. On musí zajistit, abybyl objekt řádně opraven, případně zabezpečen protinežádoucím efektům, jako je zřícení zdi na chodce apodobně. Čte se to hezky, ovšem majitelé chátrajícíchstaveb jsou různí. O těch vstřícných, bezproblémovýcha ochotných v této kapitole řeč není. Mluvíme o těch,co nedbají proseb nebo žádostí ohrožených lidí a dělají„mrtvého brouka“. Co pak zbývá těm, jejichž nářkymajitel ruiny nevyslyší? Naříkat hodně nahlas nebo mířitpřesně? Doporučujeme nastoupit legitimní cestu a obrátitse na příslušný stavební úřad.Stavební úřad a jeho role v takovémto sousedskémdramatuStavební úřad vykonává dozor nad tím, zda vlastníci dodržují svépovinnosti vyplývající ze zákona. V rámci svých pravomocí můžeučinit několik opatření; zejména nařídit odstranění zjištěnýchzávad, případně dokonce odstranění stavby. Dále může ukládatpokuty, pokud vlastník tato nařízení nerespektuje. Pokud by hrozilonebezpečí z prodlení, nařizuje stavební úřad majiteli, aby zabezpečovacípráce nebo odstranění stavby provedl na příkaz obce.Opatření, nařízení, provedení, vymáhání. To je kolotoč pojmů,kterých jsou plné příslušné paragrafy. Kolotoč se točí a majitel,pacholek jeden, se vymlouvá, že nemá peníze. Samozřejmě ina takové případy zákon pamatuje. Bohužel jeho účinnost bývámnohdy nižší než u parních motorů.Možný postup stavebního úřadu v případě nečinnostiPokud se vlastník ohrožené stavby nedomluví s majitelem ruinyna tom, kdo zaplatí náklady spojené s demoličními pracemi, hradínáklady obec a posléze je vymáhá. Pokud vlastník stavby nemážádné prostředky, pak by obec měla zahájit řízení z úřední moci,protože hrozí nebezpečí na životě a zdraví osob.Jako by se vyjasnilo, ale pouze do chvíle, než se dostaneme vnašem příběhu dále. Obce totiž zpravidla nemají finanční prostředkyna to, aby nechali na vlastní náklady zbořit něčí dům. Říkáse, že máme nejdražší dálnice na světě a rovněž i demoliční službynevyjdou lacino. Stavební úřad přeci musí u těchto projektů vypisovatvýběrové řízení s přísnými pravidly. Tímto sítem by asi Frantase svojí partou, která by to strhla za odpoledne, neprošel. Řeší seto oficiálně. Cena demolice s bezpečnostními opatřeními dokážešplhat do závratných výšek. Poté ovšem málo solventním obcímnezbývá nic jiného než doufat v bezpečnou samodestrukci.Existuje ještě jeden důvod, proč se obce nechtějí angažovat v takovýchprojektech. I kdyby radní investovali celý svůj roční rozpočetna demolici něčí chátrající budovy a zřekli se nové kanalizacenebo chodníků, šance, že peníze od dotyčného výtečníka nakonec6vymohou, je malá. Přinejmenším to trvá léta. To nemluvím o tom,že jsou obce, ve kterých jsou finanční prostředky stěží na platyzaměstnanců stavebního odboru.A dál?Ubohý stavební úřad, který takové řízení nezahájí, by mohl býtobviněn z tzv. nečinnosti a občané by se mohli obrátit na nadřízenýorgán (krajský úřad), aby v souladu se správním řádem rozhodlsám. Pokud budeme toto možné plýtvání silami brát trochu jakorecesi, pak tento úkon doporučuji. Je to legitimní krok správnýmsměrem, u kterého nás ale nesmí překvapit, že zůstane jenom ukorespondence.Pro úplnost ještě dodávám, že pokud by se někomu něco stalov důsledku špatného stavebně technického stavu, pak za to odpovídávlastník. Ovšem, co si kdo vezme na někom, kdo už beztaknic nemá?Ode mne se vždy čeká rada. Abych nezklamal, tady je. Ale nespílejtemi, prosím.Jedno z možných, ale nejvíce realistické řešeníPokud ani majitel chátrající nemovitosti, ani stavební úřad, činadřízený orgán neudělá žádné opatření směřující k zabezpečovacímpracem, případně k odstranění stavby, pak nezbude sousedovinež vstoupit na sousedův pozemek a svépomoci učinit to, co by mělučinit někdo jiný. To znamená vzít si montérky, pracovní náčiní a jítodstranit ty části stavby, které ohrožují zdraví nebo životy. A kdybyse majitel té poškozené stavby, nebo ruiny chtěl domáhat náhradyškody, kterou mu způsobíme odstraňováním částí hrozících spadnutím,tak ho myslím s úspěchem můžeme odmítnout. Poukážemena ustanovení občanského zákoníku. Tam se v příslušném odstavciříká, že jestliže poškozený škodu spoluzavinil nebo zavinil výlučně,pak za ni spoluodpovídá.Vlado ŠtancelIlustrace Zuzana ŠtancelováAutor je režisér, scenárista a spisovatel

Bratislavské hudobnéslávnosti opäť domaVyše 40 rokov bol koniec septembraa začiatok októbra v Bratislavedoslova rajom milovníkov vážnejhudby, pretože pred samotnou koncertnousezónou Slovenskej filharmónie malisvoje miesto Bratislavské hudobné slávnosti.Ich hlavným stánkom bola Reduta,sídlo Slovenskej filharmónie. Tátoimpozantná budova neďaleko dunajskéhonábrežia slúžila ako kultúrny stánokod r. 1915 až po začiatok 21. storočia lens nevyhnutnými opravami a úpravami.Napokon sa v r. 2009 začala generálnarekonštrukcia a nielen koncerty Slovenskejfilharmónie, ale aj BHS museli hľadaťnáhradné priestory aj termíny. Priestoryposkytlo SND vo svojej Historickej budovea termíny sa presunuli na november.Náročné obdobie rozsiahlych stavebnýcha reštauračných prác sa však skončilo a 64.koncertná sezóna a 48. ročník Bratislavskýchhudobných slávností sa rozbiehav plnej „paráde“ v dôverne známych, alenádherne vynovených priestoroch.Skôr, ako zaznie prvý koncert 64. sezónySlovenskej filharmónie 2012/2013, ktoráponúka 13 koncertných cyklov, sú od28. septembra do 14. októbra na programe48. Bratislavské hudobné slávnosti.Okrem domácich filharmonikov, dirigentova sólistov sa predstavuje 9 zahraničnýchorchestrov. Po 21 rokoch prídu doBratislavy známi Viedenskí filharmonici,aby uviedli dve symfónie JohannesaBrahmsa, ďalej Česká filharmónia sošéfdirigentom Jiřím Bělohlávkom, ktorámá na programe skladby Ebena, Beethovenaa Janáčka a Symfonický orchesterČeského rozhlasu so svojím súčasnýmslovenským šéfdirigentom s vynikajúcimmedzinárodným renomé, OndrejomLenárdom a klaviristom Janom Simonom.V ich podaní zaznie Beethovenovapredohra Egmont a jeho Koncert pre klavíra orchester č. 3, c mol op. 37 a Alpskásymfónia Richarda Straussa. CelkovoBratislava Music Festival • Festival de Música de BratislavaBratislavské hudobné slávnosti48. ročník28. 9. – 14. 10. 2012GENERÁLNY PARTNER BHSHLAVNÝ USPORIADATEĽPARTNERI A MEDIÁLNI PARTNERI BHSStanislav Harangozó: Nokturno (detail), 2012prijalo pozvanie do Bratislavy 12 dirigentov a viacero významných sólistov z vyše 20-tich krajín Európy, Severnej aj Južnej Ameriky, Áziea Austrálie. Zaujímavým hosťom je určite aj Pavel Haas Quartet zložený z mladých hudobníkov, dvoch českých a dvoch slovenských.Súčasťou BHS je aj Medzinárodná tribúna mladých interpretov – New Talent 2012 – Cena Nadácie SPP, ktorá je prestížnou súťažoumladých koncertných umelcov z celého sveta.Náročnému a vyspelému bratislavskému publiku sa, samozrejme, každý rok predstavujú aj poprední slovenskí umelci, domáce orchestrea sólisti. Výnimočný zážitok sľubuje uvedenie opery Coriolanus od Jána Cikkera, ktorú vlani, v roku 100. výročia jeho narodenia, naštudovalaŠtátna opera v Banskej Bystrici pod vedením dirigenta Mariána Vacha v réžii Romana Poláka so skvelým Martinom Popovičomv hlavnej úlohe.Mirjana ŠišolákováAutorka je novinárkaBHS členEurópskejasociáciefestivalovFêtes de Musique de Bratislava • Musikfestspiele Bratislava7

Spomienka na mošovského rodákaŠtefanaKrčméryhoV decembri tohto roku uplynie 120 rokov od narodenialiterárneho kritika, historika, dramatika, prekladateľaa organizátora kultúrneho života Štefana Krčméryho.Narodil sa v turčianskej obci Mošovce. Na mieste,kde stál jeho rodný dom, je evanjelická fara.Štefan Krčméry pochádzal z kultúrnej rodiny. Jeho otec MiloslavKrčméry bol evanjelický farár, ktorý sa venoval aj literárnejčinnosti. Matka Oľga, rodená Peténiová, pochádzalaz farárskej rodiny, ktorá mala rovnako blízko k literatúre a kultúre.Okrem Štefana mali Krčméryovci štyri dcéry. Z Mošoviec odišliKrčméryovci do oravskej obce Jasenová, v ktorej získal Štefanzákladné vzdelanie. Po absolvovaní základného vzdelania a smrtiotca pokračoval vďaka štipendiu na gymnáziách v Banskej Bystrici,Hodoníne a na evanjelickom lýceu v Bratislave.Ako kaplán pôsobil v Krajnom a v Bratislave. V roku 1918 zanechalkňazské povolanie a odišiel do Martina, kde robil redaktoraNárodných novín, vykonával funkciu tajomníka Matice slovenskej,redigoval Slovenské pohľady, Knižnicu Slovenských pohľadov, Slovenskéhoochotníka, Naše divadlo, Včelku a iné časopisy. Prednášalo slovenskej literatúre, zakladal miestne odbory Matice slovenskej.V roku 1920 sa zosobášil s Helou Karlovskou, ktorá pochádzalaz Príboviec. Počas manželstva sa im narodili dve deti Ivan a Jela.Podobizeň Štefana Krčméryho v detskom veku v jasenovskomkrojiPodobizeň Štefana Krčméryho, asi z roku 1933V roku 1921 odišiel na študijný pobyt do Francúzska. Študovaldejiny francúzskej literatúry na Sorbone. Po dvoch semestrochodišiel do Ženevy a študijný pobyt ukončil vo francúzskom mesteArles. V zahraničí sa zdokonalil v cudzích jazykoch, ale poznatkya skúsenosti z týchto ciest neskôr uplatňoval aj pri práci tajomníkaMatice slovenskej v Martine. Ako tajomník pokračoval aj neskôr vnadväzovaní kontaktov najmä so slovanskými inštitúciami. V roku1924 bol vo Varšave, koncom roka 1927 a začiatkom roka 1928v Novom Sade, kde nadväzoval kontakty s Maticou srbskou a soSlovákmi žijúcimi v Juhoslávii. Veľa cestoval aj po Slovensku, organizovalprácu miestnych odborov Matice slovenskej, povzbudzovalich k aktivite, zastupoval Maticu na mnohých podujatiach.Z práce Tekly Holéniovej Náčrt života Štefana Krčméryho sadozvedáme, že z funkcie tajomníka MS mu vyplývalo aj členstvo voviacerých organizáciách - bol členom Muzeálnej slovenskej spoloč-Pohľad na búranie budovy starej evanjelickej fary v Mošovciach8

Pohľad na Štefana Krčméryho a Helu Karlovskú ako snúbenciroku 1919Štefan Krčméry s manželkou a deťmiŠtefan Krčmérypočas oddychunosti, Spolku slovenských umelcov, Masarykovho ľudovýchovnéhoústavu, správnej rady Kníhtlačiarenského účastninárskeho spolkuatď. Okrem toho aktívne pracoval i v oblasti jazykovedy. Vo funkciimatičného tajomníka urobil veľa práce, ktorá sa viditeľne prejavilaaž v tridsiatych rokoch, v čase, keď už trpel nevyliečiteľnou duševnouchorobou.Okrem práce v Matici slovenskej organizoval a publicistickypodporoval ochotníctvo. Láska k divadlu sa zrodila počas štúdií,keď ako študent vystupoval na ochotníckom javisku v hre Tragédiačloveka. Kladný vzťah k divadlu ho podnietil k zorganizovaniuÚstredia slovenských ochotníckych divadiel (ÚSOD), ktorý vznikolv roku 1922. Jednou z činností ÚSOD-u bola každoročnáprehliadka ochotníckych divadiel pod názvom Scénická žatva, ktorápretrváva dodnes. /Tento rok sa konal jej deväťdesiaty ročník,v rámci ktorého bola sprístupnená výstava venovaná tomuto jubi-Pohľad na evanjelickú a. v. faru v KrajnomŠtefan Krčméry akoMefisto (dole)9

Podobizeň Štefana Krčméryho ako kaplána u Michala Bodickéhov KrajnomPodobizeň Štefana Krčméryho, za pracovným stolomleu/. Krčméry bol podpredsedom ÚSOD-u a od roku 1925, keďvznikol časopis Slovenský ochotník, stal sa i jeho redaktorom (odroku 1928 sa časopis zmenil na Naše divadlo - aj tu bol Krčméryredaktorom). Neskôr písal recenzie, v ktorých hodnotil divadelnépredstavenia, prednášal o náležitej výslovnosti, jazykovej správnosti,o dejinách dramatickej literatúry a pod. Zasahoval i do profesionálnehodivadla. Od zrodu SND v Bratislave bol v správe akozástupca Matice slovenskej. Tu dbal predovšetkým o rozširovanieslovenského repertoáru.Na pozvanie dr. Alice Masarykovej odišiel do Prahy, aby sa tamna Karlovej univerzite pripravil na doktorát z filozofie. Matica slovenskámu na tento účel poskytla tvorivú dovolenku. Začiatkomroka 1930 začal pracovať na doktorskej dizertačnej práci Zmysel avýznam prvých slovenských básní Chalupkových, ktorú dokončilv apríli 1930. Štúdium bolo náročné a Krčméry sa na skúšky zodpovednepripravoval. Po získaní doktorátu žili s manželkou v MoravskomLieskovom. Všetky jeho aktivity vyústili do ťažkej duševnejchoroby (schizofrénia), ktorá ho nakoniec vyradila z tvorivej práce.Po zhoršení zdravotného stavu žil striedavo doma a v nemocniciv Trenčíne, Bratislave, v Martine a od roku 1949 v Pezinku, kde ajzomrel 17. 2. 1955. Pochovaný bol v Bratislave, neskôr jeho ostatkypreviezli na Národný cintorín v Martine.Časopisecky publikoval od roku 1913. Debutoval zbierkou vlasteneckejlyriky Keď sa sloboda rodila (1920). V nej reagoval nadobové spoločenské udalosti – československý zahraničný odboj,Martinskú deklaráciu, oživotvorenie Matice slovenskej a iné udalosti.V ďalšej zbierke Herbarium (1929) publikoval verše, v ktorýchvyjadril názory a pochybnosti o zmysle ľudskej existencie. ZbierkuPiesne a balady (1930) ovplyvnila ľudová slovesnosť. Ostatné verše,poznačené tragikou osudu vyšli v zbierke Pozdrav odmlčanéhobásnika (1944). Venoval sa aj próze. Kniha Ty a Ja s podtitulomLibsbrífy je komponovaná v podobe listov adresovaných budúcejmanželke Hele Karlovskej. Výber z týchto a iných intímnycha lyrických próz obsahuje kniha Román bez konca (1977). V cykleZimná legenda (1952) priblížil viaceré osobnosti slovenskej literárnejminulosti. Významné sú jeho literárnohistorické diela Prehľaddejín slovenskej literatúry (1920), Moyses a Kuzmány (1927), Ľudiaa knihy (1928), Stopäťdesiat rokov slovenskej literatúry (1943)a posmrtne vydané Dejiny literatúry slovenskej (1976). Okremtoho publikoval veľa štúdií a príspevkov o literatúre, umení a kultúre.Venoval sa prekladaniu poézie z maďarčiny, nemčiny, francúzštiny,zo slovanských literatúr, ako aj z poézie iných národov, ktorévyšli v knihe Z cudzích sadov (1944).Adriana BrázdováFotografie zo zbierok SNLM SNKAutorka je kurátorka zbierok Slovenského národnéholiterárneho múzea SNK v MartineHrob Štefana Krčméryho na Národnom cintoríne v Martine10

Slovenskí účinkujúciSlováci na Národopisnejvýstave českoslovanskejPRAHA 18952. časťKrajinská výstava v Národopisnom paláciSlovensko v Národopisnom paláci nadväzovalo na oblasti moravské,rozdelené na jednotlivé regióny (Slovácko, Valašsko, Hanácko,Brněnsko, Horácko). Krajinská výstavka podľa korešpondentanezodpovedala národopisnej bohatosti regiónu. Uhorské Slovenskobolo prezentované ako celok pre nedostatok materiálu, ktorý bolspôsobený nepriateľským postojom uhorskej vlády, ale aj slabýmsyntetickým výskumom v regiónoch. Chýbali tiež štatistické údajea mapy, ktoré svojimi demografickými dátami dopĺňali iné regionálnevýstavky. Niektoré z najlepších kusov boli zaradené v rámciiných oddielov, napríklad svadobné party z majetku Živeny prirodinnom zvykosloví, figuríny v honosnom zemianskom kroji zOravy v rámci vianočnej obchôdzky betlehemcov. Ďalšie krojovéfiguríny z obcí Horná Lehota na Orave, Skýcov v Tekove, Michalovcea Čerťaž, ktoré zastupovali Zemplín, Piešťany, Malé Stankovce(dnes súčasť Trenčianskych Stankoviec) a Opatová z Trenčianska,Veľký Lom z Novohradu, Klukňava na Spiši a Siladice pri Hlohovciboli umiestnené po stranách veľkolepého zvykoslovného výjavumoravskej Jízdy králů. Podobne slovenské výšivky boli zaradenév rámci oddielu výšiviek, rovnako ako čipky a keramika v príslušnýchoddeleniach.Iným problémom bolo, že dlhú dobu nebolo možné nájsť organizátoratohto oddelenia. Nakoniec sa našlo niekoľko mladých dobrovoľníkov,členov študentského spolku Detvan na čele s JánomSmetanayom, ktorí naaranžovali a roztriedili zbierky, ktoré ostali.Hlavnú stenu opäť zdobili figuríny v krojoch z lokalít: Horná12Lehota na Orave, Michalovce a Piešťany. Najväčšiu pozornosťpútal práve výpravný mužský a ženský kroj z Piešťan. Kritické hlasyzas upozornili, že chýbal odev z odľahlejších stolíc vyznačujúcisa takmer stredovekou primitívnosťou. V skriniach i na stenách bolivyinštalované jednotlivé časti krojov a výšivky, kde patrili aj kútneplachty zo zbierky Pavla Socháňa doplnené albumom jeho fotografií.Ďalej sú v opisoch uvedené starožitné oltárne prestieradlás historickými výšivkami, plachty J. Hoffmanovej a KlementínyRuppeldtovej z Liptovského Mikuláša, Oľgy Mockovej z Čáčova,maľovaný nábytok z Tisovca, kožené opasky a krpce. Osobitne bolv popisoch spomínaný bohato zdobený kožuch Kutlíkovcov zoSrňacieho, ktorý zaznamenal už profesor Jan Koula v spomínanejprednáške. Keramika zo zbierok zhromažďovaných v TurčianskomSv. Martine novovzniknutou Muzeálnou slovenskou spoločnosťoupre zamýšľané národné múzeum obsahovala veľa cenných artefaktov,ktoré sa po skončení výstavy dostali do zbierok založenéhoNárodopisného musea v Prahe. Výstavku dopĺňali zdobené exponátyz dreva: valašky, dary lásky – praslice, pracie piesty, drevenýriad. V rámci modelov domov boli predstavené obydlia z NovejBane, Blatnice, Vydrnej, púchovskej doliny, Bardejova, Jasenovej.Nechýbali modely salaša a koliby z Párnice a Sliačov. Drobné rezbyz rúk oravských pastierov ukazovali pltiarov splavujúcich pltea život na salaši. Z uvedeného popisu je zrejmé, že zberatelia sav tomto období sústreďovali najmä na reprezentačné kusy ľudovéhoumenia.

POČIATKY DOBYAUTOBUSOVEJNA SLOVENSKUAutobus Tatra súkromného dopravcu Adama Húserika, ktorý premával od roku 1924 medzi Veľkým Rovným a Veľkou Bytčou.Obdobie poslednej tretiny 19. storočia sa nieslo v duchu rozvoja železničnej dopravy. Do roku 1918 bolaželezničná sieť na území Slovenska takmer dobudovaná. Na hlavné trate sa pripájali mnohé miestne železnice,zachádzajúce do slovenských údolí. Najmä na východnom Slovensku však bola železničná sieť redšia a tam, kdeželeznice neviedli, začali vznikať autobusové linky.Vobdobí Rakúsko-Uhorska bola autobusová doprava v Zalitavskuv rukách Uhorskej pošty a súkromných dopravcov.Pošty preto, lebo ešte pred rozvojom automobilizmu prevádzkovalapošta prepravu zásielok kočmi a vozmi, ktoré slúžili i naprevoz osôb. V tom čase boli autobusy pomerne malé, väčšinou pre12 – 14 osôb, výnimočne existovali i 30-miestne autobusy.V období tesne pred 1. svetovou vojnou existovali len tri štátneautobusové linky, a to Košice – Herľany, Stropkov – Bardejova Spišská Nová Ves – Vondrišel (dnes Nálepkovo). Prvá linka spájalacentrum východného Slovenska s kúpeľným mestom Herľa-14ny (vtedy nazývané Ránkfüred). Druhá viedla z Bardejova, ktorýbol napojený na centrálnu trať Uhorska – Košicko-bohumínskuželeznicu – miestnou železnicou od roku 1893, do ďalších svetoznámychkúpeľov v Bardejove. Tretia trať spájala mesto SpišskáNová Ves, napojené na Košicko-bohumínsku železnicu, s dolinourieky Hnilec, konkrétne banskou obcou Nálepkovo, kde pôsobiloniekoľko banských spoločností.Okrem štátnych poštových autobusov existovali i súkromnídopravcovia. Tí premávali väčšinou v nepravidelnej doprave alebovykonávali miestnu dopravu. Napríklad v Štúrove jazdili súkrom-

Súkromný autobus, pravdepodobne Laurin & Klement aj s osádkou pred budovou železničnej stanice v Štúrovení dopravcovia zo železničnej stanice do mesta. Podobné to boloi v iných mestách a obciach, keďže v mnohých z nich bola železničnástanica od mesta vzdialená i niekoľko kilometrov.Po zmene politických pomerov v roku 1918 sa autobusovádoprava presunula do rúk Československej pošty. Tá na Slovenskuotvorila krátko po vojne dve linky: Podolínec (napojený na miestnuželeznicu z Popradu) – Stará Ľubovňa a Trstená – Jablonka – Podvilk.Druhú linku však zakrátko zrušili, lebo v roku 1920 územiePodvilku spoločne s časťou Oravy pripadlo Poľsku. V roku 1922zaviedli aj linky Levoča – Kežmarok a Zvolen – Krupina.Popri štátnej doprave sa rozvíjali i súkromné linky, ktoré pokrývalinajmä dopravné požiadavky na kratšie vzdialenosti, kam neboladostupná železnica. Súkromná autobusová doprava bola dopravoukoncesovanou. Treba však uviesť, že počet koncesií obvykle bývalvyšší, než počet reálne jestvujúcich liniek. Výnimkou bol prelom20. a 30. rokov, z ktorého máme k dispozícii najviac koncesií a kedydokonca veľa autodopravcov jazdilo bez koncesií. Do značnej mierytomu zamedzil až zákon 198/1932 Z. z. a n.Podmienky udeľovania koncesií upravoval zákon 259/1924 Z.z. a n. a neskôr Zákon 198/1932 Z z. a n. Koncesionár predložildopravný poriadok, cestovný poriadok a tarifu (sadzobník). Koncesnýúrad (pri linkách v rámci okresu Okresný úrad, pri linkáchmedzi okresmi Krajinský úrad) následne žiadal dotknuté obecnéúrady, kadiaľ mala linka prechádzať, ako aj správu železníc a pôšto súhlas s vykonávaním dopravy. Na základe toho boli žiadateľovischválené (alebo neschválené) navrhované podmienky a súčasnevydaná koncesia.Podľa platných podmienok bol koncesionár povinný dodržiavaťschválenú záväznú tarifu a schválený cestovný poriadok, ktorémuseli byť vopred vyvesené ako na verejných miestach, tak v autobuse.Medzi všeobecné nariadenia patrilo, že autobus musel byťpreskúšaný, vybavený gumovými obručami, musel mať policajnúznačku (ŠPZ), spätné zrkadlo na strane vodiča, núdzové dvere vzadu.Vodič autobusu musel byť držiteľom vodičského oprávnenia,musel mať vek najmenej 21 rokov. Koncesionár bol povinný voziťlistovú poštu zdarma. O všetkých zmenách a prevádzkových dátachbol povinný informovať Správu štátnej pošty (aby vedela upraviťprepravu svojich zásielok), a takisto i riaditeľstvo štátnych železnícv Bratislave. Miesto zastávok v jednotlivých obciach určoval Živnostenskýúrad.V ustanoveniach pre koncesionárov sa mnohokrát vyskytovalii mnohé zvláštnosti upravujúce spôsob jazdy, keďže v 20. rokochešte nejestvovali celoštátne záväzné dopravné predpisy. Napríkladvodič musel trúbiť na každé protiidúce vozidlo, honcov dobytka,pohrebný sprievod atď. V obci a popri takýchto sprievodoch bolopovolené jazdiť len okolo 6 – 10 km/h, inokedy 20 – 30 km/h.V skutočnosti sa tiež doprava nevykonávala tak, ako dnes. Často sastávalo, že cesta bola podmytá, nezjazdná i niekoľko dní. Napríkladdopravu z Rajca do Čičmian v roku 1933 predčasne ukončila ťažkádopravná nehoda, po ktorej autobus ostal nepojazdný a koncesionárdoslova skrachoval. V zimných mesiacoch zas bránili dopravesnehové záveje. Väčšina ciest bola vo veľmi zlom stave až do 50.rokov 20. storočia, napríklad s prašnou štrkovou vozovkou. Tovyhovovalo len pre konské povozy, avšak ničilo a poškodzovaloautomobily. V počiatkoch bolo problémom zabezpečiť si i cestujúcich.Ľudia sa nového dopravného prostriedku báli. Napríklad voVeľkom Rovnom pri Bytči, kde bola zavedená súkromná linka užv roku 1924, cestujúcich pred jazdou ponúkali kalíškom domácehoalkoholu, ktorý odbúral strach. Často ani vodiči nezostali triezvia jazdili pod vplyvom alkoholu. Autobusy v tej dobe boli pomernenepohodlné, s drevenými sedadlami. Nastupovalo sa do výšky,keďže išlo väčšinou o upravené nákladné automobily.Najmä na území Čiech a Moravy na prelome 20. a 30. rokovpočet súkromných liniek prudko stúpol, na čo reagoval i štát.15

V ťažkých povojnových časoch pomáhali dopravu rozbiehať aj autobusy Praga RN a RNDSúkromné linky premávali i paralelne popri železnici, čím jej odoberalicestujúcich. Ako odpoveď na to začal štátny podnik železníc– Československé štátne dráhy (ČSD) zriaďovať vlastné autobusovélinky, ktoré mali existenčne zachrániť československú dopravu.Na Slovensku bola situácia odlišná. Najmä na východnomSlovensku chýbajúce železničné trate suplovali autobusové linky.Doprava autobusmi ČSD bola zavedená od 6. 10. 1929, a to akodoplnok k železniciam a zavedeným poštovým linkám. Napriektomu do koncesných listín súkromníkov pribúdali klauzuly o zrušeníkoncesie v prípade, ak štátne železnice zriadia na predmetnomúseku vlastnú automobilovú dopravu, alebo ak by súkromná linkakonkurovala štátnej železničnej.V cestovnom poriadku platnom od 15. mája 1930 nájdemetieto autobusové linky: pretrvala poštová linka Levoča – Kežmarok,ktorá premávala dvakrát denne (odchod z Levoče o 5:30 a 11:30,z Kežmarku o 7:50 a 19:20), poštová linka Podolínec – Stará Ľubovňa(premávala trikrát denne – zo Starej Ľubovne o 5:10, 11:20a 16:10 a z Podolínca o 8:30, 14:20 a 17:35) i linka Košice – Herľany(z Herlian o 5:55, 12:30, 19:30 a z Košíc o 8:15, 10:55 a 15:00).Existovala i poštová linka Levoča – Spišské Podhradie.16Autobusy ČSD premávali na linkách Rožňava – Turňa nadBodvou (neskôr predĺžená až do Košíc), Turňa nad Bodvou –Zádiel, Košice – Michalovce, Michalovce – Užhorod, Michalovce– Vranov nad Topľou, Vranov nad Topľou – Humenné, Vranovnad Topľou – Stropkov, Lipovce – Prešov, Prešov – Vranov nadTopľou – Michalovce. Ďalej existovala linka Poprad – Dobšináa Štrba – Štrbské Pleso. Na tejto linke popri sebe premával autobusi ozubnicová železnica. Železnica však bola dlhé roky veľminespoľahlivá a už v roku 1932 ju zrušili a o štyri roky bola jej traťdemontovaná.Súkromných autobusových liniek bolo niekoľko desiatoklen v regionálnej doprave. Z medzimestských liniek spomeňmenapríklad Dolný Kubín – Ružomberok – Banská Bystrica, ktorúprevádzkovala firma Fatragarage Ružomberok. Linka bola v prevádzkelen v sezóne.K zlúčeniu poštovej autobusovej dopravy a ČSD došlo v rokoch1933 – 1934 na základe zákona č. 198/1932 Z. z. a n. V priebehu30. rokov pribúdali autobusové linky ČSD i na západnom Slovenskuv okolí Bratislavy, Trnavy, Myjavy, Nových Zámkov, Štúrova,Komárna, Nitry, Piešťan. Na strednom Slovensku vychádzali

Autobus Škoda 706 RO na pohľadnici z 50. rokov minulého storočialinky z Kremnice, Lučenca, Liptovského Mikuláša, Ružomberkaa iných miest. Celkovo v roku 1936 premávalo na území Slovenskaaž 45 liniek. Niekde ČSD paralelne prevádzkovali vlak i autobus,napríklad Trenčianska Teplá – Trenčianske Teplice alebo Piešťany– Vrbové. Buď tu vlaková doprava nepostačovala, alebo parné vlakynahrádzali modernejšie železničné motorové vozne a kde to bolovýhodnejšie, miesto vlaku v sedle alebo v nedeľu nasadili autobus.V roku 1938 počet liniek zoptimalizovali na 27 a do roku 1946ich počet stúpol len nepatrne. Podpísala sa pod to najmä druhásvetová vojna, počas ktorej chýbali aj najzákladnejšie suroviny akoropa. V období Slovenskej republiky 1939 – 1945 prevádzkovaliželezničnú i štátnu autobusovú dopravu Slovenské železnice (SŽ).Spočiatku sa darilo dopravu rozvíjať a počet liniek SŽ prechodnestúpol až na 43, ale po vstupe Slovenska do vojny v roku 1941nastala kríza. V roku 1944 dokonca zrušili premávku v nedeľu a vosviatky a od jesene 1944 zrušili autobusovú dopravu úplne.V roku 1945 mal prezident Edvard Beneš pripravený návrhdekrétu, podľa ktorého sa mala stať pravidelná i nepravidelná cestnádoprava osôb, ako aj pravidelná doprava nákladov (čiže každákoncesovaná doprava) predmetom poštátnenia. Tento druh dopravysa vyhradzoval výlučne podniku ČSD. Beneš vyslovil myšlienku,že konkurencia bráni efektívnej koordinácii v pravidelnej i nepravidelnejdoprave a je preto potrebné ju odstrániť. Podnik ČSD dostalprávomoc kedykoľvek bez udania dôvodu navrhnúť zrušenie ktorejkoľvekdopravnej koncesie a prevziať ju. Prvoradým cieľom bololikvidovať súkromníkov v osobnej pravidelnej hromadnej autodoprave.Na tento návrh dekrétu reagoval napríklad Zväz zasielateľov.Tvrdil, že ide o experimentovanie, že podnik ČSD je po vojnev zlom stave (čo sa týka vozidlového parku) a sám nedokáže zvládnuťvysokú frekvenciu autobusovej dopravy. Argumentoval, že napodnik je veľa sťažností a pracuje neoperatívne, je zbyrokratizovaný.Jedinou výhodou ČSD by bolo zavedenie verejnej dopravyaj do chudobnejších regiónov. Dekrét však nevstúpil do platnostia v nasledujúcich rokoch súkromní autodopravcovia ešte pretrvali.Až Ústava ČSR z 9. 5. 1948 určila, že pravidelná cestná dopravamôže byť len národným majetkom. Koncom decembra 1948 sa ustanoveniaústavy uplatnili, a to tým, že boli poštátnením znárodnenépodniky pre pravidelnú cestnú dopravu osôb a nákladov. Neznárodnenézostali len dopravné podniky vo vlastníctve alebo správenárodných výborov (napr. podniky mestskej hromadnej dopravyv mestách, kde v tom čase jestvovala alebo sa zavádzala). Súčasneso znárodnením bol na základe zákona č. 311/1948 Zb. zo dňa 22.12. 1948 zriadený ku dňu 1. 1. 1949 podnik Československá automobilovádoprava, n. p. Praha (ČSAD), ktorý prevzal automobilovúdopravu ČSD a súkromnú pravidelnú automobilovú dopravu. Medzistupňommedzi súkromným a štátnym sektorom bola pre živnostníkovnárodná správa. Počas jej trvania (celý rok 1949) podniky boliešte v rukách súkromných autodopravcov, keďže ČSAD zatiaľ nemalaprevádzkové možnosti nahradiť ich. Do niektorých obcí paralelnepopri sebe premávali tak súkromné ako aj štátne linky.Po vojne nastala ťažká situácia najmä v súvislosti so stavomvozidlového parku. Výroba nových vozidiel viazla a v rámci konsolidácieproblémov štátne podniky deklarovali záujem budovať novélinky. Situácia sa riešila nákladnými rekonštrukciami starých, užvyradených vozidiel, prípadne koristníckych vozidiel. Na Slovenskosa tak dostali rôzne nemecké autobusy z územia Čiech, kdev časoch protektorátu pôsobili Deutsche Reichsbahn (Nemeckéríšske železnice). Situáciu zmenila až výroba v automobilke Škoda– autobus typ 706 RO sa stal v tom čase najmasovejším typomautobusu na našom území. Na verejnú dopravu boli postupne pripájanévšetky obce, čím sa cestovanie oveľa zlepšilo. V časoch socializmu,kedy sa osobné automobily používali väčšinou len na výlety,sa masy pracujúcich presúvali do práce verejnou dopravou. Nastaladoba autobusová.Peter ŠimkoFotografie Povážske múzeum v ŽilineAutor je historik dopravy17

Puritáni v Amerike,alebo duch raného kolonializmu z pohľadu religiozityVstup „puritanizmu“ na americkú kultúrne-sociálnepolitickúscénu. „Otcovia pútnici“Náboženská kolonizácia Ameriky je spätá s príchodom „puritánov“.„Puritanizmus“ vznikol ako „hnutie“ uprostred anglikánskejcirkvi. Puritáni – od lat. slova Purus – čistý – videli anglikánskucirkev ako nedostatočne reformovanú a snažili sa o jej „očistu“ odvšetkých katolíckych prvkov, ktoré v nej nachádzali. Reformáciuvo Veľkej Británii jednoducho povedané videli ako nedokončenú.Anglikánsku cirkev sa snažili očistiť od všetkých „nánosov“, ktorépriniesol človek a implantoval do cirkvi, z ktorých sa potom stalatradícia. Napríklad odmietali liturgiu, biskupské zriadenie, úctuk obrazom a podobne. V myšlienkových konceptoch môžemevidieť zreteľné ovplyvnenie kalvinizmom. Tu sa na chvíľku musímezastaviť u niekoľkých základných prvkov, ktoré kalvinizmusurčujú a vytvárajú špecifické chápanie človeka a jeho úlohu vo svetev kontexte s vierou v spásu ľudstva. V rámci Kalvínovho učenia ječlovek chápaný ako „predestinovaný“ (predurčený) a to dvojakýmspôsobom – ku spáse alebo zatrateniu. Človek sám sa však vlastnenemôže nijako zasadiť a zaslúžiť o svoju spásu. Po tzv. „prvompáde“ – teda kvôli Adamovmu a Evinmu previneniu a následnémuvyhnaniu z raja (o ktorom hovorí biblia) sa človek skazil a od tejtochvíle je vlastne od prirodzenosti zlý. Jeho spása tak závisí čisto ibana Božej milosti. Preto aj všetko, čo človek vytvoril, musí byť v zásadezlé a pokazené. Tradícia, ako ju chápe katolícka cirkev (teda akodôležitú súčasť cirkvi a božej zvesti a jej pôsobenia vo svete), bolav kalvinizme ako aj u puritánov chápaná ako pokazená, tak ako ajakákoľvek kultúra a spoločenské usporiadanie. V tejto skazenosti súsi nakoniec všetci ľudia rovní. Preto je aj nutné, aby spoločnosť bolavychovávaná a neustále držaná pod prísnym mravným dohľadom.Pretože sa ale Boh chápe ako pôvodca všetkého dobrého, takžeaj mravnosti, nakoniec aj čistým a mravným spôsobom konaniav živote mohol každý človek preukázať svoje vyvolenie ku spáse.Vráťme sa však k príbehu puritánov. V Anglicku so svojou úlohouveľmi neuspeli – boli odtiaľ vyhnaní. Vyrazili teda najskôr doHolandska, ale ani tam neboli prijatí s veľkým pochopením, pretosa vydali na ďalekú púť do Ameriky. „Pilgrim Fathers“ („Otcovia18pútnici“), ako sa im začalo hovoriť, do Ameriky priplávali na lodiMayflower do budúcej Virgínie (r. 1620). Toto územie v tom časenepatrilo pod žiadnu jurisdikciu predchádzajúcich kolonizátorov,takže doplávali do „Nového sveta“, ktorý ešte nebol pod nijakousprávou a mohli začať budovať všetko čisto iba podľa seba.Veľmi zaujímavým momentom, ktorý sa z cesty dochoval a ktorýsvedčí o ich prístupe k „exodu“ do Ameriky, je tzv. „Mayflowercompact“.„Mayflower compact“ je vlastne spoločenskou zmluvou, ktorúspísali a všetci podpísali pred pristátím v „novom svete“ a ktorá bolachápaná ako zmluva medzi nimi a Bohom, ktorý ju podľa ich vierytiež neviditeľne podpísal. Tento symbolický čin nadviazal na starozákonnépoňatie „teológie zmluvy“. „Otcovia pútnici“ sa chápaliako „vyvolený národ“, ktorý na základe zmluvy s Bohom putuje doim „zasľúbenej zeme“ (iba v tomto prípade je táto zem Amerika),kde plánovali vybudovať „Nový Jeruzalem“, „božie kráľovstvo nazemi“ – konkrétne osadu New Plymouth.O desať rokov neskôr ich nasledovali ďalší náboženskí pútnicina lodi Arbella. V ich prípade je možné tieto rýdzo náboženskémotivácie a prvky sledovať snáď ešte výraznejšie. Ich kolonizačnésnahy sa odohrávali v duchu hľadania „zasľúbenej zeme“ (zeme predurčenejpre nich Bohom). Sami seba prirovnávajú k vyvoleným

Izraelitom, preto je priamo ich úlohou v dejinách spásy „šíriť svetloevanjelia“ do celého sveta. Keďže Európa ako nositeľka kresťanstvav tejto úlohe tak tragicky zlyhala, majú sa oni sami stať nositeľmi„dobrej zvesti“ (evanjelia) a umožniť ľudstvu „príchod spásy“. Pretoaj púť do Ameriky, ktorú chápali ako človekom neskazenú zem,kde sa môže začať budovať nové spoločenstvo kresťanov čisto tak,ako sa to píše v biblii a „naplniť tým božiu vôľu“.Kolónia z lode Arbella – Massachusets – mala tiež byť pod správouľudí, ktorí boli chápaní ako bohom vyvolení, teda mravnía dobrí kresťania. Toto samotné nijako neprekvapí. Zaujímavejší jeiný aspekt, podľa ktorého bolo podľa nich možné poznať, či je tenktorý človek vyvolený a predurčený ku spáse, alebo nie je. „Vyvolenie“sa totiž malo prejavovať aj tým, že človek bol nielen úspešnýv živote, ale dosiahol i ekonomický úspech. Takto bol aj z čela kolóniezosadený John Winthrop - začalo sa pochybovať o jeho „vyvolení“kvôli jeho ekonomickým neúspechom.Protestantizmus a kapitalizmus?Zaujímavé prepojenie ekonomiky (ekonomického úspechu) a náboženstvav protestantizme všeobecne neuniklo sociológovi M.Weberovi. Vo svojej práci „Protestantská etika a duch kapitalizmu“si všíma niektoré prvky, ktoré sa objavujú v kapitalizme a podľa nehomajú svoje korene v protestantskom kresťanstve. Predovšetkým ideo to, čo nazýva „vnútrosvetskou askézou“. Princíp „vnútrosvetskejaskézy“ popisuje ako zameranie sa na úspech v živote, predovšetkýmv rovine ekonomickej, kde však nie je základnou motivácioupre takéto zameranie sa užívanie si nazhromaždeného majetku, alevlastne naopak. Jednoducho povedané, nemá ísť o potrebu úspechu,aby z neho človek potom mohol „niečo mať“ a jednoducho siho užil, ale cieľom je samotný zisk. Z toho však nevyplýva dôvodmajetok a úspech skrývať. Naopak jeho „viditeľnosť“ poukazuje nato, že človek je na „správnej ceste“ a keď je spojený s mravným ažasketickým životom, Boh mu takto ukazuje (tak ako aj ostatnýmľuďom v jeho okolí) svoju milosť a potvrdzuje jeho predurčenosťk spáse. Ide pochopiteľne o teóriu. Faktom však zostáva, že asketickéa mravné konanie ruku v ruke s dôrazom na ekonomický úspechsú spoločnými prvkami sledovateľnými naprieč protestantskýmicirkvami a predovšetkým na severoamerickom kontinente sa určitepodpísal na kultúrnom dedičstve Spojených štátov.Prví BaptistiĎalšou cirkvou, ktorá je pre Spojené štáty americké podstatná,je cirkev baptistická. Baptizmus má svoje korene v Holandsku(r. 1609). V Amerike však našiel najviac prívržencov. Dnes sa každýpiaty kresťan v USA hlási k baptizmu. Krst sa u Baptistov praktizujeaž v dospelom veku, po slobodnom rozhodnutí sa pre kresťanstvo.Základným prvkom je aj dôsledná odluka cirkvi od štátu. Williams,zakladateľ prvého baptistického zboru v Amerike (r. 1639)sa prikláňal k tzv. „arminianistickej“ vetvi v rámci kalvinistickej tradície.Hlavným špecifickým znakom je zmiernenie a otvorenejšiechápanie človeka. Jakub Armínius (podľa neho arminianizmus) sasnažil klásť dôraz na to, že každý človek je predurčený ku spáse a žezáleží na ňom, či si vyberie život, ktorý k nej smeruje a či ju taktopríjme.Boj za náboženskú slobodu pre všetkýchPrvé z kolónií, ktoré je možné vnímať ako náboženstvommotivované, však neboli všetky nutne iba protestantské. Príkladommôže byť Maryland, ktorý založili katolíci. Vízia kolonizátorovz Marylandu však pôvodne nebola motivovaná nábožensky.Možno aj preto bola základným kameňom vo vzťahu k náboženstvámsloboda vyznania, ktorá vyplývala z chápania náboženstvaako „súkromnej záležitosti“. Cesta k naplneniu tejto vízie nebolajednoduchá. Asi po desiatich rokoch trvania náboženskej slobody(1634-1644) prichádzalo do Marylandu viac a viac puritánov. Spolus nimi prišlo aj prenasledovanie katolíkov a tzv. „kvakerov“. Popotlačení týchto tendencií a oficiálnom vydaní „Act of religioustoleration“ (r. 1649), ktorý náboženskú slobodu zaručoval, všakprichádzali ďalšie vlny puritánskych prisťahovalcov a až do revolúcieboli katolíci postavení mimo zákona.Striedmosť obydlia„Kvakeri“, ktorých sme spomínali, sú radikálnym smerom puritanizmu.Ich označenie bolo pôvodne myslené ako invektíva – kvôliich „triaške“, ktorou sa mal prejavovať ich zápal náboženskéhovytrženia v rámci spoločných modlitieb. Základnou myšlienkoutohto smeru je potreba „vnútorného prebudenia“ a zážitok „vstúpeniaDucha Svätého do srdca veriaceho“. Pre tento dôraz na individuálnyzážitok a prežívanie náboženstva predovšetkým vnútorne (ikeď sa odohrával v spoločenstve) spolu s neustálym prežívaním prenasledovaniazo všetkých možných strán je asi tiež ďalším určujúcimprvkom „kvakerov“ trvanie na náboženskej slobode. Táto toleranciabola dôsledne presadzovaná v „kvakermi“ založenom mestePhiladelphii (mesto „bratskej lásky“), ale zasa s jednou výnimkou,ktorú predstavoval katolicizmus. Katolíci v ich chápaní neboli vnútorneslobodní, a preto ani slobodu nemohli dosiahnuť.Posledným príkladom, na ktorom si ilustrujeme podoby kolóniív Amerike, je Georgia. Bola založená až v prvej polovici 18. stor.Je zaujímavá práve z opačného prístupu k náboženstvu. V úplnýchpočiatkoch bola hlavná myšlienka, na ktorej mala byť Georgiazaložená, idea rovnosti všetkých ľudí. Vychádzala z osvietenskéhopoňatia človeka ako prirodzene dobrého, ktorý keď bude mať dobrépodmienky k životu, bude aj dobrým človekom a vytvorí dobrúspoločnosť. Túto kolóniu založili ľudia pochádzajúci predovšetkýmz „okraja spoločnosti“ a prepustení väzni, ktorí hľadali novúpríležitosť začať odznovu. Že sa však myšlienka rovnosti a slobodyvšetkých ľudí v blízkej budúcnosti príliš v Georgii neujala, nie jenutné príliš zdôrazňovať. Georgia sa vzápätí stala kolóniou, kde saujalo otrokárstvo. (O téme americkej religiozity viac Miloš Mrázekv knihe Americký svatý experiment, Dingir 2/2006, z ktoréhočerpám.)Niekoľko slov na záverNa predchádzajúcich príkladoch je možné vidieť niektorémomenty špecifickej podoby (a podôb) náboženského (prípadnedeklarovane nenáboženského) očakávania kolonizátorov Ameriky.Vo všetkých príkladoch sa zrkadlí túžba po hľadaní nového priestoru,ktorý nie je zaťažený históriou, kultúrou a tradíciou, túžbapo priestore pre uskutočnenie nového sveta (história, kultúra a tradičnýživot pôvodných Američanov nebol braný vôbec na zreteľ).Východiská však boli rozdielne. Zdá sa, že varianty pokusov o novéusporiadanie sveta a ich nasledovné podoby sa odvíjajú od spôsobu,ktorým bol v rôznych náboženských a iných spoločenstvách chápanýčlovek a jeho miesto vo svete. Od kalvinistického chápania človekaako tvora skazeného až po osvietenské idey, od prirodzenostidobrého človeka, ktorý je potom určovaný spoločnosťou.Po tomto prvotnom náboženskom entuziazme pre budovanienového sveta však nastalo na určitú dobu ochladenie. Zásadnázmena nastala v rámci období 18. stor., ktoré ale bude témou ažbudúceho článku.Veronika CivínováFoto Jiří Nosek juniorAutorka je religionistka19

JaroslavKočišTento výtvarný umelec patrí do Zlatého fondu slovenskej kultúry.Do tvorivých súvislostí Generácie 1930. Jeho tvorba jevychádzajúcou hviezdou umenia osobnosti, ktorá vytvorilatrvalo hodnotné umelecké dielo.Slovenská kultúra zažíva celé svoje obdobie neuveriteľné pohyby.Je originálna, stále mladá a objavná, dokáže osloviť a presvedčiťo vysokej hodnote aj svet. Jednoducho je unikátom, na ktorý trebabyť hrdý.Slovenské výtvarné umenie XX. storočia prešlo niekoľkými etapami,ktoré historici umenia triedia podľa viacerých kľúčov. Podľageneračného vstupu do umeleckého života, podľa príslušnostik jednotlivým spolkom či združeniam, podľa obdobia absolvovaniavysokoškolského štúdia a podobne. Kedysi bolo zaradenie umelcaa jeho tvorby nespochybniteľným termínom. Dnes ho chápemeskôr ako orientáciu v umeleckom vývoji.Pravdepodobne najsilnejším generačným zoskupením bola Generácia1930. Umelci, ktorí sa narodili okolo tohto roku. Spoločnevstupovali do umeleckého života a dosiahli doslova svetové výsledky.Najsilnejšími v tejto Generácii boli dve zoskupenia. SkupinaMikuláša Galandu a Skupina Kontinuita. Oni predstavovaliv päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia to umenie,ktoré tvorivo otriaslo základmi našej kultúry. V ich ateliérochvznikali diela, ktoré vychádzali z detstva nezabudnuteľných lúk,kopcov, potokov a hier. Z poznania moderného, ktoré bol každýz nich schopný pretaviť do vlastného, originálneho tvorivého výrazu.Každý výnimočný umelec tohto zoskupenia prezentoval tvorbujedinečnú, svojbytnú a originálnu.Do skupiny Kontinuita patrili aj manželia Kočišovci. Jaro Kočišvyštudoval sochárstvo. Jeho rané dielo, ktoré prezentujeme aj nafotografiách k tomuto článku, bolo v mnohom maliarsky svojbytné.Kto bol Jaroslav Kočiš? Meno temer zabudnuté. Tvorba, ktorúdnes ťažko mapovať. Umelec, po ktorom zostala časť umenia slovenskejmoderny. Umelec vzácny, ľudský a talentovaný.Narodil sa 30. júna 1933 vo Veselí nad Moravou. Po ukončeníbratislavskej Strednej umelecko-priemyselnej školy študoval naVysokej škole výtvarných umení v Bratislave na oddelení figurálnehosochárstva u profesora Jozefa Kostku, kde absolvoval v roku 1961.Patril k zakladateľom a ústredným protagonistom bratislavskejSkupiny Konfrontácie. Bol jednou z najvýraznejších osobností tvorivejSkupiny Kontinuita. Príslušník Generácie 1930, umeleckynajvýraznejšieho nástupu v slovenskom výtvarnom umení vôbec.Najmä preto, lebo títo umelci vedeli vnímavo a originálne vyjadriťslovenské v modernom výtvarnom výraze.Zátišie so sklenicou20Autoportrét, 1959Tvorba Jaroslava Kočiša je prejavom osobnosti slovenskéhomoderného sochárstva i maliarstva. Predovšetkým nefiguratívnevýchodiská si spočiatku overoval v maľbe, kresbe a štrukturálnejgrafike. Po roku 1964 sa venoval predovšetkým sochárstvu. Vytváralsúbory reliéfnych obrazov a totemické kompozície. Filozofickýpodtext majú všetky jeho diela. Vtedy a dodnes tak aktuálnyexistencializmus bol jadrom autorovej tvorby, ktorou fascinovalvtedajšie generácie. Pracoval s najnovšími technikami, kombinovalich a dotváral nimi tvorivé myšlienkové posolstvá. Predovšetkýmdrevu dal úlohy vyjadriť bolesti a hľadania. Relativizmus s jehozdanlivo nekonečnými možnosťami a nejestvujúcimi rozhodnutiamiprestupoval v jeho tvorbe s veľkými otáznikmi nad ľudskýmutrpením. Pracoval s dvomi hlavnými skladobnými princípmi.Vertikálou stromu, symbolizujúcou rast a stúpanie života a človekav koexistenčnom protipóle s plytkými delenými priestormi v živejsochárskej hmote. Umelcovo dielo je vyjadrením bolestí modernéhočloveka.Osobitú kapitolu možno venovať maľbe Jaroslava Kočiša. Vytvorilrozsiahle dielo, dodnes málo poznané. V olejomaľbách rozvíjavýrazovú modernu. Často pracuje so zjednodušenou figúrou,v minimálnom priestore vytvára maximálny priestor pre náznakdeja a predovšetkým k pôsobivým úvahám o bytí.Maľoval zátišia (Zátišie so sklenenou nádobou, 1957, Zátišies hruškami, 1962, Zátišie, 1960), zadumaných či zrobených alebonahnevaných ľudí s fľašou a pri stole (Traja chlapi, 1957, Štyria pristole, 1958), voľné spracovanie krásya zážitku (Loďky, 1959, Morský svet,1959, Lode, 1960, Kúpanie, 1960,Žena v modrom, 1958) a „najkrajšieportréty na svete“ (Autoportrét, 1959,Dušinke – žene, 1959, Klaun s ružou,1959).Diela Jaroslava Kočiša patria k základomslovenského moderného umenia.Toho umenia, ktoré nielen ako nášdomáci, ale aj európsky prelom v tvorivommyslení a ojedinelom výrazepriniesli najpôsobivejšie umelci Generácie1930. Vytvorili tú najžiadanejšiuhodnotu, ktorá má predpoklady zostaťvečne.

ZátišieŽena pri moriJaroslav Kočiš zostáva kľúčovým predstaviteľom sochárskejštrukturálnej abstrakcie a maliarskej moderny. Jednou z najexcelentnejšíchbola jeho výstava s manželkou v bratislavskej, dnes užnejestvujúcej galérii Cypriána Majerníka. Jeho diela sú v majetkugalérií a súkromných zberateľov. Jaroslav Kočiš bol tým umelcom,ktorý sa venoval svojej tvorbe s nasadením, ktoré tak obdivujemeu starých majstrov. Preto bol a zostáva jedným z velikánov nášhoumenia. Je najvyšší čas predstaviť túto osobnosť verejnosti v plnejkráse jeho diela.Jaroslav Kočiš zomrel 21. novembra 1990 v Bratislave. Nezostalpo ňom nikto z rodiny.V roku 2012 mu bolo in memoriam udelené ocenenie „NositeľIdentifikačného kódu Slovenska“.Ľuboslav MozaFoto archív autoraKlaun s ružou21

RozhovorŠtevo CapkoTo be clownor not to be?!That‘s no question?Před nějakými třemi roky jsem navštívila představení Talíře/Taniere, abych se setkala s Jiřím Bilbo Reidingerem(pro nezasvěcené, jedním z nejlepších českých klaunů), kterého jsme chtěli poprosit o spolupráci na filmuRekvalifikace. A tak jsem zase po nějaké době zavítala do světa mimů a klaunů, abych se rovněž seznámilas dalším z nich, s klaunem Štefanem Capkem.Velmi ses sžil s Prahou a patříš zde mezi zajímavé umělce, ale odkudjsi vlastně přišel? A jaký obraz ti vytane na mysli, když se mluví oSlovensku?Kopce, vždy mi v mysli vyvstanú kopce. Vyrastal som na sídliskuv Košiciach, ale už naproti z okna bol vidieť kopec a na ňomzjazdovka. Na víkendy sme chodili k starým rodičom, kde akobykončil svet. Bolo to na Dukle. Mal som to šťastie, že som ešte cezprázdniny pásol kravy, zažil som tradičné hospodárenie, chodilisme na pole, kde sem tam niekto našiel nejaký granát a také všelijakétajomstvá sa tam odohrávali medzi detmi.Jezdíš ještě pravidelně domů? Vždyť to je opravdu velmi daleko.Jazdím, ale paradoxne cez Maďarsko. V Prahe naskočíme na okruhuna diaľnicu a zbehneme až v Miškolci a hop a už sme v Košiciach.Užívam si, že sme v jednej Európe. V čase, keď som prišiel študovaťdo Čiech, sa republika práve rozdelila, vyrástla hranica skoro rovnakáako za socializmu, čo ma veľmi ťažilo. Keď prišlo k tej zmene a hraničnéželezné zátarasy sa rezali, povedal som si: „Hurá, už sme zas vEurópe!“ Po dialnici idem cez Bratislavu, Budapešť, Györ až doMiškolca, odkiaľ už je to len kúsok do Košíc. To by ma v minulostinikdy nenapadlo, že takto budem cestovať domov.Košice se zdají být opravdu velmi daleko a mne by zajímalo, kudyvedla tvoje cesta odtamtud od dětských her a zážitků až sem napražskou HAMU?Patrím k absolventom Gymnázia Šrobárova v Košiciach. Z tejtoškoly som hneď chcel ísť študovať herectvo, ale v Bratislave manezobrali. Odskočil som si na Vysokú školu technickú, takže sominžinier. Ale celú čas som hral amatérske divadlo s pantomimickýmsúborom BRONTOSAURUS, pod vedením Gejzu Tótha.Niekoľko z nás sa doteraz venuje divadlu profesionálne. Až potomsom sa dostal sem do Prahy, kde som nastúpil na Katedru nonverbálnehoa komediálneho divadla HAMU.Pred piatimi rokmi som chcel pripraviť nejaké predstavenie predeti a vtedy som si spomenul na svoje najranejšie divadelné začiatky,keď som veľmi túžil hrať v detskom bábkovom súbore Lastovička,který existoval pri našej základnej škole. Jazdili vtedy po svetepo rôznych svetových prehliadkach amatérskych súborov.Keď sa mi podarilo stať sa členom, účinkoval som v hre ĽubomíraFeldeka „Hra pre tvoje modré oči“. Napodiv už v tejto inscenácii saobjavila téma cirkusu.22Je možné, že už tenkrát ses projevil jako klaun?Ja neviem. To si nepamätám. Viem len, že sme účinkovali v televíziia ja som predniesol svoj dlhý monológ pánu režiserovi, ktorý miho skrátil len na jednu vetu: „Čo je to?“ Lenže ja som sa chcel prejaviť.Rozhodol som sa, že to poviem tak nejak pekne, a tak som túvetu tak natiahol, že znela úplne groteskne: „Čóóóó jéééé tóóóó?“Nepatril som do umeleckej rodiny, ale humoru sa u nás veľmi dariloa od malička ma cirkus zaujímal a vzrušoval. Presne ako to hovoríFellini na začiatku filmu Klauni, že keď prišiel do ich mesta cirkus,bolo to, akoby pristala loď.Mal som ten istý pocit, keď sa v Košiciach objavil taký celkom malýcirkus. Až po rokoch som zistil, že to bola česká rodina Navrátilovcov.Predvádzali hada škrtiča a robili okolo toho komédiu, akoženiekoho škrtí, lenže ten had bol úplne apatický. To viem dnes, akomalý som z toho bol hrôzou celý bez seba. Už vtedy sa mi páčilo, žetam bolo prítomné akési tajomstvo. Až po rokoch mi doklaplo, žev každom cirkuse je kus pantomímy, mimického herectva a mímuspredstavuje základ divadla. Cirkus sa možno javí ako okrajové umenie,dekadentné, ale vo svojej podstate obsahuje základné prvkydivadla. Mímovia a klauni pochádzajú z jednej rodiny. Nepoznámlen fyzických, ale aj verbálnych klaunov. Vždy som veľmi obdivovalLasicu a Satinského a ich dialógy. Časom som objavil, že niektorévychádzajú z klasických klauniád, napríklad „Človek vo výťahu“je odvodený z klasickej klauniády, z knihy od Tristana Rémyho.Podstatné je, ako to ten ktorý klaun ozvláštni.Mňa cesta doviedla až k československej „amorálnej clownérii“predstavenia Talíře - Taniere, ktorá sa takisto opiera o základy starejklasickej cirkusovej klaunérie „Rozbité taniere“. Stala sa mojouabsolventskou prácou roku 1996 a hrajeme ju až doteraz. Režírovalto Ctibor Turba. Mojím partnerom na javisku je Jiří Bilbo Reidinger,famózny klaun. Kostýmy nám robila vtedy ešte študentkascénografie Magda Císařová z DAMU, a nakoniec sa stala mojouživotnou partnerkou. Dalo by sa povedať, že sa to vtedy stretlovšetko v jednom explozívním bode ako „Veľký (životný) Tresk“ aodvtedy to beží ďalej.Ctibor Turba predtým založil Katedru nonverbálneho a komediálnehodivadla a ja som nastúpil k nemu do jeho vôbec prvéhoročníka na škole. Další významní profesori boli napríklad BorisHybner, Vladimír Javorský a Gulko, americký klaun, ktorý doČiech z času na čas zavíta a hrá tu. Jeho stáž mala pre mňa určujúcívýznam.Vtedy som si povedal, že chcem byť klaun.

Měla jsem možnost pozorovat tvůj osobitý přístup k hereckémuztvárnění role při natáčení filmu Rekvalifikace a získala jsem dojem,že jsi opravdu velmi nápaditý, enthuziastický a pracovitý člověk.Jaké šance vidíš pro sebe a pro svoji generaci nadaných umělců vdnešním šoubyznysu?Je dobré sa na tento malý český rybníček pozrieť zhora, ako tuvšetci robíme tie kotrmelce a saltá v umení. Myslím si, že keď mášniečo rád, je len jedna cesta: „robiť to naplno“…a potom občaspomôže náhoda.Kedysi som našiel na nástenke malý odkaz s telefónnym číslom.Bola to ponuka na spoluprácu v opere. Povedal som si, prečo nie? Aodvtedy som spolupracoval ako herec, ale najmä choreograf už naviac ako pätnástich tituloch.A tak som mal možnosť sa prostredníctvom týchto diel stretnúťs geniálnymi umelcami, ako boli Puccini, Verdi, Janáček, Dvořák,Martinů, Smetana. Ich diela sú pre mňa úplne dokonalé. Každánová opera je akoby schôdzka naprieč časom s niekým, kto tu užnie je, ale … ktovie, ako to presne je?V súčasnosti mám možnosť spolupracovať so všetkými tromiNárodnými divadlami v Česku (Praha, Brno, Ostrava), v tompražskom som robil pohybovú spoluprácu už na ôsmich inscenáciáchopier. V Brne by som rád upozornil na predstavenie Turandot,ktoré je naozaj veľmi pôsobivé a stále sa hrá, ako aj PríhodyLišky Bystroušky. A v Ostrave to bola posledná opera AntonínaDvořáka Armida a Hindemithov Cardillac. V operách pripravujemchoreografiu pre sólistov a zbory. Okrem toho v pražskom Národnomdivadle aj osobne hrám v inscenácii Čarokraj.Robil som raz choreografiu pre tragickú operu a režisér mi nakonci skúšania povedal: „Prišiel som na skvelý paradox, že keďchceš urobiť dobrú tragédiu, musíš si najať klauna.“Smiech cez slzy, slzy cez úsmev…Na fotke sme spolu so Zuzanou Krónerovou po predstaveníShakespeare clowns na piazzete Národního divadla v Prahe.Týmto predstavením sme zahajovali Svetovú konferenciuShakespearológov 2011. Réžia: Števo Capko. Hrali: ZuzanaKrónerová 1. Hrobník, Autolycus Martin Zbrožek a Buran ŠtevoCapko.Ale klaun nemá prácu len v opere. V činohre som vytvoril viacako 55 inscenácií. Samozrejme vždy ako člen tvorivého tímu.Hoci to vyzerá, že som vyštudoval veľmi okrajový štýl divadla, spantomímou, výrazovým herectvom, s klaunériou pôsobím v širokomspektre profesií. Som herec, klaun, choreograf, režisér, aj gagman,ale zároveň sa angažujem ako učiteľ (herectva).Inscenácia opery Juliette Bohuslava Martinů v ND Brno (premiéra 2009). Réžia: Jiří Nekvasil, choreografia: Števo Capko, scénografia:akad. arch. Daniel Dvořák, kostýmy: Simona Rybáková.23

Pracujem so študentami na katedre, na ktorej som sám študoval.Dnes sa to volá katedra pantomímy, kde učím už dvanásť rokov.Vyučujem tu clownériu, improvizáciu, telesný mímus a autorskédivadlo, ale prednášam aj na FAMU na Katedre animovaného filmuštruktúru gagu a hru s maskou.Roku 1997 som spolupracoval na absolventskom filme AurelaKlimta, ktorý sa volá Krvavý Hugo. Dostali sme vtedy nomináciuna „študentského Oscara“ prima z Los Angeles. Podobným štýlompixilácie som urobil už pred tým jeden film podľa môjho scenára,volal sa Kajak, alebo tiež Easy Rider. Natočili sme ho spolu so študentamifilmovej školy v Zlíně.Splnil se ti v životě nějaký sen?Všetky. Stáva sa, že je človek v živote zastavený nejakou vážnousituáciou, ktorá ho prinúti sa obzrieť dozadu, uvedomiť si, čoje dôležité.Tak, …to som bol tiež niekoľkokrát zastavený. Časompri pohľade naspäť som zistil, že všetky moje dávne sny sa splnili.Väčšinou veľmi zvláštnym spôsobom. Pretože pán Boh má zmyselpre humor.Napríklad som vypadol v treťom kole talentoviek na herectvo naVŠMU, ale teraz robím v SND a spolupracujem tam s hercami,ktorí mohli byť mojimi spolužiakmi alebo učiteľmi. PripravujemeAischylovu drámu Orestea. V SND sa hrá aj inscenácia ManonLescaut od G. Pucciniho, ktorá mala premiéru v júni. Práca na nejma tiež veľmi bavila.Viete, dostal som sa k iným veciam… a inak, ako by som sidokázal predstaviť. Takto som vyštudoval odbor, ktorý na Slovenskuneexistoval. Dokonca som už na VŠMU aj učil kurz clownerie.Vidím vo svojej práci zmysel života. Divadlo je pre mňa stretávanies inými ľudmi a neustála diskusia. Potrebujeme počuť, ako ten druhýdýcha, cítiť tep srdca, vnímať ľudské teplo. Karel Čapek kedysiodpovedal na otázku o podstate divadla takto:Co bude světem svět, bude divadlo. To právě snad dělá člověkunejlépe, když vidí bezprostředně druhého živého dýchat, jednata mluvit při tom, jak by sám jednal, nebo chtěl, nebo co si užsám kdysi o tom myslil. Běží o tu tělesnou blízkost,kontakt s hercem na divadle, jejž film nikdyneskytne. Snad bych to řekl jinak: Pokud jsou lidéherci a herci lidé, bude divadlo.“ Karel ČapekEšte som mal jeden sen. Profesor Turba sa ma naprijímacích skúškach pýtal, čo by som chcel robiťpo skončení štúdia. A ja som spomenul jednu fotku,ktorá mi zostala z čias, keď sme hrali s amatérskympantomimickým súborom Brontosaurusna ulici. Zhlukla sa tam kopa ľudí a tiež veľa detí.Neskôr som na detaile tej fotky uvidel rozosmiaterómske dievčatko, ktoré stálo v prvom rade a dívalosa na etudy, čo sme hrali.Na tých prijímačkách som povedal, že by somchcel robiť také divadlo, kde sa budú deti smiať. Apráve napríklad minulý týždeň sme hrali v Hrádkunad Nisou a keď sme skončili, zdalo sa mi, že tobola tá istá situácia. A to má zmysel! Dejá vu.Když už jsi vzbudil zvědavost vyprávěním o svépráci, mohl bys nás pozvat na svoje autorská představení?Dal som dohromady skupinu rovnako zapálenýchľudí a založili sme uskupenie Sacra Circus. Je to pouličnéklaunské divadlo o „veciach medzi nebom a zemou“. Nájdete nás nawww.sacracircus.cz.Začali sme pouličným divadlom. S predstavením Draceana smeprecestovali celé Čechy, ale hrali sme aj v Španielsku. S novocirkusovouinscenáciou Mechanica, o tom, ako priletia anjeli na zem,sme získali hlavnú cenu na festivale DIV 2005 v Trnave.Dnes hráme predstavenia Domptér, Cirkus Žardini, Brick Circk,Lazy varieté a tiež Talíře - Taniere. Domptér je naša najnovšia hrao tom, že clowni prinášajú ľuďom slobodu. Ale všetky naše predstaveniasú takou exkurziou do sveta fantázie. V priebehu inscenácieCirkus Žardini berieme so sebou deti v publiku do čarovnej24SACRA CIRCUSpredstavenie DOMPTÉR (premiéra 2011 v KD Mlejn) predstavenieo tom, že klauni prinášajú slobodu. Autor a réžia: ŠtevoCapko. Foto: Tomáš Kaidl.Predstavenie Talíře/Taniere. Foto: Pavel Filip.záhrady, kde sa môžu naučiť niečo z artistických disciplín. No anakoniec deti, ktoré sa prišli len pozrieť, hrajú svoje prvé cirkusovépredstavenie v živote.28. októbra vystupujeme na Novej scéne ND v Prahe s inscenáciouŠkola klaunů. Príďte sa pozrieť.Děkuji za pozvání i za rozhovorZuzana Štancelová

Erich Boboš ProcházkaPatrí medzi svetových hudobníkov, ktorí vedia dať hudobnémunástroju dušu. On ju dáva ústnej harmonike.Narodil sa 27.11.1961 v Nových Zámkoch.Bluesový objaviteľ Boboš je hráčom na ústnu harmoniku.Skladá, textuje, spieva a aranžuje. V jeho duši a tvorivejinterpretácii vznikli jedny z najkrajších bluesovýchskladieb v Európe. Vďakatalentu a neustálemu hľadaniusa vypracoval na rešpektovanúa obľúbenú hudobnúosobnosť vo svete hudby a jejúžasnej krásy.Spolupracoval s množstvomnajlepších hudobníkova skupín nielen doma, alei v zahraničí. Harmonikovýmisólami dokázal obohatiťhudobnú cestu od punku poetno. Doménou tohto jedinečnéhoumelca však zostávajazzová sekcia, špecializáciablues.Je temer univerzálnymhudobníkom. Potvrdzujú tozačiatky na bicích, spoznávaniehudobných majstrovstieva faulov od punku po dychovku.Dušu upísal jednoznačnebluesu. Založil skupinu SamariaBlues Band (1983), hralv Bluesweiser a skupine JožaBarinu Rockfort. Začiatkomdeväťdesiatych rokov hralv skupine Exit a v roku 1991zakladá Electric Blues Band.Prvú, úspešnú bluesovú formáciu,rešpektovanú aj namedzinárodnej scéne. V roku1995 sa stáva „Bluesmanomroka“. V roku 2006 zakladákapelu Sichra Achra.Prvý sólový album, Boboš& Frozen Dozen vydal v roku1999. Druhý album Groovedvyšiel v roku 2003.Jeho interpretačné majstrovstvo je základom pre tvorivúfantáziu a nekonečné rozvíjanie hudobnej myšlienky. Priprvých tónoch ústnej harmoniky prejde človekom zvláštnypocit. Prichádza doň hudba, jej bohatstvo, vzniká zážitok.Precítenie, ktoré svojím dychom rozochvieva ľudské cityje často dlhodobou odozvou vnemov človeka. Je vedomím,ktoré si zapamätá hodnotu. A Boboš vstúpil už pred rokmido tej siene veľkých hudobníkov, ktorého jedinečnosť hryna ústnu harmoniku má výlučne jeho krásy a tajomstvá.Je rozpoznateľná, a preto majstrovská. Pustite si niektorúz jeho skladieb na slávnom You Tube. Započúvajte sa doduše SOULU. Do majstrovstva hudby, ktorú vedia predviesťlen výnimoční jedinci. To nemôže byť iba o technike,prstovej dokonalosti, zohranej práci s dychom či hlasom.Je to o DUŠI. Je to o radosti a plači ľudí, ktorí žijú všet-kým, čo svet prináša. Je to o imanentnom vyjadrení tvorcu,ktorý na rozdiel od množstva iných dokáže povedať to, čochce. To, čo cíti. To je to najťažšie. A najkrajšie. Hodnotasa aj v budúcnosti bude rodiť len náročnou prácou. Na jejzáklade bude vznikať umenie, ktoré oslovuje ľudí a dávaim impulz k radosti, aktivite, nádeji, zastaveniu sa a premýšľaniu.Umenie je všade okolo nás, len ho treba počúvať,treba ho vidieť. Treba ho vedieť vnímať.Elektronické blues Chicaga päťdesiatych rokov XX. storočiatvorí jedno z najpodstatnejších východísk umelcovejtvorby. Tento tvorca je technicky precízny, s jadrnou výpoveďoua mimoriadne silným hudobným výrazom.Všestranný hudobný talent Erich Boboš Procházka tvoría hrá svoje magické improvizácie na stovkách vystúpení.Žije a tvorí v Šamoríne. Je držiteľom viacerých ciena uznaní. V roku 2012 dostal ocenenie „Nositeľ Identifikačnéhokódu Slovenska“.Ľuboslav Mozaseptember 2012Foto archív autora

v spolupráci:sponzorom, spoluorganizátorom,a v neposlednom radeza podporuv rámciaa stretnutia s VamiGenerálni partneri:Hlavný partner:Hlavný mediálny partner:Partneri:Mediálni partneri::

klubové 10Listy2 0 1 2Príloha časopisu Listy Slovákov a ČechovTradičná plavba loďoupo Vltave k výročiu ukončenia2. svetovej vojny ak výročiu SNPZačiatkom septembra, vo štvrtok 6. 9. 2012 sa v Prahe nalodi EURÓPÉ uskutočnila slávnostná pripomienka pri príležitosti67. výročia ukončenia vojny a 68. výročia Slovenskéhonárodného povstania TRADIČNÁ PLAVBA PO VLTAVEv rámci ČESKO-SLOVENSKÝCH A SLOVENSKÝCH DNÍV ČESKEJ REPUBLIKE. Nad slávnostnou udalosťou prevzalizáštitu predseda vlády Českej republiky Petr Nečas a predseda vládySlovenskej republiky Robert Fico.Významnú akciu za účasti popredných hostí politického, vojenského,diplomatického, podnikateľského kulturno-spoločenskéhoživota zorganizovala SLOVENSKO-ČESKÁ SPOLEČNOST vspolupráci s niektorými ďalšími spolkami a s kultúrnymi inštitúciamiv ČR. Slávnostné stretnutie na lodi EURÓPÉ svojou prítomnosťoupoctili okrem iných prvý podpredseda Senátu ParlamentuČR Přemysl Sobotka, minister obrany ČR Alexandr Vondra, ministerobrany SR Martin Glváč, náčelník Generálneho štábu ArmádyČR generálporučík Petr Pavel, veľvyslanec SR v ČR J.E. Peter Brňo,poslanci a senátori PČR, poslanci NR SR, poslanci Európskehoparlamentu, zástupcovia diplomatických misií a vojenských diplomatickýchzborov v ČR, vojnoví veteráni 2. svetovej vojny, krajania,ako aj ďalší vzácni hostia.Slávnostná akcia sa už tradične koná na lodi Európé R.P.Tradičnú plavbu po Vltave navštívilo vyše 400 hostí

Z tejto slávnosti sa z rôznych dôvodov ospravedlnilo veľa poprednýchosobností politického a spoločenského života. Menovite spomeňmepredsedu vlády ČR P. Nečasa, predsedu vlády SR R. Fica,predsedu Senátu PČR Milana Štěcha, predsedníčku Poslaneckejsnemovne PČR Miroslavu Němcovú, predsedu Národnej rady SRPavla Pašku, prvého podpredsedu vlády a ministra zahraničnýchvecí ČR Karla Schwarzenberga, podpredsedu vlády a ministrazahraničných vecí SR Miroslava Lajčáka a ministrov kultúry ČR aSR – Alenu Hanákovú a Marka Maďariča.S príhovormi vystúpili za českú stranu prvý podpredseda SenátuPČR P. Sobotka a minister obrany ČR A. Vondra, za slovenskústranu minister obrany SR M. Glváč. Za organizácie vojnovýchveteránov rečnil predseda Československej obce legionárskej plk.Pavel Budínský, predseda Českého zväzu bojovníkov za sloboduplk. Jaroslav Vodička a za pamätníkov – predseda Historickejskupiny priamych účastníkov SNP plk. Milan Coch. Vo svojichprejavoch vyzdvihli okrem významu ukončenia 2. svetovej vojnyaj prínos Slovenského národného povstania v boji proti fašizmu, vboji za demokraciu a slobodu, jeho význam pre upevnenie československých,resp. slovensko-českých vzťahov, ako i vôbec vzťahovv širšom európskom kontexte. Počas celej plavby loďou po Vltavesvojim vystúpením spríjemňovali chvíle skupiny SLOVAK TAN-GO a PRAGUE SWINGERS, ľudová hudba v podaní Vrábelovcov,folklórny súbor LIMBORA a česko-slovenská diskotéka nazáhradnej a slnečnej palube lode.Pevne veríme, že i na budúci rok sa nám opäť podarí stretnúť natejto významnej a slávnostnej akcii, ktorá svojim rozsahom patrík najväčším podujatiam svojho druhu.Prílohu pripravil: Radovan ČaplovičFoto: Jiří Nosek juniorZ príchodu vzácnych hostí. Na prvej fotografii: podpredseda ČSOL plk. Emil Cigánik s manželkou Janou (prvý zľava). Slávnosťsvojou účasťou poctili aj vojenskí pridelenci z rôznych krajín. Na snímke č. 2: plk. Yury Stanislavovich Bibik, vojenský atašé Ruskejfederácie (v popredí) a vojenský atašé Číny plk. Du Weisheng (druhý zľava). Z príchodu veteránov 2. svetovej vojny. Na snímkeplk. Pavel Vranský (foto č. 3)Z príchodu vojenských pridelencov USA: plk. Patrick T. Sullivan(prvý zľava) a plk. Phillipe D. JanzenNa loď zavítali i poprední politici z Česka a zo Slovenska. Zľavaminister obrany ČR Alexandr Vondra v rozhovore s prvým podpredsedomSenátu PČR Přemyslom Sobotkom a s organizátoromTradičnej plavby po Vltave predsedom SČS RadovanomČaplovičom (uprostred)Z rozhovoru českých a slovenských politikov. Druhý zľava ministerobrany SR Martin Glváč, štvrtý zľava náčelník Generálnehoštábu AČR generálporučík Petr Pavel a piaty zľava predsedaVýboru NR SR pre obranu a bezpečnosť Jaroslav Baška2 Príloha LISTY 10 / 2012Slávnostnú pripomienku k výročiam SNP a ukončeniu 2. svetovejvojny si uctili svojou prítomnosťou aj predseda ÚSŽZ IgorFurdík (druhý zľava v pozadí) a riaditeľ TIMMKO ÚSŽZ AugustínLang (prvý zľava v pozadí)

V Prahe na SNP spomínalčesko-slovenský parník„Sme na jednej lodi a keď sa potopíme, tak spoločne… Ale myslím,že to v pohode zvládneme,“ zažartoval minister obrany Českejrepubliky Alexandr Vondra a jeho slová boli signálom, aby saz prístaviska Na Františku odrazil od brehu parník Európé. Plavilsa po Vltave až k Výtoni a naspäť a na palube mal okrem politikovz Českej republiky a zo Slovenskej republiky zástupcov diplomatickýchzborov v ČR, krajanov, predstaviteľov spoločenského života,samozrejme hlavne veteránov z druhej svetovej vojny. Každoročnesi plavbou pripomínajú výročia Slovenského národného povstaniaa konca druhej svetovej vojny. Nad výletom loďou prevzali záštitupremiéri oboch vlád, Petr Nečas a Robert Fico.Ale zabudnime na protokolárny chlad a oficiality. Česko-slovenskýparník žil naplno a v mnohom pripomínal vítanie Nového roku.Akoby bol plávajúcim dôkazom, že ani po 20 rokoch sa na rozpadfederatívneho štátu nespomína ako na rozvod po taliansky…Vyhrávala živá hudba, vrátane cimbalovky, z reproduktorov znelaj hit skupiny Elán „Voda, čo ma drží nad vodou“. Iba veteráni svráskavými tvárami chvíľami nad tónmi popových hviezd krútilihlavami. „To už asi nie je hudba pre nás,“ usmial sa plukovník VáclavPřibyl (89), účastník bojov na Dukle. Velil tam družstvu guľometčíkov,prežil však iba on, ako jediný. „Boli to najhoršie boje, akésom zažil. Veríte, že sa mi už na ne nechce ani spomínať?“ dodalbývalý vojak, ktorý zvyšok vojny prežil na veliteľstve zboru generálaLudvíka Svobodu. Možno aj preto prišiel, na rozdiel od ostatných,v civile, bez vyznamenaní. Vojenská uniforma mu možno až prílišpripomína vtedajšie kruté boje.Iní veteráni sú ale na ne stále primerane hrdí. Plukovník PavelBranský (91) si pri rozprávaní občas uniformu upraví a keď sa lentrošku pohne, na hrudi sa mu z jeho vyznamenaní rozoznie zvonkohra.Bol v Tobruku, ako príslušník pešieho práporu, neskôr lietalSpoluorganizátorom Tradičnej plavby po Vltave bol aj Český zväzbojovníkov za slobodu (ČSBS). Vľavo predseda ČSBS plk. JaroslavVodička, vedľa neho 1. podpredseda ČSBS plk. Jindřich SittaZáštitu nad slávnostnou Tradičnou plavbou po Vltave udelilipredseda vlády ČR Petr Nečas a predseda vlády SR Robert FicoZ prípitku významných hostí. Slávnosť poctil svojou prítomnosťoui predseda Výboru pre zahraničné veci, obranu a bezpečnosťSenátu PČR Jozef RegecZ privítania vzácnych hostí. Uprostred: veľvyslanec SR v ČR J.E.Peter Brňo. Po jeho ľavej strane generálporučík Milan Maxim,pridelenec obrany SR v ČRZ príhovoru 1. podpredsedu Senátu PČR Přemysla Sobotku.Prvý zľava: námestník ministra zahraničných vecí ČR VladimírGaluška s manželkou MarcelouPríloha LISTY 10 / 2012 3

na amerických protiponorkových prieskumných lietadlách. „Viete,chodím sem každý rok, ale aj tak ma neprestane nikdy mrzieť, žemoji kamaráti umierali pre Československo a my sme sa nakoniecrozdelili. To by sa im asi nepáčilo...,“ povie s nutnou dávkou pátosua pripije si s priateľmi na mier.Vojnovým legendám sa nemožno čudovať, súčasná generácia všakvníma realitu samostatných republík inak. Ako napríklad bývalýtenista, ôsmy hráč svetového rebríčka ATP Karel Nováček. Bývalýdaviscupový reprezentant pracuje ako bankový poradca a na loď sidoslova len odskočil. „Mám medzi Slovákmi veľa dobrých priateľova že sme rozdelení, to naozaj nijako neriešim“.Na hornej palube sa nad pohármi vína nesie smiech. Je bezstarostnýrovnako ako žblnkotanie vĺn do bokov útulnej lode. Ministriobrany Česka a Slovenska spoločne s prvým podpredsedom SenátuParlamentu ČR Přemyslom Sobotkom, náčelníkom Generálnehoštábu Armády ČR generálporučíkom Petrom Pavlom, slovenskýmveľvyslancom v Prahe Petrom Brňom a s ďalšími majú seansu. Veselodiskutujú. ,,Nemal som poňatia, ako sa tu pobavím. Domnievalsom sa, že to bude iba menšia spoločenská udalosť, ale skutočnesom atmosférou nadšený,“ tvrdil slovenský minister obrany MartinGlváč. Jeho český kolega si pre zmenu pochvaľoval, že sa počase mohol konečne plaviť loďou a zaznamenať, ako sa Praha mení.,,Nestačím sa čudovať… Prebrali sme niekoľko záležitostí v našomrezorte a môžem vás uistiť, že obidve naše krajiny sú dobre chránené,“nadniesol s ľahkým tónom Alexandr Vondra.Prezidentský kandidát Přemysl Sobotka (ODS) bol zasa rád, žesi aj ako pravicový politik porozumel so slovenskou opozíciou zvládnucej strany Smer-SD. ,,Odchádzam odtiaľ veľmi spokojnýa napriek tomu, že som pravičiar a moji slovenskí priatelia sociálnidemokrati, v zahraničnej politike nás nerozdeľuje tričko. Vlastnesme sa zhodli, čo všetko urobíme proti divným reguláciám, ktoréprichádzajú.“Len jediný človek sa vo všeobecnom veselí nezastavil. Vítal prichádzajúcicha venoval sa hosťom a celý čas riešil drobné problémy.Radovan Čaplovič, ktorý ako predseda Slovensko-českej spoločnostitento tradičný výlet na lodi už siedmy rok organizuje, povedal:„Som veľmi rád, že sa tu všetkým páči, ale verte mi, pre mňa jenajdôležitejšie vidieť spokojných vojnových hrdinov. Oni vlastnemôžu za to, že som sa aj tohto roku pustil do ďalšieho organizovaniatejto akcie. Prehovorili ma, aby som v tom pokračoval. Zakaždýmmi to totiž zaberie celé leto a vlastne nemám žiadnu dovolenku.Niekedy ma však mrzí, že sa v spoločnosti zabúda, že žijeme užšesťdesiatsedem rokov v mieri… A že za to vďačíme predovšetkýmtým, na ktorých počesť táto loď znova vyplávala. Vojnovým hrdinom,“dodal Čaplovič.Na hladinu Vltavy už dávno dopadá lesk hviezd a parník opúšťajúposlední hostia. V tieni pokročilej noci nehovoria o vojne. Rozprávajúsa o svojich životoch, zážitkoch z dovoleniek, pochvaľujú si,ako sa dobre najedli a napili. Možnože sa tu na budúci rok poniektorýz českých a slovenských starčekov v uniformách už neobjaví.Ich životy však stáli za to. Priniesli nám slobodu.Julius NoskoAutor je novinárK hosťom sa prihovoril aj plk. Pavel Budinský,predseda spoluorganizátorskej organizácieČeskoslovenskej obce legionárskej (ČSOL)Za vojnových veteránov vystúpil s prejavompredseda Historickej skupiny priamychúčastníkov SNP plk. Milan CochAj na slnečnej palube vládla dobrá náladaNa slávnostnej akcii odozneli aj ľudovépiesne v podaní skupiny VRÁBELOVCIa folklórneho súboru LIMBORADo tanca vyhrávala aj skupinaPRAGUE SWINGERSNa Tradičnej plavbe po Vltave vystúpila so svojimrepertoárom i skupina SLOVAK TANGOČesko-Slovenský Parník 2012 poctili účasťouaj starostovia miest a obcí ČR a SR. Uprostredv „obkľúčení“ folklórneho súboru LIMBORA starostaobce Bošáca Daniel Juráček4 Príloha LISTY 10 / 2012Zástupca náčelníka Vojenskejkancelárie prezidenta Slovenskejrepubliky plk. Miroslav BakoAko každý rok i tohtoročná slávnostná plavbaskončila v neskorých večerných hodinách