Zmena klímy – možný dopad (nielen) na obyvateľstvo - Prohuman

na dodržiavanie princípov racionality, užitočnosti a čestnosti (Sokrates, Platón,
Aristoteles).
S ideami jednoty racionality a mravnosti (ako nosných pilierov výchovy, jej normatívnej
podstaty, v rámci ktorej je identifikovateľná a zároveň chránená mentalita
človeka) sa stretávame aj v reflexiách rímskeho stoicizmu; už v tomto období
sa rodí idea súladu ľudského a prírodného bytia; máme na mysli učenie stoikov,
ktoré anticipuje ideu prírodnej zákonitosti pôsobiacej na človeka, na jeho konanie:
„Našim skutočným cieľom je žiť v zhode s prírodou; žiť proti prírode znamená
trápiť svoje telo… Múdrosť smeruje k blaženosti… Poučuje nás o povahe celej
prírody… vštepuje nám odpor k všetkému, čo je proti prírode.“
Aj v stredovekej kultúre dominovala idea (a zároveň nekompromisná potreba)
výchovy, zameranej na osvojovanie noriem tejto kultúry, predovšetkým noriem
kresťanskej etiky; príroda síce nebola v centre „environmentálnej“ pozornosti –
tým centrom bol stvoriteľ – Boh; etické hodnoty nasmerované k nemu však boli
zároveň vyjadrením hodnôt jeho diela, čiže prírody. V tejto súvislosti možno súhlasiť
s názorom, že „stredoveký človek sa z prírody nevyčleňoval, pretože jeho
mikrokozmos bol súčasťou makrokozmu a jeho životný rytmus splýval s menlivosťou
času v jednotlivých ročných obdobiach. Možno povedať, že biorytmus
stredovekého poľnohospodára (ako dominujúcej činnosti vo vtedajšej kultúre –
pozn. autorov) nevybočoval z biorytmov tvorenia. Svet stredovekého človeka bol
sprehľadnený, všetko bolo v tomto svete usporiadané Prozreteľnosťou a všetko
spĺňalo svoje poslanie… Príroda bola v tejto dobe Božím chrámom a človek, ktorý
bol sám stvorený na Boží obraz, mal sa o ňu starať.“
Možno teda vysloviť názor, že do systému kresťanských etických noriem a na
nich stojacej výchovy, bola „zaradená“ aj príroda a vzťah človeka k nej, k jej entitám.
S priorizáciou etických (v dnešnom kontexte aj ako „eticko – enviromentálnych“)
noriem vo výchove a jej vplyvu na vzťah človeka k prírode, sa stretávame aj
v osobnosti sv. Františka z Assisi, známeho ako ochrancu všetkého živého i neživého
v bytí prírody; lásku k jej „veškerenstvu“ prejavoval aj v reálnej životnej praxi.
„Od Tvorcu k tvorom – od tvora k Tvorcovi… sv. František z Assisi miloval celým
svojim srdcom nielen ľudí, ale aj zvieratá, rastliny, ale aj každú neživú vec.“
Hodnota jeho univerzálnej etiky v dobe, v ktorej žil (1182 – 1226) bola v tom,
že v prognostickom predstihu signalizovala hrozbu vlastnej absencie v upevňujúcom
sa systéme radikálneho novovekého antropocentrizmu.
Z environmentálneho hľadiska (ale aj z hľadiska sociálneho, kde bol zástancom
chudobných a odporcom konzumu) sv. František z Assisi predstihol dobu svojou
tichou, na vtedajšie pomery však odvážnou výzvou zmeniť hodnotový (dodajme,
že už antropocentricky zaťažený) systém prírody s cieľom zrovnoprávniť jej entity,
208